V menovej politike sa od 90. rokov 20. storočia začal presadzovať postup, pri ktorom sa centrálne banky zamerali priamo na jeden z konečných cieľov - mieru inflácie. Postup ako prvá začala pouţívať v roku 1990 centrálna banka Nového Zélandu.21
Cielenie inflácie predstavuje určitý spôsob riadenia menovej politiky, kde menová politika reaguje na priebeţne zisťované rozdiely medzi prognózou vývoja inflácie a inflačným cieľom. Konečný cieľ má podobu kvantifikovanej miery inflácie v strednodobom časovom horizonte. Z toho moţno usudzovať, ţe cielená inflácia znamená riziko väčšej nestability ostatných makroekonomických veličín.
20 LISÝ, J. a kol. 2007. Ekonómia v novej ekonomike. 2. vydanie. Bratislava: IURA Edition, 2007. s. 463.
ISBN 978-80-8078-164-4.
21 REVENDA, Z. 2011. Centrální bankovnictví. 3. vydanie. Praha: Management Press, 2011. s. 197. ISBN 978-80-7261-230-7.
15
Pri cieľovaní inflácie sa nepouţívajú sprostredkujúce kritériá a hlavnú úlohu v operatívnych kritérií hrá krátkodobá úroková sadzba. V prípade cielenia inflácie moţno očakávať riziko nadmernej reštrikcie z dvoch dôvodov. Po prvé, centrálna banka je pod spoločenským tlakom stanoviť inflačný cieľ ako dostatočne ambiciózny, čo je spojené s rizikom „prehnania“ optimálnej dezinflácie. Po druhé, v snahe o dezinfláciu bude centrálna banka voliť radšej vyššie úrokové sadzby a niţšie tempo rastu peňaţnej zásoby, neţ je objektívne potrebné.
Cielením inflácie dokáţe centrálna banka stanoviť racionálnejšie inflačné očakávania a zároveň ovplyvniť inflačné očakávania podľa svojho zámeru. Súčasne tým berie na seba záväzok, ktorý musí dodrţať, čo sa stáva prestíţnou záleţitosťou.22 Treba upozorniť aj na fakt, ţe pokiaľ je skutočná miera inflácie niţšia ako cieľovaná miera, je to rovnako zlé ako v opačnom prípade. Konečným cieľom centrálnej banky teda nie je zníţenie miery inflácie za akýchkoľvek okolností a na akúkoľvek úroveň, ale udrţať ju na cieľovanej úrovni, alebo aspoň vo vymedzenom pásme.
Splnenie inflačného cieľa môţe byť úspešné len eliminovaním makroekonomickej nerovnováhy, a nie jej prehlbovaním, a to tak v oblasti vonkajšej nerovnováhy, ako aj v podnikovej a v bankovej oblasti. Inflačný cieľ nemôţe dosiahnuť bez kooperácie s vládou, kde ide o nájdenie kompromisu medzi reálnym ekonomickým rastom a dezinfláciou bez toho, aby sa prehĺbilo zahraničné zadlţenie. Viaceré centrálne banky stanovujú svoj cieľ inflácie na základe očakávaní profesionálnych analytikov, domácností, manaţérov, súkromných spoločností ako aj na základe očakávaní, ktoré signalizujú informácie z finančného trhu. Nie je to len rozhodnutie samotnej centrálnej banky. Treba brať do úvahy, ţe na očakávania uvedených subjektov môţu vplývať ponukové šoky, dopytové šoky krátkodobého charakteru, ako aj chybný predpoklad budúceho vývoja.23 Kotlebová vyslovila tieto závery o inflačnom cielení:
a. „Inflačné cielenie je rámec menovej politiky, ktorý zdokonaľuje komunikáciu medzi verejnosťou, podnikmi a trhmi na jednej strane a tvorcami politiky na druhej strane. Zvyšuje disciplínu, transparentnosť, legitímnosť a flexibilitu menovej politiky. Je tu však časová nekonzistentnosť, ktorá zniţuje kredibilitu.
22 LISÝ, J. a kol. 2007. Ekonómia v novej ekonomike. 2. vydanie. Bratislava: IURA Edition, 2007. s. 464.
ISBN 978-80-8078-164-4.
23 KOTLEBOVÁ, J.- SOBEK, O. 2007. Menová politika- stratégie,inštitúcie a nástroje. 1.vydanie.
Bratislava: IURA Edition, 2007. s. 91. ISBN 978-80-8078-092-0.
16
b. Menová politika ovplyvňuje mieru inflácie prostredníctvom zmien úrokovej sadzby, ktoré pôsobia na dopyt a na očakávania. Na druhej strane, z dlhodobého hľadiska je miera inflácie jedinou makroekonomickou premennou, ktorú môţe menová politika ovplyvniť. Menová politika však v dlhodobom horizonte nemôţe ovplyvniť reálne premenné ako napr. output, zamestnanosť a pod.
Dosiahnutie dlhodobého cieľa- cenovej stability- je reálne len za cenu minimálnych nákladov v HDP gape a odklonu inflácie od jej cieľa.
c. Fiškálna politika sa uţ ďalej nechápe ako silný makroekonomický nástroj. Hrá pasívnu úlohu v prípade rozpočtového deficitu, ktorý sa mení v závislosti od ekonomického cyklu. Rozpočet by mal byť zostavený v závislosti od ekonomického cyklu, pričom plnú zamestnanosť je moţné zabezpečiť aj bez rastu čistých finančných aktív.
d. Treba teda posilniť význam menovej politiky a posunúť do úzadia fiškálnu politiku. Menovú politiku však nesmú riadiť politici, ale experti na čele nezávislej centrálnej banky. Je tu rozdiel medzi cieľovou nezávislosťou a nástrojovou nezávislosťou centrálnej banky. Pre zvolenú vládu je demokratickejšie stanoviť cieľ- cenovú stabilitu a pre centrálnu banku dosiahnuť tento cieľ nezávislým stanovením nástrojov menovej politiky.
Nástroj nezávislosti sa môţe chápať v dvoch rovinách- rieši problém časovej nekonzistentnosti a umoţňuje centrálnej banke predvídať dlhodobé oneskorenia v menovej politike.
e. Menová politika môţe byť pouţitá na dosiahnutie nízkej miery inflácie ( nízka a stabilná inflácia je spojená so zdravým ekonomickým rastom), ale skôr uplatňovaním princípu vynútenej neţ nehodiacej sa diskrétnosti. Inflačné cielenie teda pôsobí ako nominálna kotva pre menovú politiku, vyţaduje si disciplinovanosť centrálnej banky a vlády v rámci flexibilného politického rámca.
f. Zdroj domácej inflácie ( vo vzťahu k očakávanej miere inflácie) môţe narastať z kladného HDP gapu, t.j. ak je skutočný HDP vyšší neţ potenciálny HDP.
Inflácia sa v tomto prípade chápe ako peňaţný jav, t.j. rast inflácie sa spája s rastom ponuky peňazí. Na HDP vplýva úroveň dopytu.“24
24 KOTLEBOVÁ, J.- SOBEK, O. 2007. Menová politika- stratégie,inštitúcie a nástroje. 1.vydanie.
Bratislava: IURA Edition, 2007. s. 100. ISBN 978-80-8078-092-0.
17
Cieľovanie inflácie nemôţeme spájať s cieľovaním cenovej hladiny. Kým miera inflácie sa meria pomocou indexov z predchádzajúceho obdobia, vývoj cenovej hladiny je vyjadrovaný pomocou bázických indexov k zvolenému základnému obdobiu. Síce môţeme indexy opäť očisťovať o inflačné šoky a ďalšie vplyvy, ale centrálna banka by nemohla ignorovať minulé chyby: pokiaľ by bol v danom období skutočný vývoj cenovej hladiny vyšší ako cieľovaný vývoj, centrálna banka by sa v ďalšom období musela snaţiť o opačný stav, to je o dosiahnutie pomalšieho tempa rastu cien v porovnaní s cieľom. Tieto snahy by sa mohli prejaviť v stratách na výstupe, resp. vo výraznom zníţení tempa reálneho ekonomického rastu. Pri cieľovaní inflácie, pokiaľ by očakávaná miera inflácie, resp.
hodnota príslušného ukazovateľa bola vyššia, sa centrálna banka bude snaţiť o návrat na cieľovanú úroveň.25
1.3.1 Kvantifikovanie miery inflácie pri inflačnom cielení
Sú rôzne postupy, ktoré sa pouţívajú pri kvantifikovaní cieľovanej miery inflácie.
Hlavné rozdiely sa týkajú toho kto a v akej podobe cieľ kvantifikuje.
V niektorých krajinách - Nový Zéland - centrálna banka pravidelne uzatvára s vládou dohodu o strednodobých politických cieľoch, v ktorých je kvantifikovaná cieľovaná miera inflácie. Ak sa nesplní táto miera, musí guvernér centrálnej banky objasniť dôvody a uviesť kroky k náprave. V iných krajinách - Veľká Británia - stanoví príslušné hodnoty vláda. V takomto prípade je veľmi obtiaţne viazať prísnu zodpovednosť centrálnej banke. Samostatnosť banky je len operatívna. Aj tu musí guvernér banky v otvorenom dopise ministrovi financií zdôvodniť odchýlky od zadaných hodnôt. Plná zodpovednosť je spojená s treťou moţnosťou, kde hodnoty stanoví centrálna banka.
Takýto postup prijala Európska centrálna banka.26
Cieľ môţe byť kvantifikovaný štyrmi spôsobmi, vţdy v podobe zvoleného cenového indexu na ročnej báze, nezamieňajme ho s ročným cieľom, ide o cieľ v strednodobom horizonte. Prvá moţnosť predstavuje konkrétnu hodnotu so symetrickými odchýlkami oboma smermi ( Česká republika 2% + 1 percentný bod) a druhou moţnosťou
25 REVENDA, Z. 2011. Centrální bankovnictví. 3. vydanie. Praha: Management Press, 2011. s. 197. ISBN 978-80-7261-230-7.
26 REVENDA, Z. 2011. Centrální bankovnictví. 3. vydanie. Praha: Management Press, 2011. s. 199. ISBN 978-80-7261-230-7.
18
je stanovenie rozpätia (do mája 2001 Kanada, 1%- 3% ). Najtvrdšia a súčasne najmenej pouţívaná verzia je nastavenie konkrétnej hodnoty bez stanovených odchyliek ( Fínsko, „ okolo 2%“). Štvrtou moţnosťou je stanovenie maximálnej hodnoty ( Európska menová únia, do 2%) s tým, ţe sa predpokladá „prirodzená“ spodná hranica 0%. 27
1.3.2 Podmienené a nepodmienené prognózy
Rozlišujeme dva postupy na cieľovanie inflácie, a to „ dopredu hľadiaci“- forward–looking, je spojený s ovplyvňovaním očakávanej miery inflácie centrálnou bankou v budúcom období, aktuálna miera inflácie je povaţovaná za „ minulosť“, na ktorú nemá zmysel reagovať. Opačný, druhý postup je „ dozadu hľadiaci“ - backward- looking“ je spojený s reakciami na aktuálnu mieru inflácie. Je zrejmé, ţe reakcie na očakávanú mieru inflácie sú podmienené existenciou a kvalitou prognózavacích modelov.
Rozlišujeme dve skupiny, ktoré sú pravidelne aktualizované:
Podmienené prognózy sú spojené so splnením všetkých predpokladov, predovšetkým nemennej výške úrokovej sadzby. Predpovedajú vývoj inflácie bez reakcie centrálnej banky. Pokiaľ signalizujú nesplnenie cieľa, centrálna banka by mala reagovať smerom k ţiaducej zmene úrokovej miery.
Pravdepodobnosť naplnenia takýchto prognóz v neistom prostredí trhovej ekonomiky nemusí byť vysoká,
Nepodmienené prognózy sú zaloţené na budúcich reakciách centrálnej banky, resp. zmenách úrokových sadzieb. Ich výsledky sú predpoklady vývoja inflácie, ale aj vývoj úrokových sadzieb spojený s reakciami centrálnej banky na moţné odchýlky od inflačného cieľa. V prognóze vývoj úrokových sadzieb odráţa očakávania subjektov na trhu, nie však budúci záväzok centrálnej banky takto reagovať.28
Kaţdá prognóza, bez ohľadu na typ, je vţdy spojená s neistotou, s určitou pravdepodobnosťou naplnenia. Je odrazom predpokladov a dostupných informácií v okamihu konštrukcie. Preto nemôţeme uvaţovať o nejakom automatickom realizovaní
27 REVENDA, Z. 2011. Centrální bankovnictví. 3. vydanie. Praha: Management Press, 2011. s. 199. ISBN 978-80-7261-230-7.
28 REVENDA, Z. 2011. Centrální bankovnictví. 3. vydanie. Praha: Management Press, 2011. s. 200. ISBN 978-80-7261-230-7.
19
menovej politiky, kde centrálna banka reaguje na vývoj pomocou zvolenej reakčnej funkcie. Rozhodovanie zostáva na zvolených kolektívnych orgánov v centrálnej banke.
Prognózovacie modely môţu rozhodovanie uľahčiť, alebo naopak aj sťaţiť.29
1.3.3 Cenová stabilita a miera inflácie
Kvantifikovaná cieľová hodnota miery inflácie je na prvý pohľad v rozpore s cieľom cenovej stability. Inflácia je spojená s rastom cien, zatiaľ čo cenová stabilita by mala znamenať, ţe sa ceny nemenia. Ak vynecháme vyššie cieľované hodnoty, inflačný cieľ napr. vo výške okolo 2% však môţeme povaţovať za cieľ cenovej stability. Cenové indexy nedokáţu dostatočne spoľahlivo zachytiť zmeny ( rast) kvality výrobkov a sluţieb. Rôzne odhady nadhodnocujú infláciu aţ okolo 1,5 percentného bodu. Inflácia vo výške 2%
v skutočnosti znamená prakticky nulové zmeny cien.
Všeobecne môţeme za cenovú stabilitu povaţovať takú mieru inflácie, ktorá nehraje ţiadnu rolu pre rozhodovanie firiem a domácností. Tu majú význam nielen konkrétne hodnoty, ale tieţ ich variabilita.30