Bankovní institut vysoká škola Praha
zahraničná vysoká škola Banská Bystrica
Komodity a ich ovplyvňovanie centrálnou bankou
Diplomová práca
Bc. Aneta Forrová Apríl 2013
Bankovní institut vysoká škola Praha
zahraničná vysoká škola Banská Bystrica Katedra financií, účtovníctva a poisťovníctva
Komodity a ich ovplyvňovanie centrálnou bankou
Commodities and their Influence on Central Bank
Diplomová práca
Autor: Bc. Aneta Forrová
Financie
Vedúci práce: Ing. Valér Demjan, PhD.
Banská Bystrica Apríl 2013
Vyhlásenie
Vyhlasujem, ţe som diplomovú prácu spracovala samostatne a s pouţitím uvedenej literatúry.
Svojím podpisom potvrdzujem, ţe odovzdaná elektronická verzia práce je identická s jej tlačenou verziou a som oboznámená so skutočnosťou, ţe sa práca bude archivovať v kniţnici BIVŠ a ďalej bude sprístupnená tretím osobám prostredníctvom internej databázy elektronických vysokoškolských prác.
V Galante dňa 25.04.2013 Bc. Aneta Forrová
Poďakovanie
Ďakujem týmto vedúcemu práce Ing. Valérovi Demjanovi, PhD. za pomoc, ochotu a cenné rady, ktoré mi poskytol pri písaní mojej diplomovej práce.
V Galante dňa 24.04.2013 Bc. Aneta Forrová
Anotácia
FORROVÁ, Aneta, Bc.: Komodity a ich ovplyvňovanie centrálnou bankou.
[Diplomová práca]. Bankovní institut vysoká škola Praha, zahraničná vysoká škola Banská Bystrica. Katedra financií, účtovníctva a poisťovníctva. Vedúci práce: Ing. Valér Demjan, PhD. Rok obhajoby: 2013. Počet strán: 75.
Diplomová práca sa zaoberá skúmaním menovej politiky Federálneho rezervného systému a jej dopadu na vývoj cien komodít. Prvá kapitola je zameraná na teoretické poznatky o menovej politike vo všeobecnosti. Druhá kapitola prináša prehľad o americkej centrálnej banke a jej krokov počas finančnej krízy. Tretia kapitola oboznámi čitateľa so spôsobmi investovania do komodít. Dôleţitou časťou práce je analýza vývoja cien zlata a ropy od roku 2008 po súčasnosť. Cieľom práce je zanalyzovať dopad krokov menovej politiky Federálneho rezervného systému na vývoj komoditných trhov.
Kľúčové slová: komodity, Federálny rezervný systém, menová politika, volatilita
Annotation
FORROVÁ, Aneta, Bc.: Commodities and their Influence on Central Bank. [Diploma thesis]. Banking Institut, College of Banking, Prague, foreign university Banská Bystrica.
Department of finance, accounting and insurance. Thesis supervisor: Ing. Valér Demjan, PhD. Disertation year: 2013. Number of pages: 75.
The thesis deals with the analysis of Federal Reserve System monetary policy and its impact on commodity prices. The first chapter's focus is on theoretical knowledge of monetary policy in general. The second chapter provides an overview of the US central bank and its actions in response to financial crisis. The third chapter informs about ways and means of investing into commodities. The core of the thesis targets the prices of gold and their changes since 2008 until the present. The main goal of my project is to analyze the impact of monetary policy actions done by Federal Reserve System targeted on controlling the commodity markets.
Keywords: commodities, Federal Reserve System, monetary policy, volatility
OBSAH
ÚVOD ... 7
1 MENOVÁ POLITIKA A JEJ NÁSTROJE ... 9
1.1 Ciele a pravidlá menovej politiky ... 14
1.2 Druhy menovej politiky ... 16
1.2.1 Expanzívna menová politika ... 17
1.2.2 Reštriktívna menová politika ... 18
1.3 Nástroje menovej politiky ... 19
1.3.1 Priame nástroje menovej politiky ... 20
1.3.2 Nepriame nástroje menovej politiky ... 21
1.4 Menová a peňaţná rovnováha ... 29
1.4.1 Inflácia ... 31
1.4.2 Deflácia ... 34
1.5 Devízová politika ako súčasť menovej politiky ... 35
1.5.1 Menový kurz ... 35
1.5.2 Platobná bilancia a menový kurz ... 38
2 KROKY FEDU POČAS FINANČNEJ KRÍZY ... 39
2.1 Federálny rezervný systém ... 39
2.1.1 Konvenčné nástroje menovej politiky FEDu ... 42
2.1.2 Nekonvenčné nástroje menovej politiky FEDu ... 43
2.2 Reakcia FEDu na ekonomickú situáciu ... 46
3 DOPADY KROKOV MENOVEJ POLITIKY FEDU NA CENY KOMODÍT ... 49
3.1 Komodity ... 49
3.1.1 Komoditný index ... 51
3.1.2 Komodity – reálne aktíva ... 54
3.1.3 Investovanie do komodít – výhody a nevýhody ... 55
3.1.4 Obchodovanie s komoditami ... 56
3.2 Vplyv menovej politiky centrálnej banky na komodity ... 57
3.3 Analýza dopadov krokov centrálnych bánk na vybrané komodity ... 58
3.3.1 Analýza vývoja ceny zlata... 59
3.3.2 Analýza vývoja ceny ropy ... 63
3.4 Súčasný stav na komoditných trhoch ... 66
ZÁVERY A ODPORÚČANIA ... 69 ZOZNAM POUŽITEJ LITERATÚRY ... 71 Prílohy ... 75
7
ÚVOD
Komoditný trh prináša zaujímavé investičné príleţitosti a to hlave v čase, keď rastie dopyt po vlastníctve reálnych aktív. Zvyšovaním objemu peňazí v obehu a rastom inflácie sa komodity stávajú lukratívnym prostriedkom pre uchovanie hodnoty majetku. Kľúčovou podmienkou pre zinkasovanie zisku z investície je správne načasovanie vstupu na trh. Táto podmienka však platí všeobecne na celom finančnom trhu. Najlepší obchodníci vedia kedy na trh vstúpiť a následne kedy ho bezstarostne opustiť. Komodity prinášajú investorom príleţitosť ako na krátkodobé obchodovanie za účelom rýchleho zisku, tak aj na dlhodobú drţbu aktíva, za účelom jednak uchovania hodnoty a tieţ dosiahnutia vytúţeného zisku.
Komoditný trh pre mnohých predstavuje „tajuplný svet“ v ktorom nerozumejú jednotlivým súvislostiam a pravidlám. Ak však investor vstupujúci na finančnú pôdu komodít si je vedomí princípov fungovania tohto trhu, potom ho čaká napínavé dobrodruţstvo s moţnosťou atraktívneho zárobku.
Monetárna resp. menová politika kaţdého štátu je neoddeliteľnou súčasťou jeho celkovej hospodárskej politiky. Zvolený druh menovej politiky centrálnych bánk po celom svete zásadne ovplyvňuje dianie na finančnom trhu. Najmä finančná kríza posledných rokov ktorá sa prejavila globálne po celosvetových trhoch, si vyţiadala radikálne zásahy zo strany centrálnych bánk. Opatrenia realizované v oblasti monetárnej politiky menovými autoritami majú svoje pozitíva, ale ich dlhodobé uplatňovanie môţe vyvolať aj negatívny efekt, resp. nepriaznivé vedľajšie účinky zvolenej metódy riešenia ekonomických problémov. A práve preto riadenie menovo-politických krokov si vyţaduje podstatnú zručnosť a zodpovednosť kompetentných subjektov a ich riadiacich členov. Prejavujúca sa globalizácia a integrácia krajín vo svete prináša samozrejme aj jednoduchší prístup k investičným moţnostiam v celosvetovom meradle. Zároveň však z tejto globalizácie vyplýva aj pôsobenie rozhodnutí centrálnych bánk jednotlivých krajín na vývoj finančných trhov aj mimo vnútorného trhu daného hospodárstva.
Cieľom práce je zanalyzovať dopad menovej politiky Federálneho rezervného systému na vývoj komoditných trhov.
Diplomová práca pozostáva z troch kapitol. V prvej kapitole sa zameriavame na teoretické vedomosti o menovej politike centrálnych bánk. Rozoberieme si čo vlastne menová politika predstavuje, čím sa zaoberá a aké má ciele. Vymenujeme si jednotlivé druhy monetárnej politiky a taktieţ jej nástroje, ktoré sa beţne pouţívajú vo všetkých
8
centrálnych bankách sveta. Keďţe komodity sa primárne obchodujú na svetových finančných trhoch v amerických dolároch, v druhej kapitole sa budeme venovať Federálnemu rezervnému systému, ktorý je zodpovedný za vydávanie amerického doláru do obehu. Taktieţ si povieme o jeho monetárno-politických krokoch počas finančnej krízy.
Tretia kapitola obsahuje predstavenie komodít a formy, spôsoby investovania do nich.
Zaoberať sa budeme aj s najznámejšími komoditnými indexmi a taktieţ s výhodami a nevýhodami investovania do komodít. Posledná časť práce zahŕňa v sebe aj analýzu a syntézu vývoju ceny zlata a ropy od spustenia prvého kola kvantitatívneho uvoľňovania po súčasnosť.
9
1 MENOVÁ POLITIKA A JEJ NÁSTROJE
Menová politika, alebo inak nazývaná ako monetárna politika je nevyhnutnou zloţkou ekonomickej teórie a praxe. Je súčasťou hospodárskej politiky štátu a zameriava sa na vyuţívanie funkcií peňazí. V peňaţnej sústave sa prejavuje tým, ţe upravuje menové vzťahy, menové jednotky, mnoţstvo peňazí v obehu, paritu zlata, teda pomer meny k zlatu a výmennú paritu, čo predstavuje pomer meny k iným menám. Zaoberá sa taktieţ posilňovaním stability meny, regulovaním peňaţnej sústavy a devízovou politikou.
Taká forma hospodárskej menovej politiky, ktorá je zameraná na kontrolu mnoţstva peňazí v obehu a úrokovej miery s cieľom ovplyvniť rozhodujúce makroekonomické veličiny, sa nazýva menová resp. monetárna politika. Pokiaľ spoločnosť dobre ovláda peňaţný mechanizmus, môţe ho pomocou svojej hospodárskej politiky usmerňovať v prospech dosiahnutia stanovených cieľov (Lisý et al, 2000, s. 408).
„Menová politika je popri fiškálnej (rozpočtovej) politike jednou z najdôleţitejších rozhodnutí krajiny a má dopad na celú ekonomiku. Preto sú rozhodnutia centrálnych bánk sledované s veľkou pozornosťou. Menová politika vytvára strednodobé trendy a preto môţe zmena tejto politiky priniesť obrat na trhu. Menová politika má svoje limity, no jej vplyvy na trh sú skutočne výrazné“ (Demjan et al, 2011, s. 95).
„Menovou politikou (monetárnou alebo peňaţnou) je označovaný súhrn zámerov a opatrení uplatňovaných pri riadení úverových, depozitných, devízových a ďalších peňaţných činnostiach, bankových aj nebankových hospodárskych subjektov“ (kolektiv autoru, 2006, s. 251).
Menová politika je regulácia operačného cieľa (obvykle trhovej krátkodobej úrokovej miery) centrálnou bankou prostredníctvom nástrojov menovej politiky za účelom dosiahnutia sprostredkujúceho cieľa a nakoniec konečného cieľa (obvykle cenovej stability vyjadrenej určitou infláciou)“ (Jílek, 2004, s. 375).
Medzi základné východiskové determinanty menovej politiky patrí úloha peňazí v ekonomike a pri rozhodovaní ekonomických subjektov, postavenie centrálnej emisnej
10
banky, existujúca štruktúra bankového systému, rozsah a intenzita platobného styku so zahraničím a systém menového kurzu. Hlavným subjektom menovej politiky je centrálna banka, ktorá má k dispozícii nástroje na presadzovanie základných ekonomických cieľov štátu, t. j. dosiahnutie plnej zamestnanosti, stabilnej cenovej hladiny, udrţateľného ekonomického rastu a pevná pozícia platobnej bilancie so svetom. Dosiahnutie všetkých vymenovaných cieľov súčasne je však veľmi obťaţné, pretoţe tieto ciele sú často konfliktné. Snaha o cenovú stabilitu a o vylepšenie pozície platobnej bilancie môţe vyţadovať vyššie úrokové sadzby a obmedzenie dostupnosti úveru. To ale vedie k tendencii zvyšovať nezamestnanosť a spomaľovať ekonomický rast (Lisý et al, 2000, s.
408).
Menová politika teda predstavuje činnosť, prostredníctvom ktorej sa menová autorita danej krajiny snaţí splniť svoje ciele v oblasti peňaţného obehu. Ak si centrálna banka stanovuje vo svojej menovej politike viacero cieľov, je potrebné, aby sa navzájom nevylučovali. Je totiţ potrebné si uvedomiť, ţe nie všetky ciele menovej politiky sú kompatibilné. Ciele menovej politiky majú byť merateľné, dosiahnuteľné a má existovať príbuznosť cieľa s vyššie postavenými cieľmi, resp. s cieľmi na vyššej úrovni. K tomu, aby merateľnosť cieľa bola dosiahnutá, musia byť k dispozícii presné a spoľahlivé údaje, čo je čiastočne pri súčasnom raste finančných inovácií a pri dlhodobých prognózach problém.
Pri dosiahnuteľnosti cieľa musí centrálna banka byť schopná splniť konečný cieľ, preto ho musí stanovovať ako určitú „skúšku“. Nedosiahnuteľné ciele nie sú veľmi praktickými cieľmi a je veľmi dôleţité, aby celkový proces menového riadenia dosiahol úspech, nielen splnenie sprostredkujúceho cieľa. Príbuznosť cieľa s vyššie postavenými cieľmi znamená, ţe výber medzi pouţitím úrokových sadzieb alebo menového agregátu ako medzicieľa závisí vo veľkej miere od vzťahu týchto premenných ku konečnému cieľu menovej politiky a od zdroja nestability v ekonomike (Kotlebová, Sobek, 2007, s. 87).
Na výkon svojej menovej politiky centrálne banky pouţívajú celý systém ekonomických nástrojov. Skrz nasledujúcich nástrojov menové autority dosahujú svoje ciele, resp. medziciele menovej politiky:
z časového hľadiska ich môţeme rozdeliť na dlhodobé nástroje (účinkujú minimálne v strednodobom horizonte) a krátkodobé nástroje (účinkujú v horizonte maximálne 1 rok);
11
z hľadiska spôsobu pôsobenia na bankový sektor ich členíme na direktívne, resp.
administratívne (priamo ovplyvňujú bankový sektor a banky ich musia dodrţiavať) a trhovokompatibilné (pôsobia nepriamou formou a banky sa ich pôsobeniu dokáţu vyhnúť);
z hľadiska rýchlosti pôsobenia ich členíme na operatívne nástroje (sú charakteristické okamţitým vplyvom na bankový sektor) a nástroje s poskytnutím časového intervalu na ich účinkovanie;
podľa stupňa naliehavosti ich delíme na beţné nástroje (menové nástroje zvyčajne pouţívané zo strany centrálnej banky), mimoriadne nástroje (sú vyuţívané zriedkavo) a sezónne nástroje (pouţívané v pravidelne sa opakujúcich intervaloch);
podľa vecného zaradenia ich môţeme deliť na bankové nástroje (vlastné aktivity bankového sektora) a nebankové nástroje (pôsobia z prostredia mimo bankového sektora, ako napr. zmena legislatívy), (Belás et al, 2010, s. 39-40).
Transmisný mechanizmus menovej politiky
Nástroje menovej politiky predstavujú realizáciu menovej politiky. Operačný cieľ je taktikou menovej politiky. Sprostredkujúci resp. medzicieľ a konečný cieľ je stratégiou menovej politiky. Metóda, akou operačný cieľ vplýva na konečný cieľ, sa nazýva transmisný mechanizmus. Centrálna banka dosahuje svoje ciele nepriamo, t. j.
prostredníctvom viacerých medzičlánkov stojacich medzi jej nástrojmi a konečným cieľom menovej politiky. Zmenami svojich nástrojov môţe centrálna banka priamo ovplyvniť len situáciu na peňaţnom trhu alebo na devízovom trhu a jednotlivé zloţky menových podmienok, ako sú napr. úrokové sadzby, mnoţstvo peňazí v ekonomike, menový kurz, objem úverov poskytnuté bankami, ktoré sú navzájom závislé (Medveď et al, 2012, s. 72).
V teoretickej rovine sa rozoznávajú:
základné a
modifikované transmisné mechanizmy (Kotlebová, Sobek, 2007, s. 96).
Medzi základné transmisné mechanizmy zaraďujeme:
monetaristický peňaţný transmisný mechanizmus – opiera sa o súvislosti medzi prírastkom menovej bázy, prírastkom peňaţnej zásoby a zmenou cenovej hladiny.
12
Vychádza z predpokladu stability peňaţného multiplikátora a dôchodkovej rýchlosti peňazí, pričom centrálna banka je schopná plne kontrolovať menovú bázu;
úverový transmisný mechanizmus – jeho podstata vyplýva zo stabilného vzťahu medzi krátkodobými úrokovými mierami a úverovými agregátmi ako operačným a sprostredkujúcim kritériom pri sledovaní rastu nominálneho HDP ako konečného cieľa menovej politiky. Môţe fungovať v podobe bankovo-úverového transmisného mechanizmu, keď sprostredkujúcim kritériom je celkový stav bankových úverov v domácej mene v hospodárstve, alebo úrokového (keynesovského) transmisného mechanizmu, keď funkciu sprostredkujúceho kritéria plní dlhodobá úroková miera;
kurzový transmisný mechanizmus – funkciu operačného aj sprostredkujúceho kritéria plní devízový kurz a cieľom je stabilizovať cenovú hladinu (Kotlebová, Sobek, 2007, s. 98).
Obrázok 1 Transmisný mechanizmus menovej politiky
Zdroj: Revenda, 2001, s. 83.
Zmena zloţiek menových podmienok (úrokové sadzby, menový kurz, objem peňazí v ekonomike, objem poskytnutých úverov bankami) sa neskôr prenášajú do ďalších oblastí hospodárstva, pretoţe zmena ponuky peňazí alebo zmena úrokových sadzieb peňaţného trhu vyvolaná centrálnou bankou spúšťa viacero mechanizmov a činností ekonomických
13
subjektov, ktoré nakoniec ovplyvnia vývoj takých ekonomických veličín, ako sú hrubý domáci produkt a cenová hladina (Medveď et al, 2012, s. 72).
Medzi modifikované transmisné mechanizmy patria mechanizmy, ktoré sú:
1. Modifikované operačným kritériom:
Modifikovaný menový transmisný mechanizmus – monetárnu bázu v úlohe operačného kritéria nahrádza krátkodobá úroková miera,
Modifikovaný úverový transmisný mechanizmus – krátkodobú úrokovú mieru v úlohe operačného kritéria nahrádza monetárna báza,
Modifikovaný kurzový transmisný mechanizmus – úlohu operačného kritéria plní krátkodobá úroková miera a devízový kurz vstupuje ako sprostredkujúce kritérium;
2. Modifikované sprostredkujúcim kritériom:
Finančný akcelerátor – ide o modifikáciu monetárneho transmisného mechanizmu, kedy vo funkcii sprostredkujúceho kritéria vystupuje úroková miera.
Finančný akcelerátor v takomto prípade znamená, ţe aj malé zmeny úrokovej miery môţu viesť k výrazným zmenám nominálneho HDP,
HDP gap – ide o rozdiel medzi skutočným a potenciálnym tempom rastu HDP (HDP gap) sa vsúva do pôvodného úverového transmisného mechanizmu, kde nahrádza úverové agregáty v úlohe sprostredkujúceho kritéria,
Inflačné cielenie – v tomto reťazci krátkodobá úroková miera vystupuje ako jediné operatívne kritérium pri ovplyvňovaní miery inflácie v danom hospodárstve,
Tobinova teória Q – Q – čo predstavuje pomer trhovej hodnoty firiem k nákladom na obnovu kapitálu. Cena akcií je určitým meradlom vývoja HDP, a teda vsúva sa medzi sprostredkujúce kritérium a konečný cieľ (Kotlebová, Sobek, 2007, s. 98).
„Prostredníctvom tohto procesu, centrálna banka môţe uplatniť dominantný vplyv na peňaţné trhové podmienky a týmto viesť peniaze k trhovej úrokovej miere. Zmeny v sadzbách peňaţného trhu striedavo pôsobia na iné úrokové miery, aj keď na rôznych stupňoch“ (Belás et al, 2010, s. 50).
14
1.1 Ciele a pravidlá menovej politiky
Cieľom menovej politiky musí byť minimálne jeden z cieľov hospodárskej politiky štátu. Nie všetky ciele menovej politiky sú však kompatibilné a preto je dôleţité, aby sa navzájom nevylučovali. Pre selekciu cieľov menovej politiky existujú nasledujúce kritériá výberu:
merateľnosť cieľa,
dosiahnuteľnosť cieľa a
príbuznosť cieľa s vyššie postavenými cieľmi (Medveď et al, 2012, s. 74).
Bezprostredným cieľom menovej politiky je ochrana integrity národného finančného systému, stabilita meny a kontrola inflácie, pretoţe práve ponuka peňazí, pohyb úrokových mier a ďalších faktorov finančného systému slúţia ako barometer ekonomických podmienok v krajine (Lisý et al, 2000, s. 408).
Hlavným cieľom menovej politiky je udrţanie menovej stability, t. j. zabezpečiť stabilitu vnútornej a aj vonkajšej kúpnej sily meny. Ďalšími cieľmi sú dosiahnutie vysokej úrovni zamestnanosti a udrţateľný a neinflačný rast. Vzťah medzi cieľmi hospodárskej a menovej politiky nám znázorňuje tabuľka 1.
Tabuľka 1 Vzájomný vzťah cieľov hospodárskej a menovej politiky
Zdroj: Medveď et al, 2013, s. 73.
Cenová stabilita zniţuje inflačnú neistotu a tým pomáha zabraňovať nesprávnemu umiestňovaniu finančných zdrojov. Tým, ţe trhu pomáha umiestňovať zdroje tam, kde sa dajú vyuţiť čo najproduktívnejšie, dlhodobá cenová stabilita zvyšuje efektívnosť hospodárstva a tým aj bohatstvo domácností (Gerdesmeier, 2009, s. 30).
15
K tomu, aby merateľnosť cieľa bola dosiahnutá, musia byť k dispozícii presné a spoľahlivé údaje, čo je čiastočne pri súčasnom raste finančných inovácií a pri dlhodobých prognózach problém. Centrálna banka musí byť pripravená svoj cieľ aj splniť.
Nedosiahnuteľné ciele nie sú príliš praktickými cieľmi. Je dôleţité, aby celkový proces menového riadenia dosiahol skutočný úspech a nielen splnenie sprostredkujúceho cieľa.
Príbuznosť cieľa s vyššie postavenými cieľmi znamená, ţe výber medzi pouţitím úrokových sadzieb alebo menového agregátu ako sprostredkujúceho cieľa závisí z veľkej časti od vzťahu týchto premenných ku konečnému cieľu menovej politiky a od zdroja nestability v ekonomike. Príbuznosť cieľa s vyššie postavenými cieľmi sa nazýva
„kauzalita“ (Medveď, Tkáč et al., 2013, s.74).
Aj menová politika má svoje pravidlá, samozrejme ich skutočná relevantnosť a platnosť je diskutabilná. Ak však tieto pravidlá existujú, potom uľahčujú rozhodovanie o procesoch centrálnej banky. Rozlišujú sa dva typy pravidiel, a to explicitné pravidlá, ktoré súvisia skôr so sprostredkujúcim medzicieľom, alebo s konečným cieľom a implicitné pravidlá, ktoré definujú, ako treba upraviť operatívne kritérium v snahe dosiahnuť hodnotu cieľovej premennej čo najbliţšie k cielenej hodnote. Môţeme hovoriť o týchto pravidlách menovej politiky:
pravidlo inflačného cielenia – týka sa konečného cieľa menovej politiky a chápe sa ako cielenie predpokladanej inflácie alebo ako cielenie očakávanej inflácie.
Explicitné pravidlo inflačného cielenia môţe byť charakterizované, ako udrţanie miery inflácie v určitom časovom horizonte na určitej úrovni. Implicitné pravidlo inflačného cielenia môţe byť stanovené spôsobom, ţe ak očakávaná miera inflácie prevýši inflačný cieľ, úrokové sadzby je potrebné zvýšiť;
pravidlo cielenia nominálneho príjmu – je podobné inflačnému cieleniu. Explicitné pravidlo v tomto prípade predstavuje určenie cieľa pre nominálny HDP. Implicitné pravidlo môţe byť v podobe určenia priemernej miery rastu monetárnej bázy, ktorá je upravovaná smerom nahor (nadol), ak rast nominálneho HDP je niţší (vyšší) ako jeho cieľová úroveň;
pravidlo menového cielenia – je zaloţené na kvantitatívnej teórii peňazí. Explicitné pravidlo je zaloţené na tom, ţe miera rastu peňaţnej zásoby v strednodobom horizonte sa určuje prostredníctvom kvantitatívnej teórie peňazí. Implicitné pravidlo určuje, ţe ak je rast peňaţnej zásoby vyšší ako stanovený cieľ pre tento rast, tak krátkodobé úrokové sadzby by sa mali zvýšiť;
16
pravidlo cielenia devízového kurzu – vyuţíva teoretický rámec parity kúpnej sily a nekrytej úrokovej parity. Centrálna banka sa snaţí o udrţanie fixného nominálneho devízového kurzu;
Taylorovo pravidlo – ju určené na úroveň operatívneho kritéria. Podmienkou je neutralita reálnej krátkodobej úrokovej miery, ktorú moţno definovať ako sadzbu, pri ktorej sa agregátny dopyt rovná agregátnej ponuke identickej s potenciálnym HDP (Kotlebová, Sobek, 2007, s. 90-91).
1.2 Druhy menovej politiky
Pretoţe centrálna banka má v hospodárstve monopolné postavenie, pri emisii hotovostných peňazí má povinnosť kontrolovať mnoţstvo obeţiva. Výkon menovej politiky centrálnej banky spôsobuje buď reštrikciu alebo expanziu peňaţnej zásoby.
V teórii sa hovorí o:
expanzívnej menovej politike,
reštriktívnej menovej politike a o
neutrálnej menovej politike (Kotlebová, Sobek, 2007, s. 88).
Expanzívna menová politika je charakteristická tým, ţe je spojená so zvyšovaním tempa rastu mnoţstva peňazí v obehu. Takáto politika sa uplatňuje pri podpore hospodárskeho rastu. Reštriktívna menová politika je naopak spojená so spomaľovaním tempa rastu mnoţstva peňazí v obehu. Uplatňuje sa v prípade zamedzenia rastu inflácie.
Neutrálna menová politika sa môţe realizovať vtedy, keď sa centrálna banka usiluje o stabilitu tempa rasu mnoţstva peňazí v obehu na úrovni zamedzujúcej rast miery inflácie (Tušková, 2011, s. 29).
„Samozrejme, ţe určenie správneho smeru monetárnej politiky je pomerne zloţitým rozhodnutím. Ťaţko predvídať, či napr. investičný dopyt zareaguje tak, ako predpokladáme, pretoţe ho ovplyvňujú napr. očakávania, politická situácia doma a v zahraničí a pod.“ (Lisý et al, 2000, s. 411).
Centrálna banka pri uplatňovaní ktoréhokoľvek druhu menovej politiky pouţíva rôzne nástroje, ktoré si však rozoberieme neskôr.
17 1.2.1 Expanzívna menová politika
Ak centrálna banka uplatňuje expanzívnu menovú politiku, tak sa zniţovaním základnej úrokovej sadzby snaţí o naštartovanie ekonomiky. Banka peniaze zlacňuje a tým sa snaţí zvýšiť dopyt po nich. Firmy by následne mali zvyšovať výrobu vďaka lacným úverom a ekonomika by tak mala rásť. Rizikom dlhodobej expanzívnej politiky je však hrozba nárastu cenovej hladiny, teda inflácie. Expanzívna menová politika vyuţíva nástroje ako je zniţovanie základnej úrokovej sadzby centrálnej banky, nalievanie peňaţnej masy cez dlhodobé refinančné operácie, zníţenie povinných minimálnych rezerv a v krajnom prípade kvantitatívne uvoľňovanie menovej politiky cez nákup finančných aktív na bilanciu centrálnej banky (Demjan et al, 2011, s. 99)
Expanzívna menová politika alebo uvoľňovanie, resp. expanzia, je akcia centrálnej banky spočívajúca v zníţení trhovej krátkodobej úrokovej miery. Zníţenie základnej úrokovej miery zapríčiňuje zníţenie aj ostatných úrokových mier v ekonomike. Komerčné banky reagujú vyššou ochotou poskytovať nové úvery a klienti sú aktívnejší v prijímaní nových úverov. Domácnosti a podniky viac míňajú a preto sa zvyšuje rýchlosť obehu peňazí. Takáto menová politika sa realizuje vtedy, keď je potrebné ekonomiku stimulovať.
Centrálna banka ju uplatňuje v situácii vysokých úrokových mier, slabej ekonomiky, vysokej nezamestnanosti a malých obáv o infláciu. Ako náhle sa úrokové miery dostatočne zníţia a dôjde k stimulácii hospodárstva, centrálna banka sa opäť zaujíma o infláciu a prechádza k reštriktívnej menovej politike (Medveď et al, 2012, s. 73).
Expanzívna menová politika má za cieľ podporiť rast uvoľnením jej nástrojov, teda zníţením úrokových sadzieb, predajom domácej meny alebo zníţením povinných minimálnych rezerv. Pri fungovaní transmisného mechanizmu to vyvolá zníţenie úrokových sadzieb na medzibankovom trhu. Tým poklesnú úrokové sadzby aj klientom bánk, čo vedie spotrebiteľov a firmy k vyššej ochote zobrať si úver a za poţičané peniaze si kúpiť statky. Tak sa zvyšuje produkt ekonomiky, zamestnanosť, pretoţe ak bude vyšší dopyt, výrobcovia budú ochotní prijímať zamestnancov kvôli zvýšení výroby a uspokojení dopytu. Expanzívna politika sa spravidla vyuţíva v situácii nízkeho rastu s dokonca poklesu produktu ekonomiky, pri vysokej nezamestnanosti a pri nízkych obavách o vývoj inflácie (Černohorský, Teplý, 2011, s. 49-50).
18 1.2.2 Reštriktívna menová politika
Opatrenia centrálnej banky, ktoré vedú k sprísneniu menovej politiky, nazývame reštriktívna menová politika. Banka sa snaţí o zníţenie peňaţnej masy na trhu prostredníctvom zvyšovania úrokových sadzieb, sterilizačnými operáciami na voľnom trhu a navršovaním povinných minimálnych rezerv. Týmito krokmi centrálna banka sleduje obmedzenie prístupu k lacným peňaţným zdrojom, čoho dôsledkom je chladenie inflačných rizík a zabránenie prípadnému prehriatiu ekonomiky. Pre uplatnenie reštriktívnej politiky sa najčastejšie vyuţíva zvyšovanie základnej úrokovej sadzby, ktoré má okamţitý účinok na zmenu medzibankových sadzieb v danej ekonomike (Belás et al, 2010, s. 41).
„Keď sa ekonomika vyvíja uspokojivo môţe sa centrálna banka rozhodnúť, ţe ponechá ponuku peňazí a úrokové sadzby na ich doterajšej úrovni. Ak však existujúce prostredie podnecuje infláciu, môţe sa rozhodnúť pre uplatnenie monetárnej politiky. Začne uplatňovať politiku ťaţko dostupných peňazí, to znamená, ţe obmedzuje ponuku peňazí.
Ide o reštriktívnu monetárnu politiku“ (Lisý et al, 2000, s. 409-410).
Cieľom reštriktívnej menovej politiky je predovšetkým utlmiť rast inflácie. V tom prípade centrálna banka zvyšuje úrokové sadzby, sťahuje peniaze z obehu alebo zvyšuje povinné minimálne rezervy. Tieto kroky centrálnej banky za predpokladu funkčného transmisného mechanizmu zvyšujú medzibankové úrokové sadzby a následne aj úrokové sadzby ponúkané klientom. Spotrebitelia a podniky si potom menej poţičiavajú, čo vedie k zníţeniu mnoţstva peňazí v hospodárstve a taktieţ ku zníţeniu tlaku na rast miery inflácie. Vyššie úrokové sadzby samozrejme pôsobia aj na zniţovanie rastu produktu ekonomiky, na zvyšovanie nezamestnanosti a pod. Reštriktívna menová politika sa spravidla vyuţíva v situácii vyššieho rastu miery inflácie a prehrievania ekonomiky (Černohorský, Teplý, 2011, s. 49).
„Len čo sa úrokové miery dostatočne zvýšia a dôjde k poklesu obáv o infláciu, centrálna banka sa opäť zaujíma o stimuláciu ekonomiky a prechádza k expanzívnej menovej politike“ (Medveď et al, 2012, s. 74).
19
1.3 Nástroje menovej politiky
Predstavujú zloţenie administratívno-právnych a ekonomických nástrojov, ktorými sa vykonávajú adresné a selektívne zásahy do ponuky peňazí. Menový subjekt týmito nástrojmi priamo reguluje rozhodovanie komerčných bánk a obmedzuje ich samostatnosť, pretoţe vytvára určitý rámec rozhodovania, určuje limity ako hrádze, ktoré ich vedú k takému operatívnemu konaniu, aké od nich očakáva centrálna banka (Medveď et al, 2012, s.75).
Nástroje menovej politiky sú prostriedky, ktoré má menový subjekt k dispozícii na ovplyvnenie operačného cieľa. Delia sa na:
1. Administratívne (resp. priame) nástroje – pôsobia priamo na daný subjekt a nedá sa im vyhnúť. Medzi administratívne nástroje patria najmä:
regulácia úverov,
limity na objem úverov,
limity na úrokové sadzby klientskych vkladov a úverov,
nariadenia.
2. Trţné (resp. nepriame) nástroje – nepôsobia priamo, nelimitujú priamo daný subjekt, ale určujú podmienky na celom trhu globálne. Medzi trţné nástroje sa zaraďujú:
operácie na voľnom trhu,
určovanie úrokových sadzieb v rámci automatických nástrojov,
určovanie povinných minimálnych rezerv (Černohorský, Teplý, 2011, s. 50-51).
Proces, akým spôsobom nástroje menovej politiky pôsobia na ciele monetárnej politiky znázorňuje obrázok 3.
Obrázok 2 Nástroje a ciele menovej politiky
Zdroj: Holman, 2008, s. 352
20 1.3.1 Priame nástroje menovej politiky
Priame nástroje sa pouţívajú pri nedostatočnom fungovaní trhu. Jedná sa napríklad o nastavení maximálnej hranice poskytnutých úverov, alebo hodnoty jedného úveru, určenie hraníc úrokových sadzieb a pod. Tieto nástroje priamo deformujú rozhodovanie trhových subjektov s vedomím, ţe kaţdému subjektu môţe byť nariadené niečo odlišné.
Tieto nástroje v súčasnosti pouţívajú uţ len niektoré menej vyspelé krajiny s netrhovou ekonomikou (Černohorský, Teplý, 2011, s. 51).
Priame nástroje menovej politiky majú charakter záväzných pravidiel a postupov a komerčná banka ich musí dodrţiavať. Označujú sa aj pojmami direktívne, resp.
administratívne nástroje menovej politiky a pozostávajú z týchto nástrojov:
pravidlá likvidity – predstavujú stanovenie záväznej štruktúry aktív a pasív komerčnej banky. Ich porušovanie môţe viesť aj k odňatiu bankovej licencie. Banka musí byť schopná uhrádzať svoje záväzky v čas a preto je dôleţité aby vedela dostatočne rýchlo premeniť svoj majetok na hotovosť;
úverové kontingenty – sú to záväzné limity v činnosti komerčnej banky. Môţu byť relatívne, ako napr. maximálna výška úverov centrálnej banky pre komerčnú banku, alebo absolútne, ako napr. limit komerčných úverov pre bankový sektor ako celok, resp. pre skupinu prepojených klientov (Belás et al, 2011, s. 40);
povinné vklady – ktoré sa často zle zamieňajú s povinnými minimálnymi rezervami.
Centrálna banka stanovuje objem finančných prostriedkov, ktoré musia komerčné banky vkladať na účet v centrálnej banke. V prípade, ţe sa povinné vklady zvýšia, ide o odčerpanie likvidity komerčných bánk, to znamená, ţe klesá mnoţstvo peňaţných prostriedkov v obehu (Kotlebová, Sobek, 2007, s. 163);
odporúčania – predstavujú všeobecné priania centrálnej banky vo vzťahu k pôsobeniu komerčnej banky, ktoré spravidla nemajú písomnú podobu. Komerčné banky ich však v záujme dobrých vzťahov s centrálnou bankou snaţia dodrţiavať;
výzvy – tento nástroj má dôraznejší charakter neţ odporúčania a smerujú k zabezpečeniu definovaných opatrení , ktoré stanovila centrálna banka;
dohody – predstavujú dorozumenie sa, resp. dohovor medzi centrálnou a komerčnou bankou, ktoré môţu mať aj písomnú formu (Belás et al, 2008, s. 18).
21 1.3.2 Nepriame nástroje menovej politiky
Nastavovanie pravidiel pre celý trh sa uskutočňuje prostredníctvom nepriamych nástrojov menovej politiky. Pouţívajú sa v trhových ekonomikách, kde sa centrálne banky snaţia ovplyvniť chovanie na trhu ako celku. Je tu dôleţitá závislosť ostaných bankových subjektov pri čerpaní úverov a pri vkladaní depozít v centrálnej banke. Zmeny v nastaveniach parametrov menovo politických nástrojov sú veľmi sledované všetkými bankami na danom trhu a v zásade reagujú predpokladaným spôsobom. V prípade zníţenia úrokových sadzieb centrálnou bankou, obchodné banky úrokové sadzby svojim klientom tieţ zniţujú. Samozrejme to však neplatí vţdy, pretoţe na určovanie úrokových sadzieb obchodnými bankami pôsobí celá rada iných ako menovo politických nástrojov, ktorými môţu byť napr. miera inflácie, neistota na trhoch, dostupnosť zdrojov a podobne (Černohorský, Teplý, 2011, s. 51).
„Nepriame (trhovokompatibilné) nástroje menovej politiky centrálnej banky sú charakteristické tým, ţe vyuţívajú existenciu objektívnych ekonomických vzťahov a súvislosti a očakáva sa, ţe pri zmene niektorých parametrov dôjde k racionálnemu postoju riadených objektov“ (Belás et al, 2008, s. 19).
Operácie na voľnom trhu
Operácie na voľnom trhu sú najpreferovanejším nástrojom centrálnej banky na ovplyvňovanie ponuky peňazí a regulovanie úverových zdrojov, a to preto, ţe:
sú rýchle a pruţné,
moţno vopred určiť presnú zmenu mnoţstva peňazí,
týmto nástrojom moţno meniť ponuku peňazí aj o malé sumy (Lisý et al, 2000, s.
414).
Povaţujú sa za operatívne, permanentne pôsobiace menové nástroje, zamerané na reguláciu operatívneho kritéria v transmisnom mechanizme menovej politiky. Vykonávajú sa skrz štátnych cenných papierov alebo prostredníctvom vlastných cenných papierov centrálnej banky. Centrálna banka má pri obchodovaní s nimi pod kontrolou ich cenu alebo objem (Kotlebová, Sobek, 2007, s. 159).
22
Vykonávajú sa pomocou nákupov alebo predajov cenných papierov. Len čo centrálna banka cenné papiere z trhu nakupuje, tak na trh dodáva likviditu, pretoţe za nakúpené cenné papiere platí peniazmi. Ak chce banka likviditu z trhu stiahnuť, potom peniaze sťahuje tým, ţe predáva svoje pokladničné poukáţky alebo iné cenné papiere, ktoré drţí.
Operácie na voľnom trhu teda slúţia na sťahovanie prebytočnej likvidity z trhu, alebo na dodávanie poţadovanej likvidity s cieľom, aby sa úrokové sadzby udrţali okolo základnej sadzby (Medveď et al, 2012, s. 77).
V zásade sa rozlišujú dve formy operácií na voľnom trhu, ktorými sú:
aktívne operácie – centrálna banka vstupuje na peňaţný trh s cieľom zmeniť menovú bázu a snaţí sa peňaţný trh formovať pre svoje zámery;
vynútené operácie – centrálna banka sa snaţí odvrátiť negatívne tlaky na peňaţný trh spôsobené či uţ inými subjektmi alebo faktormi, ktoré by jej ciele mohli ohroziť (Kotlebová, Sobek, 2007, s. 159).
Zo strany centrálnej banky sa rozlišujú nasledujúce tri spôsoby realizácie operácií na voľnom trhu:
1. Priame operácie – kde centrálna banka priamo nakupuje alebo predáva cenné papiere zo svojej bilancie. Ide tzv. kvantitatívne uvoľňovanie menovej politiky, ktoré v súčasnosti vykonávajú viaceré centrálne banky za účelom podpory finančného sektora a ekonomickej obnovy. Rizikom je, ţe pri veľmi veľkom mnoţstve nákupu vládnych dlhopisov a vzniku inflačných rizík môţu investori nadobudnúť hrozbu monetizácie vládneho dlhu, čo predstavuje znehodnocovanie vládneho dlho cez vysokú infláciu. Druhým podstatným rizikom je, ţe centrálna banka nebude vedieť spätne vrátiť cenné papiere na trh aby stiahla likviditu za štandardnú cenu. Preto pri predaji pod cenu sa môţe stať, ţe centrálna banka preberie na seba obrovskú stratu (Belás et al, 2010, s. 45).
2. Repo operácie – predstavujú operácie o spätnom odkúpení cenných papierov. Ten kto peniaze potrebuje, tak cenné papiere predá protistrane pri dohode, ţe v stanovenom termíne sa vykoná opak tejto transakcie. To znamená, ţe tí, ktorí cenné papiere nakúpili, v dohodnutom termíne ich predajú späť za vopred stanovenú cenu. Hovoríme teda o spätnom odkúpení. Vykonajú sa dve transakcie, v prvom rade predaj a následne spätné odkúpenie cenných papierov. Vlastník cenných papierov tak získa na určitý čas potrebnú likviditu, za čo však platí úrok.
23
Existujú aj reverzné repo operácie, ktoré sú opakom repo operácií. Pri reverzných repo operáciách máme voľné finančné prostriedky a radi by sme ich bezpečne zhodnotili. Spraviť to môţem tak, ţe za tieto operácie odkúpime cenné papiere, pričom o ich spätnom predaji sa dohodneme. Protistrane tak poţičiame peniaze za cenné papiere a za dohodnutý úrok. Pri kaţdej repo operácii jedna strana vykonáva repo a druhá strana reverzné repo. (Demjan et al, 2011, s. 121).
3. Switch operácie – predstavujú transakcie, kde centrálna banka vymení cenné papiere za rovnaké cenné papiere v rovnakom objeme, avšak s rozdielnou dobou splatnosti. Zúčastnené strany pri týchto operáciách hradia len úrokové rozdiely (Tušková, 2011, s. 34). Tieto úrokové rozdiely sa nazývajú „Give-up“, kedy centrálna banka predáva cenný papier s dlhšou lehotou splatnosti za niţšiu cenu, resp. s vyšším úrokom a súčasne kúpi tento cenný papier s kratšou lehotou splatnosti (obvykle za vyššiu cenu, resp. s niţším úrokom), alebo „Pick-up“, kedy centrálna banka predáva cenný papier s kratšou splatnosťou za vyššiu cenu, resp.
s niţším úrokom a súčasne kúpi tento cenný papier s dlhšou splatnosťou za niţšiu cenu, prípadne s vyšším úrokom (Kotlebová, Sobek, 2007, s. 159).
Diskontné nástroje
Najpodstatnejším prvkom diskontných nástrojov v menovej politike je diskontná sadzba. Predstavuje úrokovú sadzbu, za ktorú centrálna banka poskytuje úvery komerčným bankám. Úvery centrálnej banky, ktoré sú poskytované komerčnými bankami za diskontnú sadzbu sa nazývajú diskontné úvery. Ako nástroje menovej politiky sa vyuţívali predovšetkým beţné úvery, ktoré sa poskytovali na preklenutie krátkodobých výkyvov likvidity banky. Sezónne úvery sa poskytovali najmä bankám poskytujúcim sluţby klientom, na ktoré vplývali sezónne výkyvy v produkcii. Účinok týchto diskontných nástrojov na peňaţný trh sa prejavoval nepriamo. Centrálna banka ovplyvňovala peňaţný trh tak, ţe buď menila výšku diskontnej sadzby, alebo menila ďalšie podmienky poskytnutia diskontných úverov. Väčšina centrálnych bánk v praxi vyuţíva ako hlavný nástroj menovej politiky zmeny v nastavení základných úrokových sadzieb. Tieto sadzby sú vyhlasované ako oficiálne úrokové sadzby. Centrálne banky stanovujú tri oficiálne úrokové sadzby a to diskontnú sadzbu, lombardnú sadzbu a repo sadzbu (Medveď et al, 2012, s. 76-77).
24
Ak si obchodné banky poţičiavajú od centrálnej banky, zvyšujú tým celkové bankové zdroje, ktoré sa pretransformujú na bankové peniaze a vyvolávajú multiplikovanú expanziu ponuky peňazí. Ak je diskontná sadzba nízka, ponuka peňazí rastie a úrokové sadzby klesajú. Keď centrálna banka chce obmedziť celkové bankové zdroje, diskontnú sadzbu zvyšuje. To vedie k poklesu ponuky peňaţných zdrojov a k rastu úrokových sadzieb (Lisý et al, 2000, s. 415).
Faktory, ktoré vplývajú na dopyt obchodných bánk po peniazoch pri zmene diskontnej sadzby sú nasledovné:
závislosť obchodných bánk od úverov centrálnej banky;
moţnosť obchodných bánk získať úvery od iných subjektov, najmä zo zahraničia;
schopnosť obchodných bánk preniesť zvýšenie diskontnej sadzby na dlţníkov, čiţe posúdiť moţnosť zvýšiť úrokové sadzby z úverov (Medveď et al, 2012, s. 77).
Medzi diskontné nástroje sa zaraďujú rôzne diskontné úvery, eskontné a reeskontné úvery a tieţ lombardné úvery.
Diskontné úvery predstavujú najlacnejšie úverové zdroje pre obchodné banky z dôvodu, ţe sú úročené diskontnou sadzbou. Sú to krátkodobé úvery so splatnosťou kratšou ako 3 mesiace. Poskytujú sa v domácej mene a domácim bankám. Predmetom diskontného úveru sú vysoko bonitné aktíva príslušnej obchodnej banky a preto centrálna banka nemusí vyţadovať jeho zaistenie. Získanie diskontného úveru od centrálnej banky je podmienené finančným zdravým obchodnej banky a tieţ jej bezproblémovým splácaním predchádzajúcich diskontných úverov (Pavlát, 2004, s. 52).
Pri eskontných a reeskontných úveroch sa ako zabezpečovací prvok vyuţívajú zmenky. Reeskontný úver poskytuje centrálna banka formou odkupu zmeniek od obchodných bánk. Banky si za eskont zmenky účtujú diskont a potom ich môţu ponúknuť centrálnej banke (Kotlebová, Sobek, 2007, s. 162).
„Reeskontné úvery sú krátkodobé úvery, ktorých splatnosť je daná zostatkovou dobou splatnosti zmenky skrátenou o pevne stanovený počet dní medzi splatením reeskontného úveru a dňom dospelosti zmenky“ (Tušková, 2011, s. 31).
25
Lombardný úver poskytuje centrálna banka ako refinančný úver, ktorý je zabezpečený záloţným právom na vybrané cenné papiere z lombardného zoznamu. Ide hlavne o štátne dlhopisy, štátne pokladničné poukáţky a pokladničné poukáţky centrálnej banky za ktoré centrálna banka poskytuje tzv. lombardnú sadzbu. Takýto úver sa poskytuje na veľmi krátke obdobie (7 alebo 14 kalendárnych dní, prípadne 1 mesiac), pričom suma úveru predstavuje maximálne 80 % menovitej hodnoty cenných papierov (Kotlebová, Sobek, 2007, s. 162).
Diskontné okno predstavuje pôţičku od centrálnej banky, ktoré komerčné banky vyuţívajú na zabezpečenie svojej chýbajúcej likvidity. Komerčné banky na rozdiel od depozitných operácií diskontné okno vyuţívajú v oveľa hojnejšej miere. Tieto pôţičky sú jednodňové a pouţívajú sa nielen v čase krízy, ale aj pri beţných operáciách bánk (Demjan et al, 2011, s. 120).
Devízové intervencie
Ide o transakcie na devízových trhoch, ktoré sú spojené s nákupom alebo predajom mien iných krajín centrálnou bankou s cieľom ovplyvňovať menové kurzy alebo inak ovplyvňovať menové trhy. Centrálna banka tieto operácie uskutočňuje najmä vtedy, keď uplatňuje systém pevného, resp. relatívne pevného menového kurzu (Lisý et al, 2000, s.
416).
Devízové, alebo nazývané aj kurzové intervencie sú dvojakého druhu:
priame intervencie – ide o priamy nákup a predaj zahraničnej meny. Týmito opatreniami pôsobí centrálna banka na hodnotu domácej meny vo vzťahu k jej devízovému kurzu. Nákup domácej meny za devízové rezervy centrálnej banky vedie k rastu dopytu po domácej mene a práve tento spôsob nazývame devízová intervencia. Zabezpečuje zvýšenie zhodnotenia domácej meny a zníţenie veľkosti menovej bázy. Objem devízových rezerv sa zniţuje. Predaj domácej meny za zahraničnú menu vedie k znehodnoteniu vlastnej domácej meny, čo vedie ďalej k zvýšeniu menovej bázy a peňaţnej zásoby. Takýto spôsob sa nazýva sterilizácia alebo sterilizačné opatrenie. Priame intervencie zvyčajne pouţívajú spôsob konverzie alebo swapové operácie. Konverzie sú jednoduché obchody, promptný, priamy nákup alebo predaj zahraničnej meny za domácu menu. Swapové operácie
26
kombinujú termínové a promptné operácie. To znamená, ţe sa vykonáva predaj a nákup zahraničnej meny za domácu menu, kde je vopred dohodnutá spätná operácia (nákup alebo predaj) v určenom termíne. Význam pouţitých metód je v tom, ţe bez sterilizačných opatrení dosah devízovej intervencie na menovú bázu je trvalý, ale pri swapových operáciách iba dočasný;
nepriame intervencie – sú opatrenia centrálnej banky zamerané na zmeny diskontnej sadzby a na zmeny v repo sadzbách. Tieto zmeny vplývajú na trhovú úrokovú sadzbu. Zvýšenie domácej úrokovej miery oproti zahraničným vyvolá vznik úrokového diferenciálu a ten spôsobí príliv zahraničného kapitálu. Úrokový diferenciál predstavuje kladný alebo záporný rozdiel menových úrokov pozície, ktorá roluje do nasledujúceho dňa. Dochádza tým k zmene dopytu a ponuky zahraničnej meny vo vzťahu k domácej mene a k zmenám devízového kurzu.
Centrálna banka priame a nepriame intervencie vzájomne kombinuje (Medveď et al, 2012, s. 78).
Devízové intervencie centrálna banka vyuţíva na reguláciu devízového kurzu.
Rozlišujú sa na priame a nepriame devízové intervencie. Pri priamych devízových intervenciách centrálna banka kúpi alebo predá zahraničnú menu za domácu menu. Ide o obchod, ktorý prebieha medzi CB na jednej strane a komerčnými bankami alebo inými subjektmi s oprávnením na druhej strane. Pri predaji zahraničnej meny za domácu menu dochádza k poklesu rezerv komerčných bánk v domácej mene. Vtedy klesá aj menová báza, ponuka zahraničnej meny na domácom trhu vzrastie, čím klesá jej cena, čo vedie k rastu ceny domácej meny, tzn. ţe devízový kurz domácej meny sa zhodnocuje. Ak sa zahraničná mena nakupuje, potom efekty sú opačné. Pri nepriamych intervenciách CB zvýši alebo zníţi úrokovú mieru, prípadne predá alebo kúpi cenné papiere denominované v cudzej mene. Keď CB zvyšuje úrokovú mieru, zatraktívňuje tým domácu menu pre investorov a tým zvyšuje dopyt po nej a jej devízový kurz sa zhodnocuje. Ak úrokovú mieru zniţuje, dopyt po domácej mene klesá a rovnako aj jej kurz. Vtedy dochádza k jeho znehodnocovaniu (Kotlebová, Sobek, 2007, s. 161).
„Hlavným cieľom devízovej politiky centrálnej banky je vonkajšia stabilita meny“
(Tušková, 2011, s. 35).
27 Povinné minimálne rezervy
Povinné rezervy neslúţia iba na zabezpečenie likvidity a solventnosti bankového sektora, ale najmä, a predovšetkým sú nástrojom centrálnej banky na ovplyvňovanie a regulovanie mnoţstva peňazí v obehu. Politika povinných minimálnych rezerv sa pokladá za najdrastickejší spôsob ovplyvňovania mnoţstva peňazí, pretoţe pomocou neho sa dá dosiahnuť príliš veľká a náhla zmena. Táto politika dokáţe veľmi rýchlo zmeniť finančné a úverové podmienky a následkom toho sa menia ja základné makroekonomické veličiny (Lisý et al, 2000, s. 416).
Povinné minimálne rezervy sú spôsobom, ako komerčným bankám povedať, koľko zo svojich vkladov môţu poţičať ďalej do ekonomiky. V prípade, ţe sadzba povinných minimálnych rezerv je napríklad na úrovni 10 %, tak to znamená, ţe komerčné banky môţu poskytnúť úvery vo výške aţ 90 % všetkých svojich vkladov. Stačí, ak si iba 10 % budú drţať vo forme rezerv. Povinné minimálne rezervy sú preto nástrojom, pomocou ktorého môţe centrálna banka zniţovať alebo zvyšovať mnoţstvo úverových peňazí v ekonomike. Pri ich zvýšení centrálna banka ich dostupnosť peňazí v hospodárstve obmedzí, čo má za následok tlak na zvýšenie úrokových sadzieb. V prípade ich zníţenia, komerčné banky môţu poskytovať viac úverov, čo má za následok podporu ekonomického rastu a zvýšenie inflačných tlakov. Povinné minimálne rezervy nie sú prioritným nástrojom menovej politiky. Môţu poukazovať na odhodlanie menovej autority sprísňovať alebo uvoľňovať menovú politiku, no v konečnom dôsledku priamy efekt ich zmeny je minimálny (Demjan et al, 2011, s. 127).
Povinné minimálne rezervy plnia štyri základné funkcie:
1. Funkcia tlmiča – pomáhajú pri upevnení úrokovej miery vzhľadom na zmeny v likvidite,
2. Funkcia riadenia likvidity – vyrovnávajú ponuku likvidity, ktorú vytvárajú autonómne faktory, tzn. ţe predstavujú zdroj dopytu po rezervách centrálnej banky, 3. Funkcia menovej kontroly – môţu byť pouţité ako nástroj na kontrolovanie
peňaţných agregátov,
4. Príjmová, resp. daňová funkcia – môţu byť pokladané za zdroj príjmu centrálnej banky (Kotlebová, Sobek, 2007, s. 164).
28
„Povinné minimálne rezervy musia komerčné banky udrţiavať na účtoch v centrálnej banke. Ich výška je daná jednak sadzbou povinných minimálnych rezerv, jednak základňou na výpočet rezerv z depozít klientov komerčných bánk. V súčasnosti väčšina centrálnych bánk vyuţíva zmeny sadzieb ako nástroj menovej politiky len zriedkavo. Sadzba povinných minimálnych rezerv je stanovená na pomerne nízkej úrovni (okolo 2 %) a banky ju udrţiavajú dlhodobo nemennú“ (Medveď et al, 2012, s. 78).
Povinné minimálne rezervy súvisia s viacerými negatívnymi prejavmi:
povinné minimálne rezervy zmenšujú ziskovosť bánk a taktieţ vedú k zmenám úrokových sadzieb z vkladov a úverov. Tieto zmeny úrokových sadzieb môţu mať neţiaduci efekt v bankách v podobe poklesu miery úspor,
zníţenie ziskovosti bánk zniţuje aj ich konkurencie schopnosť,
zníţenie ziskovosti bánk obmedzuje pouţiteľné finančné prostriedky zo zisku na rôzne účely (Revenda, 2001, s. 312).
Povinné minimálne rezervy sú veľmi neflexibilným nástrojom menovej politiky. Ak sa banka rozhodne sprísniť monetárnu politiku (reštriktívny krok), zvýši sadzbu povinných minimálnych rezerv a tým odčerpáva likviditu komerčným bankám. Tento krok centrálnej banky prináša pozitívny dopad na výhľad a vývoj kurzu a jej meny (apreciáciu – zhodnotenie). Ak sa menová autorita rozhodne zníţiť sadzbu na povinných minimálnych rezervách, menovú politiku uvoľní (expanzívny krok). Rizikom je pri tomto kroku inflácia tlačená cez rast peňaţnej masy v obehu. Takýto postup má negatívny dopad na menu a spôsobuje jej depreciáciu, teda oslabovanie (Belás et al, 2010, s. 46).
Centrálne banky v praxi môţu plniť v tom istom čase viacero funkcií povinných minimálnych rezerv. Závisí to od zvoleného primárneho cieľa centrálnej banky. V teórii sa často vyskytuje tvrdenie, ţe existuje optimálna úroveň povinných minimálnych rezerv, ktorá môţe minimalizovať variabilitu cenovej hladiny (Kotlebová, Sobek, 2007, s. 164).
Automatické operácie
Automatické nástroje (automatic facilities, standing facilities) sú definované ako operácie z iniciatívy obchodných bánk na trhu s domácou menou s cieľom zvýšenia či zníţenia likvidity danej obchodnej banky. Centrálna banka umoţňuje obchodným bankám
29
vykonávať aj operácie aj z vlastnej iniciatívy, pričom sa tým menia rezervy bánk (likvidita) u centrálnej banky. Centrálne banky pritom dávajú obchodným bankám k dispozícii obvykle dva automatické nástroje, a to vkladový nástroj (deposit facility) a úverový nástroj (lending facility). Treba uviesť, ţe úverový nástroj je geniálny, pretoţe pokiaľ niektorá obchodná banka má nedostatok likvidity, potom určite existuje obchodná banka, ktorá má likvidity prebytok. Prebytková banka tak ochotne poţičia likviditu nedostatkovej banke za úrokovú mieru medzibankového trhu, ktorá je vţdy niţšia neţ úroková miera úverového nástroja centrálnej banky. Pri nedostatku likvidity obchodné banky teda uprednostňujú medzibankový trh pred drahšími úverovými nástrojmi (Jílek, 2004, s. 383).
Banka poskytujúca úver ponúkne protistrane logicky niţšiu úrokovú sadzbu ako by centrálna banka poskytla lombardnú sadzbu, pretoţe by si inak banka ţiadajúca o úver poţičala od centrálnej banky. Dohodnutá sadzba musí byť vyššia ako diskontná sadzba, pretoţe inak by sa banke poskytujúcej úver neoplatilo poţičať likviditu protistrane, ale radšej si ju uloţiť u centrálnej banky ako vkladový nástoj úročený diskontnou sadzbou.
Z toho vyplýva, ţe diskontná sadzba predstavuje dolnú hranicu úrokovej sadzby na medzibankovom trhu a naopak lombardná sadzba predstavuje hornú hranicu (Černohorský, Teplý, 2011, s. 53).
Automatické operácie sa uvádzajú aj pod pojmom jednodňové refinančné a sterilizačné obchody. Refinančné obchody sa vykonávajú vopred stanovenej úrokovej sadzbe oproti zaloţeniu akceptovateľných cenných papierov buď vo forme jednodňových dohôd o spätnom odkúpení, alebo jednodňových úverov so zábezpekou vo forme cenných papierov. Zmluvné strany môţu vyuţiť aj sterilizačné obchody, ktoré poskytujú moţnosť banke uloţiť jednodňové depozitá v národných centrálnych bankách pri vopred vyhlásenej úrokovej sadzbe, kde je úrok splatný pri splatnosti vkladu. Zmluvná strana o moţnosť uloţiť depozitá ţiada podobným spôsobom ako pri refinančných obchodoch. (Kotlebová, Sobek, 2007, s. 180-181).
1.4 Menová a peňažná rovnováha
Menovú rovnováhu je moţné najjednoduchšie definovať ako takú situáciu v národnom hospodárstve, pri ktorej ponuka tovarov a sluţieb plne uspokojuje efektívny kúpyschopný
30
dopyt a nedochádza k rastu cien. Takáto situácia by sa dala matematicky definovať takto:
(Kotlebová, Sobek, 2007, s. 79)
Q x P = D, pričom P = konšt.
kde Q predstavuje ponuku tovarov a sluţieb, P – cenová hladina tovarov a sluţieb, D – efektívny kúpyschopný dopyt.
Potreba regulácie mnoţstva peňazí v obehu je odvodzovaná z faktu, ţe skutočné mnoţstvo peňazí v obehu nesmie byť väčšie a ani menšie ako ekonomicky potrebné mnoţstvo peňazí v obehu. To znamená, ţe ponuka peňazí sa musí zhodovať s dopytom po peniazoch. Jedine len v tom prípade existuje menová rovnováha, ktorá sa znázorňuje rovnicou MS = MD (Pavlát, 2004, s. 46).
Kým v peňaţnom obehu prevládali plnohodnotné peniaze, potrebnú rovnováhu zabezpečoval trhový mechanizmus. V prípade prebytku peňazí, nadbytočné mnoţstvo automaticky vypadlo z obehu a v prípade ich nedostatku opäť vstúpilo do obehu. Tento mechanizmus prestal fungovať vtedy, keď sa do obehu dostali aj neplnohodnotné peniaze.
To vyvolalo potrebu zavedenia regulačného mechanizmu, ktorá je schopná korigovať prebytok alebo nedostatok peňazí v obehu. Tým pádom táto úloha pripadla centrálnym bankám (Tušková, 2011, s. 22).
O stave rovnováhy hovoríme v tom prípade, ak na peňaţnom trhu panujú také podmienky, ţe nevznikajú tendencie k zmene jednotlivých veličín za inak rovnakých vonkajších podmienok. V prípade vyššej úrokovej miere by ponuka peňazí prevyšovala dopyt, čo by vytváralo tlak na zníţenie úrokovej miery. Naopak pri poklese úrokovej miery pod rovnováţnu mieru by dopyt prevýšil ponuku a úroková miera by bola tlačená smerom hore (Lisý, 2000, s. 358- 359).
Problematiku menovej rovnováhy nemoţno zuţovať len na oblasť ponuky spotrebných tovarov a efektívneho dopytu populácie. Poruchy menovej rovnováhy môţu nastať aj v oblasti ponuky výrobných prostriedkov a efektívneho dopytu podnikovej sféry, preto treba problém posudzovať celistvo. Pri skúmaní menovej rovnováhy sa vţdy vychádza
31
z celkovej vyrovnanosti ponuky a dopytu v jednotlivých sférach (spotrebné predmety, výrobné prostriedky), aj keď je očividné, ţe pri celkovej vyrovnanosti v kaţdej z týchto sfér môţu existovať čiastkové nepomery, ktoré vyplývajú z rozdielnej sortimentnej štruktúry ponuky a dopytu. Prirodzeným stráţcom menovej rovnováhy v krajine je centrálna banka, ktorá vydáva peniaze do obehu a tým určuje ponuku peňazí (Kotlebová, Sobek, 2007, s. 79).
Od chvíle, kedy sa v obehu začali objavovať bezhotovostné peniaze:
význam monetárnej politiky rastie, pretoţe bezhotovostné peniaze môţu emitovať aj ďalšie banky, alebo aj nebankové sprostredkovateľské subjekty;
okrem nemoţnosti určiť ekonomicky potrebné mnoţstvo peňazí v obehu sa začínajú vyskytovať aj problémy s určením skutočného mnoţstva peňazí v obehu.
V oboch prípadoch je potrebné určiť, či sa menová politika nachádza v stave menovej rovnováhy, alebo nie, a podľa toho pristúpiť k sledovaniu zmien agregátnej cenovej hladiny. Na druhej strane, ak vzrastie agregátna cenová hladina, nemôţeme hovoriť ešte o menovej nerovnováhe, pretoţe ceny môţu vzrásť aj z iných dôvodov (Revenda, 2001, s. 81).
Peňaţná rovnováha je monetárnym potvrdením ekonomickej rovnováhy a jej narušenie môţe byť spôsobené infláciou.
1.4.1 Inflácia
Inflácia sa môţe definovať ako proces trvalého rastu cenovej hladiny, ktorá je spôsobená nadmernou emisiou peňazí. Jej dôsledkom je oslabenie reálnej hodnoty peňazí, resp. oslabenie kúpnej sily spotrebiteľov. V prípade, ţe je v ekonomike prítomná inflácia, potom spotrebiteľ potrebuje na kúpu jedného statku stále viac peňaţných prostriedkov.
Kaţdý dlhodobejší nepretrţitý rast mnoţstva peňazí vedie k inflácii. (Černohorský, Teplý, 2011. s 85-86).
Inflácia má niekoľko príčin všeobecného i špecifického charakteru, na základe ktorých rozlišujeme rôzne druhy inflácie a jej členenie je nasledovné:
32
1. z kvantitatívneho hľadiska, alebo z hľadiska rýchlosti, akou cenová hladina rastie sa inflácia člení na:
miernu,
cválajúcu,
hyperinfláciu;
2. z hľadiska príčin, ktoré infláciu vyvolajú, sa môţe jednať o:
dopytovú,
nákladovú;
3. z hľadiska proporcionality, tempa rastu cenovej hladiny, alebo z hľadiska jej očakávania zo strany ekonomických subjektov, moţno hovoriť o inflácii:
proporcionálnej,
neproporcionálnej,
anticipovanej,
neanticipovanej,
inertnej;
4. z hľadiska viditeľnosti, alebo zjavnosti sa inflácia člení na:
zjavnú (otvorenú),
skrytú,
blokovanú (potlačenú), (Lisý et al, 2000, s. 365-366).
Inflácia je definovaná ako:
narušenie peňaţnej rovnováhy vyplývajúci z rastu miezd, čo sa prejaví vzostupom cenovej hladiny alebo nerealizovaným dopytom (vznikajú vynútené úspory),
prekročenie optimálnej kvantity peňazí v obehu (Kotlebová, Sobek, 2007, s. 82).
Inflácia sa meria prostredníctvom indexu spotrebiteľských cien (consumer price index, CPI) a je to miera, ktorá sa týka len určitého spotrebného koša. CPI infláciu meria z pohľadu kupujúceho. Do spotrebného koša sa zaraďujú výrobky a sluţby, ktoré sa výrazne zúčastňujú na výdavkoch obyvateľstva a svojím rozsahom pokrývajú celú sféru spotreby. Modifikácia poloţiek spotrebiteľského koša sa uskutočňuje zvyčajne raz za päť rokov. Výpočet inflácie, ktorá vyjadruje skutočnosť, je veľmi náročný a komplikovaný proces. (Jílek, 2004, s. 430).
33
„Nie kaţdý rast cien vedie k inflácii, napr. ak ceny určitého tovaru rastú a iných klesajú, alebo ak rastú ceny v dôsledku zvýšených výrobných nákladov, nemoţno to povaţovať z a infláciu. Za infláciu moţno povaţovať len taký stav, keď dochádza k rastu celkovej cenovej hladiny“ (Kotlebová, Sobek, 2007, s. 82).
Z makroekonomického hľadiska je veľmi dôleţité, aké sú celkové zmeny cien.
Celkovú úroveň cien statkov a sluţieb, ktoré sa v národnom hospodárstve predávajú a nakupujú, označujeme pojmom cenová hladina. Potom hovoríme o vzostupoch cien jednotlivých statkov, ktoré sú kompenzované cenami druhých statkov, alebo, ţe cenová hladina vykazuje vzostup, prípadne pokles. Inflácia je teda vzrast celkovej cenovej hladiny a nie jednotlivých cien (Lisý et al, 2000, s. 362).
Harmonizovaný index spotrebiteľských cien (HCIP) sa pouţíva k hodnoteniu inflačnej konvergencie (k postupnému zbliţovaniu) podľa poţiadaviek Článku 121 Amsterdamskej zmluvy. Je základom pre index spotrebiteľských cien pre Menovej únie, pre Európsky index spotrebiteľských cien a Index spotrebiteľských cien Európskeho hospodárskeho priestoru. HCIP je zostavený na základe uzákonenej metodiky, ktoré je záväzné pre všetky členské štáty EÚ (Svoboda et al, 2009, s.143).
Index výrobných cien (producer price index, PPI) je najstarším pravidelným štatistickým údajom publikovaným ministerstvom práce. Tento index meria cenovú hladinu na úrovni veľkoobchodu, resp. výroby. Zaloţený je pribliţne na 3400 cenách tovarov a zahŕňa ceny potravín, priemyselných výrobkov a banských produktov. PPI je významný pre veľkú podrobnosť a má široké uplatnenie v hospodárskej sfére (Samuelson, Nordhaus, 1992, s. 306).
Deflátor HDP (HDP deflator) predstavuje mieru inflácie s celého HDP a nie iba spotrebného koša. Výhodou HDP deflátora oproti CPI je, ţe HDP deflátor sa netýka iba určitého pevného zoznamu tovarov a sluţieb. HDP deflátor reaguje automaticky na zmeny chovania spotrebiteľov. Berie ohľad na zavádzanie nových tovarov a sluţieb a tieţ na uţ neatraktívne statky a sluţby (Jílek, 2004, s. 432).
34 1.4.2 Deflácia
Deflácia je opakom inflácie. Definovať sa dá ako proces dlhodobého poklesu cenovej hladiny. Vo všeobecnosti sa tvrdí, ţe dopady deflácie sú horšie ako dopady inflácie. Je to dané tým, ţe je spravidla sprevádzaná poklesom hospodárskeho rastu, rastom nezamestnanosti, poklesom zisku alebo dokonca aj stratou podnikov a bánk, rastom reálnych úrokových mier (Černohorský, Teplý, 2011, s. 93).
„Ak celková cenová hladina poklesla, hovoríme o deflácii. Presnejšie vymedzenie týchto pojmov vyţaduje skúmať, ako sa meria cenová hladina a ako sa cenové hladiny porovnávajú“ (Lisý et al, 2000, s. 362).
Pod pojmom deflácia sa rozumie všeobecný a dlhodobí pokles cien. Môţe, ale nemusí byť sprevádzaný s poklesom ekonomického rastu, rastom nezamestnanosti, váţnymi problémami bánk a podnikov, rastom reálnych úrokových mier a všeobecnou neistotou.
Niektorí ekonómovia sa zastávajú názoru, ţe deflácia je nebezpečnejšia ako vysoká inflácia. Otázka deflácie je príliš váţna a dá sa povedať, ţe je základným problémom na ktorom závisí hospodárska a sociálna politika krajiny (Jílek, 2004, s. 436).
Dlhodobá deflácia, kedy ceny permanentne klesajú počas viacerých rokov, súvisia s obdobiami hlbokej depresie. Nástup aktívnej vládnej stabilizačnej politiky, ktorý odstráni hlboké a dlhotrvajúce depresie vo väčšine vyspelých krajín, defláciu vylúčil aj z ekonomickej scény. Preto sa posledné roky deflácia tak často nevyskytuje. Veľmi podobným pojmom k deflácii je dezinflácia. Dezinflácia však predstavuje pokles miery inflácie (Samuelson, Nordhaus, 1992, s. 306).
„Stagflácia je v podstate stagnácia, ktorá sa prejavuje schopnosťou ekonomiky prekonať stav po recesii. Dochádza k rastu inflácie a produkt buď klesá, alebo sa prinajmenšom nezvyšuje. Slumpflácia je inflácia, ktorá vzniká v recesii, keď skutočný produkt klesá po dobu dlhšiu ako dva štvrťroky a súbeţne rastie cenová hladina“
(Kotlebová, Sobek, 2007, s. 83).
35
1.5 Devízová politika ako súčasť menovej politiky
Medzi menovou politikou a devízovou politikou existuje veľmi úzky vzťah. Menová politika sa zaoberá fungovaním vnútorného peňaţného okruhu a devízová politika sa sústreďuje na vonkajší peňaţný okruh. Stredobodom záujmu menovej politiky je vnútorná kúpna sila meny a v prípade devízovej politiky je to vonkajšia kúpna sila meny. Prepojenie medzi týmito dvomi peňaţnými okruhmi zabezpečuje devízový kurz. Menová politika je vykonávaná vo väčšine prípadov menovou autoritou, resp. centrálnou bankou a devízová politika, aj keď je súčasťou menovej politiky je riadená centrálnou bankou, ale v spolupráci aj s ďalšou inštitúciou (Kotlebová, Sobek, 2007, s. 199).
1.5.1 Menový kurz
Menový kurz, resp. devízový kurz predstavuje cenu cudzej meny vyjadrené mnoţstvom inej meny. Menové kurzy prepájajú vnútorné hospodárstvo s ostatným vonkajším svetom na základe hodnotových vzťahov. K tomu, aby sa mohla uskutočniť ekvivalentná výmena tovarov a sluţieb, porovnávať a vyhodnocovať efektívnosť rozličných foriem a akcií medzinárodnej deľby práce a rozličných oblastí ţivota jednotlivých krajín, je potrebné mnohé hospodárske veličiny vyjadriť v domácich a zahraničných menách. Napríklad devízové pohľadávky a záväzky, inkasá a úhrady, ceny, clá, úroky, tarify, hrubý domáci produkt, príjmy a výdavky štátnych rozpočtov, operácie na finančných trhoch a pod. Tento proces vzájomného kvantitatívneho porovnávania domácich menových jednotiek so zahraničnými menovými jednotkami prebieha pomocou devízového, resp. menového kurzu (Jankovská et al, 2003, s. 78).
Menový kurz je pomer výmeny dvoch mien (bankového vkladu v jednej mene za bankový vklad v druhej mene), teda cena jednej meny vyjadrená v inej mene (Jílek, 2004, s. 565).
Menový kurz má svoju kvantitatívnu a kvalitatívnu stránku. Z kvantitatívneho hľadiska sa javí ako jednoduchá veličina, ktorá udáva, v akom pomere sa zahraničné devízové jednotky vzájomne prepočítavajú a zamieňajú (Svoboda et al, 2009, s. 105).
