“Právo na prácu v rámci pracovnoprávnych vzťahov realizujú zamestnávatelia v rámci personálnej agendy. Pracovnoprávny vzťah vzniká na základe pracovnej zmluvy.
Článok 2 Zákonníka práce účastníci vystupujú ako nositelia subjektívnych práv a povinností všeobecne ustanovených a zabezpečených normami pracovného práva. V širšom zmysle sa za pracovnoprávny vzťah povaţuje kaţdý právny vzťah v oblasti spoločenskej práce bez ohľadu na to, na základe akých noriem vzniká, mení sa a zaniká.
Pracovnoprávne vzťahy majú individuálny charakter: vţdy ide o konkrétne právne vzťahy medzi konkrétnymi subjektmi. Pri zaloţení pracovnoprávnych vzťahov sa prejavuje ich vôľový charakter a dobrovoľnosť. Pracovnoprávne vzťahy sú vţdy odplatné. Majú spoločenský charakter (prevaţná časť práce vykonanej v pracovnom pomere sa vyznačuje kolektívnym charakterom).
Subjektívne práva a právne povinnosti v pracovnoprávnych vzťahoch sú spravidla vo vzájomnom korelačnom vzťahu (konkrétnemu právu zamestnanca zodpovedá konkrétna povinnosť zamestnávateľa). Pracovnoprávne vzťahy sú diferencované, čo je dané najmä kvalitou a kvantitou pracovného vkladu zamestnanca.
Kaţdý právny vzťah musí mať na vznik určité predpoklady a prvky.
Predpoklady pracovnoprávnych vzťahov:
účinné právne normy,
právne skutočnosti (podieľajú sa na vzniku, zmene a zániku pracovnoprávnych vzťahov). Právnymi skutočnosťami sú právne úkony, právne udalosti, protiprávne konanie a protiprávny stav.
2 Zákon č. 311/2001 Z.z. Zákonník práce v znení neskorších predpisov
13
Právo na prácu v priebehu trvania pracovného pomeru je právne chránené aj tým, ţe zamestnávateľ nemôţe jednostranne skončiť pracovný pomer bez uvedenia dôvodov, ktoré sú ustanovené v Zákonníku práce“. 3
1.1.1 Účastníci pracovnoprávnych vzťahov
Účastníkmi pracovnoprávnych vzťahov sú: zamestnávateľ a zamestnanec
Zamestnávateľ
Podľa Zákonníka práce § 7:
(1) „Zamestnávateľ je právnická osoba alebo fyzická osoba, ktorá zamestnáva aspoň jednu fyzickú osobu v pracovnoprávnom vzťahu, a ak to ustanovuje osobitný predpis, aj v obdobných pracovných vzťahoch.
(2) Zamestnávateľ vystupuje v pracovnoprávnych vzťahoch vo svojom mene a má zodpovednosť vyplývajúcu z týchto vzťahov. Zamestnávateľom je aj organizačná jednotka zamestnávateľa, ak to ustanovujú osobitné predpisy alebo stanovy podľa osobitného predpisu. Ak je účastníkom pracovnoprávneho vzťahu zamestnávateľ, nemôţe ním byť súčasne jeho organizačná jednotka a naopak.
(3) So zamestnancom, ktorý je štatutárnym orgánom, dohodne podmienky podľa § 43 ods. 1 v pracovnej zmluve orgán alebo právnická osoba, ktorá ho ako štatutárny orgán ustanovila.
(4) Zamestnávateľ je povinný zabezpečovať plnenie svojich úloh najmä zamestnancami v pracovnom pomere alebo v obdobnom pracovnom vzťahu.“
§ 8
(1) Spôsobilosť fyzickej osoby mať práva a povinnosti v pracovnoprávnych vzťahoch ako zamestnávateľ vzniká narodením. Túto spôsobilosť má aj počaté dieťa, ak sa narodí ţivé.
(2) Spôsobilosť fyzickej osoby vlastnými právnymi úkonmi nadobúdať práva a brať na seba povinnosti v pracovnoprávnych vzťahoch ako zamestnávateľ vzniku dovŕšením 18 rokov veku; dovtedy za ňu koná zákonný zástupca.
3 VOJNÁROVÁ, Anna; RYBÁROVÁ, Mária; MAČUHA, Miroslav. Komentár k zákonu č. 311/2001 Z.
z.Zákonníka práce, Personálny a mzdový poradca podnikateľa. : Poradca podnikateľa, spol. s r.o.
15/2007. s. 6. ISSN 1335-1508.
14
§ 9
(1) V pracovnoprávnych vzťahoch robí právne úkony za zamestnávateľa, ktorý je právnická osoba, štatutárny orgán; zamestnávateľ, ktorý je fyzická osoba, koná osobne.
Namiesto nich môţu robiť právne úkony aj nimi poverení zamestnanci. Iní zamestnanci zamestnávateľa, najmä vedúci jeho organizačných útvarov, sú oprávnení ako orgány zamestnávateľa robiť v mene zamestnávateľa právne úkony vyplývajúce z ich funkcií určených organizačnými predpismi.
(2) Zamestnávateľ môţe písomne poveriť ďalších svojich zamestnancov, aby robili určité právne úkony v pracovnoprávnych vzťahoch v jeho mene. V písomnom poverení musí byť uvedený rozsah oprávnenia povereného zamestnanca.
(3) Vedúci zamestnanci zamestnávateľa, ktorými sú jeho orgány (odsek 1), ako aj jeho ďalší zamestnanci, ktorí sú poverení vedením na jednotlivých stupňoch riadenia zamestnávateľa, sú oprávnení určovať a ukladať podriadeným zamestnancom zamestnávateľa pracovné úlohy, organizovať, riadiť a kontrolovať ich prácu a dávať im na ten účel záväzné pokyny.
§ 10
(1) Právne úkony štatutárnych orgánov a poverených zamestnancov (§ 9 ods. 1 a 2) zaväzujú zamestnávateľa, ktorý na základ týchto úkonov nadobúda práva a povinnosti.
(2) Ak štatutárny orgán alebo poverený zamestnanec prekročil právnym úkonom v pracovnoprávnych vzťahoch svoje oprávnenie, nezaväzujú tieto úkony zamestnávateľa, ak zamestnanec vedel alebo musel vedieť, ţe tento štatutárny orgán alebo poverený zamestnanec svoje oprávnenie prekročil. To isté platí, ak právny úkon urobil zamestnanec zamestnávateľa, ktorý na to nebol oprávnený zo svojej funkcie, ani tým nebol poverený.“
Zamestnanec
„Do širšieho vymedzenia pojmu zamestnanec by bolo moţné zahrnúť nielen fyzickú osobu ako účastníka pracovného pomeru ale aj fyzické osoby, ktoré pracujú na základe dohôd o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru. V uţšom slova zmysle pod pojmom zamestnanec treba rozumieť len fyzickú osobu, ktorá na zmluvnom základe vykonáva závislú prácu v pracovnom pomere.“ 4
4 BARANCOVA, H., SCHRONK, R.: Pracovné právo. Bratislava: Sprint, 2007, s. 233
15
§ 11
(1) „Zamestnanec je fyzická osoba, ktorá v pracovnoprávnych vzťahoch, a ak to ustanovuje osobitný predpis, aj v obdobných pracovných vzťahoch vykonáva pre zamestnávateľa závislú prácu podľa jeho pokynov za mzdu alebo odmenu.
(2) Spôsobilosť fyzickej osoby mať v pracovnoprávnych vzťahoch práva a povinnosti ako zamestnanec a spôsobilosť vlastnými právnymi úkonmi nadobúdať tieto práva a brať na seba tieto povinnosti vzniká, ak ďalej nie je ustanovené inak, dňom, keď fyzická osoba dovŕši 15 rokov veku; zamestnávateľ však nesmie dohodnúť ako deň nástupu do práce deň, ktorý by predchádzal dňu, keď fyzická osoba skončí povinnú školskú dochádzku.
(3) Zamestnanec môţe uzatvoriť dohodu o hmotnej zodpovednosti najskôr v deň, keď dovŕši 18 rokov veku.
(4) Fyzická osoba, ktorá nedovŕšila 15 rokov veku, môţe výnimočne vykonávať také práce, ktoré svojím charakterom a rozsahom neohrozujú jej zdravie, bezpečnosť, jej ďalší vývoj alebo školskú dochádzku pri
a, účinkovaní alebo spoluúčinkovaní na kultúrnych predstaveniach a umeleckých predstaveniach,
b, športových podujatiach, c, reklamných činnostiach.
(5) Fyzickej osobe, ktorá nedovŕšila 15 rokov veku, výkon ľahkých prác povoľuje príslušný inšpektorát práce po dohode s orgánom na ochranu zdravia. V povolení sa určí počet hodín a podmienky, za ktorých sa ľahké práce môţu vykonávať.“
1.1.2 Objekt pracovného pomeru
Podľa Vlčeka „objektom pracovného pomeru je opakujúci sa osobný výkon práce zamestnanca pre zamestnávateľa za mzdu. Pre pracovný pomer je charakteristické, ţe vykonávaná práca je určená druhovo a nie individuálne. Jeho objektom je teda opakujúca sa pracovná činnosť, nie jednotlivé pracovné úkony alebo výsledok pracovnej činnosti. Zároveň je irelevantné, či ide o prácu manuálnu alebo duševnú.“ 5
5 Vlček, R.: Vybrané kapitoly z pracovného práva pre zdravotníckych a sociálnych pracovníkov.
Bratislava:Epos, 2007, s. 51
16
Objekt pracovného pomeru môţeme charakterizovať ako určitú pracovnú činnosť. Zamestnanec sa zaväzuje, ţe bude u zamestnávateľa odvádzať sústavný výkon práce určitého druhu v rámci pracovného procesu, ktorý je vykonávaný u daného zamestnávateľa.
Zamestnanec vykonáva prácu na základe pokynov zamestnávateľa, na náklady zamestnávateľa, na jeho zodpovednosť aj riziko.
Zamestnávateľ zas odoberá výsledky práce, vytvára pre zamestnancov vhodné pracovné podmienky.
Môţeme povedať, ţe zamestnanec je od zamestnávateľa aj v hospodárskej závislosti. Tá je daná aj tým, ţe odmena za vykonanú prácu je väčšinou jediným zdrojom príjmov zamestnanca a zamestnanec zároveň nedisponuje výrobnými prostriedkami, tie bývajú vo vlastníctve zamestnávateľa.
17
2 Vznik pracovného pomeru
Výsledkom prijímacieho konania je uzatvorenie pracovného pomeru s vybraným zamestnancom. So vznikom pracovného pomeru viaţe Zákonník práce vznik práv a povinnosti, ktoré sú aj predmetom personálnej práce. Pracovný pomer sa podľa Zákonníka práce zakladá písomnou pracovnou zmluvou medzi zamestnávateľom a zamestnancom.