A keďže si vždy potrpel na kvalitnom vzdelaní a rozumovej argumentácii, musel nachádzať rozumové zdôvodnenia zmysluplnosti svojej slovanskej viery, viery v budúcnosť ľudstva, kresťanstva a slovenského národa. Preto ak videl teoretický koncept, ktorý by dal
21Ľudovít Štúr: Nárečie slovenské. In. v Rudolf Dupkala: Štúrovci a Hegel, str. 16.
22 Rudolf Dupkala: Štúrovci a Hegel, str. 20.
23 Vladimír Forst: Ľudovít Štúr, str. 101.
24 „Ja znajúc ho voskrz, znajúc jeho uboleného srdca hlboký cit, jeho duše žiale nad osudom národa slovenského, myslím, že keby aj čierna hodina tá poludňajšia 22. decembra nebola v podobe nešťastnej poľovačky prišla, jeho život zemský nebol by dlhý býval. O tento sa obávali všetci, ktorí znali tento Vezuv ohňov vnútorných. Pohromy národ náš zachvátivšie boli by nám umorili to srdce citné, ten organizmus jeho z najtenších nitiek tu žiaľov, tam radostí zotkaný a nástojky od jednej točne k druhej zmietaný. Jeho vyniesla až k extáze dobrá správa zo sveta slovanského tak ako pekná tvár nadaného slovenského mládenca, alebo reč staríka múdra a hruď slovenskú oduševňujúca; ale na druhej strane zronila v najhlbšiu priepasť žiaľu dušu jeho zradná, chabá duša, pobadaná v národe, alebo charakter neodhodlaný tých, čo povolaní sú slúžiť k dobrému národu! Býval som svedkom nesmiernych týchto pohnutí duše tejto vznešenej.“ (Jozef Miloslav Hurban: Ľudovít Štúr. Rozpomienky, str. 23-24)
25 Rudolf Dupkala: Úvod do filozofie dejín, str. 136.
zmysel jeho cieľu – rozvoju slovanstva a Slovenska, chopil sa ho všetkými silami: „Hlboká depresia až zúfalstvo, ktoré Štúra ovládli po prehratých politických bojoch roku 1848, môžu azda z ľudského hľadiska vysvetliť vieru v možnosť oslobodenia uhorských Slovanov
„mocným východným bratom“.“26 A s postupujúcimi sklamaniami striedajúcimi sa s čiastkovými úspechmi potom postupne menil teoretickú bázu svojho slovansko-ľudského presvedčenia. Štúr však nebol mysliteľom, ktorý by jednoducho upadal do hodnotových súdov, všade, kde to len bolo možné, hľadal rozumové dôvody.27 Kvôli negatívnej slovanskej prítomnosti sa preto utiekal aj k filozofiám dejín, ktorými upadal do postoja, ktorý Karl Popper nazval historicizmom,28 ktorý je však intelektuálne nadradený neusporiadaným hodnotovým súdom a istú úlohu zohral tento postoj pri zachovaní slovenského jazyka a kultúry. Bol nádejou v dobe, keď Slováci nevideli reálnu nádej na politické oslobodenie.
Možno povedať, že Štúr zastával tri rôzne filozofie dejín s dvomi prelomami. Prvým prelomom boli štúdiá v Halle (1838 – 1840) a poznanie filozofie G. W. F. Hegela a iných nemeckých mysliteľov.29 Dovtedy mu bol známy „bežný filozofický racionalizmus, (ktorý) predstavoval históriu ľudstva ako zmeť vzájomne nesúvisiacich udalostí. To sa pre Štúra poznaním Hegelovej filozofie zásadne zmenilo. Vývoj ducha k poznaniu seba samého, aplikovaný na vývoj národov, Štúrovi veľmi vyhovoval, i keď práve tu urobil Štúr na Hegelovej filozofii zásadnú a významnú operáciu. Na vrchol vývoja kultúrnych národov dosadil namiesto národov germánskych Slovanov. Takto chápaný vývoj ľudstva naplnil Štúrových poslucháčov v Bratislave nadšením.“30 Druhým prelomom bola revolúcia meruôsmych rokov (1848 – 1849), presnejšie sklamanie zo Západu, ktoré vyplývalo z neúspechu revolúcie. Píše: „Môžeme otvorene povedať, že po najnovších zlých
26 Dalimír Hajko: Začiatky marxistickej filozofie na Slovensku, str. 29.
27 „významným predpokladom štúrovskej recepcie Hegela bol už pôvodný kontakt štúrovcov s francúzskym osvietenským racionalizmom, ktorým sa „myslenie tejto generácie filozoficky znáročnilo a pojmovo i metodicky pripravilo aj na (neskoršie) prijatie filozofie Hegela.“ Rudolf Dupkala: Štúrovci a Hegel, str. 14. Podobne uvádza Ján Hučko: „Štúr, bojujúc o vlastný vzťah k vede a viere, prikláňal sa k názorom nezávislým od náboženstva. Tu sú jeho korene neskorších snáh, aby sa slovenská spoločnosť „odteologizovala“ a pred doterajšie hlavné záujmy o cirkevný život postavila hospodárske a sociálne otázky, ako aj politické úsilie.“ Citované v Ľudovít Štúr: Dielo I., 1986, str. 11. Tu Hučko zavádza. Štúr síce písal, že sa nestačí venovať náboženstvu, že je potrebné vzdelávať sa a vzmáhať sa k „vyššiemu životu“ spoločenskému. Štúr však nikdy nezavrhoval náboženstvá, ako by si to prial jeho komunistický interpretátor.
28 Štúrov historicizmus opísal Zeleňák. Viď E. Zeleňák: Historicizmus v Štúrovom diele Slovanstvo a svet budúcnosti.
29 Je známym faktom, že Štúra ovplyvnil J. G. Herder svojou filozofiou dejín, na ktorej vrchol postavil Slovanov a v mladosti na lýceu ho ovplyvnil Kant skrze učiteľa filozofie Michala Greguša. Podľa Dupkalu (Štúrovci a Hegel, str. 14) ovplyvnil Štúra okrem Hegela, Herdera a Kanta aj Fichte. Menej je známe, že Štúra ovplyvnili aj Wilhelm von Humboldt a Friedrich List. Ani Dupkala nespomína ich vplyv, a to napriek tomu, že na niektoré časti Štúrovho myslenia mali títo autori významný vplyv, o čom ďalej v texte. Štúr explicitne spomína, že čerpá aj z Humboldta a Lista. Štúr pritom necitoval často, keďže o spoločenskovedných témach písal predovšetkým novinové články, navyše zväčša cenzurované, a často adresované jednoduchému čitateľovi.
30 Vladimír Forst: Ľudovít Štúr, str. 37.
skúsenostiach (s Rakúskom), ťažkých sklamaniach posledných čias sa ich srdcia (Slovanov) úplne otvorili Rusku.“31 Odvrátil sa aj od kapitalizmu, ba dokonca sa odvrátil od slovenčiny, ktorú bol predtým vytvoril. Štúrove dovtedajšie teoretické prístupy boli opustené.32
Všeobecne je možné povedať, že Štúr čerpal najmä z intelektuálnych zdrojov slovanských - slovenských, českých a iných. Mimo Slovanov študoval najmä nemeckých autorov.
Ak teda chceme Štúra pochopiť naozaj komplexne, je potrebné poznať nielen jeho filozofiu, ale aj to, že bol pragmatický bojovník za práva Slovákov, a že, vedomý si zraniteľnosti slovenského národa, tým, že k národu priľnul celým svojím bytím, stal sa zraniteľný aj Štúr svojou osobnosťou: „Jednoducho, Štúr bol živý človek, nie nehybný, kamenný symbol, ktorý nič nebolí a netrápi.“33 Spomenul som, že Štúr bol v istom zmysle pragmatik a že jeho názory a jeho citové prežívanie bolo úzko spojené. Je potrebné ešte osvetliť Štúrovu filozofiu. Poznanie Štúrovej pragmatickosti a osobnosti pritom umožní pochopiť dôvody zmien vo vývoji Štúrovej filozofie. Tak sa nasledujúce úvahy zasadia do adekvátneho rámca platnosti.
2 Teória spontánneho poriadku Ľ udovíta Štúra
V istom období Štúrov spolupracovník Jozef Miloslav Hurban povedal, že sa o ľuďoch, ktorí nehovoria spôsobom, akým hovorili dedovia, hovorí, že sú Hegelovci.34 Podľa mňa tým vystihol novosť a revolučnosť Heglovej filozofie v slovenskom prostredí. Pravdou skutočne je, že Štúrom importovaná Heglova filozofia spôsobila veľké roztržky a osobné krízy niektorých príslušníkov národ obrodzovacieho štúrovského hnutia.35
O Štúrovej filozofii do štúdií v Halle teda nemožno vyhlásiť nič prekvapivé. Bol duchovným potomkom samozrejme Slovanov, ale i neskorých osvietencov, pričom bol študentom kantovca Greguša a bol orientovaný voľnomyšlienkársky.
O niečo viac prekvapení možno nájsť v poslednej etape Štúrovho myslenia a života. Toto obdobie Štúrovho však už tiež bolo mnohokrát reflektované a najmä tieto Štúrove závery boli prijímané ako výsledky Štúrovho celoživotného skúmania. Zdôrazňované pritom bývajú Štúrovo rusofilstvo, obdiv cárizmu a občinového zriadenia, a istotne ešte jeho požiadavka
31Ľudovít Štúr: Slovanstvo a svet budúcnosti, str. 143.
32 Moje členenie Štúrovej filozofie zodpovedá členeniu Štúrovej filozofie Rudolfom Dupkalom. Dupkala skúma predovšetkým Štúrov hegelianizmus. Začiatok Štúrovho hegelianizmu datuje rovnako ako ja do štúdií v Halle, čiže do rokov 1838 - 1840. Potom podľa Dupkalu u Štúra nastupuje pragmatický smer hegelianizmu do neúspešnej revolúcie 1848 – 1849. Po nej u Štúra podľa Dupkalu nastupuje mesianistický smer hegelianizmu.
33 Vladimír Forst: Ľudovít Štúr, str. 101.
34 „Teraz je v móde hovoriť posmešne o Hegelovi, keď niekto píše inak ako písal jeho dedo, je Hegelián ... my sme všetci od našich neprajníkov nazývaní Hegelovcami“ (Rudolf Dupkala: Štúrovci a Hegel, str. 4)
35 Dokumentovanie súhlasných a nesúhlasných reflexií Hegela u štúrovcov a vyvolané Štúrom, je predmetom Dupkalovej knihy Štúrovci a Hegel.
vedieť sa obetovať pre dobro spoločnosti z titulu jednotlivca a obdiv (širšie chápanej) analyzoval tento Štúrov výrok, a to z neskorého, najkolektivistickejšieho obdobia Štúrovej filozofie: „(Komunizmus)...“robí zo všetkých ľudí zaťatých egoistov, likviduje akýkoľvek vývin a mení ľudskú spoločnosť na skleník, na dielňu, kde pracujú všetci jednotlivci mechanicky ako stroje.“36 Je to principiálna kritika socialistickej antropológie. Komunisti podľa Štúra vo svojom spôsobe.“39 Je to priam definícia ontologického individualizmu, v protiklade k platónskemu ontologickému holizmu.40 Vieme, že v Halle Štúr študoval aj Wilhelma von
36Ľudovít Štúr: Slovanstvo a svet budúcnosti. Bratislava 1993, str. 78.
37 Termín osoba prijíma Štúr z kresťanskej personalistiky a od J. G. Herdera. Dokonca ešte aj v knihe Slovanstvo a svet budúcnosti čítame:„v Ríme bola najprv uznaná osoba ako taká, jej uznanie je v každom ohľade náhradou za stráženú politickú slobodu, a tak vzniká vynikajúce rímske právo, za ktoré Rimanov obdivujú všetky
39Ľudovít Štúr: O národných piesňach a povestiach plemien slovanských, str. 95. Širší kontext tohto výroku je takýto: „len pri obcovaní s niekým, kto cíti ako on – človek – nadobúda význam i zdanlivé obcovanie s prírodou, do ktorého človek zachádza len v rozcitlivení duše, hľadajúcej v ňom znázornenie obcovania s tamtým – tj.
svetom duchaplným akýmkoľvek cieľom. ... S ľudstvom, ako ľudstvom, pravda, nikto obcovať nemôže, ale ľudstvo predstavuje každý jednotlivec vo svojom spôsobe.“ Toto dielo bolo prvýkrát vydané v roku 1853, teda v tom istom roku, kedy Štúr písal Slovanstvo a svet budúcnosti. I keď sa Štúr v týchto svojich neskorých dielach odvrátil od západnej spoločnosti, zotrval na pozícii ontologického individualizmu.
40 Podia ontologického individualizmu „ľudská podstata je historicky invariantné abstraktum, spoločné všetkým ľuďom vo všetkých historických dobách, ktoré sa principiálne môže a má realizovať v každom ľudskom jedincovi. Naproti tomu ... ontologický holizmus (kolektivizmus), ktorý sa odvíja od Platónovej teórie