Hlavní práce5012_xstaz08.pdf, 478.5 kB Stáhnout

VYSOKÁ ŠKOLA EKONOMICKÁ V PRAZE

Fakulta mezinárodních vztah ů

Hlavní specializace: Mezinárodní obchod

Vývoj a sú č asný stav slovenskej ekonomiky

Diplomová práca

Vypracovala: Zuzana Stajníková

Vedúci diplomovej práce: Prof. Ing. Vladimír Jení č ek, DrSc.

Obsah

Úvod... 3

1 Charakteristika ekonomickej situácie pred vznikom samostatnej Slovenskej republiky od začiatku 90. rokov... 5

1.1 Potreba transformácie v ekonomikách postkomunistických krajín... 5

1.2 Prvé ekonomické reformy v ČSFR ... 6

1.3 Politické pozadie rozdelenia ČSFR... 7

2 Problematický ekonomický vývoj na Slovensku v rokoch 1993 - 1998 ... 8

2.1 Odmietavé postoje zahraničia na vývoj na Slovensku ... 8

2.2 Vývoj základných ekonomických ukazovateľov ... 9

2.2.1 Problematický rast HDP... 9

2.2.2 Vývoj inflácie... 9

2.2.3 Nezamestnanosť... 10

2.2.4 Zahraničný dlh ... 10

2.2.5 Vývoj zahraničného obchodu v SR ... 10

2.2.6 Priame zahraničné investície ... 12

2.3 Hospodárska súťaž a transparentnosť ekonomického prostredia... 13

2.4 Privatizačný proces na Slovensku ... 14

3 Obdobie reforiem v slovenskej ekonomike ... 14

3.1 Ekonomický vývoj na Slovensku v rokoch 1999 – 2002 ... 14

3.1.1 Reformné balíčky novej vlády ... 14

3.1.2 Pozitíva a negatíva ekonomického vývoja v rokoch 1999 - 2002 ... 17

3.2 Pokračovanie reforiem a ich výsledky v rokoch 2003 - 2006 ... 19

3.2.1 Daňová reforma... 20

3.2.2 Dôchodková reforma... 21

3.2.3 Reforma zdravotníctva ... 22

3.2.4 Reakcie na prebiehajúce reformy ... 23

3.2.5 Reformy a chudoba ... 25

3.3 Vývoj hlavných ekonomických ukazovateľov ... 26

3.3.1 Nezamestnanosť... 26

3.3.2 Inflácia ... 27

3.3.3 Hrubý domáci produkt ... 28

3.3.4 Schodok rozpočtu a verejný dlh ... 29

3.3.5 Vývoj zahraničného obchodu... 31

3.3.6 Priame zahraničné investície ... 34

4 Súčasný stav a predpokladaný ďalší vývoj slovenskej ekonomiky ... 39

4.1 Zmena vlády na Slovensku ... 39

4.2 Prvé kroky novej vlády v ekonomickej oblasti ... 40

4.2.1 Korekcie daňovej reformy... 40

4.2.2 Neistý osud dôchodkovej reformy ... 41

4.2.3 Zdravotníctvo – demontáž reformy? ... 43

4.2.4 Štátny rozpočet na rok 2007... 44

4.2.5 Daňové zaťaženie ... 45

4.2.6 Nový Zákonník práce ... 46

4.2.7 Regulácie cien energií a vody ... 47

4.3 Potrebné kroky pre zaistenie pozitívneho vývoja slovenskej ekonomiky v budúcnosti 48 4.3.1 Správa Európskej komisie u úrovni inovácií... 50

4.3.2 Na čo upozorňuje index ekonomickej slobody a index konkurencieschopnosti ekonomiky ... 51

4.3.3 Správa OECD... 51

5 Slovensko a Európska únia... 52

5.1 Priebeh integračného procesu ... 52

5.2 Výhody a riziká členstva v Európskej únii ... 54

5.3 Nezhody ohľadne prijatia eura... 57

5.4 Plnenie maastrichtských konvergenčnýh kritérií ... 60

Záver... 64

Zoznam skratiek ... 66

Použitá literatúra... 67

Zoznam grafov a tabuliek... 69

Prílohy ... 70

Úvod

Vývoj celej svetovej ekonomiky bol na prelome 80. a 90. rokov ovplyvnený radikálnymi politickými a ekonomickými zmenami v strednej a východnej Európe. Cieľom týchto zmien bol prechod od centrálne plánovaných ekonomík k ekonomikám tržným. Ako súhrnný názov sa pre tieto zmeny a procesy zaviedol pojem transformačný proces. Podľa toho vzniklo aj nové pomenovanie tejto kategórie krajín – transformujúce sa krajiny.

Transformácia je považovaná za dlhodobý a zložitý proces, ktorý nemá v histórii obdobu.

V jej priebehu sa objavilo niekoľko závažných problémov, ktoré mali vplyv na ďalší nielen ekonomický ale aj spoločenský vývoj týchto krajín. Jedným z nich bol pre tieto ekonomiky charakteristický transformačný prepad, ktorý mal za následok výrazný pokles ekonomického rastu, zvýšenie miery inflácie a nezamestnanosti. Vo väčšine krajín došlo k záveru 90. rokov k oživeniu.

Postupne dochádzalo aj k zapojovaniu transformujúcich sa krajín do integračného procesu v rámci Európskej únie. Pre vstup bolo potrebné splňovať stanovené kritériá, ktorých plnenie bolo monitorované. U krajín, ktoré ich spĺňali, potom nasledovali prístupové rokovania. Ich úspešným zavŕšením bol vstup prvých nových členských krajín do Európskej únie v roku 2004.

Cieľom mojej práce je popísať ekonomický vývoj a súčasnú ekonomickú situáciu Slovenska, ktoré patrí do tejto skupiny štátov. Hoci preň platia všeobecne formulované tézy o transformujúcich sa ekonomikách, pokúsila som sa zamerať aj na špecifické problémy a javy, ktoré boli a sú pre ekonomickú situáciu v Slovenskej republike charakteristické.

Zvolenú problematiku som rozdelila do piatich častí, ktoré však spolu súvisia a vytvárajú ucelený obraz o ekonomickom vývoji, súčasnej ekonomickej situácii a o vplyve členstva v EÚ na ekonomickú situáciu a jej budúci vývoj.

V prvej časti sa snažím predostrieť stručnú charakteristiku vývoja československej ekonomiky v procese transformácie a následný rozpad ČSFR. Dôraz kladiem na popísanie východiskovej pozície ekonomiky, ktorá bola celé desaťročia podriadená komunistickému režimu a na potrebné kroky v procese transformácie.

Druhá časť mapuje nasledovný ekonomický vývoj, v už samostatnej Slovenskej republike.

Analyzujem obdobie vlády Vladimíra Mečiara, v ktorom sa Slovensko dostalo do politickej i ekonomickej izolácie. Okrem popisu základných ekonomických ukazovateľov sa venujem aj

negatívnym reakciám zo zahraničia, ktoré mali dosah aj na samotnú ekonomiku, či integráciu Slovenska.

Tretia časť popisuje nasledujúce dve obdobia vlády Mikuláša Dzurindu, ktoré sú charakteristické proreformným úsilím a postupným začleňovaním Slovenska do medzinárodných organizácií. Spolu s popisom základných ukazovateľov ekonomického vývoja a ich determinantov, sa venujem aj analýze jednotlivých reforiem, ktoré prebiehali v tomto období. I keď na ne boli v spoločnosti rôzne názory, ich pozitívny vplyv na naštartovanie slovenskej ekonomiky je nesporný. Mojou snahou bolo predostrieť najčastejšie odznievané argumenty pre a proti reformám a spôsobu akým prebiehajú. Rovnako sa snažím, vychádzajúc z publikovaných prieskumov verejnej mienky, popísať názory verejnosti na reformy, ktoré sa ich bezprostredne dotýkali a ešte v niektorých prípadoch stále dotýkajú.

V štvrtej časti sa snažím analyzovať a popísať súčasnú ekonomickú situáciu Slovenska.

Po parlamentných voľbách došlo k radikálnej zmene vlády. Zmeny reforiem resp. ich zrušenie neboli síce tak razantné ako by sa podľa populistickej predvolebnej rétoriky nového predsedu vlády Roberta Fica dalo očakávať, no ďalší vývoj je neistý. Zdá sa však, že na dobre naštartovanú ekonomiku zmena vlády zatiaľ vplyv nemá a analyzované ekonomické ukazovatele sa vyvíjajú aj naďalej pozitívne.

V záverečnej časti sa venujem problematike vývoja vzťahu Slovenska a Európskej únie a následnému vplyvu týchto skutočností na ekonomickú situáciu krajiny. Zároveň sa sústreďujem na pozitíva a riziká členstva v EÚ. Na záver tejto kapitoly analyzujem problematiku zavedenia jednotnej európskej meny euro. Mojou snahou bolo zozbierať názory Vlády SR, Národnej banky Slovenska a nezávislých ekonomických analytikov a uviesť ich argumenty pre a proti prijatiu jednotnej meny. Poukazujem aj na nezhody v určení termínu vhodného pre vstup do Európskej menovej únie. Snažím sa aj upozorniť na možné úskalia, ktoré by mohli skomplikovať plánované prijatie eura už v roku 2009. Vynárajú sa najmä otázky, či nová ľavicová vláda zabezpečí včasné splnenie podmienok pre prijatie eura už v tomto termíne.

1 Charakteristika ekonomickej situácie pred vznikom samostatnej Slovenskej republiky od za č iatku 90. rokov

1.1 Potreba transformácie v ekonomikách postkomunistických krajín

Rozpad komunistického systému mal za následok snahu jeho bývalých členov o vybudovanie nového spoločensko-ekonomického systému podobnému tomu v rozvinutých štátoch. Toto obdobie bolo charakteristické nadšením a optimizmom v očakávaní prosperity typickej pre kapitalistické štáty. Transformácia, teda prechod od jedného systému k druhému, bola však oveľa náročnejšia a dlhšia než sa pôvodne predpokladalo. Hoci sa novozvolené vlády týchto krajín pustili do ekonomických i inštitucionálnych reforiem, nebolo možné vybudovať nový ekonomický a politický systém tak rýchlo ako došlo k rozpadu starého.

Výrazný hospodársky pokles schladil nadšené očakávania verejnosti a nastolil vlnu skepse.

Táto situácia mala často za následok odklon od potrebných, hoci často bolestivých reforiem, čo len zhoršovalo celkovú ekonomickú situáciu.

Pre Československo, ktoré malo po celé desaťročia ekonomický systém komunistických krajín sovietskeho typu bolo charakteristické:

• vedúca úloha komunistickej strany,

• verejné vlastníctvo,

• byrokratické riadenie hospodárstva,

• prevaha mäkkého rozpočtového obmedzenia – neexistoval priamy vzťah medzi získaním zdrojov a ich efektívnym využitím,

• makroekonomická nerovnováha – nedostatková ekonomika = prevaha dopytu nad ponukou.

Podstatou transformácie bola snaha odstrániť tieto charakteristiky a nasledovať príklad rozvinutých ekonomík. Jednalo sa hlavne o nasledujúce znaky:

• demokratický systém,

• prevaha súkromného vlastníctva,

• makroekonomická rovnováha,

• prevaha tvrdého rozpočtového obmedzenia.

Transformačný proces bol však komplikovanejší a dlhší než sa očakávalo. Podstatný bol aj vplyv predchádzajúceho systému, pretrvávajúceho nielen v hospodárstve ale aj v mentalite a myslení ľudí.

1.2 Prvé ekonomické reformy v Č SFR

Spor o spôsob ekonomickej reformy, ktorá sa mala spustiť v ČSFR prebiehal v roku 1990 hlavne na úrovni federálnej vlády. Čo sa týka transformácie rozlišujeme gradualistickú a šokovú metódu. Gradualistická predstavuje postupnú transformáciu, rozvrhnutú na viacero rokov. Šoková metóda znamená prevedenie väčšiny podstatných zmien súčasne, čo najrýchlejšie a v spojení s reštriktívnou stabilizačnou politikou. Zástupcovia gradualistickej metódy boli v ČSFR združený okolo podpredsedu vlády Waltra Komárka, predstavitelia radikálnej okolo vtedajšieho ministra financií Václava Klausa. Nakoniec bola presadená šoková metóda a česko-slovenská transformácia bola postavená na nasledovných prioritách:

• liberalizácia cien,

• úsporná menová a rozpočtová politika,

• vnútorná vymeniteľnosť meny a liberalizácie zahraničného obchodu,

• rýchla a rozsiahla privatizácia.

Bola snaha prijať a spustiť ich čo najskôr, aby došlo rýchlo k radikálnej zmene ekonomického prostredia. Očakávala sa tak zmena správania mikroekonomických subjektov.

Išlo hlavne o minimalizáciu nákladov, zvýšenie efektívnosti a kvality produkcie. Reforma bola spustená k 1.1.1991.

Tvorcovia radikálnej metódy predpokladali po jej spustení 3 etapy:

• etapa cenového nárazu – vplyvom liberalizácie a úspornej rozpočtovej politiky malo dôjsť k nastoleniu makroekonomickej rovnováhy, trh predávajúceho sa mal zmeniť na trh kupujúceho,

• etapa adaptácie – mala nastať zmena správania mikroekonomických subjektov a ich adaptácia na zmenené podmienky,

• etapa rastu – očakávala sa už v roku 1992, najmä však v roku 1993 a počas nej sa mal zastaviť hospodársky pokles a ekonomika mala začať rásť.

Etapa cenového nárazu prebiehala presne podľa predpokladov. Za prvé štyri mesiace roku 1991 stúpla inflácia o 55%. Potom došlo k jej spomaleniu a do konca roka vzrástla miera

inflácie na 65%.¹ Bola zavedená jednotná miera zdanenia, subvencie a dotácie boli značne obmedzené, úvery boli dostupné len za komerčných podmienok, trh predávajúceho sa zmenil na trh kupujúceho a bola nastolená makroekonomická rovnováha. Očakávalo sa, že to bude mať pozitívny dopad na mikroekonomické subjekty. Skoro sa však ukázalo, že pokrok v oblasti ich adaptácie bude pomalší než sa čakalo.

Podľa tvorcov reformy bola prekážkou adaptácie a reštrukturalizácie majorita štátneho vlastníctva. To malo za následok spustenie privatizácie, ktorá sa delí na malú a veľkú. Malá privatizácia sa orientovala predovšetkým na privatizáciu maloobchodnej siete, služieb a menších výrobných zariadení. Smerovala k vytvoreniu podmienok pre drobné, resp. stredné podnikanie. Za podstatne organizačne a časovo náročnejšiu sa považuje veľká privatizácia.

Zjednodušene ju môžeme nazvať privatizáciou veľkých podnikov. Medzi jej štandardné metódy môžeme zaradiť priamy predaj, verejnú dražbu a verejnú súťaž. Kupónová privatizácia, ktorá sa uplatňovala hlavne v vďaka jej rýchlosti, patrí medzi neštandardné metódy. Išlo o transformáciu štátnych podnikov na akciové spoločnosti a bezplatné rozdelenie ich akcií medzi obyvateľov.

1.3 Politické pozadie rozdelenia Č SFR

Slovenská republika vzniká ako samostatný štát v roku 1993 a tým sa začína aj jej samostatný ekonomický vývoj. Československý rozchod sa uskutočnil pokojnou a nenásilnou cestou. Najmä na pozadí krvavých etnických konfliktov na Balkáne a na území bývalého Sovietskeho zväzu bolo rozdelenie Československa vo svete vnímané ako príklad civilizovaného riešenia danej situácie. V tejto súvislosti sa však často vynára otázka, či bolo rozdelenie vôbec nutné, a či by vôbec nastalo, keby sa po voľbách neocitli na čele vlád ČR a SR Václav Klaus a Vladimír Mečiar. Je nepopierateľné, že pri rozdelení štátu zohrali obidvaja politici významnú úlohu, no rovnaký názor zastávali aj ich materské strany. Počas rokovaní o budúcnosti federácie predstavovala celá slovenská reprezentácia protifederálny a protireformný smer, ktorý odmietal reformné snahy českej ODS. Celá politická formácia HZDS sa profilovala v odpore proti reformám, údajne nezohľadňujúcim slovenské špecifiká.

Zo širšieho spoločenského hľadiska nebolo rozdelenie Československa nevyhnutne nutné.

Väčšinový názor slovenského obyvateľstva bol za zachovanie spoločného štátu, no snahy zamedziť referendu o tejto otázke boli úspešné. Vtedajšie výskumy potvrdzujú, že väčšina Slovákov by sa vyslovila za pokračovanie spoločného štátu s Čechmi. Hoci sa ešte aj dnes

1 MESA10: Od spoločného k súkromnému. 10 rokov privatizácie na Slovensku, MESA10, Bratislava, 1999, str. 16

objavujú názory, že česká a slovenská spoločnosť sú rozdielne, nepredstavovalo to neprekonateľnú prekážku pre ich spolužitie. Mocenský faktor bol oveľa dôležitejší. Vladimír Mečiar považoval od začiatku svojej politickej kariéry moc za najcennejšiu a najväčšiu hodnotu. No a slovenská samostatnosť predstavovala viac než priaznivé podmienky pre jej koncentráciu.

Slovensko získalo rozdelením ČSFR samostatnosť a zodpovednosť za svoj ďalší vývoj.

A je viac než pravdepodobné, že v spoločnom štáte by neprešlo tak zložitým politickým a ekonomickým vývojom.

2 Problematický ekonomický vývoj na Slovensku v rokoch 1993 - 1998

Tretia vláda Vladimíra Mečiara, ktorá vzišla z volieb v už samostatnej Slovenskej republike v roku 1994 mala významný podiel na ďalšom smerovaní slovenskej ekonomiky.

Zaviazala k mnohým pozitívnym zámerom a cieľom. Praktické kroky boli však miestami až v protiklade s týmito vyhláseniami. Je však viac než zrejmé, že dochádzalo aj k horším veciam. Boli porušované platné zákony ako aj princípy právneho štátu. Výsledkom vládnutia trojkoalície HZDS-ZRS-SNS² boli ťaživé problémy v takmer všetkých oblastiach ekonomiky, zakryté pomerne priaznivými makroekonomickými ukazovateľmi.

Došlo aj k zabrzdeniu smerovania Slovenska medzi vyspelé demokratické štáty, čo bolo následkom nedemokratického vývoja v krajine. Výrazným problémom bolo zadlženie a doslova rozkradnutie štátneho majetku v procese privatizácie. Naplno sa presadzovala korupcia, došlo k výraznému prepojeniu politickej a ekonomickej moci a narástla kriminalizácia ekonomiky. Malo to za následok výrazné oslabenie slovenskej ekonomiky v prostredí globalizujúcej a liberalizujúcej sa svetovej ekonomiky.

2.1 Odmietavé postoje zahrani č ia na vývoj na Slovensku

Slovensko nepatrilo do skupiny štátov, ktoré vstúpili v roku 1999 do NATO, nepatrilo ani do skupiny štátov s ktorými začala Európska únia ako prvá rokovať o vstupe a nestalo sa ani členom OECD. Politika a ekonomika spolu v tomto smere nesmierne súvisia. Oneskorenie Slovenska v integračných procesoch malo popri nesporných politických aj ekonomické negatíva. V demaršoch Európskej únie a neskôr i vlády USA bolo vyjadrené znepokojenie zo spôsobu vykonávania moci a okliešťovania demokracie. Ešte tvrdšie vyjadrenia sa objavovali

najmä v zahraničnej tlači: Najextrémnejšia obnova centrálnej kontroly v Strednej Európe - Wall Street Journal; Likvidácia deľby moci – Franfurter Allgemeine Zeitung. Čoraz častejšie sa ozýval aj protestný hlas opozície, ktorá sa začala ohradzovať proti činnosti vlády.

2.2 Vývoj základných ekonomických ukazovate ľ ov

Čo sa týkalo programového vyhlásenia vlády, v ekonomickej oblasti sa nedarilo napĺňať vytýčené ciele. Slovensko začalo zaostávať za ostatnými stredoeurópskymi krajinami. Pre ilustráciu: na Slovensku bolo treba na 1 liter mlieka pracovať 1,7- krát dlhšie ako v Čechách, 1,4-krát dlhšie ako v Poľsku a 1,6-krát dlhšie ako v Maďarsku.

2.2.1 Problematický rast HDP

Makroekonomický ukazovateľ rastu HDP vykazoval uspokojivé hodnoty, problematický však bol spôsob akým bol dosahovaný a hlavne sa spochybňovala i pravdivosť vykazovaných údajov. Od roku 1996 bol ekonomický rast dosahovaný len za cenu neúmerného zahraničného i vnútorného zadlžovania a prostredníctvom expanzie deficitného štátneho financovania.

S touto skutočnosťou súvisí problém udržateľnosti takto dosahovaného rastu. Rastúce zadlženie spolu s absenciou reštrukturalizácie ekonomiky viedli k takému narastaniu makroekonomických tlakov a nerovnováh, ktoré mohli mať v budúcnosti za následok neudržanie tohto rastu ale aj novú transformačnú recesiu.

2.2.2 Vývoj inflácie

Inflácia, ako všeobecný nárast cien v ekonomike, je vnímaná ako negatívny jav, keďže znižuje reálnu kúpnu silu peňažnej jednotky. V tejto súvislosti boli pre Slovensko najhoršie roky 1991 a 1993 keď inflácia dosiahla 61,2 a 23,2%.³ V roku 1995 sa inflácia prvýkrát dostala pod dvojcifernú úroveň. Neskôr sa podarilo stabilizovať ju na hodnote 6-7%, predovšetkým vďaka reštriktívnej menovej politike NBS. V porovnaní s infláciou v ostatných tranzitných ekonomikách nebola inflácia vysoká. NBS sa podarilo zachovať stabilitu meny len za cenu dlhodobého zmrazenia likvidity a výrazného rastu úrokových sadzieb. Nízku infláciu podporoval aj odklad deregulácie regulovaných cien napr. elektrickej energie, nájomného, dopravy a plynu.

3 MESA10: Od spoločného k súkromnému. 10 rokov privatizácie na Slovensku, MESA10, Bratislava, 1999, str. 25

2.2.3 Nezamestnanosť

V roku 1994 dosiahla nezamestnanosť na Slovensku rekordných 14,6%. Po prechodnom miernom poklese atakovala v roku 1997 hranicu 13,4%.⁴ Vláda sa pokúšala vylepšiť nelichotivú situáciu zmenou systému vykazovania nezamestnaných. Miera nezamestnanosti sa počítala z disponibilných nezamestnaných, teda tých ktorý boli po predložení pracovnej ponuky okamžite schopný nastúpiť do práce.

2.2.4 Zahraničný dlh

Pri nedostatku domácich zdrojov predstavujú finančné zdroje zo zahraničia užitočný a často nevyhnutný prostriedok na zabezpečenie rozvoja domácej ekonomiky. Zahraničné zdroje môžu plynúť formou priamych zahraničných investícií alebo formou zahraničného úveru. Najväčšou nevýhodou zahraničných úverov je potreba raz ich splatiť. Významnú úlohu zohrávajú faktory ako účel úveru, splátkový kalendár, úrokové podmienky ako aj mena, v ktorej bol úver poskytnutý. Požičané prostriedky predstavujú efekt vtedy, keď smerujú do oblastí, kde je predpoklad rastu exportu, ak je splátkový kalendár rozložený dostatočne dlho na to, aby dosahovaná rentabilita subjektu umožňovala jeho bezproblémové splácanie.

Po svojom vzniku patrilo Slovensko medzi krajiny s relatívne nízkym objemom zahraničného dlhu. Koncom roka 1993 predstavoval 3,4 mld. USD. K 30.6. 1998 dosahoval už 11,3 mld. USD, čo predstavuje rast o 140%, čo predstavovalo 2100 USD na obyvateľa.⁵ V porovnaní s ostatnými tranzitívnymi ekonomikami bol tento dlh stále relatívne nízky.

Problémom bola ale jeho rastúca tendencia a nezáujem riešiť príčiny pokračujúceho zadlžovania. Jeden z negatívnych aspektov rastúceho zadlžovania bolo aj zhoršujúce sa ohodnotenie Slovenska významnými ratingovými agentúrami.

2.2.5 Vývoj zahraničného obchodu v SR

Slovenská republika vzhľadom na kapacitu svojej ekonomiky patrí medzi krajiny, v ktorých hrá zahraničný obchod kľúčovú úlohu. Ekonomické reformy, ktoré sa začali diať v roku 1990 zasiahli aj oblasť zahraničného obchodu. Základným problémom bola nevhodná komoditná štruktúra a jednostranná orientácia na mäkké východné trhy. V období nástupu vlády V. Mečiara mal slovenský export niekoľko závažných problémov.

Vzhľadom na veľkú priemyselnú kapacitu v SR zohrával priemysel v exporte hlavnú úlohu. Napriek rýchlemu preorientovaniu slovenských exportérov na solventné západné trhy,

4 http://stats.oecd.org/WBOS/default.aspx?DatasetCode=CSP2007

zostalo Slovensko v prípade dovozu strategických surovín závislé na Rusku. Navyše zaostalosť našich technológií a tým aj výroby, spôsobovala vysokú surovinovú náročnosť a pokračujúce nedostatky v komoditnej štruktúre vývozu.

Po troch rokoch 1991-1993 , keď sa zahraničný obchod nachádzal v deficite, dosiahla obchodná bilancia v roku 1994 prebytok vo výške 2,6 mld. Sk. Bol to predovšetkým dôsledok:

• priaznivej situácie na svetových trhoch,

• devalvácie z roku 1993 – 10%,

• zavedenia dovoznej prirážky,

• multilaterálnej a bilaterálnej spolupráce,

• ďalšími nástrojmi colnej politiky.

Podľa oficiálnej štatistiky sa vývoz v roku 1995 zvýšil o 19%, v roku 1996 len o 6%

a v roku 1997 o 2,5%. Na druhej strane dovoz zaznamenal v tomto období 23,1%, 30,7%

a v roku 1997 1,2%.⁶ Treba poukázať na to , že predstih rastu exportu pred rastom importu v roku 1997 bol spôsobený predovšetkým v dôsledku antiimportných opatrení a nie zvýšením exportnej výkonnosti. Pre hodnotenie vývoja zahraničného obchodu je dôležité sledovať ukazovatele exportnej výkonnosti a dovoznej náročnosti. Na posúdenie exportnej výkonnosti sa používa ukazovateľ podielu exportu tovarov a služieb na HDP. Od roku 1995 exportná výkonnosť klesala, zatiaľ čo dovozná náročnosť stúpala. Určitý pozitívny vývoj exportnej výkonnosti sa objavuje až v roku 1998.

Rastúci dovoz bol daný jednak nedostatkom domácej ponuky ako aj vysokou materiálovou a surovinovou náročnosťou domácej výroby. Čo sa týka komoditnej štruktúry, nezaznamenal slovenský export oproti predchádzajúcemu obdobiu veľké zmeny. Stále pretrvávajúcim problémom bolo, že išlo o málo sofistikované výrobky na nízkom stupni spracovania a z nízkou mierou pridanej hodnoty. Vývozná konkurencieschopnosť takýchto výrobkov bola ovplyvňovaná hlavne cenovými faktormi, ktorú výrazne znižovali rastúce ceny vstupov.

Cenová konkurencieschopnosť bola daná predovšetkým lacnou pracovnou silou a devalváciou. Postupne vyprchali účinky z devalvácií rokov 1990 a 1993, na ktorých bola založená cenová konkurencieschopnosť, ale neboli vytvorené potrebné inštitucionálne a vecné predpoklady na prechod k produkcii založenej na necenovej konkurencieschopnosti. Efekt

6 MESA10: Sľuby a realita. Slovenská ekonomika 1995 – 1998, Bratislava, MESA10, 1998, str. 95

lacnej pracovnej sily sa začal výraznejšie strácať v roku 1996, kde po prvýkrát došlo k výraznejšiemu rastu u reálnych miezd ako u produktivity práce. Rok 1996 skončil rekordným deficitom 70,2 mld. Sk. Vláda sa snažila riešiť situáciu obmedzovaním dovozu.

Prvým opatrením bola v roku 1993 devalvácia koruny voči konvertibilným menám o 10%.

V roku 1994 bola zavedená 10% dovozná prirážka. Tým sa v roku 1994 dosiahla mierne prebytková obchodná bilancia vo výške 2,6 mld. Sk. Do konca roka 1996 bola postupne znižovaná až na nulovú hodnotu, no v polovici roka 1997 pola znovu zavedená vo výške 7%.⁷Na základe konzultácií s WTO bola zas postupne znižovaná až na nulovú hodnotu k 1.10.1998. Čisto administratívnym opatrením boli nové pravidlá certifikácie z roku 1997.

Boli veľmi prísne a vyžadovali certifikáciu aj u tovarov s medzinárodnými certifikátmi. Tieto opatrenia boli zavedené nepripravene a chaoticky a ani pri najpružnejšej reakcii dovozcov nebolo možné dané predpisy stihnúť, nehovoriac o nedostatku informácií. Tieto opatrenia mali jediný cieľ a to znížiť rast deficitu obchodnej bilancie a tak sa vyhnúť devalvácii.

Rovnaký charakter mali aj zákon o ochrane pred dumpingom pri dovoze tovaru, zákon o ochranných opatreniach pri dovoze a zákon o subvenciách a vyrovnávacích opatreniach.

Ďalšími opatreniami bol vznik Fondu na podporu zahraničného obchodu a Eximbanky, ktorá financovala a poisťovala exportno-importné aktivity.

2.2.6 Priame zahraničné investície

Priame zahraničné investície predstavujú pre transformujúcu sa ekonomiku významný zdroj reálneho kapitálu, technológií a know-how. Prílev priamych zahraničných investícií v podnikovej sfére v roku 1994 bol vo výške 8,2 mld. Sk a bol považovaný za veľmi nízky.

Napriek prísľubom vlády, že sa situácia zlepší, dosiahli investície v podnikovom sektore k roku 1998 objem 55 mld. Sk⁸, čo bolo približne10-krát menej než v ČR a 15-krát menej ako v Maďarsku. Slovensko nedokázalo využiť svoje výhody ako sú výhodná geografická poloha, disponibilná a relatívne lacná pracovná sila. Za najdôležitejšie príčiny nízkeho prílivu zahraničných investícií na Slovensko možno považovať politickú a legislatívnu nestabilitu, netransparentnú privatizáciu, rozbujnenú byrokraciu, úpadok kapitálového trhu, znižovanie ratingu a neefektívnu infraštruktúru.

7 MESA10: Sľuby a realita. Slovenská ekonomika 1995 – 1998, Bratislava, MESA10, 1998, str. 98

2.3 Hospodárska sú ť až a transparentnos ť ekonomického prostredia

Hospodárska súťaž bola oblasťou kde sa naplno prejavili deformácie ekonomickej politiky v tomto období. Protekcionizmus, klientelizmus, neprehľadné prepájanie ekonomickej a politickej moci, všadeprítomná korupcia boli javmi, ktoré úplne obmedzili hospodársku súťaž. Prijímali sa zákony, novely zákonov a opatrenia, ktoré jednoznačne zvýhodňovali určité skupiny. Neprehľadným a subjektívnym spôsobom sa prideľovali dotácie, vývozné kvóty a licencie.

Transparentnosť ekonomického prostredia je kľúčovým faktorom rozvoja hospodárstva i celej spoločnosti. Základom je podpora zdravej konkurencie a zabezpečenie rovnosti šancí účastníkom trhu. Novodobí podnikatelia, zväčša prívrženci HZDS hojne využívali svoje kontakty vo vládnych kruhoch, aby získali nejakú konkurenčnú výhodu, ktorá výrazne poškodzovala ostatných účastníkov trhu. Dochádzalo k odpúšťaniu niektorých druhov daní, dovozných prirážok či penále. Pri verejnom obstarávaní sa víťazom verejnej súťaže stala dopredu dohodnutá spoločnosť. Týmto získavali vláde blízke spoločnosti lukratívne zákazky za neprimerane vysokú odmenu.

Celková situácia mala dopad aj na príjmovú stránku štátneho rozpočtu. Väčšina podnikov prevádzala svoje zisky do tzv. daňových rajov. Táto skutočnosť sa prejavila v roku 1997, keď do štátneho rozpočtu odviedli na daniach z príjmov viac fyzické ako právnické osoby.

Zahraničné investície boli na Slovensku v porovnaní z jeho susedmi nízke. Dôvodom bol negatívny postoj vlády k zahraničiu, ale aj stav politického a hospodárskeho prostredia.

Zaujímavý pohľad na liberalizáciu ekonomického prostredia poskytuje hodnotenie miery ekonomickej slobody. Hodnotením tohto ukazovateľa sa zaoberá viacero renomovaných agentúr. U Slovenska sa začala liberálnosť ekonomického prostredia po roku 1995 zhoršovať. Dostalo sa až do pásma prevažne neslobodných krajín.

Jedným zo základných cieľov rozsiahlych spoločenských a hospodárskych zmien po roku 1989 bolo dosiahnutie čo najväčšej transparentnosti verejného sektora a informovaní obyvateľstva o správe vecí verejných. Realita však bola iná. Transparency International vypočítava každoročne index vnímania korupcie. Slovensko dosahovalo oveľa horšie postavenie ako okolité štáty a z 85 krajín sa spolu s Bieloruskom nachádzalo na 47 až 48 mieste.

V štátnych podnikoch dochádzalo k takzvanému tunelovaniu. Ide o kvalifikované a úmyselné čerpanie majetku zo štátnych do súkromných podnikov. To malo za následok, že mnoho z nich vstupovalo do likvidácie.

2.4 Privatiza č ný proces na Slovensku

Privatizačný proces sa začal v roku 1989 a práve u neho sa stretávame vo veľkej miere s netransparentnosťou. Prijatím novely zákona o veľkej privatizácii sa stala privatizácia nekontrolovateľnou a ešte netransparentnejšou. Verejnosť bola vylúčená z procesu privatizácie. Deväť ľudí z vládnej koalície, členovia prezídia Fondu národného majetku získali právo rozhodovať o tom komu a za koľko sa predá národný majetok. Vláda sa koncom roka 1995 rozhodla zmeniť privatizačnú stratégiu. Bola zrušená kupónová privatizácia a dominantnými sa stali predaje štátnych podnikov dopredu vybraným majiteľom. Cieľom takéhoto postupu bolo údajne vytvorenie novej domácej podnikateľskej vrstvy. V rokoch 1995 až 1997 sa rozhodlo o 889 predajoch. Účtovná hodnota týchto podnikov bola 103 mld.

Sk. Avšak ich kúpna cena bola 48,8 mld. Sk. V priemere bol teda štátny majetok predaný za 48% svojej účtovnej hodnoty.⁹

3 Obdobie reforiem v slovenskej ekonomike

3.1 Ekonomický vývoj na Slovensku v rokoch 1999 – 2002

Vytvorenie novej slovenskej vlády odštartovalo nástup obdobia postmečiarzmu. Táto vláda na čele s Mikulášom Dzurindom bola vytvorená koncom októbra 1998 po takmer mesačných medzistraníckych rokovaniach. Predbežná inventúra novej vlády ukázala, že dedičstvo po starej vláde bolo oveľa horšie než sa predpokladalo. Ťaživá situácia bola aj v ekonomike.

Balíček ekonomických opatrení schválených vládou v januári 1999 sa stal akýmsi východiskovým bodom pre plnenie vládneho programu v oblasti ekonomiky. Nevyhol sa však kritike z viacerých strán. Jedni ho považovali za priveľmi radikálny, iní zas sa priveľmi reštriktívny. Na druhej strane sa však dostatok politickej vôle uskutočniť razantnejšie ekonomické kroky mohol stať základným úspechom vládnej koalície z dlhodobejšieho hľadiska. Podľa viacerých odborníkov z ekonomickej oblasti totiž nedostatok razancie reforiem mohol spôsobiťďalšie hromadenie ekonomických a sociálnych problémov.

Prvý balíček bol zameraný na stabilitu a riešil otázku makroekonomickej nerovnováhy vo fiškálnej oblasti. Druhý bol zameraný na dlhodobé zvyšovanie konkurencieschopnosti slovenskej ekonomiky, najmä priemyslu. Tretí rieši poskytovanie kompenzačných opatrení pre sociálne najslabšie vrstvy obyvateľstva.

K prijatiu ozdravných opatrení prinútila vládu katastrofická makroekonomická nerovnováha, ktorá vznikla v dôsledku disproporcie medzi domácou výrobou a spotrebou.

Dôsledkom bol rekordný deficit obchodnej bilancie, ktorý dosiahol 80 mld. Sk a fiškálny deficit vo výške 19,2 mld. Sk.¹⁰ Predpokladom zníženia týchto deficitov bolo zlepšenie koordinácie menovej (doteraz reštriktívnej) a rozpočtovej (doteraz expanzívnej) politiky, najmä však bola potrebná radikálna zmena v hospodárení s verejnými financiami. Cieľom však bolo aj postupne zvyšovať výkonnosť slovenskej ekonomiky. Práve do týchto oblastí boli zamerané prvé dva balíčky.

Prvý požadoval zaviesť opatrenia k obnoveniu finančnej disciplíny, redukciu výdavkov a mobilizáciu príjmov verejných financií. Redukcia sa plánovala vďaka spomaleniu výstavby diaľnic, v zmrazení platov štátnej správy a školstva a v znižovaní stavov v štátnom aparáte.

Mobilizácia príjmov sa vykonávala vo viacerých etapách. Najprv sa zvýšili ceny elektrickej energie pre domácnosti, vodného a stočného, tepla, poštových služieb, pohonných látok a diaľničných poplatkov. Ďalej sa zvyšovalo cestovné vo verejnej železničnej a autobusovej doprave a ceny za odber plynu pre domácnosti. Cieľom týchto opatrení malo byť zlepšenie finančnej situácie štátnych monopolov a zníženie tlakov na výdavky štátneho rozpočtu.

Druhý balíček smeroval k naštartovaniu adaptačných a reštrukturalizačných procesov.

Účelom bolo vytvoriť taký inštitucionálny rámec, ktorý bude vytvárať predpoklady na využitie a rozvoj potenciálu slovenskej ekonomiky. Jednalo sa o akési stanovenie pravidiel pre podnikateľské subjekty, ktoré sa zakladali na hodnotách ako vynucovanie dodržiavania zákonov, sankcionovanie porušenia pravidiel a oddelenie politickej a ekonomickej moci, obmedzenie zasahovania štátu do trhového mechanizmu, transparentnosť v ekonomike, súťaživosť a verejná kontrola.

Tretí balíček sa zameriaval na riešenie problémov v sociálnej oblasti a išlo o snahu kompenzovať dopady reštriktívnej politiky na sociálne najslabšie vrstvy obyvateľstva.

Takmer okamžite však nasledovali výhrady odborárov, ktorý považovali pripravované opatrenia za nedostatočné.

10 MESA10: Budú stačiť tri balíčky?, Slovenský mesačný spravodaj 1/1999

Prijatie týchto opatrení najviac postihlo bežných občanov, ktorý rozpočtovú reštrikciu vlastne zaplatili. Avšak odkladanie prijatia týchto opatrení, by bolo nesprávne z týchto dôvodov:

• odložená deregulácia cien prirodzených monopolov by mala za následok deformáciu cien, ktoré by reálne nezodpovedali výkonnosti ekonomiky,

• neriešenie zvyšovania schodku verejných financií by prehlbovalo už beztak zlú situáciu v školstve, zdravotníctve a sociálnej oblasti,

• ďalšie zvyšovanie spotreby a nedostatočná výkonnosť slovenskej ekonomiky by zapríčiňovala čoraz väčší previs dovozu nad vývozom, čo by v konečnom dôsledku znižovalo devízové rezervy a neúmerne zvyšovalo zahraničnú zadlženosť,

• zanedbanie inštitucionálneho rámca a úlohy štátu ako tvorcu pravidiel hry, by mohlo spôsobiť zánik mnohých malých a stredných podnikateľov.¹¹

Už na počiatku však bola vládnym balíčkom vyčítaná nedostatočná časová vyhranenosť prijatých zámerov. Ani jeden balíček neobsahoval ani náznak časového obdobia ku ktorému sa vzťahuje. Za ďalšie negatívom bola považovaná prílišná všeobecnosť formulovaných opatrení, najmä tých, ktoré sa týkali verejnej správy. Požiadavka na zníženie výdavkov na verejnú správu nebola vôbec kvantifikovaná. A nakoniec, mobilizácia príjmov nebola vyvážená dostatočným tlakom na redukciu výdajov v štátnych podnikoch.

Pokračovaním makrostabilizácie z roka 1999 boli predovšetkým ďalšie balíčky opatrení z januára a februára 2000, zameraných na mobilizáciu príjmovej stránky rozpočtu. Pritom však prakticky nedošlo k žiadnemu pokroku na strane štátnych výdavkov, čiže sa nerealizovala žiadna zásadná reforma umožňujúca budúce efektívnejšie vynakladanie verejných prostriedkov. V rovine deklarácie tak ďalej zostávala reforma školstva, zdravotníctva a dôchodkového systému.

Za najúspešnejšie systémové opatrenie v hospodárskej politike bol považovaný proces reštrukturalizácie a privatizácie bankového sektora. Po očistení najväčších štátnych bánk od nevýhodných úverov a po ich kapitálovom posilnení prišla v roku 2000 na rad ich privatizácia. Vlastníkom najväčšej slovenskej banky – Slovenskej sporiteľne sa stala rakúska Erste Bank a druhú najväčšiu banku – Všeobecnú úverovú banku získala silná talianska

finančná skupina Banca Intesa. Hmatateľným pozitívnym výsledkom tejto reštrukturalizácie sa stal pokles úrokových sadzieb.

Rozbehla sa aj privatizácia tzv. prirodzených monopolov. Strategickým investorom v Slovenských telekomunikáciách sa stala nemecká spoločnosť Deutsche Telekom. Vláda sa však nevyhla kritike za nesystémové využitie prostriedkov z privatizácie. Tie mali byť použité najmä na splácanie štátneho dlhu a na naštartovanie systémových zmien v problémových oblastiach. Rovnako sa nevyhla ani podozreniam z netransparentnej privatizácie. Verejnosťou rezonovali kauzy ohľadne výberu poradcu pre privatizáciu Slovenských telekomunikácií a pridelenie licencie na prevádzkovanie mobilnej telefónnej siete GSM 1800.

3.1.2 Pozitíva a negatíva ekonomického vývoja v rokoch 1999 - 2002 Nominálny rast HDP v roku 1999 dosahoval 7,9%. Reálny rast však predstavoval len 1,5%¹², čo bolo najmenej od roku 1993. Spomalenie hospodárskeho rastu počas roku 1999 bolo nevyhnutným sprievodným javom makroekonomickej stabilizácie. Jej najvýznamnejším výsledkom bol pokles deficitu bežného účtu z hodnoty 69,8 mld. Sk v roku 1998 na 40,6 mld.

Sk, v roku 1999¹³. Pokles bol ovplyvnený znížením salda obchodnej bilancie. Ďalší vývoj HDP bol o niečo nižší z dôvodu spomalenia rastu v globálnej ekonomike. No už v roku 2001 bol opäť porovnateľný s ekonomickým rastom v ostatných krajinách V4 a jeho reálna hodnota dosahovala 3,8%¹⁴. Problémom číslo jedna však bola nezamestnanosť, ktorej výška lámala rekordy a posunula Slovensko na nelichotivú prvú priečku v Európe. Vyše pol milióna nezamestnaných značne zaťažovalo sociálne výdavky štátu. Významnými faktormi rastu nezamestnanosti boli: nedostatočný pokrok v podnikovej reštrukturalizácii, málo flexibilný trh práce s pomerne mäkkým systémom sociálneho zabezpečenia nezamestnaných a bez dostatočného motivačného prvku.

Roky 1999 a 2000 mali byť obdobím stabilizácie slovenskej ekonomiky, poznačenej vnútornou aj vonkajšou nerovnováhou, deformovanou mikroekonomikou, odkladaním nevyhnutných reformných krokov. Cieľom hospodárskej politiky bolo vytvoriť predpoklady pre budúci zdravý ekonomický rast. Avšak po uplynutí tohto obdobia sa dalo konštatovať, že sa dosiahli len čiastočné úspechy. Kým hospodársky rast, meraný rastom HDP vykazoval mierne vzostupný trend a miera inflácie sa udržovala v stanovenom koridore, miera nezamestnanosti dosahovala nové rekordy.

12 http://www.statistics.sk/webdata/slov/tabulky/hdp/hdp00-04_05.htm

13 http://www.nbs.sk/NSS_S2.HTM

14 http://www.statistics.sk/webdata/slov/tabulky/hdp/hdp00-04_05.htm

Externý sektor sa v roku 2000 vyvíjal pozitívne. Deficit bežného účtu vykázal ďalší pokles, pričom bol niekoľkonásobne krytý prílevom priamych zahraničných investícií. Na

druhej strane vzrástla zahraničná zadlženosť len nepatrne. Kurz koruny oproti referenčnej mene euro bol po celý čas relatívne stabilný. Koncom roka 2000 sa však začala vonkajšia

nerovnováha opäť zvyšovať. Prejavila sa tak krátkodobý účinok opatrení redukujúcich domáci dopyt formou vyšších cien, dosahovaných predovšetkým zvyšovaním nepriamych daní a dereguláciou regulovaných cien. Bolo jasné, že je potrebné zintenzívniť opatrenia na strane ponuky a rovnako aj na výdavkovej strane štátneho rozpočtu.

Slovenská republika sa podpisom dohody o pozvaní na prístup k Dohovoru OECD 28.

septembra 2000 stala oficiálne členom Organizácie pre hospodársku spoluprácu a rozvoj.

Slovensko podľa OECD aj napriek spomaleniu reformných procesov 90. rokoch, v posledných mesiacoch vystupňovalo svoje úsilie pri presadzovaní reforiem. Proces vstupu SR do OECD bol zavŕšený ratifikovaním dohody o pristúpení v slovenskom parlamente a následným odovzdaním ratifikačnej dohody OECD.

Roky 2001 a 2002 mali byť podľa strednodobej koncepcie hospodárskeho a sociálneho rozvoja tzv. rozvojovým obdobím. Po období pomerne úspešnej makroekonomickej stabilizácie, sa od konca roka 2000 postupne zvyšovalo tempo hospodárskeho rastu, merané HDP. Stabilizácia cenového vývoja, ktorá bola ale ovplyvnená odložením ďalších úprav regulovaných cien vo volebnom roku 2002, spolu s rastom nominálnych miezd prispela k obnoveniu rastu reálnych príjmov a súkromnej spotreby obyvateľstva. Štandardizácia nástrojov hospodárskej politiky, zníženie daňového zaťaženia, dokončenie reštrukturalizácie a privatizácie vo finančnom sektore a vstup strategických investorov do energetiky znamenal väčšiu transparentnosť a predvídateľnosť podnikateľského prostredia a tiež zníženie priestoru na nežiaduce politické zásahy.

Na druhej strane sa však už ku koncu roka 2000 jasne ukazovala krátkodobosť stabilizačných opatrení na redukciu domáceho dopytu. Obnovenie dynamiky rastu HDP prinášalo opätovné zvyšovanie vonkajšej nerovnováhy, v podobe rastúceho deficitu obchodnej bilancie a bežného účtu. Negatívny vplyv mal aj rastúci schodok rozpočtu, kde vláda stále nebola schopná realizovať kľúčové reformy k zníženiu výdajov štátneho rozpočtu.

Pravicová časť vlády to zdôvodňovala neochotou lavicových koaličných partnerov odsúhlasiť razantnejšie reformy. Schodok rozpočtu bol kritizovaný aj MMF, ktorý konštatoval, že k

„ fiškálnej konsolidácii nedošlo“. Expanzívna fiškálna politika štátu tým pribrzdila trend

klesania úrokových sadzieb, ktorý popri príleve priamych zahraničných investícií a rastúcej ziskovosti podnikov predstavuje ďalší predpoklad vyšších investičných aktivít v ekonomike.

3.2 Pokra č ovanie reforiem a ich výsledky v rokoch 2003 - 2006

Voľby v roku 2002 priniesli neočakávane opäť vládu na čele s M. Dzurindom. Vládna koalícia sa obmenila a tvorili ju výlučne stredopravicové strany. Očakávali sa teda razantnejšie reformné kroky, ktoré by znížili štátne výdaje a tým aj rozpočtový schodok, zvýšili export a udržovali rastúce tempo HDP.

Novozvolená vláda Mikuláša Dzurindu skutočne vstúpila do druhého volebného obdobia s väčším odhodlaním uskutočniť razantnejšie reformy. Zamerala sa pritom na dva okruhy problémov: na zatraktívnenie podnikateľského prostredia na Slovensku a na zníženie a zefektívnenie výdavkov štátu.

Riaditeľ Svetovej banky pre strednú Európu a Pobaltské štáty Roger Grawe vyhlásil, že Slovenská republika bola v roku 2003 najreformnejšou krajinou na svete v oblasti zlepšovania investičného prostredia. Dodal, že Slovensko sa zaradilo medzi popredných 20 vedúcich ekonomík sveta, ktoré vytvárajú najpriaznivejšie podmienky pre podnikanie. Slovensko podľa neho urobilo najväčší pokrok v znižovaní nákladov na začatie podnikania. Úspešná bola podľa neho aj reforma trhu práce, kde SR patrí medzi krajiny s najnižšími nákladmi na prepustenie zamestnanca a na vysokej úrovni je aj zaručovanie právnych nárokov veriteľov.

Okrem toho Slovensko patrilo podľa Svetovej banky medzi krajiny, ktoré poskytujú najvyššiu ochranu veriteľom. R. Grawe však upozorňoval aj na slabšie oblasti, spojené s vynútiteľnosťou zmlúv a náklady s tým spojené, ako napríklad s konkurzným konaním.

Najčastejšie boli v súvislosti s reformnými snahami vlády spomínané daňová, dôchodková a zdravotnícka reforma. Veľké diskusie vyvolala aj plánovaná reforma školstva, ktorá istý čas plánovala zaviesť spoplatnenie vysokoškolského štúdia. No veľký odpor verejnosti a niektorých politických strán nakoniec zabránil viackrát jej prijatiu v parlamente.

S blížiacimi parlamentnými voľbami však mala vláda menej príležitostí k reformám.

Stratila väčšinu v parlamente, čo výrazne zhoršilo jej situáciu pri presadzovaní nových zákonov a z niektorých ambicióznych plánov zľavovala. Slovensko malo a má napríklad stále jedny z najvyšších sociálnych odvodov pre zamestnancov a firmy. Rovnako sa vláde nepodarilo znížiť počet úradníkov v štátnej správe.

3.2.1 Daňová reforma

K 1. januáru roku 2004 vstúpila na Slovensku do platnosti nová daňová reforma. Jej príprava začala po voľbách v roku 2002. Dôvodom bolo, že starý systém bol neudržateľný, komplikovaný a stále sa menil. Navyše v dôsledku prehlbujúcej sa globalizácie a zvyšujúcej sa mobility pracovných síl, relatívne vysoké priame dane oslabujú konkurencieschopnosť krajiny. Vláda sa teda rozhodla navrhnúť zjednodušenú a podnikateľskému prostrediu viac vyhovujúcu daňovú reformu, ktorá znamenala presun od priamych k nepriamym daniam (z pridanej hodnoty a spotrebným daniam) a rovnako zabránila dvojitému zdaneniu. Priame dane mali byť neutrálne a jednoduché a mali plniť len fiškálnu funkciu. Bola zvolená jednotná daňová sadzba pre daň z pridanej hodnoty a pre dane z príjmov fyzických a právnických osôb vo výške 19 %.

V starom systéme bola daň z pridanej hodnoty vo výške 20 % alebo 14%. Zjednotenie daňovej sadzby teda automaticky znamenalo zvýšenie cien mnohých tovarov a služieb.

Jednalo sa o také oblasti ako základné potraviny, lieky, knihy, reštauračné a hotelové služby, stavebníctvo, dopravné služby a elektrická energia. Táto skutočnosť vyvolala búrlivú diskusiu o nevhodnosti tohto kroku, či už medzi občanmi alebo politikmi. Podľa niektorých názorov malo takéto plošné zvýšenie dane zvýšiť zaťaženie obyvateľstva a podnikateľského sektora a viesť v konečnom dôsledku k nárastu ich nákladov. Vláda ale argumentovala, že toto zvýšenie má v štátnom rozpočte vykryť zníženie príjmov štátu v dôsledku poklesu priameho zdanenia, a že takto zabezpečí rovnosť podmienok pre všetky typy podnikania.. Rovnako oponovala, že dotácia niektorých potravín nižšou sadzbou DPH je výhodou pre všetky skupiny obyvateľstva, teda aj pre tých majetnejších, ktorý to vďaka svojim vysokým príjmom nepotrebujú.

Čo sa týka dane z príjmu, bola v starom systéme progresívna a bola rozdelená do piatich pásiem. Nová reforma nastolila jednotnú 19 % sadzbu dane na všetky príjmy. Každý, kto má nižší príjem ako polovica priemernej mzdy, neplatí dane. Ostatní občania platia dane z rozdielu medzi ich príjmom a polovicou výšky priemernej mzdy. Zmena teda priniesla pozitíva pre najvyššie a najnižšie príjmové skupiny obyvateľstva. Pohoršila si však skupina občanov so strednou výškou príjmov. Vláda argumentovala relatívne najväčšou spravodlivosťou tohto systému. Odporcovia zas zdôrazňovali, že práve stredná vrstva je hnacím motorom pre ďalší pozitívny ekonomický vývoj krajiny a štát ju takto odrádza od väčšej hospodárskej aktivity.

U dani zo zisku došlo k výraznému zníženiu z 25 na 19%. Daň z dividend, ktorá predstavovala 15 % bola v dôsledku dvojitého zdanenia zrušená. Cieľom bolo podporiť prílev priamych zahraničných investícií a zvýšiť produkčný potenciál ekonomiky. Súčasne sa očakával pozitívny dopad na hospodársky rast, zamestnanosť a motiváciu ľudí pracovať. Negatívne sa javila ale skutočnosť, že na príliv zahraničných investícií má vplyv aj 19 % DPH na dovoz technologických celkov a surovín. V susednom Maďarsku a Poľsku to v tom období bolo 0 %. Pre zahraničné podniky takto dochádza k značnému zlacneniu výroby, čo znamená pre dané ekonomiky konkurenčnú výhodu.

Hneď na začiatku sa objavili aj námietky proti reforme, ktoré jej vytýkali, že bude mať za následok ešte väčšiu sociálnu nerovnosť medzi ľuďmi a sociálne kompenzácie pre najchudobnejšiu vrstvu nie sú dostatočné. Následkom mal byť údajný pokles domáceho kúpyschopného dopytu, a teda podstatné zúženie reálneho domáceho trhu. Vláda sa obhajovala, že vďaka reforme sa v budúcnosti zlepší ekonomická situácia všetkých vrstiev obyvateľstva.

3.2.2 Dôchodková reforma

Jednou z kľúčových reforiem verejných financií realizovaných v tomto období bola komplexná reforma dôchodkového systému, ktorá zahŕňa zásadnú zmenu existujúceho priebežného piliera, vytvorenie druhého, kapitalizačného piliera a tiež schválené zmeny v treťom, dobrovoľnom pilieri. Základným cieľom reformy mala byť príprava Slovenska na starnutie obyvateľstva. Len pre ilustráciu, v roku 2055 budú podľa predpovedí na jedného dôchodcu pripadať len dvaja obyvatelia vo veku 15 – 64 rokov, kým ešte v roku 2002 to boli šiesti. Javilo sa teda ako nevyhnutné riešiť financovanie dôchodkov iným, udržateľným spôsobom. Reforma mala vytvoriť priestor pre zvyšovanie úrovne dôchodkov a tým aj životnej úrovne najstaršej vrstvy obyvateľstva. Je logické, že odkladanie týchto krokov by malo za následok ešte radikálnejšie opatrenia v budúcnosti, ktoré by pre pracujúcich i dôchodcov mohli mať horšie následky.

Vytvorenie kapitalizačného piliera spočiatku pôsobí na zhoršenie deficitu verejných financií. Snahou vlády bolo totiž znížiť odvody do priebežného systému, ktorý spravuje Sociálna poisťovňa. Tieto odvody sa znížili o 9 % z hrubej mzdy, ktoré boli nasmerované do druhého piliera na osobné účty občanov. Automaticky to malo za následok znižovanie príjmov Sociálnej poisťovne. Na druhej strane predpokladalo, že jej výdavky na krytie nárokov súčasných dôchodcov sa budú znižovať len veľmi pomaly. Tento rozdiel sa má

hradiť zo štátneho rozpočtu. Vláda plánovala použiť na jeho financovanie príjmy z privatizácie štátneho majetku.

Osobné účty v druhom pilieri sú spravované dôchodcovskými správcovskými spoločnosťami. Občania by mali v budúcnosti dostávaťčasť dôchodku z prvého piliera a časť z druhého piliera, kde majú svoje osobné účty.

3.2.3 Reforma zdravotníctva

Vysoká zadlženosť zdravotníctva mala aj v tomto období vplyv na verejné financie a tým aj na celkovú ekonomickú situáciu Slovenska. Rastúci dlh sa totiž kryje z verejných zdrojov.

V posledných rokoch išlo prevažne o príjmy z privatizácie, ktoré boli jednorazovými a nemali sa podľa ekonómov „ prejedať“, ale použiť na financovanie dôležitých reforiem, prípadne na rozvojové investície. Dlh v zdravotníctve sa prenáša do verejného dlhu aj nepriamo, keď nemocnice nie sú schopné platiť odvody do Sociálnej poisťovne, alebo Národnému úradu práce. Ďalším nepriaznivým dôsledkom je znižovanie kvality zdravotnej starostlivosti. Jej poskytovatelia sa totiž dostávajú do situácie, keď nemajú prostriedky na kúpu základných liekov, nieto ešte na nákup nových moderných prístrojov. Dôvodov pre túto, stále sa zhoršujúcu, situáciu bolo viacero. Jedným z nich boli aj nízke odvody štátu na zdravotné poistenie. Jedná sa o odvody za deti, dôchodcov a sociálne odkázaných ľudí. V roku 2003 dosahovali tieto platby len 405 Sk na osobu. Zamestnanec s priemerným príjmom však dáva spolu so zamestnávateľom až 1800 Sk. Práve spomínaní dôchodcovia a deti sú tými poberateľmi zdravotnej starostlivosti, na ktorých pripadajú najväčšie náklady. Riešením mohlo byť zvýšenie platieb štátu, čo však pri danej situácii vo verejných financiách nebolo možné. Autori reformy poukázali na to, že nejde len o nedostatok peňazí, ale predovšetkým o ich neefektívne využívanie. Bez systémového riešenia by bol podľa nich väčší prísun prostriedkov do zdravotníctva iba vyhadzovaním peňazí do čiernej diery.

Ďalším dôvodom nepriaznivej situácie bol tzv. „socializmus“ v zdravotníctve. Vysoká miera solidarity, hustá sieť nemocníc, centrálne riadenie, určovanie platov, cien liekov a liečebných výkonov sú pozostatky socialistického štátneho zriadenia. Nevyhnutným riešením malo byť podľa zástancov reformy postupné znižovanie solidarity a zavádzanie trhových prvkov do zdravotníctva.

Ako posledný dôvod sa uvádzal nesúlad medzi zdrojmi a potrebami v zdravotníctve.

Pokrok v medicíne, vynálezy nových liekov a liečebných metód, vplyv médií a reklamy, ako aj túžba po zdravom životnom štýle a zvýšení životnej úrovne po vzore západných štátov

neustále zapríčiňujú rastúce očakávania pacientov v zdravotníctve. V kombinácii s vysokou mierou solidarity bolo zákonitým dôsledkom neúmerné narastanie dlhu. Pri vysokej miere solidarity strácali zdravotné tovary a výkony cenu a dopyt po nich sa neúmerne zvyšuje.

Riešením malo byť zavedenie tzv. marginálnych poplatkov, t.j. minimálnych poplatkov za poskytovanie zdravotníckych služieb. Cieľom bolo znížiť nadmernú spotrebu v zdravotníctve a tým spomaliť nárast dlhu. Keďže išlo o malé sumy, neočakávali autori reformy výraznejšie zníženie životnej úrovne, ani dostupnosti zdravotnej starostlivosti. Zaviedli sa aj poplatky za pobyt v nemocnici vo výške 50 Sk na osobu a deň. Účelom bolo zamedziť zbytočnému predlžovaniu pobytu pacientov v nemocniciach a zníženie korupcie. Kritici reformy argumentovali, že tieto poplatky majú z hľadiska financovania zanedbateľný efekt. Stúpenci reformy sa obhajovali tým, že ide aj o akési výchovné opatrenie, ktoré má upozorniť pacientov na to, že poskytovanie zdravotníckych služieb nie je bezplatné. Ďalším zavedeným poplatkom bolo 20 Sk za návštevu lekára a paušálny poplatok 20 Sk za každý recept na liek.

Očakávaným efektom mal byť nižší počet neodôvodnených návštev u lekárov a zníženie nadbytočnej spotreby liekov. Tieto predpoklady sa naplnili. Odporcovia poukazovali najmä na finančné zaťaženie chronicky chorých pacientov, ktorí musia často navštevovať lekára a užívajú väčšie množstvo liekov.

3.2.4 Reakcie na prebiehajúce reformy

Podľa správy Európskej komisie urobilo v tomto období Slovensko pokrok v plnení strednodobej ekonomickej stratégie EÚ. Slabšie boli len výsledky v oblasti zlepšovania podmienok pre rast produktivity práce. Komisia bola spokojná s dobrým pokrokom pri znižovaní rozpočtového deficitu, ktoré prebiehalo podľa konvergenčného plánu. Dobrý pokrok videla Komisia aj pri zlepšovaní podnikateľského prostredia, zlepšil sa legislatívny rámec, no stále existoval problém pri vynucovaní legislatívy.

Horšie vyznievalo Slovensko v správe EK venovanej zamestnanosti a sociálnej ochrane.

Celková miera zamestnanosti bola pod priemerom EÚ. Komisia si všímala národnú stratégiu zamestnanosti založenú na tvorbe pracovných miest, motivácii pracovať a odrádzaní od sociálnych dávok. Chcela však vidieť komplexnejší prístup. Za hlavné výzvy pre Slovensko komisia označovala podrobné sledovanie dôsledkov nedávnych reforiem, silnejšie zapojenie sociálnych partnerov a chudobných, riešenie nedostatku bytov, sledovanie a hodnotenie toho ako sa darí uplatňovať programy na riešenie rómskej problematiky a zvýšenie zamestnanosti.

Postupne sa zlepšil aj obraz Slovenska v zahraničnej tlači. Začiatkom roka 2005 napísal prestížny denník The Wall Street Journal, že Slovensko sa svojimi rýchlymi zmenami stáva príkladom pre ostatné štáty EÚ. Aj medzinárodná ratingová spoločnosť Moody’s Investors Service zvýšila v tomto období ratingové ohodnotenie Slovenska. Podľa agentúry významné štrukturálne reformy podporili makroekonomické výsledky. Tieto zmeny údajne vytvorili zo Slovenska jedno z najsilnejších podnikateľských prostredí v strednej a východnej Európe, nepochybne zaujímavé pre zahraničné investície.

Horšie už na prebiehajúce reformy reagovala verejnosť. Kumulácia negatívnych efektov prebiehajúcich reforiem znamenala pre občanov výraznú záťaž. Citlivé otázky ako čiastočné spoplatnenie zdravotníctva, či zavedenie poplatkov na vysokých školách vyvolávalo búrlivé reakcie. Podľa prieskumov verejnej mienky bola najhoršie hodnotená práve reforma zdravotníctva, hneď za ňou nasleduje reforma školstva. Obidvom verejnosť vyčítala nedostatočnú koncepciu a príliš rýchlu implementáciu. Želala si ich spomalenie, zastavenie alebo nahradenie inými, lepšími reformami.¹⁵ Často sa objavoval aj názor, že najlepší by bol návrat k tomu, čo bolo. Ani zvyšovanie regulovaných cien neprispievalo k pozitívnemu obrazu vlády medzi občanmi. Ťaživým problémom stále bola vysoká nezamestnanosť, ktorú sa len veľmi pomaly darilo znižovať. V prieskumoch verejnej mienky často nachádzali aj tvrdenia, že najväčšie percento občanov sa malo lepšie pred rokom 1989. Jednalo sa prevažne o dôchodcov, nezamestnaných a sociálne slabšie vrstvy obyvateľstva. Reformátorom sa jednoducho nedarilo presvedčiť ľudí o svojej vízii, že reformné kroky sú správne a v dlhodobej perspektíve budú mať pozitívny efekt.

Zaujímavé výsledky priniesol v tomto období aj prieskum medzi topmanažérmi a podnikateľmi pôsobiacimi na Slovensku vo významných zahraničných i domácich firmách.

Jeho cieľom bolo zistiť, ako práve oni vnímajú trendy a negatíva ekonomického a politického prostredia. Ako problém číslo jedna uviedli vymožiteľnosť práva, a v nadväznosti na to aj početnosť prejavov korupcie v justícii, štátnej správe a pri verejnom obstarávaní. Do tretice problémových oblastí patrí podľa respondentov aj efektívnosť využívania prostriedkov na štátnu a verejnú správu. Vo výsledkoch prieskumu bolo však badať priaznivý trend v postojoch podnikateľskej verejnosti k podnikateľskému prostrediu na Slovensku v porovnaní s prvou Dzurindovou vládou.¹⁶

15 Reformy na Slovensku v polčase, Gyárfášová Oľga, IVO, Bratislava, Mosty 14/2004

16 Názory ekonomických elít na trendy a problémy slovenskej ekonomiky, Velšic Marián, IVO, Bratislava,

3.2.5 Reformy a chudoba

Najmä z úst sociálne orientovaných strán sa často ozývalo, že prebiehajúce reformy majú negatívny vplyv na zväčšovanie sociálnych rozdielov a na Slovensku sa rozširuje chudoba.

Problémom akejkoľvek argumentácie bola ale skutočnosť, že dosť dlho neexistovalo žiadne štatistické sledovanie chudoby. Problém nastal až v roku 2006 keď tento údaj začal od Slovenského štatistického úradu požadovať Eurostat. Štatistický úrad teda z donútenia začal tento ukazovateľ počítať. Keďže vzorky dát o chudobných boli veľmi malé, ŠÚ sa ich snažil dopočítať odhadom. Došiel nakoniec k záveru, že chudobou trpí na Slovensku 21% populácie.

V štatistikách sa ale uvádzalo, že tento údaj nie je porovnateľný s ostatnými krajinami.

Najmä v predvolebnej kampani bol tento údaj často využívaný opozičnými stranami, ktoré poukazovali na toto vysoké číslo chudobných. Trochu pochybný spôsob akým sa k nemu dopracoval Štatistický úrad sa nespomínal. Rovnako sa neuvádzalo, že sa v tomto ukazovateli jedná o relatívnu chudobu. Vypovedá o tom názorný príklad, že Veľká Británia dosahuje v tomto porovnaní horšie výsledky ako napríklad Rumunsko. Dôvodom sú ale len väčšie príjmové nerovnosti.

Medzi skupiny trpiace chudobou patria Rómovia, ľudia so zdravotným postihnutím, bezdomovci, ľudia umiestnení v opatrovateľských zariadeniach a i niektorí malí samostatne hospodáriaci roľníci. Patria sem aj nezamestnaní, mnohodetné a neúplné rodiny, či osamelo žijúci dôchodcovia.

Po oprave chýb v dátach ŠÚ zverejnil novú hodnotu ukazovateľa chudoby a to vo výške len 13%. Išlo o hodnotu o 3% menšiu než dosahoval priemer štátov pôvodnej EU 15. V rámci krajín V4 bolo na tom Slovensko zhruba rovnako ako Maďarsko, predbehla ho len Česká republika s hodnotou 10%. Poľsko dosahovalo až 21%.¹⁷ V prospech Slovenska hovorí aj fakt, že dve tretiny štátov EU majú hodnotu ukazovateľa vyššiu.

Dohady o výške ukazovateľa relatívnej chudoby ale nič nemenia na fakte, že časť slovenského obyvateľstva chudobou trpí a bolo by potrebné túto skutočnosť riešiť. Hodnotiť však ale celú situáciu tak, že ide výhradne o negatívny dôsledok reforiem prebiehajúcich v slovenskej ekonomike je nesprávne a zavádzajúce.

17 http://www.sme.sk/c/3225447/Ako-Slovensko-zbohatlo.html chudoba

3.3 Vývoj hlavných ekonomických ukazovate ľ ov

Nezamestnanosť nebola pre slovenskú ekonomiku novým problémom. Práve tento ekonomický ukazovateľ už dlhodobo dosahoval vysoké hodnoty a v porovnaní s ostatnými štátmi EÚ sa Slovensko striedavo delilo o najhoršiu priečku s Poľskom. Po nástupe druhej Dzurindovej vlády dosahovala miera nezamestnanosti hodnoty okolo 17,5%. Jednou z príčin bola nepochybne aj zmena podmienok odchodu do dôchodku. V roku 2004 sa zvýšil vek pre odchod do dôchodku. Rovnako začalo byť možné pracovať súbežne s poberaním dôchodku.

Tieto faktory mali za následok to, že sa novým uchádzačom o prácu uvoľňovalo menej pracovných miest ako tomu bývalo po iné roky. Druhým významným faktorom prispievajúcim k tomuto stavu bola podniková sféra. Napriek pozitívnejším ekonomickým ukazovateľom sa mnohým podnikom darilo zlepšovať produktivitu práce len znižovaním prezamestnanosti a nie rastom výkonnosti.

Roky 2005 a 2006 však priniesli nádej na pozitívny vývoj aj u tohto ukazovateľa. Postupne začalo dochádzať k poklesu miery nezamestnanosti. Konkrétne v roku 2005 to bolo 16,2%

a v roku 2006 13,3%¹⁸. Napriek tomu malo Slovensko i naďalej jednu z najvyšších mier nezamestnaností v rámci EU. Konečne bolo však už i tu vidieť pozitívny trend, ktorý ovplyvnil najmä prílev priamych zahraničných investícií a zlepšenie podnikateľského prostredia i pre domácich výrobcov.

Pokles miery nezamestnanosti je logicky doprevádzaný súčasným nárastom zamestnanosti.

Čo sa týka jej odvetvovej štruktúry, je pre SR typická štruktúra SIA¹⁹, ktorá je považovaná za znak vyspelej ekonomiky. Pre ilustráciu, z celkového počtu zamestnaných osôb pracovalo v štvrtom štvrťroku 2006 v službách 56,6 %, v priemysle 29,2 %, v stavebníctve 9,8 % a v pôdohospodárstve a rybolove 4,2 %.²⁰ Podiel osôb zamestnaných v službách medziročne vzrástol o 1,1 percentuálneho bodu. Znížil sa podiel osôb zamestnaných v poľnohospodárstve a rybolove, a to o 0,8 percentuálneho bodu a na úrovni rovnakého obdobia roku 2005 zostal v priemysle a v stavebníctve.

18 http://www.statistics.sk/webdata/slov/tabulky/nez/nez06a.htm

19 Najviac ľudí pracuje v službách, potom v priemysle a najmenej v poľnohospodárstve