Nekonvenčné nástroje menovej politiky FEDu

FED popri svojich štandardných nástrojov menovej politiky vyuţíva aj nekonvenčné nástroje menovej politiky a tým bojuje proti ekonomickým ťaţkostiam v krajine a taktieţ ťaţkostiam týkajúcich sa celosvetového hospodárstva. Medzi netradičné nástroje menovej politiky môţeme zaradiť likvidné uvoľňovanie, úverové uvoľňovanie a kvantitatívne uvoľňovanie.

Netradičné nástroje menovej politiky FEDu môţeme rozdeliť do troch skupín:

 Prvá skupina zahŕňa nástroje, ktoré sú úzko naviazané na tradičné úlohy centrálnej banky ako veriteľa poslednej inštancie. Tieto nástroje sa týkajú poskytovania krátkodobej likvidity bankám a iným depozitným a finančným inštitúciám. Patria sem tradičné diskontné okno, Term Auction Facility (TAF), Primary Dealer Credit Facility (PDCF) a Term Securities Lending Facility (TSLF). FED schválil aj bilaterálne dohody o menových swapoch so štrnástimi zahraničnými centrálnymi bankami za účelom, ţe tieto swapové dohody pomôţu týmto zúčastneným centrálnym bankám poskytovať likviditu bankám v ich jurisdikciách.

 Druhá skupina nástrojov zahŕňa poskytovanie likvidity priamo dlţníkom a investorom na kľúčových úverových trhoch. Do tejto kategórie patria Commercial Paper Funding Facility (CPFF), Asset–Backed Commercial Paper Money Market

44

Mutual Fund Liquidity Facility (AMLF), Money Market Investor Funding Facility (MMIFF) a Term Asset–Backed Securities Loan Facility (TALF).

 Tretia skupina nástrojov predstavuje rozšírenie tradičného nástroja „operácie na voľnom trhu“ spôsobom, aby dochádzalo k podpore fungovania úverových trhov, k zniţovaniu dlhodobých úrokových sadzieb prostredníctvom nákupu cenných papierov do portfólia Federálneho rezervného systému. Takýto spôsob zahŕňa aj kvantitatívne uvoľňovanie (http://www.federalreserve.gov/, 26.03.2013).

Kvantitatívne uvoľňovanie

„V širšom slova zmysle sa pojmom „kvantitatívne uvoľňovanie“ (Quantitative easing – QE) rozumie kaţdý zásah centrálnej banky, ktorý sa akýmkoľvek iným spôsobom, neţ je zniţovanie základných úrokových sadzieb, snaţí predchádzať paralýze finančného systému a úverových vzťahov predovšetkým na medzibankovom trhu“ (Šišovský, 2012, s. 55).

QE predstavuje zvyšovanie peňaţnej zásoby zvýšením bankových rezerv zvyčajne cez nákup aktív. Jej následok v bilancii centrálnej banky znázorňuje obrázok 4.

Obrázok 4 Zmena stavu bilancie FEDu po prvom QE zahájenom v roku 2008

Zdroj: (http://www.trimbroker.com/, 26.03.2013)

45

Počas rokov 2008 aţ 2010 FED rozšíril objem menovej bázy o viac ako 928 miliárd amerických dolárov, čo zodpovedá rastu o takmer 110 %. Menová báza predstavuje objem peňazí v obehu, rezervy komerčných bánk uloţené u FED a peniaze drţané v hotovosti.

Bankové rezervy boli posilnené pribliţne o dvadsaťnásobne. Rezervy bánk sú obzvlášť dôleţité, pretoţe komerčné banky môţu rozhodovať o nových úveroch na ich základe.

Týmto opatrením FED priamo motivuje komerčné banky k poskytovaniu ďalších úverov.

Tento zásah v podobe finančnej injekcie mal za úlohu zabrániť systémovému krachu amerického bankového systému. Záchrana sa síce podarila, ale zatiaľ nie je zrejmé, či cenou za záchranu nebude silný inflačný impulz. V dejinách ešte nikdy predtým nedošlo k podobne rýchlemu nárastu menovej bázy a preto sa očakávaný výsledok nedá presne odhadnúť (Kohout, 2011, s. 199-200).

Kvantitatívne uvoľňovanie môţe ekonomiku naštartovať. Jeho koncept je zaloţený na tom, ţe reálne ekonomické subjekty musia byť ochotné poţičať si od finančných inštitúcií.

V prípade, ţe ochota nie je, potom kvantitatívne uvoľňovanie nemá ţiaden vplyv. V roku 2008 mali banky stále problémy s likviditou a operácie na dodávanie likvidity síce boli centrálnou bankou robené, no komerčné banky stále vlastnili mnoţstvo rizikových aktív.

Banky nechceli poţičiavať klientom a dokonca si nepoţičiavali medzi sebou pretoţe sa príliš báli rizika. Centrálna banka začala preto nakupovať cenné papiere od komerčných bánk a tak bankám dodali likviditu. Tým sa medzibankový trh vrátil do normálneho fungovania a banky si začali viac dôverovať. Táto menová politika sa vykonáva nákupom aktív centrálnou bankou a najčastejšie sa pouţívajú dlhodobé štátne cenné papiere. Tento proces nemá vplyv na bilanciu komerčných bánk. Naopak však v bilancii centrálnej banky sa prejaví jej nárastom. O tomto procese sa hovorí, ako o tlačení peňazí. Celý proces prebieha v elektronickej forme na účtoch centrálnych a komerčných bánk a preto sa reálne ţiadne papierové bankovky netlačia. Kvantitatívne uvoľňovanie nie je všeliek na ekonomické problémy a môţe pomôcť iba v obmedzenej forme (Demjan et al, 2011, s.

100).

Keďţe QE I. bolo len krátkodobým úspechom, v novembri 2010 Komisia pre operácie na voľnom trhu (FOMC) ohlásila nové kolo kvantitatívneho uvoľňovania. Nakupovanie vládnych dlhopisov FEDom v hodnote pribliţne $75 mld. mesačne, v celkovom objeme

$600 miliárd po dobu 8 mesiacov malo zaistiť podporu ekonomiky. Medzi QE I. a QE II.

však existuje výrazný rozdiel. Prvé kvantitatívne uvoľňovanie bolo zamerané na vyčistenie

46

bankového sektora a úlohou QE II. sa stala podpora ekonomiky, ktorá vykazovala patetickú výkonnosť. QE II. bolo spustené za účelom podpory spotreby, zvýšenia inflačných očakávaní, oslabenia dolára a vytvorenia efektu účtovného bohatstva pre investorov (Iţip, 2010, s. 11).

V septembri 2012 sme sa dočkali tretieho kola kvantitatívneho uvoľňovania. QE III.

bolo spustené za účelom ďalšej podpory hospodárskeho rastu a tvorby pracovných príleţitostí v krajine pretoţe napriek dvom predchádzajúcim kolám QE tempo hospodárskeho oţivenia ostalo príliš pomalé a situácia na trhu práce stále znepokojujúca.

QE má mnohých odporcov, pretoţe zatiaľ ţiadne kolo QE neprinieslo očakávané konečné výsledky. Naopak zvyšovanie monetárnej bázy vníma verejnosť značne odmietavo.

Ekonómovia, finančníci a nositelia Nobelových cien však nikdy nenájdu ideálny systém vyhovujúci pre všetkých a pre vyriešenie kaţdého problému.

FED so svojimi nástrojmi (úrokové sadzby, kvantitatívne uvoľňovanie) vytlačil investorov z dlhopisového trhu (zníţil výnosy na dlhopisoch cez nákup štátnych dlhopisov) a zároveň znevýhodnil drţbu mien a ich úročenie na termínových vkladoch. Keďţe boli investori vytlačený z klasických investícií, začali investovať do komodít. Tým cena komodít rástla a investori pritom neboli vystavení takmer ţiadnemu riziku, pretoţe prípadná zmena menovej politiky centrálnych bánk bude oficiálne ohlásená a tak investori majú dostatok času na stiahnutie svojich zdrojov (Tušková, 2011, s. 66).