3 Právne postavenie subjektov pracovnoprávnych vzťahov
3.4 Účasť odborových organizácií a štátu ako subjektov v rámci pracovnoprávnych
Spôsob účasti odborových organizácii v pracovnoprávnych vzťahoch môţeme nájsť upravené v Zákonníku práce, a to v základných zásadách a tretej a desiatej hlave. Právne postavenie odborových organizácií môţeme nájsť zakotvené v zákone č. 83/1990 Zb.
o zdruţovaní občanov v znení neskorších predpisov. Novelizáciou zákonom č. 300/1990 Zb. bola zavedená evidencia odborových a zamestnávateľských subjektov. Základným odborových právom je nepochybne odborové zdruţovanie. Jeho obsahom je právo zakladať a rušiť odborové organizácie, vstupovať do existujúcich odborových organizácií a taktieţ vystupovať z nich, zdruţovať odborové organizácie a vstupovať s nimi do medzinárodných odborových organizácií.
Právo zamestnancov zdruţovať sa z dôvodu ochrany svojich hospodárskych a sociálnych záujmov zaručuje Ústava SR v článku 37. Je potrebné spomenúť aj ratifikované medzinárodné zmluvy o ľudských právach, ktoré majú prednosť pred slovenskými zákonmi, a to v prípade ak zaručujú mnohopočetnejší rozsah ľudských práv a slobôd.53
Podstatné je spomenúť aj kolektívne vyjednávanie, ktoré je obsiahnuté v zákone č.
2/1991 Zb. o kolektívnom vyjednávaní v znení neskorších predpisov. Kolektívne
52 Barancová, H.: Slovenské a európske pracovné právo. Ţilina: Poradca podnikateľa, 2004, s.93.
53 Kuril, J. : Pracovné právo 1. časť. Bratislava: Akadémia policajného zboru,2006,s. 175.
vyjednávanie je ťaţiskovou časťou účasti zamestnancov na tvorbe spravodlivých a uspokojivých pracovných podmienok a tieţ podmienok zamestnávania. V súvislosti s kolektívnym vyjednávaním je dôleţité spomenúť článok 2 Dohovoru Medzinárodnej organizácie práce č. 154 z roku 1981, ktorý informuje o podpore kolektívneho vyjednávania. Do pojmu kolektívne vyjednávanie v súvislosti s účelmi tohto dohovoru sa zahŕňajú všetky vyjednávania medzi zamestnávateľom, skupinou zamestnávateľov alebo tieţ jednou či niekoľkými organizáciami zamestnancov. Ich účelom je stanovenie pracovných podmienok a podmienok zamestnávania, úprava vzťahov medzi zamestnancami a zamestnávateľmi, úprava vzťahov medzi zamestnávateľmi a ich organizáciami a organizáciou alebo organizáciami zamestnancov.
Kolektívne vyjednávanie môţeme vymedziť nielen podľa základného cieľa, ku ktorému kolektívne vyjednávanie vo väčšej časti smeruje, k uzatvoreniu kolektívnych zmlúv, ale tieţ aj podľa obsahu alebo podľa sociálnych subjektov, ktoré sa zúčastňujú v procese kolektívneho vyjednávania. Subjektmi kolektívneho vyjednávania sú zamestnávatelia a ich organizácie na jednej strane a na druhej strane odborové orgány a ich organizácie54
Obsahom medzinárodných dokumentov najmä Medzinárodnej organizácie práce sú práva odborov ako napríklad organizácia, kolektívne vyjednávanie, ochrana odborov pred diskriminačným konaním, slobodný výkon práv odborového zdruţenia a podobne. V roku 2003 bola uskutočnená novelizácia Zákonníka práce, a práve po tejto novelizácii došlo k menšej zmene postavenia odborov. Postavenie odborov bolo obmedzené.55
Kováčiková nám uvádza základné formy účasti odborov v pracovnoprávnych vzťahoch.
Týka sa to súčinnosti a spolurozhodovania príslušného odborového orgánu( ako príklad môţeme uviesť spolurozhodovanie pri tvorbe a delení sociálneho fondu), prerokovanie právom ustanovených otázok odborov( týka sa to napríklad pracovnej doby), konzultácie informácie odborov so zamestnávateľmi (je to právna povinnosť zo strany zamestnávateľa), zmluvné vzťahy zamestnávateľov s odborovými orgánmi ( týka sa to najmä otázky ohľadom kolektívneho rokovania pri uzatváraní kolektívnych zmlúv), rozhodovanie príslušných odborových orgánov pri vydávaní záväzných pokynov(
napríklad poţiadavka odstránenia závad v prevádzke), kontrola odborových orgánov, ktorá je na jednej strane právom a na druhej strane aj povinnosťou odborov a jej zameranie sa
54 Barancová, H.: Slovenské a európske pracovné právo. Ţilina: Poradca podnikateľa, 2004, s.785-786.
55 Kuril, J. : Pracovné právo 1. časť. Bratislava: Akadémia policajného zboru,2006,s. 175.
sústreďuje na kontrolu dodrţiavania pracovnoprávnych a mzdových predpisov. Podstatná je aj kontrola týkajúca sa bezpečnosti práce. 56
Organizácia, ktorá má byť odborovou organizáciou, by mala byť budovaná na určitých princípoch. Ide o slobodu zdruţovania, ochranu hospodárskych a sociálnych práv a záujmov členov. Dôleţitá je aj právna a ekonomická nezávislosť a tieţ evidencia orgánov štátu.
Sloboda zdruţovania sa všeobecne povaţuje za základné ľudské právo. S tým súvisí aj uţ spomínané odborové zdruţovanie, je to základný nástroj obrany práv a záujmov zamestnancov. Právo na zdruţovanie je individuálne. Tak ako všetky kolektívne práva, toto právo je uplatniteľné len v spojení s inými právami.
V súvislosti s ochranou hospodárskych a sociálnych práv a záujmov hovoríme o tom, ţe odborová organizácia je výrazom vôle zamestnanca zdruţiť sa v rámci presadzovania svojich záujmov.
V rámci právnej a ekonomickej nezávislosti je dôleţité na to aby mohli odbory úspešne realizovať svoje ciele, medzinárodné pracovné právo im vytvára určité garancie nezávislej odborovej činnosti. Ide o to, ţe odborová organizácia musí byť nezávislá vzhľadom na iné subjekty, predovšetkým ide o štát a jeho orgány, ďalej ide aj o zamestnávateľov a ich orgány.
Podstatná je aj evidencia orgánov štátu. Medzi základné rysy odborovej organizácie patrí nezávislosť verejných orgánov, teda orgánov verejnej moci- štátu. Táto nezávislosť nie je nie je pochopiteľne absolútna. Štát môţe napríklad pomocou práva stanoviť formálne náleţitosti, ktoré sú nevyhnutné pre vznik odborovej organizácie. Tieto náleţitosti však nesmú mať charakter štátneho schvaľovania alebo regulácie vzniku odborových organizácií.
Na to, aby mohla odborová organizácia reálne plniť svoje poslanie, je vybavená určitými právami. Tieto práva sa uplatňujú jednak vo vzťahu k legislatívnym orgánom a tieţ vo vzťahu k zamestnávateľom a ich organizáciám. Porušenie odborových práv je podnetom na moţnosť odborov upozorniť na toto porušenie príslušné orgány, ktoré sú poverené kontrolou nad dodrţiavaním zákonnosti v rámci pracovnoprávnych vzťahov.
Poprípade je moţné poţadovať postih pracovníka, ktorý odborové právo nerešpektoval. 57
56 Kováčiková, Eva. Pracovné právo. Ţilina: Ţilinská univerzita, 1997, s. 9.
57 Galvas, M.:K problematice odborů jako subjektů kolektívního pracovního práva. Brno: Masarykova univerzita v Brne- Právnická fakulta, 1993, s. 9-18.
Odborovú organizáciu môţeme vymedziť ako zdruţenie odborovo organizovaných zamestnancov. Zamestnávateľ má povinnosť aby umoţnil pôsobenie odborových organizácií na pracovisku. Odborová organizácia môţe existovať u zamestnávateľa aj bez jeho súhlasu. V súvislosti s kolektívnym vyjednávaním odborový orgán vykonáva zastupovanie záujmov všetkých zamestnancov. Vznik odborových organizácií sa uskutočňuje nezávisle od štátu. Podľa Ústavy Slovenskej republiky je neprípustné aby bol počet odborových organizácií obmedzený.
Na základe zákona č. 83/1990 Zb. o zdruţovaní občanov v znení neskorších predpisov odborovú organizáciu vymedzujeme ako zdruţenie občanov, ktoré získava právnu subjektivitu nadobúda zaevidovaním na Ministerstve vnútra Slovenskej republiky, a to dňom, ktorý nasleduje po dni, keď bol ministerstvu doručený návrh na zaevidovanie, ku ktorému sa dokladajú aj stanovy, v ktorých môţeme nájsť úpravu vnútorných pomerov odborovej organizácie.
Na základne Zákonníka práce odborovú organizáciu vymedzujeme ako zdruţenie odborovo organizovaných zamestnancov. Nie občanov ako je to na základe zákona č.
83/1990 Zb. Na základe toho Zákonník práce priznáva právo na zdruţovanie v odboroch nielen občanom Slovenskej republiky, ale aj cudzincom, alebo osobám bez štátnej príslušnosti, a to v prípade ak majú postavenie zamestnanca.
O odborovej organizácii môţeme povedať, ţe má právnu subjektivitu, je právnickou osobou. Z dôvodu, ţe právo na zdruţovanie je obsiahnuté v Ústave, zamestnávateľovi vyplýva povinnosť aby bol umoţnený vznik a pôsobenie jednej alebo aj viacerých odborových organizácií na pracovisku. Zamestnanec nie je povinný oznamovať zamestnávateľovi účasť v odborovej organizácii.
V zákonníku práce môţeme nájsť definíciu pojmu odborový orgán, ktorá nám definuje odborový orgán ako orgán odborovo neorganizovaných zamestnancov. Z toho môţeme usúdiť, ţe odborový orgán nie je orgánom odborovo neorganizovaných zamestnancov. Aj napriek tomu, ţe v súvislosti s kolektívnym vyjednávaním zastupuje záujmy všetkých zamestnancov. V ustanovení § 231 Zákonníka práce sa môţeme stretnúť s tým, ţe odborový orgán uzatvára so zamestnávateľom kolektívnu zmluvu.58
Dôleţité je spomenúť aj odborové zväzy. ,, Konfederácia odborových zväzov, ktorá završuje štruktúru odborových organizácií, odvodzuje svoje právomoci od svojich členov.
Na vrcholovej úrovni sa zaoberá vzťahmi medzi sociálnymi partnermi a štátom.
58 Barancová, H.: Slovenské a európske pracovné právo. Ţilina: Poradca podnikateľa, 2004, s. 783-784.
V doterajšom legislatívnom vývoji veľmi účinne pôsobí v rámci tripartity, najmä pri ovplyvňovaní sociálnej legislatívy.
Konzultačné procedúry tripartitných vzťahov vyplývajú z dohovoru Medzinárodnej organizácie práce č. 144 z roku 1976, ako aj z odporúčania Medzinárodnej organizácie práce č. 156. Obsah tripartitných vzťahov je podstatne širší neţ pôsobnosť odborových organizácií pri uzavieraní kolektívnych zmlúv.“59
,,Podľa súčasného právneho stavu odborové zväzy v Slovenskej republike sú organizované na odvetvovom princípe. Vystupujú ako subjekt kolektívnych pracovnoprávnych vzťahov. Okrem iného sú zmluvnou stranou pri uzatváraní kolektívnych zmlúv vyššieho stupňa. Ďalším zo subjektov v rámci pracovnoprávnych vzťahov je štát a jeho orgány. Štát a jeho orgány je subjektom pracovnoprávnych vzťahov, aj keď v porovnaní s inými subjektmi štát ako subjekt pracovnoprávnych vzťahov vystupuje zriedkavo. Ide najmä o oblasť zabezpečovania realizácie práva na prácu, kontrolu nad dodrţiavaním pracovnoprávnych predpisov, najmä predpisov o bezpečnosti a ochrane zdravia pri práci, uspokojovanie nárokov zamestnanca pri likvidácii zamestnávateľa, ktorý má postavenie štátneho orgánu. Štát vystupuje najmä vo vzťahoch, ktoré sú v porovnaní k základným pracovnoprávnym vzťahom akcesorickej povahy alebo im predchádzajú, či inak s nimi súvisia. právne postavenie štátu v pracovnoprávnych vzťahoch nie je v Zákonníku práce výslovne upravené. preto na postavenie štátu v pracovnoprávnych vzťahoch by bolo potrebné postupovať podľa analógie iuris, ( vo vzťahu k Občianskemu zákonníku), na základe ktorej aj štát moţno povaţovať z právnickú osobu aj pre oblasť pracovnoprávnych vzťahov.“60
59 Barancová, H.-Schronk,R.: pracovné právo. Bratislava : Sprint, 2002, s. 376.
60 Barancová, H.- Schronk, R.: Pracovné právo. Bratislava : Manz , 1997, s. 70.
Záver
Cieľom našej bakalárskej práce s názvom ,,Subjekty pracovnoprávnych vzťahov“, v ktorej sme sa zaoberali problematikou subjektov pracovnoprávnych vzťahov bolo teoreticky vymedziť subjekty pracovnoprávnych vzťahov a priblíţiť ich postavenie.
Veríme tomu, ţe naša práca bude prospešná pre tých, ktorý sa budú chcieť oboznámiť s problematikou subjektov pracovnoprávnych vzťahov. A taktieţ veríme aj tomu, ţe ich spomínaná problematika natoľko zaujme, ţe budú v zbieraní informácií pokračovať ďalej.
Na základe našej práce môţeme konštatovať ako je súvislosť subjektov pracovnoprávnych vzťahov dôleţitá pre kaţdodenný ţivot. Pracovnoprávne vzťahy patria k najfrekventovanejším v ţivote človeka, pretoţe s pracovným právom sa môţeme stretnúť denne.
Môţeme konštatovať, ţe postavenie jednotlivých subjektov pracovnoprávnych vzťahov je vzájomne prepojené a na sebe závislé. Kaţdý z nás prejde v ţivote obdobím, kedy nadobúda status zamestnanca a niektorých prípadoch aj status zamestnávateľa. Na základe tematiky, ktorou sme sa v práci zaoberali, môţeme usúdiť, ţe zamestnávateľ a zamestnanec pre svoju existenciu nevyhnutne potrebuje existenciu odborov a s nimi súvisiacich subjektov, pôsobením ktorých sú zabezpečené práva.
V práci sme vyuţívali aktuálnu pracovnoprávnu úpravu vo forme zákonov a odbornej právnickej literatúry, ale aj informácie z histórie pracovnoprávnych vzťahov.
Problematika subjektov pracovnoprávnych vzťahov je pomerne zloţitá a obšírna, a práve preto nie je moţné spracovať také nespočetné mnoţstvo informácií. Snaţili sme sa zamerať na najpodstatnejšie idey.
Zoznam pouţitej literatúry
Neperiodické
1. BARANCOVÁ, Helena. Slovenské a európske pracovné právo. Ţilina: Poradca podnikateľa, 2004, 992 s., ISBN 80-88931-32-0.
2. BARANCOVÁ, Helena. Zákonník práce s komentárom 5.vydanie, Bratislava:
Sprint, 2007, 592 s., ISBN 978-80- 89085-94-1.
3. BARANCOVÁ, Helena. Zákonník práce s komentárom, Bratislava: Nová práca, 2010, 262s., ISBN 978-80-89350-15-0.
4. BARANCOVÁ, Helena- HRVOĽ, Miloš. Pracovné právo. Bratislava: Právnická fakulta Univerzity Komenského,1995, 223 s., ISBN 80-7160-066-0.
5. BARANCOVÁ, Helena- SCHRON, Robert. Pracovné právo. Bratislava: Sprint, 2002, 416 s., ISBN 80- 88848-97-0.
6. BARANCOVÁ, Helena- SCHRON, Robert. Pracovné právo. Bratislava: Elita, 2007, 813 s., ISBN 978-80-89085-95-8.
7. BEZÁKOVÁ, Lýdia. Pracovné právo. Nitra: Slovenská poľnohospodárska univerzita, 2002, 89 s. , ISBN 80-8069-098-7.
8. GALVAS, Milan, K problematice odborů jako subjektů kolektivního pracovního práva. Brno, Právnická fakulta, 1993, 33s., ISBN 80-210-0627-7.
9. GALVAS, Milan.- GREGOROVÁ, Zdeňka.- HRABCOVÁ, Dana.- PÍCHOVÁ, Irena- ZACHARIÁŠ, Jaroslav. Pracovní právo České Republiky. Brno:
Masarykova univerzita, 1997, 429 s., ISBN 80-210-1587-X.
10. JANIČOVÁ, Eva. Pracovné právo 1. časť. Košice: Univerzita Pavla Jozefa Šafárika, 1995, 153 s. , ISBN 80-7097-313-7.
11. KOVÁČIKOVÁ, Eva. Pracovné právo. Ţilina: Ţilinská univerzita, 1997, 103 s., ISBN 80- 7100- 429- 84.
12. KURIL, Jozef. Pracovné právo 1.časť. Bratislava: Akadémia Policajného zboru, 2006, 188 s., ISBN 80-8054- 348-8.
13. RYBÁROVÁ, Mária.- VOJNÁROVÁ, Anna.- MAČUHA, Miroslav. Novelizovaný Zákonník práce s komentárom s príspevkami. Bratislava: Epos, 2007, 591 s., ISBN 978- 80- 8057- 725- 4.
Periodické
1. BARANCOVÁ, Helena. Reforma reformy pracovného práva, in Justičná Revue, 55, 2003, 11/2003, ISSN 1335-6461.
2. SCHRONK, Robert. Reforma pracovného práva na pokračovanie, in Justičná Revue, 57, 2005, 4/2005, ISSN 1335-6461.
3. Zákony 2010.:Poradca podnikateľa, Ţilina: Poradca s.r.o., 2010, 904 s., ISSN 1335-6127.
Internetové zdroje
1. [http://jaspi.justice.gov.sk/jaspiw1/htm_zak/jaspiw_maxi_zak_fr0.htm]
2. [http://www.ukf.sk/dokumenty/informaciepre/zakony-data/03-z552.pdf]