Bankovní institut vysoká škola Praha
zahraničná vysoká škola Banská Bystrica Katedra financií a účtovníctva
Konkurencieschopnosť v globalizácii
Competitiveness in globalization Diplomová práca
Autor:
Eva Víteková, Bc.
Financie
Vedúci práce:
Eugen Valach, doc. Ing. CSc.
Banská Bystrica Apríl 2012
Vyhlásenie
Vyhlasujem, že som diplomovú prácu spracovala samostatne a s použitím uvedenej literatúry.
Svojím podpisom potvrdzujem, že odovzdaná elektronická verzia práce je identická s jej tlačenou verziou a som oboznámená so skutočnosťou, že sa práca bude archivovať v knižnici BIVŠ a ďalej bude sprístupnená tretím osobám prostredníctvom internej databázy elektronických vysokoškolských prác.
V Žiline, dňa 28. 04. 2012 Bc. Eva Víteková
Poďakovanie
Ďakujem doc. Ing. Eugenovi Valachovi, CSc. za koordináciu a odbornú pomoc pri písaní diplomovej práce.
V Žiline, dňa 28. 04. 2012
Anotácia
VÍTEKOVÁ, Eva, Bc.: Konkurencieschopnosť v globalizácii. [Diplomová práca].
Bankovní institut vysoká škola Praha, zahraničná vysoká škola Banská Bystrica. Katedra financií a účtovníctva. Vedúci práce: doc. Ing. Eugen Valach, CSc. Rok obhajoby: 2012.
Počet strán: 83.
Diplomová práca sa zaoberá predovšetkým problematikou konkurencieschopnosti Slovenskej republiky v boji na globálnom trhu. Úvodná časť diplomovej práce sa zameriava na teoretické vymedzenie samotných pojmov konkurencie a konkurencieschopnosti a taktiež problematikou Lisabonskej stratégie, ako nástroja pre dosiahnutie konkurencieschopnej a dynamickej ekonomiky štátov Európskej únie, ktorej členom je aj Slovenská republika. Praktické aspekty práce sú zamerané na analýzu úrovne konkurencieschopnosti Slovenskej republiky, jej slabé a silné stránky. V druhej časti práce je predmetom skúmania analýza poukazujúca na exportnú výkonnosť Slovenskej republiky, ktorá patrí medzi kľúčové faktory konkurencieschopnosti našej krajiny.
Pridanou hodnotou práce sú negatívne príklady z praxe, ktoré poukazujú na nepriaznivé podmienky, ktoré vytvára SR pre podnikateľské prostredie a z hľadiska ktorých nás veľmi kriticky posudzujú aj agentúry, ktoré vyhodnocujú indexy globálnej konkurencieschopnosti.
Kľúčové slová: konkurencieschopnosť, export, globalizácia.
Annotation
VÍTEKOVÁ, Eva, Bc.: Competitiveness in globalization. [Thesis]. Bankovní institut vysoká škola Praha, zahraničná vysoká škola Banská Bystrica. Department of finances and accounting. Thesis supervisor: doc. Ing. Eugen Valach, CSc. Date of habilitation: 2012.
Number of pages: 83.
The Thesis deals with competitive abilities of Slovak republic on the global market. Its introduction is focused on theoretical definitions of the terms competition and competitive abilities as well as the Lisbon strategy. The Lisbon strategy is the instrument through which members of the European Union, Slovak republic included, achieve competitiveness and dynamic economies. The practical aspects of the Thesis are going to be focused on the analysis of Slovakia`s competitiveness level, its weak and strong points. The object of researching in the second part of the Thesis is the analysis of Slovakia`s export power, which belongs to the key elements of its competitiveness. The added value of the Thesis is performed with negative examples from real life. These instances show unfavorable conditions for business environment in Slovakia that have been also criticized by agencies which evaluate global competitive indexes.
Keywords: competitiveness, export, globalization.
6
Obsah
Úvod ... 7
1 Konkurencieschopnosť v podmienkach trhovej ekonomiky ... 9
1.1 Trh a trhový mechanizmus ... 9
1.1.1 Trhové subjekty ... 11
1.1.2 Ponuka ... 12
1.1.3 Dopyt ... 13
1.1.4 Trhová cena ... 14
1.2 Trhová konkurencia ... 17
1.3 Firma v podmienkach dokonalej a nedokonalej konkurencie ... 19
1.4 Konkurencieschopnosť a jej úrovne ... 26
1.4.1 Konkurencieschopnosť na mikroekonomickej úrovni ... 27
1.4.2 Konkurencieschopnosť na makroúrovni ... 29
1.4.3 Možnosti merania konkurencieschopnosti ... 31
2 Silné a slabé stránky Slovenskej republiky v konkurenčnom boji na globálnom trhu 33 2.1 Vybrané možnosti merania konkurencieschopnosti ... 39
2.1.1 Svetová ročenka konkurencieschopnosti ... 39
2.1.2 Index globálnej konkurencieschopnosti Svetového ekonomického fóra ... 41
2.2 Exportná výkonnosť ako hlavný faktor konkurencieschopnosti Slovenskej republiky ... 53
2.2.1 Očakávaní investori a plánované investície... 55
2.2.2 Vplyv zahraničných investorov na zamestnanosť ... 57
2.2.3 Zahraničný obchod SR a jeho kľúčové odvetvia ... 60
Závery a odporúčania ... 69
Zoznam použitej literatúry... 73
Zoznam použitých obrázkov, grafov a tabuliek ... 82
7
Úvod
Konkurencieschopnosť patrí medzi odborné termíny, ktoré sú v dnešnej dobe neodmysliteľnou súčasťou slovníka každého ekonóma. Aj keď sa o konkurencieschopnosti, najmä na makroekonomickej úrovni, nehovorí príliš dlho, my sa budeme týmto termínom ako takým dôslednejšie zaoberať, keďže predmetom našej práce je práve konkurencieschopnosť na globálnom trhu. Ak sa bavíme o obchodovaní v rámci celosvetového meradla, dôležitým pojmom je tiež Svetová obchodná organizácia ako autorita riadiaca medzinárodné obchodovanie, ktorá aktuálne prognózuje zníženie rastu globálneho obchodu , čoho dôvodom je neistý vývoj globálnej ekonomiky. My sa budeme zaoberať predovšetkým konkurencieschopnosťou na národnej úrovni, teda presnejšie schopnosťou Slovenskej republiky konkurovať najmä svojou otvorenosťou a schopnosťou prilákať zahraničných investorov na svoje územie, aby tu uskutočňovali svoje investičné zámery a pomohli tak Slovensku uspieť v boji na globálnom trhu.Slovenská republika ma proexportne orientovanú rozvojovú stratégiu, ktorá je kľúčovým faktorom pre dosiahnutie trvalého ekonomického rastu potrebného pre zvýšenie životného štandardu u nás.
Diplomovú prácu na tému „Konkurencieschopnosť v globalizácii“ sme si vybrali z dôvodu, že sa jedná aktuálnu problematiku, pretože v posledných rokoch výrazne rastie medzinárodná prepojenosť, či už v oblasti ekonomiky, ale aj v oblasti politiky, kultúry a podobne. Pre dnešný svet sú typické otvorené ekonomiky podieľajúce sa na medzinárodnej deľbe práce, obchodujúce s ostatnými ekonomikami sveta. Rast konkurencieschopnosti jednotlivých štátov závisí od konkurencieschopnosti firiem podnikajúcich na území danej krajiny. Práve rast konkurencieschopnosti podnikov je kľúčovým predpokladom úspešného zvládnutia vplyvov globalizácie na hospodárstvo každej krajiny.
Cieľom našej diplomovej práce bude definovať rozhodujúce faktory v podmienkach SR vplývajúce na vývoj konkurencieschopnosti v dôsledku ekonomickej globalizácie svetového hospodárstva a charakterizovať opatrenia, ktoré na tento vývoj reagujú v podmienkach Slovenskej republiky.
V prvej časti sa práca orientuje na teoretické vymedzenie pojmov konkurencia a konkurencieschopnosť. Čitateľovi priblížime význam konkurencieschopnosti a popíšme si jej úrovne. Dôležité bude vymedzenie, akou formou sa môže konkurencieschopnosť merať, pretože sa indexmi merania konkurencieschopnosti budeme bližšie zaoberať v analytickej časti našej práce. Keďže je Slovenská republika jedným z členských štátov
8
Európskej únie, bude dôležité analyzovať jej hlavný nástroj pre dosiahnutie konkurencieschopnej a dynamickej ekonomiky, ktorým je Lisabonská stratégia.
Analytická časť bude zameraná na konkurencieschopnosť v podmienkach Slovenskej republiky. Venovať sa bude ekonomickým faktorom, na základe ktorých nás posudzujú a radia do rebríčkov v celosvetovom meradle renomované organizácie z hľadiska kritérií, ktoré používajú na meranie konkurencieschopnosti ako jedného z dôležitých faktorov, ktorý nám určuje silu a rast, či už národných ekonomík alebo nadnárodných spoločenstiev.
V závere práce nasmerujeme čitateľa k faktom, ktoré napovedajú, že Slovenská republika je otvorenou proexportne zameranou ekonomikou, pričom do akej miery je to pre nás výhodou bude predmetom nášho skúmania. Priblížime si tiež dôležitosť zahraničných investorov, ich vplyv na zamestnanosť, či celkové ekonomické ukazovatele.
Našu pozornosť zameriame aj na tzv. „ťahúňov“ slovenskej ekonomiky, čiže priemyselné odvetvia a spoločnosti, ktoré vytvárajú čísla exportnej výkonnosti. Spomenieme tiež význam krajín, ktoré sú naopak konzumentmi výrobkov, ktoré sú vyvážané za hranice nášho štátu.
9
1 Konkurencieschopnosť v podmienkach trhovej ekonomiky
1.1 Trh a trhový mechanizmus
Slovo trh je všeobecný pojem, ktorý je v reálnom ekonomickom živote konkretizovaný podľa toho, s akými ekonomickými statkami sa na danom trhu obchoduje. Ľudia bežne chápu trh ako miesto, kde sa sústreďujú statky ponúkané a statky dopytované. Z hľadiska hospodárskej praxe ide o oblasť ekonomiky, v ktorej sa uskutočňujú transakcie, tzn. kde dochádza k výmene tovarov medzi jednotlivými subjektmi. Niektoré výmenné vzťahy sa môžu uskutočniť iba na určitom konkrétnom mieste, napr. trh cenných papierov na burze, zatiaľ čo iné sú organizované na internete a pod. V ekonomickej teórii je trh definovaný ako usporiadanie, v rámci ktorého na seba vzájomne pôsobia predávajúci a kupujúci, aby určili ceny a množstvá výmenných statkov (Vlček, 2003, s. 68).
Trh vznikol a vyvíjal sa ako výsledok vývoja tovarovej výroby a spoločenskej deľby práce. Vývoj tejto deľby práce viedol k tomu, že naturálne hospodárstva vyrábajúce statky iba pre vlastnú spotrebu, sa začali postupne špecializovať, vzájomne dopĺňať, začala rásť závislosť jednotlivých výrobcov a nevyhnutnosť výmeny výsledkov ich činnosti (Lisý, 1999, s. 54).
Podľa Samuelsona je trh mechanizmus, prostredníctvom ktorého sa kupujúci a predávajúci navzájom ovplyvňujú, aby určili ceny a množstvá tovarov. (Samuelson, 1992, s. 55).
Trh plní tri základné úlohy, ktorými sú (Lisý, 1999, s. 55):
a) poskytuje informácie o výrobných možnostiach, o kúpyschopnom dopyte a potrebách a podobne,
b) poskytuje podnety pre správanie výrobcov a spotrebiteľov, aby minimalizovali výrobné náklady a podobne,
c) rozdeľuje dôchodky.
Podstata trhu sa prejavuje aj vo funkciách, ktoré plní v ekonomickom systéme. Týka sa to najmä funkcií (Lisý, 2005, s. 71):
a) Integračná funkcia – spojenie oblasti výroby a oblasti spotreby, zapojenie do všeobecného procesu aktívnej výmeny tovarov a služieb.
10
b) Stimulačná – motivovať výrobcov vytvárať novú výrobu, vyrábať tovary pri čo najnižších nákladoch a dosahovať dostatočný zisk, stimulovať vedecko-technický pokrok a na jeho základe posilniť výrobu a zvyšovať efektívnosť fungovania celej ekonomiky.
c) Regulačná funkcia - predpokladá sa, že trh vplýva na všetky oblasti ekonomiky, zabezpečuje zosúladenie výroby a spotreby, čo sa týka sortimentu a podobne.
Trhový mechanizmus
Trhový mechanizmus zahŕňa vzájomné vzťahy medzi predávajúcim a kupujúcim. Jedná sa o súhrn vzťahov a procesov napomáhajúcich pri koordinácii slobodných rozhodnutí ekonomických subjektov pri rozložení výrobných faktorov, cenách tovarov a podobne, a to na základe informácií, ktoré sprostredkovali cenové systémy. Trhový mechanizmus funguje za pomoci dopytu, ponuky a pôsobenia cien. Na základe tohto mechanizmu kupujúci a predávajúci navzájom ovplyvňujú množstvá a ceny realizovaných tovarov (Lisý, 1999, s. 57).
Vonkajším prejavom výroby a zmeny tovarov je trhový mechanizmus, ktorý je obvykle vymedzovaný ako obsah trhu. Slovné spojenie „trhový mechanizmus“ naznačuje, že sa jedná o sústavu prvkov, ktoré sa vzájomne ovplyvňujú a výsledkom ich interakcie je určitý poriadok. Za hlavné prvky trhového mechanizmu a zároveň za najdôležitejšie trhové kategórie považujeme:
a) trhové subjekty, b) ponuku,
c) dopyt, d) trhovú cenu, e) trhovú konkurenciu.
Vzájomné ovplyvňovanie jednotlivých prvkov trhového mechanizmu v čase nazývame fungovanie trhového mechanizmu. V reálnej ekonomike sa tieto prvky vždy prejavujú v konkrétnych formách (Vlček, 2003, s. 69).
Nedokonalosti trhového mechanizmu
Reálny trh má nedostatky, jeho fungovanie narúša existencia monopolu, externalít, verejných statkov. Trhový mechanizmus vedie k odlišnosti výrobcov a vytvára nedokonalú konkurenciu. V prípade narušenia podmienok v rámci konkurencie, niektoré ekonomické subjekty získavajú neoprávnené výhody a získavajú monopolné postavenie na trhu. Pri
11
pôsobení trhového mechanizmu vznikajú aj externality, čiže vedľajšie účinky ekonomických aktivít ľudí neprechádzajúce trhom, čo znamená, že náklady resp. výnosy z ekonomických aktivít prechádzajú na tretie osoby, ktorým prinášajú buď ujmu alebo prospech. Existujú negatívne a pozitívne externality. Typickým príkladom negatívnej externality sú škody na životnom prostredí. Pozitívna externalita je napr. nová administratívna budova zvyšuje hodnotu majetku susedných budov. Čo sa týka verejných statkov, trh sám nie je schopný podnecovať ich výrobu. Na zabezpečenie služieb chýba ziskový motív (Lisý, 1999, s. 61).
1.1.1 Trhové subjekty
Na trhu vystupujú základné skupiny ekonomických subjektov, ktorými sú (Lisý, 2005, 77):
a) Firmy (výrobcovia) – vyrábajú statky za účelom ich predaja. Na trhu výrobných faktorov vystupujú ako kupujúci a na trhu tovarov a služieb ako predávajúci. Ich cieľom je dosiahnuť zisk.
b) Domácnosti (spotrebitelia) – na trhu výrobných faktorov vystupujú predávajúci a na trhu tovarov a služieb vystupujú ako kupujúci. Ich cieľom je uspokojenie svojich potrieb.
c) Štát (vláda) – prostredníctvom štátnych podnikov vystupuje ako predávajúci, prostredníctvom štátnych zákaziek ako kupujúci a taktiež vystupuje prostredníctvom investícií a zákonodarstva. Štát reguluje trh, čím sa snaží zabezpečiť stabilitu trhu, spravodlivosť rozdeľovania a efektívnosť trhového mechanizmu.
d) Zahraničie – cudzinci kupujú tovary a služby v našom štáte, resp. naopak, vyvážajú tovary a služby z našej krajiny.
12 Obrázok 1 Schéma spojenia trhov
Zdroj: Hobza a kol., 2006, s. 30
Na obrázku 1 je môžeme vidieť, že domácnosti platia za tovary a služby firmám, od firiem dostávajú mzdu, rentu resp. úrok. Firmy nakupujú výrobné faktory a plynú im platby za tovary a služby.
1.1.2 Ponuka
Ponuka je ekonomická kategória, ktorá charakterizuje chovanie skutočných aj potenciálnych výrobcov a predajov tovarov. Ponuka predstavuje závislosť medzi množstvom ponúkaného tovaru a cenou, za ktorú sú ochotní ponúkajúci tento tovar predať.
Ponúkané množstvo je závislé predovšetkým na cene a je funkciou ceny. Túto závislosť môžeme vidieť na obrázku 2. Tvar krivky ponuky ukazuje, že vzťah medzi cenou a ponúkaným množstvom je pozitívny. Táto jej vlastnosť sa označuje ako zákon rastúcej ponuky. Pozitívna závislosť medzi cenou a ponúkaným množstvom vyplýva z pôsobenia dvoch faktorov (Vlček, 2003, s. 76):
vysoké ceny sú pre výrobcu stimulom, môže zvýšiť objem výroby, bude mať vyššie tržby a tým aj väčší zisk,
rast cien priláka aj nových výrobcov, ktorí vstúpia do odvetvia.
Ponuka vyjadruje množstvo tovarov a služieb, ktoré je predávajúci ochotní predať v závislosti od ceny. Krivka ponuky vyjadruje vzťah medzi cenou a ponúkaným množstvom, ktoré sú výrobcovia daného statku ochotní vyrobiť a predať. Tak ako pri dopyte je potrebné rozlíšiť ponuku (Lisý, 2005, s. 90):
individuálnu, ktorú tvorí ponuka jedného výrobcu,
13
trhovú, ktorú tvorí súčet individuálnych ponúk jednotlivých výrobcov,
čiastková ponuka predstavuje ponuku jedného výrobku rôznymi výrobcami,
agregátna ponuka predstavuje súhrn všetkého tovaru, ktorý sú všetci výrobcovia ochotní vyrábať a ponúkať pri rôznej úrovni cien.
Obrázok 2 Krivka ponuky tovaru
Zdroj: Lisý, 2005, s. 90
Je dôležité spomenúť existenciu konkurencie na strane ponuky a dopytu (ktorú si opíšeme nižšie). Každý výrobca prichádza na trh so snahou predať čo najväčší objem svojich výrobkov za čo najvýhodnejších podmienok, ktoré mu umožnia maximalizovať jeho zisk. Ďalším cieľom je oslabovanie pozícií svojich konkurentov (podiel na trhu).
Veľmi výraznú dynamiku získava konkurencia na strane ponuky, ak je ponuka menšia ako dopyt. Potom konkurencia medzi výrobcami vedie zvyčajne k poklesu cien (Mikoláš, 2005, s. 66).
1.1.3 Dopyt
Pomenovanie „dopyt“ je pre ekonómov špecifický. Pre ľudí je prirodzené želanie spotrebúvať, no ekonomická veda sa zaoberá iba potrebami vyjadrenými v kúpyschopnom dopyte. Kúpyschopný dopyt zosúlaďuje priania spotrebiteľov s ich objektívnymi finančnými možnosťami. Dopyt je možné charakterizovať ako množstvo tovaru, ktoré je kupujúci ochotný kúpiť v závislosti od ceny (Gregová, 2009, s. 39).
Krivka dopytu, znázornená v obrázku 3, vyjadruje vzťah medzi trhovou cenou tovaru a požadovaným množstvom tohto tovaru. Platí tu zákon klesajúceho dopytu, čo znamená, že ak cena tovaru rastie (pri nezmenených ostatných premenných), dopyt po tovare klesá.
Pri skúmaní dopytu je nutné rozlíšiť individuálny, čiastkový a agregátny dopyt (Lisý, 1999, s. 77):
individuálny dopyt – dopyt jedného kupujúceho, resp. dopyt po jednom výrobku,
čiastkový dopyt – dopyt všetkých spotrebiteľov po jednom výrobku,
14
agregátny dopyt – súčet dopytu na všetkých čiastkových trhoch.
Obrázok 3 Krivka dopytu po tovare
Zdroj: Lisý, 2005, s. 85
S dopytom sa spája existencia konkurencie na strane dopytu. Je stretom záujmov jednotlivých spotrebiteľov vstupujúcich na trh. Každý spotrebiteľ chce nakúpiť čo najviac tovaru čo najlacnejšie, napríklad aj na úkor ostatných spotrebiteľov. Význam tejto konkurencie rastie najmä, ak je dopyt vyšší ako ponuka. Potom konkurencia medzi spotrebiteľmi vedie k rastu cien (Mikoláš, 2005, s.66).
1.1.4 Trhová cena
Dopyt a ponuka predstavujú dve strany trhu a aby reprodukcia ekonomických subjektov mohla prebiehať, musia byť individuálne rozhodnutia výrobcov a spotrebiteľov vzájomne koordinované. Ku koordinácii týchto rozhodnutí dochádza vtedy, keď medzi trhovými subjektmi existuje výmena informácií a tiež, ak majú záujem podľa týchto informácií rozhodovať. Pri výrobe tovarov je nositeľom informácii medzi výrobcami a spotrebiteľmi cena tovaru, ktorá sa vytvára na základe vzájomného vzťahu dopytu a ponuky. Cena je veličina, ktorá pre kupujúceho znamená obeť, ktorú musí podstúpiť, ak chce získať na trhu žiadaný tovar. Pre predávajúceho je tá istá cena efektom (výnosom), k dosiahnutiu ktorého musel podstúpiť obeť- vynaložiť náklady na výrobu tovarov (Vlček, 2003, s. 81).
S trhovou cenou úzko súvisí jedna z najvýznamnejších neokonzervatívnych koncepcií ekonomickej vedy tzv. monetarizmus, ktorého teoretické koncepcia úzko súvisí s peniazmi a rovnováhou na peňažnom trhu. Vychádza z kvantitatívnej teórie peňazí, ktorá hovorí, že rast množstva peňazí vyvoláva rast cien naopak. Najvýznamnejším predstaviteľom tohto smeru je Milton Friedman, ktorý je nositeľ Nobelovej ceny za ekonómiu za rok 1976.
Odmieta uzákonenie minimálnej mzdy, monopol odborov na trhu práce, taktiež
15
nedovoľuje progresívne zdanenie príjmov, pretože to odporuje individuálnej slobode (Lisý, 1999, s. 22).
V podmienkach trhového mechanizmu nielen, že cena ovplyvňuje dopyt a ponuku, ale aj naopak, ponuka a dopyt vplývajú na cenu. Cena vzniknutá na trhu pri pôsobení ponuky a dopytu označujeme ako trhová cena. Na obrázku 4 je zobrazená krivka ponuky (SS) a dopytu (DD). Na základe týchto kriviek je možné skúmať nadmerný dopyt či ponuku alebo trhovú rovnováhu. Priesečník kriviek D a S je bodom E, čiže bod trhovej rovnováhy (Lisý, 2005, s. 80).
Obrázok 4 Trh s tovarom x
Zdroj: Lisý, 2005, s. 80
Cena P, ktorá je určená priesečníkom kriviek dopytu a ponuky sa nazýva rovnovážna cena a množstvo Q sa označuje ako rovnovážne množstvo. Rovnováha na trhu nastáva vtedy, ak sa dopyt rovná ponuke. Cena, za ktorú sa nakupuje a predáva, v prípade ak sa S a D rovnajú, sa označuje ako rovnovážna cena. Avšak cena, za ktorú sa tovar reálne nakúpi alebo predá sa nazýva trhová cena a môže sa meniť, pretože závisí od prianí jednotlivých možností kupujúcich a predávajúcich. Vtedy vzniká nerovnováha, a to buď v podobe nadmerného dopytu alebo nadmernej ponuky (Gregová, 2009, s. 50).
Rovnováha firmy pri dokonalej a nedokonalej konkurencii:
V podmienkach dokonalej konkurencie sa vytvára rovnováha firmy, pri podmienke ak sa hraničné náklady MC = hraničným príjmom MR, a to pri krátkodobej a dlhodobej rovnováhe. Na konkurenčne dokonalom trhu bude, ale aj platiť podmienka MC=MR=P(cena), keďže cena je pre jednotlivého výrobcu daná a hraničný príjem sa bude teda pri všetkých objemoch produkcie rovnať cene za jednotku produkcie. V podmienkach dokonalej konkurencie cena vystupuje ako nezávislá premenná, čo znamená, že ju výrobca nemôže ovplyvniť, nezaujíma sa o celkový dopyt, ako ho môže ovplyvniť, je tzv. cenovým
16
príjemcom. Rozhoduje len o tom, aké množstvo výrobkov prinesie na trh pri danej rovnovážnej cene. Je však prirodzené, že v prípade, ak viac výrobcov dodá viac produktov, ponuka prevyšuje dopyt a zmení sa rovnovážna cena, ktorá opäť vystupuj voči jednotlivej firme ako daná. Rovnováha výrobcu z dlhodobého hľadiska vystupuje aj ako rovnováha odvetvia ako celku (Lisý, 1999, s. 180).
V dokonalej konkurencii sa rovnovážna trhová cena určí priesečníkom dopytovej a ponukovej krivky. Firma môže za danú cenu predať akýkoľvek objem výrobkov. Firmy nemajú dôvod zvyšovať cenu nad trhovú cenu, pretože by svoje výrobky nepredal. Firma nemá ani dôvod k zníženiu ceny, pretože je to nelogické, keďže za trhovú cenu môže predať akékoľvek množstvo výrobkov. Ak firma zvýši cenu v podmienkach nedokonalej konkurencie, niektorí spotrebitelia nebudú mať záujem o kúpu tovarov, krivka dopytu firmy v podmienkach nedokonalej konkurencie má klesajúci tvar. Firmy s takouto krivkou dopytu sú označované ako firmy s trhovou mocou, teda schopnosť zvýšiť ceny svojich tovarov bez straty odbytu, avšak to neznamená, že môžu predať akékoľvek množstvo výrobkov za ľubovoľnú cenu. Môže zvoliť len kombináciu ceny a množstva nachádzajúcej sa na krivke ponuky a dopytu. Trhová moc sa aj prejavuje v tom, že sú firmy schopné stanoviť si cenu nad úroveň výrobných nákladov a do značnej miery ovplyvňujú faktory, ktoré sú zdrojmi nedokonalej konkurencie ( napr. vlastníctvo výrobných faktorov jednou firmou, úspory z rozsahu či legislatívne obmedzenia vlády) (Lisý, 2005, s. 178).
Na rozdiel od dokonalej konkurencie, kde firmy sú príjemcom ceny, monopol a teda firmy, ktoré majú monopolné postavenie na trhu sú tzv. tvorcovia ceny. Nie je, ale pravdivé tvrdenie, že monopol v dôsledku svojej ekonomickej sily môže určiť ľubovoľne vysokú cenu svojej produkcie. Úroveň ceny, za ktorú bude predávať optimálny výstup, je daná ochotou dopytujúcich túto cenu zaplatiť. Teda, monopol musí brať do úvahy dopytovú krivku. Z obrázku 5 plynie, že monopol bude výstup q* predávať za cenu P*.
Množstvo q* bude súčasne rovnovážnym trhovým množstvom a cena P* súčasne rovnovážnou trhovou cenou. Cena P* bude prevyšovať ako hraničné príjmy, tak aj hraničné náklady zodpovedajúce optimálnemu výstupu monopolu (Hořejší a kol., 2008, s.
288).
17
Obrázok 5 Alternatívne odvodenie výstupu, výrobou ktorého monopol maximalizuje zisk
Zdroj: Hořejší a kol., 2008, s. 288
Existencia monopolu diktujúci ceny vzhľadom k svojmu dominantnému postaveniu na trhu znemožňuje dosiahnutie trhovej rovnováhy, a teda znevýhodňuje spotrebiteľa a pomáha producentom k tvorbe nepodstatne vysokému zisku. A práve kvôli tomu firma ako monopol je predmetom regulácie zo strany štátu, pričom v Slovenskej republike sa táto regulácia realizuje najmä prostredníctvom Protimonopolného úradu (Nemec, 2000, s. 39).
1.2
Trhová konkurencia
Trhové ceny sú jasnými signálmi, ktoré spoľahlivo ukazujú, aké tovary majú na trhoch prioritu. Pri vytváraní ceny na trhu má dôležitú sprostredkujúcu úlohu konkurencia.
Záujem o využitie týchto informácií vyplýva z prirodzenej snahy trhových subjektov dosiahnuť pri zmene čo najväčšie výhody. Celý trhový mechanizmus funguje ako obrovský informačný a motivačný systém (Vlček, 2003, s. 87).
Už A. Smith, nadšenec hospodárskej slobody tzv. liberalizmu, považoval za základ fungovania trhovej ekonomiky slobodu človeka, slobodu vlastníctva a podnikania. Podľa neho trhový systém je tým dokonalejší, čím slobodnejšie môžu jednotlivci sledovať svoje vlastné ekonomické záujmy. Vzniká medzi nimi konkurencia, prinášajúca slobodu na trhoch. Štát plní iba úlohy, ktorými sú ochrana krajiny pred vonkajším nebezpečenstvom, udržiavať poriadok a spravodlivosť vo vnútri krajiny, budovať a udržiavať verejné zariadenia, o ktoré nemá záujem jednotlivec, pretože sa nevyplácajú. Smith bol toho názoru, že zdrojom bohatstva národov je práca, bez ohľadu na to, v akom odvetví bola vynaložená. Hodnotu práce určuje množstvo práce, ktorá bola vynaložená na výrobu
18
tovaru resp. základné dôchodky spoločnosti, ktorými sú mzda, renta a zisk (Lisý, 1999, s.
22).
Proces, v ktorom sa stretávajú záujmy rôznych subjektov, pričom každý má snahu dosiahnuť maximálnu výhodu, je označovaný ako trhová konkurencia. Trhovú konkurenciu je možné uskutočňovať v rovinách (Lisý, 2005, s. 77):
a) Konkurencia medzi ponukou a dopytom – výrobca má záujem draho predať, pričom spotrebiteľ chce lacno kúpiť. Trhový mechanizmus vedie ku kompromisu medzi týmito protichodnými záujmami.
b) Konkurencia medzi spotrebiteľmi, čiže na strane dopytu – táto konkurencia je motivovaná záujmom nakúpiť čo najviac za čo najnižšiu cenu a to aj na úkor ostatných spotrebiteľov. Prejavuje sa to najme v čase, keď dopyt prevyšujem ponuku, čiže v prípade nedostatku nejakého tovaru na trhu.
c) Konkurencia medzi výrobcami, čiže na strane ponuky – táto konkurencia je motivovaná záujmom predať čo najviac a čo najvýhodnejšie. Najviac sa táto konkurencia prejavuj v období, keď ponuka prevyšuje dopyt. Táto konkurencia sa môže uskutočňovať v dvoch formách:
Cenová konkurencia – ako nástroj konkurencie tu vystupuje cena. Výrobcovia znižujú cenu tovarov so snahou prilákania k sebe čo najviac spotrebiteľov. Snažia sa ovládnuť trh, aby mohli neskôr ostatným účastníkom na trhu diktovať podmienky, a preto sú ochotní vzdať sa na nejakú dobu svojich ziskov.
Necenová konkurencia – snaha získať si zákazníka nástrojmi inými ako je cena napr. reklama, vyššia kvalita, predaj na úver a podobne. Konkurencia na strane ponuky je zvyčajne kombinácia konkurencie cenovej a necenovej, obe formy sa na trhu prelínajú a dopĺňajú.
Ekonomická teória rozlišuje konkurenciu dokonalú a nedokonalú, ktorú si bližšie rozoberieme v nasledujúcej kapitole.
19
1.3 Firma v podmienkach dokonalej a nedokonalej konkurencie
Podnik je ekonomicky i právne samostatná jednotka, ktorá existuje za účelom podnikania. Jedná sa o organizovaný vymedzený súbor hmotných, osobných a nehmotných zložiek podnikania. Ekonomická samostatnosť podniku je prejavom slobody v podnikaní a plnej zodpovednosti za hospodárske výsledky. Právna samostatnosť umožňuje podniku vstupovať do právnych vzťahov s ostatnými trhovými subjektmi. Ak chce podnik samostatne fungovať, musí mať obchodné meno, pod ktorým môže realizovať svoje aktivity. Obchodné meno sa nazýva firma. Všeobecným cieľom firmy je dlhodobá maximalizácia zisku. V rámci strategického riadenia podniku musia byť stanovené podriadené ciele, ktoré podporujú dosiahnutie vrcholového cieľa. Jedným zo základných cieľov je zaistiť rast obratu podniku. Za pomocné ciele sa považujú objem výroby, výrobná kapacita, produktivita práce. Úlohou firmy je vykonať transformáciu výrobných zdrojov na výstupy, ktoré zodpovedajú požiadavkám spotrebiteľov. Základné fázy tohto transformačného procesu sú získanie zdrojov od dodávateľov, výroba, odbyt (predaj) výstupov výroby odberateľom a zákazníkom (Vlček, 2003, s. 180).
Firma v podmienkach dokonalej konkurencie
Dokonalá konkurencia predstavuje abstrakciu, aj napriek tomu, že v globálnej ekonomike sa už rozvíjajú odvetvia, ktoré sa k modelu dokonalej konkurencie približujú.
Na trhu v podmienkach dokonalej konkurencie sa stretáva veľké množstvo predávajúcich a kupujúcich, výrobcovia dodávajú na trh homogénne produkty (rovnaké produkty jednotlivých výrobcov sa od seba nijak nelíšia, spotrebitelia ich vnímajú ako rovnaké), neexistujú bariéry vstupu do odvetvia a výstupu z odvetvia, existuje dokonalá informovanosť o trhu, firmy nemôžu ovplyvniť cenu výrobku. Dokonalá konkurencia je model trhovej štruktúry, nevyskytujúci sa v reálnych ekonomikách a predstavuje teoretickú podstatu o fungovaní trhu, jedná sa o stav, ktorý nie je možné v reálnom živote dosiahnuť.
V súčasnej ekonomike existujú odvetvia, pre ktoré je charakteristický vysoký stupeň konkurencie, v ktorých sa správanie podnikov približuje k dokonale konkurenčnému modelu. Aby bolo možné hovoriť o dokonalej konkurencie, musia byť dodržané podmienky (Gregová, 2009, s. 173):
20
a) Existencia vysokého počtu nezávislých podnikov, pričom podiel každého z nich je na celkovom obrate minimálny. Nie je prípustná dohoda medzi firmami o delení trhu alebo kontrole cien.
b) Prítomnosť na trhu vysokého počtu kupujúcich, z ktorých každý získava nepatrnú časť celkového objemu produkcie.
c) Firmy vyrábajú homogénne výrobky a je nepodstatné, kto je výrobcom a od akej firmy spotrebiteľ kupuje.
d) Neexistujú obmedzenia pre vstup a výstup z trhu, pre vznik nových podnikov, pre odbyt produkcie a podobne.
e) Rovnaký a bezplatný prístup k dôležitej informácii, dokonalá znalosť trhu všetkými ekonomickými subjektmi.
f) Chýbajú vedľajšie externality, nevyskytuje sa ani efekt rastúcich výnosov z rozsahu.
Firma v podmienkach nedokonalej konkurencie
Model nedokonalej konkurencie definuje pomery na trhoch, ktoré vyvoláva nerovnosť ekonomických subjektov, resp. ich rozdielny ekonomický potenciál. Práve počet a relatívna veľkosť účastníkov, ktorí prichádzajú na trh s ponukou a dopytom, sú hlavným kritériom pri rozlišovaní foriem nedokonalej konkurencie. Ďalej sa predpokladá, že trhové subjekty môžu v podmienkach nedokonalej konkurencie ovplyvňovať tvorbu cien, pretože, vyrábajú výrobok, ktorý sa odlišuje od výrobku iných výrobcov, výrobca s veľkým ekonomickým potenciálom dodáva významnú časť ponuky, kupujúci môže ovládnuť dopyt po produkcii v danom odvetví (Vlček, 2003, s. 88).
Podľa Eleny Gregovej je nedokonalá konkurencia konkurenciou, pri ktorej sa nedodržiava minimálne jeden z príznakov nedokonalej konkurencie. Pri nedokonalej konkurencii majú účastníci trhov možnosť značne upravovať podmienky rovnováhy, čím môžu ovplyvniť predovšetkým trhovú cenu. Podnikateľský subjekt, ktorý realizuje svoje aktivity v rámci nedokonalej konkurencie je nedokonale konkurenčnou firmou, ktorá môže hýbať cenami aj napriek tomu, že rozsah manipulácie rôznych firiem nie je rovnaký. Pri rôznorodosti produktov môže firma v nedokonale konkurenčnom prostredí uplatniť cenovú odchýlku v porovnaní s výrobcami, ktorý produkujú podobný výrobok. (Gregová, 2009, s.
201).
Vlček vo svojej knihe uvádza, že nedokonalá konkurencia vzniká vtedy, keď určitý produkt vyrába (a následne ponúka) alebo dopytuje ohraničený počet trhových subjektov, z ktorých aspoň jeden dokáže ovplyvniť trhovú cenu. Jedná sa o trh, na ktorom je
21
zostavenie účastníkov nerovné a niektorí z nich môžu podstatným spôsobom modifikovať podmienky jeho rovnováhy. Takúto možnosť si trhové subjekty uvedomujú a snažia sa mať z nej čo najväčší prospech (Vlček, 2003, s. 156).
K nedokonalosti konkurencie dochádza, ak produkciu vyrába ohraničený počet výrobcov, prípadne iba jeden, ktorí môžu ovplyvňovať ceny predávaných výrobkov.
V dokonale konkurenčnom trhu je zaručené, ak je rovnováha, žiadny zo subjektov nedisponuje trhovou mocou, schopnosťou ovplyvňovať trh. Táto moc závisí od stupňa koncentrácie v danom odvetví. Trhová štruktúra odvetvia má charakteristiky (Lisý, 1999, s. 180):
počet a veľkosť predávajúcich (firiem),
rozsah koncentrácie a tajnej dohody medzi nimi, možnosť vplývať na ceny,
možnosť vstupu a výstupu z odvetvia,
stupeň rovnorodosti či rôznorodosti ich produktov.
Hlavné príčiny vzniku nedokonalej konkurencie sú:
a) Výrobná a nákladová štruktúra výroby – Hlavným faktorom, ovplyvňujúci trhové štruktúry, sú rozdiely v nákladoch. Ak veľké podniky dosiahnu úspory z rozsahu výroby, majú možnosť vyrábať lacnejšie a predávať za cenu nižšiu ako malé firmy, ktoré aj z tohto dôvodu často zaniknú. Produkcia vo veľkom objeme prináša úspory z rozsahu a zisk, najmä znižuje priemerné a hraničné náklady, dôsledkom čoho môže výrobca znížiť ceny, a tým odstraňovať svoju konkurenciu. Z tohto vyplýva, že ak existujú značné úspory z rozsahu, zvyčajne je na trhu málo predávajúcich.
V niektorých odvetviach, ktorými sú napríklad rozvod plynu, energie či železnice, sa minimálne výrobné náklady dosiahnu iba pri objemnom rozsahu výroby.
Hraničné a priemerné náklady (MC a AC) klesajú s rastom objem výroby – prirodzené monopoly (Gregová, 2009, s. 203).
b) Bariéry konkurencie – Môžu vzniknú buď politikou štátu, resp. vlády, ktorá dá výsadné právo výroby nejakého produktu jednej firme, resp. v podobe patentového práva. Bariéry vstupu do odvetvia sú spojené taktiež s technicky a ekonomicky efektívnou veľkosťou firmy, pretože v niektorých odvetviach môžu efektívne fungovať iba veľké firmy. Bariéry konkurencie predstavujú tiež clá a kvóty v zahraničnom obchode (Lisý, 1999, s. 181).
c) Čo sa týka patentu, štát poskytuje vynálezcovi alebo vývojovému pracovníkovi nových produktov dočasné výhradné postavenie práva na predaj týchto produktov.
22
Počas tejto doby patenty umožňujú firmám dosiahnuť vyššie ceny, čím môžu kryť nielen náklady na výrobu daných tovarov a služieb, ale aj náklady na vývoj (Gregová, 2009, s. 203).
d) Výrobková diferenciácia – diferenciácia produktu, kedy výrobok nemá blízke substitúty. Môže sa to týkať značky, kvality, balenia, resp. sa môže jednať o úplne nový výrobok.
e) Rozsah, v akom firmy vstupujú do kolúzií – ako sú schopné uzatvárať dohody, či už o cenách alebo množstve dodávaných výrobkov a pod (Lisý, 1999, s. 181).
Formy nedokonalej konkurencie podľa Gogu a kolektívu sú (Goga-Janok-Ivanová, 2001, s. 95):
A. Na strane ponuky:
Monopol – jeden výrobca úplne kontroluje ponuku určitého tovaru.
Duopol – dvaja výrobcovia úplne kontrolujú ponuku určitého tovaru.
Oligopol (koncentrovaný) – niekoľko výrobcov má kontrolu nad väčšou časťou ponuky určitého tovaru.
Oligopol (diferencovaný) – ponuku vytvára niekoľko monopolných výrobcov rôznych druhov tovarov.
B. Na strane dopytu:
Monopson – jeden spotrebiteľ, resp. firma, úplne kontroluje dopyt po určitom tovare, resp. výrobnom faktore.
Duopson – dvaja spotrebitelia úplne kontrolujú dopyt po určitom tovare.
Oligopson (koncentrovaný) – niekoľko spotrebiteľov má kontrolu na väčšou časťou dopytu po určitom tovare.
Oligopson (diferencovaný) – dopyt vytvára niekoľko monopsónnych spotrebiteľov rôznych druhov tovarov.
Monopol
Podstatnou črtou, ktorá odlišuje dokonalú konkurenciu od nedokonalej je krivka dopytu. Pri dokonalej konkurencii má firma krivku dopytu pri danej cene dokonale elastickú. V prípade nedokonalej konkurencie krivka dopytu firmy má klesajúci tvar, ktorý nám znázorňuje obrázok 6. Firmy s klesajúcou krivkou dopytu sú niekedy označované ako firmy s trhovou mocou. Takáto firma, ale môže zvoliť iba kombináciu ceny a množstva nachádzajúca sa na krivke dopytu. Pri rozhodnutí podniku zvýšiť cenu, sa musí počítať
23
s menším množstvom predaného tovaru. Tovarová resp. monopolná moc sa často prejavuje v schopnosti určiť cenu nad úroveň výrobných nákladov. Predávajúci má tzv. monopolnú moc nad trhom vtedy, ak môže zvyšovať cenu na svoju produkciu prostredníctvom obmedzovania svojho outputu (Gregová, 2009, s. 204).
Obrázok 6 Krivka dopytu firmy v nedokonalej konkurencii
Zdroj: Gregová, 2009, s. 204
Fendeková uvádza vo svojej knihe, že monopol je trhová štruktúra, v ktorej existuje iba jeden zdroj ponuky, jediný výrobca, jeho produkt je osobitý a nie je možné ho substituovať. Ak chce spotrebiteľ tento výrobok, musí sa obrátiť len na jediného výrobcu.
Pri monopoloch je existencia konkurencie nemožná. Monopolista má vplyv na trhovú cenu, a teda si môže vybrať takú cenu a výstup, ktorý maximalizuje jeho zisk. Monopolista môže predať iba také množstvo tovarov, aké mu môže pri danej cene absorbovať trh. Ak si zvolí vysoké ceny, predá len malé množstvo tovaru. Túto voľbu ceny a množstvo determinuje trhová krivka dopytu (dopytové správanie spotrebiteľa) (Fendeková-Strieška, 2007, s. 2011).
V ekonomickej teórii sa definuje monopol v užšom zmysle ako trh s jedinou firmou ako výlučným predajcom v celom odvetví. V širšom slova zmysle sa monopol chápe ako správanie, ktoré je charakteristické tým, že predávajúcemu vyplývajú z daného postavenia určité výhody (Gregová, 2009, s. 204).
Dôsledky správania monopolu
Monopolné firmy a ich praktiky sú predmetom kritiky, ktorá je vedená v troch smeroch a ich cieľom je preukázať, že monopoly nedokážu plne a efektívne využívať zdroje, ktoré má spoločnosť k dispozícii (Vlček, 2003, s. 168):
1. Monopol predáva za vyššie ceny, ako by boli v podmienkach dokonalej konkurencie.
24
2. Záujem o maximálny zisk vedie monopol k obmedzovaniu rozsahu ponuky, a tak obmedzuje spotrebu. Tým, že monopolný výrobca kontroluje odvetvie, má možnosť udržiavať monopolne nízky objem ponuky a monopolne vysokú cenu, ktorá tomuto objemu zodpovedá. Dopyt sa musí prispôsobiť.
3. Monopoly môžu byť technicky neefektívne, pretože nemajú konkurenciu, nevyrábajú s najnižšími priemernými nákladmi, nevyužívajú naplno výrobnú kapacitu.
V podmienkach monopolu nie sú teda plno využité zdroje, ktoré má firma k dispozícii.
Základným subjektom, ktorý rieši tento problém neefektívnosti je štát, využívajúci rôzne metódy a nástroje (Lisý, 1999, s. 186):
a) protimonopolné zákony, zabraňujúce vznik monopolnej moci a a jej zneužitiu, b) inštitút štátneho vlastníctva, pre ktorý nie je rozhodujúce ziskové kritérium a štát
tak môže zasahovať do aktivít štátnych podnikov,
c) daňová politika, ktorou môžu odčerpať monopolne vysoké zisky. Tento nástroj pôsobí až následne a nemusí mať žiadny vplyv na objem vyrobenej produkcie, d) ekonomická regulácia, ktorej hlavnou súčasťou je regulácia cenová.
Oligopol
Pri oligopole sa jedná o takú trhovú štruktúru, v ktorej na trhu vystupuje malý počet podnikov, ktoré vyrábajú prevažnú časť ponuky. Preto rozlišujeme:
relatívne koncentrovaný oligopol, kedy v odvetví existujú vedľa silných firiem, ktoré môžu stanoviť cenu vyššiu ako hraničné náklady aj stredné a malé podniky,
absolútne koncentrovaný oligopol, kedy takmer celú výrobu odvetvia zaisťujú veľké firmy a na drobné firmy zostávajú iba trhové výklenky.
Podľa toho, či firma vyrába totožné alebo diferencované výrobky, rozlišujeme:
homogénny oligopol – vyrábajú sa identické produkty,
heterogénny oligopol – niekoľko firiem vyrába čiastočne odlišné produkt, napr.
automobily (Vlček, 2003, s. 171).
25 Monopolistická konkurencia
Jedná sa o model obsahujúci prvky monopolu a tiež prvky konkurencie. Štruktúra odvetvia je monopolistická z toho pohľadu, že každá z podnikov musí čeliť klesajúcej krivke dopytu po svojom produkte, preto disponuje určitou trhovou silou a môže si zvoliť cenu svojej výroby. Na druhej strane sa nazýva toto odvetvie konkurenciou z dôvodu neustáleho bojovania firiem o zákazníka a o udržanie svojho postavenia na trhu, pretože v odvetví nie sú žiadne bariéry vstupu do odvetvia (Gregová, 2009, s. 159).
Fendeková vo svojej knihe opisuje monopolistickú konkurenciu ako (Fendeková- Strieška, 2007, s. 229):
a) Výrobky jednej firmy sú neúplný substitút produktov inej firmy. Každý produkt má typické vlastnosti, na základe ktorých ho niektorí spotrebitelia uprednostňujú oproti iným výrobkom. Táto diferenciácia produktov spotrebiteľmi môže byť založená na rozdieloch v kvalite – vertikálna diferenciácia, alebo sa rozdiely medzi výrobkami vytvárajú umelo na základe reklamy – horizontálna diferenciácia.
b) Na trhu vystupuje veľký počet podnikov, pričom každý podnik je vlastníkom malého trhového podielu. Problémom je tu definícia tohto trhu. Produkty v podmienkach monopolistickej konkurencie by mali slúžiť na daný všeobecný cieľ a taktiež by mali mať podobný charakter – neúplný substitút. Vzniká tu otázka, nakoľko by mali byť produkty navzájom substitovateľné, aby sa mohli zahrnúť do jedného trhu.
c) Podniky pri tvorbe cien neberú do úvahy reakcie svojich „protivníkov“ v dôsledku ich vysokého počtu na trhu. Výsledok rozhodnutia jednej spoločnosti sa rozdelí medzi všetky podniky na trhu, čiže konečný dopad na jednu firmu bude iba zanedbateľný, a preto z hľadiska podniku nemá zmysel o ňom premýšľať.
d) V podmienkach monopolistickej konkurencie je možný vstup ďalších firiem do odvetvia a výstup z odvetvia, avšak vstup nie je až tak jednoduchý, pretože nové firmy sa musia najskôr na trhu etablovať diferencovaným výrobkom. Firmy, ktoré už na trhu existujú majú teda oproti novým firmám značnú konkurenčnú výhodu.
26
1.4 Konkurencieschopnosť a jej úrovne
V súčasnosti je konkurencieschopnosť stále viac používanejším pojmom, avšak doteraz nebola presne definovaná, aj napriek tomu, že mnoho autorov venuje svoju pozornosť práve skúmaniu konkurencieschopnosti. Konkurencieschopnosť je možné analyzovať na rôznych úrovniach, či už na mikro-úrovni, teda na úrovni podniku alebo na makro-úrovni, teda na úrovni celej krajiny.
Chajdiak vo svojej knihe definuje konkurencieschopnosť ako dosahovanie rovnakých alebo lepších výsledkov ako porovnávané okolie, prípadne nezaostávanie za porovnaným okolím. Byť konkurencieschopným znamená vyššie alebo spoľahlivejšie príjmy, lepšie postavenie v rebríčku, ktorý bol zostavený z hodnotených resp. potenciálnych objektov (Chajdiak a kol., 2011, s. 17).
Množstvo autorov používajú termín „konkurencieschopnosť“ pre vyjadrenie ekonomickej prevahy konkrétnej národnej ekonomiky, prípadne firmy nad konkurenciou v rámci hospodárskej súťaže, a to ako domácej, tak aj medzinárodnej, pričom je nutné rozlíšiť konkurencieschopnosť na makroekonomickej a mikroekonomickej úrovni a ďalej konkurencieschopnosť firmy v rámci daného trhu (Marinič, 2008, s. 14).
OECD definuje konkurencieschopnosť (Skokan, 2004, s. 63-64):
Akademická definícia: Konkurencieschopnosť predstavuje oblasť ekonomických znalostí, analyzujúcich realitu a formujú politiky, ktoré ovplyvňujú schopnosť štátu vytvárať a udržiavať prostredie, ktoré podporuje vyššiu tvorbu hodnôt jeho firiem a väčšiu prosperitu jeho obyvateľov.
Podnikateľská definícia: Konkurencieschopnosť predstavuje spôsob, akým štát vytvára, rozvíja a udržuje prostredie podporujúce konkurencieschopnosť firiem.
Podľa svetovo rozšírenej definície propagovanej Európskou komisiou je celková konkurencieschopnosť krajín chápaná ako ich dlhodobá schopnosť vytvárať relatívne vysoký príjem a úroveň zamestnanosti, a to v podmienkach otvorenej ekonomiky (Viturka, 2010, s. 134).
27
1.4.1 Konkurencieschopnosť na mikroekonomickej úrovni
Konkurencieschopnosť na podnikovej úrovni môžeme chápať ako schopnosť vyrábať a predávať konkrétny produkt za podmienky zachovania rentability. Konkurencieschopná firma musí byť schopná v prípade potreby znížiť výslednú cenu produktu a ponúknuť vyššiu kvalitu ako jej konkurenti. Toto tvrdenie sa dá oprieť o produkčnú teóriu, podľa ktorej snaha firmy maximalizovať zisk vyvoláva tlak na jej produkčnú schopnosť, ktorou je podmienený objem predaja, a teda konkurencieschopnosť. Firmy zvyšujú svoju produkciu a predaj natoľko, nakoľko existuje v rámci trhu príležitosť realizovať zisk. Práve zisk akceleruje konkurencieschopné firmy presadiť sa na trhu a práve strata spôsobuje stratu konkurencieschopnosti a trhovej pozície, pretože ako z produkčnej teórie vyplýva, generovať zisk a expandovať na trhu môžu iba firmy, ktoré sú schopné produkovať svoje výrobky s nižšou úrovňou nákladov, než je trhová cena produktu, a zároveň s nižšími nákladmi, než je schopná konkurencia. Úroveň nákladov sa preto stáva jedným z rozhodujúcich determinantov konkurenčnej schopnosti firmy (Marinič, 2008, s. 18).
Možnosti zvýšenia konkurencieschopnosti podniku sú napr.(Mikoláš, 2005, s. 32):
Je dôležité zbaviť sa čiastkových a lokálnych pohľadov na svoju firmu – poznatky technológov, účtovníkov, právnikov, ekonómov, obchodníkov a podobne. Sú zaujímavé a užitočné, ale nedostačujúce.
Na svoju firmu je potrebné dívať sa viacdimenzionálne, multifunkčne, interdisciplinárne, celistvo, v dynamických a globálnych súvislostiach.
Je dôležité priradiť konkrétny obsah pojmom podnikavosť, podnikateľ, podnik, podnikateľské prostredie, podnikanie a pod. podľa reálnych podmienok, v ktorých sa nachádza firma.
Nezamieňať pojmy – nezamieňať príčinu za dôsledok: terajší kvalitný výrobok, úspech na trhu, to nie je charakteristika našej terajšej konkurencieschopnosti, ale je to iba výsledok realizácie nášho potenciálu z predchádzajúcich období.
Konkrétne odhaľovanie potenciálov v konkrétnej realite je základom konkurencieschopnosti firmy – kopírovanie iných je príznakom oslabujúcej konkurencieschopnosti.
Aj na prvý pohľad celkom scestná myšlienka môže byť východiskom budovateľského úspechu firmy.
28
Nedržte sa klišé, že konkurencieschopnosť je predstavovaná napríklad iba kladným hospodárskym výsledkom či vysokou produktivitou práce – konkurencieschopnosť firmy je daná racionálnym rozložením jej potenciálu na dosiahnutý účel podnikanie (zvyčajne dosiahnutie zisku) a ďalšie zložky (napr. investícia, prevádzka, zásoby)- akákoľvek nežiaduca asymetria vedie k poklesu konkurencieschopnosti a podobne.
Faktory konkurencieschopnosti slovenských podnikov
Konkurencieschopnosť, ako synonymum dlhodobého dosahovania zisku, je stále ťažko merateľná. Súvisí to najmä s jej komplexnosťou a špecifickosťou. Analýza konkurencieschopnosti sa zameriava zväčša na identifikáciou a popis rozhodujúcich faktorov. Z makroekonomického pohľadu sa za hlavné faktory pokladajú štatisticky významné ukazovatele identifikované regresnou analýzou. Medzi najdôležitejšie patria podstata konkurenčnej výhody, s čím je spojená technologická úroveň výrobného procesu, inovačná schopnosť, objem výdavkov na výskum a vývoj, dôveryhodnosť polície, ochota delegovať právomoci a podobne. V dnešnej dobe sa zameriava na konkurencieschopnosť krajín. Medzi priekopníkov zaraďujeme M.E. Portera, ktorý pôvodne skúmal podnikovú konkurencieschopnosť, kedy si uvedomil vzájomnú previazanosť makro a mikro úrovne.
Podnikateľské prostredie kreuje podmienky pre konkurencieschopnosť podnikov, ktorá sa následne odzrkadlí v konkurencieschopnosti krajiny. Produktivita krajiny je daná produktivitou podniku, čo v tomto zmysle znamená produktívnejšie firemné stratégie a procesy vyžadujú vzdelanejších a skúsenejších ľudí, lepšie informácie, dokonalejší výskum a podobne. V rámci ekonomického vývoja musia podniky a krajiny zlepšovať svoje schopnosti a formy konkurovania (http://www.nbs.sk/, 20.12.2011).
Porter (1994, s. 320) definoval tri štádia konkurenčnej schopnosti:
1. štádium – krajina ťaží z lacnej pracovnej sily a prírodných zdrojov,
2. štádium – zdrojom komparatívnych výhod je efektívnosť výroby a štandardných komodít,
3. štádium – spojené s výrobou inovačných produktov a poskytovaním služieb.
Úspešnosť podniku je do značnej miery predurčená prostredím, kde sa podnik nachádza. Podnikateľské prostredie je možné zakresliť vo forme diamantu. Je tvorený znázornenými oblasťami, ktoré sú navzájom prepojené a možno do nich zaradiť všetky faktory vplývajúce na podnik. Medzi najvýznamnejšie faktory konkurencieschopnosti slovenských podnikov patria (http://www.nbs.sk/, 20.12.2011):
29
A. Vnútropodnikové faktory – profesionálnosť manažmentu, kvalita riadenia podniku, orientácia na znižovanie nákladov, rozsah využívania komunikačných technológií.
B. Odvetvové faktory – náročnosť zákazníka, dostupnosť kvalifikovaných a skúsených manažérov, podstata konkurenčnej výhody, ponuka adekvátne vzdelanej pracovnej sily, existencia rozvinutých odberateľských odvetví.
C. Makroúrovňové faktory – členstvo v európskej únii, náklady na energie, perspektíva prijatia eura a samotné prijatie eura, stabilita výmenného kurzu, valita dopravnej infraštruktúr.
1.4.2 Konkurencieschopnosť na makroúrovni
Konkurencieschopnosť na makroekonomickej úrovni je ekvivalentom výkonnosti danej ekonomiky vo vzťahu k inej ekonomike, pričom k meraniu výkonnosti slúžia indikátory ekonomického rastu, exportného potenciálu a ekonomického blahobytu.
Makroekonomická politika musí vždy brať zreteľ na mikroekonomické súvislosti. Aj tá najlepšia politika vlády je sama o sebe neúčinná, pokiaľ nie je realizovaná v kontexte s podnikateľskou sférou. Aj keď na prvý pohľad by sa zdalo, že základom národnej prosperity je vysoký objem investícií, nie je to úplne pravda. Vysoký tok investícií s nevhodnou skladbou, ktoré nesledujú rast produktivity národnej ekonomiky a nepodporujú zvyšovanie konkurencieschopnosti firiem, môže viesť k zvýšeniu zadlženosti bez finálneho efektu. Pokiaľ firmy nie sú schopné presadiť sa v medzinárodnej súťaži, nedá sa otvárať ekonomika, pretože sa posilní import finálnych produktov na úkor technológií, čo znemožňuje ekonomike zvyšovať mieru sofistikácie produkcie a rast exportu, a to vedie k zhoršovaniu zahranično-obchodnej bilancie (Marinič, 2008, s. 15).
Vývoj Lisabonskej stratégie
Na jar v roku 2000 v Portugalsku si členské štáty EÚ dali záväzok premeniť Európsku úniu do roku 2010 na najdynamickejšiu a najkonkurencieschopnejšiu svetovú ekonomiku založenú na znalostiach, princípoch trvale udržateľného rozvoja a sociálnej súdržnosti.
V pozadí procesu stojí najmä záujem krajín EÚ vyrovnať sa v konkurencieschopnosti svojim hladným rivalom, a to USA a Japonsku (König, 2009, s. 74).
Lisabonský summit sa snažil o silnú integráciu hospodárskej a sociálnej politiky, a to s praktickými iniciatívami pre posilnenie výskumnej kapacity EÚ, podporu podnikania, preberania technológií informačnej spoločnosti. Na základe miesta, v ktorom Európska
30
rada sformulovala tento ciel, vznikol pojem Lisabonská stratégia, ktorej hlavnými cieľmi boli nutné investície do výskumu a vývoja, a to vo výške 3% HDP, redukcia administratívnej záťaže a podpora podnikateľského prostredia a dosiahnutie 70%-nej úrovne zamestnanosti (http://vedomostnaspolocnost.vlada.gov.sk/,24.01.2012).
Kvôli neuspokojivému vývoju Lisabonskej stratégie, týkajúce sa nenaplnenia cieľa rastu a zamestnanosti, bola v roku 2005 schválená nová stratégia tzv. Stratégia pre rast a zamestnanosť resp. obnovená Lisabonská stratégia (http://www.finance.gov/.sk, 18.10.2011).
Jej kľúčová úloha bola zaistenie rastu a zamestnanosti. Táto úloha môže byť splnená za predpokladu, že sa podarí dosiahnuť tieto ciele (Dvořáková a kol., 2007, s. 54):
urobiť Európu príťažlivejšiu pre investície a zamestnávanie,
znalosti a inovácie pre rast,
vytváranie viac lepších pracovných miest.
V októbri 2005 na summite Európskej rady bol obsah stratégie obohatený o štyri prioritné oblasti, ktoré sa z veľkej miery kryjú so základnou orientáciou obnovenej Lisabonskej stratégie: investovať viac do znalostí a inovácií, naplno využiť podnikateľský potenciál, najmä MaSP, zvyšovať príležitosti zamestnávania prioritných skupín (Hobza, 2009, s. 213).
V roku 2010 prevzala agendu novovytvorená stratégia tzv. stratégia Európa 2020.
Cieľom tejto stratégie je zabezpečiť trvalo udržateľný ekonomický rasť, a to vrátane prekonania ekonomickej krízy a tvorba pracovných miest. Agenda je pokračovaním doterajšej lisabonskej stratégie, ktorá je zameraná na ekonomický rast a zamestnanosť.
Hlavnými prioritami Európy 2020 sú nasledovné (http://www.finance.gov/.sk, 24.101.2012):
a. Vytvárať hodnoty prostredníctvom rastu založeného na vedomostiach, čo znamená, že by sa mali reformy sústrediť na zlepšenie kvality vzdelávania, zabezpečenie jeho dostupnosti pre všetkých a posilnenie výkonnosti v oblasti výskumu a podnikania.
b. Posilňovať postavenie občanov v inkluzívnych spoločnostiach. Reformy by mali zabezpečovať prístup a možnosti pre všetkých počas celého ich života, a tým prispieť k znižovaniu chudoby a sociálneho vylúčenia. Hlavnými prvkami programov reforiem by malo byť zaistenie účinného fungovania trhov práce, zvyšovanie kvality pracovných miest a boj proti segmentácii.
31
c. Vytvárať konkurencieschopné, prepojené a ekologické hospodárstvo (členské štáty by mali vykonať reformy zamerané na zníženie emisií skleníkových plynov).
1.4.3 Možnosti merania konkurencieschopnosti
Hlavným predpokladom ekonomického rastu podľa Svetového ekonomického fóra je stabilný, permanentný rast národnej produktivity, ktorá je postavená na dvoch hlavných pilieroch, ktorými sú:
Sofistikácia (znalosti, ovládanie, rešpektovanie pravidiel konkurenčnej súťaže, ktoré sú obsiahnuté v stratégiách a operatívne činnosti jednotlivých firiem pôsobiacich v rámci danej národnej ekonomiky, a riadenie sa nimi).
Kvalitné mikroekonomické prostredie.
V globálnej ekonomike nestačí iba na makroekonomickej úrovni vytvárať priaznivú klímu v oblasti politickej, právnej a sociálnej, čo je určite dôležité, ale samo o sebe nepostačujúce. Pre tvorbu hodnoty práve na podnikovej, mikroekonomickej úrovni sú rozhodujúce firmy disponujúce kreatívnou a sofistikovanou stratégiou, prevtelenou do operatívnej praxe, efektom ktorej sú zhodnotiteľné výrobky a služby. Až spojenie takých firiem a priaznivého makroekonomického prostredia prináša žiaduci efekt a predstavuje základ pre rast bohatstva a prosperity krajín. Microeconomic Competitiveness Index (MICI) vyjadruje mikroekonomickú bázu národnej prosperity, meranú úrovňou HDP na hlavu, a predstavuje základný koncepčný rámec merania a analýzy konkurencieschopnosti v medzinárodnej súťaži. Súhrnný index MICI za každú krajinu vychádza z dvoch subindexov, ktoré merajú kvalitu ekonomického prostredia národnej ekonomiky a sofistikovanosť podnikovej činnosti a stratégie (Marinič, 2008, s. 15).
Svetovo uznávané systémy hodnotenia konkurencieschopnosti vybraných krajín predstavujú najmä Správa o globálnej konkurencieschopnosti Svetového ekonomického fóra a Ročenka svetovej konkurencieschopnosti vydávaná IMD (Institu for Management and Development) v Luasanne. Svetové ekonomické fórum v tomto smere rozlišuje dve základné oblasti hodnotenia, z ktorých prvý sa vzťahuje na hodnotenie inštitúcií a ekonomických politik v širšom kontexte globálnej konkurencieschopnosti (čiastkové indexy rastovej konkurencieschopnosti pre úroveň technológií, kvalitu verejných inštitúcií a makroekonomické podmienky) a druhá potom na mikroekonomickú konkurencieschopnosť (čiastkové indexy pre hodnotenie faktorov determinujúcich
32
aktuálnu výkonnosť a kvalitu firiem a kvalitu podnikateľského prostredia) (Viturka, 2010, s. 134).
33
2 Silné a slabé stránky Slovenskej republiky v konkurenčnom boji na globálnom trhu
Koniec 90. rokov a prelom nového tisícročia postavili úniu štátov Európy pred mnoho nových výziev a neľahkých úloh. Táto situácia bola odrazom prebiehajúcich intenzívnych globalizačných procesov sprevádzaných pokrokom informačných technológií a ich všestrannou aplikáciou. Ťažisko hospodárskej politiky sa presúva do nových sfér, vyžaduje sa odlišná kvalifikácia pracovnej sily s nutnosťou zdokonaľovania sa počas celého života, zásadne sa zvyšujú požiadavky na úroveň znalostí, vyžaduje sa značný priestor pre inovačnú činnosť podnikov. Týmto skutočnostiam sa musí prispôsobiť nie len ekonomické prostredie, ale tiež systém vzdelávania a v neposlednom rade aj systém sociálneho zabezpečenia.
V tomto období, teda koncom 90. rokov zaznamenala Európska únia mnoho pozitívnych výsledkov. Mala za sebou obdobie ekonomického rastu, pri nízkej úrovni inflácie s vyrovnanými verejnými rozpočtami a vyrovnanou platobnou bilanciou. Taktiež úspešne zvládla prechod k spoločnej mene euro. Samozrejme tu bolo na druhej strane aj mnoho negatívnych javov ako obrovská miera nezamestnanosti, veľmi nízky objem výdavkov na vedu a výskum a podobne. Tieto faktory oslabovali ekonomickú výkonnosť a konkurencieschopnosť európskych štátov resp. únie najmä voči jej hlavným obchodným súperom na globálnom trhu, Japonsku a Spojeným štátom. Hrozilo teda reálne nebezpečenstvo, že ak nepríde razantná reakcia zo strany EÚ, oslabí sa jej konkurenčná schopnosť, a teda aj globálna pozícia. Nevyhnutnou reakciou bolo to, že v roku 2000, prostredníctvom Európskej rady schválila a prijala EÚ vlastnú predstavu o konkurovaní spoločenstva štátov európskeho priestoru, prostredníctvom tzv. Lisabonskej stratégie, ktorá predstavovala scenár pre komplexnú hospodársku, sociálnu a enviromentálnu obnovu EÚ.
Nemala iba ekonomický rozmer, ale zaoberala sa tiež sociálnou a ekologickou dimenziou.
Podrobnejšie sme si tento zámer priblížili v prvej časti práce. Aj keď jej hlavným záväzkom bolo vybudovať „konkurencieschopnú a dynamickú ekonomiku založenú na vedomostiach, s väčšou sociálnou súdržnosťou a s vyššou mierou zamestnanosti“, tento odvážny zámer sa nepodarilo naplniť.
34
Hlavným dôvodom nenaplnenia Lisabonskej stratégie bol nenaplnený cieľ rastu a zamestnanosti. V mnohých krajinách bolo napĺňanie tejto stratégie nedostatočné. Už vyššie sme si spomenuli, že boli nutné investície do výskumu a vývoja vo výške 3% HDP, podpora podnikateľského prostredia či dosiahnutie 70% úrovne zamestnanosti.
Európa má veľký inovačný potenciál. Skutočné posilnenie vzájomného pôsobenia priemyslu a výskumných inštitúcií leží v srdci uskutočnenia európskeho podnikateľského potenciálu. Priemyselný sektor je zdrojom rastu a zamestnanosti, avšak je nutné, aby najmä podniky rozvíjali správne podmienky pre výskum a vývoj, aby sme sa mohli priblížiť k investičnému cieľu výskumu a vývoja, ktorý sa blíži k 3% HDP. Je nutné, aby sa zlepšil prístup k finančným prostriedkom a know-how, znížiť administratívne zaťaženie, je potrebné posilniť podnikateľského ducha medzi mladými ľuďmi (http://www.rokovania.sk/, 02. 03. 2012).
V Slovenskej republike v roku 2004 predstavovali výdavky na výskum a vývoj iba 0,51% HDP, čo je veľmi málo oproti stanovenému cieľu. Jedine Švédsko (3,58% HDP) a Fínsko (3,45% HDP) prekročilo hranicu 3% HDP. EÚ dosiahla v roku 2004 iba 1,83%
HDP (http://epp.eurostat.ec.europa.eu/, 02. 03. 2012).
V oblasti zamestnanosti sa dosiahol pokrok, avšak cieľ, ktorý predstavuje 70%-nu zamestnanosť je veľmi optimistický a „odvážny“, pretože si vyžaduje obrovskú štrukturálnu reformu, ktorá smeruje k plnej zamestnanosti, vyššej produktivite a kvalite práce. Je potrebné, aby sa v EÚ trh práce stal trhom s pracovnými príležitosťami pre všetkých a musia sa vedieť prispôsobovať ekonomickým podmienkam. Je potrebné, aby členské štáty podstúpili reformu daní a dávok, posilnili stimuly pre vstup do zamestnania a účasť na trhu práce a zmenšili rozdiely, ktoré vznikajú na trhu práce kvôli rozlišovaniu pohlaví. Taktiež je dôležité podporovať celoživotné vzdelávanie (http://www.rokovania.sk/, 02. 03. 2012).
Miera zamestnanosti v 25 štátoch EÚ dosiahla v roku 2004 63,4%. Miera zamestnanosti v USA sa vyšplhala v roku 2004 až 71,2%, čo znamená, že medzi EÚ a USA je obrovská medzera zamestnanosti. V grafe 1 si môžeme porovnať mieru zamestnanosti v krajinách EÚ, ktoré boli v roku 2004 jej súčasťou. Pre porovnanie sme si zobrazili aj úroveň zamestnanosti v USA a Japonsku. V roku 2004 Holandsko, Švédsko, Dánsko a Spojené kráľovstvo naplnili cieľ zamestnanosti v Lisabonskej stratégii, pretože ich miera zamestnanosti sa vyšplhala nad 70%, avšak EÚ cieľ nenaplnila, keďže dosiahla úroveň menšiu ako je spomínaná hodnota. Naopak najnižšiu mieru zamestnanosti zaznamenali
