Bankovní institut vysoká škola Praha
zahraničná vysoká škola Banská Bystrica
Reakcia centrálnych bánk na finančnú krízu
Diplomová práca
Bc. Martin Ţidek apríl, 2014
Bankovní institut vysoká škola Praha
zahraničná vysoká škola Banská Bystrica Katedra financií a bankovníctva
Reakcia centrálnych bánk na finančnú krízu
The reaction of central banks to the financial crisis
Diplomová práca
Autor: Bc. Martin Ţidek
Financie
Vedúci práce: Ing. Zuzana Brinčíková, PhD
Banská Bystrica apríl, 2014
ČESTNÉ VYHLÁSENIE
Vyhlasujem, ţe som diplomovú prácu spracoval samostatne a s pouţitím uvedenej literatúry. Svojím podpisom potvrdzujem, ţe odovzdaná elektronická verzia práce je identická s jej tlačenou verziou a som oboznámený so skutočnosťou, ţe sa práca bude archivovať v kniţnici BIVŠ a ďalej bude sprístupnená tretím osobám prostredníctvom internej databázy elektronických vysokoškolských prác.
...
Bc. Martin Ţidek
V Trnave, apríl 2014
POĎAKOVANIE
Touto cestou si dovoľujem poďakovať sa vedúcej diplomovej práce Ing. Zuzane Brinčíkovej, PhD. za trpezlivosť, pochopenie a cenné rady, ktoré mi poskytla pri jej vypracovaní.
V Trnave, apríl 2014
ANOTÁCIA
ŢIDEK, Martin, Bc.: Reakcia centrálnych bánk na finančnú krízu. [Diplomová práca]. Bankovní institut vysoká škola Praha, zahraničná vysoká škola Banská Bystrica.
Katedra financií, a bankovníctva. Vedúca práce: Ing. Zuzana Brinčíková, PhD. Rok obhajoby: 2014. Počet strán: 75.
Cieľom diplomovej práce je posúdiť reakcie centrálnych bánk na finančnú krízu, ich spôsob a rozsah. Zhodnotiť očakávania s tým spojené. Prvá kapitola je zameraná na definíciu finančnej krízy, centrálnych bánk a menovej politiky. Druhá kapitola sa zaoberá vznikom, príčinami finančnej krízy so zameraním na jej samotný priebeh. Posledná tretia analytická kapitola popisuje reakcie hlavných centrálnych bánk na finančnú krízu a pribliţuje nástroje ktoré pouţili na jej zmiernenie.
Kľúčové slová: monetárna politika, finančná kríza, centrálne banky, vládny dlh,
ANNOTATION
ŢIDEK, Martin, Bc.: The reaction of central banks to the financial crisis. [Master thesis]. The College of Banking in Praque. Foreign University Banská Bystrica.
Department of Finance and Banking. Thesis Supervisor: Ing. Zuzana Brinčíková, PhD.
Year of defense: 2014. Number of Pages: 75.
The aim of the thesis is to assess the response of central banks to the financial crisis, their method and scope; assess the expectations associated with it. The first chapter focuses on the definition of the financial crisis, central banks and monetary policy. The second chapter deals with the occurrence and causes of the financial crisis, focusing on the process itself. The last third chapter describes the analytical response of major central banks to the financial crisis and presents tools which were used for reducing its consequences.
Keywords: monetary policy, financial crisis, central banks, government debt
6
OBSAH
ÚVOD ...8
1 Teoretické východiská finančných kríz a monetárnej politiky...9
1.1 Finančná kríza...9
1.1.1 Ekonomické šoky...10
1.1.2 Typy finančných kríz...11
1.1.3 Najvýznamnejšie finančné krízy v minulosti...16
1.2 Centrálna banka, jej funkcie a ciele...20
1.2.1 Spôsoby zaloţenia centrálnej banky...20
1.2.2 Nezávislosť centrálnej banky...22
1.2.3 Funkcie centrálnej banky...23
1.2.4 Ciele centrálnej banky...24
1.3 Monetárna politika...25
1.3.1 Druhy monetárnej politiky...26
1.3.2 Ciele monetárnej politiky...27
1.3.3 Transmisný mechanizmus...27
1.3.4 Nástroje menovej politiky...29
2 Vznik, priebeh a dopady finančnej krízy...31
2.1 Vznik a príčiny finančnej krízy...33
2.1.1 Americké hypotéky...35
2.1.2 Zadlţovanie...36
2.1.3 Dlhový strop USA...40
2.1.4 Ratingové agentúry...42
2.2 Priebeh a dopady finančnej krízy...44
2.2.1 Prejavy krízy...45
2.2.2 Kľúčové momenty krízy...47
2.2.3 EMÚ a finančná kríza...50
2.2.4 Dá sa predvídať kríza a jej dopady?...53
7
3 Reakcie centrálnych bánk vo vybraných krajinách a ich účinnosť...55
3.1 Reakcia FEDu na krízu...55
3.1.1 Kvantitatívne uvoľňovanie...56
3.2 Reakcia ECB na krízu...58
3.2.1 Nekonvenčné nástroje ECB...59
3.3 Postupy a reakcie centrálnych bánk počas krízy...61
3.3.1 Opatrenia proti kríze...67 ZÁVER
ZOZNAM POUŢITEJ LITERATÚRY
8
ÚVOD
V diplomovej práci sa venujeme centrálnym bankám a finančnej kríze. Tieto dva pojmy spolu neodmysliteľne súvisia, keďţe hospodárenie bánk malo nemalý podiel na vzniku súčasnej ekonomickej situácie . Finančná kríza je v posledných rokoch veľmi diskutovanou témou. Samotná kríza z roku 2007 nevznikla len tak ale jej korene siahajú do minulosti. Ani zďaleka sa nejedná o prvú finančnú krízu, no rozsahom sa jej nevyrovná ţiadna. Ekonómovia sa ešte doteraz spamätávajú z toho čo sa stalo a spätne sa snaţia analyzovať príčiny jej vzniku a minimalizovať moţnosť jej opakovania do budúcna. Ako pozitívum finančnej krízy by sme mohli brať poučenie pre ekonómov, ktoré kaţdá takáto udalosť so sebou prináša. Vďaka kríze sa tak ukáţu slabé miesta, odhalia sa chyby v systéme a môţe sa začať s nápravou.
V práci sa poukazuje na dlhový problém, či uţ Európy alebo Spojených štátov amerických. Pribliţuje čitateľovi, ako reagovali centrálne banky na finančnú krízu a aké nástroje pouţili na jej zmiernenie, pričom sa celá práca zameriava na dve hlavné centrálne banky, ktorými sú Federálny rezervný systém a Európska centrálna banka.
Cieľom práce je posúdiť reakcie centrálnych bánk na finančnú krízu, ich spôsob a rozsah. Zhodnotiť očakávania s tým spojené.
Celá diplomová práca je rozdelená do troch logických celkov, kde v prvej kapitole sa venujeme teoretickému vymedzeniu pojmov ako je samotná finančná kríza a centrálna banka. Takisto charakterizuje monetárnu politiku, kde sú začlenené aj jej ciele.
V druhej kapitole popisuje čitateľovi samotný vznik finančnej krízy, pričom sa zameriava hlavne na jej priebeh. Pribliţuje samotnú príčinu jej vzniku, kde ako hlavný aktér, ktorý ju má na svedomí sa javia Spojené štáty americké.
Posledná analytická časť uţ konkrétne popisuje ako reagovali centrálne banky na finančnú krízu. Zameriava sa hlavne na reakcie Federálneho rezervného systému a Európskej centrálnej banky, kde popisuje ich hlavné nástroje na zmiernenie dopadov spomínanej finančnej krízy.
9
1 TEORETICKÉ VÝCHODISKÁ FINANČNÝCH KRÍZ A MONETÁRNEJ POLITIKY
„Na každú jednu zložitú otázku existuje jednoduchá, ľahko zrozumiteľná nesprávna odpoveď.“
Henry Louis Mencken (1907)
„Finančná kríza“, slovné spojenie, ktoré v dnešnej dobe pozná asi drvivá väčšina populácie lebo sa týka nás všetkých. V tejto kapitole si priblíţime čo znamená tento pojem a uvedieme si aj krátku históriu najvýznamnejších finančných kríz v minulosti . Taktieţ si povieme niečo o centrálnej banke a budeme sa venovať monetárnej politike.
1.1 Finančná kríza
Čo je to vlastne finančná kríza? Tejto problematike sa vo svojej výskumnej práci podrobne venoval P. Musílek (2004), ktorý uvádza prehľad vymedzenia tohto pojmu.
Goldsmith (1982) charakterizuje finančnú krízu ako prudké, okamţité, ultracyklické zhoršenie všetkých alebo veľkej väčšiny finančných indikátorov – krátkodobej úrokovej sadzby, ceny aktív (akcie, nehnuteľnosti, pôda), insolventnosť firiem a úpadky finančných inštitúcií. Bordo (1987) definuje finančnú krízu ako zmenu v očakávaniach z dôvodu obavy z úpadku finančných inštitúcií, smerujúcu ku konverzii reálnych a nelikvidných aktív do peňaţnej formy. Mishkinova (1996) definícia finančnej krízy je nasledovná:
nelineárny rozvrat finančných trhov, zvyšujúci problém informačnej asymetrie v dôsledku výskytu nepriaznivého výberu a morálneho hazardu a prejavujúci sa poklesom alokačnej efektívnosti finančných trhov. (Zimková, 2009, s. 50)
Teória finančných kríz je relatívne mladou disciplínou. Jej prudký rozvoj spadá prevaţne do posledných dvadsiatich rokov. Závery medzinárodných odborných konferencií, ktoré boli v posledných rokoch tomuto problému venované, umoţnili vymedziť prioritné smery súčasného výskumu:
modelový popis mechanizmu finančných kríz a snaha o vytvorenie ich formálnej typológie,
10
skúmanie rozhodujúcich príčin vzniku finančných kríz s odlíšením dvoch základných hypotéz:
o finančná kríza je logickým vyústením fundamentálnej slabosti ekonomiky či chybnej hospodárskej politiky,
o finančná kríza môţe pod vplyvom špekulácie alebo prostredníctvom rôznych kanálov nákazy postihnúť aj fundamentálne zdravé ekonomiky,
hľadanie odpovedí na otázku, či je moţné finančné krízy predpovedať; rozvoj a overovanie metód ich predikcie,
pokusy o prevenciu a manaţment finančných kríz, tzn. o formuláciu hospodársko- politických odporúčaní na lokálnej i nadnárodnej úrovni, ktorá by výskyt finančných kríz obmedzila, príp. redukovala ich negatívne dôsledky. (Dvořák, 2008 , s. 167)
J. Musílek (2004) finančnú krízu komplexne definuje ako výrazné zhoršenie veľkej väčšiny finančných indikátorov, čo sa prejavuje nedostatočnou likviditou finančného systému, rozsiahlou insolventnosťou finančných inštitúcií, zvyšovaním volatility výnosových mier finančných inštrumentov, výrazným poklesom hodnoty finančných a nefinančných aktív a podstatným zníţením rozsahu alokácie úspor vo finančnom systéme. (Zimková, 2009, s. 50)
1.1.1 Ekonomické šoky
V rámci určitej ekonomiky môţu nastať rôzne udalosti, ktoré ohrozujú jej súvislý chod. Jedná sa o rôzne šoky, ktorým je hospodárstvo danej krajiny vystavené, napr.:
ponukové šoky (napr. výrazné zmeny v cenách dôleţitých komodít, ako sú napr. potraviny, ropa, zlato a pod.),
šoky kapitálových tokov/devízové šoky (potreba absorpcie alebo poskytnutia likvidity peňaţnému trhu vo veľkom objeme, alebo potreba podporiť trh na úpravu devízového kurzu),
šoky likvidity vo vzťahu k príslušnému finančnému trhu alebo finančnej inštitúcii (neočakávaný rozsiahly pokles cien cenných papierov a z toho odvodený nedostatok likvidity),
úverové šoky (hrozba neochoty úverovať zo strany finančných sprostredkovateľov, resp. sprísnenie podmienok poskytovania úverov),
11
monetárne šoky (rýchly pokles alebo rast dopytu po peniazoch).
šoky neefektívnosti nástrojov (nefunkčnosť systému operatívneho a strategického riadenia). (Kotlebová et al, 2010, s. 295)
Finančné krízy sa v histórii ľudstva vyskytovali často a v novodobej histórii je svetové hospodárstvo ešte náchylnejšie na finančný kolaps. Finančné krízy idú ruka v ruke s ekonomickými krízami a nevyhýbajú sa ani vyspelým ekonomikám (USA, Veľká Británia, Japonsko), ani veľmi rýchlo rastúcim a perspektívnym trhom (novoindustrializované krajiny v Ázii, Rusko, Česká republika). Je to dané divokosťou a nevyrovnanosťou tempa hospodárskeho rastu, chybnými makroekonomickými zásahmi, slabými miestami pôsobenia „zákona trhu“ či nedostatočnou reguláciou finančného trhu.
Finančné krízy z minulosti boli tvrdou lekciou pre všetky vlády krajín, v ktorých sa udiali, ale aj ponaučením pre tvorcov hospodárskych stratégií v ostatných krajinách. (Zimková, 2009, s. 49)
Nie všetky ekonomické šoky musia prerásť do finančnej krízy. No finančnú krízu môţu vyvolať aj také udalosti ako hospodárska recesia, neschopnosť štátu plniť medzinárodné záväzky (dlţnícka kríza v osemdesiatych rokoch), neefektívny systém riadenia určitého segmentu hospodárskej politiky (kríza systému výmenných kurzov ERM v rokoch 1992 – 1993), zlyhanie regulačných orgánov, krach významnej finančnej inštitúcie medzinárodného významu (Enron, Barings) a pod. No v podstate, kaţdé jedno narušenie plynulého chodu ekonomiky negatívne ovplyvňuje ţivot jej jednotlivých účastníkov – od vlády aţ po obyvateľstvo, preto sa treba poučiť z ich histórie, definovať ich potenciálne príčiny, porozumieť ich priebehu, a tak predchádzať ich opakovaniu v budúcnosti. (Kotlebová et al, 2010, s. 295)
1.1.2 Typy finančných kríz
V období vytvárania a prepuknutia finančnej krízy často dochádza ku kombinácii jednotlivých druhov kríz. Preto jednoznačné rozdelenie finančnej krízy do segmentov nie je jednoduché. Medzi základné dôvody, ktoré objasňujú podstatu finančných kríz, patrí nadmerná úverová expanzia, chybná makroekonomická politika, nadmerná finančná liberalizácia, finančná panika, spľasknutie cenovej bubliny, zlyhanie trhu, nadmerný príliv zahraničného kapitálu, inštitucionálna nedokonalosť ekonomiky, hospodárske cykly
12
a štrukturálne problémy a iné faktory. Z ekonomickej histórie poznáme mnoţstvo prípadov výskytu rozsiahlych a hlbokých finančných kríz so značnými mikroekonomickými a makroekonomickými dosahmi. (Zimková, 2009, s. 51)
Najčastejšie sa finančné krízy členia na:
a) menovú krízu, b) bankovú krízu, c) dlhovú krízu, d) systémovú krízu.
Odlišné členenie finančných kríz ponúkli napríklad B. Eichengreen a M. D. Bordo.
Uviedli tri typy kríz, a to bankovú, menovú a tzv. twin, čiţe kombinovanú alebo dvojitú krízu, ktorá v sebe zahŕňa prvky bankovej aj menovej krízy. (Kotlebová, 2010, s. 298)
Pri vymedzení pojmu „finančná kríza“ je podstatný fakt, ţe príčiny ekonomických problémov sa nenachádzajú v reálnej ekonomike, ale vznikajú vo finančnom systéme.
Tradičná typológia finančných kríz zahŕňa prvé tri vyššie uvedené typy. V praxi sa máloktorý z uvedených typov vyskytuje v čistej podobe. (Dvořák, 2008 , s. 169)
a) MENOVÁ KRÍZA – jedná sa o situáciu, kedy dochádza k prudkému a neočakávanému oslabeniu kurzu domácej meny. V systéme pohyblivého kurzu sa prejaví ako výrazná depreciácia nominálneho kurzu. V systéme pevného kurzu obvykle špekulatívny útok na menový kurz vynúti devalváciu domácej meny alebo donúti centrálnu banku kurz brániť. Menová kríza sa teda nemusí prejaviť iba devalváciou či depreciáciou, ale aj javmi sprevádzajúcimi úspešnú obranu kurzu (strata značnej časti devízových rezerv, výrazné zvýšenie úrokových sadzieb a pod.). (Dvořák, 2008 , s. 169)
Definujeme ju ako značný pokles kurzu meny určitej krajiny, spojený obvykle s poklesom cudzích menových rezerv danej krajiny. Menové krízy jasne svedčia o tom, ţe je oveľa lepšie mať plávajúci kurz meny a nesnaţiť sa jej pohyb obmedzovať v rámci fluktuačného pásma. Pevný kurz vytvára zdanie istoty. Ľudia naň spoliehajú, aj keď uţ je situácia váţna, čo ale vedia tí, ktorí sú do veci zasvätený. Tí včas zareagujú a niekedy si aj pred devalváciou prevedú peniaze do inej meny. Väčšina obyvateľstva však stráca tým, ţe kurz meny sa zrazu cez noc zrúti. Po devalvácii národnej meny potom podniky či domácnosti nie sú schopné splácať prijaté cudzie menové úvery. A krajina má dilemu, do akej miery nechá podniky padnúť a ako má pomôcť domácnostiam neschopným splácať úvery. (Jílek, 2013, s. 468)
13
Historické skúsenosti naznačujú, ţe príčiny vzniku menových kríz je ťaţké popísať všeobecným platným modelom. Z pohľadu finančnej rovnováhy je moţno formulovať dve hlavné príčiny menových kríz:
devízové zdroje krajiny sú nedostatočné vo vzťahu k devízovým potrebám (tj.
kríza platobnej bilancie krajiny),
nie sú vytvorené domáce finančné zdroje pre splácanie zahraničných záväzkov (tj. finančná insolvencia domácich subjektov so zahraničnými záväzkami).
(Mandel et al, 2003, s.196)
Z pohľadu histórie dochádzalo k menovým krízam najčastejšie v poslednej štvrtine 20.
storočia, čím sa zároveň zvýšilo aj riziko vzniku kombinovaných kríz. Príčinu menových kríz moţno v tomto prípade hľadať v menových reţimoch, resp. uplatňovaných systémoch devízových kurzov. J.B. Taylor uvádza vo svojej štúdii, ţe „klasickým vysvetlením finančných kríz, ak berieme do úvahy vývoj za posledných 100 rokov, je to, ţe ich spôsobujú prebytky – často menové prebytky, ktoré vedú k boomu a neţiaducemu krachu“.
Ako vidno z niţšie uvedenej tabuľky č. 1, počet kríz sa celkovo zvyšuje, pričom častejšie dochádza k menovým krízam. Najviac postihnuté sú rozvíjajúce sa trhy. (Kotlebová et al, 2010, s. 299)
Tabuľka 1 Počet kríz
Trh Roky Bankové
krízy
Menové krízy
Kombinované krízy
Všetky krízy Priemyselné
krajiny
1880 – 1913 4 2 1 7
1919 – 1939 11 16 12 36
1945 – 1971 0 21 0 21
1973 - 1997 9 29 6 44
Rozvíjajúce sa trhy
1880 - 1913 11 6 8 25
1917 - 1939 7 3 3 13
1945 - 1971 0 16 1 17
1973 - 1997 17 57 21 95
Zdroj: Kotlebová et al, 2010, s. 300
b) BANKOVÁ KRÍZA – ide o problémy spojené s nedostatočnou likviditou, predovšetkým však s insolventnosťou niektorých, poprípade väčšiny komerčných bánk.
Obdobne ako u menových kríz sa za bankovú krízu zvyčajne označuje nielen situácia, ktorá sa priamo prejaví úpadkom bánk, ale aj situácia, kedy postihnuté banky zachránila vládna intervencia alebo pomoc centrálnej banky. V rozvojových krajinách je najčastejšou bankovou krízou náhla strata dôvery vkladateľov, ktorá sa prejaví bankovým runom (napr.
14
Indonézia, Mexiko, Argentína). V rozvinutých ekonomikách ide predovšetkým o problémy vyplývajúce z prudkého poklesu hodnoty niektorého typu bankových aktív (nehnuteľnosti, akcie a pod.). Banková kríza môţe vzniknúť aj v dôsledku dlhovej krízy, tzn. neschopnosti dlţníkov splácať poskytnuté úvery, alebo v dôsledku menovej krízy, ak sú domáce banky v dlţníckej pozícii k zahraničí. (Dvořák, 2008 , s. 170)
Medzinárodný menový fond označuje za bankovú krízu taktieţ problémy bankového systému, kde platí aspoň jedna z nasledujúcich podmienok:
pomer nevhodných aktív k celkovým aktívam bankového systému prevýšil 10 %, náklady na záchranu bánk prevýšili 2 % HDP,
vláda reagovala na problémy bankového systému zmrazením vkladov, v dôsledku čoho došlo k bankovej panike, alebo reagovala zavedením bankových prázdnin, alebo poskytla záruky na vklady v bankách. (Kotlebová et al, 2010, s. 302)
Scenár bankových kríz je vţdy rovnaký. Na začiatku je zlé úverovanie, ktoré naštartuje s určitým časovým oneskorením bankovú krízu, ktorá potom s ďalším časovým oneskorením spôsobí hospodársku krízu. Banky majú na zlé úvery vytvárať veľké opravné poloţky či priamo odpisovať zlé úvery do nákladov. Rad bánk sa nutne dostáva do strát, v dôsledku čoho bankrotujú či dostanú pomoc. Hlavná príčina bankových kríz je teda v zlých úveroch. Teda sú hlavne dôsledkom toho, ţe úvery sú obecne ťaţko splatiteľné.
Obchodné banky sa za takej situácie dostávajú do neriešiteľných problémov. (Jílek, 2013, s. 324)
Vzájomná súvislosť menových a bankových kríz je empiricky zrejmá. Bankové problémy, ktoré vznikli v dôsledku vnútorného dlhového problému môţu zhoršiť kredibilitu domáceho kapitálového trhu, vyvolať odliv kapitálu s negatívnym vplyvom na kurz. Naopak, menové turbulencie majú váţne mikroekonomické dôsledky. Pokles hodnoty kurzu zvyšuje podiel zahraničného dlhu firiem k celkovej hodnote ich majetku a ďalej zhoršuje ich finančnú pozíciu. Komplikuje aj situáciu bánk a nárazovo zvyšuje reálnu hodnotu vonkajšieho verejného dlhu. V odbornej literatúre je preto moţné nájsť rozsiahle komparatívne štúdie, zamerané práve na vysvetlenie súvislostí bankových a menových kríz. (Dvořák, 2008 , s. 198)
c) DLHOVÁ KRÍZA – tento pojem sa pouţíva prevaţne k označeniu externých kríz a vznikajú ak štát stráca schopnosť obsluhy svojho zahraničného dlhu, či uţ vládneho
15
alebo súkromného. V praxi to znamená, ţe štát nie je schopný splácať úroky a istinu svojho zahraničného dlhu, ktorý okrem zahraničných úverov tvoria aj štátne dlhopisy emitované na zahraničných trhoch, resp. v zahraničnej mene. Ak vláda nie je schopná splácať svoj dlh, tak sa pouţíva označenie „sovereign default“ a tieto prípady ukazuje nasledujúca tabuľka.
Tabuľka 2 Krajiny s viac neţ jedným prípadom štátneho defaultu v posledných 30 rokoch
Krajina Počet
prípadov
Priemerný počet rokov
Krízové epizódy
Argentína 3 5,0 1982-1994, 1995-1996, 2001-
Bolívia 2 6,5 1980-1985, 1986-1994
Brazília 3 5,3 1983-1995, 1998-2000, 2001-
Ekvádor 2 8,0 1982-1996, 1999-2001
Indonézia 2 2,5 1997-2001, 2002-
Jamajka 3 4,7 1978-1980, 1981-1986, 1987-1994
Juhoafrická republika 4 1,8 1976-1978, 1985-1988, 1989-1990, 1993-1994
Juţná Kórea 2 2,0 1980-1982, 1997-1999
Mexiko 2 5,0 1982-1991, 1995-1996
Maroko 2 3,0 1983-1984, 1986-1991
Peru 3 6,3 1976-1977, 1978-1981, 1983-1998
Thajsko 2 1,0 1981-1982, 1997-1988
Turecko 2 3,5 1978-1983, 2000-2002
Uruquay 3 2,0 1983-1986, 1987-1988, 1990-1992
Venezuela 3 3,3 1983-1989, 1990-1991, 1995-1998
Zdroj: (Dvořák, 2008 , s. 171)
Ako vonkajšia dlhová kríza sú však označované aj prípady, keď svoje zahraničné dlhy nesplácajú zahraničné súkromné firmy a banky. Veľmi nebezpečným typom finančnej krízy je interná dlhová kríza, ktorá sa prejavuje chronickou vnútornou predĺţenosťou ekonomík, platobnou neschopnosťou podnikov a nárastom objemu klasifikovaných úverov. Interná dlhová kríza vedie často k zamrznutiu úverového trhu s negatívnymi dôsledkami pre reálnu ekonomiku. (Dvořák, 2008 , s. 171)
d) SYSTÉMOVÁ KRÍZA – znamená potenciálne váţne zlyhanie finančných trhov.
Môţe zahŕňať menovú krízu, ale menová kríza nemusí vyústiť do systémovej krízy. Do určitej miery ju môţe vyvolať neefektívnosť nástrojov riadenia a kontroly určitého segmentu hospodárskej politiky. Jedná sa o najhorší druh krízy, lebo sa prepájajú problémy na trhu aktív (akcií a nehnuteľností) so spomalením rastu reálnej ekonomiky. Prejavuje sa
16
rastom nezamestnanosti, poklesom ekonomickej aktivity a rastom verejného dlhu.
(Kotlebová et al, 2010, s. 310)
1.1.3 Najvýznamnejšie finančné krízy v minulosti
VEĽKÁ HOSPODÁRSKA KRÍZA – známa tieţ ako Kríza na Wall Street v rokoch 1929 – 1933. Začala sa krachom na burze v New Yorku vo štvrtok 24. októbra 1929 a pokračovala v pondelok 28. októbra a utorok 29. októbra 1929. Krach spôsobilo prasknutie cenovej bubliny akcií. Cenová bublina sa vytvára vtedy, ak na trhu vládne optimistická nálada, t. j. je na ňom dostatok kupujúcich, ktorí chcú kupovať, pretoţe sa ich zmocnila vidina zisku v podobe dividend a očakávajú nárast cien, čo tlačí cenu smerom hore. Jedná sa o určitú „davovú psychózu“. Ak však tento nárast cien nepodporuje vývoj v reálnej ekonomike, stačí malý impulz, ktorý vyvolá odpredaje kúpených pozícií a bublina praskne. Veľká hospodárska kríza odštartovala dlhé obdobie depresie, známe ako „Veľká depresia“. Najviac postihla krajiny závislé od ťaţkého priemyslu. Došlo k útlmu v oblasti stavebníctva, poľnohospodárov suţovali klesajúce ceny ich produkcie, problémy nastali v ťaţobnom priemysle. (Kotlebová et al, 2010, s. 316)
LATINSKOAMERICKÁ DLHOVÁ KRÍZA– táto finančná kríza vypukla v Mexiku, keď 12. augusta 1982 mexický minister financií J. Silva-Herzog informoval súkromných amerických veriteľov a IMF, ţe Mexiko nebude 16. augusta schopné plniť svoje záväzky pri splatnosti svojho prevaţne dolárového dlhu v objeme 80 mld. USD. Kríza sa veľmi rýchlo šírila najprv v Juţnej Amerike a následne aj v ďalších rozvojových krajinách a behom jediného roku, do októbra 1983, postihla 27 krajín s celkovým objemom zahraničného dlhu vo výške 239 mld. USD, vyvolala prudkú recesiu a následné bankové a menové krízy. Pretoţe šestnásť z celkového počtu postihnutých krajín bolo z Juţnej Ameriky, býva táto finančná kríza označovaná ako latinskoamerická. K tomu prispel aj fakt, ţe štyri najviac postihnuté krajiny, ktoré dlţili komerčným bankám viac ako 70 % celkovej čiastky (176 mld. USD), boli veľké juhoamerické ekonomiky Mexiko, Brazília, Venezuela a Argentína. Bankové problémy postihli aj krajiny rozvinuté. Pribliţne 37 mld.
USD nesplácaného dlhu patrilo ôsmim najväčším americkým bankám. Táto čiastka predstavovala 147 % objemu ich kapitálu a rezerv, čo znamenalo, ţe niekoľko najväčších svetových bánk bolo bezprostredne ohrozených bankrotom. (Dvořák, 2008 , s. 176)
17
MEXICKÁ KRÍZA–v prípade Mexika sa jednalo o vysoký príliv krátkodobého kapitálu (tvoril okolo 90 % z celkového prílivu kapitálu), ktorý „kryl“ deficity beţného účtu. Vo chvíli, keď sa zmenila monetárna politika USA, došlo k zvýšeniu úrokových sadzieb v USA a poklesu sadzieb (niţšia inflácia) v Mexiku, došlo k prudkému odlivu krátkodobého kapitálu, po ktorom nezadrţateľne nasledovala devalvácia. Pätnásť percentná devalvácia od MMF sa ukázala ako nedostatočná. Naopak, viedla k ďalšiemu odlivu krátkodobého kapitálu. Mexické peso devalvovalo aţ o 120 % a prešlo na floatingový reţim. Keď bolo po kríze, mexická vláda dlţila 55 miliárd dolárov, predovšetkým súkromným zahraničným investorom. Hlavnými aktérmi krízy uţ neboli banky ale prevaţne nebankoví aktéri – penzijné fondy či burzoví investori. Mexická kríza bola vnímaná ako váţna kríza pre rozvojovú krajinu typu Mexika, ale nie ako situácia, ktorá by sa mohla opakovať či snáď rozšíriť do ďalších krajín. (Švihlíková, 2010, s. 32)
Aj cez pokles dôvery investorov v mexický finančný systém začal bankový dohľad s riešením problémov za podstatne priaznivejších podmienok neţ boli na začiatku 80.
rokov v mnohých krajinách Latinskej Ameriky. Mali taktieţ skúsenosti z 80. rokov.
Fiškálna situácia bola podstatne lepšia neţ na začiatku 80. rokov. Pretoţe boj proti inflácii bol prioritný, Mexiko sa rozhodlo pre neinflačné riešenie krízy. (Jílek, 2013, s. 336)
ÁZIJSKÁ KRÍZA – je jednou z najzávaţnejších prípadov finančného kolapsu modernej histórie. Koncom 90. rokov zasiahla celý rad krajín juhovýchodnej Ázie, ktoré boli pre svoj nebývalý ekonomický rozvoj označované ako „ázijské tigre“. Veľmi váţne bolo postihnuté hlavne Thajsko, Malajzia, Juţná Kórea a Indonézia. Čiastočne taktieţ Filipíny, Čína, Hongkong a Tchaj-wan. Singapur a Japonsko boli zasiahnuté nepriamo.
(Dvořák, 2008 , s. 191)
Za hlavné príčiny krízy moţno povaţovať následné faktory:
vysoká miera investícií často so spornou mierou efektívnosti;
financovanie investícií pomocou zahraničných zdrojov;
v posledných rokoch (1994-1996) financovanie investícií s výrazným podielom
„ostatného zahraničného kapitálu“, tj. hlavne bankového kapitálu (medzi 50-60 %) a s relatívne nízkym podielom priamych zahraničných investícií (medzi 10-15 %);
redistribúcia získaných zahraničných zdrojov bola uskutočňovaná hlavne prostredníctvom domácich bánk, ktoré boli prevádzané ako s politickou elitou, tak aj s firemnou sférou;
18
otvorenou (krátkou) devízovou pozíciou bankového sektora, ktorá ho robila zraniteľným na depreciácii domácej meny;
narastajúci deficit beţných účtov (hlavne v Thajsku);
pevné kurzy, ktoré vytvárali atmosféru zdanlivej stability pre zahraničných investorov. (Durčáková et al, 2010, s. 465)
RUSKÁ KRÍZA–začala na jeseň roku 1997 a vyvrcholila v auguste 1998. Príčinou bol rastúci deficit štátneho rozpočtu, vysoký štátny dlh a zvýšené uplatňovanie barterových obchodov v medzinárodných vzťahoch. Vnútorný štátny dlh rástol preto, ţe štát ponúkal štátne cenné papiere pri vysokých úrokových sadzbách a nedokázal ich splácať. Neskôr sa to riešilo umoţnením ich nákupu zahraničným subjektom. Pre krajinu bola charakteristická slabá funkčnosť daňového systému, pričom fiškálne federálne vzťahy boli neprehľadné.
Aktivity sa koncentrovali vo veľkých priemyselných skupinách napojených na vládne inštitúcie. Zahraničný kapitál prichádzajúci do ekonomiky mal prevaţne krátkodobý charakter. Nedostatok bankovej likvidity obmedzoval poskytovanie bankových úverov, a to spôsobilo neschopnosť vlády a podnikov vyplácať mzdy a splácať dlhy. Negatívny vplyv mal aj prudký pokles ceny dôleţitého vývozného artikla (ropy) na 10-ročné minimum. (Kotlebová et al, 2010, s. 325)
BRAZÍLSKA KRÍZA – ruská a ázijská kríza viedli k vyššiemu tlaku na tzv.
emergingmarkets, ktoré taktieţ pouţívali fixný kurz k doláru. Ďalšou krajinou na rade bola Brazília, kde kríza vypukla na začiatku roku 1999. MMF na nerovnováhu beţného účtu a na odliv zahraničného kapitálu znova reagoval pôţičkou. Pôţička vo výške 41,5 miliardy dolárov mala podporiť brazílske devízové rezervy, napriek úteku kapitálu a rastúcej úrovni dlhu denominovaného v dolároch. Brazílska kríza nakoniec nemala dlhého trvania alebo bola jedným z faktorov, ktorý vyvolal oveľa závaţnejšiu krízu u brazílskeho suseda – Argentíny. (Švihlíková, 2010, s. 40)
DOT.COM - nové technológie, hlavne rozmach internetu, zapríčinili expanziu nových spoločností zaoberajúcich sa vývojom v tejto oblasti. Predstava vysokých ziskov podporovala investície do informačných technológií, v dôsledku čoho rástla aj produktivita. Ponuka na trhu sa zvýšila. Podobným spôsobom však reagoval aj dopyt.
Nové technológie vytvárajú nové produkty, a tak vedú spotrebiteľov k vyššej spotrebe.
Boom vyvrcholil, keď v januári 2000 internetová spoločnosť AOL kúpila mediálnu firmu
19
Time Warner za takmer 200 mld. USD. V roku 2000 dochádza v USA k spľasnutiu technologickej bubliny. Ponuka však bola vyššia ako dopyt, čo sa odzrkadlilo v poklese cien akcií. Pokles cien mal nepriaznivý dosah na podnikateľské investície a ekonomický rast USA. (Kotlebová et al, 2010, s. 327)
Nová ekonomika mala byť vlastne vyjadrením novej kvality ekonomického rastu v postindustriálnej fáze spoločnosti. Základom takého rastu sa mali stať inovácie materializované v moderných technológiách, prototypom takej firmy sa stal Microsoft.
Investície v spojení so štátnou podporou sa pozitívne prejavili v ekonomickom raste aj na raste produktivity práce. Nakoniec sa však ukázalo, ţe tento typ rastu nie je ustálený, resp.
ţe moţno vyţaduje hlbšie spoločenské zmeny, neţ ku ktorým došlo. (Švihlíková, 2010, s.
45)
Tabuľka 3 Prípady významnejších finančných kríz od konca 80. rokov
1. Vonkajšia dlhová kríza, ktorá prechádza v krízu bankovú, prípadne menovú Latinskoamerická dlhová kríza 1982 - 1989
Ruská finančná kríza 1998
Brazílska finančná kríza 1998 - 1999
2. Špekulatívna menová kríza, ktorá vyvoláva krízu bankovú
Kríza európskeho menového mechanizmu (EMS currencycrisis) 1992 - 1993 3. Banková kríza vyvolaná vonkajším šokom
Americká banková kríza (USA savings and loancrisis) 1980 - 1995 4. Banková kríza vyvolaná krízou menovou
Severská banková kríza: Nórsko 1988 – 1993, Švédsko 1990 – 1994, Fínsko 1991 - 1994 5. Banková kríza vyvolaná krízou menovou
Chilská finančná kríza 1981 – 1985 Turecká finančná kríza 2000
6. Dlhová finančná kríza
Druhá mexická kríza (tequillacrisis) 1994 – 1995 (vonkajšia dlhová a následne menová kríza)
Ázijská finančná kríza (tequillacrisis) 1994 – 1995 (vonkajšia dlhová a následne menová kríza)
Argentínska kríza 2001 – 2002 (vonkajšia dlhová, banková a menová kríza)
Americká hypotekárna kríza 2007 - ? (globálna dlhová kríza prechádzajúca v krízu bankovú, menovú a v recesiu)
7. Chronická vnútorná dlhová a banková kríza
Japonská finančná kríza 1989 – 2004 (dlhová deflácia a recesia) Zdroj: Dvořák, 2008 , s. 171
20
1.2 Centrálna banka, jej funkcie a ciele
Pojem centrálna banka postupne vznikal behom 19. storočia. Centrálna banka je jednou zo štátnych agentúr, na ktorú ministerstvo financií deleguje určité svoje právomoci.
Centrálna banka sa líši od iných štátnych agentúr v tom, ţe dve úlohy (uskutočňovanie menovej politiky a poskytovanie úverov štátu) plní nezávisle na vláde. V ostatných úlohách je centrálna banka na vláde závislá. (Jílek, 2004, s. 214)
Vojny s deštruktívnym pôsobením na štátne pokladnice, sklony k rozhadzovačnosti panovníkov či vlád a nedostatočné zdroje v podobe drahých kovov boli historicky prvými a najvýznamnejšími dôvodmi pre zaloţenie špecifických bankových inštitúcií (centrálnych bánk). Tieto banky mali teda pôvodne dve hlavné funkcie:
a) vedenie účtov pre panovníka (vládu),
b) úverovanie schodkov štátnej pokladnice (štátneho rozpočtu).
Druhá funkcia sa veľmi často deformovala do podoby „dodávania“ chýbajúcich peňazí na krytie výdajov panovníka, resp. vlády. Aţ postupom času prestávajú centrálne banky pôsobiť iba ako štátne pokladnice a začínajú plniť ďalšie funkcie. (Revenda et al, 2005, s.
305)
1.2.1 Spôsoby zaloţenia centrálnej banky
Z historického hľadiska rozoznávame tri spôsoby zakladania centrálnych bánk:
a) premena niektorej z existujúcich súkromných obchodných bánk – štát pridelí obchodnej banke po jej trvalejších finančných problémoch niektoré z funkcií centrálnej banky. Tým dôjde k jej transformácii. Ako príklad môţeme uviesť Švédsku centrálnu banku. Prvou takto pridelenou funkciou bola banka štátu a regulovanie mnoţstva emitovaných bankoviek. Táto banka sa po začatí svojej činnosť dostala do ťaţkostí, ktoré vyvrcholili v roku 1664, a to spôsobom, ţe sa prerušila zameniteľnosť jej vlastných bankoviek (za meď). Banka prešla následnou reorganizáciou, ktorá vyústila do znárodnenia tejto banky. Aj napriek tomuto faktu znárodnenia si banka zachovala nezávislosť od vlády, avšak ešte ako banka obchodná, Aţ kráľ vyhlásil túto banku za centrálnu v roku 1697. Aj napriek vyhláseniu si banka zachovala súčasne aj funkcie banky obchodnej. Banka prešla zároveň aj obdobím, keď spolu s ďalšími
21
deviatimi autorizovanými súkromnými bankami emitovala peniaze. Aţ v roku 1897 prijalo Švédsko zákon, ktorý určoval, ţe jedinou bankou emitujúcou bankovky bude Sveriges Riksbank. Ale ku skutočnému naplneniu postavenia centrálnej banky došlo aţ v roku 1904, kedy prestala banka plniť funkcie obchodnej banky; (Medveď et al; 2013, s. 57)
b) pridelenie práva na emisiu bankoviek – ako príklad môţeme spomenúť Taliansko, kde bol na začiatku systém emisie peňazí značne komplikovaný – bankovky emitovali tak obchodné banky, ako aj súkromné nebankové firmy (v roku 1874 získalo toto právo šesť obchodných bánk). Štát pristúpil k usporiadaniu náročného systému aţ v roku 1926, keď právo emitovať bankovky nadobudla výlučne Bancad´Italia. (Kotlebová et al, 2007, s. 113) c) založenie centrálnej banky ako celkom novej inštitúcie –tento elegantný spôsob
ako sa vyhnúť „dohadovaniu“ s existujúcimi obchodnými bankami o prípadnej premene v centrálnu banku (v zmysle úverovania vlády) bol po prvýkrát s úspechom pouţitý v Anglicku roku 1694, v piatom roku vojny proti Francúzsku (1689-1697) na základe návrhu škótskeho obchodníka W.
Patersona. Bank of England potom emitovala svoje prvé bankovky, ktoré sa stali vítaným zdrojom financovania vojnových výdajov.
Tabuľka 4 Prehľad centrálnych bánk pôsobiacich na území SR
Názov centrálnej banky Vznik
Privilegovaná rakúska národná banka 1. jún 1816
prvá filiálka na Slovensku – Košice (1854)
Rakúsko-uhorská banka rok 1878
prvá filiálka na Slovensku – Bratislava (1879) Bankový úrad ministerstva financií 6. marec 1919
vznik československej meny – 25. január 1919 Národná banka česko-slovenská 1. apríl 1926
Slovenská národná banka rok 1939
vyhlásenie autonómie Slovenska – 6. október 1938
Národná banka československá (NBČS)
26. november 1945
Slovenská národná banka sa stala súčasťou NBČS 1. november 1945 – jednotná mena – československá koruna
Štátna banka československá
zákon č. 31/1950 Sb. o Štátnej banke československej
9. marec 1950
máj 1953 – menová reforma v Československu Národná banka Slovenska
zákon č. 566/1992 Z. z. o NBS v znení neskorších predpisov, najmä č. 149/2001 Z. z. a č. 602/2003 Z.
z., č. 747/2004 Z. z. a č. 519/2005 Z. z. o NBS Zdroj: Kotlebová et al, 2007, s. 113
22 1.2.2 Nezávislosť centrálnej banky
„Centrálna banka by mala byť vţdy oddelená od vlády a teda nezávislá, nakoľko jedným z najhorších prehreškov v ekonomike je, ak sa centrálna banka rozhodne priamo od štátu nakupovať vládne dlhopisy novovytlačenými peniazmi. Dochádza tak k monetizácií vládneho dlhu. Konečným dôsledkom je vţdy inflácia, prípadne aţ hyperinflácia.
Príkladom je napríklad Weimarská nemecká republika po Prvej svetovej vojne.“ (Demjan, 2011, s. 95)
Nezávislosť centrálnej banky (viď obrázok č. 1) je predmetom mnohých štúdií, ktoré dospeli k záveru, ţe čím väčšou nezávislosťou centrálna banka disponuje, tým ľahšie sa uplatňujú jej ciele. Základným dôvodom nezávislosti centrálnej banky je potreba oddeliť právomoc vynakladať peniaze od právomoci vydávať peniaze. Vláda by pred voľbami mohla mať záujem zníţiť úrokové miery. Krátkodobo by tak síce stimulovala hospodársku aktivitu, ale v dlhodobejšom horizonte by tým spôsobila rast inflácie a v konečnom dôsledku zníţenie štátneho dlhu. Z tohto dôvodu sú dnes centrálne banky v mnohých rozvinutých krajinách nezávislé a ich nezávislosť sa povaţuje za nevyhnutnú súčasť riadne fungujúcej ekonomiky. Ďalšie druhy nezávislosti ukazuje niţšie uvedená tabuľka, kde sa konkrétne jedná o Európsku centrálnu banku, ktorá je vrcholnou inštitúciou Európskeho systému centrálnych bánk. (Medveď et al; 2013, s. 59)
Obrázok 1 Nezávislosť Európskej centrálnej banky
Zdroj: Kotlebová, 2010, s. 153
23 1.2.3 Funkcie centrálnej banky
Belás delí funkcie centrálnej banky na:
a) mikroekonomické: regulácia a dohľad, banka bánk, banka štátu, vrcholný subjekt štátu pri zastupovaní v medzinárodných finančných a menových inštitúciách.
b) makroekonomické: emisia hotovostných peňazí, monetárna politika, devízová činnosť. (Belás et al, 2008, s. 16)
Funkcie centrálnej banky, podobne ako aj jej postavenie a nástroje, sa postupne vyvíjali a menili v závislosti od vývoja platobných systémov a v nadväznosti na funkcie centrálnej banky. Za hlavné funkcie novodobých centrálnych bánk teda povaţujeme:
vrcholný subjekt menovej politiky – centrálne banky sa prostredníctvom regulácie menovej základne, menových agregátov, úrokových sadzieb, príp.
menového kurzu snaţí plniť stanovené ciele, medzi ktoré patrí predovšetkým podpora stability cenovej hladiny. Zásadné rozhodnutia v menovej politike môţu podliehať schváleniu vládou či ministerstvom – najčastejšie ministerstvom financií (napr. v Japonsku). V iných krajinách sú príslušné rozhodnutia zverené výhradne centrálnej banke, napr. v USA, Švajčiarsku a Európskej menovej únii; (Revenda et al, 2005, s. 307)
banka bánk – centrálna banka spravuje účty ostatným bankám, prijíma ich vklady, poskytuje im úvery, uskutočňuje zúčtovanie medzi jednotlivými bankami a vykonáva dohľad a reguláciu nad komerčnými bankami.
Prostredníctvom vkladov komerčných bánk vo forme povinných minimálnych rezerv reguluje centrálna banka objem vkladov, s ktorými môţu komerčné banky disponovať. Úvery od centrálnej banky predstavujú emisiu bezhotovostných peňazí; (Medveď et al; 2013, s. 58)
emisná funkcia – centrálne banky emitujú hotovostné peniaze (bankovky, príp.
aj mince) na danom území. Funkcia je podporená emisným monopolom, ktorý je zvyčajne povaţovaný za prioritnú definičnú charakteristiku centrálnej banky.
Rastúce vyuţívanie neplnohodnotných peňazí – predovšetkým bankoviek – na úkor mincí z drahých kovov vedie k posilneniu úlohy menovej politiky v ekonomike. V dobách, kedy ešte nebolo rozšírené pouţívanie bezhotovostných peňazí, mohla centrálna banka reguláciu mnoţstva
24
emitovaných hotovostných peňazí pomerne presvedčivo ovplyvňovať celkové mnoţstvo peňazí v obehu. S rozvojom bezhotovostných peňazí sa moţnosti centrálnej banky v tejto oblasti obmedzujú.
banka štátu – vedie účty a uskutočňuje niektoré operácie pre vládu, centrálne orgány, orgány miestnej moci a správy a niektoré podniky verejného sektoru.
V niektorých krajinách, kde táto banka nie je ako vrcholový subjekt menovej politiky celkom samostatná, sa touto funkciou môţe rozumieť aj určitá povinnosť banky realizovať zámery vlády v menovej oblasti. (Revenda et al, 2005, s. 309)
správca devízových rezerv štátu – centrálna banka akumuluje devízové rezervy a realizuje s nimi operácie na devízovom trhu. Operácie centrálnej banky s týmito devízovými rezervami obsahujú štyri základné motívy, a to:
udrţiavanie hodnoty devízových rezerv, zabezpečovanie devízovej likvidity krajiny, zaisťovanie výnosnosti devízových rezerv a ovplyvňovanie vývoja menového kurzu domácej meny prostredníctvom nákupu, resp. predaja domácej meny. (Medveď et al; 2013, s. 58)
vrcholný reprezentant štátu – centrálna banka vystupuje voči domácej verejnosti a zahraničiu ako reprezentant štátu vo všetkých otázkach týkajúcich sa menovej politiky. Vo vnútri ekonomiky spočíva jej činnosť v tejto funkcii predovšetkým v pravidelnom informovaní verejnosti o menovom vývoji, jeho hlavných problémoch a spôsoboch riešenia. (Revenda et al, 2005, s. 311)
1.2.4 Ciele centrálnej banky
Hlavným cieľom centrálnej banky je vnútorná a vonkajšia stabilita meny. Cieľom centrálnej banky, na rozdiel od komerčných bánk tvoriacich druhý stupeň bankového systému, nie je vytváranie zisku. (Medveď et al; 2013, s. 58)
Kľúčovým cieľom menovej politiky centrálnej banky je kontrola inflácie. Centrálna banka sa snaţí vyvolávať infláciu, pretoţe inflácia je nutná podmienka rastu peňazí v ekonomike a tak stabilita celého finančného systému závisí od existencie inflácie.
Dôleţité však pre centrálnu banku je to, aby dokázala udrţať infláciu na rozumnej úrovni, čiţe aby sa nestratila dôvera ľudí v peniaze. (Demjan, 2011, s. 95)
25
Pre menovú politiku je vhodné, vzhľadom na zámer, realizovať účinnú menovú politiku, vyberať si kompatibilné ciele, t. j. ciele navzájom sa podporujúce a nie proti sebe stojace. V minulosti sa pri uskutočňovaní menovej politiky sledovali tieto ciele:
podpora zamestnanosti,
podpora ekonomického rastu,
rovnováha beţného účtu platobnej bilancie,
stabilita menového kurzu domácej meny,
stabilita úrokových sadzieb,
stabilita finančných trhov. (Kotlebová et al, 2007, s. 118)
Pri rozhodovaní centrálnej banky, naplneniu ktorého cieľa sa má venovať, musí banka zamerať svoju pozornosť v rámci svojich kompetencií na ten problém, ktorý má moţnosť v rámci svojich nástrojov, ktoré má, riešiť. Veľakrát v hospodárstve vzniká situácia, ţe sa vyskytuje viacero problémov, ktoré je nutné riešiť a centrálna banka je nútená rozhodnúť sa, aké nástroje pouţiť. Musí pouţiť také nástroje, ktoré budú eliminovať problémy, ktoré sa v ekonomike objavili. A musí zároveň brať do úvahy také problémy, ktoré sa má aj snaţiť v rámci svojich nástrojov riešiť, ktorých nevyriešenie by mohlo viesť k reťazovej reakcii v nadväznosti na ďalšie problémy. (Medveď et al; 2013, s. 59)
1.3 Monetárna politika
Monetárna politika (peňaţná politika) sa pod vplyvom významných zmien vo vonkajších ekonomických a menových vzťahoch v posledných rokoch pretransformovala do obsahu pojmu menová politika. (Vincúr et al, 2001, s. 135)
Polouček definuje menovú politiku ako systém procesov, prostredníctvom ktorých sa menová autorita usiluje o splnenie definovaných cieľov pri vyuţití svojich nástrojov.
(Polouček et al, 2010, s. 88)
Menová politika vyspelých krajín prešla v uplynulých dvadsiatich rokoch procesom konvergencie a rozdiely sú nepatrné, a to bez ohľadu, ako sa pre verejnosť formulujú.
Menová politika dnes spočíva v tom, ţe centrálna banka reguluje krátkodobé úrokové miery a mnoţstvo peňazí v obehu, aby nakoniec ovplyvnila infláciu. Menová politika existuje iba v trhovo orientovanej ekonomike, lebo v centrálne riadenej ekonomike sú ceny regulované priamo. Na infláciu však pôsobia aj iné faktory neţ krátkodobá úroková miera.
Tieto iné faktory sú mimo priamy dosah centrálnej banky. Jedná sa hlavne o štátne
26
výdavky. Menová politika existuje nielen v trhovo orientovanej ekonomike, ale v určitej oklieštenej podobe aj v centrálne riadenej ekonomike. (Jílek, 2004, s. 377)
1.3.1 Druhy monetárnej politiky
Expanzívna menová politika predstavuje taký spôsob pouţitia menových nástrojov, ktorými sa zvyšuje ponuka peňazí. Zvýšením tejto ponuky sa zníţi úroková miera a do ekonomiky sa dostáva viac peňazí na úvery, zniţujú sa investičné jednotkové náklady.
Súčasne dochádza k vzniku novej rovnováhy pri väčšom mnoţstve peňazí a niţšej úrokovej miere. Vznikajú predpoklady pre tvorbu väčšieho produktu a rastu zamestnanosti.
Problémom je, ţe nie vţdy sa darí udrţať stabilnú cenovú hladinu. Centrálna banka teda uplatňuje expanzívnu menovú politiku v situácii vysokých úrokových mier, slabej ekonomiky, vysokej nezamestnanosti a malých obáv o infláciu. Hneď ako sa úrokové miery dostatočne zníţia a dôjde k stimulácii ekonomiky, centrálna banka sa znova zaujíma o infláciu a prechádza k reštriktívnej menovej politike. (Vincúr et al, 2001, s. 153)
Reštriktívna menová politika je akcia centrálnej banky spočívajúca vo zvýšení trhovej krátkodobej úrokovej miery (zníţi sa úroková miera, za ktorou sa robia operácie dodávania či sťahovania likvidity). Tým sa zvyšujú aj ostatné úrokové miery v ekonomike.
Na to reagujú obchodné banky niţšou ochotou poskytovania nových úverov a klienti sú zdrţanlivejší prijímať nové úvery. Okrem toho domácnosti a podniky menej utrácajú, tj.
zniţuje sa rýchlosť obehu peňazí. Reštriktívna menová politika sa robí v prípade, ak hrozí inflácia. Centrálna banka uplatňuje reštriktívnu menovú politiku v situácii nízkych úrokových mier. Hneď ako sa úrokové miery dostatočne zvýšia a dôjde k poklesu obáv o infláciu, centrálna banka sa znova zaujíma o stimuláciu ekonomiky a prechádza k expanzívnej menovej politike. (Jílek, 2004, s. 377)
1.3.2 Ciele monetárnej politiky
Pripomeňme si, ţe pod pojmom menová politika rozumieme sústavu menových a peňaţných procesov, vzťahov, nástrojov a inštitúcií, ktorými sa zabezpečuje fungovanie ekonomického systému v súlade s cieľmi hospodárskej politiky. Pri hodnotení účinnosti menovej politiky je treba brať do úvahy plnenie konečných cieľov hospodárskej politiky, sprostredkujúce ciele a operatívne ciele menovej politiky. Konečné ciele hospodárskej
27
politiky sú premenné veličiny, ktoré odzrkadľujú hlavné problémy čiastkových trhov reprodukcie ekonomiky, problémy fungovania ekonomického systému. Jedná sa o otázku cenovej stability, miery nezamestnanosti, cyklického rastu, nízkej výkonnosti ekonomiky, neefektívnosti zahraničného obchodu. Pre menovú politiku musí byť cieľom najmenej jeden z cieľov hospodárskej politiky. Vzájomný vzťah cieľov hospodárskej politiky ukazuje tabuľka č. 6. (Vincúr et al, 2001, s. 137)
Tabuľka 6 Vzájomný vzťah cieľov hospodárskej a menovej politiky
Zdroj: Vincúr et al., 2001, s. 145
Ciele menovej politiky môţu byť definované rôznym spôsobom a v priebehu času podliehali určitým zmenám. Keď sa pozrieme do histórie centrálnych bánk, tak nimi boli napríklad stabilita menového kurzu, rovnováha platobnej bilancie, ekonomický rast, zamestnanosť, stabilita peňaţnej zásoby, cenová stabilita atď. V polovici 70. rokov 20.
storočia však centrálne banky začali klásť dôraz na zníţenie inflácie, v 90. rokoch sa potom vo väčšine krajín stala hlavným cieľom menovej politiky cenová stabilita. Aj v SR bolo do konca roku 2008 podľa Ústavy Slovenskej republiky a zákona o NBS hlavným cieľom centrálnej banky zabezpečiť cenovú stabilitu. Sekundárnym cieľom bola stabilita reálnej ekonomiky alebo stabilita finančného sektora. Od roku 2009, keď sa Slovenská republika stala členom eurozóny, prešli kompetencie NBS v oblasti výkonu menovej politiky na ECB. (Polouček et al, 2010, s. 89)
1.3.3 Transmisný mechanizmus
Menová politika v súčasných trhových ekonomikách je vysoko komplikovanou záleţitosťou. V obehu sa nachádzajú vedľa hotovostných peňazí aj bezhotovostné peniaze, ktorých podiel je výrazne vyšší, objavujú sa stále nové finančné inštrumenty, výborný Nástroje menovej
politiky Operatívne ciele Sprostredkujúce ciele
Konečné ciele menovej a hospodárskej
politiky - limity úverov
- operácie na voľnom trhu
- kurzové opatrenia
- menová báza - úroková sadzba - platobná bilancia - menový kurz
- peňaţná zásoba - jadrová inflácia - dopyt a ponuka peňazí - apreciácia
- a depreciácia meny k parite kúpnej sily - úroková sadzba
- cenová stabilita - podpora exportu - rast výkonnosti
ekonomiky
- vyššia zamestnanosť
28
rozvoj zaznamenáva telekomunikačná a výpočtová technika, dochádza k vzájomnému
„prerastaniu“ jednotlivých národných ekonomík. Tieto a ďalšie skutočnosti komplikujú celý proces menovej politiky a potenciálne zniţujú jej účinnosť. Na druhú stranu majú v súčasnosti centrálne banky pri prevádzkovaní menovej politiky väčšiu samostatnosť, zdokonaľujú sa menové nástroje a zvyšuje sa kvalita, mnoţstvo a dostupnosť informácií potrebných pre výkon menovej politiky. (Revenda, 2011, s. 69)
Schéma 1 Transmisný mechanizmus menovej politiky
Zdroj: Revenda, 2011, s. 70
Jednou z kľúčových úloh menovej politiky je dosiahnuť priame spojenie medzi jej nástrojmi a cieľmi, ako aj medzi cieľmi menovej a hospodárskej politiky. Konečné, sprostredkovávané a operatívne ciele sú prepojené, reprezentované a závislé od vzťahov medzi jednotlivými menovými veličinami. Ich obojstranné sprostredkovanie, účinnosť vplyvu a zjednotenie závisí od charakteru transmisného mechanizmu (viď schéma č. 1 a 2).
Transmisný mechanizmus menovej politiky znamená vyuţitie sekvenčného reťazenia kauzálnych menových kategórií, nástrojov a vzťahov v menových opatreniach tak, aby sa dosiahlo splnenie cieľov menovej politiky vo všetkých zloţkách ich štruktúry. (Vincúr et al, 2001, s. 150)
„Aj napriek tomu, ţe všeobecné vlastnosti transmisného mechanizmu menovej politiky sú známe, konsenzus o jeho detailnom fungovaní medzi ekonómami a centrálnymi bankármi neexistuje. Táto skutočnosť je daná, okrem iného, aj vzájomnými väzbami medzi viacerými ekonomickými veličinami a niekoľkými kanálmi, prostredníctvom ktorých sa zmena nastavení menovo-politických nástrojov prenáša ďalej do ekonomiky. Ak centrálna banka napríklad zmení svoje oficiálne vyhlasované úrokové sadzby, ovplyvní trhové
29
úrokové sadzby. Moţno však očakávať, ţe súčasne s tým sa zmenia aj ceny aktív, očakávania ekonomických subjektov, menové kurzy a pod.“ (Polouček et al, 2010, s. 90)
Schéma 2 Transmisný mechanizmus
Zdroj: Polouček et al, 2010, s. 90
1.3.4 Nástroje menovej politiky
Na uskutočnenie svojich menovopolitických cieľov vyuţívajú menové autority rôzne menové nástroje. Uţ sme spomínali, ţe vzhľadom na existenciu časových oneskorení v menovej politike nemôţe centrálna banka ovplyvňovať svoje končené ciele priamo. Pri beţnom výkone menovej politiky si preto stanovuje rôzne medziciele, prostredníctvom ktorých je v konečnom dôsledku schopná ovplyvniť aj konečný cieľ. Základom tejto transmisie sú menové nástroje alebo nástroje centrálnej banky, tieţ chápané ako nástroje menovej politiky, ktoré by mali efektívne pôsobiť na zmenu operatívneho kritéria.
(Kotlebová et al, 2007, s. 157)
Čo sa teda nástrojov menovej politiky týka, tak je moţné ich členiť rôznymi spôsobmi.
V tradičnom chápaní sú vymedzované:
a) základné úrokové sadzby centrálnej banky, b) operácie na voľnom trhu,
c) povinné minimálne rezervy, d) intervencie na devízovom trhu.
30
a) Úrokové sadzby centrálnej banky – v praxi vyuţíva väčšina centrálnych bánk ako hlavný nástroj menovej politiky zmeny v nastavení základných úrokových sadzieb, ktoré sú vyhlasované ako oficiálne sadzby. Centrálne banky zvyčajne stanovujú tri oficiálne úrokové sadzby:
úrokovú sadzbu pre jednodňové refinančné operácie,
úrokovú sadzbu pre jednodňové sterilizačné operácie a
úrokovú sadzbu pre hlavný refinančný nástroj na dodávanie likvidity bankovému systému. (Polouček et al, 2010, s. 91)
b) Operácie na voľnom trhu – povaţujú za operatívne, permanentne pôsobiace menové nástroje, orientované na reguláciu operatívneho kritéria v transmisnom mechanizme menovej politiky. Vykonávajú sa prostredníctvom štátnych cenných papierov alebo prostredníctvom vlastných cenných papierov centrálnej banky. Centrálna banka má pri obchodovaní s nimi pod kontrolou ich objem alebo cenu. V zásade rozoznávame dve formy: aktívne operácie na voľnom trhu, vynútené operácie na voľnom trhu. Rozdiel medzi nimi spočíva v tom, ţe v prípade aktívnych operácií na voľnom trhu centrálna banka vstupuje na peňaţný trh s cieľom zmeniť monetárnu bázu, čiţe snaţí sa peňaţný trh formovať pre svoje zámery. Čo sa týka vynútených operácií na voľnom trhu sa centrálna banka snaţí odvrátiť negatívne tlaky na peňaţný trh, spôsobené či uţ inými subjektmi alebo faktormi, ktoré by mohli ohroziť jej ciele. (Kotlebová et al, 2007, s. 159)
c) Povinné minimálne rezervy – musia komerčné banky udrţiavať na účtoch v centrálnej banke. Ich výška je určená jednak sadzbou povinných minimálnych rezerv, jednak základňou na výpočet rezerv z depozít klientov komerčných bánk. V súčasnej dobe väčšina centrálnych bánk vyuţíva zmeny sadzieb ako nástroj menovej politiky len zriedkavo. Sadzba povinných minimálnych rezerv je stanovená na pomerne nízkej úrovni (okolo 1 %) a banky ju udrţiavajú dlhodobo nemennú.
d) Devízové intervencie – vyuţívajú centrálne banky na ovplyvňovanie menového kurzu. V prípade priamych intervencií nakupujú alebo predávajú zahraničnú menu za domácu menu na devízovom trhu. Následkom toho sa mení nielen ponuka zahraničnej meny a menový kurz, ale aj rezervy komerčných bánk, menová báza a peňaţná zásoba.
Nepriame intervencie centrálnej banky na devízovom trhu majú charakter úpravy výšky úrokovej sadzby na domácom medzibankovom peňaţnom trhu a ich vplyv záleţí od rozdielu medzi domácou a zahraničnou úrokovou sadzbou, ktorý sa označuje ako úrokový diferenciál. (Polouček et al, 2010, s. 92)
31
2 VZNIK, PRIEBEH A DOPADY FINANČNEJ KRÍZY
„Svet si pomaly uvedomuje, že žijeme v tieni najväčšej hospodárskej katastrofy v moderných dejinách. Keď teraz človeku na ulici došlo, čo sa deje – a pretože nevie ako a prečo sa to deje -, je plný prehnaného strachu, rovnako ako predtým, keď tie ťažkosti ešte len prichádzali, nemal úzkosť, ktorá by bola v tej dobe na mieste. A začína pochybovať o budúcnosti. Prebúdza sa z krásneho sna, aby čelil temnej budúcnosti, alebo prepadá nočnej more, ktorá však prejde?
Pochybovať nemusí. To prvé nebol sen a toto je nočná mora, ktorá s ránom pominie.
Lebo prírodné zdroje aj ľudské know-how sú rovnako plodné a produktívne, ako bývali.
Naše pokroky v riešení materiálnych problémov života nie sú o nič menej rýchle. Sme tak ako predtým schopní dovoliť si vysokú životnú úroveň pre všetkých – vysokú myslím v porovnaní, povedzme, s životnou úrovňou pred dvadsiatimi rokmi – a čoskoro s naučíme dosahovať úrovne ešte vyššej. Predtým nás nikto nepodviedol. Zato dnes tápeme v kolosálnom zmätku, pretože sme pochybili v riadení zložitého ústrojenstva, ktorého fungovaniu nerozumieme. V dôsledku toho môžeme na čas premárniť príležitosť byť bohatí – možno na dlho.“
John Maynard Keynes, „Velký prepad z roku 1930“
John Maynard Keynes (1883 – 1946) bol jedným z najvýznamnejších ekonómov 20.
storočia. Jeho dielo zmenilo svet – v dobrom i zlom. Hospodárstvo pred Keynesom vyzeralo úplne inak neţ dnes:
Výkyvy hospodárskeho cyklu boli brané ako zásah vyššej moci. Keď sa v roku 1921 americkí farmári postihnutí krízou pýtali amerického prezidenta Calvina Coolidge, čo majú robiť, odpovedal im stručne: „Modlite sa.“
Štátne výdaje zabezpečovali iba základné funkcie štátu. Verejné rozpočty neboli zďaleka vţdy vyrovnané, príčinou boli obvykle vojnové výdaje.
Neexistovala fiškálna politika s cieľom vyrovnávať výkyvy hospodárskeho cyklu.
Mena bola viazaná na zlato alebo striebro. Inflácia bola ovplyvnená objemom týchto kovov v ekonomike. Inflácia preto značne kolísala v krátkodobom horizonte, avšak počas dlhšieho obdobia boli ceny stabilné.
32
Menové kurzy boli pevne stanovené obsahom drahého kovu. Bankovky fungovali ako poukáţky na určitý obsah zlata či striebra.
Neexistovali voľne plávajúce kurzy. Prispôsobenie menových kurzov spôsobené nerovnováhou obchodnej a platobnej bilancie bolo riešené devalváciou alebo revalváciou.
Úrokové sadzby boli stanovené čisto ponukou a dopytom na finančných trhoch.
Neexistovali centrálne banky v dnešnom slova zmysle. Boli tu síce inštitúcie s týmto názvom, avšak chovali sa celkom inak neţ dnešné centrálne banky. Neexistovala vtedy ani menová politika, ako ju poznáme dnes. (Kohout, 2010, s. 93)
Prínos Keynesa do vývoja ekonomického myslenia bol taký značný, ţe sa často označuje za najväčšieho ekonóma 20. storočia. Jeho teória dala podnet na zavedenie systému národných účtov na sledovanie tokov a stavov makroekonomických veličín.
(Valach, 2010, s. 186)
Prakticky uţ od roku 2007 bojuje vyspelý svet s krízou, ktorá začala ako finančná kríza, pokračovala ako ekonomická recesia, a potom prešla do dlhovej krízy vlád, ohrozujúce pomalé a krehké hospodárske oţivenie. Krízové procesy boli predznamenané hlbokými finančnými nerovnováhami vo svetovej ekonomike, neúmerným zadlţovaním niektorých krajín a príliš uvoľnenou menovou politikou, ktorá umoţnila viacerým štátom vznik nebezpečných bublín na trhoch niektorých aktív. Reakciou vlád väčšiny vyspelých krajín na finančnú krízu a následnú ekonomickú recesiu bolo nalievanie ďalších peňazí do ekonomiky. (Janáčková, 2010, s. 33)
Ekonomická teória ponúka veľa uspokojivých vysvetlení minulých hospodárskych kríz. Dve najvýznamnejšie teórie príčin hospodárskeho cyklu sú keynesiánska a monetaristická. Podľa keynesiánskej teórie je cyklický vývoj dôsledkom vnútornej nestability trhovej ekonomiky. Kolísanie agregátneho dopytu vedie ku kolísaniu hrubého domáceho produktu, zamestnanosti a ďalších ekonomických veličín. Pokles agregátneho dopytu je spojený hlavne s pesimistickými očakávaniami, ktoré vedú podnikateľov k obmedzovaniu investičnej aktivity. Podľa monetaristickej teórie je rozhodujúcim zdrojom cyklických výkyvov nesprávna peňaţná a úverová politika štátu. Neočakávané zmeny v ponuke peňazí vedú k prispôsobovacím procesom v dopyte po peniazoch.
Prispôsobovacie procesy potom vedú k výkyvom reálneho HDP, zamestnanosti, investícii a ďalších veličín. (Mráček, 2009, s. 10)
33
2.1 Vznik a príčiny finančnej krízy
Globálna finančná kríza býva taktieţ označovaná aj ako americká hypotekárna kríza, no toto označenie nevystihuje jej podstatu. Prvé problémy sa síce prejavili začiatkom roka 2007 v Spojených štátoch amerických, ale jej povaha je globálna. Prvým zasiahnutým segmentom bol hypotekárny trh, zďaleka však nejde iba o hypotéky. Podľa všetkých znakov sa jedná o globálnu systemickú finančnú krízu, ktorej základnou príčinou je dlhový problém. Jeho skutočný rozsah zostával dlho zakrytý masovým pouţívaním finančných inovácií, vyuţívajúcich štruktúrovaných úverových produktov v sekuritizovanej forme. Aj keď finančná kríza stále prebieha, tak niţšie uvedená schéma č. 3 sa snaţí vyjadriť hypotézu o podstate tejto finančnej krízy a popis jej priebehu. (Dvořák, 2008, s. 295)
Schéma 3 Logika vzniku a priebehu americkej úverovej krízy
Zdroj: Dvořák, 2008, s. 295
34
Z niţšie uvedenej tabuľky č. 7 môţeme vidieť, ţe zdrojom finančných otrasov a následného hospodárskeho poklesu nebola konkrétna udalosť ale sa jednalo o viacero faktorov. Je zrejmé, ţe súčasný globálny ekonomický systém produkuje sám o sebe veľkú mieru rizika a neistoty, ktorá ak nie je adekvátnym spôsobom ošetrená, nesie v sebe potenciálne zárodky krízy. Medzinárodný finančný systém vykazuje značné rysy asymetrie, či uţ ide o rozdielne postavenie dlţníkov a veriteľov alebo význam národných mien. Nestabilitu a riziko prináša nielen pohyb špekulatívneho kapitálu, ale taktieţ problémy spojené s liberalizáciou medzinárodného obchodu. (Sirůček et al, 2006, s. 43)
Tabuľka 7 Rozdelenie hlavných príčin súčasnej ekonomickej krízy
Krátkodobý spúšťací mechanizmus:
laxné poskytovanie hypotekárnych úverov bez patričného zaistenia domácností ,ktoré predstavovali riziko z hľadiska budúceho splácania;
spájanie jednotlivých finančných inštrumentov a pôţičiek, ich sekuritizácia a následný predaj.
Dlhodobé príčiny:
podcenenie vzniku nových finančných inštrumentov a nedostatočné prispôsobenie regulačného rámca (nedostatočná regulácia v oblasti finančných derivátov, investičných fondov);
oligopolná štruktúra ratingových agentúr;
zanedbanie systémového rizika.
Makroekonomická nerovnováha:
prebytok úspor ázijských krajín a krajín produkujúcich ropu;
trojnásobný deficit v USA: obchodný, rozpočtový a úspor;
nedostatočné obmedzenie ponuky peňazí po oţivení v roku 2002.
Nadhodnotené očakávanie výnosov:
nové formy nahradzujúce vlastný kapitál;
špekulácia bánk, firiem a spotrebiteľov.
Priťažujúce faktory:
menová a cenová bublina (ceny surovín, ropy a potravín);
dôraz na krátkodobé zisky, účtovné pravidlá;
nedostatok surovín, energie a potravín.
Neadekvátny systém odmien manažérov:
bonusy za krátkodobý úspech;
vyššie zisky z finančného kapitálu neţ z reálnych investícií;
špekulácia ako atraktívna profesia;
sľuby bezrizikových investícií od poradcov.
Slabá koordinácia:
MMF, Svetová banka, G7, konkurenčná politika, daňové raje;
podcenenie systémového rizika.
Zdroj: Aiginger, 2009, s. 6
