Podniková sociálna politika

Bankovní institut vysoká škola Praha

Zahraničná vysoká škola Banská Bystrica Katedra ekonómie a spoločenských vied

Podniková sociálna politika

Bakalárska práca

Autor: Iveta Ribovičová

Vedúci práce: prof. JUDr. Vojtech Tkáč, CSc.

Bardejov Apríl, 2010

VYHLÁSENIE

Vyhlasujem, ţe som bakalársku prácu spracovala samostatne a s pouţitím uvedenej literatúry.

V Bardejove

Poďakovanie

Ďakujem prof. JUDr. Vojtechovi Tkáčovi, CSc. za pomoc a spoluprácu pri vypracovaní bakalárskej práce.

Anotácia

V bakalárskej práci na tému Podniková sociálna politika sme sa zamerali na analýzu právnej úpravy podnikovej sociálnej politiky a na analýzu sociálneho programu, ktorý je pre kaţdú organizáciu, podnik veľmi dôleţitý. Práca je rozdelená na dve kapitoly.

Prvá kapitola obsahuje teoretické vymedzenie pojmov, druhá poukazuje na samotnú sociálnu politiku v podniku.

Annotation

In this bachelors thesis as the theme business social policy we have pointed our attention at analysis of legal form of business social policy and at analysis of social programme that is for every organization and business very important. The work is devided into two chapters. The first chapter contains theoretical range of words, the seconds shows on the separate social policy in business.

Obsah

Úvod ... 8

1 Teoretické aspekty podnikovej sociálnej politiky ... 10

1.1 Vymedzenie základných pojmov ... 10

1.2. Medzinárodné pramene právnej úpravy podnikovej sociálnej politiky ... 14

1.2.1 Pojem a podstata medzinárodného pracovného práva ... 14

1.2.2 Sociálna politika Európy ... 15

1.2.3 Medzinárodné pracovné právo, Organizácia Spojených národov, Medzinárodná organizácia práce a Organizácia pre hospodársku spoluprácu a rozvoj ... 17

1.3. Právna úprava podnikovej sociálnej politiky v Slovenskej republike ... 21

1.3.1 Ústava Slovenskej republiky ... 21

1.3.2 Sociálne a ekonomické práva občanov, pracovné i ekonomické aktivity a súkromné podnikanie ... 21

1.3.3 Zákonník práce ... 22

1.3.4 Zákon o sociálnom fonde ... 23

1.3.5 Zákon o kolektívnom vyjednávaní ... 25

2 Sociálna politika ... 26

2.1. Sociálna politika a jej ciele ... 26

2.2 Funkcie sociálnej politiky ... 28

2.3. Sociálna spravodlivosť a sociálna solidarita ... 29

2.4 Podniková sociálna politika ... 31

2.5 Sociálna analýza ... 33

2.6 Sociálna politika v podniku ... 34

2.6.1 Zamestnanec v kontexte sociálnej práce ... 36

2.6.2 Pracovné vzťahy, pojem a význam ... 37

2.6.3 Zdravé pracovné vzťahy ... 39

2.7 Odbory a kolektívne vyjednávania ... 39

2.7.1 Pracovná doba a pracovný reţim ... 43

2.7.2 Pracovné prostredie ... 48

2.7.3 Bezpečnosť a ochrana zdravia pri práci ... 52

2.8 Personálny rozvoj zamestnancov ... 55

2.9 Sluţby poskytované zamestnancom na pracovisku ... 58

7

2.9.1 Sociálna klíma ... 59

Záver ... 61

Zoznam použitej literatúry ... 62

Zoznam symbolov a skratiek ... 64

Slovník termínov ... 65

8

Úvod

Sociálna politika ako prienik všetkých podsystémov hospodárskej politiky prechádza na prelome tisícročí najväčšími teoretickými no najmä aplikačnými premenami.

Do značnej miery ju determinujú významné moderné ekonomické teórie (neoliberálne, neoklasické), globálne hospodársko-politické a demografické zmeny, integračné a transformačné procesy, ako aj ich praktické sprievodné dôsledky ako sú chudoba, rast nezamestnanosti, sociálna diferenciácia obyvateľstva a pod. . To sa odráţa aj na celkovej hodnotovej reorientácii modernej spoločnosti. Sociálna politika je odrazom a tvorcom (ex ante, ex post) veľmi zloţitého sociálneho organizmu, ktorý by mal konvergovať do sociálneho rozvoja spoločnosti, a tým aj rozvoja ľudského a sociálneho potenciálu v najširšom zmysle. ¹

V priebehu 80. rokov sa jednotlivci aj organizácie veľmi energicky a rozhodne snaţili o „dokonalosť“. Zatiaľ čo smerovanie k dokonalosti bude pravdepodobne pokračovať ako hlavný smer aj v ďalších rokoch, celkom zreteľne sa uţ objavila nová potreba: snaha o integráciu a rovnováhu. Jednotlivci, rodiny, organizácie a spoločnosť ako celok si stále viac uvedomujú potrebu väčšej harmónie medzi profesionálnou kariérou a osobnými vzťahmi, vonkajším úspechom a duchovnou sebarealizáciou, ekonomickou prosperitou a ochranou ţivotného prostredia, výkonom a vnútornou spokojnosťou, tvrdohlavosťou a umiernenosťou, bezprostredným pôţitkom a trvalou radosťou ako aj harmonickou kontinuitou súčasnej a budúcej generácie.

Táto tendencia k rovnováhe v organizáciách povzbudila podnikateľov, aby začali spájať stratégie orientované na zisk so základnými inováciami, kultúrne hodnoty s firemnou politikou, stabilitu a istotu so zmenou a príleţitosťou, flexibilné procesy so štrukturovanými procesmi a krátkodobé zisky s dlhodobým rozvojom.

Cesta k vysokej výkonnosti, vysokej produktivite práce a kvalite vedie zvyčajne cez nasadenie najnovšej techniky a technológie. Úspešné podniky však poznajú ešte jednu moţnosť, a to efektívne vyuţitie ľudského potenciálu, ktorý ma firma vo svojich zamestnancoch.

1KORIMOVÁ, G; Predpoklady rozvoja sociálnej ekonomiky. Banská Bystrica: Ekonomická fakulta Univerzity Mateja Bela, 2007. .3s., ISBN 978-80-8083-399-2

9

V bakalárskej práci sme sa zamerali na analýzu právnej úpravy podnikovej sociálnej politiky a na analýzu sociálneho programu, ktorý je pre kaţdú organizáciu, podnik veľmi dôleţitý. Výrazne ovplyvňuje pracovný proces, kultúru firmy, sociálnu klímu a mnoho ďalších faktorov, ktoré sa výrazne podieľajú na prosperite daného podniku.

Úlohou podnikovej sociálnej politiky je preto vytvorenie zo strany zamestnávateľa systém sociálnej politiky, ktorý umoţňuje zvyšovať kvalitu ţivota zamestnancov. Hlavným cieľom je dosiahnuť rozvoj ľudských zdrojov podniku a jeho dobrej a sociálnej klímy prostredníctvom účinných aktivít, ktoré stimulujú a motivujú zamestnancov k efektívnej pracovnej činnosti, zvyšovanie ich profesijného a osobnostného rozvoja.

Dôsledkom ekonomických a organizačných zmien je aj poţiadavka na zvýšenie podnikových sociálnych opatrení, ktoré musia podniky realizovať zo svojich zdrojov.

Pôsobenie podnikovej sociálnej politiky v nových trhových podmienkach je naplnenie funkcií ako je prevencia stimulačná a charitatívna.

V prvej kapitole vymedzujeme základné pojmy sociálnej politiky. Uvádzame medzinárodné pramene úpravy podnikovej sociálnej politiky. Definujeme právnu úpravu podnikovej sociálnej politiky v Slovenskej republike.

V druhej kapitole je rozpracovaná problematika, kde sa venujeme pojmovému vymedzeniu sociálnej politiky, funkciám sociálnej politiky, sociálnej spravodlivosti a sociálnej solidarite, podnikovej sociálnej politike a sociálnej analýze. Poukazujeme na samotnú sociálnu prácu v podniku. Centrom našej pozornosti sa stanú subjekty, ktoré vstupujú do pracovného systému ich pracovné vzťahy, kolektívne vyjednávanie, pracovné prostredie, bezpečnosť a ochrana zdravia pri práci, rozvoj zamestnancov, rozvoj kariéry ako i sluţby, ktoré sa poskytujú na pracovisku.

10

1 Teoretické aspekty podnikovej sociálnej politiky

1.1 Vymedzenie základných pojmov

Slovo sociálny ma latinský pôvod. Znamená spoločenský, zahŕňa úsilie o zlepšenie alebo zmenu ľudskej spoločnosti, týka sa vzťahu jedinca ku spoločnosti a tieţ hmotného zabezpečenia jedinca v spoločnosti, zaujíma sa o vrstvy hospodársky slabých, závislých, vykorisťovaných ale tieţ vo významoch vzťahujúcich sa k spoločnosti, týkajúci sa zlepšovania spoločenských pomerov. ²

Sociálne – (pojem) – termín pouţívaný v zmysle prívlastku a doplnku v beţnej reči i v spoločenských vedách v širokom spektre významov. Pracovne pojem sociálny pouţívame :

- spoločenský, týkajúci sa spoločnosti, spoločnosťou podmieňovaný, spoločensky záväzný, spoločensky normatívny, slúţiaci spoločnosti,

- týkajúce sa ţivotných podmienok, ţivotnej úrovne, - vyjadrujúce ţivotné istoty, podmienky,

- vyjadrujúce blaho a dobro spoluobčanov a spoločnosti ako celku, - vyjadrujúci pomoc (pomoc sociálna),

- vyjadrujúci spolucítenie ( sociálne cítenie), - slúţiaci hygiene (sociálne zriadenia), - ľudský, všeľudský,

- vyjadrujúci kladné, pozitívne ľudské hodnoty .

Slovník slovenského jazyka uvádza pojem sociálny v troch rovinách :

1. vzťahujúci sa na ľudskú spoločnosť, týkajúci sa vzájomných vzťahov ľudí, spoločenský,

2. týkajúci sa zlepšovania spoločenských pomerov, majúci tendenciu zlepšovať spoločnosť,

3. týkajúci sa hmotného zabezpečenia jednotlivca v spoločnosti.³

2 http://slovnikcudzichslov.eu/index.php?page=find&word=soci%C3%A1lny dňa 10.1.2010

3 STRIEŢENEC, Š., Slovník sociálneho pracovníka, Trnava 1996. 202s. ISBN 80-967589-0

11

Politika – veda alebo umenie vládnuť, politická činnosť samotná, smerujúca k dobitiu moci. Označenie na vládnutie štátu v protiklade k ostatným formám spoločenského ţivota ako je správa, súdnictvo, umenie. V pejoratívnom zmysle vyjadruje odstup, aký existuje medzi súborom občanov a ich politikmi, ktorých verejnosť vidí ako

„odborníkov“ túţiacich po moci, čo vyvoláva problémy najmä v demokratickom zariadení.

Verejná činnosť zorientovaná na proces zameraného regulovania, ovplyvňovania konania jednotlivcov, skupín a inštitúcií. Za hlavnú funkciu politiky pokladáme takú sociálnu reguláciu, ktorá vedie k zodpovednosti za celkový vývoj spoločnosti a rešpektovaním jej špecifika.⁴

Stotoţňujeme sa s názorom Gabriely Korimovej, ţe sociálna politika je odrazom skutočného stavu kaţdého sociálno-politického systému, je prienikom a výstupom teoretickej a praktickej hospodárskej politiky tak národnej, ako aj na globálnej a integrovanej úrovni. Je to dané skutočnosťou, ţe sociálna politika zahŕňa široký okruh teoretických a aplikačných problémov, ktoré sú spojené s uspokojovaním rozmanitých potrieb jednotlivcov, je organickou súčasťou verejnej politiky štátu a ostatných subjektov, ktoré na jej realizácii participujú. Formovanie sociálnej politiky v konkrétnom období úzko súvisí s vývojom názorov v ekonomickej teórii, ba je priam nimi podmienené.⁵

Môţeme ju charakterizovať z rôznych pohľadov a úrovní. Podľa V. Krebsa ide o dva typy politiky:

- aktívnu (perspektívnu) sociálnu politiku. Dáva dôraz na prevenciu, predchádzanie vzniku sociálnych problémov prijímaním určitých sociálnych opatrení ex ante. Prevenciu je moţné dosiahnuť zmenami a úpravami samotného sociálneho systému a pravidiel jeho fungovania (tzv. systémová sociálna) alebo prijímaním opatrení, ktorými sa dopredu vytvárajú predpoklady na určité riešenia predpokladaných následkov sociálnych problémov (tzv.

intervencionistická sociálna politika;

- pasívnu (retrospektívnu) sociálnu politiku. Zameriava sa na riešenie uţ vzniknutých sociálnych problémov a reaguje ex post. Má vţdy intervencionistický charakter.

4 STRIEŢENEC, Š., Slovník sociálneho pracovníka, Trnava 1996. 152s., ISBN 80-967589-0

5 KORIMOVÁ, G., Predpoklady rozvoja sociálnej ekonomiky. Banská Bystrica: Ekonomická fakulta Univerzity Mateja Bela, 2007. 35s., ISBN 978-80-8083-399-2

12

Sociálna politika - súbor aktivít a opatrení, ktoré cieľavedome smerujú k rozvoju človeka, spôsobu jeho ţivota, k udrţiavaniu a zlepšovaniu ţivotných podmienok obyvateľov, k zabezpečovaniu sociálnej suverenity či bezpečia v rámci daných politických a hospodárskych moţností krajiny.

Nová sociálna politika je politika na makro - a mikroúrovni, je zaloţená na potrebách a verejnom záujme orientuje sa na sociálnu pomoc, rodinnú politiku, vzdelávanie, politiku zamestnanosti, systém dôchodkového zabezpečenia a sociálneho poistenia a prostredníctvom princípov motivácie, aktivity a odmeny jednotlivca predchádza, resp.

zmierňuje riziko chudoby a sociálnu exklúziu. Motiváciou sa majú jasne definovať pravidlá fungovania a účasti v sociálnom systéme, aktivita obsahuje základné nástroje na postupný prechod z oblasti záchrannej sociálnej siete do pracovnej aktivity a dôstojný ţivot v starobe, odmena sa vníma ako spravodlivý výsledok snahy a iniciatívy občana. ⁶

Sociálna ekonomika je medziodborová vedná disciplína, ktorá skúma správanie sociálnych subjektov (sociálne organizácie, podniky a inštitúcie, municipality, štát), predvída sociálno-ekonomické podmienky alternatívnej realizácie verejného záujmu(

najmä verejných sluţieb a zamestnanosti), s cieľom spoločensky začleňovať znevýhodnené či dlhodobo exkludované skupiny. Tvoria ju sociálne podniky a organizácie nezávislé od verejnej správy, ktoré pri produkcii tovarov a sluţieb priorizujú sociálne ciele – prácu pred kapitálom, verejný záujem pred ziskom, demokratickú participáciu svojich členov a zamestnancov, rozhodovaní bez ohľadu na majetkový podiel v podniku, reinvestovanie prípadného zisku na sociálne a rozvojové účely. Tým reaguje na rôzne negatívne externality súkromného a politického trhu, ktoré v konečnom dôsledku spôsobuje ľudský faktor. Ciele sociálnej ekonomiky sa orientujú na zniţovanie sociálnej exklúzie značnej časti obyvateľstva, ktoré z rôznych príčin(objektívnych aj subjektívnych) nie je schopné konkurovať na klasickom trhu práce, dostáva sa do rizika chudoby, či je uţ chudobné alebo inak sociálne exkludované. Preto sa v modernej spoločnosti prostredníctvom novej sociálnej politiky, sociálnej ekonomiky a ich cieľov majú prednostne riešiť závislosti jednotlivca/zamestnanca, za ktoré väčšinou nemôţe. Patria k nim:

- prirodzená závislosť(detstvo, produktívny vek, staroba),

- fyzická a psychická závislosť ( choroba, neschopnosť produkovať),

6 KORIMOVÁ, G., Predpoklady rozvoja sociálnej ekonomiky. Banská Bystrica: Ekonomická fakulta Univerzity Mateja Bela, 2007. 40 - 41s. ISBN 978-80-8083-399-2

13

- spoločensky determinovaná závislosť ( nezamestnanosť, potreba vzdelania, mobilita, chudoba, exklúzia).⁷

Sociálna ekonomika akceptovaním troch základných sociálnych predpokladov napomáha zmierňovať a odstraňovať nezamestnanosť, chudobu a sociálnu exklúziu.

Sociálna exklúzia – proces, prostredníctvom ktorého sú určití jednotlivci či skupiny vytláčaní na okraj spoločnosti, kde sú obmedzovaní plne na nej participovať v dôsledku svojej chudoby, nedostatku základných kompetencií, spôsobilostí a príleţitostí alebo v dôsledku diskriminácie. Následne sa vzťahujú a sú izolovaní od zamestnania, príjmu a príleţitosti vzdelávania, ako aj od sociálnych a komunitných sietí a aktivít.

„Za exklúziu ( výlučne či nedostatočné zapojenie) povaţujeme aj stav, keď sa niekomu neobjektívne obmedzujú alebo popierajú základné ľudské práva a slobody- občianske, politické, sociálne, ekonomické a kultúrne práva , ale aj komplexu práva na informácie. Hlavný rozdiel medzi sociálnou exklúziou a chudobou je, ţe exklúzia sa orientuje hlavne na vzťahové záleţitosti, ako nízka sociálna participácia, nedostatok sociálnej ochrany, sociálnych interakcií alebo moci (aj bohatý jednotlivec môţe byt exkludovaný), kým koncept chudoby je viac spojený s problémami distribúcie zdrojov v spoločnosti.“⁸

Sociálna exklúzia vzniká vtedy, ak kolabuje demografický a legislatívny systém, ktoré majú podporovať občiansku integráciu, alebo pracovný trh, ktorý je garantom ekonomickej integrácie, alebo systém sociálneho štátu, ktorý zabezpečuje sociálnu integráciu. ⁹

Opakom sociálnej exklúzie je sociálna inklúzia, ktorá je hlavným cieľom sociálnej ekonomiky.

„Sociálna inklúzia je chápaná ako proces integrácie jednotlivcov, alebo skupín obyvateľov do spoločného ţivota. Pri sociálnej inklúzii sa vychádza z trojuholníka blahobytu, ktorý pozostáva z troch bodov: štát (prostredníctvom legislatívy), trhové hospodárstvo (obzvlášť trh práce) a občiansku spoločnosť ( t.j. rodina, dobrovoľné neštátne

7 KORIMOVÁ, G., Predpoklady rozvoja sociálnej ekonomiky. Banská Bystrica: Ekonomická fakulta Univerzity Mateja Bela, 2007. 106 s. ISBN 978-80-8083-399-2

8 KORIMOVÁ, G., Predpoklady rozvoja sociálnej ekonomiky. Banská Bystrica: Ekonomická fakulta Univerzity Mateja Bela, 2007, 20s., ISBN 978-80-8083-399-2

9 KORIMOVÁ, G., Predpoklady rozvoja sociálnej ekonomiky. Banská Bystrica: Ekonomická fakulta Univerzity Mateja Bela, 2007. 19-22s. ISBN 978-80-8083-399-2

14

organizácie). Jednotlivé body reprezentujú integračné roviny, prostredníctvom ktorých sú jednotlivci alebo skupiny občanov zapájaní do spoločnosti.“¹⁰

Podniková sociálna politika je jedným z rozhodujúcich nástrojov realizácie sociálnej politiky pri aktivácii rozvoja ľudských zdrojov.

Úlohou podnikovej sociálnej politiky je vytvoriť zo strany zamestnávateľa systém sociálnej politiky, ktorý umoţňuje zvyšovať kvalitu ţivota zamestnancov. Hlavným zmyslom je dosiahnuť rozvoj ľudských zdrojov podniku a jeho dobrej sociálnej a ekonomickej klímy prostredníctvom účinných aktivít, ktoré stimulujú a motivujú zamestnancov na efektívnu pracovnú činnosť, zvyšovanie ich profesijného a osobného rozvoja.¹¹

1.2. Medzinárodné pramene právnej úpravy podnikovej sociálnej politiky

1.2.1 Pojem a podstata medzinárodného pracovného práva

Medzinárodné pracovné právo má globálnu a svetovú dimenziu, ktorú prezentuje medzinárodný Zákonník práce a medzinárodné sociálne právo Organizácie Spojených národov i Medzinárodnej organizácie práce a európsku dimenziu, ktorú tvorí najmä sociálne právo Európskej únie a sociálne právo Rady Európy spolu z medzinárodnými zmluvami.

Medzinárodné pracovné právo je subsystémom medzinárodného sociálneho práva ako odvetvia medzinárodného práva v najširšom zmysle slova.

Zásadné postavenie v medzinárodnom práve majú Organizácia Spojených národov a Medzinárodná organizácia práce. V európskom hospodárskom a sociálnom priestore pôsobia ako subjekty práva najmä Európska únia a Rada Európy.

Prameňmi medzinárodného sociálneho práva a medzinárodného pracovného práva sú tieţ globálne alebo európske kolektívne zmluvy a iná dohody ako výsledok sociálneho partnerstva.

10 Determinanty sociálneho rozvoja, Sociálne podnikanie V, Ekonomická fakulta univerzity Mateja Bela, Banská Bystrica, 2007. 42s. ISBN 978-8083-494-4

11 STANEK, V., Sociálna politika, SPRINT- vrfa Bratislava, 2006. 298s. ISBN 80-89085-66-0

15

Viacstranné a dvojstranné medzinárodné zmluvy v sociálnej oblasti sú taktieţ súčasťou medzinárodného sociálneho práva. Najfrekventovanejšími medzinárodnými zmluvami v sociálnej sfére sú predovšetkým medzinárodné zmluvy o vzájomnom zamestnávaní občanov a medzinárodné zmluvy o sociálnom zabezpečení. ¹²

1.2.2 Sociálna politika Európy

„Sociálna politika Európskej únie pokrýva široký okruh oblastí. Zahrňuje rovnosť príleţitostí, otázky ochrany zdravia a bezpečnosti pri práci, zamestnanosti, pracovných podmienok, otázky sociálnej ochrany a sociálneho zabezpečenia a zameriava sa tieţ na špecifické problémy, ako sú ohniská biedy, ľudia so zdravotným postihnutím, drogy.“¹³ Sociálna politika sleduje naplnenie týchto troch hlavných funkcií:

- poskytnúť legislatívny rámec pre špecifické oblasti, utvoriť priestor na dialóg medzi sociálnymi partnermi a tým prispieť k definícii základných sociálnych práv pracovníkov,

- zhromaţdiť dostatočné prostriedky na financovanie zámerov, zvlášť na úseku odborného výcviku a politiky zamestnanosti a prispieť tak k redistribúcii zdrojov,

- stimulovať a podporovať spoluprácu rôznych aktérov sociálnej politiky, vytvárať siete a partnerstvo, organizovať výmenu informácií a skúseností, presadzovať inovácie a osvedčenú prax.

Sociálna legislatíva Európskej únie sa vytvárala v priebehu dlhého obdobia čomu nasvedčuje aj nasledovný prehľad prijatých dokumentov.¹⁴

12 Tkáč , V. , Pracovné právo v personálnej práci, Európa Právo a Prax , PRESS PRINT, s.r.o., 2006. 27-28 s. 13 STANEK,, V., Sociálna politika, SPRINT- vrfa Bratislava, 2006. 32s., ISBN 80-89085-66-0

14 STANEK, V., Sociálna politika, SPRINT- vrfa Bratislava, 2006. 32s., ISBN 80-89085-66-0

16

Tabuľka 1 – Prehľad najvýznamnejších dokumentov a rozhodnutí Rady Európy so zameraním na sociálny obsah.

1. ^{Rímska zmluva} o zaloţení Európskeho hospodárskeho spoločenstva r. 1957

Zamestnanosť, sociálna ochrana, kvalita ţivota.

2. Európska sociálna charta r.1965 a jej dodatkový protokol r. 1988

19 základných článkov + 4 dodatkové, ktoré tvoria chartu ochrany sociálnych práv občanov.

3. Revidovaná Európska sociálna charta

Nový impulz Európskej sociálnej charty, zohľadňuje základné sociálne zmeny, má 31 článkov.

4. Jednotný európsky akt Voľný pohyb pracovnej sily vyţadoval vyššiu mieru harmonizácie zákonodarstva.

5. ^Koncepcia európskeho sociálneho priestoru r.1988

Charta základných práv pracujúcich, sociálny dialóg, poňatie

„európskej firmy“.

6. Masstrichtská zmluva r. 1993 (Zmluva o Európskej únii)

Nové znenie Rímskej zmluvy venovanej kapitolám o sociálnej politike, zmluva o spolupráci

7. ^{Zelená kniha európskej}

sociálnej politiky r. 1993

Rozvoj európskych tradícií vzdelávania, príleţitostí pre všetkých, občianskeho európskeho vedomia, spoločné hodnoty ( solidarita, demokracia, spravodlivosť, rovnosť príleţitostí).

8. ^{Biela kniha rastu,}

konkurencieschopnosti a zamestnanosti r. 1993

Pracovné príleţitosti, investície do pracovnej sily, vysoký štandard práce, európsky trh práce, rovnaké príleţitosti muţov a ţien, ochrana verejného zdravia, spolupráca v sociálnej politike.

9. Biela kniha, európska sociálna politika, cesta vpred r.1995

Nový vzťah medzi hospodárskou a sociálnou politikou, nové pracovné príleţitosti, minimálne štandardy ochrany pracovných síl, pruţné formy zamestnania, kooperácia v sociálnej starostlivosti, nová kvalita sociálneho dialógu, spolupráca s dobrovoľnými a nevládnymi inštitúciami.

10. Amsterdamská zmluva r.1997 Potrebná miera harmonizácie v sociálnej sfére, rozvoj politiky zamestnanosti, koordinácia, deklarácia sociálnej kvality Európy.

11. ^{Európska stratégia}

zamestnanosti Luxemburg r.

1997

Stratégia boja proti nezamestnanosti ( rozvoj zamestnanosti, podnikania, prispôsobivosť podnikov a zamestnancov, nové príleţitosti)..

12. Lisabonská stratégia r. 2000 Lisabon

Vízia Európy pre nové milénium, dlhodobá stratégia zaloţená na inováciách, vedomostiach, nové kvalitnejšie pracovné príleţitosti, model sociálnej súdrţnosti, cieľ: návrat k plnej zamestnanosti, mobilita, globalizácia so sociálnou dimenziou, lisabonská sociálna agenda.

17 13. Zasadnutie Európskej rady

v Nice r. 200

Prijatý európsky sociálny program, kroky k európskej sociálnej politike, vyhlásenie Charty základných práv občanov Európskej únie, prijatá Európska sociálna agenda.

14. ^{Zasadanie Európskej rady}

v Štokholme r. 2001

Zvýšiť zamestnanosť, spoločné kritéria na porovnávanie starostlivosti o deti a starších občanov, podpora kvality práce, odstraňovanie platových rozdielov muţov a ţien, dlhodobo udrţateľný dôchodkový systém.

15. Zasadnutie Európskej rady v Barcelone r. 2002

Cesta k bohatšej a integrovanej Európe, flexibilnejší trh práce, investície do výskumu a vzdelávania, zvýšenie dôchodkového veku, zavedenie európskej zdravotnej karty.

16. Sevillské zasadnutie r. 2002 Imigrácia, azylová politika, konvent o budúcnosti Európskej únie , program Európa.

17. Bruselský summit r. 2004 Plnenie zámerov Lisabonskej stratégie, obnovené rokovania o ústave Európskej únie, boj proti terorizmu.

18. Bruselský summit r. 2006 Do roku 2010 vyčleniť 3% hrubého domáceho produktu na vedu, kaţdoročné vytvorenie 2 mil. prac. miest, vytvorenie podmienok pre zamestnanie alebo preškolenie nezamestnaných v dobe do 100 dní od straty zamestnania, vytvorenie globalizačného fondu na rekvalifikáciu nezamestnaných.

19. Lisabonský summit r. 2007 Prijatie zmluvy o Európskej únie.

Zdroj (STANEK, 2006, s.33)

1.2.3 Medzinárodné pracovné právo, Organizácia Spojených národov, Medzinárodná organizácia práce a Organizácia pre hospodársku spoluprácu a rozvoj

Organizácia Spojených národov

„Základným medzinárodnoprávnym dokumentom najvýznamnejšej a najväčšej medzinárodnej organizácie na svete je Charta Organizácie Spojených národov zo dňa 26.

júna 1945, ktorá v článku 1 ustanovuje ako svoj cieľ uskutočňovať medzinárodnú spoluprácu riešením medzinárodných hospodárskych, sociálnych, kultúrnych a humanitárnych otázok a posilňovať úctu k základným ľudským právam a slobodám.

Základom pre medzinárodnoprávne uznanie a úpravu sociálnych a ekonomických práv je Všeobecná deklarácia ľudských práv, prijatá v roku 1948 na III. Zasadaní Valného

18

zhromaţdenia Organizácie Spojených národov ako Rezolúcia číslo 217 (III) zo dňa 10.

decembra 1948. V článkoch 22 aţ 27 sú ustanovené hospodárske a sociálne práva, ktoré sú nevyhnutné k dôstojnosti kaţdého človeka a k slobodnému rozvoju jeho osobnosti. „¹⁵

Všeobecná deklarácia ľudských práv ako politický dokument vytvára s Medzinárodným paktom o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach, s Medzinárodným paktom o občianskych a politických právach a s fakultatívnym Protokolom k Paktu o občianskych a politických právach tzv. Medzinárodnú listinu ľudských práv.

Medzinárodná organizácia práce

Medzinárodná organizácia práce ( angl. International Labour Organisation, ILO, fr.

Organisation International de travail, OIT) - vznikla v rámci medzinárodnej mierovej konferencie po 1. svetovej vojne 1919 (Versaile). V roku 1946 sa stala prvou špecializovanou medzinárodnou organizáciou, ktorá bola prijatá do organizácie Spojených národov. Je to tripartitná organizácia, ktorá tvorí medzinárodné pracovné právo a medzinárodné sociálne právo. Na svetovej úrovni sa desiatky rokov tvoria medzinárodné pracovné štandardy a určujú sa v rámci svetovej sociálnej a právnej kultúry medzinárodné štandardy, a to o minimálnej úrovni základných pracovných a sociálnych práv, poskytuje sa odbornú technickú pomoc, podporujú a vzdelávajú sa organizácie sociálneho partnerstva na celom svete. V rámci Medzinárodnej organizácie práce pôsobia Medzinárodná konferencia práce, Správna rada Medzinárodného úradu práce a Medzinárodný úrad práce.

Podľa Ústavy Medzinárodnej organizácie práce prebieha v členských štátoch ratifikačný proces o prijatých dohovoroch, po ratifikácii členský štát posiela správy o opatreniach na vykonanie dohovorov, realizuje sa podrobný kontrolný systém o dodrţiavaní dohovorov v členských štátoch.

„Na 86. zasadnutí Medzinárodnej organizácie práce dňa 18. júna 1998 bola schválená Deklarácia Medzinárodnej organizácie práce o základných zásadách a právach pri práci a jej následné opatrenia. Členské štáty sa zaviazali rešpektovať, podporovať a uskutočňovať v dobrej viere a v súlade s Ústavou Medzinárodnej organizácie práce záväzky v oblastiach odstránenia všetkých foriem nútenej alebo povinnej práce, slobody

15 TKÁČ, V. ; Pracovné právo v personálnej práci, Európa Právo a Prax, PRESS PRINT, s.r.o., 2006. 28s.

19

zdruţovania a účinného práva kolektívne vyjednávať, účinného zrušenia detskej práce a odstránenie diskriminácie v zamestnaní a v povolaní.“

„Slovenská republika je viazaná 63 dohovormi Medzinárodnej organizácie práce.

V oznámení Ministerstva zahraničných vecí Slovenskej republiky č. 110/1997 Z.z.

Slovenská republika oznámila potvrdenie sukcesie Slovenskej republiky z 15. júna 1993 s platnosťou od 1. januára 1993 do záväzkov z príslušných mnohostranných zmluvných dokumentov Medzinárodnej organizácie práce, ktorých depozitárom je generálny riaditeľ Medzinárodného úradu práce. V súvislosti s preskúmaním a potvrdením sukcesie Slovenskej republiky sa v citovanom Oznámení uviedol zoznam príslušných mnohostranných zmluvných dokumentov Medzinárodnej organizácie práce, ktorými je Slovenská republika viazaná.“¹⁶

Organizácia pre hospodársku spoluprácu a rozvoj (Organisation for Ekonomic Cooperation and Development, OECD)

„Pôsobí od 30. septembra 1961, tvorí ju tridsať najvyspelejších štátov sveta, jej členom je i Slovenská republika od 14. decembra 2000. Jej základnými hodnotami sú trhový systém hospodárstva, pluralitná demokracia a dodrţiavanie ľudských práv. Hlavnými orgánmi sú Rada, Sekretariát a odborné útvary, z aktivít treba uviesť analýzy, publikačnú činnosť a normatívnu činnosť. Organizácia pre hospodársku spoluprácu a rozvoj vydáva záväzné rozhodnutia, odporúčania a vyhlásenia. V personálnej agende majú relevanciu:

- odporúčanie v oblasti politiky, týkajúce sa pracovných síl ako prostriedku podpory hospodárskeho rastu (21. máj 1996),

- odporúčanie k zásadám politiky týkajúcej sa zamestnanosti a pracovných síl (5.marec 1976),

- vyhlásenie vo veci zásad politiky zameranej na zamestnanosť ţien (16.

november 1980), atď.

Hlavné funkcie a zameranie činnosti Organizácie pre hospodársku spoluprácu a rozvoj smerujú k podpore prosperity a ekonomického rastu a má vo svojich cieľoch aj sociálnu agendu v podpore tvorby pracovných miest, v sociálnej kohézii, vo vyuţívaní sociálnych údajov, v riešení problémov migrácie, postavenia pracovných síl a v ďalších oblastiach

16 TKÁČ, V. ; Pracovné právo v personálnej práci, Európa Právo a Prax, PRESS PRINT, s.r.o., 2006. 31s.

20

sociálnej politiky. Medzi poradné orgány Organizácie pre hospodársku spoluprácu a rozvoj patria:

- Poradný výbor odborov Organizácie pre hospodársku spoluprácu a rozvoj (angl.

Trade Union Advisory Committee to the OECD- TUAC),

- Poradný výbor podnikateľov Organizácie pre hospodársku spoluprácu a rozvoj (angl. Business and Industry Advisory Committee to the OECD- BIAC),

- Riaditeľstvo pre vzdelanie, zamestnanosť, prácu a sociálne veci (DEELSA), ktorého agendou sú problémy vzdelávania, zamestnanosti, zdravia, medzinárodnej migrácie a sociálnej problematiky,

- Výbor pre zamestnanosť, prácu a sociálne veci - (angl. Employment, Labour and Social Affaires Committee - ELSAC) so štyrmi pracovnými skupinami (pre problematiku migrácie, zamestnanosti, sociálnej politiky a pre štatistiky zamestnanosti a nezamestnanosti).“¹⁷

Štúdia Organizácie pre hospodársku spoluprácu a rozvoj o medzinárodnom obchode a o základných normách o práci z roku 2000 obsahovala odporúčanie o tom, ţe normy medzinárodného pracovného práva a rešpektovanie základných pracovných práv podporujú ekonomický rozvoj a ekonomickú efektívnosť.¹⁸

V roku 2005 vydal BIAC Správu o odporúčaniach Organizácie pre hospodársku spoluprácu a rozvoj v oblasti zamestnaneckých stratégii, v ktorej hodnotí otázky práce a zamestnanosti ako kľúčové iniciatívy tejto svetovej organizácie. V oblasti makroekonomickej stability, vyuţívania regulatívnych prostriedkov, ktoré umoţňujú konkurencieschopnosť, liberalizovaný obchod a investovanie majú význam pracovnoprávne aspekty podnikania a inovácii, aktivizácie, flexibility a vzdelávania.

Medzi základnými opatreniami, navrhovanými Organizáciou pre hospodársku spoluprácu a rozvoj sú opatrenia a reformy v daňovom systéme smerované k tomu, aby sa práca oplatila, aby bol zaistený rovný prístup k celoţivotnému vzdelávaniu, aby sa umoţnilo vzdelávanie pri zamestnaní, aby sa zlepšilo fungovanie trhu práce a aby sa našla rovnováha medzi flexibilitou a istotou. Základné odporúčania Organizácie pre hospodársku spoluprácu a rozvoj v oblasti zamestnanosti sú kvalitné makroekonomické politiky, zvyšovanie tvorby a rozširovanie a technologických znalostí, rast flexibility pracovného času, flexibilnejšie

17 TKÁČ, V. ; Pracovné právo v personálnej práci, Európa Právo a Prax, PRESS PRINT, s.r.o., 2006. 47 s.

18 TKÁČ, V. ; Pracovné právo v personálnej práci, Európa Právo a Prax, PRESS PRINT, s.r.o., 2006. 28-48 s.

21

pracovné a mzdové náklady, reforma ochrany práce, aktívne politiky trhu práce, zdokonaľovanie schopnosti pracovnej sily, reformy nezamestnanosti a súvisiacich dávkových systémov a zvyšovanie konkurencieschopnosti. Súvisiacimi problémami sú otázky migrácie a rodinných politík, Organizácia pre hospodársku spoluprácu a rozvoj v súčasnosti rieši projekty „Deti a šéfovia“ smerujúce k zosúladeniu rodinného a pracovného ţivota. ¹⁹

1.3. Právna úprava podnikovej sociálnej politiky v Slovenskej republike

1.3.1 Ústava Slovenskej republiky

Ústava Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb. je hierarchicky najvyššie postavený právny predpis platný v Slovenskej republike. Bola prijatá 1. septembra 1992 poslancami Národnej rady Slovenskej republiky a nadobudla účinnosť 1.októbra 1992. ²⁰

1.3.2 Sociálne a ekonomické práva občanov, pracovné i ekonomické aktivity a súkromné podnikanie

Sociálne a ekonomické práva súvisia s ochranou ľudskej dôstojnosti, ktorú vo forme ústavného práva upravuje čl. 10 Ústavy Slovenskej republiky. Podľa čl. 19 ods. 1 Ústavy kaţdý ma právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena. Súčasťou je aj právo kaţdého na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného ţivota, s čím súvisí aj výkon personálnych činností zamestnávateľov.

Komplex ústavných, sociálnych, ekonomických a kultúrnych práv občanov upravuje Ústava Slovenskej republiky v čl. 35 aţ 43.

Listina základných práv a slobôd ako súčasť Ústavného zákona č. 23/1991, ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd obsahuje základné ľudské práva a slobody,

19 TKÁČ, V. ; Pracovné právo v personálnej práci, Európa Právo a Prax, PRESS PRINT, s.r.o., 2006. 48 s.

20 Ústava Slovenskej republiky, siedme vydanie, PORADCA, s. r. o

22

ktoré zakazujú nútenú prácu a nútené sluţby, obsahuje právo na ľudskú dôstojnosť, hospodárske, sociálne a kultúrne práva upravuje v článkoch 26 aţ 35.

Práva a povinnosti účastníkov pracovnoprávnych zamestnávateľov a zamestnancov sú vyváţené, tvoria úpravu rozhodujúcich ľudských aktivít, teda pracovné a podnikateľské aktivity.²¹

1.3.3 Zákonník práce

V zákonníku práce je legislatívne upravená realizácia podnikovej sociálnej politiky, a to v siedmej časti zákona č. 311/2001 Z.z. , kde sú upravené pracovnoprávne vzťahy v súvislosti so zamestnávaním fyzických osôb právnickými osobami alebo fyzickými osobami a kolektívne pracovnoprávne vzťahy. V tejto časti sú upravené práva a povinnosti zamestnanca a zamestnávateľa v pracovnoprávnych vzťahoch v týchto oblastiach:

- pracovné podmienky a ţivotné podmienky zamestnancov, - stravovanie zamestnancov,

- vzdelávanie zamestnancov,

- pracovné podmienky ţien a muţov starajúcich sa o deti,

- zabezpečenia zamestnanca pri dočasnej pracovnej neschopnosti, v starobe a zamestnávanie po návrate do práce,

- zamestnanec so zmenou pracovnou schopnosťou - úprava pracovného času,

- materská dovolenka a rodičovská dovolenka, - prestávky na dojčenie,

- pracovné podmienky mladistvých zamestnancov,

- zákaz práce nadčas, práce v noci a pracovnej pohotovosti, - práce zakázané mladistvým zamestnancom,

- lekárske vyšetrenie,

- pracovné podmienky ţien a muţov starajúcich sa o deti, - úprava pracovného času,

- materská dovolenka a rodičovská dovolenka.²²

21 TKÁČ, V.; Pracovné právo v personálnej práci, Európa Právo a Prax, PRESS PRINT, s.r.o., 2006. 12-13 s.

22 Zákony 2009, III Zákonník práce, PORADCA, s.r.o., 45-50s., ISSN 1335-1583

23 1.3.4 Zákon o sociálnom fonde

Sociálny fond pouţíva zamestnávateľ na podporu vlastnej sociálnej politiky starostlivosti o zamestnancov v súlade so zákonom č. 152/1994 Z.z. o sociálnom fonde, ktorý bol zákonom č. 591/2007 Z.z. novelizovaný s účinnosťou od 1.1.2008.

Sociálny fond tvorí kaţdý zamestnávateľ rozumie sa fyzická osoba s bydliskom alebo miestom podnikania na území Slovenskej republiky, alebo právnická osoba, ktorá má sídlo na území Slovenskej republiky, ktorý zamestnáva zamestnancov v pracovnom pomere, alebo v obchodnom pracovnom vzťahu, a to aj v prípade ak zamestnáva hoci iba jedného zamestnanca. Výška povinného a ďalšieho prídelu do fondu sa odvíja percentuálnym podielom zo základu, a to ročný objem vyplatených miezd zamestnancom.

V rámci realizácie sociálnej politiky od 1.1.2008 zamestnávateľ poskytuje zamestnancom zo sociálneho fondu príspevok na :

- stravovanie zamestnancov nad rozsah ustanovený osobitnými predpismi, - dopravu do zamestnania a späť,

- účasť na kultúrnych a športových podujatiach,

- rekreácia a sluţby, ktoré zamestnanec vyuţíva na regeneráciu pracovnej sily, - zdravotnú výpomoc a peňaţné pôţičky,

- doplnkové dôchodkové sporenie okrem príspevku na doplnkové dôchodkové sporenie, ktorý je zamestnávateľ povinný platiť podľa zákona č. 650/2004 Z.z.

o doplnkovom dôchodkovom sporení v znení neskorších predpisov,

- ďalšiu realizáciu podnikovej sociálnej politiky v oblasti starostlivosti o zamestnancov

Príspevok z fondu moţno poskytnúť aj rodinnému príslušníkovi zamestnanca a poberateľovi starobného dôchodku, predčasného starobného dôchodku, invalidného dôchodku, výsluhového dôchodku alebo invalidného výsluhového dôchodku, ktorého zamestnávateľ zamestnával v pracovnom pomere alebo v obdobnom pracovnom vzťahu ku dňu odchodu do starobného dôchodku, predčasného starobného dôchodku, invalidného dôchodku, výsluhového dôchodku alebo invalidného dôchodku. Za rodinného príslušníka sa na účely tohto zákona povaţuje manţel, manţelka zamestnanca a nezaopatrené deti zamestnanca.

24

Pouţitie tohto fondu je vymedzené tým, ţe sa musí jednať o sociálnu oblasť, ktorej podpora je v súlade s realizáciou politiky starostlivosti o zamestnancov zamestnávateľa.

Prostriedky fondu sa nemôţu pouţiť na iné účely, neţ na sociálnu oblasť. Ďalšou podmienkou pouţitia sociálneho fondu je, ţe príspevok sa poskytuje adresne fyzickej osobe. Táto poţiadavka adresnosti pouţitia prostriedkov sociálneho fondu na zamestnanca alebo inú osobu vyplýva z ustanovenia §5 Ods. 7 zákona č. 595/2003 Z.z. o daní z príjmov v znení neskorších predpisov , v zmysle ktorého plnenie poskytnuté zo sociálneho fondu v peňaţnej forme ako aj hodnota nepeňaţného plnenia (s výnimkou taxatívne vymenovaných plnení od dane oslobodených) sa podľa tohto zákona povaţuje za príjem zo závislej činnosti, ktorý podlieha daniam z príjmov.

Zákon neukladá zamestnávateľovi pouţiť prostriedky fondu na všetky oblasti jeho pouţitia uvedené v § 7 ods. 1. zákona. Je v právomoci zamestnávateľa, aby si vybral oblasti , na ktoré prostriedky fondu pouţije.

§ 7. ods. 4 umoţňuje dohodnúť alebo určiť spôsob preukazovania výdavkov zamestnancami. To znamená , ţe zamestnávateľ nie vţdy musí vyţadovať preukazovanie pouţitia prostriedkov fondu na konkrétny daný účel. Ak zamestnávateľ chce stimulovať zamestnancov v rámci sociálnej oblasti, ma poţiadavka preukazovania účelu výdavku opodstatnenie. V opačnom prípade by stačilo určiť paušálnu výšku príspevku, ktorý by zahrňoval dopravné náklady, rekreácie, účasť na kultúrnych a športových podujatiach, sluţby na regeneráciu prípadne i zdravotné sluţby, ktoré by vyplatil kaţdému zamestnancovi napr. polročne. V tom prípade by postačilo zamestnancovi čestné prehlásenie o tom, ţe vyplatené prostriedky pouţil na účely v sociálnej oblasti.

Zamestnávateľ nesmie poskytovať príspevok zo sociálneho fondu na účely odmeňovania za prácu. Zamestnávateľ môţe poskytovať príspevok zo sociálneho fondu len v súlade so zásadou rovnakého zaobchádzania ustanovenou v zákone č. 365/2004 Z.z.

o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov (antidiskriminačný zákon) v znení neskorších predpisov pre oblasť pracovnoprávnych vzťahov alebo obdobných pracovných vzťahov.

Príspevky zo sociálneho fondu sú predmetom dane z príjmov. Od dane sú oslobodené

25

všeobecne len tie, ktoré sú takto ustanovené v zákone č. 595/2003 Z.z. o daní z príjmov v znení neskorších predpisov napríklad nepeňaţné príspevky na stravovanie.²³

1.3.5 Zákon o kolektívnom vyjednávaní

Zákon č.2/1991 Z.z. o kolektívnom vyjednávaní v znení neskorších predpisov upravuje kolektívne vyjednávanie medzi príslušnými orgánmi odborových organizácií a zamestnávateľmi, ktorého cieľom je uzavretie kolektívnej zmluvy.

Kolektívne zmluvy upravujú individuálne a kolektívne vzťahy medzi zamestnávateľmi a zamestnancami a práva a povinnosti zmluvných strán, pracovné podmienky a nároky zamestnancov vyplývajúcich z pracovného pomeru. Kolektívna zmluva je dvojstranným právnym úkonom. Moţno ju povaţovať za prameň práva s rovnakými následkami ako má zákon. Nároky , ktoré vznikli z kolektívnej zmluvy jednotlivým zamestnancom sa uplatňujú a uspokojujú ako ostatné nároky zamestnancov z pracovného pomeru. Moţno ich vymáhať súdnou cestou. Kolektívna zmluva nemá zákonom vymedzený obsah. Jej obsah vychádza z princípu zmluvnej voľnosti ako aj z autonómneho postavenia zmluvných partnerov.²⁴

23PIRŠELOVÁ, D., Tvorba a pouţitie sociálneho fondu In: Dane a Účtovníctvo č. 4/2008, 1. 4. 2008,

24 http://www.revit-nitra.sk/legislativa/2-1991.pdf

26

2 Sociálna politika

2.1. Sociálna politika a jej ciele

Sociálna politika je súčasťou kaţdej vyspelej priemyselnej spoločnosti. Formuje usporiadanie v konkrétnej spoločnosti, stanovuje rozsah sociálnej ochrany, sociálne zámery, prevenciu dezintegračných procesov, dotvára komplexné ţivotné podmienky, zdravotné, vzdelávacie, pracovné, sociálno-ochranné a pracovno-právne prostredie.

Sociálna politika je ovplyvňovaná nielen jej ekonomickou situáciou, ale aj filozofiou, kultúrou, spoločenskými tradíciami, morálnymi princípmi, normatívnymi procesmi.

„Sociálna politika je cieľavedomá činnosť štátu, organizácií, inštitúcií, subjektov, ktorá zabraňuje vzniku príčin sociálnej nerovnováhy vytvára priestor podieľania sa na vyváţenom vývoji jednotlivcov, skupín, komunít a spoločenstva.“ ²⁵

„Cieľom sociálnej politiky je poskytovať občanom dostatočný priestor na pracovnú a sociálnu aktivitu, zabezpečovať sociálne istoty, umoţňovať im primeraný spôsob ţivota v súlade s ústavou zaručenými právami. Celé snaţenie sociálnej politiky vyúsťuje do osobnostného rozvoja s maximálnym vyuţívaním sociálneho potenciálu človeka.

Spoločnosť pritom zabezpečuje svoj vlastný rozvoj ako priestor pre rozvoj človeka.“ ²⁶ V literatúre nájdeme i rôzne modely sociálnej politiky, ktoré sa historicky uplatňovali v etape sociálno- ekonomického vývoja vo svete. S.Striţenec uvádza tieto modely:

- klasický liberalizmus- charakterizovaný ako pomerne skromné prerozdeľovanie, kde štát podporuje trh a trhovo diferencovaný blahobyt prosperujúcich vrstiev. (Kanada, USA, Švajčiarsko)

- neoliberalizmus- charakterizovaný ako pozícia stredu sa spája s Nemeckom, Rakúskom a čiastočne Francúzskom. Uplatňujú sa tu liberálne a sociálno- demokratické črty sociálnej politiky.

- kolektivistické – socialistické či sociálnodemokratické reţimy(Švédsko, Nórsko, Dánsko, Fínsko a čiastočne bývalé postsocialistické štáty). Podstatnou

25 STRIEŢENEC, Š., Úvod do sociálnej práce, Trnava 2001. 49s., ISBN 80-968294-6-7

26 STRIEŢENEC, Š., Úvod do sociálnej práce, Trnava 2001. 53-54s., ISBN 80-968294-6-7

27

črtou je snaha o rovnosť nielen pri uspokojení minimálneho štandardu potrieb, ale i rovnosť na vyššom štandarde.

Sociálna politika predstavuje kľúčový pojem sociálnej teórie a praxe, súhrn národných (štátnych) opatrení, ktoré majú za účel zlepšiť ţivotné podmienky obyvateľstva v rámci daných hospodárskych a politických moţností.

Základnú štruktúru sociálnych subjektov tvoria:

- štát a jeho orgány, - zamestnávatelia,

- zamestnávateľské a zamestnanecké odborové orgány, - obce , mestá, VÚC,

- charitatívne organizácie, organizácie občianskych iniciatív, - cirkev,

- občania, rodiny a domácnosti.²⁷

Základným objektom a subjektom sociálnej politiky je kaţdý občan. Sociálna politika v spoločnosti nie je len zabezpečovanie občana vyplývajúcej zo zákona (poisťovací systém, štátna sociálna podpora a sociálna pomoc) pred nepriaznivými ţivotnými situáciami, ale obsahuje aj širokú škálu sociálnej starostlivosti. Sociálna politika sa dotýka aj „silných subjektov“ ľudí, ktorí sa ešte nenachádzajú v podstatných sociálnych problémoch. Základným cieľom sociálnej politiky je poskytovať občanom dostatočný priestor na pracovnú a sociálnu aktivitu, zabezpečovať sociálne istoty, umoţňovať im primeraný spôsob ţivota v súlade s ústavou zaručenými právami.²⁸

V súčasnosti sa objavili nové prvky, ktoré ovplyvňujú a v niektorých prípadoch determinujú sociálnu politiku. Sú to:

1) globalizácia súvisiaca s internacionalizáciou mnohých ľudských aktivít. Je to spontánny proces,

2) nepriaznivý demografický vývoj a starnutie populácie, 3) spomalenie hospodárskeho rastu,

4) oslabenie tradičnej funkcie rodiny a solidarity 5) migračné prúdy do Európy,

27 STANEK , V., Sociálna politika, SPRINT, Bratislava,2006. 19s.,ISBN 80-89085-66-0

28 STRIEŢENEC, Š., 1999

28 6) determinácia zdrojov pre sociálnu politiku. ²⁹ Sociálnu politiku môţeme rozdeliť aj na :

- aktívnu sociálnu politiku, s dôkazom na prevenciu, predchádzanie vzniku sociálnych problémov, prijímanie opatrení. Prevenciu je moţné dosiahnuť zmenami a úpravami samotného sociálneho systému a pravidiel jeho fungovania ide o tzv. systémovú sociálnu politiku, alebo prijímaním opatrení, ktoré dopredu vytvárajú predpoklady pre účinné riešenia predpokladaných následkov sociálnych problémov,

- pasívnu (retrospektívnu) sociálnu politiku, ktorá sa zameriava na riešenie uţ vzniknutých sociálnych problémov. ³⁰

Aktívna sociálna politika ako aj pasívna sociálna politika majú jeden cieľ: sociálne spravodlivú spoločnosť.

2.2 Funkcie sociálnej politiky

Jednotlivé funkcie sociálnej politiky sa vyvíjali postupne. V rámci určitej systematizácie moţno pristúpiť k vymedzeniu nasledujúcich funkcií:

- Ochranná funkcia sociálnej politiky - reaguje na uţ vzniknutú sociálnu funkciu, keď sa jednotlivec, alebo rodina dostali do nevýhodnej situácie. Sociálna politika sa realizáciou ochrany snaţí odstrániť či zmierniť dôsledky nepriaznivej sociálnej situácie, ako sú nezamestnanosť, choroba, staroba, úmrtie či pokles príjmov vo viacčlenných rodinách.

- Rozdeľovacia funkcia - je jednou z najzloţitejších a najvýznamnejších funkcií.

Úzko súvisí s realizáciou princípu spravodlivosti. V realizačnej fáze je spojená i s prerozdeľovaním uţ prv rozdeleného. V rámci tejto funkcie nejde len o rozdeľovanie dôchodkov, príjmov, ale i vytváranie ţivotných situácií, príleţitostí, moţností. Napĺňaním funkcie sa riešia rozdiely a nerovnosti v ţivotných a pracovných podmienkach občanov. Prerozdeľovaním by sa malo zmeniť východiskové nerovnaké postavenie občanov do takej miery, ktorú štát uzná za ţiaducu.

29 STANEK , V., Sociálna politika, SPRINT, Bratislava,2006. 16-20s.,ISBN 80-89085-66-0

30 RADIČOVÁ, Iveta ; SOS sociálna ochrana na slovensku,2003. ISBN 80-88991-17-X

29

- Stimulačná funkcia – podporuje, stimuluje ţiaduce sociálne konanie, alebo správanie jednotlivca, rodiny. Tým, ţe sociálna politika stimuluje chcený vývoj, konanie, ovplyvňuje i ekonomickú oblasť. Ţiaduce konanie jednotlivcov sa zákonite musí prejaviť v produktivite práce.

- Preventívna funkcia sociálnej politiky – vedie k prijímaniu takých opatrení, ktoré odstraňujú príčiny nepriaznivých sociálnych situácií. Jej snahou je predchádzať určitým poruchám, ktoré vznikajú pri nepriaznivých sociálnych situáciách. Úzko súvisí s hygienou a bezpečnosťou pri práci. Jej pôsobenie môţeme v súčasnosti rozšíriť i na veľmi aktuálne sociálne dôsledky, ako sú kriminalita, alkoholizmus, drogy, chudoba atď.

- Homogenizačná funkcia – rovnorodosť sociálnej politiky je úzko spätá s rozdeľovacou a prerozdeľovacou funkciou a znamená realizáciu nejakého vyrovnania s cieľom zmeniť sociálne rozdiely, respektíve neodôvodnené rozdiely. Cieľom je vytvoriť rovnorodejšiu spoločnosť a odstrániť veľké neodôvodnené rozdiely. Ide o poskytovanie rovnakých moţností vzdelania, práce, zdravotníckej starostlivosti atď. podľa individuálnych schopností, ktoré sú u ľudí, prirodzene rozdielne.³¹

2.3. Sociálna spravodlivosť a sociálna solidarita

Spravodlivosť - moţno chápať na jednej strane v právnom slova zmysle (t.j. súhrn právnych noriem a zásad) na jednej strane, ako sociálnu spravodlivosť na strane druhej.

Sociálnu spravodlivosť charakterizujú pravidlá, podľa ktorých sú v spoločnosti rozdeľované príjmy a bohatstvo a tieţ ţivotné príleţitosti a predpoklady (napr. vzdelávať sa, uplatniť sa na trhu práce atď.) medzi jednotlivých občanov, prípadne sociálne skupiny.

Princípy, ktorým sa podriaďuje sociálna spravodlivosť sú rôzne:

- rozdeľovanie na základe výkonu a zásluh, - rozdeľovanie podľa súladu vstupov a výstupov, - rozdeľovanie na základe rovnosti,

- rozdeľovanie na základe rovných príleţitostí,

31 STANEK , V., Sociálna politika, SPRINT, Bratislava,2006. 46-47s.,ISBN 80-89085-66-0

30

- rozdeľovanie podľa sociálnej potrebnosti (odkázanosti).³²

Jednotlivé princípy sa vylučujú. Rozdeľovanie na základe vlastného výkonu a zásluh je v protiklade k princípu rozdeľovania všetkým rovnako, ale rovnako v protiklade s princípom zabezpečiť rovnosť príleţitostí. V sociálnej politike sa uvedené princípy uplatňujú v určitej kombinácii. V akej kombinácii, to je podmienené konkrétnou sociálnou situáciou, v ktorej sa spoločnosť nachádza. V súčasnosti sa za sociálne spravodlivú povaţuje taká spoločnosť, ktorá aplikuje rôzne princípy rozdeľovania v rôznych oblastiach sociálnej politiky (napr. princíp rovných príleţitostí vo vzdelávacej politike, princíp sociálnej potrebnosti pri regulovaní chudoby). Sociálna spravodlivosť neznamená uplatnenie jedného a toho istého princípu rozdeľovania vo všetkých oblastiach sociálnej politiky, ale umoţňuje kombináciu rôznych princípov v rôznych ţivotných situáciách.

Sociálna spravodlivosť ma silný subjektívny podtext – buď existujúce rovnosti, prípadne nerovnosti vnímame, alebo posudzujeme ako sociálne spravodlivé, alebo nie. Vo vyspelých krajinách sa typickým modelom sociálnej spravodlivosti označuje model pevného dna a otvoreného stropu . Znamená to, ţe sociálna spravodlivosť sa primárne spája s úsilím jednotlivca, ktorý vyuţíva svoje sily k uskutočňovaniu vlastných záujmov.

Zároveň však predpokladá vôľu pomôcť slabším a odkázaným občanom t.j. predpokladá solidárny celospoločenský akt.

Sociálna solidarita vyjadruje úroveň bezprostredného vzťahu medzi jednotlivcom a ostatnými členmi spoločnosti, mieru sociálnej kvality jednotlivca. Jednotlivec ako sociálna bytosť má v sebe „zakódovanú“ kolektívnu spolupatričnosť. Jednotlivec vedome akceptuje, uţíva spoločensky zabezpečovanú solidaritu, ako napríklad poistenie. Jeho existencia vyjadruje solidaritu medzi zdravými a chorými, podpora v nezamestnanosti je solidaritou medzi tými, ktorí prácu majú a tými, ktorí ju hľadajú alebo sa rekvalifikujú, solidarita vyplývajúca zo vzťahu bohatých a chudobných je vyjadrená daňovým systémom, nadáciami, zdraví a trvalo postihnutí – medzi nimi je solidarita vyjadrená zodpovednosťou zdravého jedinca (jeho šťastím) k handicapovanému človeku, k jeho ţivotnému nešťastiu.³³

Sociálna solidarita je výrazom ľudského porozumenia a pospolitosti, vzájomnej súdrţnosti a tieţ zodpovednosti.

32 RADIČOVÁ, I., SOS sociálna ochrana na slovensku,2003. ISBN 80-88991-17-X

33 STRIEŢENEC, Š., Úvod do sociálnej práce, Trnava 2001. 191s., ISBN 80-968294-6-7

31 Sociálna solidarita má niekoľko rozmerov:

a) medzinárodný – sú to aktivity svetových organizácií ako EÚ, WHO, Rada Európy, ILO, Svetová banka a pod. Treba si však uvedomiť, ţe podpora a pomoc plynúca cez tieto organizácie nie je ich povinnosťou, ale prejavom solidarity,

b) celoštátny – je to celospoločenská solidarita organizovaná štátom, napr.

spoluúčasť jednotlivcov a kolektívov na tvorbe zdrojov na financovanie celospoločensky významných aktivít, ako je rozvoj vzdelania, kultúry, pomoc rodinám, sociálne slabším a nemohúcim

občanom,

c) miestny – či regionálny rozmer sociálnej solidarity v rámci určitých uţších sociálnych skupín,

d) individuálny – solidarita jednotlivcov či rodín.

V niektorých oblastiach ţivota môţu byť aj iné druhy solidarity, napr.

medzigeneračná, solidarita zdravých s chorými, zamestnaných s nezamestnanými, bezdetných občanov s rodinami s deťmi.³⁴

Hlavný zámer sociálnej solidarity je prerozdeľovanie od tých, ktorí majú príjem a majetok smerom k ostatným občanom – ekonomicky neaktívnym a nezamestnaným.

2.4 Podniková sociálna politika

„Prechod od starostlivosti o zamestnancov k aktívnej podnikovej sociálnej politike má byť základom personálnej práce pri povýšení pracovných síl na ľudský kapitál.

Podniková sociálna politika má byť hodnotovou sociálnou politikou.“³⁵

Podniková sociálna politika je jedným z rozhodujúcich nástrojov realizácie politiky pri aktivizácii rozvoja ľudských zdrojov. Má dôleţité miesto v systéme starostlivosti o zamestnancov a starostlivosť o zamestnancov je chápaná predovšetkým cez sociálne aktivity. Je prevenciou moţného sociálneho napätia, stabilizátorom pracovných síl podniku a významným fenoménom sociálneho a ekonomického rozvoja podniku s orientáciou na kolektívny a individuálny rozvoj ľudských zdrojov.

34 RADIČOVÁ, I., SOS sociálna ochrana na slovensku,2003. ISBN 80-88991-17-X

35 TKÁČ, V., Pracovné právo v personálnej práci, Európa Právo a Prax, PRESS PRINT, s.r.o., 2006. 360s.

32

Najsilnejším sociálnym motivátorom je mzda , avšak na spokojnosť zamestnancov, vrátane ich rodinných príslušníkov vplývajú i ďalšie aktivity, ktorými podnik môţe ovplyvňovať svoju atraktívnosť, pracovnú iniciatívu, stabilitu a lojálnosť zamestnancov a tieţ dosahovať trvalé ekonomické efekty. Pri určovaní ich rozsahu je potrebné zohľadňovať vplyv týchto aktivít na úspešnosť podniku v konkurenčnom prostredí, pričom základnou orientáciou podnikovej sociálnej politiky sú aktivity bezprostredne súvisiace s pracovnou činnosťou daného podniku.

V podnikovej sociálnej politike nám ide o riešenie týchto problémových okruhov:

- pracovné prostredie, - ochrana zdravia,

- bezpečnosť a hygiena práce, - primerané odmeňovanie,

- prehlbovanie a zvyšovanie kvalifikácie, - poskytovanie rôznych výhod, úľav, - poistenie, doplnkové pripoistenie, - príplatky na stravu a dopravu, - rehabilitácia pracovníkov,

- osobitná starostlivosť o zamestnancov so zmenenou pracovnou schopnosťou, o ţeny vzhľadom na ich materské povinnosti, o zamestnancov starajúcich sa o deti, o mladistvých zamestnancov,

- dodatkové dovolenky, - reţim pracovného času, - podpora športových aktivít, - relaxačné a rekreačné zariadenia.

Na sledovanie podnikových sociálnych sluţieb potrebujeme ukazovatele. V súčasnosti sa zdá, ţe by to mohli byť také, ktoré budú vyjadrovať:

- kolektívne vyjednávania,

- politiku pracovných príjmov a cenu práce, - pracovné podmienky,

- bezpečnosť a ochranu zdravia pri práci, - zdravie,

- výchovu a vzdelávanie,

33 - zamestnanosť. ³⁶

2.5 Sociálna analýza

Nevyhnutným predpokladom úspešnej podnikovej sociálnej politiky je informačný systém a jeho sociálna analýza, ktorá podrobne a spoľahlivo zachytáva všetky stránky podnikového systému a ich sociálne aspekty, zahŕňa i informácie o sociálnej realite územia, v ktorom podnik pôsobí a ďalšie informácie vrátane právnych predpisov týkajúcich sa sociálnej politiky. ³⁷

Sociálna analýza na mirkoúrovni skúma sociálno – ekonomickú spôsobilosť podnikateľského subjektu:

a) vytvárať podnikovú sociálnu politiku, b) realizovať ju,

c) vytvárať finančné zdroje na jej krytie,

d) zhodnocovať jej na ekonomickú úspešnosť podniku.

Sociálna analýza , resp. úroveň podnikovej sociálnej politiky sa môţe preukázať zhodnotením:

a) vytvárania vhodných podmienok na prácu zamestnancov,

b) zdokonaľovanie ţivotných podmienok a kvality ţivota zamestnancov, c) zvyšovania starostlivosti o vybrané skupiny zamestnancov.

Z časového hľadiska môţeme pôsobenie sociálnej politiky v podniku deliť na operatívne (okamţité) a strategické (dlhodobé).

Pri operatívnom pôsobení podnikovej sociálnej politiky ide o beţné denné zabezpečovanie primeraných pracovných podmienok, sociálnych sluţieb a ďalších aktivít tak, ako to beţný chod podniku vyţaduje. Ide napríklad o rutinné zabezpečovanie zdravotnej starostlivosti, bezpečnosti a hygieny práce, plošné poskytované sluţby, pitných reţimov, dopravy do zamestnania atď.

Pri strategickom pôsobení podnikovej sociálnej politiky ide o dlhodobé formovanie a pôsobenie zásad a princípov sociálnej politiky v systéme fungovania podniku ako celku,

36STANEK, V. a kolektív. Sociálna politika. Bratislava: Sprint dva, 2008. 298-299s., ISBN 978-80-89393- 02-2

37 MIHÁLIK, J. a kolektív ,1995

34

napr. o presadzovanie zásady tvorby čo najdokonalejších pracovných podmienok v hodnotovom rebríčku preferovanom podniku k firme, vyplývajúceho z generácií dlhodobej istoty v poskytovaní sociálnych výhod a verným a lojálnym zamestnancom.

Ide tieţ o cieľavedomý a zodpovedný postoj podniku k okoliu, k občanom regiónu vrátane rodín zamestnancov, a to napr. z hľadiska tvorby lepšieho ţivotného prostredia alebo podpory pri vytváraní nových pracovných príleţitostí, zvyšovanie aktivity podniku a pod.

Moderná podniková sociálna politika sa nemôţe zaobísť bez jednorazových alebo periodických sociologických prieskumov, pri ktorých sa zisťujú názory, postoje či skúsenosti zamestnancov týkajúce sa sociálnej politiky podniku. Práve tieto prieskumy by mali odhaľovať špecifické črty a podmienky pohybu sociálnej reality podniku a byť východiskovým materiálom na formulovanie priorít a voľbu prostriedkov podnikovej sociálnej politiky. ³⁸

2.6 Sociálna politika v podniku

Pojem a ciele starostlivosti o zamestnancov

Zamestnanci sú najdôleţitejším zdrojom , ktorý má organizácia k dispozícii, a v trhovom prostredí sú spravidla i najdrahším zdrojom pokiaľ ide o zamestnancov kvalifikovaných. Zamestnávatelia si stále viac uvedomujú, ţe ich úspešnosť a konkurencieschopnosť je v rozhodujúcej miere závislá na zamestnancoch a ich schopnostiach, ich pracovnom správaní a ich spokojnosti, ich vzťahu k zamestnávateľovi.

Je preto nutné im venovať náleţitú starostlivosť. Okrem toho existuje i určitý a stále rastúci tlak odborov , štátu i medzinárodných inštitúcií, smerujúci k rozširovaniu a skvalitňovaniu starostlivosti o zamestnancov. A tak sa stále rozširujúca koncipovaná starostlivosť o zamestnancov stáva neoddeliteľnou súčasťou modernej sociálnej práce.

V podstate neexistuje jednoznačná a univerzálna definícia starostlivosti o zamestnancov. V literatúre sa môţeme stretnúť s rôznymi definíciami tejto starostlivosti.

V rôznych krajinách existujú rôzne zvyklosti a v rôznej miere uzákonená starostlivosť o zamestnancov. Nedá sa však si nevšimnúť výrazné tendencie k stále širšiemu poňatiu starostlivosti o zamestnancov a stále výraznejšiu pestrosť foriem tejto starostlivosti.

38 KRAUSOVÁ , A., katedra sociálneho rozvoja a práce, Ekonomická univerzita Bratislava