Úverová politika komerčných bánk v SR

Bankovní institut vysoká škola Praha

zahraničná vysoká škola Banská Bystrica

Úverová politika komerčných bánk v SR

Diplomová práca

Ján Ivanisko Apríl 2012

Bankovní institut vysoká škola Praha

zahraničná vysoká škola Banská Bystrica

Katedra financií a účtovníctva

Úverová politika komerčných bánk v SR

Credit policy of commercial banks in the Slovak republic

Diplomová práca

Autor: Bc. Ján Ivanisko Finance

Vedoucí práce: Ing. Rajmund Mirdala, PhD.

Banská Bystrica Apríl 2012

Vyhlásenie

Vyhlasujem, ţe som diplomovú prácu spracoval samostatne a s pouţitím uvedenej literatúry.

Svojím podpisom potvrdzujem, ţe odovzdaná elektronická verzia práce je identická s jej tlačenou verziou a som oboznámený so skutočnosťou, ţe sa práca bude archivovať v kniţnici BIVŠ a ďalej bude sprístupnená tretím osobám prostredníctvom internej databázy elektronických vysokoškolských prác.

V Kučíne dňa 25. 4.2012 Bc. Ján Ivanisko

Poďakovanie

Na tomto mieste by som rad poďakoval Ing. Rajmundovi Mirdalovi, PhD. za cenné pripomienky a odborné rady, ktorými prispel k vypracovaniu tejto diplomovej práce.

V Kučíne dňa 25.4.2012

Anotácia práce

IVANISKO, Ján, Bc.: Úverová politika komerčných bánk v SR. [Diplomová práca].

Bankovní istitut Vysoká škola Praha, zahraničná vysoká škola Banská Bystrica. Katedra financií a účtovníctva. Vedúci práce: Ing. Rajmund Mirdala, PhD. Rok obhajoby: 2012.

Počet strán 102.

Diplomová práca sa zaoberá témou úverovej politiky komerčných bánk v SR. Prvá kapitola charakterizuje všeobecne komerčnú banku, finančný systém, finančný trh a bankový systém v trhovej ekonomike. V ďalšej kapitole analyzuje úverové operácie banky spolu s jednotlivými krokmi potrebnými pri ţiadosti o úver. Téma pokračuje v identifikácií rizík v úverovom procese a analýze vybraných problémov v úverovej politike. Analytická časť diplomovej práce sa zaoberá identifikáciou vybraných problémov na úverovom trhu, kde najväčšiu pozornosť venuje analýze hypotekárnych úverov.

Kľúčové slová: úverová politika, hypotekárne úvery, úverové riziká

Annotation

IVANISKO, Ján, Bc.: The credit policy of commercial banks in Slovakia. [Thesis]. Bank istitut University of Prague, a foreign university in. Department of Finance and Accounting. Thesis: Ing. Rajmund Mirdala, PhD. Year of defense: 2012.Pages 102.

The thesis deals with the theme of the credit policy of commercial banks in Slovakia. The first chapter describes in general commercial bank, financial system, financial market and banking system in a market economy. The next chapter analyzes the Bank's lending operations, along with the steps necessary for applying for a loan. Theme continues in the identification of risks in the credit process and analysis of selected problems in the credit policy. Analysis of the thesis deals with the identification of selected problems in the credit market, where most attention is paid to the analysis of mortgage loans.

Keywords: credit policy, mortgage, credit risk

Obsah

Úvod...8

1. Úloha komerčných bánk v trhovej ekonomike...9

1.1.Finančný systém...9

1.2.Finančný trh...14

1.3.Bankový systém v trhovej ekonomike...16

1.4.Komerčné banky a ich hlavné činnosti...16

1.5.Investičné bankovníctvo...18

1.6.Projektové financovanie...21

2. Aktívne bankové operácie...24

2.1.Typy aktívnych bankových operácií...25

2.2.Úverové operácie...32

2.3.Úloha banky v procese úverovania podniku...39

2.4.Zabezpečovacie nástroje úveru...45

2.5.Úverová stratégia a politika...51

2.5.1. Organizácia úverového úseku...53

2.5.2. Hodnotenie úverových návrhov...56

2.5.3. Schvaľovanie úverov...59

2.5.4. Vymáhanie úverov...60

3. Identifikácia rizík v úverovom procese komerčnej banky...62

3.1.Nástroje riadenia rizika úrokových sadzieb...62

3.2.Manaţment úverového a úrokového rizika...64

3.3.Rizikový kapitál...70

4. Analýza vybraných problémov v úverovej politike komerčných bánk v SR...73

4.1.Problematika funkcií úveru...73

4.2.Analýza hypotekárneho trhu...74

4.3. Analýza problému fixácie pri hypotekárnych úveroch...79

4.4.Analýza poskytnutých objemov úverov...81

4.4.1. Zdraţenie hypoték na Slovensku...87

4.4.2. Štatistická analýza poskytnutých úverov vybraných bánk...87

4.5.Bankové porovnanie spotrebných úverov...88

4.6.Zhodnotenie výsledkov analýzy...93

Záver...94

Zoznam pouţitej literatúry...95

Zoznam pouţitých skratiek...97

Zoznam obrázkov...98

Zoznam tabuliek...99

Zoznam grafov...100

Zoznam príloh...101

Prílohy...102

8

Úvod

Úverová politika je súčasťou hospodárskej politiky, vyuţívajúca cieľavedome funkcie bankového úveru v súlade s charakterom obchodných vzťahov. V úverovom procese dochádza k uvoľňovaniu peňaţného kapitálu a peňaţných fondov, ktoré sú znovurozdeľované pomocou úveru.

Cieľom tejto diplomovej práce je spracovanie komplexnej časti úverovej politiky komerčnej banky v SR. V prvej časti práce sa venujem všeobecne opisom komerčnej banky, charakteristike finančného systému a jeho funkciami. V rámci tejto teoretickej časti je dôleţitá charakteristika a členenie finančných trhov. Dôleţitosť venujem aj hlavným bankovým činnostiam a operáciám na finančnom trhu. V ďalšej časti práce pokračujem opisom aktívnych bankových operácií, kde pozornosť sústreďujem aj nástrojom financovania investícií. Hlavným cieľom tejto práce sú úverové operácie bánk ,ktorým v tejto kapitole venujem významnú úlohu a to charakteristikou jednotlivých poskytovaných úverov. Kaţdá banka má pri poskytovaní úverov svoju politiku a stratégiu, ktoré sa môţu v niektorých prípadoch v menšej miere líšiť. Pre komerčnú banku je najviac finančne zaujímavé poskytovať úvery pre súkromnú sféru najmä pre podniky a podnikateľov z dôvodu širšieho ponúkaného portfólia úverových produktov, preto detailne opisujem jednotlivé kroky ţiadateľa o úver (podniku) pre splnenie podmienok poskytnutia úveru.

Nemenej dôleţitá je aj téma spracovania problematiky rizík, ktoré pre banku vyplývajú z uzatvorenia úverového obchodu. V poslednej analytickej časti chcem poukázať na vybrané problémy v úverovej politike, zameriavam sa na štatistické porovnávanie úverov na hypotekárnom trhu, objemy poskytnutých úverov a vplyv finančnej krízy na vývoj úverových obchodov.

9

1. ÚLOHA KOMERČNÝCH BÁNK V TRHOVEJ EKONOMIKE

Komerčné /obchodné/ banky patria medzi subjekty peňaţného trhu, ktorých úlohou je vykonávať obchodnú činnosť v oblasti bankovníctva. Kaţdá komerčná banka vzniká v podmienkach SR ako akciová spoločnosť. Hlavnou úlohou komerčných bánk je prijímanie vkladov /pasívne operácie/ a poskytovanie úverov /aktívne operácie/. Medzi ďalšie úlohy patria: investovanie a obchodovanie s cennými papiermi, emisia vlastných cenných papierov, obchodovanie v mene banky, obchodovanie v mene klienta, realizácia platobného styku, finančný prenájom – leasing, vydávanie a spracovanie platobných prostriedkov /platobné, úverové karty/, poskytovanie záruk, zmenárenská činnosť, finančné maklérstvo – obchodovanie s cennými papiermi na burze, prenájom bezpečnostných schránok, hypotekárne obchody – poskytovanie hypotekárnych úverov, úschova cenných papierov, poskytovanie informácii a bankové poradenstvo. Najvyšším orgánom komerčnej banky je predstavenstvo, ktoré určuje ciele – najdôleţitejším cieľom je zisk. Kontrolu v banke zabezpečuje dozorná rada. A výkonnú funkciu zastupuje manaţment. Majetok banky rozdeľujeme na bankové aktíva a pasíva. Medzi bankové aktíva patria: hnuteľný a nehnuteľný majetok, portfólio aktív – tvoria ho rezervy bánk, poskytnuté úvery a pôţičky, investície vkladané do cenných papierov atď. Medzi bankové pasíva zaraďujeme: vlastný kapitál – teda základné imanie, zisk a fondy tvorené zo zisku, a cudzí kapitál – úvery a vklady od ostatných bánk.

1.1 Finančný systém

Finančný systém je inštitucionálny mechanizmus vytvorený v spoločnosti preto, aby produkoval a poskytoval finančné sluţby a alokoval finančné zdroje. Zahrňuje finančné inštitúcie (firmy) poskytujúce finančné sluţby, zákazníkov týchto firiem (štát, domácnosti, podniky) a orgány štátneho dohľadu a regulácie, ktoré dbajú o dodrţiavaní určitých stanovených pravidiel. Jednou z významných podmienok plynulého fungovania ekonomiky, ekonomickej rovnováhy a hospodárskeho rastu je dosiahnutie rovnosti medzi úsporami a investíciami na úrovni vytvárajúcej podmienku aspoň ekonomicky nevyhnutného hospodárskeho rozvoja. Tvorba úspor ako rozhodujúceho zdroja pre financovanie investícií však prebieha v ekonomike nerovnomerne v priestore i čase. Je typické, ţe väčšina úspor pochádza z domácností, hlavnými dlţníkmi sú podnikateľské

10

firmy a štát. U jedných sektorov a ekonomických subjektov vzniká prebytok úspor, u iných nedostatok. Často dochádza k tomu, ţe celková suma úspor je z hľadiska potrieb hospodárskeho rastu nedostatočná, inokedy naopak presahuje absorpčnú kapacitu hospodárstva. K zaisteniu toho, aby sa úspory dostali k tým, ktorí ich majú nedostatok a ku stimulácii toho, aby sa vytvárali na zodpovedajúcej úrovni, vznikol v ekonomike finančný systém, ktorý mení úspory na peňaţné fondy, resp. pôţičkový kapitál, a presúva ho k tým, ktorý sa po ňom dopytujú. Funkciu finančného systému je poskytnúť efektívne nástroje, ktoré sprostredkujú vzťahy medzi subjektmi ponúkajúcimi (predávajúcimi) peňaţné fondy (kapitál) a subjektmi kupujúcimi kapitál, čiţe napomôcť premene úspor jedných subjektov (jednotlivcov, domácností, firiem, štátu) na investície iných subjektov. Finančný systém sa takto stáva jedným z hlavných zloţiek globálnej ekonomiky.

Obr. 1 Prvky globálneho finančného systému a vzťahy medzi nimi

pôţičkové pôţičkové

fondy(úvery) fondy(vklady)

finančné finančné

záväzky záväzky a sluţby

Schéma upravená podľa: P.S. ROSE, J.W.KOLARI a D.R.FRASER 1993 GLOBÁLNY FINANČNÝ SYSTÉM

NEFINANČNÝ SEKTOR Koneční dlţníci

Domácnosti Podniky Štát a obce Zahraničie

FINANČNÝ SEKTOR

Finanční sprostredkovatelia

Banky Poisťovne

Fondy Inštitúcie kapitálových trhov

Organizátori Obchodníci

NEFINANČNÝ SEKTOR Primárni veritelia

Domácnosti Podniky Štát a obce Zahraničie

ORGÁNY FINANČNÉHO DOHĽADU

11

V rámci finančného systému moţno rozlíšiť finančný sektor (resp. sektor finančných sluţieb), ktorý zahrňuje finančné inštitúcie poskytujúce jeden alebo viacero druhov finančných sluţieb. Finančný sektor sa obvykle rozdeľuje na ďalšie sektory, do ktorých patrí bankovníctvo, poisťovníctvo, riadenie a správa fondov a ostatné finančné sluţby.

(SÚVOVÁ, H a kol. 1997, Specializované bankovnictví, Praha, Bankovní institut, a.s., 1997)

FUNKCIE FINANČNÉHO SYSTÉMU:

Finančný systém má tieto základné funkcie:

- Redistribučná – jej obsahom je poskytovanie úverových fondov, finančný systém poskytuje úverové fondy a tým podporuje nákupy tovarov a sluţieb a financovanie kapitálových investícii (budov a stavieb, strojov a zariadení). Investície zvyšujú produktivitu zdrojov spoločností a umoţňujú zvyšovanie ţivotnej úrovne.

- Emisná – jej obsahom je tvorba peňazí, finančný systém umoţňuje prostredníctvom sluţieb (t.j. poskytovaním úverov) a prostredníctvom platobného styku tvorbu peňazí.

- Platobná – jej obsahom je sprostredkovanie platobného styku. Finančný systém zaisťuje mechanizmus platieb v hotovostnej i bezhotovostnej forme.

- Stimulačná – jej obsahom je motivácia k úsporám. Jednotlivci i inštitúcie tvoria v súčasnosti úspory, aby mohli v budúcnosti spotrebovať väčší objem tovarov a sluţieb. Úspory predstavujú vzácne zdroje, ktoré nie sú obetované na dnešnú spotrebu, aby mohli byť premenené na investičné statky. Finančný systém pôsobí na motiváciu k úsporám, avšak sporiace subjekty môţu prostredníctvom neho poskytnúť svoje prebytočné fondy dlţníkom a získať tak príjem vo forme úrokov, dividend, kapitálových výnosov a pod. Ich výška sa mení v závislosti na úrovní dopytu a ponuky.

- Transformačná – jej obsahom je:

 Premena úspor na pôţičkové fondy, úvery a peňaţný kapitál a premena prostriedkov na investície

 Transformácia krátkodobých zdrojov na zdroje pouţiteľné pre dlhodobé operácie

 Transformácia rizika – zniţovanie rizika jeho prenosom na viacero subjektov

12

- Informačná – jej obsahom je proces zisťovania a sprostredkovania znalostí o situácii na trhu v prospech klientov.

- Kontrolná – jej obsahom je uplatňovanie finančnej a menovej politiky štátu.

K tomuto účelu štát zriaďuje špecializované inštitúcie, napr. centrálnu banku, špecializované orgány dohľadu nad finančnými inštitúciami a pod.

Formy a metódy transferu fondov vo finančnom systéme

K transferu fondov dochádza na tzv. finančných trhoch, ktoré sa delia:

Z hľadiska účelu na trhy:

- Peňaţné a - Kapitálové,

Z hľadiska inštrumentov na trhy:

- Depozit - Úverov

- Cenných papierov.

Finančné trhy z hľadiska účelu

Pre peňažné trhy je typické, ţe sa na nich pôţičkové fondy kupujú a predávajú ako likvidita, ako prostriedok k zaisteniu platobnej schopnosti. Pre trhy kapitálové je typické, ţe sa na nich obchoduje s pôţičkovými fondmi predovšetkým ako s kapitálom.

Sú to teda trhy, kde sa úspory prevádzajú na investície.

Finančné trhy z hľadiska inštrumentov

Depozitné operácie sa uskutočňujú formou vkladov na účty a výberov prostriedkov z nich. Pokiaľ sú vklady získavané od nefinančných subjektov, nazývajú sa vklady, resp. depozitá primárne. Vklady od iných finančných inštitúcii sú povaţované za sekundárne.

Úverové operácie sa uskutočňujú formou poskytovania a splácania úverov.

V anglosaských krajinách sa poskytovanie pôţičiek finančnými inštitúciami povaţuje za primárny obchod (primárny dlh), zatiaľ čo ich refinancovanie zdrojmi získanými od nefinančných sektorov za obchod sekundárny (sekundárny dlh). Depozitné i úverové operácie sa realizujú na zmluvných základoch a majú väčšinou individuálny, adresný charakter.

13

Operácie s cennými papiermi sa uskutočňuje formou ich nákupu a predaja. Prevaţuje tu typický trhový charakter týchto operácii, sú prevaţne hromadné a neadresné.

Vydávanie cenných papierov ich dlţníkom sa povaţuje za primárnu operáciu, ich ďalší nákup a predaj za operáciu sekundárnu.(SÚVOVÁ, H a kol. 1997, Specializované bankovnictví, Praha, Bankovní institut, a.s., 1997)

Delenie finančných systémov

Finančné systémy môţeme rozdeliť na dva prípady:

1. M-systém – systém zaloţený na trhu. Trh hraje hlavnú úlohu v získavaní úspor, alokácií nového kapitálu, reštrukturalizácii súčasného kapitálu a riadení podnikov.

Typickým príkladom je USA.

2. B-systém – systém zaloţený na bankách. Je postavený na dlhodobých vzťahoch medzi veriteľom a dlţníkom – klientom, ktorému sú často ponúkané ďalšie sluţby.

Typickými krajinami sú Japonsko a kontinentálna Európa.

Odlišnosti finančných systémov

V rôznych krajinách sú rôzne finančné systémy. Príčiny týchto odlišností môţu byť dané historickým vývojom, medzi hlavné príčiny však patrí:

o úloha trhu v spoločnosti,

o úloha vlády a verejného sektora,

o tradícia v oblasti zmluvného práva a riešenia sporov, o úroveň ekonomického rozvoja,

o veľkosti domáceho trhu.

Finančné trhy sa najviac rozvinuli v anglosaských krajinách, kde demokratické princípy majú najdlhšiu tradíciu a vlastnícke práva zostali nedotknuté po celé storočie. V ostatných krajinách boli aspoň obdobia, kedy súkromné vlastníctvo a trhová alokácia zdrojov boli spochybnené, čo často viedlo k zvýšenej kontrole a redukcií trhových síl v tomto sektore.

(SÚVOVÁ, H a kol. 1997, Specializované bankovnictví, Praha, Bankovní institut, a.s., 1997)

14

1.2 Finančný trh

Finančný trh poskytuje vyuţitie zdrojov a prostriedkov všetkým oblastiam ekonomiky.

Na rozdiel od iných trhov je teda univerzálny. Finančný trh je súčasťou finančného systému. Je preto potrebné rozšíriť jeho funkcie o také, ktoré definujú a určujú fungovanie celého finančného systému.

Hlavné funkcie finančného trhu:

 Akumulačná funkcia mobilizuje peňaţné prostriedky zo všetkých zdrojov.

Prostredníctvom svojich inštitúcií zabezpečuje moţnosti pre vytváranie úspor a ich následné vyuţitie na rôzne účely.

 Alokačná umiestňuje tieto prostriedky,

 Prerozdeľovacia prerozdeľuje predtým zmobilizovaný kapitál,

 Selekčná selektuje rozvoj a napredovanie ţivotaschopných a perspektívnych a neţivotaschopných na strane druhej, čím zabezpečuje rovnováhu v ekonomickom procese.

Členenie finančných trhov Finančný trh členíme na:

- peňaţný trh, - kapitálový trh, - devízový trh, - trh drahých kovov, - poistný trh.

Peňažný trh je trhom krátkodobých peňaţných prostriedkov s lehotou splatnosti do jedného roka. Jeho poslaním je uspokojovanie dopytu po peniazoch. Nástrojmi peňaţného trhu sú napr. zmenky, štátne pokladničné poukáţky, depozitné certifikáty, krátkodobé bankové úvery a pod. Patria sem všetky inštitúcie a procesy spojené s pohybom krátkodobých úverových zdrojov. Najdôleţitejšiu úlohu na peňaţnom trhu zohrávajú komerčné banky. (KUDZBEL, M.: Bankovníctvo, 2000, Marada Capital Services, Bratislava, 2000)

Na kapitálovom trhu sa stretáva ponuka a dopyt po dlhodobých peňaţných prostriedkoch.

Cez kapitálový trh sa k podnikateľom dostáva podstatná časť finančných zdrojov na

15

investície (investičný kapitál). Obchoduje sa s akciami, dlhodobými a strednodobými obligáciami a úvermi, teda s tzv. dlhodobými finančnými inštrumentmi. Frekvencia obchodovania s týmito finančnými nástrojmi je menšia, ako pri obchodovaní s nástrojmi peňaţného trhu. Preto majú vo všeobecnosti niţší stupeň likvidity.

Na devízovom trhu sa obchoduje s valutovými a devízovými hodnotami znejúcimi na rôzne meny. Je to spôsobené rozvojom medzinárodného obchodu, ktorý je sprevádzaný pohybom tovarov, kapitálu a sluţieb. Cena sa na devízovom trhu určuje pôsobením ponuky a dopytu. V mieste, kde sa ponuka a dopyt stretnú, sa vytvára devízový kurz. Vývoj devízových kurzov však nie je úplne ponechaný na voľné pôsobenie ponuky a dopytu na devízových trhoch. Ako veľmi dôleţitá veličina s vplyvom na zahraničný obchod, GNP a iné makroekonomické veličiny nie je priamo vystavená pôsobeniu trhových síl.

Trh drahých kovov zahŕňa obchodovanie so zlatom a inými drahými kovmi, akými sú platina alebo striebro. V minulosti bolo zlato najdôleţitejším platidlom a tzv. svetovými peniazmi. Po páde Brettonwoodského menového systému a zrušení vymeniteľnosti dolára za zlato, prestalo plniť tieto pôvodné funkcie. Napriek tomu ostáva dôleţitou súčasťou štátnych rezerv. Napriek tomu ostáva dôleţitou súčasťou štátnych menových rezerv.

V prípade potreby je moţné zásoby zlata predať a tak získať prostriedky na vyrovnanie pasívneho salda platobnej bilancie. Cena zlata na medzinárodných burzách je pohyblivá a vytvára sa ponukou a dopytom.

Na poistnom trhu sa obchoduje s poistením a zaistením. Niektorí autori zaraďujú poistenie do sféry peňaţného trhu, avšak špecifické sluţby poisťovní, ako aj dĺţka poistných kontraktov vyčleňujú pre poistný trh osobité postavenie. Na poistnom trhu subjekty hľadajú ochranu pred rizikom v poistení u špecializovaných subjektov. Cenou za poistnú ochranu je poistné. Uzavretím poistnej zmluvy a zaplatením poistného získava poistenec právo na návratnosť prostriedkov pri vzniku určitej podmienky, poistnej udalosti.

Charakteristický je princíp podmienenej návratnosti a neekvivalentnosti. Peňaţné prostriedky sú vyplatené len pri vzniku poistnej udalosti. Princíp neekvivalentnosti sa prejavuje tak, ţe suma zaplatená pri poistnej udalosti nezodpovedá sume poistného.

Poisťovne výberom poistného disponujú veľkým objemom peňaţných prostriedkov a aktívne sa zúčastňujú obchodovania na finančných trhoch. (KUDZBEL, M.,Bankovníctvo, 2000, Marada Capital Services, Bratislava, 2000)

16

1.3 Bankový systém v trhovej ekonomike Bankové systémy v trhových ekonomikách môţu byť:

• univerzálne

• špecializované

Podľa otvorenosti rozlišujeme nasledujúce bankové systémy:

• vysoko otvorené – vysoký podiel zahraničných bánk na domácom bankovom trhu

• málo otvorené – nízky podiel zahraničných bánk na domácom bankovom trhu

Pre SR je charakteristický pomerne neuveriteľne vysoký podiel zahraničných bánk.

Najuzavretejší bankový systém má Japonsko (podiel zahraničných bánk je len cca 4 – 5

%). USA má tieţ málo otvorený bankový systém (podiel zahraničných bánk je len asi 15

%).

Tendencie vývoja bankových systémov

- bude rásť dopyt po bankových sluţbách, pričom rozhodujúce slovo bude mať klient - môţeme očakávať zmeny, ktoré budú mať charakter regulačných pravidiel

- vedecko-technický pokrok bude značne ovplyvňovať bankovú sféru → elektronizácia - ďalej sa očakáva ďalší nárast konkurencie

- pozornosť treba zamerať na vývoj v medzinárodnej sfére

1.4 Komerčné banky a ich hlavné činnosti

Komerčné banky sú podnikateľské subjekty, ktorých úlohou je dostať do ekonomiky potrebné mnoţstvo peňaţných prostriedkov. Komerčná banka je jedným z najdôleţitejších subjektov finančného trhu a uskutočňuje tieto bankové činnosti:

 investovanie do cenných papierov na vlastný účet,

 finančný prenájom (finančný leasing)

17

 vydávanie a správa platobných prostriedkov, napr. platobných kariet, cestovných šekov,

 poskytovanie záruk,

 otváranie akreditívov,

 obstarávanie inkasa,

 obchodovanie na vlastný účet alebo na účet klienta s devízovými hodnotami, s prevoditeľnými cennými papiermi, so zlatými a striebornými mincami, v oblasti termínovaných obchodov (futures) a opcií vrátane kurzových a úrokových sluţieb,

 účasť na vydávaní cenných papierov a poskytovanie súvisiacich sluţieb,

 finančné maklérstvo,

 poskytovanie poradenských sluţieb vo veciach podnikania,

 obhospodarovanie cenných papierov klienta na jeho účet vrátane poradenstva (portfólio management),

 uloţenie a správa cenných papierov alebo iných hodnôt,

 výkon funkcie depozitára podľa osobitného predpisu,

 zmenárenská činnosť,

 poskytovanie bankových informácií,

 prenájom bezpečnostných schránok,

 vykonávanie hypotekárnych obchodov.

Banka je právnická osoba so sídlom na území Slovenskej republiky zaloţená ako akciová spoločnosť, ktorá prijíma vklady a poskytuje úvery a ktorá má na výkon činností udelené bankové povolenie. Iná právna forma banky sa zakazuje. (Zákon č.483/2001 Z.z. o bankách, §2 ods.1)

Operácie komerčných bánk

Operácie komerčných bánk alebo bankové obchody sú činnosti, ktoré banky poskytujú svojim klientom. Aby tieto činnosti mohli banky vykonávať, musia najskôr zhromaţdiť dostatočné mnoţstvo peňaţných prostriedkov. Podnikajú pritom s vlastnými a cudzími zdrojmi. Operácie komerčných bánk rozdeľujeme na:

- pasívne, - aktívne, - neutrálne.

18

Pri pasívnych operáciách banka zhromaţďuje finančné zdroje, teda peniaze prichádzajú do banky. Pre banku znamenajú záväzok. Patrí sem napr. emisia cenných papierov bankou, ktorou banka získa kapitál. Pri aktívnych operáciách banka finančné zdroje vyuţíva a peniaze poskytuje. Prostriedky získané pasívnymi bankovými operáciami poţičiava formou úverov svojim klientom. Neutrálne operácie predstavujú sprostredkovateľské sluţby, ktoré majú podobu výnosov z rozličných druhov bankových činností, akými sú napr. výnosy z devízových a zmenárenských činností, výnosy z obchodovania s cennými papiermi a pod.

Aby bolo podnikanie banky bezpečné, hospodárne a prinášalo výnosy klientom a akcionárom, existujú určité pravidlá a zásady, ktorými sa kaţdá banka musí riadiť. Musí ich dodrţiavať pri všetkých bankových obchodoch a operáciách. Najdôleţitejšie sú tieto zásady:

o likvidity, o solventnosti, o rentability.

Zásada likvidity znamená, ţe banka musí mať vţdy dostatok peňaţných prostriedkov k dispozícii, aby bola v prípade potreby schopná zabezpečiť ich výplatu klientom. Zásada solventnosti predstavuje schopnosť banky uhrádzať riadne a včas svoje záväzky. Banka je rentabilná, ak dosahuje zisk pre svojich akcionárov a klientov. Týmito zásadami sa riadi kaţdá banka pri všetkých bankových operáciách. (KUDZBEL, M.,Bankovníctvo, 2000, Marada Capital Services, Bratislava, 2000)

1.5 Investičné bankovníctvo Podstata investičného bankovníctva

Finančné trhy umoţňujú premiestňovanie úspor od subjektov, ktoré majú prebytok finančných prostriedkov, k subjektom, ktoré ich majú nedostatok. Toto premiestňovanie sa uskutočňuje prostredníctvom sprostredkovateľských trhov, prezentovaných predovšetkým bankami, alebo súkromných trhov, kde je alokácia úspor zaisťovaná emisiou rôznych druhov investičných nástrojov. Subjekty s nedostatkom finančných prostriedkov emitujú

19

cenné papiere a subjekty s dočasne voľnými finančnými prostriedkami investujú časť svojho nespotrebovaného dôchodku vo forme úspor do rôznych investičných nástrojov.

Dobre fungujúci kapitálový trh pomáha rozvoju investičného bankovníctva a , naopak rozvoj sluţieb investičného bankovníctva dáva nové impulzy kapitálovému trhu..

Definovať investičné bankovníctvo nie je jednoduchou záleţitosťou. Publikácie o investičnom bankovníctve ho interpretujú v rôznom chápaní, aj keď v posledných rokoch sa rozdiely v jeho vymedzení stierajú. W. F. Sharpe a G. J. Alexander chápu investičné bankovníctvo ako proces analýzy a výberu spôsobu financovania pre emitenta cenných papierov. Investičný bankár je potom sprostredkovateľom medzi emitentom a konečnými kupujúcimi cenných papierov pri primárnej emisii. Sluţby investičného bankovníctva sú poskytované typicky maklérskymi firmami a v obmedzenom rozsahu aj komerčnými bankami (v USA). Autori aplikujú činnosti investičného bankovníctva len na neverejný a verejný predaj a s nimi súvisiace sluţby pri emisiách a na niektoré obchody na sekundárnych trhoch. (SHARPE, W.F. – ALEXANDER, G.J.: Investície, Praha: Victoria Publishing, 1994)

S. Polouček investičným bankovníctvom rozumie súhrn činností a produktov bánk na finančnom trhu, vrátane poskytovania zodpovedajúcich poradenských, administratívnych, technických a iných sluţieb. Investície sa potom týkajú uloţenia zdrojov banky do cenných papierov na vlastný účet v najuţšom chápaní investičného bankovníctva. V širšom chápaní investícií banky do nich autor zahŕňa aj investície do hmotného a nehmotného majetku, kapitálové účasti v iných firmách a spoločnostiach a hmotné investície v podobe pobočiek a filiálok doma a v zahraničí. Banky môţu investovať do pobočiek, t. j. spoločností kontrolovaných materskou firmou. Ide napr. o finančné spoločnosti, komerčné banky, poisťovne, firmy obchodujúce na burze a pod. Majetková angaţovanosť v iných ako finančných firmách je vo väčšine krajín regulovaná, resp. obmedzovaná. (POLOUČEK, S a kol.: Bankovnictví. Praha: C. H. Beck, 2006)

Sluţby, ktoré poskytuje investičné bankovníctvo, sa týkajú:

o sprostredkovania nákupu štátnych dlhopisov na primárnom kapitálovom trhu, o poradenských sluţieb pri emisii cenných papierov,

o sluţieb spojených s prípravou emisie cenných papierov, o kótovania cenných papierov na burze,

o sprostredkovania predaja emisií cenných papierov a ich upisovania,

20 o transakcií na sekundárnom kapitálovom trhu,

o funkcií depozitára pre investičné fondy a investičné spoločnosti,

o vypracovania projektov pri privatizácii spoločností, organizovania verejných súťaţí a výberových konaní,

o vypracovania finančných projektov pre podnikateľské zámery, transformáciu vlastníckych vzťahov, vstup zahraničného kapitálu a pod,

o vypracovania finančných analýz pre interné finančné rozhodovania, pre potreby externých subjektov s dôrazom na výhody a rizika firmy, analýzy ziskovosti a pod., o konzultačných a poradenských sluţieb,

o vlastných kapitálových investícií banky, a to správy kapitálových účastí a správy portfólia,

o analýzy cenných papierov pre potreby rozhodovania v obchodoch na kapitálovom trhu.

V oblasti investičného bankovníctva je hlavným zdrojom zisku sprostredkovateľská provízia, resp. rozdiel medzi nákupným a predajným ziskom. Zisk je ovplyvnený objemom obchodov a výškou poplatkov, resp. provízie. Hlavným rizikom v investičnom bankovníctve teda nie je úverové riziko, ale trhové riziko, ktoré vyplýva z kolísania cien investičných nástrojov. (POLOUČEK, S. a kol.: Bankovnictví. Praha, C. H. Beck, 2006) Dohľad nad trhovými rizikami podlieha úzkej spolupráci domovského a hostiteľského členského štátu. V súlade s touto smernicou sa pre výkon dohľadu vypočítava výška konsolidovaných vlastných zdrojov skupiny úverových inštitúcií. V záujme účinnosti dohľadu na konsolidovanom základe nad úverovými inštitúciami sa uplatňuje na všetky bankové skupiny vrátane tých, ktorých materské spoločnosti nie sú úverové inštitúcie.

Dohľad na konsolidovanom základe nad úverovými inštitúciami sa zameriava predovšetkým na ochranu záujmov vkladateľov a na zabezpečenie stability finančného systému. (CHOVANCOVÁ, B. a kol., 2008, Investičné a hypotekárne bankovníctvo I,Bratislava, IURA Edition)

21

1.2 Projektové financovanie Podstata projektového financovania

Podstatou projektového financovania (project management) je zabezpečenie finančných prostriedkov na financovanie investičných akcií, projektov spravidla veľkého rozsahu, ktoré sú finančne náročné. Finančné prostriedky sa získavajú, okrem iného, prostredníctvom úveru, ktorý môţe poskytnúť jedna komerčná banka alebo skupina bánk.

Komerčné banky , ako poskytovatelia úverov na finančné pokrytie projektu, charakterizujú projektové financovanie ako financovanie ekonomického projektu, ktorý je ţivotaschopný z technického, komerčného a finančného hľadiska. Musí ísť o projekt, ktorý bude schopný vytvárať cash flow v takej výške, aby pokryl menovitú hodnotu úveru, rezervy na pokrytie neočakávaných rizík, operačné náklady a aby zabezpečil primeraný zisk z kapitálu.

„Ţivotaschopnosť projektu súvisí bezprostredne so zhodnotením budúceho cash flow generovaného projektom“. (MOCKOVÁ,D.: Project financing with private capital participation. Brno – 2003)

Komerčná banka svoju účasť na financovaní investičného zámeru, projektu zvaţuje v závislosti od projektového a úverového rizika. Projektové riziko posudzuje spravidla nezávislý expert – overením technických parametrov projektu. Úverové riziko posudzuje banka – cieľom je predísť riziku nesplatenia úveru dlţníkom.

Projektové financovanie, t. j. poskytovanie úverov vysokých menovitých hodnôt predstavuje pre komerčné banky výhodný obchod. Úvery, ktoré komerčné banky poskytujú na financovanie veľkých investičných akcií, sú ziskovejšie v porovnaní s klasickými korporačnými úvermi. V cene úveru je započítané vyššie riziko. Z teoretického hľadiska je poskytovanie úverov aktívnou operáciou komerčnej banky. Banka je veriteľom, pričom peňaţné prostriedky poskytuje na určitú lehotu splatnosti. Dlţník je povinný v lehote splatnosti banke vrátiť menovitú hodnotu úveru a ostatné príslušenstvo – úroky, poplatky, prípadné penále a iné. Samozrejme, čím sa úver poskytuje vo vyšších menovitých hodnotách a na dlhšiu lehotu splatnosti, tým sa banka – veriteľ dostáva do vyššieho rizika nesplatenia úveru alebo jeho časti. Úvery poskytované v súvislosti s projektovým financovaním sa len veľmi ťaţko porovnávajú s retailovými, resp. korporačnými úvermi.

(CHOVANCOVÁ, B. a kol., 2008, Investičné a hypotekárne bankovníctvo I,Bratislava, IURA Edition)

22

Retailové úvery banky poskytujú spravidla v niţších menovitých hodnotách v porovnaní s korporačnými úvermi a s úvermi projektového financovania. Ide o spotrebné úvery alebo úvery na zabezpečenie bývania. Môţe ísť pritom o krátkodobé úvery alebo dlhodobé úvery. Úver sa poskytne určitému klientovi za presne stanovených podmienok. Pre jednotlivé druhy úverov majú komerčné banky unifikované modely ich poskytovania, splácania, úrokovania, príp. vymáhania. Patria do základnej podnikateľskej činnosti univerzálnej komerčnej banky. Sú pre banku veľmi dôleţité, pretoţe prostredníctvom nich komerčné banky realizujú veľkú časť zdrojov, ktoré získali vo forme pasívnych obchodov.

Korporačné úvery banky poskytujú podnikateľskej sfére. Ide spravidla o úvery vyšších menovitých hodnôt v porovnaní s retailovými. Zvyčajne sa poskytujú na dobru realizácie investičného zámeru. S rozvojom investičnej výstavby rastie aj význam korporačných úverov. Kaţdý projekt je osobitý a osobité sú aj podmienky, za ktorých banky úvery poskytujú. Pre banku sú výnosy z uvedených úverov zaujímavé. Banka si do ceny úveru započíta jeho menovitú hodnotu, dobu, na ktorú poskytla úver, a rizikovú marţu.

Úvery poskytované v súvislosti s projektovým financovaním sú úvery vysokých menovitých hodnôt, ktoré banka poskytuje na financovanie investičného zámeru. Ide o vysoko sofistikovaný produkt zaloţený na dôvere banky v budúce výnosy, ktoré vytvorí realizácia projektu. Úver bude splácaný z príjmu, ktorý bude plynúť z financovaného projektu v budúcnosti. Banka musí ex ante (dopredu) zrealizovať náročnú prípravu a realizáciu financovania projektu, vyplývajúcu z vysokého rizika. Vyţaduj si to adekvátne know-how, skúsených špecialistov, individuálny prístup, odvahu banky niesť vysoké riziko v porovnaní s poskytovaním korporačných úverov alebo retailových úverov. Banka spravidla vyţaduje maximálne moţné zabezpečenie celej úverovej transakcie.

Rizikovosť projektového financovania pre banku je dôvodom, ţe uzatváranie úverovej zmluvy, rokovania banky pred jej uzatvorením a komplexné zabezpečovanie celej dokumentácie trvá niekoľko mesiacov. Zmluva o úvere často obsahuj početné obmedzenia, ktoré sa vzťahujú na moţnosť čerpať finančné prostriedky. Dlţník musí postupovať v súlade s harmonogramom výstavby a dokončiť a skolaudovať dielo v súlade so zmluvnými podmienkami. Z hľadiska vysokej rizikovosti obchodu je mimoriadne dôleţité zabezpečenie úveru zo strany banky. V západných ekonomikách, kde je dlhodobá história projektového financovania, banky zriaďujú záloţné práva na všetko, čo z hľadiska práva moţno zaloţiť. Ako zálohu banky akceptujú:

23 - pozemky,

- rozostavané stavby,

- pohľadávky z bankových účtov,

- postúpenie práv z budúceho nájomného, - vinkulácie,

- postúpenie poistného plnenia z poistných zmlúv,

- ostatný majetok dlţníka a iné. (CHOVANCOVÁ, B. a kol., 2008, Investičné a hypotekárne bankovníctvo I,Bratislava, IURA Edition)

Z hľadiska banky je poskytovanie úverov v súvislosti s projektovým financovaním veľmi výhodné. Je ziskovejšie ako poskytovanie retailových alebo korporačných úverov.

Projektové financovanie si vyţaduje vysokú sofistikovanosť úverovej činnosti, know-how, skúsených odborníkov, individuálny prístup, odvahu banky niesť vysoké riziko. Je to financovanie komplikovaných a štrukturovaných transakcií. Cena, za ktorú komerčná banka poskytuje klientovi úver, je individuálna. Závisí to tak od samotnej firmy, ktorá ţiada úver, ako aj od špecializovanej spoločnosti či developera, ktorý investičný zámer realizuje. Takisto aj od samotného projektu a od jeho budúcnosti.

Projektové financovanie z hľadiska podnikateľských subjektov

Cieľom projektového financovania je optimalizovať finančné zabezpečenie investičnej akcie. Význam projektového financovania – trhové konkurenčné prostredie núti podnikateľské subjekty podnikať na vysokej sofistikovanej úrovni, pretoţe v konkurencii obstoja len kvalitné a dobre riadené firmy. Neznalosť zákonitostí trhového prostredia je ešte stále hendikepom podnikateľských subjektov na Slovensku. Na zabezpečenie úspešnosti konkrétnych podnikateľských zámerov je v súčasnosti v podstatne vyššej miere nevyhnutné vyuţívať moderné projektové metódy a systémy. Jedným z nich je projektové financovanie. (CHOVANCOVÁ, B. a kol., 2008, Investičné a hypotekárne bankovníctvo I,Bratislava, IURA Edition)

24

1. AKTÍVNE BANKOVÉ OPERÁCIE

Aktívne bankové operácie – sú to tie činnosti, ktorými sa mení objem aktív. Zahŕňajú:

úverové operácie investičné činnosti

Úverové operácie – banka v nich vystupuje ako veriteľ.

Bankový úver – predstavuje dočasné poţičanie peňazí obchodnou bankou /veriteľ/ jej klientovi /dlţník/ za určitú cenu – úrok.

Banka pri rozhodovaní o poskytnutí úveru musí brať do úvahy nasledovné princípy:

1. zmluvný princíp – úverový vzťah medzi bankou a klientom sa vţdy zakladá podpísaním zmluvy o úvere /zmluva musí byť vţdy písomná/. Obsahuje povinnosti a práva veriteľa aj dlţníka, sumu úveru, splatnosť úveru, ručenie, pravidlá úrokovania, sankcie

2. princíp účelovosti - kúpa nehnuteľnosti, predmetov dlhodobej spotreby, rôzne úvery pre podnikateľov....

3. princíp návratnosti – ţiadateľ o úver nemá na úver ţiadny právny nárok. Banka pred povolením úveru posúdi bonitu dlţníka – jeho ekonomickú situáciu

4. princíp zabezpečenia úveru – predstavuje opatrenia, ktoré umoţňujú úspešne uplatniť nároky banky voči dlţníkovi alebo voči tretej osobe a tak dosiahnutie splatenie úveru. U nás sa toto zabezpečenie realizuje:

1. osobným zabezpečením úveru

2. prostredníctvom práva na veci dlţníka

5. princíp zúročiteľnosti – dlţník je povinný od momentu poskytnutia úveru platiť dohodnutú výšku úrokov. /v prípade omeškania aj sankčné úroky/

6. princíp terminovanosti – znamená splatenie úveru v dohodnutom termíne splatnosti.

/úvery môţu byť krátkodobé – do 1 roka, strednodobé – do 4 rokov, dlhodobé – od 4 do 10 rokov/

Investičné činnosti – znamená to, ţe banka - investuje svoje prostriedky do cenných papierov

- obchoduje s cennými papiermi pre seba a pre svojich klientov

25

2.1 Typy aktívnych bankových operácií

Aktívne bankové operácie sú vlastne podnikateľské operácie, pri ktorých sa pouţíva kapitál (majetok) sústredený prostredníctvom pasívnych bankových operácii. Za aktívne bankové činnosti sa spravidla povaţujú:

a/ úverové operácie b/ investičné činnosti bánk

c/ ostatné činnosti bánk (factoring, forfaiting, leasing).

Druhy aktív:

a/primárne rezervy - povinné

- pracovné

b/sekundárne rezervy (krátkodobé cenné papiere: pokladničné poukáţky a komerčné papiere)

Úverové operácie

Poskytovanie úverov patrí k základným aktivitám obchodných bánk. Najčastejší spôsob členenie úverov je podľa času:

- krátkodobé - strednodobé - dlhodobé.

Osobitnú skupinu tvoria devízové úvery.

Základné typy krátkodobých úverov:

1. kontokorentný úver 2. revolvingový úver

3. zmenkový úver – vystupuje vo formách:

a/ eskontný – ide o poskytnutie peňaţného úveru banke

26

b/akceptačný – ide o poskytnutie dobrého mena banky c/avalový – ide o poskytnutie mena banky.

4. lombardný úver na:

a/ cenné papiere b/ tovar

c/ pohľadávky

d/ drahé kovy a iné cennosti 5. účelový úver

Strednodobé a dlhodobé úvery (v praxi terminované úvery)- vystupujú vo forme:

a/ emisnej pôžičky b/ úverového úpisu c/ hypotekárneho úveru

d/ účelových a strednodobých a dlhodobých úverov

a/ emisná pôžička – priama pôţička podnikateľskému subjektu. Emitent sa emisiou dlhopisov obracia na ekonomickú verejnosť so ţiadosťou o odkúpenie svojich dlhopisov.

Predaj dlhopisov si môţe podnik zabezpečiť sám alebo prostredníctvom banky a vtedy vzniká samotná emisná pôţička – ide o bankový úver (nejde o poskytnutie úveru na základe úverovej zmluvy).

b/ úverový úpis – úver sa poskytuje na základe podpísanej záväzkovej listiny – úverového listu. Táto listina je dôkazom o pohľadávke, nie je však cenným papierom, čo je nevýhoda, pretoţe ho veriteľ nemôţe premeniť na likvidné prostriedky pred jeho splatnosťou.

c/ hypotekárny úver – úver poskytovaný bankou na záloh nehnuteľností. Patrí k najstarším druhom bankového úveru a banka ho poskytuje na základe dokladov o vlastníctve domov, pozemkov, prípadne hospodárskych budov. Zabezpečením môţu byť aj nehnuteľnosti, ktoré ešte len vznikajú, napr. výstavba nových bytových komplexov.

Pokiaľ je na základe vlastníctva nehnuteľnosti poskytnutý úver, hovoríme, ţe je na nehnuteľnosť uvalená hypotéka.

27 Investičné činnosti komerčných bánk

Banka ako veľký investor môţe nakupovať cenné papiere rôznych spoločností. Súbor cenných papierov sa volá portfólio. Okrem akcií, obligácií a ostatných cenných papierov sa v ňom nachádzajú i štátne pokladničné poukáţky. Slúţia na krytie štátneho rozpočtového dlhu, ale tieţ sa vydávajú pre ovplyvnenie veľkosti peňaţnej zásoby. Vydáva ich centrálna banka.

Pri tvorbe portfólia banka neustále obchoduje s cennými papiermi – niektoré predáva, iné kupuje. Pri obchodovaní môţe sledovať dva ciele:

- investičný - špekulačný.

Investičný cieľ znamená, ţe banka investuje do cenných papierov dlhodobejšie – ukladá do nich svoje prostriedky s motívom pravidelného vysokého výnosu spojeného s malým rizikom.

Špekulačný cieľ znamená, ţe banka kupuje cenné papiere väčšinou iba krátkodobo – na niekoľko hodín, dní, prípadne týţdňov, aby ich v najvýhodnejšom bode trhovej ceny predala so ziskom.

Z iných hľadísk moţno obchody s cennými papiermi členiť:

1. podľa spôsobu vybavovania

- obchody na vysporiadanie – musia byť nahlásené do vopred stanoveného termínu, pričom

v najbliţší pokladničný deň sa uskutoční ich zúčtovanie.

- obchody priame – vyrovnávanie pohľadávok a záväzkov priamo medzi predávajúcim a kupujúcim.

2. podľa času realizácie

- promptné obchody – znamenajú uskutočnenie obchodu ihneď a dodania cenných papierov do niekoľkých dní po jeho uskutočnení.

28

- termínové obchody (futures) – uskutočnenie obchodu aţ po dohodnutej lehote.

Obchody s cennými papiermi môţe banka vykonávať buď priamo alebo prostredníctvom organizovaného trhu (burza CP, RM – systém Slovakia).

Ostatné aktívne operácie komerčných bánk

Banky uskutočňujú okrem úverových obchodov a investičných operácií aj ďalšie finančné – úverové obchody, ktoré vylepšujú portfólio banky a rozšírujú počet produktov banky a moţnosti financovania. Nazývame ich alternatívne formy dlhového financovania.

Medzi tieto produkty patria:

leasing – prenájom investičných zariadení , predmetov dlhodobej spotreby a iných predmetov uţívateľom za dohodnuté nájomné na určitú dobu.

factoring – odkup krátkodobých pohľadávok bankou z iniciatívy majiteľa bez spätného postihu.

forfaiting – odkup stredno a dlhodobých pohľadávok bez spätného odkupu.

LEASING

Leasing je jeden z nástrojov financovania investícií, zvláštny typ nájmu, kde si uţívateľ (nájomca) najíma tovar investičného charakteru na vopred stanovenú dobu za vopred stanovené poplatky, a to na základe nájomnej zmluvy s prenajímateľom alebo výrobcom za dohodnuté nájomné na určitú alebo neurčitú dobu. Zjednodušený prípad leasingu znázorňuje nasledujúca schéma:

Obrázok č.2: Základná schéma leasingovej transakcie 1

2 3

Dodávateľ Výrobca

Leasingová spoločnosť

Nájomca

29 Legenda:

1. Dodávka leasingového predmetu

2. Predaj leasingového predmetu leasingovej spoločnosti

3. Uzatvorenie leasingovej zmluvy medzi nájomcom a prenajímateľom

Klasický leasing je operácia, kde vystupujú tri strany – dodávateľ, prenajímateľ a nájomca.

Prenajímateľ kúpi od dodávateľa majetok a za určitú úhradu ho poskytne nájomcovi. Do leasingu je moţné zahrnúť aj štvrtý subjekt – peňaţný ústav, ktorý poskytuje prenajímateľovi garanciu pre prípad platobnej neschopnosti nájomcu hradiť nájomné. Túto zmluvu uzatvára nájomca s peňaţným ústavom. (Hyránek E, Bikár M., Manaţment úverového financovania a úverových obchodov, 2010, Vydavateľstvo EKONÓM, Bratislava, 2010)

Z hľadiska vlastníctva poznáme dve základné skupiny: operatívny a finančný leasing.

Operatívny leasing – ide o typ leasingu, pri ktorom po skončení doby prenájmu dochádza k vráteniu prenajatého majetku prenajímateľovi. Podstatou operatívneho leasingu je, ţe prenajímateľ odovzdá leasingový predmet do uţívania nájomcovi a nájomca platí prenajímateľovi dohodnuté nájomné, v závislosti od podmienok uvedených v zmluve.

Základná charakteristika operatívneho leasingu je takáto:

 leasing sa obmedzuje iba na niektoré predmety,

 je krátkodobejší ako finančný leasing, doba prenájmu je obvykle tieţ kratšia ako doba ekonomickej ţivotnosti prenajatého majetku,

 náklady spojené s údrţbou, opravami a servisnými sluţbami prenajatého majetku hradí prenajímateľ,

 prenajímateľ ostáva vlastníkom prenajatého majetku,

 po skončení nájomnej doby prenajímateľ preberá prenajatý predmet naspäť,

 v prípade fyzického opotrebovania predmetu sa prenajatý predmet prenajímateľom vymení (revolvingový leasing).

(Hyránek E, Bikár M., Manaţment úverového financovania a úverových obchodov, 2010, Vydavateľstvo EKONÓM, Bratislava, 2010)

Finančný leasing – je dlhodobou záleţitosťou. Rozumie sa ním prenájom, pri ktorom dochádza po skončení doby prenájmu k odkúpeniu najatej veci nájomcom. Základná charakteristika finančného leasingu je takáto:

30

 leasing sa obmedzuje iba na určité predmety,

 je dlhodobejší ako operatívny leasing, doba prenájmu sa obvykle kryje s dobou ekonomickej ţivotnosti prenajatého majetku,

 náklady spojené s údrţbou, opravami a servisnými sluţbami prenajímateľ zmluvne prenáša na nájomcu,

 v zmluve je dohodnutá základná nájomná doba,

 investičné riziko nesie nájomca,

 po skončení nájomnej doby dochádza k prevodu vlastníctva na nájomcu.

FAKTORING

Je moderný finančný nástroj, ktorý sa udomácnil na domácom trhu ako jeden z beţných nástrojov financovania pracovného kapitálu hlavne v segmente malý a stredných firiem ako typický produkt financovania obchodu. Je to zmluvne dohodnutý priebeţný odkup krátkodobých pohľadávok, ktoré vznikli dodávateľovi v dôsledku nezaisteného dodávateľského úveru. Odkúpenie pohľadávok spravidla vykonáva špecializovaná faktoringová spoločnosť, a to buď formou regresného odkúpenia, pri ktorom v prípade nezaplatenia pohľadávky odberateľom má faktor spätný postih, t. j. právo vymáhať zaplatenie pohľadávky dodávateľom, alebo bezregresného odkúpenia, pri ktorom celé riziko nezaplatenia pohľadávky odberateľom nesie faktor, bez moţnosti spätného postihu dodávateľa. Rozhodnutie o regresnom alebo bezregresnom odkúpení závisí od kvality obchodného vzťahu a bonity odberateľa, ako aj dodávateľa.

Predpokladom faktoringu je vznik pohľadávky, vo vnútornom alebo v zahraničnom obchode. Ako vyplýva zo schémy 2, predávajúci dodá tovar, alebo sluţby a vyfakturuje ich (1), čím vznikne pohľadávka, ktorú predá faktorovi (2). Pohľadávku od dlţníka (odberateľa) vymáha faktor.

Obrázok č. 3: Základná schéma faktoringovej transakcie:

1

2 3

Predávajúci Faktor ^Kupujúci

31 Legenda:

1. dodávka tovaru, vystavenie faktúry

2. predaj faktúry faktoringovej spoločnosti (faktorovi) 3. inkaso faktúry, príp. vymáhanie pohľadávky

4. (Hyránek E, Bikár M., Manaţment úverového financovania a úverových obchodov, 2010, Vydavateľstvo EKONÓM, Bratislava, 2010)

FORFAITING

Je jedna z metód strednodobého, prípadne dlhodobého financovania vývozných úverov, a to pomocou odpredaja vývoznej pohľadávky zaistenej vhodnými zaisťovacími dokumentmi. Forfaitingom sa označuje odkúpenie stredne a dlhodobých pohľadávok ,vznikajúcich pri vývoze, eventuálne dovoze na úver, pričom subjekt odkupujúci pohľadávky (forfaiter), zvyčajne banka alebo finančná inštitúcia, nemá moţnosť uplatniť spätný postih voči vývozcovi, ak pohľadávka nie je dovozcom riadne a včas zaplatená.

Forfaitér stanoví vlastné podmienky, určujúce pomery na trhu a vlastným odhadom riziká spojené s jednotlivými transakciami. Vývozca dostáva zaplatenú svoju pohľadávku forfaitérom a úverové riziko ako i ďalšie riziká spojené s danou pohľadávkou prechádzajú plne na forfaitéra. Pri forfaitingu sa odkupujú jednotlivé pohľadávky, pričom odkúpenie pohľadávok prebieha na tzv. diskontnej báze, čo znamená, ţe forfaitér vypláca pohľadávku ihneď pri jej odkúpení a zráţa si svoju odmenu, t. j. určitý diskont a príslušné poplatky. Pre predávajúceho sa tak forfaiting javí ako obchod v hotovosti. Pohľadávky, ktoré sa odkupujú, musia spĺňať isté náleţitosti:

 musia byť zabezpečené vlastnou alebo cudzou zmenkou, akreditívom alebo bankovou zárukou,

 splatnosť pohľadávok nesmie byť kratšia ako 90 dní,

 pohľadávky musia byť vo voľne zmeniteľných menách.

32 Obrázok č. 4: Priebeh operácií pri forfaitingu

1

2

4 5 6 7 3 3 7 8

Legenda: 8

1. základná zmluva 2. dodávka tovaru 3. odovzdanie zmenky 4. zmluva o forfaitingu 5. započítanie zmenky 6. realizácia forfaitingu

7. inkaso zmenky pri splatnosti 8. úhrada zmenky pri splatnosti

Podnet na realizáciu forfaitingových operácií vychádza od vývozných firiem. Základom tuzemského zmluvného vzťahu je vzťah medzi firmou a forfaitingovou spoločnosťou, ktorá vystupuje ako sprostredkovateľ. (Hyránek E, Bikár M., Manaţment úverového financovania a úverových obchodov, 2010, Vydavateľstvo EKONÓM, Bratislava, 2010)

2.2 Úverové operácie

Úvery a ich členenie

Hlavná činnosť komerčnej banky spočíva v poskytovaní úverov. Banka ako veriteľ poţičiava peniaze, za čo dostáva odmenu v podobe úroku. Správne odhadnutie klienta, jeho podnikateľského plánu a posúdenie jeho schopnosti splácať v budúcnosti úver je pre banku ţivotne dôleţité. Záleţí od toho úspešnosť banky, ktorá verí, ţe poţičané

Vývozca Dovozca

Forfaitér Záručná banka

33

prostriedky sa jej včas vrátia. Totiţ riziko, ţe klient v dohodnutom čase peniaze nevráti, vţdy existuje. Aj po preverení klienta a zoznámení sa s potrebnou dokumentáciou úverového prípadu záleţí na skúsenostiach a dobrom odhade bankára, či úver poskytne alebo nie. (Kudzbel, M.,Bankovníctvo, 2000, Marada Capital Services, Bratislava, 2000) Banky poskytujú svojim klientom celý rad bankových úverových produktov, ktoré moţno členiť z rôznych hľadísk:

 Druh. Môţe ísť o klasické, kontokorentné, hypotekárne, eskontné, zmenkové, lombardné, medzinárodné a pod.

 Účel úveru. V rámci účelu moţno úvery členiť na prevádzkové, investičné, preklenovacie, exportné, importné, hypotekárne a pod. Úvery sa môţu poskytovať aj bez účelu, predovšetkým pôjde o krátkodobé spotrebné úvery pre občanov.

 Príjemca úveru. Príjemcom úveru môţu byť rôzne subjekty, a to právnická osoba, fyzická osoba, podnikateľ, obyvateľ, štát, obec a pod.

 Dĺžka obdobia do splatnosti úveru. Časový horizont sa najčastejšie pouţíva na účely členenia. Pôjde predovšetkým o krátkodobé úvery do jedného roka, strednodobé od jedného roka max. do štyroch rokov a dlhodobé nad štyri roky.

Niekedy sa uplatňuje na účely rozlíšenia strednodobých a dlhodobých úverov hranica päť rokov.

 Spôsob zabezpečenia. Podľa spôsobu zabezpečenia členíme úvery na zabezpečené a nezabezpečené.

 Mena. Úvery je moţné uzatvárať v rôznych menách.

 Spôsob čerpania úveru. Čerpanie úveru môţe byť jednorazové, postupné, variabilné, flexibilné a pod.

 Metóda splácania istiny a úroku. Jednorazové splácanie, splácanie v splátkach.

 Platobná disciplína. Pôjde predovšetkým o neklasifikované, resp. štandardné úvery, ale najmä tzv. klasifikované, kam moţno zaradiť štandardné s výhradou, neštandardné, pochybné a sporné a stratové.

 Poskytovateľ úveru. Podľa toho, o aký bankový subjekt, alebo skupinu bánk ide.

 Poskytovateľ záruky. Záruku môţu poskytovať rôzne subjekty – štát, banka, nebankový subjekt. (Hyránek E, Bikár M., Manaţment úverového financovania a úverových obchodov, 2010, Vydavateľstvo EKONÓM, Bratislava, 2010)

34

Obrázok č. 5: Rozdelenie všeobecných bankových úverov

Kontokorentný úver Akceptačný úver

Eskontný úver Aval úver

Lombardný úver Spotrebný úver

Reálny úver Komunálny úver

Úver zabezpečený emisiou dlhopisov ( Makúch, J.: Komerčné banky, Elita, Bratislava 1994, s.47)

Kontokorentný úver

Je poskytovaný na tzv. kontokorentnom účte. Jeho zostatok môţe prechádzať do debetu.

Moţno ho čerpať automaticky aj v prípade, ţe na účte nie je dostatok prostriedkov.

Obsahom úverovej zmluvy kontokorentného úveru sú minimálne tieto náleţitosti:

- dohodnutý úverový rámec,

- podmienky prekročenia úverového rámca, - doba splatnosti,

- výška a spôsob stanovenia úrokovej sadzby, - zabezpečenie úveru.

Krátkodobé a strednodobé úvery

Finančné vypoţičiavanie Pôţička peňazí

Prepoţičiavanie mena

Dlhodobé úvery

35

Kontokorentný úver je krátkodobý, tzn. ţe zmluva sa na dobu dlhšiu ako jeden rok neuzatvára. V prípade, ţe nenastanú problémy so splatnosťou, úver sa automaticky prolonguje na ďalšie obdobie, teda vţdy o jeden rok. Úrok je stanovený percentuálnou ročnou úrokovou sadzbou.

Modifikáciou kontokorentného úveru je revolvingový úver. Poskytuje sa len dobrým klientom, ktorí opakovane potrebujú získať úvery na rovnaké účely. Banka poskytuje klientovi revolvingový úver na dohodnutý limit peňaţných prostriedkov. V prípade potreby čerpania prostriedkov nad rámec dohodnutého úverového limitu sa otvára nový úver. (Kudzbel, M.,Bankovníctvo, 2000, Marada Capital Services, Bratislava, 2000)

Zmenkové úvery

Zmenkové úvery sú zaloţené na existencii a zvláštnostiach zmenky ako cenného papiera.

Ich vyuţitie moţno uplatniť ako:

- úverový prostriedok – slúţi na poskytovanie obchodného úveru, odberateľ zaplatí pri prevzatí tovaru od dodávateľa zmenkou,

- platobný prostriedok – dlţník môţe veriteľovi zaplatiť tým, ţe zmenkové práva zo zmenky, ktorej je majiteľom, prevedie na neho indosamentom,

- zabezpečovací prostriedok – zmenku ako cenný papier moţno dať do zálohy, - prostriedok na získanie likvidných peňazí – odkúpenie pohľadávky na túto činnosť

špecializovanými firmami a bankami,

- prostriedok na získanie hotových peňazí – dlţník podpíše zmenku banke alebo súkromnej osobe a tí poţičajú hotové peniaze proti finančnej zmenke.

Členenie zmenkových úverov:

Zmenkový úver

Eskontný Akceptačný

36

Eskontný úver – banka ho poskytuje klientovi prostredníctvom odkupovania zmeniek pred ich splatnosťou zo zráţkou úroku. Lehota poskytnutého úveru je doba od nákupu zmeniek do doby ich splatnosti. Veriteľom je banka. Banka nakupuje zmenky od ich majiteľa, príp.

od osoby ktorá nadobudla zmenku ako posledný právoplatný indosant po prípadnom indosamente. Výška úveru je suma vyznačená na zmenke.

Obrázok č. 6: Schéma postupu eskontného úveru

3 2

1

Kde:

1. Odberateľ vydá vlastnú zmenku a odovzdá ju dodávateľovi

2. Dodávateľ zmenku predá banke, banka eskontuje zmenku, vyplatí dodávateľovi zmenkovú sumu zníţenú o diskont

3. Banka predloţí zmenku v deň jej splatnosti na úhradu odberateľovi

(Hyránek E, Bikár M., Manaţment úverového financovania a úverových obchodov, 2010, Vydavateľstvo EKONÓM, Bratislava, 2010)

Akceptačný úver – banka akceptuje zmenku, ktorú na ňu vystaví jej klient, a to v sume a lehote dohodnutej v úverovej zmluve. Banka neposkytuje dlţníkovi platobné prostriedky.

Lombardný úver

Je typ krátkodobého úveru, ktorý poskytujú banky podnikom na financovanie potreby obeţného majetku. Suma povoleného úveru, dĺţka úverového obdobia a cena úveru sú pevne dohodnuté v úverovej zmluve. Cena lombardného úveru je obvykle niţšia ako cena kontokorentného úveru a vyššia ako pri eskontnom úvere. Okrem bonity dlţníka a kvality zábezpeky ju ovplyvňujú aj ďalšie výdavky spojené s úschovou, riadením príp. s jej speňaţením. Úrokové náklady je povinný dlţník uhradiť banke bez ohľadu na skutočnosť, akú sumu úveru vyuţil na pôvodné stanovený účel. Ďalším charakteristickým znakom je,

Banka

Odberateľ Dodávateľ

37

ţe na rozdiel od iných účelových krátkodobých úverov musí byť zabezpečený konkrétnym obchodovateľným majetkom dlţníka – lombardom. V prípade, ţe si dlţník neplní svoje záväzky vyplývajúce z uzavretej úverovej zmluvy, môţe banka lombard speňaţiť a z výnosov uhradiť svoju pohľadávku vrátane úrokov. Podľa charakteru zaloţeného majetku dlţníka moţno rozlišovať rôzne druhy lombardného úveru, napr. lombardný úver na cenné papiere, zmenky, pohľadávky, záväzky, drahé kovy a pod.

V úverovej praxi obchodných bánk prišlo postupne k širšiemu vyuţívaniu tzv. nepravého lombardného úveru, t. j. k vyuţívaniu účelových pôţičiek v tých prípadoch, keď účelové pouţitie toho ktorého krátkodobého úveru sa viaţe na príslušný lombard. To umoţňuje základné členenie krátkodobých úverov na úver na zásoby tovaru, úver na pohľadávky, úver na nákup cenných papierov, príp. iné modifikácie. K nim môţeme zaradiť úver na preklenutie krátkodobého deficitu v tvorbe pohotových peňaţných prostriedkov, úver na výplatu miezd, príp. iné druhy krátkodobých úverových výpomocí. Ich poskytnutie banka v plnom rozsahu viaţe na preukázanie splatenia úveru vo veľmi krátkej dobe. (Hyránek E, Bikár M., Manaţment úverového financovania a úverových obchodov, 2010, Vydavateľstvo EKONÓM, Bratislava, 2010)

DLHODOBÉ ÚVEROVÉ FINANCOVANIE – vyuţívajú sa na financovanie potrieb dlhodobého investičného charakteru a sú viazané na investičný cyklus podniku. Účel úveru je viazaný na krytie kapitálových výdavkov plánovaných na získanie investičného majetku podniku.

Konzorcionálny úver

Na základe výsledkov previerky úverovej spôsobilosti ţiadateľa o úver banka konkretizuje čiastku povoleného úveru, ktorá v plnom rozsahu alebo len čiastočne pokrýva rozpočtované kapitálové výdavky na konkrétny investičný projekt. Predpokladá konkretizáciu kapitálových výdavkov na konkrétny investičný projekt, ktorého realizáciu zabezpečuje obvykle novovytvorený podnikateľský subjekt. Súčasne sa vytvorí sprostredkovateľská organizácia, ktorá prevezme na seba zodpovednosť za financovanie realizácie investičného projektu na báze uzavretia úverovej zmluvy s konzorciom veriteľov a obchodnej zmluvy s novovytvoreným podnikom. Projekt musí ponúknuť konzorciu veriteľov dostatočné záruky na splatenie úverov plánovaným objemom budúcich výkonom. Splátkový plán predpokladá rozloţenie splátok, ktoré zodpovedá plánovaným

38

moţnostiam generovať tvorbu finančných zdrojov na ich úhradu realizáciou výkonných činností.

Emisný úver

Charakterizuje úver poskytnutý bankou odkúpením podnikových obligácií, ktoré dlţník emituje za účelom jeho získania. Emitent sa emisiou podnikových obligácií zaväzuje, ţe poskytnutý úver splatí a uhradí úrok z úveru do stanoveného termínu. Čiastka poskytnutého úveru zodpovedá súčtu nominálnych hodnôt emitovaných obligácií alebo iných dlţobných listín dlţníka. Predmetný úver patrí do skupiny listinných úverov. Pre veriteľa má takáto listinná pohľadávka výhodu v tom, ţe umoţňuje odpredať obligáciu pred lehotou splatnosti. Slúţi tieţ ako dôkaz o záväzku dlţníka oproti veriteľskej banke.

Výhodou pre dlţníka je skutočnosť, ţe môţe získať úver vo väčšej čiastke buď priamo vo veriteľskej banke, ktorá odkúpi celú emisiu alebo predajom obligácií na primárnom trhu priamym investorom. (POLIDAR, V.: Management úverových obchodu bank, Ekopress Praha 1999)

Úver na záväzkovú listinu

Predstavuje alternatívu emisného úveru, ktorý poskytujú banky na základe písomného záväzku podniku vyjadreného v úverovom liste alebo v úverovej zmluve. Spoločným znakom týchto úverov je, ţe sa poskytujú na väčšie čiastky, dlhšie obdobie trvania úverového vzťahu. Ide o úvery bez vyuţitia anonymného kapitálového trhu. Úver poskytne banka podniku na základe podpísanej záväzkovej listiny, ktorá upravuj čiastku poskytnutého úveru, splatnosť úveru, priebeh splatenia úveru a výšku úrokovej sadzby.

Úver na záväzkovú listinu umoţňuje lepšie prispôsobenie sa veriteľskej banky individuálnym podmienkam na poskytnutie úveru s ohľadom na dobu vyúverovania, čerpanie, splatenie úveru, úhradu úroku a spôsob zabezpečenia úveru. Nevýhodou úveru z hľadiska veriteľa je, ţe nemôţe na základe záväzkovej listiny speňaţiť svoju pohľadávku voči dlţníkovi. Výhodou pre dlţníka je skutočnosť, ţe nemusí zverejňovať svoju hospodársku situáciu. (POLIDAR, V.: Management úverových obchodu bank, Ekopress Praha 1999)

Sanačný úver

Vyuţíva sa v prípade, ţe finančné postavenie podnikov je ohrozené dlhodobo sa prejavujúcimi poruchami jeho platobnej schopnosti. Jeho vyuţitie je opodstatnené len