Pôsobnosť verejného ochrancu práv - Verejný ochranca práv v Slovenskej republike

Čo sa týka pôsobnosti verejného ochrancu práv, tak jeho základné zameranie je upravené v ústave v článku 151a, ods. 1. Bližšie určuje podrobnosti zákon o verejnom ochrancovi práv v paragrafoch 3 až 11, ktoré hovoria o podmienkach a spôsoboch výkonu jeho funkcie.

Verejný ochranca práv je nezávislý orgán Slovenskej republiky, ktorý v rozsahu a spôsobom ustanoveným zákonom chráni základné práva a slobody fyzických osôb a právnických osôb v konaní pred orgánmi verejnej správy a ďalšími orgánmi verejnej moci, ak je ich konanie, rozhodovanie alebo nečinnosť v rozpore s právnym poriadkom. V zákonom ustanovených prípadoch sa verejný ochranca práv môže podieľať na uplatnení

zodpovednosti osôb pôsobiacich v orgánoch verejnej moci, ak tieto osoby porušili základné právo alebo slobodu fyzických osôb a právnických osôb. Všetky orgány verejnej moci poskytnú verejnému ochrancovi práv potrebnú súčinnosť (Ústava SR, čl. 151a, odsek 1).

Z vyššie uvedeného článku ústavy sa dá vyvodiť, že verejný ochranca práv je nezávislý orgán, ktorý sa v rozsahu a spôsobom ustanoveným zákonom podieľa na ochrane základných práv a slobôd fyzických a právnických osôb pri konaní, rozhodovaní alebo nečinnosti orgánov verejnej správy, ak je ich konanie, rozhodovanie alebo nečinnosť v rozpore s právnym poriadkom alebo princípmi demokratického a právneho štátu (Palúš et al, 2002, s. 343)

Verejný ochranca práv je jedným z orgánov ochrany práva, je štátnym orgánom a zároveň ho zaraďujeme medzi kontrolné orgány ochrany práva. Medzi orgány s podobnou kompetenciou patria napríklad prokuratúra či Ústavný súd. Medzi spomenutými inštitúciami však rozdiel je, vzťahu prokuratúry a ombudsmana sa budem venovať v ďalšej časti práci. Medzi Ústavným súdom a verejným ochrancom práv je rozdiel, a to v tom, že verejný ochranca by mal predstavovať filter podaní na Ústavný súd (Brostl et al, 2010, s.

376-377).

Nemožno ho chápať však „ako ochrancu základných práv a slobôd, ktorý by mohol ústavnému súdnictvu konkurovať. Treba si uvedomiť, že účel inštitúcie spočíva v dohliadaní na dodržiavaní zákonov, v ochrane pred zlou správou, pred byrokratickými, necitlivými a nespravodlivými postupmi úradníkov a verejnej správy vôbec“ (Brostl et al, 2010, s. 377).

Čo sa týka samotného zákona o VOP, je v tomto smere podstatný § 3 zákona.

Pôsobnosť verejného ochrancu práv sa vzťahuje na:

- Orgány štátnej správy.

- Orgány územnej samosprávy.

- Právnické osoby a fyzické osoby, ktoré podľa osobitného zákona rozhodujú o právach a povinnostiach fyzických osôb a právnických osôb v oblasti verejnej správy, alebo do práv a povinností fyzických osôb a právnických osôb v oblasti verejnej správy inak zasahujú . (Zákon č. 564/2001 Z.z. o verejnom ochrancovi práv, § 3 odsek 1)

Zároveň ale vyššie citovaný paragraf vo svojom druhom odseku obsahuje aj takzvané negatívne vymedzenie pôsobnosti VOP, to znamená, že taxatívne vymenúva okruh subjektov, na ktoré sa nevzťahuje pôsobnosť verejného ochrancu práv.

Týmito subjektmi sú: Národná rada Slovenskej republiky, prezident Slovenskej republiky, vláda Slovenskej republiky, Ústavný súd Slovenskej republiky, Najvyšší kontrolný úrad Slovenskej republiky, spravodajské služby, nevzťahuje sa ani na rozhodovacie právomoci vyšetrovateľov Policajného zboru, prokuratúru a na súdy s výnimkou orgánov riadenia a správy súdov a dôvodov predpokladajúcich disciplinárne previnenie sudcu. Pôsobnosť verejného ochrancu práv sa takisto nevzťahuje tiež na veci operačnej a mobilizačnej povahy.

Čo sa týka konania verejného ochrancu práv, tak ten koná pri ochrane základných práv a slobôd buď na základe podnetu od fyzickej alebo právnickej osoby, alebo takisto môže konať aj zo svojej vlastnej iniciatívy, pokiaľ sa k nemu informácia dostane, a v takom prípade sa sám rozhodne, či konať začne, alebo nie. Domnievam sa , že väčšinou sa jedná o podnety z masovo – komunikačných prostriedkov, či už v printovej alebo elektronickej podobe. Pre podnet a jeho podanie platia určité náležitosti. Podnet je možné dať buď písomne, ústne alebo do zápisnice, takisto telegraficky alebo telefaxom. V dnešnej dobe je už aj pomerne bežným spôsobom podať podnet prostredníctvom elektronickej pošty.

Z podnetu ale musí byť jasné, ktorej veci sa podnet týka, proti ktorému orgánu verejnej správy smeruje a hlavne čoho sa podávateľ daného podnetu domáha.

,,Ak podnet nemá predpísané náležitosti, verejný ochranca práv bezodkladne vyzve podávateľa podnetu, aby v určenej lehote, ktorá nesmie byť kratšia ako sedem dní, neúplný alebo nejasný podnet doplnil alebo spresnil. Poučí ho aj o tom, ako treba doplnenie alebo spresnenie urobiť. Ak podávateľ podnetu napriek výzve verejného ochrancu práv v určenej lehote podnet nedoplní alebo nespresní a vo vybavovaní podnetu nemožno pre tento nedostatok pokračovať, verejný ochranca práv podnet odloží. O týchto následkoch musí podávateľa podnetu poučiť. Ak si adresát nevyzdvihne výzvu podľa prvej vety do troch dní od jej uloženia na pošte, posledný deň tejto lehoty sa považuje za deň doručenia, aj keď sa adresát o uložení nedozvedel. V prípade, ak v podnete podávateľ uvedie len adresu na elektronickú poštu, výzva podľa prvej vety sa považuje za doručenú uplynutím troch dní odo dňa jej odoslania, aj keď sa adresát o nej nedozvedel“ (Podľa § 3 a 4 zákon č.

,,V styku (písomnom i ústnom) s verejným ochrancom práv môžu fyzické osoby používať svoj materinský jazyk. Trovy tlmočenia znáša štát. na verejného ochrancu práv sa teda môže obrátiť každý, kto sa domnieva, že pri konaní, rozhodovaní, alebo nečinnosťou orgánu verejnej správy boli porušené základné demokratické práva a slobody , v rozpore s právnym poriadkom alebo princípmi demokratického a právneho štátu‘‘ (Palúš et al, 2002, s. 344).

Ohľadom oprávnenosti a vôbec možnosti sťažovať sa, dá sa usúdiť, že podľa právnych predpisov platných v Slovenskej republike sa na postup, rozhodovanie alebo nečinnosť orgánov verejnej správy môže sťažovať každý, a to bez ohľadu na skutočnosť, či sa ho takýto postup, rozhodnutie alebo nečinnosť orgánu priamo dotýka, alebo nie. Dotyčná osoba teda nemusí byť sama postihnutá takýmto nesprávnym postupom orgánu, na ktorý sa sťažuje. Totiž ani ústava a ani zákon o VOP neobsahujú žiadne takéto ustanovenie, na základe ktorého by bolo možné podať podnet iba na ochranu svojich práv. Takéto tvrdenie možno vyvodiť aj z paragrafu 22 v odseku jeden zákona o VOP, ktorý vo svojom paragrafovom znení hovorí, že: verejný ochranca práv písomne upovedomí o výsledkoch vybavenia podnetu a o prijatých opatreniach podávateľa podnetu a osobu, ktorej základné práva a slobody boli konaním, rozhodovaním alebo nečinnosťou orgánov verejnej správy porušené.

Verejný ochranca práv podľa dikcie zákona preskúma každý podnet.

Ak ombudsman zistí, že podnet je podľa obsahu opravným prostriedkom podľa predpisov o konaní v súdnych alebo správnych veciach, alebo žalobou či opravným prostriedkom v správnom súdnictve alebo to môže byť ústavná sťažnosť, tak v tom prípade bezodkladne upovedomí o tom podávateľa podnetu a poučí ho o správnom postupe.

Ak verejný ochranca práv zistí, že skutočnosti nasvedčujú tomu, že v miestach, kde je vykonávaná väzba, trest odňatia slobody, disciplinárne tresty vojakov armády SR, ochranné liečenie, ochranná výchova, ústavné liečenie alebo ústavná výchova, alebo v cele policajného zaistenia, a že v týchto priestoroch je nezákonne držaná osoba, tak takúto skutočnosť bezodkladne oznámi príslušnému prokurátorovi. Toto oznámenie má podobu podnetu, a vz5tahuje sa na postup podľa osobitného zákona. Verejný ochranca upovedomí správu takého miesta a dotknutú osobu.

,,Ak sa podnet týka preskúmania právoplatného rozhodnutia orgánu verejnej správy alebo ak verejný ochranca práv dospeje k záveru, že rozhodnutie orgánu verejnej správy je v rozpore so zákonom alebo s iným všeobecne záväzným právnym predpisom, môže postúpiť vec na vybavenie príslušnému prokurátorovi, prípadne urobí iné opatrenie, o čom

upovedomí podávateľa podnetu. To isté môže urobiť aj s podnetom, ktorý obsahuje návrhy takých opatrení, ktoré patria do pôsobnosti prokuratúry.

Prokurátor je povinný v lehotách ustanovených zákonom oznámiť verejnému ochrancovi práv opatrenia, ktoré vykonal na odstránenie nezákonnosti’’ (V zmysle § 15 zákon č. 564/2001, Z.z. o verejnom ochrancovi práv).

Podľa nasledujúceho paragrafu číslo 15 zákona o VOP verejný ochranca práv vec odloží ak vec, ktorej sa daný prejednávaný podnet dotýka nepatrí do jeho pôsobnosti, alebo vec, ktorej sa podnet dotýka, prejednáva jeden zo súdov súdnej sústavy SR a nejde o prieťahy v konkrétnom súdnom konaní alebo ak už súd v danej veci rozhodol, alebo vec, ktorej sa podnet týka preskúmava prokuratúra SR, alebo danú vec už prokuratúra preskúmala, vo veci, ktorej sa podnet týka, koná alebo rozhoduje kompetentný príslušný orgán verejnej správy, ktorý nepatrí do pôsobnosti verejného ochrancu práv, podávateľ podnetu môže vziať svoj podnet späť alebo oznámi ombudsmanovi, že netrvá na ďalšom preskúmavaní danej , alebo ak neboli dodržané náležitosti uvedené v § 13 ods. 4 neboli doplnené alebo spresnené v určenej lehote.

Nasledujúci odsek toho istého paragrafu dáva ombudsmanovi ďalšie možnosti na odloženie podnetu a hlavne ak sa daný podnet netýka osoby, ktorá ho podala, či pokiaľ nepredložila písomný súhlas dotknutej osoby na podanie tohto podnetu alebo písomné splnomocnenie vo veci, ďalej od opatrenia alebo udalosti, ktorých sa podnet týka, uplynul v deň doručenia podnetu čas dlhší ako zákonom stanovené trojročná lehota. Jednou s ďalších možností je ak je podnet je zjavne neopodstatnený alebo je podnet podaná anonymne, alebo ak ide o podnet vo veci, ktorú už verejný ochranca práv v minulosti vybavil a opakovaný podnet neobsahuje nové skutočnosti.

O tom, či sa podnet odloží a o dôvodoch jeho odloženia, pre ktoré sa rozhodol ombudsman tento podnet odložiť, verejný ochranca práv upovedomí toho, kto podnet podal, čiže jeho podávateľa. Zákon myslel, ja na alternatívu, že túto povinnosť ombudsman nemá ak sa jedná o podnet anonymný.

Samozrejme verejný ochranca práv je takpovediac vyzbrojený aj určitými oprávneniami, na efektívny výkon svojej funkcie a z nej vyplývajúcich povinností.

Ombudsman môže pri vybavovaní doručených podnetov vstupovať do objektov verejnej správy. Takisto môže od nich vyžadovať potrebné spisy a aj doklady, ako ja môže vyžadovať vysvetlenie vo veci, ku ktorej daný podnet smeruje a ktorej sa týka.

Ombudsman takisto môže dávať otázky zamestnancom týchto orgánov, v ktorých daný podnet prešetruje. Medzi jeho oprávnenia v tomto smere patrí aj možnosť hovoriť

bez prítomnosti iných osôb s osobami v miestach, kde je obmedzená ich osobná sloboda na základe rozhodnutia oprávneného štátneho orgánu.

Podľa paragrafu 17, v druhom odseku ,,sú orgány verejnej správy na žiadosť verejného ochrancu práv povinné poskytnúť mu informácie a vysvetlenia, takisto mu umožniť nahliadnutie do spisu alebo spis požičať. Takisto mu musia predložiť písomné stanovisko ku skutkovým a právnym otázkam, ktorých sa prejednávaný podnet týka. Musia sa tiež vysporiadať s dôkazmi ako aj opatreniami, ktorí ombudsman navrhne.

Orgány verejnej správy musia vykonať opatrenia, ktoré navrhne v prípade ich nečinnosti, ak vykonanie takých opatrení vyplýva zo zákona alebo z iného všeobecne záväzného predpisu. Tiež sú povinné umožniť mu prítomnosť na ústnom prejednávaní a klásť účastníkom konania a osobám, ktoré sú zúčastnené na prejednávaní otázky.

Týmto zákonom stanoveným požiadavkám sú organy verejnej správy vyhovieť v určitých lehotách a to bezodkladne, alebo v lehote do 20 dní odo dňa doručenia žiadosti.

Samozrejme zákon mysle ja na možnosť odoprenia poskytnutia informácií verejnému ochrancovi práv. Informácie a vysvetlenie podľa odseku 2 písm. a) môže odoprieť zamestnanec, ktorý by jeho podaním porušil štátom uznanú alebo uloženú povinnosť mlčanlivosti, ak tejto povinnosti nebol zbavená podľa zákona’’ (Podľa § 17 ods. 4 zákona č. 564/2001 Z.z. o verejnom ochrancovi práv).

Ak orgán verejnej správy nevyhovie ombudsmanovej žiadosti , tak verejný ochranca práv túto skutočnosť následne oznámi jeho nadriadenému orgánu, a ak takého orgánu niet, tak potom vláde SR. Nadriadený orgán verejnej správy, a ak takého niet, vláda SR podľa odseku 5 tohto paragrafu sú povinní oznámiť verejnému ochrancovi práv do 20 dní odo dňa doručenia jeho vyrozumenia opatrenia, ktorí vo veci prijali.

Toľko k tomuto problému hovorí paragrafové znenie zákona, otázne je nakoľko je toto znenie zákona aj reálne v praxi, kde často krát pre nečinnosť orgánov verejnej správy nie je možné sa dostatočne a efektívne domôcť svojich ústavných práv ani cez inštitút verejného ochrancu práv. Ombudsman sa v tomto prípade môže obrátiť na národnú radu alebo na ňou poverený orgán, ak teda opatrenia vykonané orgánmi verejnej správy považuje za nedostatočné. Takisto môže ombudsman pri vybavovaní podnetu nahliadať do spisov, robiť si z nich výpisy, odpisy a kópie a to i zo spisov v súdnom konaní a v konaní orgánov činných v trestnom konaní. Toto môže robiť vo veciach spadajúcich do pôsobnosti verejného ochrancu práv, ak je to potrebné na riadne vybavenie daného podnetu.

,,Ak sa výsledkami vybavenia podaného podnetu nepreukáže porušenie základných práv a slobôd, verejný ochranca práv o tom písomne upovedomí podávateľa podnetu a

orgán verejnej správy, proti ktorého konaniu, rozhodovaniu alebo nečinnosti podnet smeruje’’. (V zmysle § 18 zákona č. 564/2001 Z.z. o verejnom ochrancovi práv).

Ak výsledky vybavovania vo veci čo sa daného podnetu týka preukážu, že ich záverom je preukázané porušenie základných práv a slobôd, tak potom ombudsman oznámi výsledky vybavenia podnetu spolu s návrhom opatrení tomu príslušnému orgánu verejnej správy, proti ktorého konaniu či postupu respektíve jeho rozhodovaniu alebo nečinnosti smeruje daný podnet. Čo sa týka lehôt na nápravu takéhoto stavu, zákon v tomto prípade dáva orgánom verejnej správy lehotu 20 dní. Dovtedy je orgán verejnej správy povinný do 20 dní odo dňa doručenia výzvy na prijatie opatrení oznámiť verejnému ochrancovi práv svoje stanovisko k výsledkom vybavenia podnetu ako aj aké opatrenia prijal na nápravu daného stavu. skutočnosti nasvedčujúce tomu, že pri činnosti orgánu verejnej správy bol spáchaný trestný čin, priestupok, iný správny delikt alebo disciplinárne previnenie alebo že bola porušená povinnosť ustanovená zákonom, oznámi to príslušnému a kompetentnému orgánu.

Orgán, ktorému verejný ochranca práv oznámi takúto skutočnosť podľa odseku 1 príslušného paragrafového znenia, upovedomí verejného ochrancu práv v lehote do 20 dní odo dňa doručenia vyrozumenia o opatreniach, ktoré na základe jeho oznámenia vykonal v danej veci.

Ak ale verejný ochranca práv nepovažuje vykonané opatrenia za dostatočné, oznámi takúto skutočnosť nadriadenému orgánu, a v prípade ak takého niet, tak to oznámi vláde Slovenskej republiky.

Nadriadený orgán verejnej správy, a ak takého niet, tak potom vláda Slovenskej republiky podľa príslušného odseku 3, sú povinní oznámiť verejnému ochrancovi práv v lehote do 20 dní odo dňa doručenia jeho vyrozumenia opatrenia, ktoré na nápravu v danej veci prijali.

Ak ale opätovne nepožuje verejný ochranca práv opatrenia vykonané podľa odseku 4 za dostatočné, oznámi túto skutočnosť národnej rade Slovenskej republiky alebo ňou poverenému orgánu.

,,Ak pri vybavovaní podnetu verejný ochranca práv zistí skutočnosti nasvedčujúce tomu, že zákon, iný všeobecne záväzný právny predpis alebo vnútorný predpis vydaný orgánom verejnej správy porušuje základné práva a slobody fyzických osôb a právnických osôb, môže podať podnet na jeho zmenu alebo zrušenie príslušnému orgánu.

Orgán, ktorému verejný ochranca práv podal podnet podľa odseku 1, musí zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a ktorá bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, môže podať návrh na začatie konania pred Ústavným súdom Slovenskej republiky’’ (Podľa § 21 zákona č. 564/2001 Z.z. o verejnom ochrancovi práv).

Významným a typickým oprávnením verejného ochrancu práv je pravidelné každoročné predkladanie správ Národnej rade Slovenskej republiky. Verejný ochranca práv predkladá v prvom štvrťroku každého roku správu o činnosti, v ktorej uvedie svoje poznatky o dodržiavaní základných práv a slobôd orgánmi verejnej správy a svoje návrhy a odporúčania na nápravu zistených nedostatkov. V prípade, že verejný ochranca práv zistí, že došlo k porušeniu základných práv a slobôd, ktoré sa dotýka väčšieho počtu osôb, môže predložiť Národnej rade Slovenskej republiky mimoriadnu správu, súčasťou ktorej môže byť aj návrh, aby bola prerokovaná na najbližšej schôdzi Národnej rady. Správu zároveň zverejní prostredníctvom internetu a periodickej tlače (Palúš et al, 2002, s. 345).

Z praktických a rokmi overených skúseností tých štátov, ktoré už úrad ombudsmana majú zakomponovaný do svojho právneho poriadku sa dá vyvodiť záver, že medzi najdôležitejšie funkcie, respektíve jeden z jeho najvýznamnejších prejavov jeho pôsobenia v praxi je práve toto pravidelné každoročné publikovanie správ z okruhu jeho činnosti. Tie väčšinou obsahujú obšírne a podrobné stanoviská a odôvodnenia,. V ktorých je obsiahnutý veľmi významný materiál a to hlavne pre praktickú činnosť orgánov, ktoré aplikujú a tvoria právo. Takisto môžu obsahovať a byť dôležité aj pre vedeckú činnosť, obsahovať v sebe informačný potenciál. Čo sa týka slovenskej republiky, je na tomto mieste nutné konštatovať, že postavenia úradu verejného ochrancu práv sa na túto medzinárodnú úroveň zatiaľ bohužiaľ nedostalo. Úrad verejného ochrancu práv v Slovenskej republike ešte nenadobudol takú vážnosť, ako napríklad v susednej Českej republike alebo Rakúsku.

Vo vzťahu k ostatným orgánom verejnej správy a verejného ochrancu práv platí, že sa vyžaduje vo všeobecnosti súčinnosť a pomoc verejnému ochrancovi práv od všetkých orgánov verejnej správy. Napriek tomu, že je ombudsman nezávislou inštitúciou, potrebuje pre výkon svojej moci, aby s ním orgány verejnej správy spolupracovali. Musia mu predkladať rôzne materiálny, umožňovať vstup do svojich priestorov. Ombudsman však nemôže tieto skutočnosti žiadať príkazom, či zasahovať do činnosti ostatných orgánov (Pavlíček et al, 1998, s. 354). V niektorých prípadoch môže dokonca meritórne rozhodovať. Verejný ochranca práv ale nemôže sám zo svojej iniciatívy vydávať žiadne príkazy.

Z jeho postavenia jasne vyplýva, že jeho oprávnenia majú iba iniciačnú a aj limitovanú povahu a charakter, ktorý sa prejavuje vo forme tej, že ombudsman dáva návrhy, odporúčania a lebo vyslovuje svoj názor na dané témy, ale nemôže o nich rozhodovať ako výkonný orgán.

Hlavným poľom pôsobnosti verejného ochrancu práv podľa platnej legislatívy je jeho funkcia ako keby určitého sprostredkovateľa schopného zabrániť konfliktom a rôznym stretom s výkonnou mocou, a to hlavne v záujme chrániť občanov Slovenskej republiky.

Ale na druhej strane zároveň, a to je takisto veľmi dôležitá skutočnosť, ma takisto chrániť výkonnú zložku - úradníkov ako zástupcov výkonnej moci, hlavne z dôvodu, že občan nemá na svoju sťažnosť respektíve podnet reálny základ alebo dôvod. Takisto je v tom prípade povinnosťou verejného ochrancu práv vysvetľovať občanovi – sťažovateľovi, prečo musel príslušný orgán verejnej správy konať práve tak ako v danom konkrétnom prípade aj konal. Týmto spôsobom môže verejný ochranca práv významne napomôcť nárastu dôvery občanov voči verejnej správe (Palúš et al, 2002, s. 346).

Čo sa týka samotného ústavného zaradenia verejného ochrancu práv do ôsmej hlavy Ústavy Slovenskej republiky, kde sa nachádza spolu z prokuratúrou ako aj z obsahu jeho základnej činnosti a pôsobnosti verejného ochrancu práv vyplýva, že verejný ochranca

In document Verejný ochranca práv v Slovenskej republike (Stránka 22-31)