Bankovní institut vysoká škola Praha
zahraničná vysoká škola Banská Bystrica
Katedra ekonómie, oceňovania, spoločenských vied a práva
Centrálna banka a jej úloha vo finančnej kríze The Role of Central Bank in the Period of Financial Crisis
Bakalárska práca
Autor: Renata Gräffingerová
Právní administrativa v podnikatelské sféře
Vedúci práce: Ing. Valér Demjan, PhD.
Banská Bystrica apríl 2013
Vyhlásenie
Vyhlasujem, ţe som bakalársku prácu spracovala samostatne a s pouţitím uvedenej literatúry.
Svojím podpisom potvrdzujem, ţe odovzdaná elektronická verzia práce je identická s jej tlačenou verziou a som oboznámená so skutočnosťou, ţe sa práca bude archivovať v kniţnici BIVŠ a ďalej bude sprístupnená tretím osobám prostredníctvom internej databázy elektronických vysokoškolských prác.
V Trenčíne dňa 15. 04. 2013 Renata Gräffingerová
Poďakovanie
Moje poďakovanie patrí predovšetkým vedúcemu práce, Ing. Valérovi Demjanovi, PhD. za odbornú pomoc a usmernenie pri písaní, tieţ za cenné rady a pripomienky.
V Trenčíne 10. 04. 2013
Anotácia
GRÄFFINGEROVÁ, Renata: Centrálna banka a jej úloha vo finančnej kríze.
[Bakalárska práca]. Bankovní institut vysoká škola Praha, zahraničná vysoká škola Banská Bystrica. Katedra ekonómie, oceňovania, spoločenských vied a práva. Vedúci práce: Ing. Valér Demjan, PhD. Rok obhajoby: 2013. Počet strán: 64.
Bakalárska práca sa zaoberá charakteristikou menovej politiky Európskej centrálnej banky počas dlhovej krízy v eurozóne. Prvá kapitola je zameraná na centrálne bankovníctvo vo všeobecnej rovine z historického hľadiska po súčasnosť. Vychádza z teoretických poznatkov v oblasti menovej politiky centrálnych bánk pri plnení definovaných cieľov vyuţívaním nástrojov potrebných na ich realizáciu. Druhá kapitola analyzuje Európsku centrálnu banku, ktorá plní svoje menovo-politické ciele prostredníctvom stratégie, úloh a nástrojov vychádzajúc z pozície menovej autority zodpovednej za cenovú stabilitu v eurozóne. Táto časť práce je súčasne zameraná na poznatky týkajúce sa integrácie Európy z inštitucionálneho hľadiska. Tretia kapitola obsahuje aktuálnu menovú politiku Európskej centrálnej banky, ktorú uplatňuje prostredníctvom nekonvenčných opatrení na elimináciu dlhovej krízy v eurozóne. Podrobnejšie sa zaoberá príčinami vzniku dlhovej krízy a prináša rozhodnutia Rady guvernérov o menovej politike Európskej centrálnej banky pre rok 2013.
Kľúčové slová: centrálna banka, menová politika, dlhová kríza.
Annotation
GRÄFFINGEROVÁ, Renata: The Role of Central Bank in the Period of Financial Crisis. [Bachelor thesis]. Department of Banking - Prague University, foreign University Banská Bystrica. Economy Department, Evaluation Department, Department of Social Science and Law. Head of the thesis: Ing. Valér Demjan, PhD. The year of the advocacy:
2013. Number of pages: 64.
The Bachelor thesis deals with the characteristic of monetary policy of the European Central Bank during the financial crisis in eurozone. The first chapter focuses on a central banking system in general from the historical point of view till simultaneity. It uprises from the theoretical knowledge in the sphere of the central bank monetary policy while fullfiling defined aims by using all tools needed for their realization. The second chapter analyses the European Central Bank, which is responsible for meeting its monetary policy aims by means of strategies, tasks and tools based on the monetary authority position responsible for the price stability in eurozone. This part of the thesis also focuses on the knowledge concerning Europe integration from the institutional point of view. The third chapter embodies the actual European Central Bank politics, which is excercised through the unconventional measurements with the aim to eliminate debtor crisis in eurozone. This chapter also explains in more details reasons of debtor crisis and brings the resolutions of Governor Council concerning monetary policy of the European Central Bank for 2013.
Key words : central bank, monetary policy, debtor crisis.
6
OBSAH
ÚVOD ... 8
1 ÚLOHA A POSTAVENIE CENTRÁLNEJ BANKY ... 10
1.1 Bankovníctvo ... 10
1.1.1 Vznik a vývoj centrálnych bánk ... 11
1.1.2 Finančný a bankový systém ... 13
1.1.3 Postavenie centrálnej banky v trhovej ekonomike a jej nezávislosť ... 16
1.1.4 Funkcie a úlohy centrálnej banky ... 17
1.1.5 Komparácia komerčných bánk a centrálnej banky ... 19
1.2 Menová politika centrálnej banky ... 21
1.2.1 Ciele menovej politiky ... 21
1.2.2 Transmisný mechanizmus a jeho členenie ... 23
1.2.3 Expanzívna a reštriktívna menová politika ... 25
1.3 Nástroje menovej politiky centrálnej banky ... 26
1.3.1 Priame nástroje ... 26
1.3.2 Nepriame nástroje ... 27
2 EURÓPSKA CENTRÁLNA BANKA ... 30
2.1 Inštitucionálna a ekonomická integrácia Európy ... 30
2.1.1 Európska únia ... 31
2.1.2 Hospodárska a menová únia ... 32
2.1.3 Európsky systém centrálnych bánk ... 35
2.1.4 Eurosystém ... 36
2.2 Európska centrálna banka ... 38
2.2.1 Nezávislosť Európskej centrálnej banky ... 38
2.2.2 Hlavné úlohy, stratégia a ciele Európskej centrálnej banky ... 39
2.2.3 Nástroje Európskej centrálnej banky ... 41
2.2.4 Organizačná štruktúra Európskej centrálnej banky ... 43
2.2.5 Základné imanie Európskej centrálnej banky ... 44
2.2.6 Orgány Európskej centrálnej banky ... 45
3 AKTUÁLNA MENOVÁ POLITIKA EURÓPSKEJ CENTRÁLNEJ BANKY ... 49
3.1 Menová politika Európskej centrálnej banky v pozadí dlhovej krízy ... 49
3.1.1 Príčiny dlhovej krízy s dopadom na eurozónu ... 49
7
3.1.2 Postup Európskej centrálnej banky pri uplatňovaní menovej politiky na elimináciu dlhovej krízy ... 51 3.2 Opatrenia menovej politiky Európskej centrálnej banky uplatňované pri
riešení finančnej krízy ... 53 3.2.1 Nekonvenčné opatrenia menovej politiky Európskej centrálnej banky ... 54 3.2.2 Rozhodnutia Európskej centrálnej banky o menovej politike v roku 2013 . 56 ZÁVERY A ODPORÚČANIA ... 58 ZOZNAM POUŽITEJ LITERATÚRY ... 60 ZOZNAM POUŽITÝCH SKRATIEK ... 63
8
ÚVOD
V tejto bakalárskej práci podrobnejšie analyzujeme tému „Centrálna banka a jej úloha vo finančnej kríze“. Cieľ bakalárskej práce je definovaný ako „charakteristika menovej politiky Európskej centrálnej banky počas dlhovej krízy v eurozóne“. Vychádzajúc z uvedených skutočností sa bliţšie oboznamujeme s centrálnym bankovníctvom vo všeobecnej rovine a s ekonomickou integráciou v Európe. Detailnejšie sa zameriavame na Európsku centrálnu banku a na menovú politiku, ktorú uplatňovala v čase dlhovej krízy.
Centrálne bankovníctvo uţ v histórii svojej existencie plnilo špecifické úlohy, ktoré sa postupom času formovali do dnešnej podoby. Centrálna banka, ako ju vnímame dnes, predstavuje nezávislú inštitúciu, ktorej funkcie a úlohy sú determinované typom ekonomiky. Charakteristickými znakmi centrálnej banky sú monopol na emisiu hotovostných peňazí, uskutočňovanie menovej politiky, regulácia a dohľad nad bankovým systémom.
Bakalársku prácu tematicky rozdeľujeme na tri kapitoly. Prvá kapitola je teoretická a je všeobecným prehľadom problematiky centrálneho bankovníctva od samotného vzniku a vývoja aţ po súčasnosť. Centrálnu banku popisujeme ako inštitúciu, ktorá v dvojstupňovom bankovom systéme uplatňovanom modernými ekonomikami predstavuje nadradenú inštitúciu s kľúčovou úlohou stability cenovej hladiny a dohľadom nad komerčnými bankami, nevynímajúc jej nezávislosť ako menovej autority, ktorá sa usiluje splniť definované ciele pri vyuţití nástrojov na realizáciu menovej politiky. V tejto časti bakalárskej práce sa opierame o odbornú kniţnú literatúru Medveďa, Poloučka, Revendu, Kotlebovej, Zimkovej, Belása a iných známych autorov v danej oblasti.
Hlavným bodom druhej časti bakalárskej práce je Európska centrálna banka. S ňou úzko súvisí ekonomická integrácia Európy, ktorá je vyjadrením najvyššieho stupňa internacionalizácie hospodárskeho ţivota a prejavom medzinárodnej ekonomickej spolupráce. Opierajúc sa o pojem inštitucionálna integrácia Európy sa oboznamujeme s Európskou úniou, Hospodárskou a menovou úniou, Európskym systémom centrálnych bánk a Eurosystémom. Európska centrálna banka je zaradená medzi hlavné inštitúcie Európskej únie, vytvárajúce jej inštitucionálny rámec. V tejto časti práce bliţšie analyzujeme stratégie, úlohy a nástroje, ktoré vyuţíva na dosahovanie svojich menovo- politických cieľov. Neopomenuteľným bodom je nezávislosť, ktorou disponuje podľa právnej subjektivity priznanej na základe medzinárodného práva verejného.
Oboznamujeme sa so základným imaním Európskej centrálnej banky ako aj s úlohami
9
rozhodujúcich orgánov pri prijímaní rozhodnutí potrebných pre ich uplatňovanie. Odborná kniţná literatúra a časopisecké publikácie od autorov Sobeka, Medveďa, Lipkovej, Zimkovej, Majerského a iných sú podkladom pre túto časť bakalárskej práce.
Tretia kapitola obsahuje aktuálnu menovú politiku Európskej centrálnej banky.
Jedným z kľúčových problémov Európy je kríza s deštrukčným dopadom, ktorou prechádzajú krajiny eurozóny. Európska centrálna banka pristúpila počas dlhovej krízy k sérii nekonvenčných opatrení, ktoré zaviedla na podporu jej eliminácie. V tejto kapitole prechádzame prvotné príčiny vzniku krízy s dopadom na eurozónu, uvádzame v nej opatrenia menovej politiky Európskej centrálnej banky a jej rozhodnutia o smerovaní stratégie menovej politiky do budúcnosti. Námety pre tretiu kapitolu čerpáme najmä z odbornej kniţnej literatúry a z časopiseckých publikácií od autorov Demjana, Medveďa Kostanjevcovej, Kotlebovej a podobne. Dopĺňame ich o relevantné internetové zdroje najmä z portálu Európskej centrálnej banky a Národnej banky Slovenska.
Veríme, ţe práca nás privedie k zaujímavým poznatkom, ako aj k zameraniu sa na identifikáciu menovej politiky Európskej centrálnej banky počas dlhovej krízy v eurozóne.
10
1 ÚLOHA A POSTAVENIE CENTRÁLNEJ BANKY
17. storočie povaţujeme za obdobie vzniku centrálneho bankovníctva. Vznik centrálnych bánk mal významný vplyv na vývoj bankovníctva vo svete. Úloha a postavenie centrálnej banky sa postupne menili a záviseli od vývoja platobných systémov. Z historického hľadiska existovali centrálne banky na národnom, ako aj na regionálnom princípe. Zároveň môţeme sledovať rôzne systémy centrálneho bankovníctva a to od jednoduchých homogénnych systémov, kde jedna inštitúcia tvorí centrálnu banku, napr. Národná banka Slovenska, aţ po štruktúrované systémy, napr. Federálny rezervný systém v USA (Kotlebová et al, 2007, s. 112).
V súčasnej dobe majú centrálne banky významnú úlohu vo finančnom systéme jednotlivých krajín, prípadne v integračných celkoch ako je napríklad eurozóna. Majú osobitné miesto v bankovom systéme, ktoré je determinované ich cieľmi, postavením a funkciami v ekonomike. Hlavným cieľom centrálnych bánk je zabezpečenie vnútornej a vonkajšej stability meny, nie dosahovanie maximalizácie zisku ako je tomu u komerčných bánk. Postavenie centrálnej banky v trhovej ekonomike je ovplyvnené mierou jej nezávislosti. Rozhodnutia centrálnych bánk musia byť autonómne, to znamená neovplyvňované inými subjektmi a to z dôvodu ohrozenia taktiky alebo stratégie menovej politiky ktorú centrálne banky realizujú pri dosahovaní svojich cieľov. (Tkáčová et al., 2009, s. 116).
1.1 Bankovníctvo
Banky, ktoré podľa terminológie Európskej únie pokladáme sa úverové inštitúcie, sú najväčšou skupinou finančných sprostredkovateľov v národnom hospodárstve. Hlavnou oblasťou činnosti bánk sú obchody s peniazmi a rôzne operácie poskytujúce širokú paletu finančných sluţieb.
Peniaze a komerčné banky sú najdôleţitejšie zloţky fungovania trhovej ekonomiky, pretoţe trhovo orientovaná ekonomika je priamo závislá od fungovania bankového, respektíve celkovo finančného systému. Peniaze v trhovej ekonomike fungujú vo funkcii výmenného (transakčného) prostriedku, kedy sprostredkúvajú obeh tovarov a uľahčujú
11
výmenu tovarov a sluţieb. Funkcia peňazí ako zúčtovacej jednotky vyjadruje schopnosť byť mierou hodnoty celej masy tovar a sluţieb. Peniaze vo funkcii uchovávateľa hodnoty poskytujú moţnosť prenášať hodnotu do budúcnosti, udrţiavať kúpnu silu v čase.
Zhromaţďujú sa ako úspory so zámerom budúcich nákupov tovarov a sluţieb, prípadne akumulácie (premeny peňazí na kapitál) (Lisý et al., 2007, s. 409).
1.1.1 Vznik a vývoj centrálnych bánk
Vojny s deštrukčným pôsobením na štátne pokladnice, sklony panovníkov či vlád k rozhadzovačnosti a nedostatočné zdroje v podobe drahých kovov boli historicky najvýznamnejšími dôvodmi pre zaloţenie špecifických bankových inštitúcií – centrálnych bánk.
Tieto banky mali pôvodne dve hlavné funkcie:
vedenie účtov pre panovníka alebo vládu;
úverovanie schodku štátnej pokladnice (Belás et al. 2007, s. 29).
Rozoznávame tri základné spôsoby zakladania centrálnych bánk:
Poverenie jednej z existujúcich obchodných bánk – aby vykonávala funkciu centrálnej banky, tento spôsob ale nemusel byť vţdy dobrovoľný, napríklad Sveriges Riksbank, ktorá bola zaloţená v roku 1656 ako súkromná banka, no po rekonštrukcii v roku 1668 sa jej existencia zmenila na centrálnu banku, pričom si naďalej zachovávala aj funkcie centrálnej banky.
Zvýhodnenie niektorých obchodných bánk – napríklad v Taliansku vzniklo centrálne bankovníctvo na princípe zvýhodnenia šiestich obchodných bánk, ktorým na rozdiel od ostatných bánk nebola zakázaná emisia hotovostných peňazí. Jedna z týchto šiestich bánk skrachovala a ďalšie tri banky boli neskôr zlúčené do jedinej centrálnej banky Banca d´Italia a ostatným dvom bolo právo emisie v roku 1926 zrušené.
Založenie centrálnej banky ako úplne novej inštitúcie – znamená beţný spôsob zaloţenia centrálnej banky, prvýkrát bol pouţitý v Anglicku v roku 1694, kedy vznikla Bank of England, na Islande v roku 1961 a neskôr v Brazílii v roku 1965 (Tkáčová et al. 2009, s. 116).
Za najstaršiu centrálnu banku povaţujeme Švédsku ríšsku banku - Sveriges Riksbank, zaloţenú obchodníkom Johanesom Palmstruchemom v roku 1656 pod názvom Rikets
12
Standers Bank. Vyvrcholenie problémov tejto banky nastalo v roku 1664, kedy nebola schopná vymieňať vlastné bankovky za meď. Výrazným spôsobom jej pomohla vtedajšia vláda, ktorej členovia dostali od banky Rikets Standers výhodné pôţičky. Nastala reorganizácia, znárodnenie banky a premenovanie na Sveriges Riksbank. Ako centrálna banka začala pôsobiť na základe poverenia kráľa v roku 1697 a súčasne plnila úlohu komerčnej banky. V roku 1904 ukončila svoju činnosť v oblasti komerčného bankovníctva a prešla k vykonávaniu funkcií centrálnej banky.
Bank of England vznikla v roku 1694, kedy kráľ prijal návrh škótskeho obchodníka Williama Patersona na zriadenie banky. Dôvodom bola potreba prostriedkov na financovanie vojny proti Francúzsku (1688-1697). Bank of England bola od svojho začiatku bankou Koruny, pretoţe viedla jej účty, emitovala bankovky na území Anglicka a Škótska. Vojnové výdavky boli financované výhodnými úvermi emitovaním bankoviek.
Bola vlastníctvom súkromných akcionárov do roku 1946, kedy labouristická vláda odkúpila 100% akcií.
Centrálne bankovníctvo sa na území dnešného Slovenska začalo formovať v roku 1867, kedy sa jednotný štát premenil na Rakúsko-Uhorsko. Rakúsku národnú banku vystriedala Rakúsko-uhorská banka, ktorá vznikla v roku 1878. Jej inštitúcie sa nachádzali vo Viedni a v Budapešti. Bankovky sa skladali z nemeckého textu na jednej a z maďarského textu na druhej strane. Emitované boli v roku 1880. Súbeţne so zlepšujúcimi sa ekonomickými výsledkami došlo v roku 1892 k vystriedaniu strieborného štandardu za zlatý. Dlho pouţívaný gulden a forint sa nahradil menou krytou zlatom a to
„korunou“. V roku 1914 začala 1. svetová vojna, ktorá bola spojená so zánikom Rakúsko- Uhorska a v roku 1918 došlo k vzniku nových štátov, jedným z nich bolo aj Československo, v ktorom funkcie centrálnej banky a zároveň iné funkcie vykonávalo ministerstvo financií (Zimková, 2009, s. 65-66).
Takýmto spôsobom fungovalo centrálne bankovníctvo aţ do roku 1925. V tomto roku Zákon č. 102/1925 Zb. z. a n., ktorý bol novelou zákona č. 347/1920 Zb. z. a n., zo dňa 14. apríla 1920 o akciovej banke ceduľovej, uloţil vláde zriadiť Národnú banku československú. Národná banka československá mala formu akciovej spoločnosti s kapitálom 12 miliónov korún, z toho jedna tretina bola v rukách štátu. Prevzala činnosť bankového úradu a mala právo vydávať bankovky. Na čele tejto banky bol guvernér vymenovaný vládou (Kubincová, 2011, s. 15).
So vznikom Slovenského štátu v roku (1939-1945) súvisí aj zaloţenie Slovenskej národnej banky. Banka mala výlučné právo vydávať v Slovenskom štáte bankovky.
13
Bankovkami boli slovenské koruny (Ks) a okrem štátnych mincí boli jediným zákonným platidlom. Museli byť kryté zlatom, devízami alebo zahraničnými cennými papiermi, zaistenými v zlate, zmenkami, šekmi, cennými papiermi alebo pôţičkami na ručný záloh.
Vládne nariadenie č. 44/1939 Sl. z. o Slovenskej národnej banke bolo zrušené zákonom č. 38/1948 Sb. o Národnej banke československej (Kubincová, 2011, s. 15).
Súčasťou Národnej banky československej sa Slovenská národná banka stala dňa 26. novembra. 1945. Funkcie centrálnej banky v systéme centrálne plánovanej ekonomiky
začala plniť v roku 1950 Štátna banka československá. Dňa 1. januára 1993, po rozdelení Česko-Slovenska, vzniká súčasná Národná banka Slovenska. (Zimková, 2009, s. 69).
Je zriadená ako nezávislá centrálna banka, ktorá je súčasťou Európskeho systému centrálnych bánk a Eurosystému ako systému centrálneho bankovníctva eurozóny.
1.1.2 Finančný a bankový systém
Všetky činnosti, ktoré sú spojené s finančnou (peňaţnou) stránkou transakcií, ako napríklad platby za výrobky a sluţby, úhrada dlhov, úspory, investície, poskytovanie úverov a poţičiavanie si, sa realizujú prostredníctvom mnoţstva finančných nástrojov, mnoţstva finančných inštitúcií a na rôznorodých finančných trhoch. Finančný systém predstavuje súhrn práve týchto troch základných prvkov, ktoré odráţajú jeho reálnu (vecnú) a finančnú (peňaţnú) stránku:
Finančné nástroje – predstavujú všetky druhy a formy cenných papierov, ktoré umoţňujú dokumentovanie záväzkov a pohľadávok, ktoré vznikli výmenou tovarov, sluţieb a iných reálnych hodnôt a s nimi súvisiacich finančných transakcií medzi stranami, ktoré uzatvárajú kontrakt. Medzi finančné nástroje patria bankové depozitá, obligácie a iné dlhové cenné papiere, majetkové cenné papiere, zahraničné cenné papiere, devízy a valuty, zmenky a akreditívy, ako aj depozičné certifikáty, prípadne repo nástroje. Najznámejšou a najpouţívanejšou formou finančných nástrojov sú pravdepodobne peniaze.
Finančné trhy – sú miesta, kde sa uskutočňuje nákup a predaj finančných nástrojov.
Príkladom sú napríklad kapitálový trh, peňaţný trh, trh devíz a v posledných rokoch sú to termínované a opčné trhy.
Finančné inštitúcie – sú subjekty, ktoré vytvárajú a pouţívajú z veľkej časti finančné nástroje a obchodujú s nimi. Príkladom finančných inštitúcií sú komerčné banky, sporiteľne, investičné banky, poisťovne, penzijné a investičné fondy, zmenárne, lízingové spoločnosti, alebo maklérske firmy (Polouček, 2010, s. 18).
14
Bankový systém predstavuje najdôleţitejšiu oblasť finančného systému krajiny, z dôvodu ovplyvňovania ekonomických subjektov v národnom hospodárstve. Bankový systém predstavuje v dnešnej dobe oblasť, ktorá je determinovaná dôleţitými zmenami ako v zahraničí, tak aj v Slovenskej republike. Definujeme ho ako systém vzťahov, inštitúcií a pravidiel medzi bankovými a nebankovými subjektmi v ekonomike. Bankový systém je súčasťou národohospodárskeho systému krajiny, tvorí najdôleţitejšiu časť finančného systému. (Tkáčová et al., 2009, s. 106).
V jednostupňovom bankovom systéme vykonáva väčšinu operácií jedna inštitúcia, ktorá je nositeľom funkcií centrálnej a komerčnej banky. Jednostupňové bankové systémy sa vyskytovali a vyskytujú v netrhových ekonomikách. V centrálne plánovaných ekonomikách sa postavenie bánk, vrátane centrálnej banky, zásadným spôsobom odlišovalo od postavania bánk v trhovej ekonomike. Hlavným cieľom činnosti nebol zisk, respektíve maximalizácia trhovej hodnoty majetku, ale splnenie ukazovateľov zadaných plánom. Funkčne tak banky pôsobili ako špecializované pobočky centrálnej banky. Úplne dominantné postavenie mala centrálna banka, ktorá nepriamo riadila činnosť ďalších bánk.
Preto je tento systém niekedy označovaný za systém „monobanky“.
Jednostupňové bankové systémy nefungujú príliš efektívne, lebo v nich chýbajú podnikateľské aktivity komerčných a ďalších bánk. Skôr či neskôr sa tento systém stáva brzdou ďalšieho rozvoja a je reformovaný s cieľom vytvoriť dvojstupňový systém (Revenda, 2011, s. 18-19).
Trhové ekonomiky sa vyznačujú dvojstupňovým bankovým systémom, v ktorom je oddelená činnosť centrálnych a komerčných bánk (viď tabuľka 1). Z inštitucionálneho hľadiska sa skladá z centrálnej banky a siete komerčných bánk. Prvý stupeň tvorí centrálna banka, predstavujúca makroekonomické centrum, ktorého úlohou je stabilita cenovej hladiny a dohľad nad činnosťou komerčných bánk. Centrálna banka má nadradené a nezávislé postavenie, jej orientácia nie je komerčného charakteru. Druhý stupeň predstavujú komerčné banky (viď obrázok 1). Zaraďujeme medzi ne obchodné banky, sporiteľne, investičné banky, hypotekárne banky, atď. (Lisý, et al., 2007, s. 421).
Význam dvojstupňového bankového systému skúmame v týchto súvislostiach:
Zabezpečenie vnútornej a vonkajšej stability meny Zabezpečenie stability komerčných bánk
Stimulácia rozvoja finančného trhu
15
Podpora efektívneho vyuţitia peňaţných prostriedkov
Zniţovanie transakčných nákladov pri realizácii dopytu a ponuky kapitálu Poskytovanie kvalitnejších finančných sluţieb (Belás, et al., 2007, s. 13).
Tabuľka 1 Pozícia centrálnej banky a komerčných bánk v dvojstupňovom bankovom systéme
Kritérium
porovnávania Centrálna banka Komerčné banky
Pozícia subjekt plniaci menovopolitickú funkciu-vrcholný subjekt menovej politiky a regulácie bankového sektora
podnikateľský subjekt s istými špecifikami (peniaze ako predmet podnikania, atypická štruktúra bilancie, prísna regulácia zaloţená na dôveryhodnosti)
Cieľ stabilita meny - vnútorná (cenová), vonkajšia; stabilita bankového sektora
dosahovanie zisku pri dodrţaní pravidiel likvidity, bezpečnosti (akceptovateľné riziká) a stability
- emisia hotovostných prostriedkov
- finančné sprostredkovanie v uţšom slova zmysle
- výkon menovej politiky - emisia bezhotovostných peňazí - výkon devízovej politiky
- zabezpečovanie bezhotovostného platobného styku
Funkcie
- regulácia a dohľad bankového sektora - sprostredkovanie finančného investovania na peňaţnom a kapitálovom trhu
- banka štátu - ďalšie finančné sluţby
- banka bánk
- dohľad nad platobnými systémami - reprezentácia štátu v menovej oblasti
Zdroj: Medveď et al., 2012, s. 43.
Obrázok 1 Jednostupňový a dvojstupňový bankový systém Bankový systém
Jednostupňový I. stupeň Centrálna banka a ostatné banky I. stupeň Centrálna banka
Dvojstupňový
II. stupeň Komerčné a ďalšie banky Zdroj: Revenda, 2011, s. 18.
Systém univerzálneho bankovníctva pozostáva:
z centrálnej banky, ktorá má svoje zvláštne postavenie na makroekonomickej úrovni a vykonáva tomu zodpovedajúce úlohy spolu s emisiou hotovosti;
16
zo siete univerzálnych bánk, ktoré majú oprávnenie poskytovať všetky bankové činnosti. Vzniká tak prepojenie činnosti komerčného a investičného bankovníctva.
Takýto systém má vo väčšine prípadov oligopolnú štruktúru, čo znamená, ţe z pohľadu podielu na trhu dominuje málo veľkobánk a zároveň existuje viacero ďalších bánk s menším podielom na trhu.
Systém oddeleného bankovníctva
Tento systém je zaloţený na inštitucionálnom oddelení komerčného a investičného bankovníctva. Komerčné bankovníctvo predstavuje činnosť zameranú na prijímanie depozít, poskytovanie úverov, prípadne sprostredkovanie platobného styku. V prípade investičného bankovníctva rozlišujeme dva prístupy:
Prvý prístup – investičné bankovníctvo je otázkou majetkových účastí (akcií), to znamená ţe komerčné banky môţu uskutočňovať obchody s cennými papiermi, ale nesmú vlastniť akcie iných firiem.
Druhý prístup – znamená rozsiahlejšie chápanie investičného bankovníctva v podobe obchodov s cennými papiermi spolu s emisnými obchodmi, úschovy a správy cenných papierov. Komerčné banky nesmú byť v tomto prípade majiteľmi majetkových cenných papierov a nesmú s nimi ani obchodovať. V súčasnej dobe sa v tejto podobe nevyskytuje v ţiadnej vyspelej krajine (Medveď et al., 2012, s. 44).
1.1.3 Postavenie centrálnej banky v trhovej ekonomike a jej nezávislosť Najväčším prínosom v histórii centrálneho bankovníctva v 20. storočí bola nezávislosť a zavedenie inflačného cielenia do menovej politiky. V rámci dosahovania cieľov centrálnej banky je dôleţitá jej nezávislosť. Rozhodnutia centrálnej banky musia byť autonómne, neovplyvňované inými subjektmi. Čím je vyšší stupeň nezávislosti centrálnej banky, tým skôr centrálna banka splní svoj inflačný cieľ (Kotlebová et al., 2007, s. 114).
Najčastejšie rozlišujeme nezávislosť:
Inštitucionálnu – podstatou je samostatnosť a nezávislosť v prijímaní rozhodnutí o menovej politike. Je podmienkou k naplneniu konečného cieľa menovej politiky.
Zámery vlády, prípadne záujmových skupín sa nemusia vţdy zhodovať s cieľmi centrálnej banky, z tohto dôvodu, aby nemusela centrálna banka prijímať kompromisy, ktorý z cieľov má uprednostniť, preferuje sa inštitucionálna nezávislosť centrálnej banky. Jej podstatu vyjadruje zákaz tretím osobám vydávať pokyny, schvaľovať,
17
pozastavovať, rušiť či odloţiť rozhodnutia, skúmať právne dôvody rozhodnutia, konzultovať rozhodnutia s národnými centrálnymi bankami ex ante, hlasovať, prípadne sa zúčastňovať na hlasovaní.
Funkčnú – centrálna banka by si mala v rámci menovej politiky stanovovať také ciele, ktoré dokáţe za daných ekonomických podmienok dosiahnuť. Odporúča sa zameranie na jeden konkrétny cieľ, v prípade voľby viacerých cieľov nastáva podmienka kompatibility. Hlavným cieľom menovej politiky musí byť cenová stabilita.
Finančnú – centrálna banka disponuje s vlastnými finančnými prostriedkami, má vlastný rozpočet, neprijíma ţiadne dary, ani dotácie. Vlády nesmú ovplyvňovať rozpočty centrálnych bánk, ani ich vyuţívať tieto banky na financovanie rozpočtových výdajov.
Personálnu – nezávislosť, ktorú posudzujeme dĺţkou funkčného obdobia členov riadiacich a rozhodovacích orgánov, moţnosťou opätovného zvolenia do funkcie a nezlučiteľnosťou tejto funkcie s činnosťou spojenou s vlastníctvom, pracovným pomerom, respektíve čestným členstvom v inej spoločnosti (Medveď, et al., 2012, s. 62).
1.1.4 Funkcie a úlohy centrálnej banky
Funkcie centrálnej banky, bankového systému vôbec, alebo úlohy peňazí pri rozhodovaní ekonomických subjektov sú determinované typom ekonomiky. Centrálna banka má v bankovom systéme svoje osobitné miesto, ktoré vyjadruje jej ciele, postavenie a funkcie.
Funkcie a úlohy centrálnych bánk sa postupne vyvíjali a menili. Bankovky, ktoré boli kryté zlatom nadobúdali čoraz významnejšiu pozíciu a súviseli s rozhodnutím prideliť právo emitovať peniaze veľmi obmedzenému počtu bánk. V 19. storočí sa emisné banky pretransformovali na štátne banky a pribrali funkciu veriteľa poslednej inštancie.
V 20. storočí nastala významná zmena, ktorá znamenala, ţe konvertibilné peniaze boli nahradené papierovými peniazmi, ktoré nie je moţné vymeniť za iné médium (Kotlebová et al, 2007, s. 116).
Obvykle rozčleňujeme funkcie centrálnej banky na makroekonomické (emisia hotovostných peňazí, menová politika, devízová činnosť) a mikroekonomické funkcie (regulácia bankového systému a dohľad nad ním, banka bánk, banka štátu a reprezentant štátu v menovej oblasti).
18 Členenie a popis funkcií centrálnej banky:
a.)Vrcholný subjekt menovej politiky - centrálna banka zodpovedá v štáte, respektíve integrovanom celku štátov za výkon menovej politiky.
b.)Emisná funkcia – centrálne banky emitujú hotovostné peniaze (bankovky, po prípade i mince) na danom území. Funkcia je podporená emisným monopolom, ktorý je obvykle povaţovaný za prioritnú definičnú charakteristiku centrálnej banky. Ako prvá získala emisný monopol – výsadné právo na emisiu hotovostných peňazí – rakúska centrálna banka v roku 1817, pôvodne na dobu 25 rokov. V časoch, keď ešte nebolo rozšírené pouţívanie bezhotovostných peňazí, mohla centrálna banka reguláciou mnoţstva emitovaného obeţiva pomerne presne ovplyvňovať celkové mnoţstvo peňazí v obehu.
S rozvojom bezhotovostných peňazí sa moţnosti centrálnej banky v tejto oblasti obmedzujú.
c.)Regulácia a dohľad bankového systému – významná úloha pripadá centrálnej banke pri koncipovaní a presadzovaní pravidiel činností bankových inštitúcií v krajine a pri kontrole dodrţiavania týchto pravidiel. V prvom prípade hovoríme o regulácii, v druhom o dohľade. Za neplnenie pravidiel musia banky niesť zodpovednosť, vrátane moţnosti straty bankovej licencie a ukončenia činnosti. Regulácia a dohľad bankového systému centrálnou bankou úzko súvisia s výkonom menovej politiky a niektorými ďalšími funkciami. (Revenda, 2012, s. 215).
d.)Banka bánk – centrálna banka je v pozícii banky pre ostatné banky. Podstatou je vedenie účtov ostatným bankám, prijímanie vkladov a poskytovanie úverov, vykonávanie klíringových zúčtovaní medzi bankami a obchodovanie s devízami. Vklady bánk v centrálnej banke majú formu povinných minimálnych rezerv, alebo dobrovoľných vkladov, ak stav na účte povinných minimálnych rezerv komerčnej banky v centrálnej banke dosahuje úroveň nad limitom povinných minimálnych rezerv. Prípadne môţe ísť o jednodňové vklady komerčnej banky v centrálnej banke (Zimková, 2009, s. 71).
e.)Banka štátu – v histórii centrálneho bankovníctva je najstaršou a významnou funkciou.
Zaloţenie Bank of England v roku 1694 a Banque de France v roku 1800 jasne poukazuje na zvýšenie finančnej potreby vlády počas medzivojnového obdobia. Makroekonmické funkcie centrálnych bánk boli vo veľkej miere obmedzené v období medzinárodného zlatého štandardu. Menová politika bola v tomto období zameraná len na zabezpečovanie rovnováhy medzi zásobou zlata a monetárnou bázou, pretoţe v tom čase obiehali peniaze vymeniteľné za zlato (Kotlebová et al., 2007, s. 117).
19
f.)Správa devízových rezerv – centrálna banka zhromaţďuje devízové rezervy a operuje s nimi na devízovom trhu.
Tieto operácie majú štyri základné motívy:
Zabezpečiť devízovú likviditu krajiny – zaistiť poţadovanú výšku a menovú štruktúru devízových rezerv s ohľadom na očakávané platby v zahraničí.
Udržovať hodnotu devízových rezerv – vzhľadom k pohybom menových kurzov je nutné uskutočňovať operácie proti poklesu hodnoty devízových rezerv, ku ktorému by mohlo dôjsť drţaním znehodnocujúcich sa mien.
Získavať výnosy z devízových rezerv – devízové prostriedky, ktoré centrálne banky bezprostredne nepotrebujú sú investované do prvotriednych zahraničných cenných papierov alebo sú vkladané na účty zahraničných bánk.
Ovplyvňovať úroveň a vývoj menové kurzu domácej meny k zahraničným
menám – ide o operácie v podobe kurzových intervencií, tieto operácie úzko súvisia so systémom menového kurzu domácej meny – o voľne pohyblivých, respektíve nelimitovaných kurzov sú intervencie nepovinné, u pevných, respektíve limitovaných kurzov je nutné intervenovať vţdy, keď menový kurz smeruje mimo vymedzené hodnoty (Revenda et al., 2012, s. 218).
g.)Reprezentant v menovej oblasti – členovia najvyššieho vedenia centrálnej banky zastupujú štát navonok na zasadnutiach medzinárodných inštitúcií, na medzinárodných konferenciách a na jednaniach medzinárodnej úrovne (Zimková, 2009, s. 72).
1.1.5 Komparácia komerčných bánk a centrálnej banky
Banku môţeme charakterizovať ako finančného sprostredkovateľa presunu dočasne voľných prostriedkov v ekonomike prostredníctvom prijímania vkladov sporiteľov a poskytovaním pôţičiek tým, ktorí majú investičné príleţitosti. Vkladateľom na poţiadanie vypláca finančné prostriedky naspäť, alebo ich prevádza na iné účty (Lisý et al., 2007, s. 423).
Komerčná banka je podnikateľským subjektom, ktorý má špecifický charakter.
Základný cieľ komerčnej banky spočíva v dosahovaní maximalizácie zisku . Zároveň je to dodrţiavanie zásady stability a bezpečnosti z hľadiska rizík spojených s bankovým podnikaním. Komerčná banka je sprostredkovateľom, ktorý nakupuje relatívne voľné peňaţné prostriedky od subjektov, ktoré ich majú prebytok a predávajú ich subjektom, ktoré ich majú naopak nedostatok. Sprostredkovanie je teda zaloţené na princípe
20
prijímania vkladov bankou, ktoré z nich na vlastný účet poskytujú úvery. Prijímanie vkladov zaraďujeme medzi pasívne operácie komerčných bánk a poskytovanie úverov medzi aktívne operácie komerčných bánk. Komerčná banka je podnikateľským subjektom, ktorý podniká s cudzími peňaţnými prostriedkami. Zákon o bankách č. 483/2001 Z. z.
v znení neskorších predpisov definuje banku ako právnickú osobu, ktorá má sídlo v Slovenskej republike, je zaloţená ako akciová spoločnosť, ktorá má bankovú licenciu, prijíma vklady a poskytuje úvery. Bankové povolenie na zaloţenie banky, prípadne na zaloţenie pobočky zahraničnej banky a na vykonávanie bankových činností udeľuje Národná banka Slovenska. Povolenie spojené s vykonávaním hypotekárnych obchodov udeľuje Národná banka Slovenska po prerokovaní s Ministerstvom financií Slovenskej republiky.
V podmienkach trhovej ekonomiky môžeme charakterizovať tieto štandardné funkcie banky:
Finančné sprostredkovanie – banky predstavujú najdôleţitejšie inštitúcie finančného sprostredkovania, ktoré uskutočňujú na ziskovom princípe.
Emisia bezhotovostných peňazí – jediná inštitúcia s povolením emisie peňazí je centrálna banka. Bezhotovostné peniaze v podobe zápisov na bankových účtoch môţu vytvárať nielen centrálne, ale aj komerčné banky.
Uskutočňovanie bezhotovostného platobného styku – je jedna z hlavných funkcií komerčných bánk. Komerčné banky z dôvodu, ţe vedú účty pre veľký počet svojich klientov, môţu uskutočňovať vzájomné platby prostredníctvom účtov bez potreby hotovostných peňazí. Kvalita a kvantita platobného styku sú dôleţitými podmienkami vyspelosti ekonomiky (Tkáčová et al., 2009, s. 129-130).
Vzájomné pôsobenie medzi centrálnou bankou a komerčnými bankami je moţné prostredníctvom previazanosti bilancií bánk. V komerčných bankách pasíva predstavujú zdroje komerčných bánk, aktíva spôsob pouţitia tých zdrojov. V centrálnej banke aktíva tvorí spôsob tvorby zdrojov centrálnej banky a pasíva predstavujú zdroje – menovú bázu.
Kapitál banky rozdeľujeme na vlastný (cca 5%), zloţený z vlastných finančných zdrojov banky (vo veľkej miere ho tvoria peňaţné vklady akcionárov) a cudzí kapitál (cca 95%), zloţený z peňaţných vkladov klientov banky a z peňaţných zdrojov ostatných kooperujúcich bánk. (Medveď et al., 2012, s. 90).
21
Centrálna banka má nad komerčnými bankami nadradené postavenie, je vrcholovým subjektom menovej politiky danej krajiny. Vedie účty ostatným bankám prijíma ich vklady, poskytuje im úvery vykonáva dohľad nad komerčnými bankami. Medzi jej ďalšie funkcie patrí emisná funkcia, výkon finančných operácií pre vládu, správa štátneho dlhu, poskytovanie úverov štátnemu rozpočtu a vrcholný reprezentant štátu. Najväčší rozdiel v komparácii s komerčnými bankami predstavuje jej základný cieľ, ktorým je vonkajšia a vnútorná stabilita meny, nie vytváranie zisku, ako je tomu u komerčných bánk.
1.2 Menová politika centrálnej banky
Menová politika predstavuje systém procesov, prostredníctvom ktorých sa menová autorita usiluje splniť definované ciele pri vyuţití svojich nástrojov. Menovú autoritu predstavuje vo väčšine krajín s trhovou ekonomikou centrálna banka, ktorej postavenie je definované v zákone o centrálnych bankách. Centrálne banky štátov so spoločnou menou euro však neuskutočňujú samostatnú národnú menovú politiku. Jednotnú menovú politiku pre celú eurozónu v tomto prípade vykonáva Európska centrálna banka (Polouček at al, 2010,s. 88-89).
Podľa Jílka „nástroje menovej politiky predstavujú realizáciu menovej politiky a operačný cieľ je taktikou menovej politiky. Sprostredkujúci a konečný cieľ je stratégiou menovej politiky. Spôsob, akým operačný cieľ pôsobí na konečný cieľ, nazývame transmisným mechanizmom menovej politiky“ (Jílek, 2004, s. 375-376).
1.2.1 Ciele menovej politiky
Najdôleţitejším a zároveň základným cieľom menovej politiky je zabezpečenie cenovej stability. Centrálne banky sa v rámci menovej politiky zaoberajú otázkou, aké mnoţstvo bankoviek je primerané pre potreby národného hospodárstva (Sobek, 2011, s. 67).
Ciele menovej politiky môţeme definovať rôzne a v priebehu času podliehali určitým zmenám. V minulosti to bola napríklad stabilita menové kurzu, rovnováha platobnej bilancie, ekonomický rast, zamestnanosť, stabilita peňaţnej zásoby, cenová stabilita, atď.
Hlavným a najdôleţitejším cieľom súčasnej centrálnej banky je vnútorná a vonkajšia stabilita meny, nie vytváranie zisku. Za cenovú stabilitu povaţujeme miernu, nenulovú infláciu okolo 2 % ročne. V roku 1998 Rada guvernérov Európskej centrálnej banky definovala novú stabilitu ako medziročný nárast harmonizovaného indexu spotrebiteľských
22
cien eurozóny menší ako 2 % a cenová stabilita je udrţiavaná v strednodobom období.
Hlavným cieľom Národnej banky Slovenska do roku 2008 bolo podľa Ústavy Slovenskej republiky a zákona o Národnej banke Slovenska zabezpečenie cenovej stability.
Primárnym cieľom bola stabilita reálnej ekonomiky alebo stabilita finančného sektora. Od roku 2009 prešli kompetencie Národnej banky Slovenska na Európsku centrálnu banku (Polouček et al., 2010, s. 89).
Emisná banka si vo svojich cieľoch menovej politiky kladie za úlohu regulovať ponuku peňazí hlavne tým, ţe ovplyvňuje rezervy komerčných bánk rôznymi nástrojmi, ktoré rozoberieme neskôr. V menovej politike rozlišujeme ciele hlavné a tzv. medziciele.
Centrálna banka by si mala stanovovať dosiahnutie takých cieľov, ktoré majú jeden spoločný zámer. Ako sme uţ spomenuli, hlavným cieľom je vnútorná a vonkajšia stabilita meny. Vnútornú stabilitu meny sledujeme ukazovateľom pohybu cenovej hladiny a vonkajšiu prostredníctvom veličiny výmenného kurzu. Medziciele sa dotýkajú vývoja takých monetárnych veličín, akými sú dynamika HDP, vývoj úrokov monetárnej bázy – najmä rezerv komerčných bánk a iné.
V prípade, ţe má centrálna banka stanovených cieľov viac ako jeden, stáva sa kľúčovým problémom menovej politiky vzájomná kompatibilita zvolených cieľov (viď tabuľka 2). Banka sa musí v rámci svojich kompetencií zamerať na problém, ktorý má moţnosť riešiť a to v rámci nástrojov, ktorými disponuje.
Z dôvodu selekcie cieľov menovej politiky rozoznávame tri kritériá výberu:
kritérium merateľnosti cieľa;
kritérium dosiahnuteľnosti cieľa;
kritérium príbuznosti cieľa s vyššie postavenými cieľmi.
Tabuľka 2 Vzájomný vzťah cieľov hospodárskej a menovej politiky
Nástroje menovej
politiky Operatívne ciele Sprostredkujúce ciele Konečné ciele menovej a hospodárskej politiky - limity úverov - menová báza - peňaţná zásoba - cenová stabilita
- operácie na voľnom trhu - úroková sadzba - jadrová inflácia - podpora exportu
- kurzové opatrenia - platobná bilancia - čistá inflácia - rast výkonnosti ekonomiky
- menový kurz - dopyt a ponuka peňazí - vyššia zamestnanosť
- apreciácia
- depreciácia meny k parite
kúpnej sily
- úroková miera
Zdroj: Vincúr et al., 2001, s. 145.
23
Aby bolo moţné dosiahnuť merateľnosť cieľa, je dôleţité mať k dispozícii presné a taktieţ spoľahlivé údaje, čo sa pri súčasnom raste inovácií a pri dlhodobých prognózach javí ako problém. Ako príklad uvedieme meranie úrokových sadzieb. Zatiaľ čo úroková miera je koncepčne váţeným priemerom všetkých úrokových sadzieb, merané úrokové sadzby neobsahujú všetky sadzby alebo čisté váhy. Publikované úrokové sadzby nepočítajú s kompenzačným vyrovnávaním, ktoré ţiada veriteľ od dlţníka, alebo iné obmedzenia vo vzťahu k dlţníkom. Zanedbateľné nie je ani rozlíšenie medzi nominálnymi a reálnymi úrokovými sadzbami. Dlţníci (vypoţičiavatelia) sú motivovaní pohybom reálnych úrokových sadzieb, pričom inflačná prémia musí byť započítaná pred určením nominálnych úrokových sadzieb.
Z pohľadu dosiahnuteľnosti cieľa musí byť centrálna banka pripravená určitý cieľ aj splniť. Je dôleţité, aby celkový proces menového riadenia dosiahol ozajstný úspech, nielen splnenie sprostredkujúceho cieľa.
Príbuznosť cieľa s vyššie postavenými cieľmi, takzvaná kauzalita vyjadruje, ţe výber medzi pouţitím úrokových sadzieb, prípadne menového agregátu ako sprostredkujúceho cieľa závisí najmä od vzťahu týchto premenných ku konečnému cieľu menovej politiky a od zdroja nestability v ekonomike (Kotlebová et al., 2007, s. 87).
1.2.2 Transmisný mechanizmus a jeho členenie
Centrálna banka je schopná ovplyvniť menovú stabilitu, ktorá je konečným cieľom menovej politiky len nepriamo, po uplynutí určitého času. Časové obdobie od uskutočnenia určitých zmien aţ po konečný dopad na reálnu ekonomiku označujeme ako mechanizmus prechodu. Začiatok transmisného mechanizmu predstavuje zmenu operačného cieľa. Táto zmena má za účinok zmenu správania sprostredkujúcich trhov, na ktoré má nastavenie operačného cieľa vplyv. Zmena správania sprostredkujúcich trhov vedie k zmenám na cieľových trhoch, ktorých cenový vývoj centrálna banka ovplyvňuje.
Polouček et al., Medveď et al., vo svojich monografiách vyjadrujú, ţe „aj napriek tomu, ţe všeobecné vlastnosti transmisného mechanizmu menovej politiky sú známe, konsenzus o jeho detailnom fungovaní medzi ekonómami a centrálnymi bankami neexistuje“. Ďalej vyjadrujú, ţe „táto skutočnosť je daná okrem iného aj vzájomnými väzbami medzi viacerými ekonomickými veličinami a niekoľkými kanálmi, prostredníctvom ktorých sa zmena nastavení menovopolitických nástrojov prenáša ďalej od ekonomiky“. Názorová zhoda oboch autorov spočíva aj vo vyjadrení v prípade, „ak centrálna banka napríklad
24
zmení svoje oficiálne vyhlásené úrokové sadzby, ovplyvní trhové úrokové sadzby. Moţno však očakávať, ţe súčasne s tým sa zmenia aj ceny aktív, očakávania ekonomických subjektov, menové kurzy a pod. “.Polouček et al., 2010, s. 89-90; Medveď et al., 2012, s. 72).
Podľa Poloučka sa „transmisný mechanizmus menovej politiky vymedzuje ako reťazec ekonomických väzieb, prostredníctvom ktorého sa zmeny v nastavení menovopolitických nástrojov premietajú do zmien makroekonomických premenných. Na začiatku transmisného mechanizmu teda vystupujú zmeny v nastavení menovopolitických nástrojov, ktoré menia správanie sprostredkujúcich trhov, čo následne cez ďalšie sprostredkujúce trhy vedie k zmenám na cieľových trhoch, ktorých vývoj chce centrálna banka ovplyvniť“.(Polouček et al., 2010, s. 90).
Jednotlivé transmisné mechanizmy členíme na:
Menový transmisný mechanizmus – na jeho uskutočnenie je nevyhnutná schopnosť centrálnej banky ovplyvniť svojimi nástrojmi menovú bázu alebo jej zloţky, ako aj poznanie relatívnej stability vzťahov medzi vývojom menovej bázy a vývojom menových agregátov (peňaţnej zásoby). Nevyhnutnou podmienkou je taktieţ relatívna stabilita väzieb medzi vývojom menových agregátov a vývojom cenovej hladiny.
Úverový transmisný mechanizmus – je v základnej podobe zaloţený na regulácii krátkodobej úrokovej miery v úlohe operatívneho kritéria, prostredníctvom ktorého menová autorita, respektíve centrálna banka nepriamo ovplyvňuje vybraný úverový agregát za účelom dosiahnutia konečných cieľov.
Účinnosť úverového transmisného mechanizmu je založená na troch základných podmienkach:
- schopnosti centrálnej banky ovplyvniť svojimi nástrojmi krátkodobú úrokovú mieru - relatívnej stabilite väzieb medzi krátkodobou úrokovou mierou a vývojom
úverových agregátov
- relatívnej stabilite väzieb medzi vývojom úverových agregátov a vývojom konečných cieľov
Úrokový transmisný mechanizmus – má výrazný vplyv na investičnú aktivitu podnikateľského sektora, jeho konečným cieľom je nominálny rast HDP. Jednou z dôleţitých podmienok účinnosti tohto mechanizmu je úroková citlivosť investícií. Je
25
predpokladom, ţe zvýšenie dlhodobej úrokovej sadzby zníţi investičné aktivity a naopak.
Kurzový transmisný mechanizmus – je vo veľkej miere rozdielny od menového, úverového a úrokového transmisného mechanizmu tým, ţe funkciu operatívneho a sprostredkujúceho kritéria plní len nominálna forma výmenného kurzu. Pri uskutočňovaní tejto menovej stratégie musí centrálna banka disponovať schopnosťou ovplyvniť svojimi nástrojmi vývoj menového kurzu a musí poznať vzťah medzi vývojom výmenného kurzu a cenovej hladiny. Menový kurz v nominálnom vyjadrení predstavuje cenu zahraničnej meny vyjadrenú v jednotkách domácej meny alebo cenu domácej meny vyjadrenú v jednotkách cudzej meny. Centrálna banka disponuje pri kurzovom transmisnom mechanizme s pevným, prípadne fixným výmenným kurzom (Sobek, 2011, s. 79).
1.2.3 Expanzívna a reštriktívna menová politika
Hlavným cieľom kaţdej menovej politiky je zabezpečenie stability meny a boj proti inflácii. Fungovanie menovej politiky môţeme vysvetliť komparáciou expanzívnej a reštriktívnej menovej politiky:
Expanzívna menová politika – predstavuje expanziu, resp. uvoľňovanie prostredníctvom zníţenia trhovej krátkodobej úrokovej miery, to znamená, ţe sa zníţi miera, za ktorú sa uskutočňujú operácie zvyšovania likvidity. Nastáva zníţenie ostatných úrokových mier v ekonomike. Komerčné banky ochotne poskytujú nové úvery a klienti sú aktívnejší v ich prijímaní. Domácnosti a podniky viac spotrebujú, zvyšuje sa rýchlosť obehu peňazí. Expanzívna menová politika sa uskutočňuje v prípade potreby stimulácie ekonomiky. Centrálna banka uplatňuje expanzívnu menovú politiku ak sú vysoké úrokové miery, slabá ekonomika, vysoká nezamestnanosť a malé obavy o infláciu. Len čo dôjde k stimulácii ekonomiky, centrálna banka sa znovu zaujíma o infláciu a uplatňuje reštriktívnu menovú politiku.
Reštriktívna menová politika – reštrikciou rozumieme zvýšenie trhovej krátkodobej úrokovej miery centrálnou bankou, to znamená, zvýšenie úrokovej miery, za ktorú sa realizujú operácie sťahovania likvidity. Automaticky sa zvýšia ostatné úrokové miery v ekonomike. Komerčné banky nie sú ochotné poskytovať nové úvery a klienti váhajú prijímať nové úvery. Domácnosti a podniky menej spotrebujú, zniţuje sa rýchlosť obehu peňazí. Reštriktívna menová politika sa uskutočňuje v prípade, ţe hrozí inflácia.
26
Centrálna banka uplatňuje reštriktívnu menovú politiku ak sú nízke úrokové sadzby, prehriata ekonomika, to znamená rýchly rast spojený s rastom miezd a rastom spotrebných cien, nízka nezamestnanosť a obavy o infláciu. Pri zvýšení úrokovej miery dôjde k poklesu obáv o infláciu, centrálna banka sa začína zaujímať o stimuláciu ekonomiky a prechádza k expanzívnej menovej politike (Jílek, 2004, s. 377-378).
1.3 Nástroje menovej politiky centrálnej banky
Na začiatku celého procesu realizácie menovej politiky sú nástroje tejto politiky, ktoré vyuţíva centrálna banka na dosiahnutie cieľov menovej politiky. Sú tvorené administratívno-právnymi a ekonomickými nástrojmi, ktorými sa vykonávajú adresné a selektívne zásahy do ponuky peňazí. Keďţe centrálna banka nemôţe ovplyvňovať svoje konečné ciele priamo, stanovuje si medziciele, prostredníctvom ktorých je schopná ovplyvniť aj konečný cieľ. So zmenou podmienok v ekonomickom prostredí sa mení aj povaha menových nástrojov. Význam niektorých sa rastie, iné vplyvom ekonomických a politických podmienok strácajú na svojej dôleţitosti. Prostredníctvom nástrojov menovej politiky centrálna banka priamo reguluje rozhodovanie komerčných bánk a tým obmedzuje ich samostatnosť.
Podrobnejšie sa zaoberáme členením priamych a nepriamych nástrojov, ktoré je najviac pouţívané v bankovej praxi.
1.3.1 Priame nástroje
Priame nástroje predstavujú záväzné pravidlá a postupy, ktoré musí banka dodrţiavať. Sú účinnejšie, ale z dôvodu obmedzujúcej podnikateľskej činnosti patria medzi menej obľúbené. Majú charakter administratívnych zásahov centrálnej banky do ponuky peňazí cez regulovanie úverovej kapacity a likvidity komerčných bánk. Sú pouţívané zriedkavo, najmä ak sa zvyšuje rizikovosť operácií bánk a je nevyhnutné vstupovať do riadenia likvidity bankového sektora.
Medzi priame nástroje menovej politiky zaraďujeme:
Úverové limity – delíme ich na absolútne a relatívne. Pri absolútnych limitoch centrálna banka stanovuje objem úverov, ktorý môţe poskytnúť komerčným bankám
a to v podobe limitu alebo maximálneho stropu. Relatívne limity znamenajú objem
27
úverov rôzneho druhu, ktoré majú moţnosť komerčné banky získať od centrálnej banky.
Úrokové limity – predstavujú úrokové sadzby centrálnej banky, určujú hornú alebo dolnú hranicu úrokových sadzieb pre bankovú klientelu a pre komerčné banky. To znamená, ţe stanovuje minimálne sadzby pri depozitách a maximálne pri úveroch, prostredníctvom ktorých získava kontrolu na úrokovou marţou bánk.
Povinné vklady – sú objemom finančných prostriedkov. Komerčné banky sú povinné vkladať ich na účet v centrálnej banke. V prípade zvýšenia povinných vkladov ide o odčerpanie likvidity komerčných bánk a zároveň klesá mnoţstvo peňazí v obehu.
Pravidlá likvidity – znamenajú záväznú štruktúru aktív a pasív, ako aj záväzné väzby medzi nimi v súvahách komerčných bánk. V prípade, ţe banka dokáţe rýchlo
premeniť svoje aktíva na hotovosť a vykazuje schopnosť uhrádzať svoje záväzky, znamená to, ţe je likvidná (Kotlebová et al, 2007, s. 163).
Odporúčania, výzvy, dohody – sú vysoko účinnými nástrojmi centrálnej banky vo vzťahu ku komerčným bankám. Znamenajú deklarovanie záujmov centrálnej banky ku
komerčným bankám. Odporúčaniami sú názory centrálnej banky na správanie komerčných bánk, výzvy sú dôraznejšími stanoviskami. Dohody sú písomne uzatvárané, záväzné a sankcionovateľné (Vincúr et al., 2001, s. 160).
1.3.2 Nepriame nástroje
Nepriame nástroje menovej politiky predstavujú najdôleţitejšie súčasné nástroje menovej politiky. Centrálne banky ich vyuţívajú voči komerčným bankám z dôvodu regulácie ponuky peňazí. Základnou charakteristikou nepriamych nástrojov je ich plošné pôsobenie, stanovujú rovnaké podmienky pre všetky obchodné banky v ekonomike.
V súčasnej dobe dominujú nepriame nástroje, ktoré tvoria:
Diskontné nástroje – podstatou sú zmeny diskontnej sadzby, to znamená úrokovej sadzby, za ktorú centrálna banka poskytuje obchodným bankám úvery, a táto nepriamo ovplyvňuje sadzby všetkých úrokov, ktoré obchodné banky určujú svojim klientom. Centrálna banka zvyšuje diskontnú sadzbu v prípade, ak chce sťaţiť prístup k peniazom, čo znamená, ţe uplatňuje reštriktívnu menovú politiku a opačne ju zniţuje v prípade, keď chce rozšíriť moţnosti úverovania a uplatňuje tým expanzívnu politiku. Diskontná politika ako rozhodujúci nástroj úverovej politiky 30. a 40. rokov
28
20. storočia stratila v súčasnosti svoje opodstatnenie, stala sa signálom, akým centrálna banka hodnotí situáciu v národnom hospodárstve. Diskontnú politiku nahradilo v praktickej menovej politike súčasných centrálnych bánk určovanie základných úrokových sadzieb, za ktoré poţičiava centrálna banka peniaze komerčným bankám. Centrálne banky stanovujú tri úrokové sadzby, a to diskontnú, lombardnú a repo-sadzbu (Sobek, 2011, s. 74).
Operácie na voľnom trhu – sú najpouţívanejšou skupinou nástrojov centrálnych bánk v súčasnosti. Sú vysoko operatívne, uskutočňujú sa vţdy bezhotovostne a to nákupom a predajom krátkodobých cenných papierov medzi centrálnou bankou a ďalšími bankami, prípadne prostredníctvom obchodovania s vlastnými cennými papiermi centrálnej banky. Hlavným cieľom centrálnej banky je udrţiavať úrokové sadzby na hranici svojej základnej sadzby. Centrálna banka nedokáţe priamo ovplyvniť dlhodobé sadzby, ovplyvňuje ich nepriamo, cez krátkodobé sadzby. Ak je jej cieľom dodávať na trh likviditu, nakupuje cenné papiere, ak ju chce stiahnuť, predáva svoje pokladničné poukáţky a iné cenné papiere, ktoré má v drţbe.
Rozlišujeme dva základné spôsoby operácií na voľnom trhu. Najdôleţitejším spôsobom sú repo-operácie, netradičnými nástrojmi sú priame operácie a to kvantitatívne uvoľňovanie.
repo operácie: predstavujú spätné odkúpenie cenných papierov. Jedna strana predá v prípade potreby cenné papiere druhej strane pri dohode, ţe sa v stanovenom termíne vykoná opak transakcie. Vykonávajú sa tým dve transakcie spojené s predajom a spätným odkúpením cenných papierov. Vlastník cenných papierov obdrţí na určitý čas potrebnú likviditu, za ktorú zaplatí úrok. Repo-operácie môţu vykonávať akékoľvek subjekty, no ak ich vykonáva centrálna banka ide o operácie na voľnom trhu nazývané kreditnými operáciami (Medveď et al., 2012, s. 77).
kvantitatívne uvoľňovanie: predstavuje základ priamych operácií centrálnej banky, ktorá nákupom cenných papierov z trhu uvoľňuje dodatočnú likviditu. V tom spočíva základný rozdiel medzi repo-operáciami a priamymi operáciami.
Povinné minimálne rezervy – ich podstatou je zmena sadzieb povinných rezerv z jednotlivých typov depozít, ktoré musia komerčné banky povinne ukladať v centrálnej banke. Politika povinných rezerv je veľmi účinný nástroj menovej politiky, pretoţe priamo ovplyvňuje likviditu komerčných bánk. Zniţovaním sadzby povinných rezerv sa likvidita obchodných bánk zvyšuje a zvyšovaním sadzby sa zniţuje. Sadzba povinných
29
minimálnych rezerv je stanovená na pribliţne 2 % a banky ju udrţiavajú stabilnú (Sobek, 2011, s. 74).
Intervencie na devízovom trhu – sú kurzovými intervenciami, znamenajú nákup alebo predaj zahraničnej meny za domácu menu. Vykonáva ich centrálna banka, delíme ich na:
-priame intervencie: priamy nákup a predaj zahraničnej meny, kedy centrálna banka pôsobí na hodnotu domácej meny vo vzťahu k jej devízovému kurzu. Nákupom domácej meny za devízové rezervy centrálnej banky rastie dopyt po domácej mene. Túto priamu intervenciu nazývame devízová intervencia. Naopak, predaj domácej meny za zahraničnú spôsobuje znehodnotenie vlastnej domácej meny, čo vedie k zvýšeniu menovej bázy a peňaţnej zásoby. Tento spôsob nazývame sterilizácia. Priame intervencie pouţívajú konverzie – jednoduché obchody, priamy nákup a predaj zahraničnej meny za domácu, alebo swapové operácie – kombinácia promptných a termínovaných operácií, kedy predaj a nákup zahraničnej meny za domácu menu je dohodnutý so spätnou operáciou v dohodnutom termíne.
-nepriame intervencie: sú zamerané na zmeny diskontnej sadzby a zmeny v repo- sadzbách. Tieto zmeny vplývajú na trhovú úrokovú sadzbu, pričom nastáva zmena v dopyte a ponuke zahraničnej meny vo vzťahu k domácej mene a k zmenám devízového kurzu (Vincúr et al, s. 164).
30
2 EURÓPSKA CENTRÁLNA BANKA
Európska centrálna banka bola zaloţená 1. júna 1998 a prebrala funkcie Európskeho menového inštitútu. Sídlo ECB je vo Frankfurte nad Mohanom v Nemecku. Orgánmi ECB sú Rada guvernérov, Výkonná rada, Generálna rada. ECB disponuje právnou subjektivitou na základe medzinárodného verejného práva.
Od 1. januára 1999 je zodpovedná za výkon jednotnej menovej politiky v eurozóne, ktorá je druhou najväčšou ekonomikou sveta po Spojených štátoch amerických. Právnym podkladom jednotnej menovej politiky je Zmluva o zaloţení Európskeho spoločenstva a Štatút Európskeho systému centrálnych bánk a Európskej centrálnej banky. ECB je centrálnou bankou pre jedinú európsku menu euro, jej hlavnou úlohou je zachovávať kúpnu silu eura a zároveň cenovú stabilitu v eurozóne (http://www.ecb.int/, 11. 02. 2013).
Našu pozornosť orientujeme v tejto kapitole na Európsku centrálnu banku, jej nezávislosť, analyzujeme tieţ úlohy a stratégie. Bliţšie sa oboznamujeme s organizačnou štruktúrou, základným imaním a rozhodujúcimi orgánmi. Úzko súvisiacou témou je inštitucionálna a ekonomická integrácia Európy, prostredníctvom ktorej spájame všetky potrebné súvislosti.
2.1 Inštitucionálna a ekonomická integrácia Európy
Vývoj európskej integrácie datujeme do päťdesiatych rokov. V roku 1958 tvorili súhrnný základ ekonomickej integrácie tri spoločenstvá – Európske spoločenstvo uhlia a ocele, Európske hospodárske spoločenstvo a Euratom, skladajúce sa zo šiestich štátov (Belgicko, Nemecko, Francúzsko, Taliansko, Luxembursko a Holandsko). Táto sieť vzťahov sa postupom času upevňovala a prehlbovala a viedla k vzniku Európskych spoločenstiev (ES) a neskôr, po prijatí Maastrichtskej zmluvy v roku 1993, Európskej únie.
V súčasnej dobe tvorí Európsku úniu 27 krajín, pričom členská základňa EÚ sa najviac rozrástla v roku 2004, po vstupe desiatich štátov strednej a východnej Európy (vrátane Slovenska). Ako posledné pristúpili do EÚ krajiny Bulharsko, Rumunsko a to k 1. januáru 2007. Všetci členovia EÚ sú členmi Hospodárskej a menovej únie v Európe, pričom štáty, ktoré prijali jednotnú menu euro tvoria eurozónu (Kotlebová et al., 2010, s. 147-148).
Európska komisia aktuálne potvrdila, ţe Chorvátsko splnilo všetky podmienky a je pripravené na vstup do EÚ od 1. júla 2013. Stane sa tak jej 28. členom.
31
K 1. júnu 1998 bola zaloţená Európska centrálna banka a Európsky systém centrálnych bánk, ktorý pozostáva z ECB a národných centrálnych bánk všetkých členských štátov EÚ bez ohľadu na to, či prijali alebo neprijali jednotnú menu euro.
Eurosystém tvorí ECB a národné centrálne banky krajín, ktoré prijali euro. Eurosystém a ESCB budú paralelne existovať kým sa všetky členské štáty EÚ nestanú členmi eurozóny (http://www.ecb.int/, 11. 02. 2013).
2.1.1 Európska únia
Začiatky Európskej únie zaraďujeme do obdobia prvých pokusov o spoluprácu medzi niektorými európskymi krajinami na prelome 40. a 50. rokov 20. storočia (viď tabuľka 3).
Prvým konkrétnym výsledkom bolo vytvorenie Európskeho spoločenstva uhlia a ocele na základe Paríţskych dohôd podpísaných 18. apríla 1951, ktoré vstúpili do platnosti 23. júla 1952. Na základe Rímskych dohôd podpísaných 25. marca 1957 boli k 1. januáru nasledujúceho roka zaloţené Európske hospodárske spoločenstvo a Európske spoločenstvo pre atómovú energiu (Euratom). Všetky tri zoskupenia sa na základe dohody z 8. apríla 1965 začali od roku 1967 zlučovať do Európskeho spoločenstva so spoločnými orgánmi (Rada a Komisia Európskeho spoločenstva). Dňa 21. októbra 1972 bolo vydané spoločné komuniké hláv štátov a vlád krajín Európskeho spoločenstva o premene na Európsku úniu.
Aj napriek tomu, ţe k premene malo dôjsť uţ koncom 70. rokov, v skutočnosti sa tak stalo aţ k 1.januáru 1993 v súvislosti so zavedením jednotného trhu. Zmluva o Európskej únii (v rámci Maastrichtských dohôd zo dňa 7. februára 1992) vstúpila do platnosti k 1. novembru 1993 (Revenda, 2011, s. 467).
32 Tabuľka 3 Stručná história európskej spolupráce
1952
Európske spoločenstvo uhlia a ocele Montánna únia)
Belgicko, Francúzsko, Taliansko, Luxembursko,
Holandsko, Nemecko (6)
1958 Európske hospodárske spoločenstvo
Belgicko, Francúzsko, Taliansko, Luxembursko, Holandsko, Nemecko
Európske spoločenstvo pre atómovú energiu (Euratom)
Belgicko, Francúzsko, Taliansko, Luxembursko, Holandsko, Nemecko
1967 Európske spoločenstvo
Zlučovacia dohoda: Európske spoločenstvo uhlia a ocele, Európske hospodárske spoločenstvo, Euratom
Vstup 1973 Dánsko, Írsko, Veľká Británia (9)
1981 Grécko (10)
1986 Portugalsko, Španielsko (12)
1993 Európska únia
Vstup 1995 Fínsko, Rakúsko, Švédsko (15)
2004 Česká republika, Estónsko, Cyprus, Litva, Lotyšsko, Maďarsko, Malta, Poľsko, Slovensko, Slovinsko (25)
2007 Bulharsko, Rumunsko (27)
Zdroj: Revenda, 2011, s. 467
2.1.2 Hospodárska a menová únia
Základ súčasnej podoby Hospodárskej a menovej únie (HMÚ) bol poloţený v roku 1988 na zasadnutí Európskej rady v Hannoveri, kde bol vytvorený Výbor pre výskum hospodárskej a menovej únie, na čele ktorého stál vtedajší prezident Európskej komisie Jacques Delors. Výsledky prác tohto výboru boli zverejnené v apríli 1989 v správe, ktorá definovala nasledujúce ciele menovej únie:
úplná liberalizácia pohybu kapitálu;
úplná integrácia finančných trhov;
neodvolateľná vymeniteľnosť mien;
neodvolateľné zafixovanie devízových kurzov;
moţná výmena národných mien za jednotnú menu (Polouček et al, 2010, s. 438-439).
