Bankovní institut vysoká škola Praha
zahraničná vysoká škola Banská Bystrica Katedra financií a bankovníctva
Vybrané úvery pre malé a stredné podniky vo vybraných bankách SR
Selectes Loans for Small and Medium Enterprises in Selected banks in SR
Diplomová práca
Autor: Bc.Ivona Demušová Financie
Vedúci práce: Ing. Adriána Šlajferčíková, PhD.
Banská Bystrica apríl 2014
VYHLÁSENIE
Vyhlasujem, ţe som diplomovú prácu spracovala samostatne a s pouţitím uvedenej literatúry.
Svojím podpisom potvrdzujem, ţe odovzdaná elektronická verzia práce je identická s jej tlačenou verziou a som oboznámená so skutočnosťou, ţe práca sa bude archivovať v kniţnici BIVŠ a bude sprístupnená tretím osobám prostredníctvom internej databázy elektronických vysokoškolských prác.
Vo Zvolene dňa 20.04.2014 Bc. Ivona Demušová
POĎAKOVANIE
Ďakujem vedúcej práce Ing. Adriáne Šlajferčíkovej, PhD. za odborné vedenie, za cenné rady, pripomienky a pomoc, ktorú mi venovala pri vypracovaní diplomovej práce.
Vo Zvolene dňa 20.04.2014 Bc. Ivona Demušová
ANOTÁCIA
DEMUŠOVÁ, Ivona: Vybrané úvery pre malé a stredné podniky vo vybraných bankách SR. [Diplomová práca]. Bankovní institut vysoká škola Praha, zahraničná vysoká škola Banská Bystrica. Katedra financií a bankovníctva. Vedúci práce: Ing. Adriána Šlajferčíková, PhD. Rok obhajoby: 2014. Počet strán: 67.
Diplomová práca sa zaoberá vybranými úvermi pre malé a stredné podniky vo vybraných bankách SR. Teoretická časť sa najskôr venuje charakteristike banky, jej operáciám a klientom, ďalej definuje podnik, jeho členenie a vymedzenie funkcií v ekonomike, neskôr sa zameriava na úver, jeho charakteristiku, členenie z rôznych hľadísk a úverový proces. Druhá kapitola sa zaoberá analýzou vybraných úverov vo vybraných bankách SR na základe poskytnutých kritérií daného podniku. Následnej komparácii a zhodnoteniu výhodnosti jednotlivých úverov z pohľadu podniku sa venuje tretia kapitola.
Kľúčové slová: banka, podnik, úver, kontokorentný úver, investičný úver.
ANNOTATION
DEMUŠOVÁ, Ivona: Selected Loans for Small and Medium Enterprises in Selected banks in SR. [Master thesis]. College of Banking Prague, International College of Banska Bystrica. Department of Finance and Banking. Supervisor: Ing. Adriana Šlajferčíková, PhD. Year of defense: 2014. Pages: 67.
This thesis deals with selected loans to small and medium-sized enterprises in selected banks in Slovakia. The theoretical section addresses first the characteristics of the bank, its operations and customers, further defines an enterprise, its structure and definition of the functions in the economy, then focuses on loan its characteristics, which are interconnected and the loan process. The second chapter deals with the analysis of selected loans in selected banks in Slovakia on the basis of the criteria of the enterprise. he third chapter is dedicated to the comparation and subsequent assessment of the advantages of individual loans from the perspective of the company is dedicated to the third chapter.
Keywords: bank, business, credit, overdraft, investment loan.
6
OBSAH
ÚVOD ... 8
1 ÚVERY PRE JEDNOTLIVÉ SEGMENTY KLIENTOV - TEORETICKÉ VÝCHODISKÁ ... 9
1.1 Banka a jej operácie ... 9
1.2 Segmentácia klientov banky ... 12
1.3 Podnik, jeho klasifikácia a špecifikácia jednotlivých typov ... 14
1.3.1 Členenie podnikov z rôznych hľadísk ... 16
1.3.2 Vymedzenie malých a stredných podnikov ... 17
1.3.3 Funkcie malých a stredných podnikov v ekonomike ... 20
1.4 Bankové úvery, ich členenie a úverový proces ... 23
1.4.1 Členenie bankových úverov z rôznych hľadísk ... 24
1.4.2 Úverový proces ... 29
1.5 Zhrnutie 1. kapitoly ... 33
2 ANALÝZA VYBRANÝCH ÚVEROV PRE MALÉ A STREDNÉ PODNIKY VO VYBRANÝCH BANKÁCH SR ... 34
2.1 Analýza kontokorentného úveru vo vybraných bankách SR ... 34
2.2 Analýza investičného úveru vo vybraných bankách SR ... 38
2.3 Zhrnutie 2. kapitoly ... 41
3 KOMPARÁCIA VYBRANÝCH ÚVEROV PRE MALÉ A STREDNÉ PODNIKY VO VYBRANÝCH BANKÁCH SR A ZHODNOTENIE ICH VÝHODNOSTI Z POHĽADU PODNIKU ... 43
3.1 Komparácia kontokorentného úveru vo vybraných bankách SR ... 43
3.2 Komparácia investičného úveru vo vybraných bankách SR ... 55
3.3 Zhrnutie 3. kapitoly ... 60
ZÁVERY A ODPORÚČANIA ... 62
7
ZOZNAM POUŢITEJ LITERATÚRY ... 63
ZOZNAM TABULIEK ... 66
ZOZNAM GRAFOV ... 67
PRÍLOHY ... 68
8
ÚVOD
Malé a stredné podniky predstavujú podstatnú časť hospodárstva, čo celkovo predstavuje 99,8 % všetkých podnikov. Zohrávajú kľúčovú úlohu v jednotlivých ekonomikách krajín. Na malé a stredné podniky moţno nazerať ako na garanta stability, či sociálnej súdrţnosti. Zastupujú dôleţitú úlohu v zavádzaní inovácií, ktoré sú rozhodujúce pre kaţdú ekonomiku. Je potrebné podporovať malé a stredné podnikanie počas celej ich ţivotnosti. Táto podpora sa realizuje v rôznych formách, napr. formou grantov, pôţičiek a v niektorých prípadoch formou záruk. Banky a bankové úvery zostávajú však naďalej hlavným zdrojom financovania malých a stredných podnikov.
Cieľom diplomovej práce je v nadväznosti na teoretické východiská skúmanej problematiky a s vyuţitím metódy analýzy a komparácie zhodnotiť výhodnosť vybraných úverov pre malé a stredné podniky vo vybraných bankách SR z pohľadu podniku.
Obsah prvej kapitoly diplomovej práce je venovaný charakteristike banky, jej operáciám, úveru, jeho členeniu, podniku a jeho klasifikácií, a podrobnejšie sa zaoberáme malými a strednými podnikmi a ich funkciami v ekonomike.
Druhá kapitola sa venuje analýze vybraných úverov pre malé a stredné podniky vo vybraných bankách SR. Najprv sa zameriavame na získanie finančných prostriedkov prostredníctvom kontokorentného úveru, a následne riešime získanie finančných prostriedkov prostredníctvom investičného úveru.
Tretia kapitola sa zameriava na komparáciu analyzovaných úverov pre malé a stredné podniky vo vybraných bankách SR a na zhodnotenie ich výhodnosti z pohľadu podniku.
Pre spracovanie diplomovej práce uplatňujeme deskripciu, analýzu, vybrané kvantitatívne metódy, komparáciu a syntézu.
9
1 ÚVERY PRE JEDNOTLIVÉ SEGMENTY KLIENTOV - TEORETICKÉ VÝCHODISKÁ
Komerčné banky sú právnické osoby, ktorých hlavnými činnosťami sú prijímanie vkladov a poskytovanie úverov. Podľa toho, ako sa bankové operácie odráţajú v bilancii, sa dajú členiť na aktívne, pasívne a neutrálne. Pri poskytovaní bankových produktov sa banky stretávajú s rôznymi typmi klientov, medzi ktorých patria aj podniky. Podnik je ekonomicky a právne organizovaná jednotka zaloţená za účelom podnikania a dosahovania zisku. Podniky je moţné členiť z rôznych hľadísk, no najpouţívanejším kritériom je veľkosť, podľa ktorého sa podniky delia na malé, stredné a veľké. V rámci ekonomiky štátu plnia malé a stredné podniky mnoţstvo dôleţitých funkcií, ktoré vyplývajú z ich protimonopolného charakteru. Pre malé s stredné podniky majú komerčné banky vyhradené bankové úverové produkty, ktoré sú prispôsobené ich potrebe, a ktorých získaniu predchádza dlhý úverový proces.
1.1 Banka a jej operácie
„Komerčné banky so sídlom na území Slovenskej republiky sú právnické osoby zaloţené ako akciové spoločnosti, ktoré prijímajú vklady a poskytujú úvery a ktoré majú na výkon uvedených činností udelené bankové povolenie. Okrem uvedených základných bankových činností môţu banky vykonávať aj ďalšie činnosti, ktoré sú taxatívne vymedzené v zákone“ (Zimková, 2009, s. 23).
Komerčné banky sa dajú najvšeobecnejšie definovať ako úverové inštitúcie, ktorých základným predmetom podnikateľskej činnosti je prijímanie vkladov alebo iných fondov od verejnosti a poskytovanie úverov na vlastný účet (Pavelka et al., 2002, s. 16).
Horvátová (2000, s. 6) a Revenda (2001, s. 17) zhodne charakterizujú komerčné banky ako obchodno - podnikateľské subjekty, ktoré sú zamerané na dosahovanie zisku. Môţeme ich vymedziť aj ako sprostredkovateľa presunu dočasne voľného kapitálu v ekonomike od tých subjektov, ktoré majú dočasný prebytok kapitálu k tým subjektom, ktoré majú nedostatok kapitálu.
10
Banky sú členené do skupín finančných sprostredkovateľov, teda subjektov, ktoré na ziskovom princípe realizujú tok finančných prostriedkov medzi ekonomickými subjektmi.
Základnou formou tohto sprostredkovania je prijímanie vkladov od ekonomických subjektov a ich alokácia vo forme bankových úverov. Bankové podnikanie je zaloţené na dvoch základných princípoch, a to na: princípe návratnosti (nákup vkladov a predaj finančných prostriedkov formou bankových úverov) a princípe ziskovosti (tvorba zisku je nevyhnutná nielen kvôli existencii banky, ale aj kvôli jej ďalšiemu rozvoju) (Kašparovská et al., 2006, s. 1).
Henzlová (2005, s. 16) uvádza, ţe zo základných funkcií bánk vyplývajú aj ich aktivity (obchody, operácie, sluţby). Dané aktivity sa dajú členiť z rôznych hľadísk, no najobvyklejším je členenie podľa toho, ako sa odráţajú v bilancii banky a vzťahu banky ku klientovi. Z tohto hľadiska ich môţeme rozdeliť do troch skupín, a to na aktívne, pasívne a neutrálne obchody.
Aktívne obchody majú priamu väzbu na aktívnu stranu bankovej účtovnej súvahy. Pri týchto obchodoch banka manipuluje s vlastnými aj cudzími peňaţnými prostriedkami, podniká v oblastiach meniacich štruktúru aktív a ich objem, je vo veriteľskej pozícii,
„predáva dlhy“ za rôzne pohľadávky, ktoré jej vznikajú poskytovaním úverov, nákupom dlhových záväzkov klientov, resp. nárokov na plnenie týchto záväzkov vrátane nárokov na majetok klientov (Kolektív autorov, 2006, s. 34).
Keďţe aktívne obchody predstavujú poţičiavanie peňazí (poskytovanie úverov, investície do cenných papierov), banka sa stáva veriteľom a účtuje svojim dlţníkom úrok.
Poskytovanie úverov v najrôznejších formách je hlavnou formou podnikania s peňaţnými prostriedkami, a zároveň prináša bankám značné riziká (Henzlová, 2005, s. 18).
„Pasívne obchody majú svoj odraz v pasívach súvahy banky. Pri týchto obchodoch je banka v pozícii dlţníka, vznikajú jej rôzne záväzky. Ide predovšetkým o obchody, ktorými banka získava na úverovom princípe cudzí kapitál. Primárne zdroje získava banka od svojich klientov vo forme prijímaných vkladov, sekundárne zdroje získava banka na medzibankovom trhu, napr. vo forme úverov od iných komerčných bánk, či formou emisie vlastných dlhopisov. Vzhľadom na to, ţe súčasťou pasív banky je aj vlastný kapitál, sú niekedy do pasívnych obchodov zaraďované aj operácie súvisiace s vlastným kapitálom banky (Medveď et al., 2013, s. 208).
11
Podľa Henzlovej (2005, s. 16) môţeme pasívne obchody banky rozdeliť na niekoľko druhov:
priame obchody - tieto obchody tvoria primárne zdroje, ktoré predstavujú najvýznamnejšiu časť pasívnych obchodov, banky získavajú prostriedky priamo od vkladateľov a z tohto dôvodu sú menej rizikové, do foriem priamych obchodov spadá: nákup vkladov (vklady na poţiadanie, úsporné vklady, termínované vklady), predaj depozitných certifikátov, predaj vlastných dlhopisov a špeciálne formy vkladov,
nepriame obchody - sekundárne úverové zdroje, ide o úvery poskytnuté od iných bánk na tzv. medzibankovom trhu, pre banky predstavujú takto získané zdroje značnú časť úverových zdrojov,
obchody s centrálnou bankou - ide o úvery poskytnuté centrálnou bankou jednotlivým obchodným bankám.
Kudzbel (2000, s. 25) uvádza, ţe neutrálne obchody predstavujú sprostredkovateľské sluţby, ktoré majú podobu výnosov z rozličných druhov bankových činností.
Neutrálne operácie nemajú priamu väzbu na bankovú bilanciu a banka v nich nevystupuje ani ako veriteľ, a ani ako dlţník, avšak môţu mať určitý odvodený vplyv na stranu pasív alebo aktív bankovej bilancie. Určité mimobilančné obchody môţu byť budúcim moţným záväzkom banky a banka ich povinne vykazuje v podsúvahe. Spravidla k nim tvoria v určitej miere účelové rezervy pre prípad plnenia týchto záväzkov (Kolektív autorov, 2000, s. 45).
Zisk z neutrálnych obchodov môţe byť tvorený kurzovým rozdielom alebo rôznymi poplatkami. K hlavným druhom neutrálnych obchodov patria:
sprostredkovanie platobného styku (tuzemského aj zahraničného, banka uskutočňuje denne veľké mnoţstvo platobných operácií, v týchto obchodoch vystupuje ako sprostredkovateľ na príkaz plátcu aj príjemcu), devízové obchody (nákup a predaj devíz),
zmenárenské obchody (realizujú sa medzi bankami a fyzickými osobami v rámci turistického ruchu, predmetom takýchto obchodov sú valuty),
12
depotné obchody (úschova cenných predmetov, cenných papierov a pod.),
ostatné sluţby (poradenská, konzultačná činnosť) (Henzlová, 2005, s.
19).
V súčasnosti banky poskytujú mnoţstvo produktov, ktoré neustále rozvíjajú a rôznym spôsobom modifikujú aby čo najlepšie dokázali uspokojiť potreby jednotlivých klientskych segmentov.
1.2 Segmentácia klientov banky
Pavelka et al. (2002, s. 104) uvádza, ţe pri jednaní ohľadom úverových obchodov sa banky stretávajú s rôznym typom klientov. Preverenie ich identity a spôsobilosti vstupovať do záväzkov nie je jednoduché a býva často zdrojom neúspechu banky pri realizácií úverových obchodov.
Klient je kaţdý subjekt, o ktorom existujú v banke informácie, ktoré klient poskytol dobrovoľne, resp. na základe zákona. Segmentácia je činnosť, kedy banka prostredníctvom vlastných kritérií rozdeľuje svojich klientov do jednoduchých skupín, ktoré majú spoločné vlastnosti, a ktoré hľadajú a vyuţívajú rovnaké produkty a sluţby, za účelom priraďovania optimálneho spôsobu obsluhy a ponúkajú správne produkty tým správnym klientom (Kolektív autorov, 2006, s. 40).
Podľa Medveďa et al. (2013, s. 210) je segmentácia klientov cieľavedomé vytváranie homogénnych skupín klientov podľa určitých segmentačných kritérií. Kaţdému segmentu klientov je prispôsobená ponuka produktov, pokrývajúca potreby danej skupiny klientov, či uţ z oblasti vkladových produktov, moţnosti investovania, realizácie platobného styku, financovania a pod.
Pavelka et al. (2002, s. 104) uvádza, ţe osoby, s ktorými môţe banka vstúpiť do jednania ohľadom poskytnutia úveru, môţeme rozdeliť podľa rôznych hľadísk ako napríklad: fyzické a právnické osoby, tuzemci a cudzozemci, podnikatelia a nepodnikatelia, verejné a súkromné a pod.
13
Kolektív autorov (2006, s. 41) delí jednotlivých klientov banky do týchto skupín:
fyzická osoba občan - jej príjmy nevyplývajú z podnikateľskej činnosti, jej hlavnými nepodnikateľskými príjmami sú príjmy zo závislej pracovnej činnosti, dôchodky, úroky z vkladov alebo cenných papierov a pod.,
fyzická osoba podnikateľ - získavanie príjmov vyplýva z vlastnej podnikateľskej činnosti, ktorú realizuje na vlastné meno a zodpovednosť, do tejto skupiny patrí tuzemec podnikajúci ako osoba zapísaná v Obchodnom registri, na základe ţivnostenského oprávnenia, na základe iného neţ ţivnostenského oprávnenia podľa zvláštnych predpisov, fyzická osoba realizujúca poľnohospodársku výrobu a je zapísaná do evidencie podľa zvláštnych predpisov,
právnická osoba - na základe zmluvy vzniká väčšina právnických osôb zaloţených za účelom podnikania, právnické osoby nemôţu sami vstupovať do záväzkov, to môţu len osoby oprávnené za spoločnosť jednať, do skupiny právnických osôb patria: verejná obchodná spoločnosť, komanditná spoločnosť, spoločnosť s ručením obmedzeným, akciová spoločnosť, druţstvo, vzájomné zdruţenie právnických osôb, nadácie a nadačné fondy, príspevkové organizácie, obce, mestá, kraje.
Podľa Medveďa et al. (2013, s. 210) sa z hľadiska klientskej segmentácie bankové produkty členia do dvoch skupín, a to na:
retailové produkty (vyznačujú sa vysokou mierou unifikácie parametrov, väčšinou sa týkajú veľkého počtu klientov a transakcií a znejú skôr na menšie čiastky),
wholesalové produkty (majú individuálnejšiu povahu, vzťahujú sa na menší počet klientov a znejú na vyššie čiastky).
Pri detailnejšom pohľade na súčasnú podobu klientskych segmentov komerčných bánk je moţné vyčleniť produkty podľa týchto cieľových skupín klientov:
individuálni klienti - tu moţno špecifikovať ďalšie subsegmenty, ako deti a mladí, klienti v aktívnom veku, seniori,
14
podnikatelia - slobodné povolania, podniky s obratom do bankou špecifikovanej výšky,
firmy - zvyčajne ide o bliţšie definované kritériá malých a stredných podnikov,
veľké korporácie,
privátni klienti (Medveď et al., 2013, s. 210).
V súčasnom období zohrávajú bankové úverové produkty dôleţitú a najviac vyhľadávanú formu podpory malých a stredných podnikov prostredníctvom financovania nákladov pri ich vzniku, či financovanie rôznych investičných aktivít.
1.3 Podnik, jeho klasifikácia a špecifikácia jednotlivých typov
„Podnik je miesto, kde sa uskutočňuje výroba, kde sa rozhoduje o jej úrovni a niekedy aj o predajnej cene. Statky, ktoré treba k tomu zabezpečiť, sa nazývajú faktory, vytvorené statky - produkty“ (Kupkovič et al., 2003, s. 17).
Šulajová, Králik (1997, s. 7) charakterizujú podnik ako ekonomicky a právne podnikateľsky organizovanou jednotkou za účelom podnikania. Základné znaky podniku sú: kombinácia výrobných faktorov, hospodárnosť podnikateľskej činnosti, finančná rovnováha.
V trhovej ekonomike podnik funguje na princípoch kombinácie produkčných faktorov, hospodárnosti, rentability, finančnej rovnováhy a najmä súkromného vlastníctva. Podnik je organizovaný ako samostatná jednotka, ktorá má vlastný systém disponovania hmotnými a finančnými prostriedkami a vlastný systém vzťahov k iným jednotkám, voči ktorým vystupuje ako samostatný právny subjekt. Medzi hlavné črty podniku patria:
ekonomická samostatnosť - prejavuje sa v samostatnom vystupovaní podniku na trhu, v uzavretosti kolobehu podnikových priestorov a vo výmenných vzťahoch s inými podnikateľskými subjektmi,
právna samostatnosť - umoţňuje podniku byť nositeľom práv a povinností v oblasti zmluvných vzťahov (Marková, 2000, s. 10).
15
Kuzmišin (2000, s. 47) definuje podnik ako miesto, kde sa realizuje súbor výrobných faktorov s cieľom vyrábať a realizovať tovar a sluţby určené pre spotrebu (sprostredkovaná alebo konečná spotreba).
Podstatou podniku je organizovanie ľudskej činnosti v danom okruhu a uspokojovanie cudzích potrieb tak, aby aj potreby podnikateľa boli uspokojené. Cieľom podnikovej činnosti je obvykle zisk, teda zväčšenie bohatstva (Hudec, 2000, s. 7).
Kassay (2006, s. 93) uvádza, ţe podnik je v neustálom prepojení s ekonomikou štátu, regiónu, prípadne so štátmi spojenými ekonomickými a politickými spoločenstvami, v ktorých podnikateľsky a spoločensky pôsobí. Rovnako podnik spolupracuje s dodávateľmi, odberateľmi, investormi a ďalšími záujmovými skupinami, ktoré nemusia byť ekonomicky činné, ale spoločensky, sociálne či politicky majú silu pôsobiť a ovplyvňovať dianie v podniku. Výsledkom sú interakcie vo vnútri podniku priamo pôsobiace na jeho vývoj, ale aj nepriamo pôsobiace cez etnické a morálne normy. Podnik ako organizmus vytvára mnohofunkčný a zloţitý subjekt, ktorý má na okolie či uţ bezvýznamný alebo rozhodujúci vplyv. Rovnako aj okolie vplýva na jeho fungovanie. Ide o vplyvy mikroekonomického a makroekonomického prostredia. Podnik je zloţitý systém, preto je dôleţité jeho interné a externé prostredie čo najpresnejšie odhadnúť definovaním jeho rozhodujúcich činností. Je to nevyhnutné pre riadenie činností a usmerňovanie podľa vytýčených poţiadaviek s následnou kontrolou, či dané smery sú realizované a naplnené, a či korešpondujú so stanovenými pravidlami podniku a jeho okolia.
Všeobecná charakteristika podniku ako ekonomicky a právne samostatnej podnikateľskej jednotky, zaloţenej za účelom podnikania, zahŕňa označenie pre veľké mnoţstvo jednotiek, ktoré sa od seba síce vzájomne líšia, ale z ktorých pri zachytení určitých spoločných znakov je moţné vytvoriť skupiny, resp. typy. Podniky určitého typu majú rovnaké charakteristiky, ktorými sa odlišujú od podnikov iného typu (Kupkovič et al., 2003, s. 61).
16 1.3.1 Členenie podnikov z rôznych hľadísk
Šulajová, Králik (1997, s. 11), Hudec (2000, s. 10) a Kupkovič et al. (2003, s. 61) zhodne uvádzajú, ţe národné hospodárstvo je súborom mnoţstva podnikov, organizácií a inštitúcií s rôznym zameraním a pôsobením v jednotlivých odvetviach. Medzi najčastejšie pouţívané kritériá pre členenie podnikov patria:
charakter konečného výsledku podnikovej činnosti - konečným výsledkom činnosti sú tovary alebo sluţby, podľa druhu vytvoreného výsledku moţno rozdeliť podniky na výrobné podniky a podniky sluţieb, výrobné podniky zhotovujú rôzne druhy výrobkov, ktoré rozdeľujú výrobné podniky na podskupiny: podniky prvovýroby (ide o získavanie statkov prostredníctvom pestovania - poľnohospodárstvo, lesníctvo, lovu a rybolovu a vyuţívanie prírodných síl za účelom získavania energie - vodné, atómové elektrárne a pod.), podniky druhovýroby (vyrábajú investičný tovar - tovar, ktorý pôsobí vo výrobnom procese ako zariadenie) a podniky vyrábajúce spotrebné tovary (spotrebný tovar je tovar, ktorý slúţi na uspokojenie potrieb domácností), podniky sluţieb sa delia podľa druhu sluţieb na:
obchodné podniky (triedenie, skladovanie, distribuovanie a pod.), dopravné podniky a podniky spojov (doprava, prenos), bankové podniky (prijímanie vkladov, poskytovanie úverov a pod.), poisťovacie podniky (poskytnutie poistnej ochrany, krytie rizík) a podniky poskytujúce iné sluţby (ubytovne, cestovné kancelárie a pod.),
hospodárske odvetvie - zoskupením podnikov s rovnakými alebo podobnými činnosťami vznikajú hospodárske odvetvia ako priemysel, poľnohospodárstvo, stavebníctvo, lesníctvo, doprava, spoje, obchod, cestovný ruch, školstvo, zdravotníctvo, kultúra, peňaţníctvo, poisťovníctvo a pod.,
technicko - organizačná stránka činností podniku - technicko - organizačná charakteristika zahŕňa tieto kritériá: typ výroby (hromadná, sériová, kusová), špecializácia podniku (predmetovo špecializované, technologicky špecializované), koncentrácia činnosti podniku (horizontálna, vertikálna a diverzifikovaná) a význam výrobného faktora (materiálovo náročné, pracovne a kapitálovo náročné),
17
veľkosť podniku - veľkostné kritériá sa členia na dve skupiny, a to kvantitatívne veľkostné kritériá (počet zamestnancov, výška obratu, veľkosť majetku alebo kapitálu a výška zisku) a kvalitatívne veľkostné kritériá (organizačná štruktúra podniku, umiestnenie podniku, postavenie na trhu a vzťah vlastníctva a manaţmentu),
vlastníctvo a financovanie podniku - podľa vlastníctva sa podniky členia na súkromné podniky (je presne definovaná fyzická alebo právnická osoba ako vlastník), verejné podniky (vlastníkom je niektorý so subjektov verejnej správy) a zmiešané podniky (kombinácia súkromného a štátneho vlastníctva), z hľadiska financovania a rozvoja delíme podniky na ziskové podniky (podniky sú zamerané na tvorbu zisku) a neziskové organizácie (ktoré sa financujú buď z verejných financií alebo z prostriedkov konkrétnych fyzických alebo právnických osôb),
právna forma podniku - medzi klasické a najčastejšie sa vyskytujúce právne formy podnikov patria: podnik ţivnostníka (je upravený Ţivnostenským zákonom), obchodné spoločnosti (personálne spoločnosti - verejná obchodná spoločnosť a komanditná spoločnosť, kapitálové spoločnosti - spoločnosť s ručením obmedzeným a akciová spoločnosť) a druţstvo (spoločnosť neuzavretého počtu osôb, zaloţená za účelom podnikania alebo zabezpečovania hospodárskych, sociálnych alebo iných potrieb svojich členov).
1.3.2 Vymedzenie malých a stredných podnikov
Lednický, Vaněk (2004, s. 9) uvádzajú, ţe malý a stredný podnik je nezávisle vlastnený a riadený, nie je dominantný v oblasti svojho pôsobenia a ako samostatná firma má obmedzený počet zamestnancov, relatívne malý kapitál a ročný obrat. Prakticky to predstavuje:
nezávislé vedenie spojené s vlastníctvom podniku, relatívne obmedzenú členitosť produkcie a technológií,
kapitál je vlastnený jedným podnikateľom alebo niekoľko málo vlastníkmi, prevaţuje zameranie na lokálne trhy,
18 systém riadenia je jednoduchý,
firma je malá v porovnaní s najväčším konkurentom v odvetví.
Podľa Hudeca (2000, s. 11) je pri charakterizovaní malého a stredného podnikania potrebné brať do úvahy aj jeho obsahovú stránku - podnikateľa, ktorý organizuje reprodukčný proces, obstaráva a zabezpečuje vstupy a samotnú kombináciu výrobných faktorov, realizuje inovácie, nesie riziko podnikania a dosahuje zisk, ktorým disponuje podľa vlastného uváţenia.
Malé podniky sú samostatnými jednotkami vo vlastníctve jednotlivca alebo niekoľko málo vlastníkov. Majú malý počet zamestnancov, obrat, kapitál a zisk. Sú orientované najmä na uspokojenie dopytu po individuálnych výkonoch, ktorými sú výrobky alebo sluţby, ktoré produkuje najmä vlastník ako výsledok jeho osobnosti, osobných síl a prostriedkov. Podnikanie v rámci malých podnikov sa často označuje ako drobné podnikanie a ich najčastejšími formami sú:
ţivnostenské podniky - podnikanie najmä v oblasti remesiel, sluţieb a maloobchodu, ide o poskytovanie individualizovaného výkonu pre uspokojenie dopytu osobného rázu,
malé priemyselné podniky - uspokojujú väčšinou lokálny dopyt po výrobkoch, výroba má menší podiel ručnej práce a väčší podiel strojovej práce a produkujú: finálne výrobky, komponenty výrobkov a zabezpečujú obsluhu výroby,
malé podniky sluţieb a obchodu - poskytujú hromadné výkony pre väčší okruh spotrebiteľov (dopravné podniky, veľkoobchodné predajne, benzínové pumpy a pod.),
inovačné podniky - podnikanie v oblasti vedy, výskumu a technického rozvoja, vyvíjajú nové výrobky a technológie, overujú trh svojimi produktmi, veľký priemyselný výrobca od nich nakupuje trhom overené nové produkty (Kupkovič et al., 2003, s. 69).
19
Za stredné podniky môţu vystupovať súkromní podnikatelia ako právnické osoby, obchodné spoločnosti, spoločnosti s ručením obmedzeným, miestne podniky, prípadne akciové spoločnosti, ktorých počet zamestnancov nie je vyšší ako 500 (Hudec, 200, s. 11).
Mnoho autorov uvádza viacero kritérií pre rozlíšenie malých a stredných podnikov.
Významným kritériom pre rozlíšenie podnikov je ich veľkosť. Existuje veľa znakov, ktoré vypovedajú o veľkosti, no za najvhodnejšie meradlo sa povaţuje počet zamestnancov.
„V slovenskej ekonomike sa podľa Zákona č. 100/95 Zb. o štátnej podpore malého a stredného podnikania presadzuje členenie podnikov podľa počtu zamestnancov na tri kategórie:
malé podniky do 24 zamestnancov, stredné podniky do 499 zamestnancov,
veľké podniky 500 a viac zamestnancov“ (Hudec, 2000, s. 11).
Vernayová (2000, s. 7) uvádza, ţe na určenie toho, ktoré podniky sa povaţujú za malé a stredné, sa pouţívajú kritériá, ktoré sa dajú rozdeliť na dve skupiny, a to na numerické a verbálne, pričom sa niekedy môţe vyskytnúť aj ich kombinácia.
Lednický a Vaněk (2004, s. 9) pre klasifikáciu malých a stredných podnikov pouţívajú kvantitatívne hľadisko, kvalitatívne hľadisko a kombináciu oboch spôsobov. Medzi kvantitatívne hľadisko zaraďujú ukazovatele:
počet zamestnancov, výšku obratu,
výšku kapitálu, hodnotu zisku a pod.
Pokiaľ ide o kvalitatívne hľadisko, najčastejšie sa uvádzajú tieto charakteristické atribúty:
personálna štruktúra,
spojené vlastníctvo s vedením podniku, kapitálové obmedzenia,
hospodárska sila a pod.
20
Medzi prednosti malých a stredných podnikov v porovnaní s veľkými podnikmi patria:
jednoduchá a prehľadná organizačná štruktúra, centralizácia rozhodovacích právomocí v rukách vlastníka, osobný priamy kontakt vlastníka s personálom podniku, orientácia na lokálny trh, špecifický sortiment, pruţná reakcia na zmenený dopyt trhu. Čo sa týka nedostatkov malých a stredných podnikov v porovnaní s veľkými, sem sa zaraďujú:
obmedzené finančné zdroje, vyššie náklady, niţšia produktivita práce, vysoké podnikateľské riziko, nízka konkurenčná schopnosť, vysoká intenzita práce vlastníka a personálu (Kupkovič et al., 2003, s. 70).
1.3.3 Funkcie malých a stredných podnikov v ekonomike
V rámci ekonomiky štátu plnia malé a stredné podniky mnoţstvo dôleţitých funkcií.
Lednický, Vaněk (2004, s. 25) uvádzajú tieto kladné prínosy podnikov:
prispievajú k pluralistickému usporiadaniu spoločnosti, dávajú šancu k slobodnému uplatňovaniu podnikateľov a umoţňujú sebarealizáciu občanov v ekonomickej oblasti, zaisťujú spoločenskú slobodu a stabilitu, podieľajú sa na odbornom raste pracovníkov, pretoţe hlavne podniky remeselného charakteru zabezpečujú rast odbornosti pre značnú časť mladistvých a učia ich vykonávať remeslo s vyuţitím často klasického vybavenia,
sú prejavom domáceho kapitálu a dávajú moţnosť posilniť podnikateľský prvok v trhovej ekonomike,
sú zdrojom technických a technologických inovácií a výrazne prispievajú k aplikácií výsledkov vedy a výskumu do realizačnej fázy výrobného procesu, sústavne testujú záujem trhu o nové výrobky a sluţby,
majú významný mestotvorný charakter, pretoţe drobné remeselné a obchodné podniky a organizácie poskytujú pracovné miesta v centre mesta a zaisťujú tak ich oţivenie v dobe sústreďovania produkčných kapacít do priemyselných zón a veľkých nákupných centier na periférií miest,
posilňujú významným spôsobom obchodnú a platobnú bilanciu štátu svojím podielom na exporte,
21
sú schopné rýchlo a flexibilne uspokojovať diferencované, variabilné a individualizované potreby spoločnosti,
sú dôleţitou súčasťou trhu, ktorá zabezpečuje konkurenciu a pôsobí protimonopolne,
sú významným tvorcom pracovných príleţitostí a pod.
Podľa Hudeca (2000, s. 13) medzi najvýznamnejšie funkcie malých a stredných podnikov v ekonomike štátu patrí:
výroba špecializovaných produktov, poskytovanie špecializovaných sluţieb, antimonopolizácia ekonomiky,
udrţiavanie cien na prijateľnej úrovni,
blízkosť k spotrebiteľom a lepšie poznanie ich prianí,
umoţňujú viacerým ľuďom naučiť sa vyuţívať vlastné podnikateľské schopnosti,
nástroj a forma privatizácie štátnych podnikov,
dodávatelia vstupov do výrobného procesu veľkých firiem, nástroj budovania rozsiahlej distribučnej siete,
riešenie problémov nezamestnanosti,
vytváranie vhodného pracovného prostredia.
Marková (2000, s. 19) rozdeľuje význam malých a stredných podnikov pre národné hospodárstvo na dve dimenzie, a to kvalitatívne a kvantitatívne. Kvantitatívne dimenzie sú dané nielen počtom malých a stredných podnikov, ale najmä ich podielom na zamestnanosti, tvorbe hrubého domáceho produktu, pridanej hodnote, trţieb, príjmov štátu a regiónov z daní a pod. Kvalitatívny význam sa premieta prostredníctvom funkcií, ktoré tieto podniky plnia v národnom hospodárstve a obsahujú:
ekonomickú funkciu - malé a stredné podniky sú prvkom národného hospodárstva, ktorý vytvára konkurenciu, pomáha riešiť hospodársku krízu, zabezpečuje akceleráciu a rast hospodárstva krajiny a jej regiónov, medzi ekonomickú funkciu sa zaraďujú nasledovné prvky: protikrízový prvok (odolnosť malých a stredných podnikov proti konjukturálnym výkyvom
22
vyvoláva ich odolnosť a schopnosť sa rýchlejšie prispôsobovať zmeneným podmienkam), akceleračný prvok (sú akcelerátorom štrukturálnych zmien v hospodárstve, podporujú rozvoj veľkých podnikov, oslobodzujú ich od malosériovej a zákazkovej výroby), rastový prvok (podieľajú sa na raste ekonomiky, prispievajú k tvorbe národného dôchodku, pridanej hodnoty, prostriedkov štátneho rozpočtu, plnia významnú subdodávateľskú úlohu, vytvárajú diferencovaný trh), prvok regionálneho rozvoja (pomáhajú zniţovať regionálne rozdiely v zamestnanosti, dôchodkoch, ponuke tovarov a sluţieb) a exportný prvok (podiel na ich exporte v priemyselne vyspelých krajinách je významný),
spoločenskú funkciu - prispievajú k vytváraniu vhodnej spoločenskej a sociálnej klímy, k pracovnému a spoločenskému uplatneniu rôznych skupín obyvateľstva a k udrţaniu zdravého ţivotného prostredia, do spoločenskej funkcie patria prvky: sociálny a spoločenský prvok (napomáhajú budovať demokratický a slobodný spoločenský systém, oţivujú a udrţujú kultúrne a remeselné tradície, zvyklosti a iné špecifiká regiónu, utlmujú priepastné rozdiely medzi vrstvou chudobných a bohatých), prvok vzdelávania a zabezpečovania zamestnanosti (pomáhajú formovať generáciu nových podnikateľov, vytvárajú pracovné miesta, hlavne pre tú skupinu uchádzačov, ktorá vstupuje na trh práce prvýkrát, napríklad absolventi škôl) a ekologický prvok (rozptyľujú svoju výrobu a zabraňujú jej koncentrácii, eliminujú nadmerné ekologické zaťaţenie jednej oblasti, často sú nositeľmi pokroku v ochrane ţivotného prostredia), politickú funkciu - dynamizujú a stabilizujú demokratický a trhový spoločenský poriadok, vďaka nim sa ekonomická a politická moc rozptyľuje medzi široké vrstvy obyvateľstva, vytvorením súkromného malopodnikateľského sektora sa dosiahlo zníţenie miery zasahovania štátu do ekonomiky, do úzadia sa potlačili moţnosti a snahy znárodnenia súkromného majetku.
Pre plnenie funkcií malých a stredných podnikov v ekonomike je mnohokrát potrebné dostatočné mnoţstvo financií. Podniky potrebné financie získavajú aj prostredníctvom bankových úverových produktov. Banky poskytujú širokú škálu úverových produktov aby čo najviac dokázali uspokojiť spomínaný segment klientov.
23
1.4 Bankové úvery, ich členenie a úverový proces
Podľa Polidara (1999, s. 101) vo väčšine bánk je úverová aktivita ťaţiskom ich obchodných činností. Úvery sú rentabilným druhom bankových aktív a vytvárajú podstatnú časť zisku. Nepriamo majú vplyv na získavanie vkladov a poskytovanie rôznych bankových sluţieb. Úvery majú aj svoje nevýhody pretoţe predstavujú rizikovejšie bankové aktíva, keďţe sú najviac vystavené stratám. Úvery nie sú úplne likvidné, môţu byť len zriedka premenené na hotové peniaze pred svojou splatnosťou. Banky sú preto pri ich poskytovaní opatrné a kladú veľký dôraz na vysoký štandard hospodárskej spôsobilosti dlţníka a na presné splácanie úveru.
„Podľa § 5 písm. b Zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách rozumieme pod pojmom úver dočasné poskytnutie peňaţných prostriedkov v akejkoľvek forme vrátane faktoringu a forfaitingu“ (Pinter, 2010, s. 5).
Henzlová (2005, s. 27) definuje úver ako zapoţičanie peňaţných prostriedkov právnickej alebo fyzickej osobe bankou alebo treťou osobou za predpokladu jej návratnosti a vyinkasovaných úrokov a odmien v dohodnutej výške.
Úverom sa rozumie vyuţívanie dočasne voľných finančných prostriedkov podnikateľských subjektov, štátu a obyvateľstva na financovanie dočasných potrieb iných ekonomických subjektov a obyvateľstva. V úverovom vzťahu vystupujú dva subjekty, a to veriteľ a dlţník. Banka môţe v procese úverovania vystupovať ako poskytovateľ úveru, ako subjekt, ktorý prijíma úver, ale aj sprostredkovateľ úveru (Prno, 2000, s. 65).
Bankový úver je časovo obmedzené, úplne prenechanie financií obchodnou bankou jej klientom k voľnému alebo zmluvne viazanému pouţitiu. S úvermi sú spojené aj ich funkcie v ekonomike, ktoré sa delia na makroekonomické a mikroekonomické. Do makroekonomickej funkcie spadá emisná funkcia (peniaze sa uvádzajú do obehu a sťahujú z obehu), distribučná funkcia (prerozdeľuje voľné peňaţné fondy) a multiplikačná funkcia (z prvotných depozít sa tvoria násobky depozitných peňazí). Z mikroekonomického hľadiska sa dá hovoriť o tzv. dôchodkovej funkcii (vytvára sa kúpna sila rozširovaním dôchodkov úverovaných subjektov) (Kolektív autorov, 2006, s. 95).
24
Úvery sa od seba môţu odlišovať z rôznych hľadísk, na základe ktorých úvery delíme do skupín. Získaniu úveru predchádza úverový proces, ktorý sa skladá z niekoľkých fáz, a ktorého cieľom je spokojnosť obidvoch zúčastnených strán.
1.4.1 Členenie bankových úverov z rôznych hľadísk
Existuje mnoho hľadísk členenia úverov. Zaradenie úverov do rôznych skupín pomáha bankám pri posudzovaní jednotlivých čŕt úveru, stanovení podmienok ich poskytovania, stanovení úrokových sadzieb a v neposlednom rade umoţňuje zaistiť vhodné krytie a časové zosúladenie úverových zdrojov (Kolektív autorov, 2000, s. 108).
Mnoho autorov prezentuje viaceré hľadiská členenia úverov. Pinter (2010, s. 7) uvádza klasifikáciu úverov podľa subjektov, ktoré sú nositeľmi úveru na:
úvery podnikateľom na podnikateľské činnosti,
úvery občanom a fyzickým osobám na osobnú spotrebu, úvery mestám a obciam,
úvery štátu a štátnym subjektom.
Dvořák (2005, s. 512) rozlišuje bankové úverové produkty podľa techniky poskytovania na:
peňaţné úvery - predstavujú skutočné poskytnutie likvidných finančných prostriedkov v hotovostnej, spravidla však v bezhotovostnej forme,
záväzkové úvery - ide o záruky banky, ktorá sa zaväzuje splniť záväzok svojho klienta, ak on nebude za istých vopred dohodnutých podmienok schopný tento záväzok splniť sám.
Henzlová (2005, s. 28) uvádza nasledovné delenie bankových úverových produktov z hľadiska meny na:
úvery v domácej mene, úvery v zahraničnej mene.
25
Ďalším hľadiskom klasifikácie úverov je hľadisko účelu. Kolektív autorov (2006, s.
96) uvádza tieto druhy úverov:
spotrebný úver, prevádzkový úver, sezónny úver, investičný úver, prekleňovací úver, úver na privatizáciu, hypotekárny úver, importný úver, exportný úver.
Väčšina autorov však úvery z hľadiska účelu členia na:
účelový - banka poskytuje peňaţné prostriedky klientovi na vopred známy účel,
neúčelový - kde účel pouţitia nie je známy a klient nemusí predkladať banke informácie o jeho zámeroch pouţitia finančných prostriedkov (Pavelka et al., 2002, s. 57).
Pinter (2010, s. 7) rozoznáva rozdelenie úverov podľa zdrojov splácania na:
úvery pre podnikateľské subjekty (návratnosť úveru sa zabezpečuje z trţieb, zo zisku alebo odpisov),
úvery pre občanov (návratnosť je zabezpečená z príjmov zo závislej pracovnej činnosti a podnikania),
úvery mestám a obciam (návratnosť úveru je zabezpečená z príjmovej časti obce alebo mesta v zmysle ich rozpočtu).
Pavelka et al. (2002, s. 57) uvádza, ţe ďalším moţným kritériom členenia bankových úverových produktov je kritérium zaistenia. Podľa tohto kritéria je moţné úvery deliť na:
zaistené - ich splácanie je zaistené tzv. zárukami, umoţňujúcimi splácanie poskytnutého úveru náhradnou cestou v prípade keď dlţník nie je schopný svoj záväzok splácať,
26
nezaistené - pre veriteľa predstavujú väčšie riziko.
Hľadisko odvetvia rozdeľuje úvery na:
priemyselné, poľnohospodárske, stavebné,
úvery určené pre vnútorný obchod,
úvery pre zahraničný obchod (Kolektív autorov, 2006, s. 96).
Pinter (2010, s. 8) povaţuje za dôleţité členenie úverov aj podľa objektu úverovania a delí ich na:
úvery investičného charakteru (finančné investície, kúpa investičného hmotného aj nehmotného majetku),
úvery prevádzkového charakteru (nákup materiálu, polotovaru, surovín), úvery na financovanie pasív (úvery určené na prechodný nedostatok peňaţných prostriedkov, reštrukturalizačné úvery, sanačný úver).
Najčastejším a najviac pouţívaným hľadiskom klasifikácie úverov je hľadisko lehoty splatnosti. Lehota splatnosti je čas, počas ktorej sa klient čerpajúci úver zaviaţe banke splatiť jeho plnú výšku aj s úrokmi. S lehotou splatnosti je spojená aj otázka miery rizika.
Vo všeobecnosti platí, ţe čím dlhšia je doba splatnosti, tým je riziko jeho návratnosti väčšie, pretoţe s dĺţkou doby splácania sa zvyšuje aj miera neurčitosti vývoja budúcich ekonomických podmienok dlţníka. Z hľadiska lehoty splatnosti delíme úvery na:
krátkodobé (lehota splatnosti do 1 roka),
strednodobé (lehota splatnosti od 1 do 4 aţ 5 rokov),
dlhodobé (lehota splatnosti je viac ako 5 rokov) (Pavelka et al., 2002, s.
58).
Polidar (1999, s. 117) medzi krátkodobé bankové úvery zaraďuje:
kontokorentný úver - základom daného úveru je kontokorentný účet, ide o dohodu, pri ktorej sa vzájomné pohľadávky zákazníka a banky nebudú
27
vyúčtovávať jednotlivo, na ťarchu beţného účtu klienta sa účtujú všetky peňaţné úhrady a v prospech účtu sa pripisujú všetky došlé platby od odberateľov a iných platcov, porovnaním príjmov a úhrad vzniká na kontokorentnom (beţnom) účte peňaţný vklad, alebo banka poskytuje bankový úver, kontokorentný úver môţe byť vyuţívaný na rôzne účely ako:
na vyrovnanie výkyvov beţného účtu, na dlhodobé obstaranie obeţného majetku, na sezónnu potrebu obeţného majetku, na ostatné krátkodobé potreby a na krátkodobé investičné výdaje,
zmenkový úver - zmenka je listina obsahujúca zákonom predpísané náleţitosti, z ktorých jej právoplatnému majiteľovi vyplýva právo na zaplatenie peňaţnej pohľadávky, ktorú má voči tomu, kto sa pod zmenku podpísal, zmenkový záväzok môţe vzniknúť z rôznych príčin a vyznačuje sa abstraktnosťou, bliţšie uvedenie okolností, ktoré viedli k jej vystaveniu, sa v zmenke neuvádza, zmenkový dlţník nemôţe dopredu viazať preplatenie zmenky na nejaké podmienky a výhrady, existuje viacero druhov zmeniek ako napr.: vlastná zmenka, cudzia zmenka, bianco zmenka a pod., zmenkové úvery je moţné rozlíšiť na dva druhy, a to zmenkový eskontný a akceptačný úver, od obidvoch sa dajú odvodiť ďalšie dve modifikácie, a to negociačný a ramburzný úver,
ručiteľský a avalový úver - pri poskytnutí ručiteľského úveru banka preberá záruku za záväzok svojho komitenta voči tretej osobe, môţe ísť o platobný záväzok, alebo záväzok za sluţbu či tovar, zo strany banky ide o zapoţičanie dôvery (kreditu), pretoţe sa banka zaručuje za cudzí záväzok, poskytuje túto sluţbu len zákazníkom, ktorí sú banke známi z dlhodobých obchodných spojení a riziko nesplatenia je malé, v zmluve, ktorú banka uzatvára zo ţiadateľom, je stanovená výška, doba trvania a druh alebo účel ručenia,
lombardné a účelové úvery - je úver zaisťovaný zástavou hnuteľnej veci alebo práva, úver znie na fixnú čiastku a pevnú lehotu splatnosti, podstatná odlišnosť je v tom, ţe úver je poskytovaný na pevnú čiastku po celú dobu splatnosti a čiastka úveru je úročená úrokovou sadzbou nezávisle na jej vyuţití dlţníkom, podľa druhu zástav sa lombardné úvery dajú deliť na:
lombardné úvery na cenné papiere, na zmenky, na tovar, účtovné pohľadávky, vkladné kniţky, ţivotné poistky a pod.,
28
viaczloţkové úverovanie - ide o zaobstaranie úveru rozpredajom komerčných papierov a ich prípadný nákup bankou, takýto typ úverovania pouţívajú hlavne veľké spoločnosti, veľký podnik, ktorý si potrebuje zabezpečiť úver, sa rozhodne emitovať krátkodobé komerčné papiere na peňaţnom trhu, emisiu realizuje spoločnosť buď samostatne, alebo v súčinnosti s bankou,
malé osobné úvery - uspokojujú krátkodobé úverové potreby fyzických osôb, vyznačujú sa nasledovnými zvláštnosťami: podmienky úveru sú štandardizované (to platí predovšetkým pre náklady úveru, stanovenie najvyššej čiastky úveru, maximálnej lehoty splatnosti a spôsobu zaistenia) a spracovanie a priebeh úverových vzťahov je zjednodušený (platí to hlavne pre úverovú ţiadosť, povolenie úveru a prevedenie skúšky úverovej spôsobilosti dlţníka).
Podľa Zimkovej (2009, s. 215) do kategórie strednodobých a dlhodobých bankových úverov spadajú tieto formy úverov:
emisná pôţička - je úver poskytovaný odkúpením dlhopisov, ktoré dlţník emituje s cieľom obstarať si finančné zdroje, emitent sa obracia s ponukou na odkúpenie dlhopisov na širokú verejnosť, emisiu zabezpečuje banka, pričom spravidla časť s dlhopisov odkúpi sama , a tým poskytne podniku emisnú pôţičku, po uplynutí lehoty splatnosti vyplatí podnik majiteľovi dlhopisov ich menovitú hodnotu,
pôţička na úverový úpis - je osobitná forma úveru, keď dlţník banke podpisuje záväzkovú listinu, teda úverový úpis, ktorý vyjadruje záväzky banky a dlţníka, v období poskytovania úveru prevaţuje záväzok banky voči komitentovi, a vo fáze splácania úveru a úroku prevaţuje záväzok dlţníka voči banke,
hypotekárny úver - je úver, ktorý je zabezpečený záloţným právom k tuzemskej nehnuteľnosti, klient nemôţe s nehnuteľnosťou voľne disponovať, aj keď je prevaţná časť úveru splatená, v prípade nesplatenia úveru v stanovenej lehote sa záloţný majetok stáva vlastníctvom banky, lehota splatnosti je od 4 do 30 rokov, hypotekárne úvery sa financujú prevaţne prostredníctvom vydávania a predaja hypotekárnych záloţných
29
listov hypotekárnou bankou, daný typ úveru sa vyuţíva prevaţne pri výstavbách obytných domov, poľnohospodárskych budov, priemyselných objektov, hotelov a pod.,
komunálny úver - je zabezpečený záloţným právom k nehnuteľnosti majetku obce, financuje sa prevaţne prostredníctvom vydávania a predaja komunálnych obligácií hypotekárnou bankou,
spotrebiteľský úver - sa zvyčajne poskytuje fyzickým osobám na financovanie predmetov dlhodobej spotreby ako napríklad nákup spotrebných predmetov (automobil, elektronika, nábytok a pod.), k zaplateniu sluţieb (náklady na dovolenku, vzdelanie a pod.) a na iné osobné potreby.
Pri poskytovaní úverových produktov bankou svojim klientom existuje viacero rizík, ktoré obe strany podstupujú. Úverový proces je jeden z nástrojov na elimináciu rizika vyplývajúci z poskytnutia bankových úverov.
1.4.2 Úverový proces
Úverový proces predstavuje niekoľko po sebe nasledujúcich fáz, ktoré začínajú prvým kontaktom záujemcu o úver a končia splatením úveru a ukončením zmluvného vzťahu. Úverový proces sa skladá z niekoľkých fáz, ktoré sa líšia v závislosti od subjektu, ktorému sa úver poskytuje. Úvery poskytované právnickým osobám sa posudzujú komplexnejšie a venuje sa im viac pozornosti ako úverom, ktoré komerčné banky poskytujú obyvateľstvu, a to najmä s ohľadom na individuálnosť úveru, vyšší objem poskytovaných finančných prostriedkov a zvýšenému riziku (Pinter, 2010, s. 34).
Medveď et al. (2013, s. 101) rozdeľuje úverový proces do niekoľkých fáz:
1. fáza - skúmanie ţiadosti o poskytnutie úveru (prvotné rokovanie s klientom, ţiadosť zo strany klienta, analýza bonity klienta, stanovenie ceny úveru, schválenie úveru),
2. fáza - uzatvorenie zmluvného vzťahu a čerpanie úveru, 3. fáza - splácanie a kontrola plnenia úverových podmienok,
30
4. fáza - ukončenie úverového vzťahu a vyhodnotenie klienta.
Prvotné rokovanie s klientom
Cieľom úvodného stretnutia pracovníka v banke s klientom je oboznámenie sa o jeho zámeroch, poţiadavkách a predstavách (predmetom rokovanie je vymedzenie základných parametrov úveru ako výška úveru, splatnosť, účel, zabezpečenie a pod.). Získanie potrebných a vypovedajúcich informácií je predpokladom pre kvalitné posúdenie a rozhodnutie sa ohľadom úveru (Henzlová, 2005, s. 33).
Ţiadosť zo strany klienta V ţiadosti sa uvádzajú:
základné osobné údaje o ţiadateľovi a jeho spoluţiadateľoch, údaje o zdrojoch a výške príjmov a výdavkov,
účel (investičný zámer) a predpokladaná doba čerpania a splácania úveru, popis úverového objektu a nehnuteľnosti, ktorá bude slúţiť ako zástava.
K ţiadosti je potrebné priloţiť ešte ďalšie mnoţstvo dokladov, ako napríklad: doklady overujúce totoţnosť, doklady preukazujúce vlastníctvo alebo spoluvlastníctvo zastavovanej nehnuteľnosti v podobe listu vlastníctva z katastra nehnuteľností, doklady preukazujúce účel investície do nehnuteľností, doloţenie vlastných finančných prostriedkov ţiadateľa o úver nutných k doplateniu rozpočtových nákladov, overený odhad ceny zastavovanej nehnuteľnosti, doklad o poistení nehnuteľnosti a pod. (Súvová et al., 1997, s. 176).
Hodnotenie bonity klienta
Medveď et al. (2013, s. 103) uvádza, ţe bonita klienta predstavuje najdôleţitejší parameter, ktorý rozhoduje o tom, či sa klientovi úver poskytne, alebo nie. Pre klienta to znamená povinnosť predloţiť banke potvrdenie o príjmoch, pokiaľ je klient zamestnancom a dostáva odmenu za svoju prácu zo závislej činnosti, doloţí potvrdenie o príjmoch za niekoľko posledných mesiacov. Ak sa klient ţiví ako podnikateľ, je potrebné predloţiť daňové priznanie za jedno alebo dve zdaňovacie obdobia. V podstate banka zhodnotí príjmovú stránku ţiadateľa. V kaţdom prípade platí, ţe ţiadateľ s vyššími príjmami má väčšiu šancu získať poţadovaný úver. Aj keď príjmy zohrávajú podstatnú rolu pri hodnotení bonity klienta, nie sú to jediné parametre, na ktoré sa banky pri hodnotení zameriavajú. Existujú aj ďalšie ukazovatele, ktoré rozhodujú o bonite. Posudzujú sa osobné údaje ako vek, dosiahnuté vzdelanie, profesia, počet detí a pod. Ďalej sa prihliada
31
na výdavkovú stránku klienta či výšky splátok. Banku hlavne zaujíma, koľko po odčítaní všetkých výdavkov od príjmov zostane ţiadateľovi k dispozícii na splatenie úverových splátok.
Stanovenie ceny úveru
Cena úveru sa vyjadruje úrokovou sadzbou, ktorá musí zodpovedať riziku spojenému s úverovým prípadom a zohľadňovať náklady, ktoré banke vznikajú pri získavaní zdrojov.
Tvorba cien úverov závisí od faktorov, ako je charakter transakcie, podmienky trhu, správanie konkurencie, obchodná stratégia, vzťah medzi bankou a zákazníkom a vplyv na súvahu a kapitálové ukazovatele. Úvery pre korporátnych klientov sa prispôsobujú na mieru, preto pri určovaní ceny úveru je snaha banky odhadnúť, akú cenu je klient ochotný akceptovať. Na jednej strane sa pri určovaní ceny vychádza z toho, čo je akceptovateľné pre banku, pričom rozhodovanie o cene sa odvíja od nasledovných faktorov: zisk z klienta, rozsah produktov, ktoré klient vyuţíva, výška úveru, splatnosť, naliehavosť a komplikovanosť daného prípadu. Pri určovaní ceny z poskytovaných úverov rozlišujeme tri druhy úrokových sadzieb, a to:
fixnú úrokovú sadzbu (pozostáva zo základnej sadzby, rizikovej priráţky, priráţky za obdobie, penalizačných poplatkov za predčasné splatenie), variabilnú úrokovú sadzbu (skladá sa zo základnej sadzby a rizikovej priráţky),
kombinovanú úrokovú sadzbu (kombinácia fixnej a variabilnej úrokovej sadzby) (Medveď et al., 2013, s. 104).
Schválenie úveru
„Po analýze klienta a úverového obchodu sa následne jednotlivé analýzy posudzujú a vyhodnocujú. Pred schválením úveru sa prihliada aj na súčasnú úverovú angaţovanosť klienta voči banke“ (Pinter, 2010, s. 34).
Uzatvorenie zmluvného vzťahu a čerpanie úveru
Úverovú zmluvu vypracuje zamestnanec na základe podkladov od firemného poradcu v zmysle uznesenia o schválení úverového obchodu. Za banku podpisujú zmluvné dokumenty vţdy minimálne dve osoby. Za klienta zmluvy sa podpisuje konateľ na základe podpisového vzoru alebo osoba na základe overeného splnomocnenia. Podstatou zmluvy o úvere je poskytnutie peňaţných prostriedkov zo strany banky s tým, ţe klient sa dostáva
32
do pozície dlţníka a banka sa dostáva do pozície veriteľa. Čo sa týka čerpania úveru, realizuje sa predovšetkým prevodom finančných prostriedkov priamo na účet klienta alebo postúpením finančných prostriedkov na účet inej osoby. Spôsob čerpania závisí od druhu poskytnutého úveru:
v prípade účelového (splátkového) úveru môţe byť čerpanie úveru jednorázovo alebo v určitých tranţiach,
v prípade bezúčelového (kontokorentného) úveru môţe klient čerpať poskytnuté prostriedky podľa aktuálnej potreby (Medveď et al., 2013, s.
105).
Splácanie a kontrola plnenia úverových podmienok
Súvová et al. (1997, s. 197) uvádza, ţe v okamihu prvého čerpania úveru klientom banka zahajuje proces zvaný správa úveru, ktorý zahŕňa: kontrolu pravidelnosti a správnosti splácania úveru v súlade so splátkovým plánom a realizáciu postupov pri nesplácaní úveru podľa splátkového plánu. V splátkovom pláne je podľa jednotlivých čerpaniach a splatnostiach pre celé obdobie presne a podrobne stanovené, kedy a v akých čiastkach má dochádzať k čerpaniu a splácaniu úveru a úroku z neho. Je vypracovaný pre kontrolu. Banka sleduje plnenie splátkového plánu a v prípade odchýliek prijíma opatrenia k jeho dodrţiavaniu, od písomných výziev k zaplateniu poţadovanej splátky cez penalizáciu dlţníka aţ po opatrenia k realizácií zástav.
Podľa Pintera (2010, s. 34) úver môţe byť splácaný pravidelnými a nepravidelnými splátkami, jednorázovo, anuitným, lineárnym, progresívnym spôsobom splácania alebo formou kreditných obratov na účte (úvery poskytnuté formou povoleného debetného limitu).
Ukončenie úverového vzťahu a vyhodnotenie klienta
K ukončeniu úverového vzťahu medzi bankou a klientom môţe dôjsť z viacerých dôvodov:
v deň splatnosti - úverový vzťah medzi bankou a klientom sa ukončí splnením záväzku klienta voči banke (splatením celého úveru aj úroku), v takomto prípade ide o bezproblémový priebeh,
33
mimoriadna splatnosť z podnetu klienta - banka účtuje poplatok za predčasné splatenie (ak nie je v úverovej zmluve dohodnuté, ţe predčasné splatenie je bez poplatku),
mimoriadna splatnosť z podnetu banky - dôvodom môţe byť, ţe klient si dlhodobo neplní svoje záväzky a podmienky úverového vzťahu voči banke.
V prípade, ţe si klient neplní svoje záväzky voči banke, môţe sa o ukončenie úverového vzťahu snaţiť nastavením iného reţimu splátok a pod. Avšak ak dohoda nie je moţná, banka pristupuje k vymáhaniu svojej pohľadávky cez záloţné právo, súdne konanie, konkurz a exekúciu (Medveď et al., 2013, s. 107).
1.5 Zhrnutie 1. kapitoly
V teoretickej časti diplomovej práce sme v úvode vymedzili banku z pohľadu viacerých autorov a špecifikovali základné bankové operácie, ktorými sú aktívne, pasívne a neutrálne obchody. Ďalej sme sa zamerali na klientov banky a ich segmentáciu.
V nasledujúcej časti sme vymedzili podnik ako jeden z moţných klientov banky pri poskytovaní bankových úverových produktov, a jeho členenie z rôznych hľadísk, ako napríklad veľkosť, právna forma, vlastníctvo, financovanie a pod. Po rozčlenení podnikov sme sa ďalej bliţšie venovali problematike malých a stredných podnikov, ich charakteristike a poukázali sme na ich veľký význam pre národné hospodárstvo v ekonomike. Ďalšia časť 1. kapitoly diplomovej práce bola venovaná bankovým úverom, ktoré sme najprv charakterizovali a neskôr rozčlenili podľa viacerých kritérií, pričom najčastejšie uvádzaným kritériom pre členenie bankových úverov je podľa viacerých autorov kritérium doby splatnosti. V poslednej subkapitole sme sa zamerali na úverový proces a na podrobné vymedzenie jeho jednotlivých fáz.
34
2 ANALÝZA VYBRANÝCH ÚVEROV PRE MALÉ A STREDNÉ PODNIKY VO VYBRANÝCH BANKÁCH SR
V diplomovej práci si z mnoţstva úverových produktov, ktoré banky na slovenskom trhu ponúkajú pre malé a stredné podniky, vyberáme kontokorentný a investičný úver.
V našom prípade ţiadateľom o úver je malý podnik Doprava, s. r. o., ktorej hlavná činnosť spočíva v medzinárodnej kamiónovej preprave.
Pre spracovanie tejto časti vyuţívame informácie získané z internetových stránok:
NBS (http://www.nbs.sk, 15.3.2014), VÚB, a. s. (https://www.vub.sk, 20.3.2014), SLSP, a. s. (http://www.slsp.sk/, 20.3.2014), ČSOB, a. s. (https://www.csob.sk, 20.3.2014), EURIBOR (http://www.euribor-ebf.eu/, 25.3.2014) a informácie získané z osobných konzultácií s pracovníkmi banky.
2.1 Analýza kontokorentného úveru vo vybraných bankách SR
Ako sme v úvode tejto kapitoly naznačili, hlavnou činnosťou spoločnosti Doprava, s. r.
o. je medzinárodná kamiónová preprava. V tejto súvislosti vyuţíva sluţby zahraničných špedičných spoločností, kde sa splatnosť faktúr za prepravné výkony beţne pohybuje okolo 60 dní, pričom reálna doba sa v priemere pohybuje okolo 80 dní. Na druhej strane však napríklad splatnosť faktúr za pohonné hmoty, ktoré sú jednou z najväčších nákladových poloţiek našej spoločnosti, je maximálne 45 dní. Tento časový rozdiel v splatnostiach vystavených a došlých faktúr spôsoboval prechodný nedostatok finančných zdrojov spoločnosti, ktorý bolo potrebné preklenúť. Jednou z najoptimálnejších moţností na preklenutie prechodného nedostatku finančných zdrojov bolo poskytnutie kontokorentného úveru.
Kontokorentný úver pre podnikateľov je určený na financovanie prevádzkových výdavkov. Poskytuje sa formou povoleného debetu k beţnému účtu vo výške schváleného úverového limitu. Spláca sa priebeţne došlými platbami na tento účet, pričom sa môţe opakovane čerpať aţ do povolenej výšky.
35 Medzi výhody úveru patrí:
nástroj na pruţné riadenie cash flow,
moţnosť čerpať finančné prostriedky do rôznej výšky v rozličných obdobiach,
operatívny nástroj financovania okamţitých prevádzkových potrieb, bez preukazovania účelu pouţitia poskytnutých finančných prostriedkov, úver sa automaticky spláca pripísaním platieb na účet, nie je potrebné poukazovať splátky v určenej výške k určeným termínom,
splatenú časť kontokorentného úveru pre podnikateľov je moţné kedykoľvek opätovne čerpať,
získanie zdrojov na krytie prevádzkových potrieb 24 hodín denne a 365 dní v roku aj bez návštevy obchodného miesta banky prostredníctvom sluţieb elektronického bankovníctva a ich čerpanie aj prostredníctvom bezhotovostných platieb platobnými kartami vydanými k beţnému účtu.
Úverový limit je stanovený na základe priemerných mesačných kreditných obratov na účtoch klienta a priemerných mesačných trţieb.
Na začiatku podnikania si spoločnosť zaloţila beţné účty v Slovenskej sporiteľni, a. s.
a Všeobecnej úverovej banke, a. s. S odstupom času si z praktických dôvodov, keďţe spolupracovala s českými špedičnými spoločnosťami, zaloţila aj účet v Československej obchodnej banke, a. s.
Slovenská sporiteľňa, a. s.
Slovenská sporiteľňa je bankou s najdlhšou tradíciou sporiteľníctva na Slovensku, jej korene siahajú aţ do 19. storočia. V roku 1990 získala univerzálnu bankovú licenciu a rozšírila sluţby aj v segmente inštitucionálnych a podnikateľských klientov. Pôsobenie Slovenskej sporiteľne na peňaţnom a kapitálovom trhu cenných papierov sa datuje od ich vzniku v roku 1991. V roku 1994 sa transformovala na akciovú spoločnosť a začala pôsobiť pod obchodným menom Slovenská sporiteľňa, akciová spoločnosť. Po podpise zmluvy medzi Ministerstvom financií SR a Erste Bank o predaji majoritného balíka akcií, ktorý sa uskutočnil v januári 2001, je Slovenská sporiteľňa začlenená do silnej finančnej skupiny Erste Bank der oesterreichischen Sparkassen AG. Slovenská sporiteľňa je v
36
súčasnosti najväčšia komerčná banka na Slovensku s úplnou devízovou licenciou a povolením na vykonávanie hypotekárnych bankových obchodov. Má najväčší podiel na trhu vkladov, najrozsiahlejšiu sieť vlastných obchodných miest a dominantné postavenie v oblasti vydávania bankových platobných kariet. Svojim klientom poskytuje širokú škálu produktov a sluţieb, od tradičných beţných účtov, rôzne typy vkladných kniţiek, termínované vklady a sluţby platobného styku, úvery, aţ po najmodernejšie sluţby elektronického bankovníctva. Zahraničné aktivity banky a jej klientov sú podporované členstvom Slovenskej sporiteľne v medzinárodnom platobnom zdruţení S.W.I.F.T., a prostredníctvom korešpondenčných bánk smerované prakticky do celého sveta. Slovenská sporiteľňa je prvou bankou v Slovenskej republike, ktorá získala licenciu na vydávanie a prijímanie všetkých druhov kariet spoločnosti VISA International. V súčasnosti banka vlastní aj licenciu medzinárodnej spoločnosti EUROPAY International a MASTERCARD International. Ako druhá vo svete, po Veľkej Británii, postupne prechádza v systéme EUROPAY International na technológiu EMV pre čipové karty a terminály.
Všeobecná úverová banka, a.s.
Všeobecná úverová banka, a.s. patrí ku komerčným bankám na slovenskom trhu.
Vznikla v roku 1990 oddelením od Štátnej banky Československej, a v súčasnosti je VÚB s počtom klientov 1,2 milióna druhou najväčšou bankou na Slovensku. Majoritným vlastníkom VÚB je od roku 2001 talianska skupina Intesa Sanpaolo. Má niekoľko dcérskych spoločností ako VÚB Asset Management, a.s., VÚB Factoring, a.s., VÚB Generali, a.s., Consumer Finance Holding, a.s., VÚB Leasing, a.s. a Nadácia VÚB. VÚB banka, a.s. je banka s dlhodobou tradíciou a najvýznamnejšou pozíciou na poli firemného bankovníctva na Slovensku. Svojím klientom poskytuje široký okruh moderných bankových produktov a sluţieb s výhodnými podmienkami. Spolupracuje so Slovenskou záručnou a rozvojovou bankou, a. s. pri realizácii úverových a záručných programov pre malých a stredných podnikateľov. Spolupráca v oblasti úverových a záručných programov umoţňuje poskytovať firemným klientom finančné prostriedky, ako aj zdroj strednodobých a dlhodobých úverov za výhodnejšie úrokové sadzby. Účelom spolupráce je podpora rozvoja podnikania a zlepšenie prístupu malých a stredných podnikateľov k úverovým zdrojom.
37 Československá obchodná banka, a. s.
Československá obchodná banka Bratislava, a.s. vznikla v roku 2008 oddelením z Československej obchodnej banky Praha. Patrí medzi najväčšie a najsilnejšie univerzálne banky na slovenskom trhu. Jediným vlastníkom ČSOB je belgická skupina KBC Group.
ČSOB má okolo 120 pobočiek a okolo 150 bankomatov na celom území Slovenskej republiky. Banku riadi sedemčlenné predstavenstvo, na čele ktorého stojí predseda predstavenstva a generálny riaditeľ Daniel Kollár. Uţ mnoho rokov je spoľahlivým partnerom vo veciach finančných pre retailových klientov, malých a stredných podnikateľov, korporátne firmy a tieţ pre klientov privátneho bankovníctva. V portfóliu ponúka široké spektrum bankových produktov a sluţieb určených pre svojich klientov, v ktorom nechýbajú beţné účty, termínované vklady, spotrebné či hypotekárne úvery, kreditné karty, ako aj rôzne ďalšie produkty, napr. ţivotné či neţivotné poistenia, podielové fondy, leasing či stavebné sporenie.
Doprava, s. r. o.
Ide o podnik, ktorý na trhu v oblasti nákladnej dopravy pôsobí od roku 2002.
Podnikateľským zámerom firmy je poskytovať autodopravu. Prepravuje tovar v rámci celej republiky a krajín EÚ. Vozový park spoločnosti pozostáva z 10 nákladných automobilov s nosnosťou do 12 ton. Spoločnosť zamestnáva 13 zamestnancov.
Ako sme uţ v úvode tejto subkapitoly spomenuli, na preklenutie prechodného nedostatku finančných zdrojov sme sa rozhodli vyuţiť kontokorentný úver, kde predpokladom schválenia je splnenie týchto podmienok:
akceptovateľná bonita podnikateľského subjektu z hľadiska finančných výkazov, preukázanie schopnosti splatiť úver vrátane úrokov a poplatkov,
zabezpečenie úveru vrátane úrokov a poplatkov - všetky prípustné formy zabezpečenia na základe vzájomnej dohody medzi bankou a klientom vrátane nástrojov vymoţiteľnosti práva veriteľa (ako je blankozmenka, notárska zápisnica).
V zmysle poţiadaviek na schválenie kontokorentného úveru zo strany bánk sme bankám predloţili ţiadosť (príloha 1) a finančné výkazy (príloha 2). Na základe predloţených podkladov a výšky obratov na beţných účtoch nám banky vypracovali nasledovné ponuky (tabuľka 1).
