36Ľudovít Štúr: Slovanstvo a svet budúcnosti. Bratislava 1993, str. 78.
37 Termín osoba prijíma Štúr z kresťanskej personalistiky a od J. G. Herdera. Dokonca ešte aj v knihe Slovanstvo a svet budúcnosti čítame:„v Ríme bola najprv uznaná osoba ako taká, jej uznanie je v každom ohľade náhradou za stráženú politickú slobodu, a tak vzniká vynikajúce rímske právo, za ktoré Rimanov obdivujú všetky
39Ľudovít Štúr: O národných piesňach a povestiach plemien slovanských, str. 95. Širší kontext tohto výroku je takýto: „len pri obcovaní s niekým, kto cíti ako on – človek – nadobúda význam i zdanlivé obcovanie s prírodou, do ktorého človek zachádza len v rozcitlivení duše, hľadajúcej v ňom znázornenie obcovania s tamtým – tj.
svetom duchaplným akýmkoľvek cieľom. ... S ľudstvom, ako ľudstvom, pravda, nikto obcovať nemôže, ale ľudstvo predstavuje každý jednotlivec vo svojom spôsobe.“ Toto dielo bolo prvýkrát vydané v roku 1853, teda v tom istom roku, kedy Štúr písal Slovanstvo a svet budúcnosti. I keď sa Štúr v týchto svojich neskorých dielach odvrátil od západnej spoločnosti, zotrval na pozícii ontologického individualizmu.
40 Podia ontologického individualizmu „ľudská podstata je historicky invariantné abstraktum, spoločné všetkým ľuďom vo všetkých historických dobách, ktoré sa principiálne môže a má realizovať v každom ľudskom jedincovi. Naproti tomu ... ontologický holizmus (kolektivizmus), ktorý sa odvíja od Platónovej teórie
Humboldta, jazykovedca a teoretika spontánneho poriadku, a to v origináli.41 Pritom Humboldt v diele, ktoré Štúr študoval, tvrdí, že „každý jednotlivec nesie v sebe celú ľudskú podstatu, aj keď si nachádza individuálnu cestu rozvoja.“42
Ontologický individualizmus tak chráni dôstojnosťčloveka – osoby: „Moc centrálna nie je vstave priraziť k vlasti úmysly a duše jednotlivcov, keď ony samy za tým nejdú a po nej nie sú upriamené.“43 Tu už Štúr akoby parafrázoval slávny výrok giganta teórie spontánneho poriadku, Adama Smitha.44 Je pravdepodobné, že sa toto presvedčenie Štúrovi dostalo sprostredkovane skrze niektorého nemeckého filozofa a nie priamo štúdiom Adama Smitha.
Dôležitosť systému si Štúr takisto uvedomuje: „Najlepšie je to len, keď je taká ústava
participácie jednotlivín na ideách a od Aristotelovej definície človeka (ZOON POLITIKON) a spočíva v tvrdení, že ľudská podstata má konkrétny charakter a ako taká sa realizuje iba v štáte ako celku, pričom jednotlivým indivíduám pripadá iba určitý podiel na ľudskej podstate (daný funkciou, ktorú vykonávajú v rámci spoločenstva ako celku).“ (Ján Pavlík: F. A. Hayek a teorie spontánního řádu, str. 772-773)
41 Slavomír Ondrejovič: Zo slovensko-nemeckých vedecko-kultúrnych vzťahov (Wilhelm von Humboldt a Ľudovít Štúr). In. Wilhelm von Humboldt: O rozmanitosti stavby ľudských jazykov a ich vplyve na rozvoj ľudského rodu, str. 32.
42 Wilhelm von Humboldt: O rozmanitosti stavby ľudských jazykov a ich vplyve na rozvoj ľudského rodu, str. 61.
43 Ľudovít Štúr: Naše položenie vo vlasti. In. Ľudovít Štúr: Reči a state, str. 97.
44 „Naproti tomu systémový človek má sklon byť vo svojej vlastnej domýšľavosti veľmi múdry často je tak okúzlený zdanlivou krásou svojho vlastného ideálneho projektu vlády, že nedokáže zniesť sebamenšiu odchýlku od akejkoľvek jeho časti. Ide dopredu, aby ho v plnosti a vo všetkých jeho častiach zaviedol bez ohľadu na dôležité záujmy alebo silné predsudky, ktoré sa proti nemu môžu stavať. Vyzerá to, že si predstavuje, že môže usporiadať rôznych členov veľkej spoločnosti s rovnakou ľahkosťou, s akou ruka usporiadava rôzne figúrky na šachovnici. Neberie do úvahy, že figúrky na šachovnici nemajú žiaden iný princíp pohybu okrem toho, ktorý im ruka vnucuje, zaťiaľčo na veľkej šachovnici ľudskej spoločnosti má každá malá figúrka svoj vlastný princíp pohybu, úplne odlišný od toho, ktorý by jej mohol chcieť vnútiť zákonodarný zbor. Pokiaľ tieto dva princípy spadajú vjedno a pôsobia rovnakým smerom, hra ľudskej spoločnosti bude pokračovať ľahko a harmonicky a veľmi pravdepodobne bude šťastná a úspěšná. Ak idú proti sebe alebo ak sú odlišné, hra bude prebiehať biedne a spoločnosť sa bude nutne po celú dobu nachádzať v najvyššom stupni zmätku.“ (Adam Smith: Teorie mravních citů, str. xvi – xvii)
45Ľudovít Štúr: Reči a state; str. 129 – 130.
46 Požiadavka zrušenia poddanstva je navyše nevyhnutnou požiadavkou každého nerozporného teoretika spontánneho poriadku. Abstraktne-formálna rovnosť na trhu vo vznikajúcom kapitalizme totiž vyžaduje svoj náprotivok v právnej sfére, čiže abstraktnú rovnosť pred zákonom.
Štúr má pritom aj konkrétnu predstavu o tom, ako bude spoločenský systém slúžiť osobám: „Popustiť im právo slobodného svedomia a presvedčenia, účastných urobiť všetkých v práve napospol, teda ubezpečiť jedného každého z ohľadu jeho osoby, z ohľadu jeho majetnosti a žeby všetko, čokoľvek národ požíva, bolo mu ubezpečenejšie a istejšie, otvoriť každému aký-taký vtok, či bezprostredný alebo prostredný, na záležitosti a veci pospolité. Čím ďalej daktoré národy z tohoto ohľadu priviedli, čím väčšmi jednotlivcom z tohoto ohľadu zadosť urobili, tým dokonalejšiu stvorili vlasť, tým im ju ale aj milšiu, vážnejšiu a obľúbenejšiu urobili.“47 Spoločenský systém má slúžiť možnostiam rozvoja jednotlivcov, pretože všestranný rozvoj je účelom človeka: „i zver sa stará o výživu seba a svojich mladých, človek ale má, čo zveri chýba. Má ducha a tento, vzdelať a rozviť sa musí.“48
Najpravdepodobnejším zdrojom tohto Štúrovho názoru je opäť Wilhelm von Humboldt:
„Skutočným účelom človeka – účelom, ktorý predpisuje naveky nezmeniteľný rozum, a nie premenlivosť citu – je najvyšší a najproporcionálnejší rozvoj jeho síl k jednému celku.
K tomuto rozvoju je sloboda prvou a nevyhnutnou podmienkou. Okrem slobody vyžaduje však rozvoj ľudských síl ešte niečo iné, i keď so slobodou úzko spojené: rozmanitosť situácií. Aj najslobodnejší a najnezávislejší človek žijúci v jednotvárnych podmienkach sa rozvíja menej.“49 Jedná sa pritom o toho istého Wilhelma von Humboldta, ktorého si Hayek veľmi ctil.50
Zdrojom rozvoja človeka je človek sám. Bez spolupráce jeho vôle nie je možné človeka ani obrodiť, ako to Štúr sám neraz zakúsil: „Darmo ti je akéhokoľvek jednotlivca chcieť pripraviť a zdokonaliť bez jeho vlastnej vôle, darmo ti je tak aj národ chcieť povýšiť a k dačomu priviesť bez jeho vlastného sa pohnutia.“51Človek čerpá zdroje vlastného rozvoja v sebe samom: „V duchovnom živote človek sám zo svojej vôle, zo svojho ustanovenia robí a pôsobí a je v obchádzaní so sebou samým slobodným, preto len na tejto postati života národov nachádzame skutky a deje, tu len nachádzame ustavičné sa rozvíjanie a to, čo voláme
47Ľudovít Štúr: Reči a state, str. 95.
48Ľudovít Štúr: Život domáci a pospolitý. In. Ľudovít Štúr: Slovania, bratia!, str. 13.
49 Wilhelm Humboldt: Účel človeka. In. Detmar Doering: Liberalismus v kostce, str. 28. V tomto prípade nemám istotu v identifikácii zdroja Štúrovho názoru, pretože tento Humboldtov spis bol v ilegálnosti, a vydaný bol až roku 1851. Tento názor však Humboldt zastával vždy, preto je pravdepodobné, že Štúr tento názor niekde v Humboldtovom diele vysledoval.
50 „Termín („genetický“) sa znovu zaviedol v roku 1836 u Wilhelma von Humboldta, ktorý v tom istom diele tiež dokazoval, že „ak sa chápe utváranie jazyka – ako je najprirodzenejšie – ako postupné, stane sa nevyhnutným mu pripísať, tak ako všetkému, čo má pôvod v prírode, evolučný systém. Bola to len zhoda okolností, že Humboldt bol tiež veľkým obhajcom individuálnej slobody?“ (F. A. Hayek: Osudná domýšlivost – omyly socialismu, str. 159)
51Ľudovít Štúr: Naše položenie vo vlasti. Citované v Ľudovít Štúr: Reči a state, str. 103.
históriou.“52 Už v tomto výroku možno tušiť teoreticko-historickú metódu, podľa ktorej každý spontánny poriadok vychádza zo svojej zárodočnej bunky.53
Ontologický pohľad na dôstojnosť človeka bol kľúčom k prijatiu teórie spontánneho poriadku, bol mostom medzi Štúrovými dovtedajšími názormi, jeho vierou a vtedy aktuálnymi potrebami slovenského národa, ktoré mohla podľa Štúra najlepšie riešiť práve aplikovaná teória spontánneho poriadku. Práve táto úcta ku každému jednotlivcovi bola predmetom Štúrovho obdivu, ba až adorácie. Práve tento citový prežitok zrejme Štúra priviedol k zastávaniu liberálnych myšlienok, a to už dávno pred štúdiom v Halle a zostal jej verný aj po neúspechu revolúcie meruôsmych rokov 1848/9. Práve preto je táto, antropologická časť54 teórie spontánneho poriadku vhodná ako úvod do, ak sa to tak dá nazvať, Štúrovej teórie spontánneho poriadku.