Zmluva o úvere ako základ úverového vzťahu

Východiskovým bodom úverového vzťahu medzi bankou a klientom, ktorému predchádza uzatvorenie úverovej zmluvy, je ţiadosť o úver, ktorú ţiadateľ o úver predkladá v pobočke banky, v ktorej zamýšľa čerpať úver. K tomuto účelu obvykle banky majú individuálne formuláre, ktoré uľahčujú klientom vyplniť ţiadosť o úver tak, aby obsahovala všetky podstatné údaje, ktoré banka poţaduje.

I keď je zrejmé, ţe poţadované náleţitosti môţu byť v jednotlivých bankách a pri rôznych úveroch rozdielne, za základné náleţitosti ţiadosti o úver povaţujeme:

osobné údaje o ţiadateľovi – fyzická alebo právnická osoba,

údaje o pracovnom pomere (pracovný pomer zo závislej činnosti alebo príjem z podnikania),

druh úveru,

účel pouţitia úveru,

výška a mena poţadovaného úveru,

návrh predpokladaného čerpania a splácania úveru, splatnosť úveru,

navrhované formy a spôsoby zabezpečenia úveru finančné záväzky ţiadateľa o úver.

V prípade, ţe klient vyhovie podmienkam banky a tá posúdi ţiadosť o úver kladne, dohodne s klientom podrobné podmienky ţiadaného úveru, ktoré sú zakotvené v úverovej zmluve (Dvořák, 2005, s. 513-514).

„Právnym základom úverového vzťahu je zmluva o úvere“ (Kašparovská, 2005, s. 32).

„Zmluvu o úvere uzatvára banka ako veriteľ a klient – príjemca úveru, dlžník. Jedná sa o tzv. absolútny obchod, alebo je upravená podľa obchodného zákonníka bez ohľadu na to, aká je povaha zúčastnených strán. Alebo podľa tejto úpravy sa riadia ako zmluvy o komerčných úveroch poskytovaných podnikom, tak aj spotrebné úveru poskytované

32

fyzickým osobám. Podstatou zmluvy o úver je záväzok banky, že na požiadanie dlžníka poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej čiastky a na druhej strane záväzok klienta – dlžníka vrátiť poskytnuté peňažné prostriedky a zaplatiť úroky“ (Dvořák, 2005, s.

514).

Zmluva o úvere (úverová zmluva) je teda základným právnym dokumentom úverového obchodu a jej pouţívanie upravuje Obchodný zákonník. Je pre ňu predpísaná forma a rovnako aj kaţdá zmena podmienok úverovej zmluvy musí mať formu písomného dodatku k úverovej zmluve (Boušková, 2006, s. 59).

Zmluva o úvere obvykle obsahuje nasledujúce podstatné a základné náleţitosti:

určenie zmluvných strán – na jednej strane banka vystupuje ako veriteľ a na strane druhej klient banky – príjemca úveru ako dlţník,

výška úveru a mena – úver je poskytnutý v stanovenej výške a v danej mene, v ktorej je úver splatný aj vrátane úrokov,

lehota, v ktorej môţe dlţník čerpať úver – ak nie je táto lehota v zmluve stanovená, môţe dlţník tento nárok uplatniť, pokiaľ poskytnutie úveru niektorá strana nevypovie, ak je lehota v zmluve stanovená, dlţník ju musí dodrţať,

účel úveru – je v zmluve zakotvený len u účelových úveroch. Ak je účel uvedený v zmluve, potom banka môţe obmedziť poskytnutie peňaţných prostriedkov na plnenie záväzkov dlţníka prevzatých v súvislosti s týmto účelom.

doba splatnosti a spôsob splácania úveru – stanovuje akým spôsobom bude úver splácaný a konečný termín, do ktorého musí byť úver splatený celý, vrátane úrokov. Dlţník je oprávnený poskytnutý úver vrátiť aj pred lehotou splatnosti stanovenou v zmluve o úvere. Úroky je však povinný zaplatiť len za dobu od poskytnutia úveru do doby vrátenia úveru.

výška a spôsob stanovenia úrokovej sadzby – určuje, kedy a v akej výške bude dlţník platiť úroky z úveru. Úroková sadzba je obvykle stanovená v % na ročnej báze. Ak je úver splácaný v splátkach, tak v deň splatnosti kaţdej splátky sú splatné i úroky z tejto splátky.

zabezpečenie úveru – určuje banke moţnosti, ako môţe uhradiť svoju pohľadávku z poskytnutého úveru v prípade, ţe dlţník úver nesplatí, alebo ho neplatí dlhšiu dobu a včas (Dvořák, 2005, s. 515-516).

Dôleţitou súčasťou zmluvného zabezpečenia úveru sú aj zmluvy týkajúce sa zabezpečenia úveru, ktoré sú jej neoddeliteľnou súčasťou. Hovoríme najmä o zmluve

33

o zriadení záloţného práva na nehnuteľný a hnuteľný majetok, zmluve o zaloţení, ručiteľskej zmluve, zmluve o zaloţení cenných papierov, zmluve o prevzatí dlhu, zmluve o záručnom vklade, zmluve o pristúpení záväzku a zmluve o uzavretí budúcej zmluvy (Prno, 2000, s. 72).

„Obchodný zákonník upravuje obsah zmluvy o úver a povinnosti z nej vyplývajúce v § 497-507. Zákon upravuje aj spôsob určenia ceny úveru. Od doby poskytnutie peňažných prostriedkov je dlžník povinný platiť z nich úroky v dojednanej výške, inak v najvyššej prípustnej výške ustanovenej zákonom alebo na základe zákona. Ak úroky nie sú takto stanovené, je dlžník povinný platiť obvykle úroky požadované za úvery, ktoré poskytujú banky v mieste sídla dlžníka v čase uzavretia zmluvy. Dojednaná výška úrokov sa týka (pri pochybnostiach) ročného obdobia čiže per annum (v skratke p.a.). Záväzok platiť úroky je splatný spolu so záväzkom vrátiť použité peňažné prostriedky. Ak lehota na vrátenie poskytnutých peňažných prostriedkov je dlhšia ako jeden rok, sú úroky splatné koncom každého kalendárneho roka. Ak sa majú poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť v splátkach, sú v deň splatnosti každej splátky splatné aj úroky z tejto splátky. Dlžník je oprávnený vrátiť poskytnuté peňažné prostriedky pred dobou splatnosti určenou v zmluve. Úroky je povinný zaplatiť len za dobu od poskytnutia do vrátenia poskytnutých peňažných prostriedkov. Dlžník je ďalej povinný vrátiť poskytnuté peňažné prostriedky v dohodnutej lehote. Zákon pamätá aj na prípady, ak v zmluve o úvere nie je dohodnutá doba splatnosti.

Dlžník je povinný peniaze vrátiť do jedného mesiaca od požiadania príslušnej dlžnej sumy.

Zákon ukladá dlžníkovi aj doplniť zabezpečenie záväzku v prípade jeho zániku alebo zhoršenia. Ak reálna zmluva o úver medzi veriteľom a dlžníkom neobsahuje postup v prípade nesplácania alebo omeškania v splácaní, môže veriteľ využiť zákonné opatrenie.

Obdobne môže veriteľ na základe zákonnej úpravy odstúpiť od zmluvy o úvere i v prípade nedodržania účelovosti zakotvenej v zmluve i napriek tomu, že možnosť odstúpenia zmluva neobsahuje“ (Hyránek et al, 2010, s. 42-45).

Zánik úverovej zmluvy – úverová zmluva môţe zaniknúť z viacerých spôsobov:

splnením zmluvy o úvere – spočíva v riadnom splatení úveru vrátane úrokov, dohodou medzi bankou a klientom – ak sa obidve strany dohodli o zániku zmluvy o úvere,

odstúpením od zmluvy o úvere – môţe k odstúpenie pristúpiť banka, pokiaľ:

a) bol úver pouţitý dlţníkom v rozpore s účelom, ktorý je zakotvený v úverovej zmluve,

b) pouţitie úveru uvedené v zmluvnom účele je nemoţné,

34

c) dlţník neplatí splátky po dobu dlhšiu ako tri mesiace,

výpoveďou – môţe ju podať kaţdá z obidvoch strán. Pokiaľ nie je v zmluve o úvere zakotvená výpovedná lehota, môţe poskytnutie úveru vypovedať dlţník s okamţitou platnosťou a banka ku koncu kalendárneho mesiaca nasledujúceho po mesiaci, v ktorom bola výpoveď doručená dlţníkovi (Dvořák, 2005, s. 516-517).