1
BANKOVNÍ INSTITUT VYSOKÁ ŠKOLA PRAHA zahraničná vysoká škola Banská Bystrica
Katedra financií, účtovníctva a poisťovníctva
Európska centrálna banka a jej úloha v čase dlhovej krízy eurozóny
European Central Bank and its objective in time of debt crisis of the eurozone
DIPLOMOVÁ PRÁCA
Autor: Bc. Lucia Jendeková študijný odbor: Finance Vedúci práce: Ing. Lenka Ostroţlíková
Banská Bystrica apríl 2013
2 VYHLÁSENIE
Vyhlasujem, ţe som diplomovú prácu spracovala samostatne a s pouţitím uvedenej literatúry.
Svojím podpisom potvrdzujem, ţe odovzdaná elektronická verzia práce je identická
s jej tlačenou verziou a som oboznámená so skutočnosťou, ţe sa práca bude archivovať v kniţnici BIVŠ a ďalej bude sprístupnená tretím osobám prostredníctvom internej
databázy elektronických vysokoškolských prác.
V Bratislave, 12. apríla 2013 ...
Bc. Lucia Jendeková
3 POĎAKOVANIE
Ďakujem Ing. Lenke Ostrožlíkovej, mojej vedúcej práce za odborné vedenie, poskytnuté rady a pripomienky pri písaní diplomovej práce.
V Bratislave, 11. apríla 2013 ...
Bc. Lucia Jendeková
4 Anotácia
JENDEKOVÁ, Lucia, Bc.: Európska centrálna banka a jej úloha v čase dlhovej krízy eurozóny. [Diplomová práca]. Bankovní institut vysoká škola Praha, zahraničná vysoká škola Banská Bystrica. Katedra financií, účtovníctva a poisťovníctva. Vedúci práce: Ing.
Lenka Ostroţlíková. Rok obhajoby: 2013. Počet strán: 65.
Diplomová práca sa zaoberá výkonom menovej politiky Európskej centrálnej banky, jej nástrojmi menovej politiky v čase krízy. Prvá kapitola je zameraná na Európsku úniu a eurozónu, predovšetkým na maastrichtské kritériá, kurzový mechanizmus ERM II a Pakt stability a rastu. Druhá kapitola je zameraná na menovú politiku, opisuje jej základný cieľ – cenovú stabilitu a nástroje menovej politiky. Tretia kapitola obsahuje popísanie výkonu menovej politiky vykonávanej Európskou centrálnou bankou v čase krízy.
Kľúčové slová: eurozóna, Európska centrálna banka, menová politiky, nástroje menovej politiky, kríza
5 Annotation
JENDEKOVÁ, Lucia, Bc.: European Central Bank and its objective in time of debt crisis of the eurozone. [Graduation thesis]. Bank institute university Praha, international university Banská Bystrica Department for Finance, Accounting and Insurance. Head:
Ing. Lenka Ostroţlíková. Year of defense: 2013. Number of pages: 65.
This graduation thesis deals with impact of monetary policy European Central Bank, its tools of monetary policy in the time crisis. The first chapter focuses on the European Union and Euro zone, in the main of the Maastricht’s criterion, mechanism ERM II and Stability and Growth Pact. The second chapter focuses on the monetary policy, describes its primary objective – price stability and tools of monetary policy. The third chapter is devoted with impact of monetary policy European Central Bank in the time crisis.
Keywords: Euro zone, European Central Bank, monetary policy, tools of monetary policy, crisis
6
Obsah
ÚVOD ... 7
1. Európska únia - eurozóna ... 9
1.1 Európska únia ... 10
1.2 Hospodárska a menová únia ... 14
1.2.1 Maastrichtská zmluva a konvergenčné kritériá ... 17
1.2.2 Kurzový mechanizmus ERM II ... 19
1.2.3 Pakt stability a rastu ... 21
1.3 Inštitucionálne usporiadanie Hospodárskej a menovej únie ... 23
2. Menová politika – Európska centrálna banka ... 26
2.1 Podstata menovej politiky – oblasť jej pôsobenia ... 26
2.2 Cieľ menovej politiky – cenová stabilita ... 28
2.3 Nástroje menovej politiky ... 29
2.4 Pravidlá menovej politiky ... 35
2.5 Centrálna banka – inštitucionálne zastrešenie menovej politiky ... 38
2.6 Európska centrálna banka ... 40
2.6.1 Postavenie a význam Európskej centrálnej banky ... 41
2.6.2 Nezávislosť Európskej centrálnej banky ... 43
2.6.3 Orgány Európskej centrálnej banky ... 46
2.6.4 Kapitál Európskej centrálnej banky ... 48
3. Výkon menovej politiky Európskej centrálnej banky v čase krízy ... 52
ZÁVER ... 59
ZOZNAM POUŢITEJ LITERATÚRY ... 62
7
ÚVOD
Z pohľadu ekonomickej teórie predstavuje menová únia najčistejšiu formu menovej integrácie. Charakterizuje ju predovšetkým úplné a definitívne vzdanie práva na autonómnu monetárnu a menovú politiku u všetkých zúčastnených štátov. Vnútri menovej únie existuje len jedna centrálna banka (prípadne systém centrálnych bánk) a jedna spoločná mena. Z hľadiska hĺbky ekonomickej integrácie je blízka hospodárskej únii, ktorá je po zóne voľného obchodu, colnej únii a spoločnom trhu štvrtým stupňom integračného procesu.
Menová politika je regulácia operačného cieľa (zvyčajne trhovej krátkodobej úrokovej miery) centrálnou bankou prostredníctvom nástrojov menovej politiky za účelom dosiahnutia sprostredkujúceho cieľa a nakoniec konečného cieľa (zvyčajne cenová stabilita vyjadrená určitou infláciou). Nástroje menovej politiky predstavujú realizáciu menovej politiky a operačný cieľ je taktikou menovej politiky. Sprostredkujúci a konečný cieľ je stratégiou menovej politiky. Spôsob, akým operačný cieľ pôsobí na konečný cieľ, sa nazýva transmisným mechanizmom menovej politiky.
Európska centrálna banka ovplyvňuje podmienky na peňaţnom trhu, a tým aj úroveň krátkodobých úrokových mier, s cieľom zabezpečiť udrţanie cenovej stability v strednodobom horizonte prostredníctvom vplyvu, ktorý má proces transmisie menovej politiky na cenovú hladinu.
Pri operáciách Eurosystému sa Európska centrálna banka snaţí zabezpečovať plynulé fungovanie peňaţného trhu a pomáhať bankám pokryť ich potrebu likvidity plynulým a organizovaným spôsobom. To je moţné dosiahnuť pravidelným
refinancovaním bánk a prostredníctvom operácií, ktoré bankám umoţňujú nakladať so zostatkami na konci dňa a zmierňovať prechodné výkyvy likvidity.
Kaţdá operácia centrálnej banky má zásadný vplyv na výkonnosť celej ekonomiky.
Príliš razantný krok vedie ku zvýšeniu nervozity na trhu, nezriedka ku zvýšeniu nezamestnanosti, poklesu exportu a iným negatívnym javom. Naopak, dobre načasovaná peňaţná zmena dokáţe zvýšiť výkonnosť celého ekonomického sektoru. Je to teda proces, ktorého úlohou je regulácia mnoţstva peňazí v obehu.
8
Od roku 2007, kedy sa skutočná kríza presunula do bankovníctva a Európy bolo potrebné aj zo strany Európskej centrálnej banky zasiahnuť. V podstate od leta 2007 začala poskytovať rozšírenú úverovú podporu a dodatočnú likviditu.
Cieľom diplomovej práce je popísať výkon menovej politiky Európskej centrálnej banky v čase dlhovej krízy a popísať jej úlohy v tomto období.
Prvá kapitola je teoretickým vymedzením Európskej únie a eurozóny. Pozornosť je venovaná predovšetkým popísaniu maastrichtských kritérií, kurzového mechanizmu ERM II a Paktu stability a rastu.
Druhá kapitola pribliţuje podstatu menovej politiky, jej základný cieľ, a to cenovú stabilitu. Zároveň sa v tejto kapitole venujeme popísaniu nástrojov menovej politiky a jej pravidlám. Kapitola prináša priblíţenie Európskej centrálnej banky ako hlavnej menovej autority v Európskej únie, predovšetkým v eurozóne.
Tretia kapitola obsahuje popísanie výkonu menovej politiky vykonávanej Európskou centrálnou bankou v čase súčasnej krízy.
9
1. Európska únia – eurozóna
Z pohľadu ekonomickej teórie predstavuje menová únia najčistejšiu formu menovej integrácie. Charakterizuje ju predovšetkým úplné a definitívne vzdanie práva na autonómnu monetárnu a menovú politiku u všetkých zúčastnených štátov. Vnútri menovej únie existuje len jedna centrálna banka (prípadne systém centrálnych bánk) a jedna spoločná mena. Z hľadiska hĺbky ekonomickej integrácie je blízka hospodárskej únii1, ktorá je po zóne voľného obchodu, colnej únii a spoločnom trhu štvrtým stupňom integračného procesu.
Vytvorenie hospodárskej a menovej únie EÚ je nepochybne ten najambicióznejší zámer v celej polstoročnej histórii európskej integrácie. Zavedením eura sa po prvýkrát dobrovoľne spojilo viacero suverénnych štátov pod hlavičkou spoločnej meny. Menová únia predstavuje de facto zavŕšenie ekonomickej integrácie a je logickým vyústením dlhodobého procesu vo vnútri EHS/ES/EÚ, v rámci ktorého došlo k vytvoreniu colnej únie (uţ v roku 1968), postupnému rozrastaniu počtu komunitárnych politík v rozličných oblastiach hospodárskeho ţivota (napr. Spoločná poľnohospodárska politika, Spoločná obchodná politika, atď.) a k vybudovaniu spoločného trhu (1993) (Lipková et al, 2006, s.
132).
1.1 Európska únia
Európska únia vo svojej dnešnej podobe je výsledkom integračného procesu, ktorý začal v roku 1951 medzi šiestimi štátmi, konkrétne Belgickom, Holandskom, Francúzskom, Luxemburskom, Nemeckom a Talianskom. Počas nasledujúcich takmer 50 rokov sa uskutočnili štyri vlny rozširovania (v roku 1973 Dánsko, Írsko a Veľká Británia, v roku 1981 Grécko, v roku 1986 Španielsko a Portugalsko, v roku 1995 Fínsko, Rakúsko a Švédsko). Od 1. mája 2004 sa počet členských štátov Európskej únie zvýšil z 15 na 27.
1 Hospodárska únia je charakteristická harmonizáciou kľúčových hospodárskych politík (monetárnej, menovej, fiškálnej a pod.), resp. vytvorením jednotných politík na komunitárnej úrovni. Vzťah hospodárskej a menovej únie však nie je jednoznačný. Vyšším integračným stupňom je politická únia.
10
Európska únia je v priestore priemyselne vyspelého sveta najznámejším a najpokročilejším integračným zoskupením. Pôvodne to bol spoločný názov pre tri integračné organizácie s rovnakou členskou základňou a so spoločnými ekonomickými a politickými cieľmi.
Tabuľka č. 1: Tri súčasti Európskej únie
Názov Dátum vzniku
1. Európske spoločenstvo pre uhlie a oceľ (ESUO) Táto súčasť samostatne existovala do roku 2002.
1951
(Paríţska zmluva) 2. Európske spoločenstvo
(pôvodný názov: Európske hospodárske spoločenstvo – EHS)
1957
(Rímska zmluva) 3. Európske spoločenstvo pre jadrovú energiu (EURATOM) 1957
(Rímska zmluva) ZDROJ: (vlastné spracovanie autorky)
ESUO – zakladajúcimi štátmi sa stali Francúzsko, Nemecko, Holandsko, Belgicko, Luxembursko a Taliansko. Vznik ESUO znamenal začiatok ekonomickej integrácie členských štátov, medzi ktorými však nepanovala úplná zhoda v otázkach právomocí nadnárodných inštitúcií. Vytvorením spoločného trhu s uhlím a oceľou sa zvýšila produkcia uhlia a ocele, rozvíjala sa obchodná spolupráca medzi členskými štátmi, čo vytvorilo podmienky pre celkový hospodársky rast. Úspechy, ktoré členské štáty dosiahli v rámci ESUO, ich podnietili k tomu, aby rozšírili integráciu aj na ďalšie sektory. Záujem o rozšírenie integrácie sa sústredil predovšetkým na oblasť energetiky, dopravy a poľnohospodárstva. Do diskusie o rozšírení integrácie sa zapojili aj krajiny, ktoré neboli členskými štátmi ESUO. Predstavitelia členských štátov ESUO podpísali 27. marca 1957 v Ríme dve zmluvy: Zmluvu o zaloţení Európskeho spoločenstva pre jadrovú energiu a Zmluvu o zaloţení Európskeho hospodárskeho spoločenstva (Rímske zmluvy) (Lipková et al, 2011, s. 31-32).
EHS zaloţené 25. marca 1957 Rímskou zmluvou (ktorá vstúpila do platnosti 1. januára 1958), s cieľom podnietiť ekonomickú integráciu v Európe. Zakladajúcimi členmi EHS bolo šesť štátov: Belgicko, Francúzsko, Nemecko, Taliansko, Luxembursko a Holandsko. Integrácia mala prebiehať „horizontálne“, teda postupným zbliţovaním národných hospodárskych politík členských štátov, a výsledkom mala byť hospodárska únia s výhľadom na vybudovanie veľkého spoločného trhu s voľným pohybom kapitálu, tovaru, sluţieb a pracovných síl. Uţ v dobe svojho vzniku si bolo zámerom EHS
11
vytvorenie colnej a menovej únie a zavedenie spoločnej daňovej, finančnej, obchodnej a sociálnej politiky.
Prioritné ekonomické ciele EHS sa mali dosiahnuť počas prechodného obdobia v rokoch 1958 - 1970. Článok 3, Rímskej zmluvy ich formuluje nasledovne:
odstránenie ciel a kvantitívnych obmedzení medzi členskými štátmi pri dovoze a vývoze tovaru,
zavedenie spoločných colných taríf a spoločnej obchodnej politiky voči tretím krajinám,
voľný pohyb osôb sluţieb a kapitálu medzi členskými krajinami, zavedenie spoločnej poľnohospodárskej politiky,
zavedenie spoločnej dopravnej politiky,
vytvorenie systému pôsobiaceho proti nekalej konkurencii na trhu, koordinácia hospodárskej politiky členských štátov,
zbliţovanie národných zákonodarstiev,
zaloţenie Európskeho sociálneho fondu, s cieľom zlepšiť moţnosť zamestnávania pracujúcich a prispieť k zvýšeniu ţivotnej úrovne,
zaloţenie Európskej investičnej banky s úlohou uľahčiť hospodársky rozvoj vytváraním nových zdrojov,
pridruţenie zámorských krajín a území.
K dosiahnutiu týchto cieľov a dodrţovanie povinností plynúcich z Rímskej zmluvy boli zriadené štyri inštitúcie: Európsky parlament2, Rada3, Komisia4 a Súdny dvor spoločenstva5 (Šíbl et al, 2005, s. 94-95).
EURATOM – s postupným poklesom významu uhlia a ocele vzrastal význam jadrovej energeticky pre hospodársky rozvoj štátov. EURATOM bolo zaloţené s cieľom vytvoriť spoločný trh s jadrovými materiálmi a zabezpečiť ich mierov vyuţitie. Napriek
2 Európsky parlament je jediný priamo volený orgán Európskej únie a zároveň jediný, ktorý zasadá a rokuje verejne. Európsky parlament spoločne s Radou plní legislatívne a rozpočtové funkcie.
3 Európska rada alebo „Európsky summit“, je hlavným politickým orgánom Európskej únie. Európska rada je priamo zodpovedná za oblasť dvoch pilierov Európskej únie – za spoločnú zahraničnú a bezpečnostnú politiku (druhý pilier) a za policajnú a justičnú spoluprácu v trestných veciach (tretí pilier). Kľúčovou úlohou Európskej rady je dávať podnety pre rozvoj Európskej únie a vymedzovať jej obecné politické smery.
4 Európska komisia je hlavnou výkonnou zloţkou Európskej únie a iniciátorom legislatívnych návrhov. Jej postavenie je však v porovnaní s národnými vládami obmedzenejšie, pretoţe väčšina výkonnej moci je ponechaná vládam členských štátov Európskej únie.
5 Súdny dvor európskych spoločenstiev – skladá sa zo Súdneho dvora, Všeobecného súdu a osobitných súdov.
Jeho úlohou je zabezpečovať dodrţiavanie práva Európskej únie.
12
tomu, ţe sa pri zaloţení dvoch nových európskych spoločenstiev predpokladalo, ţe práve EURATOM bude rozhodujúcim prvkom pre budúci rozvoj integrácie, v priebehu ďalších rokov sa čoraz viac presadzovali národné záujmy členských štátov v tejto oblasti (Lipková et al, 2011, s. 33).
Pojem Európska únia sa začal pouţívať aţ začiatkom 90-tych rokov, konkrétne od 1. novembra 1993, keď vstúpila do platnosti Maastrichtská zmluva – Zmluva o Európskej únii - bola podpísaná 7. februára 1992 v Maastrichte a vstúpila do platnosti 1. novembra 1993 po ratifikácii zmluvy buď parlamentmi, alebo prostredníctvom referenda vo všetkých členských štátoch. Tento dátum sa povaţuje za oficiálny dátum vzniku Európskej únie.
Dovtedy bolo integračné zoskupenie západoeurópskych štátov známe pod názvom Európske hospodárske spoločenstvo (Sipko, 2004, s. 11).
Maastrichtská zmluva významným spôsobom podporila a posunula dopredu celý integračný proces v západnej Európe, keď niektoré významné politické kompetencie prešli z členských štátov na orgány EÚ.
Ďalšou významnou revíziou v 90. rokoch bola aj Amsterdamská zmluva. Je označovaná aj ako Maastricht II, pretoţe bola zameraná na revíziu Maastrichtskej zmluvy.
Medzivládna konferencia, na ktorej bola táto zmluva prijatá sa konala 29. marca 1996 – 17. júna 1997. Hlavným cieľom tejto medzivládnej konferencie bolo rokovať o niektorých opatreniach dovtedajších zmlúv so snahou o dosiahnutie ich väčšej efektívnosti, čí by sa lepšie splnili očakávania občanov.
Amsterdamská zmluva sa zaoberala najmä:
odstránenie prekáţok voľného obchodu, vytvorenie bezpečného územia v Európe,
zabezpečenie čo najuţšieho kontaktu s občanmi, hlavne s ich potrebami a očakávaniami, a presadzovanie práv občanov,
posilnenie postavenia EÚ na medzinárodnej politickej scéne
vytvorenie efektívnejšej inštitucionálnej štruktúry tak, aby inštitúcie EÚ boli čo najlepšie pripravené na ďalšie rozširovanie EÚ (Lipková et al, 2006, s. 36).
Hlavným cieľom Zmluvy z Nice bola realizovať inštitucionálnu reformu EÚ tak, aby bola schopná zvládnuť rozšírenie o nové členské krajiny. Zmluvu prijala Európska
13
rada ako najvyšší politický orgán EÚ na medzivládnej konferencii v Nice. Touto zmluvou
sa menia a dopĺňajú dve základné (zakladajúce) zmluvy, a to Maastrichtská zmluva o Európskej únii a Rímske zmluvy (http://www.nrsr.sk/, 2.1.2013a).
Zmluva z Nice posilnila postavenie Európskeho parlamentu ako spoluzákonodarcu.
Zmluva z Nice obsahuje aj právny základ, ktorý umoţňuje rade stanoviť status európskych politických strán a najmä stanoviť modality ich financovania. S ohľadom na nastávajúce rozšírenie Európskej únie bol Zmluvou z Nice obmedzený počet európskych poslancov.
Zmluva upravuje aj budúce rozdelenie kresiel medzi členské štáty a kandidátske štáty.
V Európskej únii, ktorá bude mať v budúcnosti do tridsať členských štátov, by bolo veľmi ťaţké dosiahnuť jednomyseľné rozhodnutie. Únia by sa tým vystavila nebezpečenstvu, ţe nebude schopná konať. Preto musela posledná reforma zredukovať počet prípadov, v ktorých môţe členský štát uplatniť právo veta. Zmluva z Nice nahradila princíp jednomyseľného výsledku hlasovania rozhodnutím kvalifikovanou väčšinou (Európska komisia, 2001, s. 8-10).
Dňa 1. decembra 2009 Lisabonská zmluva vstúpila do platnosti, čím sa definitívne ukončili niekoľkoročné vyjednávania o inštitucionálnych otázkach. Lisabonská zmluva mení a dopĺňa súčasné Zmluvy o EÚ a ES bez toho, aby ich nahrádzala. Únii poskytuje právny rámec a nástroje potrebné na riešenie budúcich výziev a napĺňanie očakávaní občanov (http://europa.eu/, 3.4.2013).
Cieľom Lisabonskej zmluvy je dynamickejšia, efektívnejšia a akcieschopnejšia Európska únia. Lisabonská zmluva jasne definuje európske občianstvo, dáva právnu silu Charte základných práv, zvyšuje úlohu Európskeho parlamentu v legislatívnom procese Únie a v neposlednom rade zvyšuje úlohu národných parlamentov, čím posilňuje princípy zodpovednosti a subsidiarity (http://www.nrsr.sk/, 2.1.2013b).
14 Tabuľka č. 2: Zmluvy Európskej únie
Európska únia - história, zmluvy a štruktúra
1952 1958 1967 1993 1999 2003 2009
Európske spoločenstvá Európska únia (EU)
Európske spoločenstvo pre uhlie a oceľ (ESUO) Európske hospodárske spoločenstvo
(EHS) Európske spoločenstvo
Euratom (Európske spoločenstvo atómovej energie, ESAE) Spravodlivosť a vnútorné
záleţitosti
Policajná a súdna spolupráca v trestných veciach Spoločná zahraničná a bezpečnostná politika Paríţska
zmluva Rímske
zmluvy Zmluvy o Európskych
spoločenstvách Maastrichtská zmluva Amsterdamská
zmluva Zmluva z
Nice Lisabonská zmluva
"Tri piliere Európskej únie" - Európske spoločenstvo (ESUO, ES, Euratom), Spoločná zahraničná a bezpečnostná politika, Spravodlivosť a vnútorné záleţitosti
1.2 Hospodárska a menová únia
Návrh na zriadenie nového európskeho menového systému dali nemecký kancelár Helmut Schmidt a francúzsky prezident V. Giscard d´Estaing na schôdze Rady ES 7. apríla 1978. O tri mesiace neskoršie Rada na zasadnutí v Brémach schválila tento iniciatívny návrh a uloţila ministrom financií vypracovať Európsky menový systém na európskej menovej jednotke ECU – European Currency Unit, s rovnako prísnymi pravidlami ako pri
„menovom hadovi“6.
Vytvorenie Európskeho menového systému bolo motivované predovšetkým nespokojnosťou s výsledkami voľného pohybu menových kurzov. Ukázalo sa, ţe existujúca menová spolupráca nebola vhodná pre európsku integráciu a negatívne ovplyvňovala aj zamestnanosť v Európe. Preto sa Európsky menový systém vytýčil tieto hospodárske a menové ciele:
vyšší stupeň konvergencie členských štátov,
6 Systém menového hada – reakciou členských štátov EHS na medzinárodnú menovú krízu bol pokus o vzájomnú stabilizáciu výmenných kurzov. Systém menového hada zavedený 24. apríla 1972 určil pre národné meny zúčastnených štátov prípustnú odchýlku od centrálnej parity v intervale ± 2,25 % a zároveň stanovil zavedenie voľne pohyblivých kurzov vo vzťahu k menám tretích štátov. Vo vzťahu ku kurzu amerického dolára sa neumoţnila vyššia odchýlka ako ± 4,5 %. Predpokladalo sa, ţe zostanú v rámci tunela s amrickým dolárom, na ktorý boli viazané. Tento systém prestal fungovať po zavedení systému voľne plávajúcich kurzov zúčastnených štátov voči kurzu amerického dolára. Aj keď systém menového hada prispel k zvýšeniu koordinácie ekonomík participujúcich štátov, jeho mechanizmus sa ukazoval ako jednostranný a nepruţný, a vo všeobecnosti moţno konštatovať, ţe netvoril zónu menovej stability.
15
prijatie spoločnej menovej politiky v členských štátov so zameraním na kontrolu inflácie,
stabilitu menových kurzov,
podporu európskej integrácie a zvýšenie zamestnanosti prostredníctvom stability menových kurzov,
zvýšenie vnútornej stability ekonomík členských krajín (Jankovská et al, 2003, s. 354).
Prvá etapa – zrušenie obmedzenia pohybu kapitálu v Európskej únii (1. júl 1990 – 31. december 1993) – od 1. júla 1990 došlo k zrušeniu prakticky všetkých obmedzení pohybu kapitálu medzi členskými štátmi. Európska rada v roku 1990 uloţila Výboru guvernérov centrálnych bánk celú radu nových úloh, napríklad poskytovanie poradenských sluţieb členským štátom v oblasti menovej politiky alebo podporu spolupráce v tejto oblasti s cieľom dosiahnuť cenovú stabilitu. K naplneniu zámeru druhej a tretej etapy, predovšetkým k vytvoreniu poţadovanej inštitucionálnej štruktúry, bola novelizovaná Zmluva o zaloţení Európskeho hospodárskeho spoločenstva (Rímska zmluva).
Medzivládna konferencia o Hospodárskej a menovej únii v roku 1991 vyústila do Zmluvy o Európskej únii, ktorá bola podpísaná v Maastrichte 7. februára 1992 a vstúpila do platnosti 1. novembra 1993 (Polouček et al, 2010, s. 385).
Druhá etapa – zriadenie Európskeho menového inštitútu a Európskej centrálnej banky (1. január 1994 – 31. december 1998) – začala sa 1. januára 1994 zaloţením Európskeho menového inštitútu (EMI). Výbor guvernérov nahradila Rada EMI, ktorá bola jej riadiacim orgánom. Hlavná úloha EMI bola prehĺbenie spolupráce medzi centrálnymi bankami, koordinácia menovej politiky, realizovanie potrebných krokov na zriadenie Európskeho systému centrálnych bánk, vytvorenie jednotnej meny a výkon menovej politiky, dozerať na fungovanie Európskeho menového systému, plniť úlohy zanikajúceho Európskeho fondu pre menovú spoluprácu.
Ďalšou revíziou v 90. rokoch bola aj Amsterdamská zmluva. Bola zameraná na revíziu Maastrichtskej zmluvy, preto je označená aj ako Maastricht II. 29. marca 1996 – 17. júna 1997 sa konala medzivládna konferencia, na ktorej bola táto zmluva prijatá.
Cieľom tejto konferencie bolo rokovať o niektorých opatreniach dovtedajších zmlúv so snahou, ţe dosiahnu ich väčšiu efektívnosť, čím by lepšie splnili očakávania občanov.
16
Amsterdamská zmluva bola podpísaná v júni 1997 a do platnosti vstúpila v máji 1999.
Zaoberala sa odstránením prekáţok voľného pohybu, vytvorením bezpečného územia v Európe, zabezpečovaním čo najuţšieho kontaktu s občanmi, hlavne s ich potrebami a očakávaniami, a presadzovanie práv občanov, posilnením postavenia EÚ na medzinárodnej politickej scéne, vytvorením efektívnejšej inštitucionálnej štruktúry tak, aby inštitúcie EÚ boli čo najlepšie pripravené na ďalšie rozširovanie EÚ.
Amsterdamskú zmluvu vo februári 2003 nahradila Zmluva s Nice, ktorá bola schválená Európskou radou v roku 2001. Nová zmluva výrazne reformovala európske inštitúcie. Zjednodušila rozhodovací proces a vytvorila podmienky na efektívnejší súdny systém v rámci únie (Lipková, 2011, s. 36-37).
Tretia etapa – stanovenie neodvolateľných devízových kurzov (od 1. januára 1999) – od začiatku roku 1999 jednotná mena euro nahradila národné meny v bezhotovostnom platobnom styku. Od 1. januára 2002 boli zavedené eurobankovky a mince ako zákonné platidlo v 12 členských štátov Európskej únie. Euro bolo k 1. januáru 2009 spoločnou menou 16 štátov eurozóny. Okrem pôvodných 12 štátov bolo euro zavedené 1. januára 2007 v Slovinsku, 1. januára 2008 na Cypre a Malte a 1. januára 2009 na Slovensku. So súhlasom Európskej únie sa euro pouţíva aj v Monaku, San Marine a Vatikáne. Od začiatku tretej etapy bol zavedený nový kurzový mechanizmus ERM II, do ktorého musia vstúpiť všetky meny členských štátov Európskej únie, ktoré sa snaţia od vstup do eurozóny. V rámci ERM II sú národné meny viazané na euro stredovým kurzom so štandardným fluktuačným pásmom + 15 % okolo neho. Zmluva o Európskej únii stanovuje povinnosť byť členom ERM II a dodrţiavať fluktuačné pásmo kurzového mechanizmu aspoň po dobu dvoch rokov pred vstupom do eurozóny (Polouček et al, 2010, s. 385-387).
17
1.2.1 Maastrichtská zmluva a konvergenčné kritériá
Perspektívy ďalšieho rozvoja Európskych spoločenstiev po vybudovaní jednotného trhu vytýčil summit najvyšších predstaviteľov Európskych spoločenstiev v roku 1991 v holandskom Maastrichte. Výsledkom maastrichtského summitu bolo podpísanie Zmluvy o Európskej únii (Maastrichtskej zmluvy), ktorá sa svojím charakterom a významom často prirovnáva k Rímskej zmluve, zakladajúcej Európske hospodárske spoločenstvo, a k Jednotnému európskemu aktu. Zmluva o Európskej únii predstavuje komplexný celok, ktorý zahŕňa dve úzko súvisiace časti: Zmluvu o hospodárskej a menovej únii na jednej strane a Zmluvu o politickej únii na druhej strane. Ich obsahom prestupuje hlavný cieľ, ku ktorému Európske spoločenstvo má smerovať: posilnenie ekonomickej a sociálnej súdrţnosti jeho členov.
Po ukončení ratifikačných procedúr Maastrichtská zmluva vstúpila do platnosti 1.
novembra 1993 (Šíbl et al, 2005, s. 98).
Zmluva o Európskej únii si kladie za cieľ zavedenie silnej a stabilnej jednotnej meny. Bolo preto nevyhnutné, aby ekonomiky členských štátov dosiahli pred zavedením jednotnej meny vysoký stupeň konvergencie. V súvislosti s tým zmluva stanovila aj konvergenčné (maastrichtské) kritériá, ktoré musí splniť členský štátu usilujúci o prijatie eura.
Okrem toho musia členské štáty dosiahnuť konvergenciu národných zákonov a pravidiel riadenia svojich národných centrálnych bánk a menových záleţitostí. Kritériá predstavujú hospodárske ciele a inštitucionálne zmeny, ktoré štáty musia splniť skôr, ako príjmu jednotnú menu a vstúpia do eurozóny.
Účelom zavedenia týchto kritérií je zabezpečiť, aby ekonomika členského štátu bola dostatočne pripravená na prijatie jednotnej meny. Maastrichtské kritériá tak predstavujú procesy nominálnej konvergencie v oblasti stability makroekonomického prostredia. Majú stimulovať hospodársky rast, ktorý priaznivo pôsobí na realizáciu stabilizačných politík, predovšetkým v oblasti zniţovania deficitu verejných financií a zniţovanie inflácie (Polouček et al, 2010, s. 390-391).
18 Tabuľka č. 3: Konvergenčné kritériá
Cenová stabilita Členský štát vykazuje dlhodobo udrţateľnú cenovú stabilitu a priemerná mieria inflácie v priebehu posledného roka nesmie prekročiť o viac neţ 1,5 % priemernú mieru inflácie v troch členských štátoch s najniţšou infláciou.
Dlhodobé úrokové miery Priemerné dlhodobé úrokové miery v priebehu posledného roka nesmú o viac neţ 2 % prekročiť úrokovú mieru troch členských štátov s najniţšou mierou inflácie.
Stabilita výmenného kurzu
Menový kurz by nemal byť vystavený devalvácii vnútri beţného fluktuačného pásma mechanizmu výmenných kurzov ERM (od vzniku eurozóny uţ ERM II) počas minimálne dvoch rokov pred hodnotením pripravenosti na vstup do eurozóny.
Deficit verejných financií Schodok verejných financií nesmie prekročiť 3 % HDP.
Táto podmienka nemusí byť splnená, ak:
1. deficit udrţateľne a sústavne klesá a dosahuje hodnotu blízku odporúčanej hodnote, alebo
2. ak prekročenie odporúčanej hodnoty je výnimočné a dočasné a hodnota deficitu sa veľmi neodchyľuje od odporúčanej hodnoty.
Verejný dlh Celkový verejný dlh nesmie prekročiť 60 % HDP.
Táto podmienka nemusí byť splnená, ak hodnota dlhu dostatočne rýchlo klesá a pribliţuje sa k odporúčanej hodnote uspokojivým tempom.
ZDROJ: (Šikulová, 2006, s. 61)
Pri prvých (jedenástich) členských štátoch (Belgicko, Nemecko, Fínsko, Francúzsko, Írsko, Taliansko, Luxembursko, Holandsko, Rakúsko, Portugalsko a Španielsko) sa k eurozóne pripojilo 5 nových členov (Grécko v roku 2001, Slovinsko v roku 2007, Cyprus a Malta v roku 2008 a Slovensko v roku 2009)., t. j. momentálne ešte 11 členských štátov nie je súčasťou. Keďţe Veľká Británia a Dánsko neprejavili záujem o zapojenie sa do tretej fázy Hospodárskej a menovej únie, v súčasnosti sa sleduje hodnotenie napĺňania konvergenčných kritérií pre nasledovné krajiny: Bulharsko, Česká republika, Estónsko, Lotyšsko, Litva, Maďarsko, Poľsko, Rumunsko a Švédsko. Výsledky
19
konvergenčnej správy Európskej centrálnej banky z mája 2010 naznačujú, ţe oproti situácii v roku 2008 sa v poslednom období v mnohých krajinách objavili problémy nahromadených nerovnováh, čo viedlo k výraznej korekcii. Väčšina sledovaných krajín zaznamenala výrazný pokles reálneho HDP a situáciu zhoršila globálna finančná a hospodárska kríza (Medveď et al, 2011, s. 512).
1.2.2 Kurzový mechanizmus ERM II
Vstupnou bránou do eurozóny je účasť v Mechanizme výmenných kurzov II (Exchange Rate Mechanism II – ERM II). Aby sa štát mohol uchádzať o členstvo v ERM II, treba dokončiť potrebné reformy, ktoré sú súčasťou procesu politického a hospodárskeho pribliţovania v rámci plnenia:
kodaňských kritérií – potrebných na vstup do Európskej únie,
maastrichtských kritérií – potrebných na vstup do eurozóny (Kotlebová et al, 2010, s. 193).
Aby bolo splnené kurzové maastrichtské kritérium, nesmie počas dvoch rokov členstva národnej meny v ERM II dôjsť k devalvácii centrálnej parity. Ak by sa tak predsa len stalo, bude obdobie členstva znovu odpočítavané odo dňa devalvácie. Podmienkou splnenia kurzového kritéria je teda účasť v kurzovom mechanizme ERM II a preukázateľná kurzová stabilita, pričom dĺţka obdobia medzi vstupom do Európskej únie a vstupom do ERM II nie je európskou legislatívou špecifikovaná. V okamihu prijatia jednotnej meny stráca sledovanie kurzového kritéria zmysel, lebo menový kurz neodvolateľne zafixuje na euro. Kurzový mechanizmus ERM II sa povaţuje za flexibilný, keďţe vytvára určitý priestor na nominálnu aj reálnu konvergenciu. Ak by ekonomika nemala k dispozícii menový kurz ako adaptačný nástroj v procese dobiehania a ako korekčný mechanizmus v prípade výskytu asymetrických šokov, bola by potrebná vysoká flexibilita trhu práce.
Mnohí autori sa zhodujú v tom, ţe nemoţno stanoviť jeden kurzový reţim, ktorý by bol optimálny pre všetky pristupujúce krajiny. Podľa niektorých ekonómov sú v dnešnom svete voľného a veľmi rýchleho pohybu kapitálu ţivotaschopné len krajné riešenia, t. j.
voľný floating (odporúčaný väčším ekonomikám) alebo currency board (menšie
20
ekonomiky), resp. členstvo v menovej únii. Reţimy nachádzajúce sa medzi nimi budú skôr či neskôr čeliť špekulatívnym útokom (Šikulová, 2006, s. 72-73).
Hlavným cieľom ERM II je podporovať jednotný trh, vyvarovať sa problémov v obchodných tokoch, spôsobených vychýlením reálneho devízového kurzu alebo nadmernou volatilitou nominálneho devízového kurzu. Členstvo v tomto systéme je dobrovoľné, ale očakávané v prípade skutočného záujmu o členstvo v eurozóne. Výmenný kurz členskej meny voči EUR sa stanovuje v podobe šesťmiestneho čísla. Určuje sa jednak centrálna parita, jednak horný a dolný limit pre moţný odklon kurz od centrálnej parity.
Štandardne sa pouţíva fluktuačné pásmo +/-15 % vo vzťahu k EUR. Intervencie na hranici pásma (marginálne) by mali byť automatické a neobmedzené, ale Európska centrálna banka a národné centrálne banky Európskeho systému centrálnych bánk sú oprávnené ich zastaviť, ak by mal byť ohrozený primárny cieľ – cenová stabilita. Intervencie vnútri pásma (medzimarginálne) zostávajú dobrovoľné (Kotlebová et al, 2010, s. 195).
Tabuľka č. 4: Prehľad krajín v ERM II systéme Krajina
Účasť v ERM II Národná mena Centrálna parita
Fluktuačné pásmo Dátum
vstupu Dátum výstupu Názov Skratka Platnosť od
Kurz k euru
Grécko 1.1.1999 31.12.2000 drachma GRD 1.1.1999 353,109
± 15 % 17.1.2000 340,750
Slovinsko 28.6.2004 31.12.2006 tolar SIT 28.7.2004 239,640 ± 15 % Cyprus 2.5.2005 31.12.2007 libra CYP 2.5.2005 0,585274 ± 15 % Malta 2.5.2005 31.12.2007 líra MTL 2.5.2005 0,429300 ± 15 %
Slovensko 28.11.2005 31.12.2008 koruna SKK
28.11.2005 38,4550
± 15 % 19.3.2007 35,4424
29.5.2008 30,1260
Estónsko 28.6.2004 31.12.2010 koruna EEK 28.6.2004 15,6466 ± 15 % Dánsko 1.1.1999
Nemusí zaviesť euro, má trvalú výnimku na zavedení eura, tzv. opt-out.
koruna DKK 1.1.1999 7,46038 ± 2,25 % Litva 28.6.2004 2012 ? lit LTL 28.6.2004 3,45280 ± 15 % Lotyšsko 2.5.2005 2012 ? lat LVL 2.5.2005 0,702804 ± 15 %
21 Bulharsko 2013 ?
Od roku 1999 je naviazaná na euro v pomere 1,95583 BGN = 1 EUR.
lev BGN 11/2009 ? ± 15 %
Česko 2013 ? koruna CZK predpokladané údaje
Maďarsko 2013 ? forint HUF predpokladané údaje
Poľsko 2013 ? złoty PLN predpokladané údaje
Rumunsko 2013 ? lei RON predpokladané údaje
Švédsko
Nemá vyjednaný opt-out status na zavedenie eura. Nie je politická vôľa na
zavedenie eura. koruna SEK predpokladané údaje
Veľká Británia
Získala opt-out status. Nemusí zaviesť
euro. libra GBP predpokladané údaje
1.2.3 Pakt stability a rastu
Pakt stability a rastu bol prijatý v roku 1997 (implementovaný bol v januári 1999 po prijatí jednotnej meny EURO) s presvedčením, ţe prípadné nedodrţanie jeho podmienok budú sankciované, čo sa však nestalo, preto bolo nevyhnutné pristúpiť k reformácii Paktu. Nová verzia Paktu stability a rastu bola prijatá v roku 2005 a bola koncipovaná tak, aby bolo moţné zamedziť situácii, keď je potrebné uplatniť sankcie. Pakt stability a rastu je tvorený troma časťami:
Rezolúciou Európskej rady o Pakte stability a rastu z Amsterdamu 17.6.1997 – definuje nadmerný deficit,
Nariadením Rady (ES) č. 1466/97 zo 7.7.1997 o posilnení dohľadu nad stavmi rozpočtov a o dohľade nad hospodárskymi politikami a ich koordinácii – tzv.
„ochranná ruka“ motivujúca k vyhýbaniu sa nadmernému deficitu,
a Nariadením Rady (ES) č. 1467/97 zo 7.7.1997 o urýchlení a vyjasnení postupu pri nadmernom schodku – tzv. „opravná ruka“ usmerňujúca postup vlád pre prípad prekročenia maximálnej výšky deficitu a upresňujúca sankcie.
22
Cieľom Paktu stability a rastu je zabezpečiť realizáciu zodpovednej fiškálnej politiky v jednotlivých členských štátoch. Dodrţiavaním Paktu stability a rastu krajina neprichádza o svoju suverenitu v oblasti fiškálnej politiky (Baldwin et al., 2008, s. 399).
Základom Paktu stability a rastu sú konvergenčné kritériá, ktoré musia plniť členské štáty eurozóny. Členské štáty eurozóny sú povinné v strednodobom horizonte zabezpečiť vyrovnaný rozpočet verejných financií. Pre celkovú zadlţenosť štátu – pomer schodku verejných financií a hrubého domáceho produktu – je stanovená referenčná hodnota 60 % HDP.
V krátkodobom horizonte sú členské štáty eurozóny zaviazané zabezpečovať maximálny deficit štátneho rozpočtu 3 % HDP. Pakt stability a rastu pripúšťa určité výnimky (Lipková et al, 2011, s. 156).
Zodpovedná fiškálna politika je základným stavebným pilierom eura. Uvoľňovanie Paktu stability a rastu síce nemôţe ohroziť existenciu eura ako projektu, ale jeho stabilitu voči iným menám ohroziť môţe. V situácii, kedy v eurozóne existuje spoločná mena, ale nie spoločná rozpočtová politika, ohrozuje autonómne rozhodnutie jednej alebo dvoch vlád k fiškálnej expanzii menovú stabilitu všetkých ostatných (Jílek, 2004, s. 527).
Účinnosť a prínos tohto dokumentu pre menovú politiku preveril čas. Opakované a beztrestné porušenie ustanovení Paktu stability zo strany Nemecka a Francúzska a s tým spojené kroky zo strany Komisie, Rady a ich prerokovanie Súdnym dvorom sa stalo významným medzníkom vo vývoji európskej integrácie, pretoţe sa zásadným spôsobom dotklo otázky, či prijaté pravidlá platia aj pre veľké štáty. Neúčinnosť Paktu stability napomohla k tomu, ţe v roku 2004 uţ šesť z 12 krajín eurozóny porušovalo rozpočtové kritérium. Analýzy ukázali, ţe slabou stránkou pôvodného Paktu stability je najmä nedostatočné zohľadňovanie cyklických vývojov.
V novelizovanom Pakte stability a rastu sa síce pôvodné princípy zachovávajú, ale početné výnimky sú v rozpore s jeho pôvodnými cieľmi. Účelové uvoľnenie pravidiel je precedensom, ţe kedykoľvek nastane tlak na verejné financie veľkých krajín, tie následne zlegitimizujú svoje porušenie platných pravidiel (Bracjun, 2008, s. 138-139).
Od zavedenia jednotnej meny bolo moţné sledovať porušovanie princípov Paktu zo strany viacerých štátov. Vo výročnej správe ECB za rok 2009 sa uvádza, ţe v apríli 2009
23
Rada ECOFIN7 skonštatovala existenciu nadmerného deficitu v krajinách eurozóny, a to v Írsku, Grécku, Španielsku a Francúzsku a odporučila korekciu. V decembri 2009 deficit zaznamenalo ďalších osem krajín eurozóny (Belgicko, Nemecko, Taliansko, Holandsko, Rakúsko, Portugalsko, Slovinsko a Slovensko) (http://www.ecb.europa.eu/, 28.4.2010).
1.3 Inštitucionálne usporiadanie Hospodárskej a menovej únie
V rámci eurozóny má kľúčové postavenie Eurosystém, ktorý tvoria Európska centrálna banka a národné centrálne banky tých členských štátov Európskej únie, ktoré prijali euro za svoju jednotnú menu. Vzhľadom na skutočnosť, ţe nie všetky štáty Európskej únie sú súčasťou eurozóny, dočasne sa vyuţíva na označovanie vrcholných subjektov v menovej politike aj Európsky systém centrálnych bánk. Po vstupe všetkých členských štátov do eurozóny budú pojmy Eurosystém a Európsky systém centrálnych bánk synonymá (Kotlebová et al, 2010, s. 151).
Právnym základom Európskeho systému centrálnych bánk a Európskej centrálnej banky je Zmluva o zaloţení Európskeho spoločenstva, ktorej prílohu tvorí Štatút Európskeho systému centrálnych bánk a Európskej centrálnej banky. Zo štatútu vyplýva, ţe národné centrálne banky ako integrálna súčasť Európskeho systému centrálnych bánk konajú v súlade s usmerneniami a pokynmi rozhodovacích orgánov Európskej centrálnej banky.
Vstupom Slovenskej republiky do Európskej únie dňa 1. mája 2004 sa Národná banka Slovenska stala súčasťou Európskeho systému centrálnych bánk. Od 1. januára 2009 je guvernér Národnej banky Slovenska plnoprávnym členom Rady guvernérov Európskej centrálnej banky a Národná banka Slovenska je integrálnou súčasťou Eurosystému (Tkáčová et al, 2009, s. 121).
7 Economic and Financial Affairs Council, v skratke ECOFIN, často označovaná ako Rada ministrov (hospodárstva a financií EÚ) je jednou z deviatich konfigurácií Rady EÚ.
24 Ciele Európskeho systému centrálnych bánk:
udrţiavať cenovú stabilitu v rámci strednodobého menového programu – hlavný cieľ,
podporovať hospodárske politiky štátov Európskej únie s cieľom napomáhať dosiahnutie konečných cieľov Európskej únie (v súlade so Zmluvou o Európskej únii),
Úlohy Európskeho systému centrálnych bánk:
definovať a uskutočňovať menovú politiku Európskej únie,
vykonávať devízové operácie v súlade s článkom 219 Zmluvy o fungovaní Európskej únie,
viesť a riadiť devízové rezervy členských štátov (s výnimkou hotovostných devízových aktív pod správou vlád členských krajín),
podporovať hladký priebeh operácií platobných systémov,
podpora finančného dohľadu národných inštitúcií (monitorovanie finančnej stability v eurozóne i celej Európskej únie a poskytuje konzultácie národným orgánom dohľadu a regulácie),
poradné úlohy,
zhromaţďovanie štatistických údajov (Medveď et al, 2011, s. 517-518).
Európska centrálna banka je ústrednou bankou Európskeho systému centrálnych bánk a jej riadiace orgány sú súčasne riadiacimi orgánmi Európskeho systému centrálnych bánk. Jednou z úloh Európskej centrálnej banky pri riadení Európskeho systému centrálnych bánk je zhromaţďovať potrebné štatistické údaje na posudzovanie ekonomickej situácie a určovanie budúcich menových stratégií na základe týchto informácií. Najvyšším riadiacim orgánom Európskej centrálnej banky je Riadiaca rada, ktorá určuje menovú politiku, uskutočňuje rozhodnutia týkajúce sa strednodobých menových cieľov, kľúčových úrokových sadzieb a devízových rezerv Európskeho systému centrálnych bánk. Tvoria ho členovia Výkonného výboru a 12 guvernéri centrálnych bánk účastníckych štátov Európskej menovej únie. (Jankovská et al, 2003, s. 377).
Európska centrálna banka (ECB) predstavuje nadnárodnú inštitúciu s vlastnou právnou subjektivitou, ktorá vznikla v máji 1998 počas druhej etapy budovania Hospodárskej a menovej únie (HMÚ). Svoje funkcie začala plniť aţ od 1.1.1999, t. j. dňom
25
spustenia HMÚ. Predchodcom ECB bol Európsky menový inštitút (EMI) (Medveď et al., 2011, s. 516).
ECB má Európskou úniou podpísanú nezávislosť v štyroch úrovniach:
inštitucionálna nezávislosť finančná nezávislosť funkčná nezávislosť personálna nezávislosť.
ECB plní teda určité špecifické funkcie, a to:
je riadiacim centrom Európskeho systému centrálnych bánk a Eurosystému, zabezpečuje konzistentnú implementáciu rozhodnutí Európskej centrálnej banky, má regulačnú silu a právo udeľovať sankcie,
iniciuje zákony Európskeho spoločenstva a radí inštitúciám v Európskej únii, monitoruje dodrţiavanie zmlúv,
reprezentuje eurozónu na medzinárodnej úrovni (Kotlebová et al, 2007, s. 132).
26
2. Menová politika – Európska centrálna banka
Menová politika dnes spočíva v tom, ţe centrálna banka reguluje krátkodobé úrokové miery, aby nakoniec ovplyvnila infláciu. O nič iného v menovej politike nejde.
Menová politika existuje iba v trhovo orientovanej ekonomike, pretoţe v centrálne riadenej ekonomike sú ceny regulované priamo. Hneď na úvod je potrebné uviesť, ţe na infláciu pôsobia aj iné faktory ako krátkodobá úroková miera. Tieto iné faktory sú mimo priamy dosah centrálnej banky. Ide o predovšetkým o štátne výdavky (Jílek, 2004, s. 375).
2.1 Podstata menovej politiky – oblasť jej pôsobenia
Menová politika je regulácia operačného cieľa (zvyčajne trhovej krátkodobej úrokovej miery) centrálnou bankou prostredníctvom nástrojov menovej politiky za účelom dosiahnutia sprostredkujúceho cieľa a nakoniec konečného cieľa (zvyčajne cenová stabilita vyjadrená určitou infláciou). Nástroje menovej politiky predstavujú realizáciu menovej politiky a operačný cieľ je taktikou menovej politiky. Sprostredkujúci a konečný cieľ je stratégiou menovej politiky. Spôsob, akým operačný cieľ pôsobí na konečný cieľ, sa nazýva transmisným mechanizmom menovej politiky (Jílek, 2004, s. 375-376).
Transmisný mechanizmus menovej politiky – na dosiahnutie cieľov menovej politiky má centrálna banka k dispozícii viacero menovopolitických nástrojov. Treba však upozorniť na to, ţe ani jeden z týchto nástrojov nie je priamo prepojený s cieľom menovej politiky a nemôţe ho bezprostredne ovplyvniť. Z toho dôvodu musí centrálna banka dosahovanie cieľov menovej politiky zabezpečovať nepriamo, t. j. prostredníctvom mnohých medzičlánkov stojacich medzi jej nástrojmi a konečným cieľom menovej politiky. Zmenami svojich nástrojov môţe centrálna banka priamo ovplyvňovať len situáciu na peňaţnom trhu alebo devízovom trhu a jednotlivé zloţky menových podmienok (úrokové sadzby, mnoţstvo peňazí v ekonomike, menový kurz, objem úverov poskytnutých bankami), ktoré sú vzájomne závislé. Ich zmena sa potom prenáša do ďalších
27
oblastí ekonomiky, pretoţe zmena ponuky peňazí alebo zmena úrokových sadzieb peňaţného trhu vyvolaná centrálnou bankou spúšťa viacero mechanizmov a činností ekonomických subjektov, ktoré nakoniec ovplyvnia vývoj takých ekonomických veličín, ako sú výstup ekonomiky (HDP) a cenová hladina (Polouček et al, 2010, s. 89-90).
Schéma č. 1: Transmisný mechanizmus menovej politiky
ZDROJ: (Polouček et al, 2010, s. 90)
Jednotná menová politika – nezávislá činnosť Európskej centrálnej banky vykonávaná v rámci Eurosystému a v súlade s primárnym právom Európskej únie, ktorej hlavným cieľom je udrţať mieru inflácie meranú ako medziročný nárast harmonizovaného indexu spotrebiteľských cien (HICP) v strednodobom období v blízkosti 2 % úrovne (pôvodne pod úrovňou 2 %. K zmene došlo v roku 2003 v obave pred rastúcou defláciou) a rast menového agregátu M3 na úrovni 4,5 % ročne. Slovo „nárast“ znamená, ţe deflácia, t. j. ročný pokles HICP, nie je konzistentný s cenovou stabilitou, a teda aj menovou politikou Európskej centrálnej banky. Stratégia menovej politiky Európskej centrálnej banky sa zakladá na definícii cenovej stability a na dvoch analytických pilieroch – ekonomickom a monetárnom – slúţiacich na identifikáciu rizík ohrozujúcich cenovú stabilitu na vnútornom trhu. Ekonomický je zameraný na analýzu hospodárskeho rastu, zamestnanosti, cenového vývoja, kurzového vývoja a zahraničných podmienok; monetárna
oficiálna úroková sadzba
trhové úrokové
sadzby
ceny aktív
očakávania / dôvera
menový kurz
čistý zahraničný
dopyt domáci
dopyt
celkový dopyt
dovozné ceny domáci inflačný tlak
inflácia
28
analýza skúma vývoj menových agregátov najmä však agregátu M3 (obeţivo so strednodobou likviditou maximálne do dvoch rokov) (Bracjun, 2008, s. 127).
Centrálna banka je jediný emitent bankoviek a bankových rezerv, čo znamená, ţe je monopolným dodávateľom menovej bázy. Z titulu tohto monopolného postavenia zostavuje podmienky, za ktorých si banky poţičiavajú peniaze od centrálnej banky. Preto tieţ môţe ovplyvňovať podmienky, za ktorých banky vzájomne obchodujú na peňaţnom trhu, t. j. vývoj likvidity a úrokové sadzby na peňaţnom trhu. V krátkodobom horizonte zmena úrokových sadzieb peňaţného trhu vyvolaná centrálnou bankou spúšťa mnoţstvo mechanizmov a činností ekonomických agentov, ktoré napokon ovplyvnia vývoj ekonomických premenných ako sú output alebo ceny. Tento proces - známy ako transmisný mechanizmus menovej politiky - je veľmi komplexný a hoci jeho všeobecné vlastnosti sú známe, neexistuje konsenzus o jeho detailnom fungovaní (NBS, 2011).
2.2 Cieľ menovej politiky - cenová stabilita
Ciele menovej politiky môţu byť definované rôznym spôsobom a v priebehu času podliehali určitým zmenám. V histórii centrálnych bánk nimi boli napríklad stabilita menového kurzu, rovnováha platobnej bilancie, ekonomický rast, zamestnanosť, stabilita peňaţnej zásoby, cenová stabilita a ďalšie. V polovici 70. rokov 20. storočia však centrálne banky začali klásť dôraz na zníţenie inflácie, v 90. rokoch sa potom vo väčšine krajín stala hlavným cieľom menovej politiky cenová stabilita. Aj v Slovenskej republike bolo do konca 2008 podľa Ústavy SR a zákona o NBS hlavným cieľom centrálnej banky zabezpečiť cenovú stabilitu. Okrem tohto hlavného alebo tieţ primárneho cieľa menovej politiky moţno vymedziť aj sekundárny cieľ, ktorým je stabilita reálnej ekonomiky alebo stabilita finančného sektora. Od roku 2009, keď sa Slovenská republika stala členom eurozóny, prešli kompetencie NBS v oblasti výkonu menovej politiky na ECB (Polouček et al, 2010, s. 89).
29
Základným cieľom Európskej centrálnej banky i jednotnej menovej politiky Hospodárskej a menovej únie v Európe je dosiahnuť cenovú stabilitu. Výber tohto cieľa vysvetľuje viacero faktorov :
v podmienkach cenovej stability je vhodná klíma pre firmy, aj pre spotrebiteľov na rozhodnutia o svojej spotrebe a investíciách, lebo trh umoţňuje alokovať zdroje efektívnejšie, čím rastie aj potenciálny produkt,
ak existuje určitý predpoklad, ţe sa v budúcnosti dosiahne cenová stabilita, investori nepoţadujú inflačnú rizikovú prémiu na kompenzovanie rizika spojeného s dlhodobou drţbou aktív. Zníţením rizikovej prémie v reálnej úrokovej sadzbe menová politika vlastne zvyšuje efektívnosť kapitálového trhu, čím vytvára príleţitosť na investovanie. Zároveň sa posilňuje ekonomický rast,
cenová stabilita eliminuje tvorbu reálnych nákladov spojených so zmenami v daňovom a sociálnom systéme štátu oproti rastúcej inflácií alebo deflácií,
cenová stabilita prináša sociálnu stabilitu a podporuje spravodlivé rozdeľovanie príjmov,
cenová stabilita výrazne prispieva k zvyšovaniu ţivotnej úrovne obyvateľstva, k rastu ekonomickej aktivity, y tým aj k tvorbe pracovných príleţitostí
Tento menový cieľ má aj konkrétnu podobu – kvantitatívne bol stanovený v októbri 1998 ako horná hranica harmonizovaného indexu spotrebiteľských cien (harmonised index of consumer prices – HICP) na ročnom základe, a to do 2 %, pričom Európska centrálna banka chápe tento parameter ako strednodobý cieľ. To sa vysvetľuje tvrdením, ţe menová politika v horizonte niekoľkých týţdňov alebo mesiacov nemôţe dolaďovať vývoj v inflácii (Kotlebová et al, 2010 s. 166).
2.3 Nástroje menovej politiky
Základné nástroje menovej politiky členíme z hľadiska dopadu na bankový sektor do dvoch kategórií, a to:
priame nástroje (netrhové, adresné, administratívne – obmedzujú podnikateľskú činnosť bánk) a
nepriame nástroje (trhové, neadresné).
30 K priamym nástrojom zaraďujeme:
úverové limity – rozdeľujeme ich na absolútne a relatívne. Absolútne limity prestavujú maximálnu sumu úverov, ktoré môţe komerčná banka poskytnúť svojim klientom. Zvláštny význam kontroly má ich pouţitie pre veľké banky, ktoré disponujú vyšším objemom vkladov, kedy je treba zdôrazniť obozretnosť a likviditu samotných bánk. Relatívne úverové limity predstavujú objem úverov rôzneho druhu, ktoré môţu komerčné banky získať od centrálnej, emisnej banky.
Sú to úvery diskontné, reeskontné, lombardné a pod.;
úrokové limity – predstavujú určenie úrokových sadzieb centrálnou bankou pre bankovú klientelu, aj pre samotné komerčné banky. Sú v podstate cenovou kontrolou vkladov a úverov, ktoré prijíma, resp. poskytuje banka. Určujú sa napr.
maximálne sadzby úrokov na poskytované úvery a minimálne sadzby úroku pre prijaté vklady klientov. Úrokové limity stabilizujú úrokové sadzby v ekonomike, ovplyvňujú výšku úspor, dopyt po úveroch a pod., čo má vplyv na objem peňaţnej zásoby. Úrokové limity sa obvykle kombinujú s diskontnou sadzbou, kedy tvoria maximálne moţnú plusovú odchýlku od diskontnej sadzby;
povinné vklady – určuje sa nimi povinnosť pre finančné aj nefinančné subjekty ukladať vklady, alebo otvárať beţné účty a vykonávať ďalšie určené operácie s peniazmi len výhradne prostredníctvom centrálnej banky. Obvykle do tohto rámca patria orgány štátnej správy a organizácie verejného sektora;
pravidlá likvidity – znamenajú mnohostranné, záväzné určenie vzťahov centrálnej banky a komerčných bánk na zabezpečenie likvidity banky a jej obozretného podnikania. Základným hľadiskom je záväzné určenie štruktúry aktív a pasív a záväzných väzieb medzi nimi v súvahách komerčných bánk. Pravidlá likvidity obvykle zahrnujú ukazovateľ kapitálovej primeranosti a úverovej angaţovanosti.
Pravidlá likvidity sú významným nástrojom vo finančnom sektore a často sú základnými podmienkami na získanie bankovej licencie;
odporúčania, výzvy a dohody – tvoria vysoko účinné nástroje centrálnej banky vo vzťahu ku komerčným bankám. Majú charakter i spätných väzieb. Odporúčania sú obecne formulované postoje a názory centrálnej banky na správanie komerčnej banky. Nemusia byť vydané písomne. Výzvy sú konkrétne a dôraznejšie stanoviská a postoje ku konaniu banky. Dohody sú väčšinou písomne upravené vzťahy, sú záväzné a zabezpečené sankciami (Vincúr et al, 2001, s. 159-160).
31
Aby Eurosystém dosiahol svoje ciele, má k dispozícii súbor nepriamych nástrojov menovej politiky:
uskutočňuje obchody na voľnom trhu, poskytuje automatické operácie,
vyţaduje, aby úverové inštitúcie tvorili povinné minimálne rezervy na účtoch v Eurosystéme (Bracjun, 2008, s. 142).
Operácie na voľnom trhu
Operácie na voľnom trhu sa povaţujú sa operatívne, permanentne pôsobiace menové nástroje, zamerané na reguláciu operatívneho kritéria v transmisnom mechanizme menovej politiky. Vykonávajú sa prostredníctvom štátnych cenných papierov alebo prostredníctvom vlastných cenných papierov centrálnej banky. Centrálna banka má pri obchodovaní s nimi pod kontrolou ich objem alebo cenu. V zásade sa rozlišujú dve formy:
aktívne operácie na voľnom trhu,
vynútené operácie na voľnom trhu (Kotlebová et al, 2007, s. 159).
Hlavným cieľom centrálnej banky je drţať krátkodobé úrokové sadzby okolo svojej základnej sadzby. Centrálna banka nedokáţe priamo ovplyvniť dlhodobé sadzby a môţe to robiť iba nepriamo cez krátkodobé sadzby. Pomocou depozitnej a diskontnej sadzby je však jej manévrovací priestor značne obmedzený. Pre lepšie dosiahnutie tohto cieľa pouţíva operácie na voľnom trhu. Operácie na voľnom trhu vykonáva pomocou nákupov alebo predajov cenných papierov. Akonáhle cenné papiere z trhu nakupuje, tak na trh likviditu dodáva, keďţe za nakúpené cenné papiere platí peniaze. Naopak, pokiaľ chce likviditu z trhu stiahnuť, tak peniaze sťahuje tým, ţe predáva svoje pokladničné poukáţky alebo iné cenné papiere, ktoré drţí. Operácie na voľnom trhu tak slúţia na sťahovanie prebytočnej likvidity alebo dodávanie poţadovanej likvidity s cieľom, aby sa úrokové sadzby udrţali okolo základnej sadzby.
Poznáme dva základné spôsoby realizácie operácií na voľnom trhu. Tradične sú najdôleţitejším spôsobom repo-operácie. Popri nich sa jedná aj o netradičné nástroje ako sú priame operácie, v tomto prípade kvantitatívne uvoľňovanie.
32
Repo-operácie sú operácie o spätnom odkúpení cenných papierov. To znamená, ţe ten, kto peniaze potrebuje, tak cenné papiere predá protistrane pri dohode, ţe v stanovenom termíne sa vykoná opak tejto transakcie. Takţe tí, ktorí cenné papiere nakúpili, ich v dohodnutom termíne predajú späť za vopred stanovenú cenu. Preto hovoríme o spätnom odkúpení. Vykonajú sa tak dve transakcie – predaj a spätné odkúpenie cenných papierov.
Vlastník cenných papierov tak získa na určitú domu potrebnú likviditu, za čo zaplatí úrok.
Repo-operácie môţu medzi sebou vykonávať akékoľvek subjekty. Avšak, pokiaľ ich vykonáva centrálna banka, tak patria medzi operácie na voľnom trhu. Tieto operácie sa nazývajú kreditnými operáciami, pretoţe klasické repo-operácie do bankového sektora nalievajú nové peniaze. Z nich sa môţu tvoriť nové úvery a zvyšuje sa tak v ekonomike celkový kredit.
Kvantitatívne uvoľňovanie je základom priamych operácií centrálnej banky. Tá nakupuje z trhu cenné papiere, pričom na trh uvoľňuje novú dodatočnú likviditu. A práve toto je zásadný rozdiel medzi repo-operáciami a priamymi operáciami.
Pri repo-operáciách sa nezvyšuje bilančná suma centrálnej banky, no pri priamych operáciách sa zvyšuje. Pri nich centrálna banka platí za nákup cenných papierov novými peniazmi. Je to preto veľmi neštandardný nástroj menovej politiky s neistými následkami (Demjan et al, 2011, s. 121).
Automatické operácie
Umoţňujú zmluvným partnerom zabezpečiť si likviditu cez noc buď pôţičkami od národnej centrálnej banky alebo úloţkami depozít na jej účet. Úroková sadzba týchto dvoch facilít určuje hranicu intervalu, v rámci ktorého by sa mali pohybovať trhové úrokové sadzby ostatných nástrojov s tou istou lehotou splatnosti. Realizujú decentralizovaným spôsobom prostredníctvom národných centrálnych bánk, čiţe operácia prebieha medzi národnými bankami a úverovými inštitúciami.
Automatické operácie, tieţ nazývané stále finančné zdroje delíme na:
jednodňové refinančné obchody – realizujú sa za vopred stanovenú úrokovú sadzbu oproti zaloţeniu akceptovateľných cenných papierov buď vo forme jednodňových dohôd o spätnom odkúpení, alebo jednodňových úverov so zábezpekou vo forme cenných papierov v dňoch prevádzky RTGS a SSS. Na konci kaţdého obchodného dňa sa denné debetné zostatky zmluvných strán na ich zúčtovacom účte
33
v národných centrálnych bankách povaţujú za ţiadosť o jednodňový refinančný obchod, alebo môţe zmluvná strana o obchod poţiadať zaslaním ţiadosti do národnej centrálnej banky, v ktorej má sídlo. Splatnosť je jeden deň, teda v nasledujúci deň, keď sú v prevádzke RTGS a SSS, a to pri ich otvorení. Úrok z obchodu je splatný pri splatení úveru, pouţíva sa jednodňové úročenie – skutoční počet dní / 360.
Zmluvné strany8 môţu vyuţiť aj sterilizačné obchody, teda uloţiť jednodňové depozitá do národných centrálnych bánk pri vopred vyhlásenej úrokovej sadzbe.
Úrok je splatný pri splatnosti vkladu. Zmluvná strana ţiada o moţnosť uloţiť depozitá podobným spôsobom ako pri refinančných obchodoch (Kotlebová et al, 2010, s. 173).
Povinné minimálne rezervy
Medzi klasické nástroje menovej politiky centrálnych bánk v trhovej ekonomike patria povinné minimálne rezervy, ktoré sú aktíva bánk a pasíva centrálnej banky. Ich význam v posledných rokoch klesá. V niektorých krajinách sa dokonca nepouţívali vôbec (Austrália, Belgicko, Dánsko, Kanada, Luxembursko, Švajčiarsko) alebo boli ich sadzby nízke a po dlhšiu dobu stabilné (Francúzsko s maximálnou sadzbou 1 %, vo Veľkej Británii 0,35 %). V ďalších krajinách (Taliansko, Spolková republika Nemecko, Spojené štáty americké) boli značné tendencie zniţovania ich sadzieb, v Holandsku mali povinné minimálne rezervy charakter časovo obmedzených gentlemanských dohôd centrálnej banky s bankami (Revenda, 2001, s. 305-306).
Povinné minimálne rezervy plnia štyri základné funkcie:
pomáhajú stabilizovať úrokovú mieru vzhľadom na zmeny v likvidite (funkcia tlmiča),
predstavujú zdroj dopytu po rezervách centrálnej banky, tzn. vyrovnávajú ponuku likvidity, ktorú vytvárajú autonómne faktory (funkcia riadenia likvidity),
8 Pod zmluvnou stranou, ktorá má právo zúčastňovať sa na operácii rozumieme rôzne inštitúcie. Tie, ktoré majú povinnosť vytvárať minimálne rezervy, môţu vyuţívať automatické operácie a zúčastňovať sa na obchodoch na voľnom trhu zaloţených na štandardných tendroch. Okruh zmluvných strán pri dolaďovacích obchodoch môţe byť obmedzený výberom Eurosystému, pri priamych obchodoch sa nekladú ţiadne obmedzenia, pri devízových swapoch vystupujú ako zmluvné strany subjekty devízového trhu.
34
môţu byť pouţité ako nástroj na kontrolovanie menových agregátov (funkcia menovej kontroly),
môţu byť povaţované za zdroj príjmu centrálnej banky (príjmová, resp. daňová funkcia).
V praxi centrálnej banky môţu plniť v tom istom čase viacero z uvedených funkcií v závislosti od zvoleného primárneho cieľa centrálnej banky. V teórii sa moţno stretnúť s tvrdením, ţe existuje optimálna úroveň povinných minimálnych rezerv, ktorá môţe minimalizovať variabilitu cenovej hladiny (Kotlebová et al, 2007, s. 164).
Kurzové (devízové) intervencie
Jedným z cieľov monetárnej politiky je udrţiavanie optimálneho devízového kurzu.
Ovplyvňovať ho môţe centrálna banka priamo alebo nepriamo.
Priame intervencie – znamenajú nákup (predaj) zahraničnej (domácej) meny na devízových trhoch. V prípade, ţe chce centrálna banka zaistiť zhodnocovanie domácej meny, musí intervenovať v jej neprospech, tzn. nakúpiť domácu menu a predať devízy a naopak, v prípade, ţe chce domácu menu znehodnotiť, potom musí predať domácu menu a nakúpiť devízy (intervenovať v jej prospech).
Devízový kurz môţe centrálna banka ovplyvniť tieţ nepriamymi intervenciami.
Ide o zmenu úrokových sadzieb v ekonomike (napr. diskontnej sadzby, repo sadzby, atď.), ktorá povedie k pohybu krátkodobého zahraničného kapitálu, a z toho dôvodu potom k zmene devízového kurzu. Napr. v prípade, ţe chce centrálna banka zabezpečiť zhodnotenie meny, stačí, aby zvýšila úrokové sadzby v ekonomike.
Z toho dôvodu potom dôjde k prílevu zahraničného kapitálu (alebo zahraničný investori budú realizovať vyššie výnosy z investícií) do ekonomiky. Tento prílev kapitálu vo forme cudzej meny povedie k previsu jej ponuky a k zhodnoteniu domácej meny.
Naopak, v prípade zníţenia úrokových sadzieb dôjde z rovnakých dôvodov k odlivu kapitálu z ekonomiky a znehodnoteniu devízového kurzu (Ţák, 2006, s. 60).
