Vznik centrálneho bankovníctva

Vývoj peňaţnej sféry, v ktorej v trhovej ekonomike prebieha proces sprostredkovania výmeny tovaru a sluţieb za peniaze, bol v priehu histórie spojený so vznikom finačných trhov, finančnej a bankovej sústavy. Tento proces prebiehal na európskom kontinente niekoľko storočí. Rozvoj spoločenskej deľby práce a s ním rozvoj peňaţnej sféry a vznik finančných trhov viedol k vzniku bankovníctva ako zvláštneho druhu podnikania, kde sa takého podniky, zaoberajú sprostredkovaním pohybu finančných prostriedkov medzi jednotlivými ekonomickými subjektami. Ich počet postupne narastal. Z pôvodných malých bánk s lokálnou pôsobnosťou vznikali aj banky, ktorých aktivity prerastali cez hranice jednotlivých štátov. S postupným prechodom z plnohodnotných peňazí k neplnohodnotným (bankovkám, štátovkám) a s rastúcou úlohou finančných nástrojov ako sú napríklad zmenky, šeky a podobne, bankám pribúdali ďalšie funkcie. Medzi bankami sa postupne vytvárali finančné vzťahy. Prepojovaním vznikla banková sústava (Pavlát, 2004, s. 6)

Prvé centrálne banky vznikali v 17. storočí z potreby úverovať panovníka (vládu), spravovať štátny dlh, viesť pre vládu účty a emitovať bankovky. Postupom sa tieto úlohy rozširovali, ale tieto banky nevykonávali činnosti, ktoré v modernej ekonomickej literatúre označujeme ako menová politika (Iša, 2008, s. 10). Aţ v polovici 19. storočia začali

12

postupne fungovať v podobe, v ktorej sú známe dnes. Zmeny vo funkcií centrálnych bánk súviseli predovšetkým s postupnou premenou peňaţného systému zaloţeného na existencii plnohodnotných peňazí, t.j. peňazí, ktoré boli podloţené drahými kovmi – zlatom a striebrom, na systém zaloţený na existencii neplnohodnotných bezhotovostných peňazí. V tomto systéme nutne musí fungovať autorita, ktorá dohliada na riadne fungovanie peňaţného obehu a je vybavená dostatočnou právomocou k tomu, aby mohla čeliť jeho rôznym poruchám. Touto autoritou sa postupne stali centrálne banky (Pavlát, 2004, s. 22).

Spôsoby, ako boli zaloţené jednotlivé centrálne banky môţu byť rôzne:

 poverenie jednej z existujúcich súkromných obchodných bánk – tento spôsob vo vzťahu k súkromným bankám nemusel vţdy prebiehať na princípe dobrovoľnosti. Príkladom môţe byť najstaršia a doteraz činná švédska centrálna banka Sveriges Riskbank, ktorá bola zaloţená v roku 1656 ako súkromná obchodná banka. O osem rokov sa dostala do problémov a pred bankrotom ju zachránila vláda. V rokoch 1664-1668 prešla veľkou rekonštrukciou zakončenou faktickým znárodnením a zmenou názvu. Stále si však zachovala funkciu obchodnej banky. Aţ v roku 1697 bola z „poverenia kráľa“

prinútená pôsobiť ako centrálna banka

 zvýhodnenie niektorých obchodných bánk – napríklad v Taliansku vzniklo centrálne bankovníctvo na princípe zvýhodnenia šiestich obchodných bánk, ktorým na rozdiel od ostatných bánk nebola zakázaná emisia hotovostných peňazí. Tieto banky si v činnosti konkurovali, čo paradoxne viedlo k zhoršeniu situácie. Jedna z bánk dokonca skrachovala. Ďalšie tri boli zlúčené do jedinej centrálnej banky Banca d´Italia a zostávajúcim dvom bolo právo emisie v roku 1926 zrušené

 založenie centrálnej banky ako novej inštitúcie – tento spôsob ako sa vyhnúť

„dohadovaniu“ s existujúcimi obchodnými bankami bol poprvýkrát pouţitý v Anglicku v roku 1694, kedy bola zaloţená Bank of England (Revenda et al, 2005, s. 305).

V dnešnej podobe začali prvé centrálne banky vystupovať zhruba od polovice 19.

storočia, avšak v mnohých krajinách sa centrálne banky datujú aţ do doby po 2. svetovej vojne (Revenda et al, 2005, s. 306). Počet centrálnych bánk rýchlo narastal najmä v tomto období, o čo sa zaslúţil najmä rozpad kolonializmu a neskôr aj v dôsledku rozpadu Sovietskeho zväzu začiatkom 90. rokov minulého storočia došlo k vzniku nových centrálnych bánk. V roku 1997, tesne pred vznikom Európskej centrálnej banky, uţ existovalo 172 centrálnych bánk (Iša, 2008, s. 6).

13

Obvykle platí, ţe v danej krajine pôsobí jediná centrálna banka, avšak existujú výnimky

 v niektorých krajinách nemajú centrálnu banku a jej činnosť zabezpečuje iná inštitúcia (Brunej, Honkong, Saudská Arábia, Singapur)

 v iných naopak existuje viac centrálnych bánk. Príkladom je Federálny rezervný systém v Spojených štátoch amerických, ktorý pozostáva z 12-tich regionálnych samostatných bánk, avšak je nutné zdôrazniť, ţe funkčne ide opäť o jedinú centrálu banku

 v rámci menovej únie môţe činnosť centrálnej banky zabezpečovať aj zahraničná centrálna banka, napr. v období 1921-1998 vykonávala takúto funkciu belgická centrálna banka na území Luxemburska, alebo spoločná centrálna banka napr. West African Economic and Monetary Union, ktorá vykonáva funciu centrálnej banky v niektorých krajinách, kde nie je centrálna banka

 zvláštna výnimka je v rámci Európskej menovej únie, kde centrálne banky jednotlivých členských krajín sú pobočkami Európskej centrálnej banky (Revenda et al, 2005, s.

306).

Niektoré centrálne banky boli zaloţené preto, aby zjednotili chaoticky systém vydávania bankoviek. Akonáhle takéto banky vznikli, ich status ako banky vlády, ich ovládanie národných zlatých rezerv, schopnosť poskytovať mimoriadnu hotovosť reeskontovaním obchodných zmeniek – to z nich urobilo banky bánk. Obchodné banky v nich drţali veľkú časť svojich rezerv a spoliehali sa, ţe v prípade ťaţkostí im zabezpečia mimoriadnu likviditu. Funkcie centrálnej banky sa rozvíjali postupne so zmenami v bankovom systéme (Iša, 2008, s. 10).

Vývoj bankovníctva na území Slovenskej republike je rozmanitý. Prvou bankou v Rakúsku-Uhorsku bola Banco del Giro so sídlom vo Viedni, ktorá bola zaloţená v roku 1703, ktorá mala zabezpečiť úrokovanie a splácanie štátnych dlhov. S podobným poslaním bol v roku 1772 zriadený v Bratislave prvý peňaţný ústav v Uhorsku s názvom Uhorská kráľovská úverová pokladnica, ktorý bol v dôsledku devalvácie neskôr zlikvidovaný. Od roku 1816 pôsobila v Rakúsko-Uhorsku (súčasťou, ktorého bolo aj Slovenko) Národná banka, ktorá regulovala obeh štátoviek. Začiatkom 19.storočia sa rozšírila sieť filiálok Viedenskej prvej rakúskej sporiteľne a ako prvá bola zaloţená v roku 1824 v Bratislave, ďalšie vznikli v Trnave, Zvolene a v Nových Zámkoch, ktoré sa udrţali aţ do roku 1841.

Koncom 19. storočia existovalo vo vtedajšom Rakúsko-Uhorsku mnoţstvo bánk, ktorých

14

počet spolu s pobočkami, záloţňami a sporiteľňami predstavoval rádovo tisíce. V roku 1842 vzniká samostatný peňaţný ústav Pressburger Sparkasse a postupne podľa jeho vzoru vznikali peňaţné ústavy aj v iných mestách. Po rozpade Rakúsko-Uhorska a vzniku Československej republiky v roku 1918 prebiehalo preberanie pohľadávok a záväzkov nástupníckych štátov, kolkovanie peňazí a riešenie menových problémov. Aţ v roku 1925 bola zaloţená Národná banka československá. V roku 1945 došlo k znárodneniu veľkých bánk. Postupnné zavádzanie centrálneho plánovania sa prejavilo ďalším zniţovaním bánk.

V roku 1950 bola vytvorená Štátna banka československá, ktorá postupne prevzala funkcie všetkých peňaţných ústavov a do roku 1990 moţno charakterizovať ako obdobie jednostupňovej bankovej sústavy. Po roku 1990 došlo k rozdeleniu bankovej sústavy na dvojstupňovú. Zriadila sa centrálna banka, ktorá si ponechala názov Štátna banka Československá a vzniklo sedem obchodných bánk. Všetky banky boli v štátnom vlastníctve a preto sa nemohli porovnávať s bankovými sústavami vyspelých krajín. V roku 1992 vznikli Investičná a rozvojová banka, Devín banka, Istrobanka a Prvá stavebná sporiteľňa. V roku 1993, rozdelením Česko-Slovenska vznikli dva samostatné štáty.

Funkciu centrálnej banky prevzala Národná banka Slovenska, ktorej postavenie vymedzuje zákon č. 566/1992 Zb. o Národnej banke Slovenska a postavenie komerčných bánk bolo v nasledujúcom obddobí upravené zákonom č. 483/2001 Z.Z. o bankách (Medveď et al, 2012, s. 38-39).