Charakter a druhy pracovnoprávnych vzťahov

Vzťahy, ktorých vznik nastáva medzi ľuďmi pri ich existencii na spoločenskej práci v súlade s normami pracovného práva definujeme ako pracovnoprávne vzťahy. Práve toto poňatie pracovnoprávnych vzťahov je pomerne dosť všeobecné. Podľa Kurila sú pracovnoprávne vzťahy spoločenské vzťahy definované ako vzťahy vôľové, pri ktorých uskutočňovanie oprávnení a povinností predpokladá vôľové konanie účastníkov a spravidla aj vznik, zmenu alebo zánik týchto vzťahov závisí od prejavu vôle účastníkov.¹²

Podľa Janičovej sa v štádiu realizácie pracovnoprávnych vzťahov vôľový charakter subjektívnych práv a povinností prejavuje ako individuálna vôľa ich účastníkov. Práve rovnosť účastníkov pracovnoprávnych vzťahov je z hľadiska ich postavenia typickým prvkom celého súkromného práva, je výrazom len pri ich vzniku. Počas ich priebehu sú dominantné prvky podriadenosti a nadriadenosti.¹³

Pracovnoprávne vzťahy sú vzťahy, ktorých existencia je podmienená vznikom medzi minimálne dvomi subjektmi, ktoré v nich majú navzájom subjektívne práva a subjektívne povinnosti. Pod pojmom subjektívne právo sa na rozdiel od objektívneho práva chápe moţnosť správania fyzickej alebo právnickej osoby v medziach stanovených normami objektívneho práva, v konkrétnom právnom vzťahu. A tým rozumieme rozsah alebo mieru moţného správania subjektu, ktorý je prostredníctvom objektívneho práva zaručený a súčasne tým aj chránený proti neoprávnenému rušeniu niekým iným.

12 Kuril, J.: Pracovné právo1. časť. Bratislava: Akadémia policajného zboru,2006, s. 29-30.

13 Janičová, E.: Pracovné právo 1.časť. Košice: Univerzita Pavla Jozefa Šafárika, 2006, s. 58.

Pod pojmom subjektívna povinnosť rozumieme objektívnym právom stanovený rozsah alebo miera určitého nutného a objektívnym právom deklarovaného správania . Toto správanie pokiaľ nie je realizované dobrovoľne, je vynútiteľné právnymi prostriedkami, ktoré sú stanovené právnymi normami objektívneho práva.

Uţ vznik konkrétneho pracovnoprávneho vzťahu predpokladá existovanie prvkov tohto právneho vzťahu a tieţ splnenie na základe právnych noriem stanoveného predpokladu.

Pracovnoprávne vzťahy doposiaľ zastupujú najviac vystihujúcu formu pracovného uplatnenia ľudí.

Potvrdzuje sa to na základe pestrosti foriem, na základe ktorých sa môţe právo na prácu v praxi realizovať. S predmetom pracovného práva uţšie súvisí bliţšie vymedzenie pracovnoprávnych vzťahov. A to preto, ţe dané pracovnoprávne vzťahy dané odvetvie práva napĺňajú.

Tak ako iné právne vzťahy sú pracovnoprávne vzťahy jedným z celku právnej regulácie spoločenských vzťahov. Pri procese ich uskutočňovania sa kríţia. Na jednej strane výsledok činnosti zákonodarstva usmerniť objektívne a závaţné vystupovanie osôb v určitej oblasti spoločenského ţivota a na strane druhej moţnosť osôb svojím objektívnym správaním tohto výsledku konanie zákonodarcu vyuţívať a uskutočňovať.

Môţeme konštatovať, ţe na základe vymedzenia úpravy právnych vzťahov dochádza k regulácii správania osôb v spoločenských vzťahoch tým, ţe zákonodarca vytvára predpoklady, stanoví náleţitosti a obsah tohto vzťahu. Na základe toho sa v rámci úpravy rovnako ako v právnych tak aj pracovnoprávnych vzťahov prejavuje regulatívna funkcia práva.

Táto regulatívna funkcia pôsobí v prípade právnych vzťahov v dvoch rovinách. Na jednej strane právo pozitívne stanoví mieru moţného správania a to v rámci konkrétneho právneho vzťahu. A súčasne na strane druhej môţe regulatívna funkcia práva spočívať vedľa uvedeného spôsobu úpravy právnych vzťahov v stanovení medzí moţného správania^{. 14}

Teória práva pracovnoprávne vzťahy definuje v uţšom a taktieţ v širšom slova zmysle.

Môţeme teda povedať, ţe v uţšom slova zmysle tieto vzťahy vznikajú prostredníctvom určitých právnych skutočností (ako príklad sa uvádza dohoda o vykonaní práce alebo

14 Galvas , M. -Gregorová, Z. -Hrabcová, D. -Píchová, I -.Zachariáš, J.: Pracovní právo České Republiky.

Brno: Masarykova univerzita, 1997, s. 58-59.

pracovná zmluva) a ich účastníci ( tu môţeme uviesť ako príklad zamestnávateľ, zamestnanec alebo odborová organizácia) v nich majú status nositeľov subjektívnych práv a povinností ustanovených normami pracovného práva.

Za pracovnoprávny vzťah v širšom slova zmysle môţeme povaţovať právny vzťah, ktorý vzniká pri realizácii spoločenskej práce bez ohľadu na to na základe akých právnych noriem vzniká, mení sa alebo zaniká. Tieto právne predpisy majú zmiešaný charakter, a to z toho dôvodu, ţe ich upravuje nielen Zákonník práce ale aj predpisy iných právnych odvetví.

Typickým pracovnoprávnym vzťahom je pracovný pomer. Iba na pracovný pomer sa viaţu viaceré významné záruky v súvislosti s pracovnými podmienkami zamestnanca.

Právnej úprave týkajúcej sa pracovného pomeru je v Zákonníku práce venovaná podstatná pozornosť. Pracovnoprávne vzťahy zaloţené dohodami o prácach konaných mimo pracovného pomeru sú spracované skôr len rámcovo, čo ich vymedzuje len ako doplnkovú formu pracovného uplatnenia. Pracovný pomer ako základný pracovnoprávny vzťah je najmä obsahom úpravy Zákonníka práce. V súčasnosti existujú aj pracovné pomery, na ktoré sa prioritne pouţije osobitný právny predpis a Zákonník práce sa aplikuje subsidiárne, to znamená podporne, a to v súvislosti len s tými otázkami, ktorým sa táto osobitná právna úprava nevenuje.¹⁵

Výstiţným príkladom je zamestnanec pri výkone prác vo verejnom záujme, sudca Ústavného súdu, zamestnanec v doprave, súkromných bezpečnostných sluţbách atď. Na druhej strane v širšom slova zmysle je to tak právny vzťah, ktorý vzniká pri realizácii spoločenskej práce bez ohľadu na to, na základe akých právnych noriem vzniká, mení sa alebo zaniká. A práve preto, ţe takéto právne vzťahy upravuje nielen Zákonník práce ale aj predpisy iných právnych odvetví môţeme povedať, ţe tieto právne vzťahy majú zmiešaný charakter.

Podľa Kurila a Barancovej majú všetky pracovnoprávne vzťahy svoje špecifické charakteristické základné črty. Ide hlavne o nasledujúce črty.

Zamestnanec musí dohodnutú prácu vykonávať osobne a nemôţe sa dať pri výkone tejto práce zastúpiť inou osobou, z toho vyplýva ich individuálny charakter. Môţeme povedať, ţe sú vţdy konkrétnymi právnymi vzťahmi medzi konkrétnymi subjektmi.

Majú dobrovoľný a vôľový charakter, no na rozdiel od administratívnoprávnych vzťahov nie je pre ne charakteristická podriadenosť, a v porovnaní s občianskoprávnymi

15 Kuril, J. : Pracovné právo 1. časť. Bratislava: Akadémia policajného zboru,2006, s. 29-32.

vzťahmi ich necharakterizuje ani rovnosť účastníkov, vôľový charakter pracovnoprávnych vzťahov je najviditeľnejší pri ich zakladaní.

Jedná sa o odplatné vzťahy, čiţe majú majetkový a výmenný charakter, nejde o typický majetkový vklad ale jedná sa o vklad vlastnej pracovnej sily ako vlastnosti človeka, pre ktorého je práca významná pre získanie obţivy a prostriedok svojej sebarealizácie, zamestnancovi patrí za vykonanú prácu odmena, pretoţe do práce vkladá svoju pracovnú silu, odplatnosť pracovnoprávnych vzťahov patrí k základnej charakteristike.

Pracovnoprávne vzťahy charakterizuje aj prevládajúca vzájomnosť, nie je v kaţdom pracovnoprávnom vzťahu priama, pred vznikom súkromného sektoru bola vţdy nepriama, mala podvojný charakter.

Výstiţná je pre ne aj značná diferenciácia, je determinovaná hlavne kvalitou pracovného vkladu zamestnanca.

Podstatný je aj spoločenský charakter pracovnoprávnych vzťahov, osobitosť sa prejavuje najmä v spoločenských prvkoch