Bankovní institut vysoká škola Praha
zahraničná vysoká škola Banská Bystrica Katedra ekonómie a financií
Vláda Slovenskej republiky
Bakalárska práca
Autor: Iveta Duszová
Právní administratíva v podnikatelské sféře Vedúci práce: Prof. JUDr. Igor Palúš, CSc.
Banská Bystrica Júl 2009
Prehlásenie
Prehlasujem, ţe som bakalársku prácu vypracovala samostatne a s pouţitím uvedenej literatúry.
V Banskej Bystrici, dňa 01.07.2009 Iveta Duszová
Poďakovanie
Ďakujem Prof. JUDr. I. Palúšovi, CSC. za cenné rady, pripomienky a odborné vedenie pri vypracovaní bakalárskej práce.
Anotácia
Moja Bakalárska práca obsahuje charakteristiku vlády v systéme parlamentnej republiky, ústavné postavenie vlády Slovenskej republiky, porovnanie vlád v parlamentných
a prezidentských krajinách a vzťahy vlády SR k Národnej rade SR a k prezidentovi SR.
Annotation
My bachelor thesis contains a characteristic system of parliamentary government in the system of parliamentary government in the Republic, the constitutional position of the Government of Slovak Republic, the comparison of governments in parliamentary and presidential contries and relations to the Government ´s National Council and the President.
Obsah
1. Úvod ...…..7
2. Kapitola prvá 1. Formy vlády v demokratickom štáte 1.1. Forma vlády – všeobecne ………8
1.2. Porovnanie vládnych foriem 1.2.1.Vládna forma v Spojených štátoch amerických...…..12
1.2.2. Vládna forma vo Veľkej Británii...…15
1.2.3. Vládna forma vo Švédsku ………19
1.2.4. Vládna forma v Spolkovej republike Nemecko ………22
1.2.5. Vládna forma v Rakúsku ………..24
1.2.6. Vládna forma vo Francúzsku ………26
1.2.7. Vládna forma v Taliansku ………28
1.2.8. Náčrt formy vlády v Slovenskej republike ………..30
3. Kapitola druhá 1. Ústavné postavenie vlády Slovenskej republiky 1.1. Postavenie vlády v sústave štátnych orgánov...…31
1.2. Zloţenie, ustanovenie a ústavná zodpovednosť vlády...32
1.3.Pôsobnosť vlády ...….35
1.4.Ukončenie plných mocí vlády Slovenskej republiky...38
4. Kapitola tretia 1.Vzťahy vlády k Národnej rade SR a k prezidentovi SR 1.1.Vzťah vlády k Národnej rade SR …...40
1.2. Vzťah vlády k prezidentovi SR...43
5. Záver...45
6 . Pouţitá literatúra...46
ÚVOD
Vláda Slovenskej republiky je najvyšším orgánom výkonnej moci Slovenskej republiky.
Ústava SR ju v článku 108 definuje ako „ vrcholný orgán výkonnej moci“. Predstavuje politické vedenie vererejnej správy. Má zákonodarnú iniciatívu – môţe predkladať návrhy zákonov ( čl. 87 odst. 1 ) a vlastnú normotvornú právomoc – môţe vydávať nariadenia na vykonávanie zákona a v medziach zákona (čl. 120). Ako verejnopolitický orgán svoju legitimitu odvodzuje priamo od občana – vládu zvyčajne zostavuje predseda politickej strany, ktorá získala vo voľbách najviac hlasov.
Vláda je koncepčné centrum, tvorí a uskutočňuje štátnu politiku. Jej úlohami sú vykonávanie štátnej správy, zabezpečovanie jej výkonu na celom území republiky ( celoštátna pôsobnosť ), pričom do popredia vystupuje hlavne jej organizátorský charakter.
Má všeobecne vecnú pôsobnosť, teda riadi, koordinuje a kontroluje všetko, čo sa týka výkonnej moci: zabezpečuje medzinárodné, obranné, politické, ekonomické, hospodárske a iné záujmy štátu prostredníctvom svojej normotvornej činnosti, najmä tým, ţe vykonáva zákony NR SR. Svoju riadiacu právomoc uplatňuje len voči vykonávateľom štátnej správy, činnosť nepodriadených subjektov ( napr. Obcí, samosprávnych krajov, atď. ) ovplyvňuje nepriamo, vládnou politikou.
Cieľom moje práce je charakterizovať vládu Slovenskej republiky, jej ústavné
postavenie a zároveň bliţšie opísať vzťahy vlády Slovenskej republiky k Národnej rade SR a k prezidentovi SR.
V záujme lepšieho pochopenia a postavenia vlády SR v našom ústavnom systéme som povaţovala za potrebné stručne poukázať na formu vlády v niektorých štátoch, ktoré moţno povaţovať za tzv. „ tradičné demokracie „ . Preto som zaradila kapitolu I. Pod takým názvom ako v práci uvádzam.
I.KAPITOLA
1. FORMY VLÁDY V DEMOKRATICOM ŠTÁTE
1.1. Forma vlády – všeobecne
Rozumieme ňou štruktúru a zloţenie najvyšších orgánov štátu v danom štáte, spôsob ich tvorenia, vzájomné vzťahy medzi týmito orgánmi a zároveň vzťahy orgánov štátu k obyvateľstvu.
Z hľadiska autonómie zloţiek štátnej moci rozoznávame:
a) parlamentná forma vlády ( parlamentarizmus)
Pre túto vládnu formu v jej pôvodnej podobe sú charakteristické hlavne tieto znaky:
Historicky vychádza z teórie suverenity ľudu, ktorá zohrala významnú úlohu v období anglickej a neskôr Veľkej francúzskej revolúcie, pretoţe jej praktické uplatnenie umoţnilo likvidovať absolutizmus a poloţiť základy pre formovanie demokratickej spoločnosti vychádzajúcej z princípu reprezentatívnej demokracie. Princíp suverinity ľudu sa v procese historického vývoja postupne transformoval na svoju reprezentatívnu formu – parlament.
V priebehu druhej polovice minulého storočia sa na tomto základe začína rozvíjať parlamentarizmus ako vládna forma, v ktorej Z postavenia parlamentu sa odvodzujú vzťahy k ostatným orgánom, t.j. k vláde a hlave štátu, pričom určujúcimi sú vzťahy medzi parlamentom a vládou.1
Vláda, pôvodne koncipovaná ako výbor parlamentu, je zloţená z poslancov, pričom jej tvorba závisí od zloţenia parlamentu – tvorba vlády závisí od výsledkov volieb do parlamentu. Ak sa po parlamentných voľbách vytvorí taká situácia, ţe väčšina poslaneckých mandátov v parlamente patrí jednej politickej strane, vtedy sa aj vláda vytvorí z členov tejto strany ako tzv. väčšinová.
Ak však ani jedna politická strana nezíska v parlamentých voľbách nadpolovičnú väčšinu poslaneckých mandátov, vtedy sa vytvára koaličná vláda zloţená zo zástupcov viacerých strán ( koalícia). Politické strany, ktoré sa zúčastňujú na vláde, sú tzv. vládne strany a ich poslanci v zásade podporujú vládu. Ostatné politické strany tvoria v parlamente opozíciu.
Vláda po svojom ustanovení predstupuje pred parlament a ţiada o vyslovenie dôvery.
Tvorba vlády úzko súvisí s politickou zodpovednosťou vlády parlamentu. Demisia vlády sa podáva do rúk hlavy štátu. Činnosť vlády tak predpokladá dôveru parlamentu. Táto sa odvodzuje od toho, ţe parlament je nielen najvyšším zákonodarným orgánom, ale súčasne kontroluje činnosť vlády. Práve z kontrolnej funkcie parlamentu vyplýva právo vysloviť vláde nedôveru, ak parlament nesúhlasí s jej činnosťou.
Hlava štátu v konfliktoch medzi parlamentom a vládou zaujíma pozíciu hlavného arbitra, t.j. hlava štátu môţe demisiu vlády prijať a zároveň rozpustiť parlament a vypísať nové voľby.
V parlamentnej vládnej forme existuje ústavná funkcia predsedu vlády, resp. premiéra.
Hlava štátu buď nastupuje na svoje miesto dedične, alebo je volená parlamentom, prípadne osobitným zhromaždením ( kolégiom).
Hlava štátu má tzv. slabé postavenie, hoci zásadne nezodpovedá za svoje ústavné konanie inému štátnemu orgánu. Úspešné fungovanie štátneho mechanizmu v rámci parlamentnej vládnej formy predpokladá určitú spoluprácu zákonodarných orgánov a orgánov vládnych a výkonných, nielen v oblasti legislatívnej činnosti, ale aj v iných sférach, keďţe činnosť vlády je podmienená dôverou parlamentu.
b) prezidentská forma vlády ( prezidentský systém)
Znaky prezidentskej vládnej formy:
Teoretickým východiskom tejto vládnej formy je teória trojdelenia štátnej moci, podľa ktorej sa moc v štáte delí na moc zákonodarnú, výkonnú a súdnu. Nejde však len
o poţiadavku deľby moci, ale aj oddelenosti, vzájomnej nezávislosti a nezodpovednosti jednotlivých zloţiek štátnej moci. Princíp deľby moci bol v USA dopracovaný o systém vzájomných bŕzd a protiváh ( checks and balances ), ktorý však do určitej miery
modifikuje vyššie spomínanú poţiadavku oddelenosti, nezávislosti a nezodpovednosti
jednotlivých zloţie štátnej moci.2
Tvorba vlády závisí od volieb prezidenta, ktorý menuje a odvoláva jej členov. Prezident a vláda sú výkonnými orgánmi. Prezident vystupuje nielen ako hlava štátu, ale je súčasne aj šéfom exekutívy. Vláda nevystupuje ako kolegiátny orgán, ktorý rozhoduje väčšinou hlasov. Je vlastne len prezidentovým kabinetom, pre činnosť ktorého sú rozhodujúce prezidentove stanoviská tak v oblasti vnútornej ako aj zahraničnej politiky. Pri tvorbe a činnosti vlády sa vţdy zachováva rozhodujúce postavenie tej politickej strany, ku ktorej patrí prezident.
Prezident je volený vo všeobecných voľbách občanmi, preto v prezidentskej vládnej forme môţe byť politické zloţenie parlamentu ( kongresu) a vlády rozdielne.
Základným vzťahom prezidentskej vládnej formy je vzťah nezodpovednosti prezidenta a jeho vlády parlamentu. Parlament nemôţe vysloviť nedôveru prezidentovi ani jeho vláde. Tým sa umoţňuje fungovanie týchto dvoch orgánov aj v situácii, ak sú politicky rozdielne zloţené. Prezident nemôţe rozpustiť parlament.
V prezidentskej vládnej forme neexistuje funkcia predsedu vlády, resp. premiéra.
Prezident má silné postavenie, ktoré sa prejavuje hlavne v tom, ţe je skutočným šéfom celej exekutívy. Prezident v tomto zmysle vyberá a menuje mnoho vyšších štátnych úradníkov aţ po štátnych sekretárov, t.j. ministrov.
Prezidentská vláda forma nevychádza vo vzťahoch medzi legislatívou a exekutívou z princípu spolupráce, ale z princípu konkurencie jednotlivých štátnych mocí. Formálne z tejto deľby moci vychádza i postavenie súdov, ktorých úlohou v tomto formálnom poňatí má byť kontrola nad legislatívou a exekutívou.
Prezidentská vládna forma sa povaţuje za stabilnejšiu ako je parlamentná forma, lebo jej praktické uskutočňovanie sa pomerne veľkou mierou prekrýva s klasickou koncepciou tejto vládnej formy.
2 Posluch, M.-Cibulka, Ľ: Štátne právo Slovenskej republiky, VO PF UK, 2006, c.d.120
c ) systém vlády zhromaždení
je vládnou formou zaloţenou na koncentrácii moci v rukách parlamentu – systém vlády parlamentu –direktoriálny, kabinetný – parlament volí vládu ( Spolkovú radu ) na 4 roky.V tomto období je vláda prakticky neodvolateľná a zodpovednosť voči parlamentu fiktívna, je to direktórom na určité obdobie.
Postavenie vlády je redukované na úlohu výkonného orgánu parlamentu, do rozhodovania ktorého môţe najvyšší zastupiteľský zbor kedykoľvek zasahovať, meniť ho alebo nahradiť svojím rozhodnutím. V tejto vládnej forme je v rukách parlamentu celkom koncentrovaná zákonodárna a výkonná moc. Direktoriálna demokracia je uţ len vo Švajčiarsku. Výkonná moc má presne stanovený počet ministerstiev. Okrem straníckej príslušnosti sa akceptuje aj náboţenská, regionálna, atď. Vyţaduje si veľkú toleranciu názorov.
Systém najvyšších štátnych orgánov v tejto krajine tvoria: Spolkové zhromaţdenie ( parlament), Spolková rada ( vláda ) a prezident. Spolkové zhromaţdenie, koré sa skladá z Národnej rady a Rada štátov je najvyšším zákonodarným orgánom a tieţ zborom, ktorý volí vládu i prezidenta.
Vláda je podriadená parlamentu len formálne. V praxi je vláda orgánom, ktorý je fakticky nadriadený parlamentu.
Prezident je volený Spolkovým zhromaţdením, a to z členov Spolkovej rady, na jeden rok.
Je predsedom vlády, predsedá vláde s rovnakým hlasom ako obyčajný minister. Ústavne reprezentuje štát navonok. Obyčajne sa do funkcie prezidenta volia postupne všetci členovia vlády. Jednotliví členovia pôsobia vo vláde aj 15 – 20 rokov.
Hlavným spôsobom pôsobenia parlamentu na vládu je zákonodarstvo a prejednávanie a schvaľovanie štátneho rozpočtu. Zodpovednosť vlády voči parlamentu spočíva v jej povinnosti podávať kaţdý švrťrok správy o činnosti. Prerokovanie správ vlády je uzatvárané uznesením. Vláda je tak podriadená politickým smerniciam parlamentu, parlament jej však nemôţe vysloviť nedôveru.
1.2. POROVNANIE VLÁDNYCH FORIEM
1.2.9. Vládna forma v Spojených štátoch amerických
Modelovým príkladom prezidentskej republiky sú Spojené štáty americké. Sústava najvyšších štátnych orgánov je nasledovná: Kongres, prezident a Najvyšší súd USA.
KONGRES USA – na rozdiel od európskych parlamentov, ktoré sú prevaţne fórami politických diskusií medzi vládou a opozíciou - je koncipovaný ako parlament pracovný.
Je zloţený z dvoch komôr – Snemovne reprezentantov, ktorá má 435 členov volených v priamych voľbách kaţdé dva roky, a Senátu, ktorý má 100 členov. Volebné obdobie senátorov je 6 rokov s tým, ţe sa v priamych voľbách kaţdé dva roky obnovuje jedna tretina členov Senátu. Senát je výrazom federatívneho usporiadania USA a zastupuje záujmy členských štátov. Pre americký pragmatizmus je však príznačné, ţe Senát nevznikol na základe vopred pripravených koncepcií teoretického charakteru, ale skôr náhodou ako dôsledok sporov medzi veľkými a malými štátmi na filadelfskom konvente, ktorý viedli o spôsobe zastúpenia štátov vo vtedajšom jednokomorovom parlamente.
Všetka zákonodarná moc uvedená v ústave patrí Kongresu.
Senát vznikol ako prostriedok ochrany malých štátov proti veľkým štátom Únie. Skladá sa z dvoch zástupcov kaţdého štátu. Senátorom môţe byť osoba, ktorá má najmenej 30 rokov, je 9 rokov občanom USA a obyvateľom štátu, za ktorý bude volená. Predsedom Senátu je viceprezident USA.
Prácu Snemovne reprezentantov riadi jediná osoba, tzv. speaker. Volený je na celé volebné obdobie snemovne a má značnú právomoc. Miesta sa delia medzi členské štáty na základe počtu obyvateľov. Členom Snemovne reprezentantov môţe byť osoba, ktorá má najmenej 25 rokov, je 7 rokov občanom USA a obyvateľom štátu, za ktorý bude volená.
Kongres sa schádza na svoju schôdzku najmenej raz do roka. Najdôleţitejšou funkciou Kongresu je jeho zákonodarná činnosť. V Kongrese pôsobia štyri základné druhy výborov:
- stále ( klasické ) - legislatívna činnosť - špeciálne výbory
- spojené výbory
- konferenčné výbory
PREZIDENT – na čele USA stojí prezident volený nepriamo na obdobie štyroch rokov. Je priamo volený zborom voliteľov, ktorých si v priamych voľbách vyberú občania jednotlivých štátov USA. Počet voliteľov jednotlivých štátov závisí od ich početného zastúpenia v kongrese. Celkový počet voliteľov je zhodný s počtom členov Kongresu USA + 3 za Washington D.C. Víťazom sa stane ten kandidát, ktorý získa 270 a viac voliteľov. Štáty s najvyšším počtom voliteľov môţeme označiť slovom kľúčové. Sú nimi Kalifornia ( 55 ), Texas ( 34 ), New York ( 31 ), Florida ( 27 ), Pensylvánia ( 21 ), Ohio ( 21 ) a Illinois ( 20 ) .
Ústava USA upravuje postavenie prezidenta aţ vo svojom II. Článku, kým prvý je venovaný Kongresu. Vzťah zákonodarnej a výkonnej moci v prezidentskej vládnej forme nie je zaloţený na spolupráci, skôr smeruje k dosiahnutiu určitej rovnováhy. Celkový trend vývoja praktickej funkcie amerického prezidentského systému smeruje nepochybne k posiľňovaniu prezidenta.
Prezident je hlavou výkonnej moci štátu a reprezentuje navonok. Je jediný orgán, ktorý disponuje výkonnou mocou. Funkciu premiéra, resp. Ministerského predsedu vykonáva samotný prezident. Vláda v našom chápaní tu neexistuje. Namiesto nej je prezidentom vytvorený akýsi vládny kabinet pozostávajúci zo štátnych tajomníkov, resp. ministrov.
Kabinet však nie je kolegiátnym orgánom – prezident nepotrebuje súhlas daného ministra a hlasovanie tu nie je nutné. Kabinet skôr slúţi ako poradný orgán prezidenta.
Veľmi dôleţitým prvkom prezidentskej republiky je neexistencia kontrolnej právomoci Kongresu voči prezidentovi a jeho kabinetu. Kongres nemá právo vysloviť prezidentovi či jednotlivému členovi kabinetu nedôveru, a tým zapríčiniť pád exekutívy. Uplatňuje sa veľmi dôsledné delenie štátnej moci. Člen kabinetu nesmie byť členom Kongresu USA na rozdiel od parlamentnej formy vlády.
Mimoriadne výrazným znakom je tzv. systém bŕzd a protiváh ( angl. Checks and balances ), ktorý má slúţiť pri vyvaţovaní zákonodarnej, výkonnej a súdnej moci.
Prezident má právo blokovať Kongres prostredníctvom svojho práva veta. Toto veto odkladá schválenie zákona, neruší ho. Na jeho schválenie je však po uplatnení veta potrebný vyšší počet hlasov – minimálne dvojtretinová väčšina všetkých poslancov v oboch častiach Kongresu. Kongres zasa môţe podať na Najvyšší súd ústavnú ţalobu na prezidenta ( tzv. impeachment ), ktorá by mohla viesť k odvolaniu prezidenta z úradu.
Prostredníctvom senátu smie Kongres odmietnuť udelenie súhlasu na vymenovanie do funkcie alebo aj ratifikovanie medzinárodnej zmluvy, ktorú uţ prezident podpísal.
Prezidenta môţe brzdiť aj tým, ţe vláde neschváli navrhnutý rozpočet. Prezidenta moţno súdiť za vlastizradu a za porušenie ústavy.
NAJVYŠŠÍ SÚD SPOJENÝCH ŠTÁTOV – je najvyšší súdny orgán Spojených štátov.
Skladá sa z 9 sudcov, ktorých vymenúva na doţivotie prezident so súhlasom dvoch tretín Senátu.
Najvyšší súd pozná iba formu plenárneho rozhodovania. Rozhoduje obyčajnou väčšinou prítomných, pričom môţe konať a rozhodovať, ak je prítomných aspoň šesť sudcov.
Konanie pred Najvyšším súdom je finančne náročné, procesne zloţité a zdĺhavé, podliehajúce rôznym konvenciám3.
Súdy dokáţu brzdiť prezidenta tým, ţe vyhlásia jeho postup za protiústavný. Rovnako tak smú blokovať rozhodnutia Kongresu, ak vyhlásia ním prijatý zákon za protiústavný.
3Orosz,L.: Forma vlády na prelome tisícročí, Právny obzor, 1997, s. 300-312
1.2.2.Vládna forma vo Veľkej Británii
Sústavu najvyšších štátnych orgánov vo Veľkej Británii tvoria : parlament, vláda a kráľ, resp. kráľovná. Spojené kráľovstvo Veľkej Británie a Severného Írska je konštitučnou monarchiou s dedičným panovníkom a nepísanou ústavou.
Panovník zosobňuje zvrchovanosť štátu a väčšina štátnej moci je uplatňovaná v mene panovníka. Je kolískou parlamentnej demokracie.
PARLAMENT:
sa skladá z Hornej snemovne ( House Of Lord ) a Dolnej snemovne ( House Of Commons ).4
Dolná snemovňa alebo Snemovňa obcí je volená v priamych voľbách na obdobie 5 rokov.Má 659 členov, pričom kaţdý poslanec môţe byť zvolený len v tom obvode, kde má trvalé bydlisko. Vznik Hornej snemovne ( Snemovne lordov ) je spojený so zvláštnosťami procesu anglickej revolúcie, počas ktorej sa táto snemovňa premenila na akýsi aristokratický orgán, ktorý sa mal stať brzdou Dolnej snemovne ako nositeľky revolučných myšlienok.
V súčasnosti patrí Hornej snemovnina základe zákonov o parlamente z rokov 1911 a 1949 v skutočnosti iba jediné významnejšie oprávnenie - odloţiť prijatie zákona o jeden rok ( finančného zákona iba o jeden mesiac ). Horná snemovňa je menovaná korunou.
Horná snemovňa sa skladá zo štyroch kategórií členov:
z dedičnej šľachty,
z členov vymenovaných kráľovnou za zásluhy do šľahtického stavu doţivotne ( t.j.
členstvo nie je dedičné ),
z najvyšších predstaviteľov anglikánskej cirkvi, z členov najvyšších apelačných súdov.
4 Svák,J.-Cibulka,Ľ: Ústavné právo Slovenskej repbuliky,Poradca podnikateľa,2006,s.130
Počet poslancov v Snemovni lordov nie je dosť dobre moţné presne určiť. Pramene uvádzajú, ţe v súčasnosti má táto snemovňa okolo 800 členov – výsledok väčšinového volebného systému. Na čele Hornej snemovne je Lord kancelár, t.j. britský minister spravodlivosti.
Vnútorná štruktúra a organizácia činnosti britského parlamentu je upravená rokovacím poriadkom, ktorý však nie je ucelený. Je to súhrn jednotlivých rozhodnutí obidvoch komôr, sieťou precedensov tvorených speakrom a parlamentnými zvyklosťami.
Prácu Dolnej snemovne riadi speaker, ktorý je volený na celé obdobie zastupiteľského zboru.
Speaker po svojej voľbe oficiálne vystupuje zo strany, ktorej je členom a aspoň navonok zachováva svoju nestrannosť.
Klasickými pracovnými orgánmi parlamentu sú parlamentné výbory. Dolná snemovňa má 16 stálych výborov, ktoré sú špecializované. Ich hlavnou náplňou je prerokovávanie návrhov zákonov.
Samostatným výborom je výbor pre vzájomné vzťahy, ktorého členmi sú predsedovia 16- tich stálych výborov. Ďalšie výbory: výbor celej snemovne, spoločný výbor, výbor na kontrolu ombudsmana a výbor na kontrolu realizácie delegovaného zákonodarstva.
Britský parlament – ako kaţdý najvyšší zastupiteľský zbor fungujúci v rámci parlamentnej vládnej formy – má dve základné právomoci: zákonodarnú a kontrolnú.
Zákonodarná iniciatíva v podmienkach V. Británie patrí vláde a členom parlamentu.
Väčšinu návrhov zákonov predkladá vláda, ktorá má pre tento účel vytvorené materiálne prostriedky a široko rozvinutý aparát odborných pracovníkov.
Návrhy zákonov sú pripravované v tzv. parlamentnej rade zloţenej zo skúsených právnikov. Kým si vláda návrh zákona osvojí, poţiada o stanoviská expertov, inštitúcie z oblastí spoločenského a politického ţivota. Vlastné predstavy premietne do prepracovaného a pripraveného návrhu zákona, predloţí ich parlamentu. Kaţdá snemovňa prerokuje ho prerokuje v troch čítaniach. Návrh zákona je prijatý, ak ho odsúhlasí nadpolovičná väčšina členov obidvoch komôr parlamentu. K platnosti sa ešte vyţaduje kráľovský súhlas.
Najvyšším výkonným orgánom štátnej moci je vláda. Na základe ústavnej zvyklosti sa ministerským predsedom stáva leader politickej strany, ktorá zvíťazila v parlamentných
voľbách. Do funkcie ho formálne menuje kráľovná. Ministerský predseda zostaví vládu „ Jej Veličenstva „.
VLÁDA
Rozlišujeme vládu v širšom a uţšom zmysle. Vládou v širšom zmysle je pomerne veľký okruh osôb ( 100 – 110 ), ministri, vládni sekretári, parlamentní sekretári, predstavitelia inštitúcií a úradov , ktoré vznikli v historickom období.
Vláda v uţšom slova zmysle – kabinet , počet členov 15 – 22 . O počte členov rozhoduje ministerský predseda.
Britská vláda sa vo svojom najširšom zloţení takmer nikdy neschádza. Centrom vládnej činnosti je k a b i n e t.
Ústavné zvyklosti zakotvujú síce princíp kolektívneho rozhodovania kabinetu, v zmysle ktorého kabinet ako kolektív rozhoduje o všetkých otázkach, pokiaľ rozhodnutie nie je delegované na jednotlivých členov, avšak v súčasnosti je aj táto zvyklosť viac – menej históriou.
Ústavná prax viditeľne smeruje ku koncentrácii rozhodovania základných politických a štátnych otázok v rukách ministerského predsedu. Kabinet o týchto otázkach tieţ rokuje, ale spravidla ako o veciach uţ vopred rozhodnutých ministerským predsedom po konzultáciách s centrálnymi ofrgánmi straníckeho vedenia a najmä so špičkami byrokracie v Sekretariáte kabinetu, ktorý je v skutočnosti jeho vlastným výkonným úradom, aj keď nominálne nie je úradom vlády.
Sekretariát ministerského predsedu je menej rozsiahly byrokratický útvar ako Výkonný úrad prezidenta USA alebo Úrad spolkového kancelára. Britský premiér pre zabezpečovanie svojej politickej línie má iné nástroje a tým aj jednotný postup kabinetu.
Predsedom vlády je v súčasnosti od roku 2007 Gordon Brown. Súčasný volebný systém dáva priestor pre dve veľké strany – Konzervatívnu a Labouristickú.
Všetky ústavné a hlavne faktické pozície ministerského predsedu sa prikláňajú k názoru, ţe vo Veľkej Británii je vlastne prakticky fungujúca forma vlády ministerského predsedu, ktorá sa svojou povahou pribliţuje k prezidenstkej vládnej forme.
MONARCHA
Hlavou štátu je monarcha, monarchistická hlava štátu ( t.j. kráľ, resp. toho času kráľovná), ktorý nastupuje do svojej funkcie ( na trón ) dedične. Na základe zákona z roku 1701 sa tak deje s formálnym súhlasom parlamentu.
Ústavné postavenie monarchu charakterizujú dve skutočnosti:5 a) jeho moc sa neodvádza od inej moci
b) jeho moc je dedičná
Jeho právne moţnosti sú široké, napr. absolútne právo veta ( naposledy pouţité v roku 1707), právo z vlastného rozhodnutia odvolať premiéra ( 1834 ).
1.2.3. Vládna forma vo Švédsku
Švédsko je monarchiou uţ takmer jedno celé tisícročie. Jej najvyššími štátnymi orgánmi sú parlament ( Riksdag ), vláda a kráľ.
PARLAMENT
Do roku 1866 bol ľud zastúpený v jednej zo štyroch komôr, potom sa Švédsko stalo konštitučnou monarchiou s dvojkomorovým parlamentom – prvou komorou nepriamo volenou lokálnymi vládami a druhou je volenou priamo.
Zákonodarná moc bola rozdelená medzi kráľa a parlament do roku 1975. V roku 1971 sa parlament stal jednokomorovým. Volí sa na štyri roky vo všeobecných voľbách za základe systému pomerného zastúpenia. Ústavne má 349- členný Riksdag vo Švédsku najvyššiu moc. Kaţdý poslanec má jedného alebo viac náhradníkov.
Parlament zasadá permanentne. Zasadanie sa začína vţdy v septembri po parlamentných voľbách. Iný začiatok prichádza do úvahy iba pri mimoriadnych parlamentných voľbách.
Práca parlamentu sa riadi rokovacím poriadkom s tým, ţe celú jeho činnosť organizuje predseda parlamentu ( talman ) , ktorému pomáhajú jeho traja podpredsedovia. Predseda parlamentu má silnejšie postavenie a väčší rozsah právomocí, neţ je obvyklé pre predsedov parlamentov v iných kontinentálnych štátoch. Tento fakt priamo súvisí s oslabením právomocí hlavy štátu, z ktorých časť prešla práve na talmana.
Konferencia predsedu Riksdagu a stále výbory sú ďalšímí dôleţitými orgánmi parlamentu. Stálych parlamentných výborov je 16, ich právomoc vymedzuje ústava, sú špecializované. Majú nepárny počet členov, najmenej 15, pri rovnosti hlasov rozhoduje hlas predsedu. Hlavnou náplňou ich činnosti je posudzovanie návrhov zákonov. Ústavný výbor posudzuje všetky návrhy ústavných zákonov a zákonov.6
Z á k o n o d a r n á p r á v o m o c je najdôleţitejšou činnosťou Riksdagu.
6 Palúš, I. Štátne právo ... s. 138 a nasl.
Samotná organizácia zákonodarného procesu vo Švédsku sa vyznačuje značnou dávkou demokratickosti a občianskej i politickej kultúry. Zákonodarná iniciatíva patrí poslancom a vláde. Aj tu však väčšina návrhov zákonov pochádza z vládnej dielne.
V rámci zákonodarného procesu pôsobí ešte jeden špecifický orgán – právna rada, zloţená zo zástupcov Najvyššieho súdu a Najvyššieho správneho súdu.
Druhou významnou kompetenciou Riksdagu je k o n t r o l n á p r á v o mo c . Samotná kontrolná činnosť parlamentu vo vzťahu k vláde sa realizuje tradičnými ústavnými prostriedkami. Sú to otázky a interpelácie, ktoré môţu poslanci uplatňovať voči členom vlády a jej predsedovi.
Krajným prostriedkom kontroly je moţnosť vyslovenia nedôvery vláde parlamentom.
Podľa švédskej ústavy môţe Riksdag vysloviť nedôveru ministerskému predsedovi alebo jednotlivým ministrom. V takom prípade ich predseda parlamentu odvolá. Ak bola vyslovnená nedôvera ministerskému predsedovi spolu s ním odchádza celá vláda.
Vláda sa však môţe brániť tým, ţe rozpustí parlament a vypíše nové voľby.
VLÁDA
Vláda je dominantným prvkom švédskeho parlamentarizmu. Značná právomoc kráľa sa presunula na ňu a zásadne si posilnila svoje postavenie aj voči parlamentu.
Presunula sa na ňu značná právomoc kráľa a na základe revízie ústavy si zásadne posilnila svoje postavenie aj voči parlamentu. Jej sila spočíva hlavne v oblasti zákonodarstva, a to nielen z dôvodu originálnej delimitácie normotvornej právomoci medzi ňu a Riksdag, ale je daná aj celou organizáciou zákonodarného procesu vrátane vyhlasovania zákonov.
Navyše má silné pozície v oblasti delegovaného zákonodarstva, v rámci ktorého sa opiera o ústavnú i zákonnú delegáciu.
Právnu úpravu niektorých vecí môţe dokonca previesť na podriadený orgán štátnej správy.
Novelizácia ústavy otupila ostrie kontrolnej právomoci parlamentu voči vláde, naopak tromfy v tejto oblasti dala do rúk vláde.
Silnú pozíciu švédskej vlády zvýrazňujú aj niektoré netradičné právomoci, nezvyklé pre vládu v parlamentnej vládnej forme. Vláde je podriadený kancelár justície aj štátny prokurátor. Navyše vláda udeľuje amnestiu.
So silným postavením vlády priamo korešponduje ajj silné postavenie ministerského predsedu. Ministerský predseda je volený parlamentom.
MONARCHA
V roku 1975 nová ústava zrušila politickú moc monarchu. Ten je v súčasnosti iba formálnou hlavou štátu s reprezentačnými funkciami.7 Patria mu len ceremoniálne právomoci ako napr. právo oficiálne otvárať zasadnutie parlamentu, predsedať prvému zasadnutiu, .... . Jeho štátoprávne právomoci prešli na vládu alebo predsedu Riksdagu.
Podľa ústavy je ministerský predseda povinný informovať kráľa o štátnych záleţitostiach, avšak aj tento účel sa dosahuje formou účasti kráľa na zasadnutiach vlády.
7 Orosz, L.: Forma vlády ….. str. 300-312
1.2.4. Vládna forma v Spolkovej republike Nemecko
Sústava najvyšších štátnych orgánov v Spolkovej republike Nemecko tvoria: Spolkový snem, spolkový prezident, spolková vláda, Spolková rada a Spolkový ústavný súd.8
SPOLKOVÝ SNEM je najvyšší zastupiteľský a zákonodarný orgán, volený v priamych voľbách na štyri roky. Ide o jednokomorový zbor poslancov, ktorý má 656 členov.
Prácu v Spolkovom sneme riadi a organizuje jeho prezident ( predseda ), ktorému pomáhajú jeho zástupcovia ( podpredsedovia ). V parlamentnej praxi SRN sa stalo zvykom, ţe za prezidenta je zvolený člen najsilnejšej poslaneckej frakcie. Prezident a jeho zástupcovia tvoria prezídium.
Pomocný orgán prezidenta je tzv. rada najstarších . Okrem prezidenta a jeho zástupcov ju tvorí 23 poslancov jednotlivých frakcií na základe systému pomerného zastúpenia.
Mimoriadne dôleţitým ústavno-politickým vzťahom je vzťah medzi spolkovou vládou a vedením frakcie vládnucej politickej strany. Na základe tohto vzťahu môţu spolkový kancelár a spolková vláda majú moţnosť reálne a konkrétne vplývať na Spolkový snem a jeho rozhodovanie.
Kontrola vlády – spolkový snem vo vzťahu k spolkovému kancelárovi a spolkovej vláde má moţnosť kontroly na základe dotazov poslancov, interpelácie, činnosť vyšetrovacích výborov a tzv. konštruktívne vyslovenie nedôvery spolkovému kancelárovi.
Vláda stojí a padá s kancelárom. Spolkový kancelár má právo poloţiť Spolkovému snemu otázku dôvery.
SPOLKOVÁ VLÁDA
Postavenie spolkovej vlády sa vymyká z rámca tradičného parlamentarizmu. Je organizovaná najmä na základe tzv. kacelárskeho princípu ( „ Kanzler prinzip“ ), ktorý spočíva vo zvláštnom, silnom postavení spolkového kancelára vo vláde i v systéme najvyšších štátnych orgánov. Spolkový kancelár má však výsadné postavenie aj vo vnútri
8 Palúš, I.: c.d. s. 141
vlády, pretoţe môţe nielen menovať a odvolávať ministrov, ale prislúcha mu aj právo určovať zásadnú líniu vládnej politiky a niesť za ňu zodpovednosť.
Kancelárovi pomáha pri plnení úloh a organizovaní riadiacej činnosti Úrad spolkového kancelára. , ktorý spája spolkového kancelára s jednotlivými ministrami.
SPOLKOVÝ PREZIDENT
Ústavné postavenie spolkového prezidenta je slabé. Vzhľadom na túto skutočnosť môţe spolkový prezidenť len veľmi ťaţko zaujímať úlohu arbitra vo vzťahoch medzi exekutívou a legislatívou tak, ako by to malo byť podľa klasického vzoru parlamentnej vládnej formy.9 Najvýznamnejšou ústavnoprávnou kompetenciou prezidentaje jeho samostatné rozhodovanie medzi rozpustením Spolkového snemu a menovaním menšinovej vlády, ktoré môţe byť, ak Spolkový snem ani v troch kolách nezvolí spolkového kancelára.
Ďalšie práva vlastného rozhodovania sú napr. vyhlásenie stavu núdzového zákonodarstva, reprezentatívne právomoci sú napr. zastupovanie štátu navonok, ratifikovanie niektorých medzinárodných zmlúv a pod.
Výkon prezidentskej funkcie podmieňuje do značnej miery osobnosť človeka, ktorý tento významný štátnický post zastáva. Práve tento fakt dodáva úradu nemeckého prezidenta, najmä v posledných rokoch, najväčšiu váţnosť a úctu.
__________________________________________________________________________________________________________
9 Palúš, I.: c.d. s. 146
1.2.5. Vládna forma v Rakúsku
Sústavu najvyšších štátnych orgánov v Rakúsku tvoria: Spolkové zhromaţdenie, spolkový prezident a spolková vláda.
SPOLKOVÉ ZHROMAŢDENIE
Je dvojkomorový orgán, ktorý sa skladá z Národnej rady a Spolkovej rady. Národná rada je volená vo všeobecných voľbách na štyri roky priamo občanmi na základe
proporcionálneho volebného systému. Spolková rada predstavuje federálnu komoru.
Spolkové zhromaţdenie sa v zmysle ústavy obligatórne schádza v dvoch situáciách:
- keď novozvolený spolkový prezident skladá pred týmto auditóriom prísahu - keď má prijať rozhodnutie o vyhlásení vojny
Spolkové zhromaţdenie sa môţe zísť napr. aj ak ide o odvolanie prezidenta formou ľudového hlasovania, ak je funkcia spolkového prezidenta trvalo uprázdnená,... V týcho prípadoch ide o fakultatívne zasadnutie Spolkového zhromaţdenia.
Národná rada a Spolková rada pri uplatňovaní svojich ústavných právomocí zasadujú a pracujú osobitne.
Národná rada je volená ľudom na základe rovných, priamych, tajných a osobných volebných práv muţov a ţien. Zasadnutia Národnej rady sú verejné. Má 183 členov.
Dôleţitým orgánom je Hlavný výbor. Svoju činnosť vykonáva aj v období, keď Národná rada nezasadá. Ďalšími orgánmi Národnej rady sú stále výbory, vyšetrovacie výbory zriaďované ad hoc a stále podvýbory. Organizáciu práce a rozsah právomoci výborov určuje rokovací poriadok Národnej rady.
Zákonodarná právomoc – Národná rada a Spolková rada
Návrhy zákonov sa predkladajú Národnej rade. Zákonodárnu iniciatívu majú poslanci Národnej rady, spolková vláda a Spolková rada. Rakúska ústavná prax pozná aj inštitút ľudovej iniciatívy.
Rokovanie o návrhu zákona v Národnej rade pozostáva z troch čítaní.
Kontrolná právomoc - poslanci Národnej rady i členovia Spolkovej rady majú voči kancelárovi a členom vlády interpelačné právo, ako aj právo kladenia ústnych otázok.
Najvýznamnejším prostriedkom kontrolnej právomoci parlamentu voči vláde je jeho
SPOLKOVÝ PREZIDENT
Spolkový prezident je volený priamo občanmi ( prvok prezidentského systému ), jeho právomoci i celkové ústavné pôsobenie sa prekrýva s obvyklým postavením hlavy štátu v parlamentnej vládnej forme.10
Spolkový prezident je oprávnený vydávať dočasné nariadenia meniace zákon. Prezident, ktorý menuje vládu, ju aj odvoláva, ak jej bola vyslovená nedôvera alebo sama podala demisiu. V otázke odvolania spolkového kancelára alebo vlády ako celku nie je však spolkový kancelár právne obmedzený. Koná podľa vlastnej úvahy. Ďalšie právomoci spolkového prezidenta majú klasický charakter:
- reprezentatívne právomoci
- menovacie právomoci
- právomoci k subjektom federácie - iné ( udeľovanie milosti )
Všetky akty spolkového prezidenta potrebujú k svojej platnosti spolupodpis spolkového kancelára alebo príslušného ministra, pokiaľ ústava neustanovuje inak. Spolkový prezident ústavne nie je zodpovedný, zodpovednosť za neho i jeho právne akty preberá vláda.
Ak spolkovému prezidentovi bránia určité okolnosti pri výkone jeho povinností, zastupuje ho vo funkcii spolkový kancelár.
Netradičný je aj spôsob ukončenia plných mocí prezidenta . Klasické formy – uplynutie volebného obdobia, vzdanie sa. Netradičný spôsob – odvolanie na základe ľudového hlasovania.
SPOLKOVÁ VLÁDA
Spolková vláda sa skladá z kancelára, vicekancelára a ministrov. Ústavný rozsah právomocí nie je veľký. O čo menej vystupuje do popredia vláda ako kolektívny orgán, o to viac a výrazne ju reprezentuje jej kancelár. Spolu so spolkovým prezidentom patrí k hlavným osobnostiam rakúskeho politického ţivota.
10 Palúš, I.: c.d. s. 150
1.2.6. Vládna forma vo Francúzsku
Sústavu najvyšších štátnych orgánov vo Francúzsku tvoria: prezident, vláda a parlament.
PREZIDENT
Poloprezidentská forma vlády ( semi- presidental ), je akýmsi medzičlánkom, medzi prezidentskou a parlamentnou formou vlády. Výkonná moc je rozdelená medzi vládu a priamo voleného prezidenta. Ten má rozšírené právomoci. Je volený na 5 rokov.
Ústava V. Francúzskej republiky z roku 1958 posilnila postavenie vlády voči parlamentu a taktieţ postavenie francúzskeho prezidenta vo vzťahu k obidvom štátnym orgánom.
Prezident môţe rozpustiť Národné zhromaţdenie. Môţe zasahovať do zákonodarného procesu, pretoţe je oprávnený predloţiť návrhy zákonov na referendum. Práve referendum sa stalo v období piatej republiky účinným nástrojom prezidenta voči parlamentu. Je to dôkaz jeho pevného politického postavenia vo vláde i vo vnútri vlastnej politickej strany.
Ústava posilňuje prezidenta aj vo vzťahu k vláde, i keď nie takým výrazným spôsobom.
K zásadnému posilneniu vplyvu prezidenta na činnosť vlády poslúţila francúzska tradícia.
Prezident predsedá tzv. rade ministrov, t.j. uţšej vláde. Všetky politicky závaţnejšie rozhodnutia musia byť prijímané len v tomto orgáne.
V prípade váţneho a bezprostredného ohrozenia inštitúcií republiky, národnej nezávislosti, územnej celistvosti, plnenia medzinárodných záväzkov, porušenia riadneho chodu verejných orgánov môţe prezident vykonávať všetky opatrenia, ktoré si vzniknuté okolnosti vyţadujú.
Ústavno-politická prax V. Francúzskej republiky zreteľne ukazuje, ţe prezident v porovnaní s hlavou štátu v pôvodnej parlamentnej forme vlády nie je akýmsi arbitrom medzi najvyššími štátnymi orgánmi, osobitne medzi parlamentom a vládou, ale je najsilenjšou ústavno-politickou inštitúciou.
Francúzskeho prezidenta v čase, keď nemôţe vykonávať svoju funkciu, zastupuje predseda Senátu.
V období normálneho chodu ústavno-politického systému sú právomoci prezidenta uţšie, v čase krízovej situácie sú však tieto právomoci neporovnateľne širšie ako napr.
PARLAMENT
V sústave najvyšších štátnych orgánov Francúzska má parlament najslabšie postavenie.
Ústava na úkor parlamentu výrazne posilnila postavenie vlády11. Parlament najviac stráca v oblastiach, ktoré sú v klasickej parlamentnej vládnej forme prvoradé – zákonodarná právomoc a kontrola vlády vrátane moţnosti vysloviť jej nedôveru. Francúzska ústava stavia vládu nad parlament, sťaţuje jeho pozíciu do takej miery, ktoré je nezlučiteľná s parlamentnou formou vlády.
VLÁDA
Vláda sa skladá z predsedu, ministrov, štátnych sekretárov a štátnych podsekretárov.
Vláda sa v plnom počte nazýva kabinetná rada. Je pracovným orgánom, ktorý pripravuje podklady pre ministerskú radu – najmä návrhy právnych noriem. Kabinetnej rade predsedá ministerský predseda.
Ministerskej rade predsedá francúzsky prezident. Tento stav niektorí autori hodnotia ako dualizmus francúzskej exekutívy.
Ministerský predseda vo Francúzsku je vţdy v tieni prezidenta a s nám i celá vláda.
11 Palúš, I.: Štátne právo ….. c.d.s. 159
1.2.7.Vládna forma v Taliansku
Najvyššie štátne orgány – parlament, vláda a prezident.
Taliansko je republika s parlamentným a kabinetným systémom vlády. Je to unikátny štát so silnou miestnou autonómiou. Zákonodarnú mov má dvojkomorový parlament, zloţený z Poslaneckej snemovne , Senátu a doţivotných senátorov vymenovaných prezidentom.
PARLAMENT
Poslanecká snemovňa má 630 členov, Senát má 315 členov. Počet senátorov sa určuje podľa počtu obyvateľov jednotlivých oblastí. Členom Senátu ex lege je bývalý prezident republiky, resp. bývalí prezidenti. Prezident môţe tieţ za doţivotných senátorov vymenovať päť občanov za mimoriadne zásluhy v sociálnej, vedeckej, umeleckej a literárnej oblasti.
Z hľadiska zákonodarnej právomoci sú obidve snemovne rovnocenné. Návrh zákona sa môţe podať aj formou petície ( 50.000 voličov ) .
Súčasný legislatívny vývoj v oblasti rokovacích poriadkov snemovní rozšíril moţnosti prenášať zákonodarnú právomoc na výbory snemovní – decentralizovaný postup prijímania zákonov.
Vláda je oprávnená v naliehavých prípadoch vydávať dočasné opatrenia s mocou zákona tzv. dekréty – zákony. Ak ich do 60 dní neschváli parlament formou zákona, stávajú sa neplatnými.
Obidve komory sú rovnocenné pri výkone kontrolnej činnosti parlamentu. Strata dôvery u jednej z komôr má za následok demisiu vlády. Prezident ju však nemusí prijať.
VLÁDA
Tvorba vlády je pomerne zloţitý proces. Po parlamentných voľbách prezident menuje ministerského predsedu, väčšinou z najsilnejšej strany v parlamente. Ministerský predseda zostaví koaličnú vládu, rozdelí ministerské kreslá a predloţí vládny program na
schválenie parlamentu. Po schválení obidvoma snemovňami, vládu oficiálne vymenuje prezident republiky.
Kabinetnú vládu tvoria ministerský predseda, ministri, štátni sekretári a štátni podsekretári. Ministerská rada sa skladá z premiéra a ministrov.
Ministerský predseda riadi vládnu politiku a nesie za ňu zodpovednosť.12 Zabezpečuje jednotné vedenie politiky a správy, podporuje a koordinuje ministrov pri výkone ich činnosti. Ministri majú kolektívnu zodpovednosť za činnosť ministerskej rady a osobnú zodpovednosť za činnosť svojich ministerstiev.
PREZIDENT REPUBLIKY
Je volený na 7 rokov. Volí ho parlament na spoločnom zasadnutí obidvoch snemovní.
Nemá hlasovacie právo. Plní úlohu sprostredkovateľa medzi politickými stranami a úlohu arbitra medzi parlamentom a vládou.
Prezident nie je politicky zodpovedný. Jeho veto voči zákonom má odkladný účinok a opätovné uznesenie parlamentu nevyţaduje ţiadnu kvalifikovanú väčšinu.
V prípade, ţe vláda stratila dôveru parlamentu, podáva do rúk prezidenta demisiu, ktorý ju však nemusä prijať.
Prezidenta môţu súdiť len v prípade vlastizrady a porušenia ústavy. O obţalobe prezidenta by rozhodoval ústavný súd.
12 Palúš, I. : c. d. s. 162
1.2.8. Náčrt formy vlády v Slovenskej republike
Štruktúra štátnej moci v podobe sústavy najvyšších štátnych orgánov je typickou a podstatnou matériou Ústavy Slovenskej republiky. Formu vlády charakterizuje vzťah medzi výkonnou a zákonodarnou mocou, ako aj ich vzťahom k moci súdnej.
Ústava SR v rámci systému najvyšších štátnych orgánov zakotvuje, ţe jediný ústavodarný a zákonodarný orgán SR ja Národná rada Slovenskej republiky ( čl. 72 ústavy ) , hlavou štátu je prezident ( čl. 101 ústavy ) a vrcholným orgánom výkonnej moci je vláda Slovenskej republiky ( čl. 108 ústavy ). Najvyšším orgánom moci súdnej je Najvyšší súd Slovenskej republiky ( čl. 143 ústavy ) a súdnym orgánom ochrany ústavnosti je Ústavný súd Slovenskej republiky ( čl. 124 ústavy ).
Slovenská republika je štátom s parlamentnou formou vlády.
Národná rada SR ( parlament ) je volená občanmi vo všeobecných a priamych voľbách, je jediným ústavodarným a zákonodarným orgánom a vykonáva kontrolu nad exekutívou ( čl. 74 ústavy ).
Hlavnou črtou tejto formy vlády je princíp, ţe vláda ( vrcholný predstaviteľ moci výkonnej) je politicky zodpovedná NR SR, jej ústavné plné moci sú závislé na dôvere parlamentu. Vláda sa formuje na základe výsledkov parlamentných volieb a jej zloţenie odráţa politické zloţenie parlamentu.
Prezident ( hlava štátu ) popri ďalších právomociach vo vnútri štátu vo vzťahu k Národnej rade SR, vláde, súdnictvu, zastupuje štát navonok voči zahraničiu a je hlavným veliteľom ozbrojených síl. Prezident nie je priamo ústavne zodpovedný Národnej rade SR . V prípadoch, ktoré ústava predvída plní prezident úlohu arbitra v konfliktoch medzi parlamentom a vládou a voči zákonom NR SR má právo relatívneho veta.
Ústavný zákon č. 9/1999 Z.z., ktorým sa mení a dopĺňa Ústava SR zaviedol priamu voľbu hlavy štátu občanmi. Zvláštnym prvkom v ústavnom systéme SR je existencia vnútornej deľby moci v rámci výkonnej moci medzi prezidentom a vládou. Ústavné postavenie hlavy štátu podľa Ústavy SR moţno charakterizovať ako silnejšie v porovnaní s klasickou koncepciou parlamentnej formy vlády.
V ďalšej časti práce sa budeme zaoberať postavením vlády SR v systéme sústavy najvyšších štátnych orgánov s osobitným zameraním na analýzu vzťahov vlády SR k Národnej rade SR a prezidentovi SR.
II.KAPITOLA
1. ÚSTAVNÉ POSTAVENIE VLÁDY SLOVENSKEJ REPUBLIKY
1.1. POSTAVENIE VLÁDY V SÚSTAVE ŠTÁTNYCH ORGÁNOV
Ústavné postavenie, zloţenie, právomoc a zodpovednosť vlády je v šiestej hlave – výkonná moc ústavy Slovenskej republiky – články 108 aţ 123. Veľká časť jej právmoci sa uplatňuje vo vzájomných vzťahoch k Národnej rade SR a prezidentovi.
V ustanoveniach o týchto orgánoch sa nachádzajú práva a povinnosti vlády. Vláda Slovenskej republiky je ústavne definovaná ako najvyšší orgán výkonnej moci. V označení výkonný sa prejavuje najvšeobecnejšia charakteristika činnosti vlády, jej úloh i spôsobu práce. Vláda je povinná zabezpečovať plnenie zákonov prijatých NR SR, riadi a kontroluje činnosť ministerstiev a ostaných orgánov štátnej správy, uskutočňuje plnenie štátneho rozpočtu a ďalších zasadených opatrení pri zabezpečovaní hospodárskej politiky štátu.13 Vo všetkých spomenutých veciach je povinná vláda podávať Národnej rade návrhy opatrení. Najširším dokumentom programu činnosti vlády je Programové vyhlásenie, ktoré schvaľuje a kontroluje Národná rada. Vláda musí mať po celé obdobie dôveru Národnej rady.
13 Palúš, I., - Somorová, Ľ.: Štátne právo Slovenskej republiky, UPJŠ Košice, 2008, st. 371
1.2. ZLOŢENIE, USTANOVENIE A ÚSTAVNÁ ZODPOVEDNOSŤ VLÁDY
Vláda Slovenskej republiky je kolektívnym orgánom. Podľa čl. 109 ústavy sa skladá z predsedu, podpredsedov a ministrov. Počet členov vlády nie je ústavne stanovený.
Čiastočne určujúcim hľadiskom je počet ministrov, ktorí stoja v čele jednotlivých
rezortov. Nie je však vylúčená moţnosť, aby jeden minister riadil súčasne viaceré rezorty štátnej správy , prípadne je tu moţnosť vymenovať člena vlády „ bez kresla“. V súčasnosti je v Slovenskej republike 14 ministerstiev. Na ich čele stoja členovia vlády – ministri.
Počet podpredsedov vlády nie je určený.
Ústava stanovuje inkompatibilitu ( nezlúčiteľnosť ) funkcie člena vlády s výkonom poslaneckej alebo sudcovskej funkcie. V praxi to znamená, ţe dňom vzniku členstva vo vláde, prestáva na ( na dobu svojej vládnej funkcie ) vykonávať poslanecký mandát, alebo sudcovskú funkciu. Na základe Aktu o voľbách zástupcov do Parlamentého zhromaţdenia je mandát poslanca Európskeho parlamentu nezlučiteľný, okrem iného aj s členstvom vo vláde členského štátu Európskej únie. Člen vlády musí mať postavenie, ktoré mu umoţňuje vykonávať funkciu bez vplyvov na prípadné svoje ďalšie finančné záujmy. Preto podľa ústavy nesmie vykonávať inú platenú funkciu, povolanie alebo podnikateľskú činnosť.
Vznik novej vlády najčastejšie vychádza z výsledkov volieb. Funkčné obdobie vlády je totoţné s volebným obdobím parlamentu. Ústava stanovuje povinnosť vlády podať demisiu po ustanovujúcej schôdzi novozvolenej Národnej rady SR.
Ústava určuje postup pri menovaní vlády. Prezident najprv menuje predsedu vlády.
Všeobecnou ústavnou podmienkou je, ţe za predsedu vlády môţe byť vymenovaný kaţdý občan Slovenskej republiky, ktorý je voliteľný do Národnej rady. V skutočnosti však prezident musí vychádzať z výsledkov parlamentnýc volieb. Predsedu vlády vyberie na základe návrhu najsilnejšej strany, ktorá zvíťazila vo voľbách alebo na základe dohody parlamentných strán, ktoré chcú vytvoriť vládnu koalíciu a získať parlamentnú väčšinu.
Ústava neurčuje lehotu, v ktorej je povinný vymenovať predsedu vlády.
Na návrh predsedu vlády vymenúva prezident ďalších členov vlády.
Prezident okrem menovania určitej osoby za člena vlády má aj ďaľšiu ústavnú právomoc , poveruje členov vlády riadením určitého ministerstva, prípadne funkciou podpredsedu vlády. Pri svojom menovaní skladajú členovia vlády do rúk prezidenta republiky ústavou
ako aj dodrţiavať zákony a uvádzať ich do ţivota ( čl. 112 ústavy ). Vláda a jej členovia začínajú vykonávať svoje funkcie ihneď po menovaní prezidentom. Vyplýva to tieţ z čl.
117 ústavy, keď vláda, ktorá podala demisiu vykonáva svoju funkciu do menovania novej vlády.
Menovanie vlády prezidentom však nepostačuje na to, aby mohla podľa ústavy po celé volebné obdobie NR vykonávať svoje funkcie. Vláda je povinná do 30 dní po svojom menovaní predstúpiť pre NR, predloţiť jej svoj program a poţiadať ju o vyslovenie dôvery ( čl. 113 ústavy ). V prípade, ţe NR SR program vlády neschváli to znamená, ţe zamietne jej návrh na vyslovenie dôvery, potom podľa čl. 115 ústavy prezident republiky vládu odvolá.
V takomto prípade prezident vymenuje novú vládu, ktorá sa uchádza o dôveru parlamentu so svojím programovým vyhlásením. Celá procedúra sa môţe opakovať.
Vláda je za výkon svojej funkcie plne zodpovedná parlamentu. Zodpovednosť znamená, ţe musí mať neustále dôveru NR. Vláda sa musí zodpovedať za svoju činnosť, najmä za plnenie svojho programu. Poslanci NR SR majú právo interpelovať členov vlády a orgány NR .
Ústava ako poistku zodpovednosti vlády a jej členov vo vzťahu k Národnej rade zakotvuje inštitút nedôvery.
Návrh na vyslovenie nedôvery vláde alebo jej členovi je NR SR povinná prerokovať vtedy, ak to navrhne najmenej pätina poslancov parlamentu . Na vyslovenie nedôvery vláde alebo jej členovi je potrebný súhlas nadpolovičnej väčšiny všetkých poslancov národnej rady.
V tomto prípade prezident vládu alebo jej člena odvolá.
Vláda, aby mohla úspešne vykonávať svoju funkciu, musí mať stále počas svojho funkčného obdobia dôveru NR .
Prerokovanie dôvery vlády sa uskutočňuje v národnej rade z iniciatívy vlády a nie poslancov národnej rady. Vláda je povinná poţiadať o vyslovenie nedôvery vţdy po nástupe do svojej funkcie. Vláda tieţ môţe spojiť hlasovanie o prijatí niektorého zákona súčasne s hlasovaním o dôvere vláde. Okrem toho môţe kedykoľvek poţiadať NR SR o vyslovenie dôvery. Je to najmä z toho dôvodu, ţe ak by národná rada sústavne neschvaľovala návrhy zákonov, alebo iné opatrenia navrhnuté vládou, bola by znemoţená jej činnosť a vláda by nemohla plniť svoj program. Ak by národná rada zamietla návrh vlády na vyslovenie dôvery, prezident vládu odvolá. V tejto súvisloti je treba pripomenúť rozdiel v hlasovaní o nedôvere a dôvere vláde.
Pokiaľ na vyslovenie nedôvery vláde sa musí dosiahnuť súhlas nadpolovičnej väčšiny prítomných poslancov, ak je národná rada schopná uznášať sa. O vyslovenie dôvery môţe poţiadať len celá vláda. Jednotlivý člen vlády, ak nechce ďalej vykonávať svoju funkciu, môţe podať demisiu prezidentovi. Prezident nie je povinný demisiu prijať. Ak demisiu neprijme, stáva sa právne neúčinná a príslušný člen vlády vykonáva svoju funkciu aj naďalej bez prerušenia.14
Ak prijme prezident demisiu člena vlády, zároveň určí, ktorý z členov vlády bude dočasne spravovať jeho veci.
14 Klíma,K,: Ústavní právo 2, Aleš Čeněk, 2004, str. 187
1.3. POSOBNOSŤ VLÁDY
Vláda SR je kolektívny orgán a rozhoduje formou uznesení.
Pôsobnosť vlády tvorí súhrn jej právomocí. Tieto sú vymenované v čl. 119 ústavy , podľa ktorých rozhoduje vláda v zbore, to znamená vláda ako celok. Z povahy vlády ako výkonného orgánu a súčasne najvyššieho orgánu štátnej správy však vyplýva, ţe prerokúva oveľa väčšie mnoţstvo záleţitostí zo všetkých oblastí štátu.
Pripravuje návrhy na rokovanie národnej rady
Usmerňuje prostredníctvom orgánov štátnej správy plnenie zákonov a ďalších opatrení, stanovením mnoţstva kaţdodenných úloh pre tieto orgány
O programe vlády a o jeho plnení
O zásadných opatreniach na zabezpečenie hospodárskej a sociálnej politiky štátu O návrhoch štátneho rozpočtu a štátneho záverečného účtu
O zásadných otázkach vnútornej politiky O tom, ţe poţiada o vyslovenie dôvery
O predloţení návrhu zákona alebo iného závaţného opatrenia na verejnú diskusiu O návrhu vlády na prijatie uznesenia národnej rady o vyhlásení referenda
Oprávnenie vlády podať návrh na začatie konania na Ústavnom súde SR Menovanie a odvolanie troch členov Súdnej rady Slovenskej republiky
V zahranično – politickej oblasti:
Navrhuje zásady zahraničnej politiky SR
Zásady vzťahov k iným štátom a medzinárodným organizáciám Zúčastňuje sa na činnosti medzinárodných organizácií
Dojednáva medzinárodné zmluvy
Dáva súhlas k zriaďovaniu zastupiteľských úradov v cudzích štátoch Navrhuje zástupcov SR na diplomatické funkcie
Rozhoduje o ďalších otázkach V oblasti bezpečnosti štátu:
Schvaľuje vláda bezpečnostnú doktrínu SR Zameranie práce policajného zboru
Prijíma opatrenia k zabezpečeniu činnosti spravodajských sluţieb Prerokúva informácie o bezpečnostnej situácii
O návrhu na vyhlásenie vojnového stavu
O návrhu na nariadenie mobilizácie ozbrojených síl O návrhu na vyhlásenie výnimočného stavu
O návrhu na ich skončenie
O vyhlásení a skončení núdzového stavu
O vyslaní ozbrojených síl mimo územia SR, ak ide o plnenie záväzkov z medzinárodných zmlúv o spoločnej obrane proti napadnutiu, a to najdlhšie na dobu 60 dní, toto rozhodnutie vláda bezodkladne oznámi Národnej rade SR Ďalšie otázky podľa potreby
Najdôleţitejšie otázky rozhoduje vláda ako celok. Toto rozhodovanie povaţuje ústava za najdôleţitejšie a označuje ho ako rozhodovanie vlády v zbore.
Vláda je schopná uznášať sa, ak je prítomná napolovičná väčšina jej členov. Na prijatie uznesenia vlády je potrebný súhlas nadpolovičnej väčšiny všetkých členov vlády. Ústava v čl 119 vymenúva otázky, o ktorých je vláda povinná rozhodovať v zbore.
Legislatívna oblasť:
- vláda schvaľuje návrhy zákonov, ktoré ako subjekt zákonodárnej iniciatívy predkladá národnej rade
- nariadenia vlády, ktoré vláda vydáva na vykonanie zákona - rozhoduje o medzinárodných zmluvách Slovenskej republiky
- rozhoduje o podaní návrhu zákona alebo iného závaţného opatrenia na verejnú diskusiu
Samostatnou oblasťou, kde vláda prijíma závaţné rozhodnutia, sú hospodárske otázky.
Ústava ponecháva tieţ na samotnú vládu rozhodnutie, ktoré ďalšie dôleţité otázky bude rozhodovať v zbore, keď stanovuje, ţe to sú zásadné otázky vnútornej a zahraničnej politiky.
Vláda rozhoduje tieţ o udelení amnestie vo veciach priestupkov ( prezident o trestných činoch ). Vláda menuje dôleţitých štátnych funkcionárov. Akty vlády sú predovšetkým uznesenia. Uzneseniami sa schvaľujú medzinárodné zmluvy, štatúty ministerstiev a ďalších ústredných orgánov štátnej správy, menujú a odvolávajú funkcionárov patriacich do pôsobnosti vlády.
Uzneseniami sa schvaľujú návrhy zákonov a ďalších opatrení, ktoré sa predkladajú národnej rade a prezidentovi.
Okrem uznesení vlády, môţe na vykonanie zákona v jeho medziach vydávať vláda nariadenia. Nariadenie vlády je všeobecne záväzným právnym predpisom, je súčasťou prameňov práva a publikuje sa v Zbierke zákonov.15 Článok 120 ústavy obsahuje generálne ústavné splnomocnenie pre vládu. To znamená, ţe vláda k vykonaniu zákona môţe vydať nariadenie.
Ústavným zákonom č. 90/2001 Z.z. sa ustanovenie čl 120 ústavy rozšírilo o ods. 2, podľa ktorého ak tak ustanoví zákon, je vláda oprávnená vydávať nariadenia aj na vykonanie Európskej dohody o pridruţení uzatvorenej medzi Európskymi spoločenstvami a ich členskými štátmi na strane jednej a Slovenskou republikou na strane druhej.
Keďţe ústava stanovuje povinnosť rozhodovať len v niektorých otázkach v zbore, pri mnoţstve úloh vlády, nevylučuje ani iné formy rozhodovania. Vláda si preto zriadila predsedníctvo vlády, ktoré ako orgán vlády rozhoduje operatívne úlohy, pripravuje zasadnutia vlády a rokuje o ďalších beţných otázkach.
Okrem Legislatívnej rady si vláda zriaďuje podľa potreby rôzne poradné orgány. Ide predovšetkým o prípravu rozhodovania vlády v otázkach, ktoré spadajú do pôsobnosti viacerých členov vlády, ako sú napríklad ekonomické problémy, veci územného členenia a celkovej organizácie štátnej správy, otázky národností a ďalšie.
Úlohy spojené s odborným, organizačným a technickým zabezpečením činnosti vlády a jej orgánov plní Úrad vlády Slovenskej republiky ( má tieţ postavenie ústredného orgánu štátnej správy ). Na čele úradu je vedúci, ktorého menuje a odvoláva vláda. Jeho činnosť riadi predseda vlády.
15 Pavlíček,V. a kol.: Ústavní právo a státověda, I.díl, Obecná státověda, Praha, 1998, str.27
1.4. UKONČENIE PLNÝCH MOCÍ VLÁDY SLOVENSKEJ REPUBLIKY :
vlády ako celku
vláda vţdy podáva demisiu podľa ustanovujúcej schôdzi NR, ale funciu vykonáva dovtedy, kým sa nevytvorí nová
vyslovenie nedôvery vláde Národnou radou SR buď neschválením programového vyhlásenia novoutvorenej vlády alebo kedykoľvek počas funkčného obdobia, ak o to poţiada ústavou kvantitatívne kvalifikovaná skupina poslancov NR SR.
Prezident je v týchto prípadoch povinný vládu odvolať
demisiu podá predseda vlády ( končí s ním celá vláda ), podanie demisie celej vlády kedykoľvek počas funkčného obdobia do rúk prezidenta SR
NR vysloví nedôveru vláde – kontrolná právomov NR NR vysloví nedôveru predsedovi vlády
NR zamietne vláde návrh na vyslovenie dôvery ( napr. ak vláda s určitým návrhom zákona návrh na vyslovenie dôvery )
Ukončenie plných mocí ministra:
Podaním demisie ( keď sa jednotlivý minister rozhodne, ţe končí ) NR vysloví ministrovi nedôveru
Prezident odvolá člena vlády na návrh predsedu vlády ( podľa rozhodnutia ústavného súdu môţe tak urobiť, ale nemusí )
Strata voliteľnosti do NR ( strata občianstva napr. ) Smrť
Ministerstvá a iné ústredné orgány štátnej správy
Ministerstvá a ostatné ústredné orgány štátnej správy sa zúčastňujú na tvorbe jednotnej štátnej politiky a v rozsahu svojej pôsobnosti vykonávajú štátnu správu a plnia ďalšie úlohy stanovené v zákonoch a iných všeobecne záväzných právnych predpisoch.
Ministerstvá a ostatné ústredné orgány štátnej správy sa zriaďujú zákonom.
Ministerstvá sú organizované na monokratickom princípe. Na jeho čele stojí člen vlády – minister, ktorý riadi určitý úsek štátnej správy a je zodpovedný za plnenie zverených úloh a za činnosť ministerstva. Zároveň je spoluzodpovedný za celkovú činnosť vlády ako jej člen.
Niektoré ťaţiskové úlohy ministerstiev:
Spracovávanie koncepcie rozvoja zverených oblastí
Na svojom úseku sa starajú o náleţitú právnu úpravu vecí patriacich do ich pôsobnosti
Pripravujú pre vládu návrhy potrebných legislatívnych úprav a iné podklady a stanoviská, ktoré predkladajú vláde,
V rámci svojho rezortu riadia a kontrolujú činnosť im podriadených orgánov, Vo svojej pôsobnosti rozvíjajú medzinárodnú spoluprácu a podieľajú sa na plnení záväzkov vyplývajúcich z medzinárodných zmlúv,
Zostavujú návrhy rozpočtov a finančných plánov rezortu.
Podľa čl 123 ústavy ministerstvá na základe zákonov a v ich medziach môţu vydávať všeobecne záväzné právne predpisy, ak sú na to splnomocnené zákonom.
Všeobecne záväzné právne predpisy ministerstiev označované ako vyhlášky sa publikujú v Zbierke zákonov uverejnením ich plného znenia.
Na rozdiel od toho výnosy ministerstiev sa vyhlasujú v Zbierke zákonov uverejnením oznámenia ministerstva alebo iného ústredného orgánu štátnej správy o vydaní výnosu.
Výnosy sa spravidla v plnom znení publikujú v rezortných vestníkoch.
Činnosť ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy riadi, koordinuje a kontroluje vláda SR. Podrobnejšie vymedzenie úloh ministerstiev, zásad ich činnosti a organizácie je uvedené v štatúte príslušného ministerstva, ktorý schvaľuje vláda SR.
III. KAPITOLA
1. VZŤAHY VLÁDY K NÁRODNEJ RADE SLOVENSKEJ REPUBLIKY A PREZIDENTOVI SLOVENSKEJ
REPUBLIKY
1.1. Vzťah vlády k Národnej rade SR
Zákonodarná moc v Slovenskej republike je zverená Národnej rade SR. Výlučnému postaveniu NR SR na úseku zákonodarstva zodpovedá aj skutočnosť, ţe NR SR je podľa ústavy stále zasadajúci orgán.
Kontrolná pôsobnosť parlamentu je významná najmä v štátoch s parlamentnou vládnou formou, kde vláda je parlamentu zodpovedná. Táto pôsobnosť parlamentu je vyjadrená tým, ţe štátne orgány, ktoré parlament kreuje, sú mu zodpovedné. Národná rada SR má v rámci kontrolnej právomoci niekoľko základných nástrojov a uplatňuje ich predovšetkým voči vláde a jej členom.
Vyslovenie dôvery a nedôvery vláde ( prípadne jej členom ) . Dôveru musí získať vţdy v čase po parlamentných voľbách. Po svojom vymenovaní je vláda povinná predloţiť NR SR svoje programové vyhlásenie, schválenie ktorého znamená vyslovenie dôvery vláde a je podmienkou ujatia sa plných ústavných právomocí vlády. Inak má vláda právo kedykoľvek poţiadať o dôveru parlamentu. Súčasne NR SR môţe vláde, prípadne členovi vlády kedykoľvek v priebehu volebného obdobia vysloviť nedôveru.
V zmysle čl. 86 písm. f/ ústavy do pôsobnosti NR SR patrí rokovať o programovom vyhlásení vlády Slovenskej republiky, kontrolovať činnosť vlády a rokovať o dôvere vláde alebo jej členom.
Pokiaľ ide o rokovanie o programovom vyhlásení vlády, predseda NR SR zvolá po vymenovaní vlády schôdzu NR SR tak, aby predseda vlády na nej predniesol programové vyhlásenie vlády a poţiadal parlament o vyslovenie dôvery v tridsiaty deň po vymenovaní
