Perspektívy a problémy budúceho vývoja

Akokoľvek sa ekonomická situácia v Rusku zlepšila, je stále otázne, či je rast udržateľný. Nie je jasné, aká časť tohoto úspechu môže byť pripísaná na vrub reformám, obozretnej makroekonomickej politike, štrukturálnym zmenám v ekonomike a aká časť je proste a jednoducho len odraz od krízy v roku 1998 pomocou zapojenia nevyužitej kapacity a zmeny relatívnych cien spôsobené krízou (ako depreciácia menového kurzu a pokles reálnych miezd). Tiež nie je jasné, aká časť úspechu pochádza z trvalého vzrastu medzinárodných cien palív, ktoré sú pre ruský export kľúčovou komoditou. Je otázkou, či predchádzajúce roky vysokého rastu boli využité k tomu, aby bola vytvorená ekonomika, ktorá je viac diverzifikovaná a tým pádom menej závislá na ťažobných odvetviach a znížil sa tak risk výkyvov a rast sa stal viac udržateľný, alebo je rast len dočasnou záležitosťou, ktorá skončí akonáhle klesnú ceny palív.

Čo sa týka budúceho vývoja tak jednou z najdôležitejších vnútropolitických udalostí, ktorá ovplyvňuje aj vývoj ekonomický, bolo znovuzvolenie prezidenta Putina (v marci 2004) na druhé funkčné obdobie, čo znamenalo pokračovanie politických i hospodárskych reforiem, naštartovaných v prvom volebnom období (po roku 2000).

Vďaka koncentrácii rozhodovacích právomocí, rozloženiu síl v Parlamente (strana Jednotné Rusko má významný hlas v Dume a je Putinovi naklonená) a dostatočne vzdialenému časovému horizontu budúcich prezidentských volieb v roku 2008, získal prezident Putin šancu pustiť sa do rady nepopulárnych krokov, ktoré sú pre ďalší vývoj Ruska úplne nezbytné. Tomu zodpovedali aj úlohy, ktoré formuloval vo svojich posolstvách (jarné a jesenné) o stavu zeme. Podmienky k tomu, aby sa zapísal do histórie ako postava, ktorá sa zasadila o modernizáciu Ruska rozhodne má - nové zákony sú prijímané bez problémov, hlasovací mechanizmus je vďaka ovládanej Dume bezproblémový a funguje hladko.

Na jeseň v roku 2004 v rámci posilňovania centralizácie moci vyvrcholili snahy Kremľa o posilnenie federálneho vplyvu v regiónoch (zmena mechanizmu voľby

gubernátorov) a štátneho vplyvu v hospodárskej sfére (dosadzovanie zástupcov kremeľskej administratívy do vedenia významných hospodárskych subjektov).

Z inštitucionálneho hľadiska je jednou z najdôležitejších udalostí zintenzívnenie prístupových jednaní Ruskej federácie k WTO (boli ukončené bilaterálne prístupové jednania s EU o vstupných koncesiách v tovaroch a službách v máji 2004 na summite RF -EU v Moskve).

Najdôležitejšie hospodárske úlohy ruského hospodárstva v nasledujúcich rokoch zostávajú obdobné ako v minulých rokoch - základom je urýchlenie ekonomického rastu.

Táto úloha bola explicitne zdôraznená aj v posolstvách prezidenta o stave Ruskej federácie, kedy Putin vytýčil cieľ zdvojnásobenia ruského HDP do roku 2010. Hlavným cieľom úspešnosti ruskej ekonomiky má byť rast životnej úrovne, najmä zlepšovanie bytovej politiky, zdravotníctva a vzdelávania.

Reálnym problémom zostáva nízka konkurencieschopnosť ekonomiky. Základnými konkurencieschopnými vývoznými artiklami zostáva ropa, plyn, farebné kovy, minerálne hnojivá, uhlie, drevo a zbrane. Hoci behom posledných rokov závislosť ruskej ekonomiky na svetových cenách ropy vďaka rastu vnútornej spotreby mierne klesla, je surovinový faktor pre ďalší rozvoj ekonomiky stále zásadný. Modernizácia celej ekonomiky je najdôležitejšia úloha. K tomu sú nutné masívne investície (predovšetkým zahraničné).

Súčasný investičný mechanizmus v Rusku je nedostatočný. Proces transformácie štátnych úspor do investícií je netransparentný. Úspory tvoria 32 % HDP, avšak len 18 %³¹ smeruje vo forme priamych investícií do základného kapitálu. Rozdiel predstavuje odtok kapitálu, platby za dlh a rezervy centrálnej banky. Rusko dosiaľ nedokáže realizovať pozitívne saldá obchodnej výmeny a nedisponuje efektívnym mechanizmom jeho prerozdelenie do investičných projektov.

Slabý je bankový systém a finančné inštitúty vôbec. Hlavné toky kapitálu sa prerozdeľujú hlavne prostredníctvom veľkých spoločností („prirodzených monopolov“), zameraných na export surovín.

Ďalšou slabinou ruského hospodárstva je veľký podiel netržného sektoru. Z celkového počtu 69,7 mil. zamestnaných pracuje v oblasti prirodzených nebo regionálnych monopolov (najmä plyn, energie, železnice, komunálne hospodárstvo) 5,5 mil. osôb a ďalších 17 mil. je zamestnaných v rozpočtovej sfére³².

31 [21.]

32 [21.]

Všetky tieto problémy nemôže ruské vedenie riešiť bez toho, že by sa oprelo o dôveru spoločnosti. Rast ruskej ekonomiky v posledných rokoch bol okrem vplyvu vysokých cien na ropu i produktom rastúcej dôvery obyvateľstva. V poslednej dobe je však sociálny zmier otrasený kauzou Jukos, procesom speňaženia úľav pre vybrané sociálne kategórie obyvateľstva (tzv. „monetizácia“) a deklarovaným zahájením komunálnej reformy (prechod na tržné ceny za prenájmy a energie pre domácnosti)³³.

Za prioritnú úlohu reformovania ekonomiky považuje vláda administratívnu reformu.

Zatiaľ čo podľa parametrov hospodárskeho rozvoja patrí Rusko medzi stredne rozvinuté štáty, ukazovatele efektivity štátneho aparátu sú výrazne nižšie než stredné. Nízka kvalita štátneho aparátu sa v súčasnosti stáva hlavným prvkom obmedzujúcim ďalší hospodársky rozvoj zeme. Administratívna reforma bola zahájená s cieľom zefektívniť riadenie štátu a ekonomiky a pokračuje pomaly. Ani nová exekutíva nepodáva očakávané výkony. Terajšia vláda nie je schopná špecifikovať časové horizonty prevádzania reformy ani popísať jej postupné etapy. Zrejmé je, že ide o proces dlhodobý, radovo desiatky rokov. Zmeny štruktúry riadenia štátu boli zahájené v predvečer prezidentských volieb v marci 2004, kedy došlo k reformovaniu vlády a ústredných ministerstiev. Efektivitu zmien zatiaľ nie je možné zhodnotiť, faktom je, že činnosť niektorých ministerstiev bola organizačnými zmenami skôr oslabená.

Úroveň demokracie Ruska je zatiaľ nízka. Existujúci mocenský aparát, zvyknutý na

„samoderžavné chovanie“, a pasívna občianska spoločnosť neumožňujú uskutočnenie reformy. Administratívna reforma má modernizovať riadenie štátu, napomáhať vytvárať a rozširovať občiansku spoločnosť a súčasne zodpovedať súčasným globálnym podmienkam.

Nemôže sa preto obmedziť len na organizáciu vlastnej výkonnej moci, ale musí zahrňovať i nový pohľad na inštitúty demokratického zastúpenia, systém politických strán, súdnu moc a represívny aparát (hlavne vymáhateľnosť práva a korupcie). Vo vnútri spoločnosti chýbajú transparentné a funkčné horizontálne väzby.

Štrukturálna reforma bola do značnej miery zastavená a pravdepodobne nemožno v blízkej budúcnosti očakávať obnovenie reformných impulzov. Vo všeobecnosti pokračuje implementácia reforiem schválených a prijatých v rokoch 2002 a 2003, i keď značne nerovnomerným tempom. Zlá implementácia sociálnej reformy v roku 2005 znamenala v ruskej fiškálnej politike bod obratu. Vláda otrasená rozsahom protestov pozastavila aj

33 „Monetizácia“ spočíva na dvoch základných tézach: financovanie niektorých benefitov bude presunuté z federálnej na regionálnu úroveň a ľudia oprávnení dostávať benefity z federálneho rozpočtu si môžu vybrať, či chcú benefity obdržať v penažnom ekvivalante alebo vymeniť tieto peniaze čiastočne alebo úplne za naturálne benefity

ostatné reformy (najmä v oblasti vzdelávania a bytovej politiky) a uvoľnila fiškálnu politiku.

Je možné očakávaťďalšie odkladanie kľúčových reforiem až do rokov 2007 a 2008, kedy sa konajú ďalšie voľby. Namiesto ďalšieho posunu v reformách došlo k rozšíreniu priamej úlohy štátu v strategických sektoroch vrátane výroby energie, letectva, ropy a financií.

Dôsledkom pre priame zahraničné investície môžu byť protichodné signály pre investorov vyplývajúce zo zvláštnej kombinácie štátnych zámerov a liberálnych krokov, kde na jednej strane je evidentná snaha ovládať strategické sektory ruskej ekonomiky štátom a na druhej strane snaha o podporu malých a stredných podnikov pomocou ekonomickej liberalizácie.

Celkom zásadné je Putinovo zdôrazňovanie priority štátnych záujmov nad parciálnymi. To sa týka predovšetkým strategických odvetví, kedy bude smerodatným prevádzanie štátnych úloh a nie záujem jednotlivých spoločností. Všetky inštitúty musia pracovať pre štát a pre jeho záujmy, pretože iba skrz silné Rusko je možné zaistiť hlavné deklarované ciele. Tomu zodpovedá aj posledný vývoj v palivovom sektore, kde bolo oznámené vytvorenie štátnej naftársko-plynárenskej spoločnosti na báze Gazpromu a tiež presadzovanie zástupcov prezidentskej administrácie do vedúcich postov rady rozhodujúcich spoločností.

Ruský „veľký business“ (tzv. oligarchovia) má v súčasnosti už jasne definované podmienky, za ktorých môže fungovať. Predovšetkým je to lojálny vzťah k moci, rezignácia na politické ambície a nahradenie štátu (spolupráca) v sociálnych projektoch.

Z vonkajších podmienok sú najdôležitejšie vysoké ceny ropy a priaznivé pohyby zmenných relácií, z ktorých Rusko benefitovalo v posledných rokoch. V dlhšom období sa ale situácia môže zmeniť. Očakáva sa, že rast v krajinách hlavných obchodných partnerov Ruska v západnej Európe sa zdvihne zo súčasných nízkych úrovní, ale nebude to dostatočné zvýšenie na zabezpečenie väčšieho vzrastu ruskej ekonomiky, alebo vládnym ambíciám diverzifikovať ekonomiku. Rusko chce byť členom vedúcich medzinárodných inštitúcií a politické vzťahy so Západom zrejme ostanú vyrovnané. Rusko však v zásade ostane outsiderom vo svete, v ktorom prevláda západný svetový poriadok, ktorý sa obáva izolácie a zásahov do svojich stále sa zmenšujúcich sfér vplyvu. Je možné očakávať pnutia ako s EU tak s USA, hlavne ohľadne politických línií smerom k bývalým sovietskym republikám.

Dá sa zhrnúť, že inštitucionálny a politický výhľad pre ruský rast je zmiešaný.

K pozitívnym veciam patrí politická a makroekonomická stabilizácia v posledných rokoch a zlepšenie podnikateľského prostredia. Avšak napriek týmto zlepšeniam celkové podnikateľské prostredie zostáva zložité a nepredvídateľné. Kampaň vedená proti ropnej spoločnosti Jukos zvýraznila inštitucionálne nedostatky a ukázala, že vlastnícke práva stále

napokon závisia na vôli štátu. Koncentrácia ekonomickej moci v pár masívnych konglomerátoch brzdí konkurenciu v ekonomike, v ktorej už existuje vysoká regionálna a sektorová dominancia. Prebiehajúce pokusy znížiť regulačnú záťaž na podnikanie budú pokračovať, ale implementácia tejto politiky bude naďalej sťažovaná neefektívnou a ťažkopádnou byrokraciou. Reálna apreciácia rubľa za posledné roky zničila výhodu získanú devalváciou z roku 1998.

Na záver podkapitoly je teda možné konštatovať, že úspechy spoločne so snahou pokročiť v reformách zvýšili dôveru podnikateľov a investorov v ekonomické vyhliadky Ruska. Je ale nutné mať na pamäti fakt, že mnohé vážne problémy stále pretrvávajú, čo čiastočne optimistické výhľady trochu kalí. V druhej polovici roka 2004 ekonomický rast oproti predchádzajúcim rokom mierne spomalil a predpovede na rok 2005 hovoria o raste okolo 6,2 %. Oslabujúci rast môže byť aj prechodnou záležitosťou – od roku 1998 je možné vysledovať obdobia kedy rast posilňuje a kedy zase oslabuje. Vysoké ceny ropy, ktoré stále podstatným spôsobom tiahnu ekonomický rast, nemusia byť v budúcnosti jediným stimulujúcim zdrojom ďalšieho možného rastu. Rezervy sú predovšetkým vo vnútorných zdrojoch hlavne v oblasti fungovania spoločnosti, či regulácie ekonomiky.