Podstata a základné princípy fungovania tradičného bankového systému

Vplyv komerčných bánk a ich postavenie neustále narastá. Tvoria základ bankových sústav a majú dôležitú úlohu vo formovaní ekonomiky každej krajiny. Preto je dôležitá ich regulácia a kontrola.

„Veľké banky sú úzko prepojené s najvýznamnejšími výrobnými odvetviami, najčastejšie tak, že majú významný podiel kapitálu v niektorých spoločnostiach, alebo naopak v banke ako akciovej spoločnosti sú tieto podniky akcionármi. Banka je teda jeden z druhov vnútroštátnych alebo medzinárodných peňažných ústavov vykonávajúcich emisnú, úverovú, depozitnú, zúčtovaciu, akumulačnú alebo inú činnosť v rámci právom regulovaných vnútroštátnych a medzinárodných bankových operácií tvoriacich súčasť bankovej politiky“

(Králik, Jakubovič, 2004, s. 14).

11

Jedna z hlavných úloh komerčných bánk je sústreďovanie a znovu rozdeľovanie dočasne voľných finančných prostriedkov na trhu od ekonomických subjektov, ktorý ich majú prebytok k tým, čo ich majú nedostatok. Týmto spôsobom sa vyrovnáva dopyt s ponukou, čo v konečnom dôsledku prináša efektívnejšie využívanie peňazí v ekonomike.

„Pri tomto finančnom sprostredkovaní uskutočňujú banky transformáciu získaného kapitálu z rôznych hľadísk. Podstatou transformácie je, že banky poskytujú získané peniaze od veriteľov ďalej svojim dlžníkom v iných formách a s inými podstatnými charakteristikami“ (Grúň, 2001, s. 63).

„Komerčné banky sú právnické osoby (s rôznou právnou formou podľa legislatívy v danej krajine), ktorých hlavnou činnosťou je prijímanie vkladov a poskytovanie úverov. V tejto súvislosti, banky vykonávajú aj celý rad ďalších finančných služieb (v zmysle platných zákonov v danej krajine): zriaďujú a spravujú klientom účty, vykonávajú platobný a zúčtovací styk, informačnú a poradenskú finančnú činnosť, emitujú platobné karty, nakupujú a predávajú valuty a devízy, cenné papiere, uschovávajú cennosti, obchodujú s rôznymi druhmi finančných produktov atď. Svoje služby poskytujú všetkým právnickým a fyzickým osobám (t.j. podnikateľskému sektoru, obyvateľstvu, samosprávnym orgánom, atď.) na komerčnej báze t.j. na ziskovom princípe. Získaný kapitál smerujú tam, kde prináša (pri najnižšej resp.

adekvátnej miere rizika), čo možno najvyššie a najefektívnejšie zhodnotenie“ (Bič, 2009, s.

42).

„Činnosť komerčných bánk má teda prevažne mikroekonomický, obchodnopodnikateľský charakter. Hlavným cieľom ich činnosti je predovšetkým dosiahnutie maximálneho zisku, aj keď sa popri tom často uvádzajú aj ďalšie iné ciele, ako napr. uspokojovanie potrieb klientely, podpora podnikateľských aktivít a pod. Od ostatných podnikateľských subjektov sa odlišujú predovšetkým tým, že predmetom ich činnosti sú peniaze - platné peniaze vo všetkých formách, na rozdiel napr. od podnikateľa - starožitníka, ktorý sa okrem iného môže zaoberať aj nákupom a predajom mincí v rámci uspokojovania potrieb numizmatikov. Komerčné banky sú teda aktívnymi účastníkmi finančného trhu“ (Balko, Grúň, 2001, s. 91).

„Pretože banky predávajú nakupované peniaze, veľká časť zisku pramení z rozdielu úrokových sadzieb. Banky musia nakupovať vklady lacnejšie (priemerná úroková sadzba musí byť nižšia) a predávať pôžičky drahšie (priemerná úroková sadzba musí byť vyššia).

Rozdiel predstavuje priemerné úrokové rozpätie. Banka z úrokového rozpätia, ak neuvažujeme o čistých výnosoch z ostatných bankových služieb, kryje vecné a osobné náklady a dosahuje zisk. Skúseností ukazujú, že veľká časť zisku plynie bankám tiež z

12

rôznych provízií, odmien a poplatkov za vykonanie ostatných finančných služieb (za sprostredkovanie platobného styku, z devízových a zmenárenských obchodov, z obchodov s cennými papiermi a ostatných)“ (Grúň, 2001, s.14).

Úročný systém

Pochopenie príčin platenia úroku vysvetľuje skutočnosť, že tie zdroje, ktoré majú ekonomické subjekty k dispozícií v súčasnosti, sú hodnotené viac ako zdroje, ktorými budú disponovať v budúcnosti. Heyne (1991, s. 83) vysvetľuje platenie úroku nasledovne: „úrok sa teda platí, aby viedol ľudí vzdať sa súčasného disponovania zdrojmi. Je to platba za hodnotu príležitostí, ktorej sa veritelia vzdávajú, a platba, ktorú sú ochotný dlžníci dať za príležitosť, ktorú im pôžička prináša.“

Medveď (2003, s. 85) označuje úrok ako cenu za požičanie peňazí. Polouček (2006, s.102 ) hovorí, že z kvantitatívneho hľadiska je úrok daný rozdielom medzi čiastkou vracanou veriteľovi (úrok a splatená istina) a výškou poskytnutého úveru. Vo finančnej teórii môžeme úrok definovať ako odmenu za dočasné zrieknutie sa peňažných prostriedkov, resp. možnosti disponovať s dočasne voľnými peňažnými prostriedkami.

Úrok pozostáva z nasledovných zložiek:

reálny úrok – t.j. výnos, ktorý chce dosiahnuť veriteľ za požičanie svojich voľných finančných prostriedkov;

očakávaná inflácia – z ekonomickej teórie je známe, že inflácia zvýhodňuje dlžníkov a znevýhodňuje veriteľov. Veritelia sa preto snažia zohľadniť očakávanú mieru inflácie o výšku úrokovej sadzby, za ktorú sú ochotný požičať peňažné prostriedky. Čím vyššia je očakávaná inflácia, tým vyššia je požadovaná úroková sadzba;

prémia za likviditu – táto zložka môže odrážať dva aspekty. Prvým je dostatok likvidity v bankovom sektore: čím náročnejšie a pri vyššej úrokovej sadzbe sa refinancuje banka v bankovom sektore, tým vyššiu prémiu za likviditu zakomponuje do výšky uplatňovanej úrokovej sadzby. Druhý aspekt sa viaže na speňažiteľnosť aktív: aktíva, ktoré sú dobre obchodovateľné a je možné ich speňažiť okamžite, majú nízku prémiu za likviditu ( napr.

štátne obligácie );

prémia za riziko – táto zložka úroku súvisí s najväčším a najstarším bankovým rizikom, a to úverovým rizikom. Úverové riziko predstavuje neschopnosť klienta hradiť svoje záväzky voči banke. Výška prémie za riziko závisí od bonity, resp. ratingu klienta, ktorý

13

odráža stabilitu, finančné zdravie a platobnú disciplínu klienta. Za najmenej rizikový subjekt je považovaný štát, preto dosahujú štátne cenné papiere najnižšie riziko a spravidla aj najnižšiu úrokovú mieru.

V súvislosti s cenou peňazí – úrokom, sa vo finančnej teórii stretávame s pojmami úroková sadzba a úroková miera. Už existencia týchto pojmov nastoľuje otázku ich podstaty a rozdielnosti. Pri presnom vymedzení je možné ich exaktne odlíšiť prostredníctvom výpočtov kvantitatívne i kvalitatívne.

Podľa Horvátovej (2009, s. 125) je úroková sadzba vopred stanovená veličina ako určité percento z istiny (vkladu alebo úveru), pričom môže predstavovať len potenciálnu investičnú príležitosť bez toho, aby ju ekonomický subjekt skutočne využil. Samotný úrok v absolútnom vyjadrení (pri vkladových alebo úverových produktoch) závisí od viacerých konkrétnych podmienok: od spôsobu výpočtu úroku, metód splácania úveru, typu úročenia, frekvencie splácania alebo pripisovania úrokov na vklad a podobne. V dôsledku toho môžu mať jednotlivé produkty rovnakú číselne vyjadrenú úrokovú sadzbu, ale rozdielnu sumu úrokov v absolútnom vyjadrení. Tým dospejeme k rozdielnej úrokovej miere.

Úroková miera predstavuje pomer absolútnej hodnoty úroku a výšky istiny za jedno časové obdobie, spravidla rok.

Z kvalitatívneho hľadiska vyjadruje úroková miera stupeň zhodnotenia kapitálu. Úroková miera plní viaceré funkcie v ekonomickom systéme: vytvára podmienky pre rovnováhu medzi ponukou a dopytom; podporuje transformáciu úspor na investície; zabezpečuje efektívnu alokáciu pôžičkového kapitálu; je dôležitým kritériom pre rozhodovanie ekonomických subjektov na finančnom trhu pri alokácii zdrojov.

Nominálna a reálna úroková sadzba

V teórii a v praxi je úrokovým sadzbám venovaná pozornosť hlavne preto, že majú vplyv nielen na bankový sektor a celú ekonomiku, ale výrazne ovplyvňujú rozhodovanie v podnikateľskom sektore i v sektore domácností. V tomto prípade je dôležité rozlišovať medzi nominálnou a reálnou úrokovou sadzbou. Tento vzťah je označovaný ako Fisherov zákon. Nominálna úroková sadzba (in) sa technicky skladá z dvoch zložiek – reálnej úrokovej sadzby (ir) a miery inflácie (π). V zjednodušenej podobe možno tento vzťah uviesť nasledovne:

14

Ak je aktuálna inflácia vyššia než nominálna sadzba, je zrejmé, že reálna úroková sadzba je záporná. Z hľadiska efektívneho zhodnocovania peňazí (Belás, 2010, s. 29) by mala platiť rovnosť: úrokových sadzieb, vychádza ich výpočet z očakávanej (anticipovanej) inflácie (Medveď a kol.).