Hodnotenie vývoja a dopady kvality úverového portfólia vo vybranej komerčnej banke

Bankovní institut vysoká škola Praha

zahraničná vysoká škola Banská Bystrica Katedra financií a bankovníctva

Hodnotenie vývoja a dopady kvality úverového portfólia vo vybranej komerčnej banke

Assess developments and impacts the quality of the loan portfolio in commercial bank

Diplomová práca

Autor: Bc. Monika Paločková Študijný odbor: Finance

Vedúci práce: doc. Ing. Andrea Seňová, PhD.,

Liptovský Mikuláš máj 2015

Vyhlásenie

Vyhlasujem, ţe som diplomovú prácu spracovala samostatne a s pouţitím uvedenej literatúry.

Svojim podpisom potvrdzujem, ţe odovzdaná elektronická verzia práce je identická s jej tlačenou verziou a som oboznámená so skutočnosťou, ţe sa práca bude archivovať v kniţnici BIVŠ a ďalej bude sprístupnená tretím osobám prostredníctvom internej databázy elektronických vysokoškolských prác.

Prešov, dňa 30.4.2015 ...

Bc. Monika Paločková

Poďakovanie

Na tomto mieste by som sa chcela poďakovať doc. Ing. Andrei Seňovej, PhD. za jeho odborné rady a cenné pripomienky, ktorými prispela k vypracovaniu tejto diplomovej práce.

Anotácia

Paločková, Monika: Hodnotenie vývoja a dopady kvality úverového portfólia vo vybranej komerčnej banke. [Diplomová práca]. Bankovní institut vysoká škola Praha, zahraničná vysoká škola Banská Bystrica. Katedra financií a bankovníctva. Vedúci práce:

doc. Ing. Andrea Seňová, PhD. Rok obhajoby: 2015. Počet strán: 90

Cieľom diplomovej práce je popísať systém hodnotenia vývoja kvality úverového portfólia a jeho aplikácia na vybranú komerčnú banku.

V prvej kapitole je popísané základné členenie úverového portfólia a teoretické vymedzenie úverového rizika. V druhej kapitole je zhrnuté legislatívne prostredie hodnotenia úverového portfólia a to najmä Opatrenie Národnej banky Slovenska o systémoch riadenia rizika a Bazilejské dohody ako východisko v riadení rizík. Tretia kapitola sa venuje ukazovateľom kvality úverového portfólia. Popisuje externé a interné nástroje, ktoré komerčné banky najčastejšie vyuţívajú na meranie, sledovanie a vyhodnocovanie vývoja úverového portfólia. Posledná štvrtá kapitola obsahuje zhodnotenie vývoja úverov a úverového rizika v slovenskom bankovom sektore. V tejto kapitole je aplikovaná teoretická znalosť o ukazovateľoch kvality úverového portfólia do praktickej ukáţky analýzy vývoja úverového portfólia vybranej komerčnej banke a zhrnuté odporúčania pre analyzovanú banku.

Kľúčové slová: úverové portfólio, úverové riziko, prístup interných ratingov, ukazovateľ kvality úverového portfólia

Annotation:

Paločková, Monika: Assessment of the financial health of the company in terms of credit analysis [Bachelor thesis]. Banking College in Prague, foreign university Banska Bystrica. Department of finance and banking. Supervisor: doc. Ing. Andrea Seňová, PhD.

Year of defense: 2015. Number of pages: 88

The objective of the thesis is to describe the system for evaluating the quality of loan portfolio development and its application to selected commercial bank.

The first section describes the basic breakdown of the loan portfolio and theoretical definition of credit risk. The second section summarizes the legislative environment of the credit portfolio and especially the National Bank of Slovakia on risk management and Basel agreement as basis in risk management. The third section is devoted indicator of the quality of the loan portfolio. Section describes the external and internal tools that commercial banks most frequently used for measurement, monitoring and evaluation of the loan portfolio. Last fourth section includes an assessment of loans and credit risk in the Slovak banking sector. This chapter applied the theoretical knowledge of the credit portfolio quality indicators in a practical demonstration analysis of the loan portfolio of commercial bank and summarized recommendations for the analyzed bank.

Keywords: loan portfolio, credit risk, IRB, indicator quality of the loan portfolio

OBSAH

ÚVOD

1 ÚVEROVÉ PORTFÓLIO A POTREBA JEHO RIADENIA ... 8

1.1 Členenie úverového portfólia ... 10

1.1.1 Segmentové členenie ... 10

1.1.2 Produktové členenie... 11

1.2 Monitorovanie úverového portfólia ... 15

1.3 Úverové (kreditné) riziko ... 16

1.4 Zmierňovanie úverového rizika ... 19

2 LEGISLATÍVNE PROSTREDIE RIADENIA ÚVEROVÉHO PORTFÓLIA... 25

2.2 Opatrenie NBS o systémoch riadenia úverového rizika ... 25

2.3 Bazilejské dohody ako nástroj hodnotenia kvality úverového portfólia ... 26

2.4 Pravidlách hodnotenia pohľadávok a opravné poloţky ... 31

3 NÁSTROJE VYUŢÍVANÉ NA RIADENIA A HODNOTENIE ÚVEROVÉHO PORTFÓLIA... 35

3.1 Ukazovatele kvality úverového portfólia ... 35

3.2 Externé nástroje banky ... 39

3.3 Interné nástroje banky ... 41

3.3.1 Reporty ... 41

3.3.2 Stresové testovanie ... 43

3.4 Prístup interných ratingov (IRB). ... 44

3.5 Vývoj interných modelov na riadenie úverového rizika v praxi ... 48

4 ANALÝZA KVALITY ÚVEROVÉHO PORTFÓLIA ... 54

4.1 Vývoj úverov a úverového rizika v SR ... 54

4.2 Odporúčania NBS ako dôsledok vývoja kvality úverov ... 58

4.3 Analýza kvality úverového portfólia v Československej obchodnej banke ... 59

4.3.1 Predstavenie banky ... 59

4.3.2 Zhodnotenie aktivít banky v oblasti úverov ... 62

4.3.3 Štandardy vyuţívané na kontrolu úverového rizika a kvality úverového portfólia ... 66

4.3.4 Analýza vybraných ukazovateľov kvality úverového portfólia ... 68

4.4 Zhrnutie a odporúčania ... 72

ZÁVER ...76

ZOZNAM POUŢITEJ LITERATÚRY ... 78

ZOZNAM POUŢITÝCH OBRÁZKOV ...81

ZOZNAM POUŢITÝCH GRAFOV ...81

ZOZNAM POUŢITÝCH TABULIEK ...81

ZOZNAM SKRATIEK ... 82

PRÍLOHY ... 83

8

ÚVOD

V období ekonomického rastu môţe dôjsť k prehriatiu ekonomiky, masívnou úverovou expanziou a nadspotrebou. Nedávno sme boli svedkami výskytu týchto typických príčin finančnej krízy. Krízou vyvolaná recesia však nepriaznivo ovplyvnila aj úverové portfólia bank. Aktuálnosť významu riadenia rizík v bankovom sektore v Slovenskej republike je ovplyvnená Bazilejskými dohodami.

Úverové riziko, ako nebezpečie straty v dôsledku nesplnenia svojich povinností včas a v plnej výške zo strany dlţníka, zostáva najvýznamnejšou hrozbou pre úverové portfólio bank a v období hospodárskeho poklesu rastie.

Cieľom diplomovej práce je predstaviť svet úverového rizika a popísať systém hodnotenia kvality úverového portfólia v banke. V diplomovej práci popíšeme nástroje vyuţívané v bankách na hodnotenie kvality úverového portfólia ako aj vybrané ukazovatele kvality portfólia. Teoretické poznatky následne vyuţijeme v praktickej ukáţke analýzy úverového portfólia vo vybranej banke .

Diplomová práca pozostáva zo štyroch kapitol. V prvej kapitole sa zameriavame na teoretické vymedzenie problematiky. Obsahuje štyri podkapitoly. V prvej podkapitole sa venujeme členeniu úverového portfólia. Úvery je moţné členiť do viacerých skupín.

V našej práci sme zvolili produktové a segmentové členenie. Druhou podkapitolou vymedzujeme potrebu monitorovania úverového portfólia. V tretej a štvrtej podkapitole sa venujeme definícii úverového rizika, jeho riadeniu a nástrojom, ktoré banky vyuţívajú na zmierňovanie tohto rizika.

Úverové riziko je najstarším a najvýznamnejším rizikom. Patrí medzi základné riziká v bankovom podnikaní aj preto, ţe najväčšiu časť aktívnych bankových obchodov tvorí práve poskytovanie úverov. Nad riadením úverového rizika dohliada regulátor – Národná banka Slovenska. V druhej kapitole zhrnieme legislatívne prostredie a to najmä – Opatrenie Národnej banky Slovenska o systémoch riadenia rizika a Bazilejské dohody ako východisko v riadení rizík. V tejto kapitole sa tieţ venujeme pravidlám hodnotenia pohľadávok, ktoré banke vzniknú pri poskytnutí úveru a tvorbe opravných poloţiek, ktoré sú dôleţité z pohľadu krytia rizikových úverov (riziko straty v prípade nesplácania úveru).

V tretej kapitole sa venujeme ukazovateľom kvality úverového portfólia ako aj

externým a interným nástrojom, ktoré banky vyuţívajú na sledovanie a vyhodnocovania vývoja úverového portfólia. Významnú časť tejto kapitoly tvoria posledné dve

9

podkapitoly, kde definujeme moţné prístupy riadenia úverového rizika a to hlavne prístup interných ratingov. Interný rating je zaloţený na modeloch, ktoré si banka vyvinie sama pre jednotlivé produkty. Priebeh vývoja interných modelov v praxi popisujeme v poslednej podkapitole tretej kapitoly.

Poslednou štvrtou kapitolou hodnotíme vývoj úverov a úverového rizika v slovenskom bankovom sektore ako aj aktuálne odporúčania Národnej banky Slovenska ako dôsledok vývoja úverov hlavne v retailovom segmente. V tretej podkapitole aplikujeme teoretické poznatky do praktickej ukáţky hodnotenia kvality úverového portfólia vo vybranej banke. V poslednej podkapitole sú zhrnuté výsledky a odporúčania pre analyzovanú banku. V tejto časti je pouţitá hlavne analytická a porovnávacia metóda.

10

1 ÚVEROVÉ PORTFÓLIO A POTREBA JEHO RIADENIA

1.1 Členenie úverového portfólia

Komerčné banky vytvárajú široké portfólio úverov, aby oslovili čo najširšiu cieľovú skupinu klientov. Spravidla si vytvárajú vlastnú klasifikáciu úverov. S rôznym členením úverov sa môţeme stretnúť aj v ekonomickej teórii. Úvery poskytované komerčnými bankami je moţné členiť podľa ich charakteristík do viacerých skupín:

a) z hľadiska pouţitia úverových prostriedkov:

 úvery obchodným a priemyselným podnikom

 úvery na nehnuteľnosti

 spotrebné úvery

 poľnohospodárske úvery

 úvery finančným inštitúciám

 úvery na nákup a údrţbu cenných papierov b) z hľadiska zabezpečenia úverov:

 zabezpečené úvery

 zabezpečené vecnou zálohou (hmotná, nehmotná)

 nezabezpečené úvery c) z hľadiska doby splácania:

 krátkodobé (splatnosť do 1 roka)

 strednodobé (splatnosť od 1 do 4 rokov)

 dlhodobé (splatnosťou nad 4 roky). (Horváthová, 2000, str. 148)

1.1.1 Segmentové členenie

Retail

Segment zameraný na klientelu fyzických osôb nepodnikateľského charakteru. Z dôvodu veľkého počtu klientov sú bankové procesy v tejto oblasti vysoko štandardizované, klientom sú ponúkané produkty, ktoré majú jasne stanovené podmienky a sú ťaţko prispôsobiteľné potrebám konkrétneho klienta. Poskytnutie úveru retailovému klientovi je

11

pomerne vysoko rizikové, ale ak riziko rozloţíme na celú škálu klientov tak je povaţované za pomerne nízke. (Bučková et al, 2010, str. 34)

SME

Do tohto segmentu patria: slobodné povolania, podnikatelia, podniky a firmy s obratom do bankou špecifikovanej výšky a ďalšími kritériami stanovenými danou bankou.

Belás (2008) definuje segment SME ako poskytovanie bankových produktov firmám, ktoré sú zamerané na podnikateľskú činnosť, čo determinuje aj ich poţiadavky na bankové produkty/sluţby. Cieľom podnikateľských aktivít je, aby prostredníctvom predaja vlastných produktov a sluţieb zabezpečili stabilitu firmy a dosahovali zisk ako zdroj uspokojovania potrieb manaţérov, vlastníkov a zamestnancov firmy.

Korporát

Segment, kde patria podniky, ktoré trţbami a obratovo výrazne presahujú segment

„malé a stredné“ podniky. Zvyčajne majú veľa zamestnancov a zameriavajú sa na úzky druh činnosti. Pre banku znamenajú vysoký príjem finančných prostriedkov, no zároveň so sebou prinášajú aj vysokú mieru rizika. Bankové procesy v tejto oblasti sú síce štandardizované, ale nie na takej striktnej úrovni ako je tomu v oblasti retailového bankovníctva. Produkt sa vytvára klientovi takpovediac „na mieru“. Počet týchto klientov je niţší a s jednotlivými klientmi sú spojené rozdielne miery rizika a teda aj rozdielne potreby zaistenia sa proti tomuto riziku. (Bučková et al, 2010, str. 34)

1.1.2 Produktové členenie

Hypotekárny úver

Spadá do oblasti hypotekárneho bankovníctva a v Slovenskej republike ho upravuje dvanásta časť Zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách. Podľa tohto zákona predstavuje poskytovanie hypotekárneho úveru hypotekárny obchod. Hypotekárny úver sa definuje ako úver, ktorého lehota splatnosti je minimálne 4 roky a maximálne 30 rokov. a je zabezpečený záloţným právom k tuzemskej nehnuteľnosti. Je financovaný najmenej vo výške 90 % prostredníctvom vydávania (emisie) a predaja hypotekárnych záloţných listov hypotekárnou bankou. Tento typ úveru môţu poskytovať len banky, ktoré získali licenciu na ich poskytovanie.

12

Banka poskytuje tento typ úveru na vymedzené účely :

 nadobudnutie nehnuteľnosti (aj spoluvlastníckeho podielu) - kúpou, draţbou,

 výstavba/prestavba nehnuteľnosti,

 rekonštrukcia, modernizácia a oprava nehnuteľnosti,

 vysporiadanie majetkových pomerov spojených s nehnuteľnosťou (vysporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manţelov (BSM), vysporiadanie dedičstva a podobne),

 splatenie skôr poskytnutých nehypotekárnych úverov iba na vyššie uvedené účely,

 splatenie skôr poskytnutých hypotekárnych úverov iba na vyššie uvedené účely,

 kombinácie vyššie uvedených účelov

Spotrebiteľský úver

Upravuje ho Zákon č.129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov. „Spotrebiteľským úverom na účely tohto zákona je dočasné poskytnutie peňaţných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme pôţičky, úveru, odloţenej platby alebo obdobnej finančnej pomoci poskytnutej veriteľom spotrebiteľovi. Spotrebiteľský úver podľa tohto zákona nemoţno poskytnúť finančnými prostriedkami v hotovosti.“

Klient spláca úver v pravidelných, spravidla mesačných splátkach, ktoré zahŕňajú splátku istiny a úrok. Spotrebiteľský úver sa poskytuje domácnostiam za účelom kúpy spotrebných tovarov alebo sluţieb.

Rozdelenie spotrebiteľských úverov podľa účelu:

 účelový úver - je účelovo viazaný na kúpu predmetu, tovaru alebo sluţby. Obvykle sa poskytuje na rekonštrukciu či modernizáciu bývania, kúpu auta, či vyplatenie iných dlhov. Pri tomto úvere, klient musí predloţiť banke doklady ako poţičané prostriedky pouţil.

 bezúčelový – je úver, pri ktorom od klienta nie je zo strany banky poţadované vydokladovať účel pouţitia finančných prostriedkov. Klient môţe poţičané peniaze pouţiť na čokoľvek. Tento typ úveru je v porovnaní s účelovým spotrebiteľským úverom drahší. (www.banky.sk, 3.2.2015)

13

Kreditná karta

Produkt, ktorý vyuţívajú retailový klienti ale aj firmy (SME klienti a korporátny klienti). Revolvingový úver, ktorým sa v bankovníctve rozumieme automatické obnovenie úverového vzťahu medzi bankou a klientom po uplynutí určitej doby, pokiaľ ani jedna zo zmluvných strán neiniciovala vzťah ukončiť. Revolvingovým úverom je poskytnutie peňaţných prostriedkov na kontokorentnom účte a disponuje sa s nimi prostredníctvom debetnej karty. Tieto prostriedky sú splácané platbami, ktoré priebeţne prichádzajú v prospech účtu klienta. Výhodou revolvingu je, ţe dodáva vkladu operatívnosť a pre klienta znamená vyšší komfort, pretoţe kontakt s bankou je v tomto prípade minimalizovaný.

(Půlpánová, 2007, s. 300).

Kreditné karty majú určité obmedzenie dané limitom, ktorý je nastavený veriteľom.

Minimálna splátka, ktorá by mala byť platená kaţdý mesiac sa obvykle pohybuje medzi dvoma aţ piatimi percentami z vyčerpanej čiastky. Dátumu splatnosti obyčajne predchádza krátke obdobie, ktoré je bezúročné. Kreditné karty sa môţu líšiť v úrokovej sadzbe, ktorá úročí nesplatenú vyčerpanú čiastku, niektoré karty môţu mať účtované aj poplatky za vedenie. (Callaghan et al, 2007, s. 158)

Limit, ktorý býva na kreditnej karte stanovený by nemal byť prekračovaný a úver z kreditnej karty by mal byť splácaný včas, ideálne v bezúročnom období, aby klient nemusel hradiť zbytočne vysoký úrok. (Petýrková et al, 2011, s. 48)

Kontokorentný úver

Úver, ktorý banka poskytne klientovi v pohyblivej výške na jeho beţnom účte.

Úver je krátkodobý a vyuţívaný na preklenutie nedostatku likvidity. Tento typ úveru je čerpaný automaticky a to tak, ţe klient platí, alebo vyberá prostriedky, aj keď zostatok účtu nie je kladný. Kontokorentný úver býva obvykle jedným z najdrahších krátkodobých úverov, nakoľko sa klient pri čerpaní dostáva do debetu a nemá presný platobný kalendár a musí teda sám pruţne riešiť svoju likviditu. Súčasťou zmluvy o kontokorentnom úvere je predovšetkým stanovenie výšky debetu na účte a tieţ stanovenie doby, počas ktorej môţe tento úver čerpať. Existujú rôzne druhy debetu pri kontokorentnom úvere:

 Prekročiteľný debet - umoţňuje klientovi v mimoriadnych prípadoch prekročiť o dopredu stanovenú čiastku výšku debetu, čiastka však musí byť do niekoľkých dopredu stanovených dní vyrovnaná.

 Neprekročiteľný debet - stanovuje výšku debetu ako absolútny strop moţnej výšky úveru. (Polouček, 2006, s. 383)

14

Kontokorent obvykle nie je moţné získať hneď po zriadení beţného účtu. Banka sa počas minimálne troch mesiacov snaţí klienta poznať a to hlavne jeho pravidelný príjem, ktorý na účet prichádza. Výšku úveru potom banka stanoví na základe násobku pravidelného príjmu, väčšinou ide o jeden aţ trojnásobok mesačného príjmu. Kontokorentný úver na účte môţe byť zriadený, ale nemusí byť nutne klientom vyuţívaný.

SME úver

Úver poskytovaný malým a stredným firmám. Jedná sa spravidla o „prevádzkový úver“, ktorý je určený na pokrytie nepredvídaných výdavkov. Firma ho vyuţíva na preklenutie prechodnej finančnej tiesne. Je prevaţne určený na financovanie beţných prevádzkových potrieb ako je nákup zásob, či materiálu, financovanie pohľadávok a iných záväzkov. Jedná sa spravidla o menšie čiastky úveru s krátkodobou splatnosťou a pre banku býva menej rizikový. Pri hodnotení úverovej spôsobilosti zvyčajne banky sledujú zabezpečenie odbytu a súčasnú úroveň finančného hospodárenia. (Hyránek et al., 2010, s.

82)

Z hľadiska metódy poskytovania, čerpania a splácania môţeme prevádzkový úver deliť na:

 jednorazový, ktorý je posudzovaný individuálne, na základe jednotlivých ţiadostí,

 úver priebeţný, ktorý je dlţníkom priebeţne čerpaný podľa potrieb dlţníka a zároveň je aj priebeţne splácaný.

Z hľadiska účelu pouţitia môţeme prevádzkový úver rozdeliť na:

 účelový, kde je moţné jednoznačne určiť na čo boli pouţité (napr.: úvery na náklady , úvery na zásoby, úvery na pohľadávky, revolvingové úvery),

 neúčelový, u ktorého nie je moţné jednoznačne povedať na čo boli pouţité (napr.:

kontokorentné úvery).

Z hľadiska spôsobu zabezpečenia úveru resp. zabezpečenia splácania úveru môţeme prevádzkový úver deliť na:

 zabezpečený - úver zabezpečený konkrétnou zabezpečovacou hodnotou (napr.:

zmenkový úver, lombardný úver apod.),

 krytý - úver, kde návratnosť je zabezpečená kvalitou hospodárenia dlţníka (napr.:

kontokorentné úvery),

 nekryté, jedná sa o úverovú výpomoc (napr.: úvery na mzdy, na pokrytie straty, apod.). (Pavelka et al., 2001, s. 62-63)

15

Korporátný úver

Jedná sa hlavne o investičné úvery sú zamerané na financovanie investičných potrieb firmy ako je nákup strojov a technológii, kúpa a rekonštrukcia nehnuteľnosti a pod.

Financovanie investičných projektov pre banku znamená vyššie riziko, čo sa premietne aj do výšky úrokovej sadzby. Spravidla sa jedná o úver strednodobého alebo dlhodobého charakteru. Pri tomto type financovania banka posudzuje investičný zámer klienta individuálne. Pri hodnotení sa opiera o finančnú analýzu a výhľad do budúcna v odbore, postavenie konkurenčných firiem, predpokladaný vývoj cien a postavenie, ktoré na trhu firma zaujme po realizácii plánovaného projektu. Beţná prax ukazuje, ţe banky často vyţadujú vyhovujúci predmet zabezpečenia, resp. záruky. (Hyránek et al., 2010, s. 82) Investičné úvery predstavujú relatívne samostatnú skupinu komerčných bankových úverov.

Zdroje na splácanie úveru sa vytvárajú postupne - peniaze investované do majetku sa vracajú postupne v podobe odpisov, alebo v podobe ziskov z tejto investície. Výška odpisov ako zdroj splácania investičného úveru je nepriamo úmerná dobe ţivotnosti investičného majetku. Zároveň výška zisku je priamo úmerná rentabilite a efektívnosti realizácie investičného zámeru.

Druhy investičných úverov:

 klasické investičné úvery – poskytované na výstavbu, rekonštrukciu, modernizáciu alebo nákup investičných celkov,

 komunálne úvery - určené na investovanie do budov, údrţby a oprav, modernizácia obecnej infraštruktúry,

 rozvojové úvery - investičné úvery na financovanie rôznych rozvojových investícii,

 konsolidačné úvery – sú úvery poskytované dlţníkom za účelom ich ochrany pred úpadkom alebo insolvenciou,

 hromadné investičné úvery – môţeme ich charakterizovať ako úvery poskytované formou nákupu dlhopisov. (Pavelka et al, 2001, s. 62-63)

1.2 Monitorovanie úverového portfólia

Cieľom monitorovania je určiť zmeny a trendy vo vývoji rizikovosti portfólia a úverových pohľadávok, ale aj zmeny v makroekonomickom a mikroekonomickom vývoji krajiny alebo odvetvia, ktoré môţu rizikovosť úverového portfólia následne ovplyvniť. Pri

16

monitorovaní úverového portfólia banka musí dodrţiavať určité zásady. Hlavne musí podriadiť frekvenciu, formy a spôsob monitorovania úverových pohľadávok predikovanej rizikovosti obchodu a sledovať vývoj portfólia v širšom kontexte.

Banka pri sledovaní úverového rizika vyhodnocuje napríklad včasnosť a úplnosť klientom predkladaných podkladov, zmeny vo vývoji finančných tokov klienta, dodrţiavanie splátkového kalendára, zmeny hodnoty zabezpečenia, vývoj makroekonomických faktorov, platobnú schopnosť dlţníka a pod. (Medveď et al, 2012 s.293)

Banka, tak ako kaţdý podnikateľský subjekt, sa stretáva s určitými rizikami.

Monitorovanie a riadenie týchto rizík si vyţaduje ich znalosť, príčiny vzniku, predchádzanie týmto rizikám a ich následné odstraňovanie. „V bankovom sektore sa začali vyvíjať modely merania kreditného (úverového) rizika z dôvodu, aby bolo moţné v bankách aplikovať sofistikovanejšie metódy merania finančných rizík, a tak „uľahčiť“

celkový proces riadenia rizika“ (Sivák, R., et al., 2006, s. 9)

Z odhadov Arthur Andersen Risk Books (1998) vyplýva, ţe pribliţne 70% rizík

bánk je tvorených rizikom kreditným (úverovým), len 10% rizikom trhovým a zvyšok tvoria riziká operačného charakteru. (Bláha, 2004, s. 99).

Z toho dôvodu hlavným zámerom bánk je vyuţívať taký model monitoringu, ktorý bude vykazovať maximálnu mieru spoľahlivosti pri predpovedaní negatívnych udalostí, hlavne stavov. Pri vyuţívaní modelov merania úverových rizík je základným cieľom objektívne vyhodnotiť riziko, ktoré je spojené s realizáciou obchodu a s celým portfóliom.

(Sivák, R., et al., 2006, s. 12)

1.3 Úverové (kreditné) riziko

Pri monitorovaní úverového portfólia sa vyhodnocuje úverové riziko. S pojmom riziko sa stretávame uţ od antických čias. Arabským význam „risq“ označuje takú udalosť, z ktorej môţeme mať zisk. Tieţ sa stretávame s latinským významom slova „riscum“, označujúcim nepriaznivú alebo náhodnú udalosť. (Merna et al, 2007, s. 7). Podľa iných autorov riziko predstavuje nebezpečenstvo vzniku straty pri určitej úrovni poznania stavu okolia. (Varcholová et al, 2008, s. 16)

Za úverové riziko moţno povaţovať také riziko, pri ktorom by mohlo dôjsť k nesplácaniu úveru a tým k strate banky. Ďalším rizikom, s ktorým sa môţeme pri

17

úverových produktoch stretnúť je operačné riziko a to hlavne riziko zlyhania systémov a zlyhania zamestnancov banky. Riadenie úverového rizika pozostáva z niekoľkých krokov, ktoré môţeme nazvať ako cyklus riadenia rizika (obrázok č. 1). Základný predpoklad je identifikácia rizika, dôkladná analýza a následná odozva na riziko, ktorá sa prejaví aţ s časovým oneskorením. (Merna et al, 2007, s. 172)

Obrázok 1: Cyklus riadenia rizika

Zdroj: (Merna et al, 2007, s. 172)

Úverové riziko v bankách je definované ako „riziko straty vyplývajúce zo zlyhania zmluvnej strany tým, ţe nedôjde k plneniu svojich záväzkov podľa zmluvy“.

Vo všeobecnosti sa preto s riadením úverového rizika stretávame na úrovniach:

 riziko na úrovni portfólia,

 riziko na úrovni klienta.

Úverové riziko je najstarším a najvýznamnejším rizikom. Patrí medzi základné riziká v bankovom podnikaní najmä preto, ţe najväčšiu časť bankových obchodov tvorí práve poskytovanie úverov, z ktorých toto riziko vyplýva. Ako som uţ uviedla, úverové riziko spočíva v tom, ţe klient nesplní svoje zmluvné záväzky a tým spôsobí banke ako veriteľovi stratu. Komerčné banky pouţívajú na úverovanie klientov poţičané peňaţné prostriedky od vkladateľov. Táto špecifickosť bankového podnikania a to akú významnú úlohu banky v súčasnom finančnom systéme zastávajú, determinuje aj význam úverového rizika a potrebu jeho riadenia a monitorovania. Preto banky venujú úverovému riziku obrovskú pozornosť a na jeho riadenie vynakladajú nemalé prostriedky.

18

Úverové riziko je priamo závislé od dĺţky obdobia, na ktoré je úver poskytnutý, preto platí, ţe pri dlhodobých úveroch je toto riziko väčšie ako v prípade krátkodobých.

Príčiny vzniku úverového rizika môţu byť:

 interné príčiny - banka sa nesprávne rozhodne o schválení úveru,

 externé príčiny - banka nemá moţnosť ovplyvniť vznik rizika (zmeny v ekonomickom systéme, zmeny v politickom systéme, ekonomické krízy a podobne).

Úverové riziko, z hľadiska riadenia, môţeme rozdeliť do dvoch základných zloţiek.

a) Riziko nesplnenia záväzku klientom - vyplýva z pravdepodobnosti vzniku straty

 Riziko zákazníka – riziko vyplývajúce z neschopnosti klienta plniť svoje záväzky.

 Riziko krajiny – kedy subjekty daného štátu nebudú schopné plniť svoje záväzky (napríklad zmenou politického systému).

 Riziko transferu – kedy štát z nedostatku devízových prostriedkov nebude schopný plniť svoje záväzky.

 Riziko nedostatočnej diverzifikácie aktív – kedy banka orientuje svoje obchody o napríklad len na vybraté skupiny klientov, vybraté odvetvia.

b) Inherentné riziko

 Riziko istiny a úroku - znamená, ţe banke nebude v dobe splatnosti riadne splatený úver vrátane istiny a úroku.

 Riziko náhradného obchodu – je situácia, kedy banka v dôsledku nesplácania úveru, poskytne klientovi náhradný úver za menej výhodných podmienok pre banku. Tento proces poskytnutia náhradného úveru sa nazýva reštrukturalizácia.

 Riziko zaistenia – je situácia, kedy sa banke nepodarí pri nesplácaní úveru pokryť všetky straty zaisťovacím nástrojom. Toto sa deje najmä pri hypotekárnych úveroch, kedy je ako zaistenie pouţitá nehnuteľnosť a v dôsledku veľkých pohybov cien nehnuteľností banka neuspokojí všetky pohľadávky. Toto riziko odpadá pri zaistení peňaţnými prostriedkami vinkulovanými v prospech banky. (Revenda et al, 2005, s. 122)

19

1.4 Zmierňovanie úverového rizika

Zabezpečovacie nástroje

„Zabezpečenie úveru je nástrojom, ktorý vyuţívajú banky pre krytie strát v prípade neschopnosti splácať úver zo strany klienta.“ (Medveď et al, 2013, s. 215).

Banky môţu poskytovať úvery z hľadiska zabezpečenia dva druhy úverov:

 nezabezpečené,

 zabezpečené.

Pri zabezpečených úveroch banke vzniká niţšie riziko ako pri nezabezpečených, nakoľko je prípadné vymáhanie úveru zloţitejšie. Teória hovorí, ţe úvery je moţné zabezpečiť akcesorickým zabezpečením alebo abstraktným, kde zabezpečenie nevyjadruje priamu väzbu na úver. (Horvátová, E.,2000, 146 s.)

Banky nevyţadujú pri všetkých úveroch zabezpečenie. Spravidla sa zabezpečujú úvery s vyššími limitmi. Pri zabezpečenom úvere je vyššia pravdepodobnosť, ţe peniaze, ktoré banka poţičala klientovi dostane aj späť. Aj to je dôvod prečo sú zabezpečené úvery v porovnaní s nezabezpečenými výrazne lacnejšie. Úverové zabezpečenie sa najčastejšie člení z dvoch hľadísk, a to:

 podľa formy zabezpečenia sa rozlišuje

 osobné zabezpečenie - v tomto prípade ručí banke za jej pohľadávku okrem príjemcu úveru aj ďalšia, tretia osoba,

 vecné zabezpečenie - tomto prípade sa dáva banke právo na určité majetkové hodnoty toho, kto zabezpečenie poskytuje,

 podľa viazanosti s pohľadávkou sa rozlišuje

 akcesorické zabezpečenie - v tomto prípade je zabezpečenie nerozlučne spojené so zabezpečenou pohľadávkou a zabezpečovací vzťah zaniká automaticky so zánikom pohľadávky

 abstraktné zabezpečenie - v tomto prípade sa zabezpečenie neviaţe na konkrétnu pohľadávku a s uspokojením pohľadávky zabezpečenie nezaniká, subjekt poskytujúci zabezpečenie má právo na jeho vrátenie. (Medveď et al, 2013, s. 215).

20

Tabuľka č. 1 : Vertikálne a horizontálne členenie spôsobov zabezpečenia úverov

Zdroj: Medveď et al, 2013, s. 215

Bližšia charakteristika vybraných druhov zabezpečenia, ktoré banky využívajú:

Ručenie – podstatou je jednostranné písomné prehlásenie právnickej alebo fyzickej osoby (ručiteľa voči banke), ţe uspokojí pohľadávku (splatí poskytnutý úver) v prípade, ak to neurobí hlavný dlţník. Ručenie je zaisťovacím vzťahom medzi veriteľom a treťou osobou – ručiteľom, nie medzi dlţníkom a veriteľom. Tento záväzok je subsidiárny, t.j. plnenie ručiteľa prichádza aţ vtedy, keď dlţník nesplnil záväzok v primeranej dobe po vyzvaní veriteľom. Vyzvanie nie je potrebné, v prípade ak ho nemoţno urobiť (napr. ak nie je známe, kde sa dlţník nachádza), alebo v prípade, ţe nie sú pochybnosti o tom, ţe dlţník svoj záväzok nesplní (napr. pri vyhlásení konkurzu). (Revenda et al, 2005, s. 136).

Záložné právo – vzniká na základe písomnej záloţnej zmluvy medzi klientom a bankou.

Zmluva musí vţdy obsahovať určenie zálohy a zaisťovanej pohľadávky. Okrem spísania zmluvy je pre vznik záloţného práva spravidla nutné:

 pri hnuteľných veciach odovzdanie zastavenej veci veriteľovi (napr. šperky, zlato, cenné papiere do sejfu banky),

 pri nehnuteľných veciach je záloţne právo zapísané do katastra nehnuteľností,

 pri listinných cenných papierov ich odovzdanie banke,

 pri zaknihovaných cenných papieroch registrácia záloţného práva v SCP.

Zálohou môţe byť nehnuteľná aj hnuteľná vec, cenný papier alebo pohľadávka.

Záloţné právo nie je obmedzené len iba na osobu, s ktorou banka uzavrela zmluvu, ale vţdy aj na kaţdého prípadného nadobúdateľa zálohy“ (Belás et al, 2009, s. 262).

Najtypickejším zabezpečovacím nástrojom v bankách je záložné právo na nehnuteľný majetok. Záloţné právo slúţi na zabezpečenie pohľadávky tak, ţe v prípade nesplácania úveru, je banky oprávnená domáhať sa uspokojenia svojich pohľadávok zo zaloţenej nehnuteľnosti - nehnuteľnosť predať vo verejnej draţbe. Záloţné právo vzniká

21

na základe písomnej zmluvy medzi bankou a klientom. Problém pre banku pri tomto zabezpečení môţe nastať vtedy, ak ceny nehnuteľností prudko poklesnú. Preto banky pri ocenení nehnuteľnosti externým znalcom, verifikujú hodnotu zabezpečenia interným znalcom a prax ukazuje, ţe často hodnotu zníţia. Obvykle toto zníţenie býva v rozsahu 10 aţ 15%.

Najčastejším predmetom záložného práva na hnuteľný majetok je motorové vozidlo, stroje a zariadenia a rôzne technológie. Toto záloţné právo je bankami málo vyuţívaný z niekoľkých dôvodov:

 mobilita predmetu zálohu - banka stráca čiastočnú kontrolu nad predmetom zabezpečenia.

 rýchla zmena trhovej ceny predmetu zabezpečenia.

 špecifickosť predmetu záloţného práva (najmä pri strojoch a technológiách) a obmedzený dopyt po týchto statkoch.

Vinkulácia peňažných prostriedkov na účte - pri poskytovaní úverov sa táto vinkulácia vyuţíva menej často. Tento spôsob zabezpečenia vyuţívajú najmä klienti, ktorí majú dostatok finančných prostriedkov, minimálne v sume úveru. Napriek tomu nechcú svoje finančné prostriedky vyčerpať a radšej pouţijú peniaze z úveru. Peniaze klienta sú uloţené a vinkulované v prospech banky. Výhodou tohto zabezpečovacieho nástroja je, ţe vinkulované platobné prostriedky na účte sú úročené a týmto výnosom zniţujú úrokovú sadzbu na poskytnutý úver. Zároveň banka pri tomto spôsobe zabezpečenia úveru zvyčajne ponúka pre klienta výhodnejšiu úrokovú sadzbu. V praxi sa pri poskytnutí úveru súbeţne vloţia peňaţné prostriedky na účet, ktoré sa vinkulujú. Spolu s úverovou zmluvou klient podpíše aj zmluvu o vinkulácii peňaţných prostriedkov na účte s presnými podmienkami, za akých vinkulácia peňaţných prostriedkov zaniká.

Poistenie úveru – špecifický druh zabezpečovacieho prostriedku a slúţi v prípade neočakávanej udalosti. Neočakávanou udalosťou je smrť, invalidita alebo strata zamestnania, kedy klient stráca svoj príjem na splácanie úveru.

Depotná zmenka – vystavuje ju príjemca úveru v prospech banky spravidla ako „bianko zmenku“ t.j nie je vyplnená zmenková suma. Depotné zmenky nebývajú uvádzané do obehu, ale zostávajú deponované v banke. V prípade, ţe dlţník nesplní voči banke svoje záväzky, banka je oprávnená doplniť na zmenku nesplatenú dlţnú čiastku, vrátane úrokov

22

a predloţiť k preplateniu. Predpokladom je aj platná zmluva o vyplňovanom práve zmenkovom. V prípade riadneho splácania úveru banka po splatení úveru vráti zmenku späť dlţníkovi. (Belás et al, 2009, s. 262).

Limity úverovej angaţovanosti

Úverová angaţovanosť je vyjadrenie vzťahu banky a klienta v aktívach banky, ktoré nadobudla alebo v budúcnosti nadobudne vo vzťahu ku klientovi. Podľa opatrenia Národnej banky Slovenska č. 3 z roku 1994 o úverovej angaţovanosti bánk je účelom tohto opatrenia zamedziť v čo najväčšej miere veľkosť strát, ktoré by banke mohli vzniknúť. Hrubú úverovú angaţovanosť môţeme definovať ako čistú účtovnú hodnotu pohľadávok banky voči klientom. Čistou úverovou angaţovanosťou nazývame hrubú úverovú angaţovanosť po odpočítaní zabezpečenia.

Pri riadení úverového rizika banky si stanovujú limity, ktoré môţu byť na úrovni klienta, úveru, produktu alebo bankového portfólia. Banka stanovuje maximálne limity voči jednému klientovi alebo hospodársky spojeným klientom a to tak, aby ich pohľadávky neprekračovali stanovené limity a banka tak diverzifikovala svoje úverové portfólio medzi viacerých klientov. Spôsob stanovovania limitov je v jednotlivých bankách odlišný. Vo všeobecnosti však môţeme povedať, ţe limity stanovujú na základe rôznych faktorov:

finančná schopnosť klienta a jeho stabilita, cieľová klientela banky, pomer rizika a výnosu.

(Pricewaterhouse Coopers. 1999, 77-82 s.)

Výšky týchto limitov a ich prekročenia sú sledované Národnou bankou Slovenska prostredníctvom hlásenia o veľkej majetkovej angaţovanosti. Ak banka stanovené limity prekročí, je povinná prijať opatrenia na odstránenie tejto situácie do šiestich mesiacov od vzniku tak a to tak aby sa táto situácia neopakovala.

Efektívne vymáhanie pohľadávok

V bankách sa napriek všetkým opatreniam, ktoré zmierňujú úverové riziko objavujú problémy s poskytnutými úvermi. Za problémový úver sa povaţuje úver, pri ktorom klient nie je schopný konať v súlade so zmluvne dohodnutými podmienkami a banke hrozí moţnosť vzniku úplnej alebo čiastočnej straty.

Problémové úvery môţeme deliť do dvoch kategórii:

23

 úvery, pri ktorých sa uţ objavilo porušenie zmluvných podmienok (splátka istiny a úrokov sú oneskorené alebo neprebiehajú vôbec, došlo k porušeniu záväzkov uvedených v zmluve a iné),

 úvery, pri ktorých ešte nedošlo k porušeniu zmluvne dohodnutých podmienok, ale je zrejmé, ţe klient má finančné ťaţkosti, respektíve problémy s likviditou, napríklad obmedzený pohyb na beţnom účte, podnik vykazuje straty a iné. (Bessis, J., 2002,s. 81.)

Banka sa snaţí zabrániť vzniku problémových úverov sledovaním príznakov včasného varovania. Spravidla je sledovanie zaloţené na pravidelných stretnutiach s klientom a doplnené o pravidelné preskúmanie finančnej situácie klienta.

Pre prípady vzniku problémových úverov musí mať banka vytvorenú stratégiu vymáhania úverov. Môţeme povedať, ţe neexistuje ţiadna štandardná stratégia, ale existujú určité postupy, ktoré sa dajú aplikovať pri vymáhaní pohľadávok.

V momente, keď sa zodpovednosť za problémový úver prenesie na útvar vymáhania pohľadávok je dôleţité zhodnotiť aktuálnu finančnú situáciu klienta a jej dôsledky na návratnosť úveru. Zároveň je veľmi dôleţité zhodnotiť pravdepodobnosť vzniku straty pre banku a stanoviť presný termín pre vyriešenia. Vymáhanie pohľadávky môţe prebiehať v rámci alebo mimo konkurzného konania. Ak pohľadávku nie je moţné vymôcť, banka pohľadávku odpíše z úveru. Odpísaním pohľadávky sa rozpustia opravné poloţky a rezervy k nej vytvorené a ďalej uţ nie je vykazovaná v majetku banky.

(Pricewaterhouse Coopers. 1999, 37 s.)

Existujú rôzne riešenia vymáhacieho procesu ako:

 vymoţenie dlţnej časti v stanovenom termíne a pokračovanie v riadnom splácaní úveru v budúcnosti,

 reštrukturalizácia úveru, kedy sú zmenené zmluvné podmienky úveru,

 predĺţenie splatnosti úveru, kedy sa zníţi mesačná splátka alebo odklad splátok,

 zosplatnenie úveru, kedy banka poţaduje okamţité jednorazové splatenie úveru.

Jednotlivé kroky vymáhacieho procesu pozostávajú z:

 upomienka

 prvá výzva

 telefonát pracovníka pobočky

24

 blokácia beţného účtu

 telefonát – telefonát realizovaný pracovníkom útvaru vymáhania

 druhá výzva

 uplatnenie dohody o zráţkach zo mzdy – táto dohoda sa podpisuje zároveň pri podpise úverovej zmluvy.

 posledná výzva

 zosplatnenie úveru

 rozhodnutie útvaru vymáhania - útvar vymáhania rozhodne o ďalšom postupe Ďalším postupom obvykle je postúpenie pohľadávky inkasnej spoločnosti. Pokiaľ inkasná spoločnosť nie je vo vymáhaní úspešná, pohľadávka sa vráti naspäť banke a banka postupuje túto pohľadávku na súd.

25

2 LEGISLATÍVNE PROSTREDIE RIADENIA ÚVEROVÉHO PORTFÓLIA

2.1 Opatrenie NBS o systémoch riadenia úverového rizika

Úverové riziko a jeho riadenie v Slovenskej republike upravuje Opatrenie Národnej banky Slovenska č.13/2010 o ďalších druhoch rizík, o podrobnostiach o systéme riadenia rizík banky a pobočky zahraničnej banky. Toto opatrenie ukladá banke povinnosť vytvoriť Stratégiu riadenia rizík. Ide o dokument, ktorý definuje hlavné ciele a zásady pouţívané zo strany banky pri riadení rizík. Dokument je prehodnocovaný a schvaľovaný štatutárnym orgánom banky a následne Odbor riadenia rizík je poverený implementovaním Stratégie riadenia rizík v banke.

Riadenie úverového rizika je proces pozostávajúci z niekoľkých krokov. Podľa Opatrenia NBS č.13/2010 sa pre účely riadenia rizika v banke vykonávajú činnosti, ktoré sú zamerané na vysporiadanie obchodu ako aj na riadenie úverového rizika.

Vysporiadaním obchodu sa rozumie:

 náleţitosti a kontrola uzavretého obchodu,

 kontrola plnenia podmienok pri čerpaní finančných prostriedkov,

 samotné čerpanie úveru,

 zaúčtovanie obchodu a vystavenie účtovných dokladov,

 vypracovanie a vedenie zmluvných dokumentov,

 sledovanie dodrţiavania zmluvných podmienok.

Riadením úverového rizika sa rozumie najmä:

 schvaľovanie limitov pre obchody vystavené kreditnému riziku,

 analýza bonity dlţníka - klienta,

 schvaľovanie postupov a metód pre riadenie a zmierňovanie kreditného rizika,

 ocenenie a zatrieďovanie majetku, záväzkov a zabezpečenia,

 navrhovanie zdrojov krytia pre identifikované riziká a predpokladané strát,

26

 spracovanie a poskytovanie informácií o úverovom riziku pre potreby jeho riadenia a rozhodovania

 vymáhanie nesplácaných pohľadávok,

Súčasťou riadenia úverového rizika je aj zatrieďovanie a ocenenie majetku, záväzkov a zabezpečenia. V zmysle Opatrenia NBS č. 13/2010 sa pohľadávky zatrieďujú ako:

 štandardné pohľadávky - s omeškaním platenia maximálne 30 dní,

 štandardné pohľadávky s výhradou - s omeškaním platenia 31 aţ 90 dní,

 neštandardné pohľadávky - s omeškaním platenia 91 dní aţ 180 dní,

 pochybné pohľadávky - s omeškaním platenia dlhšie ako 181 aţ 360 dní,

 stratové pohľadávky - s omeškaním platenia viac ako 360 dní.

Pre potreby riadenia a rozhodovania sa v banke vytvára informačný systém, ktorý slúţi na poskytovanie a spracovanie informácií o úverovom riziku. Charakter informačného systému banky zodpovedá zloţitosti a rozsahu a činnosti banky. Umoţňuje:

 zber informácii na rôznej úrovni – informácie o riziku, meranie rizík, porovnávanie dosiahnutých hodnôt rizika s limitmi, preverovanie súladu reálneho vývoja rizika s očakávanými hodnotami),

 zabezpečovanie primeraných informačných tokov súvisiacich s riadením rizika smerom k zamestnancom zodpovedným za riziko,

 správne oceňovanie pozícií. (www.nbs.sk¹)

2.2 Bazilejské dohody ako nástroj hodnotenia kvality úverového portfólia

Oblasť riadenia úverového rizika podlieha mnohým reguláciám na národnej aj medzinárodnej úrovni. Cieľom regulácie je stanoviť pravidlá pre úverové činnosti bánk tak, aby aj v prípade ekonomických problémov zostali solventné a neohrozili stabilitu finančného sektora. Najvýznamnejšie centrum spolupráce regulátorov (centrálnych bánk) je Banka pre medzinárodné zúčtovanie (Bank of International Settlement = BIS). Ako jej súčasť pôsobí aj Bazilejský výbor pre bankový dohľad (Basel Committee on Banking

27

Supervision - BCBS). Ten je tvorcom medzinárodných regulačných odporúčaní, tzv.

Bazilejských dohôd.

Finančná kríza zasiahla finančné trhy na celom svete a zasiahla aj sektor bankovníctva a finančníctva. Banky začali pociťovať problémy s likviditou aj kapitálovou primeranosťou. Postupom času sa ukázalo, ţe pravidlá kapitálovej primeranosti, ktoré boli nastavené smernicou Bazilej II, nie sú postačujúce. Preto Bazilejský výbor vydal nové pravidlá Bazilej III, kde kľúčovými oblasťami posilnenia regulácie sú najmä:

 stanovenie prísnejších pravidiel na kapitálové nástroje,

 zvýšenie kapitálovej poţiadavky zavedením systému kapitálových vankúšov,

 zavedenie nových ukazovateľov likvidity a stanovenie poţiadaviek na jej riadenie,

 sledovanie a budúce obmedzenie pákového efektu,

 sprísnenie regulácie a kapitálovej poţiadavky pre derivátové transakcie a

 posilnenie medzinárodnej spolupráce regulátorov.

Koncept kapitálovej primeranosti

„Kapitálová primeranosť (KP) predstavuje podiel vlastného kapitálu banky a rizikovo váţených aktív (RWA). Primeranosť vlastných zdrojov predstavuje pre banky povinnosť udrţiavať určitú minimálnu výšku regulačného kapitálu vzhľadom na objem a rizikovosť svojich aktív. Hodnota kapitálu banky by mala pokryť budúce potenciálne straty z dnešných rizík finančnej inštitúcie.“ (Vokorokosová et al., 2009. s. 25)

BAZILEJ II

S rastúcou zloţitosťou bankovníctva sa ukázalo, ţe jednoduchý rámec Bazileja I uţ nebol postačujúci pre potreby bankovej praxe. Z toho dôvodu Bazilejský výbor v júny 2004 schválil finálnu verziu nových pravidiel pre výkon dohľadu nad bankami a pre výkon bankovej činnosti (Basel II: International Convergence of Capital measurement and Capital Standards). Nové pravidlá nadobudli účinnosť v januári 2007. Na Slovensku v praxi začali platiť aţ o rok neskôr (od 1. 1. 2008). Rámec Bazilej II je postavený na troch základných pilieroch.

Prvý pilier - zaoberá sa minimálnymi kapitálovými poţiadavkami. Okrem trhového a úverového rizika sa berie do úvahy aj operačné riziko. Kapitálová primeranosť sa vypočíta ako podiel regulačného kapitálu a rizikovo váţených aktív a Ukazovateľ kapitálovej primeranosti musí byť rovný alebo vyšší ako 8 %.:

28

kde:

KPÚR je kapitálová poţiadavka na krytie úverového rizika, KPTR je kapitálová poţiadavka na krytie trhových rizík KPOR je kapitálová poţiadavka na krytie operačného rizika.

Tier 1 sú poloţky vlastného kapitálu (základné imanie) Tier 2 sú poloţky doplnkového kapitálu

Tier 3 je kapitál tretieho poradia (krátkodobý podriadený dlh).

Druhý pilier sa zaoberá postupmi orgánov bankového dohľadu. Definuje prístupy a úlohy regulačných orgánov pri dohľade nad procesmi riadenia rizika. Orgány by mali dohliadať na to, aby banky disponovali dostatočným kapitálom na krytie všetkých rizík svojho podnikania, povzbudiť banky k rozvoju a vyuţívaniu lepších metód riadenia všetkých rizík.

Posledný tretí pilier určuje poţiadavky na zverejňovanie informácií. Jeho cieľom je zvýšiť trhovú disciplínu. Banky budú zverejňovať viac informácii, čím sa stupeň transparentnosti zvýši a účastníci trhu tým získajú lepší prehľad o rizikovom profile banky, dostatočnosti kapitálu a jej aktivitách. (www.nbs.sk, 3.2.2015)²

Oblasť kapitálovej primeranosti je v Slovenskej republike súčasťou Opatrenia NBS č. 4/2007 o vlastných zdrojoch financovania bánk a požiadavkách na vlastné zdroje financovania bánk vrátane jej neskorších novelizácií.

BAZILEJ III

Finančná kríza odhalila nedostatky v oblasti bankového podnikania. V zásade existujú tri hlavné dôvody nepriaznivej situácie:

banky nedisponovali dostatočným mnoţstvom kapitálu,

banky z dôvodu, aby dodrţali podmienky kapitálovej primeranosti vyuţívaním podsúvahových nástrojov si umelo navyšovali svoje bilancie voči kapitálu (pákový pomer),

banky mali často krátkodobé zdroje viazané v dlhodobých aktívach, čo spôsobovalo ich nízku likviditu.

29

Z toho dôvodu bolo potrebné rámec bazilejských dohôd upraviť. V novembri 2010 bol schválený rámec Bazilej III a politický rámec Rady pre finančnú stabilitu (FSB).

Najnovšia regulácia Bazilej III, v Európskej Únii implementovaná ako kombinácia Nariadenia európskeho parlamentu a rady (EÚ) č. 575/2013 z 26. júna 2013 o prudenciálnych požiadavkách na úverové inštitúcie a investičné spoločnosti a o zmene nariadenia (EÚ) č. 648/2012 a Smernice európskeho parlamentu a rady 2013/36/EÚ z 26. júna 2013 o prístupe k činnosti úverových inštitúcií a prudenciálnom dohľade nad úverovými inštitúciami a investičnými spoločnosťami. Vychádza z pravidiel Bazileju II, ktoré boli ako reakcia na finančnú krízu sprísnené a doplnené o nové pravidlá. Kľúčové oblasti posilnenia regulácie sú najmä:

 stanovenie prísnejších pravidiel na kapitálové nástroje,

 zvýšenie kapitálovej poţiadavky zavedením systému kapitálových vankúšov,

 zavedenie nových ukazovateľov likvidity a stanovenie poţiadaviek na jej riadenie,

 sledovanie a budúce obmedzenie pákového efektu,

 sprísnenie regulácie a kapitálovej poţiadavky pre derivátové transakcie a

 posilnenie medzinárodnej spolupráce regulátorov. (www.nbs.sk, 3.2.2015)³

Kapitál TIER1 je tvorený základným imaním, prevaţne akcionárskymi podielmi vrátane menšinových podielov (s určitými zráţkami), delených podľa rizikovo váţených aktív.

Rámec Bazilej II si vyţadoval pri kapitáli TIER1 nasledujúce podmienky:

 kapitálová poţiadavka TIER1 kapitálu musí byť väčšia alebo rovná 4%,

 kapitálová poţiadavka Core TIER1 kapitálu musí byť väčšia alebo rovná 2%

Nový rámec Bazilej III si vyţaduje pri kapitáli TIER1 nasledujúce podmienky:

 kapitálová poţiadavka TIER1 môţe byť väčšia alebo rovná 6%,

 kapitálová poţiadavka Core TIER1 (základné imanie po zráţkach) môţe byť väčšia alebo rovná 4,5%. (Medveď et al, 2012 s.293)

Kapitálové poţiadavky sa však v čase vyvíjajú, ich vývoj uvádzame v tabuľke č. 2.

V rámci dohody Bazilej III je definovaný aj kapitálový konzervatívny vankúš , vankúš pre zachovanie kapitálu, ktorý budú musieť banky vytvoriť, aby boli v budúcnosti pripravené na prípadné nepriaznivé udalosti. Tvoriť sa začne od začiatku roka 2016 a

30

postupne k 1. 1. 2019 dosiahne výšku 2,5 % (tab. 1). Kapitálový konzervatívny vankúš vo výške 2,5 % bude splnený základným imaním po uplatnení odpočtov. Cieľom vankúša je zabezpečiť, aby banky udrţiavali kapitál v stanovenej výške, ktorý neskôr môţe byť pouţitý na absorbovanie strát počas finančného a hospodárskeho napätia. Čím viac sa budú regulačné ukazovatele kapitálovej primeranosti pribliţovať minimálnej poţiadavke, tým väčšie budú obmedzenia zárobkov banky. (Medveď et al, 2012 s.293)

Ďalšou novinkou v rámci dohody Bazilej III je zavedenie tzv. proticyklického vankúša (buffer). Účelom zavedenia tohto vankúša je dosiahnuť lepšiu ochranu bánk v čase nadmerného rastu celkových úverov. Bude zavedený ako rozšírenie kapitálového konzervatívneho vankúša. Tento vankúš je dynamický nástroj na ovplyvňovanie úverovej činnosti bánk v závislosti od fázy hospodárskeho cyklu. Jeho cieľom je zníţiť volatilitu ponuky úverov a zabrániť tak úverovým bublinám. V čase ekonomického boomu sa zvýši hodnota proticyklického vankúša, čím sa poskytovanie úverov stane pre banku drahším.

Proticyklický vankúš sa bude pohybovať v rozmedzí od 0 % do 2,5 % (tabuľka č. 2).

Banka, ktorá bude udrţiavať tento kapitál pod stanovenou hranicou, bude čeliť obmedzeniu vyplácania dividend, bonusov a podielov na spätnom odkúpení. (www.nbs.sk, 3.2.2015)³

Celková kapitálová poţiadavka bude podľa rámca Bazilej III vyzerať takto:

CKP = KPTier1 + KPTier2 + KKV + PV + KSDB Kde:

CKP - celková kapitálová poţiadavka, KPTier1 - kapitálová poţiadavka Tier 1, KPTier2 - kapitálová poţiadavka Tier 2, KKVB - kapitálový konzervatívny vankúš, PV - proticyklický vankúš.

KSDB je kapitál vyhradený pre systémovo dôleţité banky. (Medveď et al, 2012 s.351)

Stanovenie hodnôt, resp. spôsob výpočtu kapitálových vankúšov spadá do kompetencie regulátorov na národnej úrovni. V prípade neplnenia podmienok kapitálových vankúšov môţe regulátor obmedziť banku vo vyplácaní dividend a odmien, a tak ju prinútiť navýšiť vlastné zdroje.

Všetky kapitálové vankúše majú naplánovanú postupnú implementáciu aţ do roku 2019 s tým, ţe národný regulátor môţe rozhodnúť o rýchlejšej implementácii. Národná

31

banka Slovenska vyuţila túto moţnosť pre vankúš na zachovanie kapitálu, ktorý je na Slovensku je účinný v plnej výške 2,5% uţ od roku 2014. Kapitálová poţiadavka sa tak zvyšuje z 8% minimálne na 10,5% bez ohľadu na výšku ostatných vankúšov, ktoré ešte nemajú definitívnu podobu metodiky výpočtu alebo priraďovania.

Regulácia Bazilej III sa snaţí dosiahnuť, aby banky boli v budúcnosti schopné odolať turbulenciám na trhoch. Zameriava sa hlavne na to, aby banky posilnili svoju kapitálovú štruktúru a svoju likviditu riadili zodpovednejšie. Bazilej III je zavádzaný zavedený postupne, čo umoţňuje bankám lepšie sa prispôsobiť novým pravidlám. Bazilej III by mal viesť k stabilizácii a zlepšeniu kvality kapitálu s dodatočnými proticyklickými vankúšmi.

Tabuľka č. 2: Poţiadavky na zvýšenie kapitálových poţiadaviek

Zdroj: vlastné spracovanie podľa Medveď et al, 2012 s.349-351) 2.3 Pravidlá hodnotenia pohľadávok a opravné poloţky

Uţ začiatkom 90-tych rokov bolo jasné, ţe bude potrebná regulácia pri riešení problému rizikových úverov. V tomto roku NBS prijala Opatrenie č. 3 zo dňa 3. marca 1995 o „Pravidlách hodnotenia pohľadávok a podsúvahových záväzkov bánk podľa rizík v nich obsiahnutých a pre tvorbu zdrojov na krytie týchto rizík“. Podľa závaţnosti rizika strát, sa pohľadávky v súlade s opatrením rozdeľujú do piatich kategórií:

Kapitál Core Tier 1 Kapitál Tier 1

Do 1. 1. 2013 2,0% Do 1. 1. 2013 4,0%

Od 1. 1. 2013 3,5% Od 1. 1. 2013 4,5%

Od 1. 1. 2014 4,0% Od 1. 1. 2014 5,5%

Od 1. 1. 2015 4,5% Od 1. 1. 2015 6,0%

Konzervatívny vankúš Proticyklický vankúš

Do 1. 1. 2016 0,000% Do 1. 1. 2016 0,000%

Od 1. 1. 2016 0,625% Od 1. 1. 2016 0 - 0,625%

Od 1. 1. 2017 1,250% Od 1. 1. 2017 0 - 1,250%

Od 1. 1. 2018 1,875% Od 1. 1. 2018 0 - 1,875%

Od 1. 1. 2019 2,500% Od 1. 1. 2019 0 - 2,500%

32

Štandardné pohľadávky - sú pohľadávky, u ktorých nie je dôvod pochybovať, ţe bude splatená načas a v plnej výške pri súčasnom dodrţaní podmienok zmluvy. V tejto kategórii sa vykazujú pohľadávky, ktoré spĺňajú podmienky:

 klient je solventný, jeho platobná schopnosť a ekonomická situácia je taká, ţe sa v budúcnosti nepredpokladá ohrozenie splácania v plnej výške (istiny, úrokov a poplatkov),

 oneskorenia v platbách (splácanie istiny, úrokov a poplatkov) nie sú dlhšie ako 30 dní,

 klient pouţil úver na účely, aké boli dohodnuté v úverovej zmluve,

 banka poskytla klientovi s ohľadom na jeho poţiadavky správny druh úveru.

Štandardné pohľadávky s výhradou - sú pohľadávky, u ktorých prišlo k zhoršeniu kritérií ich kvality, ale na základe dostupných informácií sa predpokladá, ţe budú splatené v plnej výške ich nominálnej hodnoty.

Do tejto kategórie patria pohľadávky, ktoré vykazujú aspoň jeden z týchto znakov:

 klient má hospodárske a finančné ťaţkosti, ktoré ale vzhľadom na jeho doterajší a ďalší očakávaný vývoj neoprávňujú predpokladať, ţe by ich nevedel prekonať a ţe by ohrozili splácanie dlhu

 oneskorenia v platbách sú dlhšie ako 30 dní, ale nie dlhšie ako 90 dní

 klient neposkytol bankou poţadované finančné výkazy a údaje aspoň 30, najviac však 90 dní odo dňa, kedy mali byť banke poskytnuté

 banka poskytla klientovi vzhľadom na jeho poţiadavky nesprávny druh úvery (napr. poskytne krátkodobý úver na financovanie dlhodobých aktív)

 klient pouţil úver na iné účely, ako bolo dohodnuté v úverovej zmluve

Neštandardné pohľadávky - sú také pohľadávky, u ktorých je pravdepodobné, ţe nebudú splatené v plnej výške ich nominálnej hodnoty, pričom splatenie väčšej časti ich nominálnej hodnoty je vysoko pravdepodobné. Neštandardné pohľadávky sú pohľadávky, ktoré majú aspoň jeden z týchto znakov:

 dlţník má výrazne zlý hospodársky vývoj a finančné a ekonomické ťaţkosti na základe ktorých moţno očakávať, ţe sa stane v blízkej budúcnosti (resp. ešte počas trvania zmluvného vzťahu s bankou) platobne neschopným

 oneskorenia v platbách sú väčšie ako 90 dní, ale nie väčšie ako 180 dní

33

 klient neposkytol bankou poţadované finančné výkazy a iné údaje viac ako 90 dní odo dňa, kedy mali byť banke poskytnuté, najviac však 180 dní

Pochybné a sporné pohľadávky - sú také pohľadávky, ktorých splatenie dlţníkom v plnej výške ich nominálnej hodnoty je na základy dostupných informácií vysoko nepravdepodobné alebo sporné. 4iastočné splatenie je vysoko pravdepodobné. Pochybné pohľadávky sú pohľadávky, ktoré majú aspoň jeden z týchto znakov:

 dlţník je insolventný

 oneskorenia v platbách sú väčšie ako 180 dní, ale nie väčšie ako 360 dní

 klient neposkytol bankou poţadované finančné výkazy a iné údaje viac ako 180 dní odo dňa, kedy mali byť banke poskytnuté, najviac však 360 dní

Stratové pohľadávky - sú také pohľadávky, ktoré sa na základe dostupných informácií javia ako nenávratné, prípadne návratné len čiastočne vo veľmi malej hodnote alebo po splnení mnohých podmienok.

Stratové pohľadávky sú pohľadávky, ktoré majú aspoň jeden z týchto znakov:

 klient neplatí záväzky voči banke viac ako 360 dní

 klient neposkytol bankou poţadované finančné výkazy a iné údaje viac ako 360 dní odo dňa, kedy mali byť banke poskytnuté

 klient je v konkurznom konaní alebo likvidácii (bez ohľadu na výšku odhadnutých strát)

Neštandardné, pochybné a sporné pohľadávky a stratové pohľadávky sa súhrnne označujú ako klasifikované pohľadávky. (www.nbs.sk⁴, 20.4.2014)

Krytie rizík

Banka, v súlade so zásadou obozretnosti v podnikaní, si vytvára zdroje na krytie moţných strát v dôsledku rizík spojených s pohľadávkami alebo vyplývajúcich z podsúvahových záväzkov bánk vo forme opravných poloţiek v minimálnej výške:

 k štandardným pohľadávkam s výhradou - 5 % ich nominálnej hodnoty,

 k neštandardným pohľadávkam - 20 % ich nominálnej hodnoty,

 k pochybným a sporným pohľadávkam - 50 % ich nominálnej hodnoty,

 k stratovým pohľadávkam - 100 % ich nominálnej hodnoty. (www.nbs.sk³, 20.4.2015)

34

Opravné poloţky

Opravná poloţka predstavuje pre banku dodatočný náklad, ktorý vzniká pri úveroch so zníţenou hodnotou. Podľa výsledkov vyhodnotenia (rizika) je potrebné mať k dispozícii dostatočné mnoţstvo kapitálu a vytvoriť adekvátny objem opravných poloţiek na pokrytie tohto rizika (Sivák et al, 2009, s. 151)

Pri tvorbe opravných poloţiek existujú dva základné prístupy, medzi ktorými je potrebné rozlišovať:

model vzniknutých strát, model očakávaných strát.

Model vzniknutých strát je zaloţený na ocenení spätne získateľnej čiastky úverov k dátumu zostavenia výkazov, pričom opravné poloţky moţno vytvoriť iba v prípade, ak sú straty objektívne identifikované.

Model očakávaných strát predpokladá, ţe straty existujú v úveroch ako prirodzené riziko uţ v čase ich poskytnutia, pričom nie je dôleţitý vznik stratových udalostí, ale zmena ekonomických podmienok môţe viesť k zmene ocenenia, ktoré je zaznamenané prostredníctvom výkazu ziskov a strát. (www.nbs.sk, 3.2.2015)⁴

Otázkou úverových strát sa zaoberá IAS 39: Finančné nástroje - vykazovanie a oceňovanie. Účtovná hodnota sa pri zistení znehodnotenia zníţi buď priamo alebo prostredníctvom účtu opravnej poloţky. (Sivák et al, 2009, s. 151)

Banka s relatívne vysokým podielom zlyhaných úverov, ak by si v čase vysoko dosahovaných ziskov vytvárala opravné poloţky nad rámec predpokladaných strát, môţe mať straty portfólia pokryté adekvátnejšie ako banky s nízkym objemom rizikových úverov. Moderné účtovníctvo však takéto postupy neuznáva. Nie sú v súlade s IFRS/IAS (medzinárodné štandardy finančného vykazovania/ medzinárodné účtovné štandardy), podľa ktorých opravné poloţky majú byť vytvorené vo výške aktuálne identifikovaných strát. Zavádzajú sa analistickejšie metódy posudzovania rizík a v súčasnosti je potrebné posudzovať limity krytia strát viac individuálne s ohľadom na špecifiká tej-ktorej banky.

(Medveď et al, 2012 s.120)

35

3 NÁSTROJE VYUŢÍVANÉ NA HODNOTENIE ÚVEROVÉHO PORTFÓLIA

3.1 Ukazovatele kvality úverového portfólia

„Kvalita úverového portfólia je faktor, ktorý podľa stupňa závaţnosti dokáţe významne pohlcovať ziskovosť. Pri niţšej kvalite úverového portfólia dochádza k odčerpávaniu existujúceho kapitálového vybavenia, čo môţe mať za následok existenčné problémy banky. Predpoklad potenciálnych budúcich problémov uţ môţe vopred naznačovať vysoký rast objemu úverov. Ak je príliš vysoké tempo rastu, znamená to, ţe banka úveruje svojich klientov nad rámec svojich schopností riadiť úverové riziko“ (Belás et al., 2009, s. 134).

FPD (First Payment Default)

Ukazovateľ ukazuje podiel pohľadávok po splatnosti poskytnutých úverov k celkovému objemu pohľadávok poskytnutých v predminulom mesiaci. Tento ukazovateľ sa vyjadruje v percentách a ukazuje podiel úverov s nezaplatenou prvou splátkou úveru. Je prvým ukazovateľom, ktorý nám indikuje moţný problém ako u klientov tak aj celkového portfólia. Ukazovateľ FPD je kombinovaný s ukazovateľom Vintage 3MOB. Existujú dve primárne príčiny nezaplatenia prvej splátky úveru:

prvou príčinou podvodné konanie klienta s úmyslom nezaplatiť ani jednu splátku - ukazovateľ FPD rovnako vysoký ako ukazovateľ Vintage 3MOB,

druhou príčinou je chyba v procese spracovania, kedy pracovník banky nesprávne nastaví dátum splátky alebo dátum splátky nenastaví vôbec - ukazovateľ FPD vysoký a ukazovateľ Vintage 3MOB nie.

Korektným stavom je ukazovateľ FPD blíţiaci sa k 0%. Ukazovateľ FPD je veľmi

„citlivý“ na problémy spojené s aplikačným procesom.

36

Vintage ukazovateľ

Ukazuje mesiac po mesiaci delikvenciu úverov poskytnutých pred X mesiacmi.

Základné sledované Vintage ukazovatele sú:

Vintage 30+@3MOB Vinatge 30+@6MOB Vintage 30+@9MOB Vintage 90+@6MOB

Vintage 30+@3MOB - ukazuje delikventné úvery viac ako 30 dní, ktoré boli poskytnuté presne pred tromi mesiacmi ku všetkým úverom poskytnutým pred viac ako tromi mesiacmi. Tento ukazovateľ je hlavným signalizátorom problémov v aplikačnom procese.

Rôzne úrovne Vintage ukazovateľov môţu signalizovať problémy s vymáhaním nesplácaného úveru alebo problémy komunikácie banky a klienta pri vymáhaní.

FRD (First Rate Default)

Tento pobočkový ukazovateľ delikvencie ukazuje výkonnosť portfólia získaného za posledných 12 mesiacov.

Kde:

FinAmt financovaná čiastka (pôvodná výška úveru)

RiskWeigth riziková váha (podiel čiastky po splatnosti a celkovej výšky splátok, ktoré boli splatené)

MOB počet mesiacov od poskytnutia úveru (months on book)

Ukazovateľ obsahuje úvery, ktoré boli poskytnuté za posledných 12 mesiacov.

Hlavný vplyv na ukazovateľ má pomer delikventných splátok k celkovým plánovaným splátkam. Má výrazný dopad na úvery, u ktorých nebola zaplatená prvá splátka. Slúţi na porovnanie jednotlivých pobočiek banky a ukazuje komplexne kvalitu rizika a vývoja portfólia danej pobočky. Pomocou tohto ukazovateľa môţu byť sledované napríklad