Bankovní institut vysoká škola Praha
zahraničná vysoká škola Banská Bystrica Katedra práva a spoločenských vied
Verejný ochranca práv v Slovenskej republike
Public defender of rights in the Slovak republic
Bakalárska práca
Autor: Marián Gacho
Právní administrativa v podnikatelské sféře
Vedúci práce: doc. JUDr. Branislav Fridrich, PhD.
Banská Bystrica Apríl 2012
Vyhlásenie
Vyhlasujem, že som bakalársku prácu spracoval samostatne a s použitím uvedenej literatúry.
Svojím podpisom potvrdzujem, že odovzdaná elektronická verzia práce je identická s tlačenou verziou a som oboznámený so skutočnosťou, že sa práca bude archivovať v knižnici BIVŠ a ďalej bude sprístupnená tretím osobám prostredníctvom internej databázy elektronických vysokoškolských prác.
V Považskej Bystrici dňa 27.04.2012 Marián Gacho
Poďakovanie
Touto cestou by som sa rád poďakoval vedúcemu bakalárskej práce, doc. JUDr.
Branislavovi Fridrichovy, PhD. za poskytnuté cenné rady, pripomienky a jeho odbornú pomoc pri vypracovaní bakalárskej práce.
V Považskej Bystrici dňa 27.04.2012 Marián Gacho
Anotácia
GACHO, Marián: Verejný ochranca práv v Slovenskej republike. [Bakalárska práca].
Bankovní institut vysoká škola Praha, zahraničná vysoká škola Banská Bystrica. Katedra práva a spoločenských vied. Vedúci práce: doc. JUDr. Branislav Fridrich, PhD. Rok obhajoby: 2012. Počet strán: 47
Cieľom bakalárskej práce je predovšetkým zobraziť a analyzovať historické pozadie vzniku verejného ochrancu práv, jeho postavenie, funkcie a právomoci v Slovenskej republike a v krajinách EÚ. Práca je rozdelená do troch kapitol. Prvá kapitola sa venuje podrobnej analýze historického vývoja inštitútu ombudsmana a jeho právomocí. Druhá kapitola vysvetľuje samotný pojem „ombudsman“. Rozoberá sa jeho podstata a význam z teoreticko-právnej roviny. Zameriava sa na samotné postavenie, právomoci a úlohy verejného ochrancu práv v Slovenskej republike, jeho ukotvenie v systéme práva a sumarizuje jeho spoločenský význam na Slovensku. Tretia kapitola približuje postavenie verejného ochrancu práv v susedných štátoch.
Kľúčové slová: verejný ochranca práv, ombudsman, právo, ľudské práva
Annotation
GACHO, Marián: Public defender of rights in the Slovak Republic. [Bachelor Thesis].
Bank university of Prague, Foreign university Banska Bystrica. Department of law and social sciences. Adviser: doc. JUDr. Branislav Fridrich, PhD. Year of defence: 2012.
Number of pages: 47.
The aim of the bachelor thesis is to portray and analyse historical background of ombudsman‘s origin, his status, role and powers in the Slovak Republic and in EU countries. The work is divided into three chapters. The first chapter gives more detailed analyses on historical development of ombudsman’s institute and his competence. The second chapter explains the concept of ombudsman. It examines his importance and fundamentals in terms of theoretical and legal conception. It will focus on the actual status, powers and duties of the Ombudsman in the Slovak Republic, his anchoring in the system of law and summarizes its social significance in Slovakia. The third chapter explains the role of the Ombudsman in neighboring countries.
Key words: ombudsman, law, human rights
Obsah
ÚVOD ... 7
1 HISTÓRIA A VÝVOJ PRÁVOMOCÍ VEREJNÉHO OCHRANCU PRÁV ... 9
1.1 Historický vývoj inštitúcie ombudsmana ... 9
1.2 Vznik inštitútu verejného ochrancu na Slovensku ... 11
2 PRÁVNY POJEM VEREJNÉHO OCHRANCU PRÁV, JEHO POSTAVENIE V SLOVENSKEJ REPUBLIKE, ÚLOHY A PRÁVOMOCI ... 15
2.1 Právny pojem verejného ochrancu práv ... 15
2.2 Vznik a zánik funkcie ombudsmana v Slovenskej republike ... 17
2.3 Kancelária verejného ochrancu práv ... 20
2.4 Pôsobnosť verejného ochrancu práv... 22
2.5 Postavenie verejného ochrancu práv a prokuratúry ... 31
3 POROVNANIE POSTAVENIA VEREJNÉHO OCHANCU PRÁV V SUSEDNÝCH ŠTÁTOCH ... 37
3.1 Verejný ochranca práv v Českej republike ... 37
3.2 Verejný ochranca práv v Rakúsku ... 38
3.3 Verejný ochranca práv v Poľsku ... 39
3.4 Verejný ochranca práv v Maďarsku ... 41
ZÁVER ... 43
ZOZNAM POUŢITEJ LITERATÚRY ... 45
7
ÚVOD
Vývoj a pokrok v oblasti ľudských práv dosiahnutý v priebehu 20. storočia zaznamenal veľký rozmach hlavne v štátoch takzvanej západnej civilizácie. Ľudské práva a slobody sa stali jedným zo základných atribútov spoločnosti a proti ich nedodržiavaniu sa udeľujú sankcie. K tomuto trendu po páde železnej opony pristúpili aj národy a národnosti z bývalého východného bloku ovládaného ZSSR. Po rokoch potláčania základných práv sa zrazu obyvateľom týchto krajín otvorili nové možnosti. Už len možnosť slobodne cestovať bola pre mnohých niečím dovtedy nevídaným. Ruka v ruke s procesom prechodu na politické systémy pluralitnej demokracie a trhového hospodárstva pribúdalo aj práv pre občanov jednotlivých štátov. Zároveň však spolu so štandardami západnej politickej kultúry prichádzala aj väčšia kontrola verejnej moci. Moc totiž všade na svete zvykne byť jej držiteľmi zneužívaná, a ani demokratické politické systémy v tomto smere bohužiaľ nie sú žiadnou výnimkou. O tomto sa na vlastnej koži presvedčili aj občania štátov bývalého východného bloku, kde práve tento proces transformácie z totalitných režimov smerom k demokracii prekonal dlhú cestu, ktorá však ešte zďaleka nie je na svojom konci.
V súčasnosti sú hlavnou ochranou nad dodržiavaním práv a povinností sú nestranné a nezávislé súdy. Ich postavenie v politickom systéme je definované v základnom zákone štátu - v ústave. Ich viac inštančný systém poskytuje aspoň z hľadiska legislatívnej úpravy dostatočné záruky nad dodržiavaním zákonnosti.
Ako som už spomínal vyššie, v moderných demokratických spoločnostiach hrozí, že moc môže byť verejnými držiteľmi zneužívaná, preto poznáme v súčasnom právnom systéme inštitút verejného ochrancu práv. Jeho úlohou je vykonávať kontrolu výkonu moci zo strany štátnych úradov, ale aj zo strany samospráv a iných držiteľov legitímnej moci Inštitút ombudsmana sa viac či menej úspešne etabloval aj v mnohých štátoch postkomunistickej východnej Európy. Ten je dôležitý hlavne z pohľadu dodržiavania a rešpektovania základných práv a slobôd občanov a ako určitý proces ich smerovania k ideálnemu stavu. S vysokou pravdepodobnosťou sa k tomu to ideálnemu stavu spoločnosť nikdy nedopracuje, ale každé jedno zlepšenie dodržiavania a kontroly práv občanov je jeho významným posunom.
Práve z toho dôvodu je cieľom mojej bakalárskej práce podrobne analyzovať inštitút ombudsmana, ktorý je nevyhnutnou súčasťou moderných demokratických systémov.
V prvej kapitole práce sa zameriam na historický vývoj inštitúcie verejného ochrancu práv a rozanalyzujem čo samotný pojem ombudsman v preklade do slovenského jazyka
8
značí. V druhej kapitole podrobne rozoberiem obsah a význam pojmu ombudsman, a to aj z pohľadu právno – teoretickej roviny. Ďalej sa tu zameriam na samotné postavenie verejného ochrancu práv v Slovenskej republike, jeho ukotvenie v systéme práva a jeho legislatívnej úprave, ako aj jeho právam, ktoré z hľadiska jeho funkcie tento inštitút má.
Posledná kapitola priblíži čitateľovi postavenie ombudsmana v okolitých krajinách – Česka, Rakúska, Poľska a Maďarska.
V závere by som chcel celú problematiku verejného ochrancu práv zosumarizovať a opísať svoj pohľad, prípadne svoj názor na smerovanie tohto inštitútu v rámci právneho poriadku Slovenskej republiky.
9
1 HISTÓRIA A VÝVOJ PRÁVOMOCÍ VEREJNÉHO OCHRANCU PRÁV
1.1 Historický vývoj inštitúcie ombudsmana
Vo všeobecnosti je potrebné pri každej odbornej práci tohto typu zaoberať sa aj určitými historickými súvislosťami vzniku a pôvodu určitého javu, inštitútu, alebo skutočnosti. Preto ani moja práca nebude v tomto smere výnimkou a v tejto kapitole sa budem venovať historickým okolnostiam vzniku inštitútu ombudsmana. Ako už bolo naznačené, samotný úrad alebo funkcia ombudsmana nie je otázkou novodobou.
Výraz ombudsman pochádza zo švédčiny, ale jeho pôvodný základ treba pravdepodobne hľadať v islandčine, v stredovekom slove umbup, čo znamená moc alebo autorita. Ako ombudsman bola pôvodne označovaná osoba, ktorá vystupovala ako zástupca, zmocnenec, či hovorca ďalších osôb (Pavlíček et al, 1998, s. 349). Samotnú modernejšiu verziu, ktorá je bližšia nášmu chápaniu zriadil švédsky kráľ Karol XII. na základe poznatkov získaných počas núteného exilu v Turecku. Pri tomto pobyte sa zoznámil so systémom dozoru nad štátnou správou, ktorú zabezpečoval tamojší vysoký správny úradník. Tento systém kontroly fungoval v islamských krajinách už od 7. storočia, od v poradí druhého kalifa Omara. Karol zriadil v roku 1713 vo Švédsku úrad švédskeho justičného kancelára, ktorý fungoval ako kráľovský kontrolný orgán. Zároveň ho poveril dozorom nad správaním kráľovských úradníkov. Vytvoril tak dôveryhodnú inštitúciu na preskúmavanie správania sa a postupu vyberačov daní, sudcov a ostatných úradníkov, ktorí konali v kráľovom mene. Asi za 100 rokov bol na základe rozhodnutia vtedajšieho ústavného výboru Švédska inštitút ochrancu - ombudsmana prvýkrát zakotvený už aj vo švédskej ústave, a to konkrétne v roku 1809. Úrad mal podľa pôvodných predstáv fungovať ako určitý druh verejného žalobcu, ale postupom času sa vyvinul do trošku odlišnej, menej formálnej podoby.
Inštitút ombudsmana je odhliadnuc od Švédska veľmi mladý a významne sa rozšíril do iných krajín až v 60. a 70. rokov minulého storočia. Pod vplyvom švédskeho príkladu vznikla podobná inštitúcia, ale až v roku 1919, vo Fínsku. Tento stav vytrval až do polovice 20. storočia. Ďalšími krajinami, ktoré si inštitút ombudsmana osvojili, bolo Nórsko v roku 1952 a Dánsko v roku 1953. Až v priebehu nasledujúcich rokov sa
10
ombudsmanstvo rozšírilo do rôznych častí sveta vrátane stredoeurópskych a východoeurópskych štátov. Ombudsmana nájdeme aj v niektorých krajinách Afriky a neustále pribúdajú ďalšie (Palúš et al, 2002, s. 339). Len ako príklad by som spomenul Nový Zéland - rok 1962, Veľká Británia – rok 1967, Francúzsko – rok 1973, Poľsko – rok 1987, Maďarsko – rok 1997, Slovinsko – rok 1991, Rusko – 1993 alebo Česká republika – rok 1999. Za pozornosť v tomto smere určite stojí Poľsko, kde inštitút ombudsmana bol zavedený ešte pred pádom východného bloku koncom 90. rokov 20. storočia, aj keď je dnes otázne nakoľko bol tento inštitút aj reálne využívaný v prospech poľských občanov.
Túto inštitúciu poznajú aj systémy Nemecka, Francúzska, Švajčiarska. V právnom systéme USA, Kanady a Veľkej Británie sa takisto nachádza podobný orgán, aj keď s odlišným názvom a postavením (Chovanec et al, 2004, s. 162).
Vo svete mal na rozšírenie pôsobenia ombudsmana najvýznamnejší vplyv dánsky model fungovania. Ombudsman tu nepôsobí ako štátny žalobca, čiže mimo sústavy súdnych orgánov. Veľmi dôležitá je skutočnosť, že v Dánsku sa ombudsman vyjadruje na základe svojich vlastných kompetencií a právomocí k veľmi širokému okruhu otázok, môže posudzovať zákonnosť postupu orgánov štátnej správy a samosprávy, ale takisto sa vyjadruje či v rámci postupu týchto orgánov nedošlo ku chybám alebo k omylom.
Z vyššie uvedeného vyplýva, že inštitúcia ombudsmana je veľmi stará a keď sa etablovala na Slovensku mala vzor a mohla sa oprieť o dlhoročnú tradíciu v iných štátoch.
U nás sa pre ombudsmana ujal terminologický pojem verejný ochranca práv, u nás vykonáva špecifický systém verejnej kontroly a obhajuje záujmy občanov tým, že vybavuje ich sťažnosti a sleduje ako je zákon dodržiavaný. V iných krajinách však poznajú aj ombudsmanov v oblastiach: pre hospodársku súťaž, pre obhajovanie záujmov občanov, pre kontrolu rovnoprávnosti mužov a žien a rovnosti medzi rasami a etnikami. Vo všeobecnosti je ombudsman citlivý na sociálne otázky (Chovanec et al, 2004, s. 161-162).
S rozvojom inštitútu verejného ochrancu práv úzko súvisí rozvoj ľudských práv. Keby nedošlo k posilňovaniu základných práv a slobôd ľudí, nedošlo by ani k zriadeniu ombudsmana. V tomto momente by som chcel aspoň v krátkosti priblížiť čo sú ľudské práva.
V súčasnosti sú základné slobody a ľudské práva fundamentálnou súčasťou moderných štátov, nie sú len etickými a morálnymi princípmi, o ktorých sa len hovorí. O tom aké sú dôležité svedčí aj to, že ich upravujú aj mnohé medzinárodné zmluvy, medzi ktoré patria napríklad dve zmluvy vydané Organizáciou spojených národov – Medzinárodný pakt o občianskych a politických právach a Medzinárodný pakt o hospodárskych, sociálnych a
11
kultúrnych právach a napríklad Charta základných práv Európskej únie, ktorá je záväzná pre všetky členské štáty. Základné práva patria každému človeku, bez ohľadu na pohlavie, vek, rasu, náboženskú či etnickú príslušnosť (Mokrá et al, 2009, s. 3-4). „Ľudské práva sú neodňateľné (nikoho nemožno týchto práv pozbaviť), nescudziteľné (nemožno ich previesť na iného), nepremlčateľné (nepodliehajú premlčaniu a teda ich trvanie je počas života človeka časovo neobmedzené) a nezrušiteľné (existujú nezávisle od vôle zákonodarcu, ktorý ich uznáva, ale nemôže ich zrušiť)“ (Mokrá et al, 2009, s. 3).
1.2 Vznik inštitútu verejného ochrancu na Slovensku
Vytvorenie a vznik inštitútu verejného ochrancu práv bolo jednou z hlavných podmienok, ktoré Slovenská republika musela splniť pri svojom vstupe do Európskej únie.
Vybudovanie tohto inštitútu, ako aj reálne fungovanie jeho úradu boli pre Slovenskú republiku výzvou najmä z dôvodu jeho významu v kontexte novovytvorenej Európy, kde sa ochrana základných práv a slobôd považuje za jeden z najvýznamnejších prvkov.
Slovenská republika sa takto v roku 2001 pridala k takmer 70 štátom sveta, v ktorých sa zriadil úrad ombudsmana. Z krajín regionálneho združenia známeho ako Vyšehradská štvorka bola však Slovenská republika posledným štátom, ktorý sa rozhodol aplikovať verejného ochrancu práv do právneho poriadku. Poľsko zriadilo úrad ombudsmana v roku 1987, Maďarsko v roku 1993 a Česká republika v roku 1999 (Kľučka et al, 2004, s. 100).
Základným právnym predpokladom vzniku novo kreovaného ústavného orgánu verejného ochrancu práv bola skutočnosť prijatia ústavného zákona č. 90/2001 Z. z. z 23.
februára roku 2001, ktorým sa menila a dopĺňala Ústava Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb. v znení neskorších predpisov. Do ôsmej hlavy Ústavy Slovenskej republiky bol zaradený druhý oddiel, ktorý nesie názov „VEREJNÝ OCHRANCA PRÁV“ s čl. 151a.
Ústavná úprava je veľmi stručná a všeobecná, inštitút verejného ochrancu práv iba zriaďuje, určuje spôsob jeho ustanovenia, dĺžku funkčného obdobia, niektoré spôsoby skončenia výkonu funkcie pred uplynutím funkčného obdobia a zameranie jeho činnosti (Palúš et al, 2002, s. 340).
Na základe tejto novely Ústavy však následne Národná rada Slovenskej republiky prijala zákon č. 564/2001 Z. z. o verejnom ochrancovi práv (ďalej v texte len ako zákon o verejnom ochrancovi práv), ktorý ustanovil podrobnosti o voľbe a odvolávaní verejného
12
ochrancu práv, o jeho pôsobnosti, o podmienkach výkonu jeho funkcie, o spôsobe právnej ochrany ako aj o uplatňovaní práv fyzických a právnických osôb.
Dňa 19. marca 2002 v tajnom hlasovaní zákonodarného zboru bol zvolený prvý verejný ochranca práv v Slovenskej republike. Následne dňa 27. marca zložil sľub do rúk predsedu národnej rady. Súčasne mal ako verejný ochranca práv zvolený prvýkrát po nadobudnutí účinnosti tohto zákona začať vykonávať svoju pôsobnosť najneskôr do doby 6 mesiacov odo dňa zloženia svojho sľubu.
Zároveň spolu so zákonom o verejnom ochrancovi práv bola zriadená Kancelária verejného ochrancu práv, ktorá sídli v Bratislave. Jej úlohou je plniť úlohy spojené s odborným, organizačným a technickým zabezpečením činnosti verejného ochrancu práv.
Samotná kancelária zahájila svoju činnosť v máji roku 2002.
V nasledujúcich rokoch bolo prijatých niekoľko noviel zákona o verejnom ochrancovi práv, ktoré sa týkali hlavne úprav personálneho zabezpečenia Kancelárie verejného ochrancu práv. Tu je namieste spomenúť novely: zákon č. 411/2002 Z. z. a zákon č.
551/2003 Z. z. V roku 2004 boli prijaté tri novely, pričom prvá sa týkala postavenia verejného ochrancu práv v súvislosti s možnosťou oboznamovať sa s obsahom utajovaných skutočností, ďalšie dve ovplyvnili samostatné hospodárenie Kancelárie verejného ochrancu práv s prostriedkami zo štátneho rozpočtu.
Z hľadiska samotného výkonu funkcie verejného ochrancu práv bola najdôležitejšou zmenou novelizácia z roku 2006, ktorá zmenila aj ústavnú úpravu postavenia verejného ochrancu práv (ústavný zákon č. 92/2006 Z. z.) a následne aj zákon o verejnom ochrancovi práv (zákon č. 122/2006 Z. z.). Odporučenie vypracovať návrh novelizácie právneho postavenia verejného ochrancu práv bol súčasťou polročnej správy, ktorú z vlastnej iniciatívy predložil verejný ochranca práv Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre ľudské práva, národnosti a postavenie žien ešte v roku 2004. Výbor pre ľudské práva, národnosti a postavenie žien sa stal predkladateľom návrhu novely Ústavy Slovenskej republiky a zákona o verejnom ochrancovi práv (http://www.vop.gov.sk/, 24. 04. 2012).
Pri vypracovaní návrhu novely Ústavy Slovenskej republiky a zákona o verejnom ochrancovi práv sa postupovalo s osobitou odbornou starostlivosťou s hlavným cieľom zabezpečiť účinnejšiu a efektívnejšiu ochranu práv a slobôd fyzických osôb a právnických osôb. Pokladom boli najmä praktická aplikácia právnej úpravy, preskúmavanie podnetov fyzických osôb a právnických osôb, konanie z vlastnej iniciatívy, v neposlednom rade poznatky a závery stretnutí ombudsmanov, osobitne ombudsmanov krajín V4, Medzinárodná charta efektívnosti ombudsmanov, Ústava Európskej únie, medzinárodné
13
zmluvy a dohovory upravujúce ochranu ľudských práv a základných slobôd, ktoré boli podrobené analýze so súčasným rešpektovaním zachovania filozofie platnej právnej úpravy (http://www.vop.gov.sk/, 24. 04. 2012).
Medzi zmeny schválené Národnou radou Slovenskej republiky patrili najmä doplnenie verejného ochrancu medzi osoby oprávnené predložiť ústavnému súdu návrh na začatie konania v prípade zistenia skutočností nasvedčujúcich tomu, že uplatnenie právnych predpisov môže ohroziť ľudské práva a základné slobody, možnosť verejného ochrancu práv podieľať sa na uplatnení zodpovednosti osôb pôsobiacich v orgánoch verejnej moci, ak tieto osoby porušili základné právo alebo slobodu fyzických osôb a právnických osôb, povinnosť všetkých orgánov verejnej moci poskytnúť verejnému ochrancovi práv potrebnú súčinnosť, lehota 20 dní na plnenie povinnosti orgánov verejnej správy poskytovať verejnému ochrancovi práv informácie vysvetlenia a stanoviská ku skutkových a k právnym otázkam a plniť si ďalšie zákonné povinnosti, nakoľko práve od rýchlosti poskytnutia potrebných podkladov závisí jeden z prioritných cieľov, a to služba pre občana bez zbytočných prieťahov, povinnosť orgánov verejnej správy poskytovať potrebné spisy a doklady, ako aj vysvetlenie k veci aj v prípade, ak osobitný predpis obmedzuje právo nahliadať do spisov len pre vymedzený okruh subjektov, oznamovanie svojho stanoviska v prípade, ak opatrenia prijaté vo veci nadriadeným orgánom alebo vládou Slovenskej republiky považuje za nedostatočné priamo národnej rade alebo ňou poverenému orgánu (http://www.vop.gov.sk/, 24. 04. 2012).
Ďalej sa medzi náležitosti podnetu doplnilo určenie konkrétneho orgánu verejnej správy, proti ktorému je podnet smerovaný a v prípade, ak sa netýka podnet osoby, ktorá ho podala, potreba nevyhnutne predložiť písomný súhlas dotknutej osoby alebo písomné plnomocenstvo vo veci z dôvodu ochrany a spracúvania osobných údajov.
Medzi ďalšie pôvodne navrhované zmeny, ktoré Národná rada nepovažovala za správne, patrí napríklad rozšírenie pôsobnosti verejného ochrancu práv na všetky práva a slobody fyzických osôb a právnických osôb, a tým priblíženie sa k ochrane pred celou
„maladministráciou“ (zlou správou) obdobne ako v iných krajinách Európskej únie, právnické vzdelanie ako podmienku zvoliteľnosti verejného ochrancu práv a vrátenie samostatnej kapitoly v štátnom rozpočte, ktoré by bolo možné považovať za potvrdenie ústavou danej nezávislosti verejného ochrancu práv. Prijaté zmeny nadobudli účinnosť dňa 1. apríla 2006. Následne bol zákon o verejnom ochrancovi práv novelizovaný v roku 2009 (zákon č. 400/2009 Z. z.) v časti týkajúcej sa platového poriadku kancelárie (http://www.vop.gov.sk/, 24. 04. 2012).
14
S prihliadnutím na tieto uskutočnené zmeny je možné inštitút verejného ochrancu práv v právnom poriadku Slovenskej republiky definovať ako určitý orgán kontroly sui generis (latinsky, znamená to svojho druhu) vo vzťahu ku všetkým orgánom verejnej správy, samozrejme okrem určitých výnimiek, ako sú napríklad orgány spadajúce pod režim fungovania v utajení a podobne. Preto sa dá konštatovať, že pôsobnosť verejného ochrancu práv je právne konštituovaná na ochranu základných práv a slobôd subjektívnych práv jednotlivcov - občanov.
Zriadenie úradu verejného ochrancu práv len doplnilo už existujúci systém orgánov na ochranu práva v Slovenskej republike. Inštitút verejného ochrancu práv ako určitého sprostredkovateľa medzi občanom a štátom, respektíve jeho výkonnou zložkou, má svojou kontrolnou činnosťou upevňovať ústavnosť systému a legalitu konania ako aj rozhodovania orgánov a inštitúcií verejnej správy vo vzťahu k fyzickým a právnickým osobám. Samotný verejný ochranca práv si neodvodzuje svoju autoritu od štátnej moci, ale svojho postavenia v rámci spoločnosti, a to hlavne vo vzťahoch s verejnosťou, čiže s občanmi. Občania sú totiž tým zdrojom moci v spoločnosti, od ktorého sa odvíja legálna a legitímna vládna moc. Preto samotný verejný ochranca práv nič neprikazuje, takisto nemôže rušiť a ani odvolávať rozhodnutia orgánov verejnej správy, ale môže odporúčať opatrenia smerujúce pre dobro a v prospech občana.
15
2 PRÁVNY POJEM VEREJNÉHO OCHRANCU PRÁV, JEHO POSTAVENIE V SLOVENSKEJ REPUBLIKE, ÚLOHY A PRÁVOMOCI
2.1 Právny pojem verejného ochrancu práv
Pre ďalší vývoj práce, je definícia pojmu verejný ochranca práv, a to hlavne z hľadiska vymedzenia voči iným inštitútom verejného práva fungujúcim v určitom konkrétnom právnom systéme, alebo vo všeobecnosti.
Ombudsman má spravidla v právnych poriadkoch jednotlivých štátov domáce pomenovanie, ktoré vzniká jednak prekladom výrazu ombudsman ako zmocnenec, zástupca, obhajca, a ktoré zároveň vyjadruje ( odráža ) rozličný obsah jeho funkcií v tom ktorom štáte (Palúš et al, 2002, s. 339).
V právnom poriadku Slovenskej republiky sa pre tento inštitút používa označenie alebo názov verejný ochranca práv.
„Vo všeobecnosti a veľmi zjednodušene možno ombudsmana chápať ako nezávislú a nestrannú osobu poverenú parlamentom, ktorá preskúmava sťažnosti občanov proti nezákonnému, respektíve nespravodlivému konaniu alebo nečinnosti verejnej správy, respektíve štátnej byrokracie a pôsobí na nápravu nezákonnosti svojou osobnou autoritou, silou argumentov a presvedčovacou schopnosťou“ (Pavlíček et al, 1998, s. 349).
Ďalšiu zaujímavú definíciu ponúka Dušan Hendrych, a tá znie: „Verejný ochranca práv je orgánom pôsobiacim na ochranu osôb pred jednaním úradov a ďalších inštitúcií, pokiaľ je toto jednanie v rozpore s právom, nezodpovedá princípom demokratického právneho štátu a dobrej správy. Ochranca prispieva k ochrane základných ľudských práv a slobôd tým, že chráni subjekty pred nečinnosťou orgánov štátnej správy“ (Hendrych, 2008, Přehled vybraných právních pojmů, www.beck-online.cz).
Zaujímavé sa javí aj pomenovanie ombudsmana, ktoré zostavila medzinárodná asociácia právnikov: Úrad (inštitúcia), zriadený ústavou, legislatívnym aktom alebo parlamentom, na čele ktorého stojí nezávislý, vysoko postavený verejný činiteľ, zodpovedný zákonodarnému zboru alebo parlamentu (responsible to the legislature or parliament), ktorý prijíma sťažnosti občanov na vládne úrady, úradníkov a zamestnancov,
16
alebo koná z vlastnej iniciatívy, a ktorý má právomoc preskúmavať, odporúčať nápravné opatrenia a vydávať správy.
Pomenovanie ombudsmana v tejto veľmi výstižnej podobe je možné chápať ako určité východisko, samozrejme je potrebné mat stále na pamäti, že tak ako každá jedna definícia je samozrejme zjednodušená, ale pomerne presne obsahuje základné podstatné črty, ktoré sú pre určenie podstaty inštitútu verejného ochrancu práv potrebné. Samotný inštitút nadobudol v rôznych štátoch samozrejme určité modifikácie, ktoré reagovali na mieste tradície, historická vývoj ako aj mieste lokálne špecifické potreby. Takisto došlo v jednotlivých štátoch k postupnému rozširovaniu kompetencií tejto inštitúcie, a to hlavne vo vzťahu k ochrane práv a slobôd garantovaných jednotlivými ústavami, alebo inými základnými zákonmi jednotlivých štátov. Toto samozrejme nie je zárukou ako som už vyššie spomínal, že tieto jeho právomoci a kompetencie sa naozaj aj uplatňujú v praxi, lebo samotný legislatívny rámec je iba základom. Takúto situáciu môžeme pozorovať napríklad v dnešnom Rusku, kde inštitút ombudsmana funguje dlhšie ako v Slovenskej republike, ale funguje skôr v rovine teoretickej ako praktickej.
Porovnávacie právo ponúka poznanie, že neexistuje univerzálny ani kontinentálny model inštitútu ombudsmana. Každý štát pri rešpektovaní základných východísk a zmyslu existencie inštitútu si ombudsmana vytvára s prihliadnutím na vlastné problémy vyskytujúce sa pri uplatňovaní základných práv a slobôd, respektíve vo vzťahoch medzi občanom a štátom na ich charakter a naliehavosť, s ktorou potrebuje tieto problémy riešiť (Palúš et al, 2002, s. 340).
Na základe takýchto rôznych definícií sa dá skonštatovať, že medzi hlavné a najdôležitejšie príčiny rozvoja v súčasnej dobe stojí hlavne snaha alebo úsilie o naozajstnú kontrolu orgánov štátnej, alebo v širšom slova zmysle by sme mohli hovoriť o verejnej správe, a to v tých situáciách, keď práve tento úradnícky aparát plní životne dôležitú úlohu.
Či už je to na poli hospodárskeho zabezpečenia štátu, správy jeho majetku, alebo vo vzťahu k rôznym sociálnym funkciám štátu, alebo na poli kultúrnom. Prosto a jednoducho povedané, verejná správa stretáva občana na každom kroku, či si už ide požiadať ľudovo povedané o nové doklady totožnosti, alebo vyžiadať list vlastníctva, alebo zaregistrovať nové motorové vozidlo, orgánom verejnej správy sa nevyhne. A práve na tomto veľmi širokom polo pôsobnosti štátu vzniká obrovský priestor na zneužitie jeho právomocí vo vzťahu k občanovi, na obmedzenie jeho základných práv a slobôd. Preto by sa dalo skonštatovať, že inštitút ombudsmana plní tri základné ciele. Tým prvým je ochrana základných práv a slobôd občanov, fyzických osôb, a skrz tento svoj zámer posilňuje
17
postavenie jednotlivcov v štáte ako aj ich práva voči orgánom verejnej správy. Ďalej posilňuje kontrolu zákonodarnej moci, čiže parlamentu vo vzťahu k výkonnej zložke, čiže nad celým širokým spektrom úradov verejnej správy, inak povedané zjednodušene byrokraciou. Na základe týchto dvoch vyššie uvedených cieľov sa môže prostredníctvom inštitútu verejného ochrancu práv udiať a iniciovať aj reforma verejnej správy a poukázať na nedostatky a medzery v právnom systéme Slovenskej republiky, čo je veľmi dôležitý prvok samotnej existencie inštitútu verejného ochrancu práv v našom štáte.
2.2 Vznik a zánik funkcie ombudsmana v Slovenskej republike
V Ústave Slovenskej republiky je postavenie inštitútu verejného ochrancu práv upravené v článkoch v hlave číslo 8, pod názvom: Prokuratúra Slovenskej republiky a verejný ochranca práv, a to konkrétne v oddiely druhom, v článku číslo 151a. Ústavná úprava je veľmi stručná a všeobecná, ako som už vyššie spomínal.
Všetky ďalšie otázky, to jest podrobnosti o voľbe a odvolávaní, o jeho pôsobnosti, o podmienkach výkonu jeho funkcie, o spôsobe vybavovania podnetov a o postupoch pri ochrane práv fyzických a právnických osôb ustanovuje zákon. Je ním zákon schválený Národnou radou SR dňa 4. decembra roku 2001, Č. 564/2001 Z. z. o verejnom ochrancovi práv, ktorý vstúpil do účinnosti 1. januára 2002 (Palúš et al, 2002, s. 341).
Spôsob ustanovenia a spôsoby zániku funkcie verejného ochrancu práv rámcovo upravuje čl. 151a ods. 2,3,4 ústavy. Podrobnejšia úprava obsiahnutá v § 4 až 10 zákona č.
564/2001 Z. z. o verejnom ochrancovi práv (Palúš et al, 2002, s. 341). (ďalej v texte len ako VOP pre zjednodušenie).
Verejného ochrancu práv volí Národná rada SR, a to z kandidátov navrhnutých skupinou najmenej 15 poslancov NR SR.
Kandidát na verejného ochrancu práv musí podľa čl. 151a ods. 2 spĺňať nasledovné podmienky:
- štátne občianstvo SR.
- Voliteľnosť za poslanca NR SR.
- Dosiahnutie 35 rokov v deň voľby.
- Nemôže byť členom strany a politického hnutia.
18
Paragrafové znenie zákona o VOP ešte spresňuje podmienky pre výkon funkcie a to tým, že požaduje spôsobilosť na právne úkony, trvalý pobyt na území SR, a navyše požaduje aj požiadavku aby osoba kandidáta bola osobou bezúhonnou, a jeho vzdelanie, schopnosti, skúsenosti a morálne vlastnosti dávali záruku, že funkciu verejného ochrancu práv bude vykonávať riadne, a tiež súhlas kandidáta s voľbou za verejného ochrancu práv.
(Podľa § 4 Zákon č. 564/2001 Z.z. o verejnom ochrancovi práv).
Splnenie všetkých týchto podmienok overuje NR SR ešte pred voľbou. Po svojom zvolení skladá verejný ochranca práv sľub do rúk predsedu Národnej Rady. Až po zložení tohto sľubu sa môže ujať výkonu svojej funkcie. Odmietnutie sľubu, alebo sľub vykonaný s výhradou má za následok neplatnosť voľby verejného ochrancu práv.
Čo sa týka dĺžky funkčného obdobia VOP, to je dlhé 5 rokov a začína plynúť dňom zloženia sľubu. Tu zákon stanovuje obmedzenie z časového hľadiska, a to tak, že úrad môže tá istá osoba zastávať maximálne v dvoch po sebe nasledujúcich funkčných obdobiach. Zákon o VOP ale nič nehovorí o možnosti, či sa tá istá osoba môže uchádzať o voľbu napríklad v prípade, ak medzi tým uplynie funkčné obdobie inej osoby zvolenej v riadnom procese voľby v NR SR. Ja keď táto možnosť skôr v otázke teoretickej, z výkladu textu zákona o VOP sa táto možnosť vylúčiť nedá.
Čo sa týka počtu hlasov potrebných na jeho zvolenie, tak ani Ústava a ani zákon o VOP nevyžadujú osobitné kvórum počtu poslancov, a preto na jeho zvolenie stačí nadpolovičná väčšina hlasov prítomných poslancov.
Situácie týkajúce sa možnej imkompatibility zastávania funkcie VOP sú pomerne široké a bližšie sa im venuje § 7 zákona o VOP. Ten taxatívne vymenúva, ktoré funkcie sú nezlučiteľné z výkonnom funkcie VOP. Za zmienku na tomto mieste okrem funkcií kde sa to viac menej predpokladá (ako napríklad funkcie prezidenta, poslanca NR SR sudcu ústavného súdu, sudcu, prokurátora, príslušníka policajného zboru alebo Slovenskej informačnej služby, atď.), stojí za zmienku spomenúť aj to, že výkon jeho funkcie je nezlučiteľný s výkonom inej platenej funkcie, s podnikaním alebo inou zárobkovou činnosťou, samozrejme okrem správy vlastného majetku alebo majetku svojich maloletých detí, vedeckej, pedagogickej, literárnej a umeleckej činnosti, ak taká činnosť nenarúša riadny výkon funkcie a dôstojnosť funkcie a neohrozuje dôveru v nestrannosť a nezávislosť verejného ochrancu práv. (Podľa § 7 zákona č. 564/2001 Z.z. o verejnom ochrancovi práv)
Týmto svojím zámerom mal zákonodarca tak ako pri iných inštitútoch na mysli zabezpečiť aby sa osoby zastávajúce verejný úrad nedostávali do konfliktu záujmov
19
napríklad pre rôzne prepojenia na súkromnú sféru, a hlavne aby sa zabránilo stavu, keď jedna osoba bude zastávať naraz viacero verejných funkcií naraz.
Čo sa týka zániku funkcie verejného ochrancu práv, tá je upravená ako v ústave SR tak aj v zákone o VOP, ktorý v tomto prípade spresňuje podmienky zániku výkonu funkcie.
Výkon funkcie nepochybne zanikne uplynutím funkčného obdobia VOP, čo upravuje ako ústava tak aj zákon.
Podľa ústavy výkon funkcie zaniká ak:
- Funkcia verejného ochrancu práv zaniká dňom nadobudnutia právoplatnosti rozsudku, ktorým bol verejný ochranca práv odsúdený za úmyselný trestný čin alebo ktorým bol odsúdený za trestný čin, a súd nerozhodol v jeho prípade o podmienečnom odložení výkonu trestu odňatia slobody, alebo stratou voliteľnosti.
- Národná rada Slovenskej republiky môže verejného ochrancu práv odvolať, ak mu zdravotný stav dlhodobo, najmenej však počas troch mesiacov, nedovoľuje riadne vykonávať povinnosti vyplývajúce z jeho funkcie (Ústava SR, čl. 151a, odsek 4 a 5).
V druhom prípade je verejný ochranca práv odvolaný dňom nasledujúcim po dni, keď mu bolo doručené rozhodnutie o odvolaní (Palúš et al, 2002, s. 342).
Zákon o VOP pozná aj iné spôsoby ukončenia mandátu, alebo respektíve predčasného skončenia funkcie ombudsmana, a to v svojom paragrafovom znení v § 8 a § 9 zákona o VOP. Tie hovoria o dôvodoch kedy tak môže nastať:
- Vzdaním sa funkcie.
- Stratou voliteľnosti podľa § 9 zákona o VOP.
- Nadobudnutím právoplatnosti rozsudku, ktorým bol odsúdený za úmyselný trestný čin alebo ktorým bol odsúdený za trestný čin a súd nerozhodol v jeho prípade o podmienečnom odložení výkonu trestu odňatia slobody.
- Výkonom činnosti, ktorá je nezlučiteľná s výkonom jeho funkcie alebo - Smrťou.
Verejný ochranca práv sa takisto môže vzdať funkcie písomným oznámením predsedovi NR SR.V takomto prípade zaniká výkon jeho funkcie koncom kalendárneho mesiaca nasledujúcom po mesiaci, v ktorom bolo písomné oznámenie o vzdaní sa funkcie doručené predsedovi NR SR.
Na tomto mieste musím podotknúť, že súhlasím s názorom profesora Igora Palúša, vyjadrenom v jeho knihe Štátne právo Slovenskej republiky, že takto upravené možnosti zániku výkonu funkcie verejného ochrancu práv sú mätúce, lebo jednak sú upravené niektoré iba v ústave a niektoré iba v zákone, pričom niektoré sú upravené v oboch
20
právnych predpisoch. A toto môže z pohľadu určitej teórie práva a tvorby legislatívy pripadať naozaj zmätočne.
Z ústavnej konštrukcie spôsobu ustanovovania i spôsobov zániku funkcie verejného ochrancu práv možno usudzovať, že slovenský ombudsman je typom parlamentného zmocnenca, ktorý by mal posilňovať kontrolné kompetencie parlamentu a prispievať k skvalitňovaniu legislatívnych úprav najmä v činnosti verejnej správy (Palúš et al, 2002, s.
342).
2.3 Kancelária verejného ochrancu práv
Teraz je vhodné sa trošku pristaviť aj pri personálnom a materiálnom vybavení a zabezpečení kancelárie verejného ochrancu práv, pretože takisto ako aj iné úrady ani slovenský ombudsman sa nezaobíde bez materiálno – technického zabezpečenia a hlavne sa nezaobíde bez odborného a kvalifikovaného personálu, ktorý mu pri plnení jeho úloh pomáha.
Kancelária verejného ochrancu práv bola zriadená zákonom č. 564/2001 Z. z. o verejnom ochrancovi práv. Jej účelom je plnenie úloh spojených s odborným, organizačným a technickým zabezpečením činnosti verejného ochrancu práv. Kancelária je právnickou osobou so sídlom v Bratislave. Na čele kancelárie je vedúci kancelárie, ktorého vymenúva a odvoláva verejný ochranca práv. za svoju činnosť zodpovedá verejnému ochrancovi práv.
Čo sa týka personálneho zabezpečenia kancelárie, tak organizačnú štruktúru Kancelárie verejného ochrancu práv v súlade s ustanovením § 27 ods. 7 zákona č. 564/2001 Z. z. o verejnom ochrancovi práv v znení neskorších predpisov upravuje organizačný poriadok, ktorý vydáva verejný ochranca práv. Celkový počet zamestnancov Kancelárie bol prvýkrát upravený v prílohe k listu Ministerstva financií zo dňa 19. apríla 2002, kde v bode II- Výdavky kapitoly spolu bod A.1 bolo stanovených 41 zamestnancov.
Okrem verejného ochrancu práv je stanovených pre výkon činnosti kancelárie 40 zamestnancov. Zamestnanci podliehajú režimu ustanovenému v zákone č. 400/2009 Z. z.
o štátnej službe a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a v zákone č. 552/2003 Z. z. o výkone práce vo verejnom záujme v znení neskorších predpisov.
21
Podmienky a predpoklady personálneho obsadzovania štátnozamestnaneckých miest v Kancelárii verejného ochrancu práv ustanovuje zákon o štátnej službe.
Kancelária verejného ochrancu práv má v súčasnosti vytvorených 28 miest v štátnej službe, z toho 4 štátnozamestnanecké miesta tvorí manažment zabezpečujúci plnenie organizačných, personálnych, a ekonomicko - technických úloh a 24 štátnozamestnaneckých miest tvoria odborní pracovníci právnych odborov.
S účinnosťou od 1. januára 2004 bol pôvodný zákon č. 313/2001 Z. z. o verejnej službe v znení neskorších predpisov zrušený a zamestnanci, ktorí podliehali jeho režimu sa od uvedeného času považujú za zamestnancov vo verejnom záujme. Práva a povinnosti sa u týchto zamestnancov spravujú zákonom č. 552/2003 Z. z. o výkone práce vo verejnom záujme a ich platové náležitosti upravuje zákon č. 553/2003 Z. z. o odmeňovaní niektorých zamestnancov pri výkone práce vo verejnom záujme. Momentálne má Kancelária verejného ochrancu práv na práce vo verejnom záujme zaradených 12 pracovných miest
najmä v oblasti administratívy a hospodársko – technických činností (http://www.vop.gov.sk/, 24. 04. 2012).
Platové pomery verejného ochrancu práv, paušálne náhrady a náhrady ďalších výdavkov súvisiacich s vykonávaním tejto funkcie sú rovnaké ako u poslanca NR SR vo funkcii podpredsedu NR SR , podľa § 26 zákona o VOP.
Verejný ochranca práv je povinný zachovávať mlčanlivosť vo veciach ochrany osobnosti a vo veciach utajovaných skutočností, o ktorých sa dozvedel pri výkone funkcie, a to aj po skončení výkonu funkcie. Mlčanlivosti ho môže zbaviť predseda NR SR , nie však pokiaľ ide o osobné údaje. Ústava ani zákon nepriznávajú verejnému ochrancovi práv žiadnu imunitu (Palúš et al, 2002, s. 342-343).
Tu je potrebné sa zamyslieť, či by vôbec bolo v záujme posilnenia postavenia ombudsmana nad určitou formou imunity uvažovať. Keďže postavenie verejného ochrancu práv by sa v prvom rade malo opierať o jeho všeobecnú akceptáciu, či už v odborných kruhoch ako aj v očiach širokej laickej verejnosti, samozrejme by mal byť ombudsman aj autoritou morálnou. To by mala byť jeho hlavná, zjednodušene povedané zbraň proti orgánom verejnej moci, ktorá by mala slúžiť na obranu práv fyzických a právnických osôb.
Čo sa pôsobenia kancelárie týka, je podľa môjho názoru nedostatočné, a to hlavne z pohľadu dostupnosti pre bežného občana. Na druhej strane oveľa väčší problém skôr vidím vo vnímaní úradu verejného ochrancu práv, ktorý zatiaľ neprenikol do povedomia širokej laickej verejnosti. Na porovnanie by tu mohol slúžiť stav aký panuje v Českej republike,
22
kde sa úrad ombudsmana dostal do širokého povedomia verejnosti v oveľa väčšej miera ako u nás.
Táto otázka je namieste aj z toho dôvodu, že momentálne došlo aj k personálnej zmene na čele úradu, keďže doterajší verejný ochranca práv, Doc. JUDr. Pavel Kandráč, CSc. vo svojej funkcii skončil, pretože podľa ústavy ju zastáva už druhé volebné obdobie, a z toho dôvodu sa nemohol uchádzať s svoje ďalšie znovuzvolenie. Vo funkcii ho nahradila bývalá poslankyňa NR SR za stranu SDKÚ – DS, JUDr. Jana Dubovcová, ktorú vo verejnej voľbe podporilo 76 zo 140 prítomných poslancov. Bývalému verejnému ochrancovi práv skončilo funkčné obdobie 27. marca 2012. Bude preto nesporne zaujímavé sledovať, či sa zmenou na čele úradu ako aj samotným faktom, že sa verejným ochrancom práv stane iná osoba, nastane zmena vo vnímaní inštitútu ombudsmana v rámci širokej verejnosti, ako aj k prístupu výkonu tejto verejnej funkcie a jeho prezentácie novým verejným ochrancom práv v Slovenskej republike. Takisto nezanedbateľný je aj fakt, že na čele tohto úradu bude stáť osoba ženského pohlavia, čo môže takisto priniesť novú stratégiu vedenia úradu z hľadiska jeho riadenia a vo vzťahu k masovo – komunikačným prostriedkom, čo sa v súčasnej situácii javí ako neuralgický bod vo vzťahu k popularizácii úradu, nech už to znie akokoľvek jednoducho a prízemne. Tiež je dôležitá okolnosť, že pani Dubovcová má bohaté skúsenosti zo súdnej praxe, keďže dlhé roky pôsobila ako sudkyňa na okresnom súde v Banskej Bystrici. Ale ohľadom osoby nového verejného ochrancu práv, ako aj iných zmien, čo sa fungovania celej tejto inštitúcie týka si budeme musieť počkať do budúcnosti.
2.4 Pôsobnosť verejného ochrancu práv
Čo sa týka pôsobnosti verejného ochrancu práv, tak jeho základné zameranie je upravené v ústave v článku 151a, ods. 1. Bližšie určuje podrobnosti zákon o verejnom ochrancovi práv v paragrafoch 3 až 11, ktoré hovoria o podmienkach a spôsoboch výkonu jeho funkcie.
Verejný ochranca práv je nezávislý orgán Slovenskej republiky, ktorý v rozsahu a spôsobom ustanoveným zákonom chráni základné práva a slobody fyzických osôb a právnických osôb v konaní pred orgánmi verejnej správy a ďalšími orgánmi verejnej moci, ak je ich konanie, rozhodovanie alebo nečinnosť v rozpore s právnym poriadkom. V zákonom ustanovených prípadoch sa verejný ochranca práv môže podieľať na uplatnení
23
zodpovednosti osôb pôsobiacich v orgánoch verejnej moci, ak tieto osoby porušili základné právo alebo slobodu fyzických osôb a právnických osôb. Všetky orgány verejnej moci poskytnú verejnému ochrancovi práv potrebnú súčinnosť (Ústava SR, čl. 151a, odsek 1).
Z vyššie uvedeného článku ústavy sa dá vyvodiť, že verejný ochranca práv je nezávislý orgán, ktorý sa v rozsahu a spôsobom ustanoveným zákonom podieľa na ochrane základných práv a slobôd fyzických a právnických osôb pri konaní, rozhodovaní alebo nečinnosti orgánov verejnej správy, ak je ich konanie, rozhodovanie alebo nečinnosť v rozpore s právnym poriadkom alebo princípmi demokratického a právneho štátu (Palúš et al, 2002, s. 343)
Verejný ochranca práv je jedným z orgánov ochrany práva, je štátnym orgánom a zároveň ho zaraďujeme medzi kontrolné orgány ochrany práva. Medzi orgány s podobnou kompetenciou patria napríklad prokuratúra či Ústavný súd. Medzi spomenutými inštitúciami však rozdiel je, vzťahu prokuratúry a ombudsmana sa budem venovať v ďalšej časti práci. Medzi Ústavným súdom a verejným ochrancom práv je rozdiel, a to v tom, že verejný ochranca by mal predstavovať filter podaní na Ústavný súd (Brostl et al, 2010, s.
376-377).
Nemožno ho chápať však „ako ochrancu základných práv a slobôd, ktorý by mohol ústavnému súdnictvu konkurovať. Treba si uvedomiť, že účel inštitúcie spočíva v dohliadaní na dodržiavaní zákonov, v ochrane pred zlou správou, pred byrokratickými, necitlivými a nespravodlivými postupmi úradníkov a verejnej správy vôbec“ (Brostl et al, 2010, s. 377).
Čo sa týka samotného zákona o VOP, je v tomto smere podstatný § 3 zákona.
Pôsobnosť verejného ochrancu práv sa vzťahuje na:
- Orgány štátnej správy.
- Orgány územnej samosprávy.
- Právnické osoby a fyzické osoby, ktoré podľa osobitného zákona rozhodujú o právach a povinnostiach fyzických osôb a právnických osôb v oblasti verejnej správy, alebo do práv a povinností fyzických osôb a právnických osôb v oblasti verejnej správy inak zasahujú . (Zákon č. 564/2001 Z.z. o verejnom ochrancovi práv, § 3 odsek 1)
Zároveň ale vyššie citovaný paragraf vo svojom druhom odseku obsahuje aj takzvané negatívne vymedzenie pôsobnosti VOP, to znamená, že taxatívne vymenúva okruh subjektov, na ktoré sa nevzťahuje pôsobnosť verejného ochrancu práv.
24
Týmito subjektmi sú: Národná rada Slovenskej republiky, prezident Slovenskej republiky, vláda Slovenskej republiky, Ústavný súd Slovenskej republiky, Najvyšší kontrolný úrad Slovenskej republiky, spravodajské služby, nevzťahuje sa ani na rozhodovacie právomoci vyšetrovateľov Policajného zboru, prokuratúru a na súdy s výnimkou orgánov riadenia a správy súdov a dôvodov predpokladajúcich disciplinárne previnenie sudcu. Pôsobnosť verejného ochrancu práv sa takisto nevzťahuje tiež na veci operačnej a mobilizačnej povahy.
Čo sa týka konania verejného ochrancu práv, tak ten koná pri ochrane základných práv a slobôd buď na základe podnetu od fyzickej alebo právnickej osoby, alebo takisto môže konať aj zo svojej vlastnej iniciatívy, pokiaľ sa k nemu informácia dostane, a v takom prípade sa sám rozhodne, či konať začne, alebo nie. Domnievam sa , že väčšinou sa jedná o podnety z masovo – komunikačných prostriedkov, či už v printovej alebo elektronickej podobe. Pre podnet a jeho podanie platia určité náležitosti. Podnet je možné dať buď písomne, ústne alebo do zápisnice, takisto telegraficky alebo telefaxom. V dnešnej dobe je už aj pomerne bežným spôsobom podať podnet prostredníctvom elektronickej pošty.
Z podnetu ale musí byť jasné, ktorej veci sa podnet týka, proti ktorému orgánu verejnej správy smeruje a hlavne čoho sa podávateľ daného podnetu domáha.
,,Ak podnet nemá predpísané náležitosti, verejný ochranca práv bezodkladne vyzve podávateľa podnetu, aby v určenej lehote, ktorá nesmie byť kratšia ako sedem dní, neúplný alebo nejasný podnet doplnil alebo spresnil. Poučí ho aj o tom, ako treba doplnenie alebo spresnenie urobiť. Ak podávateľ podnetu napriek výzve verejného ochrancu práv v určenej lehote podnet nedoplní alebo nespresní a vo vybavovaní podnetu nemožno pre tento nedostatok pokračovať, verejný ochranca práv podnet odloží. O týchto následkoch musí podávateľa podnetu poučiť. Ak si adresát nevyzdvihne výzvu podľa prvej vety do troch dní od jej uloženia na pošte, posledný deň tejto lehoty sa považuje za deň doručenia, aj keď sa adresát o uložení nedozvedel. V prípade, ak v podnete podávateľ uvedie len adresu na elektronickú poštu, výzva podľa prvej vety sa považuje za doručenú uplynutím troch dní odo dňa jej odoslania, aj keď sa adresát o nej nedozvedel“ (Podľa § 3 a 4 zákon č.
564/2001 Z.z. o verejnom ochrancovi práv).
Na tomto mieste zákon zároveň upravuje aj takú možnosť, aby podávateľ podnetu, respektíve jeho totožnosť ostala utajená. Zároveň sa verejný ochranca práv nemusí zaoberať podnetom, ktorý bol podaný anonymne. Presnejšie ho nemusí vybavovať, ale takýto podnet môže odložiť.
25
,,V styku (písomnom i ústnom) s verejným ochrancom práv môžu fyzické osoby používať svoj materinský jazyk. Trovy tlmočenia znáša štát. na verejného ochrancu práv sa teda môže obrátiť každý, kto sa domnieva, že pri konaní, rozhodovaní, alebo nečinnosťou orgánu verejnej správy boli porušené základné demokratické práva a slobody , v rozpore s právnym poriadkom alebo princípmi demokratického a právneho štátu‘‘ (Palúš et al, 2002, s. 344).
Ohľadom oprávnenosti a vôbec možnosti sťažovať sa, dá sa usúdiť, že podľa právnych predpisov platných v Slovenskej republike sa na postup, rozhodovanie alebo nečinnosť orgánov verejnej správy môže sťažovať každý, a to bez ohľadu na skutočnosť, či sa ho takýto postup, rozhodnutie alebo nečinnosť orgánu priamo dotýka, alebo nie. Dotyčná osoba teda nemusí byť sama postihnutá takýmto nesprávnym postupom orgánu, na ktorý sa sťažuje. Totiž ani ústava a ani zákon o VOP neobsahujú žiadne takéto ustanovenie, na základe ktorého by bolo možné podať podnet iba na ochranu svojich práv. Takéto tvrdenie možno vyvodiť aj z paragrafu 22 v odseku jeden zákona o VOP, ktorý vo svojom paragrafovom znení hovorí, že: verejný ochranca práv písomne upovedomí o výsledkoch vybavenia podnetu a o prijatých opatreniach podávateľa podnetu a osobu, ktorej základné práva a slobody boli konaním, rozhodovaním alebo nečinnosťou orgánov verejnej správy porušené.
Verejný ochranca práv podľa dikcie zákona preskúma každý podnet.
Ak ombudsman zistí, že podnet je podľa obsahu opravným prostriedkom podľa predpisov o konaní v súdnych alebo správnych veciach, alebo žalobou či opravným prostriedkom v správnom súdnictve alebo to môže byť ústavná sťažnosť, tak v tom prípade bezodkladne upovedomí o tom podávateľa podnetu a poučí ho o správnom postupe.
Ak verejný ochranca práv zistí, že skutočnosti nasvedčujú tomu, že v miestach, kde je vykonávaná väzba, trest odňatia slobody, disciplinárne tresty vojakov armády SR, ochranné liečenie, ochranná výchova, ústavné liečenie alebo ústavná výchova, alebo v cele policajného zaistenia, a že v týchto priestoroch je nezákonne držaná osoba, tak takúto skutočnosť bezodkladne oznámi príslušnému prokurátorovi. Toto oznámenie má podobu podnetu, a vz5tahuje sa na postup podľa osobitného zákona. Verejný ochranca upovedomí správu takého miesta a dotknutú osobu.
,,Ak sa podnet týka preskúmania právoplatného rozhodnutia orgánu verejnej správy alebo ak verejný ochranca práv dospeje k záveru, že rozhodnutie orgánu verejnej správy je v rozpore so zákonom alebo s iným všeobecne záväzným právnym predpisom, môže postúpiť vec na vybavenie príslušnému prokurátorovi, prípadne urobí iné opatrenie, o čom
26
upovedomí podávateľa podnetu. To isté môže urobiť aj s podnetom, ktorý obsahuje návrhy takých opatrení, ktoré patria do pôsobnosti prokuratúry.
Prokurátor je povinný v lehotách ustanovených zákonom oznámiť verejnému ochrancovi práv opatrenia, ktoré vykonal na odstránenie nezákonnosti’’ (V zmysle § 15 zákon č. 564/2001, Z.z. o verejnom ochrancovi práv).
Podľa nasledujúceho paragrafu číslo 15 zákona o VOP verejný ochranca práv vec odloží ak vec, ktorej sa daný prejednávaný podnet dotýka nepatrí do jeho pôsobnosti, alebo vec, ktorej sa podnet dotýka, prejednáva jeden zo súdov súdnej sústavy SR a nejde o prieťahy v konkrétnom súdnom konaní alebo ak už súd v danej veci rozhodol, alebo vec, ktorej sa podnet týka preskúmava prokuratúra SR, alebo danú vec už prokuratúra preskúmala, vo veci, ktorej sa podnet týka, koná alebo rozhoduje kompetentný príslušný orgán verejnej správy, ktorý nepatrí do pôsobnosti verejného ochrancu práv, podávateľ podnetu môže vziať svoj podnet späť alebo oznámi ombudsmanovi, že netrvá na ďalšom preskúmavaní danej , alebo ak neboli dodržané náležitosti uvedené v § 13 ods. 4 neboli doplnené alebo spresnené v určenej lehote.
Nasledujúci odsek toho istého paragrafu dáva ombudsmanovi ďalšie možnosti na odloženie podnetu a hlavne ak sa daný podnet netýka osoby, ktorá ho podala, či pokiaľ nepredložila písomný súhlas dotknutej osoby na podanie tohto podnetu alebo písomné splnomocnenie vo veci, ďalej od opatrenia alebo udalosti, ktorých sa podnet týka, uplynul v deň doručenia podnetu čas dlhší ako zákonom stanovené trojročná lehota. Jednou s ďalších možností je ak je podnet je zjavne neopodstatnený alebo je podnet podaná anonymne, alebo ak ide o podnet vo veci, ktorú už verejný ochranca práv v minulosti vybavil a opakovaný podnet neobsahuje nové skutočnosti.
O tom, či sa podnet odloží a o dôvodoch jeho odloženia, pre ktoré sa rozhodol ombudsman tento podnet odložiť, verejný ochranca práv upovedomí toho, kto podnet podal, čiže jeho podávateľa. Zákon myslel, ja na alternatívu, že túto povinnosť ombudsman nemá ak sa jedná o podnet anonymný.
Samozrejme verejný ochranca práv je takpovediac vyzbrojený aj určitými oprávneniami, na efektívny výkon svojej funkcie a z nej vyplývajúcich povinností.
Ombudsman môže pri vybavovaní doručených podnetov vstupovať do objektov verejnej správy. Takisto môže od nich vyžadovať potrebné spisy a aj doklady, ako ja môže vyžadovať vysvetlenie vo veci, ku ktorej daný podnet smeruje a ktorej sa týka.
Ombudsman takisto môže dávať otázky zamestnancom týchto orgánov, v ktorých daný podnet prešetruje. Medzi jeho oprávnenia v tomto smere patrí aj možnosť hovoriť
27
bez prítomnosti iných osôb s osobami v miestach, kde je obmedzená ich osobná sloboda na základe rozhodnutia oprávneného štátneho orgánu.
Podľa paragrafu 17, v druhom odseku ,,sú orgány verejnej správy na žiadosť verejného ochrancu práv povinné poskytnúť mu informácie a vysvetlenia, takisto mu umožniť nahliadnutie do spisu alebo spis požičať. Takisto mu musia predložiť písomné stanovisko ku skutkovým a právnym otázkam, ktorých sa prejednávaný podnet týka. Musia sa tiež vysporiadať s dôkazmi ako aj opatreniami, ktorí ombudsman navrhne.
Orgány verejnej správy musia vykonať opatrenia, ktoré navrhne v prípade ich nečinnosti, ak vykonanie takých opatrení vyplýva zo zákona alebo z iného všeobecne záväzného predpisu. Tiež sú povinné umožniť mu prítomnosť na ústnom prejednávaní a klásť účastníkom konania a osobám, ktoré sú zúčastnené na prejednávaní otázky.
Týmto zákonom stanoveným požiadavkám sú organy verejnej správy vyhovieť v určitých lehotách a to bezodkladne, alebo v lehote do 20 dní odo dňa doručenia žiadosti.
Samozrejme zákon mysle ja na možnosť odoprenia poskytnutia informácií verejnému ochrancovi práv. Informácie a vysvetlenie podľa odseku 2 písm. a) môže odoprieť zamestnanec, ktorý by jeho podaním porušil štátom uznanú alebo uloženú povinnosť mlčanlivosti, ak tejto povinnosti nebol zbavená podľa zákona’’ (Podľa § 17 ods. 4 zákona č. 564/2001 Z.z. o verejnom ochrancovi práv).
Ak orgán verejnej správy nevyhovie ombudsmanovej žiadosti , tak verejný ochranca práv túto skutočnosť následne oznámi jeho nadriadenému orgánu, a ak takého orgánu niet, tak potom vláde SR. Nadriadený orgán verejnej správy, a ak takého niet, vláda SR podľa odseku 5 tohto paragrafu sú povinní oznámiť verejnému ochrancovi práv do 20 dní odo dňa doručenia jeho vyrozumenia opatrenia, ktorí vo veci prijali.
Toľko k tomuto problému hovorí paragrafové znenie zákona, otázne je nakoľko je toto znenie zákona aj reálne v praxi, kde často krát pre nečinnosť orgánov verejnej správy nie je možné sa dostatočne a efektívne domôcť svojich ústavných práv ani cez inštitút verejného ochrancu práv. Ombudsman sa v tomto prípade môže obrátiť na národnú radu alebo na ňou poverený orgán, ak teda opatrenia vykonané orgánmi verejnej správy považuje za nedostatočné. Takisto môže ombudsman pri vybavovaní podnetu nahliadať do spisov, robiť si z nich výpisy, odpisy a kópie a to i zo spisov v súdnom konaní a v konaní orgánov činných v trestnom konaní. Toto môže robiť vo veciach spadajúcich do pôsobnosti verejného ochrancu práv, ak je to potrebné na riadne vybavenie daného podnetu.
,,Ak sa výsledkami vybavenia podaného podnetu nepreukáže porušenie základných práv a slobôd, verejný ochranca práv o tom písomne upovedomí podávateľa podnetu a
28
orgán verejnej správy, proti ktorého konaniu, rozhodovaniu alebo nečinnosti podnet smeruje’’. (V zmysle § 18 zákona č. 564/2001 Z.z. o verejnom ochrancovi práv).
Ak výsledky vybavovania vo veci čo sa daného podnetu týka preukážu, že ich záverom je preukázané porušenie základných práv a slobôd, tak potom ombudsman oznámi výsledky vybavenia podnetu spolu s návrhom opatrení tomu príslušnému orgánu verejnej správy, proti ktorého konaniu či postupu respektíve jeho rozhodovaniu alebo nečinnosti smeruje daný podnet. Čo sa týka lehôt na nápravu takéhoto stavu, zákon v tomto prípade dáva orgánom verejnej správy lehotu 20 dní. Dovtedy je orgán verejnej správy povinný do 20 dní odo dňa doručenia výzvy na prijatie opatrení oznámiť verejnému ochrancovi práv svoje stanovisko k výsledkom vybavenia podnetu ako aj aké opatrenia prijal na nápravu daného stavu.
V prípade, že ochranca práv nesúhlasí so stanoviskom orgánu verejnej správy alebo ním prijaté opatrenia považuje za nedostatočné, vyrozumie o tom orgán verejnej správy, proti ktorému podnet smeruje, a ak takého orgánu niet tak vyrozumie o tom vládu SR (Palúš et al, 2002, s. 345).
Podľa § 20 zákona o VOP, ak pri vybavovaní podnetu verejný ochranca práv zistí skutočnosti nasvedčujúce tomu, že pri činnosti orgánu verejnej správy bol spáchaný trestný čin, priestupok, iný správny delikt alebo disciplinárne previnenie alebo že bola porušená povinnosť ustanovená zákonom, oznámi to príslušnému a kompetentnému orgánu.
Orgán, ktorému verejný ochranca práv oznámi takúto skutočnosť podľa odseku 1 príslušného paragrafového znenia, upovedomí verejného ochrancu práv v lehote do 20 dní odo dňa doručenia vyrozumenia o opatreniach, ktoré na základe jeho oznámenia vykonal v danej veci.
Ak ale verejný ochranca práv nepovažuje vykonané opatrenia za dostatočné, oznámi takúto skutočnosť nadriadenému orgánu, a v prípade ak takého niet, tak to oznámi vláde Slovenskej republiky.
Nadriadený orgán verejnej správy, a ak takého niet, tak potom vláda Slovenskej republiky podľa príslušného odseku 3, sú povinní oznámiť verejnému ochrancovi práv v lehote do 20 dní odo dňa doručenia jeho vyrozumenia opatrenia, ktoré na nápravu v danej veci prijali.
Ak ale opätovne nepožuje verejný ochranca práv opatrenia vykonané podľa odseku 4 za dostatočné, oznámi túto skutočnosť národnej rade Slovenskej republiky alebo ňou poverenému orgánu.
29
,,Ak pri vybavovaní podnetu verejný ochranca práv zistí skutočnosti nasvedčujúce tomu, že zákon, iný všeobecne záväzný právny predpis alebo vnútorný predpis vydaný orgánom verejnej správy porušuje základné práva a slobody fyzických osôb a právnických osôb, môže podať podnet na jeho zmenu alebo zrušenie príslušnému orgánu.
Orgán, ktorému verejný ochranca práv podal podnet podľa odseku 1, musí upovedomiť verejného ochrancu práv do 20 dní o opatreniach, ktoré na základe jeho podnetu vykonal.
Verejný ochranca práv vo veciach súladu právnych predpisov podľa čl. 125 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ak ich ďalšie uplatňovanie môže ohroziť základné práva alebo slobody alebo ľudské práva a základné slobody vyplývajúce z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a ktorá bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, môže podať návrh na začatie konania pred Ústavným súdom Slovenskej republiky’’ (Podľa § 21 zákona č. 564/2001 Z.z. o verejnom ochrancovi práv).
Významným a typickým oprávnením verejného ochrancu práv je pravidelné každoročné predkladanie správ Národnej rade Slovenskej republiky. Verejný ochranca práv predkladá v prvom štvrťroku každého roku správu o činnosti, v ktorej uvedie svoje poznatky o dodržiavaní základných práv a slobôd orgánmi verejnej správy a svoje návrhy a odporúčania na nápravu zistených nedostatkov. V prípade, že verejný ochranca práv zistí, že došlo k porušeniu základných práv a slobôd, ktoré sa dotýka väčšieho počtu osôb, môže predložiť Národnej rade Slovenskej republiky mimoriadnu správu, súčasťou ktorej môže byť aj návrh, aby bola prerokovaná na najbližšej schôdzi Národnej rady. Správu zároveň zverejní prostredníctvom internetu a periodickej tlače (Palúš et al, 2002, s. 345).
Z praktických a rokmi overených skúseností tých štátov, ktoré už úrad ombudsmana majú zakomponovaný do svojho právneho poriadku sa dá vyvodiť záver, že medzi najdôležitejšie funkcie, respektíve jeden z jeho najvýznamnejších prejavov jeho pôsobenia v praxi je práve toto pravidelné každoročné publikovanie správ z okruhu jeho činnosti. Tie väčšinou obsahujú obšírne a podrobné stanoviská a odôvodnenia,. V ktorých je obsiahnutý veľmi významný materiál a to hlavne pre praktickú činnosť orgánov, ktoré aplikujú a tvoria právo. Takisto môžu obsahovať a byť dôležité aj pre vedeckú činnosť, obsahovať v sebe informačný potenciál. Čo sa týka slovenskej republiky, je na tomto mieste nutné konštatovať, že postavenia úradu verejného ochrancu práv sa na túto medzinárodnú úroveň zatiaľ bohužiaľ nedostalo. Úrad verejného ochrancu práv v Slovenskej republike ešte nenadobudol takú vážnosť, ako napríklad v susednej Českej republike alebo Rakúsku.
30
Vo vzťahu k ostatným orgánom verejnej správy a verejného ochrancu práv platí, že sa vyžaduje vo všeobecnosti súčinnosť a pomoc verejnému ochrancovi práv od všetkých orgánov verejnej správy. Napriek tomu, že je ombudsman nezávislou inštitúciou, potrebuje pre výkon svojej moci, aby s ním orgány verejnej správy spolupracovali. Musia mu predkladať rôzne materiálny, umožňovať vstup do svojich priestorov. Ombudsman však nemôže tieto skutočnosti žiadať príkazom, či zasahovať do činnosti ostatných orgánov (Pavlíček et al, 1998, s. 354). V niektorých prípadoch môže dokonca meritórne rozhodovať. Verejný ochranca práv ale nemôže sám zo svojej iniciatívy vydávať žiadne príkazy.
Z jeho postavenia jasne vyplýva, že jeho oprávnenia majú iba iniciačnú a aj limitovanú povahu a charakter, ktorý sa prejavuje vo forme tej, že ombudsman dáva návrhy, odporúčania a lebo vyslovuje svoj názor na dané témy, ale nemôže o nich rozhodovať ako výkonný orgán.
Hlavným poľom pôsobnosti verejného ochrancu práv podľa platnej legislatívy je jeho funkcia ako keby určitého sprostredkovateľa schopného zabrániť konfliktom a rôznym stretom s výkonnou mocou, a to hlavne v záujme chrániť občanov Slovenskej republiky.
Ale na druhej strane zároveň, a to je takisto veľmi dôležitá skutočnosť, ma takisto chrániť výkonnú zložku - úradníkov ako zástupcov výkonnej moci, hlavne z dôvodu, že občan nemá na svoju sťažnosť respektíve podnet reálny základ alebo dôvod. Takisto je v tom prípade povinnosťou verejného ochrancu práv vysvetľovať občanovi – sťažovateľovi, prečo musel príslušný orgán verejnej správy konať práve tak ako v danom konkrétnom prípade aj konal. Týmto spôsobom môže verejný ochranca práv významne napomôcť nárastu dôvery občanov voči verejnej správe (Palúš et al, 2002, s. 346).
Čo sa týka samotného ústavného zaradenia verejného ochrancu práv do ôsmej hlavy Ústavy Slovenskej republiky, kde sa nachádza spolu z prokuratúrou ako aj z obsahu jeho základnej činnosti a pôsobnosti verejného ochrancu práv vyplýva, že verejný ochranca práv bude do istej miery pôsobiť paralelne s prokuratúrou, ale inými prostriedkami a nie na konkurenčnej báze. Vzájomnému postaveniu verejného ochrancu práv a prokuratúry sa budem venovať v nasledujúcej podkapitole.
31
2.5 Postavenie verejného ochrancu práv a prokuratúry
V druhej hlave Ústavy Slovenskej republiky, ktorá obsahuje základné práva a slobody je v siedmom oddiely zakotvené právo na súdnu a inú ochranu. Hovorí sa tam o tom, že, sa každý môže domáhať zákonom ustanoveným spôsobom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde, alebo v prípadoch ustanovených zákonom aj na inom orgáne Slovenskej republiky. Podmienky, iné okolnosti a podrobnosti o súdnej a inej právnej ochrane ustanoví zákon.
K vnútroštátnym prostriedkom právnej alebo inštitucionálnej povahy patria kontrolné mechanizmy politickej moci, vrátane celého systému sústavy súdnictva, inštitútu verejného ochrancu práv ako aj ďalších prostriedkov kvázi súdnej a mimosúdnej ochrany dodržiavania ľudských práv. Je preto nepochybné, že inštitút verejného ochrancu práv ako aj prokuratúra sa zaraďuje medzi orgány ochrany práva. To bol asi aj hlavný dôvod, z ktorého vychádzali aj tvorcovia novely Ústavy SR, keď tieto orgány zaradili do spoločnej do jednej hlavy Ústavy Slovenskej republiky – a to do ôsmej hlavy.
V Ústave Slovenskej republiky sa v ôsmej hlave hovorí, že prokuratúra chráni práva a zákonom chránené záujmy fyzických a právnických osôb a štátu (Podľa zákon č. 460/1992 zb. Ústava SR, čl. 146, odsek 1).
Podľa odseku 2 spomenutého článku 146, podrobnosti o vymenúvaní a odvolávaní, právach a povinnostiach prokurátorov a organizácii prokuratúry ustanoví zákon.
Pokiaľ ide o postavenie a ústavné zakotvenie verejného ochrancu práv, podľa čl.151 a Ústavy SR je verejný ochranca práv nezávislým orgánom, ktorý sa v rozsahu a spôsobom ustanoveným zákonom podieľa na ochrane základných práv a slobôd fyzických osôb a právnických osôb pri konaní, rozhodovaní alebo nečinnosti orgánov verejnej správy, ak je ich konanie, rozhodovanie opatrenia alebo nečinnosť v rozpore s právnym poriadkom alebo princípmi demokratického a právneho štátu.
Pôsobnosť a postavenie prokuratúry a prokurátorov upravuje zákon č.153/2001 Z.z .o prokuratúre v jeho aktuálnom platnom znení, pričom popri citácii už uvádzaného čl.146 Ústavy Slovenskej republiky sa uvádza, že prokuratúra je v rozsahu svojej pôsobnosti povinná vo verejnom záujme vykonať opatrenia na predchádzanie porušenia zákonnosti, na zistenie a odstránenie porušenia zákonnosti, na obnovu porušených práv a vyvodenie zodpovednosti za ich porušenie. Pri výkone svojej pôsobnosti je prokuratúra povinná využívať všetky zákonné prostriedky tak, aby sa bez akýchkoľvek vplyvov zabezpečila
