Vývoj po kríze

Obdobie od roku 1999 do súčasnosti je pre ekonomiku úspešné, aj keďčo do tempa, tak aj čo do faktorov ekonomického rastu nesúrodé. V článku uverejnenom v časopise Medzinárodná politika 8/2003 používa autor členenie na etapy, pričom prvú etapu tvoria roky 1999-2000, druhú 2001-2002 a ja toto rozdelenie v ďalšom texte používam s tým, že ho ešte doplňujem o najnovší vývoj od roku 2003, ktorý je od predchádzajúcich zase o niečo odlišný.

Prvé dva roky po kríze silne pôsobil efekt devalvácie a zvýšenia svetových cien ropy, ktoré zaistili rast exportných príjmov a zároveň podniky orientované na vnútorný trh boli vďaka nízkemu kurzu rubľa chránené pred zahraničnou konkurenciou. V dôsledku znižovania štátnych výdajov a rastu daňových príjmov, prevýšili príjmy ruského rozpočtu po prvýkrát za mnoho rokov výdaje. Charakteristické pre toto obdobie sú vysoké tempá rastu HDP a to 6,4 % za rok 1999 a 10 % za rok 2000¹³.

December roku 1999 bol aj svedkom politických udalostí. Jednak to boli parlamentné voľby, v ktorých najviac kresiel v Dume získala Komunistická strana Ruskej federácie. Dňa

13 Tempá rastu HDP v období od roku 1996 až 2005 sú zhrnuté v tabuľke na str. 22, všetky údaje o tempe rastu HDP v texte práce vychádzajú z tejto tabuľky

31.12.1999 Boris Jeľcin rezignoval na post prezidenta a v nových prezidentských voľbách v marci roku 2000 sa prezidentom už v prvom kole stal vtedajší premiér Vladimír Putin.

Ako už bolo povedané, hneď po finančnej kríze profitoval ruský priemysel zo silne devalvovaného menového kurzu a značne znížených reálnych cien energií. Tieto faktory boli hlavnými motormi priemyselného zotavenia v rokoch 1999-2000, ale ako reálny menový kurz tak ceny energií boli počas tohto obdobia na neudržateľne nízkej úrovni. Následný vzrast reálnych cien energií spolu s nárastom miezd vyvolali nákladový tlak na ruské podniky. Tento vývoj spolu so stále zhodnocujúcim sa reálnym menovým kurzom, vyvolal aj značný celkový tlak na ruské podniky, ktoré boli pod vplyvom tejto situácie nútené reštrukturalizovať, aby ostali konkurencieschopné. Prieskumy OECD ukazujú, že od roku 2002 podniky cítili zvýšený konkurenčný tlak nielen zo strany importov ale aj zo strany iných ruských podnikov. Zatiaľčo sa rast priemyselnej produkcie v rokoch 2001-2002 spomalil, v roku 2003 opäť vzrástol na skoro 9 % (viz tabuľka na str.21). Príčinou takéhoto vývoja mohol byť značný nárast produktivity práce vo väčšine sektorov. V prvých rokoch zotavovania ekonomiky mohli podniky tiež zapojiť už existujúcu, hoci nie plne využitú, zásobu kapitálu a práce. V prípade kapitálu pomocou vyšších mier využitia stávajúcej kapacity a v prípade práce pomocou zvýšenia počtu odpracovaných efektívnych hodín.

Zvyšujúca sa produkcia ropy nepochybne tiež hrala jednu z hlavných úloh v udržateľnom raste v posledných rokoch a zmeny v cenách ropy (pre Rusko priaznivé) boli taktiež jedným z faktorov, ktorý k rastu prispieval.

Publikácia OECD „Economic Survey of the Russian Federation 2004“ upozorňuje aj na fakt, že na strane ponuky bol rast poháňaný silnými nárastmi v celkovej produktivite faktorov. Väčšinou bol nárast produktivity, najmä v sektoroch s počiatočnými nízkymi úrovňami produktivity, dosiahnutý pomocou toho, čo sa nazýva „pasívnou“

reštrukturalizáciou: ide o často drastickú redukciu pracovnej sily spojenú s relatívne malými investíciami a stagnujúcim, či zmenšujúcim sa výstupom.

Rast výstupu sa koncentroval v tých sektoroch, ktoré sa aktívne reštrukturalizovali, nielen zvyšovaním produktivity, ale aj investíciami. Samotné investície ako také, neboli dostačujúce pre rast výstupu. Niektoré priemyselné odvetvia ako napríklad zemný plyn a elektrina sa nedokázali reštrukturalizovať a doteraz nezaznamenávajú žiadny významný nárast produktivity práce. Napriek značným investíciám prispeli tieto sektory málo k nárastu výstupu.

Vysoké miery ekonomického rastu bolo Rusko schopné dosiahnuť aj napriek relatívne nízkym investičným mieram. Investície ako podiel na HDP tvorili okolo 18 %¹⁴, čo je pod hodnotami podielov ostatných rýchlo rastúcich krajín vo Východnej Európe a Ázii a tiež pod priemerom OECD, ktorý je okolo 22 %.

Masívny nárast produktivity, ktorý je jedným z faktorov silného rastu v posledných rokoch bol, ako už bolo spomenuté, možný, lebo ruské podniky mohli zapojiť dosiaľ nevyužitú alebo plne nevyužívanú zásobu kapitálu a práce. Pretože väčšina nevyužitej kapitálovej zásoby v krajine je zastaraná a časť z nej nebude pravdepodobne nikdy výnosne či efektívne zamestnaná, doteraz tak ešte existujú niektoré nevyužívané alebo neefektívne využívané výrobné kapacity. Ruské podniky tak môžu pokračovať ešte určitý čas v dosahovaní vysokého rastu výstupu so zapojovaním malých investícií. V strednodobej perspektíve však Rusko bude musieť zvýšiť mieru investícií k udržaniu vysokého rastu.

Z hľadiska dopytu bola hlavným faktorom rastu rýchlo rastúca súkromná spotreba, ktorá rástla priemerným tempom 8 % ročne od roku 2000. Rozmach spotreby bol motivovaný nárastom reálnej kúpnej sily domácností, ako výsledku rastúcich reálnych disponibilných dôchodkov (čistých príjmov) a zhodnocovaniu menového kurzu.

Rýchly rast v reálnych príjmoch viedol aj ku rýchlejšiemu rastu importov. Tento rast bol vyvažovaný zvyšujúcimi sa exportmi ropy a priaznivými zmennými reláciami, čo ochraňovalo súčasný spotrebný rozmach pred ohrozením vonkajšej rovnováhy ekonomiky.

Neudržateľnému prehriatiu zabraňovali aj fiškálne obmedzenia. V kontraste k predkrízovému obdobiu sa fiškálna politika stala obozretnejšou. Od roku 2000 bol federálny rozpočet v prebytku. Fiškálna zodpovednosť bola zabezpečovaná rastúcimi príjmami vďaka priaznivým zmenným reláciám a silnému rastu. Prebytok rozpočtu bol využívaný hlavne k splateniu dlhu a k naakumulovaniu rezerv. Časť týchto rezerv bola použitá k vytvoreniu tzv. Stabilizačného fondu. Priaznivá fiškálna situácia vytvorila vhodnú pôdu pre vládu k uskutočneniu obsiahlej reformy daňového systému, čo by za iných okolností bolo oveľa ťažšie. Bolo prijaté aj množstvo inštitucionálnych reforiem navrhnutých tak, aby zlepšovali proces tvorby fiškálnej politiky a správu verejných výdavkov. Obozretná fiškálna politika a prebytky rozpočtu hrali hlavnú úlohu pri oživovaní súkromných investícií. Zatiaľ čo pred rokom 1998 veľké vládne deficity a z toho plynúce veľké požiadavky na pôžičky tlačili reálne výnosy z vládnych papierov do dvoj- až trojciferných čísel, čím vytláčali súkromné investície, po roku 1998 bolo vydávanie

14 Tento a nasledujúce číselné údaje [11.]

vládnych dlhopisov veľmi obmedzené a odohrávalo sa pri záporných reálnych úrokových mierach, čo poslúžilo k presmerovaniu súkromného kapitálu na viac produktívne využitie a to sa odrazilo vo vzrastajúcich investíciách.

V udržaní zotavovania ekonomiky hrala svoju úlohu aj daňová reforma. Väčšia jednoduchosť zvýšila účinnosť zdanenia, zatiaľ čo sa zmenšili deformácie ekonomickej aktivity. Mnohé daňové sadzby boli značne redukované, zatiaľ čo daňové základy boli rozšírené. Toto zmenšilo motívy a príležitosti k daňovým únikom. Naviac sa daňový systém preorientoval smerom k zachyteniu väčšieho podielu rent plynúcich z prírodných zdrojov, hlavne ziskov plynúcich z vysokých cien ropy. Táto skutočnosť spolu s redukciou sadzby dane zo zisku a zavedením zjednodušenej sociálnej dane (preskupenie viacerých sociálnych platieb), boli prvým krokom k znižovaniu všeobecného daňového zaťaženia na celý produktívny sektor a k zvyšovaniu zdanenia sektoru prírodných zdrojov. Daňová reforma, zameraná na podporu štátnych financií limitovaním daňových únikov, predstavila pevnú, jednotnú daňovú sadzbu na osobné príjmy (13 %)¹⁵ od začiatku januára roku 2001 a v rokoch 2000 a 2001 bol zaznamenaný stabilný ekonomický rast. Tiež sa zjednodušila administratíva príspevkov sociálneho zabezpečenia. Daň zo zisku spoločnosti bola znížená z 35 % na 24 % na začiatku roku 2002. Základná daň z pridanej hodnoty bola tiež znížená z 20 % na 18 % na začiatku roku 2004 a regionálna daň z obratu bola zrušená.

Znížili sa aj vládne výdavky, čo tiež uvoľnilo priestor pre zmenšenie daňového bremena a bolo dodatočným stimulom pre súkromné investície a spotrebu a tak aj pre ekonomický rast.

V ďalšom období, v rokoch 2001 a 2002 došlo k spomaleniu tempa rastu. V roku 2001 rástlo HDP tempom 5,1 % a v roku 2002 rýchlosťou 4,7 %. Dôvodov pre tento jav je viacero. Ku koncu roka 2001 klesol rubeľ na kritickú úroveň (70-75 %¹⁶ úrovne z júla roku 1998) a vnútorný trh prestal byť v dostatočnej miere chránený pred zahraničnou konkurenciou a začal rásť dovoz. Taktiež sa stále nedarilo zastaviť odliv kapitálu z krajiny.

Na modernizáciu ekonomiky nemá Rusko dostatok investícií a stalo sa veľkým dlžníkom ostatného sveta. Príjmy ekonomiky sa koncentrujú hlavne v exportne - surovinovom sektore.

Napríklad v roku 2002 z 24 mld. USD investícií do ruského priemyslu pripadalo 14 mld.

USD na exportne – surovinový sektor a len 5 mld. USD na spracovateľské odvetvia orientované na vnútorný trh. V surovinovom sektore sa tak objavuje nadbytok kapitálu,

15 Údaje o daňových sadzbách [26.]

16 Tento a nasledujúce číselné údaje [12.]

ktorý nemôže byť efektívne využitý, a to vedie k rozsiahlemu vývozu kapitálu. Vo vnútorne orientovaných odvetviach sa prejavuje nedostatok kapitálu i nedostatočná investičná príťažlivosť.

V tomto období bol prijatý nový Pracovný zákonník, a reformovaný Pozemkový kódex. V júni roku 2002 bola Ruská Federácia označená ako Európskou Úniou tak Úradom obchodu USA za tržnú ekonomiku.

Vývoj na prelome rokov 2003 a 2004 vyvolal nové pochybnosti pokiaľ ide o vlastnícke práva, čo bolo v rozpore s predchádzajúcim vývojom, kedy práve dojem, že vlastnícke práva sú dostatočne zabezpečené bol jedným z faktorov, ktorý prispel k oživeniu investícií v rokoch 2000 a 2001, hlavne v ropnom sektore. Investície do ropného sektora vyskočili zo zhruba 25 % celkových investícií do priemyslu pred krízou na asi 35 % od roku 2000.

Postkrízové zotavenie bolo teda predovšetkým poháňané zvýšenou konkurencieschopnosťou ruského priemyslu po devalvácii rubľa. Padajúce úrokové miery hrali pomerne malú úlohu pretože bankový systém nemal dostatok peňazí na úvery.

Hlavným výsledkom reštriktívnej fiškálnej politiky v tomto štádiu bolo zabrániť návratu privysokej inflácie. Naviac to pomohlo signalizovať radikálny odklon od neudržateľnej predkrízových politík a tak obnoviť dôveru.

Dopad finančnej krízy na reálnu stranu ekonomiky , hlavne na zamestnanosť a reálny HDP bol malý, a Rusko dokázalo, že finančné krachy nemusia nechať značný zárez v raste výstupu v nasledujúcich rokoch. Rusko sa od dna odrazilo rýchlo. Od roku 1999 rástlo HDP priemerne tempom 6,5 % ročne. Hoci v rokoch 2000 a 2001 sa tempá spomalili, zostali vyššie po kríze ako kedykoľvek od počiatku reforiem.