Bankovní institut vysoká škola Praha
zahraničná vysoká škola Banská Bystrica Katedra financií, účtovníctva a poisťovníctvaTradičné bankové produkty verzus islamské bankové produkty
Traditional banking products verzus islamic banking products
Bakalárska práca
Autor: Tomáš Dzuriak
Bankoví management
Vedúci práce: Hussam Musa doc., Ing., PhD.
Banská Bystrica Apríl 2013
Vyhlásenie
Vyhlasujem, že som bakalársku prácu Tradičné bankové produkty verzus islamské bankové produkty vypracoval samostatne a s použitím uvedenej literatúry.
Svojím podpisom potvrdzujem, že odovzdaná elektronická verzia práce je identická s jej tlačenou verziou a som oboznámený so skutočnosťou, že sa práca bude archivovať v knižnici BIVŠ a ďalej bude sprístupnená tretím osobám prostredníctvom internetovej databázy
elektronických vysokoškolských prác.
V Liptovskom Mikuláši dňa 22.04.2013. Tomáš Dzuriak
Poďakovanie
Ďakujem môjmu vedúcemu práce doc., Ing., Hussam Musa, PhD. za prejavenú pomoc, hodnotné rady, usmernenia a podnety, ktoré mi poskytol počas tvorby tejto práce.
V Liptovskom Mikuláši dňa: 22.04.2013. Tomáš Dzuriak
Anotácia práce
Dzuriak, Tomáš: Tradičné bankové produkty versus islamské bankové produkty. [Bakalárska práca]. Bankoví institut vysoká škola Praha, zahraničná vysoká škola Banská Bystrica.
Katedra bankovníctva a poisťovníctva. Vedúci práce: doc. Ing. Hussa Musa, PhD. Rok obhajoby: 2013. Počet strán: 56.
Hlavním cieľom práce je na základe vybraných teoretických východísk uskutočniť analýzu vybraných tradičných bankových produktov versus islamských bankových produktov. Prvá kapitola je zameraná na priblíženie princípov fungovania islamského a tradičného bankového systému. V druhej kapitole sa zameriame na vybrané bankové produkty a poukážeme na odlišnosti bankových systémov v praxi. V tretej časti našej bakalárskej práce sa na základe získaných teoretických vedomostí a výsledkov analýz pokúsime zhodnotiť obidva bankové systémy a navrhnúť prípadné spôsoby a riešenia ako prostredníctvom využitia určitých prvkov islamského bankovníctva zlepšiť bankové produkty tradičného bankovníctva.
Kľúčové slová: banka, bankovníctvo, tradičné bankovníctvo, islamské bankovníctvo, dokumentárny akreditív, leasing.
Description of work
Dzuriak, Thomas: Traditional banking products versus Islamic banking products. [Bachelor thesis]. Banks institut, foreign university Banska Bystrica. Department of Banking and Insurance. Supervisor: doc. Ing. Hussa Musa, PhD. Year of defense: 2013. Number of pages:
56.
The main objective of this work is based on selected theoretical background to analyze selected traditional banking products versus Islamic banking products. The first chapter is dedicated to bring the principles of operation of Islamic and traditional banking system. The second chapter will focus on selected banking products and point out the differences in banking systems in practice. In the third part of our thesis on the basis of theoretical knowledge and analytical attempt to assess both banking systems and to suggest possible solutions and ways to through the use of certain elements of Islamic banking products to enhance banks' traditional banking.
Keywords: bank, banking, traditional banking, Islamic banking, letter of credit, leasing.
Obsah
Úvod ... 7
1 Teoretické východiská skúmanej problematiky ... 8
1.1 Tradičný bankový systém... 8
1.1.1 Podstata a základné princípy fungovania tradičného bankového systému ... 10
1.1.2 Bankové a finančné produkty tradičného bankového systému ... 14
1.2 Islamský bankový systém ... 20
1.2.1 Podstata a základné princípy fungovania islamského bankového systému .. 21
1.2.2 Bankové a finančné produkty islamského bankového systém ... 28
2. Analýza vybraných bankových produktov tradičného a islamského bankového systému...31
2.1 Dokumentárny akreditív – importný...31
2.2 Finančný leasing...37
3. Zhodnotenie a odporúčania riešení skúmanej problematiky...45
Záver ... 51
Zoznam použitej literatúry ... 53
Zoznam použitých tabuliek a grafov ... 56
7
Úvod
Bankovníctvo prechádza neustále zmenami, pod ktoré sa podpisuje vývoj svetového hospodárstva a taktiež svetová finančná kríza, ktorá mala veľký dopad práve na vývoj bankovníctva a jeho produktov.
Práca sa zaoberá dvomi odlišnými prístupmi k bankovníctvu a to islamským a tradičným bankovníctvom. Islamský finančný svet je založený na etike, solidarite, rovnosti a spravodlivosti. Opiera sa o posvätnú knihu Korán, ktorá nepredstavuje len znak náboženstva, ale je tiež spôsobom života veriacich. V islamskom finančníctve a bankovníctve je zákaz hromadenia majetku pre majetok, zákaz úroku a úžery. Cieľom moslimov je teda zarobiť morálnou a etickou cestou.
Islamské bankovníctvo zaznamenáva veľmi rýchli rast vo svetovom meradle. Rozvinulo sa už aj do európskych krajín, kde vzniká možnosť podnikania nie len pre islamské, ale aj tradičné bankovníctvo. Vznik novej „klientely“ zapríčinil dopyt po nových druhoch produktov, ktoré banky začali poskytovať.
Cieľom bakalárskej prác je na základe skúmania a spracovania teoretických východísk danej problematiky uskutočniť analýzu vybraných tradičných a islamských bankových produktov.
Prvá kapitola popisuje tradičný bankový systém a islamský bankový systém. Teoreticky vymedzuje ich podstatu a základné princípy fungovania ako aj vybrané bankové a finančné produkty. Venuje sa úročnému systému v tradičnom a naopak bezúročnému systému v islamskom bankovníctve.
Cieľom druhej kapitoly je komparácia tradičných bankových produktov verzus islamských bankových produktov. Analyzujeme ich dostupnosť a cena osobitne v podmienkach rôznych bankových systémov. Zaoberá sa rozdielnymi postojmi bánk v tradičnom a islamskom bankovom systéme, ktoré zaujímajú postoj voči svojim klientom – žiadateľom o bankové produkty.
Obsahom tretej kapitoly je zhodnotenie tradičného a islamského bankového systému na základe využitia teoretických poznatkov a získaných vedomostí. Popisuje princípy oboch bankových systémov a zároveň navrhuje spôsoby a riešenia, akým spôsobom by bolo možné zefektívniť a optimalizovať bankové produkty tradičného bankovníctva.
8
1 Teoretické východiská skúmanej problematiky
„Pri vymedzení banky je nevyhnutné rozlišovať dva prístupy, prvý prístup vychádza z jej ekonomickej podstaty a druhý prístup z jej legislatívneho vymedzenia. Tu treba upozorniť na skutočnosť, že niektoré inštitúcie, ktoré spĺňajú znaky banky, nemusia byť bankami aj z právneho hľadiska.
Základné vymedzenie banky vo svojej podstate vychádza z ekonomických funkcii. Medzi ne patria nasledujúce funkcie ako sprostredkovanie platobného styku, finančné sprostredkovanie, emisia bezhotovostných peňazí a sprostredkovanie finančného investovania“ (Medveď a kol., 2012, s. 93).
1.1 Tradičný bankový systém
Pre komerčné banky je dôležitá ich organizačná štruktúra, pomocou ktorej majú usporiadané jednotlivé oddelenia a celú pobočkovú sieť. Organizačná štruktúra jednotlivej banky, nie je použiteľná aj pre ostatné komerčné banky, preto že je ovplyvňovaná jednotlivými faktormi. Napríklad, medzi najdôležitejšie faktory patrí veľkosť banky a jej zameranie na danú časť trhu. V Slovenskej republike a podobne aj vo svete sa banky zakladajú ako akciové spoločnosti.
„Vzájomné pôsobenie medzi centrálnou bankou a komerčnými bankami je možné vďaka previazanosti bilancií bank. Prístup k položkám bilancie v bankovníctve je špecifický, vyžaduje definovať prístup aktívam a pasívam centrálnej banke a v komerčnej banke. Kapitál banky v podstate rozdeľujeme na vlastný kapitál (cca 5%), ktorý tvoria vlastné finančné zdroje banky (hlavne ide o peňažné vklady akcionárov), a cudzí kapitál (95%), ktorý tvoria peňažné vklady klientov banky a peňažné zdroje ostatných kooperujúcich bánk. Riadenie výkonnosti a riadenie rizík komerčnej banky predstavujú dominantnú oblasť finančného riadenia. Tieto aktivity by mali prebiehať vo vzájomnej nadväznosti. Je nevyhnutné, aby v procese riadenia banky boli navzájom previazané, komplementárne a aby pôsobili v dynamickej rovnováhe. V prípade dominancie niektorej aktivity možno predpokladať, že iné z definovaných akcií môžu pôsobiť v neprospech banky. Napríklad ak banka bude preferovať prílišný dôraz na zvyšovanie výkonnosti, bude to pravdepodobne znamenať rast rentability parciálnych bankových produktov, ale aj rast rizika“ (Medveď a kol., 2012, s. 93).
9
„V súčasnosti realizujú banky širokú škálu bankových obchodov, ktoré sa neustále rozvíjajú a v rôznych smeroch modifikujú. Z tohto dôvodu je náročné uviesť ich všeobecnú charakteristiku a úplnú systematizáciu. Vo všeobecnosti možno za špecifické znaky bankových služieb označiť:
nehmotný charakter;
dualizmus a vzájomná prepojenosť;
interaktívnosť.
Tabuľka 1 - Základné kritéria členenia bankových produktov Podľa vzťahu k bilancii
banky
Podľa účelu, ktorý plnia Podľa klientskej segmentácie aktívne obchody
pasívne obchody neutrálne obchody
úverové depozitné platobné investičné pokladničné zmenárenské
retailové wholesalové
Zdroj: Medveď a kol., 2012, s. 93.
„Špecifickými znakmi sa v segmente bankovníctva označuje cenová politika a druhy uplatňovaných cien. Cenová politika má zabezpečiť stanovenie ceny, ktorá by zabezpečila rentabilitu, pokryla náklady a udržala postavenie na vysokokonkurenčnom trhu. Základnými typmi cien uplatňovaných v bankovníctve sú: úroky, provízie a prémie, priame a nepriame poplatky“ (Medveď a kol., 2012, s. 94).
Hlavnou úlohou banky je získavanie voľných finančných prostriedkov v čo najväčšom objeme a optimálnej štruktúre. Z bankového hľadiska sa to považuje za pasívne obchody, ktoré uskutočňujú komerčné banky. Naopak medzi aktívne obchody patrí, poskytovanie úverov z vopred získaných prostriedkov. V tomto prípade sa považuje za zisky banky výška úroku, ktorý klient zaplatí za poskytnutie úveru. Pre komfortnejší výber banky poskytujú rôzne kombinácie úverov a produktov, ktoré sú klientom šité na mieru. Nedá sa presne popísať a roztriediť všetky druhy úverov, ktoré sú na trhu. Preto sa budeme zameriavať na vybrané typy a základné formy daných produktov. Vo všeobecnosti sa dajú produkty bánk
10
rozčleniť do dvoch základných skupín: peňažné úvery, záväzkové úvery a záruky, alternatívne formy financovania.
V prípade úverových obchodov vystupuje banka ako veriteľ a klient je v pozícií dlžníka.
Úver je forma, ktorá sa využíva na pomerne rýchle získanie voľných finančných prostriedkov.
Hlavnou podmienkou pri poskytnutí úveru je jeho návratnosť a odmena pre banku za podstúpené riziko vo forme úroku. Úverový vzťah medzi veriteľom a dlžníkov vzniká
odovzdaním peňažných prostriedkov na dočasné využitie. Daný ekonomický vzťah musí mať podobu riadnej zmluvy. Veriteľ – banka prevedie finančné prostriedky na účet dlžníka – klienta a stará sa o spravovanie dlhu. Klient, v tomto prípade dlžník je povinný požičané finančné prostriedky včas vrátiť a zaplatiť banke vo forme vopred dohodnutého úroku.
„Záväzkové úvery a záruky sú také produkty banky, pri ktorých komerčná banka priamo neposkytuje klientovi likvidné prostriedky, ale sa len za neho zaručí, že v prípade, ak si klient nesplní svoje záväzky, tak to za neho urobí daná banka. V praxi sa môžeme stretnúť napríklad s akceptačným úverom a avalovým úverom, avšak oveľa rozsiahlejšie sú v súčasnosti rôzne druhy bankových záruk. Popri klasických bankových úveroch ponúkajú banky (resp.
prostredníctvom svojich dcérskych spoločností) alternatívne produkty umožňujúce financovania klientov. K najviac využívaným patria faktoring a fortfaiting. Do tejto skupiny možno radiť aj projektové financovanie, rizikový kapitál a lízing, avšak ich režim je odlišný od klasického úverového financovania“ (Medveď a kol., 2012, s. 95).
1.1.1 Podstata a základné princípy fungovania tradičného bankového systému
Vplyv komerčných bánk a ich postavenie neustále narastá. Tvoria základ bankových sústav a majú dôležitú úlohu vo formovaní ekonomiky každej krajiny. Preto je dôležitá ich regulácia a kontrola.
„Veľké banky sú úzko prepojené s najvýznamnejšími výrobnými odvetviami, najčastejšie tak, že majú významný podiel kapitálu v niektorých spoločnostiach, alebo naopak v banke ako akciovej spoločnosti sú tieto podniky akcionármi. Banka je teda jeden z druhov vnútroštátnych alebo medzinárodných peňažných ústavov vykonávajúcich emisnú, úverovú, depozitnú, zúčtovaciu, akumulačnú alebo inú činnosť v rámci právom regulovaných vnútroštátnych a medzinárodných bankových operácií tvoriacich súčasť bankovej politiky“
(Králik, Jakubovič, 2004, s. 14).
11
Jedna z hlavných úloh komerčných bánk je sústreďovanie a znovu rozdeľovanie dočasne voľných finančných prostriedkov na trhu od ekonomických subjektov, ktorý ich majú prebytok k tým, čo ich majú nedostatok. Týmto spôsobom sa vyrovnáva dopyt s ponukou, čo v konečnom dôsledku prináša efektívnejšie využívanie peňazí v ekonomike.
„Pri tomto finančnom sprostredkovaní uskutočňujú banky transformáciu získaného kapitálu z rôznych hľadísk. Podstatou transformácie je, že banky poskytujú získané peniaze od veriteľov ďalej svojim dlžníkom v iných formách a s inými podstatnými charakteristikami“ (Grúň, 2001, s. 63).
„Komerčné banky sú právnické osoby (s rôznou právnou formou podľa legislatívy v danej krajine), ktorých hlavnou činnosťou je prijímanie vkladov a poskytovanie úverov. V tejto súvislosti, banky vykonávajú aj celý rad ďalších finančných služieb (v zmysle platných zákonov v danej krajine): zriaďujú a spravujú klientom účty, vykonávajú platobný a zúčtovací styk, informačnú a poradenskú finančnú činnosť, emitujú platobné karty, nakupujú a predávajú valuty a devízy, cenné papiere, uschovávajú cennosti, obchodujú s rôznymi druhmi finančných produktov atď. Svoje služby poskytujú všetkým právnickým a fyzickým osobám (t.j. podnikateľskému sektoru, obyvateľstvu, samosprávnym orgánom, atď.) na komerčnej báze t.j. na ziskovom princípe. Získaný kapitál smerujú tam, kde prináša (pri najnižšej resp.
adekvátnej miere rizika), čo možno najvyššie a najefektívnejšie zhodnotenie“ (Bič, 2009, s.
42).
„Činnosť komerčných bánk má teda prevažne mikroekonomický, obchodnopodnikateľský charakter. Hlavným cieľom ich činnosti je predovšetkým dosiahnutie maximálneho zisku, aj keď sa popri tom často uvádzajú aj ďalšie iné ciele, ako napr. uspokojovanie potrieb klientely, podpora podnikateľských aktivít a pod. Od ostatných podnikateľských subjektov sa odlišujú predovšetkým tým, že predmetom ich činnosti sú peniaze - platné peniaze vo všetkých formách, na rozdiel napr. od podnikateľa - starožitníka, ktorý sa okrem iného môže zaoberať aj nákupom a predajom mincí v rámci uspokojovania potrieb numizmatikov. Komerčné banky sú teda aktívnymi účastníkmi finančného trhu“ (Balko, Grúň, 2001, s. 91).
„Pretože banky predávajú nakupované peniaze, veľká časť zisku pramení z rozdielu úrokových sadzieb. Banky musia nakupovať vklady lacnejšie (priemerná úroková sadzba musí byť nižšia) a predávať pôžičky drahšie (priemerná úroková sadzba musí byť vyššia).
Rozdiel predstavuje priemerné úrokové rozpätie. Banka z úrokového rozpätia, ak neuvažujeme o čistých výnosoch z ostatných bankových služieb, kryje vecné a osobné náklady a dosahuje zisk. Skúseností ukazujú, že veľká časť zisku plynie bankám tiež z
12
rôznych provízií, odmien a poplatkov za vykonanie ostatných finančných služieb (za sprostredkovanie platobného styku, z devízových a zmenárenských obchodov, z obchodov s cennými papiermi a ostatných)“ (Grúň, 2001, s.14).
Úročný systém
Pochopenie príčin platenia úroku vysvetľuje skutočnosť, že tie zdroje, ktoré majú ekonomické subjekty k dispozícií v súčasnosti, sú hodnotené viac ako zdroje, ktorými budú disponovať v budúcnosti. Heyne (1991, s. 83) vysvetľuje platenie úroku nasledovne: „úrok sa teda platí, aby viedol ľudí vzdať sa súčasného disponovania zdrojmi. Je to platba za hodnotu príležitostí, ktorej sa veritelia vzdávajú, a platba, ktorú sú ochotný dlžníci dať za príležitosť, ktorú im pôžička prináša.“
Medveď (2003, s. 85) označuje úrok ako cenu za požičanie peňazí. Polouček (2006, s.102 ) hovorí, že z kvantitatívneho hľadiska je úrok daný rozdielom medzi čiastkou vracanou veriteľovi (úrok a splatená istina) a výškou poskytnutého úveru. Vo finančnej teórii môžeme úrok definovať ako odmenu za dočasné zrieknutie sa peňažných prostriedkov, resp. možnosti disponovať s dočasne voľnými peňažnými prostriedkami.
Úrok pozostáva z nasledovných zložiek:
reálny úrok – t.j. výnos, ktorý chce dosiahnuť veriteľ za požičanie svojich voľných finančných prostriedkov;
očakávaná inflácia – z ekonomickej teórie je známe, že inflácia zvýhodňuje dlžníkov a znevýhodňuje veriteľov. Veritelia sa preto snažia zohľadniť očakávanú mieru inflácie o výšku úrokovej sadzby, za ktorú sú ochotný požičať peňažné prostriedky. Čím vyššia je očakávaná inflácia, tým vyššia je požadovaná úroková sadzba;
prémia za likviditu – táto zložka môže odrážať dva aspekty. Prvým je dostatok likvidity v bankovom sektore: čím náročnejšie a pri vyššej úrokovej sadzbe sa refinancuje banka v bankovom sektore, tým vyššiu prémiu za likviditu zakomponuje do výšky uplatňovanej úrokovej sadzby. Druhý aspekt sa viaže na speňažiteľnosť aktív: aktíva, ktoré sú dobre obchodovateľné a je možné ich speňažiť okamžite, majú nízku prémiu za likviditu ( napr.
štátne obligácie );
prémia za riziko – táto zložka úroku súvisí s najväčším a najstarším bankovým rizikom, a to úverovým rizikom. Úverové riziko predstavuje neschopnosť klienta hradiť svoje záväzky voči banke. Výška prémie za riziko závisí od bonity, resp. ratingu klienta, ktorý
13
odráža stabilitu, finančné zdravie a platobnú disciplínu klienta. Za najmenej rizikový subjekt je považovaný štát, preto dosahujú štátne cenné papiere najnižšie riziko a spravidla aj najnižšiu úrokovú mieru.
V súvislosti s cenou peňazí – úrokom, sa vo finančnej teórii stretávame s pojmami úroková sadzba a úroková miera. Už existencia týchto pojmov nastoľuje otázku ich podstaty a rozdielnosti. Pri presnom vymedzení je možné ich exaktne odlíšiť prostredníctvom výpočtov kvantitatívne i kvalitatívne.
Podľa Horvátovej (2009, s. 125) je úroková sadzba vopred stanovená veličina ako určité percento z istiny (vkladu alebo úveru), pričom môže predstavovať len potenciálnu investičnú príležitosť bez toho, aby ju ekonomický subjekt skutočne využil. Samotný úrok v absolútnom vyjadrení (pri vkladových alebo úverových produktoch) závisí od viacerých konkrétnych podmienok: od spôsobu výpočtu úroku, metód splácania úveru, typu úročenia, frekvencie splácania alebo pripisovania úrokov na vklad a podobne. V dôsledku toho môžu mať jednotlivé produkty rovnakú číselne vyjadrenú úrokovú sadzbu, ale rozdielnu sumu úrokov v absolútnom vyjadrení. Tým dospejeme k rozdielnej úrokovej miere.
Úroková miera predstavuje pomer absolútnej hodnoty úroku a výšky istiny za jedno časové obdobie, spravidla rok.
Z kvalitatívneho hľadiska vyjadruje úroková miera stupeň zhodnotenia kapitálu. Úroková miera plní viaceré funkcie v ekonomickom systéme: vytvára podmienky pre rovnováhu medzi ponukou a dopytom; podporuje transformáciu úspor na investície; zabezpečuje efektívnu alokáciu pôžičkového kapitálu; je dôležitým kritériom pre rozhodovanie ekonomických subjektov na finančnom trhu pri alokácii zdrojov.
Nominálna a reálna úroková sadzba
V teórii a v praxi je úrokovým sadzbám venovaná pozornosť hlavne preto, že majú vplyv nielen na bankový sektor a celú ekonomiku, ale výrazne ovplyvňujú rozhodovanie v podnikateľskom sektore i v sektore domácností. V tomto prípade je dôležité rozlišovať medzi nominálnou a reálnou úrokovou sadzbou. Tento vzťah je označovaný ako Fisherov zákon. Nominálna úroková sadzba (in) sa technicky skladá z dvoch zložiek – reálnej úrokovej sadzby (ir) a miery inflácie (π). V zjednodušenej podobe možno tento vzťah uviesť nasledovne:
14
π +
=
rn
i
i
Ak je aktuálna inflácia vyššia než nominálna sadzba, je zrejmé, že reálna úroková sadzba je záporná. Z hľadiska efektívneho zhodnocovania peňazí (Belás, 2010, s. 29) by mala platiť rovnosť:
π
−
=
nr
i
i
pričom dôležitý je taký stav ekonomického prostredia, v ktorom platí, že reálna úroková sadzba je kladná (ir >0).
V praxi sa pri používaní reálnych úrokových sadzieb často pracuje s ex – post reálnymi úrokovými sadzbami, ktoré sú vypočítané ako rozdiel nominálnej úrokovej sadzby (in) a inflácie (π) v rovnakom období. Pokiaľ situácia vyžaduje použitie ex – ante reálnych úrokových sadzieb, vychádza ich výpočet z očakávanej (anticipovanej) inflácie (Medveď a kol.).
1.1.2 Bankové a finančné produkty tradičného bankového systému
„Jednotlivé služby, ktoré banky ponúkajú svojim klientom, sa nazývajú bankové produkty“ (Zimková, 2009, s. 187). Podľa Balka sa vyznačujú:
1. nemateriálnym charakterom, čo je dané tým, že:
nie sú skladovateľné - banka nemôže urobiť žiadne „predzásobenie“, a tak musí byť stále pripravená pružne reagovať na dopyt klientov;
sú abstraktné, a tak neviditeľné - preto je potrebná na predaj jednotlivých produktov kvalitná reklama i poradenská činnosť;
nie sú patentovateľné - nemožno ich patentovo chrániť;
2. dualizmom, ktorého podstatou je, že jednotlivé bankové produkty v sebe spájajú hodnotovú a vecnú stránku. Hodnotovú stránku bankového produktu predstavuje jeho finančný objem (napr. výška úveru, vkladu), ktorý sa meria v peňažných jednotkách. Vecná stránka bankového produktu je výsledkom pôsobenia personálnych, technických a materiálnych činiteľov a možno ju vyjadriť počtom jednotlivých produktov.
3. vzájomnou prepojenosťou a podmienenosťou, ktorá vyplýva na jednej strane z vlastnej podstaty niektorých bankových produktov, keď jeden nemôže fungovať
15
bez druhého, na strane druhej ide o vedomé prepájanie niektorých bankových produktov, s cieľom ponúknuť klientovi lepšie výhodnejšie služby (Balko, 2000, s.
145).
Termínované vklady
„Termínované vklady predstavujú vklady, pri ktorých sa klient dobrovoľne zrieka na určitý čas možnosti disponovať so svojimi peňažnými prostriedkami. Pre banku tak predstavujú pomerne stabilný peňažný zdroj na krytie aktívnych obchodov“ (Medveď a kol., 2012, s. 151).
Z pohľadu ich ekonomického významu možno definovať termínované vklady nasledovne (Belás, 2010, s. 254):
termínované vklady prestavujú formu uloženia úspor v peňažnej forme v bankovom systéme,
sú formou dlhodobo odloženej spotreby,
sú spájané so vzdaním sa práva majiteľa voľných zdrojov disponovať s prostriedkami na účte na isté obdobie,
klient sa tak vzdáva možnosti alternatívneho využitia vlastných prostriedkov, kompenzáciu za vzdanie sa dispozičného práva s prostriedkami prestavuje úrok, výška úroku je výška v porovnaní s úrokmi na alternatívnych účtoch,
výška úroku je determinovaná viacerými faktormi, ako napr. výška vkladu, obdobie trvania vkladu, dôveryhodnosť banky a podobne,
cena týchto zdrojov je pomerne nízka v porovnaní s inými investičnými príležitosťami, termínované vklady sa spájajú s nízkym podstupovaným rizikom vzhľadom na skutočnosť, že tento typ vkladu je chránený v zmysle legislatívy,
termínované vklady sú súčasťou menového agregátu M2.
V bankovej teórii sú vymedzené dve možnosti výberu termínovaných vkladov:
pevný termín splatnosti, výpovedná lehota
Výber možno uskutočniť aj bez bankových poplatkov a to v presne danom termíne splatnosti. Viazanosť vkladu má presne stanovené termíny, ktoré ponúka banka na výber a to na obdobie 7 dní, 14 dní, 1, 3, 6 mesiacov a 1, 2, 3, 4 roky. Po uplynutí danej lehoty,
16
na ktorú klient poskytol banke voľné finančné prostriedky oznámi banke dátum výberu ako to nebolo dojednané vopred.
„Z hľadiska prístupnosti disponovať s prostriedkami mimo pevného termínu splatnosti možno členiť termínované vklady na:
nevypovedateľné počas lehoty splatnosti – t.j. bez možnosti výberu peňažných prostriedkov pred uplynutím obdobia viazanosti,
vypovedateľné – t.j. s možnosťou výberu peňažných prostriedkov pred uplynutím lehoty viazanosti, keď je tento výber zvyčajne spájaný so sankciami v podobe zrážok s úroku“
(Medveď a kol., 2012, s. 151).
Na termínované vklady je možné nazerať z pohľadu spôsobu a frekvencie vkladania peňažných súm v priebehu ich trvania. Horvátová (2009) hovorí o dvoch formách:
otvorený,
pevný spôsob ukladania vkladov.
Otvorený spôsob ukladania vkladov znamená, že banka neobmedzuje klienta z hľadiska výšky vkladanej sumy. Podľa Polidara (1999) sú otvorené účty využívané hlavne pri vkladoch s výpovednou lehotou. Pevný vklad znamená nielen stanovenie termínu splatnosti, ale aj pevnej, resp. minimálnej výšky vkladu. V bankovej praxi sa stretávame s týmito modifikáciami:
stanovenie vkladu na termínovaný účet formou jednorazového vkladu znejúceho zvyčajne na vyššiu sumu (fixnú alebo minimálnu) a presný čas,
postupné vklady na pevnú lehotu spočívajúce v sérii pravidelných vkladov, ktorých výška môže byť stanovená ako fixná alebo minimálna,
pri niektorých viazaných produktoch umožňujú banky tzv. „dodatočné vklady“, ktoré nemusia byť realizované v presne stanovenom časovom úseku.
Pri uplynutí lehoty viazanosti môže banka prostriedky z vkladu:
previesť na iný klientom stanovený účet, vyplatiť ich klientovi v hotovosti,
alebo automaticky prolongovať vklad – t.j. obnoviť vklad na ďalší termín.
17
V praxi súčasných bánk sa stretávame práve s kategóriou revolvingových vkladov, čo znamená, že ide o pravidelne sa obnovujúce vklady.
Pri stanovení spôsobu úročenia môže banka uplatniť:
fixnú úrokovú sadzbu, variabilnú úrokovú sadzbu,
progresívnu sadzbu (napr. typ pásmového úročenia: čím vyšší vklad/ zostatok, tým vyššia úroková sadzba; alebo čím dlhšia lehota viazanosti, tým vyššia úroková sadzba).
Z pohľadu klienta je fixná úroková sadzba v niektorých prípadoch výhodná a v niektorých prípadoch je nevýhodou. Záleží na tom ako sa pohybuje vývoj úrokových sadzieb na trhu. Klient má výhodu istoty v podobe zisku z vopred dohodnutým úrokom, ale nemôže pružne reagovať na vývoj sadzieb, čo mu bráni k prípadnému navýšeniu zisku.
Variabilná úroková sadzba reaguje na aktuálny vývoj finančných trhov, pričom môže byť stanovená ako viaczložková: referenčná sadzba + dodatková položka. Spôsob stanovenia úrokovej sadzby je nástrojom realizácie obchodnej politiky banky.
Tabuľka 2 - Kľúčové výhody termínovaných vkladov pre banku a klienta Výhody termínovaných vkladov pre
banku
Výhody termínovaných vkladov pre klienta
získanie stabilných zdrojov na financovanie dlhodobých aktív, zabezpečenie likvidity banky,
nižšia náročnosť pri technickej obsluhe účtov
bezpečnosť uloženia vkladov (chránený vklad),
vyššie úrokové výnosy v porovnaní s netermínovanými účtami (platí v štandardných ekonomických podmienkach)
Zdroj: Medveď a kol., 2012, s. 152.
Depozitné certifikáty
„Depozitné certifikáty emitujú banky s cieľom získať krátkodobé a dlhodobé voľné peňažné zdroje – od obyvateľstva, od podnikateľských subjektov i veľkých investorov.
Depozitné certifikáty definuje Polouček (2010) ako úročené potvrdenky o uložení peňažných prostriedkov do bánk alebo iných depozitných inštitúcii na presne stanovené obdobie.
18
Depozitný certifikát možno charakterizovať ako cenný papier, ktorý potvrdzuje jednorazové prijatie vkladu bankou vo výške nominálnej hodnoty na ňom vyznačenej. Depozitné certifikáty možno označiť aj ako zhmotnené termínované bankové vklady a pre klientov bánk predstavujú alternatívu termínovaných bankových vkladov. Oproti termínovaným vkladom však nie je možné požiadať o ich vyplatenie pred termínom splatnosti, preto sú z pohľadu banky považované za stabilnejší zdroj voľných prostriedkov“ (Medveď a kol., 2012, s. 155 - 156).
„V podmienkach Slovenskej republiky sú legislatívne upravované v zákone č. 566/2001 Z.z. o cenných papieroch a investičných službách v znení neskorších predpisov a Obchodným zákonníkom č. 513/1991 Zb.
Za základné náležitosti depozitných certifikátov (určených zákonom) možno stanoviť:
názov a číselné označenie depozitného certifikátu, formu depozitného certifikátu (na meno/na doručiteľa), podobu depozitného certifikátu (listinná/zaknihovaná),
obchodovateľnosť (verejne obchodovateľný, verejne neobchodovateľný, obchodovateľný na inom trhu ako na trhu verejnom),
dátum emisie, dátum splatnosti, úrokový výnos,
nominálnu hodnotu depozitného certifikátu,
záväzok emitenta splatiť menovitú hodnotu a vyplatiť príslušný výnos z vkladu v stanovenom čase.
Depozitné certifikáty sú často označované ako vkladové listy alebo vkladové certifikáty.
Medzi týmito pojmami nie je jednoznačné rozlíšenie. V praxi sa za vkladové certifikáty označujú tie s kratšou lehotou splatnosti a znejúce na nižšiu sumu ako za depozitné certifikáty sú označované tie s dlhšou lehotou splatnosti a s vyššou nominálnou hodnotou.
Depozitné certifikáty umožňujú komerčnej banke osloviť širšiu verejnosť pri získavaní voľných zdrojov. Nominálna hodnota depozitného certifikátu spravidla určuje aj cieľovú skupinu investorov. V tomto kontexte môžeme hovoriť o:
malých depozitných certifikátoch určených pre obyvateľstvo,
stredných a veľkých depozitných certifikátoch určených pre podnikateľskú sféru a inštitucionálnych investorov“ (Medveď a kol., 2012, s. 156).
19
Ďalšími kritériami depozitných certifikátov, s ktorými sa stretávame v teórii (Horvátová 2009, Polouček 2010, Polidar 1999) sú: mena, splatnosť, forma, obchodovateľnosť, identifikácia majiteľa, spôsob stanovenia výnosu.
Depozitné certifikáty môžu byť emitované ako:
listinné, zaknihované.
Z pohľadu identifikácie klienta môžu znieť:
na meno, alebo na doručiteľa.
Podľa meny môžu byť vystavené v domácej mene alebo v cudzej mene.
Podľa obchodovateľnosti, resp. možnosti predaja na sekundárnom trhu sa členia depozitné certifikáty na:
obchodovateľné - majiteľ ich môže počas obdobia životnosti (pred lehotou splatnosti) v prípade potreby predať na sekundárnom trhu. Vyznačujú sa dostatočnou likvidnosťou,
neobchodovateľné – si musí ponechať majiteľ vo svojej držbe až do lehoty splatnosti, keď získava aj vklad s úrokmi. Zvyčajne sú zvýhodnené vyššou úrokovou sadzbou.
Z pohľadu lehoty splatnosti možno hovoriť o depozitných certifikátoch:
krátkodobých – s lehotou splatnosti 3, 6, 9 alebo 12 mesiacov,
dlhodobých – s lehotou splatnosti 1, 2 ,3 ,5 rokov, ktoré sa tiež označujú ako termínované depozitné certifikáty.
Výnos depozitných certifikátov môže byť stanovený formou:
úrokového výnosu, keď sa úrok vypláca jednorázovo súčasne s vkladom, alebo
sa predáva s diskontom a v čase splatnosti sa vyplatí nominálna hodnota cenného papiera.
Ú rokové sadzby depozitných certifikátov sú dané situáciou na peňažnom trhu. Sú zvyčajne vyššie než sadzby štátnych pokladničných poukážok, pretože je s nimi spojené vyššie riziko insolventnosti.
20
Z pohľadu banky sú depozitné certifikáty zdrojom kapitálu, ktorý je alternatívou k termínovaným vkladom a sú pre neho výhodnejším a stabilnejším zdrojom, pretože
obmedzujú možnosť výberu pred termínom splatnosti (Medveď a kol., 2012, s. 157).
1.2 Islamský bankový systém
„Za priekopníkov moderných islamských financií a bankovníctva sa považujú Muhammad Baqer Al-Sadr a Muhammad Nejatullah Siddiqi. Obaja autori sa vo svojich prácach zaoberali teóriou islamského bankovníctva a rozvíjali rôzne koncepcie, ktoré sa stali fundamentom pre rozvoj bezúročného bankovníctva a stali sa vzorom pre ďalších výskumníkov a teoretikov, ktorí ich myšlienky dodnes rozvíjajú.
Obaja autori (osobitne Al-Sadr) zdôrazňujú významnú úlohu štátu v ekonomike a zastávajú jeho zásady vo viacerých oblastiach. Štát považujú za subjekt, ktorý by mal akumulovať dostatok prostriedkov na rozsiahlejšie projekty a tým zároveň odčerpávať prebytočné prostriedky obyvateľstva a brániť bezúročnému zhromažďovaniu peňazí v rukách jednotlivcov prostredníctvom vyberania povinnej almužny (zakát)“ (Musa, 2011, s. 26).
Siddiqi (2004, s. 42) zdôrazňuje, že ani odstránenie úroku, ani vyberanie povinnej almužny (zakát) nie sú samospasiteľné prostriedky na udržanie stability v ekonomike a zdôrazňuje potrebu monetárnej ekonomiky štátu. Ako možnosť zlepšenia bezúročného systému vníma jeho skĺbenie. Ďalšími dôležitými aspektmi islamského ekonomického systému sú trh bez nezdravej špekulácie a monopolov, fiškálna politika orientovaná na verejné blaho, sociálny systém založený na povinnej almužne (zakát), spravodlivý systém vlastníctva pôdy a program odstránenia nerovnosti v začiatočnom rozdelení bohatstva,zdedenom z minulosti.
„Al-Sadr vo svojej publikácií vidí úlohu štátu i v podobe poskytovania bezúročných pôžičiek. Siddiqi predpokladá existenciu zvláštnych investícií, ktorých úlohou by bolo angažovať sa v projektoch, ktoré by zlepšili ekonomickú situáciu širokých vrstiev obyvateľstva a zároveň boli nástrojom ich zapojenia do rozvoja a zlepšenia vlastného postavenia“ (Musa, 2011, s. 26).
21
1.2.1 Podstata a základné princípy fungovania islamského bankového systému
Islamské bankovníctvo je vo svete z historického hľadiska nové a veľmi rýchlo sa rozpínajúce. Poskytuje bankové služby na základe etiky, solidarity, na princípoch spolupatričnosti, čím si získalo veľké sympatie aj v modernom svete. Produkty islamského bankovníctva už nevyužívajú len moslimovia, ale aj spoločnosť, ktorá nemá moslimský pôvod. Dôkazom je každoročný nárast aktív v islamských bankách. V ekonomike islamského bankovníctva majú finančné prostriedky funkciu výmeny a určenie hodnoty tovaru. Majú obmedzené využitie, len na spôsoby, ktoré dovoľujú islamské princípy. Nemožno z peňazí tvoriť peniaze a nie sú predmetom, ktorý slúži na obchodovanie.
„Ak sa peniaze vymieňajú za peniaze, alebo sa požičiavajú, platba na oboch stranách musí byť ekvivalentná, aby nedochádzalo k obchodovaniu so samotnými peniazmi. Peniaze predstavujú iba potenciálny kapitál. Stávajú sa reálnym kapitálom až v momente spojenia sa s ďalšími zdrojmi a po realizácií konkrétnej produktívnej aktivity. Islam rozlišuje a pozná časovú hodnotu peňazí, ale len keď ide o skutočný, nie potenciálny kapitál.
Jedine riadne využívanie peňazí vyplýva z ich kúpnej sily. Kúpna sila nemôže byť použitá na získanie ďalšej kúpnej sily bez toho, aby bola použitá na nákup tovaru alebo služieb. To znamená, že peniaze by nemali „vytvárať“ ďalšie peniaze prostredníctvom pevných úrokových platieb. Ľudské úsilie, iniciatíva a riziko spojené s podnikaním sú dôležitejšie ako peniaze použité na ich financovanie. Peniaze sa stávajú kapitálom, keď sú investované do podnikania. Moslimovia sú podnecovaný k nákupu tovaru a služieb a k investovaniu do podnikateľských aktivít, ale sú odrádzaný od nečinného ukladania peňazí. Hromadenie peňazí sa považuje za neprijateľné“ (Musa, 2011, s. 73-74).
Riba
„Islamským pojmom pre úrok je riba. Podľa zákonov šaríe riba predstavuje sumu, ktorú musí zaplatiť dlžník veriteľovi spoločne s hodnotou istiny ako podmienku úveru alebo podmienku predĺženia splatnosti“ (Chapra, 1992, s. 9). „Inými slovami, riba je vopred určený výnos z používania peňazí. V minulosti sa viedli diskusie, či riba predstavuje úrok alebo úžeru, v súčasnosti však už existuje v tejto otázke konsenzus, na ktorom sa moslimskí
22
ekonómovia zhodli, a síce, že pojmom riba sa rozumie každá forma úroku, nielen prehnaný, extrémny vysoký úrok.
Najdôležitejšou charakteristikou riba je fakt, že je to kladný a konečný výsledok pri výmene peňazí. Inak povedané ak peniaze tvoria peniaze, bez toho, aby boli vymenené za
tovar alebo služby alebo bez účastina produktívnej aktivite, vytvára sa riba.
Existujú dva rôzne spôsoby súkromných investícií:
• aktívne investície, kde jedna alebo viac osôb vloží svoj vlastný kapitál do projektu, sami ho riadia a využívajú výhody svojej práce a svojho kapitálu,
• pasívne investície, keď investor poskytuje kapitál a spätne kapitál získava, ale osobne sa na projekte nezúčastňuje. Pasívny investor má tri možnosti:
1. vloží kapitál do banky a dostáva úroky, 2. nakúpi dlhopisy a dostáva úroky,
3. kúpi akcie spoločnosti a dostáva dividendy.
Ak vychádzame zo základných princípov islamských financií, prvé dve možnosti sú považované za úrokové príjmy (riba), a preto sú zakázané, tak kým posledná možnosť a aktívne investície sú prípustné.
Podnikateľ môže financovať svoj projekt vlastným kapitálom, vydaním akcií pre svoje podnikanie alebo úrokovou pôžičkou. V islamskej ekonomike sú prvé dva spôsoby povolené, ale posledný však nie“ (Musa, 2011, s. 75).
Gharar
„Zákaz rizika (gharar) je druhým najzákladnejším elementom v islamskom zmluvnom práve. Aby sa predišlo nečestným obchodom, ktoré sú výsledkom ambiciózneho pochopenia práv a povinností nielen zo strany zúčastnených strán, ale tiež aj pri predmete zmluvy (ktorý musí byť presne zistiteľný a jeho okamžité dodanie musí byť pokladané za možné), šaría vyžaduje jasné a určité vymedzenie práv a povinností každej zo zmluvných strán“ (Khorshid, 2005).
Maysir
„Maysir vysvetľuje väčšina moslimských škôl ako gamblerstvo, resp. hazardné hry (lotérie, hry prevádzkované kasínom, stávkovanie napr. na výsledky zvieracích pretekov a podobne). Ich spoločným znakom je snaha dosiahnuť zisk pri podstúpení neúmerného rizika“ (Al-Saati, A, 2003, s. 9). Gamblerstvo aj hazardné hry sú zákonom šaríe zakázané.
23 Haram
Haram je zakázaná forma podnikania, pretože je v rozpore s Koránom. Hovorí o nedovolenom obchodovaní s alkoholom, bravčovým mäsom, drogami, tabakom, pornografiou ale aj o úroku atď.
Zakát
„Zakát je základný kameň finančnej štruktúry islamskej ekonomiky. Doslovne sa zakát prekladá ako „očistenie“. Technicky predstavuje zakát príspevok časti bohatstva pre potreby chudobných a tých, ktorí potrebujú pomoc, ako posvätenie zvyšku majetku. V modernej terminológii je zakát daň vyberaná od relatívne bohatších moslimov a distribuovaná chudobnejším moslimom“ (Metwally, 2006, s. 14).
Quard hasan
„Quard hasan je bezúročná pôžička ktorá sa poskytuje veriacim, ktorí sa ocitli v núdzi.
Jednotlivci a firmy môžu požičať peniaze na bezúročnom základe akémukoľvek počtu subjektov na rôzne účely vrátane výdavkov spojených so štúdiom a svadbou. Suma, ktorú veriteľ poskytuje, je považovaná za bezúročný úver od času poskytnutia peňazí až do momentu splatenia záväzku (Musa, 2011, s. 49). „Moslimovia považujú tento typ pôžičky za jediný typ pôžičky, ktorý neporušuje zákaz ribá pretože nič nie je sľúbené alebo zaplatené“
(Musa, Musová, 2008).
Bezúročný systém
Al-Sadr (1982, s. 167) rozpracoval svoju koncepciu bezúročného bankovníctva vo svojej publikácií Konvenčná banka v islame (Al-Bank al-lá ribawí fi ´l islam). Oveľa viac polemizuje s kapitálom než so socializmom. Vo svojom prístupe rozlišuje medzi islamskou bankou fungujúcou v plne islamizovanej spoločnosti a medzi bankou rozvíjajúcou svoju činnosť v neislamskom alebo zmiešanom prostredí. V uvedenom diele sa zaoberá viac druhou z týchto alternatív. Uvedomuje si, akú neľahkú pozíciu má islamská banka v konkurencií s konvenčnými bankami. Zároveň však zdôrazňuje, že je nutné presadzovať systém bez úroku/úžery (riba) kdekoľvek, kde je to možné, a že islamská banka má v rámci danej legislatívy plniť rovnakú úlohu ako konvenčná banka (byť ziskovou inštitúciou a aktívne sa zúčastňovať na rozvoji krajiny). V ďalšej práci Všeobecné pravidlá (Al-Usus al-amma) Al- Sadr zrejme v reakcii na víťazstvo islamskej revolúcie v Iráne a vznik islamského štátu
24
uvádza, že islamská banka je bankou vo vlastníctve štátu. Mobilizácia zdrojov a ich využívanie je v rukách islamskej spoločnosti prostredníctvom štátu a oficiálnej banky.
Bankové operácie v súkromnom sektore sú neprípustné (Al-Sadr, 1982, s. 180).
Základnou myšlienkou Al-Sadrovej koncepcie je dôraz na prácu ako zdroj príjmov, a to aj prácu banky. Zdrojom zisku islamskej banky majú byť príjmy z jej práce, nie príjmy z kapitálu, ako je to v konvenčnom bankovníctve.
Aj Siddiqi (2004, s. 79) sa zaoberá bezúročným systémom bankovníctva. Podľa neho má islamská banka dva zdroje prímov, ktoré vyplývajú z dvoch druhov bankového podnikania. V prvom prípade banka vystupuje ako poskytovateľ bankových služieb a za túto prácu jej patrí odmena vo výške poplatkov a provízii, ktoré si za poskytovanie týchto služieb určuje. V druhom prípade banka vystupuje ako podnikateľ – finančník , keď investuje prostriedky do podnikania, a to vlastné prostriedky (akciový kapitál), ako aj prostriedky vkladateľov. V tomto prípade je na banke, aby pozorne a dôkladne vyberala a preverovala podniky, do ktorých by chcela investovať disponibilné prostriedky (vlastné aj cudzie). Časť príjmov týchto podnikov patrí banke. O túto časť sa banka bude deliť aj s vkladateľmi, ktorý rovnako poskytovali kapitál na investície do podnikania. Uvedená koncepcia sa stretla aj s kritikou viacerých teoretikov a výskumníkov, napriek tomu koncepcia islamského bankovníctva na základe podielu na zisku (aspoň) v teoretickej rovine zvíťazila.
„Úrok ako zdroj príjmov pripúšťa Al-Sadr, ako aj Siddiqi, a to v prípade, že banka spolupracuje s bankami, ktoré patria nemoslimom alebo neislamským štátom, odvolávajúc sa na reálnu potrebu, ako aj na názory niektorých právnikov, ktorý úrok (riba) pri spolupráci s neveriacimi pripúšťajú.
Siddiqi pripúšťa prácu s úrokom v prechodnom období k bezúročnému bankovníctvu.
Poukazuje zároveň na to, že je možné od samého začiatku prechodného obdobia zaviesť účty podielu na zisku (investičné účty), a tak podchytiť tú časť záujemcov o vkladové účty, ktorý odmietajú prijmi z úrokov.
Práca, ktorá by mala byť zdrojom príjmov islamských bank, spočíva v jej úlohe sprostredkovateľa (wasít) medzi vkladateľmi a podnikateľmi. Z právneho hľadiska ide o dva vzťahy, ktorých jednotlivé zložky sú vzájomne nezávislé (banka je dlžníkom vkladateľov a veriteľom podnikateľov). Al-Sadr kladie dôraz na to, že islamská banka, na rozdiel od konvenčnej banky, nemôže zarobiť na rozdiele medzi úročením vkladov a poskytovaných úverov. Alternatívou, ktorú ponúka, je aby banka fungovala ako islamská, a teda je potrebné
25
oddeliť pevné (termínované) vklady od mobilných (bežných, bez výpovednej lehoty) vkladov“ (Musa, 2011, s. 29).
Pevné (termínované/investičné) vklady podľa Siddiqiho (2004, s. 80) musia spĺňať tieto podmienky:
nie je možné ich vypovedať v období kratšom ako 6 mesiacov,
vkladateľ musí súhlasiť s podmienkami kapitálového prepojenia (mudaraba).
„Mudaraba prestavuje obchodný vzťah, kde vkladateľ kapitálu a podnikateľ, ktorý ho dokáže svojou prácou zhodnotiť, si budú deliť zisk v určitom pomere, pričom prípadnú stratu nesie v plnej výške vkladateľ (Musa, 2011, s. 29).
Mudaraba je transakcia, ktorej sa zúčastní vkladateľ. t.j. vlastník kapitálu svojim kapitálom a podnikateľ svojou prácou, t.j. tým, že kapitál použije v podnikaní. Zisk sa rozdelí v dohodnutom pomere medzi oboma stranami. V prípade účasti banky sa banka stáva sprostredkovateľom medzi vkladateľmi a podnikateľmi a za túto úlohu jej patrí istý poplatok, resp. provízia. Ak sa banka rozhodne investovať aj časť svojho kapitálu, má nárok na časť výnosov z tejto investície. Strata je vždy na ťarchu financujúcej strany a je obmedzená výškou investovaného kapitálu. Pre vkladateľov s vkladmi na investičných účtoch to znamená, že môže im byť pripísaná strata na ich ťarchu až do výšky ich vkladov. Táto možnosť je však málo pravdepodobná (Babulíková, 2001).
S vkladmi na bežných účtoch (tzv. mobilnými, vkladmi bez výpovednej lehoty) nakladá banka tak, že časť ponechá na zabezpečenie likvidity banky, t.j. k dispozícií klientom na okamžitý výber. Ďalšia časť je jedným zo zdrojov kapitálu banky a banka tieto prostriedky svojím menom investuje napríklad formou kapitálového prepojenia (mudaraba). Ďalšiu časť môže banka použiť na krytie potrieb svojich najlepších klientov mimo rámca kapitálového prepojenia (mudaraba). Vklady na bežnom účte nie sú zdrojom výnosov pre vkladateľov, banka ich pokladá za pôžičku vkladateľov banke na základe dôvery. Výber z bežného účtu vkladateľom sa považuje za vrátenie tejto pôžičky. Ak banka poskytne pôžičku z prostriedkov získaných mobilnými vkladmi , bude žiadať jej splatenie do troch mesiacov a bude žiadať aj zabezpečenie. Siddiqi (2004, s. 72) pokladá poskytovanie krátkodobých bezúročných úverov z časti týchto zdrojov za povinnosť banky.
Al-Sadr uvažuje aj o prechodnej kategórií medzi týmito dvoma typmi vkladov (účtov), a to o sporiacich účtoch (wadái at-tawfír). Tieto vklady môžu byť zdrojom výnosu pre
26
vkladateľov. Zároveň možno žiadať o vyplatenie, resp. vrátenie vkladu okamžite, bez výpovednej lehoty, tak, ako je to pri bežných účtoch. Banka môže nakladať s týmito depozitami podľa svojho uváženia, t.j. môže časť z nich považovať za mobilné a časť za fixné depozitá.
„Islamská banka sa má na základe toho rozdelenia zamerať na úlohu sprostredkovateľa medzi dlhodobými depozitami a pôžičkami, t.j. podporovať vznik takého prostredia, kde je kapitálové prepojenie (mudaraba) považované za štandard, nie za výnimku“ ( Chasauneh, 2008, s. 82). Podobný názor zastáva aj Siddiqi uvádza, že systém podielu na zisku je hlavnou alternatívou. Podobný názor zastáva aj Siddiqi a uvádza, že systém podielu na zisku je hlavnou alternatívou. Použitie iných postupov odporúča iba v prípade, že nie je možné aplikovať kapitálové prepojenie (mudaraba).
Siddiqi (2004) predpokladá, že dopyt po hotových peniazoch a úveroch na veľmi krátke obdobie pominie potom, keď bude bankovníctvo plne islamizované. Vidí nepriamu úmeru medzi dopytom po krátkodobých zdrojoch a objemom dlhodobých investícií, t.j. čím väčší objem dlhodobých investícií, tým menší dopyt po rýchlych peňažných zdrojoch. Svoju úlohu tu zohrávajú aj obchodné úvery, ktoré si poskytujú podniky navzájom. Odhad potreby úverov na niekoľko týždňov, príp. mesiacov by mal byť v kompetencií centrálnej banky, kým obchodné banky by tieto zdroje prerozdeľovali podľa nasledujúcich kritérií:
potreba úverov v konkrétnom podniku,
spoločenská priorita predmetu činnosti tohto podniku, zaistenie úveru,
objem dlhodobých investícií pre daný podnik,
priemerný ročný, mesačný alebo týždenný zostatok na účte podniku v danej banke.
Pri spotrebných úveroch rozlišuje Siddiqi (2004, s. 115) úvery pre sociálne slabších a štandardné spotrebné úvery, keď banka poskytne spotrebiteľovi úver na nákup tovaru a tento spotrebiteľ následne banke úver spláca. V prvom prípade predpokladá existenciu sociálneho programu, ktorý by rozdeľoval príjmy z náboženskej dane (zakát) formou darov a bezúročných pôžičiek. Tento program by mal fungovať mimo banky. Banky by mohli poskytovať len obmedzený objem bezúročných úverov svojim klientom (vkladateľom) formou kontokorentného úveru, a to na obmedzený čas. V druhom prípade pri poskytovaní spotrebných úverov budú zapojené i banky, ktoré budú tieto úvery poskytovať pod dohľadom kompetentného orgánu peňažného dohľadu. Siddiqiho tézy o univerzálnom charaktere
27
kapitálového prepojenia (mudaraba) a postupnom prechode na dlhodobé formy financovania, sa podľa môjho názoru, v praxi zatiaľ nedarí plniť.
Ďalšie bankové služby, ako sú prevody peňazí, úschova cenných papierov, bankové záruky a dokumentárne akreditívy a pod., sú bežné aj v islamskom bankovníctve. Podľa Siddiqiho tieto služby sú akceptovateľné, ak nepracujú s úrokom. Nemá výhrady ani proti využívaniu lízingu a nákup na splátky. Transakcie ako prirážka (murabaha), obchodný úver (bai muažall) a odložená dodávka (bai salam) považuje za veľmi blízke štandardným formám pracujúcim s úrokom a odporúča ich eliminovať na minimum a podrobiť ich prísnemu dohľadu centrálnej banky alebo iným kompetentným inštitúciám (Siddiqi, 2004, s. 128).
Ku službám, pre ktoré Al-Sadr (1982, s. 15) nachádza v islamskom práve plnú oporu, patria šeky. Uprednostňuje koncepciu šeku ako priatie plnenia, resp. platby dlžníka veriteľom (istifa). Podľa tejto koncepcie je šek zmenkou (hawála) vystavenou dlžníkom v prospech veriteľa, pričom zmenkovník je banka, v ktorej má dlžník (vystavovateľ zmenky) uložené svoje peniaze vo forme vkladu bez výpovednej lehoty. Al-Sadr pokladá poplatok za uvedenú transakciu v prospech banky za legitímny iba v tom prípade, ak banka, na ktorú je šek vystavený, nie je totožná s bankou, ktorá bude šek veriteľovi preplácať, príp., ak by dlžník nemal v banke (zmenkovník) svoj účet. V iných prípadoch možno poplatok účtovať iba v prípade, že sa na tom banka so svojimi veriteľmi dohodla.
Siddiqi (2004) navrhuje dve možnosti využitia zmenky, a to buď poskytnúť bezúročnú pôžičku dlžníkovi, alebo mu poskytnúť hotovosť na základe kapitálového prepojenia (madaraba) proti podielu na zisku z následného predaja tovaru. Siddiqi neschvaľuje eskont zmeniek, t.j. jej odkúpenie bankou za nižšiu čiastku, než je hodnota zmenky v deň splatnosti.
Postoj Al-Sadra k obchodovaniu na komoditných burzách zo zlatom a striebrom a na devízových trhoch s cudzími menami je liberálny. Trvá iba na ekvivalentnosti obchodu, nie na tom, že sa predaj musí uskutočniť okamžite. Al-Sadr tiež schvaľuje zmluvu o futures, ale len medzi klientom a bankou, t.j. klient môže uzavrieť s bankou zmluvu o kúpe cudzej meny k budúcemu dátumu za zmluvný výmenný kurz. Prostriedky, ktoré mu banka takto poskytne, nesmú však pochádzať s obchodu futures, preto že by išlo o predaj dlhu na dlh, čo je s islamským právom nezlučiteľné.
Siddiqi ani Al-Sadr sa nestavajú pozitívne k nákupu a predaji obligácií, ktoré sú v podmienkach konvenčného bankovníctva významným zdrojom financovania tak vo verejnom, ako aj v súkromnom sektore.
28
Siddiqi predpokladá obchodovanie s prevoditeľnými akciami na burze. Vidí v ňom alternatívny spôsob investovania peňazí (z hľadiska vkladateľov) a zároveň alternatívny zdroj kapitálu (z hľadiska podnikateľov). Vzhľadom na vyššie riziko kapitálových strát očakáva Siddiqi vyššiu mieru zisku na kapitálovom trhu ako z bankových investičných vkladov (Siddiqi, 2004, s. 81).
1.2.2 Bankové a finančné produkty islamského bankového systém Islamský finančný systém je vytvorený v súlade s princípmi šaríe. Keďže islamské bankovníctvo nemôže používať úrok, musí hľadať iné formy ako dosahovať zisk za vykonanú prácu. Vďaka tomu vznikali rôzne bankové produkty a ich vzájomná kombinácia. Ako napríklad:
Kapitálové prepojenie (mudaraba)
„Kapitálové prepojenie (mudaraba) je forma rozdelenia ziskov a strát (podľa pomeru vlastníctva), ktorú začali používať obchodníci v Mekke ešte pred vznikom islamu“ (Abdul- Gafoor, 2006).
Kapitálové prepojenie (mudaraba) je z právneho hľadiska „spôsob financovania, ktorého prostredníctvom banka (vlastník kapitálu, resp. rabb-al-mal) poskytuje kapitál pre konkrétne partnerstvo navrhnuté podnikateľom (mudarib) (Obaidullah, 2005).
„Inými slovami, kapitálové prepojenie (mudaraba) je zmluva medzi dvoma stranami, pričom investor (banka alebo jednotlivec) poskytuje druhej strane – podnikateľovi zdroje na financovanie daného podnikania. Následne sú zisky rozdelené medzi týchto partnerov (rabb- al-mal a mudarib) podľa vopred stanoveného pomeru. Finančné straty nesie výhradne investor, operatívne straty znáša podnikateľ, v princípe ide o náklady obetovaných príležitostí.
Toto rozdeľovanie ziskov a strát je spravodlivým prístupom, ktorý je v súlade s princípmi islamu“ (Musa, 2011, s. 34).
„Mudárib má podľa zmluvy riadiť mudárabu, dohliadať na nákup, skladovanie a predaj tovaru a zodpovedá za poistenie tovaru proti všetkým rizikám. Zároveň je povinný pravidelne predkladať výkazy, ktoré dokumentujú riadny priebeh mudáraby. Banka má tiež právo kedykoľvek uskutočniť prehliadku zásob tovaru“ (Škriniar, 2009).
29 Spoločné podnikanie (mušaraka)
Spoločné podnikanie (mušaraka) je „dohoda, v ktorej dvaja alebo viac účastníkov vytvorí spoločné obchodné aktivity a spoločne sa podieľajú na podnikaní kapitálom, pracovnou silou a riadením (Iqbal – Molyneux, 2005).
„Mušáraka je forma majetkového podielu podľa kontraktu, kde banka a klient spoločne prispievajú na financovanie určitého projektu. Deje sa tak cez vydanie podielových cenných papierov všeobecne známych ako sukuk alebo islamské dlhopisy.“ (Musa, Musová, 2008). V takomto prípade, sa na rozdiel od mudáraby, medzi všetkých zúčastnených partnerov rozdeľuje aj prípadná strata a to v pomere k ich investíciám. Samozrejme, sa aj pri tejto forme obchodu zohľadňuje miera zodpovednosti partnera, ktorý môže niesť zodpovednosť za celú škodu či stratu, ktorá vznikla jeho vinou. Problémy však nastávajú pri pohľade jednotlivých islamských škôl pokiaľ ide o rozdelenie zisku. Ich názory sa líšia vzhľadom na kritéria, ktoré považujú za kľúčové – pomer investícií jednotlivých partnerov, ale taktiež aj aktivita partnerov t.j. ich záväzky a práca, ktorú do mušáraky vkladajú (Weberová, 2001, s. 78).
„Mušáraka sa v našich právnych podmienkach podobá spoločnosti s ručením obmedzeným. Partneri si dohodou upravia všetky podmienky fungovania mušáraky t.j. svoje vzájomné práva ako aj povinnosti, pričom všetci partneri majú byť informovaní o priebehu mušáraky. Banka väčšinou poskytne potrebný kapitál a klient (partner) sa venuje riadeniu projektu. Existuje niekoľko typov mušáraky, vhodných pre financovanie akéhokoľvek podnikania v rôzne dlhom časovom horizonte (od krátkodobých cez strednodobé až po dlhodobé projekty, v závislosti na tom, o aký druh mušáraky sa jedná“ (Weberová, 2001, s.80).
Prirážka (murabaha)
„Murábaha je spôsob krátkodobého financovania nazývaný tiež „náklady plus prirážka“
alebo „nákup s odloženou splatnosťou“, kde banka plní úlohu sprostredkovateľa pri kúpe tovaru pre klienta. „Poskytovateľ kapitálu kúpi požadovaný tovar a predá ho klientovi s pevne stanovenou prirážkou zisku súhlasiac s odložením prijatia platby hodnoty tovaru hoci tovar bude ihneď dodaný.“ (Musa, Musová, 2008, s. 26).
„Banka teda na žiadosť klienta kúpi pre neho tovar od dodávateľa, pričom si obidve strany kontraktu vopred dohodnú obstarávaciu cenu, do ktorej je okrem nákladov na tovar započítaná aj určitá prirážka pre banku ako zisk z daného obchodu. Tovar je následne vo vlastníctve banky až kým ho klient, podľa dohody, banke celý nezaplatí. Fakt, že si banka
30
vopred dohodne s klientom výšku svojej prirážky, je často kritikmi islamského bankovníctva namietaný ako úrok, čo je v rozpore s princípom ribá (zákaz úroku). Avšak islamskí odborníci využívajú veľmi rafinovaný argument na vyvrátenie tohto dohadu a to skutočnosť, že predmetom zmluvy o murábahe nie sú peniaze, ale tovar a teda nárok banky na určitú odmenu za svoju prácu nemožno stotožňovať s úrokom, aj keď je jej výška vopred daná.
Rovnako, aj Musa a Musová, argumentujú, že táto prirážka nepredstavuje kompenzáciu za čas alebo odloženie platby, ale je odmenou za poskytnuté služby, vďaka ktorým banka kúpi požadovaný tovar za najlepšiu možnú cenu“ (Musa, Musová, 2008, s. 27).
Prenájom (idžara)
Prenájom idžara je odmena alebo kompenzácia vyplývajúca zo zmluvy o prenájme medzi dvoma subjektmi, pričom majiteľ aktíva ho prenajíma nájomcovi (používateľ aktíva). Idžara v preklade doslovne znamená - dať niečo do prenajmu (Lewias – Al-gaoud, 2001).
Prenájom (idžara) je kontrakt, v ktorom si jedna strana prenajíma aktívum za stanovenú výšku anuít a na stanovené obdobie. Majiteľ aktíva (banka) nesie všetky riziká spojené s vlastníctvom. Majetok môže byť predaný za dohodnutú trhovú cenu, čoho výsledkom je predaj. Kontrakt môže byť štruktúrovaný ako zmluva o prenajme a následnom predaji, pričom každá platba za prenájom v sebe zahŕňa čas hodnoty prenajímaného majetku a platnosť zmluvy pokrýva celú očakávanú dobu životnosti majetku. Podobné zmluvy sú bežné napríklad aj na trhu s nehnuteľnosťami v USA (El Qorchi, 2005).
31
2 Analýza vybraných bankových produktov tradičného a islamského bankového systému
Na základe predchádzajúceho skúmania princípov tradičného bankového systému a islamského bankového systému a ich produktov, sme sa rozhodli preskúmať 2 typy produktov, ktoré využívajú obidva typy bankových systémov. Vybrali sme produkty hlavne podľa možnosti porovnania, ich vzájomnej podobnosti, charakteristiky a tiež dostupnosti k potrebným údajom, ktoré sú potrebné k vzájomnej komparácií. Výsledky skúmania sú určené širšiemu okruhu ľudí, vzhľadom na to, že náš prieskum bol zameraný na produkty určené tak pre fyzické ako aj právnické osoby. Z vopred uvedených dôvodov sme sa rozhodli pre :
dokumentárny akreditív
finančný leasing – idžara wa iqtiná
Vybrané bankové produkty, ktoré sme sa v tradičnom bankovníctve rozhodli skúmať, sme analyzovali v Tatra banke a v islamskom bankovníctve sme si vybrali Meezan Bank, preto že bolo možné na jej internetovej stránke získať potrebné informácie. V oboch prípadoch vychádzame z informácií získaných na internetových stránkach, no v prípade Tatra banky sme využili i možnosť čerpať informácie z rôznych letákov a osobných stretnutí s bankovými zamestnancami.
2.1 Dokumentárny akreditív – importný
Dokumentárny akreditív je nástrojom platobného styku, ktorý slúži na financovanie vývozu respektíve dovozu tovarov a služieb. Je to nástroj banky pomocou ktorého sa klient zabezpečuje voči riziku obchodného vzťahu najmä z neznámym obchodným partnerom alebo vtedy ak sa obchod uskutočňuje v neistom prostredí. V oboch prípadoch sa dokumentárny akreditív riadi rovnakými pravidlami pre – UCP 600. Budeme sa zaoberať najmä o financovanie importu, dôležitým faktorom pre podnikateľov.
Dokumentárny akreditív – importný (v tradičnom bankovníctve)
V nasledujúcej tabuľke si priblížime poplatky, ktoré klient uhrádza banke za jej službu pri poskytnutí dokumentárneho akreditívu. Sú to údaje, ktoré sme získali z Tatra banky.
32
Tabuľka 3 – Prehľad poplatkov za dokumentárny akreditív v tradičnom bankovníctve
Poplatok Hodnota poplatku
Predavízo o otvorení dokumentárneho akreditívu
25 EUR
Otvorenie akreditívu (za každých začatých 90 dní)
0,25 % z hodnoty akreditívu, min. 100 EUR
Odkúpenie pohľadávok
Potvrdenie až do konečnej splatnosti
individuálne
individuálne, min., 250 EUR
Zmena podmienok akreditívu 50 EUR (pri zvýšení sumy akreditívu a pri predĺžení splatnosti akreditívu sa účtuje aj poplatok za otvorenie akreditívu)
Zrušenie akreditívu alebo nečerpanie otvoreného akreditívu
40 EUR
Kontrola prvej sady dokumentov Registrácia
Platobná provízia Prevod
Postúpenie výnosov
50 EUR
0,10 % min., 100 EUR 0,25 % min., 60 EUR
0,30 % p.q., min. 120 EUR p.q.
0,10 % min. 80 EUR
Zdroj: Vlastné spracovanie podľa údajov z Tatra banky za poskytnutie dokumentárneho akreditívu.
V uvedenej tabuľke môžeme sledovať všetky poplatky súvisiace s dokumentárnym akreditívom, ktoré si banka účtuje za jej služby. V úvode vidíme poplatky (predavízo o otvorení dokumentárneho akreditívu, otvorenie dokumentárneho akreditívu a výplata z akreditívu), ktoré sú pevné pri kúpe tovaru za 30 000 EUR. Banka otvorí dokumentárny akreditív v hodnote 30 000 EUR, so splatnosťou 150 dní. Poplatok banke za otvorenie akreditívu je 150 EUR, ktorý vypočítame zo vzťahu 0,25% x 30 000 EUR x 2. Suma, ktorú zaplatíme banke za výplatu z akreditívu je 375 EUR pri splatnosti 150 dní. Poplatok 375 EUR vypočítame zo vzťahu 0,25% x 30 000 EUR x 5. Celková suma teda bude pri otvorení dokumentárneho akreditívu na 30 000 EUR, so splatnosťou 150 dní 550 EUR. V cene sú
33
započítané poplatku za otvorenie akreditívu, za výplatu z akreditívu a poplatok za predavízo o otvorení akreditívu (150 EUR + 375 EUR + 25 EUR). Ďalšie uvedené poplatky uvedené v tabuľke si banky účtuje iba v prípade, keby nastali určité zmeny (zmena podmienok akreditívu, zrušenie akreditívu pred jeho čerpaním alebo nečerpanie otvoreného akreditívu alebo v prípade upomienok). O ďalších poplatkoch na ktoré si banka nárokuje sme sa nedozvedeli.
Dokumentárny akreditív je dôležitým nástrojom platobného styku. Slúži pre potreby dodávateľa aj odberateľa. Je vhodným nástrojom pre minimalizovanie rizika obchodného vzťahu, najmä pri obchodoch s neznámymi partnermi a tiež v rizikovom prostredí. Možno pomocou neho zvýhodniť podmienky obchodnej zmluvy a je vhodným nástrojom v čase krízy. Výhody dokumentárneho akreditívu podľa Tatra banky pre kupujúceho a predávajúceho:
minimalizuje rizika obchodného vzťahu najmä s neznámym obchodným partnerom a v rizikovom teritóriu,
vhodný ako zabezpečovací a platobný nástroj v období zhoršenej platobnej neschopnosti firiem, napríklad v čase krízy,
vystavením akreditívu v prospech predávajúceho si môžete dohodnúť výhodnejšie podmienky obchodnej zmluvy voči obchodnému partnerovi (napr. odklad splatnosti faktúr),
za platbu kupujúceho ručí banka predávajúcemu teda vzniká pohľadávka voči vystavujúcej banke, nie voči kupujúcemu,
zaisťuje kupujúcemu, že výplata bude prevedená až po splnení všetkých podmienok predpísaných akreditívom,
keď banka predávajúceho akreditív potvrdí, zbavuje predávajúceho rizika nezaplatenia zo strany banky kupujúceho,
vhodným výberom dokumentov kupujúci motivuje predávajúceho, aby sa dodávka uskutočnila v predpísanej lehote a v požadovanej kvalite,
pohľadávku predávajúceho z exportného akreditívu (s odloženou splatnosťou) môže banka odkúpiť (to znamená zrýchlenie cash flow predávajúceho),
právne vzťahy medzi kupujúcim a predávajúcim sú pri akreditívoch upravené medzinárodnými jednotnými zvyklosťami a pravidlami pre dokumentárne akreditívy vydanými MOK v Paríži,.
(www.tatrabanka.sk., 22.4.2013).
