Analýza vývoja inflácie v eurozóne a USA

(1)

Bankovní institut vysoká škola Praha

zahraničná vysoká škola Banská Bystrica

Analýza vývoja inflácie v eurozóne a USA

Diplomová práca

Bc. Soňa Gehry apríl 2012

(2)

Bankovní institut vysoká škola Praha

zahraničná vysoká škola Banská Bystrica Katedra financií a účtovníctva

Analýza vývoja inflácie v eurozóne a USA

Analysis of inflation in eurozone and in USA

Diplomová práca

Autor: Bc. Soňa Gehry

Študijný odbor: Financie

Vedúci práce: doc. Ing. Jana Kotlebová, PhD.

Banská Bystrica apríl, 2012

(3)

Vyhlásenie

Vyhlasujem, ţe som bakalársku prácu spracovala samostatne a s pouţitím uvedenej literatúry.

Svojím podpisom potvrdzujem, ţe odovzdaná elektronická verzia práce je identická s jej tlačenou verziou a som oboznámená so skutočnosťou, ţe sa práca bude archivovať v kniţnici BIVŠ a ďalej bude sprístupnená tretím osobám prostredníctvom internej databázy elektronických vysokoškolských prác.

V Banskej Bystrici dňa 30.4.2012 Bc. Soňa Gehry

(4)

Poďakovanie

Dovoľujem si poďakovať doc. Ing. Jane Kotlebovej, PhD. za odborné vedenie, cenné rady, osobný prístup, trpezlivosť a čas, ktorý mi venovala pri vypracovaní tejto diplomovej práce.

Bc. Soňa Gehry

(5)

Anotácia

GEHRY, Soňa, Bc.: Analýza vývoja inflácie v eurozóne a USA. [diplomová práca].

Bankovní institut vysoká škola Praha, zahraničná vysoká škola Banská Bystrica. Katedra financií a účtovníctva. Vedúci práce: doc. Ing. Jana Kotlebová, PhD. Rok obhajoby: 2012.

Celkový počet strán záverečnej práce 60.

Diplomová práca sa zaoberá analýzou vývoja inflácie v eurozóne a USA. Je rozdelená do troch kapitol. Prvá kapitola sa zaoberá definíciou pojmu inflácia, ako aj jej jednotlivých druhov z viacerých hľadísk. V rámci tejto kapitoly vysvetľujeme jej samotné meranie ako aj dôleţitosť cielenia inflácie pre menovú politiku. Druhá kapitola analyzuje význam inflácie pre menovú politiku eurozóny a USA, vzhľadom na stratégie, ciele a pouţité nástroje menových politík ich centrálnych bánk. Tretia kapitola mapuje vývoj inflácie v eurozóne a USA od roku 1999 po súčasnosť. Na základe grafického znázornenia vysvetľujeme vzájomnú koreláciu inflácie a vybraných menových ukazovateľov a popisujeme moţné riziká budúceho vývoja. Cieľom diplomovej práce je charakterizovať význam inflácie pre menovú politiku v eurozóne a USA, analyzovať vývoj inflácie v rokoch 1999 – 2012 a definovať potenciálne riziká jej budúceho vývoja.

Kľúčové slová: menová politika, cenová hladina, cenová stabilita, inflácia, index spotrebiteľských cien (CPI), eurozóna, USA

(6)

Annotation

GEHRY, Soňa, Bc.: Analysis of Inflation in the Eurozone and in the USA. [Diploma Thesis]. Banking Institute/ College of Banking Prague, Foreign University in Banská Bystrica. Department of Finance and Accounting. Supervisor: Assoc.prof. Ing. Jana Kotlebová, PhD. Year of defense: 2012. Total number of pages 60.

The thesis deals with analysis of inflation development in the Eurozone and the USA. It is divided in to three chapters. The first chapter deals with the definition of the term inflation, lists the types of inflation from different points of view. In this chapter we explain its actual measurement as well as the importance of targeting inflation for monetary policy . The second chapter analyses the importance of inflation for monetary policy of the Eurozone and the USA in respect of the strategies, aims and tools of monetary policies of their central banks. The third chapter maps the development of inflation in the Eurozone and the USA from 1999 till the present. Based on graphic presentation we explain mutual correlation of inflation and selected monetary indicators and describe possible risks of future development. The aim of the thesis is to characterise the importance of inflation for monetary policy in the Eurozone and the USA, analyse the development of inflation in the period 1999 - 2012 and define potential risks of its future development.

Keywords: monetarypolicy, pricelevel, price stability, inflation, Customer Price Index (CPI), Eurozone, USA

(7)

5

Obsah

Úvod ... 6

1 Stručný prehľad riešenej problematiky v domácej a zahraničnej literatúre... 7

1.1 Vymedzenie pojmu inflácia ... 7

1.2 Druhy inflácie ... 9

1.2.1 Druhy inflácie z kvantitatívneho hľadiska ... 10

1.2.2 Druhy inflácie z hľadiska príčin vzniku ... 10

1.2.3 Druhy inflácie z hľadiska proporcionality a očakávaní ... 12

1.2.4 Druhy inflácie z hľadiska viditeľnosti ... 14

1.3 Cielenie inflácie ... 14

1.3.1 Kvantifikovanie miery inflácie pri inflačnom cielení ... 17

1.3.2 Podmienené a nepodmienené prognózy ... 18

1.3.3 Cenová stabilita a miera inflácie ... 19

1.4 Meranie inflácie ... 19

2 Význam inflácie pre menovú politiku eurozóny a USA ... 24

2.1 Menová politika eurozóny ... 24

2.1.1 Stratégie a ciele jednotnej menovej politiky ... 28

2.1.2 Nástroje menovej politiky ECB v rámci Eurosystému ... 29

2.1.3 Harmonizovaný index spotrebiteľských cien ... 31

2.2 Menová politika USA ... 33

2.2.1 Stratégie a ciele menovej politiky FRS ... 35

2.2.2 Nástroje menovej politiky FRS ... 38

2.2.3 Vykazovanie inflácie v USA ... 39

3 Analýza inlflácie v eurozóna a v USA ... 42

3.1 Porovnanie vývoja inflácie v eurozóne a v USA – vplyv na formovanie menových nástrojov ... 42

3.2 Riziká budúceho vývoja ... 57

Záver ... 59

Zoznam použitej literatúry ... 61

Zoznam grafov ... 66

Zoznam tabuliek ... 67

Prílohy ... 68

(8)

6

Úvod

Zmena ceny rôznych druhov tovarov a sluţieb sa bytostne dotýka nás všetkých. Ak by sme sledovali vývoj cien za minulé obdobia, z ktorých sa zachovali štatistické údaje, mohli by sme konštatovať, ţe ceny sa vlastne nikdy nezniţovali. Ak, tak len nepatrne a na krátke obdobie. Ceny sa zvyšovali v podstate stále, niekedy išlo o miernejší inokedy o prudší rast, stávalo sa, ţe sa ceny zvyšovali rýchlejšie, inokedy zas pomaly. Rast celkovej cenovej hladiny sa nazýva inflácia.

Inflácia je taká stará ako trhové ekonomiky. Zo strany jednotlivých ekonomických subjektov došlo v deväťdesiatych rokoch 20. storočia k významným posunom v hospodárskych politikách z hľadiska boja proti inflácii, aktívnou protiinflačnou politikou, alebo začlenením niţších dlhodobých inflačných očakávaní.¹

Cieľom tejto diplomovej práce je charakterizovať význam inflácie pre menovú politiku v eurozóne a v USA, analyzovať vývoj inflácie v rokoch 1999 - 2012 a definovať potenciálne riziká, ktoré by mohli v budúcnosti pôsobiť na jej rast.

Obsahom prvej kapitoly bude vysvetlenie pojmu inflácia, jej meranie a cielenie pre menovú politiku.

Druhá kapitola venuje pozornosť menovej politike eurozóny a USA. Analyzuje význam inflácie pre menovú politiku daných regiónov, vzhľadom na stratégie, ciele a nástroje menových politík ich centrálnych bánk.

Treťou kapitolou sa snaţíme z analyzovať vývoj inflácie v eurozóne a v USA od roku 1999 aţ po súčasnosť a ukázať na korelačnom výpočte intenzitu ich vzťahu. Pre lepšiu viditeľnosť sme zvolili grafické znázornenie. Táto kapitola mapuje vývoj vybraných menových ukazovateľov ako sú úrokové sadzby, menový kurz, peňaţné agregáty M3 a štátny deficit vo vzťahu k inflácii v eurozóne a v USA za rovnaké časové obdobie a definuje potenciálne riziká jej budúceho vývoja.

1 LISÝ, J. a kol. 2007. Ekonómia v novej ekonomike. 2. vydanie. Bratislava: IURA Edition, 2007. s. 450 ISBN 978-80-8078-164-4.

(9)

7

1 Stručný prehľad riešenej problematiky v domácej a zahraničnej literatúre

Inflácia je jedným z fenoménov vývoja ekonomík, ktorá prebúdza značnú pozornosť nielen medzi ekonómami, ale aj medzi politikmi a verejnosťou. Inflácia je chápaná ako niečo, čo má negatívny dopad na ţivot ľudí. Vlády a centrálne banky preto často zasahujú, aby infláciu zníţili.

„ Lenin údajne vyhlásil, ţe najlepším spôsobom ako zničiť kapitalistický systém, by bolo znehodnotiť menu. Sústavným procesom inflácie môţu vlády potajomky a nepozorovane skonfiškovať značnú časť bohatstva svojich obyvateľov.“ ²

1.1 Vymedzenie pojmu inflácia

Skúsme si definovať, čo vlastne chápeme pod pojmom inflácia? Podľa O. Sobeka

„inflácia znamená narušenie peňaţnej rovnováhy, ale nie kaţdá inflácia sa prejavuje rastom cien a naopak, nie kaţdý rast cien má inflačný charakter. Za prejav inflácie nemoţno povaţovať rast cien jednotlivých tovarov, ktorý je kompenzovaný poklesom cien iných tovarov pri nezmenenej celkovej cenovej hladine a inflačný charakter nemá ani rast cien vyplývajúci z reálneho rastu výrobných nákladov.“³

Doplníme ešte, ţe inflácia sa všeobecne chápe ako proces vzostupu cien alebo zvyšovania agregátnej cenovej hladiny, čo znamená zniţovanie kúpnej sily peňazí, ktorá sa dotýka vnútornej kúpnej sily, pretoţe zníţenie výmenného kurzu voči zahraničiu neznamená nevyhnutne zvýšenie cien v danej krajine, v ktorej bola mena devalvovaná.

Takúto skutočnosť sme mohli vidieť v roku 1931 vo Veľkej Británii potom, čo poklesol

2 SAMUELSON, P. A.´- NORDHAUS, W. D. 1992. Ekonómia I.. 13. vydanie. New York: McGraw-Hill, 1992. s. 304. ISBN 80-7127-030-X.

3 SOBEK, O. 2003. Menová teória a politika. 1. vydanie. Bratislava: Vydavateľstvo EKONÓM, 2003. s. 50.

ISBN 80-225-1618-X.

(10)

8

výmenný kurz britskej libry voči americkému doláru, úroveň britských cien zostala paradoxne stála.⁴

Z makroekonomického hľadiska je dôleţité, aké sú celkové zmeny cien. Celkovú úroveň cien tovarov a sluţieb, ktoré sa v národnom hospodárstve predávajú a nakupujú, označujeme pojmom cenová hladina.⁵Inflácia je vzrast celkovej cenovej hladiny, a nie jednotlivých cien.

Z. Revenda vysvetľuje infláciu ako: „ dlhodobejší nepretrţitý rast cenovej hladiny, ktorá je spojená s nadmernou emisiou peňazí a vedie k poklesu kúpnej sily peňazí.“⁶

S infláciou úzko súvisia pojmy dezinflácia, deflácia, stagflácia a slumpflácia.

Dezinflácia znamená pokles miery inflácie, resp. snahu ukončiť infláciu, ktorou by sa nemala privodiť deflácia. Ide napr. o pozastavenie príčin, ktoré spôsobili a vyvolali dodatočný rast kúpnej sily ekonomických subjektov, aby sa ďalej nezvyšoval agregátny dopyt a nezväčšovala inflačná medzera, t.j. aby sa ešte viac nerozširovala makroekonomická nerovnováha. Dezinflácia súvisí s potlačením inflácie, čo je šetrnejší spôsob ( oproti deflácii), najmä z hľadiska jej dôsledkov.⁷

Ak celková cenová hladina poklesla, hovoríme o deflácii. Z. Revenda za defláciu povaţuje „dlhodobejší nepretrţitý pokles cenovej hladiny, ktorý je spojený s nedostatočnou emisiou peňazí a vedie k rastu kúpnej sily peňazí.“⁸

Stagflácia je v podstate stagnácia, ktorá sa prejavuje neschopnosťou ekonomiky prekonať stav po recesii. Zároveň dochádza k rastu inflácie a produkt buď klesá, alebo sa prinajmenšom nezvyšuje.

Slumpflácia je inflácia, ktorá vzniká v recesii, keď skutočný produkt klesá po dobu dlhšiu ako dva štvrťroky a súbeţne rastie cenová hladina.⁹

4 TÁNCOŠOVÁ, J. 2000. Makroekonómia Inflácia. 1. vydanie. Bratislava: IURA Edition, 2000. s. 9. ISBN 80-88715-69-5.

5 LISÝ, J. a kol. 2007. Ekonómia v novej ekonomike. 2. vydanie. Bratislava: IURA Edition, 2007. s. 450.

ISBN 978-80-8078-164-4.

6 REVENDA, Z. 2011. Centrální bankovnictví. 3.vydanie. Praha: Management Press, 2011. s. 275. ISBN 978-80-7261-230-7.

7 TÁNCOŠOVÁ, J. 2000. Makroekonómia Inflácia. 1.vydanie. Bratislava: IURA Edition, 2000. s. 43. ISBN 80-88715-69-5.

8 REVENDA, Z. 2011. Centrální bankovnictví. 3.vydanie. Praha: Management Press, 2011. s. 275. ISBN 978-80-7261-230-7.

9 KOTLEBOVÁ, J.- SOBEK O. 2007. Menová politika – stratégie, inštitúcie a nástroje. 1.vydanie.

Bratislava: IURA Edition, 2007. s. 83. ISBN 978-80-8078-092-0.

(11)

9

1.2 Druhy inflácie

Inflácia má viacero konkrétnych príčin všeobecného i špecifického charakteru, na základe ktorých rozlišujeme rôzne druhy inflácie. Podstatnou črtou inflácie je skutočnosť, ţe jej zdroj nie je len v nadmernom dopyte v porovnaní s ponukou, ale aj v cenotvorbe na strane ponuky.

Z uvedeného vyplývajú aj rôzne členenia inflácie:

Z kvantitatívneho hľadiska, resp. rýchlosti, akou rastie cenová hladina, sa inflácia člení na:

 miernu,

 cválajúcu,

 hyperinfláciu;

Z hľadiska príčin, ktoré infláciu vyvolávajú, môţe ísť o infláciu:

 dopytovú,

 nákladovú;

Z hľadiska proporcionality, tempa rastu cenovej hladiny, resp. jej očakávania zo strany ekonomických subjektov, moţno hovoriť o inflácii:

 proporcionálnej,

 neproporcionálnej,

 anticipovanej,

 neanticipovanej,

 inertnej;

Z hľadiska viditeľnosti, resp. zjavnosti, sa inflácia člení na:

 otvorenú ( zjavnú),

 skrytú,

 potlačenú ( blokovanú).¹⁰

ISBN 978-80-8078-164-4.

(12)

10

1.2.1 Druhy inflácie z kvantitatívneho hľadiska

Podľa rýchlosti akou rastie celková cenová hladina, rozlišujeme infláciu:

miernu, ktorá je charakterizovaná ako jednociferné ročné tempo rastu cenovej hladiny.

Často sa označuje ako plazivá. Je pre ňu typické, ţe tempo rastu cenovej hladiny neprekročuje tempo rastu výkonnosti ekonomiky. Rastie nielen nominálny, ale aj reálny produkt. Takáto inflácia je v rámci ekonomického systému akceptovateľná, cválajúcu alebo galopujúcu, ktorá znamená dvojciferné aţ trojciferné ročné tempo rastu cenovej hladiny. Ceny rastú rýchlejšie oproti výkonnosti ekonomiky a spôsobuje to veľké ťaţkosti v peňaţnom obehu. Jej dôsledkom je klesajúca kúpna sila peňazí, čo sa prejavuje aj v správaní ekonomických subjektov. Obyvateľstvo si ponecháva len nevyhnutné mnoţstvo peňaţných prostriedkov, lebo tie majú len slabú schopnosť uchovávať hodnotu do budúcnosti. Takáto inflácia sa stáva súčasťou kalkulácií pri uzatváraní obchodných kontraktov,

hyperinfláciu, ktorá sa povaţuje za krajný, extrémny prípad inflácie. Je to inflácia vyjadrená štvor- a viacciferným číslom a znamená rozpad peňaţného systému, zrútenie hospodárskych väzieb. Cenová špirála sa rozvíja nezávisle od tempa rastu výroby.

Peniaze sú znehodnotené, prestávajú plniť svoje funkcie. Aj keď ide o extrémny prípad, je sledovateľný tak v minulosti, ako aj v súčasnosti. Medzi najvýznamnejšie hyperinflácie patrí napr. hyperinflácia v Nemecku po prvej svetovej vojne, v Maďarsku po druhej svetovej vojne, v Bolívii v roku 1985, v Brazílii a Nikarague v roku 1990 a pod.¹¹

1.2.2 Druhy inflácie z hľadiska príčin vzniku

Inflácia sa spája s rastom cenovej hladiny. Podnet, resp. inflačný impulz môţe prichádzať zo strany ponuky ako aj zo strany dopytu. Preto rozlišujeme dopytovú a nákladovú infláciu.

(13)

11

Dopytová inflácia má svoj prvotný impulz na strane agregátneho dopytu. Pri existencii inflačnej medzery chcú domácnosti, firmy i štát spotrebúvať väčšie mnoţstvo produktu, neţ je ekonomika schopná dlhodobo produkovať. To však nie je moţné.

Východiskom z danej situácie je v podobe inflačných procesov, ktoré prostredníctvom rastu cenovej hladiny redukujú kúpnu silu všetkých ekonomických subjektov. Dôsledky sú jasné. Agregátny dopyt rýchlo rastie aţ nad výrobný potenciál ekonomiky a cenová hladina prudko vzrastá. Ide o postup od dopytu k inflácii. Proces, ktorý obnovuje rovnováhu, vytvára predstavu, ako keby agregátny dopyt „ ťahal“ ceny agregátnej ponuky. Preto takúto infláciu označujeme ako dopytom ťahanú infláciu.

Príčiny nadmerného rastu agregátneho dopytu moţno konkretizovať takto:

 ide o snahu trvalo udrţiavať mieru nezamestnanosti pod prirodzenou mierou nezamestnanosti,

 výrazné a trvalé vládne rozpočtové deficity, ktoré ak sa nemôţu financovať emisiou štátnych obligácií a ich predajom na finančnom resp. kapitálovom trhu, potom sú kryté emisiou peňazí.

Hybnou silou dopytovej inflácie je teda buď nadmerne expanzívna monetárna politika, alebo nadmerne expanzívna fiškálna politika. V oboch prípadoch sa inflácia (hlavne cválajúca a hyperinflácia) spája s rýchlym rastom peňaţnej zásoby a v tomto zmysle je dopytová inflácia v skutočnosti peňaţným javom.¹²

Nákladová inflácia (nákladmi tlačená inflácia). Platí zásada, ţe zvyšovanie ktorejkoľvek skupiny nákladov, ktoré nie je kompenzované adekvátnym zníţením niektorej inej skupiny nákladov, sa ceny vytláčajú nahor. Z toho vyplýva, ţe inflácia nákladov („ costpush“) je dôsledok rastu nákladov. Pre jej analýzu treba rozlišovať:

o reálne náklady o nominálne náklady.

Dôsledkom zvyšovania reálnych nákladov je:

o zníţenie produktívnosti prírodných zdrojov

o rozširovanie nehospodárnosti o zvyšovanie dovozných cien.

12 TÁNCOŠOVÁ, J. 2000. Makroekonómia Inflácia. 1.vydanie. Bratislava: IURA Edition, 2000. s. 29- 32.

ISBN 80-88715-69-5.

(14)

12

Jednou z príčin, ktorá vyvoláva takýto typ inflácie, je nedokonalá konkurencia.

Oligopolná štruktúra trhu dnešných ekonomík znamená , ţe firmy v monopolnom alebo oligopolnom postavení majú vplyv na trhové ceny. Ak niektorá z týchto firiem zvýši ceny a jej výrobky sú medzi produktmi iných firiem, nastáva reťazovité zvýšenie výrobných nákladov ostatných výrobcov a môţe viesť k ponukovej inflácii.¹³

Odbory, ktoré sa povaţovali za najväčšieho pôvodcu nákladovej inflácie, tlačili na rast nominálnych miezd, čo je dôleţitá zloţka výrobných nákladov. Ak nominálne mzdy rástli rýchlejším tempom ako produktivita práce, viedlo to k rastu cenovej hladiny.

Politické udalosti môţu tieţ vyvolať prudké zvýšenie cien surovín a materiálov, resp.

energie, ktoré sú strategickými v mnohých krajinách (napr. ropa), a tým podstatne zvýšiť výrobné náklady, čo následne môţe vyvolať infláciu.¹⁴

Skutočnosť, ţe politika obmedzovania spotreby nie je spravidla celkom úspešná, nijako neznamená, ţe by nebola schopná stabilizovať hospodárstvo.

1.2.3 Druhy inflácie z hľadiska proporcionality a očakávaní

Jedným z dôleţitých znakov inflácie je, ţe má tendenciu určitý čas pokračovať nezmeneným tempom, teda má tendenciu k zotrvačnosti, a to aj za situácie, keď uţ dozneli efekty inflačných tlakov a nové ešte nepôsobia. Všetky ekonomické subjekty sa snaţia svoje postavenie na trhu chrániť tým, ţe do všetkých kontraktov zabudovávajú očakávanú mieru inflácie. Tie isté opatrenia zavádzajú aj odbory a pracovníci pri podpisovaní kolektívnych dohôd. Takúto infláciu označujeme ako očakávanú alebo inertnú. Zvyšujúce sa inflačné očakávania vedú k rastu inflácie, klesajúce očakávania pôsobia na jej pokles.¹⁵

Medzi infláciou a mnoţstvom peňazí v obehu existuje z dlhodobého hľadiska previazanosť. Centrálna banka má dôleţité postavenie vo vzťahu k inflácii. Rast cien vyvoláva zvýšený dopyt po peniazoch, keď centrálna banka nezvyšuje ponuku peňazí

ISBN 978-80-8078-164-4.

(15)

13

rovnakým tempom, rastie úroková miera a postupne to vedie k poklesu spotreby a investícií.

Podľa Lisého „ inflácia ako rast celkovej cenovej hladiny má tendenciu rásť len za predpokladu, ţe centrálna banka reaguje na zvýšenie dopytu po peniazoch zvýšením mnoţstva peňazí v obehu takou istou alebo väčšou mierou. Za predpokladu, ţe sa inflácia bude pohybovať okolo svojej očakávanej miery, nenastanú jej prudké výkyvy.

Vyjdime zo vzájomnej podmienenosti dopytovej a nákladovej inflácie, ktorá vzniká za určitých okolností. Táto podmienenosť znamená, ţe jeden typ inflácie prechádza do druhého. Najznámejším príkladom tohto javu je cenovo-mzdová špirála.“ ¹⁶

Inertná inflácia nastáva vtedy, keď má inflácia tendenciu zotrvať na určitej dosiahnutej úrovni, pokiaľ nenastane ekonomický šok na strane dopytu alebo ponuky.

Nezmenené tempo sa zachová aj vtedy, keď prvotné príčiny inflácie uţ prestali pôsobiť a nové sa ešte neprejavili. Ekonomické subjekty sa danému stavu prispôsobujú a premietajú ho do svojich rozhodnutí, voláme to efekt z očakávania.¹⁷

Proporcionálna inflácia nastáva vtedy, keď absolútne rastie cenová hladina, ale vzájomný pomer cien sa nemení. Je to extrémny príklad, ktorý v reálnom ţivote nenastáva.

Je tu moţnosť, ţe ešte ide o anticipovanú infláciu, teda infláciu, ktorú ekonomické subjekty očakávajú a znamená to, ţe sa v ekonomike nič mimoriadne nedeje. Nemá vplyv na reálny produkt, efektívnosť ani na rozdeľovanie dôchodkov.¹⁸

Neproporcionálna inflácia nastáva vtedy, keď absolútne rastie cenová hladina a zároveň sa menia pomery medzi cenami jednotlivých tovarov.

Ak súčasne ide o neanticipovanú infláciu, to znamená neočakávanú, pretoţe inflačné zmeny sú väčšinou neočakávané a uskutočňujú sa v skokoch potom aj dôsledky takejto inflácie sú pre ekonomiku horšie a sú spojené s vyššími nákladmi.¹⁹

ISBN 978-80-8078-164-4.

(16)

14

1.2.4 Druhy inflácie z hľadiska viditeľnosti

Podľa toho ako ceny rastú, rozlišujeme otvorenú, skrytú a potlačenú (blokovanú) infláciu.

Pri otvorenej inflácii ide o viditeľný rast cien a účastníci trhu sa podľa toho správajú.

Samozrejme závisí od výšky miery inflácie a ekonomických dôsledkov.

Ak sa snaţíme vysoký rast inflácie „liečiť“ rôznymi opatreniami a zároveň dochádza k zastaveniu rastu cenovej hladiny, hovoríme o potlačenej, resp. blokovanej inflácii. Ak sa však príčiny inflácie neodstránia, môţe prerásť do otvorenej inflácie.

Skrytá inflácia vzniká vtedy, keď sa ceny menia, ale neprejavuje sa to v zmene cenových indexov. Je to spôsobené tým, ţe cenové indexy neobsahujú všetky ceny tovarov a sluţieb, alebo do spotrebného koša nie sú vybraté najvhodnejšie tovary a sluţby z hľadiska dôleţitosti v spotrebe.²⁰

Všeobecne môţeme konštatovať, ţe čím sú ceny pruţnejšie a menšie mnoţstvo je regulované, tým väčšia časť inflácie je otvorená. Čím sú ceny menej pruţné, tým viac sa inflácia presúva do skrytej a potlačenej inflácie.

1.3 Cielenie inflácie

V menovej politike sa od 90. rokov 20. storočia začal presadzovať postup, pri ktorom sa centrálne banky zamerali priamo na jeden z konečných cieľov - mieru inflácie. Postup ako prvá začala pouţívať v roku 1990 centrálna banka Nového Zélandu.²¹

Cielenie inflácie predstavuje určitý spôsob riadenia menovej politiky, kde menová politika reaguje na priebeţne zisťované rozdiely medzi prognózou vývoja inflácie a inflačným cieľom. Konečný cieľ má podobu kvantifikovanej miery inflácie v strednodobom časovom horizonte. Z toho moţno usudzovať, ţe cielená inflácia znamená riziko väčšej nestability ostatných makroekonomických veličín.

ISBN 978-80-8078-164-4.

21 REVENDA, Z. 2011. Centrální bankovnictví. 3. vydanie. Praha: Management Press, 2011. s. 197. ISBN 978-80-7261-230-7.

(17)

15

Pri cieľovaní inflácie sa nepouţívajú sprostredkujúce kritériá a hlavnú úlohu v operatívnych kritérií hrá krátkodobá úroková sadzba. V prípade cielenia inflácie moţno očakávať riziko nadmernej reštrikcie z dvoch dôvodov. Po prvé, centrálna banka je pod spoločenským tlakom stanoviť inflačný cieľ ako dostatočne ambiciózny, čo je spojené s rizikom „prehnania“ optimálnej dezinflácie. Po druhé, v snahe o dezinfláciu bude centrálna banka voliť radšej vyššie úrokové sadzby a niţšie tempo rastu peňaţnej zásoby, neţ je objektívne potrebné.

Cielením inflácie dokáţe centrálna banka stanoviť racionálnejšie inflačné očakávania a zároveň ovplyvniť inflačné očakávania podľa svojho zámeru. Súčasne tým berie na seba záväzok, ktorý musí dodrţať, čo sa stáva prestíţnou záleţitosťou.²² Treba upozorniť aj na fakt, ţe pokiaľ je skutočná miera inflácie niţšia ako cieľovaná miera, je to rovnako zlé ako v opačnom prípade. Konečným cieľom centrálnej banky teda nie je zníţenie miery inflácie za akýchkoľvek okolností a na akúkoľvek úroveň, ale udrţať ju na cieľovanej úrovni, alebo aspoň vo vymedzenom pásme.

Splnenie inflačného cieľa môţe byť úspešné len eliminovaním makroekonomickej nerovnováhy, a nie jej prehlbovaním, a to tak v oblasti vonkajšej nerovnováhy, ako aj v podnikovej a v bankovej oblasti. Inflačný cieľ nemôţe dosiahnuť bez kooperácie s vládou, kde ide o nájdenie kompromisu medzi reálnym ekonomickým rastom a dezinfláciou bez toho, aby sa prehĺbilo zahraničné zadlţenie. Viaceré centrálne banky stanovujú svoj cieľ inflácie na základe očakávaní profesionálnych analytikov, domácností, manaţérov, súkromných spoločností ako aj na základe očakávaní, ktoré signalizujú informácie z finančného trhu. Nie je to len rozhodnutie samotnej centrálnej banky. Treba brať do úvahy, ţe na očakávania uvedených subjektov môţu vplývať ponukové šoky, dopytové šoky krátkodobého charakteru, ako aj chybný predpoklad budúceho vývoja.²³ Kotlebová vyslovila tieto závery o inflačnom cielení:

a. „Inflačné cielenie je rámec menovej politiky, ktorý zdokonaľuje komunikáciu medzi verejnosťou, podnikmi a trhmi na jednej strane a tvorcami politiky na druhej strane. Zvyšuje disciplínu, transparentnosť, legitímnosť a flexibilitu menovej politiky. Je tu však časová nekonzistentnosť, ktorá zniţuje kredibilitu.

ISBN 978-80-8078-164-4.

23 KOTLEBOVÁ, J.- SOBEK, O. 2007. Menová politika- stratégie,inštitúcie a nástroje. 1.vydanie.

(18)

16

b. Menová politika ovplyvňuje mieru inflácie prostredníctvom zmien úrokovej sadzby, ktoré pôsobia na dopyt a na očakávania. Na druhej strane, z dlhodobého hľadiska je miera inflácie jedinou makroekonomickou premennou, ktorú môţe menová politika ovplyvniť. Menová politika však v dlhodobom horizonte nemôţe ovplyvniť reálne premenné ako napr. output, zamestnanosť a pod.

Dosiahnutie dlhodobého cieľa- cenovej stability- je reálne len za cenu minimálnych nákladov v HDP gape a odklonu inflácie od jej cieľa.

c. Fiškálna politika sa uţ ďalej nechápe ako silný makroekonomický nástroj. Hrá pasívnu úlohu v prípade rozpočtového deficitu, ktorý sa mení v závislosti od ekonomického cyklu. Rozpočet by mal byť zostavený v závislosti od ekonomického cyklu, pričom plnú zamestnanosť je moţné zabezpečiť aj bez rastu čistých finančných aktív.

d. Treba teda posilniť význam menovej politiky a posunúť do úzadia fiškálnu politiku. Menovú politiku však nesmú riadiť politici, ale experti na čele nezávislej centrálnej banky. Je tu rozdiel medzi cieľovou nezávislosťou a nástrojovou nezávislosťou centrálnej banky. Pre zvolenú vládu je demokratickejšie stanoviť cieľ- cenovú stabilitu a pre centrálnu banku dosiahnuť tento cieľ nezávislým stanovením nástrojov menovej politiky.

Nástroj nezávislosti sa môţe chápať v dvoch rovinách- rieši problém časovej nekonzistentnosti a umoţňuje centrálnej banke predvídať dlhodobé oneskorenia v menovej politike.

e. Menová politika môţe byť pouţitá na dosiahnutie nízkej miery inflácie ( nízka a stabilná inflácia je spojená so zdravým ekonomickým rastom), ale skôr uplatňovaním princípu vynútenej neţ nehodiacej sa diskrétnosti. Inflačné cielenie teda pôsobí ako nominálna kotva pre menovú politiku, vyţaduje si disciplinovanosť centrálnej banky a vlády v rámci flexibilného politického rámca.

f. Zdroj domácej inflácie ( vo vzťahu k očakávanej miere inflácie) môţe narastať z kladného HDP gapu, t.j. ak je skutočný HDP vyšší neţ potenciálny HDP.

Inflácia sa v tomto prípade chápe ako peňaţný jav, t.j. rast inflácie sa spája s rastom ponuky peňazí. Na HDP vplýva úroveň dopytu.“²⁴

24 KOTLEBOVÁ, J.- SOBEK, O. 2007. Menová politika- stratégie,inštitúcie a nástroje. 1.vydanie.

(19)

17

Cieľovanie inflácie nemôţeme spájať s cieľovaním cenovej hladiny. Kým miera inflácie sa meria pomocou indexov z predchádzajúceho obdobia, vývoj cenovej hladiny je vyjadrovaný pomocou bázických indexov k zvolenému základnému obdobiu. Síce môţeme indexy opäť očisťovať o inflačné šoky a ďalšie vplyvy, ale centrálna banka by nemohla ignorovať minulé chyby: pokiaľ by bol v danom období skutočný vývoj cenovej hladiny vyšší ako cieľovaný vývoj, centrálna banka by sa v ďalšom období musela snaţiť o opačný stav, to je o dosiahnutie pomalšieho tempa rastu cien v porovnaní s cieľom. Tieto snahy by sa mohli prejaviť v stratách na výstupe, resp. vo výraznom zníţení tempa reálneho ekonomického rastu. Pri cieľovaní inflácie, pokiaľ by očakávaná miera inflácie, resp.

hodnota príslušného ukazovateľa bola vyššia, sa centrálna banka bude snaţiť o návrat na cieľovanú úroveň.²⁵

1.3.1 Kvantifikovanie miery inflácie pri inflačnom cielení

Sú rôzne postupy, ktoré sa pouţívajú pri kvantifikovaní cieľovanej miery inflácie.

Hlavné rozdiely sa týkajú toho kto a v akej podobe cieľ kvantifikuje.

V niektorých krajinách - Nový Zéland - centrálna banka pravidelne uzatvára s vládou dohodu o strednodobých politických cieľoch, v ktorých je kvantifikovaná cieľovaná miera inflácie. Ak sa nesplní táto miera, musí guvernér centrálnej banky objasniť dôvody a uviesť kroky k náprave. V iných krajinách - Veľká Británia - stanoví príslušné hodnoty vláda. V takomto prípade je veľmi obtiaţne viazať prísnu zodpovednosť centrálnej banke. Samostatnosť banky je len operatívna. Aj tu musí guvernér banky v otvorenom dopise ministrovi financií zdôvodniť odchýlky od zadaných hodnôt. Plná zodpovednosť je spojená s treťou moţnosťou, kde hodnoty stanoví centrálna banka.

Takýto postup prijala Európska centrálna banka.²⁶

Cieľ môţe byť kvantifikovaný štyrmi spôsobmi, vţdy v podobe zvoleného cenového indexu na ročnej báze, nezamieňajme ho s ročným cieľom, ide o cieľ v strednodobom horizonte. Prvá moţnosť predstavuje konkrétnu hodnotu so symetrickými odchýlkami oboma smermi ( Česká republika 2% + 1 percentný bod) a druhou moţnosťou

(20)

18

je stanovenie rozpätia (do mája 2001 Kanada, 1%- 3% ). Najtvrdšia a súčasne najmenej pouţívaná verzia je nastavenie konkrétnej hodnoty bez stanovených odchyliek ( Fínsko, „ okolo 2%“). Štvrtou moţnosťou je stanovenie maximálnej hodnoty ( Európska menová únia, do 2%) s tým, ţe sa predpokladá „prirodzená“ spodná hranica 0%. ²⁷

1.3.2 Podmienené a nepodmienené prognózy

Rozlišujeme dva postupy na cieľovanie inflácie, a to „ dopredu hľadiaci“- forward–looking, je spojený s ovplyvňovaním očakávanej miery inflácie centrálnou bankou v budúcom období, aktuálna miera inflácie je povaţovaná za „ minulosť“, na ktorú nemá zmysel reagovať. Opačný, druhý postup je „ dozadu hľadiaci“ - backward- looking“ je spojený s reakciami na aktuálnu mieru inflácie. Je zrejmé, ţe reakcie na očakávanú mieru inflácie sú podmienené existenciou a kvalitou prognózavacích modelov.

Rozlišujeme dve skupiny, ktoré sú pravidelne aktualizované:

 Podmienené prognózy sú spojené so splnením všetkých predpokladov, predovšetkým nemennej výške úrokovej sadzby. Predpovedajú vývoj inflácie bez reakcie centrálnej banky. Pokiaľ signalizujú nesplnenie cieľa, centrálna banka by mala reagovať smerom k ţiaducej zmene úrokovej miery.

Pravdepodobnosť naplnenia takýchto prognóz v neistom prostredí trhovej ekonomiky nemusí byť vysoká,

 Nepodmienené prognózy sú zaloţené na budúcich reakciách centrálnej banky, resp. zmenách úrokových sadzieb. Ich výsledky sú predpoklady vývoja inflácie, ale aj vývoj úrokových sadzieb spojený s reakciami centrálnej banky na moţné odchýlky od inflačného cieľa. V prognóze vývoj úrokových sadzieb odráţa očakávania subjektov na trhu, nie však budúci záväzok centrálnej banky takto reagovať.²⁸

Kaţdá prognóza, bez ohľadu na typ, je vţdy spojená s neistotou, s určitou pravdepodobnosťou naplnenia. Je odrazom predpokladov a dostupných informácií v okamihu konštrukcie. Preto nemôţeme uvaţovať o nejakom automatickom realizovaní

(21)

19

menovej politiky, kde centrálna banka reaguje na vývoj pomocou zvolenej reakčnej funkcie. Rozhodovanie zostáva na zvolených kolektívnych orgánov v centrálnej banke.

Prognózovacie modely môţu rozhodovanie uľahčiť, alebo naopak aj sťaţiť.²⁹

1.3.3 Cenová stabilita a miera inflácie

Kvantifikovaná cieľová hodnota miery inflácie je na prvý pohľad v rozpore s cieľom cenovej stability. Inflácia je spojená s rastom cien, zatiaľ čo cenová stabilita by mala znamenať, ţe sa ceny nemenia. Ak vynecháme vyššie cieľované hodnoty, inflačný cieľ napr. vo výške okolo 2% však môţeme povaţovať za cieľ cenovej stability. Cenové indexy nedokáţu dostatočne spoľahlivo zachytiť zmeny ( rast) kvality výrobkov a sluţieb. Rôzne odhady nadhodnocujú infláciu aţ okolo 1,5 percentného bodu. Inflácia vo výške 2%

v skutočnosti znamená prakticky nulové zmeny cien.

Všeobecne môţeme za cenovú stabilitu povaţovať takú mieru inflácie, ktorá nehraje ţiadnu rolu pre rozhodovanie firiem a domácností. Tu majú význam nielen konkrétne hodnoty, ale tieţ ich variabilita.³⁰

1.4 Meranie inflácie

Menová politika zameraná na cenovú stabilitu má zmysel, ak sme schopní relatívne presne zmerať vývoj cenovej hladiny, resp. mieru inflácie. Na meranie pouţívame cenové indexy.

Cenový index je váţený priemer individuálnych cien vybraného koša reprezentatívnych výrobkov a sluţieb v dvoch porovnávaných obdobiach, pričom váha ceny kaţdého tovaru odráţa ekonomický význam tohto tovaru. Medzi najvýznamnejšie cenové indexy patria:

index spotrebiteľských cien ( CPI- ConsumerPrice Index) index cien výrobcov ( PPI- ProducerPrice Index)

(22)

20 deflátor HDP³¹

Okrem uvedených indexov patrí medzi často sledované indexy tzv. index ţivotných nákladov, ktorý je zaloţený na výbere tovarov a sluţieb tvoriacich tzv. spotrebný kôš.

Váhy na určenie významu jednotlivých poloţiek v spotrebnom koši sa určujú na základe štatistických zisťovaní o štruktúre výdavkov spotrebiteľov jednotlivo pre rôzne sociálne a príjmové skupiny.³²

Index spotrebiteľských cien (CPI) je najpouţívanejší cenový index, ktorý sa pouţíva na vyjadrenie vplyvu zmien cenovej hladiny na domácnosti a ich ţivotné náklady.

Pre získanie čo najpresnejších informácií, musí byť index zostavený tak, aby zahŕňal ten okruh tovarov a sluţieb, ktorý je rozhodujúci z hľadiska výdavkov domácností.³³ V súčasnosti tento kôš obsahuje 712 tovarov a sluţieb, ktoré sú rozdelené do 11 odborov.

Kaţdý z odborov má v koši svoju percentuálnu váhu, čím väčšia percentuálna váha daného odboru, tým viac sa výrobky a sluţby spotrebného koša podieľajú na zvyšovaní inflácie.

Zmena váh je často predmetom politických diskusií, hlavne vtedy, keď na vývoj indexu spotrebiteľských cien sú viazané rôzne sociálne dávky.³⁴

Index spotrebiteľských cien má aj niekoľko výhod. Údaje sú rýchlo k dispozícii - súhrnne za celú ekonomiku 12-krát za rok, index je moţné výberovo počítať aj v kratších intervaloch, a dokonca za jednotlivé regióny. Je to práve vysoká „ operatívnosť“ metódy, ktorá index predurčuje za hlavný ukazovateľ miery inflácie v menovej politike.³⁵

Index cien výrobcov (PPI), sa vyuţíva na najstaršie pravidelné štatistické merania.

Meria sa ním hladina cien na úrovni veľkoobchodu, resp. výroby. Je to veľmi podrobný index, ktorý zahŕňa pribliţne 3400 rôznych cien tovarov, a to cien potravín, priemyselných výrobkov a banských produktov. Má široké uplatnenie a je často pouţívaným indexom v hospodárskej sfére. Vypovedá o konkurencieschopnosti výrobcov. Zmeny v PPI sa väčšinou časom premietajú do indexu spotrebiteľských cien.³⁶

ISBN 978-80-8078-164-4.

33 PAVELKA, T. 2007. Makroekonomie základní kurz. 3. vydanie. Slaný: MELADRIUM, 2007. s. 136.

ISBN 80-86175-58-4.

ISBN 978-80-8078-164-4.

(23)

21

Deflátor HDP povaţujeme za súhrnný cenový index, pretoţe porovnáva nominálny a reálny produkt. Agregátne veličiny - nominálny a reálny produkt sa vypočítajú priamo a zmena cien sa z nich nepriamo ( implicitne) odvodzuje. Jeho veľkou výhodou je komplexnosť. Medzi nevýhody patrí predovšetkým dlhšie časové meškanie, ktoré súvisí so získavaním a spracovaním údajov a „ neoperatívnosť“ - údaje o hrubom domácom produkte sa získavajú len na štvrťročnej báze. Preto môţeme počítať len ročnú alebo štvrťročnú mieru inflácie.³⁷

Podľa Táncošovej „ pri porovnaní CPI a deflátora HDP môţeme konštatovať, ţe deflátor HDP odráţa vývoj cenovej hladiny úplnejšie, pretoţe zohľadňuje zmenu cien všetkých tovarov a sluţieb a predstavuje súhrnný cenový index. Zhromaţdiť údaje o cenách je však jednoduchšie a rýchlejšie, ako získať údaje o vývoji hrubého domáceho produktu. Preto pouţitie CPI je častejšie. Okrem toho má CPI zvyčajne vyššiu kvalitu techniky výpočtu, neţ majú ostatné cenové indexy a navyše má výhodu, ţe sa zisťuje a publikuje často a pravidelne.“³⁸

Meranie inflácie predstavuje v podmienkach stále otvorenejších ekonomík zloţitý problém a zároveň z toho vyplýva, ţe sa nemoţno drţať len indexu spotrebiteľských cien (CPI), pretoţe sa do spotrebného koša v kaţdej krajine zahŕňajú iné tovary a sluţby.

V indexe cien výrobcov (PPI) ide len o čiastkové indexy, a preto z hľadiska medzinárodného porovnania tieţ nie sú najvhodnejšie. Najlepším indikátorom preto vychádzajú ceny tých priemyselných výrobkov, ktoré tvoria najväčšiu časť z obchodovateľných tovarov vo veľkých výmenných obchodoch medzi krajinami. Tieto ceny vyjadrujú nielen zmeny nákladov výroby v danej krajine, ale aj zmeny kúpnej sily spotrebiteľov.³⁹

Okrem uvedených meraní inflácie môţeme vykazovať čistú infláciu ( napr. aj na Slovensku) a od 1. januára 2000 aj jadrovú infláciu, o ktorú Národná banka Slovenska rozšírila štatistické vyhodnocovanie inflácie. Bolo potrebné štandardizovať vykazovanie

37 PAVELKA, T. 2007. Makroekonomie základní kurz. 3. vydanie, Slaný: MELADRIUM, 2007. s. 138.

ISBN 80-86175-58-4.

38 TÁNCOŠOVÁ, J. 2000. Makroekonómia Inflácia. 1.vydanie, Bratislava: IURA Edition, 2000. s. 15. ISBN 80-88715-69-5.

(24)

22

s krajinami Európskej únie, ako aj presnejšie informácie o vývoji cenovej hladiny bez trhových a jedno rázových zmien.⁴⁰

NBS pozoruje cenový vývoj v obchodovateľnom a neobchodovateľnom sektore ekonomiky od roku 1997. Na tento účel boli jednotlivé poloţky spotrebného koša Štatistickým úradom SR rozdelené na tovary, ktoré sa povaţujú za obchodovateľné so zahraničím, a sluţby, ktoré sú chápané ako neobchodovateľné.

Obchodovateľné tovary sú všetky, s ktorými je moţno obchodovať so zahraničím, bez tovarov, ktorých ceny sú regulované. Delíme ich na:

potraviny bez alkoholických nápojov, ostatné obchodovateľné tovary.

Neobchodovateľné tovary sú všetky trhové sluţby a tieţ sluţby a komodity, ktorých ceny sú regulované štátom. Členíme ich:

regulované ceny, trhové sluţby.

Čistá inflácia bola definovaná (podľa NBS) ako príspevok sektora obchodovateľných tovarov bez potravín a sektora trhových sluţieb k celkovej miere inflácie. Môţeme sa stretnúť aj s definíciou, ţe je to inflácia zabudovaná do trhu, ktorej vývoj ovplyvňujú zmeny v ponuke a dopyte, čo znamená, ţe rast ceny vyvolá pokles dopytu po tovare a v spotrebnom koši sa cenový rozdiel eliminuje. Znamená to, ţe „ odfiltrováva“ prvotné dôsledky zmien, ako aj účinok nepriamych daní na ceny ostatných tovarov a sluţieb. Menová politika môţe prispôsobovať prvotné inflačné nárazy cenových šokov, ktoré vznikajú ako dôsledok deregulácie cien.⁴¹

Jadrová inflácia kvantifikuje mieru rastu cenovej hladiny očistenú od vplyvu regulovaných cien, zmien nepriamych daní a dotácií a zahŕňa všetky poloţky spotrebného koša, z ktorého sa vylúčili poloţky s regulovanými cenami. Spotrebný kôš pre výpočet jadrovej inflácie sa skladá z 82% celkového spotrebného koša, ktorý závisí od reálneho vývoja a stupňa rozvoja ekonomiky. Základ pre výpočet jadrovej inflácie zahŕňa na rozdiel od čistej inflácie aj potraviny a je očistený od vplyvu:

administratívnych opatrení,

ISBN 978-80-8078-164-4.

(25)

23 daňových zmien,

dotácií a

regulovaných cien.⁴²

42 TÁNCOŠOVÁ, J. 2000. Makroekonómia Inflácia, 1.vydanie. Bratislava: IURA Edition, 2000, s. 19. ISBN 80-88715-69-5.

(26)

24

2 Význam inflácie pre menovú politiku eurozóny a USA

„Menovú politiku moţno najširšie definovať ako systém opatrení v oblasti meny a úveru, ktorými sa majú presadiť zámery vydavateľa peňazí alebo poskytovateľa úveru.“⁴³

2.1 Menová politika eurozóny

Európska únia je v súčasnosti z pohľadu dosiahnutej fázy ekonomickej integrácie najvyspelejším zoskupením vo svete. V 21. storočí naberá v Európe ekonomická integrácia vysokú dynamiku. Veď môţeme porovnať - oproti roku 1957, keď tvorili spoločný základ európskej ekonomickej integrácie tri spoločenstvá - Európske spoločenstvo uhlia a ocele, Európske hospodárske spoločenstvo a Euratom - na princípe jednotnej členskej základne, teda šesť štátov, tvorí uţ v roku 2011 Európsku úniu (EÚ) 27 ekonomík. Členská základňa sa najviac rozrástla v roku 2004, po vstupe 10 štátov strednej a východnej Európy ( vrátane Slovenska). Ako posledné pristúpilo do EÚ Bulharsko a Rumunsko, a to k 1. januáru 2007.

Proces rozširovania však nie je ukončený. Plenárne zasadnutie Európskeho parlamentu z dňa 30. novembra - 1. decembra 2011 vyjadrilo súhlas so vstupom Chorvátska do EÚ.

Chorvátsko by sa mohlo stať 28. členom EÚ uţ 1. júla 2013. Ďalšími najväčšími kandidátmi sú Turecko a Macedónsko. S Tureckom sa otvorili prístupové rokovania 3.

októbra 2005 a v júni s nimi začala Európska komisia rokovať o jednotlivých kapitolách acquiscommunautaire. Uţ v decembri sa rokovania prerušili vzhľadom na nedostatočný pokrok pri rozširovaní colnej únie s EÚ. EÚ však naďalej vedie politický dialóg s centrálnou bankou a snaţí sa pokročiť v otváraní ďalších kapitol. Macedónsko získalo štatút kandidátskej krajiny v decembri 2005. Rokovania sa ešte nezačali, pretoţe táto

(27)

25

krajina musí realizovať určité politické reformy na to, aby splnila určité inštitucionálne kritériá.⁴⁴

Ďalšími potenciálnymi kandidátskymi štátmi sú Albánsko, Bosna a Hercegovina, Čierna Hora a Srbsko. Podmienkou ich smerovania k právoplatnému členstvu v EÚ je dokončenie politických a ekonomických reforiem a splnenie tzv. Kodanských kritérií.

Rozširovanie EÚ Tabuľka 1

Rok Štát Členská

základňa EÚ 1957 Belgicko,Holandsko,Luxembursko,Taliansko,Francúzsko,Nemecko 6

1973 Dánsko,Írsko,Veľká Británia 9

1981 Grécko 10

1986 Portugalsko,Španielsko 12

1995 Fínsko,Švédsko,Rakúsko 15

2004 Slovensko,Česko,Maďarsko,Poľsko,Slovinsko,Malta,Cyprus, Lotyšsko,Litva,Estónsko

25

2007 Bulharsko,Rumunsko 27

2013 Chorvátsko 28

Budúc- nosť

Kandidátske štáty- Turecko,Macedónsko,Čierna Hora 31

Potenciálne kandidátske štáty- Albánsko,Bosna a Hercegovina, Island a Srbsko

35

Zdroj: KOTLEBOVÁ, J.: Súčasné problémy v eurozóne a perspektívy jej ďalšieho vývoja.

In:Medzinárodné vzťahy, 1/2008, s. 7-19.

44 KOTLEBOVÁ, J.- CHOVANCOVÁ, B. 2010. Medzinárodné finančné centrá- zmeny v globálnej finančnej architektúre. 1.vydanie. Bratislava: IURA Edition, 2010. s. 147- 148. ISBN 978-80-8078-299-3.

(28)

26

Všetci členovia EÚ sú zároveň členmi Hospodárskej a menovej únie v Európe s tým, ţe štáty, ktoré prijali euro ako jednotnú menu, tvoria eurozónu, a štáty, ktoré tak zatiaľ neurobili, vyuţívajú derogáciu v menovej a rozpočtovej politike, resp. vyuţili moţnosť zatiaľ neparticipovať na jednotnej menovej politike ( Veľká Británia, Švédsko, Dánsko + ďalších 7 štátov). V súčasnosti tvorí eurozónu 17 členských štátov EÚ (ako posledné do eurozóny vstúpilo k 1. januáru 2011 Estónsko), aj keď euro ako zákonnú menu vyuţívajú, či uţ so súhlasom (San Marino, Monako a Vatikán), alebo bez neho ( Kosovo, Čierna Hora a Andora), aj iné štáty mimo tohto zoskupenia.⁴⁵

Eurozóna je špecifickou menovou oblasťou. Ide o ekonomické zoskupenie štátov, ktoré v medzinárodnom rozsahu vystupujú ako samostatné zvrchované štáty. Ich ekonomická spolupráca však vyústila do vytvorenia zóny, v rámci ktorej sa realizujú princípy jednotnej menovej politiky a v ktorej je jedinou zákonnou menou euro. Tvoria ju ekonomiky, ktoré sa trvalo usilujú o udrţania kvantitatívnych (stabilitu zaručujúcich) makroekonomických kritérií v podobe tzv. maastrichtských kritérií.⁴⁶

Existencia jednotnej meny v eurozóne nevyhnutne viedla k potrebe zjednotenia menovej politiky členských štátov, a teda k vytvoreniu vlastnej centrálnej banky. Európska centrálna banka (ECB) predstavuje nadnárodnú inštitúciu s vlastnou právnou subjektivitou, ktorá vznikla v máji 1998 počas druhej etapy budovania Hospodárskej a menovej únie (HMÚ). Svoje funkcie začala plniť aţ od 1.1.1999, t.j. dňom spustenia HMÚ.⁴⁷ Európska centrálna banka má sídlo vo Frankfurte a je takmer vernou kópiou Nemeckej spolkovej banky, preslávenej svojou nezávislosťou. Akcionármi ECB sú centrálne banky členských krajín Európskej únie, pričom ich kapitálová účasť je stanovená na základe počtu obyvateľov a HDP krajiny.

Najvyšším rozhodovacím orgánom je Rada guvernérov, ktorá pozostáva z guvernérov centrálnych bánk členských štátov eurozóny a z členov Výkonnej rady ECB. Úlohou Rady guvernérov je definovať a formulovať jednotnú menovú politiku vrátane strednodobých cieľov v menovej oblasti, kľúčových úrokových sadzieb a tvorby rezerv v Eurosystéme.⁴⁸

45 KOTLEBOVÁ, J.- CHOVANCOVÁ, B. 2010. Medzinárodné finančné centrá- zmeny v globálnej finančnej architektúre. 1.vydanie. Bratislava: IURA Edition, 2010. s. 148- 149. ISBN 978-80-8078-299-3.

46 KOTLEBOVÁ, J.- SOBEK, O. 2007. Menová politika- stratégie, inštitúcie a nástroje. 1.vydanie.

47 MEDVEĎ, J.- NEMEC, J. a kol. 2011. Verejné financie. 1.vydanie. Bratislava: Sprint dva, 2011. s.516.

ISBN 978-80-89393-46-6. Spracované podľa KOTLEBOVÁ, J., CHOVANCOVÁ, B.: Medzinárodné finančné centrá. Bratislava: IURA Edition, 2010. ISBN 978-80-8078-299-3.

(29)

27

Výkonná rada ECB realizuje menovú politiku v súlade s rozhodnutiami a smernicami vypracovanými a prijatými Radou guvernérov a vydáva zodpovedajúce inštrukcie pre jednotlivé centrálne banky. Tvoria ju prezident ECB, viceprezident a ďalší štyria členovia.

Členovia musia pochádzať z niektorého členského štátu ECB a musia to byť všeobecne uznávaní odborníci s bohatými skúsenosťami z menovej oblasti alebo bankovníctva.

Menuje ich Európska rada na návrh Rady ministrov financií a potvrdzuje ich Európsky parlament. Funkčné obdobie prezidenta ECB je 8 rokov. ECB nepodlieha ani exekutíve Európskej únie ani ktorejkoľvek z vlád členských krajín.⁴⁹

ECB má Európskou úniou predpísanú nezávislosť v štyroch úrovniach:

 inštitucionálna nezávislosť - týka sa rozhodnutí v oblasti menovej politiky a znamená, ţe členovia rozhodovacích orgánov ECB nesmú prijímať inštrukcie od iných orgánov a inštitúcií,

 finančná nezávislosť - predstavuje hospodárenie s vlastnými finančnými prostriedkami a neprijímanie finančných príspevkov alebo darov,

 funkčná nezávislosť - stanovenie si reálnych cieľov, v prípade viacerých cieľov musia byť vzájomne kompatibilné. Primárny cieľ: cenová stabilita,

 personálna nezávislosť - zabezpečenie profesionality a nezávislosti personálneho obsadenia.⁵⁰

Eurosystém má kľúčové postavenie v rámci eurozóny. Tvoria ho Európska centrálna banka a centrálne banky tých členských štátov EÚ, ktoré prijali euro za svoju jednotnú menu. Vzhľadom na to, ţe nie všetky štáty EÚ sú súčasťou eurozóny, dočasne sa vyuţíva na označenie vrcholových subjektov v menovej politike aj Európsky systém centrálnych bánk. Po vstupe všetkých členských štátov do eurozóny budú tieto označenia synonymá.

Hlavným stratégom v rámci Eurosystému/ Európskeho systému centrálnych bánk je Európska centrálna banka, ale za výsledky jednotnej menovej politiky zodpovedá Eurosystém ako celok. Z tejto formulácie vyplývajú aj tieto úlohy:

1. uskutočňuje menovú politiku, ktorá bola prijatá Radou guvernérov ECB, 2. uskutočňuje devízové operácie,

49 SOBEK, O. 2003. Menová teória a politika. 1. vydanie. Bratislava: vydavateľstvo EKONÓM, 2003. s.68.

ISBN 80-225-1618-X.

50 MEDVEĎ, J.- NEMEC, J. a kol. 2011. Verejné financie. 1.vydanie. Bratislava: Sprint dva, 2011. s. 516- 517. ISBN 978-80-89393-46-6. Spracované podľa KOTLEBOVÁ, J., CHOVANCOVÁ, B.: Medzinárodné finančné centrá. Bratislava: IURA Edition, 2010. ISBN 978-80-8078-299-3.

(30)

28

3. drţí a spravuje oficiálne devízové rezervy štátov eurozóny, 4. podporuje plynulé fungovanie platobných systémov v eurozóne,

5. poskytuje konzultácie zákonodarným orgánom v oblasti finančného dohľadu a 6. vypracúva menovú a bankovú štatistiku.⁵¹

2.1.1 Stratégie a ciele jednotnej menovej politiky

Základným cieľom po zavedení eura je zabezpečenie silnej a stabilnej jednotnej meny prostredníctvom cenovej stability a ďalšieho rozvoja ekonomiky. Výber tohto cieľa vysvetľuje viacero faktorov:

a) v podmienkach cenovej stability je vhodná klíma pre firmy, aj pre spotrebiteľov na rozhodnutia o svojej spotrebe a investíciách, lebo trh umoţňuje alokovať zdroje efektívnejšie, čím rastie aj potenciálny produkt,

b) ak existuje určitý predpoklad, ţe sa v budúcnosti dosiahne cenová stabilita, investori nepoţadujú inflačnú rizikovú prémiu na kompenzovanie rizika spojeného s dlhodobou drţbou aktív. Zníţením rizikovej prémie v reálnej úrokovej sadzbe menová politika vlastne zvyšuje efektívnosť kapitálového trhu, čím vytvára príleţitosť na investovanie. Zároveň to posilňuje ekonomický rast, c) cenová stabilita eliminuje tvorbu reálnych nákladov spojených so zmenami

v daňovom a sociálnom systéme štátu oproti rastúcej inflácii alebo deflácii,

d) cenová stabilita prináša sociálnu stabilitu a podporuje spravodlivé rozdeľovanie príjmov,

e) cenová stabilita výrazne prispieva k zvyšovaniu ţivotnej úrovne obyvateľstva, k rastu ekonomickej aktivity, a tým aj k tvorbe pracovných príleţitostí.⁵²

Vzhľadom na tému tejto diplomovej práce je treba zdôrazniť, ţe v jednotnej menovej politike Eurosystému je inflácia základným predmetom záujmu, tzn. ţe menová politika – jej charakter, sa práve odvíja od vývoja tohto základného cieľa, teda cenovej stability.

51 KOTLEBOVÁ, J.- CHOVANCOVÁ, B. 2010. Medzinárodné finančné centrá- zmeny v globálnej finančnej architektúre. 1.vydanie. Bratislava: IURA Edition, 2010. s. 152. ISBN 978-80-8078-299-3.

(31)

29

Menový cieľ má aj konkrétnu podobu, a to udrţiavať medziročný rast HICP na úrovni pod, alebo blízko 2% v strednodobom horizonte, čo je v súlade s konvergenčným kritériom menovej únie v oblasti inflácie.⁵³

Za výber spôsobu, akým sa Eurosystém dopracuje ku konečnému cieľu, bol zodpovedný Európsky menový inštitút, ako predchodca Európskej centrálnej banky. Bolo veľmi ťaţké, rozhodnúť sa pre jeden z klasických modelov transmisných mechanizmov menovej politiky. Výsledkom prijatých zásad menovej politiky je teda určitý mix existujúcich systémov, kde je menová politika zaloţená na tzv. pilieroch, ktoré vlastne predstavujú kriteriálne postupy ECB v menovej politike.

Prvým základným pilierom je súbor ekonomických premenných, ktoré umoţňujú priebeţne sledovať vývoj menovej situácie, ale aj stav tej časti ekonomiky, ktorá do menovej politiky svojím charakterom nepatrí. Môţe však ovplyvňovať celé makroekonomické prostredie, a tak modifikovať aj menové veličiny. Ide o premenné krátkodobého a strednodobého charakteru, ktoré sú určujúce pri vývoji cenovej hladiny, s vplyvom na reálnu ekonomiku a finančné podmienky v hospodárstve vôbec (ekonomická analýza).

Druhým pilierom sú premenné skôr strednodobého a dlhodobého charakteru, ktoré pochádzajú z ekonomickej analýzy- ide o analýzu menových trendov na základe vývoja menových agregátov ( menová analýza). ⁵⁴

2.1.2 Nástroje menovej politiky ECB v rámci Eurosystému

Európska centrálna banka (ECB) sa snaţí obracať v rámci menovej politiky s výkonom operácií čo najviac na národné centrálne banky. Tie sa realizujú vo všetkých členských štátoch eurozóny na základe jednotných zásad a podmienok.

Operačným cieľom ECB sú krátkodobé úrokové sadzby. Operačný rámec Eurosystému je konštruovaný tak, aby ponúkal tak moţnosť refinancovania, ako aj

53 JANKOVSKÁ, A. a kol., 2003. Medzinárodné financie. 1.vydanie. Bratislava: IURA Edition, 2003. s.372.

ISBN 80-89047-56-4.

(32)

30

absorbovania likvidity, a pritom ovplyvňoval štruktúru bankového systému vzhľadom na zámery jednotnej menovej politiky.⁵⁵

Hlavnými úrokovými sadzbami, ktoré ECB pravidelne monitoruje, kontroluje, prípadne upravuje v súlade so zámermi menovej politiky, sú:

 minimálna ponúkaná úroková sadzba pre hlavné refinančné operácie,

 úroková sadzba pre jednodňové refinančné obchody,

 úroková sadzba pre jednodňové sterilizačné obchody.⁵⁶

Európska banková federácia zaviedla jednodňovú sadzbu komerčných bánk v eurách EONIA ( Euro Overnight Index Average). Je vypočítaná ako váţený priemer všetkých jednodňových nezabezpečených obchodov na medzibankovom trhu, uskutočnených skupinou bánk. Pod nezabezpečenými obchodmi rozumieme obchody, ktoré nie sú zaručené ( kolateralizované) cennými papiermi. EONIA je publikovaná ECB najneskôr pri otvorení TARGET-u nasledujúci pracovný deň.⁵⁷

Pre účastníkov medzibankového trhu je v súčasnosti kľúčovou referenčná úroková sadzba EURIBOR ( Euro InterbankOffered Rate). Predstavuje novú referenčnú sadzbu, ktorá vznikla pre európske banky po vzniku eurozóny. Ide o benchmarkovú úrokovú mieru, za ktorú je referenčná banka ochotná poţičať prostriedky v eurách inej referenčnej banke. Počíta sa denne pre medzibankové depozitá s rôznymi splatnosťami. Vypočítava ju Európska banková federácia, ktorá prezentuje záujmy 4500 bánk členských štátov EÚ, na Islande, v Nórsku a vo Švajčiarsku, spolu s Asociáciou finančných trhov. Zoznam referenčných bánk sa pravidelne prehodnocuje. Sadzba EURIBOR sa zverejňuje prostredníctvom REUTERS.⁵⁸

Európska centrálna banka má pri riadení menovej politiky v eurozóne k dispozícii jednak základné, jednak podporné menové nástroje.

55 KOTLEBOVÁ, J. - SOBEK, O. 2007. Menová politika- stratégie, inštitúcie a nástroje. 1.vydanie.

57SOBEK, O. – ZIMKOVÁ, E. 2011. Menová teória a politika. 1.vydanie. Banská Bystrica: Univerzita Mateja Bela, Ekonomická fakulta v Banskej Bystrici , 2011. s.176. ISBN 978-80-557-0137-0.

58 CHOVANCOVÁ, B. a kol.. 2006. Finančný trh. 1.vydanie. Bratislava: IURA Edition, 2006. s. 87. ISBN 80-8078-089-7.

(33)

31 K základným nástrojom patria:

1. operácie na voľnom trhu (hlavné refinančné, dlhodobejšie refinančné, dolaďovacie a štrukturálne operácie),

2. automatické operácie (jednodňové refinančné obchody, jednodňové sterilizačné obchody),

3. minimálne rezervy,

4. intervencie na devízových trhoch (interné a externé).

K podporným nástrojom patria:

1. štatistika, 2. TARGET,

3. Systém zúčtovania cenných papierov.⁵⁹

2.1.3 Harmonizovaný index spotrebiteľských cien

Vo februári roku 1992 bola v holandskom meste Maastricht podpísaná Zmluva o EÚ, ktorá stanovila zámer vytvorenia Hospodárskej a menovej únie. Na to, aby členská krajina mohla zaviesť euro, je potrebné splniť niekoľko kritérií. Jedným z nich, podľa Protokolu 6 o kritériách konvergencie je kritérium cenovej stability. Členský štát vykazuje dlhodobo udrţateľnú cenovú stabilitu a priemernú mieru inflácie, ktorá počas jedného roka pred kontrolou plnenia maastrichtských kritérií nepresiahla o viac ako 1,5% bodu priemernú mieru inflácie tých ( najviac troch) členských štátov, ktoré dosiahli najlepšie výsledky v oblasti cenovej stability.⁶⁰ Súčasne tento protokol predpisuje, ţe „inflácia sa meria pomocou indexu spotrebiteľských cien na porovnateľnej základe, ktorý zohľadňuje rozdiely medzi národnými definíciami.“ Národné cenové indexy sa v čase príprav na tretiu etapu Hospodárskej a menovej únie výrazne odlišovali v poloţkách, metódach a postupoch a nespĺňali tak základnú poţiadavku Zmluvy o EÚ. Z tohto dôvodu sa od roku 1995 začal vytvárať právny základ pre harmonizovanú metodiku na zostavenie indexov spotrebiteľských cien v členských krajinách EÚ. Cieľom nebolo vytvorenie spoločného