Bankovní institut vysoká škola Praha
zahraničná vysoká škola Banská Bystrica
Katedra ekonómie, oceňovania, spoločenských vied a práva
Uzatváranie medzinárodných zmlúv
The conclusion of international treaties
Bakalárska práca
Autor: Klaudia Textorisová
Právni administrativa v podnikatelské sféře
Vedúci práce: Katarína Donovalová JUDr.
Banská Bystrica Apríl 2014
Vyhlásenie
Vyhlasujem, ţe som bakalársku prácu spracovala samostatne a s pouţitím uvedenej literatúry.
Svojim podpisom potvrdzujem, ţe odovzdaná elektronická verzia práce je identická s jej tlačenou verziou a som oboznámená so skutočnosťou, ţe sa práca bude
archivovať v kniţnici BIVŠ a ďalej bude sprístupnená tretím osobám prostredníctvom internej databázy elektronických vysokoškolských prác.
V Hnúšti dňa 15.4.2013 Klaudia Textorisová
Poďakovanie
Týmto spôsobom chcem vysloviť poďakovanie JUDr. Kataríne Donovalovej za pomoc, odborné rady a pripomienky pri vypracovaní mojej bakalárskej práce.
V Hnúšti dňa 15.4.2014 Klaudia Textorisová
Anotácia
TEXTORISOVÁ, Klaudia: Uzatváranie medzinárodných zmlúv. [Bakalárska práca].Bankovní institut vysoká škola Praha, zahraničná vysoká škola Banská Bystrica. Katedra ekonómie, oceňovania, spoločenských vied a práva. Vedúci práce:
JUDr. Katarína Donovalová. Rok obhajoby: 2014. Počet strán: 55.
Bakalárska práca sa zaoberá uzatváraním medzinárodných zmlúv. Prvá kapitola je zameraná všeobecne na zmluvy, na proces ich vzniku a rôzne druhy týchto zmlúv, ako aj ich neplatnosť. Druhá kapitola je zameraná na zmluvy v podniku CSM a.s.
,konkrétne na kúpnu zmluvu. Analyzuje riziká,ktoré plynú z tejto zmluvy. Tretia kapitola prináša návrhy k obmedzeniu týchto rizík a následky, ktoré plynú z týchto rizík.
Kľúčové slová: medzinárodná zmluva, kúpna zmluva, riziko, kúpna cena, kupujúci, predávajúci, podnik
Annotacion
TEXTORISOVÁ, Klaudia: The conclusion of international treaties. [Bachelor thesis].
Bankovni institut vysoká škola Praha, zahraničná vysoká škola Banská Bystrica. Cathedral of economics, pricing, social sciences and law. Captain of thesis: JUDr. Katarína
Donovalová. Year of defense: 2014. Number of parties: 55.
Bachelor thesis is about conclusion of international agreements. The first chapter is focused generaly on contracts, the process of their formation and several types of these contracts, also their nullity. Second chapter is focused on contracts in the organisation CSM a.s., specifically on purchase contracts. It analyses the risks, which results from this contracts. The third chapter brings suggestions to eliminate risks and consequences, which results from these risks.
Key words: international treaty, purchase contract, risk, purchase price, buyer, seller, business
Obsah
Úvod ... 8
1. LEGISLATÍVNA ÚPRAVA MEDZINÁRODNÝCH ZMLÚV V PRÁVNOM PORIADKU SLOVENSKEJ REPUBLIKY ... 9
1.1 CHARAKTERISTIKA MEDZINÁRODNEJ ZMLUVY... 9
1.1.1 Medzinárodná zmluva ako prameň medzinárodného práva ... 9
1.1.2 Pojem medzinárodná zmluva ... 11
1.1.3 Viedenský dohovor o zmluvnom práve ... 12
1.1.4 Druhy medzinárodných zmlúv ...14
1.1.5 Základná zásada aplikácie medzinárodných zmlúv ...15
1.2 UZATVÁRANIE MEDZINÁRODNÝCH ZMLÚV...16
1.2.1 Príprava textu zmluvy ...16
1.2.2 Jazyk medzinárodnej zmluvy ...17
1.2.3 Jednotlivé časti zmluvy ...17
1.2.4 Schválenie textu zmluvy ...18
1.2.5 Overenie textu zmluvy ...18
1.2.6 Súhlas konajúcich strán byť viazaný zmluvou ...19
1.3 PREDPOKLADY VZNIKU PLATNEJ ZMLUVY A JEJ ÚČINKY ...20
1.3.1 Spôsobilosť zmluvných strán ...20
1.3.2 Predmet zmluvy ...20
1.3.3 Riadny prejav zmluvných strán ...21
1.3.4 Nadobudnutie platnosti ...23
1.3.5 Účinky platnej medzinárodnej zmluvy ...24
1.3.6 Účinky platnej medzinárodnej zmluvy na tretie štáty ...25
1.3.7 Výklad medzinárodných zmlúv ...26
1.3.8 Depozitár medzinárodných zmlúv a jeho funkcie ...27
1.3.9 Registrácia medzinárodných zmlúv ...28
1.3.10 Publikácia medzinárodných zmlúv ...29
1.4 NEPLATNOSŤ, ZÁNIK PLATNOSTI ZMLUVY ...29
1.4.1 Neplatnosť medzinárodnej zmluvy ...30
1.4.2 Zánik platnosti medzinárodnej zmluvy ...31
1.4.3 Prerušenie vykonávania medzinárodnej zmluvy ...33
Obsah
1.4.4 Procesný postup pri konaní o neplatnosti zmluvy, konaní o zániku platnosti a konaní o prerušení vykonávania medzinárodnej zmluvy .34 2. ANALÝZA UZATVÁRANIA MEDZINÁRODNÝCH ZMLÚV V PODNIKU.36
2.1 PODNIK A MEDZINÁRODNá ZMLUVA ...36
2.1.1 Dohodnutý obsah zmluvy ...37
2.1.2 Incoterms 2010 ( DAP) ...37
2.2 RIZIKÁ PLYNÚCE ZO ZMLÚV ...38
2.2.1 Komerčne riziká ...38
2.2.2 Politické riziká ...42
2.2.3 Osobitné druhy rizík ...43
3. ZHRNUTIE VÝSLEDKO ANALÝZY UZATVÁRANIA MEDZINÁRODNÝCH ZMLÚV ...45
3.1 OBMEDZENIE KOMERČNÝCH RIZÍK PRI MEDZINÁRODNÝCH ZMLUVÁCH ...45
3.2 OBMEDZENIE VPLYVU POLITICKÝCH RIZÍK ...48
3.3 OSOBITNÉ DRUHY RIZÍK A ICH OBMEDZENIE ...48
3.4 NÁHRADA ŠKODY AKO NÁSLEDOK NAPLNENIA RIZÍK ...50
Záver ...52
Zoznam pouţitých zdrojov ...54
8
Úvod
Téma mojej bakalárskej práce je venovaná uzatváraniu medzinárodných zmlúv. Rozpracovať túto tému som sa rozhodla z dôvodu, ţe ma veľmi zaujala.
Moţno aj v budúcnosti by som sa chcela venovať tomuto smeru a bliţšie sa sústrediť ,nielen na uzatváranie medzinárodných zmlúv, ale na medzinárodné právo všeobecne.
Myslím si, ţe táto téma ponúka široký výber rozpracovania tejto problematiky ,nakoľko aj v tejto pokročilej dobe existujú bariéry a problémy, ktoré sa nedajú dostatočne vyriešiť, ako napríklad rozdielna právna úprava v štátoch, ktoré sú subjektom medzinárodného práva.
Mojím cieľom práce je vymedziť legislatívnu úpravu zmlúv, priblíţiť zásady vzniku a zániku týchto zmlúv a definovanie moţných rizík pri uzatváraní medzinárodných zmlúv v podniku.
V prvej časti pribliţujeme legislatívnu úpravu medzinárodných zmlúv v právnom poriadku Slovenskej republiky, charakterizujeme medzinárodnú zmluvu a jej druhy. Opisujeme predpoklady, ktoré sú potrebné na vznik platnej medzinárodnej zmluvy, ale aj spôsoby a dôvody zániku týchto zmlúv. Svoju pozornosť sústreďujeme aj na Viedenský dohovor, ktorý je základom pre medzinárodné zmluvy.
V druhej časti charakterizujeme kúpnu zmluvu podniku CSM Tisovec a.s.
Bliţšie sa zameriavame na riziká, ktoré môţu vzniknúť pri alebo po uzatvorení zmlúv v skúmanom podniku.
Posledná časť je venovaná návrhom riešenia prostredníctvom, ktorých môţe v podniku dôjsť k obmedzeniu rizík, alebo následkom rizík plynúcich z týchto zmlúv.
9
1. LEGISLATÍVNA ÚPRAVA
MEDZINÁRODNÝCH ZMLÚV
V PRÁVNOM PORIADKU SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Základná úprava postavenia medzinárodných zmlúv v právnom poriadku Slovenskej republiky je obsiahnutá v čl. 1 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky č.
460/1992 ZB v znení neskorších predpisov a doplnkov.
Z tohto článku vyplýva, ţe Slovenská republika uznáva a dodrţiava všeobecné pravidlá medzinárodného práva, medzinárodné zmluvy, ktorými je viazaná a svoje ďalšie medzinárodné záväzky. Slovenská republika je viazaná aj primárnym a sekundárnym právom rovnako. ( Janku, Lantajová, 2011, s. 184)
1.1 CHARAKTERISTIKA MEDZINÁRODNEJ ZMLUVY
Základná charakteristika medzinárodnej zmluvy na rozdiel od medzinárodnej obyčaje je v tom, ţe medzinárodná zmluva má písanú formu. Medzinárodná obyčaj vznikla záväznými pravidlami správania sa štátov v ich vzájomných vzťahoch, ktoré vznikli počas dlhšieho časového obdobia a majú nepísanú formu.
1.1.1 Medzinárodná zmluva ako prameň medzinárodného práva
Počas dlhého obdobia vývoja medzinárodného práva vo svete si v ňom výsadné postavenie zachovala medzinárodná obyčaj, keďţe zodpovedá poţiadavkám ,ktoré štáty kladú na medzinárodné právo. Medzinárodné právo v období prevládajúcich obyčajových pravidiel nebolo kodifikované, malo prevaţne lokálnu povahu a skladalo sa jednak z dvojstranných a viacstranných zmluvných pravidiel a jednak z obyčajových pravidiel.
K zvyšovaniu významu medzinárodných zmlúv dochádza od začiatku 20.
storočia, najmä však po druhej svetovej vojne v dôsledku toho, ţe spôsob úpravy vzájomných práv a záväzkov prostredníctvom obyčajových pravidiel štátom uţ
10
prestáva vyhovovať. Vecných dôvodov na takúto zmenu bolo viac. Potreba adekvátne reagovať na zmeny systému povojnových medzinárodných vzťahov, nutnosť úpravy fungovania a vzniku medzinárodných medzivládnych organizácii ako nových subjektov medzinárodného práva, rastúci počet otázok prekračujúcich hranice jednotlivých štátov a vyţadujúcich si ich vzájomnú spoluprácu, napokon aj snaha riešiť výkladové a iné nezhody týkajúce sa pôsobenia obyčajových pravidiel. Na splnenie týchto úloh sú jednoznačne výhodnejšie medzinárodné zmluvy, ktoré štáty začínajú preferovať.
Medzinárodné zmluvy sa tak v priebehu 20. storočia stávajú hlavným prostriedkom úpravy nových oblastí medzinárodného práva, akými sú právo medzinárodných organizácií, právo ţivotného prostredia, kozmické právo, atómové právo a medzinárodné právo ľudských práv. Medzinárodné zmluvy sa stávajú aj nástrojom kodifikácie tradičných obyčajových odvetví medzinárodného práva, akými sú právo ozbrojených konfliktov, námorné právo, diplomatické a konzulárne právo ,právo medzinárodných zmlúv a pod. Reagujúc na tento vývoj Viedenský dohovor o zmluvnom práve z roku 1969 vo svojej preambule uznáva, čoraz väčší význam zmlúv ako prameňa medzinárodného práva.
V súčasnom období uţ medzinárodné zmluvy buď uţ všeobecne, alebo osobitne moţno povaţovať za prevládajúci prameň medzinárodného práva. Vývoj medzinárodného práva aj medzinárodných vzťahov potvrdzuje ďalšie posilňovanie medzinárodného práva, predovšetkým ako práva písaného. Dôvody, ktoré štáty vedú k výberu zmluvnej formy úpravy svojich záväzkov sú presvedčivé. Týkajú sa predovšetkým jasnosti a zrozumiteľnosti záväzkov z medzinárodných zmlúv.
Zvyšovanie významu medzinárodných zmlúv napomáhajú aj snahy o celkové zjednodušenie a odformalizovanie procesu ich uzavierania a nadobúdania platnosti ,ďalej moţnosť prijímať zmluvné záväzky v podobe a rozsahu zodpovedajúcom potrebám jednotlivých štátov. ( Klučka, 2008, s. 110, s. 111)
Zmluvy sa v ţivote spoločnosti vyskytujú od dávnych čias. Je to základný prameň medzinárodného práva spolu s medzinárodnou obyčajou. Medzinárodná zmluva je predpokladom a výsledkom spolupráce štátov. ( Vršanský, 2012, s. 82)
Keď sa pozrieme na medzinárodnú zmluvu z pohľadu Európskej únie, tak medzinárodná zmluva patrí medzi druhý prameň Európskej únie. Medzinárodná zmluva umoţňuje rozvíjať Európskej únii hospodárske, sociálne a politické vzťahy s okolitým svetom. Fungovanie Európskej únii sa opiera o princípy právneho štátu.
11
Znamená to, ţe kaţdé opatrenie EU má oporu v zmluvách, ktoré dobrovoľne a demokratický schválili všetky členské štáty. Keďţe aj Slovenská republika je jedným z členských štátov tieto opatrenia sú záväzné aj pre ňu. (www.euroinfo.gov.sk, 9. 2. 2014)
1.1.2 Pojem medzinárodná zmluva
Zmluvné právo patrí medzi odvetvie všeobecného medzinárodného práva.
Zásady a normy zmluvného práva regulujú uzatváranie medzinárodných zmlúv medzi štátmi alebo medzinárodnými organizáciami. Ku kodifikácii medzinárodného práva došlo iba v šesťdesiatych rokoch. Zmluvné právo bolo kodifikované vo Viedenskom dohovore o zmluvnom práve z roku 1969. ( Mráz, 2003, s. 206)
Medzinárodná zmluva je v súčasnej modernej dobe povaţovaná za prevaţujúci základný prameň medzinárodného práva. Jej postavenie v porovnaní s druhým základným prameňom medzinárodného práva medzinárodnou obyčajou je dané jej rozsahom, obsiahlosťou, ako aj rastúcou zloţitosťou vzťahov medzi štátmi, prípadne inými subjektmi medzinárodného práva, ktoré upravuje. (Jankuv, Lantajová 2011, s.
17)
Medzinárodná zmluva ako pojem sa historicky vyvíjal v nadväznosti na vývoj medzinárodného zmluvného práva ako celku. Vývoj práva medzinárodných zmlúv uţ začal v dobách staroveku v súvislosti s prijímaním prvých medzinárodných zmlúv v rámci starovekých centier civilizácie. Prvou najznámejšou zmluvou je mierová zmluva medzi panovníkmi štátov Lagaš a Umma v Mezopotámii z roku 3100 pred našim letopočtom. (David et al, 2008, s 27)
Písané dohody medzi štátmi mali významné miesto v medzinárodných vzťahoch dávno predtým ako vzniklo medzinárodné právo v modernom slova zmysle.
Všeobecné platné obyčajové pravidlá v oblasti medzinárodných zmlúv sa začali formovať pravdepodobne aţ v období tradičného medzinárodného práva.(Jankuv, Lantajová 2011, s. 18)
Definícia medzinárodnej zmluvy môţe byť upravená ako dvoj - alebo viacstranný právny úkon, ktorý zakladá, mení a spôsobuje zánik vzájomných práv a povinností zmluvných strán. Pri určení charakteru dohody nie je dôleţitá terminológia. Môţe ísť o zmluvu, dohovor, konvenciu, dohodu, protokol či iné dokumenty, ktoré uzatvárajú štáty medzi sebou. ( Vršanský,2012, s. 84)
12
Viedenský dohovor definuje medzinárodnú zmluvu vo svojom čl. 2 ods. 1 pism. a ako „medzinárodnú dohodu uzavretú medzi štátmi písomnou formou ,spravujúca sa medzinárodným právom, spísaná v jedinej alebo vo dvoch, alebo vo viacerých súvisiacich listinách, nech je jej názov akýkoľvek.“ Medzinárodné právo veľmi nerieši spôsob označenia zmluvy. V slovenskej zmluvnej praxi sa vyskytujú rôzne názvy. Pre dvojstranné zmluvy sa zvykne pouţívať dohoda, zmluva, protokol a pri mnohostranných zmluvách ide o dohovor, zmluvu, dohodu, protokol, deklaráciu, ústavu alebo štatút. ( www.mzv.sk, 2.1.2014)
1.1.3 Viedenský dohovor o zmluvnom práve
Medzinárodné zmluvy začali postupne utláčať do úzadia obyčajové pravidlá.
V dôsledku tohto vývoja sa medzinárodné spoločenstvá dlhodobo snaţili usilovať o kodifikáciu pravidiel týkajúcich sa medzinárodných zmlúv. Výsledkom tejto kodifikácie sa stal Viedenský dohovor o zmluvnom práve z roku 1969, ktorý upravuje základné otázky zmluvného práva.
V preambule tohto dohovoru je spomenutá základná úloha zmlúv v histórii medzinárodných vzťahov a ich rastúci význam ako prameňa medzinárodného práva.
Viedenský dohovor nepredstavuje len kodifikáciu ale aj pokrokový rozvoj zmluvného práva. Kodifikácia spočíva v písomnom zachytení, systematizácii a logickom usporiadaní existujúcich obyčajových pravidiel a pokrokový rozvoj je spätý s imperatívnymi pravidlami medzinárodného práva a ich dôsledkami pre zmluvné právo.
Tento dohovor však prináša aj zmeny čo sa týka dispozitívnych noriem medzinárodného práva. Riešenie sporov predstavuje komplexnú právnu úpravu medzinárodného zmluvného práva. Dohovor neobsahuje pravidlá týkajúce sa všetkých zmlúv tvoriacich medzinárodné právo. Berúc do úvahy formu zmlúv a špecifiká zmluvných strán, zameriava sa len na zmluvy medzi štátmi uzavreté v písomnej forme.
Podľa tohto dohovoru zmluvu v písomnej forme moţno spísať v jednej alebo vo viacerých súvisiacich listinách, pokiaľ sa spravuje medzinárodným právom bez ohľadu na jej názov. Náleţitosti zmlúv uzatvorených medzi štátmi a medzinárodnými organizáciami a medzi medzinárodnými organizáciami navzájom upravuje Viedenský dohovor o zmluvách medzi štátmi a medzinárodnými organizáciami a medzi medzinárodnými organizáciami navzájom z roku 1864.
13
Z dohovoru vychádza zásada, ţe kaţdá platná zmluva zaväzuje svoje zmluvné strany a musí byť nimi plnená dobromyseľne. Ide o zásadu pacta sunt servanda. Táto zásada je výslovne uvedená aj v preambule Charty OSN ako aj v preambule dohovoru ,keďţe zásady slobodného súhlasu, dobromyseľnosti a pacta sunt servanda sú všeobecne uznávané. (Klučka, 2008, s. 393, s. 394)
Štáty, ktoré sú stranami Viedenského dohovoru:
musia brať do úvahy základnú úlohu zmlúv v histórii medzinárodných vzťahov,
uznávajú ,ţe medzinárodné zmluvy ako prameň, majú stále väčší význam a sú prostriedkom pre rozvoj mierovej spolupráce medzi národmi bez ohľadu na ich štátne a spoločenské zriadenie,
sú si vedomé, ţe zásady slobodného súhlasu dobromyseľnosti a pacta sunt servanda sú všeobecne uznávané,
potvrdzujú, ţe spory, ktoré vzniknú ohľadom zmlúv sa musia riešiť mierovými prostriedkami a v súlade so zásadami spravodlivosti a medzinárodného práva,
pripomínajú odhodlanie ľudu Spojených národov vytvoriť podmienky, za ktorých môţu byť zachované spravodlivosť a úcta k záväzkom plynúcim zo zmlúv,
sú v presvedčení, ţe kodifikácia a pokrokový rozvoj zmluvného práva, ktoré sa dosiahli v tomto dohovore, budú slúţiť na dosiahnutie cieľov Spojených národov vyhlásených v Charte, ako je udrţanie mieru a bezpečnosti, rozvoj priateľských vzťahov medzi národmi a uskutočňovanie spolupráce medzi národmi,
potvrdzujú, ţe pravidlá medzinárodného práva obyčajového budú aj naďalej upravovať otázky, ktoré neupravujú ustanovenia tohto dohovoru.
Dohovor sa nevzťahuje na dohody dojednané medzi štátmi a inými subjektmi medzinárodného práva (Pošiváková, Giertl, 2013, s 199)
V niektorých zdrojoch sa stretávame aj s Viedenským dohovorom o zmluvnom práve medzi štátmi a medzinárodnými organizáciami alebo medzinárodnými organizáciami navzájom. Tento dohovor bol daný vo Viedni 21. Marca 1986.
Československo pristúpilo k Dohovoru 19. Októbra 1990, ale dohovor však neratifikovalo. ( Jankuv, Lantajová, 2011, s. 362)
14
1.1.4 Druhy medzinárodných zmlúv
Medzinárodné zmluvy sa delia podľa formy zmluvy, počtu zmluvných strán, možnosti pristúpenia ďalších štátov, obsahu zmluvy alebo doby jej trvania na rôzne druhy. Všetky platné zmluvy bez rozdielu musia strany plniť.
Podľa formy zmluvy môţeme deliť tieto zmluvy na ústne, písomné, verejné, tajné a zjednané v jednom dokumente alebo výmenou nôt na prezidentské, rezortné a vládne. Najčastejšie štáty uzatvárajú zmluvy v písomnej forme. Takto môţu zachytiť presne a jasne svoju vôľu byť viazaní dohodnutým dojednaním. Niektoré štáty však uzatvárajú zmluvy v ústnej forme, ale ich nevýhodou je moţnosť budúcich sporov o skutočnom obsahu, ktorý je len v pamäti zúčastnených osôb alebo v ich zápisníkoch.
Zmluvy verejné sú určené k publikácii. Tajné zmluvy sú také, o ktorých nemá byť verejnosť informovaná. Tajné zmluvy nie sú v rozpore s medzinárodným právom ,pokiaľ sú v súlade so základnými zásadami obecného medzinárodného práva. Zmluvy uzatvorené v plnej forme sú také, ktoré boli dojednané v mene štátnych orgánov zmocnených na to ústavou.
Keď ich uzatvárame je moţné rozlíšiť dva právne akty: autentifikácia textu zmluvy, to znamená akt, ktorým štát uznáva určitý text za autentický výsledok jednania a ratifikácia, to je akt, ktorým štát prejavuje svoju vôľu byť skorším autentifikovaným textom právne zaviazaný. Zmluvy v zjednodušenej forme sú také, ktoré uzatvárajú obvykle iné štátne orgány. Ich právna záväznosť je zaloţená na niekoľkých právnych dokumentoch. Keď zjednáva zmluvy hlava štátu, vláda alebo jednotliví ministri zodpovední za rezort, rozlišujeme zmluvy prezidentské, vládne a rezortné.
Prezidentské zmluvy obsahujú politické najzávaţnejšie otázky a vyţadujú si k svojej platnosti ratifikáciu. O rezortných a vládnych zmluvách stačí informovanie druhej strany o tom, ţe vláda alebo minister vyslovil definitívny súhlas byť zmluvou viazaný.
Rezortné dohody uzatvárajú medzi sebou vedúci úsekov štátnej správy rôznych štátov o veciach patriacich do jej kompetencie.
Podľa počtu zmluvných strán rozlišujeme zmluvy dvojstranné (bilaterálne) ,viacstranne (plurilaterálne), mnohostranné (multilaterálne) alebo zmluvy, ktorými sú viazané všetky štáty. V súčasnosti v medzinárodných právnych vzťahoch medzi štátmi prevaţujú dvojstranné zmluvy:
Podľa možnosti pristúpenia tretích štátov sú zmluvy podľa, ktorých môţu pristúpiť ďalšie štáty a môţu byť otvorené a zatvorené. Do otvorených zmlúv môţe
15
pristúpiť iný štát. Niektoré zmluvy sú také, ku ktorým vstupu musí štát splniť nejaké podmienky, to sú zväčša polozatvorené alebo polootvorené zmluvy. Niektoré zmluvy však vylučujú pristúp iných štátov a to sú zatvorené zmluvy. Zatvorenými zmluvami sú zväčša zmluvy, ktoré uzatvára štát s nejakým súkromným podnikom.
Podľa obsahu zmluvy môţu byť zmluvy politické, hospodárske, rovné a nerovné. Ďalej s jednorazovým alebo opakujúcim sa plnením, alebo zmluvy upravujúce mierové vzťahy medzi štátmi a vzťahy za ozbrojeného konfliktu. Politické sa týkajú bezpečnosti zmluvných strán a medzinárodného mieru. Medzinárodnú hospodársku, technickú, sociálnu a kultúrnu spoluprácu upravujú hospodárske zmluvy.
Rovné sú také, v ktorých právam a povinnostiam jednej zmluvnej strany odpovedajú rovnocenné povinnosti a práva druhej strany. Nerovné sú tie, v ktorých je značný nepomer medzi právami a povinnosťami jednej a druhej strany. U zmlúv s jednorazovým plnením je záväzok zmluvných strán splnený jednorazovým aktom.
U zmlúv s opakujúcim sa plnením dochádza k niekoľkým plneniam záväzku obsiahnutých v zmluve.
Podľa doby trvania zmluvy môţu byť zmluvy krátkodobé, dlhodobé, časovo neobmedzené alebo definitívne. Krátkodobé sú zmluvy, ktoré regulujú vzťahy medzi štátmi len na obmedzené časové obdobie. Krátkodobé zmluvy sa uzatvárajú na dobu 1 aţ 5 rokov. Dlhodobé zmluvy sa uzatvárajú na 10 aţ 15 rokov. Väčšina štátov uzatvára zmluvy na dlhšiu dobu. Časovo neobmedzené sú všetky kodifikačné medzinárodne zmluvy, štatúty medzinárodných vládnych organizácií alebo mierové zmluvy.
(Potočný, 1973, s. 291-298)
1.1.5 Základná zásada aplikácie medzinárodnej zmluvy
Základnou zásadou medzinárodného práva je zásada plnenia záväzkov pacta sunt servanda. Zásada pacta sunt servanda je kodifikovaná vo svojom čl. 26 Viedenského dohovoru o zmluvnom práve, ktorý sa aplikuje na zmluvy. Štát musí plniť tie zmluvy, ktoré sú v platnosti a ktorých je zmluvnou stranou Zmluvy sa majú plniť v dobrej viere. Štát sa preto musí zdrţať konania, ktoré by narušilo účel alebo predmet zmluvy v prípade, keď zmluvu uţ podpísal alebo vymenil listiny tvoriace zmluvu s výhradou ratifikácie, prijatia alebo schválenia, kým jasne neprejavil úmysel ,ţe sa nehodlá stať jej zmluvnou stranou, alebo ak v období, ktoré predchádza nadobudnutiu platnosti zmluvy, vyjadril svoj súhlas s tým, ţe bude viazaný zmluvou
16
a to za podmienky, ţe nadobudnutie platnosti zmluvy nie je neprimerane oddiaľované.
Táto zásada je logickým predpokladom kaţdej inej zásady i pravidla ,pretoţe sa sústreďuje na plnenie všetkých medzinárodnoprávnych záväzkov.( Vršanský, 2012, s.
91)
Záväznosť zmluvnej dohody zjavne predpokladá, ţe strany dohodu naozaj uzavreli a dohoda je platná. Dôsledkom zásady pacta sunt servanda je, ţe zmluvu moţno zmeniť alebo zrušiť kedykoľvek, keď sa strany na tom dohodnú. ( Švidroň, 1996, s. 25, s.26)
1.2 UZATVÁRANIE MEDZINÁRODNÝCH ZMLÚV
Spôsobilosť uzatvárať zmluvy má kaţdý štát v prípade, ak predmet zmluvy je právne dovolený. Uzatváranie zmlúv je proces zloţený z niekoľkých krokov, počas ktorých sa pripraví návrh zmluvy, ktorú chcú strany uzavrieť a ukončený je podpisom zmluvy.
Pri uzatváraní zmluvy je potrebná sondáţ. Medzi hlavný cieľ sondáţe patrí zistiť predbeţný záujem druhej strany o uzavretie medzinárodnej zmluvy, predbeţný rozsah otázok, ktoré má zmluva upravovať. Sondáţ sa môţe uskutočňovať dvomi spôsobmi: ústne a písomne. Ústne sa uskutočňuje prostredníctvom priamych rokovaní ,napríklad diplomatických zástupcov s predstaviteľom druhého štátu. Písomne sa uskutočňuje prostredníctvom výmeny diplomatických nót, ktorými si budúce zmluvné strany vymenia pracovné návrhy k textu zmluvy. ( Jankuv, Lantajová 2011, s. 48 s.
49)
1.2.1 Príprava textu medzinárodnej zmluvy
Na uzatváranie zmluvy je potrebné, aby strany dospeli k dohode o tom, ţe chcú uzavrieť zmluvu a aby sformulovali text, ktorý by sa mohol stať predmetom zmluvného súhlasu. Zmluvné strany rokujú o zmluve a počas rokovania vznikne text zmluvy. Postup pri rokovaní je rozdielny pri dvojstranných a mnohostranných zmluvách.
Pri dvojstranných zmluvách konanie začína tým, ţe vláda informuje druhú vládu o tom, ţe chce s ňou uzavrieť zmluvu. Zisťuje sa stanovisko druhej strany. Toto všetko sa koná diplomatickou cestou, čiţe sa to uskutočňuje v písomnom a ústnom styku prostredníctvom ministrov zahraničných vecí, diplomatických zástupcov alebo
17
iných orgánov reprezentatívneho charakteru. V záverečnom štádiu rokovania dochádza k osobnému stretnutiu pri ktorom je text medzinárodnej zmluvy definitívne dohodnutý. Zmluvy s väčším počtom strán bývajú prerokované na medzinárodných konferenciách. ( Mráz et al.,2003, s. 223 s. 224)
1.2.2 Jazyk medzinárodnej zmluvy
Záleţí od vôle zmluvných strán v koľkých a v ktorých jazykoch chcú formulovať text zmluvy. Existuje však prax, ktorú štáty dodrţujú. Dvojstranné zmluvy bývajú zapisované v národných jazykoch oboch zmluvných strán. Ak ide o jazyk patriaci k rozdielnym jazykovým skupinám, napríklad čínsky, japonský alebo arabský ,tak sa zapisuje zmluva okrem národného znenia ešte aj v ďalšom spravidla svetovom jazyku, napríklad v anglickom, francúzskom, španielskom alebo arabskom.
Mnohostranné zmluvy sa vypisujú v dvoch alebo viacerých medzinárodných jazykoch. Zmluva sama stanoví, ktorý jazyk je autentický a ostatné potom bývajú len oficiálne preklady.( Mráz, et al., 2003, s. 224)
1.2.3 Jednotlivé časti zmluvy
V texte zmluvy moţno rozlišovať úvod, vlastný text, záverečné ustanovenia a prílohy. V úvode, čiže preambule sa uvádza počet zmluvných strán, účel zmluvy ,mená splnomocnencov a preverenie ich plných mocí. Ďalej sa tam uvádza na čom sa strany dohodli.
Vo vlastnom texte zmluvy je formulovaný meritórny obsah zmluvy, teda práva a povinnosti zmluvných strán. Vlastný text býva rozdelený na jednotlivé články ,oddiely, kapitoly alebo časti.
V záverečnej časti sú ustanovenia, ktoré majú formálnu právnu povahu.
Stanovuje sa v nich obdobie, na ktoré je zmluva uzatvorená, moţnosť a spôsob predĺţenia jej platnosti, podmienky výpovede, poţiadavky ratifikácie alebo aprobácie ,okamih vstupu zmluvy do platnosti, označenie autentického textu i dohodnutý spôsob urovnania sporov, ktoré by mohli vzniknúť medzi zmluvnými stranami pri jej výklade a aplikácii. Dvojstranná zmluva sa vyhotovuje v dvoch exemplároch a kaţdá strana dostane ten exemplár, na ktorom sa podpisovala ako prvá. Mnohostranné zmluvy sa spravidla podpisujú podľa abecedného poradia oficiálnych názvov štátov.
18
Prílohy zmluvy bývajú zväčša označené rôzne, napríklad príloha, záverečný protokol, dodatočné články atď. ( Mráz et al., 2003, s 225) Miesto a dátum podpisu sa do zmluvy prípravených na podpis väčšinou stále dopisujú ručne, tesne pred podpisom zmluvy ( Kollár, 2007, s. 32)
1.2.4 Schválenie textu zmluvy
Tento akt fixuje formu a obsah zmluvy, avšak bez akýchkoľvek právnych dôsledkov pre právnu záväznosť zmluvy. Schválenie textu zmluvy pri dvojstranných zmluvách sa uskutočňuje jednomyseľným súhlasom všetkých účastníkov konania a pri zmluvách mnohostranných sa text schvaľuje spravidla kladnými hlasmi dvoch tretín štátov prítomných na konferencii a hlasujúcich. Dôleţitosť jednomyseľnosti pri dvojstranných zmluvách vyplýva z toho, ţe odmietnutie textu, hoci len jednou stranou, znamená nedostatok dohody o obsahu zmluvy.
Na medzinárodnej konferencii nesúhlasiaca menšina zásadne nemôţe brániť väčšine účastníkov, aby zmluvu medzi sebou dohodli a uzatvorili. ( Mráz, 2003, s.
226)
1.2.5 Overenie textu medzinárodnej zmluvy
Autentifikáciou zmluvy je akt konajúcich strán, ktorým sa text zmluvy stáva definitívnym a pôvodným. Rozdiel medzi autentifikáciu a obyčajným schválením je v tom, ţe iba schválený text môţe byť pred autentifikáciou ešte menený. Osobitne dôleţité je to pri mnohostranných zmluvách vzhľadom na veľký počet zmluvných strán.
K autentifikácii textu dochádza obvykle podpisom, podpisom ad referendum alebo parafovaním textu zmluvy, alebo záverečného aktu medzinárodnej konferencii ,ktorého súčasťou je text zmluvy, alebo inými stranami dohodnutým spôsobom.
Podpis zmluvy však môţe mať dva významy. Za prvé, môţe byť chápaný ako akt autentifikácie zmluvy. Za druhé, môţe sa chápať ako konečný prejav vôle štátu byť viazaný zmluvou.
Podpis ad referendum je podpis podmienený neskorším schválením príslušným orgánom konajúceho štátu.
Parafovanie je predbeţný podpis zmluvy, uskutočnený iba iniciálami splnomocnenca. Strany vyuţijú inštitút parafovania v prípade, ţe je potrebné
19
rokovanie prerušiť. Mnohostranné zmluvy medzinárodných organizácii sa môţu overiť napríklad prijatím deklarácie alebo rezolúcie jedným z ich orgánov. (Mráz, 2003,s. 227)
1.2.6 Súhlas konajúcich strán byť viazaný zmluvou
Medzi dôleţité dni v ţivote zmluvy je deň, keď zmluvné strany vyjadrili definitívny súhlas byt zmluvou viazaní. V čl. 11 Viedenského dohovoru sú obsiahnuté spôsoby, akými môţe byť vyjadrený definitívny súhlas štátu byť viazaný zmluvou.
Tento súhlas môţe byť vo forme podpisu ,výmenou dokumentov tvoriacich zmluvu, ratifikáciou zmluvy jej prijatím ,schválením, prístupom k zmluve alebo inými zmluvnými stranami dohodnutým spôsobom.
Podpis: plní funkciu autentifikačného aktu. Môţe však vyjadrovať aj vôľu štátu byť zmluvou viazaný.
Ratifikácia: je to slávnostné potvrdenie medzinárodnej zmluvy schválenej a podpísanej oprávnenými štátnymi orgánmi, väčšinou to býva hlava štátu.
V Slovenskej republike sa podľa Ústavy postupuje nasledovne. Prezident ratifikuje medzinárodnú zmluvu. Jeho ratifikácii zmlúv o ľudských právach a základných slobodách, politických zmlúv a hospodárskych zmlúv všeobecnej povahy, ako i zmlúv, ku ktorých uskutočneniu je potrebný predchádzajúci súhlas NRSR.
Pristúpenie: môţe byť akcesiou či adhéziou, ktoré znamená definitívne prijatie záväznosti zmluvy štátom, ktorý sa na vypracovaní zmluvy nezúčastnil, ani zmluvu nepodpísal. Rozdiel medzi akcesiou a adhéziou spočíva v tom, ţe pri akcesii prijíma nový účastník všetky práva a povinnosti pôvodných signatárov podľa zmluvy, kým pri adhézii prijíma iba niektoré časti zmluvy alebo iba právne zásady obsiahnuté v zmluve. Pristúpenie k zmluve sa môţe konať len pri otvorených zmluvách.
Prijatie: je zjednodušenou formou ratifikácie alebo pristúpenia ku zmluve.
Závisí od toho či definitívny súhlas na záväznosť dal štát, ktorý bol pôvodným signatárom zmluvy alebo štát, pre ktorý je zmluva otvorená. Väčšinou sa vyuţíva pri vládnych zmluvách, ktoré ratifikuje prezident.
Schválenie: podpísaná zmluva niekedy vyţaduje k platnosti neskoršie schválenie alebo sa podpisuje s výhradou schválenia. Je to zjednodušená forma ratifikácie. Pouţíva sa väčšinou pri vládnych alebo rezortných zmluvách. Tento pojem bol prevzatý s vnútroštátnej terminológie.(Mráz, 2003, s. 227-230)
20
1.3 PREDPOKLAD VZNIKU PLATNEJ ZMLUVY A JEJ ÚČINKY
Medzi predpoklady vzniku platnej medzinárodnej zmluvy treba splniť, aby zmluvné strane boli spôsobilé k uzavretiu zmluvy, aby predmet zmluvy bol moţný a dovolený a aby zmluvné strany prejavili riadne vôľu byť zmluvou viazaný. (Potočný, 1973, s. 300)
1.3.1 Spôsobilosť zmluvných strán
Plnú právnu subjektivitu uzatvárať zmluvy majú zvrchované štáty. Spôsobilosť prijímať prejavom svojej vôle na seba záväzky, je atribút štátu. Štát je spôsobilý uzatvárať akékoľvek zmluvy, pokiaľ to nie je obmedzené určitými normami, v tomto prípade má štát úplnú spôsobilosť.
Ďalej poznáme pôvodnú spôsobilosť, ktorá pripadá štátu len preto, ţe ten štát je štátom a nezáleţí od vôle iných štátov. Vo federálnych štátoch má spôsobilosť na uzatváranie zmlúv ústredný štát, jednotlivé iné časti štátov len natoľko, koľko to federálna ústava povoľuje. Pri konfederáciách zasa zostáva pôvodná zmluvná spôsobilosť ponechaná len členským štátom a konfederácia ako celok je spôsobilá uzatvárať zmluvy len v takom rozsahu, v akom ju členské štáty v zmluve, ktorou bola konfederácia vytvorená, zmocnili. V kolóniách to fungovalo tak, ţe zmluvy za nich uzatvárali metropoly, číţe nemali ani obmedzenú zmluvnú spôsobilosť.
Medzinárodné organizácie majú v dnešnom medzinárodnom práve obmedzenú spôsobilosť. Povstalecká strana pouţíva tieţ obmedzenú spôsobilosť. (Potočný, 1973, s. 300 s. 301)
1.3.2 Predmet medzinárodnej zmluvy
Predmetu zmluvy ponecháva medzinárodné právo širokú voľnosť vôle.
Predmetom zmluvy môţu byť hocijaké otázky, ktoré sa rozhodnú zmluvné strany upraviť a sú v ich záujme, dajú sa právne regulovať. Aj napriek tomu však existujú určité hranice zmluvnej voľnosti, tvorí ju jednak fyzická nemoţnosť plnenia zmluvy a aj súlad zmluvy so základnými záujmami medzinárodného spoločenstva ako celku.
Napríklad ak predmetom zmluvy je záväzok a jeho plnenie bolo v dobe uzavretia zmluvy nemoţné, nevznikne platná zmluva. Povaţuje sa to za akt od úplného
21
začiatku neplatný. Väčšina častí obecného medzinárodného práva má povahu dispozitívnu, čo znamená, ţe zmluvné strany majú voľnosť stanoviť zmluvou odlišné pravidlá. Protiprávnosť predmetu zmluvy nezáleţí od toho, ţe zmluva je v rozpore s platným pravidlom medzinárodného práva. Len vtedy je prekáţkou nezlučiteľnosť predmetu zmluvy s iným platným zmluvným pravidlom, keď ide o pravidlo obecného medzinárodného práva, ktoré má donucovaciu povahu. V takomto prípade je zmluva absolútne, čiţe od začiatku neplatná.
Štatúty medzinárodných organizácii kolektívnej bezpečnosti, ktoré majú univerzálnu povahu, ţiadajú pre svoje zriadenie a pôsobenie, aby boli právne nadriadené voči všetkým existujúcim alebo budúcim zmluvám členských štátov. Pakt Spoločnosti národov v čl. 20. stanovil, ţe ,,členovia spoločnosti uznávajú, ţe tento pakt ruší všetky záväzky alebo dohody medzi nimi, ktoré sú s nim nezlučiteľné a slávnostne sa zaväzujú, neuzatvárať v budúcnosti podobné záväzky a dohody“. Charta OSN upravuje túto otázku odlišne. Ak by došlo k rozporu medzi záväzkami členov organizácie podľa Charty a ich záväzkami podľa akéhokoľvek iného medzinárodného jednania, potom majú prednosť záväzky Charty.(Potočný, 1973, s. 302 s. 303)
1.3.3 Riadny prejav zmluvných strán
Viedenská konferencia o zmluvnom práve z roku 1969 vyjadrila vo svojej deklarácii o zákaze vojenského, politického alebo hospodárskeho donútenia presvedčenia, ţe „štáty musia mať úplnú slobodu pri vykonávaní všetkých úkonov týkajúcich sa uzatvárania zmluvy“. Zásadu slobodného súhlasu konkretizuje Viedenská zmluva v rade svojich ustanovení, ktoré sa týkajú riadneho zmocnenia zástupcu štátu pri zjednávaní medzinárodných zmlúv a skutočného súhlasu strán pri uzatváraní zmluvy.
Pri platnosti zmluvy treba splniť, aby všetky akty týkajúce sa zmluvy boli spravené orgánmi, ktoré majú na to právomoc alebo sú na to splnomocnené. Kaţdá zúčastnená strana má preto pri uzatváraní zmluvy právo si preveriť, ţe akty týkajúce sa zmluvy boli spravené orgánmi na to určenými alebo splnomocnenými.
Kto má právomoc uzatvárať zmluvy, upravuje medzinárodné právo aj vnútroštátne právo. Väčšinou má túto právomoc hlava štátu. Pri niektorých zmluvách sa však vyţaduje súhlas zákonodarného orgánu a niekedy aj ľudového hlasovania.
Právomoc uzatvárať zmluvy je priznaná aj vláde a aj ministrom zahraničných vecí, ale
22
len v obmedzenej miere a vo veciach, ktoré sa týkajú zahraničnej politiky. Prezident zvykne svoju právomoc vrátane definitívneho schvaľovania u niektorých druhov zmlúv preniesť na vládu alebo na rezortných ministrov. Orgány, ktoré majú právomoc uzatvárať zmluvy, môţu na to splnomocniť aj iné orgány, ktoré na to potrebujú plnomocenstvo.
Plná moc sa nazýva oficiálny dokument, vydaný štátnym organom reprezentatívnej povahy, oprávňujúci určitú osobu k niektorým aktom alebo ku všetkým aktom, ktoré vedú k uzatvoreniu zmluvy. Plná moc musí byť riadna, čiţe musí byť vydaná orgánom, ktorý má právomoc k určitému aktu. Plná moc môţe byť všeobecná, ktorá sa týka viacerých zmlúv a zvláštna, ktorá sa týka len určitej zmluvy.
Základom záväznosti zmluvy je skutočný súhlas strán. Prejav strán, ktorý neodpovedá ich skutočnej vôle ,teda nevyjadruje ich skutočný súhlas, je vadný a preto neplatný.
Dôvody vadného prejavu vôle podľa Viedenského dohovoru o zmluvnom práve sú omyl, podvod ,korupcia plnomocníka, donútenie štátu hrozbou alebo pouţitím sily.
Omyl môţe byť vo formulácii textu zmluvy alebo faktický. Faktický omyl je ,keď niektorý zo zúčastnených štátov pri uzavieraní zmluvy predpokladá existenciu určitej skutočnosti alebo okolnosť, ktorá však v tej dobe v skutočnosti neexistuje.
Takýto omyl však nemusí hneď spôsobiť, ţe zmluva je neplatná. Vadný prejav vôle pôsobí na neplatnosť zmluvy len vtedy, ţe mylne predpokladaná skutočnosť bola dôvodom, prečo štát dal súhlas ku záväznosti zmluvy. Od faktického je treba odlišovať omyl vo formulácii autentického textu zmluvy. Je to napríklad pouţitie chybného označenia veci či miesta. Takýto omyl však nemá vplyv na platnosť zmluvy, pretoţe tu nepochybne existuje vzájomný súhlas strán a omyl sa týka iba toho chybného výrazu. Kaţdý omyl však nemusí hneď spôsobiť neplatnosť. Je moţné, ţe jednajúci štát by dal súhlas aj vtedy, keď by mu bol skutočný stav povedaný.
Podvod pri uzatvorení zmluvy záleţí na tom, ţe jednajúci štát príjme druhý štát k uzatvoreniu zmluvy podvodným jednaním. Cieľom tohto je vyvolať pri druhej strane dolózny omyl, bez ktorého by zmluva inak nebola uzatvorená. Strana, ktorá sa stala obeťou takéhoto konania sa môţe domáhať neplatnosti. Vadou vôle trpí aj taký prejav súhlasu, ktorý bol spôsobený korupciu predstaviteľa štátu, ktorý je zúčastnený pri uzatváraní zmluvy.
Korupcia je teda poskytnutie neoprávnených osobných výhod predstaviteľovi štátu s cieľom ovplyvniť ho tak, aby vyuţil svoju plnú moc v prospech štátu, ktorým
23
nie je predstaviteľom. Korupcia štátu je zvláštny prípad podvodu, pri ktorom sa strana ,ktorá sa stala obeťou môţe domáhať neplatnosti zmluvy.
Súhlas vynútený silou alebo hrozbou použitia sily nie je základom pre platnú medzinárodnú zmluvu, pretoţe nedošlo k slobodnému prejavu zmluvnej strany ale strana bola k tomu donútená. Donútenie môţe byť fyzické alebo duševné.
( Potočný, 1973, s. 303- 309)
1.3.4 Nadobudnutie platnosti
Zmluvy nadobúdajú platnosť na základe ustanovení zmluvy alebo dohodou štátov podľa pravidiel medzinárodného práva. Do právomoci zmluvných strán patrí určenie začiatku platnosti zmluvy. Ak v zmluve nie je určené nadobudnutie platnosti ,tak platnosť sa nadobúda vo chvíli, keď súhlas byť viazaný zmluvou vyjadrili všetky štáty, ktoré sa na rokovaní o zmluve zúčastnili.
Niekedy však prejav vôle byť viazaný zmluvou automaticky neznamená nadobudnutie platnosti zmluvy. Rozhodujúcim kritériom v tomto prípade je, ţe či zmluva v čase prejavenia súhlasu uţ bola platná alebo je pre nadobudnutie platnosti potrebné vyjadrenie súhlasu o záväznosti zmluvy. Moţno konštatovať, ţe existujú dva spôsoby nadobudnutia platnosti zmluvy. A to spôsobom a dňom určeným v zmluve alebo na základe dohody štátov zúčastnených na rokovaní. Zmluvy môţeme potom deliť do dvoch skupín.
Prvou sú zmluvy, ktoré sú platné na základe podpisu a druhou zmluvy, ktoré nadobúdajú platnosť po splnení určitých podmienok po podpise. V právnom poriadku Slovenskej republiky je nadobudnutie platnosti len podpisom zmluvy s výnimkou rezortných nemoţné. Dohoda štátov o otázke nadobudnutia platnosti zmluvy ponecháva priestor pre stanovenie rôznych druhov podmienok. Splnenie týchto podmienok môţe závisieť od jednej alebo druhej zmluvnej strany alebo od oboch zmluvných strán.
Znakom mnohostranných zmlúv je nadobudnutie platnosti aţ po podpísaní zmluvy minimálnym počtom zúčastnených strán. Ak nie je dosiahnutý primeraný počet zmluvných strán, vytvára sa pre štáty opäť moţnosť na prerokovanie zmluvy.
V prípadoch, keď v zmluve sa nevyjadruje otázka nadobudnutia platnosti zmluvy, tak nadobúda zmluva platnosť vtedy, keď súhlas byť viazaný zmluvou vyjadrili všetky štáty, ktoré sa zúčastnili na rokovaní. Inak povedané, ak nie je vyjadrená potreba
24
ratifikácie, ani konkrétny dátum, resp. iná podmienka pre nadobudnutie platnosti zmluvy, moţno predpokladať, ţe zmluva nadobúda platnosť podpísaním. Pri väčšine mnohostranných zmlúv býva dátum platnosti vyjadrený týţdňami, dňami alebo mesiacmi od splnenia poslednej podmienky pred nadobudnutím platnosti. Zvyčajne sa pohybuje v rozmedzí 30 dní aţ 12 mesiacov. Počas tejto doby môţe depozitár informovať zmluvné štáty prostredníctvom formálnej nóty o následnom nadobudnutí platnosti. V prípade, nesplnenia podmienok, ktoré sú dané aby zmluva nadobudla platnosť, zmluvné strany informuje depozitár o nesplnení podmienok Príkladom nesplnenia podmienky na platnosť zmluvy môţe byť nepodpísanie zmluvy potrebným počtom zmluvných strán.
Veľký počet zmlúv a dohovor sa inšpirovalo Viedenským dohovorom, ktorý ustanovil 30 dňovú lehotu nadobudnutia platnosti, ktorá začína plynúť uloţením ratifikačnej listiny alebo listiny o prístupe. (Jankuv, Lantajová, 2011, s. 78- 82)
1.3.5 Účinky platnej medzinárodnej zmluvy
Je dôleţité uvedomiť si rozdiel medzi nadobudnutím platnosti zmluvy a nadobudnutím účinnosti zmluvy. Platná je zmluva vtedy, ak medzi zmluvnými stranami vznikne právny pomer predpokladaný zmluvou. Zmluva nadobúda účinnosť okamihom povinnosti štátov túto zmluvu vykonávať. Účinnosť môţe byť odkladaná preto, aby zmluvným stranám vznikol časový priestor na vykonanie potrebných príprav napríklad úprava legislatívy. Ako som uţ spomenula v predchádzajúcich častiach tejto práce, tak jednou z najdôleţitejších zásad medzinárodného práva je zásada poctivého dodrţiavania medzinárodných zmlúv- pacta sunt servanda.
Viedenský dohovor vo svojom čl. 26 poukazuje na potrebu plniť zmluvy v dobrej viere (bone fide) a v čl.27 stanovuje nemoţnosť zmluvných strán dovolať sa ustanovení svojho vnútroštátneho práva ako dôvodu pre neplnenie zmluvy. Tieto pravidlá sa však vzťahujú iba na platné zmluvy, teda tie, ktoré nadobudli platnosť a ktorých platnosť nebola riadne skončená spôsobom predvídaným v zmluve.
Zmluvným stranám sa prenecháva určenie rozsahu územnej pôsobnosti. Ak nie je v zmluve uvedená územná pôsobnosť, tak zmluva sa aplikuje na celé územie kaţdej zo zmluvných strán. Koloniálne mocnosti niekedy uplatňovali koloniálnu doloţku.
Prostredníctvom tejto doloţky sa umoţňovalo rozšíriť územnú pôsobnosť na celé svoje územie vrátane všetkých alebo niektorých koloniálnych území. V súčasnosti sa
25
aplikuje tzv. federálna klauzula. Pri federáciách vnútroštátnej povahy sa na celé územie federácie vzťahuje táto zmluva.
V prípadoch, ak by zmluva stanovovala niečo iné to neplatí. Čl. 25 ods. 1.
Viedenského dohovoru stanovuje, ţe „zmluva alebo jej časť sa dočasne vykonávajú do jej nadobudnutia platnosti ak tak zmluva ustanovuje alebo štáty, ktoré sa zúčastnili na rokovaní, sa o tom dohodli iným spôsobom.“
V prípadoch, ţe zmluva obsahuje klauzulu o dočasnom vykonávaní, je štát viazaný participáciou na dočasnom vykonávaní zmluvy. Ak táto klauzula neexistuje ,je štát viazaný, ak vyjadril súhlas najčastejšie hlasovaním za rezolúciu upravujúcich danú oblasť. Štát, ktorý sa nepripojil k tomuto návrhu viazaný nie je. Právny poriadok Slovenskej republiky bliţšie neupravuje dočasné vykonávanie zmlúv aj preto, ţe sa aplikuje len výnimočne. Avšak pri takejto moţnosti sa vyţaduje súhlas orgánu, ktorý má právomoc rozhodovať o takejto zmluve. ( Jankuv, Lantajová, 2011, s. 90 s. 91)
1.3.6 Účinky medzinárodnej zmluvy na tretie štáty
Viedenský dohovor sa venoval vytvoreniu záväzných pravidiel pre medzinárodné spoločenstvo v súvislosti s účinkami zmluvy na tretie štáty, ktoré nie sú zmluvnými stranami dohody. Pravidlom je, ţe medzinárodné strany zaväzujú iba zmluvné strany.
Zo základného pravidla teda vyplýva, ţe tretiemu štátu bez jeho súhlasu nevznikajú zo zmluvy ani záväzky, ani práva. Teda nie je moţné poţadovať od tretieho štátu aby plnil záväzky zo zmluvy, ktorej nie je zmluvnou stranou. Aby bol štát viazaný, ktorý nie je zmluvnou stranou, musia byť splnené dve podmienky.
Za prvé, strany tejto zmluvy majú v úmysle daným ustanovením vytvoriť záväzok. Za druhé, tretí štát ho písomne výslovne príjme. To však neznamená, ţe keď štát prijal záväzok, tak sa stáva automaticky zmluvnou stranou. Zmluva obsahuje len ofertu, ktorú dotknutý tretí štát len akceptuje. Dochádza tak k dojednaniu novej zmluvy medzi tretím štátom a účastníkmi pôvodnej zmluvy, pričom nová zmluva sa stáva súbeţnou v pomere k pôvodnej zmluve. Záväzok, ktorý vznikol pre tretí štát sa môţe zmeniť alebo zrušiť len so súhlasom zmluvných strán a tretieho štátu, pokiaľ sa nedohodnú inak. (Jankuv, 2011, s. 92 s. 93)
Ofertou sa rozumie „návrh na uzavretie zmluvy, ktorý je prvým krokom mechanizmu uzatvorenia zmluvy. Kvalifikovaná oferta musí obsahovať všetky
26
obligátorné náleţitosti právneho úkonu, ktorý ma akceptáciou vzniknúť. Pôsobí od doby, keď dôjde osobe, ktorej je určený.Dokiaľ nebola zmluva uzavretá, môţe byť návrh odvolaný, ak odvolanie dôjde osobe ktorej je určené, skôr neţ táto osoba odoslala prijatie návrhu.“ (www.epi.sk, 10.2.2014)
1.3.7 Výklad medzinárodných zmlúv
Pri výklade zmluvy sa opierame o obecnú zásadu eius est interpretari cuius est condere, ktorá tvorí súčasť obecnej platnej normativity. Podľa tejto zásady je výklad zmluvy vyhradený tomu, kto ju vytvoril, čiţe samotnému tvorcovi medzinárodnej zmluvy.
Tvorcom zmluvy je vyhradené o prípadnom výklade zmluvy dojednať výkladovú dohodu. Táto dohoda zvykne mať obvykle podobu zjednodušenej zmluvy ,teda zmluvy dosiahnutej výmenou diplomatických nót, ale nevylučuje sa však ani tacitná forma, ale tá sa pouţíva ku výkladu dvojstranných zmlúv. (Čepelka, Šturma, 2008, s. 148)
Výkladom, čiţe interpretáciou nazývame myšlienkové postupy.
Prostredníctvom týchto myšlienkových postupov podľa pravidiel poznania najčastejšie logických a jazykových zisťujeme skutočný zmysel ustanovenia zmluvy a ich právane účinky zamýšľané stranami zmluvy. Autentická interpretácia prináleţí jedine zmluvným stranám spoločne, pretoţe oni kolektívne uzavreli zmluvu. Výklad kaţdej zmluvy treba uskutočňovať v dobrej viere a s pouţitím interpretačných postupov Viedenskej zmluvy. Takýto výklad sa povaţuje za správny. Voľba najvhodnejšej metódy výkladu patrila predtým k veľkým problémom.
Tento problém však vyriešila Viedenská zmluva o zmluvnom práve, ktorá vypracovala ucelený a praktický systém interpretačných postupov pre výklad medzinárodnej zmluvy. Tieto interpretačné postupy sa pouţívajú pri výklade akýchkoľvek zmlúv, dvojstranné, viacstranné, univerzálne, napísané v jednom alebo vo viacerých autentických zneniach. Pri zisťovaní skutočného zmyslu zmluvy pouţívali jednu z troch interpretačných metód. Buď dávali dôleţitý význam úmyslu strán, alebo povaţovali za rozhodujúci text zmluvy, alebo povaţovali za rozhodujúce pri výklade zmluvy jej účel alebo cieľ. Aţ napokon Viedenská zmluva zaviedla jedno obecné interpretačné pravidlo, ktoré zlúčilo organicky všetky tieto metódy do jednej kompletnej.
27
Text zmluvy je verným vyjadrením skutočného úmyslu strán. Prvou úlohou interpreta je poctivé zisťovanie obvyklého významu pouţitých výrazov. Vykladané termíny treba posudzovať v kontexte s inými príslušnými výrazmi a časťami zmluvy.
Pri výklade treba mať na zreteli aj predmet a účel zmluvy. Ak by ostal text nejasný alebo by bolo potrebné potvrdiť správnosť výkladu dosiahnutého základnými interpretačnými postupmi, je moţné siahnuť k doplnkovým postupom, ako sú napríklad okolnosti, za ktorých bola zmluva uzavretá. ( Potočný, 2006, s. 168 s. 169)
Keď zmluva bola vyhotovená v dvoch alebo viacerých jazykoch, má jej text taká istú platnosť v kaţdom z týchto jazykov, pokým zmluva nestanoví niečo iné. Keď zmluva znie v inom jazyku ako v tých, v ktorých bol text zmluvy pôvodne vyhotovený, tak nebude povaţovaný za pôvodný text, iba ak by to zmluva stanovila alebo by sa na tom strany dohodli. ( Ondrej, Potočný, 2010, s. 209)
1.3.8 Depozitár medzinárodných zmlúv a jeho funkcie
Zmluvy sa zvyčajne podpisujú v dvoch vyhotoveniach tak, aby kaţdá strana mala jeden podpísaný originál. Výnimočne však dochádza aj k takým situáciám, keď si jedna zo zmluvných strán ponechá na základe dohody originál zmluvy. Jednou z moţností je, ţe strany vyuţijú buď tretí štát alebo medzinárodnú organizáciu ako depozitára. Overené kópie obom štátom potom poskytne depozitár. Štáty, ktoré sa zúčastnia na rokovaní, dohodnú depozitára priamo v zmluve alebo na inom spôsobe určenia. Najčastejšie býva depozitárom štát alebo medzinárodná organizácia, na ktorých území bola zmluva uzavretá. Depozitárom ale môţe byť aj najvyšší úradník medzinárodnej organizácie alebo aj dva štáty. Keď je depozitárom štát, nemá to ţiadny vplyv na rozhodnutie či sa štát stane zmluvnou stranou, alebo nestane.
Depozitár je povinný konať nestranne. Nestrannosť je dôleţitá hlavne vtedy ,keď úlohu depozitára vykonáva štát. V prípadoch, keď dôjde k problémom medzi štátom a depozitárom, tak vtedy je depozitár povinný o tom upovedomiť signatárske aj zmluvné štáty, aj medzinárodnú organizáciu ak sa jej to týka. K základným funkciám depozitára patrí:
úschova pôvodného textu zmluvy a plnomocenstiev,
poskytovanie overených odpisov a oficiálnych prekladov zmluvným stranám a štátom, ktoré majú spôsobilosť sa nimi stať,
28
prijímanie podpisov, prijímanie a úschova všetkých dokumentov týkajúcich sa zmluvy, informovanie zmluvných strán a štátov, ktoré sa môţu stať stranami zmluvy o relevantných dokumentoch,
zisťovanie prípadných chýb a oboznámenie štátu o nezrovnalostiach
informovanie štátov, ktoré sú oprávnené stať sa zmluvnými stranami, o dátume nadobudnutia platnosti zmluvy,
registrácia zmlúv na Sekretariáte OSN
(Jankuv, Lantajová, 2011, s. 95 s. 96)
1.3.9 Registrácia medzinárodných zmlúv
Registrácia zmlúv patrí medzi novšie inštitúcie ktoré upravujú evidenciu zmlúv. Holzendorf bol prvým právnikom, ktorý poukázal na potrebu registrácie medzinárodných zmlúv. Holzendorf uţ v roku 1875 odporúčal, aby došlo k vytvoreniu centrálnej autority, ktorá bude plniť funkcie depozitára.
Počas 1. svetovej vojny sa prijímali tajné zmluvy a to bolo dôsledkom toho ,ţe vznikla potreba riešiť túto otázku. V čl. 18 Paktu Spoločnosti národov je obsiahnuté, ţe kaţdý člen má registrovať novú zmluvu na Sekretariáte OSN a publikovať ju čo najskôr. P. Reuter tvrdí, ţe aţ 25 % všetkých zmlúv nie je registrovaných. Čl. 80 Viedenského dohovoru stanovuje povinnosť zaslať zmluvu po nadobudnutí jej platnosti Sekretariátu OSN na registráciu alebo zaradenie do registra. Charta OSN v čl.
102 stanovuje, ţe kaţdá zmluva a medzinárodná dohoda uzatvorená ktorýmkoľvek členom OSN po tom, ako nadobudne platnosť, bude zaregistrovaná sekretariátom a bude ním uverejnená.
Návrh na registráciu zmluvy podáva jedna zo zmluvných strán. Pri bilaterálnych zmluvách podáva návrh na registráciu strana, na území ktorej došlo k podpisu zmluvy a pri multiterálnych zabezpečuje registráciu depozitár. Sekretariát OSN vydáva registračný certifikát, ktorý je potvrdením o registrácii. Obsahuje číslo pod ktorým je zmluva zaregistrovaná a publikovaná v oficiálnej Zbierke zmlúv vydanej OSN. Overuje sa, ţe dokument, ktorý sekretariát prijal je zmluvou alebo dohodou. Registrácia vyţaduje podmienku komplexnosti a je preto potrebné, ak zmluva obsahuje určité obrazové prílohy alebo iné dokumenty, aby sa aj oni stali súčasťou registrácie a publikácie.
29
Zmluvy, ktoré zaväzujú Slovenskú republiku sú registrované v OSN formou nóty Stálej misie SR pri OSN v New Yorku. Prílohou nóty sú overené fotokópie originálneho dokumentu obsahujúceho mená podpísaných osôb a informácie o nadobudnutí platnosti. (Jankuv, Lantajová, 2011, s 96-100)
1.3.10 Publikácia medzinárodných zmlúv
Pred oficiálnou zbierkou medzinárodných zmlúv sme sa stretli s rôznymi publikáciami. V roku 1970 boli v súkromnej zbierke Recueil de traités publikované najdôleţitejšie zmluvy danej doby. Neskôr na túto zbierku nadviazali a vydávali zmluvy v zbierke Nouveau recuel général de traités. S oficiálnou zbierkou s názvom League of Nations Treaty Series sa stretávame aţ pri vzniku Spoločnosti národov.
Publikácie zmlúv sa vykonávajú v originálnych jazykoch spolu s ich prekladmi do angličtiny a francúzštiny. K zaregistrovaniu a následnému publikovaniu zmluvy môţe dôjsť aţ keď zmluva nadobudne platnosť a podľa zistení je Zbierka zmlúv aţ 4 -5 rokov v oneskorení s reálnym stavom veci a preto aktuálnosť tejto zbierky treba brať s rezervou. Ekonomicky vyspelejšie krajiny publikujú svoje vlastné zbierky zmlúv a dohôd, ktorými sú viazané.
Slovenská republika vyhlasuje zmluvy v Zbierke zákonov SR formou oznámenia ministerstva zahraničných vecí. Rezortné zmluvy alebo vládne zmluvy sú vyhlásené vtedy, ak obsahujú ustanovenia dotýkajúce sa práv a povinností fyzických a právnických osôb alebo ich oprávnených záujmov. Prezidentské zmluvy sa zasa vyhlasujú oznámením ministerstva o uzatvorení zmluvy vrátane jej úplného znenia v slovenskom jazyku. V Zbierke zákonov sa stanovuje, ţe k vyhláseniu medzinárodnej zmluvy dôjde bezodkladne po jej odovzdaní na uverejnenie, najneskôr však v deň nadobudnutia jej platnosti pre Slovenskú republiku. Okrem oficiálneho vyhlásenia v Zbierke zákonov sa medzinárodné zmluvy publikujú v rôznych časopisoch, zborníkoch a iných publikáciách. (Jankuv, Lantajová, 2011, s. 100 s. 101)
1.4 NEPLATNOSŤ, ZÁNIK PLATNOSTI ZMLUVY
Pravidlá medzinárodného zmluvného práva v otázkach neplatnosti, zániku platnosti zmluvy ako aj pravidlá upravujúce konanie o neplatnosti zmluvy, o zániku zmluvy alebo prerušení vykonávania zmluvy majú pred medzinárodné právo osobitný význam, pretoţe ich praktická aplikácia výrazne zasahuje do právneho ţivota
30
medzinárodnej zmluvy. Viedenský dohovor v čl.46 - 53 ustanovuje rôzne dôvody neplatnosti medzinárodnej zmluvy. Viedensky dohovor však okrem dôvodov neplatnosti medzinárodnej zmluvy ustanovuje aj problematiku zániku platnosti medzinárodných zmlúv.( Jankuv, Lantajová, 2011, s. 117)
1.4.1 Neplatnosť medzinárodnej zmluvy
Medzinárodná zmluva sa môţe za určitých okolností stať neplatnou. Môţu nastať dva druhy neplatnosti medzinárodnej zmluvy a to absolútna a relatívna neplatnosť. Dôvody relatívnej neplatnosti môţu byť omyl, podvod a korupcia splnomocnenca. Tieto dôvody sú obsiahnuté v čl. 48 – 50 Viedenského dohovoru o zmluvnom práve. (Jankuv, Lantajová, 2011, s. 117 s. 118)
Relatívna neplatnosť : vady prejavu vôle zmluvných strán majú za následok relatívnu neplatnosť. V porovnaní s absolútnou neplatnosťou sa poškodenej strane priznáva iba právny titul a moţnosť domáhať sa zrušenia súhlasu so zmluvou ale nie právo zmluvu jednostranne vypovedať alebo vyhlásiť za neplatnú. Keď druhá strana dôvod relatívnej neplatnosti neakceptuje, teda ho popiera, tak medzi stranami vzniká spor, ktorý treba riešiť pouţitím niektorého z prostriedkov pokojného riešenia sporov podľa článkov 65 a 66 VDZP.
Prvým dôvodom relatívnej neplatnosti je omyl. Podstatný je pre platnosť zmluvy taký omyl, ktorý sa týka skutočnosti alebo situácie, ktoré štát predpokladal v čase uzavretia zmluvy, a ktoré boli pre neho podstatným základom ,aby súhlasil s viazanosťou zmluvy. Väčšinou sa tieto omyly týkajú predmetu medzinárodnej zmluvy.
Ďalším dôvodom je podvod. Dovolať sa zrušenia svojho súhlasu so zmluvou môţe štát vtedy, keď ho poskytol pod vplyvom podvodného konania štátu, ktorý sa zúčastnil na rokovaní. Podvodom môţe byť aj predloţenie falošných dokumentov ,predstieranie neexistujúcich skutočností alebo falošných vyhlásení, ktorých účelom je druhý štát zavádzať a priviesť ho aţ k vyjadreniu súhlasu so zmluvou.
Posledným dôvodom relatívnej neplatnosti je podplatenie zástupcu štátu, čiţe korupcia. Môţe to byť prijatie rôznych darov, výhod alebo sľubov, ktoré majú rozhodujúci vplyv na rozhodnutie zástupcu. Tieto skutočnosti však sami o sebe nie sú postačujúce, ak sa nepreukáţe, ţe podplácania sa dopustil štát, ktorý sa zúčastnil na rokovaniach. Podobne ako omyl a podvod, ani korupcia sama o sebe nespôsobujú
31
neplatnosť medzinárodnej zmluvy, ale vytvára jeden z jej predpokladov, ktorého oprávnenosť musí byť buď priamo uznaná druhou stranou, alebo overená v konaní o neplatnosti zmluvy podľa článku 65 a 66 VDZP. (Klučka, 2008, s 413-416)
Absolútna neplatnosť: dôvody absolútnej neplatnosti sú donútenie zástupcu štátu k uzavretiu zmluvy hrozbou, donútenie štátu k uzavretiu zmluvy hrozbou sily alebo pouţitím sily a rozpor zmluvy s imperatívnou normou všeobecného medzinárodného práva. Tieto dôvody sú obsiahnuté v čl. 51- 53 Viedenského dohovoru. ( Jankuv, Lantajová, 2011, s. 121)
Prvým dôvodom absolútnej neplatnosti je donútenie zástupcu štátu. Donútenie zástupcu štátu narúša jednu zo základných podmienok vzniku platnej medzinárodnej zmluvy, ktorou je slobodne dosiahnutá zhoda vôle zmluvných strán a preto je podľa Viedenského dohovoru o zmluvnom práve bez právneho účinku. Cieľom donútenia je dosiahnutie súhlasu s podpisom, ratifikáciou, schválením alebo prístupom ku konkrétnej zmluve. Zmluvy, ktoré vznikli týmto spôsobom sa povaţujú za absolútne neplatné (nulitné, ničotné), pretoţe nie sú zaloţené na slobodne prejavenej vôli zmluvných strán.
Ďalším z dôvodov absolútnej neplatnosti zmluvy je jej uzavretie pod donútením štátu hrozbou sily alebo pouţitím sily, pričom takéto donútenie niekedy moţno oddeliť od donútenia zástupcu štátu. Kaţdá zmluva, ktorej uzavretie bolo dosiahnuté pod hrozbou sily alebo jej pouţitia pri porušení zásad vtelených do Charty OSN, sa povaţuje za absolútne neplatnú od počiatku, bez ohľadu na to, či sú jej zmluvnými stranami členské štáty Organizácie Spojených národov alebo nečlenské štáty. Toto však neplatí pre útočný štát agresora, voči ktorému bola pouţitá ozbrojená sila v súlade Charty OSN. V tomto prípade môţe dôjsť k uzavretiu zmluvy, ktorá porazenému agresorovi ukladá záväzky pod hrozbou sily alebo jej pouţitia, ktoré sú v súlade s medzinárodným právom. (Klučka, 2008, s. 410 s 411)
1.4.2 Zánik platnosti zmluvy
Vo Viedenskom dohovore sú tieţ upravované okrem otázok neplatnosti zmlúv aj problematika zániku platnosti medzinárodných zmlúv. V súčasnosti uţ skoro kaţdá zmluva obsahuje ustanovenia o ich trvaní zániku. Platnosť zmluvy končí predovšetkým spôsobom, ktorý predvída ona sama alebo na základe inej osobitnej dohody strán. Existujú tri základné spôsoby zániku zmluvy a to zánik zmluvy
32
uplynutím doby, na ktorú bola uzavretá, splnením rozväzovacej podmienky stanovenej v zmluve a dohodou strán.
Viedenský dohovor však upravuje aj špecifické druhy zániku platnosti medzinárodnej zmluvy. Prvým takýmto špecifickým druhom je zmenšenie počtu strán mnohostrannej zmluvy pod počet potrebný pre nadobudnutie jej platnosti. V čl. 56 sú upravované otázky výpovede alebo odstúpenia od zmluvy na základe jednostranného prejavu vôle jednej strany, ak túto moţnosť predvída zmluva samotná alebo iná osobitná dohoda strán. Pri dvojstranných zmluvách výpoveď adresuje druhej strane a má za následok skončenie jej platnosti. Pri mnohostranných zmluvách sa takouto výpoveďou, ktorá je adresovaná všetkým zmluvným stranám alebo depozitárovi medzinárodnej zmluvy, ruší platnosť zmluvy len pre tú stranu, ktorá ju vypovedala.
Odstúpenie alebo výpoveď zmluvy musí byť oznámená ostatným zmluvným stranám najmenej 12 mesiacov pred dátumom nadobudnutia platnosti výpovede.
Jedným z dôvodov zániku platnosti zmluvy je dojednanie novej zmluvy. Zmluva zaniká uvedeným spôsobom, ak nová zmluva bola dojednaná medzi tými istými stranami o tom istom predmete zmluvy a strany prejavili úmysel túto zmluvu úplne nahradiť. Dôvodom zániku platnosti zmluvy je i podstatné porušenie zmluvy.
Podstatné porušenie zmluvy je podľa čl 60 ods. 3 takým konaním, ktoré spočíva v odmietnutí jednej zmluvnej strany plniť zmluvné záväzky v rozpore s ustanovením zmluvy alebo v porušení ustanovenia, ktoré je podstatné pre plnenie predmetu a účelu zmluvy. Zmluvné strany pri dvojstranných zmluvách majú právo sa dovolávať tohto porušenia ako dôvodu pre zánik jej platnosti individuálne zo strany dotknutého štátu.
Pri mnohostranných zmluvách je pre zánik platnosti zmluvy týmto spôsobom potrebná dohoda všetkých zmluvných strán okrem jej porušiteľa.
Ďalším dôvodom zániku platnosti zmluvy je dodatočná nemožnosť plnenia medzinárodnej zmluvy. Podľa čl. 60 ods.2 nemoţnosti plnenia sa nemôţe strana dovolávať ako dôvodu pre zánik zmluvy alebo odstúpenie od nej, ak táto nemoţnosť plnenia vznikla v dôsledku toho, ţe strana poruší záväzok vyplývajúci zo zmluvy alebo iný medzinárodný záväzok, ktorý prevzala voči ktorejkoľvek druhej strane zmluvy. Medzi zaujímavé spôsoby zániku platnosti je podstatná zmena pomerov. Je to situácia, kedy nastanú také radikálne zmeny vonkajších okolností, ţe nemoţno poţadovať od strán, aby riadne plnili svoje záväzky s tým, ţe tieto okolnosti signatári zmluvy pri jej uzatváraní nepredvídali.
