Nezávislosť Európskej centrálnej banky - Európska centrálna banka

2. Menová politika – Európska centrálna banka

2.6 Európska centrálna banka

2.6.2 Nezávislosť Európskej centrálnej banky

Samotná konkrétna forma stratégia menovej politiky ešte nezaručuje dosahovanie menovo-politických cieľov. Podmienkou efektívneho vyuţívania menovej stratégie je celý rad faktorov, ktoré vymedzujú podmienky, v ktorých sa menová politika uskutočňuje.

Základnou podmienkou na efektívny výkon menovej politiky je nezávislosť centrálnej banky. Tá samotná je však len nevyhnutnou, avšak nie postačujúcou podmienkou účinného vyuţívania priestoru, ktorý poskytuje príslušný menový reţim na dosahovanie cieľov menovej politiky. Nevyhnutným doplnkom nezávislosti centrálnej banky je jej zodpovednosť, transparentnosť zásad a opatrení menovej politiky a spôsob komunikácie s verejnosťou (Nemec, 2008, s. 9).

44 Schéma č. 2: Štyri úrovne nezávislosti ECB

ZDROJ: (vlastné spracovanie autorky)

Nezávislosť centrálnej banky sa týka iba realizovania niektorých úloh centrálnej banky, a to:

realizovanie menovej politiky (nezávislosť menovej politiky) a poskytovanie úverov štátu.

Nezávislosť centrálnej banky nie je teda absolútna, i keď nezávislosť centrálnej banky v dvoch úlohách vţdy zniţuje moc politikov. Nezávislosť menovej politiky predstavuje nezávislosť centrálnej banky pri stanovení operačného cieľa menovej politiky (Jílek, 2004, s. 479-480).

Podmienka nezávislosti centrálnej banky je najsilnejšia pri sledovaní cenovej stability ako cieľa menovej politiky. Čím vyšší stupeň nezávislosti je delegovaný na centrálnu banku, tým existuje väčšia pravdepodobnosť, ţe centrálna banka naplní svoj cieľ inflácie. Najčastejšie sa hovorí o nezávislosti:

inštitucionálnej – inštitucionálna nezávislosť predstavuje samostatnosť centrálnej banky pri prijímaní rozhodnutí o menovej politike. Táto autonómnosť je podmienkou pre naplnenie konečného cieľa menovej politiky. Zámery vlády, resp.

záujmových skupín sa totiţ nie vţdy zhodujú s cieľmi centrálnej banky, preto aby nemusela banka pristupovať k určitým kompromisom, ktorý z cieľov má uprednostniť, preferuje sa jej inštitucionálna nezávislosť. Inštitucionálna nezávislosť v podstate znamená zákaz tretím osobám vydávať pokyny, schvaľovať, pozastavovať, rušiť alebo odloţiť rozhodnutia, skúmať právne dôvody rozhodnutia, konzultovať rozhodnutia s národnými centrálnymi bankami ex ante, hlasovať, resp.

zúčastňovať sa na hlasovaní;

Nezávislosť Európskej centrálnej banky

inštitucionálna personálna funkčná finančná

funkčnej – funkčná nezávislosť znamená to, ţe centrálna banka by si mala v rámci menovej politiky stanovovať reálne ciele, tzn. ciele, ktoré sú dosiahnuteľné za daných ekonomických podmienok. Vo všeobecnosti sú ciele menovej politiky stanovené zákonom o centrálnej banke. Odporúča sa orientácia na jeden konkrétny cieľ, v prípade voľby viacerých cieľov musia byť tieto ciele kompatibilné, tzn. aby sa navzájom nevylučovali. Okrem určenia konkrétneho cieľa je zároveň dôleţitá aj druhá stránka funkčnej nezávislosti centrálnej banky a to, keďţe ciele menovej politiky určuje sama centrálna banka je dôleţité vymedziť aj zodpovednosť za ich splnenie;

finančnej – finančná nezávislosť spočíva v tom, ţe centrálna banka hospodári s vlastnými finančnými prostriedkami, to znamená má vlastný rozpočet, teda neprijíma ţiadne dary, dotácie ani príspevky od iných orgánov, ktorý by ju mohli zaväzovať k presadzovaniu záujmov iných neţ sú jej vlastné; a centrálne banky v trhových ekonomikách v zmysle ich konečného cieľa – zabezpečovanie cenovej stability – by nemali podporovať deficitné hospodárenie vo verejných financiách, čo znamená, ţe sa upúšťa od poskytovania priamych úverov štátu v súvislosti s beţným hospodárením štátneho rozpočtu;

personálnej – personálna nezávislosť je zárukou autonómnosti pri prijímaní rozhodnutí o menovej politike, garanciou profesionálneho prístupu a kvality členov jej rozhodovacích orgánov. V praktickom zmysle je táto nezávislosť posudzovaná dĺţkou funkčného obdobia členov riadiacich a rozhodovacích orgánov, moţnosťou znovuvymenovania do funkcie a nezlučiteľnosťou tejto funkcie s výkonom inej činnosti, t. j. spojenej s vlastníctvom, pracovným pomerom alebo čestným členstvom v inej spoločnosti (Kotlebová, 2007, s. 8-10).

S nezávislosťou centrálnej banky sú spojené aj ďalšie prívlastky, konkrétne zodpovednosť, transparentnosť a komunikácia.

46 2.6.3 Orgány Európskej centrálnej banky

Európska centrálna banka pracuje úplne nezávisle, to znamená, ţe neţiada ani neprijíma ţiadne pokyny od vlád členských štátov, inštitúcií spoločenstva a ani od iného vonkajšieho orgánu. Európska centrálna banka s pomocou národných centrálnych bánk garantuje výkon funkcií zverených ESCB. Národné centrálne banky sú jediným upisovateľom kapitálu Európskej centrálnej banky. Výška upísaného kapitálu je zloţená na podiele jednotlivých členských štátov na HDP a počet obyvateľov spoločenstva. Európska centrálna banka úzko spolupracuje s národnými centrálnymi bankami, pripravuje a implementuje rozhodnutia prijímané tromi rozhodovacími orgánmi eurosystému (Lipková et al, 2006, s. 66-67).

Schéma č. 3: Orgány Európskej centrálnej banky

ZDROJ: (Kotlebová et al, 2007, s. 125)

Rada guvernérov

Rada guvernérov Európskej centrálnej banky je najvyšším rozhodovacím orgánom eurosystému. Tvoria ju všetci členovia Výkonnej rady Európskej centrálnej banky a guvernéri/prezidenti národných centrálnych bánk všetkých členských štátov eurozóny, t.j.

členských štátov Európskej únie, ktoré zaviedli euro (Belás, 2010, s. 48).

Orgány ECB

Rada guvernérov Výkonná rada Generálna rada

členovia Výkonnej rady, guvernéri NCB členských

krajín EMU

prezident ECB, viceprezident ECB, štyria ďalší členovia

prezident ECB, viceprezident ECB, guvernéri NCB členských

krajín EÚ

Hlavnou úlohou tohto orgánu je formulovanie menovej politiky eurozóny vrátane potrebných rozhodnutí podporujúcich splnenie cieľov eurosystému. Jedná sa o najvyšší orgán zodpovedný za menovú politiku eurozóny – definuje základný rámec fungovania a rozhoduje napríklad o otázkach zmien výšky úrokových sadzieb, príprave právnych aktov regulujúcich menový systém eurozóny, otázkach štandardizácie účtovníctva a výkazníctva. Do jej rozhodovania spadá regulácia vydávania bankoviek a mincí jednotnej meny euro pre eurozónu. Navyše sa jedná o vrcholový orgán zodpovedný aj za vnútorné fungovanie ECB – vytvára vnútorné predpisy týkajúce sa rozpočtu, vnútorných pravidiel a pracovných podmienok zamestnancov (Lacina et al, 2007, s. 316).

Členovia Rady guvernérov pri rozhodovaní nevystupujú ako zástupcovia svojich krajín, ale ako celkom nezávislé osoby, čo zodpovedá zásade „ jeden člen, jeden hlas“.

Rada guvernérov obvykle zasadá dvakrát mesačne. Na svojom prvom zasadnutí hodnotí hospodársky a menový vývoj a rozhoduje o menovej politike na daný mesiac. Na druhom zasadnutí prerokúva otázky v súvislosti s inými úlohami a povinnosťami Európskej centrálnej banky a eurosystému. V zmysle Zmluvy rada zasadá minimálne 10 krát ročne.

Zápisy zo zasadnutí sa nezverejňujú, ale rozhodnutie o menovej politike sa vţdy podrobne vysvetľuje na tlačovej konferencii, ktorá sa koná hneď po prvom zasadnutí v mesiaci (http://www.ecb.int/, 2013a).

Výkonná rada

Výkonná rada zahŕňa prezidenta a viceprezidenta Európskej centrálnej banky ďalších štyroch členov. Dĺţka funkčného obdobia členov Výkonnej rady je osem rokov bez moţnosti znovuzvolenia. Výkonná rada je zodpovedná za denné riadenie Európskej centrálnej banky, najmä za:

prípravu stretnutí Rady guvernérov,

implementáciu menovej politiky v eurozóne a vydávanie pokynov pre národné centrálne banky v eurozóne,

riadenie chodu Európskej centrálnej banky,

vykonávanie právomocí delegovaných Radou guvernérov.

Výkonná rada zasadá aspoň raz týţdenne, aby prijala rozhodnutia týkajúce sa implementácie menovej politiky, prípravy zasadnutí Rady guvernérov a interných záleţitostí Európskej centrálnej banky (Tkáčová et al, 2009, s. 122).

Generálna rada

Generálnu radu moţno povaţovať za prechodný orgán, avšak s rozhodovacou právomocou, ktorý zodpovedá za riadenie ESCB. Plní úlohy prevzaté od Európskeho menového inštitútu, ktoré je Európska centrálna banka povinná vykonávať v rámci tretej etapy Hospodárskej a menovej únie, keďţe euro zatiaľ neprijali všetky štáty Európskej únie.

Hlavnou úlohou Generálnej rady je poradenská a koordinačná činnosť, podieľa sa tieţ na:

zbere štatistických údajov,

príprave výročných správ Európskej centrálnej banky,

stanovovaní pravidiel pre štandardizáciu účtovania a vykazovania operácií národných centrálnych bánk,

prijímaní opatrení týkajúcich sa stanovenia kľúča na upisovane základného imania Európskej centrálnej banky,

určovaní podmienok zamestnania pre zamestnancov Európskej centrálnej banky a iné.

Generálnu radu tvoria prezident Európskej centrálnej banky, viceprezident Európskej centrálnej banky a guvernéri národných centrálnych bánk 27 členských štátov Európskej únie (http://www.ecb.int, 2013b).

2.6.4 Kapitál Európskej centrálnej banky

Kapitál Európskej centrálnej banky bol na začiatku činnosti stanovený vo výške 5 mld. ECU (EUR). Vklady národných centrálnych bánk do základného imania boli dané na základe vopred určeného kľúča podľa rozhodnutia Rady Európskej centrálnej banky

z 3. decembra 1998. Výška základného kapitálu sa má upravovať kaţdých päť rokov alebo pri vstupe nového člena.

Veľkosť zvýšenia kapitálu sa určuje vynásobením aktuálnej výšky upísaného základného imania a pomeru váţených podielov pristupujúcich národných centrálnych bánk k váţeným podielom národných centrálnych bánk, ktoré sú uţ členmi Európskeho systému centrálnych bánk, v rámci rozšíreného kľúča na upisovanie základného imania.

V súvislosti s uvedenými zmenami v členskej základni eurozóny dochádza aj k zmene v upisovaní základného kapitálu Európskej centrálnej banky. Kľúč na upisovanie základného imania vychádza z podielu príslušného členského štátu na celkovej populácii a HDP Európskej únie. Na základnom kapitáli Európskej centrálnej banky sa podieľajú všetky centrálne banky Európskej únie. Rozdiel je v tom, že centrálne banky eurozóny majú povinnosť splatiť svoj podiel na základnom kapitáli Európskej centrálnej banky v plnej výške, nečlenské centrálne banky len do výšky 7 %.

Zmena v základnom imaní Európskej centrálnej banky v súvislosti so vstupom Slovenskej republiky do eurozóny bola súčasťou jeho päťročnej revízie.

Najvyšší podiel na základnom kapitáli Európskej centrálnej banky majú centrálne banky Nemecka, Francúzska, Talianska a Veľkej Británie. Členovia Európskej menovej únie sa na základnom kapitáli Európskej centrálnej banky podieľajú 69,7915 % a nečlenovia Európskej menovej únie 30,2085 %.

Prostredníctvom podielov národných centrálnych bánk na základnom kapitáli Európskej centrálnej banky sa určuje:

výška devízových rezerv, ktoré spravuje Európska centrálna banka, podiel krajiny na vydávaní eurobankoviek,

podiel krajiny na vydávaní euromincí (Kotlebová et al, 2010, s. 159).

Základné imanie Európskej centrálnej banky pochádza od národných centrálnych bánk všetkých členských štátov EÚ. Jeho objem predstavuje 10 760 652 402,58 € (k 29. decembru 2010).

Podiely národných centrálnych bánk na základnom imaní sa určujú na základe kľúča, ktorý vychádza z podielu jednotlivých krajín na celkovom počte obyvateľov a hrubom domácom produkte EÚ. Tieto dva faktory majú rovnakú váhu. Európska centrálna banka podiely upravuje kaţdých päť rokov a vţdy pri vstupe novej členskej krajiny do EÚ. Kľúč sa upravuje na základe údajov Európskej komisie.

Od začiatku tretej etapy hospodárskej a menovej únie 1. januára 1999 bol kľúč na upisovanie základného imania upravený štyrikrát. päťročné úpravy boli vykonané 1.

januára 2004 a 1. januára 2009; ďalšie úpravy sa uskutočnili 1. mája 2004 (pri vstupe Českej republiky, Estónska, Cypru, Lotyšska, Litvy, Maďarska, Malty, Poľska, Slovinska a Slovenska do EÚ) a 1. januára 2007 (pri vstupe Bulharska a Rumunska do EÚ) splátka sa uskutočnila 29. decembra 2010 a druhá 28. decembra 2011.

Posledná splátka bola uhradená 27. decembra 2012. Po uhradení tejto splátky dosahuje základné imanie splatené v prospech Európskej centrálnej banky zo strany národných centrálnych bánk eurozóny 7 529 282 289,35 € a jeho zloţenie moţno vidieť v nasledujúcej tabuľke.

Tabuľka č. 5: Národné centrálne banky krajín eurozóny

(splatené základné imanie národných centrálnych bánk krajín eurozóny predstavuje 7 529 282 289,35 € v nasledujúcom zloţení)

Národné centrálne banky krajín eurozóny (k 1. januáru 2011) Národná centrálna banka Podiel

(%)

Splatené základné imanie (€) Nationale Bank van België/Banque Nationale de

Belgique 2,4256 261 010 384,68

Deutsche Bundesbank 18,9373 2 037 777 027,43

Eesti Pank 0,1790 19 261 567,80

Banc Ceannais na hÉireann/Central Bank of Ireland 1,1107 119 518 566,24

Bank of Greece 1,9649 211 436 059,06

Banco de España 8,3040 893 564 575,51

Banque de France 14,2212 1 530 293 899,48

Banca d’Italia 12,4966 1 344 715 688,14

Central Bank of Cyprus 0,1369 14 731 333,14

Banque centrale du Luxembourg 0,1747 18 798 859,75

Central Bank of Malta 0,0632 6 800 732,32

De Nederlandsche Bank 3,9882 429 156 339,12

Oesterreichische Nationalbank 1,9417 208 939 587,70

Národné centrálne banky krajín eurozóny (k 1. januáru 2011) Národná centrálna banka Podiel

(%)

Splatené základné imanie (€)

Banco de Portugal 1,7504 188 354 459,65

Banka Slovenije 0,3288 35 381 025,10

Národná banka Slovenska 0,6934 74 614 363,76

Suomen Pankki – Finlands Bank 1,2539 134 927 820,48

Spolu 69,9705 7 529 282 289,35

ZDROJ: (http://www.ecb.int/, 2013c)

Národné centrálne banky desiatich členských štátov EÚ nepatriacich do eurozóny musia splatiť ako príspevok na krytie prevádzkových nákladov ECB súvisiacich s ich účasťou v Európskom systéme centrálnych bánk len malú časť upísaného základného imania. Od 29. decembra 2010 tento príspevok predstavuje 3,75 % ich celkového podielu na upísanom základnom imaní. Základné imanie splatené v prospech ECB zo strany národných centrálnych bánk krajín nepatriacich do eurozóny dosahuje objem 121 176 379,25 € a jeho zloţenie moţno vidieť v nasledujúcej tabuľke.

Tabuľka č. 6: Národné centrálne banky krajín nepatriacich do eurozóny Národné centrálne banky krajín nepatriacich do eurozóny (k 1. januáru 2011)

Národná centrálna banka Podiel (%) Splatené základné imanie (€) Българска народна банка (Bulharská národná banka) 0,8686 3 505 013,50

Česká národní banka 1,4472 5 839 806,06

Danmarks Nationalbank 1,4835 5 986 285,44

Latvijas Banka 0,2837 1 144 798,91

Lietuvos bankas 0,4256 1 717 400,12

Magyar Nemzeti Bank 1,3856 5 591 234,99

Narodowy Bank Polski 4,8954 19 754 136,66

Banca Naţională a României 2,4645 9 944 860,44

Sveriges Riksbank 2,2582 9 112 389,47

Bank of England 14,5172 58 580 453,65

Spolu3 30,0295 121 176 379,25

ZDROJ: (http://www.ecb.int/, 2013c)

3. Výkon menovej politiky Európskej centrálnej banky v čase krízy

Napriek tomu, ţe Veľká depresia zo začiatku 30. rokov minulého storočia bola celosvetovou udalosťou, v USA trvala dlhšie a zasiahla ich hlbšie neţ ostatné krajiny.

Obnova, ktorá sa začala v druhej štvrtine roka 1933, bola mimoriadne pomalá a skončila sa v podstate aţ so začiatkom druhej svetovej vojny.

Ani zdroj súčasnej kontrakcie v USA nespočíva v súkromnom sektore. Po teroristických útokoch z 11. septembra 2001 FED napumpoval do bankového systému rezervy nízkymi úrokovými sadzbami, keď svoju základnú úrokovú sadzbu drţal vo výške jedno percento takmer dva a pol roka. Táto monetárna politika spustila obrovskú expanziu v sektore bytovej výstavby – „realitnú bublinu“ (Smiley, 2009).

Kríza amerických hypotekárnych ústavov prepukla naplno v auguste roku 2007 a jednou z príčin bolo nezodpovedné správanie sa hypotekárnych ústavov. Tie poskytovali pôţičky i ľuďom, ktorí nemali dostatočné príjmy a keď sa zmenili úrokové sadzby, neboli schopní ich splácať. Obligácie týchto hypotekárnych ústavov sa v amerických bankách miešali s akciami iných spoločností. Boli vysoko ocenené, napriek tomu, ţe boli zaručené týmito druhotriednymi hypotékami. Predávali sa do celého sveta a nakazili i finančný sektor v Európe.

Cenné papiere bánk, ktoré bol kryté týmito nebonitnými hypotékami, stratili na cene. Trh s cennými papiermi kolaboval. Veľké finančné inštitúcie sa postupne prepadali do strát, niektoré banky padli. Problémy finančných inštitúcií a neistota na finančných trhoch následne spôsobila spomalenie predovšetkým amerického, ale aj európskeho hospodárstva. Vzájomná previazanosť krajín, globalizácia vo vzťahoch, vyvolala dominový efekt. Výkonnosť globálnej ekonomiky poklesla a bude klesať dokým kríza nepadne na svoje dno. Kedy to bude, na to sú rôzne názory (http://www.praca-ako.sk/, 2010).

Skutočná finančná kríza sa začala na jeseň 2007. Presunula sa do bankovníctva a Európy z relatívne úzkeho segmentu trhu sekuritizovaných cenných papierov. Spojené štáty americké boli veľa rokov hlavným motorom svetového hospodárskeho rastu.

Posledná recesia, ktorá bola spôsobená prasknutím internetovej špekulatívnej bubliny, prebiehala od marca 2001 do novembra 2001. Predchádzajúce recesie boli v období júl

1990 – marec 1991, predtým júl 1981 – november 1982. Z tohto pohľadu je zrejmé, ţe recesie sa opakujú takmer kaţdých desať rokov a tento cyklus sa začína skracovať (Kohout, 2009, s. 12).

Drţiteľ Nobelovej ceny za ekonómiu Paul Krugman zverejnil zaujímavý graf.

Vyplýva z neho, ţe európska kríza má väčší dopad ako Veľká hospodárska kríza, ktorá vypukla v roku 1929. Kríza v Európe trvá uţ siedmy rok a prepad HDP na obyvateľa je niţší ako po siedmich rokoch Veľkej depresie.

Graf č. 1: Reálny HDP na obyvateľa počas rokov krízy 1929 a 2007

ZDROJ: (http://finweb.hnonline.sk/, 31.3.2013)

Keď v lete 2007 začal na finančných trhoch rozruch, centrálne banky po celom svete zakročili a poskytli dodatočnú likviditu, zdalo sa, ţe konvenčné nástroje by mohli byť postačujúce. Hoci trhy nefungovali ani vtedy v normálnom reţime, napätie na medzibankovom trhu v eurozóne sa uvoľnilo vďaka dodatočným dlhodobým refinančným operáciám. Veci sa zmenili k horšiemu počas septembra a októbra 2008.

O váţnosti situácie vypovedá skutočnosť, ţe po kolapse Lehman Brothers sa rozpätie (spready) medzi trojmesačným Euriborom⁹ a jednodňovou referenčnou sadzbou

9 V súčasnosti je pre účastníkov medzinárodného medzibankového trhu kľúčovou referenčná úroková sadzba EURIBOR. Ide o novú referenčnú sadzbu, ktorá vznikla pre európske banky po vzniku eurozóny. Je to benchmarková úroková sadzba, za ktorú je referenčná banka ochotná poţičať finančné prostriedky v eurách inej referenčnej banke, pričom sa počíta denne pre medzibankové depozitá s rôznymi splatnosťami,

EONIA¹⁰, ktoré sa za normálnych okolnosti pohybuje okolo desiatich bázických bodov (stotín percenta), zvýšilo aţ na takmer 160 bázických bodov. Bolo to dovtedajšie historické maximum (Jančík, 2010).

Graf č. 2: Vývoj rozpätia medzi sadzbami EONIA a EURIBOR

Vývoj rozpätia medzi sadzbami EONIA a EURIBOR

0 aktívnych v eurozóne a najviac 4 banky zo štátov EÚ, ktoré nie sú súčasťou eurozóny.

V októbri 2008 po páde Lehman Brothers finančné turbulencie prerástli do celosvetovej finančnej krízy. Rastúca neistota ohľadom finančného zdravia veľkých bánk na celom svete viedla k prepadu aktivity na mnohých finančných trhoch. Faktický rozpad peňaţného trhu spôsobil rast krátkodobých úrokových mier na mimoriadne vysokú úroveň tak v eurozóne, ako aj mimo nej. Počas tohto obdobia veľkej neistoty si banky nahromadili veľké zásoby likvidity, pričom zároveň zo svojich súvah odstraňovali riziká a sprísňovali

konkrétne 1, 2 a 3 týţdne a 1 aţ 12 mesiacov. Zaokrúhľuje sa na tri desatinné miesta. Udáva sa ako aktuál/360 dní a vypočítavá ju Európska banková federácia spolu s Asociáciou finančných trhov.

10 V súvislosti so vznikom Európskej hospodárskej a menovej únie sa vyhlasuje váţený index EONIA, ktorý má veľký význam a zostavuje ho Európska banková federácia. Ide o váţený priemer úrokových sadzieb nekolateralizovaných jednodňových úverových kontraktov na vklady najatraktívnejších bánk na peňaţnom trhu, denominované v eure, oznamovaných skupinou referenčných bánk. EONIA sa vypočítava pomocou Európskej centrálnej banky a kopíruje vývoj úrokovej sadzby hlavných refinančných operácií Európskej centrálnej banky. EONIA sa udáva ako aktuál/360 dní a zaokrúhľuje sa na dve desatinné miesta .

úverové podmienky. Kríza sa začala šíriť aj do reálnej ekonomiky, čo sa prejavovalo rýchlym a synchronizovaným zhoršovaním hospodárskych podmienok vo väčšine hlavných ekonomík a voľným pádom svetového obchodu. Európska centrálna banka na tento vývoj reagovala niekoľkými opatreniami, z ktorých najdôleţitejším bol prechod na politiku prideľovania neobmedzeného objemu prostriedkov a pevných sadzieb. To znamenalo, ţe banky v eurozóne boli schopné od Európskej centrálnej banky získať neobmedzený objem likvidity za hlavnú refinančnú sadzbu za predpokladu, ţe dokázali ponúknuť primeraný kolaterál. K ďalším opatreniam patrilo rozšírenie zoznamu

In document Európska centrálna banka a jej úloha v čase dlhovej krízy eurozóny (Stránka 43-0)