Živý človek móže byť súčasne zle mrtvy.
Dvaja živi l'udia móžu mať mřtve priatel'stvo.
hoci sa zdajú naozajstnými priatelmi. Kresťan
stvo je znak priatel'stva s Bohom, a predsa v kresťanovi móže byť toto priatel'stvo mřtve.
Mřtve priatel'stvo nie je vec, ktorú by sme museli dlho hl'adať. Kedysi bol zvláštnym me
nom označený názor, ktorý sústavne pestoval mřtve priatel'stvo — indiferentizmus, každý pomer k Bohu prehlasuje sa dostačujúci a správny, každé náboženstvo za rovnako hod
165
notné. Sústava zmizla, vec zostala a prešla mnohým l'uďom do krvi.
Lahostajnosť k Božím veciam, lahostajnosť rozumu a l'ahostajnosť srdca vyznačuje mřtve priatel'stvo. Je sice Viera v Boha, niet však zá—
ujmu poznat celú pravdu. Záujmy sú inde.
Náboženstvo sa pociťuje ako sbierka zákonov
& nariadeni. Boh je pociťovaný ako zákono
darca ukrytý za svojimi zákonmi, nehl'adaný zanieteným zrakom. Ako človek plati dlhy po
riadne alebo neporiadne, s tým istým smýšl'a
nim sa „dáva svedomie do poriadku", „človek sa smieruje s Pánom Bohom", konajú sa, vy
nechávajú sa modlitby a náboženské povin
nosti. ,
Stráca sa smysel pre život z náboženstva, lebo vel'mi vyvinutý je smysel pre veci života z pozemských zásad. Len keď človek je bez
úhonný podl'a pozemských zásad. Pozemské zá—
sady sa sledujú so živým & neúmorným zá
ujmom, niet však záujmu premyslieť až do po
'sledných dósledkov taje zásad evanjelia Božie
_ho milosrdenstva a vykúpenia. V každom ná
boženstve móže človek správne žiť — a je pri
valený velký kameň na hrob mřtveho pria—
teIstva.
Čo tu chýba? Nie je tu reč o neveriacom človekovi; preto je oprávnená- takáto otázka.
V duši je viera, je aj akási nádej, alebo aj akési dúfanie neba a pomoci Božej; & predsa pria
tel'stvo je mřtve. Čo tu chýba do živého pria
tel'stva? Mřtvemu priatel'stvu je Boh cudzí. Ak priatel'stvo má byť živé, Boh musi byt člove
kovi blizky. Svatý Tomáš1 vravi: „Viera a nádej poja s Bohom iba tak, že od neho berú pozna—
nie pravdy a očakávanie dobra; ale láska utkvieva na Bohu samom, k vóli nemu, a nie preto, že z neho niečo máme." ——Priatel'stvo je mřtve i s vierou a nádejou, ak ho nepreniká
* T. Suma, 11—11., 23, 6.
166
a neživi božská ctnost lásky. Tá vlastnost chýba mí'tvemu priatel'stvu, lebo ona je životom priatelstva.
Živé priatefstvo je tam, kde je o z aj s t n ě spojenie, kde je jeden s druhým, v dru
hom, kde sa vlastne len dáva, kde sú len otvo
rené srdcia, a nielen natiahnuté dlane.
To sú už známe myšlienky, ale treba zdó—
raznit důležitost a ráz ich vplyvu na priat'er
stvo. Důležitost preto, že živé priatel'stvo s Bo
hom je najdóležitejšia vec krestanského života, a aj najdrahocennejšia vec. Vplyv lásky k Bo
hu na priatel'stvo s nim zasahuje najma vieru a nádej; lebo Viera a nádej sú prvé kroky a stále základy priatel'stva Láska predlžuje a zrýchl'uje kroky, upevňuje základy a na nich
tvori stánok Boha s človekom.
Z obrazu skór pochopíme, čo to znamená.
Uznávame pravdu všade, kde sa nám podáva aspoň 5 vonkajšími znakmí pravdy. Keď nám hodnoverný človek rozpráva alebo radi, so zá
ujmom vypočujeme jeho zprávy, uznávame je
ho oprávnenú radu, azda sa podl'a zpráv a rád zariadime; ale nie k vóli človekovi, ale z lásky k pravde a vždy s akousi opatrnostou. Ale bez opatrnosti celkom náhlou oddanostou berieme za svoje, čo priatel' hovori a radí. Lebo ho mi
lujeme ——a láska stotožňuje s milovaným.
Kto miluje Boha, má všetky záruky, že jeho láska k pravde nebude poškvrnená, keď za svo
je prijme, 'čo Boh hovorí a radí. Jednou vierou veri Bohu-aj ten, kto veri a miluje, aj ten, čo iba veri; ale nie je to rovnaká Viera. Sv. Tomáš2 vravi, že Viera bez lásky nie je dokonalá ctnost, a že Viera je dokonalá, keď jej láska dáva váč—
šiu ochotu, oddanost a dóveru. To je ona živá Viera, ktorá podl'a slov Spasitel'ových prenáša hory a jednakou mocou človeka prenáša cez hory tažkosti, obiet' a vzdialeností k najvyšším cieIom.
“*“Tamt. 4 a '5.
167
Láska k Bohu robí vieru živou, a iba tým sa začina náboženský život. Hovori sa o du
chu viery ako o požiadavke náboženského ži
vota. Stari menom ducha rozumeli to, čomu my hovoríme impulz, nutkanie, hnanie do po
hybu, udržovanie v čulom účelnom pohybe, a tohto ducha spojovali s vól'ou. To je duch viery.
tol'ko hl'adaný a tak životne důležitý pre nábo—
ženský život: láska k Bohu — Priatel'ovi. Ani najdókladnejšie rozumové úvahy o Božej hod—
novernosti nám nedajú tú bezpečnú &radostná istotu, že .vierou neutrpí naša láska ku pravde;
dá ju iba láska k Bohu, Už nemáme čire pre
svedčenie o pravde Božej; pravdy viery staly sa v nás životnými.
Jediná božská ctnost lásky spósobí, že obsah viery sa nám stane opravdivým návykom, žia
rivým svetlom života, ktoré samo a neodbytne sa vždy prihlási, aby pri ňom boly upravené naše pohnutky, myšlienky, reči “a naše činy.
Skoro tak, ako pravý profesor Slovenčiny ani nechce a hl'adá chyby v tom čo čita, a čítané upravuje podl'a pravidiel.
A iba vtedy je viera človekovi tým, čim ju chce mať Boh, ked' ju človekovi dáva: živou., život dávajúcou mocou.Ako viera nemůže v du
ši začať bez spolupráce vóle, ako človek ne
móže uveriť, dokial' nechce uveriť, tak nemóže mat ducha viery a nim vieru dokonalú, dokiaI naozaj a zo srdca nemiluje Boha. To je posled
ná odpoveď na otázky, prečo viera a nábožen
ský život ochabuje; to je tiež jediný účinný ]iek: priviesť človeka k srdečnému a silnému milovaniu Boha. Všetko ostatné, čo múdri pod
nikajú, je slabé, je honením človeka po vedlaj
ších chodničkoch, kde mu nakoniec únavou Všetko zovšednie. Len láska' a cesta k láske nezovšednie ani neunavuje.
Živé priatel'stvo, láskou dávajúc viere to.
čo duša dáva telu, zasahuje do druhej hlavnej sily kresťanského života, do nádeje. I najváčši 168
hriešnik móže opravdivo dúfať, že raz dosiahne odpu'stenie. Dúfa, ale s obavami. Keďže duša má dar svatej lásky k Bohu, dúfa; ale jej nádej láskou dostala dvojaké zdokonalenie, vo svojej povahe a- vo svojich pohnútkach.
To nie je nesmelá nádej; je smelá, bezpečná, neohrozená. Nijaké pozemské sklamanie ju ne—
pohne, nijaká prekážka ju nezarazí, láska ju naučí práve v najváčších sklamaniach a pred najváčšími prekážkami s obdivom hl'adieť na Priatel'a, ktorého podivnú velkosť a víťaznú moc ukazujú práve tieto prekážky a sklamani-a, lebo on ich všetky prekoná. Eudské sklamania sú jej zvesťou Božích triumfov.
Z nádeje strácajú sa posledné zbytky sebec
kých pohnútok v očakávaní osobného blaha.
Nádej sa stáva obdivujúcim pohl'adom na vše—
mocného Priatel'a, s ktorým sjednotení zvíťa
zime & uvidíme, že sa naše srdce neklamalo, keď k nemu priliplo v bezohl'adnej oddanosti.
Priatel'stvo živé — hl'adáme to slovo v Pis
me a nachádzame ho u apoštola Pavla: „Teraz trvajú Viera, nádej a láska, tieto tri, ale naj
váčšia z nich je láska.“
Keď hI'adáme živé priatel'stvo, musíme hl'a
dať lásku, aby sme mali onu trojicu, ktorá je
diná vytvára dokonalost duše a života. Ako nájdeme lásku, aby sme dosiahli živé priateI
stvo? Nekatolíkovi je ťažko dávat odpoveď na tú otázku. Katolík však vie, že tú lásku vkládá do l'udského srdca len Boh sám, že ju tam vloží pri rozhrešení, pri Pánovom stole, že každá sviatosť je rozmnoženie fondu lásky, keď zvěč—
šená milost dáva láske novú výživu. To je ne—
smierny význam sviatosti, že v nich máme ne—
klamné istú cestu k živému priatel'stvu.
Kedy to všetci pochopíme?
“ 1 Kor. 13, 13.
169
Univ. prof. Dr. Gašpar F r i e t h 0 f f , OP:
Božia Matka1
2.
Ak nehladíme na protestantov, ktorí „sami nevedia, čo učia", tak zapieranie slávneho názvu „Božia Matka" je vždy spojené s narú
šaním samého tajomstva vtelenia; preto neču
duime sa, že svátá matka Cirkev vždy proti kacirom hájila Máriino božské materstvo spolu s tajomstvom vtelenia. Každý vie, že treti vše
obecný efezský snem vyhlásil nasledujúci ká
non, keď pritom kresťanský l'ud jasal: „Ak niekto nevyznáva, že Boh je ozajstný Emanuel, a preto, že Bohorodička je svátá Panna — keď
že podla tela zrodila telom učinené Božie Slovo
— nech je prekliaty."2
Tak aj za nevyhnutné pokladala túto prav
du znova vštepiť na štvrtom všeobecnom sne
me, t. j. na piatom a šiestom chalcedónskom,3 a na carihradskom sneme.4 Aj pápež Ján II."'
& Pius XI.6 znova to zdůrazňovali.
Dóležitejšie svedectvá ústneho podania sú u sv. Ignáca Antiochejského, u sv. Justina, u sv. Irena Lyonského, u sv. Hypolita, ba aj u Tertulíána a Origena.
Písmo sv. n ik de takými slovami neučí: