Bankovní institut vysoká škola Praha
zahraničná vysoká škola Banská Bystrica Katedra financií a bankovníctva
Finančné trhy počas finančnej krízy
Financial markets during the financial crisis
Bakalárska práca
Autor: Veronika Némethová
Bankovní management
Vedúci práce: Ing. Valér Demjan, PhD.
Banská Bystrica Máj 2015
Vyhlásenie
Vyhlasujem, ţe som bakalársku prácu spracovala samostatne a s pouţitím uvedenej literatúry.
Svojím podpisom potvrdzujem, ţe odovzdaná elektronická verzia práce je identická s jej tlačenou verziou a som oboznámená so skutočnosťou, ţe sa práca bude archivovať v kniţnici BIVŠ a ďalej bude sprístupnená tretím osobám prostredníctvom internej databázy elektronických vysokoškolských prác.
V Bratislave dňa 21.4.2015 Veronika Némethová
Poďakovanie
Týmto by som chcela poďakovať vedúcemu bakalárskej práce Ing. Válérovi Demjanovi, Phd.
za jeho odborné vedenie, metodickú pomoc a cenné rady, ktoré mi poskytol pri vypracovaní tejto práce.
Anotácia
NÉMETHOVÁ, Veronika. Finančné trhy počas finančnej krízy [Bakalárska práca].
Bankovní institut vysoká škola Praha, zahraničná vysoká škola Banská Bystrica. Katedra financií a bankovníctva. Vedúci práce: Ing. Valér Demjan, PhD. Rok obhajoby: 2015. Počet strán: 52.
Bakalárska práca sa zaoberá problematikou finančných trhov, konkrétne slovenským akciovým trhom. Cieľom bakalárskej práce je zobraziť doterajší vývoj tohto trhu pomocou slovenského akciového indexu SAX a načrtnúť jeho moţnú budúcnosť.
Práca je rozdelená na tri kapitoly. V prvej kapitole sú charakterizované základné pojmy ako je finančný systém, finančný trh a jeho členenia, účastníci finančných trhov, vďaka ktorým je zadefinovaný aj pojem finančné sprostredkovanie. Druhá kapitola prechádza do definície a členení najobchodovateľnejšieho finančného nástroja – akcie, ale sú v nej spomenuté aj ostatné finančné nástroje. V tejto kapitole je tieţ vysvetlená emisia akcií s umiestnením na trhu a tieţ pojem burza a jej funkcie. V tretej časti sú základné údaje a história Burzy cenných papierov v Bratislave, a.s. a tieţ je zadefinovaný pojem slovenského akciového indexu – SAX spolu so vzorcom na jeho výpočet. Na konci tejto časti je vykonaná analýza SAXu v období patnástich rokov, a detailnejšia analýza za posledné tri roky. V závere sú zhrnuté poznatky a moţný vývoj do budúcnosti.
Klúčové slová: finančný trh, členenie finančných trhov, finančný systém, akciový trh, burza, Burza cenných papierov v Bratislave a.s., SAX
Annotation
NÉMETHOVÁ, Veronika. Financial markets during financial crisis. [Bachelor thesis].
Banking Institute, Collage Praha, foreign collage Banská Bystrica. Department of Finance and Banking. Head of thesis: Ing. Valér Demjan, PhD. Year defense: 2015. Number of pages: 52.
The bachelor thesis deals with financial markets, mainly the Slovak stock market. The aim of this thesis is to show the history development of this market by Slovak share index SAX and indicate its possible future.
The thesis is divided into three chapters. The first chapter is characterized by the fundamental concepts of the financial system, financial market and its divisions, and financial market participants who make it possible to define the concept of factoring. The second chapter starts with the definition and divisions of shares- the most used financial instrument, in this part are mentioned the instruments of financial markets too. The issue of shares with the placing on market and the concept of exchange with its functions are explained here as well. The third part contains basic information and history of Bratislava Stock Exchange, Inc. and the concept of Slovak Share Index – SAX, together with a formula for its calculation. The analysis of SAX during the last fifteen years, and a more a detailed analysis of the last three years is done at the end of this part. The conclusion summarizes the knowledge and possible progress in the future.
Key words: financial market, diversification of the financial markets, stock market, exchange, Bratislava Stock Exchange, Inc., SAX
Obsah
Úvod………...……….7
1. Finančný trh ...9
1.1 Finančný systém...9
1.2 Finančný trh...12
1.2.1 Členenie finančných trhov...14
1.2.2 Účastníci finančných trhov...19
1.2.3 Finančné sprostredkovanie...21
2. Akcie………..……28
2.1 Nástroje finančného trhu………...………..………….…28
2.2 Akcie………...33
2.2.1 Členenie akcií………....……..34
2.2.2 Emisia akcií a ich umiestnenie na trhu……….……36
2.3. Burza ...37
2.3.1 Funkcie burzy...39
3. Burza cenných papierov v Bratislave (BCPB), a.s. . ………...40
3.1 Základné údaje a história Burzy cenných papierov v Bratislave, a.s...40
3.2 Index SAX………...44
3.3 Analýza Slovenského akciového indexu……….….………….46
Záver a odporúčania……….………..……….49
Zoznam použitej literatúry……….50
Úvod
Trhy v akomkoľvek slova zmysle sú známym pojmom pre ľudstvo, či uţ zo začiatku ako reálne miesto na výmenu tovaru za tovar, alebo neskôr za peniaze, ktoré boli pôvodne vo forme cenných kovov, alebo v samotnej hotovostnej forme; uţ veľmi dlhú dobu. Tak ako všetko okolo nás, aj trhy sa neustále vyvíjajú a v dnešnej dobe poznáme označenie finančný trh, ktorý naberá úplne iný rozmer, ale jeho podstata zostáva zachovaná. Stále je miestom nákupu a predaja, teda obchodovania. Finančné trhy tu v jednoduchej forme boli teda od nepamäti, avšak veľký rozmach zaţívajú za posledných niekoľko desiatok rokov, a majú tendenciu sa v budúcnosti ešte prudko rozvíjať, moţnosti majú neobdmedzené.
Fungovanie trhovej ekonomiky je ovplyvnené problematikou finančných trhov a ich nástrojov, predovšetkým preto, ţe finančný trh je dôleţitým spojením, vďaka ktorému sa do nej vlievajú finančné prostriedky.
Téma finančného trhu je veľmi obsiahlou témou, ktorá sa však dá rozdeliť do väčších segmentov. Pri spracovaní mojej bakalárskej práce som sa rozhodla pre segment akciového trhu, konkrétne v podmienkach Slovenskej republiky,ktorý však pre mnohých nie je veľkým lákadlom, keďţe sa na ňom neobchoduje vo veľkej miere. Cieľom tejto bakalárskej práce je popísať trendy moţného vývoja pomocou analýzy vývoja slovenského akciového trhu vďaka slovenskému akciovému indexu.
Je dôleţité poznať charakteristiky základných pojmov a ich jednotlivé delenia, ktoré tvoria samotný finančný trh,finančný systém, ktoré som pomocou deskripcie zadefinovala v prvej kapitole tejto práce, ako aj účastníkov tohto trhu.
Druhá časť pokračuje definícoiu finančných nástrojov s podrobnejším delením akcií – jedným z najobchodovateľnejším finančným nástrojom, spolu s ich emisiou a umiestnením na trhoch. V tejto časti je tieţ zadefinovaný pojem burzy a jej funkcie. Pouţítá je popisná metóda.
V tretej časti je bakalárská práca priamo sústredená na Burzu cenných papierov v Bratislave, a.s. a na akciový index SAX. V tejto časti som pouţila viacero metód spracovania: komparatívnu s grafickým znázornením na porovnanie objemov obchodov s dlhopismi oproti akciám v priebehu troch rokov, ako aj zobrazenie mesačných priemerných hodnôt SAXu z tohto obdobia; matematicko – štatistickú s grafickým znázornením na vývoj akciového indexu SAX počas rokov 1999 – 2014. K tejto analýze som vyuţila dostupné informácie od roku 1999 do roku 2014, hoci pôsobnosť indexu SAX je od roku 1993, tieto informácie nie sú sprístupnené.
V závere sú zadefinované moţnosti, čo sa môţe stať v najbliţšej dobe s akciovým trhom na Slovensku, ale aj so samotnou Burzou cenných papierov v Bratislave, a.s.
1. Finančný trh
Finančný trh je vţdy neoddeliteľnou súčasťou celého finančného systému a jeho jednotlivých funkcií. Samotný finančný systém je mechanizmus tvorený súhrnom všetkých subjektov ekonomiky účastniacich sa vzájomných finančných operácií a právnými vzťahmi medzi týmito subjektami.
1.1 Finančný systém
,,Finančný systém kaţdej krajiny závisí na vnútroštátnych a medzinárodných ekonomických a politických podmienkach, ovplyvňujú ho tieţ historické a národnostné zvláštnosti. Medzi hlavné zúčastnené subjekty patria štát, štátne orgány, druţstevné spoločnosti, finančné spoločnosti (napríklad banky, poisťovne), súkromní podnikatelia, obyvateľstvo a neziskové organizácie. Finančný systém upravuje štát pomocou zákonov s cieľom zabezpečiť optimálne fungovanie financií na svojom území. Výkonné, riadiace a kontrolné právomoci štát deleguje na ministerstvo financií. Ministerstvo financií vydáva príslušné finančné predpisy a prostredníctvom finančných úradov riadi dane. Vzťahy v rámci finančného systému sú realizované na finančných trhoch hlavne prostredníctvom bánk, ich regulátorom je centrálna banka. “ (Belás et al., 2013, s.53)
V podstate môţeme povedať, ţe všetky finančné činnosti medzi subjektami ekonomiky, ako sú úhrada dlhov, úspory, investície, platby za tovar a sluţby, obchodovanie s cennými papiermi, poskytovanie úverov, sa uskutočňujú prostredníctvom mnoţstva finančných nástrojov, pomocou finančných inštitúcií na rôznych finančných trhoch.
Samotný finančný systém je tvorený troma základnými prvkami:
1. Finančné nástroje 2. Finančné inštitúcie 3. Finančné trhy
Pod pojmom finančné nástroje rozumieme všetky formy a druhy cenných papierov, ktoré umoţňujú dokumentovanie pohľadávok a záväzkov-tých ktoré vznikli na základe výmeny
tovarov, sluţieb a iných reálnych hodnôt. Najznámejšou a zároveň najpouţívanejšou formou v beţnom ţivote sú peniaze. Ďalej sem patria bankové depozitá, majetkové cenné papiere ako sú napríklad podielové listy alebo akcie, obligácie, dlhové cenné papiere (štátne dlhopisy), zahraničné cenné papiere, valuty, devízy, akreditívy, zmenky, depozitné certifikáty, repo nástroje. (Polouček et al., 2010, s.18)
Ich vyuţitím dochádza k akumulácií, alokácií a prerozdeľovaniu dočasne voľných peňaţných prostriedkov. Stávajú sa významným zdrojom získania investičného kapitálu a predstavujú doklad vydaný ako protihodnotu získania týchto zdrojov. (Kudzbel, 1999, s. 19)
Finančnými inštitúciami rozumieme subjekty, ktoré emitujú a pouţívajú finančné nástroje, obchodujú s nimi, a tieţ sprostredkúvajú pohyb zdrojov medzi účastníkmi finančného trhu.
Sluţby ktoré poskytujú moţno rozdeliť do 4 základných oblastí:
1. Transakčné sluţby – vytváranie rôznych finančných nástrojov a zaisťovanie pohybu, tak aby mohli ekonomické subjekty realizovať beţný platobný styk.
2. Sprostredkovateľské sluţby – zabezpečujú tok zdrojov od sporiacich subjektov k investujúcim subjektom, čím podporujú rast investícií i úspor.
3. Poisťovacie sluţby – spôsoby a formy riadenia poisťovacích inštitúcií majú a musia mať celkom iný charakter neţ v bankách.
4. Sluţby spojené s obchodovaním s cennými papiermi a investíciami do cenných papierov – ide o veľmi diverzifikovaný súbor činností. Rozhodujúcu úlohu tu má rôznorodá skupina nedepozitných finančných institúcií, predovšetkým investiční sprostredkovatelia. (Polouček et al., 2010, s. 319-323)
Vďaka mnohým publikáciám poznáme širokú škálu delení finančných inštitúcií z rôznych hladísk, jedným z nich je napríklad na:
Bankové inštitúcie, ktoré môţeme deliť na univerzálne (tie ktoré poskytujú všetky sluţby) a špecializované (tie ktoré sa zameriavajú iba na určité sluţby, napríklad hypotekárne banky alebo stavebné sporiteľne). Tie ďalej môţeme deliť podľa klientely na :
o ,, maloobchodné ‘‘ banky, ktoré sa zaoberajú prevaţne klientami z domácností a malými podnikateľmi;
o investičné banky, ktoré sa zaoberajú hlavne veľkými spoločnosťami, inštitucionálnymi investormi, vládami a miestnymi orgánmi
Poisťovacie spoločnosti – patria sem napríklad ţivotné poisťovne alebo penzijné fondy
Nebankoví finanční sprostredkovatelia - napríklad peňaţné burzy, mimoburzové spoločnosti, brokerské spoločnosti, obchodníci s cennými papiermi alebo investičné fondy. (Hrvoľová et al., 2006, s.39)
Realizácia hore uvedených druhov finančných tokov a finančných činností súvisí so základnými funkciami finančného systému (podľa mnohých publikácií zároveň aj finančného trhu, ktorý je podľa vyššie uvedenej definície jeho súčasťou), ktorými sú:
Depozitná funkcia – umoţňuje ukladanie úspor obyvateľstva, ale i štátu a firiem; a ich následnú alokáciu do oblastí produktívneho vyuţitia.
Funkcia uchovania hodnoty (zabezpečenia bohatstva) – pomocou finančných inštrumentov je ekonomickým subjektom umoţnené uchovávať svoju kúpnu silu aţ do doby konečného pouţitia svojich odloţených peňáţných zdrojov s minimalizáciou dôsledkov inflácie, pretoţe pri investovaní do hmotných statkov hodnota klesá, pričom v prípade cenných papierov sa hodnota zvyšuje.
Kreditná funkcia – umoţňuje poskytovať voľné peňaţné prostriedky všetkým druhom ekonomických subjektov – domácnostiam, firmám i štátu. To napomáha zvyšovaniu spotrebných výdavkov domácností (čo sa priaznivo odráţa na zvyšovaní dopytu po tovare a sluţbách) a urýchluje realizáciu investícií vykonávanú podnikateľskými subjektami, respektíve štátom, čím je podporovaný ekonomický rast.
Funkcia likvidity – ide o premenu jednotlivých druhov finančných aktív na peňáţnú hotovosť. Obecne platí, ţe hotovosť, na rozdiel od väčšiny ostatných druhov finančných (investičných) inštrumentov, síce vykazuje nulovú výnosnosť, na druhej strane sa však vyznačuje okamţitou likviditou.
Platobná funkcia – prostredníctvom vytvoreného mechanizmu sa realizujú všetky druhy platieb.
Funkcia ochrany proti riziku – v prvom rade sa jedná o funkciu, ktorá zaisťuje firmám, spotrebiteľom i vládam ochranu proti rôznym druhom rizík (ţivotné, zdravotné, majetkové poistenie). Okrem poistných zmlúv umoţňuje tieţ vytvárať diverzifikované portfólio aktív ako bezpečné opatrenie proti moţným budúcim stratám.
Úverová funkcia – deficitným subjektom umoţňuje získať voľné finančné prostriedky na financovanie ich aktivít. Prostredníctvom finančného trhu sa poskytujú rôzne formy úverov na financovanie spotreby a investičních výdavkov. Úlohou finančného trhu je umiestniť úverové prostriedky tam, kde je to najviac potrebné.
Selektívna funkcia – finančný trh funguje tak, aby zabezpečil rovnováhu úspor a reálnych investícií. Podporuje teda rozvoj perspektívnych a ţivotaschopných podnikatelských subjektov a naopak, urýchľuje zánik neperspektívnych podnikateľských subjektov.
Politická funkcia – štát prostredníctvom monetárnej a fiškálnej politiky, ale i ďalších existujúcich nástrojov štátnej regulácie, pôsobí na finančný systém a tým ovplyvňuje aj celý ekonomický systém z hľadiska presadzovania svojich konečných cieľov.
(Chovancová et al., 2014, s. 19-20), (Rejnuš, 2010, s. 34-35)
1.2 Finančný trh
Zadefinovať pojem finančný trh sa uţ pokúsilo mnoho autorov vo svojich publikáciách, z rôznych pohľadov, preto sa pri ňom nedá pouţiť jedna všeobecná univerzálna definícia. Všetky definície sú odlišné, ale zároveň sa v niečom spájajú, ako príklady pre porovnanie tu máme uvedené definície od Chovancovej, Tkáčovej, Hrvoľovej ale aj od Rosea.
Napríklad Chovancová vo svojom diele definuje finančný trh ako miesto kde sa stretáva ponuka voľných finančných prostriedkov v podobe úspor rôznych ekonomických subjektov a dopyt po týchto prostriedkoch zo strany rôznych ekonomických subjektov, ktoré ich vyuţívajú ako investície. Inými slovami sa teda prostredníctvom finančného trhu presúvajú prostriedky od tých ekonomických subjektov, ktoré ich majú prebytok , k tým subjektom, ktoré spotrebujú viac ako sú ich príjmy, a nevyhnutne tieto prostriedky potrebujú. Jeho úlohou je teda vytvárať súlad medzi úsporami a investíciami. (Chovancová et al., 2014, s. 17)
Autor Tkáčová si ho predstavuje ako systém vzťahov, inštitúcií a nástrojov umoţňujúcich akumulovať a alokovať dočasne voľné finančné prostriedky medzi rôzne ekonomické subjekty na základe vzťahu ponuky a dopytu. V trhovej ekonomike sa finančný trh povaţuje za vrchol všetkých ostatních trhov (trh tovaru a sluţieb, trh výrobných činiteľov, informačný trh). Je to univerzálny trh, pretoţe jeho zdroje a prostriedky sú vyuţiteľné vo všetkých oblastiach ekonomiky. Efektívne fungujúci finančný trh je zrkadlom ekonomiky.
Ekonomické subjekty vstupujú na finančný trh predovšetkým z týchto dôvodov:
Získať peňaţné prostriedky na financovanie beţných prevádzkových potrieb alebo financovanie svojho rozvoja získaním dlhodobého úveru, emisiou akcií, obligácií a podobne.
Investovať svoje dočasne voľné peňaţné prostriedky do krátkodobých alebo dlhodobých cenných papierov, resp. špekuláciou dosiahnuť zisk a zhodnotiť tak investovaný kapitál.
Zadefinovala tieţ hlavnú funkciu finančného trhu - transformáciu úspor na investície do tých oblastí ekonomiky, v ktorých prinášajú efektívne zhodnotenie, prispievajú k celkovému ekonomickému rastu krajiny a tieţ zvyšujú blahobyt jeho obyvatelstva. Podľa Tkáčovej môţeme túto transformáciu chápať z rôznych uhlov ako:
Kvantitatívnu transformáciu – predstavuje získavanie vkladov a poskytovanie úverov klientom v rôznych objemoch.
Časovu transformáciu– týka sa rôznej doby splatnosti, ide o časové zosúladenie zdrojov s ich pouţitím.
Teritoriálnu transformáciu – predstavuje teritoriálnu alokáciu zdrojov z oblasti ich relatívneho prebytku do oblastí ich relatívneho nedostatku.
Transformáciu likvidity – umoţňuje premenu málo likvidných aktív do likvidnejších.
Transformáciu rizika – moţnosť diverzifikovať riziko investovaním do rôznych finančných nástrojov prostredníctvom finančného sprostredkovania.
Menovú transformáciu – umoţňuje prijímať zdroje v inej mene ako v mene, v ktorej sa poskytujú aktívne operácie. (Tkáčová et al., 2009, s. 6-8)
Hrvoľová vo svojom diele definuje finančný trh ako formu trhu, na ktorom finanční sprostredkovatelia prostredníctvom finančných nástrojov a mechanizmu finančného trhu zabezpečujú pohyb krátkodobého, strednodobého a dlhodobého kapitálu medzi jednotlivými ekonomickými subjektami v národnom i medzinárodnom meradle. (Hrvoľová et al., 2006, s.
20)
Dokonca aj v publikáciách so starším dátumom vydania môţeme nájsť dodnes platnú, ničím sa nemeniacu definíciu, ako napríklad v diele od autora Rosea: ,,Finančný trh umoţňuje tok úspor k tým jednotlivcom a inštitúciám, ktoré potrebujú pre svoju útratu viac finančných prostriedkov , neţ im je poskytované z ich súčasného príjmu.“ (Rose, 1994, s. 20)
1.2.1 Členenie finančných trhov
Finančné trhy majú rôznu štruktúru, podobu, usporiadanie a môţu ich tvoriť čiastkové trhy. Ich spoločným znakom je transfer dočasne voľných peňaţných prostriedkov od prebytkových subjektov k deficitným. Avšak vďaka rôznym špecifíkám, vlastnostiam a kriteriám môţeme dospieť k členeniu. Nutnosťou je sledovať a poznať kritérium na základe ktorého boli jednotlivé trhy rozdelené. V tejto kapitole sa teda sústredíme na rôzne delenia finančých trhov.
Najčastejšie pouţívanou klasifikáciou je členenie finančných trhov z časového hľadiska, teda dobou splatnosti obchodovaných finančných nástrojov, a to na peňaţný a kapitálový trh.
Peňažný trh
Peňažný trh – je trh s krátkodobými finančnými nástrojmi s lehotou splatnosti do jedného roka. Na tento trh vstupujú predovšetkým tie subjekty, ktoré majú prechodný nedostatok prostriedkov a potrebujú si poţičať. Obchoduje sa s nimi viac ako s cennými papiermi kapitálového trhu, keďţe majú lepšiu likvidnú schopnosť, menšie riziko, krátkodobý charakter, ale niţší výnos. (Chovancová, 2014, s. 23)
Peňaţný trh sa skladá z dvoch čiastkových trhov:
1. Bankovo organizovaný peňaţný trh, na ktorom obchodujú komerčné a emisné banky.
2. Neorganizovaný peňaţný trh medzi nebankovými podnikateľmi navzájom.
Medzi finančné nástroje peňaţného trhu patria zmenky, štátne pokladničné poukáţky, depozitné certifikáty. (Kudzbel, 1999, s. 22)
Existencia tohto trhu je spojená s tým, ţe vo väčšine týchto subjektov – ako sú firmy, finančné inštitúcie a vlády – sú len zriedkavo príjmy a výdavky v rovnováhe, čím týmto subjektom vzniká prechodný nedostatok prostriedkov. Jednotlivé ekonomické subjekty vystupujú na jednej strane ako veritelia - v prípade ţe ich príjmy prevyšujú okamţité potreby, teda výdavky; na strane druhej ako dlţníci v prípade, ak nemajú dostatok finančných prostriedkov a musia sa zadĺţiť.
Je najväčším trhom, na ktorom sa realizuje veľké mnoţstvo transakcií s veľkými objemami peňazí na relatívne krátke obdobie. Peňaţný trh nemá ţiadne centralizované obchodné miesto, na rozdiel od kapitálového trhu, ktorý má burzu.
Pôsobia na ňom rôzni sprostredkovatelia : centrálna banka, veľké korporácie, brokerské firmy, komerčné banky (majú dominantné postavenie), inštitucionální investori.
Peňaţný trh môţeme deliť na:
Medzibankový trh – uskutočňujú sa na ňom :
1. Obchody medzi centrálnou bankou a komerčnými bankami – banky hľadajú zdroje u centrálnej banky z dôvodu nedostatočných rezerv, alebo tieţ preto, ţe na medzibankovom trhu sú vyššie úrokové sadzby.
2. Obchody medzi komerčnými bankami navzájom – predmetom obchodov sú prevody depozít z jednej banky do druhej. Úlohou týchto obchodov je efektívne vyuţívanie dočasne voľných zdrojov bánk. Úrokové sadzby na trhu sú z krátkodobého hľadiska značne nestále, čo je odrazom rozdielu medzi denným prísunom prostriedkov od veriteľov a rozdielnymi poţiadavkami zo strany dlţníkov. Indikátorom vývoja peňaţného trhu sú referenčné úrokové sadzby, ktoré vychádzajú z kotácií popredných bánk na trhu medzibankových depozít.
Diskontný trh – obchoduje sa na ňom s nástrojmi peňaţného trhu, ktoré majú diskontný charakter; ako napríklad štátne pokladničné poukáţky.
Trh s depozitními certifikátmi – v Slovenskej republike legislatívna úprava nahradila pojem depozitný certifikát pojmom vkladový list. U nás sú neobchodovateľné, majiteľ si musí cenný papier ponechať aţ do lehoty splatnosti.
(Tkáčová, 2009, s. 41-43,49)
Peňaţný trh môţeme ešte deliť na :
1. Trh krátkodobých úverov
2. Trh krátkodobých cenných papierov (Polouček, 2010, s. 257)
Kapitálový trh
Kapitálový trh - upisujú sa na ňom, nakupujú a predávajú investičné nástroje s dobou splatnosti viac ako jeden rok, respektíve tie, ktoré dobu splatnosti nemajú stanovenú. (Pavlát et al., 2005, s. 21)
Na strane ponuky sú investori, ktorí sa dlhodobo snaţia umiestniť svoje voľné zdroje a na dopytu sa nachádzajú dlţníci, ktorí potrebujú dlhodobejší kapitál pre svoju činnosť.
Nástroje kapitálového trhu majú vyššie riziko, niţšiu likviditu, a teda aj vyššie výnosy ako nástroje peňaţného trhu. (Tkáčová et al., 2009, s. 54)
Keďţe sa veritelia dlhodobo vzdávajú svojej súčasnej spotreby v prospech budúcej spotreby, poţadujú od dlţníkov za poskytnutie týchto prostriedkov istý výnos, ktorý im kompenzuje ich obmedzenie spotreby. Ich nárok na výnos stelesňujú cenné papiere, ktoré emitujú dlţnící a slúţia tieţ ako potvrdenie o poskytnutí určitých prostriedkov. Tento výnos môţe mať rôzne podoby, závysi od druhu cenného papiera. Môţu to byť napríklad dividendy, úroky, prémie, podiel na zisku. (Chovancová et al., 2014, s. 315)
Na kapitálovom trhu sa stretávame s väčším počtom subjektov a rôznorodejším usporiadaním trhu ako na peňaţnom trhu.Emisie cenných papierov na kapitálovom trhu môţu mať dve podoby:
Súkromné cenné papiere, ktoré emitujú rôzne podnikateľské subjekty
Verejné cenné papiere , tie emituje predovšetkým štát (Tkáčová et al., 2009, s. 54)
Kapitálový trh podľa vstupu cenného papiera na trh môţeme deliť na:
1. Primárny kapitálový trh – je určený na obchodovanie s novými emisiami cenných papierov, ktoré sa na trhu objavia prvýkrát.
2. Sekundárny kapitálový trh – je určený na obchodovanie s cennými papiermi, ktoré uţ boli vydané. Jeho úlohou je zabezpečiť opätovnú premenu na finančné prostriedky. Sekundárny kapitálový trh môţeme ďalej deliť na :
o Neorganizovaný sekundárny kapitálový trh- uskutočňovanie obchodov na základe inzerátov, medzi príbuznými a podobne.
o Organizovaný sekundárny kapitálový trh – uskutočňovanie obchodov pomocou peňaţných búrz alebo mimo burzových inštitúcií (OTC – Over the counter market) (Chovancová et al., 2014, s. 23)
Kapitálový trh býva mnohokrát označovaný ako trh dlhopisov a akcií. Je to ovplyvnené práve veľkým mnoţstvom operácií s týmito druhmi cenných papierov. Okrem dlhopisov a akcií sa na kapitálovom trhu obchoduje tieţ s hypotekárnymi záloţnými listami, podnikovými obligáciami, bankovými obligáciami, podielovými listami.
Ďalšie delenie finančných trhov je podľa vecného hľadiska na:
1. Peňaţný trh – ako uţ bolo spomenuté, predstavuje krátkodobé transakcie s peňaţnými prostriedkami, teda aj s krátkodobými finančnými nástrojmi. Ich splatnosť býva častokrát iba niekoľko dní alebo hodín, majú nízky výnos, vysokú likviditu a nízke riziko.
2. Kapitálový trh – naopak predstavuje dlhodobé investície. Nástroje kapitálového trhu majú dlhodobú splatnosť, respektíve sú bez splatnosti, nesú so sebou vyššie riziko, ale aj vyšší výnos.
3. Devízový trh – nám predstavuje obchodovanie-teda nákup a predaj jedných národných peňaţných jednotiek za druhé národné peňaţné jednotky. Podľa Poloučka je pojem
devizový trh definovateľný ako neformálny mimoburzový trh, na ktorom sa obchoduje s národnými menami podľa tradičných pravidiel, na ktorých dodrţiavanie nedohliada ţiadna regulatórna inštitúcia, a i napriek tomu sú starostlivo dodrţiavané všetkými účastníkmi trhu.
4. Komoditný trh – obchoduje sa na ňom s komoditami, čo sú hmotné predmety obchodu, predovšetkým suroviny a materiály, ale aj predmety spotreby domácnosti, ako napríklad ropa, kovy, obilie, pôda,voda. Vykonáva sa bez fyzickej dodávky tovaru.
5. Poistný trh - je trhom poistenia i zaistenia, na ktorom sa stretáva ponuka a dopyt po špecifickom druhu tovaru – poistnej ochrany. Osobitnými vlastnosťami tohto trhu je neekvivalentnosť (v prípade, ţe vznikne poistná udalosť, výška vyplatenej sumy nezodpovedá sume, ktorú poistný subjekt zaplatil vo forme poistného) a tieţ podmienená návratnosť (v prípade ţe vznikne poistná udalosť). (Polouček et al., 2010, s. 420) ,(Chovancová et al., 2012, s. 16)
Podľa teritoriálneho princípu môţeme finančné trhy deliť na:
Národný trh – v rámci jedného štátu
Medzinárodný trh – medzi viacerými štátmi
Ďalším moţným delením finančných trhov podľa doby medzi uzatvorením obchodu a jeho realizáciou je:
Promptný trh - na tomto trhu je doručenie obchodovaných cenných papierov okamţite, avšak v praxi treba prirátať jeden aţ dva pracovné dni k dátumu uzatvoreniu kontraktu (T + 1, T + 2).
Termínovaný (dodávkový) trh – na tomto trhu su realizovné transakcie s finančnými derivátmi a vyrovnanie obchodu je oproti dňu dojednania posunutý do vopred stanoveného termínu v budúcnosti.
Opčný trh – vyrovnanie obchodu je tieţ posunuté do budúcnosti, navyše majú investori moţnosť zniţiť riziko nepriaznivých zmien v cene cenných papierov. (Chovancová, 2014, s. 24)
Finančné trhy môţeme ešte deliť na neregulované a regulované, ktoré musia pravidelne uverjňovať kurzy investičných nástrojov, ktoré boli dosiahnuté pri obchodovaní a musia na nich byť stanovené pravidlá.
Poznáme tieţ definíciu dokonalého (ideálneho) trhu, ktorý je najvyšším, ale iba teoreticky dosiahnuteľným stupňom alokačnej efektívnosti finančného trhu. Na tomto trhu sú voľne prístupné všetky informácie týkajúce sa obchodovaných finančných nástrojov, náklady spojené s transakciamu sú nulové, pričom ţiadny účastník trhu ani nie je schopný sám ovplyvniť ceny. Na takomto trhu neexistujú ţiadne vládne obmedzenia ani v obchodovaní, ani v pohybe finančných prostriedkov. Podmienky obchodovania na tomto trhu závisia výhradne od dokonalej konkurencie medzi predávajúcimi a kupujúcimi, takţe ceny finančných nástrojov presne odráţajú ich skutočnú hodnotu. (Rejnuš, 2010, s. 62)
1.2.2 Účastníci finančných trhov
Tak ako kaţdy finančný trh má na jednej strane stranu ponuky, musí mať aj stranu dopytu, tak isto musíme rozdeliť účastnikov finančných trhov na veriteľov a dlţnikov.
Primárnymi veriteľmi na finančnom trhu môţu byť tieto ekonomické subjekty:
Domácnosti – sú najväčším veriteľom. Po uhradení svojich beţných výdavkov im častokrát zostávajú voľné finančné prostriedky, ktoré nadobúdajú formu úspor; vznikli teda ako rozdiel beţných príjmov a výdavkov na beţnú spotrebu (vrátane daní).
Firmy – môţu mať po uhradení výdavkov, daní a dividend k dispozícií čistý zisk, ktorý predstavuje ich dočasne voľné finančné prostriedky.
Vláda – úspory štátu vznikajú pri prebytku beţných rozpočtových príjmov nad výdavkami.
Tieto voľné finančné prostriedky vo forme úspor môţu na finančnom trhu nadobodunúť charakter investicií, o ktoré majú záujem rôzni dlţníci:
Domácnosti investujú predovšetkým do nákupu nehnuteľností, automobilov, nábytku a iných predmetov pre vlastné vyuţitie a prospech.
Firmy v úlohe dlţníkov získavajú voľné finančné prostriedky na obstaranie investičných statkov, čo môţu byť napríklad budovy, rôzne zariadenie určené na výrobu, ale aj nákup tovarov a surovín pre ďalši predaj.
Vládne výdavky vznikajú hlavne pri investovaní do občianskej vybavenosti, ako napríklad oprava a výstavba ciest, letísk, nemocníc a škôl. V takomto prípade hovoríme o reálnych investíciách. (Chovancová, 2014, s. 18)
Presun peňaţných prostriedkov od veriteľov k dlţníkom má charakter úveru. Veritelia, ktorí poskytujú svoje finančné prostriedky dlţníkom musia mať motivačný dôvod k dočasnému vzdaniu sa svojho kapitálu, ktorý od nich získavajú prísľubom vrátenia týchto prostriedkov a navyše aj ďalšímí finančnými nárokmi, či uţ ako výnosy v podobe úrokov alebo dividend, resp. iných kapitálových ziskov, ktoré sú zhmotnené v cenných papieroch, ktoré emitujú dlţníci.
Rozlišujeme celkom tri moţné spôsoby financovania, pri ktorých sa stretneme aj s ďalšími účastnikmi finančných trhov:
1. Priame financovanie – dlţníci získavajú finančné prostriedky od veriteľov priamo tým, ţe predávajú svoje cenné papiere, ktoré veriteľovi predstavujú nárok (pohľadávku) na dlţníkov budúci dôchodok či aktíva (záväzok). Priame financovanie predstavuje najjednoduchší spôsob pre finančné transakcie, má však aj nevýhody, napríklad veriteľ i dlţník musia mať záujem o danú transakciu pri rovnakom objeme peňaţných prostriedkov v ten istý čas, veriteľ i dlţník musia vynaloţiť značné prostriedky na získanie informácií o partnerovi, čím vznikajú pre oboch vysoké transakčné a informačné náklady, ktoré sú často problémom najmä pre individuálnych účastníkov trhu.
2. Polopriame financovanie – je určitým kompromisom medzi financovaním priamym a nepriamym, kde sa veritelia a dlţníci stretávajú za účasti sprostredkovateľov (prostredníkov) – maklérov a dílerov - čím sa zniţujú informačné náklady.
Maklér zastupuje buď primárneho veriteľa, alebo koncového dlţníka, pričom im poskytuje informácie týkajúce sa moţného nákupu alebo predaja cenných
papierov. Z toho teda vyplýva, ţe vystupuje predovšetkým v mene svojho klienta.
Díler môţe takisto fungovať ako sprostredkovateľ medzi veriteľom a dlţníkom, ale môţe aj nakupovať cenné papiere s tým, ţe ich v budúcnosti predá za výhodnú cenu, t.j. môţe obchodovať na vlastný účet.(Chovancová et al., 2014, s. 19)
Spôsoby polopriameho financovania sú síce lacnejšie či uţ pre veriteľa, tak aj pre dlţnika, ale má tieţ svoje obmedzenia. Musí tu totiţ takisto existovať zhoda v ţelaniach a potrebách oboch zúčastnených strán ako pri priamom financovaní a hlavne konečný veriteľ ako drţitel cenného papiera musí byť ochotný prijať vyššiu mieru rizika a uvedené podmienky.
3. Nepriame financovanie – pri nepriamom financovaní vstupuje do obchodu medzi veriteľa a dlţníka sprostredkovateľ (ďalší dôleţitý účastnik trhu). Tejto téme sa budeme podrobnejšie venovať v ďalšej kapitole, ktorá je venovaná finančnému sprostredkovaniu.
1.2.3 Finančné sprostredkovanie
Finančným sprostredkovateľom býva najčastejšie banka - ale môţe to byť aj poisťovňa, investičná spoločnosť, investičné a penzíjne fondy a ďalšie finančné inštitúcie.
Finančné sprostredkovanie je charakterizované omnoho dokonalejšími a náročnejšími sluţbami, ktoré sú poskytované nielen konečným veriteľom, ale aj dlţníkom. Samozrejme finančni sprostredkovatelia prevádzkujú túto činnosť rovnako ako iné podnikateľské subjekty za účelom dosiahnutia zisku. Poţičiavajú si finančné prostriedky od veriteľov, ktoré ďalej poţičiavajú tým, ktorí ich majú nedostatok. Pôţičky poskytujú za vyšší úrok, neţ je úrok, ktorý platili svojim veriteľom a tým vytvárajú zisk.
Napomáhajú však mnohým drobným sporiteľom, ktorým v podstate zo svojho inkasovaného úroku časť prenechávajú. Rovnako tak umoţňujú poskytovanie pôţičiek
drobným záujemcom, ktorí by ich inak nemohli získať. Na tomto princípe je zaloţená podstatná časť súčasného finančného systému.
Hlavné dôvody, ktoré vedú k nezbytnosti existencie predovšetkým velkých a špecializovaných sprostredkovateľov, sú nasledujúce:
Informačné náklady – identifikácia potencionálního veriteľa a dlţníka je nákladná. Navyše, ak by sa aj našli, stojí vţdy čas a peniaze vzájomné overenie ich spoľahlivosti.
Transakčné náklady – predstavujú predovšetkým poplatky za spisovanie zmlúv, ktoré si vo vačšine prípadov vyţadujú právnika, notára a podobne, respektíve o platenie prípadných sprostredkovateľských poplatkov, ktoré bývajú pomerne tieţ vysoké.
Význam finančného sprostredkovania teda spočíva v dvoch základných aspektoch:
a. Sporitelia, ktorí vyuţijú sluţby príslušného prostredníka (najčastejšie licencovanú a špecializovanú finančnú inštitúciu, ktorá im pri predaji vo veľkom môţe ušetriť náklady), najlepšie, najjednoduchšie a najbezpečnejšie investujú svoje úspory.
b. Velké firmy a štát poţadujú pre svoje rozsiahle investičné aktivity často mimoriadne rozsiahle úvery, ktoré by bez zlúčenia prostriedkov pochádzajúcich predovšetkým z malých sporiacich účtov a ďalších zdrojov od mnohých drobných investorov nebolo moţné prakticky zaistiť.
Z uvedeného teda vyplýva, ţe bez finančného sprostredkovania by finančné trhy nemohli plne efektívne fungovať a nedávali by plný úţitok, pričom najväčší význam je všeobecne prikladaný nepriamemu financovaniu. (Rejnuš, 2010, s. 44-45)
Zmysel sprostredkovania nie je len v sprostredkovaní dočasne voľných peňaţných prostriedkov jedného subjektu a investičných potrieb druhého subjektu, ale predovšetkým ide
o zniţovanie problému nedostatku informácií, ktoré su veľmi dôleţité pri rozhodovani, pre tie subjekty, ktoré vstupujú na trh. Práve sprostredkovatelia im tieto informácie môţu ponúknuť a vďaka nim sú schopní sa efektívnejšie a bezpečnejšie rozhodovať.
Funkcie finančného sprostredkovania sú:
Zhromaţďovanie zdrojov Sporenie a valorizácia investícií
Zabezpečenie likvidiy finančných aktív Platobný styk
Poskytnutie úverov Ochrana voči rizikám
Zber a úschova informácií, ktoré sú potrebné pre rozhodovanie (Tkáčová, 2009, s. 8)
Finančných sportredkovateľov môţeme rozdeliť do dvoch veľkých skupín:
1. Bankové finančné inštitúcie ponúkajúce klientom depozitné sluţby, ako sú banky (bankoví sprostrekovatelia) – ktoré môţu svoju činnosť realizovať jedine na základe licencie udelenej centrálnou bankou, pričom súčasne podliehajú jej prísnej bankovej kontrole a regulácií. Základným predpokladom je dodrţiavanie pravidiel kapitálovej primeranosti, ktorá prispieva k obmedzeniu rôznych foriem rizík spojených s touto formou podnikania. Samotným bankám na finančnom trhu v súčasnosti stále viac konkurujú ďalšie finančné inštitúcie (sporiteľné, úverové druţstvá) a nefinančné inštitúcie. Podiel bánk na depozitnom trhu má preto zostupnú tendenciu. Podiel depozitných inštitúcií na finančných trhoch v rôznych krajinách je ovplyvňovaný opatreniami regulátorov trhu, ekonomickými a neekonomickými podmienkami v príslušnej krajine.
Pre slovenský finančný trh je špecifická skutočnosť, ţe prevaţná časť premeny úspor na investície sa usutočňuje prostredníctvom bankovej sústavy, pretoţe väčšina úspor od obyvateľstva, ale aj podnikov je práve uloţená v bankovej sústave a prostredníctvom nej sa potom v podobe úverov dostáva do ekonomiky.
2. Nebankové finančné inštitúcie ktoré získavajú licenciu na výkon svojich činností od príslušných orgánov dohľadu. Dnes uţ sa činnosť niektorých týchto inštitúcií v mnohých prípadoch začína riadiť podobnými pravidlami ako v prípade bankových
subjektov – dodrţiadanie kapitálovej primeranosti a pravidiel obozretného podnikania.
Tieto inštitúcie zaznamenali prudký rozvoj od 70. rokov 20. storočia a patria sem napríklad poisťovne, penzíjne fondy, investičné fondy a spoločnosti, leasingové a faktoringové spoločnosti, zmenárne. Zameriavajú sa na špecializované sluţby.
Niektoré z týchto inštitúcií pracujú mnohokrát za oveľa liberálnejších podmienok, z čoho tieţ vyplýva, ţe sa snaţia hľadať medzery v zákonoch a často vyuţívajú vo svojej činnosti rôzne, niekedy i nezdravé protizákonné špekulácie. Avšak ich nespornou výhodou je, ţe získavajú dlhodobejší kapitál ako banky, častokrát s menšími poţiadavkami na likviditu (napríklad podielové a penzíjne fondy, poisťovne). (Chovancová et al., 2014, s. 20)
Pri detailnejšom pohľade ich moţno rozdeliť na :
Depozitné inštitúcie (komerčné banky, sporiteľne, úverové druţstvá, rôzne sporiteľne a úverové zdruţenia)
Zmluvné inštitúcie (poisťovne, penzíjne fondy)
Investičné inštitúcie (investičné spoločnosti, investične trasty s nehnuteľnosťami) Obchodníkov s cennými papiermi
Burzy a mimoburzové trhy Private equity fondy Hedgové fondy
Ostatných finačných sprostredkovateľov (finančné spoločnosti, vládne úverové agentúry) (Tkáčová, 2009, s. 8)
Komerčné banky sú v súčasnosti najdôleţitejšími a najviac vyuţívanými sprostredkovateľmi na finančnom trhu, ktorí musia mať na výkon svojej činnosti udelené bankové povolenie – licenciu od centrálnej banky. Ich podstatnou úlohou je na jednej strane zhromaţďovanie voľných finančných prostriedkov a na strane druhej je ich poskytovanie formou úverov. Hlavným cieľom tejto akciovej spoločnosti, ako kaţdého podnikateľského
subjektu, je dosiahnutie zisku, ktorý sa tvorí úrokovým rozdielom medzi aktívnymi a pasívnymi obchodmi. Ďalším zdrojom príjmov bánk sú poplatky a provízie.
Podľa zamerania činnosti môţeme komerčné banky deliť na:
1. Univerzálne banky - sú to banky ktoré sú schopné ponúknuť svojim klientom širokú škálu obchodov a všetky známe bankové produkty. Fyzickým i právnickým osobám ponúkajú moţnosť uloţenia vkladov, poskytnutie úverových sluţieb, sprostredkovanie obchodov na kapitálových trhoch alebo zaistenie platobného styku vo vnútri štátu aj so zahraničím. Jedným z významných trendov v súčasnom bankovníctve je vznik veľkobánk, ktoré poskytujú všetky významné bankové produkty, majú rozvetvenú sieť pobočiek, významný podiel ich obchodov tvoria obchody so zahraničím a zamestnávajú veľké mnoţstvo zamestnancov. Univerzálne banky majú rozhodujúce postavenie na príslušnom bankovom trhu.
2. Špecializované banky – sú to banky ktoré su charakteristické poskytovaním len určitého druhu obchodu (napríklad hypotekárny úver) alebo sa zameriavajú na určitý okruh klientov (napríklad stavebná sportieľňa ). Najčastejšie sa vyskytujú tieto druhy bánk:
investičné banky, komunálne banky, hypotekárne banky, eskontné banky a záručné banky.
Poznáme tieţ ďalšie delenia komerčných bánk, napríklad podľa modelu bankového systému, z hľadiska vlastníctva kapitálu alebo pôvodu kapitálu.
Podľa modelu bankového systému je delenie nasledovné:
Model univerzálneho bankovníctva - komerčná banka vykonáva štandartné bankové aktivity a zároveň posyktuje aj produkty investičného bankovníctva. Tento model prevláda v Európe a je tieţ charakteristický pre Slovenskú republiku.
Model striktne oddeleného bankovníctva – tento model je charakteristický tým, ţe prísne oddeľuje investičné bankovníctvo od komerčného bankovníctva. Je vyuţívaný najmä v USA.
Z hľadiska vlastníctva kapitálu komerčnej banky môţeme komerčné banky rozdeliť na:
Štátne banky – vlastníkom bankového kapitálu je štát.
Druţstevné banky – vlastníkom bankového kapitálu je druţstvo.
Súkromné banky – vlastníkom bankového kapitálu je súkromný vlastník.
Z hľadiska pôvodu kapitálu komerčné banky členíme na:
Domáce banky - vlastníkom komerčnej banky je domáci kapitál.
Zahraničné banky – z hľadiska vlastníctva dominuje zahraničný kapitál.
Zmiešané banky – predstavuje mix dvoch vyššie spomenutých bánk. (Belás et al., 2007, s. 14-15)
Sporiteľne – hlavným dôvodom vzniku sporiteľní bol nezáujem zo strany obchodných (komerčných) bánk o drobné vklady z úspor obyvateľstva, ktoré sú v porovnaní s vkladmi veľkých firiem nestabilné a malé. Tieto krátkodobé vklady však nadobudli charakter dlhodobých vkladov, keďţe vkladatelia ich ponechávali uloţene v peňaţných inštitúciach. Aj v súčastnosti sa zameriavajú vo svojich pasívnych obchodoch na zber vkladov od obyvateľstva a svojím klientom poskytujú vkladné kniţky, termínované vklady, sporiace účty alebo vkladové listy. Špecifickým typom sporiteľne je stavebná sporiteľňa, ktorá je zameraná na účelové úspory na výstavbu domov, obvykle je štátom podporovaná. (Polouček et al., 2010, s. 329)
Poisťovne – ako uţ bolo spomenuté vyššie, poisťovne na poistnom trhu ponúkajú špecifický tovar – poistenie. Poisťovne na seba preberajú riziko klientov a pomáhajú klientom riešiť základné problémy, ktoré môţu vzniknúť v súvislosti s neočakávanými a mimoriadnymi udalosťami. Dôvodom prečo sa klienti poisťujú je existencia veľkej škály rizík, ktoré ohrozujú akúkoľvek ľudskú činnosť. Poisťovne zohrávajú v podmienkach trhovej ekonomiky úlohu ekonomického stabilizátora podnikateľských subjektov a tieţ stabilizujú ţivotnú úroveň
občanov. Zdroje získavajú od klientov vo forme pravidelných poplatkov- poistného, z ktorých potom tvoria poistné technické rezervy. Ich významom je ochrana občanov a podnikateľských subjektov pred rôznymi rizikami. (Tkáčová, 2009, s. 17)
Penzíjne fondy- ich úlohou je akumulácia peňaţných prostriedkov za účelom akumulácie a správy kapitálu pre výplatu budúcich penzíjnych dávok svojich klientov. Jedným z viacerých dôvodov úspešnosti penzíjnych fondov je nepriaznivý demografický vývoj, teda všeobecný trend starnutia obyvateľstva hlavne vo vyspelých krajinách definovaný ako zhoršujúci sa pomer obyvateľstva v produktívnom veku a obyvateľstva v dôchodkovom veku.
(Tkáčová, 2009, s. 22)
Investičné spoločnosti a fondy sa zaoberajú predovšetkým operáciami s cennými papiermi, s finančnými derivátmi a s ostatnými nástrojmi s ktorými sa obchoduje v rámci finančných trhov. Medzi ich hlavné činnosti patria emisné obchody, vlastné a sprostredkovateľské obchody s investičnými nástrojmi, úschova a správa investičných nástrojov a akvizícia emitentov investičných nástrojov. Ich hlavným zdrojom zisku je predovšetkým sprostredkovateľská provízia za poskytnuté sluţby a rozdiel medzi nákupným a predajným kurzom cenných papierov.
Obchodníci s cennými papiermi (OCP) - realizujú obchody s rôznymi finančnými nástrojmi, či uţ s cennými papiermi alebo finančnými derivátmi na vlastný účet, emisné obchody, úschovu a správu cenných papierov, riadenie portfólií pre svojich klientov a poskytujú tieţ investičné poradenstvo. V súčasnosti sa ich činnosť riadi pravidlami obozretného podnikania a dodrţiavaním kapitálovej primeranosti. Okrem legislatívne určených predpisov, ktorých dodrţiavanie je sledované aj regulačnými a kontrolnými orgánmi, sa majú obchodníci s cennými papiermi riadiť aj tzv. morálnym kódexom, ktorý stanovuje pravidlá obchodníka vo vzťahu ku klientovi (napr. obchodovanie v záujme klienta, ochrana klienta pred moţnými rizikami). (Tkáčová, 2009, s. 20)
2.Akcie
Ako bolo uţ vyššie spomenuté, na finančných trhoch sa k obchodovaniu vyuţíva široká škála finančných nástrojov, ktoré si v tejto kapitole podrobnejšie zadefinujeme.
Systém finančných nástrojov je veľmi bohatý, tvoria ho totiţ napríklad úvery, vklady, rôzne osobitné formy úverov ako je faktoring, forfaiting, lízing, ale tieţ devízy, valuty, poistná ochrana, zaistenie a predovšetkým cenné papiere. Práve tie totiţ tvoria podstatnú a najviac obchodovateľnú skupinu na finančných trhoch.
Cenný papier predstavuje oceniteľný zápis v zákonom ustanovenej podobe a forme, s ktorým sú spojené práva a oprávnenia poţadovať určité majetkové plnenie, alebo vykonávať určité práva voči zákonom určeným osobám podľa zákona o cenných papieroch. Predstavujú doklad vydaný ako protihodnotu získania finančných zdrojov. K základným druhom cenných papierov na Slovensku zaraďujeme akcie, dočasné listy, podielové listy, dlhopisy, vkladové listy, pokladničné poukáţky, vkladné kníţky, zmenky, šeky, cestovné šeky, kupóny, skladištné listy, skladiskové záloţné listy, tovarové záloţné listy, druţstevné podielnícke listy. (Bajus et al.,2011, str.11)
2.1 Nástroje finančného trhu
Ekonomické subjekty sa o cenné papiere zaujímajú predovšetkým preto, ţe vďaka nim môţu získať peňaţné prostriedky na financovanie beţných prevádzkových potrieb alebo investícií a sú tieţ jednou z moţností investovania voľných peňaţných prostriedkov.
Emitentom cenného papiera môţe byť fyzická alebo právnická osoba, ktorá vydala, vydáva, alebo sa rozhodla vydať cenný papier. Kaţdý cenný papier má niekoľko povinných náleţitosti, ktorými sú:
ISIN – kód, ktorý predstavuje označenie cenného papiera podľa medzinárodného systému číslovania na identifikáciu cenných papierov.
Menovitá hodnota – peňaţná suma, na ktorú uvedený cenný papier znie Emisný kurz – cena za ktorú emitent predáva cenný papier pri jeho vydaní.
Kurz cenného papiera – cena cenného papiera, ktorá je zverejnená burzou cenných papierov. (Bajus et al, 2011, s. 11)
Podľa druhu vyjadrenia majetkového práva:
Cenné papiere vybavené majetkovými právami (akcie)
Cenné papiere vyjadrujúce dlţnícke peňaţné záväzky (dlhopisy,obligácie, šeky, vkladné kníţky)
Cenné papiere vybavené právami, ktoré poskytujú zabezpečenie pohľadávky (zástavné listy)
Cenné papiere dispozičné (kosonament)
Podľa emitenta, ktorým môţe byť:
Štát, v tomto prípade hovoríme o štátnych cenných papieroch (štátne pokladničné poukáţky)
Správne jednotky, ako obce alebo mestá (cenné papiere verejnoprávnych korporácií) Súkromné subjekty (cenné papiere súkromných firiem, akciových spoločností)
Podľa prevoditeľnosti:
Cenné papiere na majiteľa (doručiteľa) – osoba, ktorej patria práva spojené s cenným papierom, nie je uvedená v texte listiny. Oprávnenou osobou je drţitel listiny, a vykonávať práva spojené s cenným papierom môţe ten, kto listinu predloţí.
Cenné papiere na meno – na cennom papieri je uvedené meno alebo názov oprávnenej osoby. Ich prevoditeľnosť je vylúčená (obmedzená), a to buď priamo zákonom, alebo emitentom na základe zákona.
Cenné papiere na rad – osoba, ktorá je oprávnená uplatňovať práva spojené s cenným papierom musí byť uvedená v texte listiny. Prevodné právo sa realizuje písomným prehlásením, spravidla na rube cenného papiera,takzvaným rubopisom. (Dědič et al., 1994, s. 36)
Podľa spôsobu emisie:
Cenné papiere, ktoré sú vydávané individuálne, ako napríklad zmenky, vkladné kníţky, zástavné listy, šeky.
Cenné papiere,ktoré sú vydávané hromadne, ako napríklad akcie, štátne a iné obligácie, pokladničné poukáţky.
Podľa charakteru dôchodkov plynúcich z cenných papierov:
Cenné papiere s pevne stanoveným dôchodkom (losy, šeky, dispozičné cenné papiere) Cenné papiere s premenlivým dôchodkom (akcie)
Podľa zastupiteľnosti:
Zastupiteľné cenné papiere – cenné papiere rovnakého druhu, ktoré boli vydané rovnakým emitentom v rovnakej forme, a z ktorých ich majiteľom vznikajú rovnaké práva a povinnosti. Sú nimi napríklad akcie alebo investičné certifikáty.
Nezastupiteľné cenné papiere – sú všetky ostatné cenné papiere, napríklad zmenky a šeky.
Podľa toho, či je cenný papier vhodným predmetom obchodovania alebo nie, rozlišuje cenné papiere na:
Obchodovateľné cenné papiere Neobchodovateľné cenné papiere
Podľa miesta emisie a miesta vyuţitia:
Emitované a vyuţívané vnútri krajiny
Emitované a vyuţívané v zahraničí na jednom trhu Emitované a vyuţívané na niekoľkých trhoch v zahraničí
Podľa materiálnej podoby:
Materializované (listinné) cenné papiere, pričom kaţdý cenný papier sa skladá z plášťa, kupónového hárku s kupónmi a talónu.
Dematerializované (zaknihované) – sú zaevidované v spoločnej evidencií pomocou počítačov. Operácie s nimi sa uskutočnňujú len prevodmi na účtoch. (Bajus et al., 2011, s. 14)
Ďalej si zadefinujeme charakteristiku základných druhov cenných papierov, ako sú štátne pokladničné poukáţky, podielové listy, zmenky, dlhopisy, predovšetkým akcie a aj finančné deriváty.
Dlhopis je dlhodobý úverový cenný papier, ktorý vytvára medzi jeho emitentom a majiteľom dlţnícky vzťah. Pouţíva sa tieţ názov obligácia, ktorý predstavuje cenný papier kapitálového trhu, ktorý je obchodovateľný aj na sekundárnom trhu. Podľa zákona o dlhopisoch č. 530/1990 Z. v znení neskorších predpisov nám predstavuje cenný papier s ktorým je spojené právo majiteľa poţadovať splácanie dlţnej sumy v menovitej hodnote a vyplácanie výnosov z nej k určitému dátumu a povinnosť osoby oprávnenej vydávať dlhopisy tieto záväzky splniť. (Bajus et al., 2011, s. 26)
Tabuľka č.1: Klasifikácia dlhopisov
Dlhopisy Podľa
emitenta
Štátne dlhopisy
Komunálne obligácie
Bankové obligácie
Podnikové obligácie
Zamestnanec ké obligácie Podľa
výnosu
S pevnou kupónovou
sadzbou
S pohyblivou kupónovou
sadzbou
Obligácie s nulovým
kupónom
Ziskové obligácie
Premiové obligácie
Podľa ručenia
Obligácie s pevným zaistením
Obligácie s pohyblivým
zaistením
Kolaterálne zaručené obligácie
Obligácie zaručené umorovacím
fondom
Obligácie bez záruky
Podľa pôvodu
Domáce obligácie
Zahraničné obligácie
Euroobligácie Dvojmenové obligácie Zdroj: Bajus et al., 2011, s. 27
Zmenka predstavuje bezpodmienečný a nesporný písomný záväzok zmenkového dlţníka zaplatiť majiteľovi zmenky v určitý čas, na určitom mieste dlţnú peňaţnú sumu. Musí mať vţdy listinnú podobu. Plnenie zo zmenky je teda podmienené samotnou existenciou zmenky ako listiny – papiera v pravom slova zmysle. (Chovancová et al., 2014, s. 154)
Štátne pokladničné poukáţky sú dôleţitým nástrojom peňaţného trhu. Pokrývajú krátkodobý nesúľad medzi príjmami a výdavkami štátu, ktorý si týmto spôsobom poţičiava prostriedky na pokrytie deficitu štátneho rozpočtu. Keďţe sú nástrojmi peňaţného trhu, ich splatnosť je do jedného roka, väčšinou na 3,6, 9 mesiacov. Ich emitentom je štát, ktorý vďaka obchodovaniu s týmito cennými papiermi aktívne realizuje svoju menovú politiku. (Kudzbel, 1999, s. 37)
Podielový list je zvláštnym druhom cenného papiera,ktorý slúţi na získavanie kapitálu pre kolektívne investovanie, ktorý vydávajú investičné spoločnosti za účelom vytvárania podielových fondov. Predstavuje právo podielnika na zodpovedajúci podiel majetku v podielovom fonde a umoţňuje mu podielať sa na výnosoch z tohto majetku. (Bajus et al., 2011, s. 22)
Ďalšiu skupinu finančných nástrojov tvoria finančné deriváty – nástroje odvodené od podkladových aktív (akcie, dlhopisy, komodity), ktorých účelom je zníţenie rizika z pohybu ceny podkladového aktíva. Spomenieme 4 druhy derivátov, ktorých podstatou je zmena ceny podkladového aktíva v čase:
1. Forwardy – ide o jednoduché dohody dvoch strán, ţe v budúcnosti dodajú a zaplatia určité aktívum, napríklad surovinu za dohodnutú cenu.
2. Futures (futurity) – sú v podstate štandardizované forwardy, čo znamená ţe, sú to tieţ jednoduché dohody dvoch strán o kúpe a predaji v budúcnosti, avšak skutočným cieľom ich obchodovania je len špekulácia s cenou na danú komoditu, cenný papier alebo menu, pričom celý mechanizmus obchodovania je nastavený takým spôsobom, aby obchodník nemusel brať do úvahy iné faktory dôleţité pri forwarde, napríklad kvalitu tovaru alebo serióznosť obchodných partnerov.
3. Swapy – ide o zámenu jedného nástroja za iný, pričom ide vlastne o dva alebo viac forwardov, ktoré su zmluvne navzájom spojené.
Forwardy, futurity a swapy sú pevné termínované kontrakty, opcie sú opčné termínované kontrakty.
4. Opcia – je to jednoduchá zmluva medzi vypisovateľom a vlastníkom, ktorá dáva vlastníkovi opcie právo v budúcnosti predať alebo kúpiť komodity, akcie, cudzie meny od vypisovateľa opcie. Toto právo kúpiť alebo predať za určenú sumu nemusí vlastník opcie vyuţiť. (Poliačik, 2011, s. 11, 27,37, 46,52)
Avšak najobchodovatelnejším finančným nástrojom sú rozhodne akcie, ktorým je venováná ďalšia subkapitola tejto práce. Môţeme si o nich však vo všeobecnosti povedať, ţe sú to majetkové cenné papiere, s ktorými sú spojené práva akcionára podieľať sa na riadeni, zisku a likvidačnom zostatku akciovej spoločnosti. Okrem toho má vlastník akcie právo na informovanosť a predkupné právo starých akcionárov. Podiel zo zisku sa vypláca vo forme dividend.
2.2 Akcie
Akcia je majetkový cenný papier predstavujúci podiel na vlastníctve akciovej spoločnosti, s ktoým su spojené práva akcionára podielať sa na riadenií, zisku a likvidačnom zostatku.Akciová spoločnosť ho vydáva za účelom získania finančných prostriedkov pre svoj vznik alebo rozvoj aktivit. Počet akcií, ich nominálna hodnota a výška akciového kapitálu je určená stanovami akciovej spoločnosti. (Bajus et al., 2011, s. 15)
Akciová spoločnosť je kapitálová spoločnosť, ktorej základný kapitál je tvorený emisiou akcií. Akcionári sa nákupom akcií stávajú spoluvlastníkmi - základného kapitálu.
spoločníkov a upísané akcie. Jej základné imanie je 25 000 Eur. Akcionári ručia za záväzky spoločnosti len do výšky nominálnej hodnoty vlastnených akcii. Základný kapitál spoločnosti je rozdelený na určitý počet akcií v stanovenej nominálnej hodnote. Akciová spoločnosť je právna forma vhodná najmä v oblastiach náročných na vstupný kapitál. Umoţňuje totiţ zhromaţdiť kapitál od fyzických a právnických osôb za účelom podnikania prostredníctvom
emisie akcií. Obchodné meno spoločnosti musí obsahovať označenie "akciová spoločnosť"
alebo skratku "akc. spol." alebo skratku "a.s.". (http://www.podnikajte.sk/ , 2.4.2015)
2.2.1 Členenie akcií
Najzákladnejším delením akcií je ich delenie podľa práv na:
Kmeňové akcie - sú základným druhom akcií, ktorých vlastníci majú právo účasti a hlasovania na valnom zhromaţdení; majú právo podielať sa na zisku spoločnosti formou dividend a majú tieţ právo podielať sa na likvidačnom zostatku, avšak prichádzajú na rad aţ po vlastníkoch prioritných akcií. Počet hlasovacích práv na valnom zhromaţdení sa určuje podľa počtu vlastnených akcií. Kmeňoví akcionári rozhodujú aj o výsledku hospodárenia spoločnosti. Dividendová politika môţe byť rôzna, no valné zhromaţdenia sa obyčajne snaţí o pravidelnú výplatu dividend, pretoţe v konečnom dôsledku výrazným spôsobom ovplyvňujú aj trhovú cenu akcií. Dividenda sa obvykle uvádzka ako percento z nominálnej hodnoty akcie. (Bajus et al., 2011, s.
16)
Prioritné akcie - majú v porovnaní s kmeňovými akciami mnohé výhody, ale aj nevýhody. Veľkosť ich emisie je obmedzená zákonom (v podmienkach Slovenskej republiky je to maximálne 50 % zo základného imania), pričom legislatíva môţe obmedziť (prostredníctvom stanov) aj hlasovacie právo, predkupné právo, resp. podiel na likvidačnom zostatku. Majú prednostný nárok na vyplácanie dividend. To znamená, ţe majú zaručené dividendy v prípade, ţe spoločnosť dosiahne len nízky zisk, a bez ohľadu na to, ţe majiteľom kmeňových akcií nie je vyplatená ţiadna dividenda.
Dividendnový nárok nemusí zanikať dokonca ani v prípade, ţe spoločnosť nedosiahla zisk. V takomto prípade totiţ prioritné akcie nadobodnú kumulatívny charakter, čo znamená, ţe všetky dividendy sa vyplatia v čase, keď sú zisky dostatočne vysoké.
(Chovancová et al., 2014, s. 438)
Podľa prevoditeľnosti na:
Akcie na doručiteľa (majiteľa) – majú jednoduchý spôsob prevodu, keďţe odovzdaním akcií inému majiteľovi prechadzajú na neho aj všetky práva vyplývajúce z daných
akcií. Tento druh akcií veľmi zjednodušuje ich prevod, to jest zmenu spoluvlastníka akciovej spoločnosti. Nový ani bývalý vlastník akcie nie je povinný takýto prevod hlásiť akciovej spoločnosti,a tým pádom akciová spoločnosť nemá prehľad o identite svojich akcií, zaznamnenáva iba ich čísla, bez toho,aby kontrolovala ich pohyb.
Akcie na meno – sú spojené s konkrétnym menom akcionára. Akcionárske práva ma iba osoba (môţu to byť aj dve alebo viac osôb,pričom práva spojené s takouto akciou môţe vykonávať ktorákoľvek z nich alebo osoba nimi splnomocnená) , ktorá je zapísaná v zozname akcionárov vedeným emitentom. Prevod takejto akcie je moţné realizovať na základe zmluvy rubopisom (indosamentom). (Hrvoľová et al., 2006, s.
353-354)
Podľa rizikovosti a výnosu na:
Rastové akcie – sú akcie ktoré majú vynikajúce výnosové moţnosti v porovnaní s inými akciami na trhu s podobnou rizikovou charakteristikou. Predpokladá sa u nich dlhodobý stabilný rast s minimálním alebo ţiadnym prechodným poklesom.
Cyklické akcie – su akcie, ktoré majú počas všeobecného vzostupu trhu lepšie výnosy ako trh a behom všeobecného poklesu trhu majú horšie výnosy ako trh. Typickým príkladom cyklických akcií sú akcie stavebných spoločností.
Defenzívne akcie – sú akcie, ktoré budú počas všeobecného poklesu trhu vykazovať podstatne lepšie výsledky ako trh.
Špekulačné akcie – sú akcie pri ktorých je vysoká pravdepodobnosť nízkých výnosov alebo dokonca strát a nízka pravdepodobnosť vysokých výnosov. (Jílek, 2009, s.28)
Podľa podoby:
Listinné akcie – sú vo forme listiny, majú zákonom dané náleţitosti a skladajú sa z dvoch častí:
1. Plášť – musí na ňom byť uvedené obchodné meno a sídlo spoločnosti, číselné označenie akcie a jej menovitá (nominálna) hodnota, označenie či sa jedná o akcie na majiteľa alebo na meno (v tom prípade je nutné uviesť aj meno akcionára), výška základného imania a počet akcií v dobe vydania akcie, dátum vydania a podpisy členov predstavenstva.
2. Kupónový hárok s talónom – Kupónový hárok slúţí na vyplácanie dividendy, obsahuje určitý počet kupónov. Na kupóne sú uvedené údaje ako názov akciovej spoločnosti, poradové číslo kupónu, dátum inkasa dividendy. Talón je oprávnením k vystaveniu nového kupónového hárku. ( Liška et al., 2004, s. 52)
Zaknihované akcie – sú to zápisy v pamäti počítača, čím sa zniţujú náklady na emisiu, Akcionár dodáva potvrdenie svojho vlastníctva vo forme výpisov zo strediska cenných papierov. (Chovancová et al. 2014, s. 436)
2.2.2 Emisia akcií a ich umiestnenie na trhu
Kaţdý podnik je v priebehu svojej existencie konfrontovaný s potrebou navýšenia kapitálu, ktorá je dôsledkom nesynchronizovaného toku príjmov a výdajov. Toto navýšenie môţe prebiehať formou emisie nových akcií, keďţe základný kapitál akciovej spoločnosti je rozdelený na určitý počet akcií v určitej menovitej hodnote.
Podľa toho, či ide o prvotný predaj akcií, alebo aţ predaj následný, môţeme zadefinovať pojmy:
1. Prvá verejná emisia akcií podnikom, s ktorého akciami sa doteraz neobchodovalo, známa ako IPO (z anglického Initial Public Offering). V tomto prípade ide o primárny trh na ktorom sa obchoduje s novými finančnými inštrumentami. Emitent vystupuje ako deficitná jednotka, ktorá sa snaţí získať voľné finančné prostriedky. Samotnú prípravu a prevedenie emisného obchodu si môţe emitent robiť sám (čím vzniká vlastná emisia) alebo vyuţije sluţby investičnej banky alebo obchodníka s cennými papiermi (vznik cudzej emisie).
2. Následná, ďalšia emisia akcií, s ktorými sa uţ predtým obchodovalo, známa ako SEO (z anglického Seasoned Equity Offering)
Dôvody prečo je od seba nutné odlíšiť IPO a SEO akcií je niekoľko:
Pre úspešnú realizáciu IPO je nutné spoločnosť pripraviť na splnenie všetkých podmienok, ktoré sú kladené na tie spoločnosti, ktorých cenné papiere sa obchodujú na verejných kapitálových trhoch. Pri SEO uţ spoločnosť tieto podmienky spĺňa a obdobie prípravnej fázy sa teda výrazne skracuje.
Pri IPO nie je stanovená trţná cena akcií (kurz akcie) a je preto omnoho zloţitejšie stanoviť emisný kurz, naopak pri SEO je moţné pri určení emisného kurzu vychádzať z trţnej ceny akcií.
Častokrát celkové náklady na IPO prevyšujú náklady na SEO, čo je spôsobené predovšetkým vyššími poplatkami právnikom a auditorom pri IPO.
Získavaním základného kapitálu emisiou akcií je spojené rozhodovanie medzi súkromnou a verejnou emisiou:
o súkromná emisia predstavuje priamy predaj akcií dopredu vymedzenému počtu právnických alebo fyzických osôb. Tento spôsob získavanie základného kapitálu je typický pre akciové spoločnosti s nízkym počtom akcionárov. Nie je s nimi moţné obchodovať na organizovaných verejných trhoch.
o verejná emisia akcií je s verejnou ponukou akcií neobmedzenému okruhu dopredu neurčených osôb s cieľom získať tak poţadovaný objem kapitálu.
(Meluzín et al., 2009, s. 18,30)
Vstup firmy na verejné trhy cenných papierov je jedným z jej najvýznamnejších krokov.
Avšak dôleţitý význam má primárna emisia aj pre kapitálový trh a ekonomiku ako celok, pretoţe je jedným z nadôleţitejších nástrojov alokácie zdrojov v systéme národného a dnes uţ i svetového hospodárstva.
2.3 Burza
Organizovaný trh je trhom, na ktorom licencovaný subjekt organizuje ponuku a dopyt po investičných nástrojoch v súlade s platnou legislatívou a podľa stanovených pravidiel a predpisov. Môţe fungovať ako:
burzový trh (burza) – ktorý môţeme charakterizovať ako zváštným spôsobom organizované zhromaţdenie subjektov, ktoré osobne alebo elektronicky obchoduje
