VYSOKÁ ŠKOLA EKONOMICKÁ V PRAZE FAKULTA MEZINÁRODNÍCH VZTAHŮ
Obor: Mezinárodní studia – diplomacie
PINGPONGOVÁ DIPLOMACIA AKO NÁSTROJ OBNOVENIA ČÍNSKO-AMERICKÝCH VZŤAHOV
(bakalářská práce)
Vypracovala: Katarína Papcunová
Vedúci bakalárskej práce: Prof. PhDr. Zdeněk Veselý, CSc.
Prehlásenie:
Prehlasujem, že bakalársku prácu s názvom „Pingpongová diplomacia ako nástroj obnovenia čínsko-amerických vzťahov “ som vypracovala samostatne. Použitú́ literatúru a iné́
podkladové́ materiály uvádzam v priloženom zozname.
V Prahe dňa 21.4.2021 ...
Podpis
Poďakovanie:
Na tomto mieste by som sa veľmi rada poďakovala pánovi prof. PhDr. Zdeňkovi Veselému, CSc. za jeho prínosný prístup, trpezlivosť, cenné rady a pripomienky, vďaka ktorým mohla vzniknúť táto práca.
ZOZNAM POUŽITÝCH SKRATIEK
- ČĽR Čínska ľudová republika - EÚ Európska únia
- FIFA Medzinárodná federácia futbalových asociácií - HDP Hrubý domáci produkt
- JAR Juhoafrická republika
- KMT Kuomintang (Čínska národná strana) - KSČ Komunistická strana Číny
- KSSZ Komunistická strana Sovietskeho zväzu - NATO Organizácia Severoatlantickej zmluvy - OSN Organizácia spojených národov - USA Spojené štáty americké́
- ZSSR Zväz sovietskych socialistických republík
Obsah
1 ÚVOD ... 1
1.1 ŠPORTOVÁ DIPLOMACIA AKO SÚČASŤ VEREJNEJ DIPLOMACIE ... 4
1.2 SOFT POWER ... 6
2 SINO-AMERICKÉ VZŤAHY ... 9
2.1 OBECNÁ POVAHA VZŤAHOV ... 9
2.2 NADVIAZANIE PRVÝCH KONTAKTOV ... 10
2.3 ÓPIOVÉ VOJNY ... 13
2.4 BOXERSKÉ POVSTANIE ... 15
2.5 KOMUNISTICKÁ STRANA ČÍNY A KUOMINTANG ... 17
3 OCHLADENIE VZŤAHOV MEDZI USA A ČÍNOU ... 20
3.1 POLITICKÉ USPORIADANIE KRAJÍN ... 20
3.2 MAOVA KSČ A AMERIKOU PODPOROVANÝ ČANKAJŠEK ... 21
3.3 KÓREJSKÁ VOJNA ... 23
3.4 ČÍNSKO-SOVIETSKA KONFRONTÁCIA ... 25
4 OD NULOVÝCH DIPLOMATICKÝCH VZŤAHOV K ICH POSTUPNEJ NORMALIZÁCII ... 27
4.1 POČIATKY OBNOVY ... 28
4.2 PINGPONGOVÝ TURNAJ VJAPONSKEJ NAGOJI ... 30
4.3 KISSINGEROVA TAJNÁ A NIXONOVA OFICIÁLNA NÁVŠTEVA ČÍNY ... 33
4.4 ŠANGHAJSKÉ KOMUNIKÉ ... 34
4.5 PINGPONGOVÁ DIPLOMACIA–FORMÁLNY AKT ALEBO ÚČINNÝ PROSTRIEDOK? ... 36
5 ZÁVER ... 39
6 ZOZNAM POUŽITÝCH ZDROJOV: ... 42
6.1 LITERATÚRA ... 42
6.2 ELEKTRONICKÉ ZDROJE ... 44
7 ZOZNAM PRÍLOH ... 47
7.1 PRÍLOHA Č.1:THE JOINT U.S.-CHINA COMMUNIQUE,SHANGHAI,FEBRUARY 27,1972 ... 47
1 Úvod
Spojené štáty americké a Čínska ľudová republika sú dve svetové veľmoci a bezpochyby dve ekonomicky, technologicky aj populačne najsilnejšie a najrozvinutejšie krajiny sveta. USA získali svoju dominantnú pozíciu behom minulého storočia, čínsky vplyv je oveľa mladší, vzrástol behom posledných desiatok rokov. To však nič nemení na dôležitosti Číny v medzinárodných vzťahoch. Práve naopak, je dosť možné, že do niekoľkých rokov Čína predbehne v rebríčku Ameriku a stane sa ekonomickou veľmocou číslo jeden.
Hoci dve historicky a kultúrne odlišné zeme, ležiace každá na druhej časti pologule, majú dlhotrvajúcu spoločnú minulosť, spočiatku len obchodnú, neskôr sa však rozvinula v rozsiahle väzby, ktoré začali prechádzať ochladením a krízou, ktorú pocítil celý svet. Bilaterálne vzťahy týchto dvoch krajín dodnes vyvolávajú mnoho otázok a majú ako svojich zástancov, tak odporcov. Za vrchol udalostí čínsko-amerických vzťahov sa určite považuje ich normalizácia, ktorá ukončila napätie vo svete a prispela k ukončeniu takzvanej „železnej opony“.
Dôležitá rola pri obnovení týchto vzťahov je prikladaná verejnej diplomacii, konkrétne športovej, ktorá donútila obe strany spolupracovať, komunikovať a vzišlo z nej niekoľko dokumentov. K prvému oficiálnemu nadviazaniu sa považuje športová udalosť, pingpongový turnaj v japonskom meste Nagoji. Práve tam sa po dlhotrvajúcich nulových diplomatických kontaktoch začína písať novodobá spoločná história týchto veľmocí. Udalosť obletela celý svet a následne dostala názov po športe, ktorý stál za nadviazaním prvotného kontaktu, pingpong.
Zo zápiskov vtedajšieho poradcu pre národnú bezpečnosť a neskôr ministra zahraničných vecí v Nixonovej administratíve Henry Kissignera však vyplýva, že nadviazanie čínsko- amerických vzťahov nebolo tak jednoduché, a začalo sa už pred stolnotenisovým turnajom.
Samotný Kissinger niekoľkokrát tajne Čínu navštívil, jednania na vysokej úrovni sa konali prostredníctvom tretích strán a boli častokrát odsúdené na zánik. Naskytá sa preto otázka, do akej miery je možné považovať pingpongovú diplomaciu za úspešnú a efektívnu, a či sa nejednalo len o oficiálny akt určený pre médiá a svet po tom, čo sa po mnohých hodinách komunikácií dosiahol konsenzus.
Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti sa práca bude zaoberať príčinami ochladenia čínsko-amerických vzťahov a ich následnej normalizácie. Hlbšie analyzovaný bude pingpongový turnaj a následné vydanie a podpísanie Šanghajského komuniké, aby bolo možné posúdiť, do akej miery zohrala svoju úlohu táto športová diplomacia a či sa jej dá prikladať dôležitosť. Cieľom bakalárskej práce bude zodpovedať na nasledovnú výskumnú otázku:
Zohral pingpongový turnaj v japonskom meste Nagoji významnú úlohu pri normalizácii
čínsko-amerických vzťahov, alebo sa jednalo iba o formálne gesto sprevádzané mnohými jednaniami a tajnými návštevami Henryho Kissingera?
Keďže je práca rozsahovo obmedzená, aj téma je obsahovo a aj časovo ohraničená. Hoci sa medzi štátmi uskutočnilo veľké množstvo udalostí aj počas studenej vojny, práca poukazuje len na tie udalosti, ktoré v minulosti formovali vzťahy medzi USA, Čínou a do určitej miery aj Sovietskym zväzom. Práca je rovnako obmedzená len na administratívu prezidenta Nixona, kedy dochádza k uvoľňovaniu napätia a Spojené štáty si dávajú za cieľ obnoviť kontakty s Čínou a začleniť ju do prostredia medzinárodných vzťahov. Keďže ide o obrovské množstvo informácií, udalostí a faktov, bude mojim cieľom priniesť komplexný pohľad na danú problematiku.
Prvá kapitola bude venovaná teoretickej časti a objasneniu pojmu športová diplomacia, ktorá je nedeliteľnou súčasťou verejnej diplomacie. Šport okrem šírenia národného povedomia o krajine v zahraničí, či zvyšovania národnej hrdosti pôsobí ako významný nástroj verejnej diplomacie, hlavne pri podpore komunikácie a porozumenia medzi štátmi. Šport je súčasťou využívania takzvanej mäkkej sily, alebo „soft power“, ktorá sa dnes stále viac skloňuje v použití sily jednotlivých aktérov medzinárodných vzťahov. Aby mohol mať šport na politiku štátov a zviditeľňovanie čo najväčší rozmer, športové akcie na územiach daných štátov sú pravidelne pripravované a usporadúvané, pravidelne sa striedajú aj hosťujúce štáty.
V druhej kapitole rozoberiem prvé nadviazanie kontaktov medzi Spojenými štátmi a Čínou, ktoré siahajú do 18. storočia, zameriam sa na historické udalosti, ktoré formovali najmä postavenie Číny v medzinárodných vzťahoch, vplyv v tejto krajine mali však už v histórii vo väčšej, či menšej miere aj Spojené štáty. Historické udalosti v Číne ako ópiové vojny, boxerské povstanie a následné formovanie komunistickej strany štiepili vzťahy medzi krajinami, svet sa postupne delil na Západ a Východ, na kapitalistický a komunistický blok, rovnako sa to dialo aj s Čínou a USA.
Napätie medzi Sovietskym zväzom a USA spolu so všadeprítomnou hrozbou jadrovej vojny v rámci bipolárneho sveta, expanzionistické tendencie na oboch stranách a nezlučiteľnosť ideológií rozpútali studenú vojnu, pričom Čína má oveľa bližšie ku komunistickému Sovietskemu zväzu. Tretia kapitola rozoberie ochladenie vzťahov medzi Západom a Východom, ktoré zapríčinili takmer nulové diplomatické kontakty a odvolanie diplomatov z oboch krajín. Napätie sa však stupňuje aj medzi Čínou a Sovietskym zväzom, vyústi až do konfrontácie, Čína vidí hrozbu v oboch veľmociach, potrebuje však ekonomickú pomoc, ktorú jej vie zaručiť spojenectvo s USA, krajina sa zmieta v revolúcii a expanzia Sovietskeho zväzu vyvoláva pochybnosti po celom svete.
významne presadil bývalý minister zahraničných vecí USA Henry Kissinger. Samotnú normalizáciu sprevádzali aj jeho a Nixonove návštevy Číny a vyvrcholenie nastalo práve pri spomínanom stolnotenisovom turnaji v Nagoji, kde sa stretli americkí a čínski hráči. Na záver Nixonovej druhej návštevy v Číne bol podpísaný dokument Šanghajské komuniké, v ktorom boli vypracované a sformulované základné problémy, na ktoré mali krajiny odlišné názory, ich ideológie, postavenie Taiwanu, vojna vo Vietname, medzinárodné záležitosti a tiež spoločný cieľ krajín, a to spolupráca a udržanie rovnováhy síl vo svete. Dokument podpísaný oboma stranami znamenal významnú premenu medzinárodných vzťahov a na niekoľko desiatok rokov sa stal hlavným ťažiskom pre americko-čínske vzťahy.
V závere štvrtej kapitoly sa pokúsim zodpovedať na výskumnú otázku a to, aký význam zohral práve pingpongový turnaj pri normalizácii vzťahov. Hoci sa šport považuje za významný prostriedok verejnej diplomacie, otázkou je, či po všetkých spomenutých udalostiach a potrebe obnoviť vzťahy nebol len oficiálnym mediálnym a dopredu pripraveným aktom, ktorý sprevádzali mnohé jednania a rokovania diplomatov, často neúspešne zakončené.
Pri písaní práce sa budem opierať o písomné zdroje, z ktorých sú veľmi podstatné zápisky a pamäte ministra zahraničných vecí USA Henryho Kissingera. Ten bol aktívnym účastníkom celého procesu a jeho knihy sú zásadným svedectvom o tom, ako sa situácia vyvíjala na americkej strane. Čínsky pohľad na túto problematiku nie je v žiadnom diele tak dôkladne spracovaný a zachytený. Všetky tituly boli verejne dostupné v knižniciach, poprípade v elektronickej podobe.
Z internetových zdrojov boli použité odborné články v online databázach s plnými textami z vedeckých časopisov, ku ktorým zaisťuje voľný prístup aj Vysoká škola ekonomická.
Väčšina zdrojov je v anglickom jazyku, keďže české ani slovenské dielo, ktoré by sa komplexne zaoberalo touto problematikou nie je spracované. V prípade teoretickej časti som čerpala z českých zdrojov, ktoré rozoberajú a analyzujú verejnú diplomaciu a mäkkú silu, rovnako aj šport ako diplomatický nástroj. Práca však môže byť ohraničená a obmedzená množstvom informácií, ktoré do dnešnej doby neboli odtajnené, rovnako faktami z čínskej strany, ktoré mohli byť vnímané rozdielne, no neboli nikde zachytené. Napriek tomu sa budem snažiť zachytiť čo najviac podstatných medzníkov v tejto nie až tak starej histórii s ohľadom na zodpovedanie výskumnej otázky, ktorú som si stanovila.
1.1 Športová diplomacia ako súčasť verejnej diplomacie
Šport a politika nesú určité prepojenie už od starovekých čias, ich počiatky je možné vidieť v prípade starovekého Grécka v ich polis. Stručne, avšak veľmi výstižne opisuje šport Shearer, ktorý tvrdí, že „šport je v globalizovanom svete nenahraditeľnou súčasťou soft power takmer každého štátu. Môže zvyšovať národnú hrdosť, šíriť národný vplyv a slúžiť ako užitočný nástroj verejnej diplomacie podporujúci komunikáciu a medzinárodné porozumenie“
(Zákravský 2016: 16).
Z politického pohľadu možno športovú diplomaciu charakterizovať ako súhrn diplomatických nástrojov a prostriedkov, ktoré predstavujú spôsob komunikácie medzi jednotlivými aktérmi v športe, ale aj ako schopnosť vyjednávať o politických skutočnostiach prostredníctvom prostriedkov, ktoré ponúka medzinárodný šport (Štulajter, Barteková, Štulajter 2013: 5).
Športová diplomacia sa aktívne začína uplatňovať aj po skončení studenej vojny a s nástupom nového tisícročia. S termínom športovej diplomacie sa môžeme stretnúť nielen v praxi politiky štátov, ale rovnako v akademickej diskusii (Dubský 2018: 3).
Počas studenej vojny boli bilaterálne športové udalosti využívané opakovane na zvýšenie komunikácie medzi hosťujúcimi krajinami. Pingpongová diplomacia, napríklad medzi Čínou a Spojenými štátmi americkými umožnila dve krajiny v strede studenej vojny znovu naštartovať dialóg v politicky nejednotnom prostredí. Kriketová diplomacia medzi Indiou a Pakistanom ponúka ďalšiu ilustráciu úspešnej športovej diplomacie. Po sovietskej invázii do Afganistanu v roku 1987, generál Zia ul-Haq, v tom čase pakistanský prezident, sa zúčastnil kriketového turnaja medzi Indiou a Pakistanom v Džajpur – táto návšteva očividne pomohla schladiť konflikt zapríčinený sovietskym tlakom na Indiu (Trunkos, Heere 2017: 5-6).
Športová diplomacia spadá pod odvetvie verejnej diplomacie, ktorá je využívaná na zlepšenie strednodobých a dlhodobých vzťahov medzi štátmi tým, že ovplyvňuje spoločnosť v zahraničí a snaží sa dosiahnuť politické ciele daných štátov. Verejná diplomacia je nové odvetvie vedy a praxe. Pozornosť začala priťahovať hlavne v minulom storočí, kedy sa diplomaciou začínajú aktívne zaoberať médiá a verejnosť. Počas studenej vojny sa stáva výrazne podstatnejšou oblasťou, v ktorej dominujú kampane zamerané na získanie podpory a rovnováhy jadrových zbraní a verejnosti po celom svete. Verejná diplomacia studenej vojny inšpirovala mnoho štúdií a nástrojov, ktoré superveľmoci a iné štáty používali k dosiahnutiu svojich medzinárodných cieľov. Nová fáza rozvoja verejnej diplomacie začína po jedenástom
septembri 2001, po teroristických útokoch v New Yorku a Washingtone moslimskými fundamentalistami.
V súčasnosti sa verejná diplomacia musela prispôsobiť novému prostrediu medzinárodných vzťahov formovanému koncom studenej vojny; informačnému veku a vzostupu extrémizmu, terorizmu a rozšíreniu jadrových zbraní. Niekoľko oblastí spoločenských vied, vrátane medzinárodných vzťahov, komunikačných štúdií, PR a marketingu prispelo významnejšie k teoretickým a empirickým znalostiam verejnej diplomacie (Gilboa, 2008: 55-57).
Význam a efektivita športu v diplomacii je veľmi ľahko spoznateľná. Za najbežnejšie ciele sa dá považovať: vytvorenie miesta a dôvodu pre stretnutie lídrov krajín a nadviazanie spoločného dialógu, náhľad do kultúry krajiny usporadúvajúcej športovú udalosť, premostenie jazykových a kultúrnych odlišností medzi národmi a nájdenie spoločného záujmu v športe a hre, vytvorenie novej platformy pre obchodné dohody a legislatívu, šírenie povedomia o medzinárodných vzťahoch cez športových ambasádorov, zlepšenie imidžu krajiny vo svete, ako aj zanechanie dedičstva pre budúce generácie (Trunkos, Heere 2017: 2).
Tieto superlatívy sa však stretávajú aj s kritikou a dôležitosťou športu v medzinárodnej sfére. Poukazuje sa na skutočnosť, že šport v ľudskej spoločnosti vyjadruje agresivitu ľudského jedinca navonok. Môže byť obecne kritizovaný dôraz na fyzickú zdatnosť ako vyjadrenie agresivity. Dokonca sa hovorí o určitej „imitácii“ vojny. Šport nie je primárne svojím založením o spolupráci, ale je možné ho vnímať ako náhradu násilného konfliktu. Tesař (2004) tvrdí, že „vojna je v medzinárodných vzťahoch nahradená športovou súťažou“. Je možné poukázať na to, že práve preto hral šport dôležitú rolu v mnohých totalitných alebo rasových ideológiách. Používať sa pritom často môžu rovnako nepovolené prostriedky, o ktorých svedčí celá rada dopingových afér v histórii a bohužiaľ aj v súčasnosti v jednotlivých športových odvetviach (Dubský 2018:5).
Zatiaľ čo v minulosti sa skloňovala bilaterálna diplomacia pri nastolení diskusie medzi dvoma krajinami, v dnešnej dobe sa hovorí skôr o takzvanej multilaterálnej športovej diplomacii. V tejto oblasti fungujú ako účinný prostredník práve medzinárodné organizácie, ktoré vytvárajú diplomaticky príjemnú situáciu, v ktorej tretia strana slúži ako neutrálny sprostredkovateľ. Medzi tieto organizácie určite patria Medzinárodný olympijský výbor (MOV), ktorý organizuje moderné olympijské hry (OH), taktiež FIFA, ktorá organizuje najväčšiu a najznámejšiu futbalovú športovú udalosť a Medzinárodná tenisová federácia (ITF), ktorá zahŕňa 205 národných tenisových federácií. Rola medzinárodných športových udalostí sa v poslednej dobe stáva komplikovanejšia, keďže sa mení na čoraz viac lukratívnejší biznis.
Vďaka sponzorom, vláde a súkromným kontraktom môžu tieto udalosti priniesť vysoký zisk, ako štátu, tak aj súkromnému sektoru (Trunkos, Heere 2017: 6).
1.2 Soft power
Športová diplomacia sa často spája s pojmom takzvanej mäkkej sily alebo soft power, ktorej opakom je tvrdá sila, teda hard power. Mnoho rokov realisti a neorealisti vnímali medzištátne vzťahy ako snahu daných krajín vyhľadávať moc a dominovať ostatným štátom.
V tomto koncepte tak medzinárodná politika znamená boj o moc, má tendenciu uvažovať o moci len z hľadiska schopností (armáda, bohatstvo, územie) a najčastejšie sa používa v ozbrojených konfliktoch. S novou, oddelenou myšlienkou moci prichádza Nye (1990), ktorý separuje tvrdú a mäkkú silu (Trunkos, Heere 2017: 5).
Pre každého je známa tvrdá sila. Tvrdá sila spočíva v presvedčovaní, alebo hrozbe.
Častokrát je však možné dosiahnuť dané výsledky bez použitia hmatateľných prostriedkov.
Nepriama cesta ako dosiahnuť čo chceme sa zvykla nazývať aj ako „druhá tvár sily“. Slabá sila spočíva v schopnosti sformovať preferencie iných. (Nye 2004: 12).
Výraz soft power býva často mylne spojený so slovom diplomacia, alebo priateľské vzťahy medzi štátmi. Diplomacia v skutočnosti nie je ľahkou silou. Diplomacia je nástroj, spôsob aplikovania sily slabej, alebo silnej. Diplomacia v skutočnosti teda nemusí byť soft ani priateľská, je to jednoducho mechanizmus, ktorým je sila aplikovaná, častokrát sa jedná práve o tvrdé prostriedky vo forme zastrašovania.
Slabá sila je skôr o kooptovaní ľudí, než o nútení ich, pretože ak „vás dokážem presvedčiť chcieť to isté, čo chcem ja, v tom prípade vás nepotrebujem nútiť robiť to, čo nechcete“ (Aaron 2014: 2).
Vlády či iní aktéri môžu túto aktivitu zosilniť, rovnako však zoslabiť, ak nejednajú efektívne a napríklad so znalosťami vhodných zásad interkultúrnej komunikácie. Koncept soft power sa v dnešnej dobe vyznačujúcej sa premenou štruktúry aktérov medzinárodných vzťahov stáva stále viac potrebným nástrojom. Rozličné politické, ekonomické, sociálne a kultúrne väzby medzi zemami dnes činí nasadenie sily úplne kontraproduktívnym prostriedkom riešenia konfliktov (na rozdiel napríklad od ekonomických či iných sankcií, ktoré sa ukazujú ako stále účinnejšie). Štátom sa dnes vyplatí investovať politický kapitál do presvedčovania a diplomatických služieb viac, než do násilia (Novotný 2011: 69).
Soft power krajiny spočíva primárne na jej troch zdrojoch: jej kultúre (v miestach, kde je atraktívnejšia oproti ostatným), jej politických hodnotách (ako funguje v domácom prostredí a v zahraničí) a v jej zahraničnej politike (keď je vnímaná ako legitímna s morálnymi hodnotami). Kultúra je súbor hodnôt a praktík, ktoré formujú zmysel spoločnosti. Má rôzne vyjadrenia. Spravidla sa rozlišuje na takzvanú vysokú kultúru, do ktorej patrí literatúra, umenie a vzdelávanie, ktoré sa odvolávajú na elity a populárnu kultúru, ktorá sa sústreďuje na masovú zábavu. Keď kultúra danej krajiny obsahuje univerzálne hodnoty a politiky, ktoré zdieľajú ostatní, zvyšuje tak pravdepodobnosť dosiahnutia požadovaných výsledkov, kvôli príťažlivosti, ktorú vytvára. Populárna kultúra Ameriky je vnímaná pre ostatných ako „exotická, vzrušujúca, bohatá, mocná a trendová“ a mnohí sa snažia dosiahnuť americký štýl života.
Ďalším potenciálnym zdrojom soft power je vládna domáca politika. Politika môže vytvárať krátkodobý, ale tiež dlhodobý efekt, ktorý sa podľa kontextu mení. Popularita Spojených štátov v Argentíne v deväťdesiatych rokoch odrážala Carterovu politiku zo sedemdesiatych rokov a Argentínska vláda podporila jej politiku v OSN a na Balkáne.
Vládna politika môže mať na soft power kladný, v rovnakej miere však záporný efekt. Zásady, ktoré sa javia ako pokrytecké či arogantné môžu podkopať slabú silu štátu. Obyvatelia krajín môžu obdivovať americké filmy a kultúru, zároveň však presadzovať odmietavý postoj k americkému vplyvu v ich regióne.
Hodnoty, ktoré vláda zastáva v domácom prostredí (demokracia), v medzinárodných inštitúciách (spolupráca) a v zahraničnej politike (presadzovanie mieru a ľudských práv) rovnako silno pôsobí na preferencie ostatných. Slabá sila však neprináleží štátu v takej miere ako tvrdá sila. Zatiaľ čo tvrdé nástroje ako armáda, sú striktne štátne, ostatné zložky ako ropa či nerastné zásoby sú národného charakteru a niektoré môžu byť prenesené na kolektívnu kontrolu (Nye 2004: 13-17).
Využitie slabej sily je spojené aj s nákladmi na vynaloženie tvrdej sily. Nárast globálnej zložitosti a prepojenosti exponenciálne zvýšil aj náklady hard power (finančne aj politicky), avšak ich efektivita naopak klesla. Nárast cien technológií a vojenských prostriedkov, ekonomická previazanosť štátov cez globálny obchod a financie, zároveň šírenie demokracie a dostupnosť informácií tlačia do popredia soft power a verejnú diplomaciu.
Slabá sila sa ukazuje ako dôležitý prvok v dnešnom komplexnom globalizovanom svete.
Je potrebné zdôrazniť, že problémy, ktorým čelíme v dnešnej dobe už nie sú záležitosťou jedného subjektu voči druhému. Nové, globálne problémy vyžadujú kolektívne akcie a medzinárodnú spoluprácu. Rovnako Nye argumentuje, že „hoci sila môže hrať v určitých
prípadoch značnú úlohu, tradičné nástroje sily sú v dnešnom modernom svete len málokedy dostatočné“(Aaron 2014: 6-7).
2 Sino-americké vzťahy
Cieľom druhej kapitoly je načrtnúť charakteristiku bilaterálnych vzťahov medzi Spojenými štátmi americkými a Čínou. Zmienené budú počiatky ich vzťahov, nadviazanie prvých obchodných kontaktov, pozornosť bude venovaná hlavne udalostiam, ktoré sa odohrali v Číne akými boli ópiové vojny, či boxerské povstanie. Vo všetkých udalostiach zmienených v druhej kapitole sa aktívne či pasívne zúčastňovali aj Spojené štáty. Hoci je história čínsko- amerických vzťahov oveľa komplexnejšia a za ich formovanie určite nie je možné považovať len mnou zmienené udalosti, je potrebné si všimnúť rozdielne postavenie moci týchto krajín v minulosti a následný rozkol vzťahov, ktorý však umožnil samotný vznik pingpongovej diplomacie.
2.1 Obecná povaha vzťahov
Čína a Spojené štáty americké (ďalej USA) patria jednoznačne medzi najväčšie a najsilnejšie krajiny sveta. USA svojou atraktívnou geografickou polohou, ale aj demografiou či otvorenosťou sa aj napriek dvom svetovým vojnám vyformovali do ekonomicko-vojensko- politickej mocnosti sveta. Na opačnej strane zeme sa nachádza historicky, ale aj politicky diametrálne odlišná krajina, ktorej hospodárske štatistiky však v posledných desaťročiach neuveriteľne vzrástli a zmocneli. Novodobé reformy zamerané hlavne na odvetvia priemyslu, poľnohospodárstva, vedy, techniky či vojenstva nastavili trvalý ekonomický rast, vďaka čomu sa podarilo zvýšiť životnú úroveň a naopak spomaliť chudobu.
Niet pochýb, že čínsko-americké vzťahy majú zásadný význam pre budúcnosť globálneho poriadku, najmä pre medzinárodné vzťahy vo východnej Ázii a Tichomorí. Žiadna iná moc nespochybňuje globálne postavenie v takej miere, v akej to robí Čína a je pravdepodobné, že tomu tak bude aj v budúcnosti. Vzostup Číny už spochybnil rovnováhu síl vo východnej Ázii a pozíciu Ameriky v regióne. Rastúca ekonomická prítomnosť Číny v Afrike, na Strednom východe a v Latinskej Amerike poskytla alternatívu k tamojšiemu vplyvu USA (a EÚ) a oslabila vplyv Ameriky (Zaborowski 2006: 83).
USA sa usilujú o konštruktívne vzťahy s Čínou, zamerané na výsledky. Snahou je dosiahnutie konkrétneho pokroku v záujme USA, vrátane zaistenia čínskej podpory vo vyvíjaní tlaku na Severnú Kóreu pre ukončenie svojho jadrového programu, zníženia obchodného deficitu USA s Čínou a zastavenia prílivu nelegálnych opiátov z Číny do Spojených štátov.
USA sa usilujú dosiahnuť pokrok aj v oblastiach nezhôd, akými sú územné nároky Číny
v Juhočínskom mori a tiež nedodržiavanie ľudských práv a náboženskej slobody. Okrem pravidelných diskusií medzi vyššími predstaviteľmi USA a ich čínskymi partnermi, USA využívajú na dosiahnutie svojich cieľov aj množstvo výmen, dialógov a medziľudských väzieb.
Kongresom poverené programy pomoci USA v Číne sa zameriavajú na šesť hlavných oblastí: podpora úsilia o ochranu a zachovanie tibetskej kultúry a podpora udržateľnej obživy a integrácia trhu v tibetských komunitách, budovanie lokálnych kapacít v cieľových tibetských komunitách s cieľom riadenia prírodných zdrojov a zachovania obživy, presadzovanie environmentálnych noriem a ochrany a trhové reformy podporujúce životné prostredie, presadzovanie zásad právneho štátu a ľudských práv, riešenie hrozby pandemických chorôb.
Obojstranný obchod medzi Čínou a USA vzrástol z roku 1992 z 33 miliárd dolárov na viac ako 772 miliárd dolárov v tovaroch a službách v roku 2017. Čína je v súčasnosti tretím najväčším vývozným trhom pre USA (po Kanade a Mexiku) a USA je najväčším čínskym exportným trhom. Od roku 2017 však vzrástol deficit obchodu USA s Čínou na neprijateľných 375 miliárd dolárov. Dôvodom majú byť nespravodlivé čínske ekonomické akcie, obmedzenia prístupu na trh či slabá ochrana práv duševného vlastníctva.
ČĽR v roku 1971 prevzala kreslo v OSN, pričom nahradila Taiwan a je stálym členom Rady bezpečnosti OSN. V priebehu rokov sa Čína čoraz viac angažovala v multilaterálnych organizáciách, najmä v OSN a na rôznych regionálnych fórach (US Department of State: U.S.
Relations with China, 2018).
Pre pochopenie vzájomných vzťahov medzi týmito dvoma superveľmocami je nutné sa pozrieť do ich spoločnej minulosti. Vzájomné postoje krajín sa vyvíjali dlhú dobu a formovali ich mnohé faktory. Nejednalo sa tak len o evolúciu medzinárodného spoločenstva, ale aj o vnútorné politiky oboch štátov.
2.2 Nadviazanie prvých kontaktov
Spojené štáty sú originálne ako svojím vznikom, tak svojimi dejinami aj svojím súčasným postavením. Historicky výnimočné je aj dnešné hegemónne postavenie krajiny vo svetovom politickom systéme. Spojené štáty sú najväčšou ekonomickou veľmocou sveta.
Dolár je stále najdôležitejšou menou, USA sú domovom strategicky najvýznamnejších firiem.
Svetové komunikačné siete, databanky aj využitie kozmu sú v americkom vlastníctve, alebo
do značnej miery pod kontrolou Spojených štátov. Hegemónne postavenie krajiny vyplýva zo schopností ponúkať ideologické hodnoty ospravedlňujúce nový rád.
Základom dnešnej moci USA bol ekonomický vývoj po občianskej vojne v šesťdesiatych rokoch 19. storočia. Immanuel Wallerstein tvrdí, že „počiatok dnešného výnimočného postavenia USA je možné hľadať v dobe svetovej recesie roku 1873“. Nový status USA bol prvýkrát zúročený v roku 1898 – pripojením Havaja, víťazstvom vo vojne so Španielskom a následnou politikou otvorených dverí v Číne. Po veľkej hospodárskej kríze na prelome 20.
a 30. rokov minulého storočia rástol HDP Spojených štátov takmer plynule. Dve svetové vojny učinili z USA najväčšiu ekonomickú mocnosť sveta a rozhodujúcu politicko-vojenskú mocnosť Západu (Krejčí 2009: 9-16).
Skutočnosť, že dejiny Číny sú najlepšie známe práve v Číne, podobne ako dejiny západného sveta sú naopak súčasťou bežného vzdelania v Európe a v USA, vedie k tomu, že Číňania pozerajú na históriu z inej perspektívy než ostatný svet. Demokratické tržné hospodárstvo USA je v Číne konfrontované s poslednou komunistickou diktatúrou. Čínsky komunizmus je pritom potrebné vnímať na pozadí najdlhšie úspešne vládnuceho autokratického režimu na svete. V súčasnej dobe sa pokúšajú dosiahnuť modernizáciu hospodárstva bez politickej demokracie, ktorú Američania považujú za svoj osobitý príspevok ku spáse sveta.
Dnes vyspelá, ekonomicky rozvinutá krajina s neustále stúpajúcim HDP bola však v 19.
storočí podrobená západným imperialistickým mocnostiam a dokonca aj Japonskom.
Dôvodom bola neskorá modernizácia, ktorá začala až od roku 1978. Sivin poukazuje na stagnáciu matematiky či algebry, silné sú rozdiely medzi severom a juhom. V západných hospodárstvach hral od pradávnych dôb dôležitú úlohu námorný obchod. Na Západe sa súčasťou zápasu s prírodou veľmi skoro stalo objavovanie a vynaliezanie v službách obchodu (Fairbank 1998: 11-33).
Prvé kontakty medzi USA a Čínou sú pomerne mladšie ako v prípade Indie či Európy.
Loď s názvom čínska cisárovná sa stala prvým plavidlom, ktoré vyplávalo z USA do Číny a v auguste 1784 priplávala do Kantonu (Guangzhou). Neoficiálnemu americkému konzulovi Samuelovi Shawovi sa však nepodarilo nadviazať s čínskymi úradníkmi kontakty ani získať diplomatické uznanie. Všetok obchod so západnými krajinami sa tak uskutočňoval prostredníctvom oficiálnych obchodných licencií. Čína sa však javila ako lukratívny obchodný partner s čajom, porcelánom a hodvábom.
V roku 1785 priplávali do Baltimoru traja čínski námorníci, kde uviazli po tom, čo ich z Kantonu priviezla obchodná loď. Neexistujú však žiadne záznamy, čo sa s nimi v Baltimore
stalo. V roku 1796 odchádza do Pekingu prvý západný diplomat, Brit George Macartney. Hoci sa mu u čínskeho cisára dostalo vzácnej audiencie, diplomatické kontakty sa znovu nepodarilo nadviazať (US Department of State: Office of the Historian 2010).
V roku 1820 činil podiel USA na svetovom HDP len 1,8 %, zatiaľ čo v prípade Číny to bolo 32,9 %. Zásadná premena nastala v deväťdesiatych rokoch 19. storočia, kedy moc USA vzrástla, ale zároveň ich ekonomika prežívala krízu. Potreba zahraničných trhov sa umocnila.
V roku 1864 činil export do Číny deväť miliónov dolárov, ale v polovici sedemdesiatych rokoch 19. storočia klesol na jeden milión. Hoci americký obchod s Čínou bol malý, táto veľká ázijská zem v sebe skrývala obrovský potenciál. Zároveň obsadenie Havaja, Guamu a Filipín vytváralo vhodné nástupište pre preniknutie do Číny. A nie len obchodné. Porážka Pekingu v japonsko-čínskej vojne zahájila premenu Číny v polokolónii. Západné mocnosti prichádzajú, aby sa mohli podieľať na delení teritória oslabenej krajiny (Krejčí 2009: 123).
Cestou k tomu bola rada zmlúv o prenájme časti čínskeho územia. Rusko si zmluvou z roku 1896 zaistilo, že práve cez čínske územie povedie jeho sibírska magistrála. Nemecko o rok neskôr obsadilo polostrov Šan-tung v severovýchodnej Číne a do prenájmu si zaistilo tamojší prístav Ťiao-čou. Rusko potom v roku 1898 získalo prenájom prístavu Port Arthur (Lü-šun) a Daľnyj (Ta-lien, Dairen) a povolenie k stavbe železnice cez Charbin. Francúzsko toho roku vedľa Indočíny získalo prenájom zálivu Kuang-čou. Británia získala do prenájmu polostrov Hongkong, Kowloon a Ťiou-lung, bolo jej vyhradené tiež povodie rieky Jang-c‘.
Japonsku bola pridelená provincia Fu-ťien (Veselý 2007: 155).
Vzniká však narastajúca rivalita medzi koloniálnymi mocnosťami, ktorej jediným riešením bola dohoda o rozdelení koristi. Aj preto sa politika otvorených dverí v Číne stala prakticky jedinou možnosťou vtedajších veľmocí (Krejčí 2009: 124).
Základom ich prístupu bol princíp zachovania rovnakých možností pre všetky veľmoci, formulovaný štátnym tajomníkom USA J. Hayom v roku 1899. S touto Hayovou doktrínou nakoniec súhlasili viac-menej všetky veľmoci. To však nemenilo nič na skutočnosti, že Čína fakticky stratila svoju nezávislosť a stala sa polokolóniou. Len obava jednotlivých veľmocí, aby v nej nezískala prevahu iná veľmoc, Čínu zachránila pred ešte horším osudom a úplným rozpadom jej integrity a zániku štátu (Veselý 2007: 155).
2.3 Ópiové vojny
Čínsku históriu významne formovali dve vojny, ktoré sa konali v 40. a 50. rokoch 19.
storočia a nesú názov Ópiové vojny. Snahou bolo zabrániť dovozu ópia z Indie, ktoré malo za následok niekoľko miliónov čínskych obyvateľov závislých na tejto látke. Vojny v rokoch 1839–1842 a 1856–1860, ktoré postavili britskú a neskôr francúzsku ríšu proti čchingskej sú dnes Západom často zabudnuté alebo ignorované (Hanes, Sanello 2002: 1-2). Avšak pre Čínu ostáva tento konflikt ako smutný symbol dominancie Západu na čínskom území a zaobchádzania s ním.
Korene tohto konfliktu ležia v troch prelínajúcich problémoch. Prvým bolo čínske presvedčenie, že okrem ich národnosti sú všetky ostatné barbarské. Druhým bol čínsky monopol na produkciu čaju, skombinovaný s požiadavkou platiť za túto komoditu len striebrom. Tretím bola snaha Číny byť vnímaná nie ako podriadený, práve naopak ako rovný, či dokonca nadriadený národ – hoci to malo mať za následok dovoz devastujúcej látky miliónom svojich občanov (Hanes, Sanello 2002: 1-2).
Ópium sa vyrábalo a predávalo na dražbách v Indii pod oficiálnym britským dohľadom a do Číny ho dovážali súkromní britskí a indickí kupci – držitelia licencie Východoindickej spoločnosti, ktorá ešte stále (až do roku 1858) spravovala Indiu. Z predaja ópia sa v Kantóne hradili dodávky čaju odosielané do Londýna v trojuholníkovom obchode medzi Čínou, Indiou a Britániou.
V roku 1834 ukončil Londýn monopol Východoindickej spoločnosti na britský obchod s Čínou a vytvoril tak priestor pre slobodný obchod, vyslal tam svojho superintendenta, aby prevzal dohľad nad týmto obchodom. Pre Čínu tak vznikajú dva naliehavé problémy, a to ako zastaviť obchod s ópiom a ako sa vysporiadať s novým britským úradníkom. Úradník, ktorý dohliadal na britských obchodníkov, s nimi odmietol jednať na úrovni kupcov a požadoval, aby jednanie prebiehalo priamo s čchingskými úradmi na základe diplomatickej rovnosti. Z jeho strany to bol výsmech nominálnemu tributárnemu systému, keďže by to znamenalo koniec cisárovej nadriadenosti všetkým ostatným panovníkom.
Avšak pokračovanie tolerancie obchodu s ópiom by nielen ešte viac vychýlilo kurz so striebrom, predstavovalo to spoločenskú ale aj poľnohospodársku hrozbu, keďže domáce pestovanie maku odoberalo z ornej pôdy a videlo k násiliu a korupcii (Fairbank 1998: 333- 336).
Začiatkom roku 1839 vrcholilo napätie pre ozbrojený konflikt. Desiateho marca prichádza do Kantonu Lin Ce-sü, kompetentný úradník s dobrou povesťou a silnými väzbami.
Lin tvrdo zakročil proti čínskym obchodníkom a fajčiarom ópia. Viac ako 1600 ľudí bolo obvinených z prečinu pašovania ópia. Nariadil tiež zatknutie desiatok známych obchodníkov a prevádzačov a zvýšil lekárske zákroky ako pomoc pre závislých. Dopad týchto opatrení, prinajmenšom z krátkodobého hľadiska, bol veľmi dramatický; obchod s ópiom v delte Perlovej rieky ostal nehybný.
Lin však veril, že problém s ópiom sa nevyrieši, pokým nebude úplne prerušená dodávka a v Kantone bolo dominantným zdrojom britský dovoz z Indie. Hoci bol varovaný pred nebezpečenstvom vyvolania konfliktu s Britmi a vedel, že čchingské námorné plavidlá by sa nevyrovnali silnému britskému loďstvu, Lin zostal presvedčený, že dokáže zvládnuť situáciu (Horowitz 2020: 173-174).
Oprávnené užitie sily, nariadené komisárom Linom, viedlo k vojne, na ktorej mali veľký podiel britské obchodné záujmy. Dr. William Jardine odchádza do Londýna a pomáha lordovi Palmerstonovi vypracovať vojnové ciele a stratégiu. Firma Jardine prenajala britskej flotile svoje plavidlá, zapožičala lodivodov a tlmočníkov, poskytla pohostinstvo a spravodajské informácie. Britské expedičné zbory však boli vyslané do Kantonu a na sever preto, aby zaistili výsady bežného obchodného a diplomatického styku podľa západného pojatia rovnosti, nie preto, aby napomohli rozšíreniu obchodu s ópiom.
Po asi pol tucte vojenských stretov pozdĺž juhovýchodného pobrežia Číny britské delové člny zvíťazili v ópiovej vojne z rokov 1939-1842 a zaistili súhlas Čchingov s nankingskou zmluvou v auguste 1842 (Fairbank 1998: 336-337). Zmluva zaistila pre Britániu neobývaný ostrov Hong Kong, otvorila päť prístavov pre pobyt a obchody (Kanton, Xiamen/Amoy, Fuzhou, Ningo a Šanghaj), definovala vzorce diplomatického prejavu a komunikácie a uvalila na Čínu odškodné vo výške 21 miliónov dolárov.
Mier, ktorý bol vytvorený na konci prvej vojny bol však napätý. Pre britskú vládu narastala frustrácia, že zatiaľ čo vojna priniesla veľké zmeny v riadení obchodu a životoch cudzincov na pobreží, nepriniesla požadované politické zmeny. Keďže čchingská, ale ani britská vláda plne neprijala zásady nankingskej zmluvy, zmluvný systém sa preto plne realizoval až po druhej ópiovej vojne.
Druhá ópiová vojna, alebo Arrow war, ako je často nazývaná v angličtine podľa lodi, ktorá konflikt zahájila, bol zložitý, štyri roky trvajúci konflikt. Hoci bol iniciovaný predovšetkým britskou vládou proti čchingskej, veľkým spojencom Anglicka bolo Francúzsko.
Rusko a USA, nebojujúce krajiny, boli však hlboko zainteresované strany, ktoré využili vojnu na opätovné prerokovanie svojich zmlúv s ríšou Čching. Zatiaľ čo v prvej vojne bol hlavným
Vojna začala menším sporom, ktorý bol vytvorený britským konzulom v Kantone, Harrym Parkesom. Ôsmeho októbra 1856 nastúpili čínske námorné sily na britské plavidlo, Arrow, ktorá bola podozrivá z pašeráctva. Parkes tvrdil, že čínska posádka strhla z lode anglické vlajky, čo bolo pre Britániu urážka cti. Na Parkerovom tvrdení však bolo veľa pochybného. Bez ohľadu na chabosť tohto prípadu, Parkes to prekrútil do veľkej krízy a požiadal sira Johna Bowringa o odvetu v Kantone. Bowring, zatajujúc skutočnosť, že registrácia lode skutočne uplynula, presvedčil sira Michaela Seymoura, aby tak urobil 23.10.
aj potom, čo Jie Ming-čchen vrátil všetkých zatknutých členov britskej posádky. Seymour spustil paľbu na Kanton a zameral sa na rezidenciu guvernéra Jie, čím spôsobil značné škody v meste. Bowring trval na tom, aby Jie otvoril Kanton pre cudzincov.
Samotná absurdita incidentu s loďou Arrow bola skôr braná ako výhovorka, než ako príčina vojny. Skutočnými dôvodmi, ktoré videli britskú vládu k vojne boli známe: snaha o rozšírenie obchodných príležitostí pre britských obchodníkov, transformácia diplomacie, legalizácia ópia, ale aj zníženie daní z dovozov a vývozov či sloboda cestovania v Číne.
V konflikte sa na britskú stranu postavilo aj Francúzsko, ktoré žiadalo zadosťučinenie za smrť francúzskeho katolíckeho misionára vo väzbe v provincii Kuang-si. Spojené štáty a Rusko sa rozhodli zostať mimo konflikt, avšak pozorne sledovali jeho vývoj. Komplexné série rokovaní viedli k podpísaniu tiencinskej zmluvy v júni 1858, ku ktorým sa paralelne pripojili aj USA a Rusko. Tiencinská zmluva bola potvrdená Pekingskými konvenciami, ktoré sa rozšírili o ďalšie ústupky a veľké odškodnenia pre Čínu (Horowitz 2020:180-184).
Problémy s ratifikáciou tiencinskej zmluvy vyústili v roku 1859 do tretej ópiovej vojny, ktorá však opäť skončila čínskou porážkou. Mierové zmluvy uzatvorené v roku 1860 v Pekingu potvrdili platnosť mierových zmlúv z Tiencinu a zakotvili ďalšie privilégiá európskych veľmocí v zemi (Veselý 2007: 154).
2.4 Boxerské povstanie
Na zhoršenie postavenia Číny malo veľký vplyv boxerské povstanie, ktoré vypuklo v roku 1899. V severozápadných oblastiach Číny (v Šan-tungu), v povodňových oblastiach Žltej rieky s vysokou hustotou obyvateľstva, boli ľudia natoľko zbedačení, že v dedinách žilo len málo príslušníkov džentry1 a v regióne prevláda banditizmus. Čchingská vláda aj džentry
1 Konfuciánsky vzdelaní pozemkoví vlastníci.
strácajú v týchto oblastiach kontrolu. V deväťdesiatych rokoch 19. storočia získavali v regióne nemeckí misionári nových konvertitov ku katolicizmu čiastočne tým, že ich podporovali pri súdnych sporoch proti nekresťanom.
V roku 1898 získavajú Nemci Šan-tung ako sféru vplyvu a prehlbujú tak aroganciu kresťanskej nálady, ktorá už dlho narastala s tým, ako sa kresťanské misie šírili do vnútrozemia, zatiaľ čo európske mocnosti a Japonsko uštedrovali čínskej vláde jedno poníženie za druhým. Protimisionárske búrky viedli cudzincov k vymáhaniu pokút, ktoré boli tak vysoké, že Čchingovia začali inštruovať svojich miestnych úradníkov, aby sa vyhýbali sporom s misionármi a ich konvertitmi. V tejto situácii bránili šantungskí roľníci svoje záujmy prostredníctvom tajných spoločností2. V roku 1898 boli dedinčania, po katastrofálnych záplavách na Žltej rieke, privedení do bezvýchodiskovej situácie.
Počiatky boxerského povstania prepájajú dve roľnícke tradície, a to techniku bojového umenia (boxu) a šamanské praktiky. Duchovní boxeri, ktorí si neskôr začali hovoriť Boxeri spojenia spravodlivosti, zlúčili tieto dva prvky. Ich ciele boli vyjadrené jednoduchým sloganom: „Podpora Čchingom, smrť cudzincom.“ Z malej skupiny sa veľmi rýchlo vytvoril silný spolok, podporovaný dokonca mandžuskými princami a cisárovnou vdovou.
V nasledujúcom slede udalostí sa obe strany podnecovali navzájom. Ozbrojená stráž cudzincov v diplomatickej štvrti v Pekingu podnikla výpad, pri ktorom strieľala na Boxerov, aby ich zastrašila. V júni 1898 prenikli Boxeri do Pekingu a Tiencinu, zabíjali kresťanov a lúpili. 10. júna vyrazilo vyše dvetisíc cudzích vojakov z Tiencinu na pomoc diplomatickej štvrti v Pekingu, avšak týždeň na to napadla cudzinecká flotila pobrežnú pevnosť pri Tiencine.
21. júna vyhlásila cisárovná vdova spolu s dominantnou skupinou pri dvore formálne vojnu všetkým cudzím mocnostiam.
Boxerské povstanie v roku 1900 bolo jednou z najznámejších udalostí 19. storočia, pretože v diplomatickej štvrti v Pekingu uviazlo v obkľúčení na osem týždňov asi 475 cudzích civilistov, 450 vojakov z ôsmich zemí a približne 3000 čínskych kresťanov. Zachránila ich až medzinárodná armáda, avšak po dlhých dohadovaniach.
Pri potlačovaní Boxerského povstania sa v roku 1900 Spojené štáty spojili s piatimi európskymi mocnosťami a Japonskom. Podľa údajov takto vzniknutá aliancia vyslala do Číny pôvodne 20 tisíc, celkom potom 49 tisíc vojakov a 51 vojnových lodí. Približne 3,2 tisíc z týchto vojakov (podľa niektorých údajov 2,5 tisíc) bolo z USA (Krejčí 2009: 125).
Spojenecké vojská cisárovnej zmasakrovali po celej severnej Číne asi 250 cudzincov.
Avšak generálni guvernéri čínskych provincií rozhodli, že budú pekingské vyhlásenie vojny
cudzincom ignorovať. Celú vec prehlásili za „Boxerské povstanie“ a zaručili cudzincom mier v strednej a južnej Číne. Imperialistické mocnosti taktiež dávali prednosť zachovaniu zmluvného systému tak ako bol, spolu s čínskymi splátkami zahraničného dlhu (Fairbank 1998: 388-391).
Boxerský protokol, podpísaný v septembri 1901, uložil Číne pokorujúce mierové a finančné podmienky. V pekingskej diplomatickej štvrti boli rozmiestnené cudzie vojenské jednotky (medzi nimi aj americké) a prístup sem bol povolený len cudzincom. Tí získali v zemi celú radu ekonomických privilégií. Ďalej boli Číne uložené vojnové reparácie vo výške 150 miliónov libier (Veselý 2007: 155). Toto obrovské odškodnenie v podstate zruinovalo vládu Čching, ktorá už tak čelila vážnym finančným problémom (US Department of State: Office of the Historian).
Politika otvorených dverí oznámila svetu, že si Spojené štáty začínajú mimo americký región nárokovať rovnaké privilégiá ako európske mocnosti. Z politiky otvorených dverí sa stal nový princíp zahraničnej politiky USA. Podľa niektorých autorov fakt, že blahobyt obyvateľov USA je závislý na vonkajšom svete, núti tento štát práve k tejto politike. Podľa Williama Williamsa práve politika otvorených dverí, ktoré určili aj chod zahraničnej politike USA, zabezpečila víťazstvo bez vojny.
V roku 1922 sa na washingtonskej konferencii podpisuje Pakt deviatich mocností3. Ten mal z jednej strany zaručiť suverenitu, nezávislosť a územnú celistvosť Číny. Zároveň ale zaisťoval obchodníkom zo zmluvných zemí otvorené dvere v Číne. Bola tiež ustanovená spoločná komisia, ktorej úlohou bolo skúmanie čínskej colnej politiky (Krejčí 2009: 125-126).
2.5 Komunistická strana Číny a Kuomintang
Devätnáste storočie bolo pre Čínu devastujúce. Zatiaľ čo Západ zažil počas čchingskej dynastie mnohé zmeny – od renesancie, reformy, osvietenie, francúzsku či priemyselnú revolúciu, Čína na druhej strane stagnovala, bez reforiem vedy či techniky, v ktorých mala potenciál (Kerr 2013: 136)
Zjednotenie Číny, rozdelené súperením militaristov, si vyžiadalo ako mnoho predchádzajúcich znovuzjednotení, tridsať rokov zhruba od rok 1920 do roku 1950. Ako všetky podobné obdobia vyzeralo aj toto nekonečne zložité, pretože tu vedľa seba prebiehalo niekoľko
3 Pakt deviatich mocností podpisujú krajiny Spojené štáty americké, Veľká Británia, Japonsko, Francúzsko, Taliansko, Holandsko, Portugalsko, Belgicko a Čína.
paralelných procesov zároveň. V roku 1911 sa cisárska dynastia zrútila, rok na to Sunjatsen ustanovil Čínsku republiku. Výsledná entita mala slabú centrálnu vládu, a začalo sa tak 10 rokov dominancie miestnych vojenských veliteľov (Kissinger 2016: 228).
V zahraničných vzťahoch tu bolo hnutie za obnovu práv v dvadsiatych rokoch, usilujúce o zrušenie nerovnoprávnych aspektov zmluvného systému. V domácej politike usiloval o zjednotenie jednotný front dvoch straníckych diktatúr, zhodne inšpirovaných leninským Ruskom. Komunistická strana Číny a Národná strana (Kuomintang) v dvadsiatych rokoch spolu striedavo spolupracovali a súperili v snahe zlikvidovať nadvládu miestnych militaristov a zatlačiť späť imperializmus (Fairbank 1998: 470).
V rokoch 1917 až 1921 prechádza Čína mimoriadnou intelektuálnou revolúciou, nazývaná Hnutie štvrtého mája, alebo tiež Hnutie novej kultúry. Je často opisované ako hnací bod modernej čínskej histórie a spája sa s mnohými menami, ktoré formovali čínsku budúcnosť, medzi nimi aj Mao Ce-tung (1893–1976), zakladateľ Čínskej ľudovej republiky.
Začalo sa to nacionalistickou agitáciou štvrtého mája 1919, kedy 3000 študentov protestovalo v Pekingu voči rozhodnutiam, ktoré padli na Parížskej mierovej konferencii pri prenose nemeckých záujmov z Číny do Japonska. Z tejto akcie veľmi rýchlo vznikol národný protest. Japonský tovar bol bojkotovaný a pripojili sa stovky ďalších miest. Tento krok bol podporovaný širokou skupinou čínskych občanom, ktorí mali obavy o zachovanie čínskej integrity a snažili sa o ochranu trhu pred zahraničnými intervenciami.
Založenie Komunistickej strany Číny začalo okolo roku 1920, niekoľko konvertujúcich k marxizmu však už v Číne bolo, žijúcich hlavne v blízkosti univerzít. Medzi nich patril aj vtedy 27 ročný Mao Ce-tung. V júli 1921 sa 53 mužov zúčastnilo prvého kongresu KSČ, ktorý sa konal v Šanghaji a neskôr v Ťia-sing, na ktorom bolo formálne prijaté meno Komunistická strana Číny. Tajomníkom strany bol menovaný Chen Duxiu, ďalšími kľúčovými účastníkmi sa stali Li Dazhao, Chen Gongbo, Zhang Guotao, Dong Biwu, Li Da, Chen Tanqiu a tiež Mao Ce-tung. Ich práca začala na budovaní pracovných stredísk a robotníckych škôl, Mao Ce-tung mal na starosti robotnícke hnutie v provincii Chu-nan a rovnako organizovanie štyroch protestov medzi rokmi 1920 a 1923 (Kerr 2013: 146-149).
Podľa Chen Duxiu bolo „sformovanie proletariátu revolučnými prostriedkami prvou potrebou čínskej spoločnosti, aby bolo možné vytvoriť vládu a právo na zastavenie vnútorného a vonkajšieho vykorisťovania“ (Ven 1991: 17).
Vzostup sily tejto strany je úzko spájaný s Mao Ce-tungom. Hoci bol zo začiatku braný ako vedľajší člen, knihovník na univerzite v Pekingu, malý avšak vytrvalý aktivista v Chu-nan
a mnoho expertov a historikov sa snažilo objasniť Maovu schopnosť získať v strane nadvládu (Brown 2009: 26).
V roku 1912 vzniká v Číne politická strana Kuomintang. Program KMT hlásal po parlamentnej demokracii a umiernenom socializme. V roku 1913 prezident Číny Jüan Š'-kchaj potlačil KMT napriek tomu, že mala majoritu v prvom národnom zhromaždení. Za vlády Sun Yat-sena strana zriadila neuznanú revolučnú vládu v Kantone v roku 1918 a dokonca v roku 1921 poslala svoju delegáciu na Versaillskú mierovú konferenciu. Sun prijal pomoc od ZSSR a po roku 1922 mnoho komunistických agentov , medzi nimi aj Michael Borodin pomohli reorganizovať KMT. Na zjazde strany v roku 1924 v Guangzhou, koalícia spolu s komunistami prijala Sunovu politickú teóriu, ktorá zahŕňala tzv. Tri princípy ľudu – nacionalizmus, demokraciu a ľudový blahobyt (Singh 2010: 42-43).
Kuomintang si podľa sovietskeho vzoru budoval miestne bunky, ktoré potom volili zástupcov na stranícky zjazd. Kominterna sa snažila vybudovať Komunistickú stranu Číny a dostať ju do strategických pozícií v Kuomintangu, aby sa nakoniec mohla chopiť moci.
Členovia KSČ mohli na základe dohody s KMT do tejto strany vstupovať ako jednotlivci, zatiaľ čo KSČ si súčasne uchovala svoju samostatnú existenciu. Táto dohoda však bola od začiatku falošná záležitosť, ktorú udržiavala pokope len vzájomná užitočnosť oboch skupín a spoločný nepriateľ v podobe imperializmu (Fairbank 1998: 475).
V roku 1926 zahájil generál KMT Čankajšek výpravu proti pekingskej vláde a spustil masívne čistky v KSČ, kedy zomrelo až okolo 12 000 ľudí. Ukázalo sa, že Čankajšek je nielen nespochybniteľný vodca nacionalistov, jeho armáda tiež prevzala kontrolu nad siedmimi provinciami v južnej a centrálnej Číne (Kerr 2013: 150).
3 Ochladenie vzťahov medzi USA a Čínou
Nasledujúca kapitola bude zameraná na ochladenie vzťahov medzi dvoma svetovými mocnosťami. Nová garnitúra v Číne a jej snaha priblížiť sa čo najviac ku komunistickému bloku, dve svetové vojny a nadchádzajúca studená vojna, vyspelý Západ a nejednotný Východ a mnohé iné faktory zapríčinili, že v 60. rokoch sa dostali sino-americké vzťahy do bodu mrazu. V Kórejskej vojne proti sebe stoja Spojené štáty a Čína a akékoľvek úvahy o ich zblížení sa zdajú byť nepravdepodobné. Na druhej strane sa ukazuje, že ani vzťahy a dohoda medzi Čínou a Sovietskym zväzom nie je bez chýb.
3.1 Politické usporiadanie krajín
Centrálnejšia vláda v Číne pod Čankjaškovým vedením sa usilovala o to, aby Čína mohla uhájiť svoje miesto v koncepcii nového svetového poriadku a v globálnom ekonomickom systéme. Chcela byť súčasne moderne aj tradične čínska a snažila sa začleniť do medzinárodnej sústavy, ktorá pritom sama prechádzala otrasmi. Práve v tú dobu však na hegemóniu nad Áziou vznieslo nárok Japonsko, ktoré v roku 1931 zahájilo okupáciu Mandžuska a neskôr inváziu do oblastí strednej a východnej Číny. Nacionalistickej vláde útočník zabránil upevniť svoje pozície a komunistické povstanie získalo možnosť sa nadýchnuť. Hoci Čína vyšla z druhej svetovej vojny ako jedna z víťazných mocností, bola rozorvaná občianskou vojnou a revolučným chaosom.
Na druhej strane Spojené štáty americké sa aj napriek dvom svetovým vojnám prepracovali v najväčšiu ekonomickú mocnosť sveta s rozhodujúcou politicko-vojenskou silou. Pomohla s rekonštrukciou zdevastovaných európskych ekonomík, založila Severoatlantickú alianciu a vytvorila globálnu sieť bezpečnostných a ekonomických partnerstiev (Kissinger 2016: 228, 285).
Historické priateľské city Ameriky k Číne sa zrútili potom, čo komunisti v roku 1949 zvíťazili v občianskej vojne a v roku 1950 vstúpili do kórejskej vojny. Priateľstvo bolo vystriedané politikou úmyselnej izolácie komunistických vládcov v Pekingu. Výrečným symbolom tohoto cítenia sa stalo Dullesove odmietnutie podať ruku Čou En-lajovi na ženevskej konferencii o Indočíne v roku 1954.
Medzi oboma zemami ostal jediný diplomatický kontakt: medzi veľvyslancami Spojených štátov a Číny vo Varšave, ktorí sa nepravidelne stretávali len preto, aby si vymieňali
rozhovory boli prerušené. Medzi Washingtonom a Pekingom tak už neostali žiadne diplomatické kontakty.
Vtedajšie americké mienky o Číne sa členili podľa známych modelov studenej vojny.
Malá skupinka vyzývala Ameriku, aby vyšla čínskym sťažnostiam v ústrety predaním čínskeho kresla v Spojených národoch Pekingu, a aby uvoľnila napätie pomocou rozsiahlych kontaktov.
Obrovská väčšina však považovala komunistickú Čínu za nenapraviteľne expanzívnu, fanaticky ideologickú a nekompromisne oddanú svetovej revolúcii (Kissinger 1999: 752-753).
Spojené štáty ako právoplatná veľmoc, zvlášť ako jedna zo superveľmocí v období studenej vojny, boli v pozícii, kedy viedli a diktovali pravidlá bilaterálnych aj medzinárodných vzťahov. Veriac v ich politickú, ekonomickú a vojenskú prevahu by sa Amerike páčila idea vidieť Novú Čínu fungovať podľa medzinárodných noriem a uznať „nerovnocenné zmluvy“
vynesené z predchádzajúcich režimov. Keď však vodcovia Novej Číny odmietli súhlasiť, rozhovory boli od začiatku neúspešné a neproduktívne. Počas rokov 1950 až 1960 Spojené štáty neboli ochotné brať Čínu ako rovnocenného partnera (Xia 2006: 7).
Hoci vzťahy, ktoré začali ako čisto obchodné, sa postupom času neuveriteľne rozvinuli a prešli mnohými fázami. Spojené štáty boli po vzniku KSČ a KMT nútené si vybrať, na ktorú stranu sa presunie ich podpora, vplývali na to aj vojnové konflikty, či povojnové usporiadanie sveta. Studená vojna priniesla ďalšieho aktéra, a to Sovietsky zväz a neskoršie snahy dosiahnuť rovnováhu na svetovej scéne.
3.2 Maova KSČ a Amerikou podporovaný Čankajšek
Po rozpade jednotnej fronty roku 1941 mohli americkí pozorovatelia sledovať, ako sa rozširuje rozkol medzi kuomintangskou a komunistickou straníckou diktatúrou. Politika amerického ministerstva zahraničia bola však len kvapkou v mori v porovnaní s celkovým americkým vojnovým úsilím, s logistikou zásobovania cez himalájsky „hrb“, moderným výcvikom a zásobovaním čínskych vojsk, ktorý mal na starosti Stilwell, a s jeho zložitým jednaním s Čankajškom ako podráždeným zákazníkom, ktorý mal pocit, že nedostáva náležitý diel vojnových dodávok. Američania vo Washingtone nemali veľké poňatie o komunistických oblastiach v severnej Číne, zatiaľ čo diplomatické, ale aj právne ohľady ich nútili podporovať kuomintangský režim ako amerického spojenca (Fairbank 1998: 547).
Americkí úradníci sa snažili o reformu nacionalistickej vlády v Číne, avšak bez spolupráce komunistov. Tí v ňu však dúfali. V januári roku 1945 sa konalo stretnutie,
na ktorom Roosevelt, Čou En-laj a Mao Ce-tung jednali o (finančnej) spolupráci medzi Amerikou a Komunistami. Táto žiadosť však bola zamietnutá. Ani po novej administratíve Henryho Trumana sa postoj Ameriky nezmenil, Mao Ce-tung sa tak začal obracať na Sovietsky zväz. Stalin však na Jaltskej konferencii uviedol, že bude uznávať len nacionalistickú vládu výmenou za územné kompenzácie (Cohen 1980: 171-183).
Bezprostredne po skončení svetovej vojny sa vzťahy medzi KSČ a KMT vyostrili a v roku 1946 prerástli v občiansku vojnu, už tretiu v poradí. Komunisti v čele s Mao Ce- tungom sa behom nej odvrátili od cieľa dosiahnuť rovnocenné zastúpenie v koaličnej vláde a ich cieľom sa stála definitívna likvidácia pozície Kuomintangu a nastolenie vlastného mocenského monopolu. Pomocou v tomto smere boli ukoristené japonské a mandžuské zbrane, ktoré im predala Sovietska armáda. Zároveň komunisti ťažili z pomerne rozsiahlej podpory obyvateľstva, získanej bojom proti japonskej okupácii a svojím programom rozsiahlych agrárnych reforiem. USA, ktoré finančne, ale aj vojensky podporovali Čankajška, však v snahe vyhnúť sa vlastnej vojenskej angažovanosti usilovali prostredníctvom generála Marshalla o sprostredkovanie. Prímerie, ktoré sa dosiahlo v roku 1946 však nebolo žiadnou z nepriateľských strán dodržané a boje pokračovali aj naďalej. Sovietske územie nútilo čínskych komunistov k určitej zdržanlivosti z obáv, aby práve USA v Číne neintervenovali.
Od roku 1947 začali komunistické oslobodzovacie armády obsadzovať všetky významné centrá a oblasti. Zlikvidovaná bola hlavná časť vojenských síl čankajškovcov, na konci januára 1949 bolo dobyté mesto Peking. Čankajšek sa vzdáva prezidentskej funkcie, komunisti obsadzujú celú zem a víťazia v občianskej vojne. Úspechy vzbudzujú obavy sovietskeho vedenia, aby USA vojensky nezasiahli, Stalin navádza čínskych komunistov k opatrnosti a zdržanlivosti. Jeho žiadosti však neboli dodržané. 1.10.1949 bola komunistami vyhlásená Čínska ľudová republika na čele s Mao Ce- tungom. Štát bol uznaný Sovietskym zväzom aj satelitnými štátmi, v roku 1950 krajiny uzatvárajú spojeneckú dohodu (Veselý 2007: 368).
Amerika sa vzdáva snáh na akékoľvek mierové jednania s Čínou, Pre Kennana sa táto krajina nezdá byť hrozbou a neverí, že by Čína mohla tak zosilnieť, aby sa jej vplyv presunul aj za hranice Ázie. Mao Ce-tung si však uvedomuje, že pomoc od USA by mohla pomôcť jeho krajine pri reformách a silnejúcej sovietizácii. V čínskej spoločnosti však po toľkých rokoch a udalostiach prevláda silná apatia voči Západu. Ten sa rovnako potrebuje spamätať po dvoch svetových vojnách a po represívnej politike ZSSR. Prebiehajú jednania o vytvorení NATO.
Do bilaterálnych vzťahov USA a Číny vstupuje v roku 1950 konflikt, kedy vymizli akékoľvek nádeje na zlepšenie vzťahov, a to Kórejská vojna. (Cohen 1980: 209).
3.3 Kórejská vojna
Vojna v Kórei skončila bez jasného výsledku, vyvolala však diskusiu, ktoré mali v nasledujúcich desaťročiach rozpoltiť americkú a čínsku spoločnosť. Kórea bola v roku 1945 oslobodená víťaznými spojencami. Severnú polovicu Kórejského polostrova okupoval ZSSR, južnú zas USA Obe veľmoci vo svojej zóne nastolili svoj systém vlády a následne sa stiahli (Kissinger 2016: 296). Na konci júna 1950 bola Amerika postavená pred vojenskú agresiu komunistickej severnej Kórei, ktorá v zastúpení prepadla zem, o ktorej Washington prehlásil, že leží mimo obranné pásmo Ameriky a z ktorej boli stiahnuté všetky americké vojská – z Južnej Kórei. Amerika sa správala tak, že politici v Moskve a Pchjongjangu neočakávali silnejšiu reakciu na prekročenie 38. rovnobežky severokórejskými jednotkami než diplomatický protest. Predpokladali, že Amerika nebude klásť odpor komunistickému prevzatiu polovici Kórei po tom, čo sa zmierila s komunistickým víťazstvom v Číne, ktorá predstavovala nezrovnateľne dôležitejšiu korisť.
Kórejská vojna bola dôsledkom dvojitého nedorozumenia: komunisti, ktorí oblasť analyzovali z hľadiska amerických záujmov, nepovažovali za možné, že by sa Amerika postavila na odpor. Naproti tomu Amerike, ktorá túto výzvu vnímala z hľadiska princípu, záležalo menej na geopolitickom význame Kórei, ale o to viac na symbolickom význame: bolo pre nich nevyhnutné postaviť sa komunistickej agresii na odpor. Truman odôvodnil americkú rolu v Kórei ako „zápas slobody s diktatúrou, dobra so zlom“ (Kissinger 1999: 493-494).
Pre ZSSR znamenala invázia do Kórei významný okamih: mohla by odviesť pozornosť Číny ku kríze na jej hraniciach, odkloniť pozornosť Ameriky z Európy do Ázie a určite spotrebovať časť jej vojska. Sovietsky zväz by si mohol zaistiť v Kórei dominantné postavenie a nastoliť v Ázii istú protiváhu voči Číne (Kissinger 2016: 297).
V zrážke dvoch odlišných koncepcií svetového poriadku sa Amerika snažila chrániť status quo v súlade s vestfálskymi zásadami a s princípmi medzinárodného práva, Čína však nie. Videla v Amerike hrozbu, ktorá by sa po usadení v Kórei dostala cez Vietnam aj do Číny a obkľúčila ju.
Po niekoľkých mesiacoch sa boje ustálili pri 38. rovnobežke a Čína vyzvala USA k jednaniam – ktoré USA prijali. Pri vyjednávaniach na seba narazili dva odlišné postoje k stratégii. Americký pohľad na svet vnímal vojnu a mier ako dve odlišné politické fázy; pri zahájení jednaní sa končí s užitím sily a do vedenia vstupuje diplomacia. Sila je nutná, avšak potom musí ustúpiť a výsledok vyjednávania závisí na priateľskej atmosfére.
Číňania, naopak, zastávali presne opačný názor. Vyjednávanie rozširuje priestor bojového poľa. Pokiaľ protivník deeaskluje, je to príznak slabosti, ktorý je potrebný využiť tlakom na dosiahnutie vojenskej prevahy.
Na konci svoj cieľ dosiahli obidve strany. Amerika obhájila doktrínu zadržovania a zachovala územnú integritu spojenca, z ktorej sa následne vyvinula jedna z najvýznamnejších ázijských zemí. Čína si potvrdila svoje odhodlanie chrániť prístupové cesty k svojim hraniciam a predviedla, že pohŕda medzinárodnými pravidlami, na ktorých formulácii sa nemohla podieľať. Výsledkom tak bola remíza, hoci sa ukázala slabina, pokiaľ ide o schopnosť USA prepojiť stratégiu s diplomaciou a moc s legitimitou. Vojna v Kórei narysovala líniu, akou sa uberali multilaterálne vzťahy v druhej polovici 20. storočia.
Určité počiatky čínsko-sovietskej schizmy boli načrtnuté už počiatkom vojny v Kórei, pretože ZSSR požadoval za poskytnutú pomoc platbu a odmietol poskytnúť bojovú asistenciu.
Všetky zúčastnené strany však utrpeli určité neúspechy. Čína si kvôli podpore nespoľahlivého spojenca nechala ujsť šancu na zjednotenie Taiwanu s pevninskou Čínou. Spojené štáty stratili auru neporaziteľnosti, ktorá sa s nimi niesla po druhej svetovej vojne (Kissinger 2016: 299- 302).
Poučenie pre Čínu bolo menej jednoznačné. Hoci sa jej podarilo kombináciou vojenského a diplomatického manévrovania dosiahnuť v zápase s americkou veľmocou nerozhodný výsledok, naučila sa však, akú cenu je nutné zaplatiť za priamu konfrontáciu s vojenskou mocou Ameriky. K ďalším vojenským stretom Číny a Ameriky už behom studenej vojny nedošlo. A váhavá a nijak veľkorysá podpora, ktorú Sovietsky zväz poskytoval Pekingu, sa stala zárodkom pre čínsko-sovietsku roztržku (Kissinger 1999: 508).
Snahy o normalizáciu sa ešte podkopali dvoma udalosťami. Tou prvou bola Karibská kríza, kedy sa vo svete otriasala možnosť jadrovej vojny. Chrušov mal byť k svojmu jednaniu dotlačený nepriateľmi v Kremli v spojenectve s Čínou. Mao Ce-tung ho navyše potom odsúdil za zbabelé stiahnutie rakiet (Cohen 1980: 233). Druhou udalosťou bol útok Číny na Indiu, ktorej zámienkou bol spor o hranice. Čínsko-americké vzťahy prechádzali mnohými formami, Spojené štáty si museli vyberať, komu dajú svoju podporu – či Kuomintangu, alebo Komunistickej strane. Popri tom prebiehajú mnohé vojnové konflikty, kde stoja títo dvaja aktéri proti sebe. Ich vzťahy sa dostávajú do bodu mrazu, na scénu sa dostal ďalší aktér, ktorým je Sovietsky zväz a nejasné rozloženie síl pretrváva ešte dlhé obdobie.
