Centrálna banka – nositeľ cenovej a menovej stability The central bank

Bankovní institut vysoká škola Praha

Zahraničná vysoká škola Banská Bystrica Katedra financií, účtovníctva a poisťovníctva

Centrálna banka – nositeľ cenovej a menovej stability

The central bank – Holder of Price and Currency Stability

Bakalárska práca

Autor: Lívia Ozaniaková Bankovní management

Vedúci práce: Ing. Lenka Ostrožlíková

Banská Bystrica Apríl 2013

VYHLÁSENIE

Vyhlasujem, ţe som bakalársku prácu spracovala samostatne a s pouţitím uvedenej literatúry.

Svojím podpisom potvrdzujem, ţe odovzdaná elektronická verzia práce je identická s jej tlačenou verziou a som oboznámená so skutočnosťou, ţe sa práca bude archivovať v kniţnici BIVŠ a ďalej bude sprístupnená tretím osobám prostredníctvom internej databázy elektronických vysokoškolských prác.

V Rovinke, dňa 26.4.2013 Lívia Ozaniaková

POĎAKOVANIE

Touto cestou chcem poďakovať vedúcej bakalárskej práce Ing. Lenke Ostroţlíkovej za odborné vedenie, ochotu, cenné rady a pripomienky, pri písaní tejto práce.

V Rovinke, dňa 23.4.2013 Lívia Ozaniaková

Anotácia

OZANIAKOVÁ, Lívia: Centrálna banka – nositeľ cenovej a menovej stability.

[Bakalárska práca]. Bankovní institut vysoká škola Praha, zahraničná vysoká škola Banská Bystrica. Katedra financií, účtovníctva a poisťovníctva. Vedúci práce: Ing. Lenka Ostroţlíková. Rok obhajoby: 2013. Počet strán: 45.

Bakalárska práca sa zaoberá centrálnou bankou, aké nástroje vyuţíva na dosahovanie cieľov, t.j. menovej a cenovej stability. Prvá kapitola je zameraná na vznik a vývoj bankového systému, na postavenie centrálnej banky ako vrcholného subjektu menovej politiky a na jej ciele. Druhá kapitola analyzuje podstatu a ciele menovej politiky a jednotlivé nástroje menovej politiky. Tretia kapitola sa zaoberá nástrojmi, ktoré jednotlivé centrálne banky pouţili v poslednom období, v období krízy a vplyv na výkon ekonomiky.

Kľúčové slová: Centrálna banka, menová politika, nástroje menovej politiky

Anotation

OZANIAKOVÁ, Lívia: The Central bank – holder of price and currency stability.

[Bakalárska práca]. Bankovní institut vysoká škola Praha, zahraničná vysoká škola Banská Bystrica. Katedra financií, účtovníctva a poisťovníctva. Vedúci práce: Ing. Lenka Ostroţlíková. Rok obhajoby: 2013. Počet strán: 45.

Bachelor thesis deals with the central bank, which uses instruments to achieve the objectives, ie monetary and price stability. The first chapter focuses on the emergence and development of the banking system, the central bank's position as the supreme body of monetary policy and its objectives. The second chapter analyzes the nature and objectives of monetary policy and the various instruments of monetary policy. The third chapter deals with the tools that individual central banks have used recently, in times of crisis and the impact on economic performance.

Keywords: central bank, monetary policy, monetary policy instruments

6

OBSAH

ÚVOD ... 7

1 CENTRÁLNA BANKA – JEJ ÚLOHY A POSTAVENIE ... 8

1.1 Bankový systém ... 8

1.2 Vznik centrálneho bankovníctva ... 11

1.3 Postavenie a funkcie centrálnej banky ... 14

1.4 Ciele centrálnej banky – hlavný cieľ cenová stabilita ... 17

1.5 Nezávislosť centrálnej banky ... 19

2 ANALÝZA MENOVÝCH POLITÍK CENTRÁLNYCH BÁNK SVETA ... 21

2.1 Podstata menovej politiky ... 21

2.1.1 Oblasť pôsobenia menovej politiky ... 23

2.2 Ciele menovej politiky ... 24

2.3 Nástroje centrálnej banky ... 26

2.3.1 Nepriame nástroje menovej politiky ... 28

2.3.2 Priame a nepriame nástroje menovej politiky ... 32

2.3.3 Priame (direktívne, administratívne) nástroje menovej politiky ... 33

2.4 Európska centrálna banka ... 35

2.5 Federálny rezervný systém... 40

3 POROVNANIE NAJVÄČŠÍCH CENTRÁLNYCH BÁNK SVETA ... 45

ZÁVERY A ODPORÚČANIA ... 49

ZOZNAM POUŽITEJ LITERATÚRY ... 50

7

ÚVOD

Centrálna banka ako inštitúcia so špecifickým postavením predstavuje vrcholný subjekt menovej politiky. Postavenie centrálnej banky je výrazne podmienený mierou jej nezávislosti. Medzi hlavné ciele patrí cenová stabilita, vnútorná a vonkajšia stabilita meny, vysoká zamestnanosť, zachovanie stability finačných trhov, stabilita úrokových sadzieb, podpora ekonomického rastu a zachovanie stability menového kurzu. Na splnenie menovopolitických cieľov vyuţíva centrálna banka celý systém ekonomických nástrojov, prostredníctvom ktorých dosahuje dané ciele, resp. medziciele menovej politiky. Centrálna banka týmito nástrojmi priamo reguluje rozhodovanie komerčných bánk a obmedzuje ich samostatnosť. Nástroje, ktoré vyuţíva z hľadiska dopadu na bankový systém členíme na priame a nepriame nástroje menovej politiky. Cieľom práce je získať ucelený pohľad na nástroje menovej politiky, ich vplyv na dosahovanie hlavných cieľov.

V prvej kapitole mojej bakalárskej práce som sa zamerala čo je vlastne bankový systém a aké druhy bankových systémov rozlišujeme. V úvode prvej kapitoly som sa zamerala na vznik a vývoj bankovníctva vo svete a na našom území. Aké boli prvotné dôvody zaloţenia bánk, aké plnili funkcie a aké plnia funkcie v súčasnosti. Aké majú postavenie v rámci bankového systému a zamerala som sa aké sú ich hlavné ciele v súčasnosti, a prečo je nevyhnutné aby boli inštitucionálne, finančne, funkčne, politicky a ekonomicky nezávislé.

V druhej kapitole som sa zamerala na podstatu menovej politiky, na priame a nepriame nástroje, ktoré sú pouţívané pri dosahovaní cieľov. Centrálne banky majú monopolné postavenie pri emisii hotovostných peňazí a z toho dôvodu majú povinnosť kontrolovať mnoţstvo obeţiva. Zamerala som sa na jednotlivé nástroje a ako nimi cez operatívne a sprostredkujúce ciele dosiahnuť konečné ciele menovej politiky. Bliţšie som sa zamerala na Európsku centrálu banku (ECB) a Federálny rezervný systém (FED), ako centrálne banky najväčších ekonomík sveta, na ich vznik, zloţenie, ich postavenie a ciele.

V tretej kapitole som sa zamerala na vybrané centrálne banky ECB, FED a Bank of Japan, na ich menovú politiku a hlavné ciele, ako riešia súčasnú krízu, aké nástroje pri tom vyuţívajú a aký to má dopad na ekonomiku, aké opatrenia a kroky urobili, aký druh menovej politiky vyuţívajú na zmiernenie dopadu na ich ekonomiku.

8

1 CENTRÁLNA BANKA – JEJ ÚLOHY A POSTAVENIE

Pre normálne fungovanie národného hospodárstva ktorejkoľvek krajiny je nevyhnutné zaistiť riadne fungovanie peňaţnej sféry, finačnej a bankovej sústavy. Jednou z najdôleţitejších inštitúcií, ktorá sa o to usiluje je centrálna banka. Uţ samotný názov

“centrálna” banka naznačuje, ţe ide o banku, ktorej postavenie medzi ostatnými bankami v bankovej sústave je veľmi špecifické (Pavlát, 2004, s. 6).

1.1 Bankový systém

Bankový systém je systém vzťahov, inštitúcií a pravidiel medzi bankovými a nebankovými subjektami v ekonomike. Jeho usporiadanie je vymedzené politickými a historickými aspektami, zvyklosťami, tradíciami a ekonomickými špecifikami krajiny (Belas, 2010, s. 22). Podľa existencie inštitucionálneho oddelenia centrálnej banky od komerčných bánk rozlišujeme dva druhy bankových systémov:

Obrázok č.1 - Jednostupňový a dvojstupňový bankový system

Zdroj: Revenda, 2011, s. 18

V jednostupňovom bankovom systéme vykonáva väčšinu operácií jediná centrálna banka a často tu pôsobia aj ďalšie banky, ktoré sú:

Bankový systém

Jednostupňový I. stupeň Centrálna banka a ostatné banky

Dvojstupňový

I. stupeň Centrálna banka

II. stupeň Obchodné a ďalšie banky

9

 špecializované na predom veľmi úzko vymedzený rozsah bankovej činnosti, alebo na vymedzené sektory, alebo oblasti napr. zahraničný obchod, sektor obyvateľstva, poľnohospodárstva, investičnej výstaby a pod.

 závislé na rozhodnutiach centra, resp. centrálnej banky – nejde teda o podnikateľské subjekty a ich rozhodovacie právomoci sú veľmi úzke.

Jednostupňové bankové systémy sa vyskytovali a vyskytujú v netrhových ekonomikách. Aţ do konca 80. rokov 20. storočia existovali vo väčšine centrálne plánovaných (socialistických) ekonomík, vznikali po druhej svetovej vojne a to centralizáciou predtým existujúcich dvojstupňových systémov. V centrálne plánovaných ekonomikách sa postavenie bánk zásadným spôsobom líšilo od postavenie bánk v trţnej ekonomike. Hlavným cieľom činnosti nebol zisk, ale splnenie ukazovateľov zadaných plánom z centra. Funkčne tak banky pôsobili ako špecializované pobočky centrálnej banky. Dominantné postavenie mala teda centrálna banka, ktorá nepriamo riadila činnosť ďalších bánk. V systéme hierarchie riadenia však centrálna banky zaujímala skôr pasívne postavenie a jej činnosť bola riadená plánom, ktorý stelesňoval záujmy vládnucej politickej sily bez väčších ohľadov na potreby ekonomiky. Hlavným cieľom bolo splnenie úloh plánu. Okrem toho:

 úvery podnikovému sektoru poskytovali predovšetkým centrálne banky prostredníctvom svojich pobočiek a nie prostredníctvom obchodnej alebo inej banky

 podniky mali v zásade nárok na úver a úverujúca banka, resp. pobočka centrálnej banky nemala veľa moţností poskytnutie úveru odmietnuť

 banky pôsobili bez ohľadu na výsledky hospodárenia, moţnosť prípadného bankrotu bola vylúčená.

Jednostupňové bankové systémy nefungujú príliš efektívne, nakoľko v nich chýbajú podnikateľské aktivity komerčných a ďalších bánk. Podniková sféra (štátny sektor) si nárokuje na úvery pri častej absencii kritérií ich návratnosti. To sa prejavuje predovšetkým v nedostatočnej finančnej disciplíne s konečnými dôsledkami v podobe narušenia peňaţnej rovnováhy v ekonomike (Revenda, 2011, s. 18-19).

Dvojstupňový bankový systém, čiţe centrálna banka a komerčné banky je všeobecne akceptovaný systém, ktorý je typický pre vyspelé ekonomiky (Belas et al, 2010, s.30). Je v ňom funkčne oddelené centrálne a komerčné bankovníctvo a centrálna banka aţ na

10

výnimky nevykonáva činnosti, ktoré spadajú do oblasti pôsobenia komerčných a ďalších bánk. Banky sú v zásade celkom samostatné pri vlastnom rozhodovaní a z toho vyplýva, ţe činnosť a výsledky hospodárenia ovplyvňujú ich existenciu, vrátane moţného úpadku.

Dvojstupňové bankové systémy sú charakteristické vyšším počtom komerčných a ďalších bánk. Aj v dvojstupňových bankových systémoch existuje medzi jednotlivými trţnými ekonomikami mnoţstvo, niekedy aj dosť podstatných, rozdielov. Najdôleţitejším je rozdiel medzi univerzálnymi a špecializovanými systémami. Ďalšie hlavné rozdiely sú spojené s mierou otvorenosti a usporiadaním bánk.

Obrázok č. 2: Základné členenie bankových systémov v trhových ekonomikách

Zdroj: Revenda, 2011, s. 20

V univerzálnych bankových systémoch obchodné banky môţu vykonávať operácie s cennými papiermi bez väčších obmedzení a investičné banky môţu prijímať primárne vklady od verejnosti.

Špecializované bankové systémy prísne oddeľujú činnosti obchodných a investičných bánk. Obchodné banky, ktoré prijímajú primárne vklady od verejnosti, nesmú vykonávať

ban ko vý sy st ém

univerzálny obchodné a investičné bankovníctvo nie je oddelené

špecializovaný obchodné bankovníctvo je striktne oddelné od investičného bankovníctva

miera orvorenosti vysokootvorený vysoký podiel zahraničných bánk na domácom bankovom trhu

málootvorený nízky podiel zahraničných bánk na domácom trhu

usporiadanie

pobočkový málo bánk, veľa pobočiek

unitárny veľa bánk, málo pobočiek

prepojený relatívne veľa bánk navzájom prepojených vlastníckymi podielmi

11

operácie s akciami a niektorými cennými papiermi na vlastný účet. Investičné banky, ktoré sa špecializujú na operácie s akciami, nesmú prijímať primárne vklady od verejnosti.

Miera otvorenosti domácich bankových systémov voči zahraničným bankám je vyšší v krajinách Európskej únie, ako v Japonsku a USA, ktoré vytvárajú regulačné bariéry. K preniknutiu na tieto trhy musia zahraničné banky splniť tvrdšie podmienky neţ domáce subjekty a aj napriek splneniu týchto podmienok majú mnoţstvo ďalších obmedzení.

Usporiadanie bánk je stanovené zákonodárstvom a tradíciami. V Európe zatiaľ prevláda pobočkové bankovníctvo. Relatívne vysoký počet fúzií a akvizícií vedie k zvyšovaniu vzájomných vlastníckych prepojení medzi bankami. Unitárne bankovníctvo je spojené s USA. Ide o pozostatok úprav z minulosti, kedy americké banky aţ do roku 1997 mohli iba obmedzene otvárať pobočky v inom americkom štáte (Revenda, 2011, s. 19-20)

1.2 Vznik centrálneho bankovníctva

Vývoj peňaţnej sféry, v ktorej v trhovej ekonomike prebieha proces sprostredkovania výmeny tovaru a sluţieb za peniaze, bol v priehu histórie spojený so vznikom finačných trhov, finančnej a bankovej sústavy. Tento proces prebiehal na európskom kontinente niekoľko storočí. Rozvoj spoločenskej deľby práce a s ním rozvoj peňaţnej sféry a vznik finančných trhov viedol k vzniku bankovníctva ako zvláštneho druhu podnikania, kde sa takého podniky, zaoberajú sprostredkovaním pohybu finančných prostriedkov medzi jednotlivými ekonomickými subjektami. Ich počet postupne narastal. Z pôvodných malých bánk s lokálnou pôsobnosťou vznikali aj banky, ktorých aktivity prerastali cez hranice jednotlivých štátov. S postupným prechodom z plnohodnotných peňazí k neplnohodnotným (bankovkám, štátovkám) a s rastúcou úlohou finančných nástrojov ako sú napríklad zmenky, šeky a podobne, bankám pribúdali ďalšie funkcie. Medzi bankami sa postupne vytvárali finančné vzťahy. Prepojovaním vznikla banková sústava (Pavlát, 2004, s. 6)

Prvé centrálne banky vznikali v 17. storočí z potreby úverovať panovníka (vládu), spravovať štátny dlh, viesť pre vládu účty a emitovať bankovky. Postupom sa tieto úlohy rozširovali, ale tieto banky nevykonávali činnosti, ktoré v modernej ekonomickej literatúre označujeme ako menová politika (Iša, 2008, s. 10). Aţ v polovici 19. storočia začali

12

postupne fungovať v podobe, v ktorej sú známe dnes. Zmeny vo funkcií centrálnych bánk súviseli predovšetkým s postupnou premenou peňaţného systému zaloţeného na existencii plnohodnotných peňazí, t.j. peňazí, ktoré boli podloţené drahými kovmi – zlatom a striebrom, na systém zaloţený na existencii neplnohodnotných bezhotovostných peňazí. V tomto systéme nutne musí fungovať autorita, ktorá dohliada na riadne fungovanie peňaţného obehu a je vybavená dostatočnou právomocou k tomu, aby mohla čeliť jeho rôznym poruchám. Touto autoritou sa postupne stali centrálne banky (Pavlát, 2004, s. 22).

Spôsoby, ako boli zaloţené jednotlivé centrálne banky môţu byť rôzne:

 poverenie jednej z existujúcich súkromných obchodných bánk – tento spôsob vo vzťahu k súkromným bankám nemusel vţdy prebiehať na princípe dobrovoľnosti. Príkladom môţe byť najstaršia a doteraz činná švédska centrálna banka Sveriges Riskbank, ktorá bola zaloţená v roku 1656 ako súkromná obchodná banka. O osem rokov sa dostala do problémov a pred bankrotom ju zachránila vláda. V rokoch 1664-1668 prešla veľkou rekonštrukciou zakončenou faktickým znárodnením a zmenou názvu. Stále si však zachovala funkciu obchodnej banky. Aţ v roku 1697 bola z „poverenia kráľa“

prinútená pôsobiť ako centrálna banka

 zvýhodnenie niektorých obchodných bánk – napríklad v Taliansku vzniklo centrálne bankovníctvo na princípe zvýhodnenia šiestich obchodných bánk, ktorým na rozdiel od ostatných bánk nebola zakázaná emisia hotovostných peňazí. Tieto banky si v činnosti konkurovali, čo paradoxne viedlo k zhoršeniu situácie. Jedna z bánk dokonca skrachovala. Ďalšie tri boli zlúčené do jedinej centrálnej banky Banca d´Italia a zostávajúcim dvom bolo právo emisie v roku 1926 zrušené

 založenie centrálnej banky ako novej inštitúcie – tento spôsob ako sa vyhnúť

„dohadovaniu“ s existujúcimi obchodnými bankami bol poprvýkrát pouţitý v Anglicku v roku 1694, kedy bola zaloţená Bank of England (Revenda et al, 2005, s. 305).

V dnešnej podobe začali prvé centrálne banky vystupovať zhruba od polovice 19.

storočia, avšak v mnohých krajinách sa centrálne banky datujú aţ do doby po 2. svetovej vojne (Revenda et al, 2005, s. 306). Počet centrálnych bánk rýchlo narastal najmä v tomto období, o čo sa zaslúţil najmä rozpad kolonializmu a neskôr aj v dôsledku rozpadu Sovietskeho zväzu začiatkom 90. rokov minulého storočia došlo k vzniku nových centrálnych bánk. V roku 1997, tesne pred vznikom Európskej centrálnej banky, uţ existovalo 172 centrálnych bánk (Iša, 2008, s. 6).

13

Obvykle platí, ţe v danej krajine pôsobí jediná centrálna banka, avšak existujú výnimky

 v niektorých krajinách nemajú centrálnu banku a jej činnosť zabezpečuje iná inštitúcia (Brunej, Honkong, Saudská Arábia, Singapur)

 v iných naopak existuje viac centrálnych bánk. Príkladom je Federálny rezervný systém v Spojených štátoch amerických, ktorý pozostáva z 12-tich regionálnych samostatných bánk, avšak je nutné zdôrazniť, ţe funkčne ide opäť o jedinú centrálu banku

 v rámci menovej únie môţe činnosť centrálnej banky zabezpečovať aj zahraničná centrálna banka, napr. v období 1921-1998 vykonávala takúto funkciu belgická centrálna banka na území Luxemburska, alebo spoločná centrálna banka napr. West African Economic and Monetary Union, ktorá vykonáva funciu centrálnej banky v niektorých krajinách, kde nie je centrálna banka

 zvláštna výnimka je v rámci Európskej menovej únie, kde centrálne banky jednotlivých členských krajín sú pobočkami Európskej centrálnej banky (Revenda et al, 2005, s.

306).

Niektoré centrálne banky boli zaloţené preto, aby zjednotili chaoticky systém vydávania bankoviek. Akonáhle takéto banky vznikli, ich status ako banky vlády, ich ovládanie národných zlatých rezerv, schopnosť poskytovať mimoriadnu hotovosť reeskontovaním obchodných zmeniek – to z nich urobilo banky bánk. Obchodné banky v nich drţali veľkú časť svojich rezerv a spoliehali sa, ţe v prípade ťaţkostí im zabezpečia mimoriadnu likviditu. Funkcie centrálnej banky sa rozvíjali postupne so zmenami v bankovom systéme (Iša, 2008, s. 10).

Vývoj bankovníctva na území Slovenskej republike je rozmanitý. Prvou bankou v Rakúsku-Uhorsku bola Banco del Giro so sídlom vo Viedni, ktorá bola zaloţená v roku 1703, ktorá mala zabezpečiť úrokovanie a splácanie štátnych dlhov. S podobným poslaním bol v roku 1772 zriadený v Bratislave prvý peňaţný ústav v Uhorsku s názvom Uhorská kráľovská úverová pokladnica, ktorý bol v dôsledku devalvácie neskôr zlikvidovaný. Od roku 1816 pôsobila v Rakúsko-Uhorsku (súčasťou, ktorého bolo aj Slovenko) Národná banka, ktorá regulovala obeh štátoviek. Začiatkom 19.storočia sa rozšírila sieť filiálok Viedenskej prvej rakúskej sporiteľne a ako prvá bola zaloţená v roku 1824 v Bratislave, ďalšie vznikli v Trnave, Zvolene a v Nových Zámkoch, ktoré sa udrţali aţ do roku 1841.

Koncom 19. storočia existovalo vo vtedajšom Rakúsko-Uhorsku mnoţstvo bánk, ktorých

14

počet spolu s pobočkami, záloţňami a sporiteľňami predstavoval rádovo tisíce. V roku 1842 vzniká samostatný peňaţný ústav Pressburger Sparkasse a postupne podľa jeho vzoru vznikali peňaţné ústavy aj v iných mestách. Po rozpade Rakúsko-Uhorska a vzniku Československej republiky v roku 1918 prebiehalo preberanie pohľadávok a záväzkov nástupníckych štátov, kolkovanie peňazí a riešenie menových problémov. Aţ v roku 1925 bola zaloţená Národná banka československá. V roku 1945 došlo k znárodneniu veľkých bánk. Postupnné zavádzanie centrálneho plánovania sa prejavilo ďalším zniţovaním bánk.

V roku 1950 bola vytvorená Štátna banka československá, ktorá postupne prevzala funkcie všetkých peňaţných ústavov a do roku 1990 moţno charakterizovať ako obdobie jednostupňovej bankovej sústavy. Po roku 1990 došlo k rozdeleniu bankovej sústavy na dvojstupňovú. Zriadila sa centrálna banka, ktorá si ponechala názov Štátna banka Československá a vzniklo sedem obchodných bánk. Všetky banky boli v štátnom vlastníctve a preto sa nemohli porovnávať s bankovými sústavami vyspelých krajín. V roku 1992 vznikli Investičná a rozvojová banka, Devín banka, Istrobanka a Prvá stavebná sporiteľňa. V roku 1993, rozdelením Česko-Slovenska vznikli dva samostatné štáty.

Funkciu centrálnej banky prevzala Národná banka Slovenska, ktorej postavenie vymedzuje zákon č. 566/1992 Zb. o Národnej banke Slovenska a postavenie komerčných bánk bolo v nasledujúcom obddobí upravené zákonom č. 483/2001 Z.Z. o bankách (Medveď et al, 2012, s. 38-39).

1.3 Postavenie a funkcie centrálnej banky

Funkcie centrálnych bánk, tak ako jej postavenie a nástroje, sa postupne vyvíjali a menili. Za hlavné funkcie novodobých centrálnych bánk povaţujeme:

Makroekonomické

 vrcholný subjekt menovej politiky – čiţe centrálna banka zodpovedá za výkon menovej politiky. Ide o reguláciu mnoţstva peňazí v ekonomike

 emisná funkcia – má výsadné právo vydávať hotovostné peniaze do obehu.

 správca devízových rezerv štátu – akumuluje devízové rezervy a realizuje s nimi operácie na devízovom trhu

15 Mikroekonomické

 banka bánk – vedie účty ostatných bank, prijíma ich vklady, poskytuje im úvery, realizuje zúčtovanie medzi jednotlivými bankami, vykonáva dohľad a reguláciu.

 banka štátu – vykonáva finančné operácie pre vládu, centrálne orgány a samosprávu

 vrcholný reprezentant štátu – zastupuje štát v medzinárodných finančných a menových inštitúciách

 regulácia a dohľad nad bankovým systémom (Medveď et al., 2012, s. 60).

Okrem klasifikácie na makroekonomické a mikroekonomické funkcie, ktorých kritériom je prevaţujúca povaha základných činností centrálnej banky, môţno tieto funkcie klasifikovať tieţ podľa predmetu jednotlivých činností. V tomto prípade moţno hlavné činnosti centrálnych bánk roztriediť na činnosti v oblasti:

 emisie peňazí a menová politika – Zatiaľ čo do 2. svetovej vojny stála v popredí emisná činnosť centrálnych bánk, v posledných desaťročiach 20. storočia značne stúpol význam menovej politiky, takţe menová politika býva medzi základnými funkciami uvádzaná na prvom mieste. V praxi je však emisná činnosť neoddeliteľnou súčasťou menovej politiky, nakoľko v menovej politike ide predovšetkým o rozhodovanie o mnoţstve peňazí v ekonomike a o reálnom zabezpečení potrebného mnoţstva a zabezpečiť ekonomike také mnoţstvo peňazí, ktoré bude zaisťovať stabilitu meny., t.j. brániť vzniku prebytočných peňazí (čo okrem iného môţe vyvolať inflačné tlaky) a aj vzniku nedostatku peňazí (čo môţe viesť k deflácii). Prebytok i nedostatok nahráva vzniku porúch nielen v peňaţnom obehu, ale i vzniku reálnych disproporcií v ekonomike. Regulovaním mnoţstva peňazí v obehu môţe centrálna banka pôsobiť na udrţiavania stabilného kurzu danej meny

 devízovej – Jednou z významných funkcií centrálnej banky je činnosť v devízovej oblasti a starostlivosť o devízové hospodárstvo. Činnosť centrálnej banky smeruje k tomu, aby po prvé neprichádzalo k poruchám v platobnom styku so zahraničím, t.j.

ohrozenie devízovej likvidity a aby nedochádzalo k nepriaznivým pohybom menového kurzu a po druhé spočíva v devízovej regulácii. Devízovú likviditu zabezpečuje tým, ţe zhromaţďuje devízové rezervy štátu a spravuje tieto rezervy.

Udrţuje potrebnú výšku a vhodnú menovú štruktúru devízových rezerv a musí udrţiavať ich hodnotu. Centrálna banka s devízovými rezervami operuje na

16

devízovom trhu, nakupuje a predáva devízy a vykonáva tzv. hedging, t.j. operácie proti poklesu hodnoty devízových rezerv. Stará sa o to, aby hlavne pre potreby vývozcov a dovozcov v oblasti zahraničného obchodu boli k dispozícií devízové prostriedky umoţňujúce hladký priebeh medzinárodnej výmeny tovaru a sluţieb.

Štruktúra devízových rezerv musí zodpovedať štruktúre vývozu a dovozu danej krajiny a štruktúre príslušných finančných záväzkov a pohľadávok

 bankovej regulácie – Účelom je podporovať efektívnosť, spoľahlivosť a bezpečnosť fungovania bankovej sústavy v danej krajine. Nástrojom regulačnej činnosti centrálnej banky je vydávanie právnych predpisov pre subjekty bankovej sústavy, k čomu je oprávnená na základe zákona vymedzujúceho náplň tejto činnosti. Rozsah regulačnej činnosti centrálnych bánk sa v posledných desaťročiach výrazne zväčšil a naďalej sa táto tendencia presadzuje. Súvisí to okrem iného aj s tým, ţe v modernej trţnej ekonomike rastie význam finančnej sféry, dynamika jej rozvoja a súčasne aj jej citlivosť a zraniteľnosť

 bankového dohľadu - ktorý úzko súvisí a bankovou reguláciou, t.j. dodrţiavanie platných predpisov

 obsluhy bankovej sústavy – keď centrálna banka funguje ako banka bánk, spočíva v príjímaní vkladov od bánk, v poskytovaní úverov bankám, vo vedeniu účtov bankám a vo vykonávaní medzibankového zúčtovaniu. V tejto funkcii vystupuje ako banka pre ostatné banky, ktorá im vytvára priaznivé podmienky pre ich činnosť. Banky môţu získať od centrálnej banky úvery a zároveň si u nej môţu za priaznivých podmienok ukladať časť svojich prostriedkov, ktoré slúţia ako rezervy.

Tieto rezervy môţu byť dobrovoľné, alebo povinné v tuzemskej mene alebo v zahraničných menách. Tieto slúţia k zachovaniu likvidity banky a k účelom medzibankového zúčtovania

 obsluhy štátu – centrálna banka vykonáva obsluţné činnosti v bankovej a finančnej sfére pre štát, preto býva označovaná ako banka štátu. V tejto funkcii vedie účty štátu, spravuje štátny dlh, t.j. poskytuje úvery štátu, spláca úvery štátu, vykonáva platby úrokov, emituje štátne cenné papiere atď. Hlavným dôvodom, prečo vedenie svojich účtov zveruje centrálnej banke je predpokladaná väčšia bezpečnosť uloţených štátnych prostriedkov ako v prípade uloţenie v súkromných bankách a tieţ kontrola štátnych prostriedkov pri realizácii menovej politiky

 bližšie nešpecifikovaných (rôznych) (Pavlát, 2004, s. 8-12).

17

1.4 Ciele centrálnej banky – hlavný cieľ cenová stabilita

Ciele centrálnej banky sa v histórii menili a prispôsobovali aktuálnym potrebám toho- ktorého obdobia. Cieľmi boli napríklad stabilita menového kurzu, ekonomický rast, zamestnanosť, rovnováha platobnej bilancie a iné. V polovici 70. rokoch 20. storočia začali klásť centrálne banky dôraz na zníţenie inflácie, deväťdesiate roky zase na udrţateľnosť cenovej stability (Medveď et al., 2012, s. 60). V posledných rokoch sa vo vyspelých trhových ekonomikách presadzuje názor, ţe jediným hlavným cieľom menovej politiky je stabilita cenovej hladiny. Pri priorite tohto cieľa má menová politika podporovať aj ďalšie ciele ako ekonomický rast, zamestnanosť, menový kurz, ale nie na úkor svojho hlavného cieľa (Iša, 2008, s. 16).

Vymedzenie cieľa, poprípade súborov cieľov činnosti centrálnych bánk patria k dôleţitým predpokladom ich efektívnemu a úspešnému fungovaniu. Vzhľadom ku kľúčovému významu fungovania centrálnej banky, pre fungovanie bankovej sústavy a hladký chod celej ekonomiky danej krajiny musia byť tieto ciele zahrnuté do zákona, upravujúceho činnosť centrálnej banky, poprípade i do ďalších právnych predpisov. Vo vymedzených cieľoch centrálnych bank sa moţno v rôznych krajinách stretnúť s mnohými formulačnými modifikáciami vyššie uvedených cieľov. V jednotlivých krajinách bývajú ciele centrálnych bánk vymedzované rozdielne podľa prevládajúcich ekonomických podmienok. Môţe byť stanovený jediný cieľ ako hlavný a k nemu môţu byť stanovené ďalšie ciele ako podporné (Pavlát, 2004, s. 13-14).

Centrálna banka na rozdiel od komerčných bánk nie je orientovaná na dosahovanie zisku, čo dokumentuje aj skutočnosť, ţe prebytok svojho hospodárenia odvádza do štátneho rozpočtu (Beňová, 2007, s.235). Pôsobí teda v iných ekonomických podmienkach neţ komerčná banka (Belas et al., 2010, s. 38).

Centrálna banka predstavuje vrcholný subjekt menovej politiky a k jej cieľom patrí:

 cenová stabilita

 vnútorná a vonkajšia stabilita meny

 vysoká zamestnanosť, resp. udrţateľný ekonomický rast (Belas et al, 2010, s.

38)

Podľa Pavláta jednými z ďalších cieľov je:

 zachovanie stability finančných trhov

18

 stabilita úrokových sadzieb

 udrţiavanie rovnováhy platobnej bilancie

 podpora ekonomického rastu

 zachovanie stability menového kurzu domácej meny (Pavlát, 2004, s. 14).

Medzi konečné ciele menovej politiky centrálnych bánk vo vyspelých krajinách je vţdy podpora cenovej stability. V niektorých dokonca jediným hlavným cieľom. Cenová stabilita úzko súvisí s vývojom miery inflácie, či deflácie. Aj v krajinách, kde je momentálne miera inflácie natoľko nízka, ţe môţeme hovoriť o cenovej stabilite, je nebezpečie nárastu miery inflácie.

Inflácia sa často stotoţňuje s rastom cenovej hladiny. Ide o dlhodobejší nepretrţitý nárast cenovej hladiny, ktorý je spojený s nadmernou emisou peňazí a vedie k poklesu kúpnej sily peňazí avšak je nevyhnutné dodať:

 nie kaţdý rast cenovej hladiny moţno označiť za infláciu, musí ísť o dlhodobejší nepretrţitý rast (hovoríme o časovom horizonte dvoch za sebou nasledujúcich štvrťrokov)

 cenová hladina môţe rásť iba nárazovo, napríklad z dôvodu zmien v daňovej sústave, uvoľnení regulovaných cien, vtedy hovoríme o raste cien, ale nie o inflácii

 pri raste cenovej hladiny samozrejme môţu ceny niektorých produktov stagnovať či klesať

 ceny nemôţu dlhodobejšie a nepretrţite rásť, pokiaľ nerastie ponuka peňazí

 dlhodobejší nepretrţitý rast mnoţstva peňazí v obehu ešte nemusí viesť k inflácii

 nie je moţné brať na zodpovednosť centrálnu banku za infláciu

V trhových ekonomikách sa inflácia prejavuje rastom cenovej hladiny. V netrhových, predovšetkým centrálne plánovaných je cenový vývoj deformovaný plánovacím mechanizmom, štátnou reguláciou a ďalšími skutočnosťami. Nadmerná emisia peňazí, či iné inflačné faktory sa nemôţu priamo prejaviť v raste cenovej hladiny a vtedy hovoríme, ţe ide o skrytú infláciu. Ak štát bráni rastu cenovej hladiny iba krátkodobo, resp. vykonáva častejšie rôzne cenové úpravy, hovoríme o zatlačenej inflácii. Pri dlhodobejšom bránení a menej častých úpravách cien ide o potlačenú infláciu. V menej vyspelých ekonomikách (v

19

období vojen, či tesne po ich skončení, kedy sú vyššie výdaje na rekonštrukciu krajiny, platby za vojenské operácie) sa môţe inflačný vývoj vymyknúť kontrole. Miera inflácie je enormne vysoká (pohybuje sa v stovkách i tisícoch percent za rok), ceny rastú v priemere vyšším tempom ako je tempo rastu peňazí v obehu, kúpna sila peňazí klesá k nule, hovoríme o hyperinflácii, ktorá môţe byť zvládnuteľná len dvoma základnými spôsobmi:

 peňaţná reforma – nové peniaze sú vymieňané v niţšom pomere, neţ ktorý zodpovedá pomeru nominálnych hodnôt nových a starých peňazí. Výmena obvykle prebieha behom krátkej doby a nemusí sa vzťahovať na všetky peniaze

 administratívnym zmrazením miezd a cien na určitú dobu, počas nej je postupne pripravená a následne uplatňovaná tvrdá menová reštrikcia. Veľmi častým doprovodným opatrením je denominácia meny (škrtnutie núl), kedy sa vykoná výmena peňazí v pomere, ktorý zásadne zodpovedá pomeru nominálnych hodnôt medzi novými a starými peniazmi. Výmena prebieha dlhšiu dobu, kedy sú v obehu nové aj staré peniaze.

Mierna inflácia môţe byť z dlhodobého hľadiska prospešná, hlavne ak vedie k vyššiemu tempu reálneho ekonomického rastu. Miernu infláciu, povedzme do výšky 2% na ročnej báze, môţeme povaţovať za cenovú stabilitu (Revenda, 2011, s. 273-282).

Pri deflácii ide o nepretrţitý dlhdobejší pokles cenovej hladiny, ktorý je spojený s nedostatočnou emisiou peňazí a vedie k rastu kúpnej sily peňazí.

1.5 Nezávislosť centrálnej banky

Postavenie centrálnej banky v trhovej ekonomike je výrazne podmienený mierou jej nezávislosti (Belas et al., 2010, s.38), t.j. nezávislosť od priameho politického (vládneho) vplyvu na uskutočňovanie menovej politiky (Iša, 2008, s. 17). Čím centrálna banka disponuje väčšou nezávislosťou, tým ľahšie sa uplatňujú jej ciele (Medveď et al, 2012, s.

61). Rozhodnutia centrálnej banky musia byť autonómne, neovplyvňované inými subjektami (Belas et al., 2010, s.39).

20 Nezávislosť centrálnej banka sa skladá:

 inštitucionálna nezávislosť – centrálna banka je samostatná pri prijímaní rozhodnutí o menovej politike, členovia nesmú poţadovať ani príjímať inštrukcie od orgánov mimo centrálnej banky

 funkčná nezávislosť – centrálna banka by si mala stanovovať reálne ciele

 finančná nezávislosť – centrálna banka hospodári s vlastnými finančnými prostriedkami, má vlastný rozpočet a nie je prijímateľom peňazí od iných strán

 personálna nezávislosť – prejavuje sa dĺţkou funkčného obdobia vrcholných predstaviteľov, resp. moţnosťou znovuzvolenia (Belas et al., 2010, s. 39).

Podľa Medveďa a kol. vedecká a odborná literatúra uvádza aj iné typy nezávislosti

 nezávislosť cieľov a nezávislosť nástrojov – znamená, ţe banka je nezávislá pri výbere svojich cieľov

 politická nezávislosť – cieľ cenovej stability môţe banka sledovať bez toho, aby bola ovplyvňovaná rôznymi politickými autoritami, alebo stranami

 ekonomická nezávislosť – centrálna banka má neobmedzenú voľnosť určovať všetky menovo-politické transakcie (Medveď et al, 2012, s. 62).

Pri hodnotení nezávislosti centrálnej banky sa vyuţíva, tzv. index nezávislosti centrálnej banky, ktorý vychádza zo štyroch zákonných charakteristík.

1. Centrálna banka sa pokladá za viac nezávislú, ak jej prezident (guvernér) je menovaný Bankovou radou a nie vládou, nemôţe byť prepustený a jeho funkčné obdobie je dostatočné dlhé.

2. Nezávislosť centrálnej banky je tým väčšia, čím viac menovopolitických rozhodnutí je robených nezávisle od vládneho zasahovania.

3. Centrálna banka je viac nezávislá, ak jej charta stanoví, ţe primárnym cieľom menovej politiky je cenová stabilita.

4. Nezávislosť centrálnej banky ja väčšia, ak je obmedzená moţnosť vlády poţičať si od centrálnej banky (Iša, 2008, s. 18).

V 80. rokoch minulého storočia malo najvyšší stupeň nezávislosti Švajčiarsko, tesne nasledované Nemeckom. Na opačnom konci bolo Poľsko a bývalá Juhoslávia (Iša, 2008, s.

18). Dnes najvyššiu nezávislosť vykazuje Európska centrálna banka (Medveď et al, 2012, s. 63).

21

2 ANALÝZA MENOVÝCH POLITÍK CENTRÁLNYCH BÁNK SVETA

2.1 Podstata menovej politiky

Menovú politiku moţno v najširšom poňatí definovať ako systém opatrení v oblasti meny a úveru, ktorými sa majú presadiť zámery vydavateľa peňazí, alebo poskytovateľa úveru. V predkapitalistických spoločenských formáciach emisná a úverová politika boli veľmi ostro oddelené – emisná politika bola vecou štátu / panovníka, ktorý vydával peniaze do obehu a úverovú politiku uskutočňovali úţerníci, neskoršie banky. Toto oddelenie emisnej a úverovej politiky trvalo v podstate do počiatkov kapitalizmu, kde prevládal obeh plnohodnotných peňazí. Zmena nastala po vzniku bankoviek ako úverových peňazí, ktoré čím ďalej tým viac vytláčali z obehu plnohodnotné peniaze.

Akonáhle sa bankovky stali prevládajúcou formou peňazí, pojem emisná a úverová politika sa začali viac zbliţovať do pojmu menová politika. Časovo toto obdobie moţno ohraničiť vznikom centrálnych bánk. Prvou emisnou bankou bola anglická banka – Bank of England, ktorá vznikla v roku 1694 avšak funkcie centrálnej banky začala plniť aţ v polovici 19.

storočia. Vo väčšine európskych štátoch začali vznikať emisné banky v priebehu 19.

storočia (Sobek, 2003, s. 66).

Menová politika v súčasných trţných ekonomikách je vysoko komplikovanou záleţitosťou. Mechanizmus, prostredníctvom ktorého centrálna banka dosiahne splnenie svojich menových cieľov, sa nazýva transmisný proces, alebo aj stratégia menovej politiky.

Obrázok č. 3: Transmisný mechanizmus menovej politiky

Zdroj: Kotlebová, Sobek, 2007, s. 95

Nástroje menovej politiky

Operatívne kritérium

Sprostredkujúce

kritérium Konečný cieľ

22

Nakoľko neexistuje priame prepojenie medzi nástrojmi menovej politiky a jej konečnými cieľmi, musí centrálna banka citlivo vyberať tzv. kritéria menovej politiky, čiţe medziciele k dosiahnutiu konečného cieľa.

V transmisnom mechanizme sa vyskytujú dva typy kritérií:

 operatívne kritérium

 sprostredkujúce kritérium

Operatívne kritérium je ovplyvňované nástrojmi menovej politiky a vplýva na sprostredkujúce kritérium. Sprostredkujúce kritérium podlieha zmene skôr, neţ nastane zmena konečného cieľa (Kotlebová, Sobek, 2007, s. 95).

Centrálna banka má monopolné postavenie pri emisii hotovostných peňazí a z tohoto dôvodu má logicky aj povinnosť kontrolovať mnoţstvo obeţiva.

V teórii rozlišujeme tri druhy menovej politiky:

 expanzívna menová politika – touto politikou sa snaţí centrálna banka prostredníctvom menových nástrojov zvýšiť peňaţnú zásobu

 reštriktívna menová politika – touto sa chápe úsilie menovej autority zníţiť peňaţnú zásobu

 neutrálna menová politika

Expanzívna menová politika alebo expanzia, resp. uvolňovanie je teda akcia centrálnej banky, ktorá spočíva v tom, ţe centrálna banka zníţi trhovú krátkodobú mieru (t.j. zníţi sa úroková miera, za ktorú sa realizujú operácie zvyšovania likvidity) tým sa zníţia aj ostatné úrokové miery v ekonomike. Na to zareagujú komerčné banky vyššou ochotou poskytovať nové úvery a klienti sú aktívnejší v prijímaní vkladov. Tým pádom domácnosti a podniky viac míňajú a tým sa zvyšuje rýchlosť obehu peňazí. Ak je potrebné ekonomiku stimulovať, realizuje sa teda expanzívna menová politika. Centrálna banka uplatňuje expanzívnu menovú politiku v situácií slabej ekonomiky, vysokej nezamestnanosti, vysokých úrokových mier.

Reštriktívna menová politika, alebo reštrikcia je naopak akcia centrálnej banky, ktorá spočíva vo zvýšení trhovej krátkodobej úrokovej miery. Tým sa zvýšia aj ostatné úrokové miery v ekonomike, komerčné banky reagujú niţšou ochotou poskytovať nové úvery a klienti sú zdrţanlivejší v príjímaní nových úverov. V dôsledku toho domácnosti a podniky

23

menej míňajú. Centrálna banka realizuje reštriktívnu politiku v prípade, ţe hrozí inflácia.

Uplatňuje ju v situácii nízkych úrokových mier, prehriatej ekonomiky, nízkej nezamestnanosti a obáv o infláciu (Medveď et al., 2012, s. 73 – 74).

2.1.1 Oblasť pôsobenia menovej politiky

Centrálna banka je výhradným emitentom bankoviek a bankových rezerv, čo znamená, ţe je monopolným dodávateľom menovej bázy. Vďaka svojmu monopolu zostavuje podmienky, za ktorých si banky poţičiavajú peniaze od centrálnej banky a preto tieţ môţe ovplyvňovať podmienky, za ktorých banky vzájomne obchodujú na peňaţnom trhu, t.j.

vývoj likvidity a úrokové sadzby na peňaţnom trhu (http://www.nbs.sk, 19.1.2013). Keďţe centrálne banky sú jedinými inštitúciami, ktoré sú oprávnené dávať bankovky do obehu, môţu určovať sadzby, ktoré sú nástrojom menovej politiky. Očakávania v súvislosti s budúcim vývojom základných sadzieb majú vplyv na výšku celého radu dlhodobejších bankových a trhových úrokových mier. Z pohľadu domácností vyššia reálna úroková miera zvyšuje atraktívnosť sporenia, pretoţe výnos z úspor je vyšší. Preto vyššie reálne úrokové miery zvyčajne vedú k poklesu beţnej spotreby a k rastu úspor. Z pohľadu podnikov vyššia reálna úroková miera odrádza od investícií, pretoţe investičných príleţitostí, ktoré by ponúkali dostatočne vysokú mieru návratnosti na pokrytie zvýšených kapitálových nákladov, je menej. Čiţe zvýšenie reálnych úrokových mier vyvolané opatreniami menovej politiky povedie k zníţeniu beţných výdavkov v hospodárstve ako celku. Táto zmena menovej politiky spôsobuje pokles celkového dopytu a označuje sa ako sprísnenie menovej politiky (http://www.ecb.int, 19.1.2013, s. 38-39)

Z krátkodobého hľadiska zmena úrokových sadzieb peňaţného trhu vyvolaná centrálnou bankou spúšťa mnoţstvo mechanizmov a činností, ktoré napokon ovplyvnia vývoj ekonomických premenných ako sú output alebo ceny. Tento proces je známy ako transmisný mechanizmus menovej politiky (http://www.nbs.sk, 19.1.2013).

Z dlhodobého hľadiska sa zmena v objeme peňazí dodávaných centrálnou bankou prejaví len na zmene celkového mnoţstva peňazí v ekonomike a v celkovej cenovej úrovne, ale nevyvolá trvalé zmeny reálnych premenných. Táto zásada sa nazýva dlhodobá neutralita peňazí.

24

Všeobecne sa akceptuje, ţe po všetkých vzájomných prispôsobeniach v ekonomike v dlhodobom horizonte sa zmena mnoţstva peňazí v ekonomike odrazí v zmene celkovej cenovej úrovne, ale nevyvolá permanentné zmeny reálnych premenných (http://www.nbs.sk/, 19.1.2013). Menová politika, ktorá udrţiava cenovú hladinu, má veľmi priaznivý vplyv na úroveň bohatstva a reálnej hospodárskej aktivity. Z dlhodobého hľadiska sú reálny príjem a zamestnanosť podstatne ovplyvňované faktormi ako technologické zmeny, rast počtu obyvateľstva alebo všetky aspekty rámca ekonomiky agentov (http://www.ecb.int/, 19.1.2013).

Medzi konečnými cieľmi menovej politky centrálnych bánk vo vyspelých krajinách je vţdy podpora cenovej stability. Niekedy je dokonca jediným hlavným cieľom. Cenová stabilita úzko súvisí s vývojom miery inflácie, alebo deflácie. Inflácia sa často stotoţňuje s rastom cenovej hladiny, ide teda o dlhodobejší nepretrţitý rast cenovej hladiny, ktorý je spojený s nadmernou emisiou peňazí a vedie k poklesu kúpnej sily peňazí, naopak pri deflácii ide o dlhodobejší nepretrţitý pokles cenovej hladiny, ktorý je spojený s nedostatočnou emisiou peňazí a vedie k rastu kúpnej sili peňazí (Revenda, 2011, s. 273 – 274).

2.2 Ciele menovej politiky

Menová politika je činnosť, prostredníctvom ktorej sa menová autorita snaţí splniť svoje ciele v oblasti peňaţného obehu v danej krajine. Ciele môţu byť definované rôzne a to v závislosti od podmienok, v akých sa ekonomika danej krajiny nachádza, t.j. ktoré problémy treba riešiť prioritne. Cieľmi centrálnych bánk v histórii boli stabilita výmenného kurzu, hospodársky rast, zamestnanosť, rovnováha platobnej bilancie, stabilita peňaţnej zásoby, cenová stabilita, avšak je potrebné ak si centrálna banka stanovuje viacero cieľov, aby sa navzájom nevylučovali (Kotlebová, Sobek, 2007, s. 87).

Nie všetky ciele menovej politiky sú kompatibilné, preto, ak si centrálna banka stanovuje v menovej politike viacero cieľov, je potrebné, aby na nevylučovali navzájom.

Pre výber cieľov menovej politiky tak existujú tri kritéria výberu:

 merateľnosť cieľa – aby bola dosiahnutá merateľnosť, musia byť k dispozícií presné a spoľahlivé údaje

25

 dosiahnuteľnosť cieľa – z tohto hľadiska musí centrálna banka byť schopná splniť tento cieľ. Je potrebné, aby celkový proces menového riadenia dosiahol úspech.

 príbuznosť cieľa s vyššie postavenými cieľmi, tzv. kauzalita, t.z. ţe výber medzi hlavným cieľom a sprostredkujúceho cieľa závisí od vzťahu premenných ku konečnému cieľu menovej poltiky a od zdroja nestability v ekonomike

Cieľom menovej politiky musí byť minimálne jeden z cieľom hospodárskej politiky.

Obrázok č. 4: Vzájomný vzťah cieľov hospodárskej a menovej politiky

Zdroj: Medveď et al, 2012, s. 74-75

Na začiatku celého procesu realizácie menovej politiky v trhovej ekonomike sú nástroje potitiky, kde vykonávateľom menovej politiky je centrálna banka, ktorá sa snaţí nástrojmi pôsobiť na operatívne ciele, prostredníctvom ktorých dochádza k ovplyvneniu sprostredkujúcich kritérií a v konečnej fáze ovplyvňovaniu celého procesu cieľov menovej politiky (Medveď et al, 2012, s. 75).

Pre menovú politiku je vhodné realizovať efektívnu menovú politiku, vyberať si kompatibilné ciele, tzn. ciele navzájom sa podporujúce a nie proti sebe stojacie. Niektoré ciele sa musia uprednostniť. Faktorom, ktorý vplýva na výber cieľa je stav ekonomiky, tzn.

centrálna banka si vyberá ten z problémov, na ktorý majú vplyv jej menové nástroje a ktorého vyriešenie vyvoláva negatívne reťazové reakcie v hospodárstve. Dilema nastáva vtedy, ak ekonomiku trápia viaceré problémy. V tom prípade sa bude realizovať taká menová politika, ktorá zabezpečí ich eliminovanie (Kotlebová, Sobek, 2007, s. 118).

Nástroje menovej politiky

•limity úverov

•operácie na voľnom trhu

•kurzové opatrenia

Operatívne ciele

•menová báza

•úroková sadzba

•platobná bilancia

•menový kurz

Sprostredkujúce ciele

•peňažná zásoba

•jadrová inflácia

•čistá inflácia

•dopyt a ponuka peňazí

•apreciácia meny k parite kúpnej ceny

•depreciácia meny k parite kúpnej sily

•úroková miera

Konečné ciele menovej politiky a hospodárskej politiky

•cenová stabilita

•podpora exportu

•rast výkonností ekonomiky

•vyššia

nezamestnanosť

26

Pokiaľ má centrálna banka stanovených viac ako jeden cieľ, stáva sa kľúčovým problémom menovej politiky vzájomná kompatibilita zvolených cieľov. Snaha o dosiahnutie jedného cieľa aspoň krátkodobo, ohrozuje moţnosti dosiahnutia ďalších cieľov. Takţe pokiaľ si centrálna banka zvolí viac ako jeden cieľ, bude riskovať, ţe aspoň v krátkom období niektorý zo zvolených cieľov nebude plniť. Táto skutočnosť môţe viesť k podrývaniu kredibility centrálnej banky.

Menová politika preferuje jediný cieľ a to je udrţanie stabilnej domácej cenovej hladiny. Plnením tohto cieľa sa vytvára základný predpoklad pre dosiahnutie ďalších cieľov hospodárskej politiky v dlhom období. Nestabilita domácej cenovej hladiny, vyvoláva neprehľadnosť ekonomického prostredia v dlhodobom období a vedie k poklesu investícií, k spomaleniu hospodárskeho rastu a k rastu nezamestnanosti. Zároveň je rast domácej cenovej hladiny, pokiaľ je rýchlejší ako rast cien v zahraničí, tradičnou príčinou deficitu platobnej bilancie a nestability menového kurzu. Neočakávané zmeny cenovej hladiny zniţujú sociálne istoty obyvateľstva. Neočakávané zvýšenie inflácie znevýhodňuje veriteľov oproti dlţníkom, nakoľko pohyb úrokových sadzieb nestačí plne kompenzovať pokles reálnej hodnoty ich pohľadávok (Revenda et al, 2005, s. 446-447). Cenová stabilita prispieva k tvorbe stabilného prostredia pre rozvoj podnikateľských aktivít, je výrazom zodpovednosti centrálnych bánk za udrţiavateľný ekonomický rozvoj. Ukazuje sa, ţe cenová stabilita prispieva k maximálnemu HDP, k zamestnanosti a k dlhodobo nízkym úrokovým mieram. Usilovanie o cenovú stabilitu je závaţnym dôkazov o tom, ţe vysoká inflácia je škodlivá pre ekonomiku. Vysoká a nestabilná inflácia má negatívny dôsledok pre dynamiku hospdárskeho rastu (Jílek, 2004, s. 426-427).

2.3 Nástroje centrálnej banky

Na splnenie menovopolitických cieľov vyuţíva centrálna banka celý systém ekonomických nástrojov, prostredníctvom ktorých dosahuje dané ciele, resp. medziciele menovej politiky (Belas et al, 2010, s. 39), t.z. ţe centrálna banka týmito nástrojmi priamo reguluje rozhodovanie komerčných bánk, obmedzuje ich samostatnosť. Z hľadiska toho, ako pôsobia, môţeme menové nástroje rozdeliť podľa nasledovných kritérií:

27

Obrázok č. 5: Členenie nástrojov menovej politiky

Zdroj: Kotlebová, Sobek, 2007, s. 157

Meno vé nás tr oje

z časového hľadiska

dlhodobé nástroje pôsobia v strednodobom časovom horizonte

krátkodobé nástroje pôsobia v horizonte max. 1 rok

spôsobu pôsobenia

direktívne

priamo ovplyvňujú bankový sektor, banky ich

musia dodržiavať trhovokompatibilné

pôsobia nepriamou formou, banky sa ich pôsobeniu môžu vyhnúť

rýchlosti pôsobenia

operatívne nástroje

charakteristické sú okamžitým vplyvom na

bankový sektor nástroje s poskytnutím

časového intervalu na ich pôsobenie

stupňa naliehavosti

bežné nástroje

sú zvyčajne, obvykle používané zo strany centrálnej banky mimoriadne nástroje sú využívané sporadicky

sezónne nástroje sú používané v pravidelne sa opakujúcich intervaloch

vecného zaradenia

bankové nástroje sú vlastné aktivitám banky

nebankové nástroje pôsobia z prostredia mimo bankového sektora

28

Obrázok č. 6: Najdôleţitejším hľadiskom členenia pre dopad na bankový systém je členenie:

Zdroj: Revenda, 2011, s. 221

2.3.1 Nepriame nástroje menovej politiky

Medzi nepriame nástroje menovej politiky patria:

 Operácie na voľnom trhu

 Diskontné nástroje

 Intervencie na devízovom trhu

Operácie na voľnom trhu

Operácie na voľnom trhu sa začali pouţívať v 30. rokoch 20. storočia v USA a patria k základným nástrojom menovej politiky všetkých centrálnych bánk. Podstatou operácii na voľnom trhu je nákup a predaj štátnych cenných papierov (Sobek, 2003, s. 83).

O operáciách na voľnom trhu môţeme hovoriť vtedy, pokiaľ jednou z dvoch obchodujúcich strán je centrálna banka a druhou komerčná banka. Predmetom obchodov

Nástroje menovej politky

Nepriame

Operácie na voľnom trhu Diskontné nástroje Kurzové intervencie

Priame a nepriame

Povinné minimálne rezervy Doporučenia, výzvy a dohody

Priame

Limity úverov bánk Limity úrokových sadzieb Povinné vklady

Pravidlálikvidity

29

sú štátne pokladničné poukáţky, alebo vlastné krátkodobé cenné papiere (pokladničné poukáţky centrálnej banky). Tieto nástroje patria v trhovej ekonomike k najúčinnejším ako pri regulácii menovej báze, resp. rezerv bánk, tak aj pri ovplyvňovaní krátkodobej úrokovej miery. Cenné papiere predstavujú právne nároky majiteľov voči emitentom.

Môţu byť emitované v listinnej alebo dematerializovanej (zaknihovanej) podobe.

Centrálna banka pri regulácii rezerv bánk obchoduje s dematerializovanými krátkodobými dlhovými cennými papiermi. Centrálne banky najčastejšie obchodujú so štátnymi cennými papiermi a poprípade s vlastnými cennými papiermi.

Bezprostredným cieľom operácii centrálnej banky vo vzťahu k domácim bankám a domácej mene je regulácia rezerv bánk a/alebo krátkodobej úrokovej miery. Za určitých okolností môţe súčasne dochádzať k zmenám menového kurzu domácej meny (Revenda, 2011, s. 222).

Obrázok č. 7: Vplyv operácií na voľnom trhu na rezervy banky, krátkodobú úrokovú mieru a menový kurz

Zdroj: Revenda, 2011, s. 223

Operácie na voľnom trhu sa povaţujú za operatívne, permanentne pôsobiace menové nástroje. Vykonávajú sa teda prostredníctovm štátnych cenných papierov, alebo

Operácie na voľnom trhu

Nákup cenných papierov centrálnou bankou

Zvýšenierezervbánk

Pokles krátkodobej úrokovejmiery Tlak na znehodnotenie

domácej meny

Predaj cenných papierov centrálnou bankou

Zníženierezervbánk

Rast krátkodobej úrokovej miery Tlak na zhodnotenie

domácej meny

30

prostredníctvom vlastných cenných papierov centrálnej banky. Centrálna banka má kontrolu nad ich objemom alebo cenou (Kotlebová et al., 2007, s. 159).

Operácie na voľnom trhu regulujú mnoţstvo úverových peňazí v ekonomike. Patria sem:

 jednosmerný nákup alebo predaj cenných papierov

 repo operácie - predaj cenných papierov zo strany centrálnej banky s ich neskorším odkúpením

 reverzné repo operácie - nákup cenných papierov zo strany centrálnej banky s ich neskorším predajom

 switch operácie - predaj a nákup cenných papierov s rôznou lehotou splatnosti (Belas et al., 2010, s, 40 – 41)

Diskontné nástroje

Diskontné nástroje sú historicky najstaršími nástrojmi menovej politiky a pouţívajú sa aj v súčasnosti. V tejto súvislosti sa uvádza aj termín diskontná politika (Revenda, 2011, s.

230).

Základom diskontných nástrojov je diskontná sadzba. Je to úroková sadzba, za ktorú centrálna banka poskytuje úvery komerčným bankám a tieto úvery sa nazývajú diskotnými úvermi (Kotlebová et al, 2007, s. 162). Táto diskontná úroková sadzba slúţi ako indikátor úrokových sadzieb pre komerčné banky, pričom pri reštriktívnej menovej politike sa diskontná úroková sadzba zvyšuje a pri expanzívnej menovej politike zniţuje. Diskontná sadzba môţe určovať úrokové sadzby komerčnej banky voči klientom (Belas et al, 2010, s.

41).

Medzi diskotné nástoje patria:

 úvery, ktoré centrálna banka poskytuje obchodným a ďalším domácim bankám bezhotovostne a v domácej mene, s presne špecifikovanými podmienkami, ako sú druhy, limity objemu, lehoty splatnosti a spôsoby zaistenia

 úrokové sadzby z týchto úverov

31

 úrokové sadzby z rezerv bánk na účtoch v centrálnej banky (Revenda, 2011, 230 – 231).

Intervenie na devízovom trhu

Cieľom kurzových intervencií je ovplyvniť vývoj menového kurzu domácej meny.

Jeho hodnota je daná predovšetkým vzťahom medzi ponukou a dopytom zahraničných mien a domácich mien (Revenda, 2011, a. 239).

Rozlišujeme:

 priame devízové intervencie – ide o priamy nákup a predaj zahraničnej meny.

Prostredníctvom týchto opatrení centrálna banka pôsobí na hodnotu domácej meny vo vzťahu k jej devízovému kurzu.

- Nákup domácej meny za devízové rezervy vedie k rastu dopytu po domácej mene – nazývame to devízová intervencia. Zvyšuje sa zhodnotenie domácej meny a zniţuje sa veľkosť menovej bázy. Zniţuje sa objem devízových rezerv.

- Predaj domácej meny za zahraničnú vedie k zhodnoteniu vlastnej domácej meny, čo vedie k zvýšeniu menovej bázy a peňaţnej zásoby. Tento spôsob nazývame sterilizácia

 nepriame devízové intervencie – sú opatrenia centrálnej banky zamerané na zmeny diskontnej sadzby. Tieto zmeny vplývajú na trhovú úrokové sadzbu (Medveď et al, 2011, s. 78 – 79). Ak centrálna banka zvyšuje úrokovú mieru, tým zatraktívňuje domácu menu pre investorov a tým zvyšuje dopyt po nej a devízový kurz sa zhodnocuje. Naopak, ak zniţuje úrokovú mieru, dopyt po domácej mene klesá a rovnako aj jej kurz a teda dochádza k jeho znehodnocovaniu (Kotlebová et al, 2007, s. 161).

32

Obrázok č. 8: Vplyv devízových intervencií na operatívne kritérium

Zdroj: Kotlebová, Sobek, 2007, s. 161

2.3.2 Priame a nepriame nástroje menovej politiky Povinné minimálne rezervy

Medzi klasické nástroje menovej politiky centrálnych bánk v trhových ekonomikách patria povinné minimálne rezervy. Ich význam ale klesá a v niektorých krajinách sa dokonca nepouţívajú vôbec (Kanada, Austrália), alebo sú ich sadzby nízke a dlhšiu dobu stabilné (Európska centrálna banka sadzby nezmenila ani jeden krát vo svojej doterajšej histórii).

Povinné minimálne rezervy patria k nástrojom u ktorých nie je moţné jednoznačne určiť či ide o priame alebo nepriame nástroje. Banky tieto rezervy musia vytvárať a ak by tak nerobili v predpísanej výške, platili by sankcie centrálnej banke. Išlo by teda o priamy

Devízové intervencie

priame

nákup zahraničnej meny

rast menovej bázy

pokles úrokovej miery

predaj zahraničnej meny

pokles menovej bázy

rast úrokovej miery

nepriame

rast úrokovej sadzby centrálnej banky

žiadna zmena menovej bázy

rast úrokovej miery

pokles úrokovej sadzby centrálnej banky

žiadna zmena menovej bázy

pokles menovej bázy

33

nástroj avšak ak sú stanovené rovnaké sadzby, nástroj dopadá na všetky banky relatívne rovnako a teda ide skôr o nepriamy nástroj (Revenda, 2011, s.242).

Povinné minimálne rezervy musia komerčné banky urdţiavať na účtoch v centrálnej banke a ich výška je daná sadzbou povinných minimálnych rezerv (Medveď et al, 2011, s.

78).

2.3.3 Priame (direktívne, administratívne) nástroje menovej politiky

Majú charakter záväzných pravidiel a postupov, ktoré musí banka dodrţiavať (Belas et al, 2010, s. 40). V súčasnosti sa priame nástroje menovej politiky vyuţívajú menej (Kotlebova et al, 2007, s. 163).

Úverové limity

Spoločne s operáciami na voľnom trhu môţeme limity úverov bankám označiť za najúčinnejšie nástroje menovej politiky (Revenda, 2011, s. 247).

Týmto priamym nástrojom centrálna banka stanovila objem úverov, ktorý sa mohol poskytnúť príslušným klientom, a to v podobe limitu alebo maximálneho stropu (Kotlebova, Sobek, 2007, s. 163).

Tieto úverové limity delíme:

 absolútne úverové limity – maximálna suma úverov, ktoré môţe komerčná banka poskytnúť svojim klientom

 relatívne úverové limity – objem úverov, ktoré môţu komerčné banky získať od centrálnej banky (Medveď et al, 2012, s. 75).

Úrokové limity

34

Centrálna banka určuje pre bankovú klientelu a aj pre samotné banky hornú alebo dolnú hranicu úrokových sadzieb (Kotlebová, Sobek, 2007, s. 163). Sú cenovou kontrolou vkladov a úverov. Určujú sa napr. maximálne sadzby úrokov na úvery poskytnuré bankou a minimálne sadzby úrokov pri prijatých vkladoch od klientov. Úrokové limity sa obvykle kombinujú s diskontnou sadzbou (Medveď et al, 2012, s. 75).

Povinné vklady

Nie príliš významným nástrojom menovej politiky centrálnej banky môţu byť povinné vklady v centrálnej banke (Revenda, 2011, s. 249).

Povinnými vkladmi sa určuje povinnosť pre finančné aj nefinančné subjekty ukladať vklady, alebo otvárať účty a vykonávať ďalšie operácie s peniazmi len výhradne prostredníctvom centrálnej banky (Medveď et al. 2012, s.76). Povinné vklady sa často nesprávne zamieňajú s povinnými minimálnymi rezervami. Ak centrálna banky zvýši povinné vklady, ide o odčerpanie likvidity komerčných bánk, t.z. klesá mnoţstvo peňazí v obehu (Kotlebová, Sobek, 2007, s.163).

Pravidlá likvidity

Ide o mnohostranné, záväzné určenie vzťahov centrálnej banky a komerčných bánk na zabezpečenie likvidity banky a jej obozretného podnikania (Medveď et al, 2011, s. 76).

Základným hľadiskom je stanovenie záväznej štruktúry aktív a pasív a záväzných väzieb medzi nimi v bilancii komerčných bánk.

Pravidlá likvidity obvykle zahŕňajú:

- ukazovateľ kapitálovej primeranosti - definovaný ako pomer vlastného kapitálu a celkových aktív.

- ukazovateľ úverovej angaţovanosti – ktorý vyjadruje pomer úverov poskytnutých jednému alebo skupine klientov vo vzťahu ku kapitálu banky.

35

Pravidlá likvidity sú významným nástrojom a často sú základnými podmienkami na získanie bankovej licencie (Medveď et al, 2011, s. 76).

Odporúčania, výzvy a dohody

Centrálna banka môţe ovplyvňovať operatívne a sprostredkujúce kritéria prostredníctvom odporúčaní, výziev a dohôd (Revedna, 2011, s. 251). Tieto tvoria vysoko účinné nástroje centrálnej banky vo vzťahu ku komerčným bankám (Medveď et al, 2011, s.

76).

 odporúčania – majú charakter všeobecne formulovaných postojov a názorov centrálnej banky na správanie komerčnej banky

 výzvy – majú konkrétnejší a dôraznejší charakter

 dohody – majú často písomnú podobu a po podpise zúčastnených strán sa stávajú záväznými s moţnými sankciami pri neplnení (Revenda, 2011, s.251).

2.4 Európska centrálna banka

Nezávislou nadnárodnou menovou autoritou sa v Európskej menovej únii od 1.januára 1999 stala Európska centrálna banka. Európska centrálna banka bola zaloţená 1. júla 1998 so sídlom vo Franfurte nad Mohanom. Nahradila tak svojho predchodcu – Európsky menový inštitút. Od 1. Januára 1999 zodpovedá za výkon menovej politiky v eurozóne, ktorá predstavuje po USA najväčšie ekonomické zoskupenie vo svete. Eurozóna vznikla v momente, kedy zodpovednosť za menovú politiku prešla z národných centrálnych bánk na ECB (Pavlát, 2004, s. 85).

Európsky systém centrálnych bánk pozostáva z Európskej centrálnej banky a národných centrálnych bánk všetkých 27 členov štátov Európskej únie bez ohľadu na to, či prijali alebo neprijali euro (www.ecb.int, 31.3.2013).

36

Obrázok č. 9: Zoznam národných centrálnych bánk tvoriacich Európsky systém centrálnych bánk k 31.3.2013

Zdroj: www.ecb.int, 31.3.2013

To znamená, ţe ESCB zahŕňa aj tie národné centrálne banky členských štátov EÚ, ktoré ešte neprijali euro a to vzhľadom:

 na ich osobitné postavenie – Dánsko a Spojené kráľovsto

 na udelenú výnimku – v súčasnosti platí pre Švédsko a sedem členských štátov z dvanástich, ktoré vstúpili od mája 2004.

Tieto krajiny majú stále svoju vlastnú menu, stále vykonávajú vlastnú menovú politiku a ich centrálne banky si zatiaľ ponechávajú svoju nezávislosť v otázkach menovej politiky.

To znamená, ţe sa nepodieľajú na základných činnostiach menovej únie, ako je napr.

výkon menovej politiky. Nepriek tomu sa však snaţia dodrţiavať zásady menovej politiky zamerané na cenovú stabilitu.

Eurosystém tvoria ECB a národné centrálne banky krajín, ktoré uţ prijali euro.

K 31.3.2013 je to 17 členských štátov, ktorých spoločnou menou je euro. Eurosystém je teda podmnoţinou ESCB (www.ecb.int, 31.3.2013).