Najnovšie štúdie posudzujúce charakteristiky manažérskeho štýlu riadenia sú postavené na teórii, že pre každú špecifickú situáciu existuje určitý štýl vedenia, ktorý je vhodné použiť.
Novodobé náhodné teórie sa teda zameriavajú na vzájomné pôsobenie situačných faktorov s modelmi správania vedúceho. Medzi hlavné teórie v tejto oblasti patrí:
Priaznivosť situácie vedenia – Fiedler
Teória cesta/cieľ - House a Dessler
Zrelosť spolupracovníkov - Hersey a Blanchard
Kvalita a prijateľnosť rozhodnutia vedúceho - Vroom, Yetton a Jago
2.5.1 Fiedlerov náhodný model a priaznivosť situácie vedenia
Fiedlerov náhodný model je jeden z prvých modelov, ktorý spája situačné faktory s prvkami správania manažéra. Tento model vychádza z analýzy veľkého množstva skupinových situácií, v rámci ktorých sa skúma vplyv štýlu vedenia manažéra na výkon organizácie. Metóda analýzy spočíva vo vyplnení dotazníka, ktorý obsahuje vyše dvadsať položiek. Na meranie postojov vedúceho Fiedler vytvoril škálu „najmenej obľúbeného pracovníka“ (LPC). Táto škála reflektuje hodnotenie, ktoré dá manažér najhoršiemu spolupracovníkovi, pre každú položku.
Výsledkom LPC je následne súčet ohodnotení jednotlivých položiek dotazníka. Čím kritickejšie hodnotenie pracovník dostane, tým horší je výsledok LPC.
Ďalším faktorom, ktorý podľa Fiedlera vplýva na správanie vedúcich je priaznivosť situácie pri výkone manažérskej funkcie. Priaznivosť situácie ovplyvňujú tri základné prvky:
1. Vzťah vedúci – pracovník = úroveň vzájomnej dôvery, náklonnosti a podpory,
2. Štruktúra úloh = jasné definovanie úloh, sprostredkovanie inštrukcií, štandardných postupov,
3. Pozičná sila = moc vedúceho vyplývajúca z jeho postavenia v hierarchii organizácie, miera uplatňovania autority.
Na základe daných prvkov Fiedler vytvoril 8 kombinácií možných situácií, ktoré sa vzťahujú k štýlu vedenia. V prípade veľmi priaznivej, či veľmi nepriaznivej situácie, bude vedúci na splnenie zadaných úloh využívať direktívny a kontrolný štýl riadenia. Ak je však situácia stredne priaznivá, prikloní sa vedúci k participatívnemu prístupu zameranému na medziľudské vzťahy. Fiedler vo svojej teórii berie v úvahu organizačné premenné, pričom
„najvhodnejšie“ manažérske štýly riadenia závisia na viacerých faktoroch a špecifických situáciách.
2.5.2 Teória cesta/cieľ
Model správania vedúceho manažéra podľa Housa a Desslera vychádza z teórie
„očakávania“. Motivácia jedinca podľa danej teórie závisí na očakávaní, že zvýšené úsilie dopomôže k dosiahnutiu lepšieho výkonu a lepší výkon dopomôže k pozitívnym odmenám a k odstráneniu negatívnych výstupov. Teória cesta/cieľ následne predpokladá, že výkon podriadených ovplyvňuje rozsah, v akom manažér naplňuje ich očakávania.
Štyri základné typy správania manažérov na základe modelu:
Direktívne vedenie = vedúci svojim podriadeným jasne zadáva špecifické príkazy a vyžaduje dodržovanie pravidiel a regulácií,
Podporujúce vedenie = vedúci pristupuje k svojim podriadeným priateľským spôsobom a prejavuje záujem o ich potreby,
Participatívne vedenie = manažér berie do úvahy názory svojich podriadených a prijíma odporučenia pred finálnym rozhodnutím,
Vedenie orientované na plnenie = vedúci nastoľuje rôzne podnetné ciele, motivuje svojich podriadených k neustálemu zlepšovaniu svojich výkonov a vkladá do nich dôveru.
Manažérske správanie vedúceho je následne determinované dvoma hlavnými situačnými faktormi. V prvom rade sa jedná o osobnostné charakteristiky podriadených, ktoré v podstatnej miere ovplyvňujú spôsob reakcie podriadených na správanie vedúceho. V druhom rade sa jedná o povahu úloh, o ich mieru štruktúrovanosti a rutiny.
Efektívne manažérske správanie je v konečnom dôsledku založené a ochote vedúceho pomôcť svojim podriadeným, ale i od skutočnej potreby danej pomoci. Správanie vedúceho sa bude líšiť v miere, v akej manažér uplatní svoje riadenie a podporu zamestnancov a tým pádom odstráni prekážky k dosiahnutiu cieľa.
2.5.3 Zrelosť spolupracovníkov
Model manažérskeho štýlu riadenia podľa Herseyho a Blancharda je podmienený povahou podriadených, respektíve závisí na ochote podriadených. Ochota, ktorú by mal vedúci systematicky ovplyvňovať, je v tomto modele definovaná ako schopnosť podriadených dokončiť špecifickú úlohu a delí sa do štyroch úrovní:
R1 = nízka ochota podriadených, podriadení sa vyznačujú nízkou motiváciou, sú neschopní a neistí,
R2 = nízka až stredná ochota podriadených, podriadení sú neschopní ale ochotní a motivovaní, chýbajú im však schopnosti,
R3 = stredná a vysoká ochota podriadených, podriadení sú schopní, ale neochotní a neistí, R4 = vysoká ochota podriadených, podriadení sú schopní, ochotní a majú záujem na výkone.
Pre každú úroveň povahy podriadených je vhodná iná kombinácia správania vedúceho pri zadávaní a špecifikovaní úloh a správania vedúceho vo vzťahoch k podriadeným. Na základe rôznych kombinácií Hersey a Blanchard definujú štyri štýly vedenia:
S1 – oznamovací, kladie dôraz na manažérske správanie vedúceho pri špecifikovaní úloh, pričom sa minimálne sústredí upevňovanie dobrých vzťahov, najvhodnejší pre skupinu R1,
S2 – predávajúci, pri zadávaní úloh kladie dôraz na direktívny prístup, ale aj na upevňovanie dobrých vzťahov, najvhodnejší pre skupinu R2,
S3 – participatívny, kladie dôraz najmä na riadenie vzťahov a obojstrannú komunikáciu, naopak sa vyznačuje nízkou úrovňou direktívneho prístupu, najvhodnejší pre skupinu R3,
S4 – delegovací, nízky dôraz ako na manažérske správanie vedúceho pri špecifikovaní úloh, tak i na riadenie vzťahov, najvhodnejší pre skupinu R4.
Metoda zrelosti spolupracovníkov v spojení so situačným prístupom vychádza z princípu, že manažérske správanie vedúceho môže byť viac-menej efektívne podľa povahy osôb, na ktoré má vedúci vplyv.
2.5.4 Kvalita a prijateľnosť rozhodnutia vedúceho manažéra
Štvrtý model spadajúci do náhodných teórií vytvoril Vroom, Yetton a Jago. Efektívne rozhodnutie vedúceho podľa daného modelu závisí na dvoch respektíve troch aspektoch:
Kvalita rozhodnutia = efekt aký má prijaté rozhodnutie na výkon podriadených,
Prijateľnosť rozhodnutia = motivácia a angažovanosť podriadených uviesť rozhodnutie do praxe,
Množstvo času potrebné k rozhodnutiu.
Výsledná efektívnosť rozhodnutia manažéra je daná vzťahom:
E = f (Q*A)
kde E je efektívnosť rozhodnutia, f – funkcia,
Q - kvalita rozhodnutia, A - prijateľnosť rozhodnutia.
Popisovaný model rozlišuje päť manažérskych štýlov riadenia využívaných pri tvorbe rozhodnutí:
A = autokratický štýl
AI
–
Vedúci dospeje k rozhodnutiu samostatne, vystačí si pritom s informáciami, ktoré má momentálne k dispozícii. AII - Vedúci si od spolupracovníkov zabezpečí ďalšie potrebné informácie, ktoré potvrdia alebo doplnia to, čo už vie, vrátane špeciálnych informácií potrebných pre kvalifikované rozhodnutie. Rozhodnutie vedúceho je opäť samostatné.
C = konzultatívny štýl
CI – Pred rozhodnutím vedúci konzultuje problém s každým jednotlivcom bez toho, aby zvolával poradu celej skupiny. Následne zváži všetky nápady a návrhy. Pri svojom konečnom rozhodnutí môže, ale i nemusí brať v úvahu názory a stanoviská spolupracovníkov.
CII – Vedúci k vzniknutému problému zvoláva poradu celého kolektívu spolupracovníkov, na ktorom získa potrebné nápady a návrhy od celej skupiny. Pri
konečnom rozhodnutí, ktoré robí samostatne , môže, ale nemusí brať v úvahu myšlienky spolupracovníkov.
G = skupinový, participatívny
GII – Vedúci o probléme diskutujete s kolegami v skupine, všetci spoločne zvažujú možnosti a pokúšajú sa dospieť k jednohlasnému riešeniu. Manažér vystupuje v roli šéfa, ktorý diskusiu koordinuje a zodpovedá za dôsledné posúdenie kritických momentov riešeného problému. Svojimi názormi prispieva k diskusii a berie zodpovednosť za každé skupinové rozhodnutie.
Model následne poskytuje sedem pravidiel rozhodovania v podobe otázok, ktoré majú manažérovi v konkrétnej situácii dopomôcť k výberu správneho manažérskeho štýlu. Prvé tri pravidlá sú zamerané na kvalitu rozhodnutia, zvyšné štyri na prijateľnosť rozhodnutia.
K nájdeniu vhodného manažérskeho štýlu v danej situácii potom slúži rozhodovacia tabuľka.
Na princípoch modelu „Vroom – Yetton – Jago“ je postavená aplikačná časť tejto bakalárskej práce.