Dopad finančnej krízy na menovú politiku krajín v Eurozóne

Bankovní institut vysoká škola Praha

zahraničná vysoká škola Banská Bystrica Katedra bankovníctva a poisťovníctva

Dopad finančnej krízy na menovú politiku krajín v Eurozóne

Impact of the financial crisis on monetary policy in the Eurozone countries

Bakalárska práca

Autor:

Denis Ulrich

Bankovní management

Vedúci práce:

Marcel Novák, Ing., PhD.

Banská Bystrica Apríl 2012

1

Vyhlásenie

Vyhlasujem, že som bakalársku prácu spracoval samostatne a s použitím uvedenej literatúry.

Svojim podpisom potvrdzujem, že odovzdaná elektronická verzia práce je identická s jej tlačenou verziou a som oboznámený so skutočnosťou, že sa práca bude archivovať v knižnici BIVŠ a ďalej bude sprístupnená tretím osobám prostredníctvom internej databázy elektronických vysokoškolských prác.

V Pezinku 25 apríla 2012 Denis Ulrich

2

Poďakovanie

Týmto sa chcem veľmi pekne poďakovať vedúcemu tejto práce Ing. Marcelovi Novákovi, PhD. za metodické rady a cenné pripomienky.

3

ANOTÁCIA

ULRICH, Denis: Dopad finančnej krízy na menovú politiku krajín v Eurozóne.

[Bakalárska práca]. Bankovní institut vysoká škola Praha, zahraničná vysoká škola Banská Bystrica. Katedra bankovníctva a poisťovníctva. Vedúci práce: Ing. Marcel Novák, PhD.

Rok obhajoby: 2012. Počet strán: 53

Predmetom mojej záverečnej bakalárskej práce je analýza príčin vzniku súčasnej svetovej finančnej a hospodárskej krízy, jej dopady a možné riešenia do budúcnosti.

Prvá kapitola je zameraná na históriu myšlienky, vývoja a samotného vzniku Eurozóny.

Samotné začiatky integrácie v západnej Európe a integračné reformy v poslednej dekáde 20.

storočia. Následne som popísal vznik hospodárskej a menovej únie, vznik potrebných inštitútov, vývoj stabilizačných mechanizmov a zrod prvých Európskych finančných inštitúcií a orgánov.

Druhá kapitola analyzuje vznik veľkej hospodárskej krízy 30. rokov v spojených štátoch amerických a jej dopadu na svetovú ekonomiku. Skúmam príčiny vzniku novej hospodárskej krízy z roku 2009, s ktorou ide ruka v ruke Americká hypotekárna kríza.

Tretia kapitola prináša analýzu rôznych myšlienok a prijatých opatrení pre obmedzenie budúcich rizík opatreniam v oblasti hospodárskej politiky a fiškálnych stimuloch a k plánu obnovy, stabilizácii rastu a zamestnanosti EÚ a hlavne prehľad najnovších proti krízových opatrení prijatých pre úspešnú budúcnosť a udržateľnosť eurozóny.

Kľúčové slová: Finančná kríza, Eurozóna, menová politika, Euroval

4

ANNOTATION

ULRICH, Denis: The impact of financial crisis on monetary policy in the Eurozone countries. The College of Banking, Prague, a foreign University in Banská Bystrica.

Department of Banking and Insurance. Supervisor: Ing. Marcel Novák, PhD.

Year of defense: 2012. Number of pages: 53

The subject of my final thesis is to analyze the causes of the current global financial and economic crisis, its consequences and possible solutions for the future.

The first chapter focuses on the history of ideas, development and the inception of the euro zone. The very beginnings of integration in Western Europe and the integration of reforms in the last decade of the 20th century. Then I described the emergence of economic and monetary union, the establishment of the necessary institutes, development and stabilization mechanisms and the birth of the first European financial institutions and authorities.

The second chapter analyzes the emergence of the Great Depression 30th years in the United States and its impact on the world economy. I examine the causes of the emergence of a new economic crisis in 2009, which goes hand in hand with the American mortgage crisis.

The third chapter presents an analysis of different ideas and measures taken to limit future risk measures on economic policy and fiscal stimulus if the recovery plan, the stabilization of growth and employment policy and in particular review the latest anti-crisis measures adopted for future success and sustainability of the euro area.

Key words: Financial crisis, Eurozone, monetary policy, European bail-out fund

5

OBSAH

ÚVOD 6

1 HISTORICKÝ VÝVOJ EUROZÓNY 8

1.1 Historický vývoj myšlienok integrácie 8

1.2 Začiatky integrácie v západnej Európe 9

1.3 Integrácia a reformy v 90. rokoch 14

1.4. Hospodárska a menová únia 17

1.4.1 Na ceste k menovej únii – 1. stupeň (1990 – 1993) 18 1.4.2 Zriadenie Európskeho menového inštitútu – 2. stupeň (1994 – 1998) 19

1.5 Základné úlohy Eurosystému a finančné orgány EÚ (Eurozóna) 24

1.5.1 Európska investičná banka 25

1.5.2 Európsky investičný fond 26

1.5.3 Európska centrálna banka 27

1.6 Európska centrálna banka ECB a Európsky systém centrálnych bánk ESCB 27

1.6.1 Orgány ECB a ich hlavné úlohy 29

1.6.2 ESCB 30

2 KOMPARÁCIA EKONOMICKEJ SITUÁCIE VO SVETE A V EUROZÓNE 31

2.1 Svetová hospodárska kríza 30. rokov 31

2.2 Príčiny hospodárskej krízy roku 2009 35

2.3 Americká hypotekárna kríza 38

2.4 Euroval 40

3 PRIJATIE BUDÚCICH OPATRENÍ PRE UDRŽATEĽNOSŤ EUROZÓNY 45

ZÁVER 48

ZOZNAM POUŽITEJ LITERATÚRY 50

ZOZNAM POUŽITÝCH SKRATIEK 52

6

ÚVOD

Bezprecedentná, najväčšia od 30. rokov 20. storočia, hypotekárna, finančná a hospodárska kríza, ktorú v súčasnom období zažívame, má viacero pomenovaní. Spočiatku sa javila ako finančná, neskôr ako hospodárska a postupne nadobudla hlboký sociálny charakter. Prácou sa snažíme o vyobrazenie a komparáciu hospodárskych kríz v 20. a v 21. storočí a ich vplyv na ekonomiky krajín.

Niektorí vidia príčiny jej vzniku v neoliberálnom prístupe k ekonomike, ďalší diskutujú o konjunkturálnej kríze alebo kvalitatívnom civilizačnom zlome a iní si všímajú hlavne zásahy štátu, ktoré k nej do značnej miery prispeli. Podľa nás existuje súvislosť medzi faktormi ktoré spôsobili krízu v 30. rokoch 20. storočia a faktormi, ktoré spôsobili krízu v roku 2009.

Nová kríza určite nastolila nutnosť prístupov k dôvodom jej vzniku a jej príčin. Je potrebné prehodnotiť prístup k ekonomike z národného i globálneho pohľadu. V každom názore sa ukrýva istý podiel príčiny súčasného poklesu ekonomickej aktivity. Je zrejmé, že procesy globalizácie a outsorcingu, offshoringu, hlavne virtualizácia finančného sektora aj suverénne fondy, sa zaslúžili o vytváranie úplne novej kombinácie globálnych a lokálnych systémových javov. Zabehnuté teoretické a praktické prístupy a analýzy sa snažia nájsť nové odpovede, ale prevažná časť teoretických prístupov zostáva na v tradičnom chápaní a definovaní javov súčasnosti.

Dnes vieme, že ide o historicky špecifickú situáciu a nejde len o kombinácia krízových javov, ktoré sa v minulosti objavovali izolovane po dlhé obdobie, ale o novú kvalitu multiplikatívneho pôsobenia a zároveň ide aj o nové v doterajšom vývoji nevyskytované globálne fenomény a tradičné postupy sú už nepostačujúce. Nové paradigmy stavajú do novej roviny otázku analýzy nových javov a nutnosť reštrukturalizácie prístupu a skúmania súvislostí nových vzájomných väzieb a súvislostí so starými. Problém teda spočíva v nutnosti nového uchopenia klasických, overených a nových ekonomických javov, ale tak isto je potrebné na novo definovať samotný pohľad na národnú alebo globálnu ekonomiku a spoločnosť. Výsledky niektorých výskumov ale naznačujú, že na reálne odhalenie príčin a skutočného charakteru prebiehajúcej finančnej a hospodárskej krízy nestačia prístupy finančných analytikov, ale že to vyžaduje aj prístup z pozícií politickej ekonómie. Všetky

7

úvahy o riešení krízy, ignorovanie jej skutočných príčin, polovičatosť prijímaných riešení, a hlavne dogma trhového automatizmu návratu do rovnováhy povedú zrejme len k predĺženiu obdobia ekonomických krízových javov.

Na depresiu sa ale môžeme pozerať aj ako na ozdravný proces, ktorým sa ekonomika prispôsobuje plytvaniu a chybám v expanzii, a tak sa obnovuje efektívny servis slúžiaci potrebám spotrebiteľov a likvidujú neefektívne investície. Aká je miera neefektívnosti, ktorú treba minimalizovať a ktorá sa kumulovala poslednú dekádu, máme možnosť poznať spravidla každý jeden deň. Ide o vykreslenie stabilizačných procesov eurovalu a súčasnej situácie ekonomík v podmienkach globalizácie. Dosiahli sme už pomyselné dno alebo nás prekvapí v ešte desivejšej podobe? Čo prinesú najnovšie plány ozdravných mechanizmov súčasnej krízy a vrátime sa na rastové úrovne spred dvoch rokov? Na tieto a podobné otázky si budeme musieť nájsť odpovede, tie sa však budú ťažko hľadať.

8

1 HISTORICKÝ POHĽAD NA VÝVOJ EUROZÓNY 1.1 Historický vývoj myšlienok integrácie

Za posledných päťdesiat rokov, integrácia v Európe prešla významnými etapami, ktoré viedli k vytvoreniu menovej únie, keď 1. januára 2002 spoločná mena euro nahradila meny dvanástich členských štátov Európskej únie, ktoré už sú členmi menovej únie.

Pokusy o tento proces sa začali takmer pred 700 rokmi usilovaním o integráciu a spoluprácu v rámci Európy a dnešným integračným snahám predchádzali viaceré dejinné udalosti.

Pierre Dubois, francúzky právnik a politický reformátor, bol jedným z prvých, ktorý sa začal zaoberať myšlienkou európskej integrácie. V rokoch 1306 až 1308 navrhol vznik zhromaždenia šľachticov. Cieľom zhromaždenia bolo, spolu s konzultáciami panovníkov, zabrániť možným konfliktom. Na plány Európskeho zjednocovania mali vplyv aj ďalšie spisy, napríklad dielo Saint Simona a Thierryho z roku 1814 – Organizácia európskej spoločnosti.

Po prvej svetovej vojne sa znovu objavili plány vytvoriť v Európe podľa amerického modelu Spojené štáty európske, nápadsa však neujal. Až koncom druhej svetovej vojny opať ožili zjednocujúce snahy. Impulzom sa stal známy prejav Winstona Churchilla v Zurichu roku 1946, v ktorom vyzval na „znovu vytvorenie európskej rodiny“, ktorého základom malo byť partnerstvo povojnového Nemecka a Francúzska.¹ Predkladateľ tohto návrhu spoločnosti národov bol francúzsky minister zahraničných vecí Briand, ktorý ale s týmto návrhom nemal úspech.

Pokračovanie v snahe zjednotiť Európu neutíchlo, a ďalšie snahy sa začali objavovať na konci druhej svetovej vojny. Európske štáty boli vojnou do veľkej miery oslabené a ekonomicky silne záviseli od Spojených štátov amerických a práve preto sa rozhodli pre cestu ekonomickej a politickej integrácie, v snahe urýchliť proces obnovy svojich ekonomík.

V tomto období podpora myšlienky zjednotenia Európy bola vítaná v mnohých organizáciách a spoločnostiach po celej Európe, kde sa nakoniec v priebehu roka 1948 odhodlali spojiť do organizácie Hnutie pre spoločnú Európu. Na kongrese tohto hnutia, ktorý bol zvolaný v máji

1Lombardini V.: Vybrané kapitoly z medzinárodných vzťahov a bezpečnosti, Európska únia: vznik, vývoj, súčasnosť. Nové Zámky: Štátny pedagogický ústav, 2001, s. 9 – 10. ISBN 80–85756–49–8

9

1948, boli prijaté rezolúcie, ktoré v podstate predstavovali základ smerovania zjednocovania európskeho kontinentu v ekonomickej, politickej a sociálnej oblasti.

Samozrejme názory na to, ako by mala integrácia v západnej Európe vyzerať, sa veľmi líšili.

Myšlienka prezentovaná na jednej strane tj. veľmi tesná spolupráca jednotlivých štátov bez dotknutia sa ich suverenity a na strane druhej, prevažoval názor úzkeho spojenia formou politického zoskupenia, čoho dôsledkom by bola federácia európskych štátov.

Spolupráca na Európskej úrovni sa v počiatkoch rozvíjala na základe vojenských aliancií sformovaných počas druhej svetovej vojny. Veľká Británia, Francúzsko a Belgicko v roku 1948 podpísali zmluvu o Západnej únii, ktorá bola následne rozšírená v roku 1954 prístupom Nemecka a Talianska. Nevyhnutným dôsledkom tohto vzťahu bola spolupráca medzi európskymi štátmi aj na poli ekonomiky, keď v apríli roku 1948 vznikla Organizácia pre európsku ekonomickú spoluprácu (OEEC). Táto organizácia vznikla ako podmienka čerpania prostriedkov z Marshallovho plánu. OEEC bola významným prínosom liberalizácie obchodu členských štátov a zlaďovaniu ich hospodárskych politík. Nestala sa však základným kameňom integrácie západoeurópskych štátov.

Ešte v roku 1944 podpísali Belgicko, Luxembursko a Holandsko Zmluvu o Beneluxe. Táto zmluva zabezpečila vytvorenie takzvanej colnej únie medzi týmito štátmi a do platnosti vstúpila v roku 1948. Európske hnutie a jeho návrhy ovplyvnili aj vznik Rady Európy, ktorá jej podpisom vznikla 5. mája 1949. Rada Európy, bola prvou medzinárodnou organizáciu, ktorej hlavným cieľom bola snaha podporovať hospodársky a sociálny pokrok v Európe a posilňovanie jednoty medzi členskými štátmi.

1.2

Začiatky integrácie v západnej Európe

V európskom integračnom procese sa od jeho začiatku uskutočňuje hospodárskopolitický cieľ vytvoriť postupne priestor pre voľný pohyb tovarov, osôb, služieb a kapitálu.² Francúzsky minister zahraničných vecí Robert Shuman 9. mája 1950, navrhol vytvorenie celoeurópskej

2 Okáli I. a kolektív: Hospodárska politika Európskej únie a Slovenska v EÚ. Bratislava: Ústav slovenskej

a svetovej ekonomiky Slovenskej akadémie vied, 2004, s. 19. ISBN 80–7144–140–6.

10

organizácie, ktorá by regulovala a kontrolovala výrobu a obchod montánnych výrobkov (oceľ, železná ruka, šrot, uhlie, koks boli vnímané ako podstatné zložky pre zbrojársku výrobu).

Dôsledkom týchto krokov bolo 18. apríla 1951, podpísanie Parížskej zmluvy, ktorou bolo založené Európske spoločenstvo uhlia a ocele (ESUO). Platnosť zmluva nadobudla dňa 25.

júla 1952 a hlavným cieľom tejto zmluvy bolo nahradiť jednotlivé národné trhy spoločným trhom. ESUO predstavovalo model sektorovej integrácie, ktorý postupne začleňoval jednotlivé odvetvia do spoločného trhu, podľa predpokladov na ich začlenenie.

Podpis Rímskych zmlúv a vytvorenie Európskeho hospodárskeho spoločenstva (EHS) sa stali ďalšou dôležitou etapou integračných snáh v Európe spolu s Európskou agentúrou pre atómovú energiu (EURATOM). V júni roku 1955 sa na konferencii v talianskej Messine sa ministri zahraničných vecí členských štátov ESUO rozhodli rokovať o integrácii aj v ďalších oblastiach. Hlavným podnetom bola správa ministra zahraničných vecí Belgicka, Paula Henriho Spaaka, ktorého správa o všeobecnej hospodárskej únii a únii v oblasti mierového využitia jadrovej energie, bola schválená v máji 1956.

V druhej polovici päťdesiatych rokov sa v hospodárskej oblasti odštartovali ďalšie iniciatívy na prehĺbenie európskej spolupráce. V roku 1957 sa podpísali Rímske zmluvy o vytvorení Európskeho hospodárskeho spoločenstva a Európskeho spoločenstva pre atómovú energiu.³ Okrem týchto dvoch názvov sa v začal používať súhrnný názov Európske spoločenstvá (ES).

Zmluva o Európskom hospodárskom spoločenstve vstúpila do platnosti 1. januára 1958.

Počas prechodného obdobia predpokladala niektoré významné ekonomické ciele vedúce k vytvoreniu colnej únie, ako jednej z foriem makroekonomickej integrácie. 1. januára 1970 mala byť colná únia vybudovaná, ale podarilo sa ju vybudovať o jeden a pol roka skôr – k 1.

júlu 1968. Budovanie colnej únie bolo rozvrhnuté na tri etapy, v ktorej mala každá etapa trvať štyri roky. Podmienkou bolo znižovanie colných sadzieb všetkých členských štátov tak, aby sa všetky sadzby na konci obdobia zjednotili. Okrem toho všetky členské štáty museli zaviesť aj spoločnú colnú tarifu voči tretím štátom.

3Lombardini V.: Vybrané kapitoly z medzinárodných vzťahov a bezpečnosti, Európska únia: vznik, vývoj, súčasnosť. Nové Zámky: Štátny pedagogický ústav, 2001, s. 12. ISBN 80–85756–49–8

11

Ciele Rímskej zmluvy o EHS kládli dôraz nielen na opatrenia vytvorenia colnej únie ale aj na opatrenia vytvorenia spoločného trhu a hospodárskej únie. Charakteristické pre spoločný trh sú okrem iného voľný pohyb kapitálu a pracovných síl, tak ako spoločná poľnohospodárska a dopravná politika je charakteristická pre hospodársku úniu. Aj keď sa v zmluve o EHS do budúcnosti počítalo so spoločným trhom a hospodárskou úniou, hlavným cieľom tejto zmluvy bolo vytvorenie colnej únie. Základom druhej Rímskej zmluvy bolo vytvorenie Európskej agentúry pre atómovú energiu EURATOM. Hlavnými cieľmi bolo vytváranie podmienok budovania a rýchleho rastu jadrového priemyslu, rozvoj vzájomných stykov s ostatnými krajinami a hlavne, zvýšenie životnej úrovne všetkých členských štátov. Neodmysliteľnou súčasťou bol rozvoj výskumu a rozširovanie znalostí zameraných na jadrový priemysel, vytvorenie jednotných bezpečnostných noriem a okrem iného, dohľad nad ich plnením.

Vzhľadom na to, že atómový priemysel bol v podstate v rannom štádiu, a teda sa len začínal rozvíjať, nebol vo veľkej miere napojený na ďalšie odvetvia a teda sa opäť pristúpilo k metóde sektorovej integrácie.

Európskej združenie voľného obchodu (EZVO), založené na základe Štokholmskej konvencie, podpísané 20. novembra 1959 a platná od 3. mája 1960 bola akousi protiváhou Európskemu spoločenstvu. Medzi štáty, ktoré podpísali túto konvenciu bolo Dánsko, Nórsko, Švédsko, Veľká Británia, Portugalsko, Rakúsko a Švajčiarsko (vrátane Lichtenštajnska), kde sa so štatútom pridruženého člena pridali následne Island a Fínsko.

Počas nasledujúcich takmer 50 rokov sa uskutočnili štyri vlny rozširovania (v roku 173 Dánsko, Írsko a Veľká Británia, v roku 1981 Grécko, v roku 1986 Španielsko a Portugalsko, v roku 1995 Fínsko, Rakúsko a Švédsko).⁴

Rozvoj obchodu medzi členskými krajinami bol jedným z cieľov tohto združenia pričom sa postupne odstraňovali vzájomné ciele, čo medzi týmito krajinami vytvorilo pásmo voľného obchodu. Veľká Británia a Dánsko sa v roku 1973 vzdali členstva EZVO a stali sa členmi ES.

Postupne jednotlivé štáty EZVO začali uzatvárať s ES dohody o voľnom obchode, realizované k 1. januáru 1984. Prehĺbenie vzájomných vzťahov bolo pre obe zoskupenia veľmi potrebné, a preto 2. mája 1992 podpísali dohodu o vytvorení Európskeho

4 Sipko, S. 2004. Hospodárska a menová únia. Bratislava: Ševt a.s., 2004, s. 11. ISBN 80–88707–60–9.

12

ekonomického priestoru (EEA) platnú od 1. januára 1994, kde v rámci tohto priestoru sa tovar, služby, kapitál a pracovné sily mohli voľne pohybovať ako v jednotnom trhu ES.

Nevyhnutnou súčasťou integrácie na makroúrovni bola aj integrácia vnútorná, kde na jej základe ES vytvorili spoločné orgány, ako spoločné Zhromaždenie (v súčasnosti Európsky parlament) od roku 1958, a taktiež Súdny dvor.

Zlučovacia zmluva, ktorá bola podpísaná v apríli 1965, vstúpila do platnosti v júli 1967 a od tohto roku sú všetky hlavné orgány (Rada EÚ, Komisia, Parlament a Súdny dvor) spoločné pre celé ES.

Upevnenie vzájomných väzieb sa konalo na Haagskom summite v roku 1969. Zástupcovia vlád členských štátov sa pokúsili založiť hospodársku a menovú úniu a spojiť zahraničnú politiku. Tieto snahy po desiatich rokoch vyústili založením Európskeho menového systému v roku 1979 a položili tak základy spoločnej zahraničnej politiky ako európskej politickej spolupráce. Jej základom bola Davignonova správa, tiež označovaná ako Luxemburská správa, v roku 1970. Hlavný princíp spočíval v pravidelných šesť mesačných stretnutí ministrov zahraničných vecí členských štátov.

Priame voľby do Európskeho parlamentu sa konali v roku 1979 a okrem toho sa v tom roku prijal aj dokument Správa o európskych inštitúciách, známi aj ako Správa troch múdrych.

Tento reformný návrh mal za úlohu zväčšiť operatívnosť európskych inštitúcií a dosiahnuť väčšiu homogenitu členských štátov. Nakoniec ale táto reforma realizovaná nebola.

Obdobie sedemdesiatych rokov taktiež označované ako obdobie „eurosklerózy“ sa proces integrácie v Európe spomalil, aj napriek množstvu reformných návrhov a návrhov ďalších spoločných aktivít členských štátov.

Hlavné skutočnosti, ktoré mali priamy vplyv na spomalenie integračného procesu⁵:

 hospodárska kríza v 70. rokoch, ktorá nevytvárala priaznivé podmienky pre ďalšiu liberalizáciu svetového obchodu,

 rozširovanie EHS, ktoré so sebou prinášalo komplikované rokovania a problémy so začleňovaním nových štátov,

 rozširovanie oblasti záujmu a spolupráce medzi členskými štátmi ES, najmä v oblasti životného prostredia, vedy a techniky a politiky voči spotrebiteľom.

5 Lipková Ľ. 2000. Svetové hospodárstvo. Bratislava: Sprint vfra 2000, s. 41. ISBN 80-88848-35-0

13

Európske spoločenstvá hľadali nové impulzy a prostriedky, ktorými by svoje postavenie posilnili voči ďalším dvom členom triády – USA a Japonsku.

K výraznému integračnému počinu došlo v osemdesiatych rokoch minulého storočia.

Európske spoločenstvá si za cieľ stanovili, že do konca roku 1992 vytvoria spoločný trh (označovaný tiež ako „Jednotný vnútorný trh“).

Základnými dokumentmi pri budovaní spoločného trhu sa vychádzalo z takzvanej Bielej knihy o dobudovaní vnútorného trhu a jednotný európsky akt (JEA).

Bielu knihu o dobudovaní vnútorného trhu vypracovala európska komisia a koncom júna 1985 ju predložila Rade ministrov. Obsiahnutý bol program opatrení na vytvorenie rámca spoločného trhu ES a tiež zoznam takmer 300 opatrení pre odstránenie troch spoločných prekážok ES – technických (slobodný pohyb ľudí, tovaru a kapitálu), materiálnych (kontrola osôb a tovaru) a daňových (v oblasti nepriamych daní, a spotrebné dane). Pre odstránenie spomenutých prekážok boli stanovené dve etapy – 1985 – 1986 – 1987 – 1992.

Aj keď vo februári 1989 bol Jednotný európsky akt podpísaný, kvôli problémom s ratifikáciou v Írsku vstúpil do platnosti až v roku 1987. JEA je hlavne novelizáciou základných zmlúv o Európskych spoločenstvách, ktorou sa právomoci európskych orgánov rozširujú pre potreby vytvorenia spoločného trhu.

Najdôležitejšími ustanoveniami JEA sa stali⁶:

 nové oblasti a priority – spolupráca v oblasti hospodárskej a menovej politiky, ochrana životného prostredia, výskum a technologický rozvoj, ekonomická a sociálna súdržnosť, sociálna politika,

 ciele ES boli rozšírené o cieľ dobudovať spoločný trh do konca roku 1992,

 boli stanovené nové legislatívne postupy zefektívnenia rozhodovanie v Rade ministrov – procedúra spolurozhodovania, zvýšili sa právomoci Európskeho parlamentu,

 zmluvne sa zakotvila európska politická spolupráca, teda spolupráca v oblasti zahraničnej politiky,

6 Keřkovský, M. – Keřkovská A. 1999. Evropská unie – historie, instituce, ekonomika a politky. Praha:

Computer Press 1999, s. 19. ISBN 80-7226-196-7

14

 zmluvne sa zakotvili stretnutia predsedov vlád členských štátov ES v rámci Európskej rady,

 Európsky súdny dvor bol rozšírený ustanovením Dvora prvej inštancie.

Prijatím JEA označovaného za prvú revíziu zmlúv o ES, sa realizovala prvá veľká reforma, ktorá viedla k neskoršej druhej revízii reformy na základe zmluvy z Maastrichtu.

Európska komisia si podala žiadosť o vypracovanie štúdie Náklady neEurópy, ktorá je známa aj pod názvom Cocchiniho správa, kde sa analyzovali dôsledky spoločného trhu. V správe sa uvádzal pozitívny dopad na ekonomiku členských štátov, zlepšenie konkurencie schopnosti ES a zvýšenie zamestnanosti. Zo správy vyplývalo, že po odstránení existujúcich bariér príde k úsporám a zníženiu spotrebiteľských cien.

1.3 Integrácia a reformy v 90. rokoch

Na začiatku deväťdesiatych rokov nastala jedna z najvýznamnejších novelizácií základných zmlúv ES. Táto novelizácia, označovaná aj ako Maastrichtská zmluva alebo aj Zmluva o Európskej únii (EÚ), vznikla na medzivládnej konferencii v Maastrichte.

Uzatvorenie zmluvy prebiehalo v troch po sebe nasledujúcich fázach. V rokoch 1988 až 1990 bola zahájená prvá fáza, počas ktorej bola zostavovaná zmluva na medzivládnych konferenciách. Tieto sa týkali najmú princípov fungovania hospodárskej a menovej únie a politickej únie. Nasledovala druhá fáza v rokoch 1991 až 1992, kedy sa uskutočňovali rokovania na medzivládnej úrovni a detailoch zmluvy a tá vyvrcholila summitom v Maastrichte, kde bola vo februári 1992 Zmluva o EÚ podpísaná. Tretia fáza spočívala v procese ratifikácie členskými štátmi, ale určité problémy nastali vo Veľkej Británii, Nemecku, Dánsku a Francúzku.

Základným pilierom budovania menovej únie v Európe je Maastrichtská zmluva.⁷ Zahrňovala tri už existujúce spoločenstvá (ESUO, EHS, EURATOM) a takisto aj spoločnú zahraničnú a bezpečnostnú politiku a spoluprácu v oblasti vnútorných vecí a súdnictva.

7 Sipko, S. 2004. Hospodárska a menová únia. Bratislava: Ševt a.s., 2004, s. 9. ISBN 80–88707–60–9

15

V tejto zmluve sa okrem iného zakotvilo aj vytvorenie menovej únie a spôsob zavedenia spoločnej európskej meny – euro. Aj keď sa všetky orgány ES stali orgánmi EÚ, nemala EÚ na rozdiel od ES právnu subjektivitu. Vznikol nový nadnárodný organizmus vychádzajúci zo základov Maastrichtskej zmluvy, ktorý je založený na troch pilieroch:

1. Európske spoločenstvá,

2. spoločná zahraničná a bezpečnostná politika, 3. spolupráca v oblasti súdnictva a vnútorných vecí.

V základných ustanoveniach zmluvy sú uvedené aj hlavné ciele EÚ⁸:

 podpora harmonického a rovnomerného rozvoja v členských štátoch, trvalý a neinflačný hospodársky rast,

 rešpekt voči životnému prostrediu,

 konvergencia hospodárskej výkonnosti členských štátov s vysokou zamestnanosťou a sociálnou ochranou,

 zvyšovanie životnej úrovne a kvality života,

 ekonomická a sociálna súdržnosť a solidarita členských štátov EÚ.

Základné ustanovenia obsahujú okrem týchto cieľov aj základné princípy fungovania EÚ, ktoré sú založené na princípoch solidarity a rešpektu voči demokracii a základným ľudským právam. Vznik európskeho systému centrálnych bánk, zavedenie občianstva EÚ a väčšie právomoci Európskeho parlamentu sú ďalšie dôsledky Maastrichtskej zmluvy, ktorá významným spôsobom podporila a posunula vpred celý integračný proces v západnej Európe, keď z členských štátov prešli niektoré významné politické kompetencie na orgány EÚ.

Nasledovala ďalšia významná revízia deväťdesiatych rokov známa ako Amsterdamská zmluva podpísaná v júni 1997 a do platnosti vstúpila v roku 1999 , označovaná aj ako Maastricht II, pretože sa zamerala na revíziu Maastrichtskej zmluvy. 29. marca 1996 – 17.

júna 1997 sa konala medzivládna konferencia, na ktorej bola táto zmluva prijatá. Jej hlavným cieľom bolo rokovať o opatreniach dovtedy platných zmlúv v snahe dosiahnuť ich väčšiu efektívnosť čím by očakávania občanov lepšie spĺňali.

8 Lipková, Ľ. 2006. Európska únia. Bratislava: SPRINT vfra, 2006, s. 34. ISBN: 80-8985-65-2

16 Amsterdamská zmluva sa zaoberala najmä⁹:

 odstránenie prekážok voľného pohybu,

 vytvorenie bezpečného územia v Európe,

 zabezpečenie čo najužšieho kontaktu s občanmi, hlavne s ich potrebami a očakávaniami, a presadzovanie práv občanov,

 posilnenie postavenia EÚ na medzinárodnej politickej scéne,

 vytvorenie efektívnejšej inštitucionálnej štruktúry tak, aby inštitúcie EÚ boli čo najlepšie pripravené na ďalšie rozširovanie EÚ.

Spolu s týmito úlohami sa objavili v zmluve aj potreby koordinácie aktivít v oblastiach akými sú podpora zamestnanosti, oblasť ochrany životného prostredia a ochrany zdravia občanov EÚ a hlavne upevnenie politiky EÚ v sociálnej sfére.

Členské štáty sa tiež dohodli na upevnení spolupráce v oblasti boja proti drogovej trestnej činnosti, zločinu a terorizmu. Taktiež sa dohodli na zosúladení imigračnej a vízovej politiky tak, aby Európa bola považovaná za územie bezpečnosti, spravodlivosti a slobody.

Zatiaľ poslednou revíziou zmlúv je Zmluva z Nice, ktorá bola schválená na stretnutí Európskej rady v decembri 2000 a podpísaná vo februári 2001. Do platnosti vstúpila vo februári 2003. Znenie zmluvy z Nice nahrádza Amsterdamskú zmluvu. Jednou z najťažších úloh celého summitu, ktorý sa týkal predovšetkým reformy inštitúcií EÚ, bolo zváženie podielov hlasov jednotlivých členských štátov v Rade EÚ, ktorá je najvýznamnejším legislatívnym orgánom alebo inštitúciou EÚ. Dôležitosť zmeny podielov hlasov vyplývala predovšetkým z nadchádzajúceho rozšírenia sa EÚ smerom na východ.

9 Lipková, Ľ. 2006. Európska únia. Bratislava: SPRINT vfra, 2006, s. 36. ISBN: 80-8985-65-2

17

Podľa Európskej komisie v Novej lisabonskej agende je základnou víziou: „byť dynamickým a konkurencieschopným znalostným hospodárstvom, hrajúcim primárnu úlohu vo svetovom merítku.“¹⁰

Prostredníctvom nasledovných cieľov bude naplnená:

1) Spraviť Európu príťažlivou pre investorov i osoby v nej pracujúce. Uvedený cieľ má byť dosiahnutý prehĺbením jednotného vnútorného trhu, zaistením konkurenčného prostredia a zlepšením infraštruktúry.

2) Znalosti a inovácie urobiť motorom ekonomického rastu. Uvedený cieľ má byť dosiahnutý zvýšením investícií do výskumu a vývoja zavádzaním informačných technológií a vytvorením silnej priemyslovej základne.

3) Vytvoriť a zaistiť viac lepších pracovných miest. Uvedený cieľ má byť dosiahnutý modernizáciou systémov sociálnej ochrany, zvýšením prispôsobivosti zamestnancov a organizácií alebo zdokonalením vzdelávacieho systému.

1.4 Hospodárska a menová únia

Vybudovanie menovej únie ako zámer, sa spomínal ako jeden z cieľov v Jednotnom európskom akte z roku 1986 platnom od roku 1987, ktorý definoval ako svoj cieľ vytvorenie jednotného trhu, ktorý je nevyhnutný predpoklad vzniku menovej únie. Je to nepochybne jeden z najambicióznejších zámerov v celej polstoročnej histórii európskej integrácie. Ako mnohé integračné projekty, aj realizácia tejto myšlienky má svoj pôvod v spoločnej iniciatíve Francúzska a Nemecka. V druhej polovici osemdesiatych rokov našiel tento zámer podporu predovšetkým vo Francúzsku, ktoré sa snažilo zvýšiť stupeň svojej menovej stability.

V počiatočnej fáze projektu menovej únie bez súčasného vytvorenia politickej únie Nemecko nepodporovalo. Silným argumentom bola nevyhnutnosť úzkej koordinácie fiškálnych politík, respektíve, aby mohla byť zaručená menová stabilita, vytvorenie jednotnej fiškálnej politiky.

V období rokov 1988 – 1990 možno postrehnúť dve príčiny, ktoré viedli Francúzsko k presadzovaniu myšlienky menovej únie. Francúzsko, podobne ako Taliansko a Španielsko,

10 Záhradník,, P 2005. Nová Lisabosnká strategie, ekonomické výzvy a zdravost finančních toku. Mezinárodní

politika, 2005, č. 8, s. 8.

18

mali záujem vytvoriť menový systém, ktorý by síce využíval silu nemeckej marky, ale poskytoval by zároveň krajinám so slabšou menou viac vplyvu ako to umožňoval ERM.

Druhým dôvodom bola snaha Francúzska pevnejšie pripútať zjednotené Nemecko – s ešte väčším ekonomickým potenciálom, na viac v novej geopolitickej situácii a s novými záujmami – do náručia spájajúcej sa Európy. Francúzsko uznalo za potrebné posilniť vzájomné partnerstvo, čo v novej situácii znamenalo i posilnenie vlastnej pozície a akceptovalo nové postavenie Nemecka. To naopak položilo veľkú časť svojej novonadobudnutej suverenity na oltár Európy a napriek negatívnemu postoju vedenia Bundesbanky sa rozhodlo vymeniť dominantnú marku za „pochybnú“ novú menu.¹¹

Postupná zmena politického postoja sa ukázala ako veľmi významná a mohlo dôjsť k zblíženiu nemeckej a francúzskej pozície.

1.4.1 Na ceste k menovej únii – 1. stupeň (1990 – 1993)

(od 1. júla 1990 do 31. decembra 1993) – v členských štátoch EÚ sa zrušili kontroly v devízovej oblasti, došlo k liberalizácii kapitálových pohybov a národné centrálne banky členských štátov začali užšie spolupracovať.¹²

Na základe Delorsovej správy Európska rada v júni 1989 rozhodla, že prvá etapa Hospodárskej a menovej únie sa začne 1. júla 1990, tzn. v čase, keď došlo k zrušeniu prakticky všetkých obmedzení pohybu kapitálu medzi členskými štátmi. V tom čase Výbor guvernérov centrálnych bánk členských štátov Európskeho hospodárskeho spoločenstva, ktorý mal v oblasti menovej spolupráce čoraz významnejšie postavenie, dostal nové úlohy stanovené rozhodnutím Rady EÚ z 12. marca 1990. Patrilo k nim najmä poskytovanie poradenských služieb členským štátom v oblasti menovej politiky a podpora spolupráce v tejto oblasti s cieľom dosiahnutia cenovej stability. Prvým krokom bolo identifikovať jednotlivé otázky, ktoré sa mali preskúmať v tejto začiatočnej etape, vypracovať pracovný

11 Štefunko, I. 2001. Motor integrácie? Francúzsko-nemecký vzťah. In: Bilčík, V., Bruncko, M. (Ed.): Európska

únia dnes, Súčasné trendy a význam pre Slovensko, SFPA a IVO. Bratislava: 2001, s. 46. ISBN 80-88935-23-7

12 Sipko, S. 2004. Hospodárska a menová únia. Bratislava: Ševt a.s., 2004, s. 12. ISBN 80–88707–60–9.

19

program do konca roka 1993 a podľa toho definovať mandáty pracovných výborov a podvýborov zradených pre tento účel.

Na realizáciu druhej a tretej etapy bolo potrebné novelizovať Zmluvu o založení Európskeho hospodárskeho spoločenstva (Rímsku zmluvu) tak, aby sa vytvorila požadovaná inštitucionálna štruktúra. Bola zvolaná medzivládna konferencia o HMÚ, ktorá sa konala v roku 1991 súčasne s medzivládnou konferenciou o politickej únii. Rokovania vyústili do Zmluvy o Európskej únii, ktorá bola podpísaná v Maastrichte Dňa 7. februára 1992. V dôsledku meškania v ratifikačnom procese však zmluva (ktorá menila a dopĺňala Zmluvu o založení Európskeho hospodárskeho spoločenstva, pričom menila aj jej názov na „Zmluvu o založení Európskeho spoločenstva“ a jej súčasťou bol i „Protokol o štatúte Európskeho systému centrálnych bánk a Európskej centrálnej banky“ a „Protokol o štatúte Európskeho menového inštitútu“) mohla vstúpiť do platnosti až 1. novembra 1993.

1.4.2 Zriadenie Európskeho menového inštitútu – 2. stupeň (1994 – 1998)

(od 1. januára 1994 do 31. decembra 1998) – členské štáty mali uskutočniť všetky potrebné reformy a opatrenia, ktoré by viedli ku konvergencii v oblasti hospodárskych a menových politík; konkrétne sa mali vyhnúť nadmerným rozpočtovým deficitom a vysokej miere inflácie.¹³

Zriadenie Európskeho menového inštitútu (EMI) dňa 1. januára 1994 znamenal začiatok druhej etapy HMÚ. Dočasná existencia EMI bola i zrkadlom stavu menovej integrácie v európskom spoločenstve: EMI nezodpovedal za výkon menovej politiky v Európskej únii – táto zostala doménou domácich orgánov – a ani nemal kompetencie na výkon devízových intervencií.

Dvoma hlavnými úlohami EMI bolo posilniť spoluprácu medzi centrálnymi bankami v oblasti menovej politiky a urobiť prípravy potrebné na to, aby sa v tretej etape mohol zriadiť Európsky systém centrálnych bánk (ESCB) zodpovedný za výkon jednotnej menovej politiky.

13 Sipko, S. 2004. Hospodárska a menová únia. Bratislava: Ševt a.s., 2004, s. 12. ISBN 80–88707–60–9.

20

V decembri 1995 Európska rada schválila názov európskej menovej jednotky „euro“. Súčasne dostal EMI za úlohu vykonať prípravné práce v oblasti budúcich menových a kurzových vzťahov medzi eurozónou a ostatnými krajinami EÚ. V decembri 1996 predložil EMI Európskej rade správu, ktorá sa stala základom rezolúcie Európskej rady z júna 1997 o zásadách a základných prvkoch nového mechanizmu výmenných kurzov (ERM).

Existenciu spoločnej monetárnej politiky centralizovanej v rukách nezávislej Európskej centrálnej banky hospodársko-politická koncepcia menovej únie v tej dobe predpokladala (vzorovou bankou sa stala nemecká Bundesbanka). Táto bola ale bez pevnejšej spolupráce vo fiškálnej oblasti, ktorá zostávala v národných rukách. Prijatím striktnejšieho riešenia pre zabezpečenie rozpočtovej disciplíny, Pakt stability a rastu v roku 1997 (spresnený v roku 1998) sa členské štáty tento základ možných problémov rozhodli riešiť. Cieľom prijatia Paktu stability bolo rozpočtovými obmedzeniami minimalizovať výraznejšie nerovnováhy vo fiškálnej oblasti. V tretej fáze menovej únie sú členské štáty totiž povinné vzdať sa nadmerných deficitov.

Pravidlo hovorí, že pri normálnom priebehu konjunkturálneho cyklu nesmie deficit štátneho rozpočtu presiahnuť 3% HDP. Referenčná hodnota smie byť dočasne prekročená v prípade nepredvídateľných udalostí.¹⁴ Či takýto prípad nastal alebo nie, rozhoduje Rada. Výnimkou je príchod veľkej recesie (ak poklesne HDP o 2% v priebehu jedného roka).

Ak členská krajina nedodrží tieto pravidlá, môže byť sankcionovaná¹⁵.

Napriek všetkým pochybnostiam ohľadom takto nastaveného systému, kvôli prísnym pravidlám Paktu stability a rastu (či neovplyvní negatívne schopnosť členských štátov pružne reagovať na exogénne šoky, keďže systém priestor na fiškálne transfery podobné USA a Kanade nevytvára), vnímala väčšina zúčastnených štátov projekt menovej únie pozitívne.

Európska rada v zastúpení hláv štátov a šéfov vlád tak mohla dňa 2. mája 1998 jednomyseľne rozhodnúť, že jedenásť členských štátov (Belgicko, Nemecko, Španielsko, Francúzsko, Írsko, Taliansko, Luxembursko, Holandsko, Rakúsko, Portugalsko a Fínsko) spĺňa podmienky pre prijatie jednotnej meny (viď tabuľka 1) k 1. januáru 1999, a preto sa zúčastní tretej etapy

14 Lipková,Ľ. 2006. Európska únia. Bratislava: SPRINT vfra, 2006, s. 143. ISBN: 80-8985-65-2

15 Horná hranica pokuty predstavuje 0,5% HDP

21

Hospodárskej menovej únie (ďalej len HMÚ). Súčasne sa ministri financií členských štátov prijímajúcich jednotnú menu spolu s guvernérmi ich národných centrálnych bánk, Európskou komisiou a EMI dohodli, že v tom čase platné bilaterálne výmenné kurzy mien účastníckych členských štátov (hodnota stred) sa použijú na stanovenie neodvolateľných výmenných kurzov voči euru.

Tabuľka 1 Plnenie konvergenčných kritérií k marcu 1998

Inflácia Deficit

(% HDP)

Zadlženosť (% HDP)

Dlhodobá úroková miera(%)

Referenčná hodnota 2,7 3,0 60 7,8

Belgicko 1,4 2,1 122,2 5,7

Dánsko 1,9 -0,7 65,1 6,2

Nemecko 1,4 2,7 61,3 5,6

Grécko 5,2 4,0 108,7 9,8

Španielsko 1,8 2,6 68,8 6,3

Francúzsko 1,2 3,0 58,0 5,5

Írsko 1,2 -0,9 66,3 6,2

Taliansko 1,8 2,7 121,6 6,7

Luxembursko 1,4 -1,7 6,7 5,6

Holandsko 1,8 1,4 72,1 5,5

Rakúsko 1,1 2,5 66,1 5,6

Portugalsko 1,8 2,5 62,0 6,2

Fínsko 1,3 0,9 55,8 5,9

Švédsko 1,9 0,8 76,6 6,5

Veľká Británia 1,8 1,9 53,4 7,0

Zdroj:Lipková. 2006, s. 143.

S platnosťou od 1. júna 1998 sa vlády jedenástich členských krajín dohodli na zložení Výkonnej rady Európskej centrálnej banky (ECB), čo fakticky znamenalo zradenie ECB a ukončenie úlohy EMI. ECB a národné centrálne banky účastníckych členských štátov spolu vytvorili Eurosystém ktorý v tretej etape HMÚ určuje a definuje jednotnú menovú politiku.

22

1.4.3 Neodvolateľné stanovenie devízových kurzov – 3. stupeň (od 1.1.1999)

(od 1. januára 1999) – založená Európska centrálna banka, s konečnou platnosťou zafixované meny jednotlivých členských štátov únie voči euru a od 1. januára 1999 oficiálne vznikla Hospodárska a menová únia; tretia etapa bola spustená v 11 členských štátoch Európskej únie, ktoré vytvorili tzv. Eurozónu; Grécko sa stalo dvanástym členským štátom Eurozóny od 1.

januára 2001; (v súčasnosti členmi Eurozóny nie sú Veľká Británia, Dánsko a Švédsko).¹⁶ Na začiatku roka 1999 nahradila jednotná mena euro národné meny v bezhotovostnom platobnom styku. V hotovostnom platobnom styku sa naďalej platilo národnými bankovkami a mincami. Od 1. januára 2002 sa fyzicky zaviedli eurové bankovky a mince ako zákonné platidlo v dvanástich členských štátoch EÚ. Prechod na euro znamenal menovú konverziu, nie menovú reformu. Menovú politiku Európskej únie určuje Európska centrálna banka, ktorá je prakticky nezávislá a ktorej prvoradým cieľom je udržiavanie stability meny. V súčasnosti 27 členských štátov, ktoré prijali spoločnú menu euro (od 1. januára 2011 vstúpilo do eurozóny Estónsko ako najnovší člen), tvorí eurozónu. Spoločnú menu euro zatiaľ nezaviedli Dánsko a Veľká Británia, ktoré majú osobitný štatút s možnosťou rozhodovania o zavedení eura.

Ostatné členské štáty Európskej únie, boli k zavedeniu spoločnej meny legislatívne zaviazané Prístupovou zmluvou. Označovali sa ako členské štáty s výnimkou (tzv. derogáciou).

Predpokladom zavedenia jednotnej meny je splnenie konvergenčných („maastrichtských„) kritérií. Pokrok jednotlivých členských štátov pri prípravách je monitorovaný Európskou komisiou a Európskou centrálnou bankou v ich pravidelných konvergenčných správach.

1.4.4 ERM a ERM II

Podstatným mechanizmom menových kurzov členských štátov Spoločenstva je ERM (Exchange Rate Mechanism – ERM), ktorý bol spustený v roku 1979. Tento mechanizmus stanovoval pásma fluktuácií výmenných kurzov mien všetkých členských štátov od základnej parity, s povinnosťou intervenovať, ak nastane možnosť prekročenia týchto stanovených

16 Sipko, S. 2004. Hospodárska a menová únia. Bratislava: Ševt a.s., 2004, s. 12, 13. ISBN 80–88707–60–9.

23

pásiem. Pôvodné pásma fluktuácie boli stanovené + 2,25%. Pri vstupe Grécka do ERM 16.

marca 1998 boli už fluktuačné pásma stanovené na + 15% (zároveň drachma devalvovala oproti ECU o 10%). Devalvačné útoky na taliansku líru a britskú libru, obe krajiny 17.

septembra 1992 z mechanizmu vystúpili. Neskôr svoje národné meny devalvovalo Portugalsko, Španielsko a Írsko a všetko vyvrcholilo v auguste 1993 útokom na francúzsky frank. Po tomto, Európsky mechanizmus menových kurzov zaznamenal výraznú zmenu v rozšírení fluktuačných pásiem na + 15%, čo sa môže chápať aj ako prechod na voľné kurzy.

V júni 1997 bol prijatý nový kurzový mechanizmus ERM II, ktorý zabezpečil prechod Európskej menovej únii a euru. Zavedením eura sa členmi mechanizmu ERM II stali len tie členské štáty EÚ, ktoré nie sú členmi eurozóny.

Kurzový mechanizmus ERM II je pomerne flexibilný s relatívne veľkou šírkou režimov.

Kľúčové v rámci ERM II, je rozlišovať medzi vyhodnotením kritéria kurzovej stability a fungovaním mechanizmu.

Tieto dva procesy nemožno zamieňať, respektíve stotožňovať. Stanovenie fluktuačného pásma (štandardná šírka +15% proti centrálnej parite, pokiaľ ECOFIN nerozhodne inak) je pre fungovanie koordinovaných intervencií národných centrálnych bánk a ECB veľmi dôležité. Tieto by v zásade automaticky a neobmedzene prebiehať na hranici pásma, pokiaľ intervencia neprotirečí dosahovaniu cieľa cenovej stability zúčastnených bánk.

Naproti tomu vyhodnotenie kritéria kurzovej stability je determinované historicky a jeho technika sa v čase mení. Súčasnú interpretáciu európskych autorít pri hodnotení kurzovej stability možno zhrnúť takto¹⁷:

1. Účasť v ERM II by mala trvať minimálne dva roky, a to od pristúpenia k ERM II a do vstupu do eurozóny.

17 Okáli I. a kol. 2004. Hospodárska politika Európskej únie a Slovenska v EÚ. Bratislava: Ústav slovenskej a svetovej ekonomiky Slovenskej akadémie vied, 2004, s. 81. ISBN 80–7144–140–6.

24

2. Hodnotenie kurzovej stability stále vychádza z pôvodného pásma +2,25%. Využívanie celej šírky štandardného fluktuačného pásma (+15%) sa nemusí vždy automaticky vyhodnotiť ako nekonzistentné s plnením kurzového kritéria. do úvahy sa tu berie predovšetkým rozdiel medzi zhodnotením (konzistentné) a znehodnotením (nekonzistentné s plnením kritéria) meny v danom pásme.

Rozdiel medzi pohybmi výmenného kurzu smerom k zhodnoteniu a znehodnoteniu by teda mohol pripúšťať zhodnotenie v rámci fluktuačného pásma +15% . Ak by sa tento prístup nezmenil, mohlo by to implikovať asymetrickosť kurzovej politiky v ERM II. O plnení tohto kritéria bude však v konečnej fáze rozhodovať Európska komisia, ktorá dostane stanovisko od ECOFIN-u.

1.5 Základné úlohy Eurosystému a finančné orgány EÚ (Eurozóna)

Základné úlohy eurosystému¹⁸:

 určuje a vykonáva menovú politiku v eurozóne

 vykonáva devízové obchody, uschováva a spravuje oficiálne rezervy krajín euroz=ony

 vydáva bankovky v eurozóne,

 podporuje hladký chod platobných systémov.

Za hlavné finančné orgány Eurozóny sa považujú tri inštitúcie:

 Európska investičná banka

 Európsky investičný fond

 Európska centrálna banka

18 Komorník J. a kol. 2004. Európska integrácia v univerzitnom vzdelávaní. Bratislava: EUROUNION, spol.

s.r.o, 2004, s. 171. ISBN 80-88984-61-0.

25

1.5.1 Európska investičná banka

Európska investičná banka poskytuje alebo garantuje dlhodobé úvery predovšetkým v oblasti priemyslu, infraštruktúr, telekomunikácií, ochrany životného prostredia a energetiky. Zaoberá sa najmä financovaním projektov v menej rozvinutých regiónoch členských krajín Európskej únie. Poskytuje pôžičky aj na realizáciu mimo Európskej únie. Európska investičná banka je nezisková organizácia.¹⁹ Vznikla na základe Rímskej zmluvy v roku 1958 ako dlhodobá úverová banka. Hlavným cieľom tejto inštitúcie je prispievať k hospodárskej a spoločenskej súdržnosti členských krajín Európskej únie, prispievať k vyrovnanému vývoju a k integrácii.

Nie je financovaná z rozpočtu EÚ, všetky prostriedky získava z výpožičiek na investičných trhoch a od akcionárov banky – členských štátov EÚ.

O projektoch, do ktorých EIB investuje sa rozhoduje podľa kritérií akými sú dosahovanie cieľov EÚ, podpora zaostalejších regiónov a potenciál ďalších zdrojov financovania.

Prioritné ciele EIB v rámci EU ²⁰:

 súdržnosť a zbližovanie

 podpora malých a stredných podnikov

 ochrana a zlepšenie životného prostredia

 zavádzanie iniciatívy Inovácia 2010 (i2i)

 rozvoj transerópskych sietí

Orgánmi banky sú:

Rada guvernérov – tvoria ju ministri zo všetkých členských krajín (zväčša sú to ministri financií). Stanovuje smernicu pre úverovú politiku, rozhoduje o účasti banky na finančných operáciách mimo EÚ a o zvýšení základného imania. Taktiež schvaľuje ročnú účtovnú závierku a má právomoc menovať členov Rady riaditeľov, Výboru audítorov a Riadiaceho výboru.

19Lombardini V.: Vybrané kapitoly z medzinárodných vzťahov a bezpečnosti, Európska únia: vznik, vývoj, súčasnosť. Nové Zámky: Štátny pedagogický ústav, 2001, s.37. ISBN 80–85756–49–8

20 EUROPSKAUNIA, 2006 – 2012. ABC o Európskej únii [online]. 2012. [cit. 2012-20-04].

Dostupné na internete:

<http://www.europskaunia.sk/europska_investicna_banka

26

Rada riaditeľov – je tvorená 28 členmi, ktorý sú po jednom menovaný všetkými členskými krajinami EÚ a Európskou komisiou. Rozhoduje o úveroch výpožičkách a úveroch, a dohliada na chod banky.

Riadiaci výbor – je to výkonný orgán EIB, tvorený deviatimi členmi. Úlohou výboru je zabezpečenie každodenného chodu banky a členovia výboru sa zodpovedajú iba banke.

Navrhuje ich Rada riaditeľov a menovaní sú Radou guvernérov za šesťročné obdobie.

Výbor audítorov – je to dohľadný orgán a dohliada n vykonávanie finančných operácií.

Tvorí ho trojica členov a trojica pozorovateľov, ktorých menuje Rada guvernérov na trojročné obdobie.

Prezident banky a predseda jej Rady riaditeľov – Philipe Mazstadt (od 1. januára 2000).

1.5.2 Európsky investičný fond

Európsky investičný fond EIF bol založený v roku 1994 tromi zúčastnenými skupinami - Európskou komisiou, ktorá je politicky nezávislá, kolegiálna inštitúcia, ktorá má za úlohu brániť záujmy Európskej únie. Európskou investičnou bankou, ktorá pôsobí ako dlhodobá úverová banka EÚ už od roku 1958 a viacerými európskymi verejnými a aj súkromnými finančnými inštitúciami. Je to špecializovaná európska finančná inštitúcia, zameraná na zabezpečovanie financovanie rizikového kapitálu pre malé a stredne veľké podniky. V roku 2000 prešla reštrukturalizáciou a jej majoritným akcionárom sa stala Európska investičná banka.

Hlavné činnosti EIF sú²¹:

 využívanie vplyvu svojich operácií v tesnom spojení s finančným sektorom

 prispievanie k atraktívnosti financovania v súkromnom sektore

 rozširovanie najlepších trhových postupov v obchodnej sfére

EIF pôsobí v všetkých členských štátoch rozšírenej Únie a vytvára svoje aktivity aj na území Turecka, Západného Balkánu a v juhovýchodnej Európe.

21 EUROPSKAUNIA, 2006 – 2012. ABC o Európskej únii [online]. 2012. [cit. 2012-20-04].

Dostupné na internete:

<http://www.europskaunia.sk/europsky_investicny_fond0

27

1.5.3 Európska centrálna banka

Európska centrálna banka ECB bola založená ako jadro Eurosystému a Európskeho systému centrálnych bánk ESCB. Je jedna z najvýznamnejších centrálnych bánk na svete, je zodpovedná za výkon menovej politiky eurozóny, udržiava kúpnu silu eura a tým aj cenovú stabilitu v eurozóne.

Právne podklady jednotnej menovej politiky²²:

 Zmluva o založení Európskeho spoločenstva

 Štatút Európskeho systému centrálnych bánk a Európskej centrálnej banky

1.6 Európska centrálna banka ECB a Európsky systém centrálnych bánk ESCB

Európska centrálna banka a Európsky systém centrálnych bánk vznikli v roku 1999 ako trvalé inštitúcie na začiatku záverečnej etapy Hospodárskej a menovej únie, keď sa euro zaviedlo ako spoločná mena.²³ ECB je najväčšia finančná inštitúcia sveta, ktorá spravuje ročný objem kreditov vo výške 20 miliárd euro. Dôležitosť tejto inštitúcie nepozostáva iba z operácií s veľkým množstvom kapitálu, ale v prvom rade nesie zodpovednosť za udržiavanie stability meny jednotnou menovou politikou krajín Európskej Únie. Je dôležité spomenúť aj pozadie bankového systému tzv. Eurosystému pôsobiaceho v rámci eurozóny. Hlavnou úlohou je udržiavať v eurozóne cenovú stabilitu a chrániť tak kúpnu silu eura. Toto je najdôležitejším príspevkom menovej politiky pri vytváraní priaznivého ekonomického prostredia a pri zabezpečení vysokej úrovne zamestnanosti.

Aj keď tento systém centrálnym národným bankám ponecháva právomoci v oblasti menovej politiky na základe vnútroštátneho práva členských štátov EÚ, riadenie na najvyššej úrovni je

22 EUROPSKAUNIA, 2006 – 2012. ABC o Európskej únii [online]. 2012. [cit. 2012-20-04].

Dostupné na internete:

<http://www.europskaunia.sk/europska_centralna_banka

23Lombardini V.: Vybrané kapitoly z medzinárodných vzťahov a bezpečnosti, Európska únia: vznik, vývoj, súčasnosť. Nové Zámky: Štátny pedagogický ústav, 2001, s.38. ISBN 80–85756–49–8

28

sprostredkované Európskym systémom centrálnych bánk (ESCB). Úlohy zverené ESCB sú realizované nepriamo – národnými centrálnymi bankami, alebo priamo – aktivitami ECB.

Je plne nezávislým orgánom. Sídlom je Frankfurt nad Mohanom v Nemecku. Predchodcom Európskej centrálnej banky bol Európsky menový inštitút.²⁴

Európska centrálna banka v prvej etape svojho fungovania prebrala funkcie svojho predchodcu – Európskeho menového inštitútu (EMI) – spolu s jeho aktívami a pasívami.

Podmienkou na zrušenie EMI však bolo vyrovnanie všetkých pohľadávok a záväzkov vyplývajúcich z veľmi krátkodobého financovania a z krátkodobých menových podpôr.²⁵ 1. januára 1999 ECB prevzala od jedenástich národných centrálnych bánk (okrem britskej, švédskej, dánskej a gréckej) zodpovednosť za menovú politiku a začala vytvárať jednotnú menovú politiku. Všetky krajiny zúčastnené na projekte menovej únie, museli zafixovať kurzy svojich domácich mien voči spoločnej mene – euru.

Základný kapitál Európskej centrálnej banky tvorí päť miliárd eur v podobe akcií, ktorých držiteľmi a upisovateľmi môžu byť výlučne centrálne banky členských krajín Európskej únie.

Pridelené podiely nie je možné prevádzať, zablokovať, a ani dať do zástavy. Tieto podiely boli stanovené na základe podielu hrubého domáceho produktu a podielu počtu obyvateľov v Európskej únii v rokoch 1993 až 1997.

Devízové rezervy Európskej centrálnej banky, ktoré dosahujú výšku päťdesiat miliárd eur sa tvorili podobným mechanizmom. Podľa rovnakých podielov sa rozdeľujú výnosy z emisie peňazí rozdeľujú – tzv. seignorage. Na zisku alebo strate Európskej centrálnej banky podieľajú sa podľa týchto pridelených podielov na kapitále ECB, podieľajú národné centrálne banky. Štáty, ako Dánsko, Veľká Británia, a Švédsko, ktoré sa nezúčastňujú tretej fázy hospodárskej a menovej únie splatili iba 5% svojich podielov.

24 Lombardini V.: Vybrané kapitoly z medzinárodných vzťahov a bezpečnosti, Európska únia: vznik, vývoj,

súčasnosť. Nové Zámky: Štátny pedagogický ústav, 2001, s.38. ISBN 80–85756–49–8

25 Kotlebová J., Sobek O.: Menová politika stratégie inštitúcie a nástroje. Bratislava: Lura Edition, 2007, s. 121.,

ISBN 978-80-8078-092-0

29

1.6.1 Orgány ECB a ich hlavné úlohy

Hlavné orgány EC s rozhodovacou právomocou sú:

 Výkonná rada (Executive Board) – zahŕňa prezidenta a viceprezidenta ECB a ďalej je tvorená štyrmi členmi na úrovni hláv štátov alebo vlád členských štátov eurozóny, a sú menovaný po vzájomnej dohode členských štátov eurozóny na dobu ôsmich rokov.

Zasadá minimálne jeden krát v týždni, aby prijala rozhodnutia týkajúce sa implementácie menovej politiky, prípravy zasadnutí a interných záležitostí ECB.

Výkonná rada je zodpovedná za denné riadenie ECB a jej hlavné úlohy sú:

 príprava stretnutí Riadiacej rady,

 implementácia menovej politiky v eurozóne a vydávanie pokynov pre NCB

 riadenie chodu ECB,

 vykonávanie právomocí delegovaných Riadiacou radou.

 Riadiaca rada (Governing Council) – v súčasnosti je rada tvorená osemnástimi členmi, šiestimi členmi Výkonnej rady a dvanástimi guvernérmi národných centrálnych bánk štátov eurozóny. Je najvyšším rozhodovacím orgánom ECB.

Zasadania rady guvernérov sa v zmysle zmluvy konajú aspoň desaťkrát ročne, z toho dva krát v inej krajine eurozóny, organizované formou telekonferencie, kde sa prijímajú rozhodnutia, ktoré riadia spoločnú menovú politiku.

Riadiaca rada zodpovedá najmä za²⁶:

 schvaľovanie nariadení a prijímanie rozhodnutí potrebných na zabezpečenie plnenia úloh zverených Eurosystému,

 formuláciu menovej politiky eurozóny vrátane prípadných rozhodnutí týkajúcich sa prechodných menových cieľov, kľúčových úrokových sadzieb a zabezpečenia rezerv v Eurosystéme, ako aj vytváranie potrebných nariadení na ich implementáciu.

26 Komorník J. a kol. 2004. Európska integrácia v univerzitnom vzdelávaní. Bratislava: EUROUNION, spol.

s.r.o, 2004, s. 172. ISBN 80-88984-61-0

30

 Generálna rada (General Council) – bola zriadená ako prechodný orgán plniaci úlohy, ktoré je ECB povinná vykonávať v tretej fáze Hospodárskej a menovej únie (HMU), pokiaľ ešte všetky členské štáty Únie nie sú členmi eurozóny. Je tvorená prezidentom ECB, viceprezidentom ECB a guvernérmi národných bánk všetkých členských štátov Európskej únie. Po vstupe všetkých členských štátov do eurozóny, Generálna rada oficiálne zanikne.

1.6.2 ESCB

Európsky systém centrálnych bánk sa skladá z Európskej centrálnej banky (ECB) a národnými centrálnymi bankami (NCB) všetkých členských štátov Európskej únie (EÚ).

Eurosystém zahŕňa ECB a NCB iba tých členských štátov, ktoré menu euro už zaviedli.

Hlavný cieľ Eurosystému je udržiavať cenovú stabilitu v rámci eurozóny a taktiež chrániť kúpnu silu eura.

Zabezpečenie cenovej stability je najdôležitejším príspevkom, ktorým môže menová politika napomáhať pri vytváraní priaznivého ekonomického prostredia a zabezpečovaní vysokej úrovne zamestnanosti. V rámci jednotnej menovej politiky oznámila ECB presnú definíciu svojho hlavného cieľa.²⁷

Cenová stabilita sa tu definovala ako medziročné zvýšenie spotrebiteľských cien menšie ako dve percentá, ale udržanie cenovej stability zo strednodobého hľadiska je cieľ. Hlavným orgánom Európskeho systému centrálnych bánk je Generálna rada, ktorú tvoria všetci guvernéri všetkých národných centrálnych bánk členských štátov Európskej únie a členov Výkonnej rady. Ohraničenie právomocí Generálnej rady bude existovať len dovtedy, kým v Európskej únii budú členské štáty s udelenou výnimkou ako sú napríklad Veľká Británia a Dánsko.

Je nutné podotknúť, že pri zásadných rozhodnutiach týkajúcich sa problematiky meny únie ako takej zohráva najdôležitejšiu úlohu Riadiaca rada. ²⁸

27 Komorník J. a kol. 2004. Európska integrácia v univerzitnom vzdelávaní. Bratislava: EUROUNION, spol.

s.r.o, 2004, s. 172. ISBN 80-88984-61-0

28 Sipko S. 2004.. Hospodárska a menová únia. Bratislava: Ševt a.s., 2004, s. 37. ISBN 80–88707–60–9.

31

2 KOMPARÁCIA EKONOMICKEJ SITUÁCIE VO SVETE A V EUROZÓNE

2.1 Svetová hospodárska kríza 30. rokov 20. Storočia

Svetová hospodárska kríza, ktorá sa označuje za najhoršiu ekonomickú krízu minulého storočia, trvala v rokoch 1929-1933. Priemyselná produkcia sa v Spojených štátoch prepadla o viac ako polovicu, akciové trhy padli na desatinu svojej hodnoty z pred krízy.

Disponibilné príjmy domácností poklesli o 28%. Akciové trhy prepadli na desatinu svojej hodnoty z pred kolapsu. Počet nezamestnaných vzrástol z 1,6 milióna na 12,8 milióna.

Dôvodov, prečo kríza nadobudla takéto obludné rozmery, je niekoľko, no hlavným sú nesprávne kroky autorít pri jej riešení. Depresie totiž bývali tomto období častým javom, no táto bola skutočne veľmi dlhá.²⁹

Prvým z dôvodov bol obrovský rast ponuky peňazí, až 60% nárast v období od roku 1921 až 1929. Tento prudký nárast množstva peňazí v obehu znížil úrokové sadzby, čím sa podporili investície, rast ekonomiky a postup akciových trhov. Zdalo by sa, že takýto postup bol inflačný, ale historické štatistiky potvrdili, že cenová hladina bola v tom období stabilná, a okrem toho ekonomiku v jej raste podporilo aj predchádzajúce zníženie daní.

Situáciu na akciových trhoch považoval Federálny rezervný systém (ďalej len FED) za bublinu a rozhodol sa úrokové sadby zvyšovať, aby akciové trhy umiernil. Za obdobie január 1928 až august 1929 vzrástla diskontná sadzba z úrovne 3,5% na hladinu 6%. Pre zníženie rastu akciových trhov a utesnenia menovej politiky sa podnikli ďalšie kroky – predaj štátnych cenných papierov, čím sa ešte viac znížilo množstvo peňazí v obehu. Vďaka týmto krokom sa znížila ponuka peňazí v priebehu nasledujúcich troch rokov až o 30%. Týmito krokmi tak FED prispel k zhoršeniu tejto krízy, ktorá sa nakoniec stala najhoršou depresiou 20. storočia.

Podniknutím vhodných protiopatrení by kríza pravdepodobne nenabrala také veľké rozmery.

Dokonca aj predseda rady guvernérov FED, Ben Bernanke vtedy priznal, že za zhoršením krízy stál práve FED. Preto jednou z prvých úloh monetárnych autorít, pokiaľ to situácia

29CI KOMODITY a.s., 2003 – 2008, TrimBroker, Veľká hospodárska kríza I. [online] 2009. [cit. 2012-24-04].

Dostupné na internete :

<http://www.cikomodity.com/trhovy-komentar/komentar-velka-hospodarska-kriza-i_05042009.htm