Socialistický interpretátor Štúra Fraňo Ruttkay v súvislosti s pre túto časť výskumu mimoriadne dôležitou otázkou vzťahu individualizmu a kolektivizmu u Štúra píše: „Tu sa odráža Štúrovo „vývinové poňatie sveta – jeho zásada, že „jednotlivosti“ majú svoj význam až po zaradení do vyššej sféry pospolitosti“, do relácií vyšších a ešte širších. V týchto súvislostiach chápal aj zaradenie slovenskej národnej otázky do širších koncepcií slovanských národov – slovanskej vzájomnosti.“ A ďalej Ruttkay v jasne smere tejto argumentácie uvádza:
„V mene tohto „ducha pospolitosti“ Štúr horlil za „povýšenie pospolitého ľudu“, lebo len
„národ vzdelaný, osvietený“ má „vyššie práva a slobody“ ako ten, ktorý sa kadeako povaľuje, chudobný je na duši, ale veru aj na tele.“57 Odhliadnuc od účelu Ruttkayovej socialistickej argumentácie s ním musím súhlasiť v jednom zásadnom bode. Štúrovo myslenie a dokonca konanie bolo dôsledne systematické. Pre každý krok v Štúrovom myslení a konaní od štúdia v Halle platilo, že musel mať kauzálny súvis s nasledujúcim parciálnym cieľom, ktoré postupne vzájomným pôsobením smerovali k naplneniu cieľa Štúrovej filozofie, ktorým bola služba ľudstvu v rozvoji Slovanstva, presnejšie Slovenska.
S ostatnými časťami Ruttkayovej argumentácie však zo Štúrovho pohľadu nemožno súhlasiť. Keď tvrdí, že u Štúra je potrebné jednotlivosti zaraďovať do relácií vyšších a širších (tým Ruttkay normuje kolektivizáciu), implicitne tým tvrdí, že Štúr nepopisoval vtedy aktuálnu skutočnosť, pretože „zaraďovanie jednotlivostí do relácií vyšších a širších“, čiže socialistická kolektivizácia, bola vtedy hudbou ďalekej budúcnosti.
Ruttkay je však takto i v rozpore s iným socialistickým interpretátorom Štúra, Štefanom Heretikom, ktorý uvádza, že Štúr správne pochopil (a teda nie normoval) už existujúcu (a teda nie normovanú) „vzájomnú závislosť a podmienenosť rozličných ekonomických činiteľov,
56 V predchádzajúcej podkapitole som uvádzal výroky najmä, no nielen z obdobia 40-tych rokov. Medzi rôznymi filozofiami, ktoré Štúr časom zastával, je preto istá kontinuita. Isté klasicky liberálne prvky, napríklad úcta k jednotlivcovi, ktorú mal i na sklonku života – ako som uviedol citáciami vyššie, zastával celý život.
57 Fraňo Ruttkay: Ľudovít Štúr ako novinár, str. 218 – 219.
organickú skĺbenosť jednotlivých odvetví národného hospodárstva; ba hlboko vystihuje aj nový, vyšší stupeň zospoločenštenia, existujúci v buržoáznej ekonomike, keď (Štúr) zdôrazňuje, že „len slepý nevidí tú reťaz, ktorou je v spoločnosti občianskej všetko sjednodruhým pospájané.“58 S týmto Heretikovým záverom je potrebné súhlasiť, predbežne sa uspokojíme s tým, že normovanie univerzálnej kolektivizácie, uvedené Ruttkayom a ďalšími, je v kontradikcii so Štúrovým personalizmom.
Čo však na Heretikovej argumentácii zaujme novodobého teoretika spontánneho poriadku, je citát Štúra: „len slepý nevidí tú reťaz, ktorou je v spoločnosti občianskej všetko sjednodruhým pospájané.“ Ak si uvedomíme, že Hegel bol Štúrovi veľkou a podrobne známou autoritou, uvidíme, že tento citát je kompilátom Hegelovho výroku: „Je to zaujímavé pozeranie, ako (v ekonomickom systéme) všetky súvislosti pôsobia spätne, ako sa zoskupujú zvláštne sféry, ako majú vplyv na iné a od nich sa im dostáva podpora alebo zabraňovanie.
Toto vzájomné spojenie, v ktoré sprvoti neveríme, pretože všetko sa zdá ponechané ľubovôli jednotlivca, je pozoruhodné a má podobnosť s planetárnym systémom, ktorý ukazuje oku vždy len nepravidelné pohyby, ale ktorého zákony môžu byť napriek tomu poznané.“59 U Štúra sa síce nestretávame so základnými termínami teórie spontánneho poriadku trhového hospodárstva, zrejme im však rozumel, keďže previedol napríklad dobrú dynamickú analýzu kníhkupeckého trhu.60
Jednému už uvedenému problému som doteraz nevenoval adekvátnu pozornosť. Keď Ruttkay interpretoval Štúra tak, že bolo potrebné jednotlivosti zaradiť do vyšších relácií, nemusela to byť nutne socialistická kolektivizácia. Sú tu isté sprostredkujúce štruktúry, napríklad spolky. Sám Štúr agitoval a všemožne podporoval rozličné spolky (Spolky miernosti, Ľudové sporiteľne, ale i učené ústavy na bratislavskom evanjelickom lýceu). Tento problém nám pomôže objasniťďalšia interpretácia Štúrovej teórie spontánneho poriadku.
Je to konečne interpretácia modernej filozofie po roku 1989: „Podľa (Svätopluka) Štúra slovenské obrodenie si neosvojilo atomistické a abstraktné momenty osvietenských sociálnopolitických náhľadov. Mechanistická koncepcia života, chápanie spoločnosti a celku ako súčtu indivíduí bolo vraj pre naše myslenie neprijateľné.“ Ako sme mali možnosť vidieť vyššie, Štúr radikálne kritizoval komunizmus práve pre jeho mechanistickú koncepciu života, že je skleníkovým systémom, ktorý nevidí rozdiel medzi človekom a rastlinou; človek nemá
58 Štefan Heretik: Ekonomické názory Ľudovíta Štúra, Ekonomický časopis Slovenskej akadémie vied, 2/1956, str. 46.
59 G. W. F. Hegel: Základy filosofie práva, § 189. Citované v Ján Pavlík: F. A. Hayek a teorie spontánního řádu, str. 576.
60 Urobil tak v článku Naše kníhkupectvo (Slovenskie narodnie novini, 1846).
v sebe hybný motív iný než aký by mu chcela vláda vnútiť. Svätopluk Štúr tu teda má pravdu.
„Národné obrodenie stavia naopak na „organickej“ koncepcii života, zdôrazňujúcej celostnosť a vyvážený pomer zvláštneho a všeobecného. V tejto súvislosti je mu vzorom Rousseau, mysliteľ na pomedzí osvietenstva a romantizmu, ktorý, ako uvádza (Svätopluk) Štúr, vypracoval koncepciu štátu a spoločnosti ako organizmu. Kľúčové postavenie pre slovenské národnoobrodenecké myslenie však prislúcha J. G. Herderovi – filozofovi humanity. Štúr ho pokladá za „vedúceho ducha“ národných obrodení v Európe. Herder sa podľa neho pokúša o syntézu, o všestrannú životnú koncepciu, ktorú nazýva humanitou.
Človeka nechápe izolovane, ale vidí ho ako organickú súčasť širšieho celku prírody a vesmíru. Štúr u Herdera osobitne vyzdvihuje koncepciu celostnej výstavby bytia. Píše, že Herder správne konštatuje, „že príroda pracuje zdola a že v pozemskom tvorstve vládne stúpajúci rad foriem a síl. A všetka táto súvislosť foriem a síl predstavuje vzostup a nie cestu naspäť alebo kľud.“61 Tento Pichlerov text je dôležitý pre účel tejto práce. Preto ďalšie odstavce venujem jeho analýze.
Pichler, ktorý s odstupom času interpretuje Štúra, má na začiatku pravdu v tom, že Štúr nepokladal spoločnosť za súčet indivíduí. Pichler ďalej uvádza, že Štúrovi je vzorom Rousseau v „organickej“ koncepcii života. Odhliadnuc od toho, že Štúr zásadne nesúhlasil práve s Rousseauovým „atomizmom“, prezentovanom podľa Štúra v Rousseauovej Du contract social teóriou spoločenskej zmluvy. Štúr ju správne považuje za rozpornú s historickými faktami. Štúr tiež kvôli svojej antropológii zastával názor, že „Rousseau ale chcel týmto len vôli jednotlivcov k určeniu vecí pospolitých cestu prekliesniť, a preto zmluvu túto vystavil. Je istotne právo človekovi dané, lebo má ducha, ale práve tohto musí on dlhými prácami, dlhým sa vzdelávaním vedomým sa stať a mnohým namáhaním si ho vydobudnúť.“62 Rousseau takto chcel nastoliť demokratickú republiku, ktorej vodcom mal byť osvietený panovník. To bola „organická“ koncepcia života Rousseaua, kde je podľa Pichlera vyvážený pomer zvláštneho a všeobecného.
Štúr ju však nielenže neprijal, ale dokonca svoju argumentáciu namieril proti Rousseauovi, a to z toho dôvodu, že takáto republika by povolala k moci surovú a negramotnú masu, s ktorou mal Štúr doma svoje nepríjemné, ale poučné skúsenosti východoslovenských nepokojov z roku 1830.63 Podľa Štúra sa takáto „organická“ republika
61 Karol Kollár, Andrej Kopčok, Tibor Pichler (editori): Dejiny filozofie na Slovensku v XX. storočí, str. 236 - 237.
62Ľudovít Štúr: Pospolitosť a jednotlivosť. In. Ľudovít Štúr: Dielo I. (vydanie 1986), str. 495.
63 „Mužné postavenie sa i pri najlepšom svojom práve, to bolo u nášho ľudu výnimkou a keď zase dostal príležitosť, tu si viedol ako slepý a besný, prevracajúc všetko s najväčšou surovosťou, ukrutnosťou, ako to
musí časom rozpadnúť kvôli anarchii, vovedenej do srdca takejto demokratickej spoločnosti tým, že sa moc zverí zvrhlej, surovej a negramotnej mase, tendujúcej k radikálnym, najmä socialistickým ideológiám a odmietajúcim tradičnú morálku a prirodzené právo.64 Zdá sa teda, že Štúrovu „organickú“ koncepciu života je nutné vysvetľovať iným spôsobom. Teória spontánneho poriadku je pritom kvôli Štúrovej argumentácii proti Rousseauovi jednou z favorizovaných teórií, ktoré by uspokojivo vysvetlili Štúrovu „organickú“ koncepciu života.
Pichler nám ponúka ešte jeden zdroj, ktorý je navyše podľa neho kľúčový pre slovenské národné obrodenie. Je ním J. G. Herder. Hlavnou Herderovou tézou, ktorú v tejto súvislosti Pichler cituje, je Štúrov názor, že Herder správne konštatuje, „že príroda pracuje zdola a že v pozemskom tvorstve vládne stúpajúci rad foriem a síl. A všetka táto súvislosť foriem a síl predstavuje vzostup a nie cestu naspäť alebo kľud.“65 Herder je tu samozrejme nasledovníkom Giambattistu Vica, ktorý napísal, že il mondo va da se66 a založil tak teóriu spontánneho poriadku. Dôležité je Pichler má pravdu v tom, keď uvádza Herdera ako zdroj Štúra. Pre moju argumentáciu je rozhodujúce, že Štúr zastáva ten istý názor stúpajúceho radu foriem a síl: „dajte upadlému jednotlivcovi vyučovanie a pomoc a bude lepším, zrušte u celých národov služobnosť a dajte im slobodu, a uvidíte, čo za národy z nich vykvitnú.“67 Práve tu, v občianskom živote sa podľa Štúra prejavuje istá miera „zaradenia jednotlivostí do vyšších relácií“.68
„Celé dejiny sú v službách ducha, alebo inými slovami, pôsobia a vplývajú na ne duchovné záujmy, ako napríklad náboženstvo a štát, umenie a veda. Prostredníctvom tohto všetkého sa má ľudský rod stále viac a viac zušľachťovať, oslobodzovať a dospievať k
známe zemplínske vzbury smutne ukazujú.“ Naopak, Štúr argumentuje, „Slobodný človek nedopustí sa takéhoto surovstva, on sa netúli a nekrčí, ale aj vie, čo urobiť a čo nechať má.“ (Ľudovít Štúr: Kde leží naša bieda.
In. Ľudovít Štúr: Slovania, bratia!, str. 20)
64 „Všetko toto dozrelo a hrozný výbuch spravilo v strašnom prevrate francúzskom, ktorý, čokoľvek len pospolitého, pozitívneho bolo, jak v politickom tak aj náboženskom poli, podvracia, ničí a borí a za sebou len jednakosť a pustotu zanecháva. Rozviazali sa tu všetky dômysly, všetky chceli k platnosti prísť, rozviazali sa tu všetky náruživosti, všetky čo len kto mal aké nároky, zato ale aj že pustota sa stala a nič pospolitého, určitého uznané nebolo, padli všetky tieto dômysly a náruživosti v obeť jednej náruživosti, jednému dômyslu, najprv strašného Roberspierra, potom železnej jednej vôli ducha velikánskeho Napoleonovho.“ Ľudovít Štúr:
Pospolitosť a jednotlivosť. Citované v Ľudovít Štúr: Dielo I. (vydanie 1986), str. 95.
65 Karol Kollár, Andrej Kopčok, Tibor Pichler (editori): Dejiny filozofie na Slovensku v XX. storočí, str. 237.
66 Preloženie výroku: „Svet sa pohybuje zo seba samého.“
67Ľudovít Štúr: Kde leží naša bieda?. In. Ľudovít Štúr: Hlas k rodákom, str. 228.
68 „A práve stoická verzia ontologického holizmu vyznačujúca sa napriek všetkým svojim obmedzeniam silným důrazom na úlohu ľuskej individuality, bola pre mysliteľov, ktorí prekonávali extrémny hobbesovský ontologický individualizmus, najprijateľnejší a najviac inšpirujúci. Spoločenskosť človeka (v Smithovej etike nachádzajúca výraz v dodržovaní pravidiel spravodlivosti) vzniká ako naplňovanie Bohom stanoveného účelu dejinného vývoja, ktorý ľudia ako konajúci aktéri tohto vývoja realizujú nevedomo, skrze čisto kauzálny nexus svojich činností motivovaných nie vedomím onoho účelu, ale iba „slepými“ emóciami a sklonmi.“ (Ján Pavlík:
Teorie mravních citů a geneze pravidel spravedlnosti. In. Adam Smith: Teorie mravních citů, str. 403) Je zrejmé, že Smith odmietol Hobbesovský individualizmus z tých istých dôvodov, z ktorých odmietol Štúr Rousseauov individualizmus.
vedomiu samého seba, má sa čoraz viac približovať k ideálu ľudského života.“69 Tento citát je istou modifikáciou Hegela, jeho dialektiky pána a raba, a tiež veci, o ktorú ide, ktoré oba Štúr s obľubou používal. „V tomto zmysle je možné povedať, že božská prozreteľnosť sa chová voči svetu a jeho dianiu ako absolútna lesť. Boh ľuďom neprekáža v ich zvláštnych záujmoch a vášniach, ale k čomu pritom dochádza, je uskutočnenie jeho zámerov, a to je niečo úplne iné, než o čo išlo tým, ktorých pritom používa.“70 Zospoločenštenie jednotlivostí, ktoré skúmam od citácie Ruttkaya, tak u Štúra spočíva v tom, že nevedomé dôsledky účelových ľudských činov sú heglovským bytím pre iných.71 Ak teda Štúr na mnohých miestach vyzýva, najmä mladých, k tomu, aby svoj život neprežili len vegetatívne, prácou na poli rovnako ako predkovia, bez pokroku, ale aby aj niečo urobili „pre svojich“, vyzýva ich, aby sa sami rozvíjali (účel človeka), a aby svojím rozvojom prispeli k rozvoju občianskej spoločnosti.
Vysoký stupeň rozvoja občianskej spoločnosti potom podľa Štúra spätne motivuje a inšpiruje jednotlivcov k ich rozvoju, čím sa má opäť prispieť rozvoju občianskej spoločnosti.