Porovnanie účinnej ľútosti o daňových trestných činoch so zahraničím

Právnu úpravu a aplikačnú prax s poukazom na rozhodnutia Najvyššieho súdu a Ústavného súdu ČR, týkajúcich sa účinnej ľútosti v Českej republike, moţno zhrnúť do nasledujúcich podstatných bodov , v zásade takmer totoţných s touto problematikou v Slovenskej republike.

O účinnú ľútosť pôjde v prípade , keď páchateľ sám aktívnou činnosťou prispeje k splneniu povinnej platby bez ohľadu na to , ţe povinnú platbu uhradí právnická osoba.

Dobrovoľnosť ako podmienku účinnej ľútosti nemoţno chápať vtedy , ak platba , či iné plnenie , v súvislosti s ktorým došlo k skráteniu dane , boli fiktívne vykázané a páchateľ len vyčkáva , či správca dane túto fiktívnosť odhalí ,respektíve neodhalí. Dobrovoľnosť nie je vylúčená ani vtedy ,ak páchateľ konal z obavy pred trestným stíhaním , avšak nie je pod vplyvom konkrétneho uţ hroziaceho alebo začatého trestného stíhania. Priorita záujmu na riadnom , hoci dodatočnom splnení daňovej povinnosti pred záujmom na trestnom postihu páchateľa odôvodňuje , aby ustanovenia § 66 Trestného zákona ČR bolo vykladané skôr širšie , teda v prospech páchateľa, a to aj pokiaľ ide o dobrovoľnosť jeho konania pri zamedzení alebo napravení škodlivého následku trestného činu. Ak existujú vedľa seba dva výklady , a to tak extenzívny ako aj reštriktívny, potom za ústavné konformný treba povaţovať ten, ktorý je v súlade s výkladom teleologickým. Dobrovoľnosť je nevyhnutné vykladať ako prejav

autonómie vôle, ako subjektívne právo jednotlivca na to, aby verejná moc rešpektovala jeho voľné prejavy.

Podmienky účinnej ľútosti v prípade trestného činu skrátenia dane, poplatku a podobnej povinnej platby podľa § 148 TZ ČR môţu byť splnené i za situácie , keď páchateľ pristúpil k náprave škodlivého následku trestného činu bezprostredne po tom, čo príslušný finančný úrad uňho získal prvý poznatok o podozrivej okolnosti , ktorá však sama o sebe nestačila k záveru , ţe bol spáchaný trestný čin , ale mohla byť len podnetom k ďalším úkonom zo strany finančného úradu.

Ak boli v prípade trestného činu neodvedenia dane , poistného na sociálne zabezpečenia, na zdravotné poistenie a príspevku na štátnu politiku zamestnanosti podľa 147 TZ ČR dlţné čiastky za uvedené neuhradené povinné platby zaplatené aţ prostredníctvom exekúcie bez pričinenia obvineného , nebudú v tejto časti podmienky účinnej ľútosti v zmysle

§ 147a TZ ČR splnené. O účinnú ľútosť môţe ísť len vtedy, ak páchateľ nejakým spôsobom zabezpečí alebo prispeje k tomu, aby dlţné platby boli uhradené, hoci aj inou osobou, poprípade právnickou osobou, za ktorú konal.(Šanta, 2008, č.6-7, s.980)

Rakúsko a Nemecko zaviedli zánik trestnosti v trestnoprávnom práve daňovom na základe zvláštneho ustanovenia o dobrovoľnom priznaní (Selbs tanzeige). Rakúske ustanovenia o dobrovoľnom priznaní moţno súhrne charakterizovať takto: zániku trestnosti podľa § 29 rakúskeho finančného trestného zákona dosiahne ten, kto svoj daňový delikt včas prizná, uvedie všetky okolnosti nutné na okamţité vymeranie dane a uhradí skrátenú daň alebo poplatok podľa príslušných predpisov. Dobrovoľné priznanie je podané včas, ak je vykonané pred úkonom smerujúcim k stíhaniu páchateľa, pred odhalením skutku a oznámením tejto skutočnosti páchateľovi a pri úmyselných daňových deliktoch pred začatím daňovej kontroly. V kaţdodennej praxi finančných úradov sa však objavuje problém, a to ten, ţe dobrovoľné priznanie sa vo veľkej miere podávajú vo forme dodatočných daňových priznaní, v dôsledku čoho vzniká otázka , či sa majú všetky tieto prípady postupovať príslušným organom činným v trestnom konaní. V Rakúsku sa tento problém rieši pragmaticky. Ak sú jednoznačne splnené podmienky zániku trestnosti , povaţuje finančný úrad účinok dobrovoľného priznania za daný a orgán činný v trestnom konaní neinformuje.

Záver

Aj keď hospodársku krízu pociťuje kaţdý jednotlivec , osobitne sa týka subjektov uskutočňujúcich určitú ekonomickú činnosť. Práve tá ich vedie k zvýšenej snahe šetriť peňaţné prostriedky a tak si minimálne udrţať svoje dovtedajšie postavenie na trhu. Nie všetky spôsoby šetrenia sú však v súlade s platným právom, obzvlášť v oblasti daňovo – právnych noriem. Ide o rôzne prípady – od celkom legálneho vyuţívania právnej úpravy aţ po celkom nelegálne konania napĺňajúce znaky skutkových podstát trestných činov.

Porušenie daňovej povinnosti je protiprávnym konaním a spôsobuje štátu obciam a vyšším územným celkom veľké škody. V niektorých prípadoch je porušenie daňovej povinnosti aţ také závaţné, ţe ho Trestný zákon (zákon č. 300/2005 Z. z. v znení neskorších predpisov) vo svojej osobitnej časti kvalifikuje ako trestný čin a stanovuje zaň trestnoprávny postih. Trestné právo predstavuje posledný, krajný prostriedok ochrany spoločnosti, základných celospoločenských hodnôt a vzťahov, ktoré sú primárne upravené inými právnymi odvetviami. V zmysle princípu ultima ratio, vyplývajúceho zo zásady subsidiarity trestnej represie, trestnoprávna zodpovednosť nastupuje aţ vtedy, ak sa prostriedky týchto iných právnych odvetví ukáţu ako neúčinné, neúčelné, nepostačujúce, respektíve nevhodné. Štát teda prichádza k záveru, ţe neexistuje iné riešenie ako trestnoprávne. Z uvedeného preto moţno odôvodniť existenciu záujmu štátu na realizácii práva na trestnoprávny postih páchateľov daňovej trestnej činnosti, z dôvodu ochrany hospodárskych záujmov Slovenskej republiky, ale len za splnenia tej podmienky, ţe štátne zásahy pri realizácii trestnoprávneho postihu, aj s ohľadom na jeho závaţnosť, treba uplatňovať primerane a zdrţanlivo. Je potrebné najprv vyuţiť všetky iné netrestné formy postihu, a aţ keď sa tie ukáţu ako dostatočne neúčinné, pouţiť prostriedky trestného práva.

Našim cieľom v bakalárskej práci bolo charakterizovanie daňovej trestnej činnosti ako osobitne nebezpečné a protispoločenské konanie subjektov , ktorých cieľom je finančné obohatenie sa , pričom sme vychádzali z § 276 Trestného zákona o skrátení dane a poistného , ďalej z § 277 Trestného zákona o neodvedení dane a poistného a z § 278 Trestného zákona o nezaplatení dane. V práci sme ale hlavný dôraz kládli na nejednotnosť klasifikácie skutkovo podobných prípadov daňovej trestnej činnosti ,a to hlavne pri trestnom čine neodvedenia dane a a trestnom čine nezaplatenia dane.