Regulácia v bankovom sektore

Regulácia v bankovom sektore vznikla ako reakcia na nestabilitu finančného sektora, úpadky jednotlivých bánk a bankovú krízu. Regulácia bánk je veľmi významná, lebo banky hospodária s cudzími zdrojmi. Krach bánk má negatívny dopad na ekonomiku a vyvoláva obavy o solventnosti ostatných bánk a môţe viesť k hromadnému vyberaniu vkladov. Môţe viesť k zniţovaniu ponuky peňazí, ktorá vedie k poklesu výdajov, zníţeniu zamestnanosti, výroby a dôchodkov (Polouček et al., 2013, s. 299-300).

Bankovej regulácii rozumieme koncipovanie a presadzovanie podmienok, pravidiel a rámec činností bankových inštitúcií v danej ekonomike, dohľad (supervíza) bánk predstavuje kontrolu dodrţovania pravidiel činnosti, vrátane prípadného vyvodzovania sankcií pri neplnených pravidiel (Revenda, 2001, s. 119).

Cieľom regulácie finančných rizík je zabrániť zlyhaniu regulovanej finančnej inštitúcie a tým ochrániť klientov, zabezpečiť dôveru širokej verejnosti vo finančný systém, zabezpečiť bezpečný a zdravý chod bankového systému, podporiť účinný a konkurencieschopný finančný systém, podporiť menovú stabilitu (Medveď et al., 2012, s.

309).

Regulujúcim subjektom je vţdy centrálna banka, ako jediná inštitúcia alebo v spolupráci s ďalšími orgánmi. Môţe spolupracovať s externými audítorskými firmami, ktorí preverujú pravdivosť, správnosť a úplnosť výkazov bánk. Okrem toho overujú účtovnú závierku a výročnú správu banky. Výsledky overenia sú k dispozícií bankovým supervízorom, členom bánk, ale aj klientom, ktorý majú vklady v banke alebo sú drţiteľmi cenných papierov bánk.

Regulácia a dohľad bánk majú štyri základné súčasti, a to podmienky pridelenia bankovej licencie, stanovenie a preverenie základných povinností bánk, povinné poistenie vkladov v bankách a úvery veriteľov poslednej instance.

Dohľad bánk je zameraná na kontrolu dodrţiavania základných činností bánk.

Dohľad nad bankami rozdeľujeme:

- na dohľad na diaľku – znamená, ţe banky pravidelne posielajú štatistické výkazy.

Mali by zasielať správu o bankovej bilancii, výkaz ziskov a strát a údaje o mimobilančných operáciách. Nevýhodou je, ţe nemoţno získať detailnejší prehľad o situácii banky, a neistota o úplnosti a správnosti údajov;

- na dohľad na mieste – vykonáva sa u bánk, ktoré sú problémové. Okrem preverenia pravdivosti štatistických údajov, preverujú a posúdia zaisťovanie úverov,

informačné toky, organizačnú štruktúru atď. Nevýhodou je, ţe náklady sú vyššie ako pri dohľade na diaľku a nedostatok kvalifikovaných pracovníkov (Revenda, 2001, s. 123).

Rovnako opisujú Revenda (Revenda, 2001) a Medveď (Medveď et al., 2012) základné ciele regulácie a dohľadu bánk, ktorými sú:

- podpora efektívneho vykonávania menovej politiky – dohľad nad činnosťami bánk zabezpečuje mnoţstvo peniazov v obehu;

- zaistenie spoľahlivosti a bezpečnosti bankového systému v danej ekonomike – bez toho dochádza k spomaleniu alebo k zastaveniu ekonomického vývoja;

- podpora efektívnosti fungovania bankového systému – problémy v bankách majú vplyv na ekonomiku;

- zaistenie potrebných informácií pre investorov – bez informácií investorov môţe dôjsť k strate dôveryhodnosti a k zvyšovaniu riziku investícií;

- zaistenie základnej úrovne ochrany investorov – súvisí s poistením vkladov, riziko nemoţno odstrániť, len dohliadať naň;

- zaistenie základnej úrovne ochrany bankového systému pred nekalými praktikami – strata dôveryhodnosti, ak by neexistovali základné záruky ochrany proti praniu špinavých peňazí a ďalších činností.

V oblasti bankového dohľadu bol zaloţený Bazilejský výbor pre bankový dohľad v roku 1974 ako jeden z výborov Banky pre medzinárodné zúčtovanie. Zaloţili ho guvernéri ústredných bánk krajín G-10 (Belgicko, Francúzsko, Holandsko, Japonsko, Kanada, Luxembursko, Nemecko, Švajčiarsko, Švédsko, Taliansko, USA a Veľká Británia). Jeho úlohou je vypracovávať odporúčania regulačných opatrení v bankovom sektore, ktoré však majú bezprostredný právny účinok len pre desať krajín vo Výbore, a záväznými sa stávajú pre bankový sektor v jednotlivých krajinách aţ po transformácii do národnej právnej úpravy (v krajinách Európskej únie prostredníctvom štandardov) (Zimková, 2009, s. 264).

Bazilejský výbor vydal medzinárodné zásady kapitálových štandardov a meranie kapitálu – bazilejská dohoda o kapitáli, známejšie ako kapitálová primeranosť, Basel I.

Cieľom tejto dohody je zabrániť bankám vystavovať sa úverovým rizikám, zaistiť medzinárodnú konvergenciu regulácie kapitálovej primeranosti bánk, urobiť regulovaný kapitál citlivejší na rozdiely v rizikách jednotlivých bánk, zohľadniť podsúvahové aktivity a motivovať banky na drţbu likvidných a nízko rizikových aktív. Poţiadavkou je, aby

komponentmi kapitálu boli kapitál prvého poradia Tier 1 a kapitál druhého poradia Tier 2.

Rovnako opisujú bazilejskú dohodu o kapitáli Zimková (Zimková, 2009), Jílek (Jílek, 2000) a Medveď (Medveď et al., 2012).

Tier 1 tvoria vlastný kapitál a skladá sa z akciového kapitálu, ktorý je splatený a zo zverejnených rezerv napr. emisné áţio, rezervné fondy.

Tier 2 tvoria doplnkový kapitál a skladá sa z preceňovacých rezerv, ktoré vznikajú s preceňovaním fixných aktív alebo z dlhodobého drţania akciových cenných papierov ocenených s historickou cenou obstarania, z nezverejnených rezerv, ktoré uznal národný bankový dohľad, ale sú nezverejnené, všeobecné rezervy sú vytvorené na moţné straty, z hybridných dlhových kapitálových nástrojov sú nezabezpečené, podriadené, plne splatené a na pokrytie strát, z podriadeného terminovaného dlhu, ktorý pozostáva z nezabezpečeného podriadeného dlhu s platnosťou 5 rokov a z prioritných akcií s obmedzenou platnosťou (Medveď et al, 2012, s. 109).

Nevýhodou bazilejskej dohody o kapitáli bolo, ţe počítala len s úverovým rizikom.

V roku 1996 Bazilejský výbor vydal dodatok kapitálové dohody o zahrnutí trhových rizík, Basel II, ktorý obsahuje výpočet kapitálových poţiadaviek na otvorené úrokové, akciové, menové a komoditné pozície (Jílek, 2000 s. 233). Basel II je vytvorený nie len pre banky, ale i pre investičné podniky. Týmto dodatkom vznikol kapitál tretieho poradia Tier 3 (krátkodobý podriadený dlh) a rozdelilo sa bankové a obchodné portfólio.

Kapitálový podriadený dlh musí byť úplne splatený, ale nemôţe byť splatený pred zmluvným dátumom splatnosti. Tier 3 sa pouţíva k pokrytiu kapitálových poţiadaviek trhového rizika a jeho veľkosť je limitovaná.

V apríli 2003 bol vydaný dokument novej kapitálovej dohody – Basel II. Obsahuje rozšírenie a spresnenie niektorých cieľov Basel I, napr. presnejšie výpočty regulačného kapitálu, zvýšenie bezpečnosti, stability a celkové zvýšenie efektívnosti celého systému, zavedenie presnejších a citlivejších prístupov pri riadení rizík, zverejňovanie informácií o podstúpených rizikách, motivovanie k modernizácií a k zdokonaľovaniu postupov. Basel II pokrýva väčšiu oblasť riadenia rizík ako Basel I, pretoţe rozširuje spôsoby merania úrokového rizika a zavádza kapitálovú poţiadavku pre ďalší druh rizika – operačné riziko.

Basel II je zaloţený na existencií troch pilierov:

- Pilier 1 – minimálne kapitálové poţiadavky. Mení sa spôsob stanovenia kapitálových poţiadaviek vzhľadom na úverové riziko bankového portfólia a do rizík, ktoré musia byť kryté kapitálom, zahŕňa aj operačné riziko. Pri úverovom riziku bankového portfólia sa pristupuje tak, ţe opúšťa hrubé stanovenie rizikových

váh jednotlivých poloţiek aktív podľa dlţníka a zavádza sa presnejšie vyjadrovanie úverového rizika na základe bonity jednotlivých subjektov. Rozpätie rizikových váh sa rozširuje z 0 - 100 % na 0 - 150 %;

- Pilier 2 – postup orgánov bankového dohľadu. Orgány dohľadu sa zameriavajú na proces hodnotenia dostatočnosti kapitálu bánk. Obsahuje úlohy a prístupy regulačných orgánov pri dohľade nad procesom riadenia rizika. Regulátor má právo stanoviť vyššiu kapitálovú poţiadavku, ak k rizikovému portfóliu banke nezodpovedá minimálna kapitálová poţiadavka;

- Pilier 3 – trhová disciplína. Banky majú o sebe zverejňovať informácie, ktoré sú potrebné k získaniu lepšieho prehľadu o rizikovom profile banky, adekvátnosti kapitálu a metódach vyuţívaných pri meraní rizík a stanovení kapitálových poţiadaviek (Medveď et al., 2012, s. 338-341).

Finančná, hospodárska a globálna kríza prispela k rozšíreniu medzinárodných minimálnych štandardov regulujúcich podnikanie bankového sektora a boli formulované odporúčania Basel III, návrhy boli schválené v novembri 2010. Pri Basel I a Basel II sa sústreďovali na kapitálovú primeranosť, v súčasnosti je potrebné sústreďovať sa aj na likviditu a na ďalšie podstatné zloţky bankového manaţmentu. Zmeny návrhov Basel III môţeme zhrnúť do 10-tich okruhov – likvidita, kapitál, pákový pomer (leverage), rozšírené krytie rizík, ratingové agentúry, proticyklické opatrenia, odmeňovanie, daň pre finančný sektor, nová architektúra dohľadu, systémovo dôleţité finančné inštitúcie a jednotné pravidlá (Medveď et al., 2012, s. 347-349).