Bankovní institut vysoká škola Praha
zahraničná vysoká škola Banská Bystrica Katedra financií a bankovníctva
Vývoj cenovej hladiny a nezamestnanosti v SR
The development of the price level and the unemployment in Slovakia
Diplomová práca
Autor:
Bc. Martina Hriňová
Financie
Vedúci práce: Doc. Ing. Eugen Valach, CSc.
Banská Bystrica apríl 2014
Vyhlásenie
Vyhlasujem, že som diplomovú prácu spracovala samostatne a s použitím uvedenej literatúry.
Svojím podpisom potvrdzujem, že odovzdaná elektronická verzia práce je identická s jej tlačenou verziou a som oboznámená so skutočnosťou, že sa práca bude archivovať v knižnici BIVŠ a ďalej bude sprístupnená tretím osobám prostredníctvom internej databázy elektronických vysokoškolských prác.
Vo Zvolene dňa 25.4.2014 podpis autora Bc. Martina Hriňová
Poďakovanie
Chcela by som sa veľmi pekne poďakovať vedúcemu mojej diplomovej práce Doc.
Ing. Eugenovi Valachovi, CSc. za ochotu, pomoc, odborné a vecné rady, ktoré mi poskytol pri riešení diplomovej práce.
Anotácia
HRIŇOVÁ, Martina, Bc.: Vývoj cenovej hladiny a nezamestnanosti v SR [Diplomová práca]. Bankovní institut vysoká škola Praha, zahraničná vysoká škola Banská Bystrica, Katedra financií a bankovníctva. Vedúci práce: Doc. Ing. Eugen Valach, CSc. Rok obhajoby: 2014. Počet strán: 78.
Práca sa zaoberá vývojom inflácie a nezamestnanosti v podmienkach Slovenskej republiky. V teoretickej časti sa zameriava na definíciu a objasnenie inflácie, jej príčin a dôsledkov, nezamestnanosti, miery nezamestnanosti a Phillipsovej krivky, ktorá vyjadruje vzájomný vzťah inflácie a nezamestnanosti. Analytická časť analyzuje vývoj inflácie a nezamestnanosti v časovom období rokov 2000 – 2012 a vzťah medzi infláciou a nezamestnanosťou v podmienkach SR v zmysle ekonomickej teórie. Tretia kapitola prináša závery a návrhy ako by bolo možné zlepšiť nezamestnanosť.
Kľúčové slová: inflácia, cenová hladina, nezamestnanosť, miera nezamestnanosti, Phillipsova krivka.
Annotation
HRIŇOVÁ, Martina, Bc.: The development of the price level and the unemployment in Slovakia [Thesis]. Banking Institute, College of Banking Prague, Foreign College Banská Bystrica, Department of Finance and Banking. Executive of thesis: Doc. Ing. Eugen Valach, CSc. Thesis presented during: 2014. Number of pages: 78.
The thesis deals with the evolution of inflation and unemployment in the Slovak Republic. The theoretical part focuses on the definition and clarification of inflation, its causes and consequences, unemployment, the unemployment rate and the Phillips curve, which expresses the correlation of inflation and unemployment. Analytical part analyzes the evolution of inflation and unemployment in the time period 2000 - 2012 and the relationship between inflation and unemployment in Slovakia in terms of economic theory.
The third part provides conclusions and suggestions how it could be improved unemployment.
Keywords: inflation, the price level, unemployment, the unemployment rate, Phillips curve.
OBSAH
ÚVOD ... 8
1 TEORETICKÉ VYMEDZENIE RIEŠENEJ PROBLEMATIKY ... 9
1.1 Charakteristika inflácie ... 9
1.1.1 Dezinflácia ... 11
1.1.2 Deflácia ... 11
1.2 Cenové indexy a meranie inflácie ... 11
1.3 Druhy inflácie ... 14
1.3.1 Druhy inflácie z kvantitatívneho hľadiska ... 15
1.3.2 Druhy inflácie z hľadiska príčin vzniku ... 16
1.3.3 Druhy inflácie z hľadiska proporcionality ... 19
1.3.4 Druhy inflácie z hľadiska viditeľnosti ... 20
1.3.5 Stagflácia ... 21
1.3.6 Slumpflácia ... 21
1.4 Mechanizmus a dôsledky inflácie ... 22
1.4.1 Príčiny a vznik inflácie ... 22
1.4.2 Dôsledky inflácie ... 23
1.5 Antiinflačná politika ... 24
1.6 Nezamestnanosť ... 25
1.7 Príčiny vzniku nezamestnanosti ... 27
1.8 Formy nezamestnanosti ... 28
1.8.1 Prirodzená miera nezamestnanosti ... 28
1.8.2 Dobrovoľná a nedobrovoľná nezamestnanosť ... 30
1.9 Meranie nezamestnanosti ... 31
1.10 Ekonomické a sociálne dôsledky nezamestnanosti ... 31
1.11 Vzájomný vzťah inflácie a nezamestnanosti ... 32
1.11.1 Phillipsova krivka ... 34
1.11.2 Niektoré interpretácie Phillipsovej krivky ... 36
2 ANALÝZA VÝVOJA INFLÁCIE A NEZAMESTNANOSTI V SR ZA VYBRANÉ ČASOVÉ OBDOBIE ... 42
2.1 Vývoj inflácie v období rokov 2000 - 2005 ... 43
2.2 Vývoj inflácie v období rokov 2006 - 2012 ... 48
2.3 Vývoj nezamestnanosti na Slovensku v rokoch 2000 - 2005 ... 53
2.4 Vývoj nezamestnanosti na Slovensku v rokoch 2006 - 2012 ... 57
2.5 Skúmanie súvislosti medzi mierou nezamestnanosti a inflácie ... 61
ZÁVERY A ODPORÚČANIA ... 68
ZÁVER ... 72
ZOZNAM POUŽITEJ LITERATÚRY ... 73
ZOZNAM TABULIEK, GRAFOV A OBRÁZKOV...77
8
ÚVOD
Inflácia neodmysliteľne patrí k trhovej ekonomike. Tak ako rôzne choroby, aj inflácia môže nadobúdať rôznu intenzitu a závažnosť. Ak inflácia nastane, väčšinou spôsobuje pokles reálnych príjmov obyvateľstva. Rýchlejšie rastú výdavky na základné životné potreby a klesajú výdavky na predmety dlhodobej spotreby. S infláciou veľmi úzko súvisí aj nezamestnanosť.
Nezamestnanosť patrí k javom, ktorým je v súčasnej ekonómii venovaná zvýšená pozornosť. O jej význame svedčí aj to, že nezamestnanosť sa v poslednej dobe z roka na rok zvyšuje. Rast nezamestnanosti spôsobuje zhoršovanie sociálnych podmienok ľudí a predstavuje tiež politický problém.
Cieľom našej práce je overiť, či existuje závislosť medzi infláciou a nezamestnanosťou. Na základe knižných zdrojov a dostupnej literatúry popíšeme teoretické aspekty inflácie a nezamestnanosti. V práci použijeme štatistickú analýzu a analýzu trendov pre analyzovanie vývoja inflácie a nezamestnanosti na Slovensku v období rokov 2000 až 2012. Prácu si rozdelíme na tri hlavné kapitoly a to na teoretickú, analytickú a záverovú.
V prvej kapitole popíšeme pojmy ako inflácia, deflácia, dezinflácia. Zameriame sa tiež na meranie inflácie, jednotlivé druhy inflácie, príčiny inflácie, jej dôsledky a antiinflačnú politiku ako spôsob zamedzenia nežiaducej inflácie. Ďalej rozoberieme nezamestnanosť, formy nezamestnanosti, dobrovoľnú a nedobrovoľnú nezamestnanosť, meranie a dôsledky nezamestnanosti.
Druhá kapitola je zameraná na analýzu vývoja inflácie a nezamestnanosti v období rokov 2000 až 2012. Na základe získaných štatistických údajov zo stránok Štatistického úradu Slovenskej republiky, Národnej banky Slovenska, Ústredia práce, sociálnych vecí a rodiny podrobne popíšeme vývoj v jednotlivých rokoch. Pre lepšiu orientáciu v hodnotách a následné porovnanie spracujeme získané údaje do prehľadných tabuliek a grafov.
V poslednej kapitole zhrnieme poznatky z teoretickej a analytickej časti, urobíme závery, či sa potvrdil alebo nepotvrdil vzájomný vzťah inflácie a nezamestnanosti v podmienkach SR a navrhneme možné riešenia pre zníženie nezamestnanosti.
9
1 TEORETICKÉ VYMEDZENIE RIEŠENEJ PROBLEMATIKY
Najtypickejším prejavom modernej trhovej ekonomiky je ekonomický rast v dlhom období, sprevádzaný určitým rastom úrovne cien a nezamestnanosťou. Ekonomická teória skúma dosah zvyšovania úrovne cien v rôznych súvislostiach. Prvoradým sa stalo riešenie vzťahu medzi rastom cenovej úrovne a nezamestnanosti, medzi ktorými je vzájomne silná väzba. Ekonomická teória sa snaží odpovedať na otázku možnosti najprimeranejšieho riešenia dilemy v tomto vzťahu aj preto, že má priamy vplyv na možnosti využívania disponibilných zdrojov spoločnosti – inputov pri dosahovaní ekonomického rastu (Uramová, 2001, str. 84).
Aby sme vedeli zdôvodniť vzťah medzi infláciou a nezamestnanosťou v podmienkach Slovenskej republiky v zmysle danej ekonomickej teórie, budeme sa v tejto kapitole najskôr zaoberať teoretickými aspektmi inflácie, jej meraním, formami a dôsledkami. Ďalej si zadefinujeme nezamestnanosť, príčiny ktoré vedú k nezamestnanosti, druhy nezamestnanosti a jej dôsledky.
1.1 Charakteristika inflácie
Slovo inflácia pochádza z latinského slova inflare, čo znamená nafukovať, zväčšovať objem. Pre upresnenie môžeme povedať, že nie každé zvýšenie cien znamená infláciu. Aj keď infláciu je možné pozorovať v každom historickom období, ako ekonomická kategória sa zaviedla len nedávno. Možné bolo nájsť len historické príklady výskytu tohto javu, ale definíciu inflácie nie. V súčasnosti sa s pojmom inflácie stretávame veľmi často, pretože sa vyskytuje nielen u nás, ale na celom svete.
Inflácia sa obvykle chápe ako proces všeobecného vzostupu cien alebo zvyšovania agregátnej cenovej hladiny, čo v dôsledku znamená znižovanie kúpnej sily peňazí, ktorá sa dotýka vnútornej kúpnej sily, pretože zníženie výmenného kurzu voči zahraničiu neznamená nevyhnutne zvýšenie cien v danej krajine, v ktorej bola mena devalvovaná.
Inflácia je makroekonomický jav, ktorý zaujíma významné miesto v ekonomickej teórií a je tiež v centre pozornosti každého individuálneho subjektu. Vo všeobecnosti sa vzťahuje na trhové ceny a ich vzostup (Táncošová, 2000, str. 9).
10
Inflácia podľa Baránika (2002, str.122) je pojmom, ktorý charakterizuje rozmanitý počet teoretických definícií. Definície inflácie sa napriek tomu zhodujú v dvoch základných smeroch a to v spojení inflácie:
a) so zvyšovaním cenovej hladiny, b) narušením peňažnej rovnováhy.
Inflácia sa prejavuje dlhodobým rastom cenovej hladiny tovarov a služieb, poprípade trvalým znižovaním kúpnej sily peňažných jednotiek. Inflácia zmenšuje množstvo tovarov a služieb, ktoré si môžeme kúpiť za určitú peňažnú jednotku. Je to proces vyvolaný poruchami v mikroekonomickej a makroekonomickej rovnováhe, v peňažnej sfére, ale aj v oblasti reálnej ekonomiky. Trhové ceny sa v priebehu sledovaného obdobia menia, no ich pohyb nemusí byť, a ani obvykle nie je, pri rôznych tovaroch rovnaký. Ak v sledovanom období vzrastú ceny potravín, potom je pravdepodobné, že napr. počítač môžeme kúpiť na konci sledovaného obdobia za nižšiu cenu ako na začiatku obdobia.
Z makroekonomického hľadiska je veľmi dôležité, aké sú celkové zmeny cien. Celkovú hladinu cien tovarov a služieb, ktoré sa v národnom hospodárstve nakupujú a predávajú, označujeme pojmom cenová hladina (Lisý a kol., 2007, str. 450).
Inflácia sa najčastejšie definuje ako znehodnotenie peňažnej jednotky, čo sa prejavuje rastom cenovej hladiny, resp. trvalým znižovaním kúpnej sily peňazí.
Vyvolávajú ju rôzne činitele. Je to spôsobené napríklad emisiou prebytočného množstva peňazí, zaostávaním výroby tovarov za rastom kúpyschopného dopytu, ale aj prílevom tých tovarov na trh, ktoré nemajú odbyt, a podobne. Inflácia znamená rast agregátnej cenovej hladiny statkov a služieb a je trvalým znižovaním kúpnej sily peňažnej jednotky (Hontyová a kol., 2007, str. 137).
Rast agregátnej cenovej hladiny neznamená, že všetky ceny stúpajú rovnakým tempom, niektoré môžu byť relatívne stabilné a podobne. Dôležitá je variabilita rastu cien, to je citlivosť cien, alebo reakcia zmeny ceny rôznych tovarov a služieb v súvislosti s infláciou. Rast inflácie sa prejaví s rôznou variabilitou v jednotlivých cenách. Ani každé zvýšenie cien ešte nie je inflácia, ale podmienkou je dynamický rast, postupný a dlhší priebeh, to znamená, že si vyžaduje určitú dĺžku trvania. Jednorazové zvýšenie cien tiež nie je inflácia.
Inflácia je vzrast celkovej cenovej hladiny, nie jednotlivých cien. S infláciou úzko súvisia ďalšie pojmy ako dezinflácia a deflácia (Táncošová, 2013, str. 209).
11
1.1.1 Dezinflácia
Dezinflácia znamená pokles miery inflácie, resp. snahu ukončiť infláciu, ktorou by sa nemala privodiť deflácia. Ide napríklad o pozastavenie príčin, ktoré vyvolali dodatočný rast kúpnej sily ekonomických subjektov a vyvolali infláciu. Dezinflácia neznamená pokles cenovej hladiny, ale situáciu, kedy cenová hladina rastie pomalším tempom (napr.
ak inflácia v roku t= 13% a v roku t+1= 10%, hovoríme o dezinflácií o 3% (Táncošová, 2000, str. 43).
1.1.2 Deflácia
Ak celková cenová hladina poklesne, hovoríme o deflácií. Ide o znižovanie celkovej cenovej hladiny. Najčastejšie sa deflácia vyjadruje ako opak inflácie, ktorá vzniká, keď celková cenová hladina klesá. Deflácia neznamená vyjadrenie určitého stavu, ale súbor opatrení, ktorými sa dosahuje znižovanie celkovej cenovej hladiny a na rozdiel od inflácie ju môžeme označiť ako určitú politiku. Neznamená návrat k pôvodnému stavu, ale znamená nabaliť k negatívam, ktoré boli spôsobené infláciou nové, ďalšie problémy.
Presnejšie vymedzenie týchto pojmov vyžaduje skúmať, ako sa meria cenová hladina a ako sa cenové hladiny porovnávajú (Lisý a kol., 2007, str. 451).
1.2 Cenové indexy a meranie inflácie
„Meranie inflácie je veľmi ťažké. Záleží na tom, aký index sa na toto meranie použije. Čím dlhšie je sledované obdobie, tým vyššia je miera nepresnosti týchto indexov.
Aj keby sme použili cenové indexy za optimálnych podmienok, t. j. v tej istej krajine a za krátke obdobie, nemôžu nám poskytnúť viac než určitú približnú výpoveď o zmene celkovej cenovej hladiny, resp. zmene kúpnej sily menovej jednotky a s touto skutočnosťou treba počítať“ (Táncošová, 2000, str. 11-12).
Na meranie inflácie sa používajú cenové indexy. Cenový index je vážený priemer individuálnych cien vybraného koša reprezentatívnych výrobkov a služieb v dvoch porovnávaných obdobiach, pričom váha ceny každého tovaru odráža ekonomický význam tohto tovaru. Medzi najčastejšie používané a najvýznamnejšie cenové indexy patria:
12
index spotrebiteľských cien (CPI – Consumer Price Index) – zahŕňa okruh tovarov a služieb rozhodujúcich z hľadiska výdavkov domácností
index cien výrobcov (PPI – Producer Price Index) – meria sa s ním hladina cien na úrovni veľkoobchodu, resp. výroby
deflátor HDP – súhrnný cenový index, ktorý porovnáva nominálny a reálny produkt (Baránik, 2002, str. 123).
Harmonizovaný index spotrebiteľských cien (Harmonized Index of Consumer Prices – HICP) sa začal zostavovať s cieľom zabezpečiť porovnateľnosť indexov spotrebiteľských cien jednotlivých krajín v rámci Európskej únie.
Okrem uvedených patrí medzi sledované indexy aj index životných nákladov, ktorý je založený na výbere tovarov a služieb tvoriacich tzv. spotrebný kôš. Váhy na určenie významu jednotlivých položiek v spotrebnom koši sa určujú na základe štatistických zisťovaní o štruktúre výdavkov spotrebiteľov jednotlivo pre rôzne sociálne a príjmové skupiny. Jedným z najrozšírenejších cenových indexov je index spotrebiteľských cien (CPI), ktorý sa používa na vyjadrenie vplyvu zmien cenovej hladiny na domácnosti a ich životné náklady. Ak CPI má byť schopný poskytnúť tieto informácie, musí byť skonštruovaný tak, aby zahŕňal ten okruh výrobkov a služieb, ktorý je rozhodujúci z hľadiska výdavkov domácností. Musí zahŕňať typické výdavky domácností (Lisý a kol., 2007, str. 451).
Základom je výber reprezentatívneho koša tovarov a služieb, ktorý sa ocení trhovými cenami produkcie platnými vo východiskovom roku t1, ale aj cenami roka t2. Ak reprezentatívny spotrebný kôš označíme Q1 a P1, P2 sú ceny produkcie zahrnuté do spotrebného koša v rokoch t1 a t2, potom index spotrebiteľských cien možno zapísať v tvare:
CPI Q1 . P2
Q1 . P1, t. j. spotrebný kôš v cenách P2
ten istý spotrebný kôš v cenách P1
Pri vyjadrovaní CPI je potrebné oceňovať v rôznych obdobiach (teda rôznymi cenami) ten istý spotrebný kôš. Aj keď sa môže váha jednotlivých výrobkov či služieb zmeniť (napríklad pod vplyvom cenových zmien, módnych vĺn a podobne.). Od roku 1997 sleduje Štatistický úrad SR vývoj indexov spotrebiteľských cien na spotrebnom koši výrobkov, ktorý obsahuje 708 druhov tovarov, reprezentujúcich štruktúru spotreby obyvateľstva SR.
Bázickým obdobím pre ceny je december 1995 a bázické váhy sú vypočítané zo štatistiky
13
rodinných účtov za rok 1995. V auguste 1999 do koša pribudli ďalšie štyri tovary a služby, rozšíril sa tak na 712 reprezentantov. Členenie výrobkov sa prispôsobuje európskym normám, ktoré musia byť v súlade s metodikou Eurostatu. Delí sa na 11 odborov a každý z odborov má v koši svoju percentuálnu váhu. Čím väčšia je percentuálna váha daného odboru, tým viac sa výrobky a služby spotrebného koša podieľajú na zvyšovaní inflácie (Táncošová, 2000, str. 13).
Miera inflácie sa definuje ako miera zmeny celkovej cenovej hladiny, meranej napríklad indexom spotrebiteľských cien.
Ďalším meradlom je index cien výrobcov (PPI), ktorý sa využíva na najstaršie pravidelné štatistické merania. Meria sa ním hladina cien na úrovni veľkoobchodu, resp. výroby. Je to veľmi podrobný index, ktorý zahŕňa približne 3400 rôznych cien tovarov, a to cien potravín, priemyselných výrobkov a banských produktov. Má široké uplatnenie a je často používaným indexom v hospodárskej oblasti (Lisý a kol., 2007, str. 453).
Deflátor HDP je najkomplexnejší ukazovateľ, ktorý porovnáva nominálny a reálny produkt. Agregátne veličiny – nominálny a reálny produkt – sa vypočítajú priamo a zmena cien sa z nich nepriamo (implicitne) odvodzuje. Vypočítame ho ako:
Deflátor HDP Q1 . P1Q1 . P0
kde Q1 P1 je finálna produkcia ocenená cenami daného roka alebo v bežných cenách (P1),
Q1 P0 je tá istá finálna produkcia ocenená cenami východiskového roka (P0).
Pri porovnávaní CPI a deflátora HDP môžeme skonštatovať, že deflátor HDP odráža vývoj cenovej hladiny úplnejšie, pretože zohľadňuje zmenu cien všetkých tovarov a služieb a predstavuje súhrnný cenový index. Zhromaždiť údaje o cenách je však oveľa jednoduchšie a rýchlejšie, ako získať údaje o vývoji produktu. Preto sa častejšie používa index spotrebiteľských cien CPI. Rýchlejšie tiež poskytuje informácie o vývoji cenovej hladiny (Táncošová, 2013, str. 210-211).
Jadrová inflácia
Okrem celkovej inflácie sa v súvislosti s transformujúcimi sa ekonomikami vyhodnocuje a sleduje tzv. jadrová ekonomika.
Jadrová inflácia zahŕňa všetky položky spotrebného koša, z ktorého boli vylúčené položky s regulovanými cenami. Takáto inflácia je teda očistená od vplyvu regulovaných cien, zmien v nepriamych daniach a dotácií na zmeny v celkovej cenovej hladine.
14
Cieľom zavedenia tohto vyjadrenia rastu cenovej hladiny je odstránenie jednorazových a netrhových opatrení, ktoré nedokáže ovplyvňovať menová politika centrálnej banky.
V súčasnosti sa miera jadrovej inflácie v slovenskej ekonomike líši od celkovej medziročnej miery inflácie. Rozdiely budú trvať tak dlho, kým sa celkom neskončí proces deregulácie cien. Porovnanie týchto dvoch inflačných ukazovateľov bude dokumentovať stupeň liberalizácie regulovaných cien. Postupom času by sa mali oba ukazovatele k sebe priblížiť a vyrovnať, tak ako je to bežné vo vyspelých trhových ekonomikách (Baránik, 2002, str. 124).
1.3 Druhy inflácie
Inflácia má viacero konkrétnych príčin všeobecného i špecifického charakteru, na základe ktorých rozlišujeme rôzne druhy inflácie. Podstatnou črtou inflácie je skutočnosť, že jej zdroj nie je len v nadmernom dopyte v porovnaní s ponukou, ale aj v cenotvorbe na strane ponuky. Pri inflácií sú dôležité dva symptómy, a to jej intenzita a trvanie. Pri intenzite, resp. závažnosti možno rozlíšiť tri stupne inflácie, a to infláciu, ktorá sa ešte neobjavuje v štatistikách a prejavuje sa len ako predbežné príznaky(skrytá inflácia). Potom je to inflácia, ktorá už postupuje a naplno sa prejavuje rastom cien (otvorená inflácia) a ak sa príčiny, ktoré ju vyvolali nezastavia, znamená rýchlu infláciu, ktorá môže prerásť až do hyperinflácie. Rýchlosť inflácie tvorí jeden z prvkov, ktoré vysvetľujú, ako je určitá inflácia vnímaná ekonomickými subjektmi. Toto vnímanie je tým výraznejšie, čím je inflácia silnejšia a rýchlejšia. Možno konštatovať, že rýchlosť inflácie je dôležitým momentom, ako je jej rozsah. Zvyčajne rýchla inflácia sa vníma a pociťuje silnejšie ako inflácia trvajúca dlhší čas. Miera inflácie však nie je vystihnutá, ak by sme sa obmedzili len na jej rýchlosť.
Vzhľadom na dĺžku trvania inflácie musíme brať do úvahy rôzne symptómy. Niekedy nastane prudký cenový rast, ktorý býva dosť krátky a v iných prípadoch je vzostup cien pomalší, ale trvá dlhšie (Táncošová, 2000, str. 21).
Z uvedeného vyplývajú rôzne členenia inflácie, ktoré znázorňuje obrázok č.1:
15 Obrázok 1 Členenie inflácie
Zdroj: Vlastné spracovanie podľa Lisý a kol., 2007, str. 455.
1.3.1 Druhy inflácie z kvantitatívneho hľadiska
Mierna inflácia je charakterizovaná ako jednociferné ročné tempo rastu cenovej hladiny. Veľmi často sa označuje ako plazivá. Je pre ňu charakteristické, že tempo rastu cenovej hladiny neprekračuje tempo rastu výkonu ekonomiky. Rastie nielen nominálny, ale aj reálny produkt. Takáto inflácia je v rámci ekonomického systému akceptovateľná.
Cválajúca inflácia znamená dvojciferné až trojciferné ročné tempo rastu cenovej hladiny, teda ceny rastú rýchlejšie oproti výkonu ekonomiky a spôsobuje to veľké ťažkosti v peňažnom obehu. Jej dôsledkom je klesajúca kúpna sila peňazí, čo sa prejavuje aj v správaní ekonomických subjektov. Rastie snaha skracovať držbu peňazí na minimum, t.
j. obyvateľstvo si ponecháva len nevyhnutné množstvo peňažných prostriedkov, lebo tie majú len malú schopnosť uchovávať hodnotu do budúcnosti (Táncošová, Ekonómia, 2013, str. 211).
Hyperinflácia sa považuje za krajný, až extrémny prípad. Je to štvor- a viacciferné tempo rastu cenovej hladiny a znamená úplný rozpad peňažného systému a zrútenie hospodárskych väzieb. Peniaze sú znehodnotené, prestávajú plniť svoje funkcie (nie sú uchovávateľom hodnoty, z výmenných procesov sú vytláčané tovarovou výmenou) a ekonomické subjekty sa snažia peniaze nahradiť výrobkami. Pri hyperinflácií sú zmeny v ponuke peňazí a cenovej hladine obrovské. Vo všeobecnosti ju môžeme zadefinovať ako
•mierna
•cválajúca
•hyperinflácia
z kvantitatívneho hľadiska:
•dopytová
•nákladová
z hľadiska príčin, ktoré vyvolávajú
infláciu:
•proporcionálna
•neproporcionálna
•anticipovaná
•neanticipovaná
•interná
z hľadiska tempa rastu cenovej
hladiny:
•otvorená (zjavná)
•skrytá
•potlačená (blokovaná)
z hľadiska viditeľnosti,
zjavnosti:
16
infláciu, ktorá mesačne prevyšuje mieru 50%. Vyznačuje sa výraznou dezorganizáciou ekonomiky a rozpadom peňažného hospodárstva. Aj keď ide o extrémny prípad, možno ho sledovať nielen v minulosti, ale aj v súčasnosti. Počas hyperinflácie sa rast ponuky peňazí často rovná miere hyperinflácie. Pôvodcom vysokej mieri inflácie je monetárne financovanie veľkých deficitov štátneho rozpočtu a štátneho dlhu (Baránik, 2002, str. 126).
1.3.2 Druhy inflácie z hľadiska príčin vzniku
Inflácia sa spája s rastom cenovej hladiny. Poznáme mechanizmus, ktorý môže tento rast vyvolať, odkiaľ môžu pôsobiť podnety na vzostup. Podnet, resp. inflačný impulz môže prichádzať nielen zo strany dopytu, ale aj zo strany ponuky. Preto rozlišujeme dopytovú a nákladovú infláciu.
Východiskom na pochopenie dopytovej inflácie je pochopenie pojmu inflačná medzera.
Ak v ekonomike rastie agregátny dopyt a prekračuje rámec potenciálneho produktu ekonomiky, vzniká ekonomická nerovnováha, prípadne napätie medzi agregátnou ponukou a agregátnym dopytom. Nová ekonomická rovnováha, ktorá sa vytvorí, vzniká len pri raste celkovej cenovej hladiny, t. j. inflačných tlakoch, ktoré môžeme považovať za nástroj obnovy rovnováhy v ekonomike. Agregátny dopyt rýchlo rastie a prevyšuje výrobný potenciál ekonomiky, ceny rastú čoraz rýchlejšie (Lisý a kol., 2007, str. 456).
Inflačná medzera je teda vzdialenosť, resp. rozdiel medzi skutočným a potenciálnym HDP. Je to krátkodobý stav a po určitom čase nastáva návrat na úroveň potenciálneho produktu.
Dopytová inflácia (tiež aj inflácia ťahaná dopytom) súvisí s vznikom dopytového inflačného impulzu a z jeho akomodácie centrálnou bankou. Inflačný impulz vychádza z tlaku na zvýšenie niektorých zložiek agregátnych výdavkov, t. j. na výdavky na spotrebu, investície, na vládne výdavky a čistý export. To však ešte nemôže vyvolať infláciu. Ak centrálna banka nedovolí rast peňažnej zásoby, inflácia nenastane. Ak centrálna banka akomoduje inflačný impulz, t. j. zvýši peňažnú zásobu, vzniká inflácia.
Pri existencii inflačnej medzery chcú domácnosti, firmy aj štát spotrebúvať väčšie množstvo produktu, než je ekonomika schopná dlhodobo produkovať a vzniká inflačný impulz. Ak dôjde k akomodácii inflačného impulzu bankou, dochádza k inflácii, ktorá redukuje kúpnu silu všetkých ekonomických subjektov. Agregátny dopyt rýchlo rastie až nad potenciálny produkt a cenová hladina sa prudko dvíha. Je to teda postup od dopytu k inflácií. Proces, ktorý obnovuje rovnováhu a vytvára predstavu, ako keby agregátny
17
dopyt „ťahal“ ceny agregátnej ponuky. Takáto inflácia sa nazýva dopytom ťahaná inflácia (Táncošová a kol., 2013, str. 212).
„Dopytová inflácia znamená, že agregátny dopyt rastie rýchlejším tempom než potenciál hospodárstva, v dôsledku čoho rastú ceny, aby sa zosúladil agregátny dopyt s agregátnou ponukou“ (Baránik, 2002, str. 127).
Tento typ inflácie predpokladá vzostup agregátneho dopytu nad úroveň potenciálneho produktu. Tým sa zväčšuje inflačná medzera ako rozdiel medzi skutočným a potenciálnym produktom. Výsledkom je, že ceny na trhoch vzrastú a vzniká inflácia ako prirodzený nástroj obnovenia makroekonomickej rovnováhy.
Príčiny dopytovej inflácie spočívajú v nadmernom raste, prípadne nepretržitom nadmernom zvyšovaní agregátneho dopytu. Príčiny nadmerného rastu agregátneho dopytu možno konkretizovať následne:
ide o snahu trvalo udržiavať mieru nezamestnanosti pod prirodzenou mierou nezamestnanosti (t. j. trvalo udržiavať skutočný produkt blízko na úrovni potenciálneho produktu);
výrazné a trvalé vládne rozpočtové deficity, ktoré ak nie je možné financovať emisiou štátnych obligácií a ich predajom na finančnom, resp. kapitálovom trhu, potom sú kryté emisiou peňazí.
Hybnou silou dopytovej inflácie je teda buď nadmerne expanzívna (inflačná) monetárna politika, alebo nadmerne expanzívna fiškálna politika. V obidvoch prípadoch sa inflácia spája s rýchlym rastom peňažnej zásoby a v tomto zmysle je dopytová inflácia v skutočnosti peňažným javom (Táncošová, 2000, str. 31-32).
Inflácia môže byť vyvolaná aj zo strany ponuky. Vtedy sa jedná o nákladovú (ponukovú) infláciu. Príčinou tejto inflácie je nepriaznivý nákladový šok. Môže byť vyvolaný napríklad zvýšením ceny ropy, neúrodou alebo vlnou štrajkov, ktoré si vynúti zvýšenie miezd. Vyššie náklady potom tlačia ceny nahor (Holman, 2010, str. 315).
Na rozdiel od dopytovej inflácie môže byť nákladová inflácia vyvolaná aj v prípade situácie, keď skutočný produkt nedosahuje úroveň potenciálneho produktu. Spôsobuje to zvýšenie nákladov, resp. vznik nákladových šokov, a preto sa nazýva nákladová inflácia.
Tento typ inflácie je vyvolaný zvyšovaním cien vstupov (materiálov, surovín, miezd a podobne), a to sú jej inflačné impulzy. Ide o nákladmi tlačenú infláciu.
Nastáva vtedy, keď neexistuje nadmerný agregátny dopyt, ktorý je spojený s inflačnou medzerou. Žiadny nákladový inflačný impulz sám osebe ešte nespustil infláciu. Inflácia
18
vzniká až vtedy, keď je inflačný impulz aklimatizovaný centrálnou bankou, ktorá zvýši peňažnú zásobu v dôsledku tohto impulzu.
Tento typ inflácie sa objavil už v tridsiatych rokoch minulého a po druhej svetovej vojne sa stal bežným. V tomto období sa nákladová inflácia spájala hlavne s rastom nominálnych miezd, preto sa označuje aj ako mzdová inflácia (Lisý a kol., 2007, str. 459).
Za pôvodcu vzniku nákladovej inflácie boli dlho považované odbory, ktoré tlačili na rast nominálnych miezd. V 70. rokoch 20. storočia sa ale objavili aj iné prvky, ktoré spôsobili inflačne prudké zvýšenie cien ropy ako strategickej suroviny. Príčinou nákladovej inflácie je aj existencia nedokonalej konkurencie, predovšetkým oligopolná alebo monopolná štruktúra trhu (Baránik, 2002, str. 128).
Nákladová inflácia, resp. inflácia tlačená nákladmi je druhým typom inflácie, ktorej prvotná príčina je na strane agregátnej ponuky. Vo všeobecnosti medzi jej hlavné príčiny patrí rast nákladov firiem vyvolaný rôznymi faktormi ako sú:
rýchlejším rastom nominálnych miezd ako je rast produktivity práce,
rastom cien energie a surovín, keď pod tlakom monopolov rastú ceny produktov, surovín a energií, odbory požadujú zvýšenie miezd a centrálna banka zvyšuje množstvo peňazí v obehu. Takýto reťazec môžeme následne schematicky znázorniť takto:
Obrázok 2 Schematické znázornenie príčin nákladovej inflácie
Zdroj: Vlastné spracovanie podľa Táncošová, 2000, str. 34.
Medzi dopytovou a ponukovou infláciou je veľmi úzka spojitosť. Za určitých okolností jeden typ inflácie prechádza do druhého typu a navzájom sa ovplyvňujú.
Najznámejším prejavom spojitosti týchto dvoch inflácií je cenovo-mzdová špirála. Jej podstata vychádza z toho, že ak sa budú každoročne rovnomerne zvyšovať výrobné náklady, rovnomerne sa bude posúvať aj krivka agregátnej ponuky smerom hore. Súčasne predpokladáme, že nerastie produktivita práce a nedochádza k ponukovým, ani dopytovým
zvyšovanie monopolných ziskov rast cien tovarov rast mzových nákladov
rast peňažnej zásoby zvyšovanie monopolných ziskov ...
19
šokom. Ak sa rovnakým tempom bude zvyšovať agregátny dopyt, napríklad vplyv zvyšovania miezd, za inak nezmenených podmienok sa každoročne posunie aj rovnovážny bod o zodpovedajúcu úroveň. Pokiaľ reálny produkt bude na úrovni alebo blízko potenciálneho produktu, dôsledkom uvedených zmien je rast cien o takú istú úroveň, ako rástli výrobné náklady pri nezmenenej výške reálneho produktu. Rovnaký pohyb krivky agregátneho dopytu a agregátnej ponuky smerom nahor je prejavom inertnej inflácie, ako dôsledku efektov z očakávania. Takýto prejav sa označuje aj ako zotrvačná inflácia (Uramová a kol., 2001, str. 93).
1.3.3 Druhy inflácie z hľadiska proporcionality
Jedným z dôležitých znakov a prejavov inflácie je, jej tendencia pokračovať určitý čas v nezmenenom tempe, a to aj vtedy, ak už dozneli efekty inflačných tlakov a nové ešte nepôsobia. Inflácia má tendenciu k zotrvačnosti, ktorá je úzko spojená s pôsobením inflačných očakávaní. Ak si všetky ekonomické subjekty v priebehu času zvykli na pretrvávajúcu mieru inflácie, snažia sa brániť svoje ekonomické postavenie tým, že do všetkých kontraktov zabudovávajú očakávanú mieru inflácie. Firmy sa snažia zvyšovať ceny svojich produktov takým tempom, ktoré zodpovedá existujúcej miere inflácie. Také isté opatrenia zavádzajú aj odbory pracovníci pri podpisovaní kolektívnych dohôd. Takúto infláciu označujeme ako očakávanú alebo inertnú. Zotrvačnosť vplyvu inflačných očakávaní vyvoláva určité časové oneskorenie v efektoch protiinflačnej politiky. Má tendenciu zotrvať dlhý čas po zabudovaní až do nového šoku, ktorý infláciu zvýši, alebo naopak, zníži (Lisý a kol., 2007, str. 461).
„Proporcionálna inflácia znamená situáciu, keď absolútne rastie cenová hladina, ale vzájomný pomer cien sa nemení. Je to extrémny príklad, ktorý v reálnom živote nenastáva. Ak pripustíme možnosť, že ide ešte o anticipovanú infláciu, t. j. infláciu, ktorú ekonomické subjekty očakávajú, znamená to, že sa v ekonomike nič mimoriadne nedeje.
Takáto inflácia nemá vplyv na reálny produkt, efektívnosť, ani na rozdeľovanie dôchodkov“ (Lisý a kol., 2007, str. 462).
Neproporcionálna inflácia podľa Táncošovej (2000, str. 40) je taká, keď absolútne rastie cenová hladina a zároveň sa menia pomery medzi cenami jednotlivých tovarov (ceny niektorých tovarov prudko rastú a iných rastú len mierne). Ak zároveň ide o neanticipovanú infláciu, t. j. neočakávanú, pretože inflačné zmeny sú zvyčajne
20
neočakávané a uskutočňujú sa v skokoch (ide o cenové šoky), potom aj dôsledky takejto inflácie sú pre ekonomiky horšie a sú spojené s vyššími nákladmi.
1.3.4 Druhy inflácie z hľadiska viditeľnosti
Ďalším kritériom členenia inflácie z hľadiska viditeľnosti, resp. zjavnosti, akou ceny rastú, rozlišujeme skrytú, blokovanú (potlačenú) a zjavnú (viditeľnú) infláciu.
Otvorená inflácia vzniká pri ekonomickej nerovnováhe, ktorá je spojená s rastom cenovej hladiny. Ide o viditeľný rast cien a ekonomické subjekty sa podľa toho správajú.
Preto závisí od výšky miery inflácie a od ekonomických dôsledkov. V súčasnej dobe v reálnej ekonomike neexistuje absolútna pružnosť cien. V ekonomikách, v ktorých sú čiastočne alebo vo väčšej či menšej miere fixné ceny, nastávajú mnohé zmeny, ktoré ovplyvňujú dopyt a ponuku. Fixácia, prípadne regulácia cien vytvára situáciu, v ktorej ceny neurčuje trh. Vedie to k nerovnováhe na trhu statkov a služieb aj na agregátnom trhu.
Pretože ceny sú fixné a nerastú úmerne k zmenám na trhu, nedochádza k otvorenej, ale k potlačenej (blokovanej) ekonomike. O potlačenej inflácii sa hovorí aj v súvislosti s jej
„liečením“. Ak sa pri vysokých mierach inflácie prijmú opatrenia na jej potláčanie či zastavenie, dochádza k zastaveniu rastu cenovej hladiny a vzniká potlačená, resp.
blokovaná inflácia. Ak sa ale príčiny inflácie neodstránia, môžu prerásť do otvorenej inflácie. Pri rastúcej inflácii je dôležité špecifikovať príčiny, ktoré k jej rozpútaniu viedli a na základe toho je možné prijať opatrenia na jej zníženie alebo zastavenie (Lisý a kol., 2007, str. 463).
Skrytá inflácia je taká situácia, kedy sa menia ceny, ale neprejavuje sa to v zmene cenových indexov, teda cenové indexy nám nesignalizujú infláciu. Vyplýva to z toho, že cenové indexy v realite nie sú schopné postihnúť všetky cenové pohyby, nezachytávajú všetky ceny tovarov a služieb (napr. ceny nových výrobkov alebo takých, ktoré nie sú zahrnuté v spotrebnom koši), do spotrebného koša sa nemusia vybrať najvhodnejšie tovary a služby z hľadiska dôležitosti v spotrebe a nie je tiež zachytený cenový vývoj tieňovej ekonomiky a podobne. Skrytá inflácia môže nastať aj v prípade, ak sú všetky ceny fixné, resp. regulované. Znamená to, že ceny nerastú a nemenia sa ani cenové indexy. Príznaky tejto inflácie sú v nedostatku rôznych komodít, následne vo vytváraní čiernych trhov, kde ceny prudko rastú a spotrebitelia sú obvykle ochotní zaplatiť akúkoľvek cenu za žiadaný tovar. Vo všeobecnosti môžeme povedať, že čím sú ceny pružnejšie a menšie množstvo je
21
regulované (fixované), tým väčšia časť inflácie je otvorená. Čím sú ceny menej pružné, inflácia sa viac presúva do skrytej a potlačenej formy (Táncošová, 2000, str. 41).
1.3.5 Stagflácia
Pri stagflácii ide o zmiešaný typ inflácie, kde sa v sebe prelínajú zmeny v agregátnom dopyte so zmenami agregátnej ponuky. Ide o pôsobenie príčin, ktoré spôsobujú rast výrobných nákladov (napr. ropné šoky, rast miezd) v spojení s poklesom či stagnovaním produkcie. Stagflácia nastáva vtedy, keď rastie úroveň cenovej hladiny a produkt klesá alebo ani nerastie, čo znamená že stagnuje. Miera nezamestnanosti obvykle rastie, zvyčajne sa nedarí obnoviť výkonnosť ekonomiky a ekonomický rast (Baránik, 2002, str. 129).
„Stagflácia (spojenie stagnácie s infláciou) znamená situáciu, keď nastane stagnácia, ktorá sa prejavuje neschopnosťou ekonomiky prekonať stav po recesii.
Stagflácia nastáva, keď rastie inflácia a produkt buď klesá, alebo sa prinajmenšom nezvyšuje“ (Táncošová, 2000, str. 47).
Je to prirodzený dôsledok prispôsobovania sa ekonomiky existencii inflačnej medzery. Stagflácia je vyvolaná viacerými príčinami, napríklad výrazným rastom položiek výrobných nákladov, ako sú mzdy a platy, suroviny alebo ceny energie v súvislosti s poklesom či stagnovaním výroby, a obmedzením agregátnej ponuky (Lisý a kol., 2007, str. 460).
1.3.6 Slumpflácia
Ďalším prejavom trhových ekonomík v súčasnosti je slumpflácia, to znamená inflácia, ktorá vzniká v období recesie. Situácia, keď sa krivka agregátnej ponuky posúva vľavo a súčasne klesá skutočný produkt (jeho vzdialenie od potenciálneho produktu trvá dlhšie ako dva štvrťroky po sebe, čo znamená že nastáva recesia) a súbežne rastie cenová hladina, znamená slumpfláciu. Tento jav sa stal typickým pre vývoj trhových ekonomík v sedemdesiatych rokoch, kedy nastávala súčasne recesia (rástla nezamestnanosť) a inflácia (rástli ceny) (Táncošová, 2000, str. 48).
22
1.4 Mechanizmus a dôsledky inflácie
Inflácia ako proces trvá určitý čas. Má svoje príčiny vzniku, ktoré znamenajú rozbeh inflácie, ďalej má svoj priebeh a nakoniec má aj svoj zánik, ak sa nájde spôsob na jeho ukončenie. Ide o určitý mechanizmus, ktorý sa spája s hľadaním príčin a nástrojov na potlačenie inflácie. V tejto podkapitole sa budeme zaoberať príčinami a dôsledkami inflácie.
1.4.1 Príčiny a vznik inflácie
Základné príčiny, ktoré spôsobili chronický charakter inflácie v trhových ekonomikách, má základ v zásadných zmenách ich fungovania. Zásadné zmeny, ktoré majú priamy vzťah na vývoji inflácie, sú:
náhrada zlata ako výmenného ekvivalentu neplnohodnotnou menou v peňažnom obehu, pretože neplnohodnotná mena má trvalé sklony k znehodnocovaniu,
monopolizácia ekonomík spôsobuje stály rast cien, dokonca aj v prípadoch, kedy ponuka prevyšuje dopyt,
používanie výraznej časti vytvoreného národného dôchodku na neproduktívne účely (najmä vojenské),
zvyšovanie moci odborov a ich tendencie k neprestajnému zvyšovaniu miezd,
vydávanie peňazí na základe rastúcich deficitov štátneho rozpočtu a zvyšujúceho sa štátneho dlhu,
pôsobenie deficitu platobnej bilancie,
zásahy vlády zamerané na nadmerné stimulovanie efektívneho dopytu (Uramová a kol., 2001, str.88).
Vznik a rozbeh inflácie môžu zapríčiniť viaceré podnety. Je ťažké nájsť ekonomické problémy, ktoré by za určitých podmienok nemohli viesť k inflácii. Ide napríklad o neúrodný rok, prírodné katastrofy, vojny, zvýšenie dopytu, deficit štátneho rozpočtu, tiež vyrovnaný štátny rozpočet, expanzívna fiškálna a monetárna politika a pod.
Aj keď sa jedná o rozdielne problémy, ich spoločným znakom je, že za určitých okolností môžu spustiť infláciu. Spustenie inflácie môže byť dôsledkom rôznych príčin a podľa stupňa intenzity sa rozlišujú tieto typy podnetov:
23
1. Inflačné napätie – signalizuje nerovnováhu medzi ponukou a dopytom v hlavných sektoroch ekonomiky, hoci sa zatiaľ neprejavuje rastom cien. Podmienky inflácie sú naplnené, no existujú aj určité prekážky, ktoré zadržujú vzostup cien. Ide o potlačenú infláciu.
2. Inflačný tlak – zosilňuje, prejavuje sa tlakom na celkovú cenovú hladinu a je len otázkou času, kedy inflácia prepukne. Pokiaľ pretrváva inflačný tlak, trvá aj nebezpečenstvo spustenia inflácie.
3. Inflačný šok – v porovnaní s predchádzajúcimi fázami je iný a líši sa svojou rýchlosťou, významom a aj dôsledkami. Inflačných šokov bolo vo vývoji ekonomík mnoho a medzi najvýznamnejšie patrili ropné šoky v rokoch 1973, 1979 a 1991.
Priebeh inflácie je spustený po odhalení príčin inflácie a začína sa prejavovať. Pri inflácii rovnako ako pri mnohých ekonomických javoch možno rozlíšiť prvotné aspekty a druhotné účinky, pretože inflácia je kumulatívny proces. Ak sa inflácia rozbehne, šíri sa kumulatívnym procesom, ale nezriedka aj ako zosilňovací proces, teda inflácia trvá a rastie. Inflácia ale nie je nepretržitá a môže skončiť, alebo ak pokračuje, môže sa jej priebeh zmierniť (Táncošová, 2000, str. 50 – 51).
1.4.2 Dôsledky inflácie
Inflácia priamo pôsobí na sociálnu sféru ekonomiky. Medzi obyvateľmi sa považuje za hlavného nepriateľa ekonomického vývoja.
Spojitosť medzi infláciou, výrobou a hospodárskym rastom je veľmi úzka. Vysoká miera inflácie brzdí ekonomický rast. Rast cien znižuje kúpyschopnosť spotrebiteľov a v oblasti životnej úrovne znižuje zdroje dôchodkov a mení štruktúru spotreby. Vo vzťahu k zahraničnej ekonomike dochádza k znevýhodneniu vývozu v dôsledku klesajúcej domácej konkurencieschopnosti ekonomiky, zatiaľ čo dovoz narastá.
Nesúlad medzi ponukou a dopytom narušuje vonkajšiu ekonomickú rovnováhu, výsledky obchodnej bilancie a platobnej bilancie sa zhoršujú. Peniaze prestávajú plniť funkciu miery hodnôt, ľudia musia platiť za rovnaké množstvo tovarov a služieb vyššie ceny než predtým. Na udržanie životnej úrovne treba viac príjmov. Neočakávaná úroveň inflácie poškodzuje hlavne domácnosti s pevnými mzdami, dôchodcov a nezamestnaných. Najviac postihnuté sú sociálne slabšie vrstvy obyvateľstva. Dochádza tiež k znehodnoteniu netermínovaných a termínovaných vkladov v peňažných ústavoch, ak je miera inflácie väčšia ako úrokové miery (Baránik, 2002, str. 130).
24
Z hľadiska rozdelenia inflácie na otvorenú, potlačenú a skrytú môžeme povedať, že otvorená inflácia je relatívne najmenším zlom (nehovoríme o hyperinflácii). Pri skrytej a potlačenej je to podstatne horšie.
Dôsledkami otvorenej inflácie je znehodnotenie informácie skrytej v cenách, znehodnotenie finančných aktív a zásah do rozdeľovacích procesov.
Skrytá inflácia má rovnaké dôsledky ako otvorená, no jej hlavným dôsledkom je obrovská strata efektívnosti ekonomiky. Skrytá inflácia pôsobí na spotrebiteľa priamo, znižovaním jeho reálneho príjmu, a tiež nepriamo tým, že zvyšuje dôchodky výrobcov a umožňuje im nehospodárnosť prenášať na spotrebiteľa. Pri potlačenej inflácii je jediným efektom zníženie blahobytu, neuspokojený dopyt a hľadanie náhradného riešenia. Vznikajú vynútené úspory, nákup iného dostatkového tovaru a pod.
Inflácia je negatívnym javom, bez ohľadu na jej náklady. Ekonomiky obvykle nie sú ochotné dlhodobejšie tolerovať vysokú mieru inflácie a využívajú nástroje protiinflačnej politiky na zníženie miery inflácie. Hyperinflácia je z jednotlivých druhov inflácie tou najnebezpečnejšou. Zvyčajne ide o nákladovú infláciu, ktorá je vyvolaná nadmernou emisiou peňazí a vysokými deficitmi štátnych rozpočtov. K faktorom, ktoré tento stav vyvolávajú, patria napr. vysoké výdavky na zbrojenie, zlyhanie daňovej disciplíny a ďalšie (Lisý a kol., 2007, str. 465 - 466).
1.5 Antiinflačná politika
Ekonomická teória sa snaží poskytnúť pre potreby uplatňovania hospodárskej politiky vládam dostatočné argumenty predovšetkým pre aktívnu obranu pred nežiaducou infláciou. Súčasne hľadá aj cesty, ktorými by vlády mohli pôsobiť na spomalenie už prebiehajúcej inflácie bez zvyšovania nezamestnanosti.
Ekonomická teória zdôrazňuje najmä úzky vzťah medzi infláciou a vývojom množstva peňazí v obehu. V tejto súvislosti má dôležité poslanie centrálna banka, ktorá môže zásadne vplývať na vznik a vývoj inflácie. Na rast cien priamo úmerne pôsobí zvýšený dopyt po peniazoch na peňažnom trhu. Keď centrálna banka svojimi opatreniami zvyšuje ponuku peňazí rovnakým tempom, ako rastie dopyt po peniazoch, prejaví sa to v raste úrokovej miery. Rast úrokovej miery stimuluje ekonomické subjekty k poklesu spotreby a investícií. Za inak nezmenených podmienok uvedený vývoj vedie k poklesu cien na trhoch. Ekonomická teória dospela k záveru, že rast cenovej hladiny môžu vyvolať
25
opatrenia centrálnej banky v prípade, ak táto reaguje na zvýšený dopyt po peniazoch na peňažnom trhu zvyšovaním množstva peňazí v obehu v rozsahu, zodpovedajúcemu tomuto rastu, alebo vyššou mierou.
Opatrenia, ktoré majú vlády k dispozícii pri potlačovaní nežiaducej inflácie sú predovšetkým v týchto oblastiach:
znižovanie fiškálneho deficitu znížením verejných výdavkov, znižovaním daňových a colných únikov, odpredajom stratových štátnych podnikov a pod.,
zavedenie prísnej úverovej reštrikcie, v rámci ktorej môže centrálna banka predpísať úverové limity obchodným bankám a súčasne zaviesť kontrolu a ovplyvňovanie vývoja voľných rezerv v obchodných bankách,
zmrazenie miezd a cien, účinnosť čoho však predpokladá splnenie vyššie uvedených opatrení.
Spôsob vládnych opatrení by sa mal vždy zvoliť podľa toho, akú formu inflácie je potrebné riešiť. Opatrenia potom sledujú odstránenie tých príčin, ktoré ju vyvolávajú alebo podnecujú jej ďalší vývoj. (Uramová a kol., 2001, str. 96-97).
1.6 Nezamestnanosť
Jedným z najzložitejších problémov súčasnej trhovej ekonomiky je nezamestnanosť. Snaha o zmenšenie ťarchy nezamestnanosti, ako aj snaha o vytvorenie nových pracovných príležitostí je vážnym ekonomickým, ale aj sociálnym a politickým problémom. Všetko obyvateľstvo, ktoré je práceschopné (ženy aj muži vo veku od 15 do 62 rokov) sa člení na 3 základné skupiny:
a) Zamestnaní – sú nimi ľudia, ktorí vykonávajú akúkoľvek platenú prácu, ale aj tí, ktorí prácu majú, no práve nepracujú pre chorobu, štrajk alebo dovolenku.
b) Nezamestnaní – ide o ľudí, ktorí nie sú zamestnaní, ale chcú sa vrátiť do práce alebo si aktívne hľadajú prácu. Za nezamestnaného sa považuje tá osoba, ktorá je zaregistrovaná v sprostredkovateľniach práce.
Zamestnaní a nezamestnaní tvoria pracovnú silu.
c) Mimopracovná sila – sú všetci ostatní, ktorí nie sú súčasťou pracovnej sily. Jedná sa tak o časť dospelého obyvateľstva, ktorá navštevuje školu, vedie domácnosť, nemôže pracovať pre chorobu – je v invalidnom dôchodku, alebo si vôbec prácu nehľadá (Lisý a kol., str. 435).
26 Obrázok 3 Populácia podľa ekonomickej aktivity
Zdroj: Vlastné spracovanie podľa Liška a kol., 2002, str. 390.
Nezamestnanosť má mikroekonomický ale aj makroekonomický rozmer.
Mikroekonomický vyplýva z toho, že nezamestnanosť je vždy spojená s jednotlivcom a jeho schopnosťou, ochotou, možnosťou či záujmom vykonávať určité ekonomické činnosti a získavať z ich výsledkov úžitky v podobe peňažných alebo nepeňažných príjmov. K nezamestnanosti sa viažu podnety jednotlivca pracovať alebo nepracovať, byť alebo nebyť zamestnaný. Jednotlivec ako ekonomický subjekt, ktorý rozhoduje nielen o svojom vzdelaní, svojej budúcnosti, využívaní času, o spotrebe statkov, ale aj o tom, akú prácu a za akú odmenu (za akú cenu) bude vykonávať, môže uskutočňovať výber na základe viacerých alternatív, pričom tento výber je vždy obmedzený. Na uspokojovanie svojich potrieb musí každý jednotlivec disponovať určitou sumou peňazí, určitou výškou dôchodku, pričom hlavným dôchodkom pre rozhodujúcu časť ľudí je aj v súčasnosti mzda, ktorá je cenou práce na trhu práce.
Makroekonomický rozmer nezamestnanosti sa spája s podstatou fungovania ekonomiky ako jedného celku a s riešením otázky využívania všetkých disponibilných zdrojov s cieľom produkovať statky a uspokojovať potreby obyvateľstva ako celku. Nevyužitie jedného zo zdrojov – pracovných síl môže vystupovať v podobe nezamestnanosti časti práceschopného obyvateľstva. Nezamestnanosť ovplyvňuje ekonomickú výkonnosť
POPULÁCIA
EKONOMICKY AKTÍVNE OBYVATEĽSTVO (PRACOVNÁ SILA)
EKONOMICKY NEAKTÍVNE OBYVATEĽSTVO
ZAMESTNANÍ NEZAMESTNANÍ
27
krajiny, je spätá s produktivitou práce, ale aj s infláciou a životnou úrovňou obyvateľstva (Uramová, 2005, s. 9).
Ekonomická podstata nezamestnanosti spočíva v tom, že jednotlivec alebo skupina ľudí, ktorí disponujú súhrnom fyzických a duševných schopností vykonávať určité konkrétne druhy prác, tieto práce nevykonáva, nevyužíva svoje schopnosti, zručnosti a predpoklady pracovať. Súčasne z vlastníctva pracovnej sily, presnejšie z toho, že vlastníctvo sa ekonomicky nerealizuje, neplynie žiadna odmena ani úžitok pre spoločnosť.
Z ekonomickej nefunkčnosti, z nevyužitia vlastníctva ľudského kapitálu neplynú úžitky, netvoria sa hodnoty, v dôsledku čoho nevznikajú dôchodky (príjmy) za prácu, ktoré by bolo možné použiť na uspokojovanie potrieb.
Ekonomická teória vymedzuje obsah nezamestnanosti prostredníctvom rozdelenia pracovnej sily na ľudí, ktorí majú prácu a sú zamestnaní, a na ľudí bez práce, ktorí hľadajú prácu, t.j. sú nezamestnaní. Ľudia bez práce, ktorí nehľadajú prácu, sú mimo pracovnej sily (Uramová, 2005, s. 9-10).
1.7 Príčiny vzniku nezamestnanosti
„Ak by bol trh práce trhom dokonalým, kde by pružné mzdy zabezpečovali obnovovanie rovnováhy medzi ponukou pracovných síl a dopytom po nich, veľká časť tohto problému by sa vyriešila už na trhu práce. Potom by existovala len dobrovoľná nezamestnanosť, spôsobená tým, že časť práceschopného obyvateľstva považuje reálne mzdy za príliš nízke, za ktoré nie je ochotná pracovať“ (Hontyová a kol., 2007, str. 143).
Príčiny, ktoré vedú k vzniku nezamestnanosti podľa Baránika (2002, str. 110) vyplývajú z nasledujúcich dôvodov:
pokles rastu HDP – môže vyvolať zníženie domáceho alebo zahraničného dopytu, tiež zmenu štruktúry pracovnej náročnosti;
substitúcia práce technikou – spôsobuje rast produktivity práce, preto menší počet pracovníkov dokáže vyrobiť väčší objem produktu;
rýchlejší prírastok práceschopného obyvateľstva, ako je rast HDP – vzniká vtedy, ak sa pri stabilnom populačnom vývoji zníži ekonomický rast.
28
1.8 Formy nezamestnanosti
Nezamestnanosť vzniká z rôznych príčin, na základe ktorých rozlišujeme štyri druhy nezamestnanosti, a to sezónnu, frikčnú, štrukturálnu a cyklickú.
Sezónna nezamestnanosť sa mení podľa aktuálnej sezóny a môžeme ju pozorovať hlavne v odvetviach, ako sú napr. maloobchod (najmä pred Vianocami), stavebníctvo (spomaľuje sa v zimnom období) alebo turizmus (intenzívnejší je hlavne v lete) (Mlynarovič, 2010, str.
73-74).
Frikčná nezamestnanosť vzniká vďaka neustálemu pohybu osôb medzi regiónmi, pracovnými miestami a vďaka prechodom medzi fázami životného cyklu. Aj keby bolo hospodárstvo v stave plnej zamestnanosti, stále by existoval určitý pohyb na pracovnom trhu, daný príchodom absolventov či žien po materskej dovolenke. Pretože sa pracovníci väčšinou pohybujú medzi pracovnými miestami z toho dôvodu, že získali lepšie ponuky, býva frikčná nezamestnanosť chápaná ako dobrovoľná nezamestnanosť.
Štrukturálna nezamestnanosť odhaľuje zásadný nesúlad medzi ponukou a dopytom na pracovnom trhu. Nastáva vtedy, keď rastie dopyt po novom druhu práce a zároveň klesá dopyt po existujúcej práci, pričom ponuka sa doteraz neprispôsobila. Štrukturálnu nerovnováhu pozorujeme medzi povolaniami alebo regiónmi, a to vďaka rastu jedného odvetvia na úkor druhého (Samuelson, 2007, str.654 – 655).
Cyklická nezamestnanosť vzniká vtedy, keď je celkový dopyt po práci nízky. Je sprievodným javom nízkej výkonnosti ekonomiky a v období recesie je najvyššia.
Zapríčiňuje ju nízky dopyt po pracovných silách vo všetkých odboroch alebo odvetviach.
Rozlíšenie medzi jednotlivými druhmi nezamestnanosti pomáha diagnostikovať vývoj v ekonomike a celkový stav na trhu práce. Vysoká úroveň frikčnej a štrukturálnej nezamestnanosti neznamená, že je celkový trh v nerovnováhe. Avšak pri vysokej cyklickej nezamestnanosti je už ekonomika v recesii a vyvíja sa pomalšie (Táncošová a kol., 2013, str. 207).
1.8.1 Prirodzená miera nezamestnanosti
Prirodzená miera nezamestnanosti je taká miera nezamestnanosti, pri ktorej počet nezamestnaných je nižší alebo sa rovná počtu voľných pracovných miest. Takáto nezamestnanosť je označovaná aj ako dobrovoľná nezamestnanosť. Túto formu nezamestnanosti ako prvý zadefinoval Keynes. Jej výšku vtedy odhadol na 3% ale v súčasnosti sa odhaduje na 6%. Vzniká v dôsledku nesúladu informačných tokov,
29
z rôznorodosti vkusov alebo talentov ľudí. Pri tejto forme nezamestnanosti sú dopyt a ponuka v rovnováhe na trhu výrobkov a práce, inflácia je stabilná a nemá tendenciu ani stúpať, ani klesať. Súčasne predstavuje najnižšiu mieru nezamestnanosti, pri ktorej sa dosahuje najvyššia možná miera zamestnanosti (Baránik, 2002, str. 113).
Prirodzená miera nezamestnanosti sa nerovná nule, pretože aj v ekonomike s vysokou zamestnanosťou je určitý počet ľudí bez zamestnania.
Prirodzená miera je veľmi úzko spojená s procesom inflácie. Predstavuje najnižšiu mieru nezamestnanosti, ktorú krajina môže mať bez toho, aby riskovala neprijateľnú akceleráciu inflácie. Obrazne povedané, prirodzená miera je zlatým stredom medzi príliš vysokou a príliš nízkou mierou nezamestnanosti. Je to taká úroveň, kedy inflácia nenarastie v dôsledku nadbytočného dopytu ale ani neklesá v dôsledku nadbytočnej ponuky, pod ktorými tlaky na trhoch práce a tovarov vedú k stále rýchlejšiemu rastu miezd a cien.
Nezamestnanosť je vážny ekonomický, sociálny a politický problém. Vlády sa preto snažia o to, aby miera nezamestnanosti bola, pokiaľ možno, čo najnižšia. Toto úsilie sa niekedy nazýva politika plnej zamestnanosti, ktorou sa rozumie nezamestnanosť na úrovni prirodzenej miery nezamestnanosti. Vládne opatrenia sú preto zamerané na to, aby v ekonomike neexistovala prevaha ponuky nad dopytom na trhu práce. Tieto opatrenia môžu byť zamerané buď na zvýšenie dopytu po práci, alebo na zníženie ponuky práce (Lisý a kol., 2007, str. 440 – 441).
Podľa Baránika (2002, str. 113) existujú tri faktory, ktoré ovplyvňujú mieru nezamestnanosti a to:
demografický vývoj
politika vlády
spôsob života a životná úroveň.
Prvý vplyv vychádza z demografickej štruktúry pracovnej sily, ktorá pôsobí na trhu práce.
V súčasnosti vstupujú do produktívneho veku populačne silnejšie ročníky.
Prirodzenú mieru môže zvyšovať aj sociálna politika vlády, ak umožňuje poberať vysoké sociálne dávky v nezamestnanosti. Štrukturálne zmeny neustále prebiehajú. Dochádza k uvoľňovaniu zamestnancov. Firmy a zamestnanci potrebujú určitý čas, aby dokázali správne zareagovať na zmeny a našli si na trhu správnych partnerov a zamestnanci novú pracovnú príležitosť.
30
1.8.2 Dobrovoľná a nedobrovoľná nezamestnanosť
Dobrovoľná nezamestnanosť znamená, že je uprednostnený voľný čas pred vykonávaním práce. Dobrovoľne nezamestnaní môžu mať ponuky pracovných príležitostí, ale aktívne hľadajú iné, napr. lepšie platené miesto. Ak by trh práce bol dokonale konkurenčný, potom by vytváranie rovnováhy dospelo k riešeniu, kedy by bola nezamestnanosť iba dobrovoľná, pretože rovnováha trhu nastáva v situácii, keď je časť ekonomicky aktívneho obyvateľstva nezamestnaná (Buchtová a kol., 2002, str. 65).
Ekonomika môže fungovať efektívne, napriek tomu že vytvára určitý rozsah nezamestnanosti, a teda nevyužíva jeden z výrobných faktorov. Dobrovoľne nezamestnaní môžu pred prácou pri určitej úrovni miezd uprednostniť voľný čas, štúdium alebo inú aktivitu. Môže ísť aj o frikčne nezamestnaných, ktorí po ukončení štúdia ešte len hľadajú svoje prvé zamestnanie, prípadne sa rozhodli zostať doma a starať sa o deti. Môžu mať možnosť zamestnať sa, ale hľadajú iné, vyhovujúcejšie alebo lepšie platené pracovné miesto. Môže ísť aj o málo produktívne pracovné sily, ktoré uprednostňujú voľný čas pred málo platenou prácou. Je teda veľa dôvodov, prečo sa ľudia dobrovoľne rozhodnú nepracovať za dané mzdové sadzby a niektorí z nich sa aj oficiálne zahŕňajú medzi nezamestnaných. Dobrovoľná nezamestnanosť teda môže byť aj ekonomicky efektívna.
Určitá miera nezamestnanosti môže napomáhať maximalizácii čistého ekonomického blahobytu alebo HDP (Lisý a kol., 2007, str. 438).
Nedobrovoľná nezamestnanosť vyjadruje stav v ekonomike, keď počet voľných pracovných síl je absolútne vyšší než počet voľných pracovných miest. Pri nedobrovoľnej nezamestnanosti je miera nezamestnanosti vyššia, ako je prirodzená miera nezamestnanosti (Hontyová a kol., 2007, str. 142).
Vysvetlenie a pochopenie existencie nedobrovoľnej nezamestnanosti v podmienkach trhového hospodárstva patrí medzi najzložitejšie ekonomické otázky.
Spoločným základom vysvetľovania príčin existencie nedobrovoľnej nezamestnanosti v trhovej ekonomike sú predovšetkým nepružné mzdy, ktoré bránia uplatneniu vyčisťujúcej schopnosti fungujúceho konkurenčného trhu práce (Uramová a kol., 2001, str.
104).
31
1.9 Meranie nezamestnanosti
Nezamestnanosť sa vyjadruje absolútnym počtom nezamestnaných a mierou nezamestnanosti.
Absolútny údaj o nezamestnanosti sa používa hlavne v hodnotení vnútorných pomerov v ekonomike a spoločnosti. Pre medzinárodné porovnanie, a tiež sledovanie vývoja má väčšiu vypovedaciu schopnosť ukazovateľ miery nezamestnanosti. Ten sa v Slovenskej republike vypočíta podľa metódy Štatistického úradu SR nasledovne:
Kde: MEN – je miera evidovanej nezamestnanosti
EN – je evidovaná nezamestnanosť
EAN – je počet ekonomicky aktívnych osôb
Podľa dohovoru Medzinárodnej organizácie práce sa miera evidovanej nezamestnanosti vypočíta z disponibilných počtov evidovaných nezamestnaných, ktorí môžu hneď po predložení ponuky vhodného voľného pracovného miesta nastúpiť do zamestnania.
Úroveň nezamestnanosti a miera nezamestnanosti charakterizujú ekonomiku ako ekonomiku v mimoriadne komplikovaných podmienkach, kde dochádza k nízkemu využívaniu najcennejšieho zdroja ekonomického rastu – ľudského kapitálu (Baránik, 2002, str. 112).
1.10 Ekonomické a sociálne dôsledky nezamestnanosti
Ekonomické dôsledky vyplývajú z toho, že ekonomika nevyrába toľko produkcie, koľko je schopná vyrábať. Dochádza k plytvaniu živej ale aj zhmotnenej spoločenskej práce. Úroveň hrubého národného produktu (HNP) je pod hodnotou potenciálneho HNP.
Straty možno ekonomicky vyčísliť ako náklady stagnácie (rozdiel medzi faktickým HNP a potenciálnym HNP). Prepad HNP ovplyvňuje nielen rozvojové možnosti ekonomiky, ale tiež možnosti sociálnych transferov.
Sociálne dôsledky sú spojené s dosahmi nezamestnanosti na sociálnu situáciu, správanie a postoje nezamestnaných jedincov a na spoločenský život. Tieto dôsledky sú rozmanité svojím rozsahom i dosahom, pretože nezamestnanosť má sama osebe rôznorodý charakter a je jedincami aj rozlične prežívaná a pociťovaná. Sociálne dôsledky sú medzi sebou úzko podmienené a prepojené. Medzi tie najvýznamnejšie patria:
32
Vplyv na životnú úroveň – nezamestnanosť znamená stratu pracovného príjmu a žiť len z podpory znamená pokles životnej úrovne a značné finančné ťažkosti pre nezamestnaného a jeho rodinu.
Vplyv na rodinu – rodinu ovplyvňuje nezamestnanosť nielen poklesom príjmov, ale môže viesť k narušeniu denných zvyklostí, rozbiť partnerské vzťahy, obmedziť sociálne kontakty a často vplýva aj na jej výchovnú funkciu.
Vplyv na štruktúru a vnímanie času – nezamestnanosť narúša denný režim, časovú štruktúru dňa a mení vnímanie času, ktorý pre nezamestnaných prestáva byť dôležitý a často je napĺňaný nudou, pasívnymi či spoločensky nežiaducimi aktivitami.
Vplyv na fyzické a psychické zdravie – nezamestnanosť je pre množstvo ľudí vysoko traumatizujúca, pretože znamená stratu sociálneho statusu, prestíže, spôsobuje stres, vyvoláva pocit nepotrebnosti či neschopnosti a vedie k strate sebadôvery (Mach, 2001, str. 199-200).
1.11 Vzájomný vzťah inflácie a nezamestnanosti
V reálnom ekonomickom živote existuje významný vzťah medzi mierou zmeny miezd a mierou nezamestnanosti. Táto závislosť nepriameho charakteru sa v ekonomickej literatúre označuje ako Phillipsova krivka. V roku 1958 sa A. W. Phllips, novozélandský ekonóm a profesor, pokúsil kvantifikovať, čo určuje mzdovú infláciu. Zameral sa na empirický vzťah medzi nezamestnanosťou a mierou zmien nominálnych miezd. Teoreticky možno očakávať, že čím je nižšia miera nezamestnanosti, tým vyššia je miera rastu miezd.
Pôvodný tvar krivky, ktorá najlepšie vyjadruje túto závislosť, je uvedený na obrázku 4.
Charakteristickými znakmi tejto krivky sú: záporný sklon, hyperbolický tvar a priesečník s vodorovnou osou zodpovedá asi 6% nezamestnanosti. Stabilnú mieru nominálnych miezd možno teda v tomto prípade očakávať pri miere nezamestnanosti okolo 6%, pričom miera zmeny w´/w sa rovná nule. Ak nezamestnanosť klesne pod 6%, možno očakávať rast miery nominálnych miezd a naopak (Lisý a kol., 2007, str.445).
33 Obrázok 4 Pôvodný tvar Phillipsovej krivky
Zdroj: Vlastné spracovanie podľa Táncošová a kol., 2013, str.219.
Túto myšlienku podporili dvaja americkí ekonómovia, Paul. A. Samuelson a Robert M. Solow, keď zistili Phillipsovu krivku pre ekonomiku USA v roku 1960 ju upravili tak, aby zachytávala vzťah medzi nezamestnanosťou a cenovou infláciou. Ten je ovplyvnení rastom produktivity práce.
Na Phillipsovej štúdii bolo pozoruhodné, že jeho krivka naznačovala existenciu dlhodobého stabilného vzťahu medzi infláciou a nezamestnanosťou. To viedlo k domnienke, že existuje voľba medzi dvomi ekonomickými „zlami“ – buď môžeme mať menej nezamestnanosti na úkor vyššej inflácie, alebo môžeme mať nižšiu infláciu za cenu vyššej nezamestnanosti. Tieto dva javy sú teda nepriamo úmerné (Holman, 2010, str. 299- 230).
34
1.11.1 Phillipsova krivka
Philllipsova krivka je užitočným nástrojom pre porozumenie inflácie, ktorá ukazuje vzťah medzi nezamestnanosťou a infláciou. Krivka je založená na myšlienke, že ak sa ekonomika nachádza v stave vysokej produkcie a nízkej zamestnanosti, ceny a mzdy rastú rýchlejšie než obvykle. Zamestnanci a odbory sú schopní vyjednať vyšší rast miezd len v situácií, keď existuje dostatok voľných pracovných miest a firmy môžu ľahšie zvýšiť ceny, keď predaje sú vysoké. Naopak platí, že vysoká nezamestnanosť prináša menšiu infláciu (Samuelson, 2007, str. 678-679).
V súčasnosti sa Phillipsova krivka v literatúre najčastejšie uvádza v tvare, v ktorom tempo mzdovej inflácie klesá s rastom miery nezamestnanosti. Stupnica vyjadrujúca mzdy má posunutý začiatok osi, ktorá vyjadruje infláciu. Je tu vyjadrený 2 % rast priemernej produktivity práce. Obrázok 5 zobrazuje inverzný vzťah inflácie a nezamestnanosti, ktorý môžeme chápať tak, že na udržanie nízkej inflácie je potrebná vyššia nezamestnanosť.
Krivka poskytovala jednoduchý návod, ako sa vyhnúť prehriatiu ekonomiky, a tiež vysokej miere inflácie, ako aj veľkému poklesu výroby sprevádzanému vysokou nezamestnanosťou. Z Phillipsovej krivky vyplýval záver, že so zvyšujúcou sa mierou inflácie sa znižuje nezamestnanosť, čo korešpondovalo s keynesovskými receptami stimulovania celkového kúpyschopného dopytu. Zároveň sa empiricky potvrdzovala téza o vháňaní peňazí do ekonomiky, a teda zvyšovaní kupyschopného agregátneho dopytu a podnecovaní hospodárskej aktivity, zvyšovaní zamestnanosti a prekonaní stagnácie, aj keď za cenu zosilnenia inflačných tlakov.
Dnes sa už len ojedinele stretávame s pôvodným tvarom a výkladom Phillipsovej krivky.
Pochybnosti o stabilite vzťahu medzi nezamestnanosťou a infláciou sa objavili v 70-tych rokoch, keď sa vo vývoji väčšiny trhových ekonomík začala súčasne objavovať vysoká miera nezamestnanosti aj inflácie, označovaná pojmom stagflácia, ktorú pôvodná Phillipsova krivka nevedela vysvetliť (Martincová, 2005, str. 89-90).
