Bankovní institut vysoká škola Praha
zahraničná vysoká škola Banská Bystrica
Hospodárska kríza a jej riešenie v SR
Diplomová práca
Bc. Eva Madudová Apríl 2012
Bankovní institut vysoká škola Praha
zahraničná vysoká škola Banská Bystrica Katedra Financií a účtovníctva
Hospodárska kríza a jej riešenie v SR
The economic crisis and its solution in the SR
Diplomová práca
Autor: Bc. Eva Madudová financie
Vedúci práce: Ing. Zuzana Brinčíková, PhD.
Banská Bystrica Apríl 2012
VYHLÁSENIE
Vyhlasujem, ţe som diplomovú prácu spracovala samostatne a s pouţitím uvedenej literatúry.
Svojím podpisom potvrdzujem, ţe odovzdaná elektronická verzia práce je identická s jej
tlačenou verziou a som oboznámená so skutočnosťou, ţe sa práca bude archivovať v kniţnici BIVŠ a ďalej bude sprístupnená tretím osobám prostredníctvom internej
databázy elektronických vysokoškolských prác.
V Pezinku dňa 30. 04. 2012
...
Bc. Eva Madudová
Na tomto mieste by som sa rada poďakovala Ing. Zuzane Brinčíkovej, PhD., vedúcej mojej diplomovej práce za pomoc, odborné vedenie, cenné rady a pripomienky pri vypracovaní mojej diplomovej práce.
MADUDOVÁ, Eva, Bc.: Hospodárska kríza a jej riešenie v SR. [diplomová práca].
Bankovní institut vysoká škola Praha. Zahraničná vysoká škola Banská Bystrica. Katedra Financií a účtovníctva. Ing. Zuzana Brinčíková, PhD. Rok obhajoby 2012. Počet strán záverečnej práce 79.
Diplomová práca poukazuje na súčasnú hospodársku a finančnú krízu, čo je jej cieľom a taktieţ zhodnotiť opatrenia vlády SR prostredníctvom fiškálnej a monetárnej politiky na zmiernenie dopadov globálnej krízy na slovenskú ekonomiku. Práca pozostáva z troch kapitol. Prvá časť práce analyzuje históriu, typológiu, teóriu a prehľad najvýznamnejších kríz v minulosti a popisuje začiatok krízového obdobia od roku 2009.
Druhá časť sa zaoberá hospodárskou politikou. Posledná časť rozoberá opatrenia vlády SR na eliminovanie dopadov globálnej krízy na hospodárstvo SR, na trh práce a nezamestnanosť.
Kľúčové slová: aktuálna finančná a hospodárska kríza, politická kríza, nezamestnanosť, HDP, obyvateľstvo
MADUDOVÁ, Eva, Bc.: The economic crisis and its solution in the SR. [Diploma thesis].
Bank Institute College of Prague. Foreign high school Banska Bystrica. Department of Finance and financial transactions. Ing. Zuzana Brinčíková, PhD. Year of defense 2012, Number of pages the final thesis 79.
The thesis to analyze the current economic and financial crisis as well as fiscal and monetary policy measures implemented by Slovak Government to mitigate the impact of currrent global economic situation on the Slovak economy. The work consists of three chapters. The first part analyzes the history, typology, theory and overview of the major crises in the past and describes the beginning of the period of crisis in 2009. The second part deals with economic policy. The last section discusses the measures implemented by Slovak Government to eliminate the effects of global crisis one conomy, the labor market and unemployment.
Keywords: current financial and economic crisis, political crisis, unemployment, GDP, population.
6
Úvod...7
1 Kríza a jej história ... 9
1.1 Teória vzniku kríz ... 10
1.2 Typy finančných kríz ... 11
1.3 Najvýznamnejšie krízy v minulosti ... 13
1.3.1 Veľká hospodárska kríza ... 13
1.3.2 Osemdesiate roky 20.storočia ... 15
1.3.3 Veľké finančné krízy v posledných troch desaťročiach ... 15
1.4 Súčasná hospodárska kríza ... 17
2 Hospodárska politika a dopady globálnej krízy na hospodárstvo ... 20
2.1 Menová politika...21
2.1.1 Nástroje menovej politiky...22
2.1.2 Devízová politika...23
2.2 Rozpočtová politika...25
2.2.1 Štátny rozpočet...26
2.2.2 Verejné príjmy...28
2.2.3 Verejné výdavky...31
2.3 Dopady globálnej krízy na hospodárstvo SR...33
2.3.1 Dopady na verejný rozpočet... 34
2.3.2 Dopady na sociálny systém...34
2.3.3 Dopady na priemyselné odvetvia...34
3 Opatrenia vlády SR na eliminovanie dopadov globálnej krízy...37
3.1 Vývoj hospodárstva počas krízy v krajinách EU...37
3.1.1 Vývoj hospodárstva v SR...38
3.1.2 Európsky plán hospodárskej obnovy ...41
3.2 Opatrenia na sledovanie dopadov hospodárskej krízy...43
3.3 Dopady hospodárskej krízy na trh práce a zamestnanosť v SR...52
3.3.1 Vývoj evidovanej miery nezamestnanosti...53
3.3.2 Opatrenia proti nezamestnanosti...58
3.4 Vyhodnotenie získaných informácií...63
Záver...72
Zoznam pouţitej literatúry...75
7
Finančná kríza, ktorá takpovediac prerástla do celosvetovej hospodárskej krízy má veľký negatívny vplyv na našu krajinu, na vnútorný vývoj a stabilitu. Taktieţ ovplyvnila medzinárodné postavenie Slovenska. Naša krajina je súčasťou celosvetovej ekonomiky a aj keď u nás nebolo centrum vzniku ani jedného z negatívnych globálnych procesov a faktorov, musí byť na ne pripravená, musí sa snaţiť, aby nás dokázala ochrániť pred negatívnymi dôsledkami.
Celosvetová kríza ovplyvnila politický vývoj vo všetkých krajinách. Jej dosah stále nie je konečný a závaţnosť negatívnych dopadov sa nedá predvídať. Hrozby a riziká, ktoré sa stále vynárajú, zmietajú pod stôl všetky doterajšie prognózy svetového vývoja. Tak ako vývoj ostatných krajín aj vývoj Slovenska je závislý od situácie veľkých európskych a svetových krajín. Finančnou krízou boli postihnuté mnohé odvetvia v priemysle, čo sa následne prejavilo aj v zhoršených situáciách domácností.
Tému diplomovej práce sme si zvolili najmä z dôvodu, ţe hospodárska kríza sa týka nás všetkých a je potrebné hľadať efektívne spôsoby na jej riešenie.
Hlavným cieľom práce je poukázať na súčasnú hospodársku a finančnú krízu, ktoré vychádzajú z histórie. Zhodnotiť opatrenia vlády SR prostredníctvom fiškálnej a monetárnej politiky na zmiernenie dopadov globálnej krízy na slovenskú politiku.
V prvej časti sa zameriavame na zosumarizovanie informácií o prehľade najvýznamnejších kríz v minulosti a príčinám vzniku súčasne krízy.
V druhej časti rozoberáme teoretické východiská monetárnej a rozpočtovej politiky a následne poukazujeme na dopady súčasnej krízy na hospodárstvo v SR.
Posledná časť rozoberá opatrenia vlády SR na eliminovanie dopadov globálnej krízy na hospodárstvo SR, na trh práce a nezamestnanosť.
V praktickej časti práce je ako metóda práce pouţitý zber sekundárnych údajov prostredníctvom empirického výskumu realizovaného dotazníkovou formou.
8
Dotazníkovou metódou sme od respondentov zistili ako vnímajú krízu a ako sa u nich jej dôsledky prejavili.
Záver práce analyzuje celkovú situáciu vzniknutú vplyvom hospodárskej krízy a vyhodnocuje prijaté opatrenia na Slovensku na eliminovanie následkov a dopadov krízy.
V práci je spracovávaná literatúra z dostupných kniţných zdrojov, z vedeckých domácich a zahraničných periodík, ako aj z internetových zdrojov. Na dosiahnutie stanoveného cieľa sme zvolili metodický postup, ktorý spočíva v analýze a hodnotení domácej i zahraničnej literatúry, koncepčných materiálov a všeobecne záväzných právnych predpisov. Všetky zdroje diplomovej práce sú uverejnené v zozname literatúry.
Metodika diplomovej práce spočívala v zbere informácií, ktoré boli ďalej analyzované a spracovávané do výslednej hypotézy. Vo výsledkoch práce sme analyzovali dopady hospodárskej a finančnej krízy a jej riešenie prostredníctvom zvolených eliminačných opatrení.
9
1 KRÍZA A JEJ HISTÓRIA
V súčasnej dobe je pojem kríza v rôznych obmenách najfrekventovanejším slovom na celom svete. Krízu môţeme definovať ako stav ekonomiky, kedy rast hrubého
domáceho produktu klesá, nezamestnanosť má stúpajúcu tendenciu po tovaroch, sluţbách, či nehnuteľnostiach.
Ekonomická teória definuje finančnú krízu ako prudké, okamţité, ultracyklické zhoršenie všetkých alebo veľkej väčšiny finančných indikátorov – krátkodobej úrokovej sadzby, ceny aktív, insolventnosť firiem a úpadky finančných inštitúcií. F. Mishkin charakterizuje finančnú krízu ako rozvrat finančných trhov, na ktorých morálny hazard zhoršuje situáciu a tým finančné trhy sa stávajú neschopnými efektívne umiestňovať prostriedky tam, kde majú najväčšie produktívne moţnosti. Dôsledkom krízy je nerovnováţny stav v ekonomike. (Muchová, Lisy, 2009, s. 117-118)
Prebiehajúca kríza a jej čoraz silnejšie dôsledky nútia k tomu, aby sme si omnoho intenzívnejšie a reálnejšie uvedomili existenčnú spätosť ţivota našej krajiny s nestabilným dianím vo svetovej ekonomike. Kríza ktorej sme svedkami, sa spočiatku javila ako finančná, potom hospodárska, postupne sa jej priznáva hlboký sociálny charakter. (Belás, Demjan, 2009, s. 102)
Krízu môţu spôsobiť ekonomické šoky a to ponukové šoky, šoky kapitálových tokov, šoky likvidity, úverové, monetárne alebo šoky neefektívnosti nástrojov.
Ale finančnú krízu môţe vyvolať aj hospodárska recesia, neschopnosť štátu plniť si svoje medzinárodné záväzky, neefektívny systém riadenia určitého segmentu hospodárskej politiky, zlyhanie regulačných orgánov, krach významnej finančnej inštitúcie medzinárodného významu. Jednoznačne definovať krízu je veľmi ťaţké, pretoţe nikto v rannom štádiu nedokáţe predvídať jej budúci priebeh. Ak by tomu tak bolo, dôsledkom kríz by sme sa vedeli brániť.
Definície kríz sa spájajú s tým, ţe kríza je situácia, v ktorej útok na menu vedie k jej rýchlej depreciácii, k poklesu devízových rezerv alebo ku kombinácii obidvoch
10
udalostí. Základný model krízy podľa nositeľa Nobelovej ceny za rok 2008 za prínos v oblasti výskumu P. Krugmana poukazuje na to, ţe obdobie, ktoré predchádza kríze by mohlo byť charakterizované postupným, ale výrazným poklesom devízových rezerv a rýchlym rastom domáceho úveru vo vzťahu k dopytu po peniazoch. (Kotlebová, Chovancová, 2010, s. 295-296)
Kým v minulosti boli finančné krízy len zriedkavým javom, v súčasnosti sa frekvencia vypuknutia nových finančných kríz zvyšuje. S postupujúcou liberalizáciu finančných trhov sa do ekonomickej teórie dostáva pojem tzv. finančnej nákazy, z čoho vyplýva, ţe výskyt finančnej krízy v jednej ekonomike môţe pri vysokej miere otvorenosti spustiť finančnú krízu aj v iných ďalších krajinách. Pravdepodobnosť, ţe sa kríza prenesie do iných ekonomík je tým väčšia, ak hospodárstva majú väčšie systémové nedostatky a ak sa v hospodárstvach prejavujú identické problémy.
Základnou myšlienkou svetových ekonómov pre záchranu finančného systému pred kolapsom je tvrdenie, ţe kaţdá krajina musí mať suverénnu politiku, ktorá nemôţe byť narúšaná rôznymi medzinárodnými a národnými inštitúciami a orgánmi. Z tohto pohľadu je podľa nich potrebné vymedziť aj určité hranice pôsobenia rôznych medzinárodných inštitúcií. Nezávislosť štátov sa prejavuje aj suverenitou pri riešení ekonomických, monetárnych a finančných záleţitostí, pričom tieto oblasti by mali prejsť rozsiahlymi zmenami. (Chovancová et al, 2006, s. 25-28)
1. 1 Teória vzniku kríz
V uplynulých dvoch desiatkach rokov svet zaznamenal sériu váţnych ekonomických otrasov. K nim patrili najmä prepad amerických akciových trhov v roku 1987, Kríza úspor a úverov koncom 80. a začiatkom 90. rokov, Japonská finančná kríza a veľká stagnácia 90. rokov, Ázijská finančná kríza 1997-1998 a „dot-com“ kríza z roku 2000. Na otázku prečo k tomu dochádza, treba hľadať zmysluplné odpovede a to vrátením sa do 30. rokov minulého storočia.
Uţ v dobách Veľkej hospodárskej krízy namietal John Maynard Keynes, popredný ekonóm 20. storočia, ţe sa kapitalizmus môţe vrátiť k rastu a ziskovosti a pritom by sa
11
nemusel vrátiť k plnej zamestnanosti. Keynesova základná teória znela v tom zmysle, ţe moderná ekonomika môţe dosahovať rovnováţny stav i pri trvalej a hlbokej nezamestnanosti. Tieto úvahy podnietili Keynesovho najvýznamnejšieho amerického nasledovníka Alvina Hansena, aby v r. 1938 sformuloval nasledujúcu teóriu – kapitalizmus netiahne prirodzene k plnej zamestnanosti a prevratnému rastu, ale môţe na celé desaťročia, ak nie navţdy, uviaznuť v situácii pomalého rastu, vysokej nezamestnanosti.
V období Veľkej hospodárskej krízy najdôleţitejšie argumenty , ktoré Keynes uvádza vo svojich prácach sa týkajú faktorov spôsobujúcich spomaľovanie investícií. Aby kapitalistická ekonomika dobre fungovala, musia byť úspory, ktoré produkuje investované do rozšírenia výroby. Akýkoľvek pokles investícií môţe viesť k bludnému kruhu v podobe niţšej zamestnanosti, niţších príjmov a menšej ochoty míňať peniaze, čo následne vedie k finančným problémom a celkovo negatívne ovplyvňuje hospodársku situáciu krajiny.
(Bellamy Foster, Magdoff, 2009, s. 11-12)
1.2 Typy finančných kríz
Takmer všetci ekonómovia spájajú a charakterizujú vypuknutie finančnej krízy s problémami v platobnej bilancii krajiny a menovou krízou. Hlavnou úlohou v tomto procese pritom zohráva špekulatívny kapitál, ktorý v pomerne krátkom čase presúva svoje zdroje z aktív denominovaných v národnej mene daného štátu do iných krajín. Tento odlev sa prejavuje na účte platobnej bilancie a nadobúda často podobu schodku veľkého objemu. Sprievodným javom je odčerpanie devízových rezerv v ekonomike. Týka sa to hlavne krajín, ktoré uplatňujú nepruţné formy devízových kurzov. Problémom sa potom stáva udrţanie výmenného kurzu k zvolenej referenčnej mene. Nevyhnutným predpokladom, aby došlo k rovnováhe je zmena systému devízového kurzu a devalvácia meny.
Problém identifikovať blíţiacu sa krízu býva často maskovaný hospodárskou expanziou. Signály prehriatia ekonomiky sú impulzmi na masívny odlev kapitálu. Väčšina investorov v obave o svoj kapitál presúva svoje finančné aktíva do iných oblastí sveta Investičná špirála sa potom uzatvára s ničivými dôsledkami v platobnej bilancii a sprievodnými javmi. (Chovancová et al, 2006, s. 26)
12
Banková kríza vzniká dôsledkom zlyhania bánk, môţe to byť pri náhlom a vysokom výbere vkladov, kedy banky zrušia vnútornú konvertabilitu svojich pasív.
V niektorých prípadoch musí aj vláda podporiť bankový systém. Jedným zo signálov tejto krízy je situácia, keď banky nemajú dostatok likvidných aktív na uspokojenie dopytu.
K rastu a pádu finančných inštitúcií a nástrojov dochádza v dôsledku ich dlhodobého zotrvávania na rovnakých pozíciách počas rastov a pádov na trhoch akcií, nehnuteľností, komodít, devíz a ostatných aktív. Toto zotrvávanie je financované úverom.
Vidina potenciálnych ziskov otvára priestor pre investičné príleţitosti, čo vedie k tzv. investičnému boomu financovaného prostredníctvom peňazí bánk a vytváraniu finančných inovácií. Boom vedie investorov k eufórii, keď nevedia rozlišovať výhodné a nevýhodné investície. Taktieţ boom vedie k rastu zadlţenosti štátu, keďţe sa stráca jeho schopnosť pokrývať svoje záväzky. Príčinou krízy môţu byť aj zlé rozhodnutia na strane veriteľov a dlţníkov a nesprávna menová politika. Kríza potom vedie k rýchlemu predaju aktív, poklesu čistého bohatstva, bankrotu podnikov, krachu bánk a k spusteniu recesie.
Systémová kríza môţe zahŕňať menovú krízu a predstavuje riziko váţneho zlyhania finančných trhov. Do určitej miery ju môţe spôsobovať neefektívnosť nástrojov riadenia a kontroly určitého segmentu hospodárskej politiky. Tento druh krízy je najhorší, lebo sú prepojené problémy na trhu akcií a nehnuteľností so spomalením rastu reálnej ekonomiky. Systémová kríza sa prejavuje rastom nezamestnanosti, poklesom ekonomickej aktivity a rastom verejného dlhu. (Kotlebová, Chovancová, 2010, s. 301-302)
Fiškálna kríza vzniká aj vplyvom štátnej doktríny a bankového systému v pozadí s politickými špičkami. Presadzovanie proexportnej politiky zo strany štátu je často spojené s tlakom na banky, ktoré sú nútené poskytovať firmám veľké úvery pri nízkej úrovni vlastných firemných zdrojov. Tieto úvery sú často spojené s úverovými dotáciami zo strany štátu alebo štátnymi zárukami. Problémy v platobnej bilancii a znehodnotenie meny sa v konečnom dôsledku negatívne prejavujú najmä pri splácaní štátneho dlhu.
Znehodnotenie meny zvyšuje tlak na výdavkovú časť štátneho rozpočtu. Štát potom v krajných prípadoch nie je schopný splácať svoje záväzky s a to nielen z istiny, ale aj úrokov svojho zahraničného dlhu. V takýchto prípadoch sa výrazne zhoršuje ratingové hodnotenie krajiny a tieţ sa ťaţko získavajú nové zdroje. Krajina sa snaţí získať na
13
finančných trhoch nové úvery, ale môţe ich získať len za vyššiu cenu, kde je pre investorov zakomponovaná aj vyššia riziková prémia. (Chovancová et al, 2006, s. 28)
Zahraničný dlh znamená čisté zmenšenie zdrojov, ktorými disponujú ľudia v dlţníckej krajine. V osemdesiatych rokoch sa mnohé krajiny dostali do veľkých ekonomických ťaţkostí pod tlakom obrovských zahraničných dlhov. Museli vyváţať viac ako dováţali, aby dosiahli prebytok obchodnej bilancie potrebný na splácanie svojich zahraničných dlhov. Bremeno dlhovej sluţby z vonkajšieho dlhu predstavuje obmedzenie spotrebných moţností danej krajiny. (Samuelsom, Nordhaus, 2000, s. 676)
1.3 Najvýznamnejšie krízy v minulosti
Pred druhou svetovou vojnou existovala pribliţne 5% pravdepodobnosť, ţe skúmané krajiny postihne kríza. Táto hodnota sa však od roku 1973, čiţe po páde bretton- woodskeho menového systému takmer zdvojnásobila pribliţne na 10% v uţšie sledovanom kruhu okruhu krajín a na 12% v širšie definovanom súbore krajín, čiţe sa potvrdilo vyššie riziko vzniku kríz v krajinách s niţším príjmom. Pravdepodobnosť vzniku bankových kríz pred prvou svetovou vojnou a po roku 1973 bola takmer rovnaká, pričom menové krízy sa vyskytovali oveľa častejšie v poslednej štvrtine 20. storočia, čím sa zároveň zvýšilo aj riziko vzniku kombinovaných kríz. (Kotlebová, 2006, s. 288)
1.3.1 Veľká hospodárska kríza
Veľkú hospodárska krízu v r. 1929 – 1933 spôsobil krach na burze. Krach spôsobilo prasknutie cenovej bubliny akcií. Cenová bublina s vytvára vtedy, ak na trhu vládne optimistická nálada, čiţe je na ňom dostatok kupujúcich, ktorí chcú kupovať, pretoţe majú vidinu zisku v podobe dividend a očakávajú nárast cien, čo tlačí cenu smerom hore. Ak však tento nárast cien nepodporuje vývoj v reálnej ekonomike, stačí iba malý impulz a bublina praskne. Za prvú príčinu krízy sa povaţuje nárast ponuky peňazí v USA v rokoch 1921-1929 o 60%. Dôsledkom vysokej ponuky peňazí úrokové sadzby na trhu klesli, čím sa podporili investície a ekonomický rast. Federálny rezervný systém sa obával cenovej bubliny, preto začal úrokové sadzby zvyšovať.
14
V Európe sa kríza prejavila najprv v Nemecku a Rakúsku. Rýchlo prešla aj do Veľkej Británie, ktorá bola nútená devalvovať libru a opustiť jej zlatý štandard. Tento krok po nej spravilo aj USA. Postupne sa zrútili všetky menové systémy viazané na libru, dolár alebo marku.
Nastalo obdobie dlhodobej depresie, známe ako Veľká depresia. Najviac boli postihnuté krajine závislé od ťaţkého priemyslu. Útlm prišiel aj v oblasti stavebníctva, poľnohospodárstva a v ťaţobnom priemysle. Kríza postihla taktieţ bankovníctvo a vyvrcholila po vyhlásení trojtýţdňových bankových prázdnin prezidentom F. D.
Roosveltom. Banky si počas týchto dní museli zabezpečiť povolenie na činnosť.
(Kotlebová, Chovancová, 2010, s. 317-318)
Slovensko a Československo bolo krízou oveľa intenzívnejšie a dlhodobejšie postihnuté ako väčšina ostatných krajín. Vo svete vrcholila v r. 1932, v Československu aţ v r. 1933. Kým vo svete pokles priemyselnej výroby dosahoval 37%, v Československu aţ 40%. Prebiehajúca kríza sa vyostrovala viacerými okolnosťami – silnou závislosťou od vývozu a priemyslu, technickou zaostalosťou hospodárstva, malým domácim trhom, slabou konkurencieschopnosťou výrobkov a ťaţkými dôsledkami poľnohospodárskej krízy.
V menovej oblasti, keď väčšina krajín devalvovala svoje meny, Československo si udrţalo korunu, čo však podnecovalo dovoz a vyváţané tovary boli drahé. V roku 1934 koruna devalvovala a o dva roky neskôr prišlo k ďalšej devalvácii. Celková devalvácia dosiahla aţ 30%. Počet nezamestnaných vzrástol v počas rokov 1929 – 1933 zo 42 tisíc na 740 tisíc. V r. 1933 sa situácia začala pomaly zlepšovať, v sociálnej oblasti sa však tento obrat neprejavil a roky 1934 – 1936 boli oveľa pochmúrnejšie ako v na začiatku 30 rokov 20 storočia. (Muchová, Lisy, 2009, s. 129)
Nominálne úrokové sadzby sa behom Veľkej hospodárskej krízy pohybovali okolo nuly z čoho sa vyvodzovalo, ţe monetárne štandardy boli veľmi mierne a predsa ekonomike nepriniesli ţiadny hmatateľný prospech. Pokusy vytiahnuť ekonomiku z hlbokej depresie prostredníctvom monetárnej politiky bolo často prirovnávané k
„tlačeniu na šnúru“. V prvých desiatkach rokov po Veľkej hospodárskej kríze väčšina ekonómov hľadala vysvetlenie skôr v procesoch, ktoré sa odohrávali na reálnej strane ekonomiky a nie vo faktoroch monetárnej politiky. Niektorí ekonómovia tvrdili, ţe divoké
15
20. roky sa niesli v znamení vysokej investičnej a stavebnej aktivity, čo viedlo ku krachu, keď sa návratnosť týchto investícií ukázala menšia ako sa čakalo. Ďalšia toho populárna teória hlásila, ţe hospodársky pokles odštartovala chronicky nízka spotreba, čiţe neschopnosť domácností nakupovať si toľko tovarov a sluţieb, aby výrobné moţnosti hospodárstva našli vyuţitie. (Bellamy Foster, Magdoff, 2009, s. 118)
1.3.2 Osemdesiate roky 20. Storočia
Dekáda osemdesiatych rokov bola svedkom dramatického cyklu rastu a poklesu kurzu dolára, t. j. zhodnocovania a znehodnocovania. Rast kurzu sa začal v roku 1980, keď sa prísnou monetárnou politikou a uvoľnenou fiškálnou politikou v Spojených štátoch prudko zvýšili úrokové miery. Toto obdobie bolo svedkom vysokých dolárových úrokových mier, konzervatívnej administratívy v Spojených štátoch, zníţenia daňových sadzieb v USA, ekonomických ťaţkostí v kontinentálnej Európe, socializmu vo Francúzsku a politických nepokojov a krízy zadlţenosti v mnohých latinskoamerických krajinách. Všetky tieto vplyvy viedli k tomu, ţe pohyblivé fondy v iných menách sa investovali do dolárov v USA. V roku 1985 mnoho ekonómov a politikov bolo presvedčených, ţe dolár je nadhodnotený a čoskoro nasledoval veľký pokles. Dôsledkom týchto udalostí sa rozvinula špekulačná bublina.
Následky nadhodnoteného dolára boli hlboké nielen pre Spojené štáty, ale aj pre celú svetovú ekonomiku. Vysoké úrokové miery v Spojených štátoch obmedzili investície podnikov a obyvateľstva, čím sa zníţili agregátne výdavky, zvýšila sa nezamestnanosť a spomalila sa ekonomická aktivita. Pokles celkovej ekonomickej aktivity v celom svete sa začal v roku 1981 a pokračoval v priebehu 80, rokov. Vysoké úrokové sadzby viedli k zvýšenému bremenu dlhovej sluţby v chudobných krajinách a krajinách so stredným dôchodkom a prispeli k medzinárodnej kríze zadlţenosti. (Samuelson, Nordhaus, 2000, s.
752-753)
1.3.3 Veľké finančné krízy v posledných troch desaťročiach
Mexická kríza v r. 1982 - stratili sa všetky devízové rezervy, vláda nemala prostriedky na splatenie svojho zahraničného dlhu. Angaţoval sa Medzinárodný menový
16
fond formou prekleňovacieho úveru vo výške 3,84 mld. USD. Poskytnutie úveru bolo podmienené prísnym úsporným programom vo výdavkovej časti štátneho rozpočtu.
Kríza v Brazílii v r. 1999 – obavy z vypuknutia veľkej regionálnej finančnej krízy viedli vládu k devalvácii národnej meny. V deväťdesiatych rokoch inflačný rast dosiahol medziročne 2000%. Čoraz častejšie sa prejavovali obavy z moţnosti prenosu krízy do celého regiónu Latinskej Ameriky.
Argentínska kríza v r. 2002 – zrútil sa menový kurz, kríza bankového systému, nastala platobná neschopnosť v zahraničnej i domácej úverovej oblasti. Argentína bola jednou z tých krajín, ktorú v deväťdesiatych rokoch nepretrţite zasahovali bankové a menové krízy. (Chovancová et al, 2006, s. 28)
Ázijská kríza v r. 1997 – zasiahla najmä Thajsko, Kóreu a Indonéziu. Začala v Thajsku, kde národná mena baht napriek intervenciám v prospech devízového kurzu podľahla špekulačným tlakom. V dôsledku deficitu platobnej bilancie a vyčerpaných devízových rezerv musela centrálna banka zmeniť devízový reţim z fixného na voľný, čím spôsobila zníţenie platobnej schopnosti podnikov a chaos v celej ekonomike. Vznik finančnej krízy ovplyvnili aj politické faktory, nezáujem vlády a morálny hazard.
Ruská kríza v r. 1998 – príčinou bol rastúci deficit štátneho rozpočtu, vysoký štátny dlh, zvýšené uplatňovanie barterových obchodov v rozpočtových operáciách.
Vnútorný štátny dlh rástol preto, ţe štát ponúkal štátne cenné papiere pri vysokých úrokových sadzbách a nedokázal ich splácať. V krajine bol daňový systém na veľmi nízkej funkčnej úrovni. Zahraničný kapitál, ktorý prichádzal do ekonomiky bol prevaţne krátkodobého charakteru. Nedostatok bankovej likvidity obmedzoval poskytovanie bankových úverov, čo spôsobilo neschopnosť vlády a podnikov vyplácať mzdy a splácať dlhy. Negatívnym vplyvom bol aj prudký pokles ceny ropy na 10 – ročné minimum.
(Kotlebová, 2006, s. 292-294)
DOT.com kríza USA v r. 2000 – inovácia technológií, najmä rozvoj internetu spôsobili expanziu nových spoločností zaoberajúcimi sa vývojom v tejto oblasti.
Vzhľadom na inovácie, ktoré prinášali, ceny ich akcií na trhu rástli. Vidina vysokých ziskov podporovala investície do informačných technológií, v dôsledku čoho rástla aj
17
produktivita. Ponuka na trhu sa zvýšila, podobným spôsobom na druhej strane zareagoval aj dopyt. V r. 2000 došlo v USA k spľasnutiu technologickej bubliny. Ponuka bola vyššia ako dopyt. Pokles cien mal negatívny dosah na podnikateľské investície a ekonomický rast USA. Vývoj po prasknutí bubliny skomplikovali aj teroristické útoky v r. 2001. Federálny rezervný systém postupne zniţoval kľúčovú úrokovú sadzbu zo 6,25% na 1%, aby stimuloval rast HDP. Technologická revolúcia a menová akomodácia viedli k vzniku bubliny a jej následnému prasknutiu. (Kotlebová, Chovancová, 2010, s. 327)
1.4 Súčasná hospodárska a finančná kríza
Finančná kríza, ktorá začala v r. 2008 v Spojených štátoch, môţe byť zásadným medzníkom vo vývoji ľudskej civilizácie, a to v prípade, ţe sa skutočne stane jedným z prvých kritických prejavov toho, ţe súčasný kapitalizmus sa nachádza v systémovej a nie len v štandardnej cyklickej kríze. Niektoré kľúčové fakty, charakterizujúce všeobecné pozadie dnešných konkrétnych problémov naznačujú, ţe ide o niečo viac, ako len zlyhanie bánk a následnú reakciu ekonomického systému.
Od 70. rokov minulého storočia sa začala presadzovať a realizovať rozsiahla deregulácia národných ekonomík a globálna liberalizácia pohybu tovaru, sluţieb a kapitálu. Kvalita, intenzita a komplexnosť zmien, ktorými prešli národné ekonomiky a svetová ekonomika ako celok, nadobudli charakter zásadnej globálnej reštrukturalizácie, ktorá síce umoţnila ďalší ekonomický rast, ale zároveň vyostrila kľúčové rozpory civilizácie a to rozpor medzi ekonomikou a spoločnosťou a rozpor medzi ekonomikou a ţivotným prostredím. (Medveď, Nemec et al, 2011, s. 27)
Vznik a priebeh krízy sa spája so špekuláciami v úverovo-peňaţnom sektore, prerastaním finančnej krízy do hospodárskej, ktorá sa najskôr prejavila v USA. Následne nabrala na sile získala globálny charakter. Pri výklade vzniku súčasnej krízy sa dôraz kladie na krátkodobo pôsobiace procesy, vrátane chýb v činnosti amerického federálneho rezervného systému.
Zárodky súčasnej krízy sa postupne hromadili v rozsahu, v ktorom neoliberálna doktrína formovala spoločnosť, politiku a ekonomické procesy v kombinácii so
18
zavádzaním poznatkov vedy a techniky do praxe, zmenami v inštitucionálnom usporiadaní a vyústila do globalizácie svetovej ekonomiky. V súlade s princípmi medzinárodnej deľby práce, sú nositeľmi globalizácie multinacionálne korporácie, ktoré vývozom know-how, techniky a technológie prepájajú svetové trhy. Demonetizácia, deregulácia a homogenizácia úverovo-peňaţných trhov zohráva v tomto procese dôleţitú úlohu. V konečnom dôsledku umoţnila aj vznik toxických aktív. (Jahnátek, 2010, s. 8)
Veľká finančná kríza začala pomerne nenápadne ku koncu roka 2007 krachom dvoch hedgeových fondov investičnej banky Bear Stearns a do konca roka sa nespočetnými pokusmi vlády snaţili krízu zastaviť. Dnes sa všeobecne pokladá za najhorší hospodársky krach od Veľkej hospodárskej krízy. Veľká finančná kríza prekonala všetky predchádzajúce finančné otrasy v uplynulých dvadsiatych rokoch. Tak ako ekonomika Spojených štátov, tak ekonomiky celého sveta sa nachádzajú v stave hlbokého prepadu a podľa všetkého budú čeliť hlbokej stagnácii.
Hlavnou príčinou, ktorá viedla k prepuknutiu krízy bol predaj druhotriednych hypotekárnych úverov v Spojených štátoch. Hypotekárna bublina sa prejavovala rastúcimi cenami nehnuteľností a súbeţným nárastom refinancovania týchto nehnuteľností a míňaním formujúcim sa po celé desaťročie. Táto bublina bola hlavným faktorom v pozadí hospodárskeho oţivenia po prepade finančných trhov v roku 2000 a recesii o rok neskôr. (Bellamy Foster, Magdoff, 2009, s. 11-35)
Súčasné problémy sa však začali datovať od r. 2001, kedy vznikla technologická bublina na Wall street, umocnená teroristickými útokmi na svetové obchodné centrum v New Yourku, po ktorých ekonomika spadla do miernej recesie.
V tom čase Federálny rezervný systém, ktorý plnil úlohu centrálnej banky začal realizovať svojou uvoľnenú politiku. Zníţil základnú úrokovú sadzbu z úrovne 6,5% na 1%. Chcel posilniť ekonomický rast. Politika lacných peňazí zároveň umoţnila aj obrovský rozmach finančného sektora. Nízke úrokové sadzby spôsobili aj veľký záujem o hypotekárne úvery. Začali byť dostupné aj nízko bonitným klientom, ktorí dovtedy ţili v prenájmoch. Politika lacných peňazí však spôsobovala aj nárast peňaţnej zásoby a tým aj rast inflačných tlakov.
19
Taktieţ sa niekoľkonásobne zväčšil aj objem derivátov, ktorých cena je odvodená od iných podkladových aktív. Ich úlohou bolo hlavne zabezpečenie sa kvôli riziku, no nanešťastie sa stali skôr špekulatívnym nástrojom. Bublina sa tak nevytvárala len na realitnom trhu, ale išlo o obrovskú úverovú bublinu. Keď v r. 2004 rástla inflácia, Federálny rezervný systém začal postupne zvyšovať úrokové sadzby v dôsledku čoho začali rásť aj splátky hypotekárnych úverov. Zvyšovanie úrokových sadzieb viedla k nútenému predaju nehnuteľností, na trhu hypoték začína rásť delikvencia, čiţe dlţníci začali mať problém pod tlakom zvyšovania úrokových sadzieb splácať pravidelné splátky.
(Belás, Demjan, 2009, s. 102-103)
Vláda USA, americká centrálna banka, ďalšie vlády a centrálne banky prijali opatrenia, ktoré majú obnoviť dôveru na trhoch a riešiť problémy spojené s krízou.
Príkladmi sú kroky americkej vlády, ktorá z peňazí daňovníkov v objeme vyše 1 bilióna amerických dolárov znárodnila krachujúce inštitúcie, odkupuje nelikvidné cenné papiere kryté hypotékami. Európske vlády sa tieţ rozhodli znárodňovať krachujúce finančné inštitúcie a „zachraňovať“ finančný trh z peňazí daňovníkov. Vlády podávajú trhom aj ďalšie iné opatrenia, napríklad zvyšovanie garancií vkladov v bankách, kapitálové injekcie finančným inštitúciám a záruky za medzibankové úvery. Centrálne banky pomáhajú zníţením úrokových sadzieb a avizujú ochotu priameho dodávania ďalších peňazí do obehu. Ďalšie zdroje sa pouţili na podporu zamestnanosti, vybraných odvetví. (Medveď, 2010, s. 16)
Finančná a hospodárska kríza sa tematizovala rôznymi spôsobmi. Hovorilo sa o nej ako o príčine rastúcej nezamestnanosti a prehlbovania chudoby, ako o dôsledok nezodpovednej ekonomiky, ako o príčine prehlbovania či vyrovnávania rodových nerovností alebo ako o šanci na prehodnotenie tradičných spôsobov konania.
(Debrecéniová, Filadelfiová, Maďarová, 2009, s. 107)
20
2 HOSPODÁRSKA POLITIKA A DOPADY GLOBÁLNEJ KRÍZY NA HOSPODÁRSTVO V SR
Hospodárska politika je politika kaţdého štátu, ktorý prostredníctvom určitých ekonomických nástrojov dosahuje, resp. snaţí sa dosiahnuť spoločenské ciele a to: cenovú stabilitu, vyrovnaný štátny rozpočet, trvalý hospodársky rast a nízku mieru nezamestnanosti. Súčasťou kaţdej hospodárskej politiky je menová a rozpočtová politika.
Vývoj posledných rokov ukazuje, ţe ţiadna krajina bez ohľadu na to, ako je spravovaná, nie je imúnna voči recesiám. To znamená, ţe stále je ťaţké nájsť hospodársku politiku, ktorá by umoţnila rýchlo vytvoriť rovnováhu medzi rastom a infláciou.
Hospodárska politika stabilizujúca ekonomický cyklus však musí fungovať predovšetkým prostredníctvom svojho pôsobenia na agregátny dopyt. Čiţe hlavnou cestou, akou vláda môţe čeliť recesiám alebo spomaliť infláciu je pouţívať monetárne a fiškálne nástroje na ovplyvňovanie rastu agregátneho dopytu. Rýchlejší rast agregátneho dopytu potom vedie k rastu reálnemu outputu, zároveň sa zvýši tlak na mzdy a ceny a tým aj miera inflácie.
Kaţdá krajina, resp. kaţdý tvorca hospodárskej politiky musí brať do úvahy je celkový stav ekonomiky a potreba prispôsobovať agregátny dopyt. Keď ekonomika stagnuje, moţno pouţiť fiškálnu a monetárnu politiku na stimulovanie ekonomiky a zabezpečenie ekonomického oţivenia. Keď hrozí inflácia monetárna a fiškálna politika môţu prispieť k spomaleniu ekonomiky a k uhaseniu ohnísk inflácie. (Samuelson, Nordhaus, 2000, s. 679)
Makroekonomická hospodárska politika má svoje miesto hlavne v oblasti makroekonomickej rovnováhy a efektívnosti vyuţitia zdrojov. Ide o politiku v oblasti zabezpečovania základných ekonomických cieľov v spoločnosti. Vzhľadom k tomu, ţe makroekonomická hospodárska politika je zameraná nielen na celkový vývoj ekonomiky, ale aj na zachovanie relatívnej stability ekonomiky, väčšinou sa nazýva stabilizačná politika. Z hľadiska docielenia makroekonomickej rovnováhy sa rozlišujú opatrenia pôsobiace na strane agregátnej ponuky a na strate agregátneho dopytu. Do
21
makroekonomickej politiky zahŕňame rozpočtovú, menovú, medzinárodnú a dôchodkovú politiku.
Mikroekonomická hospodárska politika sa zameriava predovšetkým na zvyšovanie efektívnosti pri alokácii zdrojov spoločnosti. Do mikroekonomickej hospodárskej politiky patrí politika ochrany hospodárskej súťaţe, štrukturálna politika, sociálna politika, rozdeľovacia a podobne. (Slaný et al, 2003, s. 88)
2.1 Menová politika
Menová politika je činnosť, prostredníctvom ktorej, sa príslušné autority daného štátu snaţia plniť svoje ciele v oblasti peňaţného obehu. Ciele v závislosti od podmienok môţu byť rôzne, závisia od podmienok, v akých sa ekonomika danej krajiny nachádza.
Centrálna banka stanovuje vo svojej menovej politike viacero cieľov a je potrebné, aby sa navzájom nevylučovali. Cieľmi menovej politiky v histórii centrálnych bánk boli stabilita výmenného kurzu, hospodársky rast, zamestnanosť, rovnováha platobnej bilancie, stabilita peňaţnej zásoby a cenová stabilita. Výkon menovej politiky centrálnej banky spôsobuje buď expanziu alebo reštrikciu peňaţnej zásoby. Existujú tri druhy menovej politiky:
- expanzívna menová politika - reštriktívna menová politika
- neutrálna menová politika (Kotlebová, Sobek, 2007, s. 87-88)
Expanzívna menová politika – pri uplatňovaní expanzívnej menovej politiky banka zniţuje základnú úrokovú sadzbu a snaţí sa naštartovať ekonomiku. Tým zlacňuje peniaze, čím zvyšuje po nich dopyt. Firmy viacej vyrábajú, nakoľko sú im dostupnejšie a hlavne lacnejšie úvery. Ekonomika rastie. Ak expanzívnu menovú politiku centrálna banka vykonáva dlho, hrozí nárast cenovej hladiny. Nástrojmi expanzívnej menovej politiky je zniţovanie základnej sadzby centrálnej banky, nalievanie peňaţnej masy cez dlhodobé refinančné operácie, zniţovanie povinných minimálnych rezerv.
22
Reštriktívna menová politika – pri reštriktívnej menovej politike sa banka snaţí o zníţenie peňaţnej masy z trhu prostredníctvom navýšenia úrokových sadzieb, sterilizačnými operáciami na voľnom trhu a navyšovaním povinných minimálnych rezerv.
Sleduje tým obmedzenie prístupu k lacným peňaţným zdrojom, čím zabraňuje inflačným rizikám a prípadnému prehriatiu ekonomiky. Najčastejším nástrojom pre uplatňovanie reštriktívnej menovej politiky je navyšovanie základnej úrokovej sadzby, ktoré má okamţitý účinok na zmenu medzibankových sadzieb v danej ekonomike. (Belás et al, 2010, s. 41-43)
Centrálna banka je mimoriadne dôleţitou súčasťou bankového systému.
Predstavuje vrcholový subjekt menovej politiky a regulovania bankového systému.
Svojimi aktivitami veľmi výrazne vplýva na priebeh reprodukčného procesu a determinuje význam makroekonomických ukazovateľov. Centrálna banka určuje menovú politiku, prostredníctvom rôznych operácií. (Belás, 2009, s. 25)
2.1.1 Nástroje menovej politiky
Priame nástroje menovej politiky sa v súčasnosti vyuţívajú menej ako nepriame nástroje. Patria sem:
- Úrokové a úverové limity a stropy – tento nástroje znamená, ţe centrálna banka stanoví limit, resp. objem úverov, ktorý môţe byť klientom poskytnutý. Pri úrokových sadzbách CB stanovuje minimálne sadzby pri depozitách a maximálne sadzby pri úveroch
- Povinné vklady – centrálna banka stanovuje výšku finančných prostriedkov, ktoré musia komerčné banky vkladať na účet v CB
- Pravidlá likvidity – banka má dostatok likvidity vtedy, ak vie dostatočne rýchlo premeniť svoje aktíva na hotovosť
Nepriame nástroje:
- Operácie na voľnom trhu – vykonávajú sa prostredníctvom vlastných cenných papierov CB alebo prostredníctvom štátnych cenných papierov. Delíme ich na
23
aktívne operácie na voľnom trhu, kde centrálna banka vstupuje na peňaţný trh kvôli svojim zámerom a potom sú to vynútené operácie na voľnom trhu, kde sa centrálna banka snaţí odvrátiť negatívne tlaky, ktoré sú spôsobené inými subjektmi a môţu ohroziť jej ciele.
- Devízové intervencie – sú obchody, ktoré prebiehajú medzi centrálnom bankou a komerčnými bankami. Pri priamych devízových intervenciách centrálna banka predá alebo kúpi zahraničnú menu za domácu. Pri nepriamych intervenciách centrálna banka zvýši alebo zníţi úrokovú mieru, alebo predá alebo kúpi cenné papiere denominované v cudzej mene.
- Diskontné nástroje – sú to úvery poskytované centrálnou bankou komerčným bankám za úrokovú sadzbu, ktorá sa nazýva diskontná
- Povinné minimálne rezervy – komerčné banky musia na účtoch centrálnej banky drţať povinné minimálne rezervy. Centrálna banka určuje ich výšku. Ak zvyšuje sadzbu povinných minimálnych rezerv, zniţuje sa peňaţná zásoba komerčných bánk a ak zniţuje sadzbu povinných minimálnych rezerv, dodáva likviditu na trh a peňaţná zásoba rastie.
2.1.2 Devízová politika
Medzi menovou a devízovou politikou existuje veľmi úzky vzťah. Menová politika sa zaoberá fungovaním vnútorného peňaţného trhu a devízová politika sústreďuje svoju pozornosť na vonkajší peňaţný okruh. Prepojenie týchto dvoch peňaţných okruhov zabezpečuje devízový kurz. (Kotlebová, Sobek, 2007, s. 87-88)
Vývoz a dovoz tovarov, sluţieb, kapitálu, dôchodkov a transferov patrí k trhovým faktorom, ktoré ovplyvňujú prirodzený vývoj devízového kurzu. Devízový kurz má objektívnu stránku, ktorá ovplyvňuje subjektívne zásahy do jeho úrovne. Povaţuje sa za významný nástroj hospodárskej politiky, a preto centrálne banky a vlády mnohých krajín zasahujú do prirodzeného vývoja ceny devíz. Týmito zásahmi buď priamo ovplyvňujú cenu devíz intervenciami na devízovom trhu na ťarchu alebo v prospech svojich devízových rezerv, alebo nepriamo ovplyvňujú cenu devíz svojou obchodnou cenovou, daňovou, colnou a úrokovou politikou.
24
Devízové intervencie uskutočňujú centrálne banky emisné banky alebo stabilizačné devízové fondy. Na devízových trhoch predávajú alebo nakupujú alebo predávajú svoju národnú menu pri súčasnom zníţení alebo zvýšení svojich devízových rezerv. Tým regulujú ceny devíz. Zmysel devízových intervencií spočíva v tom, ţe sa snaţia zabrániť neprimeranej nestabilite kurzového vývoja a vytvoriť stabilnejšie ekonomické prostredie pre rozvoj obchodu a investícií.
Fakultatívne - dobrovoľné devízové intervencie sa viaţu na vývoj v určitých ekonomických ukazovateľov a obligatórne – povinné devízové intervencie vyplývajú z medzinárodných dohôd a sú prísne viazané na povolené rozpätie pruţnosti devízového kurzu. (Jankovská, et al, 2003, s. 85-86)
Po zvýšení dopadov finančnej realitnej krízy začali všetky kľúčové centrálne banky robiť expanzívnu menovú politiku. Zníţili úrokové sadzby na historické minimá, napr.
Federálny rezervný systém zníţil úrokovú sadzbu v pásme 0,00 – 0,25%. Tieto kroky mali byť smerované na podporu finančného a bankového sektora, ktorý mal v tom čase veľké problémy s nedostatkom likvidity. Zníţením základných úrokových sadzieb tak centrálne banky poskytli pomoc bankám, ktoré tým získali potrebné zdroje pri minimálnych nákladoch.
Po stabilizovaní finančného sektora, kde napriek výraznej podpore centrálnych bánk muselo prísť v niektorých prípadoch i k priamemu zásahu štátu, sa nepodarilo naštartovať ekonomickú obnovu. Niektoré centrálne banky začali vyuţívať ďalšie nástroje expanzívnej menovej politiky. Medzi najagresívnejšie patrí kvantitatívne uvoľňovanie menovej politiky v podobe priameho nákupu finančných aktív centrálnou bankou.
Najsilnejšie kvantitatívne uvoľňovanie menovej politiky momentálne vykonáva Federálny rezervný systém. Cieľom je zlacniť peňaţnú masu a podporiť ekonomiku.
Európska centrálna banka si vybrala menej rizikovú formu expanzívnej menovej politiky, kedy nízke úrokové sadzby podporila repo /finančnými/ operáciami. Tu ide o kreditné uvoľňovanie menovej politiky, kedy nedochádza k riziku zotrvania obrovského mnoţstva likvidity na trhu bez časového obmedzenia. (Belás et al, 2010, s. 43-44)
Problémom monetárnej politiky môţe byť konflikt medzi jej vonkajšími a vnútornými cieľmi. Sprísnenie monetárnej politiky formou zvýšenia úrokovej miery
25
v snahe čeliť inflačným tlakom znamená zároveň rozšírenie úrokového diferenciálu, čo má za následok príliv špekulatívneho kapitálu zo zahraničia, ktorý môţe zničiť reštriktívnu snahu centrálnej banky. Môţe nastať aj opačná situácia, kedy centrálna banka sa snaţí expanzívnou politikou v podobe zníţenia úrokovej miery o povzbudenie investičných činností. Zníţené úrokové miery môţu viesť k odlivu kapitálu do zahraničia.
K zoslabeniu účinkov monetárnej politiky prispieva samofinancovanie investícií firmami. Je skutočnosťou, ţe najmä väčšie firmy často financujú svoje investície z vlastných zdrojov, t.j. z nerozdelených ziskov.
Ďalším problémom monetárnej politiky môţu byť pesimistické investičné a taktieţ spotrebiteľské očakávania. Môţu úplne negovať oţivujúci sa vplyv zníţenej úrokovej miery. Optimistické očakávania, pokiaľ ide o odbyt a zisky, môţu oslabiť tlmiaci účinok zvýšenej úrokovej miery. (Jurečka, et al, 2010, s. 179)
2.2. Rozpočtová politika
Verejné financie v zjednodušenej podobe predstavujú dvojsmerný proces. Vláda si na jednej strane stanovuje úlohy, ktoré chce plniť na základe zhodnotenia potrieb občanov, na druhej strane hľadá zdroje, prostredníctvom ktorých bude svoje funkcie realizovať.
Rozpočtová politika je pojem nadradený pojmu rozpočtový proces. Nástrojmi rozpočtovej politiky sú rozpočtové príjmy a výdavky. Rozpočtová politika označuje procesy, ktoré sa odohrávajú v rámci verejnej rozpočtovej sústavy. V rámci rozpočtovej politiky dochádza k regulácii vzťahov medzi zúčastnenými subjektmi v rámci toku verejných prostriedkov. Jej cieľom je vytvorenie dostatočných finančných zdrojov, čiţe verejných príjmov na prefinancovanie potrieb verejných rozpočtov.
Fiškálna politika predstavuje typ finančnej politiky, ktorá ovplyvňuje základné makroekonomické indikátory zmenami v štruktúre štátno-rozpočtových príjmov a výdavkov s cieľom stabilizácie makroekonomického vývoja. V rámci realizovanej fiškálnej politiky vláda aktívne vyuţíva ako nástroje vládne výdavky a na spotrebu
26
a investície, pričom vyuţíva vplyv tzv. čistých daní, čiţe daní zníţených o transfery.
(Medveď, Nemec, et al, 2007, s. 128)
2.2.1 Štátny rozpočet
Vlády vyuţívajú rozpočty na plánovanie a kontrolu svojich fiškálnych záleţitostí.
Rozpočet ukazuje, aké plánované výdavky budú v danom roku vyţadovať vládne programy, a aké príjmy moţno očakávať pri existujúcom menovom systéme. Typický rozpočet obsahuje zoznam špecifických programov, taktieţ zdroje daňových príjmov.
Rozpočtový prebytok vzniká, keď všetky dane a ďalšie príjmy prevyšujú v danom roku vládne výdavky. Rozpočtový deficit vzniká vtedy, keď výdavky prevyšujú dane. Keď sa príjmy a výdavky rovnajú, vláda má vyrovnaný rozpočet.
Keď má vláda rozpočtový deficit, musí si vypoţičať od verejnosti, aby mohla splatiť svoje záväzky. Aby si mohla vypoţičať, vláda vydáva obligácie, ktorými sú dlţné úpisy, ktoré sľubujú zaplatiť príslušnú peňaţnú sumu v budúcnosti. Vládny, resp. verejný dlh je celkovou peňaţnou hodnotou vládnych obligácií, ktoré vlastní verejnosť.
(Samuelson, Nordhaus, 2000, s. 670)
V ekonomike sa rozlišuje štruktúrny a cyklický rozpočet. Štruktúrny, čiţe aktívny rozpočet je určený aktívnou politikou, napr. určovaním daňových sadzieb, sociálnych dávok a podobne. Väčšiu časť rozpočtu však tvorí cyklický alebo pasívny rozpočet, ktorý je určený stavom hospodárskeho cyklu a odráţa vplyv hospodárskeho cyklu na príjmy z daní a tieţ aj na vládne transferové programy.
Štruktúrny rozpočet sumarizuje vládne príjmy, výdavky a deficit, ktoré by ekonomika vykazovala pri potenciálnom outpute. Cyklický rozpočet zase bilancuje zmeny v príjmoch a výdavkoch a v deficite, ktoré vznikajú preto, ţe ekonomika nepracuje s potencionálnym outputom, ale je v rozmachu alebo v recesii. Skutočný rozpočet znamená skutočné peňaţné príjmy, výdavky a deficit v danom období. Rozdiel medzi skutočným a štruktúrnym je cyklický rozpočet. (Kotlebová, Sobek, 2007, s. 278)
27
Z formálnej strany je štátny rozpočet bilanciou hospodárenia štátu za stanovené rozpočtové obdobie. Je nástrojom na zabezpečenie realizácie funkcií štátu a to alokačnej, distribučnej regulačnej a tvorby právneho systému. Patrí medzi najdôleţitejšie finančné nástroje na makroekonomickej úrovni, prerozdeľuje hrubý domáci produkt, a tým garantuje financovanie aktivít, ktoré sa realizujú mimo beţného trhového prostredia.
V SR je na úrovni verejných rozpočtov v plnom rozsahu zavedené programovo- výkonové rozpočtovanie. Procesy zostavovania a realizácie rozpočtov majú svoje dlhodobo zauţívané štandardné pravidlá a zásady. Rozpočtové zásady sú zásadami fungovania verejných rozpočtov.
Medzi rozhodujúce rozpočtové zásady patrí – zásada úplnosti rozpočtu, zásada špecializácie, zásada jednotnosti, zásada reálnosti rozpočtu, zásada časovej platnosti, zásada vyrovnanosti rozpočtu, zásada verejnosti rozpočtu, zásada efektívnosti, účelnosti a hospodárnosti.
Základnými etapami rozpočtového procesu sú príprava, prerokovanie a schvaľovanie štátneho rozpočtu, hospodárenie s rozpočtom v priebehu rozpočtového obdobia a hodnotenie plnenia rozpočtu po skončení rozpočtového obdobia. (Medveď, Nemec, et al, 2011, s. 303-322)
Rozpočty obcí a vyšších územných celkov obsahujú príjmy a výdavky, v ktorých sú vyjadrené finančné vzťahy k právnickým osobám a fyzickým osobám, ktoré pôsobia na spravovanom území, taktieţ k občanom ţijúcich na tomto území, vrátane finančných vzťahov k štátnemu rozpočtu. Finančné hospodárenie obcí a vyšších územných celkov sa riadi schváleným rozpočtom a plánom tvorby a pouţitia mimorozpočtových zdrojov.
V rámci reforiem, ktoré na Slovensku prebehli, má verejná správa vlastné rozpočtové pravidlá a bol zavedený nový pojem rozpočet verejnej správy ako strednodobý ekonomický nástroj finančnej politiky štátu. (Beličková et al, 2010, s. 125)
28 2.2.2 Verejné príjmy
Príjmy štátneho rozpočtu sú hlavnou súčasťou verejných príjmov. Verejné príjmy predstavujú prostriedky financovania verejných rozpočtov a sú rozhodujúcim zdrojom krytia verejných výdavkov. Okrem daní platených fyzickými a právnickými osobami, môţu byť príjmami štátneho rozpočtu príjmy z poplatkov, príspevkov, odvodov, cla, dovoznej a vývoznej priráţky, príjmy z výnosov cenných papierov, príjmy zo splácania úverov a pôţičiek a podobne. Verejné príjmy získava štát prerozdelením zdrojov zo štátnych podnikov, od podnikateľských subjektov, z rozpočtových a príspevkových organizácií, od obyvateľstva a zo zahraničia.
Verejné príjmy delíme z viacerých hľadísk:
z hľadiska pravidelnosti:
- pravidelné – predstavujú pravidelný, stály a trvalý zdroj financovania verejných výdavkov, napr. daň z pridanej hodnoty
- nepravidelné – predstavujú jednorazové mimoriadne príjmy, napr. príjmy z mimoriadnych daní alebo príjmy zo štátnych pôţičiek
z časového hľadiska:
- beţné – krátkodobé – príjmy krátkodobého, neinvestičného charakteru, sú poskytnuté na obdobie do jedného roka
- kapitálové – dlhodobé – príjmy dlhodobého investičného charakteru, sú poskytnuté na obdobie dlhšie ako 1 rok
z ekonomického hľadiska:
- daňové - nedaňové z hľadiska dopadu:
- priame - nepriame z hľadiska pôsobnosti:
- príjmy s celoštátnou pôsobnosťou, väčšina daní
- prímy s miestnou pôsobnosťou, napr. miestne dane a poplatky z hľadiska záväznosti:
29 - obligatórne – povinné príjmy
- fakultatívne – dobrovoľné (Medveď, Nemec et al, 2007, s. 164-166)
Hlavným príjmom verejných financií sú dane. Daň je povinná, zákonom určená, spravidla opakujúca sa platba, ktorú odvádzajú fyzické a právnické osoby štátu v určenej výške a v stanovenom termíne. Je to povinná zákonom ustanovená platba vyberaná štátom, obcami alebo inými verejnoprávnymi subjektmi na úhradu verejných potrieb a to vo vopred stanovenej výške a s vopred určeným termínom splatnosti. Daň býva definovaná aj ako transfer finančných prostriedkov od súkromného sektora k verejnému sektoru.
Daňovú sústavu SR tvoria priame a nepriame dane. Medzi priame dane patrí daň z príjmov fyzických osôb, ktorá je vo väčšine krajín povaţovaná za najdôleţitejšiu z pohľadu spravodlivého zdaňovania a aj z pohľadu ekonomickej efektívnosti. Daň z príjmov právnických osôb patrí taktieţ medzi priame dane a táto daň sa vyrubuje právnickým osobám na ich zisky. Majetkové dane delíme na pravidelné – u nás je to najmä daň z nehnuteľnosti, a dane platené nepravidelne – dedičské, darovacie dane a ďalšie dane z kapitálových transferov.
Spotreba je zdaňovaná nepriamo, pretoţe túto daň odvádzajú výrobcovia a obchodníci, ktorí minimálne jej časť zahrnú do spotreby. Dane zo spotreby sa členia na dve základné skupiny – dane všeobecné, najmä daň z pridanej hodnoty a dane selektívne, čiţe spotrebné dane. (Medveď et al, 2009, s. 18-21)
Kaţdá krajina má svoj princíp zdaňovania, ale je prakticky nemoţné vytvoriť všeobecný model optimálneho daňového systému, ktorý by platil pre všetky krajiny súčasne. Ale existujú určité princípy, ktorých aplikovanie pri tvorbe daňového systému výrazne ovplyvňuje jeho fungovanie. Kritériami pre fungovanie optimálneho daňového systému podľa Stiglitza sú ekonomická efektívnosť, administratívna jednoduchosť, flexibilita, politická priehľadnosť a spravodlivosť.
Horizontálna daňová spravodlivosť hovorí o rovnakom zaobchádzaní s ľuďmi v rovnakých pozíciách. Podstata vertikálnej daňovej spravodlivosti spočíva v tom, ţe jednotlivci s vyššou platobnou kapacitou by mali platiť viac. Dopad jednotkovej dane
30
a veľkosť daňového presunu na konkurenčnom trhu závisí od elasticity ponuky a dopytu.
Na reálnej úhrade dane sa nepodieľa len ten subjekt, ktorý je platcom, ale daň sa presúva dopredu alebo dozadu. Optimálnu výšku daňovej sadzby modeluje Lafferova krivka.
(Medveď, Nemec et al, 2007, s. 176-198)
Pri samotnom uplatňovaní daňovej politiky vyuţíva štát systém, ktorým upravuje vymeriavanie a vyberanie daní. Sú to všeobecné pravidlá postupu štátu, ktorými sa riadi pri vymeriavaní a vyberaní daní, tieto pravidlá nazývame tieţ daňové zásady. Jednotlivé zásady sa vzájomne ovplyvňujú a súhrnne pôsobia na daňovú politiku štát. Podľa zásady všeobecnosti zdanenia majú platiť dane všetky daňové subjekty, nemali by sa brať do úvahy ţiadne privilégiá. V priebehu historického vývoja štát však postupne začal uplatňovať rôzne výnimky zo všeobecnosti zdanenia. V súčasnosti je to napr. úľava na dani pri odpočte nezdaniteľnej časti základu dane na daňovníka.
Zásada spravodlivosti – vo všeobecnosti by dane mali byť spravodlivé horizontálne aj vertikálne. Horizontálna daňová spravodlivosť znamená, ţe subjekty s rovnakými celkovými príjmami by sa mali zdaňovať rovnako. Pri vertikálnej daňovej spravodlivosti by mali subjekty s vyššími daňovými príjmami platiť vyššie dane.
Zásada zákonnosti vyjadruje skutočnosť, ţe dane by sa mali vyberať len na základe príslušného zákona a len v takej výške a za takých podmienok, v akých ich zákon určuje.
Zásada daňovej únosnosti je zásada, ktorá má štátu zabezpečiť dostatočný daňový príjem na uhrádzanie jeho výdavkov, podľa potreby určovať pohyb daňovej sadzby a takto ovplyvňovať daňové príjmy štátu.
Ďalšími zásadami sú zásada neutrality zdanenia, zásada dostatočnosti daňového výnosu, zásada stability, stimulačná daňová zásada, zásada určitosti a zásada minimálnych vkladov. Optimálny daňový systém by mal predstavovať čo najširšiu kombináciu jednotlivých daňových zásad. (Beňová et al, 2007, s. 122-124)
31 2.2.3 Verejné výdavky
Výdavky vznikajú v okamihu úhrady, náklady v okamihu spotreby. Nie kaţdý výdavok je zároveň nákladom a naopak. Náklady sa môţu analyzovať z viacerých hľadísk.
Efektívne vynakladanie verejných zdrojov predpokladá, ţe verejné prostriedky, ktoré vznikajú transferom súkromných zdrojov, budú prinášať vyšší úţitok, ako keby boli realizované v pôvodnom súkromnom sektore. Zniţovanie celkového objemu verejných výdavkov je veľmi zloţitý proces a preto dominantným prvkom je a bude tlak na zvyšovanie ich efektívnosti. Efektívne vynakladanie verejných zdrojov predpokladá, ţe verejné prostriedky, ktoré vznikajú transferom súkromných zdrojov, budú prinášať vyšší úţitok, ako keby boli realizované v súkromnom sektore. (Medveď, Nemec et al, 2011, s.
300-322)
Verejné výdavky sú dané politickou voľbou vlády. Od typu vlády závisí aj mnoţstvo a intenzita štátnych zásahov a od nich závisí aj veľkosť a štruktúra vládnych výdavkov. Tie predstavujú náklady na zabezpečovanie statkov a sluţieb, ktoré sú realizované prostredníctvom verejných rozpočtov, ale tieţ výdavky súkromného sektora, ktoré zaviedla vláda podľa jej pravidiel. Verejné výdavky delíme na transfery a vládne výdavky. Pri transferoch dotuje štát súkromné subjekty, ktoré vyuţívajú zdroje tak, ako uznajú za vhodné. Pri vládnych výdavkoch je tovar vyuţívaný štátom, a zdroje sú smerované tam, kam určí štát.
Z historického hľadiska členíme verejné výdavky na :
- riadne – zahŕňali beţné výdavky dvora panovníka, jeho úradníkov. Výdavky sa postupom času začali rozširovať o výdavky na školstvo, súdy políciu a pod.
- mimoriadne - zo začiatku súviseli len s eliminovaním vojen, s ich prípravou a vedením. Neskôr sa rozšírili napr. o financovanie rôznych verejných prác a pod.
Z ekonomického hľadiska:
- beţné výdavky – kaţdodenné beţné opakujúce sa potreby na rôznych vládnych úrovniach. Veľkú časť z nich predstavujú mandátne výdavky, ktoré sú nevyhnutné, napr. povinná školská dochádzka a pod.
32
- kapitálové výdavky – financujú sa nimi dlhodobé investičné potreby, ktoré väčšinou presahujú jedno rozpočtové obdobie
Z hľadiska účelu:
- výdavky na školstvo - výdavky na zdravotníctvo - výdavky na obranu - výdavky na kultúru
Z hľadiska moţnosti plánovania:
- plánovateľné – napr. výdavky na povinnú školskú dochádzku, výdavky na platy zamestnancov vo verejnom sektore
- neplánovateľné – náhodné, napr. v dôsledku ţivelných pohrôm a sankčné
Podľa úrovne verejnej správy : - centrálne
- regionálne - miestne
Z hľadiska spôsobu alokácie:
- alokačné – na nákup tovarov a sluţieb pre potreby verejného sektora a výdavky na zabezpečenie verejných statkov
- redistribučné – peňaţné transfery rôznym subjektom. Zmierňujú sa nimi nerovnosti v majetku a dôchodkoch
- stabilizačné – štát nimi ovplyvňuje stabilitu ekonomiky (Sivák et al, 2000, s.
216-220)
Výdavky v ekonomike majú rôznu formu. Hrubý domáci produkt obsahuje všetky rôzne druhy verejných výdavkov a pomocou neho moţno sledovať, ako a na čo sa výdavky v hospodárstve vyuţívajú. Základná ekonomická rovnica na výpočet hrubého domáceho produktu znie:
Y = C + I + G + NX
Y – hrubý domáci produkt
33
C – spotreba, čiţe výdavky domácností na tovary a sluţby
I – investície, napr. nákup kapitálového vybavenia strojov a zariadení
NX – čistý export, čiţe rozdiel medzi výdavkami cudzincov na domáce tovary – vývoz a domácimi výdavkami na zahraničné tovary – dovoz
G – vládne výdavky – sú to výdavky regionálnej, centrálne a miestnej vlády na nákup tovarov a sluţieb. (Beňová et al, 2007, s. 137)
Rozdiel medzi fiškálnou a monetárnou politikou je v tom, ţe monetárna politika pôsobí na ekonomiku predovšetkým nepriamo. Zatiaľ čo expanzívna fiškálna politika dáva viac peňazí priamo do rúk spotrebiteľa a podnikateľov, monetárna politika ovplyvňuje výdavky zmenami úrokových sadzieb, úverových podmienok, menových kurzov a cien aktív. (Samuelson, Nordhaus, 2000, s. 680)
Ďalší rozdiel medzi menovou a rozpočtovou politikovu je v tom, ţe kým opatrenia menovej politiky uskutočňuje pomerne malý okruh osôb, ktoré nie sú volené voličom, všetky dôleţitejšie opatrenia fiškálnej politiky musí schváliť parlament, ktorý pritom bude určite zohľadňovať vývoj preferencií svojich skutočných i potenciálnych voličov.
Diskutovanie o tom, či je vhodnejšia menová alebo rozpočtová politika vychádza z pevných pravidiel, alebo skôr z jednorazových rozhodnutí, nemoţno povaţovať za uzavreté. Mnoţstvo ekonómov je toho názoru, ţe by sa malo vychádzať z určitých pravidiel, ktoré by sa však mohli dať upravovať podľa reálnych podmienok. Je potrebné, aby hospodáriace subjekty tieto pravidlá poznali a aby sa stanovené pravidlá nemenili radikálne a veľmi často. Monetaristi význam takýchto pravidiel zdôrazňujú preto, lebo nedôverujú politikom a myslia si, ţe aj nedokonalý systém pravidiel je lepší ako prenechať rozhodovanie iba politikom. (Kotlebová, Sobek, 2007, s. 283)
2.3 Dopady globálnej krízy na hospodárstvo SR
Následky svetovej hospodárskej krízy na ekonomiku Slovenskej republiky boli väčšie ako sa predpokladalo. Táto najrýchlejšie rastúca ekonomika v regióne postupne zniţovala tempo rastu HDP. Ekonomika klesla reálne v prvom aţ treťom štvrťroku 2009 o 5,3%, čo predstavuje výrazný prepad oproti rovnakému obdobiu roku 2008 (rast 7,8 %)
34
a celému roku 2008 (rast 6,4 %). Kríza svojím globálnym charakterom zníţená o exportnú výkonnosť slovenských podnikov, efektívny dopyt, príliv priamych zahraničných investícií sa premietla sa do nárastu nezamestnanosti.
Následky krízy, ktoré dopadli aj na našich najvýznamnejších obchodných partnerov sa museli nevyhnutne odraziť aj na vývoji zahraničného obchodu. Celkový vývoz medziročne klesol o 19,9 % a dovoz o 23,4 %. Príjmy štátneho rozpočtu sa zníţili aj kvôli klesajúcim odvodom. Zníţila sa aj konečná spotreba domácností o 0,2 %.
Z hľadiska odvetvovej štruktúry najviac k poklesu HDP v prvých troch štvrťrokoch 2009 prispeli exportne orientované odvetvia, ktoré tradične generovali vysoký rast. Ide predovšetkým o výrobu dopravných prostriedkov, strojov, produktov strojárenstva, elektronických a elektrických zariadení. V roku 2009 priemyselná produkcia oproti rovnakému obdobiu minulého roka poklesla o 14,59 %. V decembri 2009 to uţ bol rast na úrovni 11,9 %. Najrýchlejšie rástli práve výroba dopravných prostriedkov, výroba strojov, ako aj výroba elektronických a elektrických zariadení. (Jahnátek, 2010, s. 10)
2.3.1 Dopady krízy na verejné rozpočty
Problém nadmernej verejnej spotreby v kombinácii so špecifickými dosahmi krízy na príjmovej a výdavkovej strane rozpočtov naštartoval novú kritickú etapu vo vývoji spoločnosti, ktorá sa uţ prejavila na príklade Grécka alebo Írska a môţe viesť v budúcnosti k masívnej nadnárodnej kríze verejných financií.
Počas druhej fázy súčasnej krízy – krízy ekonomickej, ktorá bola jednou z najhlbších v histórii, došlo k prepadu HDP v niektorých krajinách Európskej únie na 10%, znakom bol aj prudký rast nezamestnanosti. Určité znaky zlepšenia stále nie sú garanciou, ţe ekonomika prejde do fázy reálneho oţivenia. Oţiveniu bráni tretia fáza krízy a tou je kríza verejných financií. Tá je následkom kombinácie dvoch faktorov – dlhodobej neudrţateľnosti súčasných systémov verejných financií a špecifických dosahov podstaty a liečenia finančnej a ekonomickej krízy. (Medveď, Nemec et al, 2011, s. 28)
2.3.2 Dopady krízy na sociálny systém
Kríza v podmienkach Slovenskej republiky nemá v súčasnosti výraznejšie obrysy, ale treba pripomenúť, ţe jej vnútroštátne prejavy nie sú porovnateľné so sociálnymi dôsledkami s krízovými prejavmi na začiatku 90-tych rokov, a to najmä ako dôsledok
