Základné druhy podvodov členov vedenia banky

ďalej podchytené aj trestným právom a priamo v systéme bankovej regulácie prípadne doplnené ďalšími sankciami, vrátane možnosti odobratia bankovej licencie.

Obrázok 6 Základné druhy podvodov členov vedenia banky

Zdroj: Revenda, 2011, s. 392.

1.5.3 Povinné poistenie vkladov v bankách

Poistenie vkladov je jedným zo základných pilierov regulácie bankového odvetvia vo všetkých vyspelých krajinách. Je realizované na povinnom či dobrovoľnom princípe alebo kombinácií obidvoch princípov. Poistenie vkladov je nástrojom ochrany bankových veriteľov v prostredí asymetrických informácií. Poistenie vkladov má dva aspekty. Tým prvým je sociálny aspekt, ktorý spočíva v čiastočnej či úplnej kompenzácií strát vkladateľov. Druhým je ekonomický aspekt spočívajúci v stabilizácií bankového systému v stabilizácií bankového systému a vo zvýšení konkurencieschopnosti bánk vzhľadom k nebankovým inštitúciám, ktoré ponúkajú substitúcie vkladových produktov, ale bez poistenia strát veriteľov. Hlavné diskusie nespočívajú v tom, či poistiť alebo nepoistiť vklady klientov, ale ide skôr o diskusiu o voľbe takého systému poistenia vkladov, ktorý by minimalizoval negatívne dôsledky povinného poistenia vkladov a súčasne poskytol dostatočnú kompenzáciu strát klientov v prípade krachu banky (Kašparovská et al., 2006, s. 57).

Podľa Revendu (Revenda, 2011, s. 395) povinné postenie vkladov je sprevádzané nákladmi a hlavnými z nich sú:

Podvody členov vedenia banky (bank management frauds)

Podvody s úvermi (lending frauds) - fiktívne úvery, úvery blízkym osobám, úvery za provízie, skrývanie problémových úverov, obchádzanie pravidiel, obchádzanie pravidiel

úverovej angažovanosti

Podvody pri transakciách (dealing frauds) – falošné účtovanie, skrývanie stratových

operácií, vedenie konta mimo účtovnej evidencie, krádeže peňazí

poistenie platené bankami – ktoré sa prejavuje znížením ziskovosti bánk, zdražením poskytovaných úverov a bankových služieb, či zlacnením vkladov (znížením debetnej úrokovej miery);

morálny hazard:

• morálny hazard vkladateľov,

• morálny hazard bánk;

nepriaznivý výber.

Morálny hazard

Morálny hazard spočíva vo zvyšovaní rizikovosti operácií zo strany vkladateľov aj bánk. Vkladatelia nemusia rozlišovať ,,dobrú“ a ,,zlú“ banku, pokiaľ majú poistené vklady. Preto si vyberajú často banku nie podľa jej dôveryhodnosti, ale skôr podľa výšky úrokových sadzieb vkladov, ktoré ponúka. Obecne pri tom platí, že čím vyššie úrokové sadzby z vkladov banka ponúka, tým musí dosahovať vyššie výnosy a tým rizikovejšie aktívne operácie musí vykonávať. Súčasne sa ani banky, resp. členovia vedenia bánk nemusia obávať rizikovejších operácií, pretože straty poistených vkladateľov uhradí poisťovňa. Morálny hazard je možné obmedziť zrušením poistenia depozít, ale vkladatelia by tak neboli chránení proti stratám a už pri prvých náznakoch problémov danej banky by mohli v panike začať hromadne vyberať vklady. Zvýšilo by sa tak riziko krachu banky, ktorá pôvodne mohla mať len malé problémy. Taktiež by pri krachu jednej banky mohla nastať rovnaká situácia v iných, zdravých bankách a hromadné výbery by sa mohli rozšíriť v celom bankovom systéme (Revenda et al., 2012, s. 256 – 257).

Nepriaznivý výber

Nepriaznivý (nevhodný) výber má základ v riziku vstupu rizikových subjektov do segmentu bankovníctva. Vysoko rizikové subjekty sú jednostranne orientované na dosiahnutie vysokých výnosov a tomu zodpovedá aj ich investičná stratégia do vysoko rizikových operácií. Vyššia rizikovosť subjektov je spojená s vyššou pravdepodobnosťou ich úpadku a následne so zvýšenými nárokmi na čerpanie prostriedkov na vyplácanie náhrady vkladov. Riziko nepriaznivého výberu sa môže znižovať nástrojmi bankovej regulácie ako je stanovenie podmienok pre vstup do bankového sektora, požiadavky kapitálovej vybavenosti finančných subjektov, meranie rizikovosti obchodov a ich zakomponovanie do finančných a účtovných výkazov (Medveď et al., 2013, s. 165).

Podľa Juroškovej (Jurošková, 2012, s. 37) systém ochrany vkladov je možné rozdeliť podľa toho, aké uplatnenie má v jednotlivých ekonomikách na implicitný systém ochrany vkladov a explicitný systém ochrany vkladov.

Implicitný systém ochrany vkladov

Implicitný systém ochrany vkladov je historicky najstaršia forma ochrany vkladov.

Je definovaná rôznymi znakmi. Prvým z nich je skutočnosť, že systém nemá žiadnu právnu úpravu ochrany vkladov. Ďalej v prípade úpadku banky sa postupuje podľa rozhodnutia štátu alebo sa vychádza z historických skúseností postupu pri úpadku bánk, čo znamená, že prijíma rozhodnutie ,,od prípadu k prípadu“. Náhrady za nedostupné vklady sú určované predstaviteľmi štátu a ich výška sa odvodzuje od ručenia štátu za vklady v štátnych ústavoch. A nakoniec na kompenzáciu nedostupných vkladov nie sú dopredu vyčlenené prostriedky v účelovom fonde. Táto forma ochrany vkladov nie je v súčasnosti rozšírená a vo vyspelých ekonomikách je preferovaný explicitný systém ochrany vkladov (Medveď et al., 2013, s. 165).

Explicitný systém ochrany vkladov

Horvátová (2009, s. 161) považuje explicitný systém ochrany vkladov za spoľahlivejší ako implicitný a vymedzuje ho nasledujúcimi faktormi:

systém je upravený legislatívnymi predpismi, systém určuje druhy vkladov, ktoré sú chránené, systém určuje výšku náhrad za vklady,

systém stanovuje zdroje financovania fondu ochrany vkladov, systém určuje priebeh plnenia pri riešení úpadku.

1.5.4 Veriteľ poslednej inštancie

Podpora zdravia, bezpečnosti, dôveryhodnosti a efektívnosti bankového systému ako jeden z hlavných cieľov regulácie a dohľadu bánk mimo iného vyžaduje vytvorenie mechanizmu, ktorý by bankám, pri splnení určitých podmienok, pomohol z problému za situácie, kedy už nemôžu získať chýbajúce prostriedky ani na medzibankovom trhu. Tento mechanizmus predstavuje štvrtý pilier bankovej regulácie a dohľadu veriteľ poslednej inštancie. Jedným z konkrétnych prejavov funkcie centrálnej banky ako banky bánk je

poskytovanie úverov obchodným a ďalším bankám. Banky čerpajú úvery od centrálnej banky z dvoch dôvodov. Prvým je získanie ďalších zdrojov na financovanie aktívnych operácií a druhým dôvodom je snaha o posilnenie likvidity. Veriteľ poslednej inštancie vychádza z toho, že úpadok banky môže viesť k reťazovému krachu bánk a kolapsu bankového systému v zemi. Hlavným kritériom rozhodnutia pomôcť ohrozeným bankám by malo byť najmä odvrátenie hrozby naplnenia systémového rizika. (Revenda et al., 2012, s. 258).

Autor medzi základné dôvody pre pomoc bankách radí:

systémové riziko – spočíva v ohrození likvidity ,,zdravých“ bánk z dôvodu krachu inej, väčšinou veľkej banky. Prípadné straty krachujúcej banky môžu vyvolať obavy nebankových vkladateľov o svoje vklady v iných bankách.

Tým pádom môžu vzniknúť dve základné situácie, ktoré vo svojich konečných dôsledkoch môžu povzbudiť proces poklesu sprostredkovania.

Prvým je tzv. ,,útek k hotovosti“. Prejavuje sa hromadnými výbermi vkladov a ich úschovou mimo finančný sektor, najmä držba peňažných úspor v hotovosti. Druhou situáciou je tzv. ,,útek k kvalite“, kedy vkladatelia za vybrané vklady nakupujú cenné papiere. Väčšie nebezpečenstvo systémového rizika je spojené najmä s náhlymi výbermi zo strany iných bánk či veľkých investorov. Poistkou pre takto ohrozené banky centrálna banka, ktorá by mala nebezpečenstvo tejto situácie ďalej znižovať prípadným doplnením likvidity. Najbežnejším spôsobom je poskytnutie úveru, veľmi často sú to aj nákupy cenných papierov. Do úvahy prichádza rovnako zníženie povinných minimálnych rezerv.

veľkosť ohrozenej banky (,,too large to fail“) – doslova ,,príliš veľká na krach“, je nepísané pravidlo, kedy centrálna banka nemôže pripustiť krach veľkej bankovej inštitúcie. Vychádza z úvah, že čím väčšia daná banka je, tým horšie sú potencionálne dôsledky jej krachu pre celý bankový systém, a tým vyššie je systémové riziko.

Literatúra ďalej opisuje rôzne možnosti pomoci ohrozeným bankám (viď obrázok 7) ako to, že sa na medzibankovom trhu môže stretnúť s odmietavými postojmi iných bánk ku svojej žiadosti o úver. Vážnejšie problémy súčasne znamenajú, že banka už v zásade nemá žiadne vhodné cenné papiere, ktoré by mohla predať. Ďalšou možnosťou, ktorá sa na medzibankovom trhu ponúka, je predaj menej likvidných aktív, čo však môže byť pomerne nákladná cesta. Podobné závery platia aj pre prípad odkúpenia aktív špecializovanými

(často štátnymi) inštitúciami s tým rozdielom, že tieto inštitúcie odkupujú skôr problémové aktíva. Špecializované štátne inštitúcie môžu bankám rovnako pomôcť prevzatím niektorých záväzkov v kombinácií prevzatí niektorých aktív. V tomto prípade je prioritnou snahou obidvoch subjektov – banky a špecializovanej inštitúcie – obnovenie likvidity banky. Poslednú základnú možnosť predstavuje pomoc zo štátneho rozpočtu. Na úkor štátneho rozpočtu je možné hradiť niektoré záväzky príslušnej banky, napríklad splácať bankou prijaté úvery (Revenda, 2011, s. 414 – 415).

Obrázok 7 Základné možností pomoci ohrozeným bankám

Zdroj: Revenda, 2011, s. 417.

1.6 Zhrnutie prvej kapitoly

Prvá kapitola predkladanej diplomovej práce pojednáva o systéme bankovej regulácie a dohľadu. Základom je definovať bankovú reguláciu a dohľad a priblížiť ich subjekty.

Ďalej v práci poukazujeme na dôvody ich existencie. V myšlienkovom súboji medzi zástancami a odporcami regulácie a predovšetkým v bankovej praxi jednoznačne víťazia zástancovia prísnej regulácie bankového sektora. Koniec prvej kapitoly diplomovej práce podrobne približuje štyri piliere bankovej regulácie a dohľadu, ktorými sú podmienky pre

POMOC OHROZENÝM BANKÁM

Iné banky

Centrálna banka

Špecializované inštitúcie

Štát (štátny rozpočet)

Vzájomné kombinácie uvedených možností

úverová pomoc, odkúpenie aktív úverová pomoc, nenávratná pomoc odkúpenie aktív, návratné prevzatie aktív,

prevzatie záväzkov a pohľadávok, kapitálové dotácie, úver, sankcie...

vstup do bankovníctva, základné povinnosti bánk, povinné poistenie vkladov a veriteľ poslednej inštancie.

Daná problematika je spracovaná na základe štúdia domácej, ale aj zahraničnej literatúry. Na teoretické východiská nadviažeme v druhej kapitole, ktorá má aplikačný charakter.

2 ANALÝZA VYBRANÝCH REGULAČNÝCH OPATRENÍ V KONTEXTE FINANČNEJ KRÍZY

Situácia, v ktorej sa nachádza dnešné hospodárstvo je veľmi zložitá. Aj najväčšie svetové ekonomiky čelia neúnosnej kríze, ktorá sa prejavuje vo veľkej miere nestabilitou a turbulenciou na všetkých finančných trhoch. Tento stav ustavične ohrozuje aj bankový sektor. A tak všetky problémy svetových, ale aj európskych bánk tak vychádzajú z neistoty finančného trhu (http://www.sba.online.sk/, 15. 03. 2015).

Aktuálna finančná a hospodárska kríza odhalila slabé stránky bankového systému a jeho regulácie a vyžiadala si mohutné finančné injekcie zamerané na podporu bankového sektora prakticky vo všetkých významných krajinách sveta. Svetová hospodárska kríza pripomenula ekonómom, politikom a verejnosti vo svete tézu o zraniteľnosti finančného sektora, bánk a bankového sektora, zničila nielen doterajšie regulačné mechanizmy, ale aj naivné predstavy o všemocnej sile peňazí, resp. o izolovanom finančnom svete, čo znamená, že odtrhnutie finančnej ekonomiky od reálnej ekonomiky môžeme považovať za významný zdroj vzniku svetovej hospodárskej krízy (Belás, et al., 2011, s. 3).

Za hlavný dôvod závažnosti hospodárskej a finančnej krízy považujú odborníci fakt, že bankový sektor mnohých krajín mal neprimeraný pomer vlastného kapitálu na celkovom objeme pasív, čiže nadmerný pákový efekt. Postupné znižovanie množstva a úrovne kvality kapitálu, nedostatočná likvidita, neschopnosť absorpcie systémového obchodovania a straty z úverov bankového systému, proticyklické oddlžovacie procesy, prepojenosť systémových finančných inštitúcií, tieto všetky faktory sa spolu podieľali na strate dôvery v platobnú schopnosť a likviditu množstva bankových inštitúcií.

Ako reakciu na dôsledky finančnej krízy vydal Bazilejský výbor pre bankový dohľad v decembri roka 2009 dva konzultačné dokumenty pod názvom ,,Strengthening the Resilience of the Banking Sector“ a ,,International Framework for Liquidity Risk Measurement“ , ktoré reprezentujú nové návrhy na zlepšenie schopnosti bankového sektora absorbovať finančné a ekonomické šoky, označované ako Basel III.

V druhej časti diplomovej práce podrobnejšie analyzujeme nové regulačné opatrenia, ktorými sú Basel III, pri ktorom podrobnejšie priblížime zmeny v likvidite a kapitáli, banková únia a jej jednotlivé piliere a zdanenie bankového sektora.

2.1 Basel III

V reakcii na globálnu finančnú krízu bola v septembri 2010 Bazilejským výborom pre bankový dohľad predstavená, a v decembri 2010 publikovaná, konečná verzia nových pravidiel pomenovaných ako Basel III. Bola síce navrhnutá ako odpoveď na nedostatky odkryté globálnou krízou, ale ich hlavným cieľom je znížiť pravdepodobnosť a vážnosť budúcich kríz. Basel III je významne odlišný od Basel II, a to najmä, čo sa týka komplexnosti obsahu aj akceptovaním ,,tvrdých pravidiel“, zreteľne definovaných formulácií a parametrov (Jurošková, 2012, s. 75 – 76).

Podľa Belása (Belás et al., 2011, s. 60) Bazilejský výbor zvyšuje odolnosť bankového sektora, a to posilnením regulačného rámca základného imania. Základné princípy platformy Basel III prezentuje výbor takto:

zvýšiť kvalitu, konzistentnosť a transparentnosť kapitálovej základne pre výpočet kapitálovej primeranosti, posilnením zložky Tier 1 najmä vo forme základného kapitálu; sprísňujú sa tiež kritéria pre jednotlivé vrstvy Tier 2 kapitálu, Tier 3 bude zrušený,

nový prístup k pákovému efektu v komerčných bankách s cieľom zaviesť dodatočné záruky proti modelovému riziku a chybám pri meraní rizika (doplnením rizikovej kapitálovej požiadavky o pákový pomer má pomôcť predchádzať zvyšovaniu nadmernému pákovému pomeru),

snaha zlepšiť využiteľnosť externých ratingov v bankových procesoch,

zavedenie opatrení na podporu osobitnej časti kapitálových rezerv, ktoré sú určené na tlmenie vplyvu ekonomického cyklu na finančný sektor (proticyklické tlmiče),

pre medzinárodne aktívne banky zavedenie celosvetového štandardu minimálnej likvidity, ktorý obsahuje požiadavku na 30-dňovú likviditu podporenú zmenou štruktúry likvidity smerom k dlhšiemu časovému horizontu,

potreba dodatočného kapitálu, likvidity a iných kontrolných opatrení na obmedzenie externalít, ktoré vytvárajú systémovo dôležité finančné inštitúcie.

Nové ponímanie Basel III prináša odporúčania, ktorých úlohou by malo byť zmierniť motiváciu bánk brať na seba vysoké riziká a znížiť pravdepodobnosť vzniku finančných kríz a ich vysoký dopad na bankový sektor. Je to predovšetkým týchto 11 základných problémových oblastí:

likvidita;

kapitál;

pákový pomer;

rozšírenie krytia rizík;

ratingové agentúry;

daň pre finančný sektor;

odmeňovanie;

proticyklické opatrenia;

systémovo dôležité opatrenia;

jednotné pravidlá;

nová architektúra dohľadu.

2.1.1 Likvidita

V súvislosti s finančnou krízou sa veľa bánk snaží udržať adekvátnu likviditu. Tá slúžila ako ochrana, ktorá bola požadovaná zo strany centrálnych bánk v záujme udržania finančného systému. Kríza ilustruje ako rýchlo a vážne môže riziko kryštalizovať a ako môže niektoré zdroje financovania stratiť. Tieto obavy sa týkajú najmä oceňovania aktív a kapitálovej primeranosti. Kľúčovou charakteristikou finančnej krízy bolo nesprávne a neefektívne riadenie rizika likvidity. Na základe potreby bánk zlepšiť riadenie rizika likvidity, Bazilejský výbor pre bankový dohľad vydal Zásady likvidity správne riadenie rizík a dohľad. Zásady sa zaoberajú konzistentným dohľadom na kľúčové body pre riadenie rizika a likvidity v bankovej organizácií, medzi ktoré sa radia najmä dohľad predstavenstva a vrcholového vedenia, vypracovanie politiky a rizikovej tolerancie, využívanie nástrojov na riadenie rizika likvidity ako napríklad komplexný peňažný tok, prognózy, limity a scenáre, stresové testovania, rozvoj rozsiahlych a komplexných

krízových finančných plánov a zachovanie dostatočného krytia kvalitných likvidných aktív na plnenie potreby eventuálnej likvidity (Belás et. al, 2011, s.70).

Bazilejský výbor pre bankový dohľad pripravil dva regulačné štandardy pre riziko likvidity, ktoré boli vyvinuté k dosiahnutiu dvoch samostatných, ale vzájomne sa doplňujúcich cieľov.

Liquidity Coverage Ratio (LCR- Ukazovateľ likvidného krytia)

Ukazovateľ likvidného krytia slúži k zaisteniu krátkodobej likvidity banky. Jeho úlohou je zaručiť, aby banky uchovávali adekvátnu zásobu vysoko kvalitných likvidných aktív, ktoré je možné v prípade potreby rýchlo premeniť na peňažné prostriedky, pričom by táto zásoba mala pokryť odhadované likvidné potreby banky v priebehu krízového scenára za dobu minimálne 30 kalendárnych dní (http://www.bis.org/, 15. 03. 2015).

Basel III definuje minimálny krízový scenár, s ktorým by banky mali počítať, ale predpokladá, že si banky budú naďalej vytvárať svoje vlastné scenáre, v ktorých vezmú do úvahy špecifické okolnosti súvisiace s ich konkrétnymi obchodnými činnosťami. Základný krízový scenár zahŕňa nasledujúce skutočnosti:

významné zhoršenie ratingu úverovej schopnosti danej bankovej inštitúcie;

čiastočná strata súkromných vkladov;

úbytok nezaistených medzibankových zdrojov financovania;

pri zaistených finančných zdrojoch sa výrazne zvýši tzv. haircut (tj. percento odpočítané z nominálnej hodnoty aktív, ktoré sú používané ako kolaterál);

čiastočný úbytok zaistených krátkodobých zdrojov financovania s určitou mierou záruky;

ďalší zmluvný odliv, ktorý bol spôsobený zhoršením hodnotenia úverovej schopnosti,

nárast zaistených derivátov a podstatných výziev ku zaplateniu zmluvných a mimozmluvných podsúvahových položiek spolu so záväznými úverovými a likvidnými možnosťami;

zvyšovanie volatility na trhu ovplyvní kvalitu zaistených alebo potenciálnych budúcich expozícií k derivátovým pozíciám, čo sa prejaví tak, že bude vyžadovaný väčší haircut či ďalšia forma záruky;

potenciálna potreba banky spätne odkúpiť dlh alebo získať mimozmluvný záväzok v záujme zmiernenia rizika poškodenia dobrej povesti.

Podľa Basel Committe on Banking Supervision (2013, s. 4) sa ukazovateľ krytia (LCR) vypočíta ako:

LCR objem vysokokvalitných likvidných aktív

čisté peňažné výdavky počas 30 dní 100%

LCR je definovaný ako pomer vysoko kvalitných likvidných aktív a celkových čistých peňažných výdavkov za nasledujúcich 30 kalendárnych dní. Hodnota tohto ukazovateľa nesmie byť nižšia ako 100 %, to znamená., že sa objem vysoko kvalitných likvidných aktív musí prinajmenšom rovnať predpokladanému celkovému čistému odlivu peňažných prostriedkov po dobu 30 dní.

Inými slovami povinnosťou bánk je udržiavanie dostatočného množstva vysokokvalitných likvidných aktív, ktoré budú väčšie, než ich očakávané budúce čisté výdavky (tzn. rozdiel medzi peňažnými výdavkami a príjmami) v priebehu nasledujúcich 30 kalendárnych dní.

Za vysokokvalitné likvidné aktíva sa považujú tie aktíva, ktoré je možné ľahko a rýchlo premeniť na hotovosť, a to bez žiadnej alebo nepatrnej straty hodnoty. Likvidita aktív závisí na krízovom scenári, na objeme, ktorý má byť premenený, a na uvažovanom časovom rámci. Bazilejský výbor pre bankový dohľad definoval celý rad kritérií pre stanovenie vysokokvalitných likvidných aktív (http://www.bis.org/, 15. 03. 2015):

nízka úroveň úverového a tržného rizika,

ľahké hodnotenie ceny aktíva (ľahko oceniteľné aktíva sú likvidnejšie), s aktívami sa obchoduje na veľkých trhoch (veľký počet účastníkov a vysoký objem obchodovania) s nízkou mierou koncentrácie (prítomnosť viac predávajúcich a kupujúcich zvyšuje spoľahlivosť likvidity daného aktíva),

aktíva, ktoré sú historicky preukázané ako spoľahlivý zdroj likvidity aj v krízových situáciách.

Basel III delí vysokokvalitné likvidné aktíva na dve skupiny:

medzi Level 1 aktíva patrí hotovosť, rezervy v centrálnej banke, obchodovateľné cenné papiere, ktoré obsahujú pohľadávky alebo

pohľadávky zaručené centrálnymi bankami, vládnymi subjektmi verejného sektora, bankou pre medzinárodné platby, Medzinárodným menovým fondom, Európskou Komisiou, alebo Multilaterálnou rozvojovou bankou, ktoré však musia spĺňať všetky presne určené kritéria. Tieto aktíva sú zvyčajne najvyššej kvality a patria medzi najlikvidnejšie a neexistuje žiaden limit, do akej miery môže banka držať aktíva, ktoré spĺňajú LCR (Belás, 2011, s.72);

Level 2 aktíva sa rozdeľujú na úroveň 2A a 2B. Do úrovne 2A patria napríklad štátne dlhopisy a podnikové dlhové cenné papiere. Úroveň 2B obsahuje firemné dlhopisy, hypotekárne záložné listy a akcie po splnení všetkých stanovených podmienok. Level 2 aktíva môžu súhrne tvoriť iba

In document Nové podmienky pre medzinárodné podnikanie bánk (Stránka 34-0)