Všeobecná charakteristika a základné pojmy

1.1 Všeobecná charakteristika a základné pojmy

V trhovej ekonomike ponuku peňazí predstavujú komerčné banky, ktoré fungujú ako finanční sprostredkovatelia presunu dočasne voľných finančných prostriedkov v ekonomike, teda v zjednodušenom vyjadrení ide o prijímanie vkladov od tých, ktorí sporia a poskytovanie pôţičiek tým, ktorí majú investičné príleţitosti (Lisý et al, 2005, s.

420). Hlavnou činnosťou finančných inštitúcií, teda predovšetkým bánk, je poskytovanie bankových produktov a sluţieb za účelom dosiahnutia zisku, samozrejme pri súčasnej minimalizácii rizika. Bankový produkt je komplexná ponuka sluţieb zákazníkom, aby ich spotrebou uspokojovali svoje potreby, poţiadavky a ţelania (Medveď et al, 2003, s. 89).

Značný podiel na obchodoch bánk majú úverové obchody.

„Poskytovanie úverov patrí medzi hlavné aktívne bankové obchody, prostredníctvom ktorých banky dosahujú rozhodujúcu časť zisku. Zároveň sú najrizikovejšími bankovými činnosťami, pretože pri ich realizácii banky často zaznamenávajú straty. Sú to spravidla dlhodobejšie bankové obchody, a preto ako aktívum sú menej likvidné. Bez povolenia pôsobiť ako banka nesmie nikto poskytovať úvery a pôžičky v rámci predmetu svojho

11

podnikania alebo inej činnosti (ak osobitný zákon neustanovuje inak) z návratných peňažných prostriedkov získaných z verejnej výzvy“ (Serenčéš et al, 2008, s. 189).

„Celkový objem úverov poskytovaných v hospodárstve je jedným z hlavných menových parametrov, ktorý ovplyvňuje peňažnú zásobu, pretože sa viaže na dynamiku tvorby a použitia HDP, mieru inflácie, rovnovážny stav vo finančnom systéme, stav platobnej bilancie, mieru zadlženosti a pod. Preto centrálna banka reguluje rozsah poskytovaných úverov, a to prostredníctvom povinných minimálnych rezerv, operácií na peňažných trhoch, úrokovou a kurzovou politikou, pravidlami obozretného podnikania bánk a pod.“

(Celušák et al, 2000, s. 145).

1.1.1 Všeobecná charakteristika úveru

V súčasnej literatúre existuje viacero spôsobov ako definovať úver. Úver môţeme teda chápať ako zmluvu medzi dvomi obchodnými partnermi, dlţníkom a veriteľom (pri bankových úveroch). Veriteľ poskytne dlţníkovi k dispozícii peňaţnú čiastku, ktorú musí dlţník na základe stanovených zmluvných podmienok splatiť. Veriteľ nezíska na základe tohto vzťahu ţiadne vlastnícke práva. Prijatie úveru takouto formou je tieţ označované ako peňaţná pôţička. Pre financovanie úverom sú charakteristické viaceré vlastnosti:

postavenie veriteľa a právo na splatenie a platbu úroku, poistenie

časové vymedzenie

ţiadne právo spolurozhodovania

daňová pôsobnosť (Serenčéš et al, 2008, s. 190).

V úlohe veriteľa najčastejšie pôsobí obchodná banka, vtedy hovoríme o bankových úveroch, resp. o sluţbe poskytnutia bankového úveru, ktorá sa môţe vyskytovať vo viacerých formách (Koščo, 2006, s. 149). Jednotlivými formami bankových úverov sa budeme zaoberať v podkapitole 2.

Úver môţeme charakterizovať ako nástroj na prekonanie nedostatku finančných zdrojov. Úvery spravidla poskytujú banky. Predstavujú najdôleţitejšiu časť portfólia bánk.

„V štandardných ekonomických podmienkach sú úvery tou časťou aktívnych operácií bánk, prostredníctvom ktorých dosahujú najväčší podiel ziskov“ (Tkáčová et al, 2009, s. 150).

Úvery teda patria medzi najdôleţitejšie aktívne obchody komerčných bánk.

12

„Úver sa najčastejšie definuje ako prostriedok výmeny s obmedzenou prijateľnosťou s ohľadom na čas, jeho cenu a úverové riziko, ktoré na seba preberajú účastníci úverového vzťahu“ (Nináčová et al, 2004, s. 9).

Úver predstavuje ekonomický vzťah medzi veriteľom a dlţníkom, ktorý vzniká pri prevzatí finančnej hodnoty na dočasné pouţitie. Z hľadiska veriteľa vyjadruje pohľadávku a z hľadiska dlţníka záväzok. Dlţník sa zaväzuje úver splatiť v stanovenom termíne a zaplatiť veriteľovi úrok za jeho dočasné uţívanie. Úver funguje ako výmenný prostriedok tým, ţe uľahčuje cestu tovaru a sluţbe od predávajúceho ku kupujúcemu. Úver má aj svoje špecifické črty. Je to prostriedok výmeny, ktorý vzniká uzavretím úverového vzťahu.

Uzavretím úverového vzťahu sa však existencia úveru nekončí, je spojený s určitými právami, privilégiami a povinnosťami účastníkov úverového vzťahu (Hyránek et al, 2010, s. 22-23).

Obrázok 1 Úver ako prostriedok výmeny

Zdroj: Hyránek et al, 2010, s. 22.

Úver je v podstate aj návratnou formou získavania cudzích externých zdrojov. Je v podstate úverový vzťah, ktorý vzniká pri odovzdaní konkrétnej hodnoty na dočasné pouţitie, t.j. s podmienkou návratnosti (Serenčéš et al, 2008, s. 190).

poskytnúť úver veriteľ

čas miesto

riziko

vyuţiť úver dlţník

poskytnutie úveru

splatenie úveru

VERITEĽ DLŢNÍK

ÚVER

13

„Veriteľ v súvislosti s uzavretou právnou formou úverového vzťahu poskytuje dlžníkovi právo čerpať úver – použiť ho na stanovený účel na určitom mieste a čase a povinnosť ho splatiť v stanovenom čase. Privilégium dlžníka je spolupodieľať sa na určení podmienok realizácie úverového vzťahu a všeobecná dostupnosť úveru za predpokladu splnenia určitých kritérií (ekonomická a majetková spôsobilosť). V nadväznosti na zmluvne dohodnuté podmienky má veriteľ povinnosť úverové prostriedky poskytnúť dlžníkovi a právo na ich splatenie“ (Hyránek et al, 2010, s. 23).

Úver môţeme definovať aj ako poskytnutie peňazí klientovi na vopred stanovený účel za podmienky, ţe ich tento v dohodnutom termíne spolu s úrokmi splatí. Pre úver, ktorý je zaistený nehnuteľným majetkom a je v prevaţnej miere určený na investície do nehnuteľností sa zauţíval pojem úver na bývanie. Podľa §36b zákona o bankách je úver definovaný ako dlhodobý úver s lehotou splatnosti najmenej päť rokov zabezpečený záloţným právom k nehnuteľnosti, ktorý banky poskytujú právnickým a fyzickým osobám na nákup, výstavbu a rekonštrukciu tuzemských nehnuteľností. Základnými znakmi úveru na bývanie sú teda dlhá doba, účelovosť a jeho zabezpečenie záloţným právom k tuzemskej nehnuteľnosti (Trajčík et al, 1997, s. 11).

1.1.2 Základné pojmy súvisiace s úverom

Pre rýchlejšiu orientáciu v problematike úverov na bývanie je ţiaduce najskôr objasniť význam niektorých základných pojmov, ktoré úzko súvisia s úverom, a ktoré sa vyskytujú v ďalšom texte tejto diplomovej práce.

Úverová zmluva – je právny záväzný akt medzi dvoma alebo viacerými zmluvnými stranami, väčšinou je to banka (veriteľ) a dlţník (klient).

Dlţník - je jedným zo zmluvných strán v rámci úverového vzťahu. Dlţník je ten, kto úver prijíma. Banka dlţníkovi poskytne peniaze a ten sa v zmluve zaviaţe ich v stanovenom čase a v stanovených splátkach vrátiť veriteľovi spolu s úrokmi.

Veriteľ – je jedným zo zmluvných strán v rámci úverového vzťahu, väčšinou je to banka. Veriteľ je ten, kto úver poskytuje.

Ručiteľ – je osoba, ktorá sa zaväzuje zaplatiť dlţnú sumu namiesto dlţníka, v prípade, ak dlţník neplatí riadne a včas.

Spoludlţník – je manţelský partner alebo osoba, ktorá pristupuje k dlhu, rovnako ako dlţník.

14

Lehota splatnosti úveru – je doba, počas ktorej dlţník spláca úver formou stanovených splátok v úverovej zmluve.

Úrok – peňaţné vyjadrenie úrokovej miery, teda cena peňazí. Je to suma, ktorú musí klient zaplatiť banke, ak mu bol poskytnutý úver.

Úroková sadzba – je cena peňazí, ktorá je vyjadrená v percentách ako pomer úroku a vkladu. Patrí medzi dôleţitý nástroj úverovej politiky (Horvátová, 1999, s. 25).

Ročná percentuálna miera nákladov – predstavuje číslo vyjadrené v percentách, kde sú zahrnuté celkové náklady spojené s úverom. Zahŕňa výšku úrokovej sadzby aj poplatky spojené s úverom.

Splátka – je pravidelná platba, ktorú klient (dlţník) platí banke (veriteľovi) v stanovených intervaloch za poskytnutý úver. Skladá sa z istiny a úroku.

Bonita – pri kaţdej ţiadosti o úver sa skúma bonita klienta. Znamená dostatočný príjem na výšku splátka ţiadaného úveru, popri beţných ţivotných výdavkoch.

Úverový register – súhrn informácii o všetkých úveroch, ktoré boli klientovi poskytnuté v bankách. Informácie z úverového registra slúţia k hodnoteniu schopnosti klienta splácať ţiadaný úver.

Riziko – je definované ako moment neistoty, riziko straty vyplývajúce z toho, ţe dlţník alebo iná zmluvná strana nesplní svoje záväzky, ku ktorým sa zmluvne zaviazala.

Záloţné právo – je právnym prostriedkom zabezpečenia pohľadávky tým, ţe v prípade nesplnenia pohľadávky včas je banka oprávnená domáhať sa uspokojenia zo zaloţenej nehnuteľnosti. Je definované v §151a aţ §151j Občianskeho zákonníka č. 40/1964 Zb.

v znení neskorších predpisov.

Zabezpečenie úveru – ide o zabezpečenie záloţným právom na nehnuteľnosť, v prípade, ţe banka podmieňuje poskytnutie úveru jeho zabezpečením.

Kataster nehnuteľností – tvoria ho katastrálne operáty usporiadané podľa katastrálnych území. Evidujú katastrálne územia, pozemky, stavby, byty a nebytové priestory vo vlastníctve osôb. Pri poskytnutí úveru na bývanie je nevyhnutné spolupracovať s katastrom nehnuteľností.

Vecné bremená – súčasťou katastra sú údaje o právach k nehnuteľnostiam a o vlastníckom práve, záloţnom práve a o vecnom bremene. Pri poskytnutí úveru na bývanie na zaloţenej nehnuteľnosti nesmie byť evidovaná ťarcha.

Hodnota nehnuteľnosti – pre potreby úverového financovania je potrebné posúdenie celkovej hodnoty nehnuteľnosti. Banka môţe ohodnotiť nehnuteľnosť svojou internou hodnotou alebo si dá klient vypracovať znalecký posudok (Trajčík et al, 1997, s. 11-13).

15