Postavenie a perspektíva rozvojových krajín v rámci medzinárodného obchodu

(1)

Bankovní institut vysoká škola Praha

Zahraničná vysoká škola Banská Bystrica Katedra bankovníctva a poisťovníctva

Postavenie a perspektíva rozvojových krajín v rámci medzinárodného obchodu

Position and perspective of developing countries within international trade

Bakalárska práca

Autor: Veronika Grédiová

Bankovní management Vedúci práce: Ing. Peter Trúchly

Banská Bystrica Apríl 2011

(2)

VYHLÁSENIE

Vyhlasujem, ţe som bakalársku prácu spracovala samostatne a s pouţitím uvedenej literatúry.

Svojím podpisom potvrdzujem, ţe odovzdaná elektronická verzia práce je identická s jej tlačenou verziou a som oboznámená so skutočnosťou, ţe sa práca bude archivovať v kniţnici BIVŠ a ďalej bude sprístupnená tretím osobám prostredníctvom internej databázy elektronických vysokoškolských prác.

V Diakovciach, dňa 20.4.2011 Veronika Grédiová

(3)

Anotácia

Veronika Grédiová, Postavenie a perspektíva rozvojových krajín v rámci medzinárodného obchodu, Bakalárska práca, Bankovní institut vysoká škola Praha, Katedra Bankovníctva a poisťovníctva, Ing. Peter Trúchly, Banská Bystrica, apríl 2011, Počet strán: 48

Cieľom bakalárskej práce je analyzovať súčasný stav medzinárodného obchodu v rozvojových krajinách. Práca prináša stručný popis postavenia a perspektívy rozvojových krajín v rámci medzinárodného obchodu. V prvej časti práce charakterizujeme vývoj medzinárodného obchodu a jeho funkcie vo svete. V druhej časti sa zameriame na všeobecnú charakteristiku ekonomiky rozvojových krajín, výhody a nevýhody exportu a importu rozvojových krajín. V tretej časti sa venujeme krajinám BRIC (Brazília, Rusko, India, Čína). Tieto krajiny sa majú stať v roku 2050 dominantnými ekonomikami sveta.

Kľúčové slová: medzinárodný obchod, rozvojové krajiny, hrubý domáci produkt, svetové hospodárstvo, rozvinuté trhové ekonomiky, export, import, krajiny BRIC,

Annotation

Veronika Grediová, Position and perspective of developing countries within international trade, Bachelor work, Bankovní institut vysoká škola Praha, Katedra Bankovníctva a poisťovníctva, Ing. Peter Trúchly, Banská Bystrica, april 2011, Number of pages: 48

The aim of bachelor work is to analyze the current state of international trade in developing countries. The work brings short description of the positions and perspectives of developing countries within international trade. The first part in work we describe the development of international trade and its function in the world. The second part we focus on general characteristics of the economies of developing countries, advantages and disadvantages of exporting and importing developing countries. The third part we devote countries of BRIC (Brasil, Russia, India, China). These countries are to become dominant economies of the world in 2050.

Key words: international trade, developing countries, gross domestic product, the world economy, developed market economies, export, import, BRIC countries,

(4)

ÚVOD ... 5

1 POSTAVENIE, FUNKCIE A VÝVOJ MEDZINÁRODNÉHO OBCHODU ... 6

1.1FUNKCIE MEDZINÁRODNÉHO OBCHODU VO SVETE ... 8

1.1.1 Transformačná funkcia ... 8

1.1.2 Funkcia ekonomického rastu ... 9

1.1.3 Parametrická funkcia ... 10

1.1.4 Proporcionalitná funkcia ... 11

1.2VÝVOJ MEDZINÁRODNÉHO OBCHODU VO SVETE ... 11

1.2.1 Fázy vývoja svetového hospodárstva ... 12

1.2.2 Globálna finančná kríza ... 17

2 POSTAVENIE ROZVOJOVÝCH KRAJÍN V RÁMCI MEDZINÁRODNÉHO OBCHODU ... 18

2.1VŠEOBECNÁ CHARAKTERISTIKA EKONOMIKY ROZVOJOVÝ KRAJÍN ... 19

2.1.1 Charakteristické črty rozvojových krajín ... 20

2.1.2 Podstata a príčiny ekonomickej zaostalosti rozvojových krajín ... 21

2.1.3 Zdroje ekonomického rozvoja ... 25

3 EKONOMIKA KRAJÍN BRIC ... 31

3.1BRAZÍLIA ... 31

3.2RUSKO ... 33

3.3INDIA ... 36

3.4ČÍNA ... 39

ZÁVER ... 45

ZOZNAM POUŢITEJ LITERATÚRY ... 47

POUŢITÉ INTERNETOVÉ ZDROJE ... 48

(5)

5 ÚVOD

Medzinárodný obchod je súčasťou svetového hospodárstva odnepamäti, v súčasnosti od neho prakticky závisí kaţdá krajina sveta. V medzinárodnom obchode sa uplatňujú dve základné protichodné tendencie. Liberalizmus, t.j. postupné odstránenie prekáţok pohybu tovaru, sluţieb a kapitálu. Štát uľahčuje rozvoj medzinárodného obchodu na základe dvojstranných alebo mnohostranných dohôd v rámci medzinárodných inštitúcií.

Protekcionizmus, t.j. opatrenia zo strany štátu na ochranu vnútorného trhu resp. domácej ekonomiky pred zahraničnou konkurenciou. Ak má štát snahu podporovať export určitých komodít a presadzovať ho na zahraničných trhoch, hovoríme o agresívnom protekcionizme (vývozné subvencie, štátne úvery a granty).

Úlohou medzinárodného obchodu je výmena tovarov a sluţieb medzi skupinou krajín v rámci medzinárodného ekonomického zoskupenia. Pre rozvoj medzinárodného obchodu existuje veľa dôvodov. Na základe princípov komparatívnych výhod platí, ţe krajiny sa budú zameriavať na produkciu a export toho tovaru, ktorý môţu produkovať s relatívne niţšími nákladmi, a naopak všetky krajiny budú importovať také tovary, ktoré vyrábajú s relatívne vyššími nákladmi. Čoraz významnejšiu funkciu v medzinárodnom obchode získavajú sluţby. To znamená, ţe hospodárske subjekty, ktoré sídlia v rozdielnych krajinách si nezávisle od miesta transakcie vymieňajú rovnaké ekonomické hodnoty cez vlastnícke prevody.

Cieľom práce je definovať postavenie a perspektívu rozvojových krajín v rámci medzinárodného obchodu.

Práca je rozdelená do troch kapitol. Prvá kapitola sa venuje všeobecnej charakteristike vývoja medzinárodného obchodu a jeho funkcií vo svete. V druhej kapitole sa zameriavame na všeobecnú charakteristiku ekonomiky rozvojových krajín, výhody a nevýhody exportu a importu rozvojových krajín. Tretia kapitola je zameraná na charakteristiku krajín BRIC (Brazília, Rusko, India, Čína). Podľa súčasných očakávaní by sa tieto krajiny mali stať po roku 2050 dominantnými ekonomikami sveta.

(6)

6

1 POSTAVENIE, FUNKCIE A VÝVOJ MEDZINÁRODNÉHO OBCHODU

Medzinárodný obchod je najstaršou a najrozšírenejšou formou medzinárodných ekonomických vzťahov. V ostatných desaťročiach patrí k najdynamickejšie sa rozvíjajúcim faktorom svetovej ekonomiky. Pretoţe ide o dynamiku nielen z pohľadu kvantitatívneho, ale aj kvalitatívneho, moţno medzinárodný obchod označiť za rozhodujúci faktor, ktorý ovplyvňuje ekonomický rast a rozvoj nielen ekonomík národných, ale aj ekonomiky svetovej. Jeho pozícia a vývoj sú v blízkom vzťahu s praktickým presadzovaním sa komparatívnych výhod, ktoré mali z časového a teritoriálneho hľadiska na svetové hospodárstvo rozličný vplyv. To sa postupne prejavilo aj na sociálno-ekonomickej úrovni krajín i výrobných vzťahov. Medzinárodný obchod ako zloţka vonkajších hospodárskych vzťahov je aj ukazovateľ, do ktorého sa premieta úroveň a stav svetového hospodárstva a jeho elementov.¹

Podľa Svetovej obchodnej organizácie (WTO) sa medzinárodný obchod od roku 1948 do roku 2000 vyvíjal nasledovne:

- Obchod s tovarom v reálnom vyjadrení vzrástol o 6% ročne, t.j. 22 násobne.

- Produkcia tovarov vzrástla o 4% ročne, t.j. 7 násobne.

- Pomer tovarov a sluţieb na HDP vzrástol z 8% v roku 1950, na 29,5% v roku 2000.

- V priemere, príjem na obyvateľa je takmer 3 krát vyšší v roku 2000 ako v roku 1948.² Uvedený nárast dokazuje stále zvyšujúcu sa špecializáciu národných ekonomík a ich prehlbujúcu sa vzájomnú závislosť. Toto úsilie je prirodzeným prejavom súťaţenia na medzinárodných trhoch. To sa zobrazuje v poklese produkčných nákladov i rastu vyspelosti mnohých národných ekonomík, na druhej strane ale núti obchodných partnerov, firmy a aj celé krajiny k hlbšej súčinnosti. Miera zamerania je taktieţ dôleţitým ukazovateľom konkurencieschopnosti tak samotných vývozcov ako aj celých národných ekonomík. V posledných desaťročiach je toto súťaţenie pod stále narastajúcim tlakom globalizácie svetového hospodárstva ešte viac zrýchlené.

1 LEBIEDZIK, M. - NEZVAL. P. - MAJEROVÁ. I. Svĕtová Ekonomika. Brno: Computer press, a. s. 2006.

67 s.

2 http://www.wto.org/english/thewto_e/minist_e/min01_e/brief_e/brief21_e.htm, 2001

(7)

7

Začiatkom tretieho tisícročia nadobúda medzinárodná konkurencieschopnosť odlišné rozmery, ktoré sú vyvolané radikálnymi technologickými a globalizačnými posunmi, ako i s tým súvisiacimi sociálno-spoločenskými zmenami. Podmienky na globálnych trhoch sa začali zameriavať na rýchle zvyšovanie pridanej hodnoty s vyuţívaním znalostí. Súčasne sa mení aj celková podstata prístupu ku konkurenčným výhodám. Na medzinárodných trhoch sa zvyšuje schopnosť flexibilne a rýchle, pomocou vyuţitia inteligencie a podnikateľského citu, reagovať svojimi hmotnými a nehmotnými výstupmi na príleţitosti, ktoré nám poskytujú dané trhy.

„To prináša do medzinárodného obchodu významné zmeny. Ide nielen o jednoduchú výmenu tovarov či sluţieb, ale o transfer celého súboru výrobkov prepojeného s komplexom rôznych sluţieb, pričom táto výmena je ešte „zasieťovaná“ do procesu mnohých súvisiacich medzinárodných transakcií. Súbeţne s rýchlym rastom podielu svetového vývozu na vytvorenom národnom dôchodku (HDP) sa rozširuje aj spektrum medzinárodných rizík vyplývajúcich z protiopatrení menej úspešných krajín, platbyschopnosti dovozcov, determinovaných úrovňou ich likvidity, aţ po hrozby, vyplývajúce z moţných ekonomických kríz premietajúcich sa následne do politických konfliktov a prevratov. Hroziace disproporcie a následné poruchy v medzinárodnom obchode vyvolávajú však aj permanentnú snahu o koordináciu a súčinnosť jednotlivých elementov svetového obchodu.“³

Nadobudnutie nových rozvojových zdrojov, lepší prístup na trhy, dlhodobý vzrast vývozu a jeho diverzifikácia a racionalizácia dovozu, sú výsledkom začlenenia kaţdej národnej ekonomiky do medzinárodných ekonomických štruktúr. Odzrkadľuje sa to v jej raste, úsporách národnej práce, efektívnej premene štruktúry produkovaných výrobkov a zdrojov do ţelanej štruktúry potreby a v neposlednom rade do úrovne a stability jej vlastnej konkurencieschopnosti na medzinárodných trhoch. Jeho kladné pôsobenie je obzvlášť viditeľné pri malých ekonomikách, vzhľadom na to, ţe pri správnej orientácii a intenzite importovaných tokov môţe aj malá krajina zabezpečiť chýbajúce vlastné prírodné alebo iné zdroje.

Rozbor vývoja medzinárodného obchodu výrazne dokazuje, ţe v jeho fungovaní a účasti na celkovom hospodárskom napredovaní kaţdej krajiny moţno nájsť zreteľné rozdiely a to nielen v súvislosti od úrovne zariadenia výrobnými faktormi alebo

3 BALÁŢ, P. a kol. Medzinárodné podnikanie. 4.vyd. Bratislava: SPRINT vfra, 2005. 234 s.

(8)

8

ekonomického rozmeru, ale aj v závislosti od dosiahnutej ekonomickej vyspelosti. Napriek týmto rozdielom medzinárodný obchod patrí stále k dominantnejším faktorom, ktoré vplývajú na ekonomický rast v celom svetovom hospodárstve. Pritom plní celý rad všeobecne platných funkcií.⁴

1.1 Funkcie medzinárodného obchodu vo svete

U rôznych autorov sa môţeme stretnúť s rôznymi kritériami, na základe ktorých sa členia funkcie medzinárodného obchodu.

Napríklad podľa Lipkovej sa členia funkcie na:⁵ - transformačnú funkciu,

- rastovú funkciu,

S ďalším členením sa stretávame u Hamarnehovej:⁶ - transformačná funkcia,

- rastová funkcia,

- zahraničný obchod ako bariéra rastu domácej ekonomiky,

Osobne sa prikláňam k členeniu a definíciám funkcií podľa Baláţa, a to je nasledujúce:⁷ - transformačná funkcia,

- funkcia ekonomického rastu, - parametrická funkcia,

- proporcionalitná funkcia.

1.1.1 Transformačná funkcia

Podľa Baláţa je ekonomika charakteristická produkciou pre trh. Neustály nápor na rast výrobnej základne, ktorého hlavným cieľom je rozširovanie predaja, sa dostáva do konfliktu s rozmerom národného trhu alebo záujmami domácej konkurencie. V dôsledku toho sa export stáva dôleţitým cieľom pre naplnenie ambícií domácich producentov, alebo preklenutie obdobia poklesu vnútornej spotreby. Ďalšími dôvodmi prečo sú rozdiely medzi spotrebovaným a vyrobeným produktom, sú obmedzujúce prírodné, historické a geografické podmienky. Tieto podmienky spôsobujú, ţe jednotlivé tovary, ktoré sa spotrebúvajú v danej krajine nemoţno v potrebnom mnoţstve v danom období v krajine

4 BALÁŢ, P. a kol. Medzinárodné podnikanie. 4.vyd. Bratislava: SPRINT vfra, 2005. 233-235 s.

5 MICHNÍK, Ľ. a kol. Zahraničný obchod. Bratislava: SPRINT vfra, 1998. 20 s.

6 ČERNOHLÁVKOVÁ, E.-PLCHOVÁ, B. a kol. Zahraniční obchod. 3.vyd. Praha: Bankovní institut Vysoká škola, a.s., 2005. 10 s.

(9)

9

vyrobiť. Importom produkcie je moţné zabezpečiť chýbajúce zdroje, ktoré sú dané ekonomickými (vysoké produkčné náklady, a iné) alebo prírodnými (nedostatok surovín, klimatické podmienky, podnebné pásma, a iné) podmienkami.

Do postavenia jednotlivých krajín (podľa ich úspešnosti resp. neúspešnosti) v medzinárodnom súťaţení sa premieta prirodzený vývoj medzinárodnej deľby práce, ktorý je výsledkom pôsobenia uvedených a ďalších faktorov. Na druhej strane niektoré národné ekonomiky produkujú rôzne druhy tovarov a sluţieb, pričom vyuţívajú svoje komparatívne výhody, zvyky, know-how alebo pozíciu na trhu. Obchod teda musí zabezpečiť, aby vyrobené produkty zodpovedali potrebám domácností.

Pod pojmom transformačná funkcia podľa Baláţa teda rozumieme nástroje substitúcie domácej výroby, domácich zdrojov dovozom tovarov alebo vstrebávanie dovezených výrobných faktorov.⁸

Podľa Lipkovej transformačná funkcia zahraničného obchodu tkvie v prispôsobovaní sa (transformácii) vecnej štruktúry vytvoreného úhrnného spoločenského produktu pred jeho pouţitím. Hmotná stránka domácej produkcie je zameraná na uspokojovanie domácich i zahraničných spotrebiteľov. Výmenou vyrobenej národnej produkcie so zahraničnými výrobcami sa transformuje vecná štruktúra vyrobeného domáceho produktu podľa potrieb zabezpečenia proporcionality vo výrobnej i osobnej spotrebe.⁹

1.1.2 Funkcia ekonomického rastu

Zahraničný obchod podľa Baláţa podporuje efektívnejšiu exploatáciu zdrojov, ktoré sú k dispozícii a tým pádom pozitívne premieta svoje pôsobenie do úspory vynaloţenej práce, transformovaním vecnej štruktúry vyrobenej produkcie v danej krajine na štruktúru vyţiadanú a pouţiteľnú, a to z hľadiska jej sortimentnej i kvalitatívnej skladby. Pomáha nahradiť neefektívnu alebo menej efektívnu produkciu z domáceho prostredia dovozom alebo vyuţitím zahraničných zdrojov.

Takáto úspora práce ovplyvňuje aj rozsah zamerania sa a optimalizácie produkcie v krajine a jej zapájanie sa do procesov medzinárodnej deľby práce. Ako faktor ekonomického rastu má veľmi významný vplyv na pochopenie zahraničného obchodu.

8 BALÁŢ, P. a kol. Medzinárodné podnikanie. Bratislava: SPRINT vfra, 2001. 289 s.

(10)

10

Podstata tejto funkcie rastie zároveň s dynamikou celkového ekonomického rastu vo svetovom hospodárstve.

„Tvorba špecializačného profilu národnej ekonomiky ako výsledok uplatňovania princípu ekonómie času v medzinárodnom meradle je prejavom pôsobenia týchto faktorov:

- rozdielov v absolútnej veľkosti nákladov práce,

- rozdielov v komparatívnych (relatívnych) nákladov práce,

- rozdielov vo vybavenosti krajín jednotlivými výrobnými faktormi (práca, pôda, kapitál),

- rozdielom v dosiahnutej technike, technológií a znalostiach (výrobkový cyklus, technicko-úţitkové parametre v najširšom slova zmysle),

- rozdielom v „ľudskom kapitáli“ (know-how, vzdelanie, atď.),

- geografického konceptu komparatívnych výhod (priestorovo diferencovaná alokácia centier výroby a obchodu voči alokácii prírodných zdrojov).“¹⁰

Podľa Lipkovej rastová funkcia zahraničného obchodu umoţňuje transformáciu vecnej štruktúry vyrobeného úhrnného spoločného produktu pred jeho pouţitím. Zapojenie krajiny do medzinárodnej deľby práce vytvára priestor pre vyuţitie špecializačného efektu kaţdej ekonomiky. Predajom tovaru na svetových trhoch krajina realizuje dodatočné zisky.

Zvyšuje sa objem pouţitého národného dôchodku oproti vyrobenému. Zabezpečujú sa tak dodatočné zdroje ekonomického rastu.¹¹

1.1.3 Parametrická funkcia

Úroveň medzinárodnej deľby práce sa čoraz viac prehlbuje a výsledkom toho je urýchľovanie vedecko-technického pokroku. Tým pádom narastá úloha medzinárodného obchodu ako nástroja konfrontácie na svetovom trhu. Celý proces zmien v samotnej sortimentnej a vecnej skladbe vyrábanej produkcie je urýchlený tým, ţe v súčasnosti je takmer polovica svetovej produkcie zloţená z hotových výrobkov, ktoré sa dostávajú ku konečnému spotrebiteľovi prostredníctvom medzinárodného obchodu.¹²

Úspešnosť daného výrobku na trhu ovplyvňuje permanentný tlak, ktorý vytvára svetový trh na technicko-technologické, úţitkové, kvalitatívne ale i cenové a ďalšie

10 BALÁŢ, P. a kol. Medzinárodné podnikanie. Bratislava: SPRINT vfra, 2001. 290-291 s.

12 BALÁŢ, P. a kol. Medzinárodné podnikanie. Bratislava: SPRINT vfra, 2001. 291 s.

(11)

11

parametre. Mnoţstvo a kvalita informácií vytvorených svetovým trhom a ich včasné implementovanie do vnútra ekonomiky, spojené s prispôsobením sa domácej produkcii a vývozným fondom za neustále náročnejších podmienok trhu, sú jedným z najvýznamnejších predpokladov udrţania si svojej pozície na trhu.

Parametrická funkcia medzinárodného obchodu v súčasnej dobe, kedy na medzinárodnom trhu prebieha neustále ekonomické súťaţenie a kde väčšina výrobcov spĺňa technicko-úţitkové vlastnosti výrobkov, nadobúda rozličný význam. V prípadoch, kedy výrobcovia nie sú schopní vyrovnať sa s rastúcimi nárokmi svetového trhu, čo sa premieta do trvalejšieho ekonomického poklesu v národnej ekonomike, môţe byť tento fakt chápaný aj ako prejav zaostávania národnej ekonomiky. V dôsledku toho sa zavádzajú rôzne ochranárske opatrenia, ktoré môţu pomôcť rýchlejšie sa prispôsobiť novej situácii, alebo sa ekonomicky osamostatniť a definitívne opustiť existujúce medzinárodné pozície.

1.1.4 Proporcionalitná funkcia

Proporcionalitná funkcia zabezpečuje reprodukčný proces prebiehajúci v národnej ekonomike. Aktívne chápanie obchodu, ktoré znamená podporu exportu na urýchlenie hospodárskeho vývoja, je preferované čoraz častejšie neţ pasívny prístup, pod ktorým rozumieme len export slúţiaci na pokrytie neodmysliteľných dovozných nárokov danej ekonomiky. Hlavným zmyslom je produkovať a exportovať tovary, do ktorých krajina vkladá komparatívne výhody a naopak, importuje tie komodity, pri výrobe ktorých takéto výhody nepouţíva, ak sa medzi vzájomnými zahranično-obchodnými aktivitami nachádzajú správne proporcie. Rovnováha proporcií, ktorá prináša dlhodobú úsporu spoločenskej práce, pozitívne ovplyvňuje aj rýchlosť hospodárskeho rastu krajín a integračných zoskupení a v neposlednom rade zniţuje riziká, ktoré vyplývajú z vysokej angaţovanosti sa do medzinárodných špecializačných a kooperačných procesov.¹³

1.2 Vývoj medzinárodného obchodu vo svete

Medzinárodný obchod prechádzal a prechádza dôleţitými zmenami, čo sa týka dynamiky jeho rozvoja, kvalitatívnymi zmenami v teritoriálnej i komoditnej štruktúre, ale aj prehlbovaním odlišností vznikajúcich v jednotlivých jeho vývojových etapách. Aj keď mali tieto etapy vţdy iné vnútorné charakteristiky a odlišné výsledky, platí, ţe svojim zameraním, intenzitou a dynamikou rozvoja predpovedali vţdy vývoj v etape nasledujúcej.

13 BALÁŢ, P. a kol. Medzinárodné podnikanie. Bratislava: SPRINT vfra, 2001. 290-291 s.

(12)

12

Na základe toho moţno vyvodiť aj záver, ţe súčasný stav svetového hospodárstva a medzinárodného obchodu je výsledkom vývoja a rôznych zmien, ktoré sa v ňom udiali.

1.2.1 Fázy vývoja svetového hospodárstva Autor Baláţ uvádza nasledovné fázy:

a) Prvá fáza rastu (1870 - 1913)

Táto fáza bola charakterizovaná minimalizovanými vládnymi zásahmi do hospodárskeho ţivota, stabilným medzinárodným menovým systémom (ďalej len MMS), voľným pohybom kapitálu a migráciou obyvateľstva, ale aj zavádzaním obchodných prekáţok a ciel. Tie boli postupne v krajinách ako Veľká Británia a jej kolónie, Čína, Turecko, Egypt a iné zniţované. Naopak v USA, Rusku a Brazílii boli zavedené clá.

Pravidlá domácej hospodárskej politiky boli dané zdravým financovaním, vyrovnanými štátnymi rozpočtami a následným vznikom sociálneho zabezpečovacieho systému. V niektorých krajinách sa postupne začali uplatňovať vládne zásahy na urýchlenie výstavby ţelezníc, bankovníctva a ekonomického rastu. Najrýchlejší ekonomický rast bol zaregistrovaný v USA a to z dôvodu koloniálnej, zahraničnej, hospodárskej i vojenskej nadvlády, najmenší v Ázii. V USA toto obdobie nadväzovalo na rastúcu exploatáciu všetkých surovín, ktoré mala krajina k dispozícii a priťahovaním zahraničného kapitálu imigrantov svojimi rozsiahlymi rozvojovými moţnosťami. V tomto období dosahoval domáci investičný rozsah najväčšie prírastky v rámci celosvetového hospodárstva.¹⁴

b) Druhá fáza rastu (1914 - 1950)

V tejto fáze svetové hospodárstvo prešlo mnohými krízami a vojnovými konfliktami. Dopad prvej a druhej svetovej vojny bol na európske ekonomiky a hlavne na Japonsko enormný. V rokoch 1929-1933 celosvetová ekonomická kríza vyvolala kolaps svetového ekonomického poriadku a podnietila vznik nových spôsobov štátnych zásahov a intervencií do rozvojových procesov. Čo sa týka medzinárodného obchodu išlo najmä o zvýšený protekcionizmus a podporu produkcie tovarov znamenajúcich kompenzáciu dovozu. Po roku 1930 začali byť hlavne v Nemecku a Japonsku zásady liberalizácie v ekonomike a obchode zamieňané rozsiahlymi zásahmi štátu do vlastnej ekonomiky a

(13)

13

obmedzovaním dovozu. Neskôr sa to ukázalo v ich militarizácii i akvizícii vlastného vojenského priemyslu a násilnému vojenskému začleneniu okolitých krajín.

Obrovské vojenské dodávky do Európy a Ázie zapríčinili po roku 1940 ojedinelý hospodársky rast v USA, ktorý sa premietol do získania rozhodujúceho technologického a ekonomického náskoku vzhľadom k ostatným veľmociam. Bývalý ZSSR uskutočnil veľa radikálnych krokov, ktoré súviseli s likvidáciou súkromného vlastníctva, vybudovaním štátom riadených aj vlastnených podnikov v poľnohospodárstve a priemysle a zavedením plánovania ako moţnosti k funkcii trhu. Dynamickejší rast ekonomiky mala zabezpečiť vysoká miera investícií na úkor priamej spotreby. V roku 1929 nastal kolaps medzinárodného obchodu a kapitálových trhov zapríčinený rozsiahlymi poruchami v celkovo sa liberalizujúcom svetovom hospodárstve.¹⁵

c) Tretia fáza rastu (1951 - 1990)

Svetové hospodárstvo sa v povojnovom období orientovalo na zrýchlenú rekonštrukciu zničených národných hospodárstiev. Ekonomický rast a rast hrubého domáceho produktu (ďalej len HDP) dosahoval v priemere viac ako 4%. Znamenalo to aj rozmach medzinárodného obchodu, ktorý bol väčší ako v predchádzajúcom období s výnimkou USA. Tieto kladné zmeny sa premietli od plytvania zdrojmi počas vojny, k podpore prosperity, dynamického ekonomického rozvoja a urýchleniu medzinárodného obchodu. Tretia fáza bola tieţ štádiom úspešnej obnovy liberálneho svetového obchodovania a zavedenia medzinárodného bretton-woodskeho menového systému, ktorý podporoval rýchly hospodársky vývoj. Štáty presadzovali nové rozvojové programy, ktorých významnou črtou sa stal všeobecný rast miery zahraničných investícií v rámci celosvetového hospodárstva. To bolo hlavným dôvodom, prečo bolo moţné udrţovať tak vysokú mieru rastu.

Po druhej svetovej vojne došlo k prevratu medzi rastom medzinárodného obchodu a ekonomickým rastom, prírastok obchodu bol o polovicu vyšší. Bolo to výsledkom intenzívneho otvárania národných ekonomík, ktoré touto cestou chceli urýchliť ekonomické napredovanie a získať pre seba najrýchlejšie vecné vstupy potrebné na obnovu. Zároveň so stále väčším podielom hotovej produkcie na vývoze klesala jej surovinová a materiálová náročnosť. Na základe toho sa postupne menila aj teritoriálna štruktúra vývozcov a dynamika sa opierala najmä o export z rozvinutej trhovej ekonomiky.

(14)

14

Aţ do obdobia ropných šokov registroval medzinárodný obchod vo vývoji svojho fyzického alebo hodnotového objemu, dynamický, ale pritom aj konzistentný rast. Prevrat súvisiaci s celkovým poklesom v rokoch 1973-1979 významne ovplyvnil najmä hodnotové prírastky medzinárodného obchodu. Na celkový vývoj rozvinutej trhovej ekonomiky malo významný dopad aţ 20 násobné zvýšenie cien energetických nosičov a vývozu ropy.

Katastrofálne následky však zaregistrovali najmä tzv. netto importéri energie, t.j. krajiny, ktoré boli pri zabezpečovaní energetických potrieb krajiny odkázané na ich dovoz. Ich rýchlorastúca zadlţenosť sa odráţala do hospodárskej stagnácie a následne aj do úplného poklesu dopytu na svetových trhoch, z ktorých táto skupina krajín prakticky odišla.

Začiatkom 80. rokov sa prejavil proces úspešnej adaptácie rozvinutej trhovej ekonomiky na dôsledky ropných šokov. Po páde cien ropy nenastala rýchla obnova ekonomického rastu ako sa pôvodne predpokladalo. S konjunkturálnou krízou sa nedokázala vyrovnať najmä ekonomika USA, ktorá nedokázala v predchádzajúcom období prijať rázne protiopatrenia hlavne v oblasti reštrukturalizácie svojho spracovateľského priemyslu. Následkom toho nastali interné finančné a hospodárske poruchy, rast nezamestnanosti a pokles hospodárskeho rastu.

Počas celého povojnového obdobia rástol medzinárodný obchod podstatne rýchlejšie ako HDP. Tento vývoj oslaboval štruktúru obchodu vo vzťahu k vývozcom surovín a ich schopnosť importovať aţ do roku 1974, kedy následkom ropných šokov podiel tejto komoditnej skupiny na celkovej medzinárodnej výmene dočasne výrazne vzrástol. Neovplyvnil však viditeľne fyzický prírastok objemu vývozného substrátu.

Menej rozvinuté krajiny sa dostali do značne zloţitej situácie v prvej polovici 80.

rokov zrútením trhu Organizácie krajín vyváţajúcich ropu (ďalej len OPEC). Programy pre rozvoj, ktoré väčšina z nich financovala z cenového boomu dovozu suroví, sa rozpadli.

Úrokové miery, ktoré boli vysoké, zvýšili ich zadlţenosť a následne zníţili ich reálnu kúpnu silu. Najvyspelejšie krajiny sa ocitli v opačnej situácii tým, ţe pád cien začal účinkovať ako dodatočný investičný a rozvojový ukazovateľ. Koncom tejto etapy sa najúspešnejšie krajiny začali presadzovať cez export tak, ţe začali budovať nanovo technologicky náročné odvetvia. V USA podiel high-tech na exporte presiahol postupne 60%.¹⁶

(15)

15 d) Štvrtá fáza rastu (1991 - 2005)

Táto fáza v ktorej svetové hospodárstvo napredovalo, bola ohraničená neopodstatnenými dôsledkami vyplývajúcimi z rozpadu ideologicky a ekonomicky rozdvojeného svetového hospodárstva a obnovou jeho kontinuálnej trhovej hegemónie.

Strata „vonkajšieho“ nepriateľa zabezpečila moţnosť uvoľnenia finančných a kapitálových zdrojov, ktoré predstavovali obrovské náklady na zbrojenie a podporu vojensko- priemyselných komplexov, a ktoré boli postupne presúvané do tých oblastí, v ktorých v potrebnej miere dovtedy chýbali, alebo z dôvodu nedostatku zdrojov neprinášali očakávaný prínos. Rozvoj svetového hospodárstva sa v tejto fáze preukázal napriek mnohým krízovým stavom v rozvinutej trhovej ekonomike, vo vysokom raste HDP, najmä prírastku na jednotlivca. Prírastky HDP boli z dôvodu relatívneho nasýtenia vnútornej spotreby čoraz viac predbiehané rastom exportu smerovaným navzájom medzi rozvinutými trhovými ekonomikami. Od konca 80. rokov boli dynamické prírastky obchodu čoraz častejšie zaregistrované aj v inej skupine krajín, najmä vo Východoázijských novo industrializovaných krajinách (Hongkong, Singapur, Juţná Kórea a Tchaj-wan tzv. NIRK) a začiatkom 90. rokov aj v skupine Zdruţenia národov juhovýchodnej Ázie (Thajsko, Indonézia, Malajzia a Filipíny tzv. ASEAN-4). Postavenie týchto krajín sa neustále zosilňovalo, prepájalo a spolu so záujmami japonskej ekonomiky vytváralo neskoršie finančné zdroje aj na podporu čínskej hospodárskej expanzie. Od druhej polovice 90.

rokov, a najmä po roku 2000, čínska hospodárska expanzia zaznamenávala historicky mimoriadne rastové výsledky, tak v HDP ako i vo vývoze.¹⁷

Váţne následky mal rozpad konglomerátu tzv. centrálne plánovaných ekonomík, najmä Strednej a Východnej Európy smerom do ich vnútra. Zánik Rady vzájomnej hospodárskej pomoci (ďalej len RVHP) a jej spoločnej vojensko-politickej štruktúry, zjednotenie Nemecka a rozpad ZSSR spôsobili hlbokú eróziu tradičných ekonomických väzieb a rozpad rozsiahlych kooperačno-špecializačných vzťahov a následnú stagnáciu vlastných ekonomík. Zapríčinilo to prudký pokles rastu národných dôchodkov, ústup z medzinárodných trhov (s výnimkou palív a surovín), ale aj zhoršenie rozvoja iných ekonomických ukazovateľov. Postupne sa táto skupina krajín dopracovala k pozícii marginálneho dodávateľa surovín a niektorých hotových výrobkov na svetový trh a na úkor rýchlo rastúceho vnútorného zadlţenia výstupnou stanicou pre exporty krajín s

(16)

16

rozvinutou trhovou ekonomikou (ďalej len RTE) a NIRK, ktoré tu realizovali svoje produkčné nadbytky. Ďalej sa tieto skupiny krajín snaţili čo najrýchlejšie prejsť zásadnou zmenou a hlbokou ekonomickou reštrukturalizáciou a pritom si zachovať určitý sociálny konsenzus. Do konca tisícročia však táto snaha priniesla len čiastkové pozitívne posuny.

„Hlavné faktory, ktoré prispeli k pokroku v dlhodobej integrácii svetového trhu v 90. rokoch a tým aj k rastu svetového obchodu, boli zmeny v týchto oblastiach:

- rýchly technologický a organizačný pokrok v primárnej produkcii, priemysle a medzinárodnom obchode,

- dynamickejšia, pruţnejšia a všestrannejšia adaptácia krajín na prebiehajúce zmeny v oblasti priemyslu, v medzinárodnom obchode a komerčnom vyuţívaní nových vedecko-výskumných poznatkov, know-how, zapájanie sa do odbytových a produkčných sietí a reťazcov,

- zlepšenia a zjednodušenia v oblasti daňových systémov s dopadom na existujúce obchodné bariéry,

- technologická a ekonomická revolúcia v doprave, komunikačných a informačných systémoch,

- zdokonalenie medzinárodných menových a zjednodušenie úverových vzťahov, - presadzovanie integračných a vnútrofiremných vzťahov, ktoré zjednodušovali

a urýchľovali rozvoj medzinárodného obchodu a efektivizovali vnútorné produkčno-odbytové väzby medzi firmami,

- zdokonalenie a zjednocovanie legislatívy a medzinárodného práva atď.“¹⁸

Vysoká dynamika presadzovania sa vedecko-technickej náročnosti a jej výrazný prienik do produkcie aj beţných spotrebných výrobkov, potravín, expanzia sektora informatiky a sluţieb sa premietli do rozsiahlej cenovej diferenciácie a nerovnomerného cenového vývoja v tých istých tovarových skupinách výrobkov, odráţajúcich kvalitu ochrannej známky, inovačnú úroveň, módnosť a design tovaru, good-will výrobcov a iné technicko-úţitkové vlastnosti a s tým súvisiace sluţby. Súčasne sa prejavuje aj veľmi nerovnomerný cenový vývoj v mnohých tovaroch komplementárneho a substitučného charakteru, kde uţ ich cena nie je rozhodujúcim kritériom trhu.

Celkovo sa vnútro firemný obchod a obchod so sluţbami rozvíjal pomerne rýchlo.

V medzinárodnom obchode prírastky v tejto oblasti dosahovali vyššie tempá. Intenzívny

(17)

17

nástup medzinárodného podnikania bol zaregistrovaný aţ v spojitosti s rozšírením progresívnych foriem kooperácie, pričom bilaterálny zahraničný obchod v nich tvoril stále menšiu časť. Išlo tu aj o zahraničné investície, medzinárodnú prepravu, expanziu vyuţívania tzv. manaţérskych kontraktov.¹⁹

1.2.2 Globálna finančná kríza

V druhej polovici roka 2007 vyvrcholila v Spojených štátoch amerických globálna finančná kríza. V prvej polovici roka 2008 sa kríza preniesla do vyspelej Európy a v druhej polovici roka 2008 sa začala viditeľne prejavovať aj v krajinách strednej a východnej Európy vrátane odľahlejších regiónov v Afrike a Ázii.

„Zatiaľ čo americká ekonomika pociťovala problémy najmä vo finančnom sektore a v stavebníctve, západná Európa a vyspelá Ázia zaznamenali výpadok najmä v obchode a v niektorých prípadoch aj na domácich trhoch nehnuteľností. Rozvíjajúce sa ekonomiky boli ovplyvnené aj finančným aj obchodným kanálom – východoázijské ekonomiky to pocítili najmä poklesom exportu výrobkov, v prípade Indie a Číny tento efekt nebol aţ taký výrazný, keďţe domácu produkciu zachraňoval domáci dopyt. Rozvíjajúca sa Európa a Spoločenstvo nezávislých štátov bolo výrazne negatívne ovplyvnené prebúdzajúcou sa krízou z dôvodu závislosti na externom financovaní, ako aj na exporte výrobkov (v prípade Spoločenstva nezávislých štátov išlo najmä o export komodít ako ropa, plyn...). Krajiny Afriky, Latinskej Ameriky a Stredného východu sa borili s problémami klesajúcich cien komodít, klesajúceho dopytu a odlevu finančného kapitálu.“²⁰

20 KOTLEBOVÁ, J – CHOVANCOVÁ. B. Medzinárodné finančné centrá zmeny v globálnej finančnej architektúre. Bratislava: Iura Edition, 2010. 332-333, 336 s

(18)

18

2 POSTAVENIE ROZVOJOVÝCH KRAJÍN V RÁMCI MEDZINÁRODNÉHO OBCHODU

Charakteristika pojmu rozvojová krajina nie je jednoznačná, pretoţe sa nedá zhrnúť jednou vetou, čo je jeho obsahom. Veľmi často sa tento pojem spája s ekonomickou zaostalosťou a nedostatočným rastom, čo je v prípade niektorých rozvojových ekonomík veľmi zavádzajúce.

K určeniu všeobecnej charakteristiky rozvojových krajín, resp. rozvojového sveta, ktorý tento typ ekonomík tvorí, je potrebné nazrieť späť do histórie. Uţ v dobe kolonializmu boli koloniálne ekonomiky resp. polokolónie (napr. Čína) alebo závislé krajiny (napr. Argentína) oznčované termínom backwards countries, čo v preklade znamená zaostalé krajiny. Ich črtou bola ekonmická stagnácia alebo pomalý ekonomický rast a presun bohatstva a dôchodkov z týchto krajín do vládnucich ekonomík. Po získaní samostatnosti predstavitelia týchto krajín odmietali označenie, ktoré si spájali s prvkami rasizmu. Preto sa začalo pouţívať označenie menej rozvinuté krajiny (less developed coutries) alebo krajiny pripravujúce sa na rozvoj (underdeveloped countries). Ani tento názov nebol prijatý, a preto sa ustanovil, dalo by sa povedať diplomatický pojem, developing countries, čo v presnom preklade znamená rozvíjajúce sa krajiny.

Aj po ustálení pojmu stále panujú spory, ktorú krajinu do kategórie rozvojových zaradiť, a ktorú nie. Existuje mnoţstvo prístupov a koncepcií, z ktorých najrozšírenejšie a všeobecne pouţívané sú nasledovné dve:

- uţšia koncepcia: uznáva ako hlavné kritérium politickú samostatnosť a charakter ekonomických vzťahov. Podľa nej patria do skupiny rozvojových krajín všetky bývalé kolónie. V rámci tejto koncepcie sa vytvorila ďalšia skupina krajín – krajiny Centrálne plánovanej ekonomiky (ďalej len CPE).

Z pohľadu uţšej koncepcie sa do rozvojového sveta zaraďujú ekonomiky podľa politickej samostatnosti a charakteru sociálno-ekonomických vzťahov. Patria sem všetky krajiny a teritóriá v Afrike, Amerike, Ázii a Oceánii, ktoré získali nezávislosť a nie sú zahrnuté do rozvinutýh ekonomík, juţnej a východnej Európy a Spoločenstva nezávislých štátov.

(19)

19

- širšia koncepcia: berie ohľad predovšetkým na hľadisko ekonomickej úrovne, merané HDP alebo HNP (hrubý národný produkt) na obyvateľa a charater odvetvovej štruktúry ekonomiky, vyjadrovanej pomocou podielu zamestnanosti v jednotlivých sektoroch ekonomiky na celkovej zamestnanosti, ďalej stav a úroveň infraštruktúry.

Neberie do úvahy rozdiel medzi niekdajšími socialistickými krajinami a krajinami s trhovou ekonomikou.²¹

2.1 Všeobecná charakteristika ekonomiky rozvojový krajín

„Počas 50. a 60. rokov 20. storočia došlo k rozmachu národno-oslobodzovacieho hnutia a v jeho dôsledku k rozpadu koloniálnej sústavy. Z bývalých kolónií, polokolónií a závislých území vznikli desiatky nových politicky samostatných štátov, ktoré označujeme spoločným názvom rozvojové krajiny (ďalej len RK). Patrí sem asi stopäťdesiat krajín leţiacich na juţnej pologuli. Na 58% zemského povrchu v nich ţije asi 78% svetového obyvateľstva, pričom produkujú pribliţne 37% výkonov svetového hospodárstva.“²²

Podľa Komisie Organizácie Spojených národov (OSN) pre otázky populácie dosiahne do konca roku 2011 celkový počet obyvateľov Zeme 7 miliárd, v roku 2024 to bude 8 miliárd a 9 miliárd v roku 2045. Predpokladá sa, ţe pri súčasnom tempe prírastku obyvateľstva pribliţne v roku 2025 bude aţ 84% svetovej populácie ţiť v rozvojových krajinách, v samotnej Ázii uţ dnes ţije viac ako polovica obyvateľov Zeme. Predpokladá sa aj, ţe v roku 2050 bude aţ 70% populácie ţiť v mestách, pretoţe ambiciózni mladí ľudia odchádzajú z vidieka za vzdelaním a prácou.²³

Rozvojové krajiny tvoria najpočetnejšiu skupinu krajín dnešného sveta a začali čoraz výraznejšie zasahovať aj do politického a ekonomického diania. Po etape boja za účelom získania politickej samostatnosti sa ich ďalšie úsilie zameriava na riešenie problému odstránenia ekonomickej závislosti od bývalých metropol resp. štátov s vyspelou trhovou ekonomikou vo všeobecnosti, ktorá je charakteristickou črtou rozvojových krajín Ázie, Afriky a Latinskej Ameriky. Táto závislosť dodnes ovplyvňuje charakter rozvoja prírodných síl, určuje špecifikum rozdeľovania, produktivitu práce a pod. a v konečnom

21 LEBIEDZIK, M.-NEZVAL, P.-MAJEROVÁ, I. Svĕtová Ekonomika. Brno: Computer press, a. s., 2006.

8,183-184 s.

22 GAVAĽOVÁ, V. Ekonomika rozvojových krajín. Bratislava: EKONÓM, 2000. 7-8 s.

23 KUNZIG, R. Populace: Sedm miliard. Praha: Vydavatelský dům Sanoma Magazines. In National geographic. 2011. 36-57 s.

(20)

20

dôsledku aj začlenenie rozvojových krajín do medzinárodnej deľby práce a ich celkový ekonomický rast. Ekonomický vplyv vyspelých štátov je kvalitatívne silnejší na rozvojové krajiny ako opačne. Všetky najhlavnejšie rozvojové impulzy do rozvojových krajín prakticky prichádzajú zvonka, tzn., ţe všetky významné zmeny v ich hospodárskom ţivote či uţ v oblasti obchodu alebo výroby, ale aj v oblasti sociálnej a nadstavbovej, sú podmienené zodpovedajúcimi zmenami v štátoch s rozvinutou trhovou ekonomikou.

Mobilizácia vnútorných zdrojov ako jeden z prostriedkov na vyriešenie daného stavu naráţa na prekáţky a vonkajšia pomoc vedie v podstate k ďalšiemu zvyšovaniu ekonomickej závislosti a následne k zniţovaniu významu politickej suverenity rozvojových krajín. Uvedená spojitosť, resp. výrazná ekonomická závislosť od vyspelých trhových ekonomík zapríčiňuje, ţe rozvojové krajiny nesú v plnej miere následky hospodárskych otrasov, ktoré prebiehajú vo svetovom hospodárstve, spolu s celkovou sociálno-ekonomickou zaostalosťou tejto skupiny krajín a existenciou mnohosektorového sociálno-ekonomického systému v ktorom prevládajú predindustriálne formy výroby, podmieňujú nerovnomernosť v ekonomickom vývoji a taktieţ nerovnomernosť vo vytváraní jednotlivých článkov výrobných síl krajín rozvojového sveta.²⁴

2.1.1 Charakteristické črty rozvojových krajín

„Na základe uţ uvedených skutočností moţno konštatovať, ţe aj napriek existujúcej a neustále sa prehlbujúcej odlišnosti rozvojových krajín existuje v ich vývoji niekoľko spoločných čŕt a to sú:“²⁵

- predchádzajúca koloniálna resp. polokoloniálna závislosť,

- relatívne nízka ekonomická úroveň prejavujúca sa aj nízkym hrubým domácim produktom na obyvateľa,

- mnohosektorovosť ekonomiky,

- špecifická odvetvová monokultúrna štruktúra ekonomiky zameraná na prvovýrobu (t.j. na poľnohospodársku produkciu, resp. na ťaţbu surovín),

- jednostranný charakter zapojenia do medzinárodnej deľby práce - v dovoze prevládajú hotové výrobky s rozvinutých trhových ekonomík a vo vývoze prevaţuje úzky sortiment produktov ťaţobného priemyslu a poľnohospodárstva smerujúci do rozvinutých trhových ekonomík,

24 GAVAĽOVÁ, V. Ekonomika rozvojových krajín. Bratislava: EKONÓM, 2000. 8 s.

(21)

21

- nedostatočné spojenie s výdobytkami vedecko-technickej revolúcie, ktoré sa odráţa v technickej zaostalosti poľnohospodárskej a priemyselnej a výroby,

- akútny nedostatok vnútorných zdrojov ekonomického rastu a závislosť od vonkajších zdrojov, čo sa konkrétne prejavuje vo vysokej zahraničnej zadlţenosti, - celková zaostalosť informačnej, dopravnej a sociálnej infraštruktúry,

- prudký rast obyvateľstva (populačná explózia).²⁶

2.1.2 Podstata a príčiny ekonomickej zaostalosti rozvojových krajín

Hlavnou príčinou veľkej zaostalosti a nízkej úrovne rozvoja výrobných síl rozvojových krajín bol zaostalý vývoj a odlišný charakter výrobných vzťahov.

Príčiny súčasného stavu v týchto krajinách treba hľadať uţ v minulosti. V období kolonializmu došlo k obsadeniu rozsiahlych území v Afrike, Ázii, Latinskej Amerike, a k odčerpávaniu ich nerastného bohatstva. Rozvoj bol príliš jednostranný, zameraný hlavne na výstavbu infraštruktúry t.j. na budovanie dopravných a spojovacích zariadení, zabezpečovanie nevyhnutných školských zariadení a pod. Nedochádzalo k úplnému rozvoju ekonomiky, ale len k výstavbe toho, čo bolo neodkladné, aby lacné suroviny mohli bez ťaţkostí smerovať do európskych metropol a aby sa priemyselné výrobky dali vyváţať do zámorských oblastí.

Napriek tomu, ţe sa kolonializmus ako systém v povojnovom období rozpadol, bieda, hlad a stagnácia sa preniesli i do súčasnosti. Terajšia zlá situácia vyplýva i z vnútorných problémov rozvojových krajín. Často sa stretávame so zlou organizáciou celého spoločenského ţivota a s nevyhovujúcou štátnou správou, s rozkrádaní zahraničných úverov, s neschopnosťou riešiť sociálno-ekonomické problémy a pod.

Keďţe rozvojový svet je nejednotný celok, ktorý zároveň podlieha vnútornej diferenciácii, je veľmi zloţité určiť jeho špecifické znaky, ktoré by sa vzťahovali rovnako na všetky rozvojové krajiny. Z toho dôvodu aj nasledujúce znaky, ktoré tvoria podstatu ekonomickej zaostalosti, neplatia pre kaţdú rozvojovú krajinu, ale vzťahujú sa na rozvojový svet ako celok.

Z ekonomického hľadiska moţno rozvojové krajiny charakterizovať ako krajiny vyznačujúce sa pomerne nízkou ekonomickou úrovňou, meranou hrubým domácim produktom, resp. jeho prírastkom.

(22)

22

„Hrubý domáci produkt (HDP) je makroekonomický ukazovateľ, ktorý informuje o výsledku produkcie krajiny počas určitého obdobia. Zahŕňa všetky tovary a sluţby, ktoré boli vyprodukované, resp. poskytnuté v rámci hraníc krajiny, či uţ domácimi alebo zahraničnými subjektmi a ocenené trhovými cenami. Ekonomická teória definuje HDP ako súhrnný objem finálnej produkcie, produkcie ktorú vytvorili výrobné faktory pôsobiace na území určitého štátu. Je dôleţité zdôrazniť, ţe sa pri tom neberie do úvahy to, ktorá národná ekonomika je vlastníkom výrobného faktora.“²⁷

Nízky hrubý domáci produkt na obyvateľ sa prejavuje nízkou ekonomickou úrovňou. Podľa WDR (World Development Report - Správa o svetovom rozvoji, výročná publikácia Svetovej banky) bol HDP rozvojových krajinách začiatkom 90. rokov okolo 900 USD. Táto nízka úroveň HDP bola ovplyvnená hlavne podielom Indonézie (500 USD), Číny (350 USD) a Indie (340 USD) na obyvateľa, ktoré sú najľudnatejšími rozvojovými krajinami na svete. Z dôvodu naštartovania týchto ekonomík, čo sa prejavilo aj v raste ich HDP na obyvateľa (Indonézia 1080 USD, Čína 750 USD a India 380 USD), dochádza koncom 90. rokov k pozitívnym zmenám v tvorbe HDP, ktorého priemerná výška v rozvojových krajinách dosiahla 2580 USD na obyvateľa. Čína pritom dosahuje za ostatných 20 rokov jeden z najvyšších hospodárskych rastov na svete, ktorý v niektorých prípadoch presiahol 10%, pričom vo vyspelých krajinách to bolo okolo 2-3% ročne. Je však nutné vyzdvihnúť, ţe v súčasnej dobe existujú aj skupiny rozvojových krajín, ktorých ekonomická úroveň vyjadrovaná HDP je podstatne vyššia ako priemer niektorých vyspelých priemyselných ekonomík. Sú to prevaţne bohaté ropné krajiny prosperujúce vďaka svojmu ropnému bohatstvu (napr. Spojené arabské emiráty, Katar, Kuvajt a iné).

Tieto krajiny dosahujú HDP na obyvateľa vo výške 15 000 USD a viac. Aj niektoré novoindustrializované krajiny predstihujú rad vyspelých ekonomík, čo vyplýva z ich dlhodobého vysokého tempa ekonomického rastu, napr. Hongkong, Singapur.

Pre väčšinu rozvojových krajín je charakteristický veľmi nízky podiel HDP na obyvateľa. Zaraďujú sa sem krajiny, ktoré majú buď slabé zásoby nerastných, hlavne strategických surovín, alebo nevýhodnú geografickú polohu a často sa zmietajú vo vojnových konfliktoch. Toto sa týka aj štátu Mozambik, ktorý má v súčasnosti najniţší HDP na obyvateľa na svete (t.j. 464 USD – údaj z roku 2009). Ďalšími krajinami sú Somálsko, Etiópia, Konţská demokratická republika (bývalý Zair), Afganistan atď. Pod

(23)

23

extrémne nízku úroveň HDP a ekonomiky sa v týchto krajinách podpísali nedávne vojnové konflikty. V rámci rozvojových krajín je viditeľný diferenciačný proces, pokiaľ však ide o dlhodobé časové rozpätie ich ekonomická úroveň má vzostupný charakter.

S nízkou ekonomickou úrovňou súvisí štruktúra národného hospodárstva, ktorá je charakteristická vysokým podielom prvovýroby, a to predovšetkým ťaţobného priemyslu a poľnohospodárstva, hlavne čo sa týka štruktúry pracovnej sily. Vo vyspelých krajinách podiel pracovnej sily predstavuje v poľnohospodárstve na celkovej zamestnanosti asi 7%, v rozvojových krajinách je to 62%. Na vývoj rozvojových krajín veľmi neefektívne vplýva prevaţujúca monokultúrnosť v ekonomike, t.j. rozvojové krajiny vyváţajú na trhy vyspelých priemyselných krajín prevaţne len jednu komoditu.

„Pod monokultúrnosťou v pravom zmysle slova sa z latinsko-gréckeho pojmu chápe poľnohospodárske pestovanie jednej plodiny na jednom a tom istom mieste počas viacerých rokov. V širšom kontexte vzťahujúcom sa aj na rozvojové krajiny vysvetľujeme monokultúrnosť ako orientáciu na jednu komoditu, ktorá je v danej krajine predmetom prvovýroby alebo ťaţby. Znamená to teda zaostalú štruktúru produkcie, pre ktorú je príznačný veľký podiel pripadajúci na prvovýrobu, kde prevaţuje poľnohospodárstvo, potravinárstvo a ťaţobný priemysel. Takýto produkt alebo surovina sa potom často stáva jediným objektom vývozu a z toho plynúcich exportných príjmov. Markantným prejavom monokultúrnosti je potom vysoký podiel exportu monokultúrneho produktu na celkovom exporte rozvojových krajín.^“28

Rozvojové krajiny predstavujú pomerne nejednotný celok, pre ktorý je príznačný niţší stupeň ekonomického rozvoja. Tomuto celku dáva nejednotný charakter odlišná hospodárska úroveň v rámci jednotlivých zaostalých krajín. Logickým dôsledkom je zloţitá kategorizácia a skonkretizovanie čistej monokultúrnosti na všetky rozvojové krajiny. Typickým príkladom sú novoindustrializované krajiny juhovýchodnej Ázie, v ktorých proces industrializácie a štrukturálnych zmien potlačil prejavy monokultúrnosti.

Opakom sú krajiny ťaţiace ropu (OPEC), ktoré predstavujú vysoký stupeň monokultúrnosti.

Typicky monokultúrne na ropu sú hlavne Nigéria (98%), Kuvajt (95%), Saudská Arábia (91%), Katar (91%), ktorých viac ako 90% exportu tvorí ropa.

(24)

24

Populačná explózia tieţ zintenzívňuje problémy rozvojových krajín. Je nutné si uvedomiť, ţe populačný rast je potrebné uvádzať do súvislosti s výrobou potravín.

Častokrát sa v rozvojových krajinách stretávame s tým, ţe populácia rastie rýchlejšie ako produkcia potravín. Hypoteticky, ak sa zachová terajšie územné rozloţenie poľnohospodárskej výroby, v ďalšom desaťročí bude najväčší nedostatok potravín na Strednom východe, v severnej a rovníkovej Afrike.

Sociálno-ekonomický dualizmus, resp. pluralizmus je pravdepodobne najrozšírenejším a najvýznamnejším znakom ekonomiky rozvojových krajín, charakteristický sociálno-ekonomickou mnohosektorovosťou. Vo väčšine rozvojových krajín existujú vedľa seba sektory: tovarová malovýroba, súkromno-kapitalistický, naturálny, štátny, štátno-kapitalistický. Ako následok ekonomického rozvoja, hlavne industrializácie, dochádza k poklesu predkapitalistických vzťahov a vedúcim zámerom sa pod vplyvom dominujúceho moderného sektora stáva trhové hospodárstvo podľa vzoru rozvinutých trhových ekonomík.

Rozvojové krajiny majú svoju vnútornú črtu, s ktorou je spojená významná vonkajšia črta. Je moţné ju charakterizovať ako pretrvávajúcu ekonomickú závislosť rozvojových krajín od rozvinutých priemyselných krajín. Prejavuje sa typicky v teritoriálnej štruktúre zahraničného obchodu, v kapitálovej pomoci a v činnosti transnacionálnych korporácií. Tieto tri piliere zostávajú aj na ďalej vo vzťahoch Sever-Juh hlavnými faktormi medzinárodnej ekonomickej interdependencie. Ide o typ asymetrickej interdependencie, ktorá je charakteristická najmä tým, ţe rozvinuté trhové ekonomiky sú čistými vývozcami kapitálu do rozvojových krajín, ktoré sú zase v postavení dlţníkov voči vyspelým krajinám.²⁹

Zlepšenie postavenia rozvojových krajín, ktoré nastalo, sa prejavuje v teritoriálnej štruktúre medzinárodného obchodu, kde sú síce hlavnými partnermi rozvojových krajín stále vyspelé krajiny, ale stúpa aj podiel vzájomného obchodu rozvojových krajín. Došlo tieţ k zmene komoditnej štruktúry medzinárodného obchodu. Rozvojové krajiny ako celok exportujú viac ako polovicu priemyselných výrobkov a menej neţ polovicu prvovýrobkov (vo vývoze vyspelých krajín je podiel priemyselných výrobkov na celkovom vývoze pribliţne 77%). Čo sa týka pohybu kapitálu, je zaujímavé, ţe podaktoré rozvojové krajiny (ropné a novoindustrializované) kapitál začínajú exportovať. Napriek týmto zmenám

(25)

25

ostávajú rozvojové krajiny závislé na vyspelých ekonomikách, čo potvrdzuje aj malý podiel ich vývozu do vyspelých krajín a veľkú podiel vývozu vyspelých krajín do rozvojových krajín a ďalej cenovo výhodnejšia komoditná štruktúra zahraničného obchodu vyspelých krajín neţ rozvojových krajín. Hospodárske zaostávanie rozvojových krajín a ich neucelené zastúpenie v medzinárodných hospodárskych vzťahoch (napr. svetový dodávateľ poľnohospodárskych produktov a nerastných surovín, ale aj dovozca hotových výrobkov, hlavne technicky náročných) má svoje príčiny objektívne (nemôţe ich ovplyvniť alebo iba s vysokými nákladmi) a subjektívne (môţe alebo je nútený ich zmeniť). Príčiny moţno ďalej rozdeliť na vnútorné (národné vlády majú za ne hlavnú zodpovednosť) a vonkajšie (či uţ na úrovni spolupráce národných vlád zo zahraničným vládami alebo podnikmi, národnými spoločnosťami a malými a strednými podnikmi alebo medzinárodnými organizáciami). Podstatné je, ţe subjektívne dôvody sú ovplyvniteľné, tým pádom i meniteľné a sú pôvodcom nielen marginalizácie rozvojových krajín, ale pri správnom vyuţití aj pôvodcom ich rozvoja.

2.1.3 Zdroje ekonomického rozvoja

„Ekonomický rozvoj a prekonávanie zaostalostí stojí na štyroch základných pilieroch, ktoré v rámci rozvojových krajín majú svoje špecifiká. Ide o tieto štyri hlavné faktory:

- Ľudské zdroje (ponuka práce, vzdelanie, disciplína, motivácia) - Prírodné zdroje (pôda, nerasty, palivá, podnebie)

- Tvorba kapitálu (stroje, továrne, cesty)

- Technológia (veda, technika, manaţment, podnikateľstvo).“³⁰

Ľudské zdroje - Vynímajúc kvantitu je nutné brať do úvahy aj kvalitu ľudských zdrojov. Preto sa na urýchlenie ekonomického rozvoja kladie dôraz na špecifické programy zamerané na zabezpečovanie prevencie chorôb a zlepšovanie výţivy a zdravia, zvýšenie úrovne vzdelania, zvyšovanie kvalifikácie pracovníkov, zminimalizovanie negramotnosti a zabránenie úniku mozgov. Dobré vzdelanie a zdravotný stav nezaručujú ľuďom len

„lepší a dlhší“ ţivot, ale stávajú sa predovšetkým činiteľmi hospodárskeho rozvoja krajiny.

Zdravé obyvateľstvo obmedzuje straty spôsobené chorobnosťou pracovníkov a umoţňuje vyuţiť ušetrené zdroje na rozvojové účely. Faktor vzdelania má aj svoju kvalitatívnu stránku. Nešetrí zdrojmi len priamo (zniţovanie chybovosti v procese výroby a obehu), ale

(26)

26

vyššie vzdelanie umoţňuje hospodárstvu ako celku prechádzať na výrobu s vyššou pridanou hodnotou, meniť štruktúru spotreby a aj posilniť svoju vonkajšiu rovnováhu, to znamená postavenie vo svetovom hospodárstve. Všetky ostatné zloţky výroby - suroviny, kapitálové statky, techniku a technológiu - moţno kúpiť alebo si ju vypoţičať od vyspelých krajín. Pre pouţitie modernej výrobnej techniky v domácich podmienkach je však potrebná vzdelaná a vysoko kvalifikovaná pracovná sila, ktorá musí byť dokonale odborne pripravená na jej prevádzku.

Prírodné zdroje – Orná pôda je asi najdôleţitejším prírodným zdrojom v rozvojových krajinách. Produktívne vyuţívanie pôdy s náleţitou ochranou prírody, obrábaním a hnojivami by dostatočne zvýšilo národný produkt chudobných krajín.

Základným kameňom národného hospodárstva je vo väčšine rozvojových krajín poľnohospodárstvo, ktoré je predstaviteľom prírodných zdrojov. Poľnohospodárstvo jednak uspokojuje základné potreby pre ţivot (výţiva) a súčasne mnohé poľnohospodárske plodiny tvoria výrobné vstupy do rôznych priemyselných odvetví (chemický, koţiarsky, textilný priemysel a pod). Čiţe v tejto skupine krajín sa poľnohospodárstvo môţe stať dôleţitým zdrojom hospodárskeho rastu, pričom nie je nutné, aby rástlo rýchlejšie ako odvetvie sluţieb a priemyslu, no musí predstihovať rast počtu obyvateľov.

Tvorba kapitálu – „Vo vyspelých ekonomikách môţe ísť 10 aţ 20% dôchodku na tvorbu kapitálu. Najchudobnejšie agrárne krajiny sú však často schopné usporiť len 5% zo svojho národného dôchodku.“³¹ Okrem toho sa veľká časť nízkych úspor vyuţíva na zabezpečenie bývania a jednoduchých pracovných nástrojov pre rastúci počet obyvateľstva. Len nepatrný zvyšok zostane na rozvoj. Vzhľadom na to, ţe domáce zdroje nie sú dostačujúce, orientujú sa rozvojové krajiny na zdroje zo zahraničia, čo so sebou prináša nebezpečenstvo narastajúceho zadlţenia, stratu schopnosti splácať dlhy a vznik dlţníckej krízy. Niektoré krajiny (ako Peru a Bolívia) by potrebovali celý svoj príjem z exportu len na zaplatenie úrokov zo zahraničných pôţičiek.

Technológie – Je to oblasť, kde majú rozvojové krajiny nádej získať výhodu tým, ţe sa spoľahnú na technickú vybavenosť vyspelejších krajín a môţu prosperovať, ak zahraničnú vedu, techniku a technológiu prispôsobia domácim podmienkam. Je však potrebné, aby si uvedomili, ţe vyspelá technológia bola vyvinutá tak, aby vyhovovala špeciálnym podmienkam vo vyspelých krajinách, ktoré môţu v rozvojových krajinách

(27)

27

absentovať (napr. dostatok kvalifikovaných kádrov a pod). Rozvojové krajiny musia zdolávať veľké prekáţky pri vyuţívaní a spájaní uvedených štyroch prvkov pokroku – práce, kapitálu, prírodných zdrojov a technológie. Popritom tieto krajiny zisťujú, ţe ťaţkosti sa navzájom zosilňujú v začarovanom kruhu chudoby (biedy).³²

2.1.4 Proces diferenciácie

Najtypickejšou črtou rozvojového sveta v súčasnosti sa stáva jeho rastúca diferenciácia. Diferenciačné procesy rozvojových krajín sa urýchlili a hlavne prehĺbili v dôsledku hospodárskej krízy, ktorá vyvrcholila v 70. rokoch a nástupom druhej etapy vedecko-technickej revolúcie v 80. rokoch. Diferenciáciu je moţné charakterizovať ako zosilňovanie nerovnomerností politického, ekonomického a sociálneho vývoja medzi regiónmi resp. krajinami. Preukazuje sa vo vývoji HDP, technologickej úrovne, štruktúry exportu a importu, priemyselného rozvoja a v konečnom dôsledku rôznej pozícii jednotlivých krajín vo svetovom hospodárstve, vo voľbe odlišných smerov svojho vývoja, pričom sa ale udrţiavajú dôleţité kvalitatívne znaky rozvojových krajín. Uvedené smery ich odlišnosti v rôznej intenzite ovplyvňujú zapojenie týchto krajín do medzinárodnej deľby práce (ďalej len MDP).

Na základe týchto faktorov rozlišujeme štyri základné skupiny štátov líšiace sa vyspelosťou ekonomiky, štruktúrou výroby a postavením vo svetovom hospodárstve:

Prvú skupinu tvoria tzv. vyspelé rozvojové krajiny charakteristické vyspelou a odlišnou priemyselnou štruktúrou, ktorá zahŕňa aj vlastnú výrobu výrobných prostriedkov. Rozvoj priemyslu (petrochémia, strojárenstvo, ťaţký priemysel a elektrotechnika) v týchto krajinách zákonite vedie k zniţovaniu exportných prebytkov surovín a zároveň k perspektívnej presile polotovarov a hotových výrobkov vo výrobe a vo vývoze. To znamená, ţe exportná štruktúr týchto krajín sa dostáva k exportnej štruktúre RTE. V nej sú okrem tradičných surovín zahrnuté v stále väčšom rozsahu aj konkurencieschopné progresívne výrobky spracovateľského priemyslu.

Najperspektívnejšou a najdynamickejšou poloţkou sú elektrotechnické a elektronické výrobky. Na svetový trh dodávajú spotrebnú elektroniku, počítače, spojové zariadenia elektronické komponenty, spotrebnú elektroniku a kancelárske zariadenia. Import hradený buď exportom alebo prísunom zahraničného kapitálu, postupne nadobúda iba doplnkový charakter k vlastnej domácej produkcii. Úsilie o prekonanie zaostalosti týchto krajín sa

(28)

28

realizuje paralelne s rozširovaním a diverzifikáciou vonkajších ekonomických vzťahov.

Majú príleţitosť zaradiť sa medzi krajiny s vysokým stupňom zapojenia do medzinárodnej deľby práce.

Druhú skupinu tvoria rozvojové krajiny s relatívne vyspelým priemyslom, ktorý je však jednostranne zameraný na výrobu spotrebných tovarov pre domáci a zahraničný trh.

Dôsledkom toho je veľká spotreba domácich surovín a rastúci tlak na dovoz zahraničnej techniky a technológie. Zaraďujú sa sem krajiny ako Maroko, Alţírsko, Thajsko a pod.

Vzhľadom na zameranie národných rozvojových programov ďalších rozvojových krajín moţno očakávať rozšírenie tejto skupiny do väčšieho počtu štátov.³³

Do tretej skupiny patria rozvojové krajiny s nemalými zdrojmi strategických surovín, a to bohatí vývozcovia ropy ako napr. Kuvajt, Saudská Arábia, Egypt, Indonézia, Irak, Irán, Venezuela, Líbya, SAE a pod. Uvedená skupina sa v polovici 70. rokov zreteľne oddelila svojím ekonomickým postavením, finančným potenciálom od ostatných rozvojových krajín. Typickým faktom bol viditeľný prílev finančných prostriedkov vyplývajúci z vyuţívania prírodných zdrojov, v tomto prípade ropy, ale aj nízka absorpčnosť týchto ekonomík a v súčasnosti aj mierne sa zhoršujúce ekonomické postavenie v súvislosti s klesajúcou spotrebou i cenou ropy. Súčasne bola pre ne typická pomerne vysoká ekonomická závislosť od RTE práve vzhľadom na ich jednostrannú štruktúru vývozu a potreba značných dovozov výrobkov spracovateľského priemyslu, hlavne na princípoch moderných technológií.

Štvrtá skupina je najväčšia a patria sem slabo rozvinuté a geograficky znevýhodnené, t.j. vnútrozemské a ostrovné štáty. Ide o skupinu najmenej rozvinutých krajín (Least Developed Countries – ďalej len LDC). Vyznačujú sa nedostatočnými finančnými zdrojmi, nerozvinutou priemyselnou štruktúrou a vo väčšine monokultúrnou ekonomikou. Vzhľadom na súčasný smer vývoja svetového hospodárstva a schopnosti jednotlivých krajín prispôsobiť sa im, sa počet krajín v tejto skupine stále zvyšuje. Tieto krajiny sú extrémne chudobné, majú neprimerané zdravotné, výchovné a dopravné moţnosti, nepriaznivé geografické a klimatické podmienky (sucho, púšť, prírodné katastrofy atď.), málo vyvinuté poľnohospodárstvo. Na túto skupinu krajín sa vzťahujú rôzne úľavy v obchodných, finančných a iných oblastiach (odpustenie dlhu, lepší prístup k úverom a pod.).