Bankovní institut vysoká škola Praha
zahraničná vysoká škola Banská Bystrica Katedra práva a spoločenských vied
Kriminalistická identifikácia osôb
Fornsic identification of person
Bakalárska práca
Autor: Miroslav Burgel
Právna administratíva v podnikateľskej sfére
Vedúci práce: JUDr. Simona Ferenčíková PhD.
Banská Bystrica 04/2012
Vyhlasujem, ţe som bakalársku prácu spracoval samostatne a s pouţitím uvedenej literatúry.
Svojím podpisom potvrdzujem, ţe odovzdaná elektronická verzia práce je identická s jej tlačenou verziou a som oboznámený so skutočnosťou, ţe sa práca bude archivovať v kniţnici BIVŠ a ďalej bude sprístupnená tretím osobám prostredníctvom internej databázy elektronických vysokoškolských prác.
V Iľanove dňa 24.04.2012 Miroslav Burgel
Poďakovanie
Touto cestou by som rád poďakoval vedúcej práce, JUDr. Simone Ferenčíkovej PhD. za rady, vecné pripomienkovanie a odborné vedenie pri písaní bakalárskej práce. Ďalej ďakujem svojej rodine, priateľke a známym za podporu počas celého štúdia. V Iľanove dňa 24.04.2012
Anotácia
BURGEL, Miroslav: Kriminalistická identifikácia osôb. [Bakalárska práca] Bankovní institut vysoká škola Praha, zahraničná vysoká škola Banská Bystrica. Katedra práva a spoločenských vied. Vedúca práce: JUDr. Simona Ferenčíková PhD. Rok obhajoby: 2012 Počet strán: 65
Bakalárska práca sa zaoberá vysvetlením pojmu kriminalistická identifikácia osôb a objasnením jednotlivých metód vyuţívaných pri identifikácii osôb. Práca je rozdelená na tri kapitoly. V prvej časti práca prináša ozrejmenie pojmu identifikácie vo všeobecnosti ako aj vysvetlenie pojmov kriminalistická stopa a kriminalistická identifikácia a taktieţ pohľad na tieto pojmy od viacerých autorov. Druhá časť práce je zameraná na samotné metódy individuálnej kriminalistickej identifikácie osôb, ktoré skúmajú fyzické vlastnosti osôb. Analyzovanie jednotlivých metód, ich klasifikáciu a spôsoby identifikácie pomocou jednotlivých metód. V tretej časti práca rozoberá funkčné dynamické vlastnosti osôb taktieţ nazývané behaviometrické. Jedná sa o vlastnosti, ktoré človek získava v priebehu ţivota. Popisnou metódou sú rozpracované metódy na skúmanie týchto vlastností a moţné spôsoby identifikácie na ich základe.
Kľúčové slová: kriminalistická stopa, kriminalistická identifikácia, skupinová identifikácia, individuálna identifikácia, daktyloskopia, DNA,
Annotation
BURGEL, Miroslav: Forensic identification of person. [Bachelor degree work]. The College of Banking in Prague, Foreign high school Banská Bystrica. Department of Law and Social Sciences. Supervisor: JUDr. Simona Ferenčíková, PhD. 2012. 65 p.
This bachelor thesis deals with the concept of forensic identification of persons and explaining the different methods used to identify individuals. The work is divided into three chapters. The first part provides clarification of the concept of identification in general terms and an explanation of forensic trace, and forensic identification, and also look at these concepts from several authors. The second part focuses on the actual methods of forensic identification of individual persons to examine the physical properties of persons. Analysing different methods of classifying and identifying ways of using different methods. In the third part, we analyze the dynamic functional properties of people also called behaviometrick. These are the qualities that a person obtains in life. Descriptive method is developed methods to study the properties and possible means of identification on them.
Keywords: forensic trace, forensic identification, group identification, individual identification, dactyloscopy, DNA
6
Obsah
ÚVOD ... 8
1 POJEM KRIMINALISTICKEJ IDENTIFIKÁCIE ... 10
1.1 IDENTIFIKÁCIA VO VŠEOBECNOSTI ... 10
1.2 KRIMINALISTICKÁ IDENTIFIKÁCIA ... 13
1.2.1 Kriminalistické stopy ... 13
1.2.2 Podstatné vlastnosti kriminalistickej identifikácie ... 14
1.2.3 Objekty kriminalistickej identifikácie ... 17
1.2.4 Kriminalistická identifikácia osôb ... 18
2 METÓDY INDIVIDUÁLNEJ IDENTIFIKÁCIE ... 21
2.1 PORTRÉTNA IDENTIFIKÁCIA ... 21
2.1.1 Pojem a kriminalistický význam ... 21
2.1.2 Zostavenie popisu osôb podľa vonkajších znakov ... 22
2.1.3 Identifikácia osôb podľa fotografie ... 25
2.2 DAKTYLOSKOPIA ... 27
2.2.1 Podstata a význam daktyloskopie ... 27
2.2.2 Vznik, druhy a výskyt daktyloskopických stôp ... 29
2.2.3 Vyhľadávanie a zaisťovanie daktyloskopických stôp ... 30
2.2.4 Kriminalisticko-daktyloskopická identifikácia ... 32
2.3 KRIMINALISTICKÁ ODOROLÓGIA ... 34
2.3.1 Pojem a kriminalistický význam odorológie ... 34
2.3.2 Identifikácia na základe odorologických stôp ... 35
2.4 KRIMINALISTICKÁ BIOLÓGIA ... 36
2.4.1 Pojem a význam kriminalistickej biológie ... 37
2.4.2 Analýza DNA v kriminalistike ... 38
2.5 KRIMINALISTICKÁ TRASOLÓGIA ... 40
2.5.1 Pojem podstata a objekty kriminalistickej trasológie ... 40
2.5.2 Charakteristika jednotlivých druhov trasologických stôp ... 42
2.5.3 Skúmanie trasologických stôp a identifikácia osôb ... 44
3 BEHAVIOMETRIKA ... 46
3.1 KRIMINALISTICKÁ LOKOMÓCIA ... 46
3.1.1 Pojem a význam v kriminalistike ... 46
3.1.2 Metodika identifikácie osôb pomocou videozáznamov ... 47
7
3.2 KRIMINALISTICKÁ IDENTIFIKÁCIA V INFORMATIKE ... 48
3.2.1 Digitálna stopa ... 49
3.2.2 Vyšetrovanie počítačovej kriminality ... 50
3.3 KRIMINALISTICKÉ SKÚMANIE RUČNÉHO PÍSMA ... 51
3.3.1 Teória kriminalistickej identifikácie ručného písma ... 51
3.3.2 Individualizácia ručného písma ... 53
3.3.3 Zaisťovanie a skúmanie sporného a porovnávacieho materiálu ... 55
3.4 KRIMINALISTICKÁ FONOSKOPIA ... 57
3.4.1 Pojem, význam a objekty kriminalistickej fonoskopie ... 57
3.4.2 Druhy a vznik a zaisťovanie fonoskopických stôp ... 58
3.4.3 Metódy skúmania fonoskopických stôp a odborné skúmanie ... 59
ZÁVER ... 62
ZOZNAM POUŢITEJ LITERATÚRY ... 64
8
Úvod
V dnešnej dobe je jedným z najzávaţnejších problémov nezamestnanosť a s tým spojené problémy ekonomického charakteru, čo v nemalej miere vplýva aj na kriminalitu.
S vývojom spoločnosti vznikajú aj nové formy a spôsoby páchania trestnej a inej spoločnosť ohrozujúce činnosti. Odhaľovaním a objasňovaním týchto protispoločenských činov sa zaoberá aj kriminalistika, ktorá musí neustále hľadať a rozvíjať svoje metódy v boji proti týmto neţiaducim činnostiam. No uţ zakladateľ francúzskej kriminalistiky Edmond Lockard, povedal, ţe kaţdá činnosť páchateľa na mieste činu zanechá stopu. To je základ, od ktorého sa odvíja kriminalistické skúmanie. Teda kaţdá prítomnosť človeka na nejakom mieste znamená spôsobenie zmeny tohto miesta. Môţe sa jednať o zmeny značné, badateľné uţ na prvý pohľad, ale aj zmeny veľmi nepatrné, také ktoré voľným okom nie je moţné rozoznať. Vtedy sa jedná o takzvané latentné stopy. S rozvojom vedy a techniky, sa dnes uţ mnohé stopy dajú jednoduchšie odhaliť a skúmať. Veľkým prínosom bolo dešifrovanie DNA kódu. Poznatky získané pomocou metód biologického skúmania často nie sú a ani nemôţu byť priamymi dôkazmi v trestnom konaní, ale mnohokrát sa jedná o určitý diel skladačky, slúţiaci k odhaleniu a usvedčeniu páchateľa trestného činu.
Vo všetkých spoločnostiach, minulých, súčasných tak aj budúcich dochádzalo a bude dochádzať k páchaniu trestnej činnosti. Páchateľov takýchto skutkov k tomu vedie nespočetné mnoţstvo dôvodov. Bakalárska práca, samozrejme nemá ambície sa týmito dôvodmi zaoberať. Jej podstatou je priblíţenie kriminalisticky relevantnej udalosti po jej spáchaní, teda po tom ako páchateľ miesto činu opustil. Kriminalistika, je vedný odbor, ktorý chráni spoločnosť pred trestnou činnosťou tým, ţe tieto činnosti odhaľuje, vyšetruje a predchádza im. Kriminalistiku môţeme chápať ako vedu a praktickú metódu kriminalistov.
Tému bakalárskej práce ,,Kriminalistická identifikácia osôb" som si zvolil sčasti preto, ţe ma táto téma ihneď oslovila a chcel som sa oboznámiť s pojmami a spôsobmi identifikácie osôb. Taktieţ som chcel porovnať reálne moţnosti identifikácie osôb s identifikáciami prezentovanými v rôznych televíznych seriáloch.
Cieľom mojej práce je poukázať a popísať kriminalistické metódy a teoretické zosumarizovanie poznatkov kriminalistiky vedúcich k individuálnej alebo skupinovej identifikácii. Existuje veľké mnoţstvo učebníc a odborných publikácií, nie len na celú tému kriminalistiky, ale aj na jednotlivé kriminalistické odvetvia, napríklad kriminalistická technika, kriminalistická metodika, kriminalistická metodika vyšetrovania, ktoré sa
9
zaoberajú postupom kriminalistov a pouţitím rôznych druhov kriminalistickej identifikácie podľa druhu trestného činu, ktorý je potrebné objasniť.
Bakalárska práca poskytuje čitateľovi stručné zhrnutie a priblíţenie týchto tém a charakteristiku od viacerých autorov. S ohľadom na danú metódu je zvolený obsah aj členenie práce. Práca najskôr objasňuje niektoré pojmy a definície, s ktorými pracujem v celej bakalárskej práci. Bakalárska práca je rozdelená do troch základných kapitol, pričom jadro tvorí hlavne druhá a tretia kapitola, kde sú charakterizované jednotlivé metódy pouţívané pri identifikácii osôb v kriminalistike. Prvá kapitola je venovaná vysvetleniu základných pojmov z teórie kriminalistických stôp a kriminalistickej identifikácie.
10
1 POJEM KRIMINALISTICKEJ IDENTIFIKÁCIE
V poslednej dobe sa potreba identifikácie stala veľmi frekventovaným pojmom. Ide o väčší záujem o túto problematiku zo strany spoločnosti a jedincov v nej a u ďalších nutnosť sa s týmto zaoberať kvôli praktickej činnosti, kedy pre ich potreby je nesmierne dôleţité odlíšiť od seba navzájom podobné javy, činnosti, procesy, potreby, záujmy, osoby, zvieratá, predmety a podobne. Vo väčšine prípadov sa jedná o ochranu určitých záujmov, napríklad spoločenských, štátnych, súkromných či komerčných. Nie je to tak úplne dávno kedy sa pojem identifikácie vyskytoval výsostne iba vo vojenskej a bezpečnostnej oblasti.
V dnešnej dobe sa identifikácii venuje veľmi veľká pozornosť, čo je dobré aj pre kriminalistiku ako takú nakoľko výskum nových metód je účelový aj v kriminalistike.
Novoobjavené metódy je tak moţné aplikovať v praxi na kriminalisticky relevantných udalostiach.
1.1 Identifikácia vo všeobecnosti
Pojem identifikácie je odvodený z pojmu identita - totoţnosť, úplná zhodnosť.
Stotoţnenie ,,jedného" s ,,druhým". Tento výraz súvisí s vývojom filozofického myslenia, logiky a matematiky. Slovo identifikácia sa veľmi často pouţíva ako moderný termín, ktorý súvisí s ďalším vecným kontextom a môţe predstavovať najrôznejšie významové zafarbenia. Pretoţe stále máme čoraz väčší záujem v svojej praktickej činnosti dôsledne rozlišovať a rovnako tak stotoţňovať najrôznejšie javy a ich prejavy, záujmy a potreby, akcie a činnosti, predmety, osoby a podobne potom podľa toho korigovať svoje ciele, spôsoby ich optimálneho dosahovania, vyuţitia, udrţania a zabezpečenie ich ďalšieho pozitívneho rozvoja. Pojem identifikácie bol spájaný, hlavne s vojenskými a bezpečnostnými aplikáciami. Vedecky orientovaná identifikácia sa spájala hlavne s kriminalistickými a forenznými disciplínami. Vďaka moderným technológiám sa môţeme v dnešnej dobe vo veľmi krátkej dobe stretávať s veľkým mnoţstvom neznámych osôb, vecí, javov a podobne, ktoré sa nachádzajú trebárs aj na opačnej strane Zeme. Informácie, ktoré získavame sú prostriedkom ku vzdelaniu, rozvoju osobnosti ako aj spoločnosti.
Trhová spoločnosť je orientovaná hlavne na hmotné statky, ale aj ,,nehmotné"
informácie sa stávajú veľmi cenným materiálom, ktorý je moţné výhodne speňaţiť, ale taktieţ potrebné chrániť. Väčšinou sú tieto informácie poskytované pomocou výpočtovej
11
techniky, a problém ochrany sa väčšinou transformuje do ochrany informačných systémov.
Človek môţe tieto informácie, produkty a sluţby získavať sprostredkovaným kontaktom, a takisto musí za ne rovnakým spôsobom aj platiť. Peňaţné príkazy pomocou internetu môţeme uskutočniť fyzicky v jedenej krajine a peniaze môţu byť pripísané na účet banky úplne inej krajiny. Pochopiteľne sa tak vynárajú opodstatnené otázky typu: jedná sa naozaj o osobu, ktorá má právo prístupu k informáciám, sluţbám alebo produktom? Nezneuţíva niekto identitu niekoho iného k svojmu neoprávnenému prospechu? Preto je potrebné rozlíšiť osoby oprávnené od neoprávnených. Okrem identifikácie osôb je moţné identifikovať aj ţivočíchy, predmety rastliny, a dokonca aj činnosti, poţiadavky a podobne.
Profesia identifikácie existuje v rade ďalších vedných odboroch a je vysoko špecializovanou a náročnou záleţitosťou (Rak, 2008, s. 34).
S pojmom identifikácia neodmysliteľne patrí aj pojem identita. Identita je povaţovaná za vzťah, ktorý formulujeme tak, ţe určitý objekt je identický s objektom iným. Medzi tieto objekty môţeme dávať znamienko rovnosti. Jeden objekt má rovnakú podstatu a zloţenie ako objekt druhý. Identita osoby je kombinácia biologických i psychických, vrodených i získaných individuálnych a špecifických vlastností. Na základe tohto faktu logicky vyplýva, ţe kaţdý z nás je identický práve sám so sebou. Podľa týchto zistení je moţné, kaţdú osobu identifikovať na základe vlastností, jej charakteristickým. Termínom identifikácie vo všeobecnosti myslíme, proces dokazovania alebo zisťovania identity alebo vyhodnotenie identity vo vzťahu k ďalším objektom. Jedná sa o proces porovnávania rôznych objektov na základe ich zhôd alebo rozdielov. Identifikácia osôb je zvláštnym a veľmi špecifickým prípadom, všeobecnej identifikácie a je moţná identifikácia z najrôznejších pohľadov, pouţívanie rôznych metód a algoritmov. Je moţné osobu identifikovať podľa jej fyzických, biologických alebo genetických charakteristík. Z kriminalistického a medicínskeho hľadiska je osobu moţné identifikovať aj podľa zranení, lekárskych zásahov a ich následkov. Jedná sa o napríklad o zlomeniny, implantáty kostí a kĺbov, voperované elektronické prvky. Základnú identifikáciu osôb teda môţeme rozlišovať pomocou nasledujúcich troch prístupov:
vlastníctva určitých vonkajších, pridelených charakteristík a vecí danej osobe
znalostí konkrétnej osoby
biometrických charakteristík ľudského tela a jeho prejavov
Vlastníctvo patrí k najrozšírenejšiemu spôsobu určovania vonkajšej identity človeka.
Osobe sú umelo prisvojované vonkajšie identifikačné znaky inými ľuďmi alebo si ich
12
vedome a dobrovoľne vyberáme a prisvojujeme. Zaraďujeme sem identifikačné znaky ako meno a priezvisko, osobné doklady, identifikačné čísla a kódy, identifikačné karty a čipy, biočipy. Osoby môţu byť identifikované aj tým, ţe dokáţu presvedčiť druhých o určitých individuálnych znalostiach, o ktorých sa predpokladá, ţe s nimi disponujú iba oni. Ako príklad môţeme uviesť napríklad prezývky, mená rodičov a prarodičov, dátumy a miesta narodenia, znamenia partnerovho zverokruhu a podobne. Identifikácia je dosť nespoľahlivá nakoľko niektoré osoby nepoznajú ţiadne informácie o svojich príbuzných alebo tieto informácie časom zabudli. Iné informácie sú zase známe širokému spektru osôb a tak slúţia iba na určité sociálne a spoločenské účely. Identifikácia na základe vlastníctva alebo znalostí nie aţ taká spoľahlivá, pretoţe to čo máme, nám môţe byť odcudzené alebo napodobnené, to čo vieme môţe byť odpozorované, uhádnuté alebo získané iným spôsobom. Oboje tak môţe byť zneuţité inými osobami, preto sa tieto dva identifikačné prvky spájajú dokopy, aby sa zabezpečila bezpečnejšia identifikácia. Najbezpečnejšia identifikácia je na základe biometrických charakteristík, kde je vedecky dokázané, ţe naše fyzické charakteristiky sú jedinečné a podľa nich je moţná identifikácia osôb s veľmi vysokým stupňom jedinečnosti. Túto identitu je potom takmer nemoţné absolútne napodobniť, pozmeniť alebo odcudziť (Rak, 2008, s. 48).
Obrázok 1 Základné spôsoby identifikácie osôb
Zdroj: Rak et al, 2008, s.48
13
1.2 Kriminalistická identifikácia
Jedná sa o teóriu o totoţnosti, individuálnosti a relatívnej stálosti objektov identifikácie a je to špecifická metóda poznávania v kriminalistickej praxi. Cieľom kriminalistov v procese identifikácie je vţdy zistiť alebo vylúčiť identitu určitého objektu, teda ho vytypovať a individualizovať. Úlohou identifikácie taktieţ môţe byť určenie, či jednotlivé časti pôvodne tvorili s určitým objektom jeden celok.
1.2.1 Kriminalistické stopy
Skôr ako začneme rozoberať kriminalistickú identifikáciu, musíme spresniť pojem kriminalistická stopa nakoľko kriminalistická identifikácia nadväzuje na túto tému.
Kriminalistická identifikácia sa zakladá na získavaní informácií zo stôp. Určujeme vzťahy medzi stopou a objektom, ktorý stopu mohol vytvoriť a následne individualizovať objekt, ktorý stopu skutočne vytvoril, alebo či skúmané časti pochádzajú zo stotoţňovaného objektu (Kováčová et al, 2005, s. 16). Kriminalistické stopy, tvoria základnú časť kriminalistiky. Pojem kriminalistická stopa vychádza filozoficky z teórie odrazu, ktorá učí, ţe pokiaľ na seba súčasne pôsobia dva alebo viac objektov, odovzdávajú si navzájom informácie o svojich vlastnostiach. V praktických príkladoch to pre nás znamená, ţe napríklad určitá zbraň preberá informáciu o odtlačku prstov osoby, ktorá zbraň pouţila a následne táto zbraň odovzdáva informáciu o sebe objektom, s ktorými bola vo fyzickom kontakte. Z tejto úvahy môţeme odvodiť, ţe akákoľvek kriminalisticky relevantná udalosť, vzniká na určitom mieste, v určitom čase, pôsobením určitého subjektu, na určitom objekte a z určitých príčin. Pre naše potreby sú preto dôleţité objekty ako osoba páchateľa, napadnutý objekt, pouţité nástroje, poškodená osoba a ďalšie objekty. Tieto objekty sa v priebehu udalosti, mechanicky stretávajú a dochádza pri tom k vzájomnému odovzdávaniu informácií z čoho vyplýva záver, ţe neexistuje kriminalisticky relevantná udalosť, kde by si objekty medzi sebou neodovzdali informácie vzťahujúce sa k druhým objektom (Dzurčanin, 2007, s. 15).
Kriminalistické stopy definuje viacero autorov odlišne a preto si uvedieme konkrétne príklady:
Podľa profesora Krajníka: ,,Za Kriminalistickú stopu povaţujeme takú zmenu, ktorá je skúmateľná kriminalistickými metódami“ (Krajník et al, 2005, s. 27).
14
Podľa profesora Poradu: ,,Kriminalistická stopa je akákoľvek zmena v materiálnom prostredí alebo vo vedomí človeka, ktorá súvisí príčinne, miestne alebo časovo s kriminalisticky relevantnou udalosťou, je zistiteľná, zaistiteľná a vyuţiteľná súčasnými metódami, prostriedkami a postupmi“ (Porada et al, 2001, s. 70).
Podľa profesora Strausa: ,,Za kriminalistickú stopu je povaţovaná kaţdá zmena v materiálnom prostredí alebo vo vedomí človeka, ktorá príčinne alebo aspoň miestne a časovo súvisí s vyšetrovanou udalosťou, obsahuje kriminalisticky alebo trestnoprávne relevantné informácie a zistiteľné informácie z nej sú vyuţiteľné pomocou prístupných kriminalistických, prírodovedných a technických metód, prostriedkov a postupov“ (Straus et al, 2006, s. 50).
Profesor Musil definuje kriminalistickú stopu nasledovne: ,,Kriminalistická stopa je kaţdá zmena, ktorá je v priamej alebo inej súvislosti s kriminalisticky relevantnými udalosťami, existuje najmenej od svojho vzniku do zistenia a je vyhodnotiteľná súčasnými kriminalistickými metódami a prostriedkami“ (Musil et al, 2004, s. 78).
V odborných literatúrach sú kriminalistické stopy definované takmer totoţne a preto môţeme tvrdiť, ţe neexistujú zásadné rozdiely vo výklade pojmu kriminalistické stopy.
Všetky kriminalistické stopy sú hmotné a rozlišujeme ich na látkové, pamäťové a mikrostopy. Kaţdá stopa má svoj kriminalisticko-technický a kriminalisticko-taktický význam. Kriminalisticko-technický význam spočíva hlavne v tom, ţe je moţné tieto stopy vyuţiť v procese kriminalistickej identifikácie a následne tak identifikovať osoby, ktoré tieto stopy vytvorili. Kriminalisticko-taktický význam spočíva predovšetkým v tom, ţe kriminalistická stopa poskytuje informácie o osobách, ktoré sa podieľali na konkrétnej udalosti, spôsobom prevedenia činu, ich fyzických schopnostiach, spôsobe príchodu a odchodu z miesta činu a podobne. Na základe týchto stôp určujeme napríklad či páchateľ miesto činu poznal, či sa na svoje konanie pripravoval, či mal spoločníkov a ďalšie kriminalisticko-relevantné informácie.
1.2.2 Podstatné vlastnosti kriminalistickej identifikácie
Kriminalistickú identifikáciu, chápeme ako kriminalistickú teóriu o totoţnosti, individuálnosti a relatívnej stálosti identifikovaných objektov. Pri kriminalistickej identifikácii sa zohľadňujú aj moţnosti súvisiace so zmenami identifikovaného objektu a preto musíme vychádzať zo zákonov dialektickej logiky, ktorá chápe totoţnosť ako vzťah.
15
Vzťah totoţnosti chápe dialektická logika ako vzťah medzi dvomi, alebo viacerými prejavmi toho istého objektu, ktorý môţe byť v rôznych formách. Stotoţňovanie sa týka nielen predmetov, ako materiálnych subjektov, ale aj prejavov ľudského myslenia a je moţné s nimi uskutočniť proces kriminalistickej identifikácie. Stotoţňovanie a zisťovanie sa skúma vo všetkých vedách no iba v kriminalistike sa pre tieto činnosti pouţíva spoločný pojem identifikácia. Iba tu sa objekty stotoţňujú tak, ţe sa zohľadňujú aj okolnosti ich zmien. V kriminalistike je pojem identifikácia veľmi dôleţitý a je oprávnene povaţovaný za najváţnejší pojem kriminalistiky (Šimovček et al, 1999, s. 47).
V kriminalistike môţeme identifikáciu rozlíšiť na dva základné typy a to skupinovú identifikáciu a identifikáciu, ktorá vedie k individuálnosti objektov. Pre kriminalistickú identifikáciu je najcennejšia individuálna identifikácia. Tá vedie k vyčleneniu objektu zo skupiny podobných objektov ako je rod, druh. Vyznačuje sa odhalením špecifických vlastností skúmaného objektu a vedie k takzvanej dovŕšenej kriminalistickej identifikácii.
Odhalené špecifické znaky alebo vlastnosti, potom vedú k stotoţneniu porovnávaného objektu so skúmaním. Pri trasologických stopách sa môţe jednať o určité jazvy, škrabance, poškodenia objektov, ktoré sa odrazia v stope a sú pre daný objekt jedinečné. Ak sa v stope neprejavil dostatok zhodných znakov, tvoriacich neopakovateľný súbor a podobne, nie je moţné stotoţňovaný objekt individualizovať. Takáto identifikácia ale môţe viesť k skupinovej identifikácii. Skupinová identifikácia vedie k identifikácii podľa rodov, druhov, skupín a podobne. Napríklad podľa trasologickej stopy bosej nohy, môţeme určiť pohlavie, výšku skúmanej osoby, no nie je moţné vyvodiť záver o identite na základe uskutočneného porovnávacieho skúmania. Skupinová identifikácia vedie k takzvanej nedovŕšenej kriminalistickej identifikácii alebo k zisteniu skupinovej príslušnosti (Šimovček et al, 2011, s. 59).
Kriminalistická identifikácia vychádza z poznania kriminalistických stôp, dekódovania v nich ukrytých kriminalisticky relevantných informácií, s cieľom dospieť k individualizácii a stotoţneniu určitého objektu. Individualizácia objektov je poslaním a zmyslom kriminalistickej identifikácie. Na zistenie totoţnosti osôb a predmetov, na základe ich zobrazenia v materiálnom prostredí, moţno pouţiť skúmanie pamäťových stôp i výsledky skúmania stôp látkových. Pri stotoţňovaní objektu vychádzame na základe vlastností, ktoré sú pre potreby individualizácie potrebné v danom fungujúcom systéme. K dôleţitým vlastnostiam patria také, ktoré vznikli náhodne a vyskytujú sa ojedinelo, sú značne variabilné, ľahko sa odráţajú v stope a ostávajú relatívne stále. Cieľom je určiť
16
vzťah objektu k stope, alebo stopy k objektu, ktorý ju vytvoril a stanovenie, ţe na určitej stope sa zobrazil daný objekt. Za kriminalistickú identifikáciu povaţujeme iba takú, pri ktorej uplatňujeme špecifické poznatky vypracované kriminalistikou a pouţívame špecifické metódy a prostriedky kriminalistiky (Krajník et al, 2005, s. 41).
Individuálnosť objektov vychádza z pojmu, ţe kaţdý materiálny objekt s relatívne stálymi priestorovými hranicami je individuálny a jedinečný. V kriminalistike iné ako materiálne objekty neskúmame. Variabilita dvoch materiálnych objektov je taká vysoká, ţe môţeme vylúčiť aby dva objekty mali všetky znaky a vlastnosti zhodné. Individuálnosť je odvodená tým, ţe kaţdý objekt je nositeľom veľkého počtu vlastností a počet moţných variácií týchto vlastností je takmer nekonečný, preto povaţujeme materiálne objekty za jedinečné. V kriminalistickej identifikácii nie je dôleţité odhaliť vlastnosti objektov, ale vytypovať také, ktoré pozostávajú zo špecifických znakov a nevyskytujú sa na inom objekte. Čím je vlastnosť atypickejšia, tým je vzácnejšia a naopak. V kriminalistike sa špecifické vlastnosti objektu nazývajú identifikačné znaky, markanty. Na tieto znaky pôsobia poveternostné, chemické, fyzikálne vplyvy, zmeny vzniknuté úmyselným zásahom páchateľa, poprípade zmeny, ktoré vznikli pouţívaním objektov. Aby sme zistili ich totoţnosť musia byť relatívne stále. Za relatívne stále povaţujeme objekty, ktoré nepodliehajú zmenám, a ktoré podstatne nemenia charakter objektu (Dzurčanin, 2007, s. 23).
Jednotlivý autori charakterizujú kriminalistickú identifikáciu nasledovne:
Profesor Porada uvádza, ţe ,,Kriminalistická identifikácia je proces, ktorým sa určuje vzťah medzi stopou a objektom, ktorý stopu skutočne vytvoril“ (Porada, 1997, s. 20).
Profesor Musil definuje kriminalistickú identifikáciu nasledovne: ,,Kriminalistická identifikácia, ktorej cieľom je vţdy stotoţnenie objektu, je porovnávanie materiálneho objektu s materiálnym alebo ideálnym odrazom jeho vlastností, a tieţ vzájomné porovnávanie ním znaleckých pevných častí“ (Musil et al, 1994, s. 91).
Podľa profesora Šimovčeka ,,Kriminalistická identifikácia je individuálna identifikácia, čiţe stotoţnenie určitého objektu s jeho odrazom v kriminalistickej stope na základe konkrétnych znakov charakterizujúcich vlastnosti daného objektu“ (Šimovček et al, 2011, s. 54).
Podľa profesora Krajníka: ,,Kriminalistická identifikácia je zistenie funkcie kriminalistickej stopy a objektov, ktoré stopu vytvorili“ (Krajník et al, 2005, s. 48).
17 1.2.3 Objekty kriminalistickej identifikácie
Za objekt v kriminalistickej identifikácii povaţujeme hmotný objekt, ktorý obsahuje určité znaky o sebe a tak, ţe je priestorovo určený a neopakovateľný kombináciou a variáciou, mnoţstva svojich vlastností. Na základe týchto znakov uskutočňujeme kriminalistickú identifikáciu. Rozlišujeme objekty odráţané, tie ktoré svoje znaky odrazili v materiálnom svete a odráţajúce sú také, ktoré prijali znaky odráţaných objektov. Takéto objekty môţu byť osoby, zvieratá alebo veci (Šimovček et al, 1999, s. 48). V priebehu kriminalistickej identifikácie vystupuje niekoľko objektov, ktorých rola a vzťah k vyšetrovanej veci sú rôzne. Aby nedochádzalo k nedorozumeniam, zaviedli sa jednotné terminológie ako preverovaný objekt, zisťovaný objekt a stotoţňujúci objekt. Za preverovaný objekt povaţujeme taký objekt pri ktorom existuje predpoklad, ţe má nejaký vzťah k vyšetrovanej udalosti, napríklad predpokladáme, ţe mohol vytvoriť stopu a preto ho podrobujeme kriminalistickej identifikácii, za účelom potvrdenia alebo vylúčenia z vyšetrovanej udalosti. Za zisťovaný objekt povaţujeme objekt, ktorý má jednoznačnú súvislosť s vyšetrovanou udalosťou. Môţe sa jednať o osobu, ktorá skutočne zanechala na mieste činu vzorku DNA. Zo začiatku tento objekt vystupuje iba ako abstraktná myšlienková predstava a aţ v poslednej fáze úspešnej identifikácie je preverovaný objekt stotoţnený, so zisťovaným objektom. Preverované a zisťované objekty môţeme označiť spoločným pojmom, stotoţňované objekty. Jedná sa o objekt, ktorý zobrazuje vlastnosti stotoţňovaného objektu a jeho prostredníctvom riešime otázku totoţnosti. Stotoţňované objekty môţu byť stopy trestného činu alebo porovnávacie materiály. Stopy trestného činu sú najdôleţitejším nositeľom informácií o zisťovanom objekte, ktoré súvisia s vyšetrovaným trestným činom. Porovnávací materiál je nositeľom informácie o stotoţňovanom objekte a je jeho zástupcom pri identifikácii. Súvisí s procesom vyšetrovania, nie priamo s trestným činom. Porovnávací materiál môţe mať povahu rôzneho druhu:
umelo vytvorený, ktorý vyhotovujú orgány činné v trestnom konaní. Má charakter ad hoc alebo ako evidenčný materiál. Ad hoc ku konkrétnemu identifikačnému prípadu, ako napríklad kontrolný odtlačok prsta, odobraný podozrivej osobe.
Evidenčný materiál vzniká ešte predtým ako nastane potreba identifikácie a vytvárame ho pri objektoch kde je predpoklad, ţe sa v budúcnosti budú podieľať na trestnej činnosti.
18
náhodne vzniknutý porovnávací materiál, taký ktorý nevytvorili policajné orgány poprípade znalci, ale ho len zaistili pre potreby kriminalistickej identifikácie. Nie je dôleţité či porovnávací materiál vznikol pred alebo po spáchaní trestného činu, ale je dobré keď nie je medzi vytvorením stopy a vznikom porovnávacieho materiálu veľký časový rozdiel. Patria sem napríklad ukáţky písma získané z prirodzene písaných listov, ktoré sú neskôr určené pre potreby kriminalistického skúmania ručného písma.
Bez porovnávacieho materiálu sa v kriminalistickej identifikácii takmer nezaobídeme, pretoţe identifikačné znaky zobrazené v stope nejde vôbec alebo len čiastočne porovnať so znakmi identifikovaného objektu in natura ( Musil et al, 2004, s. 117).
Schéma 1 Triedenie objektov v kriminalistickej identifikácii
Zdroj: Musil et al., 2004. s.119
1.2.4 Kriminalistická identifikácia osôb
Kriminalistických metód vyuţívaných k identifikácii osôb, vecí i zvierat je veľmi veľa a striktné rozdelenie na metódy vyuţívané iba pre potreby identifikácie, jednej z týchto skupín objektov nie je moţné. Jedná a tá istá metóda môţe slúţiť k identifikácii osôb no i k identifikácii zvierat a podobne. Pri identifikácii osôb sa, ale vynárajú otázky rozdielneho charakteru ako pri identifikácii zvierat či vecí. Jedná sa o otázky ako: Kto ste? Môţete to
19
dokázať? V kriminalistickom vyšetrovaní je otázka totoţnosti kľúčová, a nielen totoţnosti podozrivého. Pri pokusoch vypátrať a obţalovať páchateľov trestných činov kriminalisti musia najprv identifikovať obeť a aţ potom vylúčiť nevinných divákov. V dnešnej dobe tvorí zlatý štandard pri identifikácii osôb vyuţívanie pre kaţdého človeka jedinečnej DNA, ale aj mnohé iné techniky vrátane tradičných odtlačkov prstov, skúmania chrupu a analýz krvi stále hrajú dôleţitú úlohu (Platt, 2005, s. 43).
Existuje domnienka, ţe na kriminalisticky relevantnej udalosti páchateľ, vţdy zanechá určité stopy aj keď si ich sám nie je vedomý. Úlohou kriminalistov je tieto stopy vyhľadať, zaistiť a následne ich skúmanie, za účelom identifikácie osôb, pomocou markantov obsiahnutých v týchto stopách. Identifikačné markanty sú tie vlastnosti identifikovaného objektu, ktoré sa odrazili v stope a ich podstata spočíva jednak v ich relatívnej stálosti, originálnosti, v ich špecifikácii pre daný objekt a v ich moţnosti odhalenia a moţnosti porovnávacieho skúmania. Zobrazené markanty môţu mať charakter všeobecnej alebo špecifickej povahy. Pomocou všeobecných znakov môţeme zistiť skupinovú príslušnosť ako napríklad zistenie pohlavia osoby, pribliţný vek a podobne. Pre identifikáciu osôb, sú ale najdôleţitejšie špecifické znaky, ktoré obsahujú znaky individuálnosti charakteristické iba pre jednu, konkrétnu osobu. Individuálnosť znamená, ţe stopa získaná z miesta činu má rovnaký súhrn identifikačných znakov ako porovnávacia stopa od podozrivej osoby. V procese kriminalistickej identifikácie nie je moţné poţadovať a ani nie je účelné, aby sme ku konštatovaniu individuality osôb poznali všetky jeho vlastnosti. Stačí nám poznať ohraničený komplex, špecifických vlastností, ktorý je neopakovateľný u iných osôb. Čím sa určitá vlastnosť u osôb vyskytuje menej, tým sú pre potreby kriminalistiky vzácnejšie a naopak (Porada et al, 2010, s. 29).
,,Kriminalisticky relevantné sú najmä skupinové a individuálne vlastnosti páchateľa, ktoré sa odrazili v materiálnych a pamäťových stopách. Podľa okolností to môţe predstavovať:
oblasť prejavov morfologických znakov (odtlačky prstov a časti tela, odtlačky nôh a obuvi, časť vonkajších znakov), ktoré sú spravidla predmetom opisu,
oblasť prejavu pohybových aktivít (biomechanické aspekty ľudskej lokomócie a špecifických činností), ktoré sa prejavujú v materiálnych stopách,
oblasť prejavov ľudskej komunikácie (akustickej a grafickej, verbálnej a neverbálnej) vrátane obsahu a významu posunkovej reči, gestikulácie, mimiky a podobne,
20
oblasť prejavov biologických vlastností a znakov (zloţenie a druhová charakteristika telových sekrétov, extrémov a tkanív, trichologického materiálu, genetický kód a jeho prejavy pri analýze DNA, špecifický pach tela a podobne), oblasť prejavov a prítomnosti pohybových aktivít páchateľa zachovaných v podobe pamäťových stôp (vrátane poznatkov o jeho sociálnych kontaktoch a vzťahoch, demografických údajoch) a informácií, z ktorých je moţné uvedené vlastnosti a znaky odvodiť,
oblasť prejavov pomôcok pouţívaných páchateľom (doplnkov, nástrojov, zbraní, dopravných prostriedkov, odevu, obuvi, predmetov, ktoré niesol, odcudzil, odloţil a podobne)“ (Šimovček et al, 2011, s. 29).
21
2 METÓDY INDIVIDUÁLNEJ IDENTIFIKÁCIE
Za metódy individuálnej identifikácie môţeme povaţovať také metódy, ktoré sa zakladajú na skúmaní fyzických vlastností osôb. Ide o meranie a rozpoznávanie určitých charakteristík osôb, ktoré potom slúţia k individuálnej, poprípade skupinovej identifikácii.
Fyziologické charakteristiky sú tvorené telesnými údajmi ako DNA, odtlačok prsta, rôzne trasologické stopy a podobne. V praxi sa vyuţíva mnoho metód pre individuálnu identifikáciu osôb. Kaţdá z nich má určité výhody, pre ktoré sa vyuţívajú, ale existujú aj určité nevýhody. Preto je nutné zváţiť, akú metódu je vhodné pouţiť pre konkrétne praktické vyuţitie. Je dôleţité aby sme aplikovaním určitej metódy nezničili moţné dôkazné stopy vyuţívané pri skúmaní, pouţitím odlišnej metódy.
2.1 Portrétna identifikácia
Portrétna identifikácia je metóda kriminalistickej techniky, pomocou ktorej skúmame a opisujeme vonkajšie znaky človeka, s cieľom ich vyuţitia pri pátraní po osobách, pri zisťovaní totoţnosti neznámych osôb, mŕtvol a kostrových nálezov. Jedná sa o jedinú metódu kriminalistickej techniky, ktorá okrem materiálnych stôp, skúma aj stopy pamäťové.
2.1.1 Pojem a kriminalistický význam
Portrétna identifikácia osôb taktieţ označovaná ako identifikácia osôb podľa vonkajších znakov, patrí medzi najstaršie metódy identifikácie osôb. Podstatou tejto metódy je skúmanie a popisovanie vonkajších znakov osôb s cieľom ich moţného vyuţitia pri pátraní po osobách, alebo pri zisťovaní totoţnosti neznámych osôb. Kaţdá osoba je z antropologického hľadiska charakterizovaná súborom morfologických a metrických znakov. Spoločne sa tieto znaky označujú ako vonkajšie telesné znaky. Popisom a hodnotením týchto znakov sa zaoberá antropológia. ,,Antropologické metódy môţeme rozdeliť na:
antropometrické metódy - antropometria hodnotí znaky objektívnymi pomôckami a vyjadruje ich dĺţkovými mierami, obvody, oblúky, uhly, hmotnosti a podobne
22
somatoskopické metódy - skúmajú kvalitatívne charakteristiky, kedy somatoskopia študuje na základe pozorovania vývoj, veľkosť alebo chýbanie určitého znaku"
(Porada et al, 2001, s. 188).
Vonkajšie znaky človeka rozdeľujeme na:
anatomické znaky, kde patria znaky celkovej stavby tela, hlavy, tváre a ich častí, funkčné znaky, patria sem znaky, ktoré sa prejavujú napríklad pri pohybe svalov, charakteristická chôdza, gestikulácia, mimika,
zvláštne znamenia, jedná sa o určité znaky podľa, ktorých môţeme dané osoby ľahko odlišovať na základe rôznych tetovaní, bradavíc, materských znamienok, jaziev a podobne. Pre potreby kriminalistiky majú tieto znamenia význam predovšetkým vtedy , pokiaľ sú na beţne viditeľných miestach ako hlava, krk, ruky (Musil et al, 2004, s. 150).
Podľa subjektov, ktoré uskutočňujú popisovanie osoby, rozlišujeme úradný a laický popis. Úradný popis vzniká vyhotovením úradnej osoby ako kriminalistický technik, špeciálne k tomu vyškolený. Táto činnosť vyţaduje schopnosť cieľavedomého, sústredeného pozorovania a vnímania jednotlivých charakteristických znakov a podrobnú znalosť terminológie k čo najpresnejšiemu vystihnutiu jednotlivých charakteristických znakov. Úradný popis vzniká priamym pozorovaním a po vyhotovení sa stáva súčasťou kriminalistických evidencií. Obsahuje údaje ako telesná výška, hmotnosť, postava, zdanlivý vek, opis tváre, vlasov, čela, obočia, očí, uší, nosa, fúzov, úst a pier, zubov, brady, rúk a nôh, chôdze a drţanie tela, spôsob reči a znalosť jazykov, zvláštne znamenia a tetovania (Dzurčanin, 2007, s. 49). Laický popis získavame výsluchom svedka alebo poškodeného. Spravidla tieto osoby nemajú s odborným popisom osôb ţiadne skúsenosti a tak vyškolený pracovníci tento popis prevádzajú do terminológie úradného popisu. Pri laickom popise spravidla nezískame všetky údaje o páchateľovi, ale väčšinou svedkovia dobre popíšu zvláštne znamenia poprípade nápadné zvyky ako drţanie tela a podobne.
2.1.2 Zostavenie popisu osôb podľa vonkajších znakov
Ako sme uţ vyššie spomínali, popisy osôb môţeme rozdeliť na dva základné a to úradný taktieţ nazývaný kvalifikovaný opis a opis laický nazývaný aj nekvalifikovaný opis. Pri úradnom opise je zdrojom informácií o vonkajších znakoch samotná osoba poprípade jej fotografia, teda zdroj je priamy - objektívny. Výhodou je hlavne to, ţe ten kto
23
túto osobu popisuje, má moţnosť si dôkladne a zblízka prehliadnuť všetky údaje na potrebný popis osoby. Výsledkom je popis, ktorý sa zaznamenáva do formulára na opis osoby a detailne charakterizuje tieto údaje:
telesná výška, kde zaznamenávame presným meraním výšku osoby v cm, hmotnosť, ktorú zisťujeme presným váţením a pokiaľ je to moţné bez odevu postava, kde hodnotíme telesné proporcie, pričom rozlišujeme postavu slabú, strednú, zavalitú a silnú
zdanlivý vek, ktorý zaznamenávame pokiaľ osoba vyzerá nepomerne medzi skutočným a zdanlivým vekom
tvár, kedy zaznamenávame údaje ako jej tvar, farbu, plnosť a zvláštnosti tváre vlasy, opisujeme ich tvar, farbu, strih, hojnosť a ich zvláštnosti
čelo, popisujeme jeho výšku, šírku, klenutie a sklon, poprípade vrásky obočie, popisujeme tvar, dĺţku a farbu
oči, u očí sa opisuje farba dúhovky, postavenie očí, ich tvar a veľkosť očnej štrbiny uši, tvar ucha a jeho laloku
nos, popisujeme jeho výšku, profil chrbta, koreň nosa a hrot nosa fúzy, ich tvar, farbu, strih a hustotu
ústa a pery, ich tvar, šírku a veľkosť
zuby, kedy značíme iba poškodené, chýbajúce a opravované brada, popisujeme jej tvar spredu a z profilu
ruky a nohy, hodnotíme ich dĺţku v pomere k telu, pri nohách ich tvar do X prípadne do O a taktieţ meriame dĺţku chodidla,
chôdza, zaznamenávame údaje ako kolísavosť, vratkosť, krívanie, podopieranie sa palicou a podobne,
drţanie tela, ktoré môţe byť priame, nachýlené dopredu, dozadu alebo do strán spôsob reči a znalosť jazykov, zaznamenávame údaje o rýchlosti, koktavosti, gestikulácii a podobne,
zvláštne znamenia a tetovanie, ide o rôzne jazvy, bradavice, materské znamienka, tetovania a podobne (Krajník et al, 2005, s. 78).
24 Obrázok 2 Hodnotenie znakov tváre
Zdroj: Krajník et al, 2005, s. 80
Pri laickom popise najprv svedok popíše páchateľa tak, ako si ho zapamätal a tieto údaje sa potom zapíšu. Na základe výpovede svedka zostavujeme portrét a to dvojakými spôsobmi. Môţeme zostaviť predbeţný portrét na základe získaných údajov, ktorý potom predloţíme svedkovi, alebo ho zostavujeme spoločne s ním. Ak je svedkov viac, portrét vyhotovujeme s kaţdým zvlášť a je potrebné ešte pred týmto zostavovaním drţať svedkov izolovane aby nedochádzalo k vzájomnému ovplyvňovaniu. Na základe laického opisu môţeme vytvoriť:
25
grafický portrét osoby, ktorý vzniká kreslením podľa výpovede svedka. Aby sme dosiahli uspokojivý výsledok je potrebné aby portrét kreslil výtvarník, ktorý je schopný zaznamenať opisovanú tvár.
Plastický portrét osoby. Ide o spoluprácu svedka a sochára, ktorý vytvára plastický model tváre z vhodnej modelovacej látky.
Skladaný portrét osoby, ktorá je zaloţená na skladaní obrazu tvárových častí jednotlivými dielmi. Jednotlivé diely sú premietané na plátno a tvár je skladaná na základe výberu jednotlivých dielov svedkom. Výsledný obraz je potom ešte moţné rôzne korigovať, dokresľovať a upravovať.
Obrázok 3 Porovnanie skladaného portrétu a fotografie osoby
Zdroj: Krajník et al, 2005. s.82
Opis vytvorený pomocou výpočtovej techniky. Počítačové systémy pouţívané na zostavenie portrétu vychádzajú z fotografií skutočných osôb, ktoré sú rozdelené na niekoľko častí a následne sa skladajú. Je moţné aj doplnenie charakteristických znakov ako znamienka, jazvy a podobne. Tieto systémy sa neustále dopĺňajú a niektoré verzie obsahujú i rasovo odlišné typy tvárí (Musil et al, 2004, s. 155).
2.1.3 Identifikácia osôb podľa fotografie
Identifikácia osôb vykonávaná na základe fotografií, je rutinná záleţitosť kriminalistickej praxe. Pomerne beţne sa s ňou stretávajú pracovníci orgánov činných v trestnom konaní, pri zisťovaní totoţnosti osôb podľa osobných dokladov a v rade ďalších situácií. Táto metóda sa v kriminalistike vyskytuje pomerne často aj pri pátraní po hľadaných osobách, alebo pri osobách vystupujúcich s nepravými dokladmi. Cieľom tejto
26
identifikácie je zistiť či dve alebo viacero fotografií zobrazuje jednu a tú istú osobu, alebo či sa jedná o totoţnosť osoby na fotografii (Dzurčanin, 2007, s. 56).
Pri porovnávaní si musíme uvedomiť, ţe ľudská tvár je nesúmerná a zriedkavo sú vyhotovené fotografie s rovnakou polohou hlavy. Taktieţ si treba uvedomiť, ţe fotografie vyhotovené s dlhším časovým odstupom sú nevýhodné pri identifikácii, nakoľko za túto dobu vznikajú vrásky, posúva sa vlasová hranica, tvár sa môţe zväčšiť alebo zmenšiť a podobne. Pre potreby kriminalistiky sa vyhotovujú zvláštne druhy fotografie, takzvaná trojdielna kriminalistická fotografia, ktorú vyhotovujeme súbeţne s úradným opisom a daktyloskopovaním osoby. Fotografia zachytáva pohľad na hlavu fotografovanej osoby z troch smerov pohľadu. V ľavej časti je odfotografovaný pravý profil osoby a musí byť viditeľné ucho, nakoľko ucho má vysokú identifikačnú hodnotu. V dolnej časti sú uvedené evidenčné údaje o fotografovanej osobe. Stredná časť zachytáva pohľad na hlavu spredu a v pravej časti je trojštvrtinový ľavý profil. Fotografovaná osoba pritom má mať na sebe doplnky, ktoré beţne pouţíva ako sú okuliare, pokrývky hlavy a podobne. Niekedy sú tieto fotografie dopĺňané ešte fotografiou celej postavy. Tieto fotografie, sú potom evidované a slúţia svedkom a poškodením osobám, k vyhľadávaniu pravdepodobného páchateľa (Musil et al, 2004, s. 155).
Pre identifikáciu osôb na základe fotografií sa najčastejšie pouţívajú dve základné metódy a to metóda opisu a somatometrická metóda. Metódu opisu spočíva vo vyhľadaní charakteristických znakov jednotlivých častí tváre a vzájomného porovnávania. Súčasne určujeme ich rozdielnosť alebo zhodnosť. Metóda opisu je taktieţ moţné pouţiť vyhotovením opisu pomocou jednotného systému popisovania osôb, zvlášť u kaţdej fotografie. Vyhľadáme spoločné znaky a priamym porovnávaním skúmame fotografie.
Týmto pozorovaním je moţné zistiť celý rad totoţných znakov. Jediný rozdielny znak však totoţnosť vylučuje. Somatometrická metóda sa pouţíva v antropologických skúmaniach, pri zisťovaní rastových zmien osôb, vplyvom prostredia, práce, výţivy a športu na telesný stav človeka. V kriminalistickej identifikácii, je moţné túto metódu vyuţívať pokiaľ je tvár na oboch fotografiách rovnako situovaná. Taktieţ pri tejto metóde je dôleţitým identifikačným znakom ucho, ktoré relatívne nemení svoj tvar a charakteristiku (Šimovček et al, 1999, s. 127).
27
2.2 Daktyloskopia
Kriminalistický základ daktyloskopie spočíva na poznatkoch o ľudskej pokoţke. Koţa je obalová tkanina, ktorá vytvára vonkajší povrch tela a chráni ho proti vonkajším vplyvom. Je tvorená tromi typmi tkaniva, povrchovú vrstvu tvorí pokoţka (epiderm), pod ňou sa nachádza zamša, ktorá obsahuje cievy, ţľazy a chĺpky a najspodnejšia vrstva - podkoţné tkanivo, ukladá tuk a zaisťuje pruţnosť celého systému. Daktyloskopiu vyuţívame na identifikáciu predovšetkým páchateľov trestných činov a podozrivých osôb.
2.2.1 Podstata a význam daktyloskopie
Daktyloskopia, je druhou najstaršou metódou vyuţívanou v kriminalistickej praxi pre potreby identifikácie osôb. Princípy daktyloskopie, boli objavené uţ pred mnoho tisíc rokmi, ale ich platnosť nebolo moţné relevantne overiť, vyuţívala sa napríklad v čínskych kultúrach k verifikácii dôleţitých dokumentov. Čiastočne exaktne overené vyuţívanie daktyloskopie, pre potreby identifikácie osôb je známe od začiatku 19. storočia a koncom 19. storočia sa daktyloskopia stala najvýznamnejšou metódou identifikácie osôb a do pozadia odsunula dovtedy najviac vyuţívanú metódu antropometrickej identifikácie.
,,Daktyloskopia je charakterizovaná ako náuka o obrazcoch papilárnych línií vytvorených na vnútornej strane článkov prstov, na dlaniach a na prstoch nôh a chodidiel“ (Musil et al, 2004, s. 138).
Z kriminalistického hľadiska je dôleţité, ţe papilárne línie sa vyskytujú iba pri človeku a preto nález takýchto odtlačkov jednoznačne svedčí o ľudskom pôvode. Pri pohľade na našu koţu na dlani vidíme, ţe sa na nej nachádzajú rôzne záhyby a ryhy.
Najväčšie záhyby vznikajú pohybom kĺbov a svalov. Pri podrobnejšom pozorovaní dlane zbadáme okrem koţných záhybov, taktieţ drobné ryhy, ktoré prebiehajú neusporiadane všetkými smermi. Drobné ryhy tvoria rôzne slučky, vzory či závity a oddeľujú od seba jednotlivé papilárne línie. Tieto línie sú tvorené dvojitou radou hmatových bradaviek, ktoré nazývame papily. Pri pozorovaní od dlane k špičkám prstov vidíme, ţe na prvom článku prstu sú papilárne línie veľmi zle rozoznateľné a prebiehajú rovno alebo šikmo z jednej strany prstu na druhú. Na druhom článku prstu sú papilárne línie rozoznateľnejšie a vytvárajú jemné oblúčky. Na poslednom článku prstu sú papilárne línie vystupujúce a vzájomným kríţením vznikajú jedinečné obrazce zvané dermatoglyfy. Tieto útvary sú
28
tvorené spojením dvoch alebo viacerých typov vzorov, ktoré leţia vedľa seba napríklad oblúk a slučka.
Obrázok 4 Základné typy obrazcov papilárnych línií: a) vzor č.1 - oblúk, b) vzor č.2 - otvorená slučka vľavo, c) vzor č.3 - otvorená slučka vpravo, d) vzor č.4 - dvojdeltový vzor, e) vzor č.5 - uzavretá slučka vľavo, f) vzor č.6 - uzavretá slučka vpravo
Zdroj: Musil et al, 1994, s. 101.
Existujú tri zákonitosti, ktoré majú veľký význam pre spoľahlivú a jednoznačnú daktyloskopickú identifikáciu:
Zákonitosť individuálnosti hovorí, ţe na svete neexistujú dve osoby, ktoré by mali zhodné obrazce papilárnych línií. Uţ v počiatkoch daktyloskopie zistili, ţe z celkového počtu obyvateľstva na zemi nie je prakticky moţné, aby existovali dve osoby so zhodnými obrazcami papilárnych línií. Neskôr bolo matematicko- štatistickými metódami i kriminalistickou praxou potvrdené, ţe variabilita je taká veľká, ţe vylučuje rovnaké usporiadanie papilárnych línií dvoch jedincov. Na základe týchto zistení je moţné daktyloskopický obrazec povaţovať pre potrebu kriminalistiky za dostatočne individuálny (Dzurčanin, 2007, s. 34).
29
Zákonitosť nemennosti hovorí, ţe obrazce papilárnych línií ostávajú po celý čas ţivota človeka relatívne nemenné. Mikroskopickým pozorovaním rastu a vývojom papilárnych línií bolo zistené, ţe uţ od 4. embryonálneho mesiaca sa začínajú tvoriť zárodky, z ktorých sa v posledných mesiacoch tehotenstva stávajú patrné papilárne línie oddelené ryhami. Tento základ ostáva nezmenený po celý ţivot človeka.
Zákonitosť neodstrániteľnosti hovorí, ţe papilárne línie sú neodstrániteľné pokiaľ nie je odstránená zárodočná vrstva pokoţky takzvaná zamša. Znamená to, ţe ak odstránime papilárne línie z povrchu pokoţky bez odstránenia zárodočnej vrstvy, línie znovu dorastú do pôvodného tvaru a veľkosti. Mnoho prírodovedcov i kriminalistov, ktorý vykonávali veľa pokusov a pozorovaní, prišlo na rovnaký výsledok. A to, ţe aj rôzne mechanické poškodenie ako odrezanie, obrúsenie, poleptanie či spálenie zmení papilárne línie iba do určitej doby, kým sa rany nezahoja. Po tomto období sa papilárne línie dostávajú do pôvodného stavu. Aby sme odstránili tento identifikačný prvok vyţaduje sa zásah do zárodočnej vrstvy pokoţky, ktorý je veľmi ťaţko vykonateľný bez odbornej lekárskej pomoci, avšak po tomto odstránení vznikajú špecifické individuálne znaky, ktoré napomáhajú k identifikácii osôb.
2.2.2 Vznik, druhy a výskyt daktyloskopických stôp
Daktyloskopické stopy, vznikajú pomerne jednoduchým spôsobom, stačí aby sa pokoţka pokrytá papilárnymi líniami dotkla určitého predmetu a tak naň preniesla vzhľad obrazca papilárnych línií. Inak povedané daktyloskopické stopy vznikajú vzájomným pôsobením dvoch objektov, odráţaného a odráţajúceho, kedy odráţaným objektom je pokoţka pokrytá papilárnymi líniami a objektom odráţajúcim, je predmet na ktorom vzniká daktyloskopická stopa. Daktyloskopické stopy, môţu vzniknúť viacerými spôsobmi. Najčastejší spôsob tvoria stopy neviditeľné (latentné), poprípade horšie viditeľné kedy je pokoţka osoby relatívne čistá a odtlačok vzniká na čistý odráţaný objekt iba preneseným potu. Vznik viditeľných stôp je podmienený tým, ţe na odráţaný objekt sú prenesené nečistoty z pokoţky, týmto vzniká stopa navrstvená. Za typické nečistoty povaţujeme prach, rôzne farbivá, mastnoty, krv a podobne. Ďalšia moţnosť spočíva v odvrstvení odráţaného objektu, kedy pokoţka odstránila nejaké nečistoty. Najzriedkavejšie
30
sa vyskytujú plastické daktyloskopické stopy, vtisky do mäkkého materiálu ako je napríklad plastelína (Musil et al, 2004, s. 140).
Pri delení daktyloskopických stôp je dôleţitým kritériom počet identifikačných znakov obsiahnutých v stope. Na základe tohto kritéria poznáme stopy upotrebiteľné, čiastočne upotrebiteľné a neupotrebiteľné. Medzi upotrebiteľné stopy patria také, ktoré obsahujú minimálne 10 - 12 identifikačných znakov a slúţia ako dôkazný prostriedok po vykonaní identifikačného skúmania. Čiastočne upotrebiteľné stopy obsahujú od 7 do 9 identifikačných znakov, ktoré nám môţu poskytnúť informácie taktického charakteru a taktieţ na ich základe je moţné vylúčiť celý rad podozrivých osôb. Nemajú hodnotu v procese dokazovania. Neupotrebiteľné stopy obsahujú 6 a menej identifikačných znakov (Dzurčanin, 2007, s. 37).
Daktyloskopické stopy síce vznikajú jednoduchým spôsobom, ale pre vznik kvalitnej upotrebiteľnej stopy však musia byť splnené určité podmienky. Najdôleţitejšou podmienkou je existencia kvalitného odráţaného materiálu. Za najkvalitnejšie povrchy, na vznik daktyloskopických stôp zaraďujeme pevné, hladké povrchy ako sklo, keramické alebo lakované povrchy, niektoré plastové predmety a podobne. Menej vhodný povrch na vznik sú textilné nosiče a nevhodné sú hrubé a nasávacie povrchy. Pri výskyte daktyloskopických stôp platí, ţe sa môţu nachádzať na všetkých miestach, s ktorými prišla osoba na kriminalisticky relevantnej udalosti do styku. Pri latentných stopách, je potrebné vytipovať vhodné odráţajúce objekty a na nich preveriť ich existenciu. Vplyv na kvalitu stôp má aj prostredie v ktorom sa nachádza ako jeho teplota, vlhkosť, slnečné ţiarenie a podobne. Daktyloskopické stopy sú pomerne malé objekty a je veľmi jednoduché ich poškodiť či dokonca zničiť neodborným zásahom. Najmä pri latentných stopách platí, ţe sú veľmi ľahko prehliadnuteľné a taktieţ sa dajú ľahko poškodiť. Preto pri ich vyhľadávaní je potrebné špeciálne vlastnosti, skúsenosti a praktické schopnosti pracovníka, ktorý túto činnosť vykonáva.
2.2.3 Vyhľadávanie a zaisťovanie daktyloskopických stôp
Daktyloskopické stopy, ktoré sa vyskytujú na kriminalisticky relevantnom mieste, rozdeľujeme na viditeľné a neviditeľné. Kriminalistická technika vypracovala radu metód, ktoré pouţívame pri zaisťovaný daktyloskopických stôp. Medzi základné metódy patria fyzikálne metódy, chemické metódy a fyzikálno-chemické metódy. Pri ich voľbe je dôleţité určiť druh, kvalitu či charakter stopy a podobne.
31
Fyzikálne metódy patria medzi najpouţívanejšie a pracujú na princípe rozdielnej priliehavosti jednotlivých zloţiek potu k odráţajúcim predmetom. Odparok potu, ktorý ostáva na odráţajúcich predmetoch ma lepkavý charakter, na ktorý sa prichytávajú jemné práškové materiály a tým zviditeľňujú obrazce papilárnych línií. V súčasnej dobe, existuje veľké mnoţstvo daktyloskopických práškov no medzi najpouţívanejšie patrí argentorát, pozostávajúci z jemne mletého hliníka.
Tento prášok, je pomocou jemného štetca nanášaný na suchý a čistý predmet.
Vzniknutý obrazec je zreteľný, pretoţe argentorát sa zachytí iba tam kde ostala potno-tuková substancia. Ak je podozrenie, ţe by sme pri zaisťovaní niektorými technikami obrazec poškodili, vyvolané daktyloskopické stopy zaisťujeme fotograficky, aţ po tomto zaistení pouţijeme na zaistenie daktyloskopickú fóliu.
Daktyloskopická fólia obsahuje ţelatínovú vrstvu, ktorú pritlačíme na vyvolanú stopu a tým sa odtlačok v zrkadlovom obraze prenesie na ţelatínovú vrstvu (Dzurčanin, 2007, s. 38).
Chemické metódy sa pouţívajú k vyhľadaniu a zviditeľneniu daktyloskopických stôp pomocou chemických prvkov ako sú dusičnan strieborný alebo ninhydrin.
Tieto metódy, fungujú na princípe chemických reakcií medzi niektorou zloţkou potu a chemikáliou. Ninhydrin sa pouţíva k zviditeľneniu starších stôp na odráţajúcich materiáloch a reaguje s aminokyselinami, ktoré sú vylučované v pote.
Dusičnan strieborný, reaguje na základe solí obsiahnutých v odparkoch potu.
Zviditeľnené daktyloskopické stopy sú trvalého charakteru, ale dochádza k znehodnoteniu skúmaného materiálu (Musil et al, 2004, s. 141).
Fyzikálno-chemické metódy sa zakladajú na princípe zachytávania chemických zlúčenín v miestach, kde sa nachádza daktyloskopická stopa. Najčastejšie sa k týmto účelom pouţívajú jódové pary ale takisto aj kyanokrylátové pary. Jódové pary pracujú na princípe, ţe jód sublimuje čiţe sa mení z tuhého skupenstva na skupenstvo plynné a tým sa prichytáva na miestach kontaktu papliárnych línií.
Metóda kyanoakrylátových pár sa pouţíva na vyvolávanie latentných daktyloskopických stôp, na veľkom mnoţstve materiálov. Vyvolaný odtlačok je biely, pevný a stály (Dzurčanin, 2007, s. 39).
Po vyhľadaní daktyloskopických stôp, prichádza na rad ich zaisťovanie a to vykonávame nasledovnými spôsobmi: in natura (v pôvodnom stave), na daktyloskopickú fóliu, fotograficky alebo odlievaním. In natura sa zaisťujú stopy, ktoré sa dajú vrátane
32
odráţajúceho materiálu ľahko odobrať a takto zaslať k skúmaniu s predpokladom, ţe pri preprave nedôjde k ich poškodeniu. Môţeme tak zaistiť napríklad listinné zásielky, alebo predmety drobného charakteru ako peňaţenky, kreditné karty a podobne. Na daktyloskopickú fóliu zaisťujeme stopy, ktoré boli vyvolané na základe daktyloskopických práškov. Taktieţ sú tieto fólie spoľahlivým prostriedkom pri zaisťovaní prašných stôp, vlhkých či krvavých stôp. Fólie pozostávajú zo ţelatínovej vrstvy, na ktorej je ochranná fólia, pri pouţití odstránime ochranný list a ţelatínovú vrstvu pritlačíme na vyvolanú stopu.
Po zaistení opäť na ţelatínovú vrstvu pritisneme ochrannú fóliu tak aby medzi nimi nevznikli vzduchové bubliny. Fotograficky zaisťujeme, hlavne zviditeľnené daktyloskopické stopy a tejto metóde dávame vţdy prednosť, ak je to vyhovujúce podmienkam. K odfotografovaniu pouţívame technicky zodpovedajúce fotoaparáty, prispôsobené tejto práci. Hlavnou výhodou je, ţe túto metódu môţeme vykonávať opakovane bez poškodenia vyvolanej stopy. Odlievaním zaisťujeme stopy objemové, označované ako plastické daktyloskopické stopy. K odlievaniu poţívame špeciálne silikónové kaučukové hmoty, ktoré sú potom pruţné a dostatočne trvanlivé.
2.2.4 Kriminalisticko-daktyloskopická identifikácia
Kriminalistická identifikácia osôb v kriminalistickej daktyloskopii, znamená vyvodenie záverov, o zhode poprípade nezhode porovnávaných odtlačkov. Identifikačná hodnota daktyloskopických stôp má v procese identifikácie najvyšší identifikačný stupeň - individuálnosť identifikácie. Individuálnosť daktyloskopických stôp je taká jedinečná, ţe je moţné ju vyuţiť tam kde zlyhávajú aj také identifikačné metódy ako je DNA a to pri procese identifikácie jednovaječných dvojčiat. Niekedy môţu byť daktyloskopické stopy jednovaječných dvojčiat podobné, no podrobné skúmanie odhalí rozdiely uţ v základnom vzore (Šimovček, 2011, s. 93).
,,Daktyloskopia umoţňuje:
identifikáciu osôb, predovšetkým páchateľov trestných činov, podozrivých osôb a ďalších, podľa odtlačkov stôp nájdených na miestach kriminalisticky relevantných udalostiach,
identifikáciu takzvaných domácich osôb, to je osôb pravidelne sa vyskytujúcich na mieste kde sa stala kriminalisticky relevantná udalosť,
identifikáciu neznámych osôb, ktoré nechcú alebo nemôţu dokázať svoju totoţnosť,
33
identifikáciu neznámych mŕtvol, pokiaľ sú ešte v dostatočnej kvalite zachované ich obrazce papilárnych línií,
zistenie, či zaistená daktyloskopická stopa nebola vytvorená osobou, ktorá sa uţ v minulosti dopustila doposiaľ neobjasnenej činnosti,
výnimočné zistenie, ktorou časťou tela bola stopa vytvorená“ (Musil et al, 2004, s.
144).
Proces kriminalistickej identifikácie na základe daktyloskopických stôp, vychádza z obecných zásad kriminalistickej identifikácie a teda daktyloskopické stopy zaistené na kriminalisticky relevantných miestach sa porovnávajú, s kontrolnými odtlačkami prstov.
Uskutočniť identifikáciu priamo na mieste činu nie je moţné a preto je túto prácu potrebné ponechať odborníkom - daktyloskopom. Porovnávacie odtlačky prstov a ostatných papilárnych línií sa vyhotovujú pomocou daktyloskopickej černe. Čerň nanesieme na príslušnú časť pokoţky, ktorú následne pritisneme na príslušné miesto daktyloskopickej karty, poprípade na voľný list papiera ak sa jedná o identifikáciu tzv. domácich osôb.
Domáce osoby sú osoby, ktoré sa pravidelne zdrţiavajú na mieste kde sa stala kriminalisticky relevantná udalosť a ich porovnávacie vzorky sa vyhotovujú len za účelom vylúčenia zaistených stôp a tým zmenšenia počtu podozrivých osôb. Porovnávacie odtlačky domácich osôb sú hneď po vyhodnotení znehodnotené a nie sú ďalej evidované.
Ostatné odobraté porovnávacie vzorky sú archivované a stávajú sa súčasťou zbierky (Musil et al, 2004, s. 145).
V minulosti sa porovnávanie vykonávalo výhradne manuálne, jednalo sa o veľmi pracnú a časovo náročnú činnosť. Významný medzník nastal zavedením špecializovanej výpočtovej techniky, ktorá sa pouţíva dodnes. Tieto špecializované počítačové systémy porovnávajú hodnotenú daktyloskopickú stopu, s rozsiahlou databázou evidovaných osôb a stôp. Výsledkom, je ponuka najpravdepodobnejších stôp z databázy a daktyloskop, potom vizuálne porovná stopu s ponukou. Na základe týchto skutočností, určí prípadnú zhodu a spracuje znalecký posudok. V prípade záveru o zhode, môţeme na základe poznatkov o kriminalistickej identifikácii uviesť, ţe druhý odtlačok pochádza od tej istej osoby a nemôţe pochádzať od inej osoby. V prípade záveru o nezhode, môţeme uviesť, ţe odtlačok nevytvorila daná osoba (Krajník et al, 2005, s. 57).
34
2.3 Kriminalistická odorológia
Kriminalistická odorológia slúţi na identifikáciu osôb podľa pachu. Zaoberá sa skúmaním vzniku pachu, ako aj ich vlastnosťami a významom, vyhľadávaním, zisťovaním a skúmaním pachových stôp. Pach je odozva, čuchového ústrojenstva ako prítomnosť určitého mnoţstva molekúl vzduchu, schopnosť objektu uvoľňovať pach, určité mnoţstvo atómov molekúl vo vzduchu, ktoré svojím zloţením dostatočne charakterizuje objekt, z ktorého sa uvoľnil.
2.3.1 Pojem a kriminalistický význam odorológie
,,Kriminalistická odorológia sa zaoberá skúmaním identifikáciou osôb a vecí podľa pachu" (Musil et al, 2004, s. 185). Všetky látky za určitých podmienok majú schopnosť uvoľňovať zo svojho povrchu atómy alebo molekuly, ktoré charakterizujú ich zloţenie a tvoria tak podstatu najrôznejších pachov, či uţ prírodných alebo umelých. Pach, je úzko spätý s čuchom a ak je príjemný charakterizujeme ho ako vôňu, ak je nepríjemný je to zápach (Šimovček et al, 2011, s. 140). Predmetom kriminalistickej odorológie, je pach osôb a nie iných objektov, nakoľko kriminalistika nemá metódy na skúmanie a poznatky na individualizáciu objektov. Hlavný kriminalistický význam má skúmanie ľudského pachu.
Pod pojmom ľudský pach rozumieme pach osôb, vylučovaný potnými ţľazami, ktoré môţu byť potné ţľazy ekrinné zabezpečujúce termoreguláciu tela a potné ţľazy apokrinné, vylučujúce pot pri psychickom podráţdení. Podľa súčasných poznatkov je tento pach individuálny a nie je dedične podmienený čím je pachová stopa kriminalisticky cennejšia.
Preto potom na základe individuálnosti pachovej stopy existuje samostatná časť kriminalistickej techniky. Kriminalistickými stopami, v tomto prípade sú pachové stopy nachádzajúce sa na miestach kde sa daná osoba pohybovala. Taktieţ týmito stopami môţu byť predmety, s ktorými prišla osoba do kontaktu alebo oblečenie, ktoré mala na sebe.
Medzi pachové stopy mnohokrát patria aj stopy biologické, daktyloskopické (Krajník et al, 2005, s. 169).
Vznik odorologických stôp je v princípe veľmi jednoduchý, stačí keď sa časť ľudského tela dotkne ľubovoľného predmetu, prenesie naň určitý podiel potu a tým vytvorí pachovú stopu. Pachové stopy sú obecne charakterizované ako malé mnoţstvo hmoty a časovo nestále. Vyhľadávanie pachových stôp, je náročná činnosť a ich výskyt sa v podstate len predpokladá, nakoľko ľudskými zmyslami nie je moţné ich výskyt zistiť. Pri
