Úverová politika komerčných bánk v podmienkach SR

Bankovní institut vysoká škola Praha

zahraničná vysoká škola Banská Bystrica

Katedra Financií a finančných obchodov

Úverová politika komerčných bánk v podmienkach SR

Commercial banks credits policy in Slovak republic Diplomová práca

Autor:

Bc. Zuzana Vidiečanová

Financie

Vedúci práce: Ing. Viktória Vargová, PhD.

Banská Bystrica Apríl, 2010

ČESTNÉ PREHLÁSENIE

Prehlasujem, ţe som diplomovú prácu spracovala samostatne a s pouţitím uvedenej literatúry.

Banská Bystrica, 28. apríla 2010 Bc. Zuzana Vidiečanová

POĎAKOVANIE

Touto formou by som sa chcela poďakovať všetkým, ktorí mi akýmkoľvek spôsobom pomohli pri spracovaní diplomovej práce. Moje poďakovanie patrí najmä vedúcej diplomovej práce Ing. Viktórii Vargovej, PhD. za vedenie, trpezlivosť, cenné pripomienky a rady pri záverečnom spracovaní.

Osobitné poďakovanie patrí môjmu manţelovi a deťom, mojim rodičom, manţelovej maminke, sestre a mojim najbliţším, bez ich podpory a pomoci by som to nebola zvládla.

ANOTÁCIA

VIDIEČANOVÁ Zuzana, Bc.: Úverová politika komerčných bánk v podmienkach SR.

[Diplomová práca]. Bankovní institut vysoká škola Praha, zahraničná vysoká škola Banská Bystrica, Katedra Financií a finančných obchodov, 2010. Vedúca práce: Ing. Viktória Vargová, PhD., 83 strán.

Predmetom predkladanej diplomovej práce je prezentovať faktory vplývajúce na formovanie úverovej politiky komerčných bánk na Slovensku s akcentom poloţeným na interpretáciu špecifík úverového procesu. V súvislosti s nadčasovosťou zvolenej problematiky, v období finančnej a hospodárskej krízy, moţno pokladať túto tému za vysoko aktuálnu s priestorom k rozpracovaniu. Cieľom práce je na základe analýzy vyhodnotiť faktory vplývajúce na formovanie úverovej politiky komerčných bánk a interpretovať špecifiká úverového procesu vo vybranej banke. Diplomová práca je spracovaná do troch logicky nadväzujúcich kapitol. Prvá kapitola sa venuje teoretickému vymedzeniu inštrumentária s vyuţitím metódy deskripcie a metódy skúmania a spracovania písomných prameňov. Hlavná časť práce korešpondujúca s cieľom spočíva v druhej kapitole, v ktorej autor na základe analýzy komplexne identifikuje a na modelovom príklade aplikuje špecifiká úverového procesu vo vybranej slovenskej banke. Zároveň analyzuje vplyv makroekonomických faktorov na úverovú politiku. V záverečnej tretej kapitole s vyuţitím metódy sumarizácie, syntézy a genaralizácie hodnotí dopad analyzovaných faktorov na tvorbu úverovej politiky a hľadá východiská z jestvujúcej situácie. Riešenie autor vidí v navrhovaní a prijímaní opatrení, ktoré by viedli k zvýšeniu objemu poskytovaných úverov a zlepšeniu efektívnosti úverového procesu.

Kľúčové slová: Úverová politika. Úverový obchod. Úverový proces. Úverový monitoring.

Úroková sadzba. Úverové riziko.

ANNOTATION

VIDIEČANOVÁ Zuzana, Bc.: Commercial banks credits policy in Slovak republic. [Diploma thesis]. Institute of Banking, College Prague, Foreign University Banská Bystrica, The Department of Finance and financial transaction, 2010. Advisor: Ing. Viktória Vargová, PhD.

83 pages.

The present graduation thesis presents the factors influencing the formation of the credit policy of commercial banks in Slovakia with emphasis laid on the interpretation of the specifics of the loan process as the image of the credit policy. With regard to the timeliness of the selected issues especially in the time of financial and economical crises it is possible to find this topic highly updated with the wide range. The target of the work based on analysis is evaluating the factors influencing the formation of credit policy of commercial banks and interpreting the specifics of loan process in a selected bank. The diploma thesis is processed into three back to-back chapters. In the first chapter this work deals with the theoretical definition of instrumentarium using the method of description and methods of examination and processing of written sources. Main part corresponding to the order is the second chapter, in which the author based on a comprehensive analysis identifies and applies the model example specific credit process in selected Slovak bank. It also analyzes the impact of macroeconomic factors on credit policy. The third and final chapter, using the method of aggregation, fusion and generalization assesses the impact of the factors analyzed for the production of credit policy and looks for the starting point from the current situation. Author sees the solution in suggesting and accepting measures which could increase the volume of loans and loan process more efficient.

Key words: Credit policy. Loan. Loan process. Credit monitoring. Interest rate. Credit risk.

6

OBSAH

Úvod

1. TEORETICKÉ VÝCHODISKÁ ZVOLENEJ PROBLEMATIKY...10

1.1 Úverové obchody komerčných bánk a ich klasifikácia ... 10

1.2 Úverová politika – vymedzenie základných zásad ... 14

1.2.1 Úverové riziko ako pilier úverovej politiky ... 16

1.2.2 Princípy a nástroje regulácie úverových obchodov komerčných bánk ... 18

1.3 Úverový proces a vybrané teoretické aspekty poskytnutia úveru ako obraz úverovej politiky komerčnej banky ... 20

1.3.1 Prvé rokovanie klienta s bankou, predloţenie ţiadosti o úver ... 21

1.3.2 Posudzovanie a schvaľovanie úverového obchodu ... 22

1.3.3 Príprava a uzatvorenie zmluvnej dokumentácie ... 24

1.3.4 Aktívny úverový vzťah ... 25

1.3.5 Ukončenie úverového vzťahu ... 28

1.4 Formy zabezpečenia úverových obchodov ako súčasť úverovej politiky... 29

1.4.1 Charakteristiky vybraných foriem osobného a reálneho zabezpečenia ... 30

1.4.3 Ochranné zmluvné dojednania ... 32

2. ANALÝZA FAKTOROV VPLÝVAJÚCICH NA ÚVEROVÚ POLITIKU KOMERČNÝCH BÁNK... 35

2.1 Rámcové pravidlá poskytnutia úverových obchodov ... 36

2.1.1 Identifikácia ţiadateľa a akceptácia preukazovaných príjmov ... 37

2.1.2 Rámcové podmienky poskytnutia úverov v aplikácii na konkrétnych úverových obchodoch ... 41

2.2 Úverový proces ako obraz úverovej politiky vo vybranej komerčnej banke ... 44

2.2.1 Úvodný rozhovor s klientom a podanie ţiadosti o úver – hodnotiaci parameter pri zisťovaní bonity klienta v komerčnej banke ... 45

2.2.2 Hodnotenie úverovej bonity klienta a stanovenie úrokovej sadzby ... 47

2.2.3 Úverové rozhodnutie ... 51

2.3 Proces zabezpečenia a ručenia pri úverovom obchode ... 52

2.3.1 Zabezpečenie tuzemskou nehnuteľnosťou ... 53

2.3.2 Ostatné formy zabezpečenia ... 54

2.4 Zmluvná administrácia úverových obchodov ... 56

7

2.4.1 Základné aspekty zmluvnej dokumentácie ... 56 2.5 Monitorovanie úverového obchodu ... 60 2.6 Ekonomické prostredie – vplyv makroekonomických ukazovateľov na

úverovú politiku komerčnej banky ... 62

3. DOPAD ANALYZOVANÝCH FAKTOROV NA TVORBU ÚVEROVEJ

POLITIKY KB... 66 3.1 Úverová politika, objemy poskytnutých úverov v analyzovanej banke

v rokoch 2004 – 2009 a vplyv ekonomického prostredia ... 66 3.2 Vyhodnotenie špecifík úverového procesu v komerčnej banke ... 72 3.3 Návrhy a odporúčania ... 73

ZÁVER

ZOZNAM BIBLIOGRAFICKÝCH ODKAZOV ZOZNAM TABULIEK A GRAFOV

ZOZNAM POUŽITÝCH SKRATIEK ZOZNAM PRÍLOH

PRÍLOHY

8

ÚVOD

Základným predpokladom fungovania ekonomiky na trhových princípoch je dobre fungujúci bankový systém. Slovenské bankovníctvo patrí medzi odvetvia, ktoré v poslednom období zaznamenalo výrazné dynamické procesy vnútorných zmien. Obzvlášť v poslednom období bolo ekonomické prostredie poznačené dopadmi finančnej krízy. Úplné zotavenie z krízy si ešte vyţaduje svoj čas.

Komerčné banky na Slovensku ponúkajú vo svojich portfóliách širokú škálu moţností financovania potrieb svojich klientov. V tomto roku začal opäť rásť trend záujmu o úverové produkty. Z toho vyplýva aktuálna potreba venovať sa danej problematike v akademickom prostredí aj v odborných kruhoch. Kvalita úverového portfólia zostáva aj naďalej hlavným ukazovateľom v obmedzovaní poskytovania nových úverov. Napriek tomu, ţe sa finančná kríza neprejavila v plnom rozsahu na Slovensku, vyústila do racionalizácie činností komerčných bánk. Prístup k úverom bol sťaţený a nízke úrokové sadzby spomalili nárast bilančnej sumy bankového sektoru.

Diplomová práca je zameraná na zorientovanie sa v základných zásadách úverovej politiky komerčných bánk v aplikácii na vybranej slovenskej banke. Cieľom a objektom skúmania je na základe analýzy vyhodnotiť faktory vplývajúce na formovanie úverovej politiky komerčných bánk a interpretovať špecifiká úverového procesu vo vybranej komerčnej banke obzvlášť v období finančnej krízy. Osobitná časť je venovaná dopadom finančnej krízy v oblasti úverovej politiky.

Za komparatívnu výhodu pri písaní práci povaţujeme vyuţitie teoretických znalostí na základe skúmania písomných prameňov a praktické skúsenosti z bankovej praxe. Na základe záverov analýzy navrhujeme odporúčania, ktoré by viedli k zefektívneniu úverového procesu a k zvýšeniu objemu novoposkytnutých úverov.

V prvej kapitole akcent kladieme na definovanie pojmov inštrumentária nevyhnutných pre objasnenie aktuálnosti problematiky úverovej politiky. Teoreticky vymedzujeme základné aspekty úverových obchodov s poloţeným akcentom na špecifikovanie úverového procesu ako obrazu úverovej politiky. Prienikom v literatúre, o ktorú sa opierame sú Úverové obchody od Pavelku, Bardovej a Opltovej z roku 2002, Finančné trhy a bankovníctvo od Tkáčovej, Belása, Horvátovej, Chovancovej a Malackej z roku 2009 a Finančné riadenie komerčnej banky od Belása a Demjana z roku 2009.

9

V nadväznosti na stanovený cieľ v druhej kapitole diplomovej práce analyzujeme faktory vplývajúce na úverovú politiku komerčnej banky. Špecifikujeme rámcové pravidlá poskytnutia úverových obchodov vo vybranej slovenskej banke. Obrazom úverovej politiky je úverový proces, ktorý analyzujeme od úvodného rozhovoru pracovníka banky s klientom aţ po záverečnú fázu – úverový monitoring. Na modelovom príklade interpretujeme ako výška dosahovaného čistého príjmu ţiadateľa a hodnota zabezpečenia ovplyvňujú stanovenie úrokovej sadzby. Vyuţitím grafického zobrazenia poukazujeme aj na ďalšie faktory vplývajúce na pohyb úrokovej sadzby. Komerčná banka ako kaţdý podnikateľský subjekt potrebuje zdravé ekonomické a trhové prostredie. Samostatným parciálnym cieľom je vyhodnotiť vplyv makroekonomických ukazovateľov na úverovú politiku v období rokov 2004 – 2009.

V záverečnej kapitole vyuţitím metódy sumarizácie, syntézy a generalizácie prezentujeme podmienky hodnotenia úverovej spôsobilosti a interpretujeme dopad analyzovaných faktorov na formovanie úverovej politiky v komerčnej banke. Ako je zrejmé zo spracovanej problematiky, dominantnou je analytická metóda, ktorá je popisná.

Predpokladaný prínos práce vidíme v navrhnutí implementovania samostatnej elektronickej aplikácie, pomocou ktorej by sa zefektívnil úverový proces vo vybranej banke, hlavne v administratívnej oblasti. Pre zvýšenie objemu poskytnutých úverov navrhujeme marketingovú podporu a vhodné nastavenie cenovej politiky, ktoré bude zaujímavé pre klienta aj pre banku.

Motívom bánk v súčasnom období je presadenie sa na hypotekárnom trhu a obnovení objemu rastu poskytnutých úverov, ktoré boli v dôsledku finančnej krízy spomalené. Banky sa snaţia navzájom predbiehať v rozširovaní a zlepšovaní vlastnej ponuky úverových produktov s cieľom optimalizovať dostupnosť, jednoduchosť a efektívnosť poskytovania úverov. Veríme, ţe aj nami zrealizovanou analýzou v predkladanej diplomovej práci prinášame mnoho podnetov k hlbšiemu skúmaniu tejto aktuálnej problematiky v odborných kruhoch.

10

1 TEORETICKÉ VYMEDZENIE PROBLEMATIKY

Komerčné banky povaţujeme za najdôleţitejšiu súčasť finančného systému. Aby fungoval efektívny bankový systém je potrebná existencia dostatočného počtu ekonomických subjektov, ktorí sú ochotní zveriť mu svoje úspory a zároveň dostatočný počet ekonomických subjektov, ktorí sa spoliehajú na finančný systém v prípade nedostatku zdrojov.¹ Najdôleţitejšou súčasťou portfólia obchodov komerčných bánk sú úvery. Úvery tvoria časť aktívnych operácií bánk, prostredníctvom ktorých dosahujú banky najväčší podiel ziskov. Na druhej strane klienti vyuţívajú bankové úverové produkty na financovanie svojich potrieb.²

V roku 2009 sa bankám nedarilo zvyšovať objemy nových úverov, aj napriek klesajúcim úrokovým sadzbám, nakoľko dochádzalo k sprísňovaniu úverových štandardov.

Sprísnenie podmienok zo strany bánk bolo ovplyvnené zhoršenou situáciou na finančných trhoch a prehlbujúcou sa hospodárskou krízou. Vo finančnom sektore sa v súčasnosti akcent kladie na kvalitu úverového portfólia, ktorá zostáva hlavným obmedzujúcim faktorom v poskytovaní úverov.

Pre potreby spracovania predkladanej témy prvú kapitolu venujeme teoretickému vymedzeniu úverových obchodov komerčných bánk. Pre lepšie pochopenie problematiky úverovej politiky stručne charakterizujeme základné aspekty poskytovania úverov s poloţeným akcentom na úverový proces a formy zabezpečenia úverových obchodov.

1.1 Úverové obchody komerčných bánk a ich klasifikácia

Z ekonomického hľadiska môţeme všeobecne úver povaţovať za spôsob vyriešenia otázky, kedy na jednej strane ekonomických subjektov vzniká dočasný prebytok prostriedkov a na druhej strane ich dočasný nedostatok. Poskytovanie bankových úverov a pôţičiek je rozhodujúcou súčasťou aktívnych obchodov, ktoré sú osobitne sledované v bankových bilanciách. Správne odhadnutie klienta a jeho podnikateľského plánu je pre banku ţivotne dôleţité, nakoľko od toho záleţí práve jej úspešnosť. Prostredníctvom bankových úverových produktov ide nielen o poskytovanie peňaţných prostriedkov klientom, ale aj poskytnutie iných produktov, ktorými banky kryjú financovanie potrieb klientov. Tkáčová a kol. v publikácii uvádzajú základné členenie bankových úverových produktov nasledovne:

1Belás Jaroslav – Demjan Valér. 2009. Finančné riadenie komerčnej banky. Ţilina: Georg, 2009. s. 6. ISBN 978-80-89401-06-2.

2 Tkáčová D., Belás J., Horvátová E., Chovancová B., Malacká V. 2009. Finančné trhy a bankovníctvo. Ţilina: Georg, 2009. s. 150. ISBN 978-80-89401-01-7.

11

 peňažné úvery – skutočné poskytnutie peňaţných prostriedkov, v bezhotovostnej alebo hotovostnej forme, úvery, ktoré priamo ovplyvňujú bilanciu banky a jej likviditu,

 záväzkové úvery a záruky – neznamenajú bezprostredné získanie likvidných prostriedkov, banka sa len zaviaţe splniť záväzok za svojho klienta, ak tak nemôţe urobiť klient sám, záruky priamo neovplyvňujú bilanciu komerčnej banky,

 alternatívne formy financovania – ostatné úverové produkty, alebo iné úverové formy, ktoré umoţňujú klientovi získať peňaţné prostriedky za špecifických podmienok, napr. faktoring a forfaiting.³

Komerčné úvery sú z bankových úverových obchodov najdôleţitejšie a najvýznamnejšie. Sú spojené s produktívnou činnosťou podnikateľskej sféry a objemovo predstavujú najvýznamnejšiu časť všetkých úverov poskytovaných komerčnými bankami.

Tento typ obchodu je pre banku najefektívnejší, najdynamickejší, ale aj najvýnosnejší.

Zároveň musíme povedať, ţe aj najrizikovejší, nakoľko je spojený s podnikateľským rizikom a individuálnym rizikom.

Základnými zásadami komerčných bánk pri poskytovaní úverov sú návratnosť, zabezpečenie a účelovosť. Zásadou návratnosti banka prioritne smeruje svoje aktivity na vrátenie istiny vrátane dohodnutých úrokov. Komerčná banka zároveň dohodne s klientom moţnosti a formy zabezpečenia pri alternatívnom splatení úveru. Prostredníctvom zásady účelovosti banka poskytuje úvery na dohodnutý účel, pričom práve táto zásada je dôleţitá z pohľadu bankového manaţmentu, ak účel úveru súvisí s jeho návratnosťou. Dôleţitosť zásady účelovosti je predovšetkým pri podnikateľských úveroch.

V praxi nachádzame niekoľko druhov bankových úverov. Urobiť z nich komplexný prehľad je takmer nemoţné vzhľadom na ich zloţitosť a rozmanitosť, preto venujeme pozornosť vysvetleniu princípov základných foriem bankových úverov. V odbornej literatúre u viacerých autorov (Dvořák, Horvátová, Polouček, Zimková, Pavelka a kol.) nachádzame najčastejšie členenie bankových úverov podľa:

 subjektu

 objektu

 zabezpečenia

 doby splatnosti

 metód ich poskytovania a splácania

 meny, v ktorej je úver poskytovaný⁴

3Tkáčová D., Belás J., Horvátová E., Chovancová B., Malacká V. 2009. Finančné trhy a bankovníctvo. Ţilina: Georg, 2009. s. 150 -151.

ISBN 978-80-89401-01-7.

4Pavelka F., Bardová D.,Opltová R. 2002. Úvěrové obchody. Praha: Bankovní institut vysoká škola, 2002,s.54,55. ISBN 80-7265-037-8

12

Z pohľadu subjektu je dôleţité hľadisko veriteľa, ktorý úver poskytuje a hľadisko dlţníka, ktorý úver prijíma. Banka je veriteľom a dlţníkom môţe byť ktorýkoľvek subjekt – občan, fyzická osoba – podnikateľ, právnická osoba a iné subjekty. Hľadisko dlţníka slúţi k hodnoteniu miery rizikovosti úveru a člení sa ďalej podľa rastu miery rizika.

Hľadisko objektu nám vyjadruje účel, na ktorý je úver poskytnutý. Z tohto dôvodu úvery ďalej členíme podľa účelovosti na účelové a neúčelové úvery. Tieto dva prvky ovplyvňujú aj rizikovosť úverov. Účelový úver dáva veriteľovi väčšiu istotu, ţe bude splatený. Veriteľ je tak schopný posúdiť riziko spojené s pouţitím úveru a či účelovosť úveru napomáha vytárať podmienky k jeho splateniu v budúcnosti.

Ďalším dôleţitým aspektom je zabezpečenie úverového obchodu. Pre veriteľa je samozrejme menej rizikovým úver zabezpečený ako nezabezpečený. Formy zabezpečenia úverových obchodov podrobnejšie charakterizujeme v samostatnej subkapitole 1.4.

Najdôleţitejším kritériom členenia úverov je členenie podľa ich doby splatnosti:

 krátkodobé

 strednodobé

 dlhodobé⁵

Krátkodobé a strednodobé úvery predstavujú najpočetnejšiu skupinu úverov s cieľom preklenutia dočasných platobných ťaţkostí klienta. Krátkodobé úvery sú úvery so splatnosťou do jedného roka a ďalej sa členia na: kontokorentné, lombardné, eskontné, povolené prečerpania, akceptačné a ostatné. Kritériom členenia krátkodobých úverov je samozrejme aj ich účel. Banka dáva dlţníkom k dispozícii platobné prostriedky. ⁶

Komerčné banky v súčasnej úverovej praxi poskytujú strednodobé a dlhodobé úvery takmer výlučne vo forme úveru na úverovom účte. Strednodobé a dlhodobé úvery sú poskytované na rôzne účely. Splatnosť týchto úverov je spravidla od jedného aţ do päť rokov.

Môţe ísť napríklad o úver na investície, z ktorého klient financuje nákup základného majetku a investičné náklady na jeho zaobstaranie. Môţe ísť aj o úver s účelom splatenia predchádzajúcich úverov. K najstarším druhom bankových úverov strednodobých a dlhodobých patrí úver hypotekárny. Hypotekárny úver je úver zabezpečený nehnuteľnosťou a jeho splatnosť môţe byť aj tridsať rokov. Úver je poskytovaný tak fyzickým osobám ako aj podnikateľským subjektom. Strednodobé a dlhodobé úvery poskytované fyzickým osobám a domácnostiam môţu mať charakter aj spotrebných úverov. Poskytovaniu spotrebných

5 Zimková Emília. 2009.Bankovníctvo. Banská Bystrica: Univerzita Mateja Bela, Ekonomická fakulta , 2009, s.214. ISBN 978-80-8083-801- 0

6Polidar, Vojtěch.1999. Management bank a bankovních obchodú. Praha: Ekopress, 1999, s.117. ISBN 80-86119-11-4

13

úverov sa venujú splátkové banky, obchodné banky, sporiteľne, úverové druţstva a ostatné sústavy. Zámerom bánk je osloviť klientov aj v súvislosti s rozširovaním bezhotovostného platenia a uspokojiť tak masovú klientelu.

Metódy poskytovania a splácania úveru môţeme charakterizovať na základe dvoch rovín – roviny prevaţne technickej a roviny prevaţne ekonomickej. Technická rovina vymedzuje čerpanie z hľadiska jednorazovosti, postupnosti, účelovosti alebo neúčelovosti a splácanie napr. pravidelnosti, nepravidelnosti. Ekonomická rovina vyjadruje väzbu na proces reprodukcie.

Podľa meny, v ktorej je úver poskytovaný členíme úvery na domáce a devízové.⁷

Základné členenie bankových úverových obchodov znázorňujeme v nasledujúcom Obrázku 1.

Obrázok 1 Bankové úverové obchody

Zdroj: vlastné spracovanie podľa (Kudzbel, 2000, s.29)

Vzhľadom na čím ďalej väčší dopyt po uvedených úveroch bolo nevyhnutné účelne aj metodicky upraviť formy a podmienky úverových obchodov a zjednotiť ich terminológiu.

V rámci prvej subkapitoly sme uviedli do problematiky jednotlivé charakteristiky úverových obchodov a ich členenie podľa klasifikácií. S týmto procesom je úzko spojená úverová politika, ktorej vymedzeniu základných zásad venujeme nasledujúcu subkapitolu.

7Pavelka F., Bardová D.,Opltová R. 2002. Úvěrové obchody. Praha: Bankovní institut vysoká škola, 2002,s.58-59. ISBN 80-7265-037-8

Úverové obchody

krátkodobé strednodobé dlhodobé

 Povolené prečerpania

 Kreditné karty

 Kontokorentné úvery

 Ekontný úver

 Lombardný úver

Spotrebný úver:

 Účelový

 neúčelový

 Hypotekárny úver

 Úver na bývanie

 Reálny úver

14

1.2 Úverová politika – vymedzenie základných zásad

Úverová sústava zohráva dôleţitú úlohu pri formovaní hospodárskeho systému, nakoľko zdôrazňuje jej ekonomický význam. Úver je stimulom zvyšovania efektívnosti.

Úverové banky majú záujem o včasné poskytovanie návratných a efektívnych úverov, čo si vyţaduje ich zodpovednosť za svoje rozhodovanie o úvere. Preto je nevyhnutné pre úverové banky riadiť sa zásadami likvidity a princípmi samofinancovania, tak aby ich hmotná zainteresovanosť bola viazaná na dosahovanie zisku. Komerčné banky sú zainteresované na zisku podobne ako ktorýkoľvek hospodársky subjekt. Tento záujem orientuje ich činnosť na poskytovanie len takých úverov, ktoré sú návratné so ziskom. Cieľom kaţdej banky je dosiahnuť zisk a mať tak pod kontrolou všetky riziká, ktorým sa vystavuje. Pri formovaní stratégie má banka viacero moţností, od stratégie s čo najniţším úverovým rizikom aţ po podstúpenie vysokému úverovému riziku.

Úverová politika banky a úverová stratégia je obvykle vypracovaná a písomne zdokumentovaná vedením banky, ktorú schvaľuje predstavenstvo. Predstavuje rámec zahŕňajúci všetky činnosti súvisiace s úverovým rizikom. Úverovou stratégiou by mal byť stanovený základný cieľ banky v úverovej oblasti. Úverová stratégia určuje základné parametre pre posúdenie úverového rizika a zásady jeho monitorovania. Úverová politika, jej postupy a procesy by mali byť nápomocné k dosiahnutiu stanovených cieľov. Obyčajne základné ciele zahŕňajú určenie cieľových segmentov trhu, dynamiku vývoja portfólia a úverových limitov pre jednotlivé odvetvia a teritóriá. Je potrebné, aby úverová politika a postupy boli dostatočne komplexné. ⁸ Jednotlivé oblasti úverovej politiky predstavujú hlavné body programového prehlásenia predstavenstva a sú spracované v samostatných inštrukciách banky. Môţeme ich členiť nasledovne:

 organizácia úverového oddelenia

 stanovenie úverových limitov

 hodnotenie úverových návrhov

 stanovenie ceny úverov

 schvaľovanie úverov

 monitorovanie úverového rizika

 vymáhanie úverov⁹

8Waterhouse Price, 1996. Základy bankovnictví .Praha: Management Press, 1996 ,s.34. ISBN 80-85943-02-6

9 Waterhouse Price, 1994. Úvod do řízení úvěrového rizika .Praha: Management Press, 1994 ,s.38-40. ISBN 80-85603-49-7

15

Organizačnú štruktúru úverového oddelenia určuje predstavenstvo banky na základe viacerých faktorov vzhľadom na komplexnosť ponúkaných produktov, geografickej pôsobnosti banky, ale aj prístup predstavenstva k delegovaniu právomocí v rozhodovacom procese.

Úverové limity a ich stanovenie sú dôleţité z pohľadu kontroly rizík, ktoré vznikajú pri poskytovaní úverov. Vedenie banky nemôţe rozhodovať o kaţdom obchode, preto je potrebné vytvoriť kvalitnú štruktúru stanovenia limitov. Vedenie stanoví limity jednotlivých kompetencií, v ktorých môţu pracovníci obchodných útvarov rozhodovať.

Hodnotenie úverových návrhov špecifikuje základné charakteristiky hodnotiacich postupov, ktoré sa uplatňujú pri posudzovaní úverových návrhov. Príslušný úverový pracovník banky pri hodnotení úverového návrhu analyzuje schopnosť a ochotu klienta splniť si svoje budúce záväzky.

Ak chce banka zvyšovať svoju ziskovosť, musí v záujme zabezpečenia primeraného výnosu za podstúpené riziko venovať samostatnú pozornosť stanoveniu ceny úveru, ktorú účtuje. Predovšetkým musí zváţiť mieru výnosu vo vzťahu k objemu kapitálu banky viazaného v úverových operáciách. Tvorba ceny závisí najmä na hodnotení úverového rizika, stanovení výšky odmeny banky a na ďalších faktoroch ako napríklad – podmienky trhu, konkurencia, obchodná stratégia a podobne.

Schvaľovanie úverov podlieha stanoveným postupom, ktorými sa riadi poskytovanie úverov. Kaţdá banka presne stanoví kompetencie zamestnancom, ktorí majú právo poskytnutie úveru schváliť. Tieto postupy sú súčasťou programového prehlásenia o úverovej politike. Proces schvaľovania úverov sa dotýka všetkých produktov a sluţieb ponúkaných bankou a má priamy dopad na aktíva a zisk banky.

Monitorovanie úverového rizika vykonáva komerčná banka počas celej doby existencie úveru, aby bolo moţné posúdiť a klasifikovať riziko. Úverové riziko ako hlavný pilier úverovej politiky podrobne špecifikujeme v rámci samostatného bodu 1.2.1.

Vymáhanie úverov súvisí s problémami so splácaním úveru. Banka musí všetky úvery sledovať a pravidelne ich monitorovať, aby v prípade potreby ochrany svojich záujmov mohla zasiahnuť. Nesplácanie dlţných úverov môţe výrazne ovplyvniť vykazované výsledky, pretoţe dochádza k zníţeniu čistého úrokového výnosu z bankových aktív.¹⁰

Po preštudovaní literárnych zdrojov charakterizujeme dva základné aspekty úverovej politiky – úverové riziko a základné princípy a nástroje regulácie bankových úverov.

10Waterhouse Price, 1994. Úvod do řízení úvěrového rizika. Praha: Eupress, 1994 ,s.38-41. ISBN 80-85603-49-7

16

1.2.1 Úverové riziko ako pilier úverovej politiky

Úverové riziko patrí medzi najdôleţitejšie druhy bankových rizík a je také staré, ako úverovanie samotné. Vo svojej podstate spočíva v tom, ţe ak klient alebo obchodný partner banky nedodrţí dojednané podmienky finančnej transakcie, banke vznikne finančná strata.

Banka stráca nielen peniaze, ktoré poţičala, ale tieţ výnos plynúci zo zhodnotenia jej peňazí.

Riziko spočíva v tom, ţe dlţník nesplatí poskytnutý úver a neuhradí úrok a poplatky banke.

Úverové riziká trvajú počas celej doby úverového vzťahu. Úverové riziko je závislé na štruktúre a aj na kvalite súvahových aktív banky a mimobilančných obchodov. Príčiny vzniku úverového rizika tak môţeme rozdeliť na dve skupiny:

 interné príčiny - závislé na vlastných rozhodnutiach banky, vyplývajú zo zlých rozhodnutí banky o alokácii svojich aktív;

 externé príčiny - nezávislé na rozhodnutiach banky, sú dané celkovým vývojom ekonomiky, ale sú závislé od rozhodnutí štátnych a menových autorít.¹¹

Kaţdé úverové riziko je dôleţité sledovať aj z hľadiska jeho riadenia:

 riziko nesplnenia záväzku druhou stranou – vyplýva z pravdepodobnosti vzniku straty z danej transakcie. Zahŕňa v sebe riziko zákazníka, riziko krajiny, riziko transferu a riziko nedostatočnej diverzifikácie aktív;

 inherentné riziko produktu – je dané vyššou stratou, ktorá vzniká banke v dôsledku nesplnenia záväzku klientom či obchodným partnerom. Vyčísľuje, aká bude výška straty a z čoho vznikne. Zahŕňa riziko istiny a úroku, riziko náhradného obchodu a riziko zabezpečenia¹².

Portfólio sluţieb poskytovaných bankami je veľmi členité a sluţby sa stali viac sofistikovanejšie. Úverové riziko sa zvýšilo a zároveň sa skomplikovalo aj jeho hodnotenie.

Úverové riziko nie je obmedzené len na úvery. Dotýka sa aj ďalších bankových činností, ako napríklad záruk, financovania obchodu, devízových transakcií, swapov, futures, obligácií a podobne. V rámci úverového procesu charakterizujeme ešte ďalšie aktuálne riziká:

 riziko zabezpečenia – banka môţe byť vystavená riziku straty aj u zabezpečených úverov, ak nebude schopná obhájiť si svoje nároky zo zabezpečenia,

 riziko koncentrácie – nedostatočná diverzifikácia úverového portfólia banky medzi rôznymi odvetviami, regiónmi a podobne. Môţe ísť o veľký objem poskytnutých úverov podnikom v odvetviach postihnutých hospodárskou krízou,

11Tkáčová D., Belás J., Horvátová E., Chovancová B., Malacká V. 2009. Finančné trhy a bankovníctvo. Ţilina: Georg, 2009. s. 166. ISBN 978-80-89401-01-7

12 Revenda Z., Mandel M.,Kodera J., Musílek P., Dvořák P., Brada J.2005.: Peňeţní ekonomie a bankovnictví. Praha: Management Press, 2005.s.123. ISBN 80-7261-132-1

17

 riziko krajiny alebo transferu – ekonomické, sociálne, právne a politické podmienky v zahraničí tieţ môţu negatívne ovplyvniť moţnosti klienta dostať sa k svojim záväzkom,

 devízové riziko – zmeny devízových kurzov môţu mať negatívny vplyv napr.

v prípade devalvácie meny,

 prevádzkové riziko – pre banku môţe znamenať stratu zanedbanie kontrolných postupov v prípade prevedenia platby alebo vyplatenia čiastky z účtu neoprávnenej osobe,

 riziko podvodu, právne a regulačné riziko – nezákonné transakcie vo vzťahu k zahraničiu, nie sú v súlade s domácimi predpismi,

 riziko manažmentu – ide o kvalifikáciu, schopnosť a integritu manaţmentu v rámci celého úverového procesu, čo má vplyv na návratnosť poskytnutých prostriedkov.¹³ Komerčné banky sa snaţia obchodovať s dôveryhodnými stranami a s cieľom zniţovania úverového rizika pouţívajú rámcové zmluvy. Belás a Demjan vo svojej literatúre uvádzajú ďalšie členenie úverového rizika:

 priame úverové riziko

 riziko úverových ekvivalentov

 riziko vysporiadania

 riziko úverovej angaţovanosti.

Priame úverové riziko vyjadruje riziko straty zo zlyhania partnera pri tradičných súvahových poloţkách v celkovej hodnote. Predstavuje najdôleţitejšie a najstaršie riziko finančného trhu. Riadenie úverového rizika je iné v prípade veľkých úverových angaţovaností a iné ak ide o malé úverové angaţovanosti, napríklad spotrebných úverov.

Riziko úverových ekvivalentov predstavuje riziko straty zo zlyhania partnera v podsúvahových poloţkách, ako napríklad pri poskytnutých úverových prísľuboch, zárukách, dokumentárnych akreditívoch a podobne. Meranie úverového rizika podsúvahových operácií spočíva na základe výpočtu úverových ekvivalentov.

Riziko vysporiadania je spojené s rizikom straty zo zlyhania transakcií v procese vysporiadania, v situácii, kedy partnerovi bola určitá hodnota dodaná, ale hodnota od partnera nie je k dispozícii, alebo technické problémy narušili vysporiadanie, aj keď v konečnom dôsledku partner je schopný dodávku alebo vysporiadanie uskutočniť.

Riziko úverovej angažovanosti môţeme označiť aj ako riziko koncentrácie portfólia, ktoré je spojené s rizikom straty z angaţovanosti voči jednotlivým partnerom, skupinám partnerov, ekonomickým sektorom a podobne.¹⁴

13Waterhouse Price, 1996. Základy bankovnictví.Praha: Management Press, 1996 ,s.33. ISBN 80-85943-02-6

18

Banky sa snaţia predchádzať úverovému riziku komplexným preverovaním bonity svojich klientov a obchodných partnerov. V súčasnosti vyuţívajú dokonalé metódy stanovenia dôveryhodnosti klientov. Zvyčajne banky stanovujú úverové limity voči jednotlivým klientom a partnerom, za účelom vyhnutia sa nadmernej úverovej angaţovanosti.

Riadenie úverového rizika má svoje kvalitatívne a kvantitatívne aspekty. Riadenie rizík znamená nielen ich identifikáciu a meranie, ale aj prijímanie takých rozhodnutí, ktoré vedú k minimalizácii rizika bankového podnikania. Banky na zniţovanie a predchádzanie úverového rizika vyuţívajú rôzne zabezpečovacie inštrumenty, ktoré samostatne definujeme v subkapitole 1.4.

1.2.2 Princípy a nástroje regulácie úverových obchodov komerčných bánk

Operácie komerčných bánk na finančných trhoch môţu mať ďalekosiahle spoločenské dôsledky tak kladné ako aj negatívne. Negatívne dôsledky môţu vyplynúť zo:

 straty likvidity – komerčná banka stratí schopnosť splácať svoje záväzky z depozitných a emisných operácií s cennými papiermi

 nadmerného vyuţívania emisnej funkcie a nadmerného vydávania bezhotovostných úverových peňazí

Najvýznamnejšími ukazovateľmi efektívnosti hospodárenia banky a jej výkonnosti je pomer zisku k vloţenému alebo angaţovanému kapitálu a pomer zisku k celkovým aktívam, pomocou ktorých banka zisk vytvára.¹⁵ Medzi základné zásady činnosti komerčnej banky, ktoré musia banky dodrţiavať okrem pravidiel stanovených centrálnou bankou patria:

 zásada rentability

 zásada likvidity

 zásada solventnosti

 zásada bezpečnosti¹⁶

Rentabilita meraná ziskom k vlastnému imaniu vyjadruje efektívnosť angaţovaného kapitálu v úverových obchodoch komerčnej banky. Predstavuje priestor, na základe ktorého sa môţu akcionári rozhodovať medzi svojimi krátkodobými záujmami v podobe výplaty podielov na zisku a dlhodobými v podobe reinvestovania zisku do podnikania cestou posilňovania kapitálu banky. Rentabilita celkových aktív sa meria ako pomer zisku

14Belás Jaroslav – Demjan Valér. 2009. Finančné riadenie komerčnej banky. Ţilina: Georg, 2009. s. 86-94. ISBN 978-80-89401-06-2.

15Pavelka F., Bardová D.,Opltová R. 2002. Úvěrové obchody. Praha: Bankovní institut vysoká škola, 2002,s.37-39. ISBN 80-7265-037-8

16Tkáčová D., Belás J., Horvátová E., Chovancová B., Malacká V. 2009. Finančné trhy a bankovníctvo. Ţilina: Georg, 2009. s. 141. ISBN 978-80-89401-01-7.

19

k celkovým aktívam banky a charakterizuje celkovú efektívnosť bankovo úverových obchodov komerčnej banky. Zdrojom príjmov komerčnej banky sú práve aktívne bankovo úverové obchody. Sú to príjmy, ktoré na jednej strane pochádzajú z úrokov, ktoré komerčná banka získava z poskytnutých úverov, z investícií nakúpených cenných papierov a tieţ z neúrokových príjmov, ktoré plynú z poplatkov za bankové sluţby ako aj zo špekulatívnych obchodov s cennými papiermi. Neregulovaná činnosť komerčnej banky môţe mať aţ deštruktívne účinky, nielen pre banku samotnú, obchod na finančných trhoch, ale aj pre celú spoločnosť.

Likvidita komerčnej banky vyjadruje schopnosť banky splniť si svoje záväzky ku klientom a vyplatiť vkladateľom splatné vklady a úroky z týchto vkladov, resp. poskytnúť klientovi schválený úver. Kaţdá komerčná banka drţí vysoko likvidné aktíva v primeranej forme. Likvidnejšie aktíva prinášajú niţší výnos. Rizikovým faktorom likvidity môţe byť neočakávané zníţenie zdrojov komerčnej banky, zmeny trhových úrokových sadzieb, riziká spojené s rôznou ţivotnosťou jednotlivých druhov aktív a pasív.

Solventnosť komerčnej banky môţeme definovať ako schopnosť banky uhradiť svoje beţné záväzky zo svojich beţných príjmov. Základnými zásadami zachovania solventnosti sú orientácia na dosahovanie zisku, dostatočná výška likvidných aktív a dostatočná výška kapitálu a rezerv na krytie.¹⁷

Regulatívne systémy úverových obchodov existujú súbeţne v dvoch polohách. A to v polohe dobrovoľnej samoregulácie a centralizovanej regulácie.

Dobrovoľná samoregulácia môţe byť:

 individuálna – komerčná banka si sama stanovuje regulatívy a limity, ktoré musia zamestnanci dodrţovať. Tieto limity majú zabrániť, aby komerčná banka ako celok neprekročila akceptovateľnú mieru rizika

 spoločná, kolektívna – komerčné banky sú zdruţené do odborového zväzu, asociácie a podobne. Na Slovensku je to Slovenská asociácia bánk, ktorá pre členov vypracúva záväzné alebo doporučené štandardy bezpečného podnikania. Členstvo v takejto asociácii zvyšuje dôveryhodnosť komerčnej banky a tým aj jej konkurencieschopnosť.

17Tkáčová D., Belás J., Horvátová E., Chovancová B., Malacká V. 2009. Finančné trhy a bankovníctvo. Ţilina: Georg, 2009. s. 140-143.

ISBN 978-80-89401-01-7

20

Centralizovaná regulácia sa uplatňuje vo dvoch formách:

 ekonomická – opiera sa o postavenie centrálnej emisnej banky. Najvýznamnejšími trhovými regulátormi sú úverové obchody medzi konečnými bankami a centrálnou bankou reeskontom, lombardom a podobne.

 administratívna – regulácia obchodov komerčných bánk na finančných trhoch sa upravuje zákonmi a nariadeniami vydávanými orgánmi štátnej správy.

Centrálne banky pouţívajú niekoľko regulatívnych nástrojov, ako napr. kapitálová primeranosť, limity a pravidlá úverovej angaţovanosti, povinné minimálne rezervy a podobne. Limity úverovej angaţovanosti stanovujú maximálne moţnú výšku čistej úverovej angaţovanosti bankového portfólia voči jednému dlţníkovi alebo jednej ekonomickej skupine dlţníkov. Maximálna čistá úverová angaţovanosť na európskej úrovni je 25%. Ide o celkové pohľadávky, upravené o ich mimoriadne kvalitné zabezpečenie.¹⁸

V druhej subkapitole sme pozornosť upriamili na teoretické vymedzenie základných zásad úverovej politiky. Na základe spracovania literárnych prameňov sme špecifikovali dva základné aspekty úverovej politiky – úverové riziko a postupy k jeho regulácií.

Charakterizovali sme základné zásady činnosti komerčnej banky a princípy a nástroje regulácie úverových obchodov. V nasledujúcej subkapitole kladieme akcent na úverový proces ako obraz úverovej politiky komerčnej banky.

1.3 Úverový proces a vybrané teoretické aspekty poskytnutia úveru ako obraz úverovej politiky komerčnej banky

Predmetom nášho skúmania je priebeh úverového procesu s dôrazom kladeným hlavne na jeho jednotlivé etapy. Pri poskytovaní úverov banky uplatňujú postupy vyplývajúce z úverovej politiky. V rámci tejto subkapitoly špecifikujeme niektoré dôleţité etapy úverového procesu a jednotlivé teoretické aspekty poskytnutia úveru. Vznikom úverového vzťahu dochádza k procesu na seba nadväzujúcich činností. Vo všeobecnosti medzi základné etapy úverového procesu radíme:

 prípravná fáza – prvé rokovanie klienta s bankou

 posudzovanie a schvaľovanie úverového obchodu

 príprava a uzatvorenie zmluvnej dokumentácie

18Pavelka F., Bardová D.,Opltová R. 2002. Úvěrové obchody. Praha: Bankovní institut vysoká škola, 2002,s.37-43. ISBN 80-7265-037-8

21

 aktívny úverový vzťah

 ukončenie úverového vzťahu¹⁹

1.3.1 Prvé rokovanie klienta s bankou, predloţenie ţiadosti o úver

Pri obchodných rokovaniach s klientom sa pracovníci banky stretávajú s rôznymi klientmi. Prvým krokom úverového procesu je práve úvodné stretnutie klienta s pracovníkom banky. Preverenie identity a spôsobilosti klienta vstupovať do záväzkov nie je jednoduché a často býva zdrojom neúspechov banky pri realizácii úverových obchodov. Osobami, s ktorými môţe banka vstupovať do jednania o úverovom obchode môţu byť: fyzické a právnické osoby, rezidenti a nerezidenti, podnikatelia a nepodnikatelia a podobne. Kaţdé toto hľadisko vnáša do hodnotenia subjektu inú polohu a vyţaduje si samostatný spôsob posudzovania. U všetkých osôb je však nevyhnutné zamerať sa najmä na preukázanie existencie a právnej subjektivity, morálnej zachovalosti, spôsobilosti vstupovať do záväzkov a schopnosti ručenia za plnenie si záväzkov.²⁰ V prípade úspešnosti prvého rokovania a zosúladenia potrieb klienta, predkladá klient ţiadosť o poskytnutie úveru aj s poţadovanými prílohami. Prvým krokom úverového vzťahu medzi bankou a klientom, ktorý predchádza uzatvoreniu úverovej zmluvy je žiadosť o úver. Ţiadosť o úver ţiadateľ predkladá v pobočke banky, v ktorej chce čerpať úver. Obyčajne majú banky špeciálne formuláre, ktoré uľahčujú klientovi zostaviť ţiadosť tak, aby obsahovala všetky potrebné údaje, vrátane príloh, ktoré banka poţaduje. Niektoré náleţitosti sa môţu v jednotlivých bankách líšiť, ale za základné môţeme povaţovať tieto:

 osobné údaje o ţiadateľovi

 dokladovanie príjmu, zdroj príjmu a jeho výška

 účel poţadovaného úveru

 výška a mena poţadovaného úveru

 návrh predpokladaného reţimu čerpania a splácania úveru

 podrobná prognóza vývoja finančnej a dôchodkovej situácie klienta na celé obdobie trvania úverového vzťahu

 údaje o moţných zabezpečovacích inštrumentoch, ktoré môţu byť vyuţité k zabezpečeniu poskytnutého úveru²¹

19Zimková Emília. 2009.Bankovníctvo. Banská Bystrica: Univerzita Mateja Bela, Ekonomická fakulta , 2009,. s.227-228. ISBN 978-80- 8083-801-0

20Pavelka F., Bardová D.,Opltová R. 2002. Úvěrové obchody. Praha: Bankovní institut vysoká škola, 2002,s.104. ISBN 80-7265-037-8

21Dvořák Petr.2005. Bankovnictví pro bankéře a klienty. Praha: Linde, 2005, s. 513-514. ISBN 80-7201-515-X

22

Vzhľadom k tomu, ţe zostavenie kvalitnej ţiadosti o úver, ktorá je jedným z predpokladov získania úveru, nemusí byť jednoduchá záleţitosť, je obyčajne vhodné s bankou prekonzultovať, či poskytnutie úveru prichádza do úvahy, keďţe banky majú stanovené pevné zásady svojej úverovej politiky. Vzorové formuláre ţiadostí o úver v slovenských komerčných bankách uvádzame v prílohách našej práce.

1.3.2 Posudzovanie a schvaľovanie úverového obchodu

Metód poskytovania komerčných bankových úverov je viacero. V literatúre nachádzame členenie podľa rôznych kritérií, z ktorých definujeme základné:

 posúdenie spôsobilosti

 schvaľovanie a určenie ceny úveru

Do úverového vzťahu s bankou vstupujú na strane dlţníkov podniky jednotlivcov (fyzické osoby individuálne podnikajúce), obchodné a kapitálové spoločnosti, druţstvá, iné právnické subjekty a fyzické osoby. V prvom rade je potrebné overiť, ţe ţiadateľ o úver spĺňa základné právne predpoklady k uzatvoreniu hospodárskych záväzkov. Právnu spôsobilosť ţiadatelia o úver preukazujú uţ pri prvom kontakte s bankou pri otvorení účtu. Ţiadatelia o úver svoju právnu existenciu preukazujú – výpisom z obchodného registra, ţivnostenským listom alebo koncesiou, oprávnením k podnikateľskej činnosti a fyzická osoba občan predkladá preukaz totoţnosti. Predloţením týchto dokumentov banka povaţuje právnu spôsobilosť klienta za preukázanú. K právnym eventualitám, ktoré môţu prípadne komplikovať obchodné úverové vzťahy patria prípady, kedy dochádza k dedičstvu a osoba, ktorá spoločnosť zdedila nemá právnu spôsobilosť. Ide o osoby, ktoré nedovŕšili stanovený vek alebo nie sú svojprávne. Obchodné a úverové zmluvy môţu uzatvárať len prostredníctvom svojho zákonného zástupcu. Z právneho hľadiska je dôleţité, aby banka jednala a uzatvárala zmluvu s osobami oprávnenými. Spoločnosti spravidla zastupuje majiteľ, alebo štatutárny zástupca, prípadne prokurista. Banka musí dbať na to, aby pri úverovom styku jednala a zmluvy uzatvárala len so skutočne oprávnenými osobami. V opačnom prípade sa môţe stať, ţe pohľadávka banky a zabezpečenie nebudú uznané a uspokojené.

V slovenskom bankovníctve sa kladie dôraz na význam skúšky právnej spôsobilosti.²²

Úverová politika a postupy pre schvaľovanie nových úverov obsahujú niekoľko postupností, ktoré ďalej špecifikujeme. Pri vyhodnocovaní úverového rizika dnes komerčné

22Polidar Vojtěch. 1999. Management bank a bankovních obchodú. Praha: Ekopress,1999, s. 214-215. ISBN 80-86119-11-4

23

banky vyuţívajú podporu moderných počítačových technológií. Pri hodnotení rizika banky pouţívajú aktuálne štatistické metódy. Informácie o veku, zamestnaní, majetkových pomeroch ţiadateľa sú vyhodnocované a spracované bankovým scoringom, ktorý na základe demografických a príjmových údajov vyhodnotí celkovú bonitu klienta, ţiadateľa o úver.

Počítačový model vyhodnotí, či je moţné ţiadateľovi úver poskytnúť. Úverová politika komerčnej banky potom pri schvaľovaní úveru obsahuje nasledovné dôleţité body:

 minimálne poţiadavky banky pri poskytnutí úveru, predloţené finančné výkazy a štandardnú dokumentáciu, kontrolu vyuţívania prostriedkov z úveru, zdroj splácania

 poţiadavky na analýzu úverových informácií na základe typu úveru

 úverové limity pre jedného klienta, skupinu klientov, jednotlivé druhy úverovej angaţovanosti, odvetvia, teritóriá

 pravidlá schvaľovania úverov presahujúcich určené limity podľa kompetenčného stupňa

 pravidlá rozdelenia povinností medzi pracovníkov pri schvaľovaní, čerpaní a splácaní úveru

 postupy pri overovaní, dokumentácii a realizácii zabezpečenia

 postupy pri stanovení potrebnej hodnoty zabezpečenia v závislosti od typu úveru²³ Dôleţité informácie môţe banka získavať z externých zdrojov, ako napríklad od špecializovaných kancelárií, ratingových agentúr, obchodných partnerov klienta a podobne.

V podmienkach Slovenskej republiky povaţujeme za významný nástroj Register bankových úverov a záruk, Retailový úverový register alebo informácie zo Sociálnej poisťovne.²⁴

Stanovenie ceny úveru je ďalším významným krokom v úverovom procese. Úverová politika má bezprostredný vplyv na ziskovosť banky a pravidelne sa prehodnocuje. Úroková sadzba vyjadruje cenu úveru pre klienta. Zodpovedá riziku spojenému s úverovým prísľubom a zohľadňuje náklady, ktoré banke vzniknú pri získavaní zdrojov. „Úrok sa teda platí, aby viedol ľudí vzdať sa súčasného disponovania zdrojmi. Je to platba za hodnotu príleţitostí, ktorej sa veritelia vzdávajú a platba, ktorú sú ochotní dlţníci dať za príleţitosť, ktorú im pôţička prináša.“²⁵Úroková sadzba hovorí o cene úverových produktov. Úroková sadzba z úverov môţe byť stanovená v úverovej zmluve nasledovne:

 fixná úroková sadzba – ktorá je stanovená pevne na celú dobu splatnosti úveru

23 Waterhouse Price.1996. Základy bankovnictví. Praha: Management Press, 1996,s.35. ISBN 80-885943-02-6

24 Zimková Emília. 2009.Bankovníctvo. Banská Bystrica: Univerzita Mateja Bela, Ekonomická fakulta , 2009,. s.232. ISBN 978-80-8083- 801-0

25 Horvátová Eva.2009. Bankovníctvo. Ţilina: Georg, 2009, s.105. ISBN 978-80-89401-03

24

 pohyblivá úroková sadzba – ktorá sa mení počas celej splatnosti úveru. Spôsob, akým dochádza k zmene úrokovej sadzby môţe byť koncipovaný rôznymi spôsobmi:

 bezprostredná väzba na určitú úrokovú sadzbu tak, ţe k zmene úrokovej sadzby dochádza súčasne so zmenou sadzby, na ktorú sa viaţe. Pri dojednaní úverovej zmluvy tak nie sú dané termíny prispôsobovania úrokovej sadzby z úveru, ale vyplývajú zo zmien viazanej sadzby. Úrokovou sadzbou, na ktorú sa úročenie viaţe, býva spravidla základná sadzba banky, ktorú banka sama vyhlasuje. Býva často označovaná ako floating rate

 väzba na vybranú trhovú úrokovú sadzbu s vopred pevne danými termínmi prispôsobovania. Úroková sadzba sa mení v pravidelných intervaloch a prispôsobuje sa výške referenčnej sadzby platnej na začiatku dojednaného intervalu. Pomocou referenčnej sadzby sa určuje úroková sadzba na stanovenie výšky úrokov a je rovná predajnej úrokovej sadzbe, za akú sú ponúkané depozitá v mene úveru s lehotou splatnosti zhodnou s dĺţkou oceňovacieho obdobia na medzibankovom peňaţnom trhu.²⁶ Obvyklými referenčnými sadzbami sú sadzby typu EURIBOR²⁷, LIBOR²⁸, PRIBOR²⁹, a podobne. Túto koncipovanú sadzbu označujeme ako variable rate.

 za pohyblivý spôsob úročenia môţeme označiť aj spôsob, v prípade, ţe banka dohodne pevnú úrokovú sadzbu a vyhradí si právo na jej úpravy počas lehoty splatnosti, v prípade, ţe dôjde k výraznejším zmenám v trhových úrokových sadzbách.³⁰

Všetky typy úrokových sadzieb a spôsoby úročenia musia byť stanovené v zmluve o úvere. V prípade, ţe klient vyhovuje podmienkam banky a ţiadosť je posúdená kladne, dohodne s klientom podrobné podmienky úveru, ktoré obsahuje úverová zmluva.

1.3.3 Príprava a uzatvorenie zmluvnej dokumentácie

Zmluvu o úvere uzatvára banka ako veriteľ a klient – príjemca úveru ako dlţník. Ide o absolútny obchod, jeho úprava podlieha obchodnému zákonníku bez ohľadu na to, aká je povaha zúčastnených strán. Podstatou zmluvy o úvere je záväzok banky, ţe na poţiadanie dlţníka poskytne v jeho prospech peňaţné prostriedky do určitej výšky a na druhej strane záväzok klienta – dlţníka poskytnuté prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky. Dvořák vo svojej literatúre uvádza nasledujúce základné náleţitosti, ktoré obsahuje zmluva o úvere:

26 http://www.unicreditbank.sk/index.php?www=sp_file&id_item=1810, 2.4.2010

27 EURIBOR - medzibanková referenčná sadzba v rámci hospodárskej a menovej únii zavedená v roku 1999

28 LIBOR – medzibanková referenčná sadzba na základe úrokovej sadzby bánk v Londýne

29 PRIBOR – referenčná hodnota úrokových sadzieb na trhu medzibankových depozít pre Českú národnú banku

30 Revenda Z., Mandel M.,Kodera J., Musílek P., Dvořák P., Brada J.2005.: Peňeţní ekonomie a bankovnictví. Praha: Management Press, 2005.s.127. ISBN 80-7261-132-1

25

 určenie zmluvných strán

 výška úveru a mena

 lehota čerpania

 účel úveru

 doba splatnosti a spôsob splácania

 výška a spôsob stanovenia úrokovej sadzby

 zabezpečenie úveru

Zmluva o úvere sa uzatvára na základe písomnej ţiadosti o poskytnutie úveru dlţníka.

Obchodné podmienky na poskytovanie úverov tvoria súčasť zmluvy o úvere. Dlţník a spoludlţník svojim podpisom potvrdzujú, ţe sa s obchodnými podmienkami oboznámili a súhlasia sa nimi.³¹ Komerčné banky vedú úverové zloţky, ktoré musia obsahovať všetky potrebné informácie o podmienkach, za akých bol úver poskytnutý, všeobecné informácie o úvere a úverovom návrhu, dokumentáciu úveru a dokumentáciu monitoringu úverového vzťahu.³². V úverovej dokumentácii sú uloţené aj dokumenty o zabezpečení. Niektoré banky odkladajú úverovú dokumentáciu na bezpečné miesto so zvýšenou kontrolou.

1.3.4 Aktívny úverový vzťah

Po podpísaní zmluvnej dokumentácie a splnení stanovených podmienok môţe dôjsť k čerpaniu úveru. Z hľadiska metódy čerpania úverov poznáme dva základné spôsoby:

 jednorazové

 postupné

Pri jednorazovom čerpaní sa celá čiastka úveru vyčerpá naraz. K jednorazovému čerpaniu môţe dôjsť napríklad pri financovaní kúpy úverovaného objektu, pri spotrebných úveroch, zmenkových, lombardných alebo repoúveroch.

V prípade postupného čerpania klient čerpá úver po menších čiastkach postupne v tzv.

tranţiach. Banka pristupuje k postupnému čerpaniu, ak sa jedná o úver na výstavbu, rekonštrukciu, modernizáciu a podobne, t.j. ich realizácia trvá dlhšiu dobu. Pri postupnom čerpaní banka s klientom dohodne maximálnu dobu čerpania, počet tranţí, v akých môţe úver čerpať. Stanovením maximálnej doby čerpania banka vytvára podmienky, aby bol dlţník nútený ukončiť vyčerpanie a postupnú realizáciu. Banka týmto spôsobom zniţuje riziko prípadného neúspechu a tým aj riziko ohrozenia návratnosti poskytnutého úveru. Niekedy

31 Dvořák Petr.2005. Bankovnictví pro bankéře a klienty. Praha: Linde, 2005, s. 511-513. ISBN 80-7201-515-X

32 Waterhouse Price.1996. Základy bankovnictví. Praha: Management Press, 1996,s.38. ISBN 80-85943-02-6

26

môţe banka poţadovať v prvej fáze aj pouţitie vlastných zdrojov dlţníka. Čerpanie úveru môţe byť z hľadiska spôsobu zabezpečenia účelovosti nasledovné:

 podmienené – účelové,

 nepodmienené – neúčelové, automatické, voľné, plynulé.

Účelové čerpanie je viazané na splnenie určitých podmienok stanovených v úverovej zmluve, na ktorých sa banka s dlţníkom dohodli. Medzi hlavné podmienky čerpania patrí najmä:

 písomne podpísaná ţiadosť o čerpanie úveru,

 uhradenie poplatkov, ak boli určené,

 zriadenie a vznik zabezpečenia pohľadávky poţadované bankou,

 ďalšie podmienky v závislosti od špecifík konkrétneho úverového prípadu³³.

Spôsob splácania úveru býva určený v úverovej zmluve, ktorú veriteľ a dlţník podpisujú. V niektorých konkrétnych prípadoch môţe byť prispôsobený potrebám klienta, ale aj podmienkam banky, ktorá úver poskytla. Základné spôsoby splácania, ktoré literatúra uvádza sú:

 jednorazové v dobe splatnosti – úver sa poskytuje na vopred pevne stanovenú dobu splatnosti, kedy je naraz splatná celková čiastka úveru. Úroky sa splácajú vţdy na konci dojednaných období,

 po uplynutí výpovednej lehoty – úver sa poskytuje na dobu neurčitú a súčasne je dohodnutá výpovedná lehota, pre vypovedanie. Zvyčajne sa dohodne minimálna lehota splatnosti, t.j. lehota, počas ktorej úver nesmie byť vypovedaný. Úver je potom splatný naraz po uplynutí výpovednej lehoty a úroky bývajú splatné na konci dohodnutých období,

 priebežné splácanie – klient úver spláca priebeţne, ale nepravidelne. Ide o rôzne druhy kontokorentných úverov, kedy klient spláca úver došlými úhradami na beţný účet,

 pravidelné splátky – úver sa spláca na základe dohodnutých pravidelných splátok, pri ktorom je stanovená pevná čiastka ako výška ročného úmoru úveru. Vţdy so splátkami sú splatné aj úroky,

 pravidelné anuitné splácanie – úver je splácaný anuitne, kedy sú počas celej doby splácania stanovené anuity v rovnakej výške. Výška anuity rastie s rastúcou úrokovou sadzbou a klesá s predlţujúcou sa dobu splatnosti. Kaţdá anuita je zloţená z úroku a úmoru, ktorých veľkosť sa postupne zmenšuje – úroky sa zniţujú a rastie úmor.³⁴

33 Pavelka F., Bardová D.,Opltová R. 2002. Úvěrové obchody. Praha: Bankovní institut vysoká škola, 2002,s.87-88. ISBN 80-7265-037-8

34 Dvořák Petr.2005. Bankovnictví pro bankéře a klienty. Praha: Linde, 2005, s. 519-521. ISBN 80-7201-515-X

27

Z hľadiska lehoty splatnosti sa môţu úvery pohybovať od jedného do desiatok rokov.

Dĺţka lehoty splatnosti závisí na faktoroch, ktoré sú spojené s úverom a tieţ s bankou.

Spravidla úvery na nákup, rekonštrukciu nehnuteľností bývajú s dlhšou lehotou splatnosti ako úvery k financovaniu krátkodobých, sezónnych potrieb. Samotná dĺţka úveru a ochota banky úver poskytnúť bývajú ovplyvnené politikou banky, pokiaľ ide o štruktúru úverového portfólia z hľadiska lehoty splatnosti. Krátkodobé úvery zvyšujú likviditu banky, čo vplýva na zníţenie likvidného rizika. Náklady spojené s novými úvermi však bývajú vyššie ako náklady na obsluhu poskytnutých úverov. Riešením býva zvyčajne poskytovanie úverov s kratšou dobou splatnosti s takým splátkovým kalendárom, ktorý ponecháva úhradu istiny na konečný termín splatnosti. Banka ešte môţe na zvýšenie likvidity portfólia pouţiť aj iné metódy, ako napr. predať úvery iným finančným inštitúciám. Pri riadení úverového portfólia v súlade s poţiadavkou likvidity by mala banka zvaţovať aj potreby klientov.³⁵

Pri splácaní úverov má kaţdá banka stanovený monitoring úverového portfólia.

Politika a postupy monitorovania by mali upraviť spôsob analýzy finančnej situácie klienta, preverovať hodnotu zabezpečenia a vyhodnocovať ďalšie dôleţité informácie na základe dokumentácie a návštev klienta. Monitoring ďalej určuje spôsob vykazovania úverovej angaţovanosti, prolongácie úverov, prípady nedodrţiavania stanovených zmluvných podmienok, ako aj určiť postupy pri nedodrţaní splácania istiny a úrokov. ³⁶

V čase splácania úveru je dôleţité sledovať zachytenie vzniku negatívnych zmien v správaní sa dlţníka, tzv. varovných signálov. Najlepším spôsobom, ako sa vyhnúť vzniku problémových pohľadávok, je takéto úvery neposkytovať. Základom správy úverových obchodov je pravidelné monitorovanie plnenia podmienok úverovej zmluvy, či klient platí svoje záväzky načas, a či predkladá o svojej finančnej situácii poţadované informácie. Správa úverových obchodov môţe byť centralizovaná, decentralizovaná, preventívna, následná, univerzálna alebo špecializovaná. Pri preventívnom monitorovaní sa vychádza z pravidelného upozorňovania klienta vopred, ţe si má splniť svoju povinnosť. V prípade následnej správy úveru sa uţ banka aktívne spája s klientom, ak sa objavia varovné signály. Je dôleţité, aby si klient uvedomil, ţe jeho správanie je sledované. V bankách bývajú vyčlenení pracovníci, ktorí majú na starosti monitoring a správu úverov, a ktorí tieto činnosti zabezpečujú.³⁷ Nasledovný Obrázok 2 svojou štruktúrou predstavuje systém správy úverov.

35Waterhouse Price. 1996. Základy bankovnictví. Praha: Management Press, 1996,s.43. ISBN 8085943-02-6

36 Waterhouse Price.1996. Základy bankovnictví. Praha: Management Press,1996,s.35. ISBN 80-85943-02-6

37 Pavelka F., Bardová D.,Opltová R. 2001. Úvěrové obchody. Praha: Bankovní institut vysoká škola, 2001,s.198-208 ISBN 80-7265-037-8

28 Obrázok 2 Systém správy úverov

Zdroj:(Pavelka F., Bardová D.,Opltová R.,2002 s. 201)

Pri zavedení určitého systému monitorovania úverov je potrebné vedieť aj skutočnosť, ţe zo strany klienta môţe dochádzať v priebehu trvania úverového vzťahu aj k ţiadosti o zmenu podmienok, za ktorých bola zmluva podpísaná. ³⁸

1.3.5 Ukončenie úverového vzťahu

Zaniknutie zmluvného úverového vzťahu medzi klientom a bankou môţe nastať štyrmi spôsobmi:

 naplnenie úverovej zmluvy

 dohoda medzi bankou a klientom

 odstúpenie od zmluvy

 výpoveď

Ideálnym spôsobom ukončenia zmluvného vzťahu je naplnenie úverovej zmluvy, kedy klient riadne a načas splatil svoje záväzky v stanovenom termíne. Ďalším spôsobom je dohoda medzi bankou a klientom, kedy sa banka a klient dohodnú na splnení určitých podmienok a vypovedaní zmluvného vzťahu. Jednou z moţností je odstúpenie od zmluvy, ku ktorému banka pristupuje v ojedinelých prípadoch, a to v prípade, ţe dlţník pouţil úverové prostriedky v rozpore so stanoveným účelom, dlţník je v omeškaní s viac ako dvoma splátkami, alebo dlţník na výzvu banky úver dodatočne nezabezpečí, ak poklesla hodnota

37 Pavelka F., Bardová D.,Opltová R. 2002. Úvěrové obchody. Praha: Bankovní institut vysoká škola, 2002,s.201. ISBN 80-7265-037-8

Systém správy úverov

centralizovaný pobočky

decentralizovaný aa

kombinovaný

preventívny

univerzálny

špecializovaný

29

zabezpečenia počas trvania úverového vzťahu. Poslednou moţnosťou zaniknutia zmluvného vzťahu je prostredníctvom výpovede. Výpoveď môţe podať banka zo strany veriteľa a zároveň aj klient zo strany dlţníka. V prípade, ţe výpovedná lehota nie je zmluvne dohodnutá, môţe poskytnutie úveru vypovedať dlţník s okamţitou platnosťou a banka vypovedá zmluvu ku koncu kalendárneho mesiaca, nasledujúceho po mesiaci, kedy doručila výpoveď dlţníkovi.³⁹

V tretej subkapitole sme na základe skúmania literatúry definovali základné etapy úverového procesu a vybrané teoretické aspekty poskytnutia úveru v komerčnej banke.

Poskytovanie úverov je spojené aj s potenciálnymi rizikami nenávratnosti a na elimináciu tohto rizika bankové inštitúcie vyuţívajú zabezpečovacie nástroje, ktoré charakterizujeme v nasledujúcej subkapitole.

1.4 Formy zabezpečenia úverových obchodov ako súčasť úverovej politiky

Medzi preventívne opatrenia banky pri poskytovaní úverových produktov radíme skúšku úverovej spôsobilosti, limitovanie úveru, diverzifikáciu rizika prostredníctvom konzorciálnych úverov a sústavný monitoring úverových obchodov. Aj keď sú podrobne posudzované a poskytované veľmi profesionálne, splatenie úverovej pohľadávky nie je úplne zaručené a banka sa nevyhne poskytnutiu aj zlých úverov. Pri poskytnutí úveru posudzujeme aktuálnu hospodársku a platobnú schopnosť dlţníka, ktorá sa však môţe z rôznych subjektívnych aj objektívnych príčin zmeniť. Aby banky predchádzali tomuto riziku, vyţadujú ďalšie zabezpečenia, v rámci platných právnych predpisov. Tieto dodatočné opatrenia umoţňujú bankám uplatňovať svoje nároky voči dlţníkom alebo voči tretej osobe, aby bola splnená úverová aj úroková pohľadávka. Banky tak predchádzajú riziku stratám, ktoré by im hrozili. Zabezpečenie úveru zahŕňa rôzne opatrenia a nástroje, pomocou ktorých sa banka chráni pred nepriaznivými dôsledkami vyplývajúcich z úverových rizík. V literatúre nachádzame najčastejšie členenie zabezpečovacích inštrumentov z dvoch hľadísk:

 podľa formy zabezpečenia rozlišujeme osobné a reálne. Obrázok 3 znázorňuje základné členenie úverového zabezpečenia.

39 Zimková E. 2009.Bankovníctvo. Banská Bystrica: Univerzita Mateja Bela, Ekonomická fakulta , 2009,. s.239. ISBN 978-80-8083-801-0