História vzniku pracovného práva je spätá s obdobím industriálnej spoločnosti ako prostriedok riešenia v tom čase závaţného sociálneho problému spojeného s priemyselnou revolúciou, a to kapitál kontra pracovná sila v prospech priemyselného robotníctva (Thurzová, 2004, s. 14).
Pracovné právo v období priemyselnej revolúcie vzniklo ako výsledok potreby zabezpečiť zamestnancom takú sociálnu situáciu, ktorá by vyrovnávala nevýhody, riziká a nebezpečenstvá postavenia zamestnancov vo vzťahu k vlastníkovi výrobných prostriedkov. Hlavne v tomto období sa ukázalo, ţe štát musí vstúpiť dovtedy celkom súkromnoprávnej sféry vzťahu medzi zamestnancom a zamestnávateľom najmä zákonnou právnou úpravou pracovného času, zákazom detskej práce, právnou úpravou ochrany
14
dodrţiavania pracovných podmienok zamestnancov ako i zabezpečenia bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci.
Na území Československa sa vyskytujú uţ v čase feudalizmu určité regulácie vyuţívania cudzej pracovnej sily vlastníkom výrobných prostriedkov. Sú to úpravy práce baníkov v banskom práve, práce učňov a tovarišov v cechových predpisoch, práce čeľade v čeľadných poriadkoch (Witz, 1967, s. 42). Čeľadnícky pomer zakladala zmluva, predchodkyňa pracovnej zmluvy. Čeľadnícky pomer, ako predchodca pracovného pomeru, vystriedal poddanský pomer. Obidva sa však podstatne odlišovali od pracovného pomeru najmä tým, ţe zahrňovali okrem práce a odmeny za vykonanú prácu aj osobu toho, kto prácu vykonával a v niektorých prípadoch to boli aj členovia jeho rodiny. V mestskom práve bol v tomto období rozšírený učňovský a tovarišský pomer. Pracovná zmluva tohto obdobia zahrňovala pod pojem nájomnej zmluvy, ktorá ešte neodlišovala nájom vecí od nájmu práce.
Na území Slovenska, ktoré bolo v tomto období súčasťou Uhorska, platilo obyčajové právo, aj keď sa súčasne rozširovala aj zákonná úprava záväzkových vzťahov. Obyčajové právo a zákon sa povaţovali za rovnocenné formy práva. Dôleţitým medzníkom vo vývoji záväzkového práva tohto obdobia bol i zákonný článok č. XVI o obchodných zamestnancoch a ich pracovnom pomere z roku 1840, ktorý upravoval postavenie obchodníkov, právne pomery zamestnancov v továrňach, verejných obchodných spoločností a obchodných korporácií. V roku 1874 bol prijatý zákon o pracovných zmluvách továrenských robotníkov, remeselných tovarišov a učňov a obchodných pomocníkov. Zákon č. 13//1876 o pracovnej zmluve umoţnil uzavrieť sluţobný pomer na neurčitý čas ale aj na doţivotie (Barancová, 2006, s. 46).
Právnym základom pri úprave pracovných vzťahov zamestnancov bola v tomto období sluţobná pracovná zmluva (locatio conductio operarum). Začiatky pracovného zákonodarstva, ktoré chránilo zamestnancov na území Slovenska existovali uţ koncom 18.
storočia, najmä za vlády cisára Jozefa II., kedy bolo vydaných niekoľko patentov a nariadení, zameraných na ochranu detí v súvislosti s prácou a zavedenie nedeľného pracovného pokoja (Witz, 1967, s. 44).
V roku 1917 po rozpade Rakúsko-Uhorska vznikla prvá Československá republika.
V období monopolného kapitalizmu na území Slovenska sluţobná zmluva sa naďalej povaţuje za základ pracovných vzťahov pri výkone závislej práce, avšak štát vo významnejšej miere rozvíja ochranné pracovné zákonodarstvo v záujme ochrany
15
zamestnancov ustanovením minimálnej úrovne pracovných podmienok. Upravuje sa činnosť závodného zastupiteľstva zamestnancov, vytvárajú sa osobitné súdy na riešenie pracovných sporov a rozvíjajú sa kolektívne zmluvy (Barancová, 2006, s. 48).
Právne pomery medzi zamestnávateľmi a zamestnancami na Slovensku a v Podkarpatskej Rusi sa všeobecne upravili zákonom č. 244/1922, v znení zákona č.
217/1924, ktorý prakticky prevzal úpravu sluţobnej zmluvy zo Všeobecného rakúskeho občianskeho zákonníka z roku 1811. Aţ týmito právnymi úpravami došlo k prispôsobeniu úpravy pracovnej zmluvy podmienkam kapitalistickej spoločnosti v monopolnom štádiu vývoja. Základnú pracovnú ochranu zamestnancov na území Slovenska poskytoval ţivnostenský zákon č. 259/ 1924. Medzinárodnú pozornosť v roku 1919 venoval zákon o osemhodinovom pracovnom čase, ktorý Československo uzákonilo medzi prvými krajinami. Obdobie po II. svetovej vojne malo za následok zvýšenie nezamestnanosti, preto sa upravilo poskytovanie podpôr v nezamestnanosti, ktoré boli spočiatku hradené zo štátneho rozpočtu. V roku 1939 boli zriadené úrady práce, na ktoré prešla pôsobnosť dovtedajších sprostredkovateľní práce. Vo vojnovom období sa taktieţ zaviedla záväzná právna úprava miezd a platov zamestnancov. Odbory, ako zástupcovia zamestnancov, boli organizované podľa kvalifikácie zamestnania, neskôr v závodných výboroch (Witz, 1967, s. 47).
K významnému obratu vo vývoji štátu a právneho poriadku došlo po roku 1948, kedy sa k politickej moci dostala komunistická strana. Pracovné zákonodarstvo sa rozvinulo do piatich základných smeroch úprav:
Úprava pracovnej zmluvy, pracovných podmienok,
postavenia odborovej organizácie a závodného zastupiteľstva zamestnancov – závodný výbor Revolučného odborového hnutia bol oprávnený spolurozhodovať o prijímaní zamestnancov okrem iného z hľadiska ich mravnej spôsobilosti a štátnej spoľahlivosti,
rozmiestňovania pracovných síl a príprava kvalifikovaných robotníkov, postupné odstraňovanie diferenciácie rôznych pracovných kategórií zamestnancov a zjednotenie právnej úpravy všetkých zamestnancov smerujúce ku kodifikácii pracovného práva (Barancová, 2006, s. 51).
Pracovné právo tvorilo koncom päťdesiatych rokov roztrieštený, ťaţko prehľadný a pouţiteľný komplex noriem. Jeho hlavnú súčasť tvorili zákony, ktoré boli vydané po
16
národnej a demokratickej revolúcii roku 1945, ale čiastočne platili aj zákony burţoáznej Československej republiky. Stalo sa teda neobyčajne naliehavé dobudovať sústavu pracovného práva, vychádzajúcu zo socialistických zásad, predovšetkým zo zásad Ústavy ČSSR. Sústavnú socialistickú úpravu pracovných vzťahov mohol vykonať len Zákonník práce a tým sa začala v roku 1962 kodifikácia pracovného práva. Prijatie nového Zákonníka práce sa datuje 16. júna 1965 v zákone pod č. 65 Zbierky zákonov. Zákonník práce nahradil všetky dosiaľ platné predpisy úpravy pracovných vzťahov a riešil všetky pracovnoprávne otázky podľa zásad vyjadrených v Ústave ČSSR jednotne pre všetkých pracovníkov. Zákonník práce sa teda stal 1. januára 1966 základným predpisom československého socialistického pracovného práva (Witz, 1967, s. 56).
Pracovné právo a revolučné zmeny, ktoré nastali od roku 1989, priniesli zásadnú zmenu predovšetkým v dvoch oblastiach, a to v spoločensko-politickej (zrušením vedúcej úlohy KSČ a zavedením pluralitnej demokracie) a v oblasti vlastníckych vzťahov zrovnoprávnením všetkých ich foriem. Pre oblasť pracovných vzťahov priniesla zásadnú zmenu predovšetkým skutočnosť, ţe boli zrovnoprávnené všetky formy vlastníctva.
Prudký rast súkromného podnikania priniesol pluralitu zamestnávateľských subjektov a potrebu prehodnotenia doterajšej právnej úpravy, vychádzajúcej z koncepcie spoločenského vlastníctva výrobných prostriedkov, kde zamestnávateľ bol v konečnom dôsledku štát.
Pracovnoprávna teória i legislatívna prax sa doposiaľ zaoberali predovšetkým otázkami, ktoré bezprostredne súviseli s uvedenými zmenami a ktoré mali za cieľ vytvoriť právne predpoklady prechodu z plánovanej ekonomiky na ekonomiku trhovú aj v oblasti pracovnoprávnych vzťahov. Išlo najmä o prispôsobenie právnej úpravy podmienkam súkromného podnikania a v jeho rámci o prehĺbenie princípu zmluvnosti, vytvorenie základov kolektívneho pracovného práva, trhu práce, ako aj o prispôsobenie právnej úpravy všeobecne akceptovaným medzinárodným pracovnoprávnym normám (Schronk, 1999, s. 37,38).
Prvá etapa reformy pracovného zákonodarstva po roku 1989 začala v roku 1991 v oblasti zamestnanosti a pracovných vzťahov, prijatím troch významných zákonov:
1) zákon č. 1/1991 Zb. o zamestnanosti, ktorý bol prvým zákonom v porevolučnom období, reguloval trh práce a riešil podmienky poskytovania hmotného zabezpečenia v nezamestnanosti,
17
2) zákon č. 2/1991 Zb. o Kolektívnom vyjednávaní upravil proces kolektívneho vyjednávania včítane štrajku a výluky,
3) zákon č. 3/1991 Zb. predstavoval pomerne rozsiahlu novelizáciu dovtedajšieho komunistického pracovného zákonodarstva, kodifikovaného uţ od roku 1965.
Zníţil najmä dovtedajší rozsah kogentných ustanovení Zákonníka práca, čím vytvoril základné predpoklady pre rozvoj trhového hospodárstva.
Od roku 1991 bol zákon o zamestnanosti ako aj Zákonník práce viackrát novelizovaný.
Prijatím nového Zákonníka práce, zákona č. 311/2001 Z. z. s účinnosťou od 1. apríla 2002 Slovenská republika zavŕšila druhú etapu reformy pracovného práva. Súčasne s novým Zákonníkom práce bol prijatý aj zákon č. 313/2001 Z. z. o verejnej sluţbe a zákon č.
312/2001 Z. z. o štátnej sluţbe.
Obidve etapy reformy pracovného práva v Slovenskej republike moţno charakterizovať ako proces rozširovania dispozitívnosti pracovného práva. Pracovné právo vytvára podstatne širší priestor pre kolektívne vyjednávanie a kolektívne zmluvy, čo je spojené s procesom deregulácie pracovného práva a zvýšenie flexibility pracovného práva.
Prijatím nového Zákonníka práce výrazne pokročil aj proces harmonizácie pracovného práva Slovenskej republiky s pracovným právom Európskej únie (Barancová, 2006, s. 64).
1.4.1 Vznik medzinárodného pracovného práva
Dôvody vzniku medzinárodného pracovného práva boli a sú viaceré. Podľa jednej z koncepcií sú to:
medzinárodná konkurencia,
medzinárodný pohyb pracovníkov a tovaru, sociálne a humánne ciele ekonomického rozvoja, upevnenie vnútroštátneho pracovného zákonodarstva, zdroj inšpirácie pre vnútroštátnu legislatívu,
medzinárodné pracovnoprávne normy ako základ technickej spolupráce (Schronk, 1995, s. 6).
Uvedené dôvody moţno v podstate zhrnúť do štyroch hlavných dôvodov, a to sociálnych, ekonomických, politických a právnych.
Sociálnymi dôvodmi sú najmä poţiadavky humanizácie pracovných podmienok vyslovené na jednej strane uţ roku 1866 Prvou a v roku 1899 druhou Internacionálou, a na druhej strane encyklikou pápeţa Leva XIII. Rerum Novarum roku 1891. Idea sociálnej spravodlivosti pritom nemá statickú povahu, ale sa vyvíja a mení postupne podľa
18
sociálnych pomerov, na ktoré musí pracovné právo reagovať tieţ tým, ţe od uskutočňovania minimálnych humanitných cieľov (t. j. od ochrany najslabších sociálnych skupín) prechádza k vytváraniu sociálnych podmienok, zabezpečujúcich človeku moţnosti plného rozvoja.
Pod ekonomickými dôvodmi sa rozumie najmä potreba vyrovnania medzinárodných konkurenčných schopností, pretoţe úroveň pracovného a sociálneho zákonodarstva v jednotlivých krajinách môţe ovplyvňovať rôznu úroveň výrobných nákladov a konkurenčné schopnosti vyrábaného tovaru a potreba vytváranie medzinárodného trhu práce a rozvoj voľnej migrácie pracovných síl.
Politické dôvody sa prejavujú predovšetkým vo vzťahu medzi sociálnou spravodlivosťou v pracovných vzťahoch. Ide pritom o to, aby normy medzinárodného pracovného a sociálneho práva posilňovali demokratické systémy v jednotlivých štátoch tým, ţe zvýšia záruky ľudských práv a práv pracovníkov (Schronk, 1995, s. 7).
Právne dôvody spočívajú v potrebe náleţite chrániť cudzincov, spočiatku zabezpečovanej dvojstrannými medzištátnymi dohovormi, neskôr dohovormi mnohostrannými. Medzinárodné právne normy v oblasti práce sa čoraz väčšmi stávajú vzorom pre vnútroštátne zákonodarstva, ktoré sa usilujú o dosiahnutie štandardov ochrany práv predvídaných medzinárodnými dohovormi (Barancová, 2006, s. 85).