Vysoká škola ekonomická v Praze Národohospodá ř ská fakulta
Ľ UDOVÍT ŠTÚR, TEÓRIA SPONTÁNNEHO PORIADKU
A VÝVOJ SLOVENSKEJ SPOLO Č NOSTI
bakalá ř ská práce
Autor: Tomáš Krištofóry
Vedoucí práce: Ing. Pavel Chalupní č ek
Rok: 2006
Prehlasujem na svoju č es ť , že som bakalársku prácu vypracoval samostatne a s použitím uvedenej literatúry.
Tomáš Krištofóry
V Prahe, d ň a 20. 12. 2006
JEL: P110, B310, B000, A120
Kľúčové slová: teória spontánneho poriadku; interdependencia systémov; Slovensko; dejiny ekonomických teórií; Ľudovít Štúr
Abstrakt: Ľudovít Štúr bol v 19. storočí najvýznamnejším učencom a vedúcou osobnosťou slovenský národ obrodzovacieho hnutia. Doteraz je považovaný za konzervatívneho, prípadne sociálno-demokratického mysliteľa, niekedy je dokonca interpretovaný ako latentný fašista alebo komunista. Po diskusiách s týmito interpretátormi dochádzam k záveru, že Ľudovít Štúr bol do roku 1849 klasický liberál a v rokoch 1840 až 1849 bol teoretik spontánneho poriadku.
Zmienenú teóriu u nás znovu rozvíja až dnes Ján Pavlík a to po vzore Barryho Smitha a v tradícii Adama Smitha a F. A. Hayeka. Z pozície tejto teórie potom analyzujem súčasnú situáciu slovenskej spoločnosti. Prístupom tejto teórie následne aktualizujem Štúrov odkaz dnešnej spoločnosti. Pri odporúčaní politík nezabúdam na to, že systém ekonomický, politický a morálny sú interdependentné. Zmena v jednom subsystéme pritom má vplyv na ďalší vývoj ostatných dvoch systémov.
Abstract: Ľudovít Štúr was the most prominent scholar and the leader of the Slovak nation rebirth movement of the 19th century. To the date, he has been considered as a conservative and sometimes he’s been even believed to be the antecedent of fascism or socialism. The theory of spontaneous order was rediscovered recently in Slovakia by Ján Pavlík, the first after Štúr. Pavlík develops this theory after the example of Barry Smith and in the tradition of Adam Smith and F. A. Hayek. In the light of this theory I discussed these other opinions about Štúr’s thought. The outcome of these studies applied on the thought of Ľudovít Štúr is that every other way of interpretation of Štúr failed in its attempt to explain the thought of Štúr, at least in 1840s. I found clear evidence that, quite on the contrary, Štúr was a classical liberal until unsuccessful revolution of the years 1848 and 1849. What is more, from 1840 until the 1849 he was adherent of the theory of the spontaneous order. With the methodological help of the theory of spontaneous order of Štúr I analyze Slovak current situation. Lastly, I try to fit his opinions to our present societal problems. The conclusion for us is that we should build our attempts of solving our societal problems on the clear wisdom that the development of one of the subsystems of the society – political, economic and moral and cultural needs to be supported by the development of the two other systems.
Obsah
Úvod ... 1
1 Kým a čím bol Ľudovít Štúr? ... 4
1.1 Bol Štúr výhradne teoretik?... 4
1.2 Prehliadaná charakteristika – Štúr bol pragmatik... 5
1.3 Prehliadaná charakteristika - Štúrova osobnosť... 6
1.4 Štúr komplexný – teoretik, pragmatik i človek ... 6
2 Teória spontánneho poriadku Ľudovíta Štúra ... 8
2.1 Základ Štúrovej teórie spontánneho poriadku - koncept osoby a ontologický individualizmus ... 9
2.2 Metodologické problémy uchopenia Štúrovej teórie spontánneho poriadku ... 12
2.3 Interpretácie Štúrovej teórie spontánneho poriadku... 13
2.4 Vlastnosti Štúrovej teórie spontánneho poriadku... 17
2.5 Úloha vlády, jednotlivca a občianskej spoločnosti... 21
2.6 Aplikácia Štúrovej teórie spontánneho poriadku na súdobé spoločenské problémy... 23
2.6.1 Aplikácia Štúrovej teórie spontánneho poriadku na súdobé ekonomické problémy ... 25
Záver... 27
Použitá literatúra... 30
Úvod
„Nepoznávali sme požadovania času nášho a potreby naše vlastné a kde niet poznania, tam ani niet zadosťučinenia potrebám takýmto, tam niet napravenia.“
Ľudovít Štúr, 18451 Stáva sa, že nejaké kultúrne dedičstvo je storočia zabudnuté, a potom, po akomsi náhodnom objave, sa ukáže jeho aktuálna platnosť. Tak bol celé storočia pre stredovekých kresťanských teológov autoritou filozof Platón, ktorého recipoval v 5. storočí Aurelianus Augustinus. Až jedného dňa, v 13. storočí, keď bolo objavené stratené dielo Aristotela, zaujal Aristoteles mladého mnícha Tomáša Akvinského. Tomáš mal pocit, že Aristoteles má svojím realizmom potenciál prínosu pre katolícku teológiu a pastoráciu. Pritom Sv. Tomáša Akvinského a Aristotela delilo priepastných 15 storočí!2
Ľudovít Štúr (* 28. 10. 1815 – † 12. 1. 1856) je jednoznačne najvýznamnejšou slovenskou osobnosťou 19. storočia. Bol nielen naším prvým politikom, ktorý mal všetky predpoklady, ambície a nezlomne vytrvalú snahu politicky, morálne a ekonomicky oslobodiť jednotlivcov i spoločenstvá na Slovensku.3
Každopádne, jeho myslenie – svojou hrdinskou obetou a levím prínosom k oslobodeniu Slovákov - zanechalo hlboké stopy v myslení jeho rovesníkov a nasledujúcich generácií národovcov. Nech už boli dôvody názorového vývoja slovenskej inteligencie po Štúrovej smrti akékoľvek, bol v nej badateľný všeobecný príklon k sociálnej demokracii a k rusofilstvu. Boli zdôrazňované najmä tieto aspekty jeho spoločenských názorov. Toto sa deje dodnes. Štúra majú mnohí za konzervatívca – podľa nich Štúrov odkaz nám je, že sú potrebné morálne hodnoty a štátne zásahy do ekonomiky. Iní ho majú dokonca za predchodcu fašizmu a za socializmu sa tvrdilo, že Štúr bol vlastne komunista. Ak sa nájde niekto, kto upozorní na jeho klasicky liberálne myšlienky spred neúspešnej revolúcie, hneď sám tieto závery spochybňuje tým, že Štúr neskôr názory zmenil.4
A čo ak je to všetko inak? Čo ak Štúrov odkaz nám je preskúmať pôvod našej kultúry, zobrať si to najlepšie z nej a preskúmať pravé hodnoty klasického liberalizmu a aplikovať ich v našej krajine a dať tak príklad ostatným krajinám Európy? Čo ak je možné vysvetliť neskoršiu zmenu Štúrových názorov a ukázať, že celý život mu nešlo o nič iné, ako o pravú slobodu? Veď on sám tvrdí: „každá duša slovenská, ktorá len trochu myslieť počala, otroctvo a rabstvo najväčšmi, ako byť môže, si oškliví a že každú slobodu, nie, pravda, bezuzdnú a
1Ľudovít Štúr: Čo chceme s novinami našimi? Slovenskie narodnie novini, 1. 8. 1845
2 Porovnaj s Michael Novak: Filosofie svobody, str. 172.
3 Porovnaj s Vladimír Forst: Ľudovít Štúr, str. 11.
4 Napríklad Svetoslav Bombík
sebevoľnú, ale zákonnú a rozumnú si žiada a po nej túži.“5 Ako konvenčne vychovaný som bol prekvapený, ako veľmi Štúr zdôrazňoval pravú slobodu, a to aj po revolúcii 1848/1849. Je potrebné túto tézu preskúmať. Pritom súhlasím so slovami nášho súčasného prezidenta: „To, čo nášmu Slovensku v Ľudovítovi Štúrovi bolo dané, to prijmime s vďakou a rozmýšľajme, ako by sme sa poučili na tomto neobyčajnom vzore a rozvinuli do plnosti jeho duchovný a politický odkaz.
Dal by Boh, aby sme aj dnes mali takú osobnosť, ktorá vie zjednotiť spoločnosť, bez ohľadu na náboženstvo a politické presvedčenie. Štúr nech je príkladom obetavého verejného činiteľa, opravdivým príkladom. Veď aj on sám hovoril, že "Príklad jeden, ktorý je opravdivý, platí viac než tisíc rýchle zapadajúcich slov".“6
Štúrov naozaj obdivuhodný príklad tkvie predovšetkým v jeho interdisciplinárnom prístupe, v jeho systematickom myslení. Filozofické pozadie tohto Štúrovho systematického myslenia sa pochopiteľne vzťahuje k Hegelovi.7 Opomína sa však fakt, že Hegel bol teoretik spontánneho poriadku8 a že Štúr čerpal svoje systematické myslenie v 40-rokoch 19. storočia predovšetkým u nemeckých teoretikov spontánneho poriadku, okrem Hegela najmä u Wilhelma von Humboldta9. Ten bol významným klasickým liberálom.
Mnohí klasickí liberáli sa principiálne dištancujú od politiky. Rozumiem, ale ak raz má byť klasický liberalizmus aplikovaný, je potrebné, aby sa nejaký politik z titulu svojej moci vzdal svojej moci. Navyše by to bolo plne v súlade so systematickým myslením Štúra.
Politický a ekonomický systém navzájom súvisia a akúkoľvek hospodárskopolitickú zmenu je možné previesť len po spolupráci sfér politickej a ekonomickej.
Politik navyše nemusí byť automaticky nemorálny človek. Adam Smith netvrdil, že ľudia sú sebeckí.10Ľudia majú rôzne motivácie, ktoré predstavujú ich vlastný záujem. Ak mám túto
5Ľudovít Štúr: Neopúšťajme sa! In. Ľudovít Štúr: Slovania, bratia!, str. 37 – 38.
6 Ivan Gašparovič: Príhovor prezidenta SR Ivana Gašparoviča pri príležitosti Celonárodnej pietnej spomienky na 150. výročie úmrtia Ľudovíta Štúra v Modre, 12. januára 2006.
7 „My len na podstate filozofie veľkého Hegela môžeme ďalej stavať … My si filozofiu túto prerobíme, ale najprv si ju musíme pevne privlastniť.“ Citované v Rudolf Dupkala: Štúrovci a Hegel, str. 13.
8 „Kantov najväčší nasledovník Hegel potom objavil, že pokiaľ sa rozvíjanie vnútornej účelnosti v organizme realizuje prostredníctvom vhodne štruktúrovaných zákonitých kauzálnych dejov (v prípade živého organizmu ide o deje mechanické a chemické) a pokiaľ sa kruhový sebavzťah, realizujúci sa v trhovom poriadku prostredníctvom štrukturácie kvázizákonitých (kvázimechanických) procesov realizácie ľudských sklonov, interpretuje tiež v termínoch vnútornej účelnosti, potom existuje zásadná štrukturálna zhoda medzi živým organizmom a kváziorganickým (ľudským vedomím sprostredkovaným) trhovým poriadkom.“ Ján Pavlík: F. A.
Hayek a teorie spontánního řádu, str. 14.
9 „Niet však sporu, že niektoré výklady Ľ. Štúra veľmi silne pripomínajú najmä W. von Humboldta, a to tak duchom, ako aj terminológiou.“ Slavomír Ondrejovič: Zo slovensko-nemeckých vedecko-kultúrnych vzťahov (Wilhelm von Humboldt a Ľudovít Štúr). In. Wilhelm von Humboldt: O rozmanitosti stavby ľudských jazykov a ich vplyve na rozvoj ľudského rodu, str. 32.
10 „Nech je už dovolené pokladať človeka za akokoľvek sebeckého, napriek tomu v jeho prirodzenosti existujú princípy, ktoré spôsobujú, že je zainteresovaný na osude iných ľudí a že ich šťastie je pre neho nevyhnutné,
prácu niečomu venovať, tak je to túžba – a modlitba – aby raz vystúpil taký slovenský politik, ktorému by mravnosť a klasický liberalizmus boli princípom – v teórii i praxi. Napokon, politické poslanie je podľa Štúrom prijatej časti Hegelovej filozofie najvyšším poslaním človeka.
My myslitelia pritom musíme byť pokorní a musíme byť schopní priznať si v svetle nových znalostí, že sme sa mýlili. Pretože je možné, že myslitelia doteraz ovplyvňovali veci verejné najčastejšie spôsobom, ktorý nepodporoval rozvoj jednotlivcov a ich národov, len sme o tom nevedeli, lebo sme doterajším izolovaným uvažovaním neboli schopní prijať závery iných vied.
Na rozdiel od Aristotela sa síce žiadne nové Štúrovo dielo neobjavilo, no prístup, na ktorom Štúr staval svoje dielo do revolúcie rokov 1848/1849 zrejme nebol odvtedy na Slovensku pestovaný, a už vôbec nie v súvislosti s Ľudovítom Štúrom. Táto situácia sa však nedávno zmenila. Teória spontánneho poriadku sa totiž na územie Slovenska vrátila zásluhou Jána Pavlíka a jeho diela F. A. Hayek a teorie spontánního řádu. Táto filozofia – teória spontánneho poriadku – sa na Slovensko dostáva až dnes, po 160 rokoch. Jedine poznanie tejto filozofie mi umožnilo prezrieťĽudovítovo dielo a prehodnotiť jeho odkaz pre nás.
Pre podporenie tejto hypotézy na začiatok postačí pripomenúť, že teória spontánneho poriadku vyrástla z výroku Giambattistu Vica il mondo va da se, čo znamená „svet sa pohybuje zo seba samého“, čo potom podľa tejto teórie platí aj o človeku a ľudstve. A ako to súvisí so Štúrom? Štúr napríklad požadoval od Uhorského snemu faktické zrušenie poddanstva, čiže abstraktnú rovnosť ľudí pred zákonom - čo je sama o sebe požiadavka typická pre zástancov teórie spontánneho poriadku – výrazmi teórie spontánneho poriadku:
„Ak snem krajinský dielo, ktoré začal, zavŕšiť chce, ak chce, aby sa v krajine našej samo od seba všetko prirodzene rozvíjalo, a nešlo neprirodzeným, dákymsi násilným spôsobom, tu sa ešte o prostriedky vykúpenia postarať musí.“11
Primárnym cieľom tejto práce je teda uchopiť a čo najvystížnejšie predstaviť Štúrovu teóriu spontánneho poriadku. Ďalším cieľom tejto práce je predstavenie spoločenskovedných implikácií tohto nového objavu v Štúrovom myslení.
i keď z neho nemá nič iné než radosť, že je jeho svedkom.“ (Adam Smith: Teorie mravních citů, str. 5) Teória rozporu Teórie mravných citov a Bohatstva národov, tzv. Adam Smith problem je nepravdivá, viď Ján Pavlík: F.
A. Hayek a teorie spontánního řádu, str. 570 – 575.
11Ľudovít Štúr: Kde leží naša bieda? In. Ľudovít Štúr: Slovania, bratia!, str. 24.
1 Kým a č ím bol Ľ udovít Štúr?
Osobnosť veľkosti Ľudovíta Štúra nemohla zostať historikmi nepovšimnutá. Bolo o ňom napísaných niekoľko desiatok kníh. Keďže chcem touto prácou poukázať na niektoré nepovšimnuté, avšak mimoriadne dôležité rysy Štúrovho myslenia, musím pre správnosť uviesť doterajšie typické interpretácie Štúra a najmä tie, ktoré sú relevantné k téme tejto práce. Na základe polemiky s týmito názormi následne prednesiem môj pohľad na isté rysy myslenia Ľudovíta Štúra.
Je v prvom rade rozhodne možné uvažovať o Štúrovi len spôsobom, aký si on sám zvolil – vyznal sa v politológii, jazykovede, filozofii, práve a ekonómii, ale všetko poznanie mu predovšetkým slúžilo službe slovanstvu a ľudstvu a až následne, ak vôbec, službe spoločenskovedným názorom samotným.
1.1 Bol Štúr výhradne teoretik?
Lenže práve pre tento moment, že v mnohých rozsiahlych pasážach svojho diela obhajoval vyslovene niektoré konkrétne spoločenskovedné názory, prirodzene s dôrazom na službu ľudstvu, slovanstvu a kresťanstvu, nabudil u svojich intelektuálnych potomkov nálady interpretovať jeho dielo ako službu niektorému spoločenskovednému názoru. Ako som už spomenul, Štúr prekonal istý intelektuálny vývoj a tento fakt dopomohol k pluralite teoretických interpretácií Štúra. Nasledujúci výpočet konkurenčných interpretácií Štúra nie je vyčerpávajúci, zahŕňa len pohľady, ktoré sú najvýznamnejšie pre ciele tejto práce. Nikoho snáď neprekapí, že rôzne interpretácie sú poplatné dobe svojho vzniku. Bol považovaný za rusofilského takmer socialistu,12 ďalej umierneného socialistu,13 ale i demokraticko- kapitalistického mysliteľa, ktorý vkladal prehnané nádeje do Ruska a Slovanstva, čo je však podľa tohoto názoru historicky pochopiteľné a ospravedlniteľné.14 Štúr sa, ako vedúca osobnosť slovenského obrodeneckého hnutia, samozrejme nevyhol marxizácii svojej osoby.
Po roku 1989 sa znovuobjavujú názory 30. rokov. Na jednej strane je Štúr väčšinou považovaný za stredo-ľavého rusofilského mysliteľa, prečo ho niektorí15 nemôžu vystáť a iní
12 Túto Štúrovskú tradíciu rozšíril Svätozár Hurban Vajanský. Zastávali ju aj slovenskí vojaci prebehnuvší na ruskú stranu frontu v prvej i druhej svetovej vojne. Do istej miery ju stále zastáva Matica Slovenská.
13 Napríklad Alois Jirásek, vydavateľ jeho diela Slovanstvo a svet budúcnosti v roku 1931.
14 Napríklad vydavateľ Jozef Šimko z Matice Slovenskej, ktorá vydala viacero Štúrových kníh v 30. rokoch 20.
storočia.
15 Napríklad Svetoslav Bombík
s ním naopak práve preto sympatizujú16, na druhej strane je hŕstka mysliteľov, ktorí v Štúrovom diele nesmelo objavujú názory blízke klasickému liberalizmu.17
1.2 Prehliadaná charakteristika – Štúr bol pragmatik
Štúr nepatril medzi tých, ktorí by obľubovali teoretizovanie bez predstavy o praktickom využití svojich teórií. Veľmi pragmatickým bol jeho niekoľkoročný boj proti Budínskym a Viedenským úradom za založenie slovenských novín. Keď potom napokon predsa získal v roku 1845 povolenie k vydávaniu Slovenských národných novín, bol pragmatickým šéfredaktorom, pretože si bol vedomý, že za razantnejšie slová za slovenský národ, čo vtedy znamenalo útočiť proti Viedni či Budapešti, by mu boli veľmi ľahko zobrať licenciu k vydávaniu novín. Za lojálnosť voči vláde bol potom rodákmi kritizovaný18: „A čože sa prtošja? (ľavicová opozícia – pozn. F. R.) Čo nevidia, čo sme od vládi dostali? Vláda nám teraz hovie vo všetkom, dala nám novini, ide nám potvrdiť Tatrín, stolicu slovanskú atď. Či máme proti nej písať? Či nám, keby sme sa proti nej ozvali, jedno jej kývnutie nemôže všetko zničiť? A čo páni quasiliberáli to, o by sme takto samovoľne stratili, budú nám schopní vybojovať?“19 Ako vidíme, Štúr nebol len teoretik, ktorý musí lipnúť na svojich teóriách. Bol aj praktik v boji za rozvoj Slovákov a preto musel byť aj prozreteľne pragmatický.
Bombík a ostatní, čo mali Štúra najmä za teoretika teda opomínajú známy fakt, že
„slovenské filozofické myslenie v celých svojich dejinách malo sklon riešiť filozofické otázky z hľadiska potrieb človeka v konkrétnej spoločensko-historickej situácii, ako príslušníka konkrétneho národného a sociálneho celku. Úzka nadväznosť na spoločenskú prax nezriedka viedla k uprednostňovaniu etických, filozoficko-politických a vôbec sociálno-filozofických otázok pred užšie chápanou ontologickou a gnozeologickou problematikou.“20 Platí to o celej slovenskej filozofickej histórii, a tiež o Štúrovi. On sám píše: „Nič nepomáha všetko naše formulkovanie, nič všetka suchá teória, keď sa od života odtrhne, ba s ním práve do odporu sa postaví ... Preto sa vždy na to pozor dávať musí, keď s dačím pred svet vystupujeme, či je
16 Ich zoznam by bol nesmierne dlhý. Matica Slovenská, Slovenská národná strana, extrémistická Slovenská pospolitosť, Ján Hučko, Rudolf Dupkala, Miroslav Kováčik..
17 Zatiaľ viem o dvojici Slavomír Ondrejovič a Vladimír Forst. Je pozoruhodné, že Forst publikoval svoje postrehy o Štúrovi už za socializmu, v roku 1986.
18 Ján Francisci písal Štúrovi takto: „Čo by mal byť princíp novín našich? Čo sa obsahu týka rovnoprávnosť, sloboda občianska, prístup k verejným úradom, istota osobná i majetku atď. atď. a z ohľadu formy – liberalizmus.“ Citované v Fraňo Ruttkay: Ľudovít Štúr ako novinár, str. 192. Vzhľadom k systematickosti a nutnej časovej následnosti inšpirovania najprv zmeny mravnosti, vzdelania a až následne ekonomiky a politiky je však potrebné povedať, že Štúr bol liberálnejší než všetci jeho kritici. Navyše, rovnako ako jeho priateľ Karel Havlíček-Borovský, zastával cestu zákonného odporu.
19 Fraňo Ruttkay: Ľudovít Štúr ako novinár, str. 197.
20 Dalimír Hajko: Začiatky marxistickej filozofie na Slovensku, str. 10.
to životu treba, či mu je to teraz príhodné, či to bude preň.“21 Ak Bombík píše o Štúrovi, že bol Hegelovec, je vhodné uvedomiť si, že „Štúrova reflexia Hegelovej filozofie mala prevažne obrodenecko-pragmatický charakter.“22 V tomto duchu je teda potrebné chápať aj nasledujúce úvahy o Štúrovej teórii spontánneho poriadku.
1.3 Prehliadaná charakteristika - Štúrova osobnos ť
Bombík zabudol ešte na jednu, u Štúra mimoriadne dôležitú vec. Keďže nič nepomáha suchá teória, keď sa odtrhne od života, je nevhodné všetky vyslovené názory pripisovať na vrub filozofie autora. Je potrebné tiež, a u Štúra zvlášť, uvažovať aj o vplyve osobnostných čŕt autora. O Štúrovi je pritom známe, že bol „abstraktný idealista, sangvinistický optimista, ale i pesimistický melancholik.“23 O citlivosti Štúrovej povahy presvedčivo svedčí jeho najbližší spolupracovník a životopisec Jozef Miloslav Hurban.24 Štúr bol veľkou osobnosťou, bol však vnútorne veľmi zraniteľný. Bol zraniteľný, nakoľko bol zraniteľný jeho národ. Ak platí, že
„človek nemôže žiť bez zmyslu a to bez zmyslu celkového a absolútneho, lebo ... nemôže žiť v istote nezmyselnosti,“25 pre Štúra to platí dvojnásobne. Bol svedkom zanikania slovanských národov v Lužiciach, vedel dobre o smrteľnom nebezpečenstve pre ním milovaný slovenský národ. Štúr veril, že sa narodil ako Slovák. Veril, že Boh ho stvoril ako Slováka. A podľa Štúrovej silnej viery je nutné pokračovať v diele Stvoriteľa. Preto, i keď bol svedkom fatálnych neúspechov – a všetky ním hlboko zatriasli – nikdy nestrácal nádej na oslobodenie Slovanov a zvlášť Slovákov. Túto jeho nádej je možné nazvať „slovanskou vierou“, ako to Štúr sám nazýval. Bez „slovanskej viery“ by Ľudovít Štúr nebol Ľudovítom Štúrom.
1.4 Štúr komplexný – teoretik, pragmatik i č lovek
A keďže si vždy potrpel na kvalitnom vzdelaní a rozumovej argumentácii, musel nachádzať rozumové zdôvodnenia zmysluplnosti svojej slovanskej viery, viery v budúcnosť ľudstva, kresťanstva a slovenského národa. Preto ak videl teoretický koncept, ktorý by dal
21Ľudovít Štúr: Nárečie slovenské. In. v Rudolf Dupkala: Štúrovci a Hegel, str. 16.
22 Rudolf Dupkala: Štúrovci a Hegel, str. 20.
23 Vladimír Forst: Ľudovít Štúr, str. 101.
24 „Ja znajúc ho voskrz, znajúc jeho uboleného srdca hlboký cit, jeho duše žiale nad osudom národa slovenského, myslím, že keby aj čierna hodina tá poludňajšia 22. decembra nebola v podobe nešťastnej poľovačky prišla, jeho život zemský nebol by dlhý býval. O tento sa obávali všetci, ktorí znali tento Vezuv ohňov vnútorných. Pohromy národ náš zachvátivšie boli by nám umorili to srdce citné, ten organizmus jeho z najtenších nitiek tu žiaľov, tam radostí zotkaný a nástojky od jednej točne k druhej zmietaný. Jeho vyniesla až k extáze dobrá správa zo sveta slovanského tak ako pekná tvár nadaného slovenského mládenca, alebo reč staríka múdra a hruď slovenskú oduševňujúca; ale na druhej strane zronila v najhlbšiu priepasť žiaľu dušu jeho zradná, chabá duša, pobadaná v národe, alebo charakter neodhodlaný tých, čo povolaní sú slúžiť k dobrému národu! Býval som svedkom nesmiernych týchto pohnutí duše tejto vznešenej.“ (Jozef Miloslav Hurban: Ľudovít Štúr. Rozpomienky, str. 23- 24)
25 Rudolf Dupkala: Úvod do filozofie dejín, str. 136.
zmysel jeho cieľu – rozvoju slovanstva a Slovenska, chopil sa ho všetkými silami: „Hlboká depresia až zúfalstvo, ktoré Štúra ovládli po prehratých politických bojoch roku 1848, môžu azda z ľudského hľadiska vysvetliť vieru v možnosť oslobodenia uhorských Slovanov
„mocným východným bratom“.“26 A s postupujúcimi sklamaniami striedajúcimi sa s čiastkovými úspechmi potom postupne menil teoretickú bázu svojho slovansko-ľudského presvedčenia. Štúr však nebol mysliteľom, ktorý by jednoducho upadal do hodnotových súdov, všade, kde to len bolo možné, hľadal rozumové dôvody.27 Kvôli negatívnej slovanskej prítomnosti sa preto utiekal aj k filozofiám dejín, ktorými upadal do postoja, ktorý Karl Popper nazval historicizmom,28 ktorý je však intelektuálne nadradený neusporiadaným hodnotovým súdom a istú úlohu zohral tento postoj pri zachovaní slovenského jazyka a kultúry. Bol nádejou v dobe, keď Slováci nevideli reálnu nádej na politické oslobodenie.
Možno povedať, že Štúr zastával tri rôzne filozofie dejín s dvomi prelomami. Prvým prelomom boli štúdiá v Halle (1838 – 1840) a poznanie filozofie G. W. F. Hegela a iných nemeckých mysliteľov.29 Dovtedy mu bol známy „bežný filozofický racionalizmus, (ktorý) predstavoval históriu ľudstva ako zmeť vzájomne nesúvisiacich udalostí. To sa pre Štúra poznaním Hegelovej filozofie zásadne zmenilo. Vývoj ducha k poznaniu seba samého, aplikovaný na vývoj národov, Štúrovi veľmi vyhovoval, i keď práve tu urobil Štúr na Hegelovej filozofii zásadnú a významnú operáciu. Na vrchol vývoja kultúrnych národov dosadil namiesto národov germánskych Slovanov. Takto chápaný vývoj ľudstva naplnil Štúrových poslucháčov v Bratislave nadšením.“30 Druhým prelomom bola revolúcia meruôsmych rokov (1848 – 1849), presnejšie sklamanie zo Západu, ktoré vyplývalo z neúspechu revolúcie. Píše: „Môžeme otvorene povedať, že po najnovších zlých
26 Dalimír Hajko: Začiatky marxistickej filozofie na Slovensku, str. 29.
27 „významným predpokladom štúrovskej recepcie Hegela bol už pôvodný kontakt štúrovcov s francúzskym osvietenským racionalizmom, ktorým sa „myslenie tejto generácie filozoficky znáročnilo a pojmovo i metodicky pripravilo aj na (neskoršie) prijatie filozofie Hegela.“ Rudolf Dupkala: Štúrovci a Hegel, str. 14. Podobne uvádza Ján Hučko: „Štúr, bojujúc o vlastný vzťah k vede a viere, prikláňal sa k názorom nezávislým od náboženstva. Tu sú jeho korene neskorších snáh, aby sa slovenská spoločnosť „odteologizovala“ a pred doterajšie hlavné záujmy o cirkevný život postavila hospodárske a sociálne otázky, ako aj politické úsilie.“ Citované v Ľudovít Štúr: Dielo I., 1986, str. 11. Tu Hučko zavádza. Štúr síce písal, že sa nestačí venovať náboženstvu, že je potrebné vzdelávať sa a vzmáhať sa k „vyššiemu životu“ spoločenskému. Štúr však nikdy nezavrhoval náboženstvá, ako by si to prial jeho komunistický interpretátor.
28 Štúrov historicizmus opísal Zeleňák. Viď E. Zeleňák: Historicizmus v Štúrovom diele Slovanstvo a svet budúcnosti.
29 Je známym faktom, že Štúra ovplyvnil J. G. Herder svojou filozofiou dejín, na ktorej vrchol postavil Slovanov a v mladosti na lýceu ho ovplyvnil Kant skrze učiteľa filozofie Michala Greguša. Podľa Dupkalu (Štúrovci a Hegel, str. 14) ovplyvnil Štúra okrem Hegela, Herdera a Kanta aj Fichte. Menej je známe, že Štúra ovplyvnili aj Wilhelm von Humboldt a Friedrich List. Ani Dupkala nespomína ich vplyv, a to napriek tomu, že na niektoré časti Štúrovho myslenia mali títo autori významný vplyv, o čom ďalej v texte. Štúr explicitne spomína, že čerpá aj z Humboldta a Lista. Štúr pritom necitoval často, keďže o spoločenskovedných témach písal predovšetkým novinové články, navyše zväčša cenzurované, a často adresované jednoduchému čitateľovi.
30 Vladimír Forst: Ľudovít Štúr, str. 37.
skúsenostiach (s Rakúskom), ťažkých sklamaniach posledných čias sa ich srdcia (Slovanov) úplne otvorili Rusku.“31 Odvrátil sa aj od kapitalizmu, ba dokonca sa odvrátil od slovenčiny, ktorú bol predtým vytvoril. Štúrove dovtedajšie teoretické prístupy boli opustené.32
Všeobecne je možné povedať, že Štúr čerpal najmä z intelektuálnych zdrojov slovanských - slovenských, českých a iných. Mimo Slovanov študoval najmä nemeckých autorov.
Ak teda chceme Štúra pochopiť naozaj komplexne, je potrebné poznať nielen jeho filozofiu, ale aj to, že bol pragmatický bojovník za práva Slovákov, a že, vedomý si zraniteľnosti slovenského národa, tým, že k národu priľnul celým svojím bytím, stal sa zraniteľný aj Štúr svojou osobnosťou: „Jednoducho, Štúr bol živý človek, nie nehybný, kamenný symbol, ktorý nič nebolí a netrápi.“33 Spomenul som, že Štúr bol v istom zmysle pragmatik a že jeho názory a jeho citové prežívanie bolo úzko spojené. Je potrebné ešte osvetliť Štúrovu filozofiu. Poznanie Štúrovej pragmatickosti a osobnosti pritom umožní pochopiť dôvody zmien vo vývoji Štúrovej filozofie. Tak sa nasledujúce úvahy zasadia do adekvátneho rámca platnosti.
2 Teória spontánneho poriadku Ľ udovíta Štúra
V istom období Štúrov spolupracovník Jozef Miloslav Hurban povedal, že sa o ľuďoch, ktorí nehovoria spôsobom, akým hovorili dedovia, hovorí, že sú Hegelovci.34 Podľa mňa tým vystihol novosť a revolučnosť Heglovej filozofie v slovenskom prostredí. Pravdou skutočne je, že Štúrom importovaná Heglova filozofia spôsobila veľké roztržky a osobné krízy niektorých príslušníkov národ obrodzovacieho štúrovského hnutia.35
O Štúrovej filozofii do štúdií v Halle teda nemožno vyhlásiť nič prekvapivé. Bol duchovným potomkom samozrejme Slovanov, ale i neskorých osvietencov, pričom bol študentom kantovca Greguša a bol orientovaný voľnomyšlienkársky.
O niečo viac prekvapení možno nájsť v poslednej etape Štúrovho myslenia a života. Toto obdobie Štúrovho však už tiež bolo mnohokrát reflektované a najmä tieto Štúrove závery boli prijímané ako výsledky Štúrovho celoživotného skúmania. Zdôrazňované pritom bývajú Štúrovo rusofilstvo, obdiv cárizmu a občinového zriadenia, a istotne ešte jeho požiadavka
31Ľudovít Štúr: Slovanstvo a svet budúcnosti, str. 143.
32 Moje členenie Štúrovej filozofie zodpovedá členeniu Štúrovej filozofie Rudolfom Dupkalom. Dupkala skúma predovšetkým Štúrov hegelianizmus. Začiatok Štúrovho hegelianizmu datuje rovnako ako ja do štúdií v Halle, čiže do rokov 1838 - 1840. Potom podľa Dupkalu u Štúra nastupuje pragmatický smer hegelianizmu do neúspešnej revolúcie 1848 – 1849. Po nej u Štúra podľa Dupkalu nastupuje mesianistický smer hegelianizmu.
33 Vladimír Forst: Ľudovít Štúr, str. 101.
34 „Teraz je v móde hovoriť posmešne o Hegelovi, keď niekto píše inak ako písal jeho dedo, je Hegelián ... my sme všetci od našich neprajníkov nazývaní Hegelovcami“ (Rudolf Dupkala: Štúrovci a Hegel, str. 4)
35 Dokumentovanie súhlasných a nesúhlasných reflexií Hegela u štúrovcov a vyvolané Štúrom, je predmetom Dupkalovej knihy Štúrovci a Hegel.
vedieť sa obetovať pre dobro spoločnosti z titulu jednotlivca a obdiv (širšie chápanej) inštitúcie rodiny. Je zrejme jasné, čo z toho sa páčilo komunistom a čo sa páči dnešným, zväčša kresťanským nacionalistom. Najviac prekvapení však možno objaviť v prostrednej etape Štúrovho myslenia a života.
2.1 Základ Štúrovej teórie spontánneho poriadku - koncept osoby a ontologický individualizmus
Stretol som sa so socialistickými analýzami viacerých Štúrových veľmi kritických výrokoch o komunizme. Neobjavil som však zatiaľ ani jedného komunistu, ktorý by analyzoval tento Štúrov výrok, a to z neskorého, najkolektivistickejšieho obdobia Štúrovej filozofie: „(Komunizmus)...“robí zo všetkých ľudí zaťatých egoistov, likviduje akýkoľvek vývin a mení ľudskú spoločnosť na skleník, na dielňu, kde pracujú všetci jednotlivci mechanicky ako stroje.“36 Je to principiálna kritika socialistickej antropológie. Komunisti podľa Štúra neskúmajú človeka takého, aký je, ale snažia sa z neho spraviť niečo iné ako človeka – stroj.
Človek je podľa Štúra (jedná sa o výrok z doby 1840 – 1848) osoba37: „U Slovanov ... už v starožitných časoch (v staroveku) žena dostávala veno, uznáva sa teda za osobu, lebo len osoba vládnuť môže vecami a držať dačo vlastného.“38 Štúr to uviedol ako chválu Slovanov.
Aj dnešní nacionalisti majú v súvislosti so Štúrom plné ústa jeho lásky k spoločnosti, a tvrdia, že podľa Štúra sa má dnes často egoistický jednotlivec podriadiť záujmom spoločnosti. Asi nikdy pritom nečítali Štúrov výrok: „ľudstvo predstavuje každý jednotlivec vo svojom spôsobe.“39 Je to priam definícia ontologického individualizmu, v protiklade k platónskemu ontologickému holizmu.40 Vieme, že v Halle Štúr študoval aj Wilhelma von
36Ľudovít Štúr: Slovanstvo a svet budúcnosti. Bratislava 1993, str. 78.
37 Termín osoba prijíma Štúr z kresťanskej personalistiky a od J. G. Herdera. Dokonca ešte aj v knihe Slovanstvo a svet budúcnosti čítame:„v Ríme bola najprv uznaná osoba ako taká, jej uznanie je v každom ohľade náhradou za stráženú politickú slobodu, a tak vzniká vynikajúce rímske právo, za ktoré Rimanov obdivujú všetky nasledujúce generálie a ktoré prijala pokračovateľka Rímskej ríše, Nemecká ríša, a povýšila ho na kánon súkromnoprávneho vzťahu. … Boh je Duch, učí Kristus, a ako taký nedá sa stvárniť do nijakej podoby, ľudia, ktorých vytvoril na svoj obraz a obdaril ich duchom, sú preto božími synmi a všetci sú si podobní, všetci sú s navzájom blížni a preto majú rovnaké práva … kresťanská idea je zo všetkých tou najvznešenejšou už kvôli svojej ľudskosti.“ Ľudovít Štúr: Slovanstvo a svet budúcnosti, str. 64-65. Katolícka cirkev a aj iné kresťanské cirkvi dodnes prijímajú tento koncept človeka.
38Ľudovít Štúr: Pospolitosť a jednotlivosť. In. Ľudovít Štúr: Dielo I., 1986, str. 501.
39Ľudovít Štúr: O národných piesňach a povestiach plemien slovanských, str. 95. Širší kontext tohto výroku je takýto: „len pri obcovaní s niekým, kto cíti ako on – človek – nadobúda význam i zdanlivé obcovanie s prírodou, do ktorého človek zachádza len v rozcitlivení duše, hľadajúcej v ňom znázornenie obcovania s tamtým – tj.
svetom duchaplným akýmkoľvek cieľom. ... S ľudstvom, ako ľudstvom, pravda, nikto obcovať nemôže, ale ľudstvo predstavuje každý jednotlivec vo svojom spôsobe.“ Toto dielo bolo prvýkrát vydané v roku 1853, teda v tom istom roku, kedy Štúr písal Slovanstvo a svet budúcnosti. I keď sa Štúr v týchto svojich neskorých dielach odvrátil od západnej spoločnosti, zotrval na pozícii ontologického individualizmu.
40 Podia ontologického individualizmu „ľudská podstata je historicky invariantné abstraktum, spoločné všetkým ľuďom vo všetkých historických dobách, ktoré sa principiálne môže a má realizovať v každom ľudskom jedincovi. Naproti tomu ... ontologický holizmus (kolektivizmus), ktorý sa odvíja od Platónovej teórie
Humboldta, jazykovedca a teoretika spontánneho poriadku, a to v origináli.41 Pritom Humboldt v diele, ktoré Štúr študoval, tvrdí, že „každý jednotlivec nesie v sebe celú ľudskú podstatu, aj keď si nachádza individuálnu cestu rozvoja.“42
Ontologický individualizmus tak chráni dôstojnosťčloveka – osoby: „Moc centrálna nie je vstave priraziť k vlasti úmysly a duše jednotlivcov, keď ony samy za tým nejdú a po nej nie sú upriamené.“43 Tu už Štúr akoby parafrázoval slávny výrok giganta teórie spontánneho poriadku, Adama Smitha.44 Je pravdepodobné, že sa toto presvedčenie Štúrovi dostalo sprostredkovane skrze niektorého nemeckého filozofa a nie priamo štúdiom Adama Smitha.
Dôležitosť systému si Štúr takisto uvedomuje: „Najlepšie je to len, keď je taká ústava a poriadok v krajine, že bieda, čo aj neúrodnejšie roky nastanú, tažko sa v nej rozmôže;
všeobecnej biede jednotlivými pomôckami a darmi sa ešte nikde zcela nespomohlo, ani nespomôže. ... Keď teda chceme, aby národ náš hodnosťľudskú v sebe pocítil a ku všetkému ľudskému spôsobným sa stal ..., tu všetkým spôsobom na tom pracovať musíme, aby jeho služobnosť prestala. Snem krajinský už vyslovil zásadu vykúpenia zo služby urbárskej, prostriedky ale k vyvedeniu tohoto veľkého diela ešte chybujú. ... Ak snem krajinský dielo, ktoré začal, zavŕšiť chce, ak chce, aby sa v krajine našej samo od seba všetko prirodzene rozvíjalo a nešlo neprirodzeným, dákymsi násilným spôsobom, tu sa ešte o prostriedky vykúpenia postarať musí.“45 Spoločenský systém sa teda musí podľa Štúra stavať k jednotlivcovi ako k osobe.46
participácie jednotlivín na ideách a od Aristotelovej definície človeka (ZOON POLITIKON) a spočíva v tvrdení, že ľudská podstata má konkrétny charakter a ako taká sa realizuje iba v štáte ako celku, pričom jednotlivým indivíduám pripadá iba určitý podiel na ľudskej podstate (daný funkciou, ktorú vykonávajú v rámci spoločenstva ako celku).“ (Ján Pavlík: F. A. Hayek a teorie spontánního řádu, str. 772-773)
41 Slavomír Ondrejovič: Zo slovensko-nemeckých vedecko-kultúrnych vzťahov (Wilhelm von Humboldt a Ľudovít Štúr). In. Wilhelm von Humboldt: O rozmanitosti stavby ľudských jazykov a ich vplyve na rozvoj ľudského rodu, str. 32.
42 Wilhelm von Humboldt: O rozmanitosti stavby ľudských jazykov a ich vplyve na rozvoj ľudského rodu, str. 61.
43 Ľudovít Štúr: Naše položenie vo vlasti. In. Ľudovít Štúr: Reči a state, str. 97.
44 „Naproti tomu systémový človek má sklon byť vo svojej vlastnej domýšľavosti veľmi múdry často je tak okúzlený zdanlivou krásou svojho vlastného ideálneho projektu vlády, že nedokáže zniesť sebamenšiu odchýlku od akejkoľvek jeho časti. Ide dopredu, aby ho v plnosti a vo všetkých jeho častiach zaviedol bez ohľadu na dôležité záujmy alebo silné predsudky, ktoré sa proti nemu môžu stavať. Vyzerá to, že si predstavuje, že môže usporiadať rôznych členov veľkej spoločnosti s rovnakou ľahkosťou, s akou ruka usporiadava rôzne figúrky na šachovnici. Neberie do úvahy, že figúrky na šachovnici nemajú žiaden iný princíp pohybu okrem toho, ktorý im ruka vnucuje, zaťiaľčo na veľkej šachovnici ľudskej spoločnosti má každá malá figúrka svoj vlastný princíp pohybu, úplne odlišný od toho, ktorý by jej mohol chcieť vnútiť zákonodarný zbor. Pokiaľ tieto dva princípy spadajú vjedno a pôsobia rovnakým smerom, hra ľudskej spoločnosti bude pokračovať ľahko a harmonicky a veľmi pravdepodobne bude šťastná a úspěšná. Ak idú proti sebe alebo ak sú odlišné, hra bude prebiehať biedne a spoločnosť sa bude nutne po celú dobu nachádzať v najvyššom stupni zmätku.“ (Adam Smith: Teorie mravních citů, str. xvi – xvii)
45Ľudovít Štúr: Reči a state; str. 129 – 130.
46 Požiadavka zrušenia poddanstva je navyše nevyhnutnou požiadavkou každého nerozporného teoretika spontánneho poriadku. Abstraktne-formálna rovnosť na trhu vo vznikajúcom kapitalizme totiž vyžaduje svoj náprotivok v právnej sfére, čiže abstraktnú rovnosť pred zákonom.
Štúr má pritom aj konkrétnu predstavu o tom, ako bude spoločenský systém slúžiť osobám: „Popustiť im právo slobodného svedomia a presvedčenia, účastných urobiť všetkých v práve napospol, teda ubezpečiť jedného každého z ohľadu jeho osoby, z ohľadu jeho majetnosti a žeby všetko, čokoľvek národ požíva, bolo mu ubezpečenejšie a istejšie, otvoriť každému aký-taký vtok, či bezprostredný alebo prostredný, na záležitosti a veci pospolité. Čím ďalej daktoré národy z tohoto ohľadu priviedli, čím väčšmi jednotlivcom z tohoto ohľadu zadosť urobili, tým dokonalejšiu stvorili vlasť, tým im ju ale aj milšiu, vážnejšiu a obľúbenejšiu urobili.“47 Spoločenský systém má slúžiť možnostiam rozvoja jednotlivcov, pretože všestranný rozvoj je účelom človeka: „i zver sa stará o výživu seba a svojich mladých, človek ale má, čo zveri chýba. Má ducha a tento, vzdelať a rozviť sa musí.“48
Najpravdepodobnejším zdrojom tohto Štúrovho názoru je opäť Wilhelm von Humboldt:
„Skutočným účelom človeka – účelom, ktorý predpisuje naveky nezmeniteľný rozum, a nie premenlivosť citu – je najvyšší a najproporcionálnejší rozvoj jeho síl k jednému celku.
K tomuto rozvoju je sloboda prvou a nevyhnutnou podmienkou. Okrem slobody vyžaduje však rozvoj ľudských síl ešte niečo iné, i keď so slobodou úzko spojené: rozmanitosť situácií. Aj najslobodnejší a najnezávislejší človek žijúci v jednotvárnych podmienkach sa rozvíja menej.“49 Jedná sa pritom o toho istého Wilhelma von Humboldta, ktorého si Hayek veľmi ctil.50
Zdrojom rozvoja človeka je človek sám. Bez spolupráce jeho vôle nie je možné človeka ani obrodiť, ako to Štúr sám neraz zakúsil: „Darmo ti je akéhokoľvek jednotlivca chcieť pripraviť a zdokonaliť bez jeho vlastnej vôle, darmo ti je tak aj národ chcieť povýšiť a k dačomu priviesť bez jeho vlastného sa pohnutia.“51Človek čerpá zdroje vlastného rozvoja v sebe samom: „V duchovnom živote človek sám zo svojej vôle, zo svojho ustanovenia robí a pôsobí a je v obchádzaní so sebou samým slobodným, preto len na tejto postati života národov nachádzame skutky a deje, tu len nachádzame ustavičné sa rozvíjanie a to, čo voláme
47Ľudovít Štúr: Reči a state, str. 95.
48Ľudovít Štúr: Život domáci a pospolitý. In. Ľudovít Štúr: Slovania, bratia!, str. 13.
49 Wilhelm Humboldt: Účel človeka. In. Detmar Doering: Liberalismus v kostce, str. 28. V tomto prípade nemám istotu v identifikácii zdroja Štúrovho názoru, pretože tento Humboldtov spis bol v ilegálnosti, a vydaný bol až roku 1851. Tento názor však Humboldt zastával vždy, preto je pravdepodobné, že Štúr tento názor niekde v Humboldtovom diele vysledoval.
50 „Termín („genetický“) sa znovu zaviedol v roku 1836 u Wilhelma von Humboldta, ktorý v tom istom diele tiež dokazoval, že „ak sa chápe utváranie jazyka – ako je najprirodzenejšie – ako postupné, stane sa nevyhnutným mu pripísať, tak ako všetkému, čo má pôvod v prírode, evolučný systém. Bola to len zhoda okolností, že Humboldt bol tiež veľkým obhajcom individuálnej slobody?“ (F. A. Hayek: Osudná domýšlivost – omyly socialismu, str. 159)
51Ľudovít Štúr: Naše položenie vo vlasti. Citované v Ľudovít Štúr: Reči a state, str. 103.
históriou.“52 Už v tomto výroku možno tušiť teoreticko-historickú metódu, podľa ktorej každý spontánny poriadok vychádza zo svojej zárodočnej bunky.53
Ontologický pohľad na dôstojnosť človeka bol kľúčom k prijatiu teórie spontánneho poriadku, bol mostom medzi Štúrovými dovtedajšími názormi, jeho vierou a vtedy aktuálnymi potrebami slovenského národa, ktoré mohla podľa Štúra najlepšie riešiť práve aplikovaná teória spontánneho poriadku. Práve táto úcta ku každému jednotlivcovi bola predmetom Štúrovho obdivu, ba až adorácie. Práve tento citový prežitok zrejme Štúra priviedol k zastávaniu liberálnych myšlienok, a to už dávno pred štúdiom v Halle a zostal jej verný aj po neúspechu revolúcie meruôsmych rokov 1848/9. Práve preto je táto, antropologická časť54 teórie spontánneho poriadku vhodná ako úvod do, ak sa to tak dá nazvať, Štúrovej teórie spontánneho poriadku.
2.2 Metodologické problémy uchopenia Štúrovej teórie spontánneho poriadku
V predchádzajúcom odstavci som písal predovšetkým o myslení Štúra v prostrednom období jeho filozofie, teda medzi rokmi 1840 a 1848/9. Vzhľadom k stredo-ľavým interpretáciám, ktoré o Štúrovi kolujú, to zrejme bude prekvapujúci fakt. Aj podľa Rudolfa Dupkalu boli Štúr a Hurban v tomto období „liberálnymi demokratmi, ktorí sa usilujú o racionálne zdôvodnenie buržoáznej spoločnosti a konštituovanie národa na jej platforme.“55 Dupkalovo označenie sa vzhľadom k vyššie uvedenému zdá byť veľmi vhodným označením Štúra. Je pritom pozoruhodné, ako málo priestoru v interpretáciách Štúra je venovaných práve Štúrovým názorom v 40-tych rokoch.
Už som spomenul, že Štúr nebol profesionálny filozof. V 40-tych rokoch, o ktorých je tu reč, väčšinu svojich textov vydal v novinách, navyše často určených jednoduchému čitateľovi.
Preto si nemohol dovoliť (a ani nechcel) písať príliš odborne. Preto málo citoval a
52Ľudovít Štúr: Život národov. In. Ľudovít Štúr: Dielo II. Slovenský Tatran, Bratislava 2003, str. 15.
53 Viď Ján Pavlík: F. A. Hayek a teorie spontánního řádu, str. 22-27.
54 Na rozdiel od Štúra, moderná teória spontánneho poriadku nevníma slobodu jednotlivca ontologicky:
„Sloboda vôle, ako sa u Hayeka vynoruje z prakticky neprekonateľného dualizmu medzi fyzickým a mentálnym, nemá žiadnu ontologickú charakteristiku a redukuje sa iba na existenciu absolútnej bariéry, ktorá stojí v ceste predvídateľnosti a exaktnej kalkulovateľnosti ľudského konania; keďže za hranicami nášho rozumu nestojí u Hayeka žiadna pozitívne jestvujúca vec o sebe, nie je sloboda vôle v jeho poňatí ničím iným než formou nášho ignoramus et ignorabimus. Z toho plynie, že Hayek je vo svojom chápaní slobody blízky pozícii iného novokantovca, a síce Vainhigera s jeho filozofiou „als ob“: podľa Hayeka sloboda v skutočnosti neexistuje, avšak v dôsledku obmedzenia nášho rozumu sa musíme správať, ako by existovala.“ (Ján Pavlík: F. A. Hayek a teorie spontánního řádu, str. 486 – 487).
55 Rudolf Dupkala: Štúrovci a Hegel, str. 10.
parafrázoval. O to je ťažšie jednak identifikovať zdroje prezentovaných myšlienok, a na druhej strane tak nie je jednoduché popísať filozofický systém, ktorý v tejto dobe zastával.56
Snaha identifikovať Štúrovu teóriu spontánneho poriadku je naopak na druhej strane uľahčená tým, že chtiac-nechtiac na ňu viacerí interpretátori Štúra narazili. Pokúsim sa Štúrovu teóriu spontánneho poriadku uchopiť negatívnym spôsobom, vylučovaním neadekvátnych tvrdení niektorých interpretátorov Štúra. Bude to zároveň obhajoba môo tvrdenia, že Štúr bol minimálne v tejto dobe zástancom teórie spontánneho poriadku.
2.3 Interpretácie Štúrovej teórie spontánneho poriadku
Socialistický interpretátor Štúra Fraňo Ruttkay v súvislosti s pre túto časť výskumu mimoriadne dôležitou otázkou vzťahu individualizmu a kolektivizmu u Štúra píše: „Tu sa odráža Štúrovo „vývinové poňatie sveta – jeho zásada, že „jednotlivosti“ majú svoj význam až po zaradení do vyššej sféry pospolitosti“, do relácií vyšších a ešte širších. V týchto súvislostiach chápal aj zaradenie slovenskej národnej otázky do širších koncepcií slovanských národov – slovanskej vzájomnosti.“ A ďalej Ruttkay v jasne smere tejto argumentácie uvádza:
„V mene tohto „ducha pospolitosti“ Štúr horlil za „povýšenie pospolitého ľudu“, lebo len
„národ vzdelaný, osvietený“ má „vyššie práva a slobody“ ako ten, ktorý sa kadeako povaľuje, chudobný je na duši, ale veru aj na tele.“57 Odhliadnuc od účelu Ruttkayovej socialistickej argumentácie s ním musím súhlasiť v jednom zásadnom bode. Štúrovo myslenie a dokonca konanie bolo dôsledne systematické. Pre každý krok v Štúrovom myslení a konaní od štúdia v Halle platilo, že musel mať kauzálny súvis s nasledujúcim parciálnym cieľom, ktoré postupne vzájomným pôsobením smerovali k naplneniu cieľa Štúrovej filozofie, ktorým bola služba ľudstvu v rozvoji Slovanstva, presnejšie Slovenska.
S ostatnými časťami Ruttkayovej argumentácie však zo Štúrovho pohľadu nemožno súhlasiť. Keď tvrdí, že u Štúra je potrebné jednotlivosti zaraďovať do relácií vyšších a širších (tým Ruttkay normuje kolektivizáciu), implicitne tým tvrdí, že Štúr nepopisoval vtedy aktuálnu skutočnosť, pretože „zaraďovanie jednotlivostí do relácií vyšších a širších“, čiže socialistická kolektivizácia, bola vtedy hudbou ďalekej budúcnosti.
Ruttkay je však takto i v rozpore s iným socialistickým interpretátorom Štúra, Štefanom Heretikom, ktorý uvádza, že Štúr správne pochopil (a teda nie normoval) už existujúcu (a teda nie normovanú) „vzájomnú závislosť a podmienenosť rozličných ekonomických činiteľov,
56 V predchádzajúcej podkapitole som uvádzal výroky najmä, no nielen z obdobia 40-tych rokov. Medzi rôznymi filozofiami, ktoré Štúr časom zastával, je preto istá kontinuita. Isté klasicky liberálne prvky, napríklad úcta k jednotlivcovi, ktorú mal i na sklonku života – ako som uviedol citáciami vyššie, zastával celý život.
57 Fraňo Ruttkay: Ľudovít Štúr ako novinár, str. 218 – 219.
organickú skĺbenosť jednotlivých odvetví národného hospodárstva; ba hlboko vystihuje aj nový, vyšší stupeň zospoločenštenia, existujúci v buržoáznej ekonomike, keď (Štúr) zdôrazňuje, že „len slepý nevidí tú reťaz, ktorou je v spoločnosti občianskej všetko sjednodruhým pospájané.“58 S týmto Heretikovým záverom je potrebné súhlasiť, predbežne sa uspokojíme s tým, že normovanie univerzálnej kolektivizácie, uvedené Ruttkayom a ďalšími, je v kontradikcii so Štúrovým personalizmom.
Čo však na Heretikovej argumentácii zaujme novodobého teoretika spontánneho poriadku, je citát Štúra: „len slepý nevidí tú reťaz, ktorou je v spoločnosti občianskej všetko sjednodruhým pospájané.“ Ak si uvedomíme, že Hegel bol Štúrovi veľkou a podrobne známou autoritou, uvidíme, že tento citát je kompilátom Hegelovho výroku: „Je to zaujímavé pozeranie, ako (v ekonomickom systéme) všetky súvislosti pôsobia spätne, ako sa zoskupujú zvláštne sféry, ako majú vplyv na iné a od nich sa im dostáva podpora alebo zabraňovanie.
Toto vzájomné spojenie, v ktoré sprvoti neveríme, pretože všetko sa zdá ponechané ľubovôli jednotlivca, je pozoruhodné a má podobnosť s planetárnym systémom, ktorý ukazuje oku vždy len nepravidelné pohyby, ale ktorého zákony môžu byť napriek tomu poznané.“59 U Štúra sa síce nestretávame so základnými termínami teórie spontánneho poriadku trhového hospodárstva, zrejme im však rozumel, keďže previedol napríklad dobrú dynamickú analýzu kníhkupeckého trhu.60
Jednému už uvedenému problému som doteraz nevenoval adekvátnu pozornosť. Keď Ruttkay interpretoval Štúra tak, že bolo potrebné jednotlivosti zaradiť do vyšších relácií, nemusela to byť nutne socialistická kolektivizácia. Sú tu isté sprostredkujúce štruktúry, napríklad spolky. Sám Štúr agitoval a všemožne podporoval rozličné spolky (Spolky miernosti, Ľudové sporiteľne, ale i učené ústavy na bratislavskom evanjelickom lýceu). Tento problém nám pomôže objasniťďalšia interpretácia Štúrovej teórie spontánneho poriadku.
Je to konečne interpretácia modernej filozofie po roku 1989: „Podľa (Svätopluka) Štúra slovenské obrodenie si neosvojilo atomistické a abstraktné momenty osvietenských sociálnopolitických náhľadov. Mechanistická koncepcia života, chápanie spoločnosti a celku ako súčtu indivíduí bolo vraj pre naše myslenie neprijateľné.“ Ako sme mali možnosť vidieť vyššie, Štúr radikálne kritizoval komunizmus práve pre jeho mechanistickú koncepciu života, že je skleníkovým systémom, ktorý nevidí rozdiel medzi človekom a rastlinou; človek nemá
58 Štefan Heretik: Ekonomické názory Ľudovíta Štúra, Ekonomický časopis Slovenskej akadémie vied, 2/1956, str. 46.
59 G. W. F. Hegel: Základy filosofie práva, § 189. Citované v Ján Pavlík: F. A. Hayek a teorie spontánního řádu, str. 576.
60 Urobil tak v článku Naše kníhkupectvo (Slovenskie narodnie novini, 1846).
