Banková únia – dohľad Európskej centrálnej banky The Bank Union

Bankovní institut vysoká škola Praha

zahraničná vysoká škola Banská Bystrica Katedra financií a bankovníctva

Banková únia – dohľad Európskej centrálnej banky

The Bank Union – European Central Bank supervision

Bakalárska práca

Autor: Dominika Tóthová

Bankovní management

Vedúci práce: Ing. Lenka Ostrožlíková

Banská Bystrica máj 2015

Vyhlásenie

Vyhlasujem, ţe som bakalársku prácu spracovala samostatne a s pouţitím uvedenej literatúry.

Svojím podpisom potvrdzujem, ţe odovzdaná elektronická verzia práce je identická s jej tlačenou verziou a som oboznámená so skutočnosťou, ţe sa práca bude archivovať v kniţnici BIVŠ a ďalej bude sprístupnená tretím osobám prostredníctvom internej databázy elektronických vysokoškolských prác.

Poďakovanie

Touto cestou by som sa chcela poďakovať vedúcej bakalárskej práce Ing. Lenke Ostroţlíkovej za pomoc, odborné rady, pripomienky a usmernenie pri vypracovaní záverečnej práce.

V Košútoch dňa 21. 04. 2015 Dominika Tóthová

Anotácia

TÓTHOVÁ, Dominika: Banková únia – dohľad Európskej centrálnej banky [Bakalárska práca]. Bankovní institut vysoká škola Praha, zahraničná vysoká škola Banská Bystrica. Katedra financií a bankovníctva. Vedúci práce: Ing. Lenka Ostroţlíková. Rok obhajoby: 2015. Počet strán: 58.

Bakalárska práca sa zaoberá s Bankovou úniou a dohľadom Európskej centrálnej banky na bankový systém. Práca je rozdelená na dve časti, prvá časť je teoretické vymedzenie bankového systému a druhá opisná analýza globálnej krízy a troch pilierov Bankovej únie.

Prvá kapitola je zameraná na vymedzenie bankového sektora. Druhá kapitola analyzuje vplyv krízy na bankový sektor. Tretia kapitola je o pilieroch Bankovej únie – bankový dohľad, rezolučný mechanizmus a spoločné európske ručenie za vklady.

Kľúčové slová: centrálna banka, komerčná banka, kríza, regulácia a dohľad, euroval, Banková únia, Európska centrálna banka, bankový dohľad, rezolučný mechanizmus, spoločné európske ručenie.

Annotation

TÓTHOVÁ, Dominika: The Bank Union – European Central Bank supervision [Bachelor thesis]. Banking institute Prague, Foreign University Banská Bystrica.

Department of Finance and Banking. Head of thesis: Ing. Lenka Ostroţlíková. Year of thesis defense: 2015. Number of pages: 58.

Bachelor thesis deals with the Bank Union and the supervision of the European Central Bank on the banking system. The work is divided into two parts, the first part is a theoretical definition of the banking system and other descriptive analysis of the global crisis and the three pillars of the Bank Union.

The first chapter focuses on the definition of the banking sector. The second chapter analyzes the impact of the crisis on the banking sector. The third chapter of the pillars of the Union Bank – Banking Supervision, resolution mechanisms and shared liability for deposits.

Keywords: central bank, commercial bank, crisis, regulation and supervision, bailout fund, Bank Union, European Central Bank, Banking Supervision, resolution mechanism, common European liability.

Obsah

Úvod ... 7

1 Teoretické vymedzenie problematiky - Bankový sektor ... 9

1.1 Vymedzenie bankového sektora ... 9

1.1.1 Centrálna banka ... 10

1.1.2 Komerčná banka ... 12

1.1.3 Finančné riziká ... 14

1.1.4 Regulácia v bankovom sektore ... 17

1.2 Európska centrálna banka ... 20

1.2.1 Postavenie a význam ECB ... 21

1.2.2 Menová politika ... 24

1.3 Kríza ... 26

1.3.1 Menová kríza ... 26

1.3.2 Banková kríza ... 27

1.3.3 Dlhová kríza ... 27

1.3.4 Systémová kríza ... 28

2 Vplyv krízy na bankový sektor ... 29

2.1 Vznik súčasnej finančnej krízy ... 29

2.1.1 Hypotekárna kríza v USA ... 29

2.1.2 Opatrenia FED-u ... 32

2.2 Kríza v Európskej únií - Eurozóna ... 33

2.2.1 Dlhová kríza v Eurozóne ... 34

2.2.2 Tlmenie dopadov krízy ... 37

3 Jednotný mechanizmus dohľadu ECB ... 43

3.1 Prvý pilier – bankový dohľad ... 43

3.1.1 Ciele bankového dohľadu a funkcie ECB ... 43

3.1.2 Cyklus dohľadu ... 47

3.2 Druhý pilier a tretí pilier Bankovej únie ... 48

3.2.1 Druhý pilier – rezolučný mechanizmus ... 49

3.2.2 Tretí pilier – spoločné európske ručenie za vklady ... 51

Závery a odporúčania ... 53

Zoznam pouţitej literatúry ... 55

Zoznam časopisov a príručiek ... 56

Zoznam internetovej stránky ... 56

Úvod

Píšeme rok 2015 a ešte stále vidíme a počujeme o následkoch globálnej finančnej a hospodárskej krízy, ktorá začala v roku 2008 v USA na hypotekárnom trhu. Táto kríza bola dôvodom vzniku myšlienky a neskôr vzniku samotnej Bankovej únie v Eurozóne.

Cieľom práce je v nadväznosti na vykonanú analýzu vývoja bankového sektora v čase krízy priblíţiť moţnosti riešenia súčasného stavu v podobe jednotného mechanizmu dohľadu nad bankami zo strany Európskej centrálnej banky.

Bakalárska práca je rozdelená na tri kapitoly. Prvá kapitola sa zaoberá teoretickým vymedzením problematiky bankového sektora. V nasledujúcich kapitolách pouţívam obsahovú analýzu a opisujem vplyv krízy na finančný systém v USA a Európskej únií – Eurozóne a vývoj troch pilierov Bankovej únie.

Prvá kapitola obsahuje rozdelenie bankového sektora. Charakterizáciu finančných inštitúcií, ktoré sú súčasťou bankového sektora, ich postavenie a ciele. Cieľom centrálnej banky nie je zisk, ale stabilizácia meny a bankovej sústavy. Svoje ciele vie zabezpečiť tým, ţe je regulátorom nad menej významnými úverovými inštitúciami a dohľadom na mieste.

Úzko spolupracuje s Európskou centrálnou bankou. Cieľom komerčnej banky je dosahovať maximálny zisk. Obchodovať na finančnom trhu je rizikové, ale pre komerčnú banku je to rizikovejšie, lebo neobchoduje len vlastnými peňaţnými prostriedkami, ale aj peniazmi klientov. Počas uplynulých rokov finančné riziká sa vyvíjali a poznáme riziká ako napr.

riziko likvidity, trhové, úrokové, systémové riziko.

Hlavnou časťou tejto kapitoly je Európska centrálna banka. Jej postavenie a ciele sú významné pre dobre fungujúcu ekonomiku v Európskej únii. Európska centrálna banka so spoluprácou s národnými centrálnymi bankami reguluje a dohliada na finančný sektor, aby predišli/predchádzali hospodárskym a finančným krízam. Aby ECB splnila svoje ciele a zabránila hospodárskym a finančným krízam, musí byť nezávislá od vlád členských štátov, inštitúcií spoločenstva a od iného vonkajšieho orgánu. Pomocou nástrojov menovej politiky reguluje finančný a bankový sektor. Priamo ovplyvňuje situáciu na peňaţnom alebo devízovom trhu a jednotné zloţky menových podmienok (napr. úrokové sadzby, menový kurz), ktoré sú vzájomne závislé.

Poslednou časťou prvej kapitoly je kríza. Poznáme štyri základné krízy – menová, banková, dlhová a systémová kríza. Medzi najhorší druh krízy patrí systémová kríza, lebo sa prepájajú problémy na trhu aktív so spomalením rastu reálnej ekonomiky.

Ako uţ z názvu vyplýva druhá kapitola bude o vplyve krízy na bankový sektor.

Obsahuje príčiny vzniku súčasnej finančnej krízy, ktorá vznikla v USA na hypotekárnom trhu. Americké hypotéky pre ľudí s nízkymi príjmami finančníci na Wall Street zahrnuli do dlhopisov, ktoré potom predávali na finančnom trhu investorom. Banky poskytovali hypotéku aj pre ľudí, ktoré nevedeli splácať svoje záväzky. Dôsledok bolo, ţe nevedeli kto vlastní tieto nástroje a banky neposkytli pôţičku ani svojim klientom ani inej banke.

Federálny rezervný systém v USA aby zabránila šíreniu krízy začala kvantitatívne uvoľňovanie, čo znamená zvyšovanie peňaţnej zásoby zvýšením bankových rezerv cez nákup aktív. Ďalšími nástrojmi sú program TARP, Operácia Twist, stresové testovanie bánk a nízke úrokové sadzby. Podstatou programu TARP a Operácií Twist je kupovanie problémových aktív bánk a dlhodobých cenných papierov.

Hypotekárna kríza vyústila do globálnej finančnej krízy, ktorá zastihla aj Európsku úniu. Najhoršie následky a vplyv mali na krajiny tzv. PIGS – Portugalsko, Taliansko, Grécko, Španielsko. V práci som sa zamerala na Španielsko, Grécko, Portugalsko a Cyprus. Tieto štáty prosili pomoc od Eurozóny, ktorá im aj to poskytla, ale za podmienky, ktoré mali splniť. Medzinárodný menový fond, Európska komisia a Európska centrálna banka, iným názvom Troika, poskytla pomoc vo forme eurovalu. Okrem toho ECB implementovala neštandardné nástroje, ako dlhodobé refinančné operácie, program pre trhy s cennými papiermi.

Tretia kapitola je o troch základných pilieroch Bankovej únie – bankový dohľad, rezolučný mechanizmus a spoločné európske ručenie za vklady. Európska centrálna banka má vykonávať dohľad nad viacerými bankami pomocou národných centrálnych bánk a príslušnými vnútroštátnymi orgánmi dohľadu. Je dôleţité, aby ECB oddelila menovú politiku a dohľad nad bankami. Rezolučný mechanizmus zabezpečí, pomocou peňaţných vkladov od bánk, riešenie krízových situácií a poskytuje pomoc pre problémové banky.

Rezolučný mechanizmus nezaťaţuje daňovníkov, ale banky. Spoločné európske ručenie má zabrániť vyberanie vkladov pri vzniknutých problémoch.

1 TEORETICKÉ VYMEDZENIE

PROBLEMATIKY - BANKOVÝ SEKTOR

1.1 Vymedzenie bankového sektora

Bankový systém definujeme ako systém vzťahov, inštitúcií a pravidiel medzi bankovými a nebankovými subjektmi v ekonomike (Tkáčová et al., 2009, s. 106). Bankový systém jednotlivých krajín je podmienené historickým a ekonomickým vývojom, zvyklosťami a tradíciami. Jeho hlavnou úlohou je finančné sprostredkovanie medzi subjektmi, ktorí disponujú voľnými peňaţnými zdrojmi a subjektmi, ktorí majú nedostatok peňaţných zdrojov. Systém tvoria centrálna banka a sieť komerčných bánk. Podľa toho rozdeľujeme bankový systém na jednostupňový a dvojstupňový.

V jednostupňovom bankovom systéme všetky operácie vykonáva jediná banka –

„centrálna banka“. Spôsobia aj ďalšie banky, ktoré sú špecializované na veľmi úzko vymedzenom sektore alebo bankovej činnosti. Tento systém je spájaná s centrálne plánovanými ekonomikami. Činnosť bánk je determinovaná z centra rozpísaných úloh v podobe plánov. Hlavným cieľom ich činnosti nie je zisk, resp. maximalizácia trhovej hodnoty majetku, ale ţe majú záujem predovšetkým na splnenie ukazovateľov zadaných plánom (Revenda, 2001, s. 20). Jednostupňový bankový systém nefunguje efektívne, lebo chýbajú podnikateľské aktivity obchodných a ďalších bánk.

Dvojstupňový bankový systém je zaloţený na princípe oddelenia výkonu funkcií centrálnej banky od výkonu funkcie komerčných bánk. Tento systém je charakteristický pre väčšinu vyspelých krajín. Centrálna banka predstavuje menové centrum, je zameraná na stabilitu meny a celého bankového sektora. Komerčné banky sú obchodno- podnikateľské subjekty, zamerané na dosahovanie zisku (Horvátová, 2000, s. 5-6).

Revenda (Revenda, 2001), Tkáčová (Tkáčová et al., 2009) a Zimková (Zimková, 2009) vo svojich knihách dvojstupňový bankový systém rozdelia podľa jednotlivých trhových ekonomík:

- na univerzálny bankový systém – obchodné banky môţu vykonávať emisné obchody ručiteľského typu a niektoré ďalšie operácie s akciami. Investičné banky môţu prijímať vklady;

- na špecializovaný bankový systém – prísne oddeľujú činnosti obchodných a investičných bánk. To znamená, ţe obchodné banky, ktoré prijímajú vklady,

nesmú vykonávať emisné činnosti a operácie s akciami. Investičné banky, ktoré sa špecializujú na operácie s akciami, naopak nesmú prijímať vklady od klientov.

1.1.1 Centrálna banka

Cieľom centrálnej banky nie je dosahovať zisk, ale zabezpečiť stabilitu meny a bankovej sústavy. Tieto ciele môţe dosiahnuť len vtedy, ak je nezávislá od ostatných inštitúcií.

Funkcie centrálnej banky rovnako opisuje Tkáčová (Tkáčová et al., 2009) a Revenda (Revenda, 2001). Funkciami centrálnej banky je, ţe centrálna banka:

- je emisnou bankou – zo zákona má výsadné právo vydávať na území svojej krajiny hotovostné peniaze;

- je vrcholným subjektom menovej politiky – určuje a uskutočňuje menovú politiku;

- je bankou bánk – pôsobí ako banka pre ostatné komerčné banky, prijíma od nich vklady a poskytuje im úvery;

- je bankou pre štát – vedie účty štátneho rozpočtu, spravuje štátny dlh;

- je reprezentantom štátu v menovej oblasti – zabezpečuje vzťahy s centrálnymi bankami iných krajín a s medzinárodnými finančnými inštitúciami;

- zabezpečuje správu devízových rezerv a ovplyvňuje menový kurz;

- vykonáva dohľad nad činnosťou komerčných bánk a pobočiek zahraničných bánk, resp. dozor nad činnosťou aj ďalších finančných inštitúcií.

Aby dosahovala svoje ciele, centrálna banka pouţíva nástroje, ktoré rozdeľujeme z viacerých hľadísk.

- Z časového hľadiska – na dlhodobé nástroje, ktoré spôsobia v strednodobom čase a krátkodobé nástroje, ktoré spôsobia maximálne 1 rok;

- Z hľadiska spôsobu pôsobenia na bankový sektor – na direktívne, administratívne nástroje, ktoré priamo ovplyvňujú bankový sektor, banky ich musia dodrţiavať, a na trhovo-kompatibilné nástroje, ktoré nepriamo ovplyvňujú bankový sektor, komerčné banky môţu sa vyhnúť ich dodrţiavaniu;

- Z hľadiska rýchlosti pôsobenie – na operatívne nástroje, ktoré majú okamţitý vplyv na bankový sektor a na nástroje s poskytnutím časového intervalu;

- Podľa stupňa naliehavosti – na beţné nástroje, ktoré sú pouţívané centrálnou bankou, mimoriadne nástroje, ktoré sú vyuţívané sporadicky a sezónne nástroje, ktoré sú pouţívané v pravidelne opakujúcich intervaloch;

- Podľa vecného zaradenia – na bankové nástroje, ktoré sú vlastné činnosti bankového sektora a nebankové nástroje, ktoré pôsobia mimo bankového sektora (Tkáčová et al., 2009, s. 118).

Centrálna banka plní dohľad nad komerčnými bankami, to znamená, ţe:

- určuje pravidlá podnikania komerčných bánk – určuje pravidlá podnikania s cieľom obmedziť rizikovosť bankového podnikania, hlavne sa zameriava na určenie kapitálovej primeranosti, t.j. pomeru medzi kapitálom a rezervami k riziku váţeným aktívam banky;

- vykonáva povoľovaciu činnosť – povoľuje zakladanie bánk, pobočiek zastúpení zahraničných bánk a povoľuje vykonávať bankové činnosti;

- bankový dohľad – kontroluje dodrţiavanie pravidiel v bankovom sektore s osobitným zreteľom na dodrţanie zásad obozretnosti bankového podnikania. Pri zistení nedostatkov centrálna banka môţe prijať určité opatrenia, napr. obmedziť alebo ukončiť niektorú činnosť, uloţiť pokutu, zaviesť nútenú správu;

- vedie register bankových úverov a záruk – v registri sa evidujú úvery a záruky poskytnuté podnikateľským subjektom bankami a pobočkami, a iné prijaté záväzky v eurách a v cudzej mene, ak ich zostatok presiahne zákonom určenú hranicu.

Účelom registra je zníţiť riziko bankového podnikania tým, ţe sa zabráni podvodom viacnásobného pouţitia záruk a nadmerného zaťaţenia bankového klienta úvermi z viacerých bánk (Medveď et al., 2012, s. 311-312).

Národná banka Slovenska (NBS) vznikla 1. januára 1993 ako centrálna banka Slovenskej republiky. Z Ústavy Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb. v znení ústavného zákona č. 90/2001 Z. z. Čl. 56 Národná banka Slovenska je nezávislá centrálna banka Slovenskej republiky, Národná banka Slovenska môţe v rámci svojej pôsobnosti vydávať všeobecné záväzné predpisy, ak je na to splnomocnená zákonom. Od 1. januára 2006 NBS prebrala kompetencie integrovaného regulátora finančného trhu a orgánu dohľadu nad ním.

Hlavným cieľom NBS je udrţiavanie cenovej stability, preto úzko spolupracuje s Európskou centrálnou bankou. Podieľa sa na spoločnej menovej politike, vydáva eurobankovky a euromince, riadi, koordinuje a zabezpečuje peňaţný obeh, platobný styk, vykonáva dohľad nad bezpečným fungovaním bankového systému a nad vykonávaním bankových činností.

Najvyšším orgánom NBS je Banková rada, ktorá rozhoduje o činnosti centrálnej banky. Členmi sú guvernér, dvaja viceguvernéri a päť ďalších členov. Prezident Slovenskej republiky vymenúva a odvoláva guvernéra a viceguvernérov na návrh vlády

Slovenskej republiky, po jeho schválení v Národnej rade Slovenskej republiky. Ostatných členov vymenúva a odvoláva vláda Slovenskej republiky na návrh guvernéra Národnej banky Slovenska (Zimková, 2008, s. 77).

1.1.2 Komerčná banka

Aby komerčná banka fungovala, potrebuje bankové povolenie, ktorú udeľuje centrálna banka štátu, v ktorom by chcela spôsobovať. K povoleniu je potrebné splniť podmienky, ako napríklad peňaţný vklad do základného imania, návrh členov štatutárneho orgánu, odborná spôsobilosť a dôveryhodnosť fyzických osôb.

Jednoduchá definícia bánk vychádza z toho, ţe banky sú finančné inštitúcie, ktoré prijímajú depozitá (vklady) a poskytujú úvery. Z širšieho hľadiska banky majú štyri funkcie: ponuka prístupu k platobnému a zúčtovaciemu mechanizmu, transformácia zdrojov (alokácia zdrojov), riadenie rizika, spracovávanie informácií a monitorovanie dlţníkov (Polouček et al, 2013, s. 10).

Rovnaký názor majú Horvátová (Horvátová, 2000) a Tkáčová (Tkáčová et al., 2009) o základnom cieli komerčnej banky. Jej cieľom je dosahovať maximálny zisk pri dodrţiavaní zásad stability a bezpečnosti z hľadiska rizík bankového podnikania.

Základné vymedzenie banky vo svojej podstate vychádza z ekonomických funkcií, ktoré banka plní, a to sprostredkovanie platobného styku, finančné sprostredkovanie, emisia bezhotovostných peňazí a sprostredkovanie finančného investovania (Medveď et al., 2012, s. 94).

Kaţdá komerčná banka má svoju určitú organizačnú štruktúru. Organizačnú štruktúru banky ovplyvňuje viacero faktorov napr. veľkosť banky, jej zameranie na určitý segment trhu (Medveď et al., 2012, s. 94).

Tradičný prístup k organizácií bánk je podľa jej činnosti. Tento produktový prístup je typické rozdelenie podľa jednotlivých poloţiek bilancie a organizačná štruktúra banky odráţa jej tri základné oblasti aktivity:

- prevádzková činnosť – zahrňuje činnosti spojené so získavaním vkladov, transakciami z vkladov, riadením hotovosti a zahrňuje aj účtovníctvo;

- investičná činnosť – zahrňuje obchodovanie s klientovými investíciami a samozrejme s investíciami banky. Banky ponúkajú sluţby od investícií do cenných papierov, nehnuteľností aţ po vytváranie optimálneho portfólia klienta, zverenecké sluţby a úschovu cenných papierov;

- úverová činnosť – je základnou činnosťou komerčnej banky. Úvery sú relatívne málo likvidné a súčasne pomerne rizikovou časťou aktív, avšak prinášajú vyššie výnosy (Polouček et al., 2013, s. 72-74, 224).

Komerčné banky rozlišujeme podľa toho, aký bankový obchod vykonávajú na modely usporiadania bankovej sústavy, do ktorej patrí:

- model univerzálneho bankovníctva – komerčné banky môţu poskytovať rôzne bankové produkty. Sú to klasické bankové produkty ako napr. prijímanie vkladov, poskytovanie úverov a investičné bankové produkty ako napr. obchody s cennými papiermi, fúzie, akvizície;

- model oddeleného bankovníctva – je to oddelenie komerčného a investičného bankovníctva;

- zmiešaný model – ide tieţ o oddelenie komerčného a investičného bankovníctva, ale nie tak prísne (Tkáčová et al., 2009, s. 144-145).

Ďalej rozdeľujeme podľa vlastníctva:

- na štátne banky – predstavujú banky vo vlastníctve štátu. Štát zakladá bankové inštitúcie, ktoré majú za úlohu presadiť záujmy štátu v niektorých oblastiach;

- na družstevné banky – fungujú na princípoch druţstevníctva, podielového druţstevného vlastníctva;

- na súkromné banky – sú ťaţiskom kaţdého rozvinutého bankového systému.

Najčastejšie spôsobia ako akciové spoločnosti. Svoj kapitál získava emisiou a predajom akcií (Horvátová, 2000, s. 7-11).

Banka svoje náklady na prevádzku, financovanie aktívnych bankových obchodov kryje z pasívnych operácií, z vlastného kapitálu. Štruktúra bankových pasív sa skladá z vlastného kapitálu a cudzieho kapitálu. Vlastný kapitál tvorí asi 5 % pasív, tvoria ho vlastné finančné zdroje banky, peňaţné vklady akcionárov, emisné áţio, rezervné fondy, kapitálový fond, zisk a podriadené dlhy. Cudzí kapitál tvorí takmer 95 % pasív, sú to zdroje získavané od iných ekonomických subjektov, zdroje získané z predaja cenných papierov. Časť cudzích zdrojov sa sústreďuje vo forme vkladových produktov (Medveď et al., 2012, s. 141).

Pasívami komerčnej banky je kapitál banky, prijaté dlhodobé úvery osobitného charakteru, záväzky voči bankám, záväzky voči klientom, záväzky z emitovaných cenných papierov, hospodársky výsledok minulých rokov, hospodársky výsledok beţného obdobia (Horvátová, 2000, s. 47-49).

Depozitá (vklady) sú vlastne nepriamym cenným papierom vydávaným bankou.

Záväzky voči klientom, resp. vklady a úvery, sú rozhodujúcou časťou pasív banky. Tvoria viac ako 70 % pasív banky. Depozitá na požiadanie, čiţe na videnie majú transakčný charakter. Sú určené na beţné hotovostné a nehotovostné platby klientov. Ich význam ako finančné zdroje banky klesá, napriek tomu sú dôleţitým zdrojom financovania ich činnosti.

Banky poskytujú klientom moţnosť aj sporiť. Klienti svoje prostriedky môţu uloţiť na termínované vklady. Podmienkou je pre klienta, ţe určitú dobu nemôţe pouţívať uloţené peniaze na týchto vkladoch (Polouček et al., 2010, s. 338-340).

Aktívne obchody komerčnej banky môţeme definovať ako peňaţné operácie komerčnej banky, prostredníctvom ktorých banka získava výnosy, resp. vytvára predpoklady pre jej bezporuchové fungovanie. Tieto obchody sú v bilancií banky zachytené na strane aktív (Tkáčová et al., 2009, s. 147).

Aktíva banky sú usporiadané podľa stupňa likvidity v bilancii. Na prvom mieste je pokladničná hotovosť, pohľadávky voči bankám, ostatné pohľadávky voči centrálnym bankám, cenné papiere na obchodovanie, deriváty, pohľadávky voči klientom, dlhové cenné papiere drţané do splatnosti, podiely na základnom imaní, hmotný a nehmotný majetok, daňové pohľadávky a ostatný majetok (Zimková, 2009, s. 191).

1.1.3 Finančné riziká

V ekonómií a vo financiách riziko znamená priebeh určitých ekonomických či finančných procesov a ich výsledky. V bankovom sektore riziká súvisia s výnosmi, transparentnosťou (aké informácie zverejňuje banka a aká je otvorená voči regulácií a dohľadu) a sú obmedzené realizáciou regulatívnymi opatreniami bankového dohľadu v jednotlivých zemiach. Riziká vznikajú a menia sa so zmenami v aktívach bánk a so zmenami v štruktúre bánk. V dnešnej dobe je veľmi ťaţké klasifikovať riziká v bankovej činnosti, pretoţe úzko súvisia, prekrývajú sa (Polouček et al., 2013, s. 147-148).

Podľa pána Medveďa (Medveď et al., 2012, s. 275) riziká sú nevyhnutnou súčasťou akejkoľvek ľudskej aktivity.

Finančné riziko je obecne definované ako potenciálna finančná strata subjektu, t. j.

nie uţ existujúca realizovaná či nerealizovaná finančná strata, ale strata v budúcnosti vyplývajúca z daného finančného či komoditného nástroja alebo finančného či komoditného portfólia (Jílek, 2000, s. 15).

Riziko likvidity v bankovom sektore znamená, ţe banka musí mať k dispozícií dostatočný objem likvidných prostriedkov, ak by klienti potrebovali zo svojich účtov vybrať peniaze. Proti riziku likvidity môţu sa banky zabezpečiť s likvidnými aktívami, predajom cenných papierov, s povinnými minimálnymi rezervami a s hotovosťou u iných bánk. Riziko likvidity moţno rozdeliť:

- na riziko financovania – momentálna platobná neschopnosť,

- riziko trhovej likvidity – malá likvidita trhu s finančnými nástrojmi, je obmedzený prístup k peňaţným prostriedkom (Jílek, 2000, s. 93).

Trhové riziko vyplýva zo zmien cien, kurzov a sadzbách na finančnom trhu.

V podstate ide o úrokové, menové, akciové a komoditné riziko, ktoré súvisia so zmenami trhových cien.

Úrokové riziko je spojená s trhovým rizikom. Úrokové riziká závisia od vývoju úrokových sadzieb, ale aj od štruktúre aktív a pasív banky z hľadiska ich citlivosti na vývoj úrokových sadzieb. Rozlišujeme aktíva a pasíva citlivé na zmeny úrokových sadzieb a aktíva a pasíva s fixnými úrokovými sadzbami, čiţe necitlivé na zmeny úrokových sadzieb.

Banky môţu do určitej miery ovplyvňovať zmeny úrokových sadzieb a musia dodrţovať stanovené limity, aby nedošlo k úrokovým rizikám (Polouček et al., 2013, s. 163).

Podľa Poloučeka (Polouček et al., 2013) a Jíleka (Jílek, 2000) úverové riziko je výsledkom strát z poskytnutých úverov a z neplatených cenných papierov, do ktorých banka investovala. Dlţníkmi môţu byť firmy, iné banky a vláda, ktoré nevedia platiť svoje záväzky včas. Predtým neţ banka poskytne úver musí podrobne posúdiť úverové portfólio.

Úverové riziko ovplyvňujú diverzifikácia úverov, zaistenie úverov a spôsoby a podmienky, za ktorých sú úvery poskytnuté. Zaistenie úverov zníţi morálny hazard a dlţníci sú motivovaní k realizácií financovaného projektu. Zniţovanie úverových rizík moţno tým, ţe banky budú obchodovať s dôveryhodnými obchodnými partnermi. Úverové riziko sa delí na:

- priame úverové riziko – dlţník zlyhá pri platbách tradičných súvahových poloţkách, napr. pôţičiek, úveroch, vkladoch;

- riziko úverových ekvivalentoch – zlyhanie pri podsúvahových poloţkách, napr. pri poskytnutých úverových prísľuboch, poskytnutých zárukách;

- riziko vysporiadania – pri zlyhaní transakcií, keď partnerovi bola dodaná určitá hodnota, ale od partnera nie je k dispozícií, technické problémy;

- menové riziko vysporiadania – je spôsobené časovým rozdielom, jedna mena bola dodaná, ale druhá ešte nebola prijatá;

- riziko vysporiadania cenných papierov – zlyhanie prevodu cenných papierov od predávajúceho ku kupujúcemu a prevod peňaţných prostriedkov;

- riziko úverovej angažovanosti – stanovenie úverových limitov voči partnerom, aby nedošlo k nadmernej úverovej angaţovanosti.

Operatívne riziko je ťaţko kvantifikovateľné, pretoţe zahŕňa tie potenciálne straty pre komerčnú banku, ktoré vyplývajú zo zlyhania ľudského faktora alebo informačných systémov (Zimková, 2009, s. 262). Do operačného rizika sú zahrnutí:

- transakčné riziká – chyby pri zaúčtovaní obchodov, zloţitosť produktov;

- riziká prevádzkového riadenia – pranie peňazí, obmedzený počet personálu, nedostatok kontroly pri spracovávaní obchodov;

- riziká systémov - chyby v počítačových programoch, nesprávne a oneskorené informácie (Jílek, 2000, s. 95).

Kapitálové riziko vyplýva z toho, ţe banky nemusia mať dostatok kapitálu na pokrytie svojich strát pri dôsledkoch negatívnych dopadov. Toto riziko musia niesť akcionári banky, lebo sú zodpovední za jej kapitálové vybavenie a tým i za jej solventnosť.

Čím je kapitál banky väčší, tým je kapitálové riziko niţšie. Okrem toho kapitál chráni veriteľov banky proti strate, ak k nej dôjde v banke (Polouček et al., 2013, s. 177).

Systémové riziko je rizikom prenosu určitých ťaţkostí, keď neschopnosť jednej inštitúcie splniť si svoje záväzky v čase ich splatnosti spôsobia, ţe iné inštitúcie nebudú schopné splniť si svoje záväzky v čase ich splatnosti (Medveď et al, 2012 s. 287).

Systémové riziko rastie pri vyšších medzibankových úverov a vkladov a spoločného vlastníctva bánk.

V knihách Zimkovej (Zimková, 2009) a Jíleka (Jílek, 2000,) k finančným rizikám sa pripisuje aj obchodné riziko, ktoré sa delí na:

- právne riziko – právne poţiadavky partnerov, nevymoţiteľnosť práva;

- riziko zmeny úverového hodnotenia – ťaţké získanie peňaţných prostriedkov za prijateľné náklady;

- reputačné riziko – pokles reputácií na trhu;

- daňové riziko – zmena daňových zákonov a daňových sadzieb;

- riziko menovej konvertibility – nie je moţnosť konvertovať menu na inú;

- riziko pohromy – prírodné katastrofy, vojny, krach finančného systému;

- regulačné riziko – nie je moţnosť splniť regulačné opatrenia (kapitálová primeranosť).

1.1.4 Regulácia v bankovom sektore

Regulácia v bankovom sektore vznikla ako reakcia na nestabilitu finančného sektora, úpadky jednotlivých bánk a bankovú krízu. Regulácia bánk je veľmi významná, lebo banky hospodária s cudzími zdrojmi. Krach bánk má negatívny dopad na ekonomiku a vyvoláva obavy o solventnosti ostatných bánk a môţe viesť k hromadnému vyberaniu vkladov. Môţe viesť k zniţovaniu ponuky peňazí, ktorá vedie k poklesu výdajov, zníţeniu zamestnanosti, výroby a dôchodkov (Polouček et al., 2013, s. 299-300).

Bankovej regulácii rozumieme koncipovanie a presadzovanie podmienok, pravidiel a rámec činností bankových inštitúcií v danej ekonomike, dohľad (supervíza) bánk predstavuje kontrolu dodrţovania pravidiel činnosti, vrátane prípadného vyvodzovania sankcií pri neplnených pravidiel (Revenda, 2001, s. 119).

Cieľom regulácie finančných rizík je zabrániť zlyhaniu regulovanej finančnej inštitúcie a tým ochrániť klientov, zabezpečiť dôveru širokej verejnosti vo finančný systém, zabezpečiť bezpečný a zdravý chod bankového systému, podporiť účinný a konkurencieschopný finančný systém, podporiť menovú stabilitu (Medveď et al., 2012, s.

309).

Regulujúcim subjektom je vţdy centrálna banka, ako jediná inštitúcia alebo v spolupráci s ďalšími orgánmi. Môţe spolupracovať s externými audítorskými firmami, ktorí preverujú pravdivosť, správnosť a úplnosť výkazov bánk. Okrem toho overujú účtovnú závierku a výročnú správu banky. Výsledky overenia sú k dispozícií bankovým supervízorom, členom bánk, ale aj klientom, ktorý majú vklady v banke alebo sú drţiteľmi cenných papierov bánk.

Regulácia a dohľad bánk majú štyri základné súčasti, a to podmienky pridelenia bankovej licencie, stanovenie a preverenie základných povinností bánk, povinné poistenie vkladov v bankách a úvery veriteľov poslednej instance.

Dohľad bánk je zameraná na kontrolu dodrţiavania základných činností bánk.

Dohľad nad bankami rozdeľujeme:

- na dohľad na diaľku – znamená, ţe banky pravidelne posielajú štatistické výkazy.

Mali by zasielať správu o bankovej bilancii, výkaz ziskov a strát a údaje o mimobilančných operáciách. Nevýhodou je, ţe nemoţno získať detailnejší prehľad o situácii banky, a neistota o úplnosti a správnosti údajov;

- na dohľad na mieste – vykonáva sa u bánk, ktoré sú problémové. Okrem preverenia pravdivosti štatistických údajov, preverujú a posúdia zaisťovanie úverov,

informačné toky, organizačnú štruktúru atď. Nevýhodou je, ţe náklady sú vyššie ako pri dohľade na diaľku a nedostatok kvalifikovaných pracovníkov (Revenda, 2001, s. 123).

Rovnako opisujú Revenda (Revenda, 2001) a Medveď (Medveď et al., 2012) základné ciele regulácie a dohľadu bánk, ktorými sú:

- podpora efektívneho vykonávania menovej politiky – dohľad nad činnosťami bánk zabezpečuje mnoţstvo peniazov v obehu;

- zaistenie spoľahlivosti a bezpečnosti bankového systému v danej ekonomike – bez toho dochádza k spomaleniu alebo k zastaveniu ekonomického vývoja;

- podpora efektívnosti fungovania bankového systému – problémy v bankách majú vplyv na ekonomiku;

- zaistenie potrebných informácií pre investorov – bez informácií investorov môţe dôjsť k strate dôveryhodnosti a k zvyšovaniu riziku investícií;

- zaistenie základnej úrovne ochrany investorov – súvisí s poistením vkladov, riziko nemoţno odstrániť, len dohliadať naň;

- zaistenie základnej úrovne ochrany bankového systému pred nekalými praktikami – strata dôveryhodnosti, ak by neexistovali základné záruky ochrany proti praniu špinavých peňazí a ďalších činností.

V oblasti bankového dohľadu bol zaloţený Bazilejský výbor pre bankový dohľad v roku 1974 ako jeden z výborov Banky pre medzinárodné zúčtovanie. Zaloţili ho guvernéri ústredných bánk krajín G-10 (Belgicko, Francúzsko, Holandsko, Japonsko, Kanada, Luxembursko, Nemecko, Švajčiarsko, Švédsko, Taliansko, USA a Veľká Británia). Jeho úlohou je vypracovávať odporúčania regulačných opatrení v bankovom sektore, ktoré však majú bezprostredný právny účinok len pre desať krajín vo Výbore, a záväznými sa stávajú pre bankový sektor v jednotlivých krajinách aţ po transformácii do národnej právnej úpravy (v krajinách Európskej únie prostredníctvom štandardov) (Zimková, 2009, s. 264).

Bazilejský výbor vydal medzinárodné zásady kapitálových štandardov a meranie kapitálu – bazilejská dohoda o kapitáli, známejšie ako kapitálová primeranosť, Basel I.

Cieľom tejto dohody je zabrániť bankám vystavovať sa úverovým rizikám, zaistiť medzinárodnú konvergenciu regulácie kapitálovej primeranosti bánk, urobiť regulovaný kapitál citlivejší na rozdiely v rizikách jednotlivých bánk, zohľadniť podsúvahové aktivity a motivovať banky na drţbu likvidných a nízko rizikových aktív. Poţiadavkou je, aby

komponentmi kapitálu boli kapitál prvého poradia Tier 1 a kapitál druhého poradia Tier 2.

Rovnako opisujú bazilejskú dohodu o kapitáli Zimková (Zimková, 2009), Jílek (Jílek, 2000) a Medveď (Medveď et al., 2012).

Tier 1 tvoria vlastný kapitál a skladá sa z akciového kapitálu, ktorý je splatený a zo zverejnených rezerv napr. emisné áţio, rezervné fondy.

Tier 2 tvoria doplnkový kapitál a skladá sa z preceňovacých rezerv, ktoré vznikajú s preceňovaním fixných aktív alebo z dlhodobého drţania akciových cenných papierov ocenených s historickou cenou obstarania, z nezverejnených rezerv, ktoré uznal národný bankový dohľad, ale sú nezverejnené, všeobecné rezervy sú vytvorené na moţné straty, z hybridných dlhových kapitálových nástrojov sú nezabezpečené, podriadené, plne splatené a na pokrytie strát, z podriadeného terminovaného dlhu, ktorý pozostáva z nezabezpečeného podriadeného dlhu s platnosťou 5 rokov a z prioritných akcií s obmedzenou platnosťou (Medveď et al, 2012, s. 109).

Nevýhodou bazilejskej dohody o kapitáli bolo, ţe počítala len s úverovým rizikom.

V roku 1996 Bazilejský výbor vydal dodatok kapitálové dohody o zahrnutí trhových rizík, Basel II, ktorý obsahuje výpočet kapitálových poţiadaviek na otvorené úrokové, akciové, menové a komoditné pozície (Jílek, 2000 s. 233). Basel II je vytvorený nie len pre banky, ale i pre investičné podniky. Týmto dodatkom vznikol kapitál tretieho poradia Tier 3 (krátkodobý podriadený dlh) a rozdelilo sa bankové a obchodné portfólio.

Kapitálový podriadený dlh musí byť úplne splatený, ale nemôţe byť splatený pred zmluvným dátumom splatnosti. Tier 3 sa pouţíva k pokrytiu kapitálových poţiadaviek trhového rizika a jeho veľkosť je limitovaná.

V apríli 2003 bol vydaný dokument novej kapitálovej dohody – Basel II. Obsahuje rozšírenie a spresnenie niektorých cieľov Basel I, napr. presnejšie výpočty regulačného kapitálu, zvýšenie bezpečnosti, stability a celkové zvýšenie efektívnosti celého systému, zavedenie presnejších a citlivejších prístupov pri riadení rizík, zverejňovanie informácií o podstúpených rizikách, motivovanie k modernizácií a k zdokonaľovaniu postupov. Basel II pokrýva väčšiu oblasť riadenia rizík ako Basel I, pretoţe rozširuje spôsoby merania úrokového rizika a zavádza kapitálovú poţiadavku pre ďalší druh rizika – operačné riziko.

Basel II je zaloţený na existencií troch pilierov:

- Pilier 1 – minimálne kapitálové poţiadavky. Mení sa spôsob stanovenia kapitálových poţiadaviek vzhľadom na úverové riziko bankového portfólia a do rizík, ktoré musia byť kryté kapitálom, zahŕňa aj operačné riziko. Pri úverovom riziku bankového portfólia sa pristupuje tak, ţe opúšťa hrubé stanovenie rizikových

váh jednotlivých poloţiek aktív podľa dlţníka a zavádza sa presnejšie vyjadrovanie úverového rizika na základe bonity jednotlivých subjektov. Rozpätie rizikových váh sa rozširuje z 0 - 100 % na 0 - 150 %;

- Pilier 2 – postup orgánov bankového dohľadu. Orgány dohľadu sa zameriavajú na proces hodnotenia dostatočnosti kapitálu bánk. Obsahuje úlohy a prístupy regulačných orgánov pri dohľade nad procesom riadenia rizika. Regulátor má právo stanoviť vyššiu kapitálovú poţiadavku, ak k rizikovému portfóliu banke nezodpovedá minimálna kapitálová poţiadavka;

- Pilier 3 – trhová disciplína. Banky majú o sebe zverejňovať informácie, ktoré sú potrebné k získaniu lepšieho prehľadu o rizikovom profile banky, adekvátnosti kapitálu a metódach vyuţívaných pri meraní rizík a stanovení kapitálových poţiadaviek (Medveď et al., 2012, s. 338-341).

Finančná, hospodárska a globálna kríza prispela k rozšíreniu medzinárodných minimálnych štandardov regulujúcich podnikanie bankového sektora a boli formulované odporúčania Basel III, návrhy boli schválené v novembri 2010. Pri Basel I a Basel II sa sústreďovali na kapitálovú primeranosť, v súčasnosti je potrebné sústreďovať sa aj na likviditu a na ďalšie podstatné zloţky bankového manaţmentu. Zmeny návrhov Basel III môţeme zhrnúť do 10-tich okruhov – likvidita, kapitál, pákový pomer (leverage), rozšírené krytie rizík, ratingové agentúry, proticyklické opatrenia, odmeňovanie, daň pre finančný sektor, nová architektúra dohľadu, systémovo dôleţité finančné inštitúcie a jednotné pravidlá (Medveď et al., 2012, s. 347-349).

1.2 Európska centrálna banka

Vznik Európskej únie (EÚ) predchádzalo vznik Európskeho spoločenstva uhlia a ocele na základe Paríţskych dohôd 18. apríla 1951. Potom na základe Rímskych dohôd boli zaloţené Európske hospodárske spoločenstvo a Európske spoločenstvo pre atómovú energiu (Euratom). 8. apríla 1965 zoskupením týchto troch spoločenstiev vzniklo Európske spoločenstvo a dňa 21. októbra 1972 Európske spoločenstvo bolo premenované na Európsku úniu. V skutočnosti sa to stalo 1. januára 1993 v súvislosti so zavedením jednotného trhu (Revenda, 2001, s. 631-632).

V Maastrichte v decembri 1991 bola schválená Dohoda o Európskej únii. Dohoda zahrňuje politickú a hospodársko-menovú oblasť. V hospodársko-menovej oblasti bol

stanovenýu termín začiatku ekonomickej menovej únie – 1. január 1999. Maastrichtská dohoda stanovila konvergenčné kritéria vstupu do Európskej menovej politiky:

- oblasť fiškálnej politiky – stanovuje deficit verejného rozpočtu, ktorý nesmie prekročiť 3 % HDP a hrubý verejný dlh 60 % HDP;

- oblasť menovej politiky – miera inflácie nesmie prekročiť1,5 % mieru inflácie troch najlepších členských štátov;

- oblasť kurzovej politiky – ustanovuje účasť krajiny v ERM II a krajiny nesmú devalvovať svoju menu z vlastnej iniciatívy (Zimková, 2008, s. 17-18).

Na základe Zmluvy o Európskej únii bola dňa 1. júna 1998 v súvislosti so zavedením a riadením novej meny – euro – zriadená Európska centrálna banka (ECB) spolu s Európskym systémom centrálnych bánk (ESCB). Dňom vzniku ECB a ESCB bol zrušený Európsky menový inštitút (EMI), ktorý vznikol 1. januára 1994 s pôsobnosťou na prechodné obdobie a jeho úlohou bolo pripraviť budúcu menovú úniu a uskutočniť s tým súvisiace prechodné opatrenia.

Po zavedení jednotnej meny sa Európsky systém centrálnych bánk stal vedúcou inštitúciou pre finančnú politiku únie. ESCB zahŕňa všetkých 28 členských štátov EÚ, hoci spoločnú menu – euro – prijalo zatiaľ 19 z nich. ESCB tvorí Európska centrálna banka a národné centrálne banky (NCB) členských štátov EÚ. Hlavné úlohy ESCB sú definovať a realizovať menovú politiku spoločenstva, uskutočňovať devízové operácie, viesť a spravovať oficiálne devízové rezervy členských štátov a podporovať plynulé fungovanie platobných systémov. Rozhodovací proces ESCB sa centralizuje prostredníctvom ECB.

Sídlom ECB je Frankfurt nad Mohanom, Spolková republika Nemecko.

1.2.1 Postavenie a význam ECB

Hlavnou úlohou ECB je udrţiavať cenovú stabilitu v eurozóne a chrániť kúpnu silu eura. Cieľom ECB je zabezpečiť, aby medziročný nárast spotrebiteľských cien bol niţší ako 2 % a k tomu pristupuje dvoma spôsobmi, a to riadiť mnoţstvo peňazí v ekonomike a monitorovať cenové trendy a hodnotí riziko, ktoré predstavujú pre cenovú stabilitu eurozóny. Podľa Lipkovej (Lipková et al., 2006) a Zimkovej (Zimková, 2008) ďalšími úlohami ECB sú:

- uskutočňovať devízové operácie – nákup a predaj cenných papierov;

- rozhodovanie o operáciách menovej politiky – ECB dáva inštrukcie národným centrálnym bankám na vykonávanie poţadovaných operácií;

- prijímanie právnych aktov – rozhodovacie orgány majú právomoc vydávať právne predpisy záväzné v rámci Eurosystému;

- schvaľovanie emisie bankoviek – strategické plánovanie a koordinácia výroby a emisie eurobankoviek, zabezpečenie kvality a bezpečnosti eurobankoviek;

- medzinárodná a európska spolupráca – ECB prezentuje svoje stanoviská v rámci rôznych medzinárodných a európskych zasadaniach.

Európska centrálna banka pracuje úplne nezávisle. ECB nesmie ţiadať ani prijímať pokyny od vlád členských štátov, inštitúcií spoločenstva, ani od ţiadneho iného vonkajšieho orgánu. ECB s pomocou NCB garantuje výkon funkcií zverených ESCB (Lipková et al., 2006, s. 66).

Nezávislosť Európskej centrálnej banky a národných centrálnych bánk Eurosystému je zapísaná do Zmluvy o zaloţení Európskeho spoločenstva (Zmluva o zaloţení ES) a do Štatútu Európskeho systému centrálnych bánk (Štatút ESCB). Jej nezávislosť je:

- funkčná nezávislosť – znamená dosiahnutie potrebných prostriedkov a nástrojov nezávisle od iných orgánov, aby splnil svoj hlavný cieľ;

- inštitucionálna nezávislosť – je aj zaznamenaná do Zmluvy o zaloţení ES a do Štatútu ESCB. Zakazuje ECB, národným centrálnym bankám a členom rozhodovacieho orgánu ţiadať a prijímať pokyny od iných orgánov Spoločenstva, vlády členského štátu. Týmto orgánom je zakázané ovplyvňovať členov rozhodovacích orgánov ECB a NCB;

- personálna nezávislosť – ustanovuje funkčné obdobie členov rozhodovacích orgánov ECB. Funkčné obdobie guvernérov NCB je minimálne päťročné a osemročné je členov Výkonnej rady ECB;

- finančná nezávislosť – znamená, ţe ECB a NCB musia nezávisle získať finančné prostriedky na plnenie svojich úloh. ECB má základné imanie, na ktorom sa podiely národných centrálnych bánk určujú rovným dielom na základe podielu členských štátov na celkovom počte obyvateľov a hrubom domácom produkte Európskej únie. Má vlastný rozpočet, ktorý je nezávislý od rozpočtu ostatných európskych orgánov (Zimková, 2008, s. 30-31).

Európska centrálna banka úzko spolupracuje s národnými centrálnymi bankami, pripravuje a implementuje rozhodnutia prijímané tromi rozhodovacími orgánmi eurosystému. Lipková (Lipková et al., 2006), Zimková (Zimková, 2008 a 2009) a Tkáčová

(Tkáčová et al., 2009) sa zmienili vo svojich knihách o rozhodovacích orgánoch, ktorými sú:

- Rada guvernérov – je najvyšším rozhodovacím orgánom ECB. Tvoria ju všetci členovia Výkonnej rady ECB a guvernéri/prezidenti centrálnych bánk všetkých krajín eurozóny, ktoré prijali euro. Predsedá jej prezident ECB. Zasadá dvakrát mesačne a rozhoduje nadpolovičnou väčšinou hlasov. Kaţdý člen Rady guvernérov má jeden hlas. Rada guvernérov prijíma rozhodnutia potrebné k správnemu fungovaniu ECB, definuje menovú politiku eurozóny, najmä určovaním úrokových sadzieb, pri ktorých komerčné banky môţu získať peniaze od centrálnej banky, schvaľuje vydávanie eurobankoviek a objemu emisie euromincí, stanovuje potrebné pravidlá pre štandardizáciu účtovania a vykazovania operácií NCB, schvaľuje Výročnú správu ECB. Okrem toho schvaľuje rokovací poriadok ECB, financie, rozpočet a výsledok hospodárenia;

- Výkonná rada – je výkonným rozhodovacím orgánom ECB. Tvoria ju prezident ECB, viceprezident a štyria ďalší členovia, ktorí sú menovaní za základe spoločnej dohody prezidentov alebo predsedov vlád štátov eurozóny a po konzultácii s Európskym parlamentom a s Radou guvernérov na jednorazové obdobie ôsmich rokov. Prezident ECB je zodpovedný za výkon určitých funkcií – predsedá zasadaniam Rady guvernérov, Generálnej rady, Výkonnej rady, reprezentuje ECB a predkladá Výročnú správu ECB Rade EÚ a Európskemu parlamentu. Zodpovedá za implementáciu menovej politiky v súlade s usmerneniami Rady guvernérov, za vydávanie pokynov národným centrálnym bankám a za kaţdodenné riadenie ECB.

Výkonná rada pripravuje zasadanie Rady guvernérov;

- Generálna rada – tvoria prezident a viceprezident ECB a guvernéri/prezidenti národných centrálnych bánk všetkých členských štátov Európskej únie. Zasadá kaţdé tri mesiace, rozhoduje sa nadpolovičnou väčšinou hlasov. Prezident ECB je povinný informovať Generálnu radu o prijatých rozhodnutiach Radou guvernérov.

Generálna rada bude existovať dovtedy, kým všetky členské štáty Európskej únie neprijmú euro za vlastnú menu. Vykonáva poradnú a koordinačnú funkciu, pomáha pripravovať budúce rozšírenie eurozóny, pripravuje výročné správy ECB a týţdenné konsolidované finančné výkazy, stanovuje pracovné podmienky pre zamestnancov ECB.

1.2.2 Menová politika, nástroje menovej politiky

Menovú politiku moţno charakterizovať ako systém procesov, prostredníctvom ktorých sa menová autorita usiluje o splnenie definovaných cieľov pri vyuţití svojich nástrojov. Menovou autoritou je centrálna banka štátu, ale štáty, ktoré prijali spoločnú menu euro v Európskej únií, majú jednotnú menovú politiku, ktorú vykonáva Európska centrálna banka (Polouček et al., 2010, s. 88-89).

Cieľa menovej politiky sú stabilita menového kurzu, rovnováha platobnej bilancie, ekonomický rast, zamestnanosť, stabilita peňaţnej zásoby, cenová stabilita a ďalšie. V 90.

rokoch 20. storočia do popredia dali cenovú stabilitu ako hlavný cieľ menovej politiky.

Centrálna banka má k dispozícií viacero nástrojov na dosiahnutie menovo- politických cieľov. Aby centrálna banka dosiahla svoje ciele, musí zabezpečiť nepriamo, s pomocou nástrojov priamo ovplyvňuje situáciu na peňaţnom alebo devízovom trhu a jednotné zloţky menových podmienok (napr. úrokové sadzby, menový kurz), ktoré sú vzájomne závislé. Ich zmena na peňaţnom trhu vyvoláva viacero mechanizmov a činností ekonomických subjektov, ktoré ovplyvnia vývoj ekonomických veličín (HDP, cenovú hladinu).

Nástrojmi menovej politiky sú základné úrokové sadzby centrálnej banky, operácie na voľnom trhu, povinné minimálne rezervy, intervencia na devízovom trhu, cenné papiere na zabezpečenie menových operácií ESCB a automatické operácie.

Centrálne banky ako hlavný nástroj menovej politiky vyuţívajú základné úrokové sadzby. Medzi tieto nástroje patria úvery poskytnuté centrálnymi bankami obchodným a ďalším domácim bankám, úrokové sadzby z týchto úverov a úroky z cenných papierov pri operácií na voľnom trhu (Revenda, 2001, s. 290).

Operácie na voľnom trhu sú všeobecne vymedzené ako nákupy a predaje štátnych cenných papierov. Tieto obchody sa realizujú medzi centrálnou bankou a komerčnými bankami. Pri týchto operáciách má centrálna banka pod kontrolou objem uskutočňovaných obchodov alebo ich cenu. Významnú úlohu majú operácie na voľnom trhu uskutočňované formou dohôd o spätnom odkúpení – repo operácie. Operácie na voľnom trhu sú rozdelené:

- na hlavné refinančné operácie – sú kľúčové pri výkone operácií na voľnom trhu a dodávaní likvidity do sektora. Uskutočňujú sa týţdenne národnými centrálnymi bankami. Výšku úrokovej miery určí ESCB;

- na dlhodobé refinančné operácie – dodávajú likviditu na obdobie troch mesiacov národnými centrálnymi bankami. Úroková miera je generovaná trhom;

- na dolaďovacie operácie – sú nepravidelné, aby zladili úrokové miery ovplyvnené nečakanými fluktuáciami likvidity v sektore;

- na štrukturálne operácie – sú vykonané pravidelne a nepravidelne, keď ECB chce ovplyvniť štrukturálnu pozíciu finančného sektora sterilizáciou a refinancovaním (Zimková, 2008, s.51-52).

Komerčné banky musia odvádzať povinnú minimálnu rezervu do centrálnej banky.

Zmeny sadzieb povinnej minimálnej rezervy, ako nástroj sa pouţíva veľmi zriedkavo v menovej politike. Systém minimálnych rezerv plní tri základné menové funkcie – jeho účelom je stabilizácia úrokových sadzieb, vytváranie alebo zvyšovanie štrukturálneho deficitu likvidity a kontrola menovej expanzie (Polouček et al., 2010, s. 108).

Intervenciu na devízovom trhu vyuţívajú centrálne banky na zmeny menového kurzu. Pri priamych intervenciách nakupujú alebo predávajú zahraničnú menu za domácu menu na devízovom trhu. V dôsledku toho sa mení ponuka zahraničnej meny, menový kurz, rezervy komerčných bánk a peňaţná zásoba. Nepriame intervencie majú vplyv na výšku úrokovej sadzby na domácom medzibankovom peňaţnom trhu, ich vplyv závisí od rozdielu medzi domácou a zahraničnou úrokovou sadzbou – úrokový diferenciál (Polouček et al., 2010, s. 92).

Cenné papiere na zabezpečenie menových operácií ESCB boli definované v § 18.1 Štatúte ESCB/ECB, všetky úverové operácie ESCB musia byť adekvátne zabezpečené.

Cenné papiere sú rozdelené na 2 skupiny. Do prvej skupiny patria tie, ktoré spĺňajú kritéria ECB, ich zoznam je aktualizovaný a verejne publikovaný. Do druhej skupiny patria tie cenné papiere, ktoré majú význam pre národné finančné trhy a bankové systémy, ich zoznam publikujú národné centrálne banky Eurozóny. Toto delenie je ochrana ESCB od strát spôsobených menovými operáciami. Pri stratách prvej skupiny cenných papierov dôsledky znášajú všetky NCB v Eurozóne, pri druhej skupine len tie národné centrálne banky, ktoré zahrnuli do svojich zoznamov tie cenné papiere (Zimková, 2008, s. 55).

Prostredníctvom automatických operácií Eurosystém dodáva a absorbuje jednodňovú likviditu a určuje jednodňové úrokové sadzby. Nástrojmi automatických operácií sú jednodňové refinančné obchody, ktoré umoţňujú bankám získať jednodňovú likviditu proti záruke v podobe akceptovateľných aktív a jednodňové sterilizačné obchody, ktoré umoţňujú bankám ukladať jednodňové vklady v národných centrálnych bankách (Tkáčová et al, 2009, s. 125).

1.3 Kríza

Finančné inovácie prinášajú nové, doteraz nepreskúmané riziká, ktoré vyvolávajú vznik nových kríz. Niekedy sa prejavia v jednom segmente, inokedy na určitom indikátore, ktorý však vyvolá reťazovú reakciu kvôli prepojenosti finančných vzťahov. Negatívne trendy sa presunú na ostatné segmenty trhu a ekonomika riadená autoritami sledujúcimi rôzne zámery nedokáţe odolávať prudkým reakciám účastníkov trhu (Kotlebová et al, 2010, s. 298).

Závaţný ekonomický problém, akým je finančná kríza vyvoláva stále nové pokusy o vysvetlenie príčin a podstaty tohto javu. Práce zamerané na tento problém zahrňujú matematické modely i menej formálne dokonalé modely, ktoré sa pribliţujú ku komplexnosti reality. Generačná logika člení modely finančných kríz v závislosti na vývoji chápania ich podstaty do niekoľko generácií (Dvořák, 2008, s. 172-173).

Jedným generačným modelom kríz je Krugmanov základný model krízy, ktorá sa skladá z prvej, druhej a tretej generácie modelov. Je ťaţké definovať skutočnú príčinu, ktorá spôsobuje krízu, a teda určiť jej charakter, prípadne následky, ako nájsť rýchle riešenie na jej prekonanie.

Prvá generácia modelov vychádza toho, ţe kríza vzniká ako dôsledok rozpočtového deficitu, keď vláda nekontrolovateľne kryje svoj deficit, ktorý následne ohrozuje fixný devízový kurz a spôsobuje investorom kapitálové straty (Kotlebová et al., 2010, s. 297).

Druhá generácia modelov nie je dôsledkom špatnej vládnej politiky, ale dôsledkom špekulácie proti pevnému kurzu. Táto špekulácia môţe byť vyvolaná fundamentálne nesprávnou úrovňou kurzu, alebo očakávaním, ţe krajina nemá dosť ochoty a sily pevný kurz brániť (Dvořák, 2008, s. 185).

Jadrom tretej generácie modelov je bankový systém a jeho morálny hazard pri úverovaní. Strata dôvery tlačí finančných sprostredkovateľov likvidovať svoje investície ešte pred splatnosťou. Ďalším faktorom vyvolávajúcu krízu moţno povaţovať bilanciu podnikov, ktorá determinuje ich schopnosť investovať, a takisto tok kapitálu odráţajúci reálny devízový kurz (Kotlebová et al., 2010, s. 297).

1.3.1 Menová kríza

Menová kríza je útok na domácu menu prostredníctvom devízového kurzu, čo môţe viesť k jej depreciácií. Centrálna banka kvôli ochrany vlastnej meny musí intervenovať na

úkor devízových rezerv, alebo výrazne zvýšiť úrokovú sadzbu. Ide o nominálne znehodnotenie meny výrazného charakteru.

Firmy vo rozvíjajúcich krajín majú svoje dlhy v zahraničnej mene, znamená to, ţe akýkoľvek pohyb v hodnote tejto meny ovplyvní ich náklady obsluhy dlhu a v konečnom dôsledku aj výsledok hospodárenia.

1.3.2 Banková kríza

Banková kríza vzniká v dôsledku zlyhania bánk, napr. pri náhlom a výraznom výbere vkladov zrušia banky vnútornú konvertibilitu svojich pasív. Určitým signálom tejto krízy môţe byť zlá štruktúra splatnosti investícií, ktorá môţe viesť k runu na banku. To znamená, ţe banky nebudú mať dostatok likvidných aktív na uspokojenie dopytu. Ďalším signálom môţe byť strata solventnosti. Príčinami bankových kríz môţu byť:

- makroekonomické príčiny – dôjde vtedy, keď je kolaps cien aktív, nehnuteľností po predchádzajúcemu neudrţateľnému zvýšeniu;

- špatné riadenie bánk – je spojená s úverovými rizikami. Pri zaloţení bánk poskytujú úvery na rizikovejšie projekty. Vtedy dochádza k stádovému chovaniu bánk a podnikov. Investori sledujú a kopírujú chovanie ostatných účastníkov na finančnom trhu;

- tunelujúcí vedenie bánk a podnikov – znamená vedenie bánk a podnikov tak, aby dosahovali osobné obohacovanie. Investujú do takých projektov, ktoré im prináša osobný úţitok. Dôvodom môţe byť aj slabý právny systém, ktorý umoţňuje podvody (Jílek, 2000, s. 30-32).

Ďalšími príčinami bankovej krízy sú neefektívna činnosť bánk, veľký počet pracovníkov, tlak akcionárov na získanie výhodnejších podmienok atď.

Pri bankovej kríze bankám pomáhajú štátnymi prostriedkami. Nevýhodou tejto pomoci je, ţe je veľmi drahý a pomáhajú aj takým bankám, ktoré zostanú naďalej neefektívne.

1.3.3 Dlhová kríza

Dlhová kríza vzniká vtedy, keď štát stráca schopnosť obsluhy svojho zahraničného dlhu. Štát nie je schopný splácať úroky a istinu svojho zahraničného dlhu, ktorý okrem zahraničných úverov tvoria aj štátne dlhopisy emitované na zahraničných trhoch, resp. v zahraničnej mene.

Vonkajšia dlhová kríza sa označuje tým, ţe zahraničné dlhy nesplácajú domáce firmy a banky. Zabúdanou a veľmi nebezpečnou dlhovou krízou je interná dlhová kríza.

Prejavuje sa chronickou vnútornou predĺţenosťou ekonomiky, platobná neschopnosť podnikov (Dvořák, 2008, s. 170-171).

Najlepším riešením dlţníckej krízy je zabezpečiť dlţníckym krajinám normálny prístup na medzinárodné kapitálové trhy, t. j. umoţniť im získavať zdroje na podporu investícií potrebných na naštartovanie ekonomického rastu (Kotlebová et al., 2010, s. 309).

1.3.4 Systémová kríza

Systémová kríza predstavuje zlyhanie finančných trhov. Môţu ju spôsobovať neefektívnosť nástrojov riadenia a kontroly určitého segmentu hospodárskej politiky. Patrí medzi najhorší druh krízy, lebo sa prepájajú problémy na trhu aktív (akcií a nehnuteľností) so spomalením rastu reálnej ekonomiky. Systémová kríza sa prejavuje rastom nezamestnanosti, poklesom ekonomickej aktivity a rastom verejného dlhu (Kotlebová et al., 2010, s. 310).

V prípade systémovej krízy bankového sektora centrálna banka musí sa aktívne podieľať na riešení krízy spoločne s vládou. Centrálna banka môţe poskytnúť prechodnú likviditu banke aj vtedy, keď banka je skôr insolventná neţ nelikvidná (Polouček et al., 2013, s. 308).

2 VPLYV KRÍZY NA BANKOVÝ SEKTOR

2.1 Vznik súčasnej finančnej krízy

Za začiatok súčasnej finančnej krízy môţeme povaţovať americké hypotéky pre ľudí s nízkymi príjmami. Tieto hypotéky finančníci na Wall Street zahrnuli do dlhopisov, ktoré potom predávali na finančnom trhu investorom. Dlhopisy boli kryté pravidelnými hypotekárnymi splátkami a samotnými bytmi, budovami. Dlhopisy zahrnuli ešte do ďalších komplikovanejších nástrojov. Neskôr banky začali brať hypotéky aj od ľudí, ktorý nevedeli pravidelne splácať hypotekárne splátky, tým sa stali tieto dlhopisy rizikovejšie.

Dôsledok bol, ţe nevedeli kto vlastní tieto nástroje, banky neposkytli pôţičku ani svojim klientom ani inej banke.

2.1.1 Hypotekárna kríza v USA

Súčasná globálna ekonomická kríza vstúpi do histórie ako Greenspanova bublina.

Je to kríza, ktorú spôsobila banková rada Federálneho rezervného systému (FED) USA počas období lacných peňazí a finančná deregulácia v období od poloviny 90-tych rokov aţ doteraz. Táto politika vytvorila bublinu hypotekárnych a spotrebiteľských úverov v USA a v ďalších krajinách, ktorý zdieľali americkú politickú orientáciu (Klvačová et al., 2009, s. 10).

Greenspan nafúkal dve bubliny – internetovú v rokoch 1998 - 2011 a bublinu bývania, ktorá práve praskla. Rast hodnoty aktív spôsobil, ţe americké domácnosti mysleli, ţe ich bohatstvo vzrástlo. Začalo masívny nárast zadlţovania a míňania – nákup domov, áut a ďalších predmetov na dlhodobú spotrebu. Finančné trhy poţičiavali peniaze, čo znamenalo, ţe rast spotreby na tomto bohatstve hnal ceny nahor a pomáhal bubline ďalej nafukovať. Bublina potom praskla. Ceny bývania dosiahli vrchol v roku 2006 a ceny akcií v roku 2007. Prasknutie bubliny spôsobilo, ţe peniaze vo výške 10 aţ 15 bilióna USD zmizlo, domácnosti začali šetriť, lebo cítili, ţe schudobneli. Najzadlţenejšie firmy ako napríklad Lehman Brothers sa ocitli v blízkosti úpadku alebo urobili úpadok. To spôsobilo ďalšie straty bohatstva ich akcionárom a veriteľom a súčasne zníţili celkovú ponuku úveru (Klvačová et al., 2009, s. 10-11).

Lehman Brothers padol 16. septembra 2008. Dôvodom bolo, ţe začal obchodovať s rizikovými obchodmi. V priebehu roka 2008 stratila 7 mld. dolárov na chybných

špekuláciách na nehnuteľnostiach. Federálny rezervný systém nechal investičnú banku Lehman Brothers padnúť, lebo nebola príliš dôleţitá a prepojená so systémom ako Bear Stearns a AIG (Kohout, 2011, s. 72-73).

Americký Federálny rezervný systém v rokoch 2001-2003 aby zabránil hospodárskej recesie udrţoval krátkodobé sadzby na extrémne nízkej úrovni. Americkú ekonomiku vytiahla z problému silný stavebný boom, ktorý bol spôsobená lacnými a dostupnými hypotékami. Vlastné bývanie mohli mať aj ľudia s nízkymi a nestabilnými príjmami. Medzi tých ľudí patrili imigranti z Latinskej Ameriky. V roku 2005 bolo poskytnuté 375 000 hypoték klientom hispánskeho pôvodu. Z toho hrozí 73 000 klientom prepadnutie zástavy nehnuteľností kvôli nesplácaniu hypotéky. Počas najbliţších šiestich rokoch sa odhaduje, ţe prepadnutie zástavy hrozí 1,1 miliónu hypoték. Ľudia, ktorí zaobstarali dom svojich snov, teraz zisťujú, ţe ich americký sen bol nad ich sily. Pohyb úrokových sadzieb spôsobilo, ţe nedokáţu splniť svoje záväzky, čiţe ich hypotekárne splátky vyleteli nad ich moţnosť splatiť splátky z ich príjmov (Kohout, 2011, s.16).

Počiatok krízy bol v zlom riadení, absencii zodpovednosti a politike štátu, ktorá dávala bankám dostatočné záruky. Hypotéky dohadovali bankám ich externí partneri, ktorí nekládli dôraz na bonitu klienta (http://www.catl.sk, 14. 03. 2015).

Ľudia brali hypotéky, lebo realitní agenti vedeli ich presvedčiť o tom, ţe ceny nehnuteľností môţu ísť len hore, nevedeli dobre po anglicky, neprečítali alebo nepochopili detaily zmluvy písané drobným písmom. Ďalším dôvodom bolo, ţe niektoré hypotekárne firmy poţičiavali bez akéhokoľvek dokladu o príjmoch klienta. 95 % takých ţiadostí o hypotéku je zaloţené na klamlivých údajoch o príjmoch ţiadateľa. Ilegálni imigranti sa stali mohutným klientským segmentom hypotekárnych bánk. Väčšina tých imigrantov pracuje v stavebníctve, recesia stavebného priemyslu sa teda na trhu prejaví zosilnene (Kohout, 2001, s. 16).

Keď ţiadosť o hypotekárnom úveru je odovzdaná maklérovi, tak putuje do niektorej špecializovanej úverovej spoločnosti, avšak jej cesta tam neskončí. Poskytnutá hypotéka je sekuritizované, čo znamená, ţe spoločne s veľkým mnoţstvom iných hypoték je vytvorené veľké úverové portfólio, ktorý kryje cenné papiere nazývané dlhové obligácie so zástavou – collateralized debt obligations (CDO). Tieto cenné papiere emitujú veľké banky z Wall Street, napríklad Goldman Sachs, Morgan Stanley, Merrill Lynch. Do týchto cenných papierov investovali banky, penzijné fondy, a hedge fondy (špekulatívne fondy) z celého sveta. Preto mala hypotekárna kríza tak rozsiahlu celosvetovú odozvu, lebo nikto

Produktové balíky CDO mali začiatok v polovici 90. rokov, keď sa investori začali obzerať po nákupoch individuálnych pôţičiek. Kvôli nízkemu ratingu boli rizikové, preto zoskupili tieto dlhopisy, ktoré sú kryté majetkom do jednej emisie, rozdelenej do častí, odstupňovaných podľa výšky ratingu, teda hodnotenia spoľahlivosti dlhu. Najvyššia hodnotená časť emisie mala maximálny moţný rating AAA, ktorý odráţal veľmi nízku pravdepodobnosť, ţe by všetky úvery v balíku začali byť naraz nedobytné. Agentúry zrejme hodnotili tieto balíky tak, aby to vyhovovalo bankám, ktoré ich predávali a za ratingy platili (http://www.catl.sk, 14. 03. 2015).

Graf 1 Historický vývoj 30 ročnej hypotéky s pevnou úrokovou sadzbou

Zdroj: http://twocents.lifehacker.com/here-s-how-interest-rates-will-affect-your-finances- in-1674193818

Veľmi nízke úrokové miery v USA pomohli vytvoriť obrovskú bublinu na trhu bývania. Dôvodom vzniku tejto bubliny bolo v prvom rade neregulované alebo nedostatočne regulované poskytovanie hypoték a metódy sekuritizácie. Nedostatočný dohľad nad vládou financovanými subjektmi ako Federal National Mortgage Association – Fannie Mae a Federal Home Loan Mortgage Corporation – Freddie Mac, ktorým predmetom podnikania je nákup hypoték, ktorý je financovaná vydávaním hypotekárnych záloţných listov, a silný politický tlak vyvíjaný na tieto subjekty v smere zabezpečenia