Zamestnávateľ

Zamestnávateľské subjekty v právnych vzťahoch vystupujú vo veľmi zloţitých a vzájomne podmienených systémoch podľa štruktúrovaných skupín právnych vzťahov.

Ako subjekty práva vystupujú v právnych vzťahoch v rôznych právnych odvetviach (subjekty obchodného práva, administratívneho práva, pracovného práva, práva sociálneho zabezpečenia, občianskeho práva, finančného práva). Od vstupu Slovenskej republiky do Európskej únie vystupujú zamestnávateľské organizácie aj ako subjekty európskeho práva a vstupom so európskeho hospodárskeho priestoru sa kvalitatívne i kvantitatívne mení ich pozícia z hľadiska medzinárodného práva.

Zamestnávatelia vystupujú ako subjekty pracovného práva a účastníci konkrétnych pracovných, právnych a pracovnoprávnych vzťahov, upravovaných predovšetkým Zákonníkom práce a ďalšími pracovnoprávnymi predpismi.

30

Podľa § 7 Zákonníka práce je definovaný zamestnávateľ ako právnická alebo fyzická osoba, ktorá zamestnáva aspoň jednu fyzickú osobu v pracovnoprávnom vzťahu a ak to osobitný predpis ustanovuje, aj v pracovných vzťahoch obdobných. Z uvedenej citácie vyplýva, ţe právna subjektivita príslušnej fyzickej alebo právnickej osoby sa rozširuje aj na pozíciu subjektu pracovného práva ako na zamestnávateľa aţ v momente zamestnávania aspoň jednej fyzickej osoby s podmienkou, ţe s touto fyzickou osobou je v pracovnoprávnom vzťahu (Tkáč, 2004, s. 212).

V pracovnoprávnej teórii je za zamestnávateľa povaţovaná osoba, ktorá je oprávnená na základe právneho titulu v podobe pracovnej zmluvy poţadovať od zamestnanca pracovný výkon. Medzi primárne práva zamestnávateľa patrí oprávnenie zamestnávateľa na pracovný výkon zamestnanca, ku ktorému sa zamestnanec zmluvne zaviazal a oprávnenie vyţadovať od zamestnanca dodrţiavanie pracovnej disciplíny.

Zamestnávateľom môţe byť nielen právnická osoba, ale aj fyzická osoba. Zákonník práce nestanovuje rozdiely v právnej pozícii zamestnávateľa v závislosti od toho, či je fyzickou osobou alebo má status právnickej osoby. Zamestnávateľom môţe byť nielen právnická osoba registrovaná na území Slovenskej republiky, ale ak zahraničná právnická osoba, ktorá má sídlo mimo územia Slovenskej republiky a podniká na území Slovenskej republiky napr. prostredníctvom svojej organizačnej zloţky. Analogicky platí, ţe zamestnávateľom - fyzickou osobou – môţe byť nielen občan Slovenskej republiky, ale aj štátny príslušník iného štátu ako aj osoba bez štátnej príslušnosti, takzvaný apolita.

Pojem „zamestnávateľ“ je svojou povahou pracovnoprávnym pojmom a je potrebné ho odlišovať od pojmu „podnikateľ“, ktorý má hospodársko-právny význam. Práve tak ako zamestnávateľ nemusí mať status podnikateľa, obdobne ani podnikateľ nemusí byť v právnej pozícii zamestnávateľa. So zreteľom na právnu povahu pracovného pomeru má zamestnávateľ predovšetkým nárok na pracovný výkon zo strany zamestnanca. V rámci obsahovej konštrukcie pracovnoprávneho vzťahu sa zamestnávateľ nachádza v právnom postavení dlţníka, najmä pokiaľ ide o jeho povinnosť platiť zamestnancovi mzdu za vykonanú prácu (Demek, 2011, s. 54).

Zamestnávateľ figuruje v kaţdom pracovnoprávnom vzťahu ako subjekt korelátov viacerých práv a povinností. Jeho základnou a najdôleţitejšou právnou povinnosťou je v zmysle ustanovenia § 47 ods. 1 písm. a) Zákonníka práce povinnosť prideľovať zamestnancovi prácu podľa pracovnej zmluvy, platiť mu za vykonanú prácu mzdu,

31

uzatvárať podmienky n plnenie pracovných úloh a dodrţiavať ostatné pracovné podmienky ustanovené právnymi predpismi kolektívnou zmluvu a pracovnou zmluvou.

Zamestnávateľ - právnická osoba

V prvej vete ustanovenia § 7 ods. 2 Zákonníka práce zákonodarca určil, ţe zamestnávateľ, právnická osoba, v pracovnoprávnych vzťahoch vystupuje vo svojom mene a má zodpovednosť vyplývajúcu z týchto vzťahov. Právnická osoba má spôsobilosť na práva a povinnosti, spôsobilosť na právne úkony, deliktuálnu i procesnú spôsobilosť.

Zákonník práce priznáva pracovnoprávnu subjektivitu právnickým osobám, ktoré zamestnávajú aspoň jednu osobu a majú normami občianskeho práva priznaný právny status právnickej osoby. Občiansky zákonník presne nevymedzuje pojem právnickej osoby. Občianskoprávna teória definuje právnickú osobu ako organizáciu osôb alebo majetku, ktorá sa vytvára na určitý účel a ktorej objektívne právo priznáva právnu subjektivitu. Pod pojmom „právnická osoba“ je v zmysle ustanovenia § 18 ods. 2 Občianskeho zákonníka č. 40/1964 Zb. nutné rozumieť:

a) zdruţenia fyzických alebo právnických osôb (napr. obchodné spoločnosti a druţstvá, občianske zdruţenia, politické strany, cirkvi a pod.),

b) účelové zdruţenia majetku (nadácie a fondy),

c) jednotky územnej samosprávy (obce a vyššie územné celky),

d) iné subjekty, o ktorých to ustanovuje zákon (ministerstvá, Sociálna poisťovňa, Slovenská televízia a pod.).

Občiansky zákonník vychádza zo zásady, ţe právnická osoba má právnu, aj pracovnoprávnu subjektivitu, aj keď sám presne nezakotvuje pojem právnická osoba.

Vymedzuje iba jej základné identifikačné atribúty, resp. znaky, ktorými sú: názov právnickej osoby, sídlo a predmet činnosti právnickej osoby (Vojčík, 2008, s. 120).

Právnické osoby vznikajú dňom, ku ktorému boli zapísané do obchodného registra, alebo do iného, a to zákonom určeného registra. Niektoré druhy právnických osôb sa nezapisujú do ţiadneho registra a napriek tomu majú status právnickej osoby. Z oblasti pracovného práva do takejto skupiny patria predovšetkým odborové organizácie a zdruţenia zamestnávateľov, ktoré nadobúdajú status právnických osôb dňom, nasledujúcom po dni, kedy na Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky bol doručený návrh na ich evidenciu. Od tohto dňa nadobúdajú aj spôsobilosť byť zamestnávateľom.

Pre oblasť pracovnoprávnych vzťahov je v aplikačnej praxi veľmi aktuálna otázka konania v mene zamestnávateľa. Podľa existujúcej pracovnoprávnej úpravy rozlišujeme

32

konanie v mene zamestnávateľa – právnickej osoby a konanie v mene zamestnávateľa – fyzickej osoby. Ustanovenie § 9 Zákonníka práce obsahuje vymedzenie spôsobov na účely tohto zákona. K rozšíreniu a spresneniu osobného rozsahu tohto ustanovenia došlo na základe zákona č. 257/2011 Z. z., t. j. prostredníctvom tkz. Veľkej novely Zákonníka práce, a to s účinnosťou od 1. 9. 2011. Do rozsahu termínu „konanie v mene zamestnávateľa“ podľa Zákonníka práca patrí:

konanie štatutárneho orgánu v mene zamestnávateľa, ktorý je:

a) právnickou osobou alebo

b) fyzickou osobou (§ 9 ods. 1 Zákonníka práce)

konanie poverených zamestnancov v mene zamestnávateľa na základe písomného poverenia (§ 9 ods. 2 Zákonníka práce )

konanie vedúcich zamestnancov v mene zamestnávateľa, ktorými sú jeho orgány, ako aj jeho ďalších zamestnancov, ktorí sú poverení vedením na jednotlivých stupňoch riadenia zamestnávateľa (§ 9 ods. 3 Zákonníka práce)

V zmysle právnych predpisov môţu právnické osoby vykonávať všetky právne úkony, ktoré nie sú v rozpore s dobrými mravmi, so zákonom a ani zákon neobchádzajú. Konanie právnickej osoby v pracovnoprávnych vzťahoch sa uskutočňuje prostredníctvom fyzických osôb konajúcich v jej mene, a to buď osobne, alebo v zastúpení. V pracovnoprávnych vzťahoch robí právne úkony za zamestnávateľa:

a) ak je zamestnávateľ právnická osoba, štatutárny orgán, ak je zamestnávateľ fyzická osoba, koná osobne,

b) písomne poverení zamestnanci, ktorých zamestnávateľ poveril, aby robili určité právne úkony v pracovnoprávnych vzťahoch v jeho mene. V písomnom poverení musí byť uvedený rozsah oprávnenia povereného zamestnanca,

c) iní zamestnanci zamestnávateľa, najmä vedúci jeho organizačných útvarov, sú oprávnení ako orgány zamestnávateľa robiť v mene zamestnávateľa úkony vyplývajúce z ich funkcií určených organizačnými predpismi.

Právne úkony štatutárnych orgánov a poverených zamestnancov zaväzujú zamestnávateľa, ktorý na základe týchto úkonov nadobúda práva a povinnosti. Zákonník práce priznáva spôsobilosť v mene zamestnávateľa – právnickej osoby , vo všetkých veciach len štatutárnym orgánom a po 1. septembri 2011 výslovne aj členom štatutárneho orgánu. Štatutárny orgán je ten vedúci zamestnanec, ktorý je zapísaný v obchodnom registri ako štatutárny orgán. Štatutárny orgán právnickej osoby môţe byť individuálny

33

alebo kolektívny. Individuálny môţu mať napr. rozpočtové a príspevkové organizácie, kolektívny štatutárny orgán majú napr. obchodné spoločnosti, druţstvá, nadácie, peňaţné ústavy a pod. V niektorých prípadoch zákon umoţňuje, aby právnická osoba mala buď individuálny alebo kolektívny štatutárny orgán, napr. v prípade spoločnosti s ručením obmedzeným, ktorá môţe mať štatutárny orgán jedného alebo viacerých konateľov.

Obchodný zákonník ustanovuje, kto je štatutárnym orgánom v jednotlivých druhoch obchodných spoločností.

Zamestnávateľ - fyzická osoba

Zákonodarca prostredníctvom znenia ustanovenia § 8 ods. 1 Zákonníka práce konkretizoval podmienky vzniku jednej zo zloţiek pracovnoprávnej subjektivity zamestnávateľa – fyzickej osoby, a to spôsobilosti fyzickej osoby mať práva a povinnosti.

Ide o spôsobilosť nadobúdať práva a brať na seba povinnosti v pracovnoprávnych vzťahoch. Spôsobilosť fyzickej osoby mať práva vzniká narodením. Okamihom narodenia má kaţdá fyzická osoba pasívnu zloţku právnej subjektivity, ktorá je rovnaká pre všetky fyzické osoby a nemôţe byť obmedzená. Spôsobilosť na právne úkony nadobúda podľa Zákonníka práce plnoletosťou, ktorú je moţné podľa občianskoprávnej úpravy nadobudnúť uzavretím manţelstva na základe rozhodnutia súdu. Na posudzovanie otázky získania spôsobilosti na právne úkony u zamestnávateľa – fyzickej osoby – nie je moţné aplikovať subsidiárnu pôsobnosť Občianskeho zákonníka, pretoţe ide o osobitnú pracovnoprávnu úpravu, ktorá má prednosť pred všeobecnou právnou úpravou sústredenou v Občianskom zákonníku.

V odseku 2 § 8 Zákonníka práce bolo pôvodne určené, ţe spôsobilosť fyzickej osoby vlastnými právnymi úkonmi nadobúdať práva a brať na seba povinnosti v pracovnoprávnych vzťahoch vzniká dovŕšením 18 roku veku. Na základe zákona č.

257/2011 Z. z., t. j. prostredníctvom tkz. Veľkej novely Zákonníka práce, a to s účinnosťou od 1. 9. 2011. spresnila vymedzenie hranice pre vznik aktívnej zloţky pracovnoprávnej subjektivity zamestnávateľa tak, ţe táto spôsobilosť právnymi úkonmi nadobúdať práva a povinnosti, vzniká zamestnávateľovi plnoletosťou. Ide de facto o odvolanie sa na právnu úpravu Občianskeho zákonníka, ktorý viaţe moment vzniku spôsobilosti vlastnými právnymi úkonmi nadobúdať práva a povinnosti nielen na vek 18 rokov, ale za istých, a to zákonom predvídaných okolností aj na vekovú hranicu 16 rokov. Do tejto doby za takúto

34

fyzickú osobu bude robiť právne úkony zákonný zástupca, ktorého určuje zákon č.

36/2005 Z. Z. – zákon o rodine.

Spôsobilosť mať práva a povinnosti a spôsobilosť právnymi úkonmi nadobúdať práva a povinnosti fyzickej osobe ako zamestnávateľ zaniká smrťou.

Zamestnávateľ – fyzická osoba, nekoná prostredníctvom štatutárneho orgánu, ale právne úkony v oblasti pracovného práva uskutočňuje predovšetkým osobne. Okrem nej môţu robiť právne úkony namiesto nej osoby ňou poverené (zamestnanci), ako aj iní zamestnanci, ktorí sú oprávnení ako orgány zamestnávateľa robiť právne úkony v mene zamestnávateľa vyplývajúce z ich funkcií určených organizačnými predpismi (Demek, 2011, s. 62).